Komplexný program vedeckotechnického pokroku v členských
štátoch RVHP do roku 2000 prinieslo nové potenciálne
možnosti pre našu vedeckovýskumnú základňu
i výrobu, ako aj nové netradičné prvky
v oblasti medzinárodnej spolupráce. Treba oceniť
aktivitu vlády ČSSR, ktorá prijala rad opatrení
na zabezpečenie účasti na Komplexnom programe,
ako aj iniciatívu pracovísk ČSAV,
SAV, aplikovaného výskumu i hospodárskej
sféry na realizáciu tohto programu. Zatiaľ
je, pochopiteľne, väčšia aktivita v oblasti
výskumu, menšia je aktivita v realizačnej oblasti,
v čs. účasti v kooperácii a špecializácii
výroby, ako aj užitia v rámci komplexného
programu. Naša výskumná aktivita v komplexnom
programe by mala vytvárať potenciálne možnosti
na prehĺbenie špecializačného profilu
našej výroby a preto je potrebná užšia
koordinácia i v ČSSR medzi gestormi prioritných
smerov, gestormi hlavných úloh a centrálnymi
štátnymi orgánmi, ako aj hospodárskymi
organizáciami.
Rovnako tak zvýšenie operatívnosti, zníženie
administratívnej náročnosti, ako aj dopracovanie
celého ekonomického mechanizmu spolupráce
vytvárajú priaznivejšie podmienky pre skvalitnenie,
urýchlenie a splnenie úloh záverov i cieľov.
Druhá otázka, ku ktorej chcem povedať niekoľko
poznámok sa týka investičnej výstavby,
ktorá je stále problémovou oblasťou
nášho národného hospodárstva
ako sme počuli v správe súdruha Potáča.
Podiel investičnej výstavby na užitý
národný dôchodok bol veľmi vysoký
a pohyboval sa v minulosti na úrovni 30-32 %. Veľmi
rozsiahla investičná výstavba umožnila
vybudovať mnohé priemyselné komplexy, obrovskú
bytovú výstavbu, pozoruhodné inžiniersko-technické
diela, ktoré si zaslúžia uznanie i ocenenie.
U mnohých investičných akcií sme však
nedosiahli potrebné ekonomické efekty. V mnohých
oblastiach sme stavali pomaly, draho a pritom nekvalitne. Problematika
intenzifikácie stojí veľmi naliehavo i v oblasti
investičnej výstavby. Už 25 rokov, súdružky
a súdruhovia, sa nedarí znížiť
rozostavanosť, ktorá sa stala chronickým javom
nášho národného hospodárstva.
Stanovené ciele v rozostavanosti sa nedosiahli ani v 7.
päťročnici. Je možno však konštatovať,
že rozostavanosť nerástla. Jediné východislo
v 8. päťročnici je dôsledná regulácia
začínania a dokončovania stavieb. Pozitívny
krok je stanovenie objemu asi 380 mld Kčs rozpočtových
nákladov začínaných stavieb a zníženie
objemu rozostavanosti o 10 % v roku 1990. Je však pravda,
že tento zámer sa koncentruje na posledné dva
roky 8. päťročnice, pretože sa začína
s takými náročnými investičnými
stavbami, ako sú jadrové elektrárne Temelín
a Mochovce, čo pochopiteľne štruktúru
investícií výrazne ovplyvňuje.
Priemerná doba výstavby je 4,7 roka a je stále
dlhá. Materiálová náročnosť
je neúmerne vysoká.
Jednou z ďalších oblastí intenziifkácie
je znižovanie energetickej náročnosti stavebných
objektov. Ukazuje sa, že i v našich klimatických
podmienkach je možno znížiť energetickú
spotrebu takmer o polovicu.
Investičná výstavba je v mnohých prípadoch
logickým pokračovaním výstupov z vedeckotechnického
rozvoja. Preto je žiadúce užšie prepojenie
vedecko technického rozvoja a investičnej výstavby;
zjednotenie fondu rozvoja a investičného fondu do
jednoho fondu je viac ako aktuálne. Rovnako tak zjednotenie
metód hodnotenia efektívnosti v investičnej
výstavbe a vedeckotechnickom rozvoji by prinieslo zvýšenie
objektivizácie na obidvoch úsekoch.
V 8. päťročnom pláne sa plánuje
celkový objem na investície 895 mld Kčs,
čo je o 10 % vyšší ako v 7. pä ťročnici
a reprezentuje 26-27 % z národného dôchodku.
Čo treba oceniť je, že sa plánuje zvýšenie
podielu dodávok strojov a zariadení na celkovom
objeme investícií zo 41,6 % v roku 1985 na 51,5
% v roku 1990. Ďalší nový kvalitatívny
prvok v investičnej výstavbe je zvýšenie
podielu investícií na modernizácii a rekonštrukcii
výrobnej základne. 60 % stavieb začínaných
v priemysle (bez palív a energetiky) má charakter
rekonštrukcie a modernizácie, a 75 % strojov a zariadení
nezahrnutých do rozpočtu stavieb sa orien tuje na
obnovu a modernizáciu.
Pre urýchlenie modernizácie spracovateľského
priemyslu sa počíta s podstatným zvýšením
dovozu strojov a zariadení. Napr. len z nesocialistických
krajín sa zvyšuje dovoz techniky z 34,7 mld Kčs
v 7. päťročnici na 54,1 mld Kčs. Okrem
toho sa aktívnejšie pristupuje k modernizácii
cestou devízovo návratných úverov.
Ťažisko investícií ide do palivovoenergetického
komplexu a reprezentuje 36 % investícií určených
pre priemysel. Preto kľúčovou otázkou
je racíonalizácia spotreby palív a energie,
ktorá je investične menej náročná
a preto investície do týchto racionalizačných
akcií v spotrebe energie by mali mať rovnakú
prioritu ako investície do výstavby nových
energetických zdrojov.
K poslednej otázke, ku ktorej budem hovoriť, je problematika
životného prostredia. Nová stratégia
sociálno-ekonomického rozvoja umožňuje
nový prístup i k otázkam životného
prostredia. Tak ako v celom svete, aj u nás sa v
minulých rokoch kládol dôraz hlavne na ekonomický
rast. Kult ekonomického rastu zasiahol hlboko do spoločenského
vedomia ako hlavný zdroj hmotného blahobytu jednotlivca
i spoločnosti. Ekonomická stratégia vychádzala
z rastu materiálnej výroby. Takto chápaný
vývoj bol správny dotiaľ, pokiaľ nenarušil
ekologickú rovnováhu v prírode a nemal negativny
dôsledok na kvalitu života jednotlivca i celej spoločnosti.
Doterajší ekonomický vývoj i niektoré
špecifiká ČSSR priniesli niektoré problémy,
ktoré musíme riešiť bezodkladne.
Dosiahli sme vysoký stupeň priemyselnej výroby,
ale štruktúra výroby nevyhovuje z hľadiska
ekológie. Vysoký podiel surovinovej, materiálovej
a energetickej náročnosti na jednotku výroby
a vysoký podiel tuhých palív, hlavne hnedého
uhlia s vysokým obsahom síry, prináša
mnohé starosti.
Nízka výmera poľnohospodárskej pôdy
a vysoký stupeň chemizácie v poľnohospodárstve,
vysoká koncentrácia živočíšnej
výroby spôsobili, že poľnohospodárstvo
sa stáva významným zdrojom znečistenia
prostredia.
Nedostatok vodných zdrojov povrchových vôd
(ležíme na streche Európy) a malé zásoby
spodných vôd spôsobujú deficit vody
v niektorých oblastiach štátu. Máme
nízky podiel využívania odpadov ako sekundárnych
zdrojov suroviny. Prudký rast individuálneho motorizmu,
vysoký podiel autobusovej dopravy, nerozhodný prístup
k riešeniu bezolovnatých benzínov, relatívne
hustá komunikačná sieť spôsobuje
mnohé problémy. Práve 8. 5RP prináša
i v tejto oblasti významnú zmenu, kurz na zastavenie
zhoršovania životného prostredia a prijíma
sa rad opatrení na jeho postupné ozdravenie. Pristupuje
sa správne k vzťahom ekonomiky a ekológie,
ktoré nestoja proti sebe ale naopak, čo prospieva
ekológii, čo prospieva prírode a človeku,
musíme pokladať za ekonomické. Ekológia
sa chápe ako organická súčasť
ekonomiky. Regenerácia prírodného a pracovného
prostredia, nie sú to teda náklady navyše,
ale súčasť reprodukčného procesu.
Pretože antropogénne zaťaženie prírody
prináša už dnes znižovanie produkčnej
schopnosti prírodných zdrojov, pôsobí
negatívne na hospodársky mechanizmus i na hospodársky
rast.
Ozdravenie životného prostredia v 8. 5RP ide dvoma
smermi. Intenzifikácia vyvolala potrebu štrukturálnych
zmien v priemyselnej výrobe, čo umožňuje
zohľadniť ekologické aspekty a súčasne
vytvára veľký tlak na zníženie
surovinových, materiálových a energetických
vstupov. Vytvára sa tak priestor pre komplexné spracovanie
surovín na strane jednej a spracovanie odpadov ako surovinového
zdroja na strane druhej.
Súčasne účelovo viaže finančné
prostriedky vo výške 17 mld Kčs na ekologické
akcie, hlavne na výstavbu čistiarní odpadových
vôd a vytvára predpoklady na čistenie ovzdušia,
kde je to technicky možné. V 9. päťročnici
sa predpokladá ešte výraznejšie posilnenie
účelovo viazaných prostriedkov na riešenie
úloh i problémov životného prostredia.
Na úrovni národných vlád i vlády
ČSSR urobil sa rad opatrení i organizačných
predpokladov na riešenie komplexného prístupu
k otázkam životného prostredia.
Rovnako v oblasti legislatívy sa urobilo mnoho pozitívneho
a premietajú sa postupne všetky hlavné zložky
životného prostredia do našich zákonov.
Čo však postrádame, súdružky a
súdruhovia, je komplexný zákon o životnom
prostredí, ktorý by právne zakotvil pojem
životného prostredia, definoval práva i povinnosti
pri ochrane a tvorbe životného prostredia, účinne
zabezpečoval preventívnu stránku, stimuloval
technické, technologické i ekologické podmienky
a umožňoval dôslednú kontrolu dodržiavania
predpísaných podmienok, umožňoval prísný
postih osoby, inštitúcie i hospodárskej jednotky
za porušenie zásad. Bude žiadúce v rámci
legislatívnej činnosti vlády ČSSR
počítať s prípravou komplexného
zákona o životnom prostredí, vrátane
inštitucionálneho riešenia na úrovni samotného
centrálneho orgánu ako gestora pre životné
prostredie. Rovnako Federálne zhromaždenie musí
vyvinúť väčšiu aktivitu v tejto oblasti,
pretože bude celosvetovo tlak v každej krajine, aby
občan dýchal zdravotne nezávadný vzduch,
konzumoval zdravotne nezávadné potraviny a pil zdravotne
nezávadnú vodu.
Vážené súdružky a súdruhovia,
na niekoľkých príkladoch som dokumentoval,
že 8. 5RP prináša významné kvalitatívne
zmeny v rozvoji národného hospodárstva, že
zakladá stratégiu urýchlenia sociálno-ekonomického
rozvoja na komplexnom prístupe k intenzifikačnému
procesu. Návrh 8. 5RP ako ho predniesol súdruh Potáč
zohľadňuje programové ciele strany a realizuje
líniu XVII. zjazdu KSČ na urýchlenie rozvoja
našej spoločnosti.
Preto odporúčam, ako spoločný spravodajca
Snemovne národov, aby aj naša snemovňa prijala
a schválila návrh zákona o 8. päťročnom
pláne. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Předseda FS A. Indra: Děkuji společnému
zpravodaji výborů Sněmovny národů
poslanci Blažejovi.
Po přednesení zpravodajských zpráv
budeme pokračovat v jednání rozpravou, do
které se písemně přihlásili
poslanci: Stanislav Tichavský, Miloslav Štancel, Richard
Tichý, Jaroslav Matoušek, Jiří Juchelka,
Jozef Škula, Dana Kancírová, Nina Lefflerová
a Václav Štix.
Rozpravu zahájíme po přestávce v 15.10
hodin.
(Jednání přerušeno ve 14.47 hodin.)
(Jednání opět zahájeno v 15.10 hodin.)
Předseda FS A. Indra: Soudružky a soudruzi
poslanci, zahajuji rozpravu. Jako první vystoupí
poslanec Tichavský, připraví se poslanec
Štancel.
Poslanec SL S. Tichavský: Vážené
soudružky a soudruzi poslanci, zvýšení
účinnosti našeho národního hospodářství,
plnění strategie urychlení sociálně
ekonomického rozvoje přijaté na XVII. sjezdu
KSČ vyžaduje, abychom v daleko větší
míře využívali socialistické
ekonomické integrace, kooperace a specializace. Jsme si
všichni vědomi, že na základě dlouhodobých
výsledků procesu sbližování ekonomik
jednotlivých socialistických zemí nazrávají
v současné době předpoklady pro navazování
přímých výrobních vztahů
mezi jednotlivými výrobními hospodářskými
jednotkami a podniky až po vytvoření společných
výrobních sdružení.
Zkušenosti ze Severomoravského kraje jednoznačně
prokazují potřebnost a perspektivnost tohoto postupu.
V posledních letech byly podniky našeho kraje zapojeny
do několika významných investičních
akcí v rámci Rady vzájemné hospodářské
pomoci. V o. p. Tatra Kopřivnice byl realizován
rozsáhlý rozvojový záměr, podobně
je realizován integrační záměr
v MEZ Mohelnice, záměr výstavby integrovaného
podniku v Přerovských chemických závodech.
Naše podniky se podílely na výstavbě
československého úseku plynovodu Sojuz, koncerny
Sigma a Vítkovice se podílejí na výrobě
komponentů jaderných elektráren VVER 440,
v současné době se naše podníky
podílejí na všech integračních
akcích ve Svazu sovětských socialistických
republik. Současně v rámci rozvíjených
družebních styků s Volgogradskou oblastí
pozorně sledujeme zkušenosti a přístupy,
které uplatňují sovětští
komunisté při přestavbě ekonomiky
směrem k intenzívnímu typu rozvoje. Sledujeme
experimenty, které v sovětské ekonomice probíhají.
Klademe si současně otázku, co z toho vyplývá
i pro nás.
Je třeba říci, že konkrétní
rozvoj spolupráce mezi jednotlivými výrobními
hospodářskými jednotkami a podniky členských
zemí Rady vzájemné hospodářské
pomoci je zatím na nízké úrovni a
Československo není v tomto směru výjimkou.
Specializační a kooperační dodávky
se na československém vývozu podílejí
zhruba 34 %, na dovozu 14 % a na celkovém obratu 24 %,
přičemž v rozhodující míře
se jedná o výměnu výrobků v
rámci dohodnuté dělby práce. Kus dobré
práce byl tedy vykonán.
Na druhé straně nás musí znepokojovat,
že v roce 1985 kleslo meziroční tempo rozvoje
zahraničně obchodní spolupráce Československa
se Sovětským svazem na 4,7 % oproti 15,4 % v letech
1981-1984, s Německou demokratickou republikou na 2,6 %
oproti 8,1 % v předcházejících letech
a s Maďarskou lidovou republikou na 4,5 % oproti 7,9 % v
letech 1981-1984.
Podrobnější pohled na celou problematiku ukazuje,
že vyšší formy specializace, tj. součástkové
a uzlové, a na těch nám zvlášť
záleží, se na celkovém vývozu
podle smluv o kooperaci a specializaci podílejí
pouze jedním procentem.
Příčin, proč právě v
této oblasti není zatím dosahováno
požadovaného urychlení rozvoje vzájemné
spolupráce, je podle mého názoru několik.
Na prvním místě to je nedostatečná
úroveň koordinace národohospodářských
plánů členských zemí RVHP a
provázané promítání dohodnutých
zahraničně obchodních závazků
do konkrétních prováděcích
plánů výrobních hospodářských
jednotek a podniků jednotlivých členských
zemí Rady. Jako příklad je možno uvést
neujasněnosti kolem výstavby jaderných elektráren
v jednotlivých zemích, což má negativní
dopad do podniků koncernů Škoda, Sigma a Vítkovice,
kde byly vybudovány významné kapacity na
výrobu komponentů jaderných elektráren.
Nebo pomalé řešení kooperační
dohody o výrobě elektromotorů mezi Československem
a Sovětským svazem vede k brzdění
rozvojových záměrů v koncernovém
podniku MEZ Mohelnice. Podobných příkladů
by bylo možno uvést více; kriticky na ně
poukázal také soudruh Lubomír Štrougal
při nedávném jednání RVHP v
Bukurešti. Naše zkušenosti však ukazují,
že výrobní hospodářské
jednotky a podniky nedostatečně reagovaly i na podněty
a úkoly vyplývající z Komplexního
programu vědeckotechnického pokroku států
RVHP do roku 2000. Nebyl zatím vytvořen účinný
ekonomický mechanismus zabezpečující
praktické využití našich i cizích
vědeckotechnických poznatků. Přitom
řada dílčích experimentů byla
provedena v oblasti VTR, investiční výstavby,
zahraničního obchodu a byl přijat dokument
Řízení pro 8. pětiletý plán.
Jaká poučení z fungování uvedených
experimentů jsme přijali?
V základních tendencích - i když daleko
diferencovaněji - se nám počátkem
této pětiletky objevují obdobné nedostatky
jako v minulé pětiletce. Domnívám
se, že jsme praktické působení uvedených
dokumentů plně nezhodnotili. Proto musíme
o to větší důraz položit na vše,
co jsme projednali a má dlouhodobou platnost. Mám
na mysli především 8. a 10. plenární
zasedání ÚV KSČ k otázkám
urychleného uplatnění vědeckotechnického
rozvoje a v rozvoji hutí, strojírenství a
elektroniky. Objevily se i nové skutečnosti. V prvé
řadě je to Komplexní program vědeckotechnické
spolupráce do roku 2000, který byl prakticky před
rokem schválen.
Zatím ale trvale klesá podíl československého
strojírenského exportu ve srovnání
s ostatními státy RVHP i původně nestrojírenskými.
Dlouhodobě se neúměrně pomalu snižuje
sortiment výroby. Nedokázali jsme celý široký
sortiment strojírenských výrobků včas
inovovat a také zvýšit produktivitu práce.
To vytváří logicky prostor pro určitou
stagnaci a problematické uplatnění v mezinárodním
měřítku některých našich
výrobků.
Prohloubení mezinárodní kooperace a specializace
je třeba podpořit zejména ekonomickými
nástroji, za nimiž budou následovat příslušné
právní úpravy. Připravujeme-li opatření,
která by účinněji stimulovala zájem
výrobních hospodářských jednotek
a podniků na jejich přínosu k tvorbě
národního důchodu, musí tato opatření
směřovat i na zvýšení zainteresovanosti
hospodářských organizací na výsledcích
zahraničního obchodu.
Na čtvrtém zasedání ústředního
výboru strany hovořil předseda Státní
plánovací komise o tom, že se už připravují
úpravy v organizaci a řízení zahraničně
obchodní činnosti. V tomto směru je i pro
nás podnětná zkušenost z Německé
demokratické republiky, kde u velkých kombinátů
byly zřízeny podniky zahraničního
obchodu, které jsou chozrasčotně podřízeny
vedení kombinátu a současně jsou řízeny
ministerstvem zahraničního obchodu. Při prohlubování
přímých vztahů se zdá existence
podniků zahraničního obchodu při rozhodujících
výrobních hospodářských jednotkách
nezbytná a způsob řízení těchto
podniků praktikovaný v Německé demokratické
republice by mohl být po určitém zpřesnění
uplatněn i u nás.
Při prohlubování přímých
vztahů bude rovněž třeba sjednotit na
všech stupních řízení přístupy
k pojetí efektivnosti včetně jejího
provázání do plánů na všech
plánovacích a řídících
úrovních. S tím souvisí i prohloubení
chozrasčotu.
Výrobní kooperace a specializace mezi podniky zemí
RVHP vyžaduje důsledně prosazovat zásadu
samofinancování, neboť existence jiných
prvků by komplikovala spolupráci a mohla by negativně
ovlivnit efektivnost procesu. S tím úzce souvisí
racionalizace cen, devizových kursů a jiných.
Tyto předpoklady musí včas zajistit centrální
orgány.
Přímé výrobní vztahy také
podstatně zvýší nároky na úroveň,
organizaci a řízení přímo v
podnicích, na kvalitu a spolehlivost dodávek. Pro
partnery je důležité mít potřebné
součástky, komponenty nejen v plném objemu,
ale i včas v souladu s technologickým režimem
výroby. Z uvedeného vyplývá, že
spolehlivost ve svém konečném důsledku
znamená také záruku vysoké kvality
dodávek a poskytovaných služeb.

