Ak teda usilujeme o stály rast vzdelanostnej úrovne
ľudu, a nastupujúcej generácie predovšetkým,
dovolím si tvrdiť, že robíme tú
najlepšiu a najtriednejšiu politiku. Politiku, ktorá
je v zhode s našimi najbližšími perspektívnymi
medzinárodnými i vnútropolitickými
záujmami. To musíme mať vždy na pamäti,
keď hodnotíme alebo riešime otázky a problémy,
ktoré sa dotýkajú nášho systému
výchovy a vzdelávania.
Komunistická strana Československa sa vždy
starala a rozvoj výchovy a vzdelávania mladej generácie
a venovala mu trvalú pozornosť. Tak tomu bolo už
v triednych zápasoch predmníchovskej republiky o
demokratizáciu vzdelania pre najširšie vrstvy
ľudu a odstránenie diskriminácie robotníckej
a roľníckej mládeže v prístupe
ku vzdelaniu, tak tomu bolo aj v povojnových rokoch, v
politických bojoch s buržoáziou o demokratickú
jednotnú školu a po Víťaznom februári
v roku 1948 o školu socialistickú. Kardinálny
význam výchovy a vzdelania mládeže zdôraznil
súdruh Gustáv Husák na ustravujúcej
konferencii Socialistického zväzu mládeže
v novembri 1970 týmito slovami: "Tak, ako mladú
generáciu teoreticky i politicky pripravíme na samostatnú
prácu, tak sa budú v budúcnosti riešiť
otázky spoločnosti. Pomer k mládeži
je pomerom k budúcnosti. Starať sa o tieto otázky,
zodpovedne o nich rozhodovať, to považujeme za prvoradú
úlohu straníckeho a štátneho vedenia."
Úloha socialistickej výchovy a vzdelania sa výrazne
zvýšila v období výstavby socialistickej
spoločnosti a rozvoj školstva sa stal nerozlučnou
súčasťou jej budovania. Je to etapa intenzívneho
rozvoja i revolučných kvalitatívnych premien
v rozvoji vzdelávania a v príprave človeka
na nové úlohy, ktoré naša socialistická
výstavba postavila. Naša republika patrí medzi
najpoprednejšie štáty sveta rozsahom i úrovňou
vzdelávania, predškolskou výchovou počínajúc
a vysokými školami končiac. Dnes navštevuje
takmer 715 tis. detí materské školy. Celá
populácia získava už od roku 1948 rovnocenné
vzdelanie na základných školách. Cca
40% mládeže pokračuje v štúdiu
na stredných školách - gymnáziách
a stredných školách. Ostatná časť
mládeže pokračuje v profesionálnej príprave,
spojenej s ďalším všeobecným vzdelaním
v učňovských zariadeniach do 17.-18. roku
svojho veku. Len asi 15% žiakov po absolvovaní doterajšej
9-ročnej základnej školy prechádzalo
priamo do pracovného procesu.
Od Februárového víťazstva v roku 1948
sme vybudovali ucelený systém vysokého školstva.
V tomto školskom roku študuje na vysokých školách
v ČSSR 190 000 študentov na 36 vysokých školách
a na 110 fakultách. Vysoké školy pripravujú
špecialistov 217 študijných odborov, prakticky
pre všetky činnosti, ktoré naše národné
hospodárstvo potrebuje a zároveň významne
pomáhajú v príprave odborníkov pre
ďalšie, najmä rozvojové krajiny sveta. Popri
dennom štúdiu máme u nás na stredných
a vysokých školách vybudovaný systém
štúdia pri zamestnaní a prípravy vedeckých
pracovníkov. Sieť škôl, ich organizácia,
obsahové zameranie a príprava učiteľov
poskytujú široké možnosti pre získanie
kvalitného všeobecného i odborného vzdelania
celej populácii. Vysoké školstvo je rovnomerne
rozložené po celej republike, kým predtým
sme mali vysoké školy len v Prahe, v Brne, v Bratislave
a jednu v Ostrave. Historickým úspechom nášho
socialistického zriadenia, československej robotníckej
triedy, oboch našich národov, vďaka leninskej
národnostnej politike KSČ, je skutočnosť,
že Slovenská socialistická republika rozsahom
i kvalitou školskej výchovy a vzdelávania dosiahla
úroveň Českej socialistickej republiky.
Náš socialistický štát nikdy neľutoval
prostriedky určené na všestranný rozvoj
človeka. Len od roku 1970 sme do školstva vložili
41 mld Kčs na vybudovanie materiálno-technickej
základne nášho školstva. Náklady
na školstvo rastú v priemere o 4,7% ročne.
Tieto investície boli a sú určené
správnym smerom, sú efektívne a vracajú
sa spoločnosti. Môžeme smelo povedať, že
bez prípravy ľudí pre nové úlohy,
spojené s prestavbou nášho národného
hospodárstva na socialistických princípoch,
nášho zdravotníctva, kultúry, organizácie
a riadenia spoločnosti, rozvoj vedy a technický
pokrok, všetky tie výsledky, ktoré sme na tejto
ceste dosiahli, by neboli možné. Za všetky výsledky
a úspechy stačí spomenúť naše
poľnohospodárstvo. Či vari tých tisícok
inžinierov, absolventov stredných poľnohospodárskych
technických škôl i dobre pripravených
družstevníkov boli by sme mohli dosiahnuť také
výsledky v prestavbe nášho poľnohospodárstva
a v jeho produkcii? Určite nie.
Pritom nám nikdy nešlo a nejde len o púhe vzdelanie
a profesionálnu prípravu mladých ľudí.
Naša školská politika vždy sledovala a sleduje
základný cieľ socialistickej výchovy,
t. j. prípravu všestranne rozvinutého človeka.
Popri rozvoji jeho rozumových schopností sa snažíme
o to, aby z našej mládeže vyrastali uvedomelí
občania socialistického štátu s jasným
marxisticko-leninským názorom na svet, s pevnými
morálno-vôľovými vlastnosťami, socialistickí
vlastenci a internacionalisti, ľudia s ušľachtilými
citovými črtami a fyzicky zdatní. Aj keď
nie u všetkých a v rovnej miere sa podarí výchovou
tieto vlastnosti vypestovať, pretože výchova
veľa môže, ale nie všetko zmôže,
nezveličíme, ako povieme, že naši ľudia
vo svojej drvivej väčšine sú uvedomelými
a oddanými stúpencami socialismu - jeho aktívnymi
budovateľmi. Nepriatelia socializmu v zahraničí
nešetria slovami, ani prostriedkami, aby dokázali
opak. Lenže ich želaniam najpádnejšiu odpoveď
dávajú naši pracujúci svojou aktívnou
pracou na budovaní svojej socialistickej vlasti, uvedomelou
podporou vnútornej a zahraničnej politiky KSČ
a nášho socialistického štátu.
Ocenenie pozitívnych výsledkov, ktoré sme
dosiahli pri budovaní nášho školstva a
úlohy, ktorú výchova a vzdelanie zohrali
v doterajšej socialistickej výstavbe, neznamená,
že to, čo sme dosiahli, je konečná méta
a že môžeme odpočívať na vavrínoch.
Škola, výchova a vzdelanie človeka sa zákonite
vyvíjajú ruka v ruke so zmenami spoločnosti
a žijú s úlohami i problémami, ktoré
rieši. Spoločnosť pre prácu škôl
vytvára podmienky a zároveň žiada od
nich, aby jej čoraz lepšie slúžili. A
ďalej, čím vyššie úlohy a
ciele si spoločnosť kladie, tým vyššie
nároky sa kladú na školu a žiada sa od
nej, aby pre ich riešenie a plnenie pripravovala ľudí.
Preto ani škola nemôže ostať stáť,
musí sa prispôsobovať novým potrebám.
Pre naše školstvo nové úlohy vyplynuli
z generálnej línie výstavby rozvinutej socialistickej
spoločnosti, vytýčenej XIV. zjazdom KSČ.
Nie náhodou už v júli 1973 ÚV KSČ
venoval celé zasadnutie týmto otázkam a stanovil
dlhodobú koncepciu komplexného rozvoja socialistickej
výchovy a vzdelávania v našom štáte
, aby naša mládež bola zavčasu a dobre
pripravená pre prácu a život v rozvinutej socialistickej
spoločnosti. XV. a XVI. zjazd KSČ túto líniu
potvrdili a jej konkrétnym vyjadrením a realizačným
programom sa stal známy dokument "Ďalší
rozvoj československej výchovno-vzdelávacej
sústavy", ktorý schválilo Predsedníctvo
ÚV KSČ a federálna vláda v roku 1976.
V oblasti výchovy a vzdelávania máme teda jasný program, a povedal by som, i potrebný časový predstih. To je dobre a správne,
- poprvé preto, že výchovno-vzdelávacia
sústava musí zabezpečovať prípravu
ľudí pre prácu a život s nevyhnutným
časovým predstihom;
- po druhé preto, že výchovno-vzdelávacia
sústava musí v určitom časovom predstihu
pripravovať ľudí aj pre vedeckovýskumných
úloh aktívne podieľať.
Skúsenosti z uplynulých 7 rokov potvrdzujú,
že program, ktorý schválilo PÚV KSČ
a federálna vláda, týmto zámerom zodpovedá.
Tento proces nie je však zakončený. Dnes ide
i o to, aby sme ho do dôsledkov realizovali. Samozrejme,
že pritom sa musíme stále a kriticky zamýšľať
nad tým, čo a ako sa v praxi osvedčuje a
nebáť sa zavčasu korigovať prípadné
chyby a omyly, ktoré sa na tejto ceste vyskytnú.
S týmto zámerom budú naše najvyššie
stranícke, štátne a spoločenské
orgány prerokúvať v nasledujúcich mesiacoch
príslušné materiály. K tomu smeruje
aj príprava celoštátnej konferencie učiteľov,
zvolaná ÚV KSČ, vládou ČSSR
a ÚRO na jún 1984. Súčasťou tohto
celospoločenského záujmu, a neváhajme
povedať, že i kontrolou a významným príspevkom
k realizácii školskej politiky strany, sa zaiste stane
i dnešné rokovanie Snemovne národov.
V súčasnosti, tak ako na iných úsekoch
našej spoločnosti, aj v školstve stojí
v popredí úloha zvyšovať kvalitu a efektívnosť
socialistickej výchovy a vzdelávania. Prebiehajúce
zmeny vo výrobe vyvolávajú zmeny i v spoločenskej
deľbe a v charaktere práce. S tým príprava
na školách musí rátať, tomu prispôsobovať
obsah metódy i organizáciu výchovno-vzdelávacieho
procesu. Dotýka sa to všetkých stupňov
a druhov škôl, najmä však škôl
stredných a vysokých. Ide o dôsledné
napĺňanie smernice XVI. zjazdu, v ktorej sa hovorí:
Je veľmi dôležité, aby zo stredných
a vysokých škôl vychádzali absolventi,
ktorí sú dobre odborne a politicky pripravení
pre praktický život, sú schopní zavádzať
výsledky vedy a techniky do výroby, byť nositeľmi
všetkého pokrokového, čo podmieňuje
ďalší vývoj našej krajiny. Vo vzdelaní
je veľké bohatstvo našej spoločnosti,
ktoré musíme lepšie využiť".
To bolo povedané na XVI. zjazde KSČ. Práve
tieto ciele sleduje naša obsahová a organizačná
prestavba, ktorá v našej školskej sústave
prebieha. Od budúceho roku sa má zaviesť povinné
desaťročné vzdelávanie pre všetku
mládež. Po absolvovaní osemročnej základnej
školy všetci žiaci budú ďalšie
dva roky pokračovať v štúdiu na niektorej
zo stredných škôl - na gymnáziu, strednej
odbornej škole alebo v stredných odborných
učilištiach. Všetky tri prúdy stredných
škôl v prvých dvoch ročníkoch
budú poskytovať žiakom rovnocenné stredné
polytechnické vzdelanie. Čoraz väčšie
percento mladých ľudí po skončení
desaťročného povinného vzdelávania
bude pokračovať v štúdiu vo vyšších
ročníkoch stredných škôl a získa
úplné stredné vzdelanie zakončené
maturitou. Tieto zmeny má definitívne zakotviť
nový školský zákon, zásady ktorého
sme prerokovali vo všetkých výboroch Federálneho
zhromaždenia v septembri t.r.
Zákon čís. 39/1980 právne zakotvil
nevyhnutné zmeny na vysokých školách,
ktoré vyplynuli z dokumentu ÚV KSČ a vlády
o ďalšom rozvoji československej výchovno-vzdelávacej
sústavy.
Pretože sme o týchto otázkach na pôde
Federálneho zhromaždenia neraz rokovali a ešte
budeme rokovať, nechcem sa zaoberať čiastkovými
otázkami prestavby a dotknem sa len niektorých,
podľa môjho názoru tých najzávažnejších,
ktoré s prestavbou nášho školstva súvisia
a majú širší spoločensko-politický
význam.
Zmeny, ktoré v našom školstve prebiehajú,
väčšina našich pracujúcich chápe
a podporuje ich. Ale je tiež pravda, že nie všetci
si uvedomujú ich veľkosť a historický
význam. Nie všetci ešte chápu, že
zmeny v školstve sú vyvolané zmenami v našej
spoločnosti. Preto mnohí z nás z určitého
ľudského konzervativizmu sa akýmkoľvek
zmenám pudovo bránia, lebo ich vykoľajujú
z navyknutého stereotypu v myslení, konaní.
Ešte stále sa stretávame s takým javom,
že časť našich občanov na otázku,
aký názor majú na našu školskú
sústavu a jej prestavbu, odpovie: "Zasa nejaké
zmeny. To vari ani nie je možné, aby sa v organizácii
nášho školského systému našlo
ešte niečo, čo by sme neboli vyskúšali?
Veď pre samé reorganizácie a prestavby sa v
škole systematicky nedá pracovať! Ako keby nestačilo,
že už dnes má sedem pracovníkov z desiatich
vysvedčenie s rôznymi názvami škôl,
takže sa v tom, okrem školských pracovníkov,
už nikto nevyzná."
K týmto a podobným názorom neraz prispieva
podvedomé presvedčenie, že najlepšia škola
bola tá, ktorú sme sami absolvovali, alebo vlastné
spomienky na náš neúspešný pokus
pomôcť vlastným deťom či vnukom
napríklad s množinami v matematike. V našej práci
s takýmito názormi, samozrejme, musíme rátať
a zmysel školskej prestavby ľuďom ešte presvedčivejšie
vysvetľovať.
Áno, ide o prestavbu zásadnú, ale v nijakom
prípade nešlo a nejde o unáhlené, neuvážené
zmeny pre zmeny. Ide o prispôsobenie výchovy a vzdelávania
súčasným a budúcim potrebám
rozvinutej socialistickej spoločnosti v podmienkach vedeckotechnickej
revolúcie, ide o celkové zvýšenie vzdelanosti
ľudu, o prehĺbenie demokratického charakteru
nášho školstva, o modernizáciu školskej
sústavy, metód a foriem výchovno-vzdelávacej
práce, o prehlbovanie ideovo-politickej, vlasteneckej a
internacionálnej výchovy mladej generácie,
v ktorej jedným zo základných cieľov
je vypestovať v mládeži hrdosť, že
sú občanmi socialistického Československa,
že patríme do spoločenstva socialistických
krajín, zomknutých okolo prvej socialistickej krajiny
- Sovietskeho zväzu, ktorému predovšetkým
vďačíme za svoju slobodu, za to, že môžeme
žiť a rozvíjať sa slobodne a v mieri ako
socialistický štát. Ide predovšetkým
o zmeny v obsahu vzdelávania a vo vnútornom živote
školy o perspektívy vzdelávania pre každého
člena našej spoločnosti, o nadväznosť
a priestupnosť všetkých článkov
výchovno-vzdelávacej sústavy. A tieto zmeny
nevyplynuli zo subjektívneho želania kohokoľvek,
ale z objektívnej nevyhnutnosti.
Veď všade okolo seba pociťujeme ohromujúci
dosah modernej vedy a techniky. Prehĺbili sa staré
vedné odbory, ich poznatky sa rozšírili do
takej miery, že sa z nich vytvárajú nové
samostatné vedné odbory. Ďalšie nové
vedné disciplíny vznikajú v styčných
hraničných oblastiach doterajších vedných
odborov. Veda rieši úlohy, o ktorých sa minulým
generáciám ani nesnívalo. Zložité
výpočty, trvajúce celé roky, a preto
predtým prakticky nepoužiteľné, riešia
samočinné počítače za niekoľko
sekúnd. Veda a jej technické aplikácie sa
stávajú v epoche vedeckotechnickej revolúcie
objektívnymi výrobnými silami. Niektorí
vedci a národohospodári tvrdia, že prostriedky,
investované na vzdelanie, majú dvojnásobný
a pokiaľ ide o vedu, dokonca až štvornásobný
efekt pre rozvoj výroby v porovnaní s prostriedkami
venovanými na púhe rozširovanie výroby.
Vedeckotechnická revolúcia a jej úspešný
priebeh nevyhnutne kladú nové a zvýšené
nároky na každého pracovníka tak vo
výrobnej, ako aj v nevýrobnej sfére, a osobitne
na všetkých stupňoch riedenia, na úroveň
jeho znalostí, všeobecný rozhľad, na adaptabilitu
a možnosť využitia všestranných schopností
nášho ľudu. A tu je jasné, že i škola
sa musela a musí s týmito nárokmi nejakým
spôsobom vyrovnať, že musí svojich absolventov
pre nové výrobné a spoločenské
podmienky pripraviť.