Polanec SN F. Šebej: Vážený pán
predsedajúci, vážené kolegyne a kolegovia!
Dostali ste pred seba návrh na uznesenie Federálneho
zhromaždenia, ktorým reaguje na situáciu, ktorá
vznikla v republike Bosna a Hercegovina. Text uznesenia máte
pred sebou, predsa si dovolím prečítať
vám ho, tým, ktorí si ho narýchlo
nestačili prečítať, aby sme presne vedeli,
o čom budeme hlasovať.
Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej
Federatívnej Republiky po oboznámení sa so
správami o udalostiach v republike Bosna a Hercegovina
vyzýva Radu Európy, Konferenciu o bezpečnosti
a spolupráci v Európe Európskeho spoločenstva
OSN, aby urýchlene podnikli nutné kroky na záchranu
civilného obyvateľstva v ohrozenej oblasti. Podľa
správ očitých svedkov tam dochádza
k prejavom genocídy a k takým násilnostiam,
ktoré sú pre civilizovanú Európu neprijateľné.
Správy o udalostiach z uvedenej oblasti sú natoľko
zdrvujúce, že vyžadujú zásah všetkých
kompetentných medzinárodných organizácií.
Chcel by som poznamenať, že keď pán kolega
Mornár toto uznesenie formuloval (približne pred týždňom),
bola táto situácia vážna a na tomto
fakte sa dodnes nič nezmenilo a medzinárodné
organizácie skutočne doteraz nedokázali adekvátne
reagovať. Myslím, že je našou povinnosťou
takéto uznesenie prijať. Ďakujem za pozornosť.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Vážení kolegovia! Chcem vám navrhnúť,
aby sme k tomuto bodu neotvárali rozpravu, pretože
by sa mohla zvrhnúť do série štylistických
cvičení a úprav. Navrhujem vám, aby
sme o znení uznesenia, ako ho tu prečítal
pán poslanec Šebej a ako ho máme pred sebou,
aby sme o ňom hlasovali bez rozpravy.
Sú proti tomu zásadné námietky? (Nebyly.)
Ďakujem vám. Požiadam teda obidve snemovne, aby
hlasovaním rozhodli, či prijímame návrh
na uznesenie Federálneho zhromaždenia k situácii
v republike Bosna a Hercegovina, ako to bolo prečítané
pánom poslancom Šebejom. (Konštatujem, že
snemovne ešte nie sú schopné uznášať
sa. V každej snemovni chýbajú dvaja poslanci.)
V tejto chvíli sú obidve snemovne schopné
uznášať sa. V Snemovni národov je prítomných
39 poslancov zvolených v Českej republike, 42 poslancov
zvolených v Slovenskej republike. Spolu 81 poslancov v
Snemovni národov. V Snemovni ľudu je prítomných
77 poslancov. Hlasuje sa zvyčajnou nadpolovičnou
väčšinou.
Kto, prosím, bude súhlasiť s návrhom
na uznesenie, ako tu bolo prečítané, uznesenie
k situácii v republike Bosna a Hercegovina, nech zdvihne
ruku a stlačí tlačidlo!
(Hlasování: 15.14)
(SN 84, SL 77)
Kto je proti?
(SN 0, SL 0)
Kto sa zdržal hlasovania?
(SN 0, SL 0)
Ďakujem. Snemovňa národov: osemdesiatštyri
pre, nula proti, nikto sa nezdržal hlasovania. Snemovňa
ľudu: sedemdesiatsedem pre, nula proti, nikto sa nezdržal
hlasovania. Jeden poslanec hlasovanie ignoroval.
Teraz máme dve možnosti. Alebo hlasovať o zákonoch
- tlač 1391, 1496, 1405, 1471, 1404, 1470, čo sú
tie tri vládne návrhy zákonov, ktorými
sa upravujú pomery v notárstve, alebo aby sme pristúpili
k prerokúvaniu návrhu zákona, ktorým
sa mení a doplňuje zákon číslo
87/1991 Zb., o mimosúdnych rehabilitáciách
(tlač 1318) a návrh uznesenia SĽ a SN (tlač
1477). Obávam sa, že za danej situácie, kedy
obidve snemovne sú na hranici uznášaniaschopnosti,
resp. pod ňou, nemôžme pristúpiť
na variant s hlasovaním. Musíme teda začať
rokovať o tlači 1318 a 1477. Prosím, meníme
teda poradie tlače 1318 a 1477.
Ide o:
Bod programu 41: Vládní návrh zákona,
kterým se mění a doplňuje zákon
č. 87/1991 Sb., o mimosoudních rehabilitacích
(tisk 1318) a návrh usnesení Sněmovny lidu
a Sněmovny národů (tisk 1477).
Tento návrh predložila iniciatívna skupina
poslancov Federálneho zhromaždenia. Výklad
k návrhu zákona podá pán poslanec
Alojz Rajnič. Spravodajské správy prednesú
páni poslanci Čič a Patočka. Prosím
všetkých troch, aby sa dostavili k rečníckemu
pultu. Teraz má slovo pán poslanec Alojz Rajnič.
(Hlasovanie k trom záležitostiam, rátajte s
tým, sa uskutoční o 16. hodine.)
Poslanec SL A. Rajnič: Vážený pán
predsedajúci, vážené kolegyne, vážení
kolegovia, vážení hostia! Jedným z nástrojov
likvidácie skutočných či možných
odporcov komunistického režimu bolo ich separovanie
od rodín a ostatných obyvateľov a zneužívanie
na nútené práce.
Podľa vzoru sovietskych gulagov sa u nás zriadili
najskôr tábory nútených prác
(TNP) (v rokoch 1948-1950) a po ich likvidácii, v dôsledku
protestov medzinárodnej verejnosti, sa v nich po roku 1950
pokračovalo na horšie kontrolovateľnej pôde
- v armáde, vo forme pomocných technických
práporov (PTP).
Použitie branného zákona dávalo možnosti
odbúrania zbytočných procedúr, ako
bolo prerokúvanie v komisiách. Stačilo vydanie
povolávacieho rozkazu. Medzi TNP a PTP stačilo vydanie
povolávacieho rozkazu. Tieto mali represívny charakter,
postihovali tzv. nespoľahlivé politické osoby,
obmedzovali ich ľudské práva a slobody. Vládol
v nich otrocký vzťah k práci, nedbalo sa na
bezpečnosť a ochranu zdravia, na odpočinok
po práci, spravodlivú odmenu a iné.
Rozdiely medzi jednotlivými tábormi existovali v
tom, či v nich vládli pomery viac či menej
znesiteľné. Otvorené pole pre využitie
armády v širokej perzekúcii sa objavilo v apríli
1950, po nástupe Alexeja Čepičku do funkcie
ministra národnej obrany. Už na začiatku leta
1950 vypracoval hlavný štáb armády návrh
na zriadenie nových špeciálnych útvarov,
ktoré by boli používané výhradne
na službu bez zbraní a nasadené na práce
pre potreby armády alebo v baniach.
Prvými príslušníkmi týchto útvarov
sa stali "nespoľahliví vojaci" základnej
služby. Vo všetkých útvaroch boli zriadené
komisie, ktoré na základe dotazníkov, vyplňovaných
vojakmi po nástupe do základnej vojenskej služby.
zisťovali údaje o najbližších príbuzných,
majetku, členstve v politických stranách,
príbuzných v zahraničí a pod. Tieto
boli potom dokladom pre označenie časti vojakov
za nepriateľské živly a ich premiestnenie.
V októbri 1980 už boli cestné prápory
premenované na pomocné technické prápory
- ľahké - a k 1. októbru toho istého
roku sa už sformovali štyri pomocné technické
prápory ťažké, ktoré boli nasadené
na práce v baniach. Vnútorný režim v
týchto jednotkách bol neobyčajne tvrdý.
Vojaci boli nútení pracovať v baniach až
16 hodín denne, a to bez ohľadu na nedele a sviatky.
Pre PTP bol naviac príznačný povinný
vojenský výcvik bez zbrane po pracovnej dobe, vojenský
pracovný režim a zrážky zo zárobku
na stravu, ošatenie, ubytovanie, na veliteľský
zbor, ba dokonca aj unikátne zrážky z titulu
politickej nespoľahlivosti.
Na rozdiel od táborov nútených prác
pobyt PTP nebol časovo obmedzený. Bol dlhší,
a to na dobu neurčitú, nepriznával sa nárok
na dovolenku, na jej náhradu pri nečerpaní
ani na dávky nemocenského poistenia.
U vojakov PTP mimo prioritnej úlohy - potlačovanie
politickej opozície - sa skoro dostali do popredia ďalšie
nemenej závažné požiadavky a to povinnosť
zabezpečiť pracovné sily v baniach a stavebníctve.
Celkový stav PTP na začiatku r. 1951 reprezentoval
cca 13 tisíc ľudí. Rastúce požiadavky
na výstavbu (spolu s nedostatkom pracovných síl)
a ponúkajúca sa možnosť, mimo ekonomického
prinútenia, viedli v marci, presnejšie 28. marca 1951,
k vydaniu povolávacích rozkazov pre tritisíc
politicky nespoľahlivých vojakov. Aj pri takýchto
počtoch v PTP bol pociťovaný stály nedostatok
pracovných síl, a to viedlo k povolaniu ďalších
dvanásťtisíc mužov na mimoriadne vojenské
cvičenie, hlavne z radov kulakov.
Dĺžka mimoriadneho vojenského cvičenia
nebola nijak časovo obmedzená. Povolávaní
boli vo veku od 17 do 60 rokov bez ohľadu na ich branný
a zdravotný stav, teda aj nevojaci. Z toho vyplývalo,
že k útvarom boli zaraďovaní aj vojaci
ťažko chorí.
Nedostatok poddôstojníkov viedol k zriadeniu poddôstojníckej
školy v Moste a Ostrave, do ktorých bolo povolaných
600 brancov. Pre Ostravu boli vybraní z ťažkých
PTP spoľahliví baníci. Nedostatok pracovných
síl nakoniec viedol k tomu, že Ministerstvo národnej
obrany povolilo presunúť k vojenským pracovným
jednotkám aj tritisíc vojakov a 350 špecialistov
od bojových útvarov, čím došlo
k zaradeniu k oddielom PTP aj vojakov, proti ktorých politickému
profilu neboli v tej dobe námietky.
Koncom roku 1951 došlo k prvým politickým previerkam
príslušníkov PTP. Hlavným dôvodom
bolo to, že medzi vojakmi bol celý rad členov
KSČ a funkcionárov ČSM. Zvláštna
pozornosť bola okrem členov KSČ venovaná
ľuďom stojacim na druhej strane politického spektra,
a to kňazom, rehoľníkom a seminaristom. Tí
boli spočiatku sústreďovaní v zvláštnych
rotách. V marci 1951 však boli rozčlenení
do troch skupín, a to na "nebezpečných",
ktorí boli odvelení do baní na zvlášť
ťažké prace, ďalej na tých, na ktorých
zamýšľaný pobyt v PTP zatiaľ príliš
nezapôsobil. Tí boli ponechaní v doterajších
jednotkách a tzv. "spracovaní", ktorí
boli rozdelení do ostatných PTP. Veľmi dôsledne
však boli oddelení v týchto jednotkách
kňazi.
Koncom toho istého roku bol veliteľstvom vojenských
pracovných jednotiek spracovaný plán na ďalší
rozvoj PTP, kde sa po roku 1952 rátalo s existenciou 28
práporov s počtom 36 tisíc mužov, pričom
len samotné veliteľstvo malo mať troch generálov,
osemdesiatštyri dôstojníkov a tristosedem poddôstojníkov,
pričom v tejto dobe bolo v jednotkách 384 dôstojníkov
a 761 poddôstojníkov.
Ambiciózne plány veliteľstva vojenských
pracovných jednotiek sa však nepodarilo v plnej miere
realizovať. Na jednej strane panoval v týchto jednotkách
hrubý nátlak a na druhej strane možno predstava,
že dobré pracovné výsledky budú
časom dôvodom k prepusteniu do civilu, čo
viedlo vojakov až k mimoriadnym pracovným výkonom,
pri 14 až 16-hodinovej pracovnej dobe doplňovanej
po práci namiesto odpočinku ešte aj nútenou
účasťou na politických školeniach.
Pritom treba poukázať na to, že aj pri práci
bez oddychu aj cez nedele dosahovali ľahké PTP prekračovanie
výkonných noriem o 25 % a ťažké
PTP až 60 %.
V lete 1952 však vojenská rada pripravovala návrh
na predloženie predĺženia základnej vojenskej
služby taktiež na dobu neurčitú, pričom
zálohy boli na neurčito povolávané
už skôr.
V auguste 1952 bol návrh predpokladajúci najbližší
možný termín prepustenia týchto vojakov
do zálohy v roku 1954 schválený politickým
sekretariátom ÚV KSČ.
Klasifikácia PTP bola oficiálne zrušená
k 1. 5. 1954, pričom však i napriek jej oficiálnemu
zrušeniu sa následkov tejto kvalifikácie príslušníci
PTP nezbavili ani v civilnom živote: mali to zaznamenané
v občianskych preukazoch a vojenských knižkách.
Tieto záznamy boli signálom pre znalcov - kádrovákov,
ktorí boli okamžite informovaní o tom, že
ide o osoby politicky nespoľahlivé a podľa toho
sa k nim aj chovali. Ich perzekúcia, aj keď už
nie tak celkom otvorená, pokračovala s nimi aj niekoľko
ďalších rokov.
Na záver možno konštatovať, že systém
pomocných technických práporov sa považuje
za následníkov táborov nútených
prác, ale s ohľadom na povolávanie a preraďovanie
v rámci vojska a mimoriadnych vojenských cvičení
za "vojenské tábory nútených
prác", čo je možné jednoznačne
považovať za účinný a veľmi
výkonný nástroj najširšej politickej
perzekúcie.
Hromadné povolávanie osôb vo veku od 17 do
60 rokov, a to bez ohľadu na skutočnosť, či
sa na nich vzťahovala vojenská služba, pričom
často bez akéhokoľvek ohľadu na ich zdravotný
stav, vyvolávalo v spoločnosti atmosféru
neistoty a strachu. V samotných povolancoch to vyvolávalo
na jednej strane neobyčajné psychické traumata,vyplývajúce
z toho, že boli povolávaní na neurčito,
bez časového obmedzenia, teda v podstate boli v
horšej situácii ako väzni, ktorým bola
doba trestu známa.
Na druhej strane však uvedená neistota dokázala
vybičovať vojakov k nevídanej pracovnej morálke
a vysokému prekračovaniu výkonných
noriem, čo bol veľmi žiadúci výsledok
pre podniky a hlavne vojenské správy.
PTP teda slúžili nielen výstavbe armády
a vojenskému hospodárstvu, ale ich práca
pomáhala armádu aj zčasti financovať.
Ďalšia perzekúcia vojakov spočívala
v rozsiahlom systéme okrádania o mzdu, v prinútení
k nezvyklej a neobyčajne namáhavej práci,
ktorá mala za následok aj množstvo ťažkých
pracovných úrazov. Na rozdiel od nútených
táborov, na ktoré PTP naväzovali, tieto boli
efektívnejším nástrojom spojenia politickej
perzekúcie a ekonomickej exploatácie potencionálnych
odporcov režimu.
Predkladatelia návrhu novely zákona 87/1991 Zb.,
uvážili nedostatky terajšieho znenia zákona.
Sú vedení snahou, aby spravodlivosti bolo zadosť
učinené a spôsobené krivdy boli aspoň
zčasti napravené. Sú si vedomí, že
škody nemožno plne a presne vyčísliť.
Niektoré krivdy a škody nemožno napraviť
vôbec, možnosti náhrad sú veľmi
obmedzené, a preto môže ísť len
o čiastočnom zmiernení krívd. Náhrady
musia byť primerané k náhradám poskytovaným
podľa iných rehabilitačných zákonov
a nie je vhodné zvyšovať nároky na úhradu
zo štátnych zdrojov. Navrhujem preto presnejšie
vymedziť okruh oprávnených osôb, priznať
nárok na náhradu za pobyt vo vojenských táboroch
nútených prác všetkým oprávneným
osobám, umožniť žiadať náhradu
tým oprávneným osobám, ktoré
za svojho pobytu vo vojenskom tábore nútených
prác utrpeli ujmu na zdraví, umožniť odvolanie
tým oprávneným osobám, ktoré
boli postihnuté výrokom vojenského súdu,
keď sa nejde o tresty za činy všeobecnej kriminálnej
povahy, pokiaľ už výroky neboli zrušené
podľa zákona 119/90 Zb. Nepozerať na psychické
škody, pretože sú nenapraviteľné.
Nepozerať na škody a krivdy spôsobené po
ukončení internácie vo vojenských
táboroch nútených prác, pretože
postihovali aj iných a nie je možné ich všeobecne
kvalifikovať. Zachovať terajšiu úpravu čiastočného
odstránenia dôsledkov týchto krívd
v dôchodkovom zabezpečení, aj keď je
nevyhovujúca, pretože iné metódy nie
sú. Náhrady za pobyt vo vojenských táboroch
nútených prác hradiť zo špeciálneho
rehabilitačného fondu.
Vážené kolegyne a kolegovia! Pri prerokúvaní
týchto návrhov zákonov sme sa viackrát
zišli s expertmi. Tieto návrhy, či už
ide o tlač 1318 alebo tlač 1477, doznali zmeny,
pretože sme tu mali expertné komisie, ktoré
sa skladali z pracovníkov Ministerstva vnútra, Ministerstva
obrany, z pracovníkov Ministerstva spravodlivosti, z pracovníkov
Ministerstva práce a sociálnych veci a zároveň
z vlády. Týmito neustálymi konzultáciami
sme dopracovali novelu do takej podoby, aby bola skutočne
legislatívne čistá. V niektorých prípadoch
možno išlo o legislatívne úpravy, v niektorých
prípadoch snáď išlo o zásady, ktoré
ústavnoprávne výbory prerokovali, a tak sme
sa dostali k tlači 1477.
Na záver by som vás chcel poprosiť, aby ste
uvedenému návrhu zákona venovali pozornosť
a podľa svojho svedomia podporili to, čo od nás
očakávajú ľudia, ktorým dodnes
nebolo za ich ťažkú službu učinené
zadosť.
Předsedající předseda SN M. Šútovec:
Ďakujem pánu poslancovi Rajničovi. Návrh
prerokovali ústavnoprávne výbory, branné
a bezpečnostné výbory, výbory pre
plán a rozpočet a sociálne a kultúrne
výbory obidvoch snemovní.
Prednesením spravodajských správ boli poverení
poslanci Milan Čič a Jaromír Patočka.
Pýtam sa, kto z nich vystúpi ako prvý? Slovo
má poslanec Čič.
Společný zpravodaj výborů SL M. Čič:
Vážený pán predsedajúci, vážené
kolegyne a kolegovia! Dostávame sa trochu do zložitej
situácie, ako uviedol kolega Rajnič, pretože
vláda ČSFR prijala stanovisko až po tom, ako
bol prerokovaný tento návrh v gesčných
výboroch. Preto sa pokúsim trochu obšírnejšie
o týchto otázkach hovoriť a eventuálne
aj tak, že sa zmienim o návrhoch, ktoré zazneli
v rokovaní so zástupcami vlády, so zástupcami
ministerstiev a ktoré citoval pán poslanec Rajnič.
Dovoľte mi, aby som ako spoločný spravodajca
Snemovne ľudu podal informáciu o stanoviskách,
ako zazneli v jednotlivých výboroch.
Návrh zákona (tlač 1318) prerokovali výbory
branné a bezpečnostné, výbory sociálne
a kultúrne, pre plán a rozpočet a ústavnoprávne.
Všetky výbory s výnimkou výboru sociálneho
a kultúrneho SN odporúčajú snemovniam
návrh zákona prerokovať a po ďalších
úpravách schváliť.
Väčšina pripomienok bola do konečného
znenia návrhu zákona (tlač 1477) zapracovaná.
Neboli však zohľadnené niektoré pripomienky
výborov pre plán a rozpočet a sociálneho
a kultúrneho výboru SĽ. Išlo o doplnenia,
ktoré svojím obsahom išli nad rámec
upravovanej problematiky. Pri prerokúvaní v gestorských
ústavnoprávnych výboroch sa došlo k
záveru, aby o zaradení prípadných
ďalších zmien zákona č. 87/91 Zb.,
ktoré svojím obsahom presahujú rámec
upravovanej problematiky, rozhodli snemovne ako o pozmeňujúcich
návrhoch, keby ich poslanci predniesli.
Pokiaľ ide o prerokúvanie tohto návrhu zákona
v národných radách, dovoľte mi, aby
som vás stručne informoval takto. Česká
národná rada - súhlas vyslovil ústavnoprávny
výbor, národohospodársky a zobral na vedomie
výbor cirkevný a humanitárny. V Slovenskej
národnej rade bol vyslovený súhlas - prirodzene
s pripomienkami - a to vo výbore ústavnoprávnom
a brannom a bezpečnostnom.
Teraz sa znovu vraciam k problému, ktorý vznikol
so stanoviskom vlády ČSFR a to preto, že stanovisko
prijala až 9. apríla 1992 a niektoré pripomienky
vlády, napríklad otázky dôchodkového
zabezpečenia vzhľadom na to, že vláda
zaujala stanovisko k pôvodnému návrhu (tlač
1318), už sú pojaté do návrhu ústavnoprávnych
výborov, teda do návrhu uznesenia (tlač 1477).
V tomto návrhu však neboli prijaté niektoré
ďalšie pripomienky a návrhy. Bol návrh
vypustiť v článku 1 v bode 1 slová "ako
vojaci klasifikácie E", pretože tým dochádza
k zúženiu vymedzeného okruhu oprávnených
osôb. Po dlhšej diskusii práve v komisii expertov,
ktorej sme sa zúčastňovali, sme dospeli k
záveru, že by skutočne išlo o zredukovanie
oprávnených osôb, ktoré boli nespravodlivo
vyčlenené z tejto kategórie oprávnených
osôb. Preto je to jeden z návrhov, ktorý si
osvojujem.
Ďalej návrh zákona poskytuje výhodnejšie
postavenie príslušníkom PTP oproti občanom,
ktorí boli zaradení v táboroch nútených
prác. Taktiež ide o zmenu, ktorú si osvojíme
a ktorú ešte uvediem.
Nakoniec v stanovisku vlády ČSFR bol uvedený
návrh, resp. pripomienka, že by mali byť zaradení,
resp. pojatí do tohto návrhu novely aj kňazi
a rehoľníci. Tento návrh si tiež osvojujem.
Pokiaľ ide o úpravy uvedené v tlači
1318, v porovnaní s tlačou 1477 dovoľte mi,
aby som upozornil na tieto zmeny. V konfrontácii týchto
dvoch návrhov, a to v čl. 1 v bode 1 došlo
k vypusteniu slov "a vojenské banícke oddiely".
Ide o celkom inú kategóriu pracovníkov, ktorá
nie je v tej klasifikácii, ktorú by mala pojať
novela.
Ďalej čl. 1, body 2 a 3 sú na základe
pripomienok výborov Federálneho zhromaždenia
a výborov Slovenskej národnej rady upravené
predovšetkým v tomto smere.
Po prvé: ustanovenia zakotvujúce reštitučné
nároky sú z časti druhej zákona, tzn.
tam, kde je oblasť občianskoprávna a administratívnoprávna,
preradené do časti štvrtej, tzn. tam, kam systematicky
patria, do oblasti pracovno právnych vzťahov a vzťahov
sociálneho zabezpečenia.
Po druhé: novo sa v čl. 1 v bodoch ustanovuje konkrétny
spôsob a postup odškodnenia, poškodenia zdravia
a úmrtia občanov, ktorý je uvedený
v § 18 ods. 1, vrátane lehôt pre uplatnenie
nárokov, teda v čl. 2 bod 2.
Čl. 1 bod 4 je zaradený do čl. 2 ako bod
1, pretože vlastne ide o prechodné ustanovenie.
Po tomto výklade by som mohol skončiť a potom
by som eventuálne predniesol konkrétne pozmeňujúce
návrhy v rámci diskusie. Ďakujem za pozornosť.