Federální shromáždění ČSFR 1990 – 1992

d) Obviněný je dále stíhán pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158 odst. 1 písm. a), odst. 2 písm. c) tr. zák., kterého se dopustil tím, že jako generální prokurátor ČSR v trestní věci proti PhDr. Milanu Otáhalovi CSc. a spol. (Černá kniha) 9. 3. 1976 schválil nezákonný pokyn vedoucího spec. odboru GP ČSFR JUDr. Milana Fišera překvalifikovat trestný čin spáchaný Otáhalem a spol z pobuřování podle § 100 tr. zák. na trestný čin podvracení republiky podle § 98 odst. 1,2 tr. zák. se záměrem, aby nebylo zapotřebí zastavit trestní stíhání na základě amnestie prezidenta republiky z 23. 2. 1973, čímž nezákonně bylo vedeno trestní stíhání obv. Otáhala do 22. 1. 1980, kdy bylo zastaveno podle § 172 odst. 1 písm. f) tr. ř. za použití ustanovení § 65 tr. zák. a obv. Prečana do 7. 12. 1990, kdy bylo zastavené podle § 172 odst. 1 písm. a) tr. r., když před tím bylo u tohoto obviněného tr. stíhání přerušené podle § 173 odst. 1 písm. a) tr. r., protože Prečan se vystěhoval z ČSSR.

Předpoklad skončení vyšetřování je do 31. 10. 1991.

5) obv. Vratislav CIMR, JUDr. Antonín NAVRÁTIL, JUDr. Karel FRONK Všichni obvinění jsou stíhání pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158 odst. 1 písm. a), odst. 2 písm. c) tr. zák., kterého se měli dopustit tak, že jako prokurátoři GP ČSSR, GP ČSR a městské prokuratury v Praze plnili nezákonný pokyn dnes již zemřelého generálního prokurátora ČSSR dr. Feješe, vydaného v tr. věci proti obv. Jiřímu Rumlovi a spol., který spočíval v tom, aby po skončení vyšetřování nebylo ve věci meritorně rozhodováno až do vydání dalšího pokynu, přičemž sedm obviněných (Jiří Ruml, Jan Ruml, Eva Kantůrková, Jiřina Šiklová, Karel Kyncl, Milan Šimečka a Jan Mlynárik) zůstali ve vazbě až do pokynu generálního prokurátora ČSSR k propuštění obviněných z vazby dne 22. 3. 1982, 27. 5. 1982 a 28. 5. 1982. Obvinění neupozornili svých nadřízených na nezákonné držení obviněných ve vazbě, jestliže se nekonají žádné procesní úkony, prodlužovali lhůtu trvání vazby a zamítali žádosti obviněných o propuštění na svobodu.

Skončení vyšetřování se předpokládá do 30.11. 1991.

Inspekci Federálního ministerstva vnitra jsou oznamovány při vyšetřování zjištěné poznatky o podezření ze spáchání trestných činů bývalými příslušníky StB, popř. VB, aby i proti nim mohla být vyvozena trestní odpovědnost.

IV.

O STAVU VYŠETŘOVÁNÍ PROMINENTŮ BÝVALÉHO REŽIMU U VOJENSKÉ

SOUČÁSTI ČS. PROKURATURY

I.

Všichni obvinění v druhé polovině roku 1988 a v roce 1989, zejména v době očekávaných protestních akcí, v rozporu s příslušnými právními normami nařídili podle připravovaných seznamů a organizovali na celém území republiky izolaci nejméně 294 občanů, kteří byli po dobu nejméně 48 hodin v celách zadrženi, zbaveni osobní svobody.

Toto jednání je kvalifikováno jako spolupachatelství k trestnému činu zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 9/2 tr. zák. k § 158/1 a), 2 c) tr. zák.

Koncem měsíce listopadu 1989, kdy vykonával funkci I. náměstka ministra vnitra ČSSR, v rozporu s příslušným rozkazem tohoto funkcionáře a bez jeho vědomí či souhlasu, ve snaze podstatně ztížit přezkoumání činnosti státní bezpečnosti a zabránit případnému postihu za protiprávní jednání, nařídil vytřídit a následně skartovat materiál kompromitující tuto složku, což vedlo ke zničení značného množství důležitých písemností, přičemž toto jednání vyvolalo pobouření a nespokojenost občanské veřejnosti s činností orgánů SNB.

Z těchto důvodů je Ing. LORENC stíhán také pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1 a), 2c) tr. zák.

Jelikož došetření provedené podle návrhu obviněných a ukončené 27. 9. 1991 jejich novým seznámením nepřineslo změnu v uvedeném skutkovém zjištění, v současné době se na všechny obviněné zpracovává obžaloba, která bude podána dne 4. 10. 1991.

II.

Na oba uvedené byla dne 12. 9. 1990 podána obžaloba pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a), 2c) tr. zák., protože:

jako velitel bezpečnostního opatření dne 17. 11. 1989 na Národní třídě v Praze, v době od 19ti do 21.00 hod. vydal podřízeným jednotkám SNB pokyn k uzavření prostoru, kde se nacházeli účastníci manifestace a který měli na základě výzev urychleně opustit, v rozporu s pokynem nadřízených, aby proti demonstrujícím nebylo zakročováno, připustil další svévolné stlačování davu kordonem policistů, přičemž současně vydal pokyn k předvádění osob, a to i za pomoci mírnějších prostředků, ačkoliv si musel být vědom toho, že tato situace přítomné osoby omezuje ve svobodě a pohybu, působí jim fyzické a psychické strádání, a proto je v rozporu nejen s cílem vyhlášené bezpečnostní akce, ale také s příslušným ustanovením zákona č. 40/74 Sb., přičemž tento nepřiměřený zákrok, na němž se tímto způsobem podílel, vyvolal značně negativní ohlas veřejnosti a její nespokojenost s činností SNB jako orgánů státní moci.

se na uvedeném jednání, které mělo stejné následky jako u pplk. JUDr. Danišoviče, podílel tím, že jako velitel pořádkové jednotky SNB tvořící část uzávěry, v rozporu s pokynem velitele bezpečnostního opatření, zakázal propouštět účastníky demonstrace, a to jednotlivě či po skupinách, kteří chtěli tak na základě výzev učinit, naopak svévolně vydal pokyn k postupu kordonu a tím k dalšímu stlačení davu a nezabránil neodůvodněnému a nepřiměřenému používání mírnějších prostředků a násilí příslušníky podřízené jednotky vůči přítomným občanům.

I přes stížnost, kterou prokurátor podal do usnesení VOS Praha, byla věc vrácena k došetření, které je již ukončeno a do 11. 10. 1991 bude v uvedeném rozsahu na obviněné opět podána obžaloba.

III.

Býv. příslušníci StB plk. JUDr. BYTČÁNEK, mjr. JUDr. ŠÍPEK, kpt. JUDr. HAVLÍČEK, kpt. JUDr. JAROCH, mjr. SUCHÝ, kpt. JUDr. MAREČEK a por. ZIFČÁK

1) JUDr. BYTČÁNEK, JUDr. ŠÍPEK, JUDr. JAROCH, JUDr. MAREČEK, SUCHÝ a ZIFČÁK jsou stíháni jako obvinění z trestného činu zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a) tr. zák., neboť

jako pracovníci býv. Správy StB hl. města Prahy a Středočeského kraje v průběhu roku 1989 zorganizovali a realizovali nezákonné proniknutí por. ZIFČÁKA do nezávislých studentských struktur, kde prováděl v rozporu s příslušnou směrnicí zpravodajskou činnost, která měla i nadto provokativní charakter.

Obvinění se seznámili s výsledky vyšetřování a po případném doplnění vyšetřování na základě jejich návrhů bude do 31. 10. 1991 ve věci meritorně rozhodnuto.

je dále stíhán pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a) tr. zák., neboť:

a) dne 19. 1. 1989 v Praze, na Václavském náměstí při zákroku příslušníků SNB bezdůvodně fyzicky napadl jednoho přítomného občana.

b) Stejného jednání se dopustil dne 21. 8. 1989 na Národní třídě v Praze a před i v prostorách obchodního domu MÁJ, přičemž napadený občan musel vyhledat lékařské ošetření.

c) Při zákroku příslušníků SNB dne 19. 8. 1989 v Praze, Troji, ve vile v ulici pod Havrankou a později v budově OS SNB Praha 7 ve večerních hodinách fyzicky napadl bezdůvodně tři občany.

d) Dne 17. 11. 1989 kolem 20.30 hod. v Praze, na Národní třídě v rozporu s příslušnými služebními předpisy a zákonem č. 40/74 Sb. zakročoval proti demonstrujícím občanům tak, že nejméně tři z nich udeřil rukou do různých částí těla a kopal do nich.

Obviněný se seznámil s výsledky vyšetřování a je předpoklad, že do 31. 10. bude na něho podána obžaloba, která bude součástí skutku uvedeného v bodě ad 1).

byl stíhán jako obviněný ze spáchání trestného činu zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1 a) tr. zák., kterého se měl dopustit tím, že dne 17. 11. 1989 ve večerních hodinách na Národní třídě v Praze v průběhu mimořádné bezpečnostní akce v rozporu s příslušnými služebními předpisy a zákonem č. 40/74 Sb. fyzicky zakročil proti nezjištěné osobě, kterou měl srazit na zem, kopat do ní a bít ji rukama do těla. Protože v průběhu vyšetřování nebylo prokázáno, že tento skutek obviněný spáchal, bylo trestní stíhání podle § 172/1c) tr. ř. dne 11. 2. 1991 zastaveno.

4) Dnem 22. 7. 1991 bylo podle § 172/1 a) tr. r. zastaveno trestní stíhání pro dílčí skutky u JUDr. BYTČÁNKA, JUDr. ŠÍPKA, JUDr. HAVLÍČKA a ZIFČÁKA, jichž se měli dopustit tím, že JUDr. Bytčánek, JUDr. Šípek a JUDr. Havlíček v rozporu s příslušným ustanovením zák. č. 40/1974 Sb. jako příslušníci SNB ve dnech 16. a 17. 11. 1989 v Praze zorganizovali a řídili fyzické napadení por. Zifčáka pořádkovými jednotkami SNB, které zasahovaly v Praze na Národní třídě proti studentské manifestaci tak, aby por. Zifčák následně předstíral vážné zranění studenta, účastníka manifestace těmito jednotkami, čímž vyvolali značný negativní ohlas a nespokojenost občanské veřejnosti. K zastavení trestního stíhání došlo proto, neboť vyšetřováním bylo prokázáno, že se nestal skutek, pro který se trestní stíhání vedlo, přičemž jednání JUDr. Bytčánka, JUDr. Šípka, JUDr. Havlíčka bylo kvalifikováno jako trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a), 2c) tr. zák. a Zifčáka jako tentýž trestný čin kvalifikovaný podle § 158/1a) tr. zák. spáchaného ve formě spolupachatelství podle § 9/2 tr. zák.

5) S největší pravděpodobností bude nejpozději do 31. 10. 1991 podle § 172/1a) tr. ř. zastaveno trestní stíhání skutku kvalifikovaného jako trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a), 2c) tr. zák., který měl spočívat v tom, že nezjištění funkcionáři a příslušníci Správy StB Praha a FMV v blíže neurčené době a v rozporu se zákonem č. 40/74 Sb. zorganizovali nepřiměřený zásah pořádkových sil proti účastníkům studentské manifestace dne 17. 11. 1989 v Praze na Národní třídě tak, aby byl vyvolán dojem vážného zranění studenta, účastníka manifestace a vyvolán negativní ohlas v očích občanské veřejnosti.

Trestní stíhání příslušníků býv. složky StB uvedené pod bodem III. je vedeno u VOP Praha v jednom trestním spise.

V souvislosti se zákrokem příslušníků SNB na Národní třídě v Praze dne 17. 11. 1989 bylo celkem 12 osob odsouzeno, 2 osoby byly zproštěny obžaloby, 4 osoby vyřízeny mimosoudně. Proti dvěma osobám bylo trestní stíhání zastaveno a v 5 případech došlo k přerušení trestního stíhání.

Dosud meritorně nebylo rozhodnuto v trestní věci příslušníků býv. jednotky "OZU" mjr. ŠESTÁKA, pplk. KOČÍHO a pprap. RADIMECKÉHO, kteří jsou stíháni pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a) tr. zák. a na něž byla podána obžaloba proto, že nepřiměřeně fyzicky zakročovali na Národní třídě v Praze dne 17. 11. 1989 proti přítomným občanům, neboť VVS Příbram věc vrátil VOS Praha k novému projednání.

VOS Praha vrátil k došetření trestní věc býv. příslušníků SNB mjr. PRCHALA, kpt. KARLA a kpt. BERANA, kteří proto, že v roce 1989 včetně 17. 11. fyzicky napadali některé občany, byli stíháni pro trestný čin zneužívání pravomoci veřejného činitele podle § 158/1a) tr. zák. V současné době jsou prováděny úkony požadované VOS Praha a je předpoklad, že znovu do 31. 10. 1991 na všechny obviněné bude ve stejném rozsahu podána obžaloba.

k Správe generálneho prokurátora o stave trestného stíhania prominentov bývalého režimu

Praha, november 1991

Dňa 8. októbra 1991 generálny prokurátor ČSFR na zasadnutí 17. spoločnej schôdze Snemovne ľudu a Snemovne národov predniesol úvodné slovo k správe o stave trestného konania a výsledkoch postihu funkcionárov bývalého režimu.

Prevažná väčšina z 21 poslancov, ktorí vystúpili v rozprave, vyslovila kritické pripomienky na adresu tejto správy. Federálne zhromaždenie nezaujalo ku správe stanovisko a tématiku presunulo na rokovanie ďalšej spoločnej schôdze Snemovne ľudu a Snemovne národov.

Pripomienky poslancov smerovali väčšinou k tomu, že predložená správa nehodnotí, alebo uspokojivo neinterpretuje niektoré právne otázky, napr. premlčanie, retroaktivitu a iné. Informáciu o trestnom stíhaní predstaviteľov bývalého režimu nepovažovali za dostatočnú z hľadiska trestných činov alebo zločinov proti ľudskosti, ako aj vyvodenie zodpovednosti za porušovanie ľudských a občianskych práv vôbec.

K tomu treba poznamenať, že generálny prokurátor ČSFR je do veľkej miery iba interpretom poznatkov generálnych prokurátorov republík, ktorí majú v trestnom konaní značnú samostatnosť a taktiež značnú osobnú zodpovednosť za zákonnosť trestného konania! V tomto zmysle je ich podriadenosť generálnemu prokurátorovi ČSFR iba veľmi voľná a sprostredkovaná.

Správa skutočne neobsahovala informácie o postihu predstaviteľov bývalého režimu za konania spočívajúce v porušovaní ľudských a občianskych práv a podobné konania, v miere zodpovedajúcej situácii v našej republike v období do novembra 1989. Dôvodom je skutočnosť, že za také konanie nie je, okrem vecí v správe uvedených, trestné stíhanie vedené.

To však neznamená, že také skutky neboli spáchané, ale ak boli spáchané, sú premlčané. Niektorí poslanci dokonca naznačovali, že prokuratúra tieto osoby a takéto konanie nie je ochotná stíhať.

Takéto hodnotenie postoja prokuratúry, a tým aj obsahu správy, považujeme za jednostranné. Nepostihuje podstatu problému, ktorý sa pokúsime na základe pripomienok poslancov aspoň čiastočne objasniť.

Fáza zahájenia trestného stíhania je ovládaná tzv. zásadou legality. Z tejto zásady vyplýva povinnosť prokurátora alebo povinnosť polície stíhať všetky trestné činy, o ktorých sa dozvedia. Informácia o tom, že bol spáchaný trestný čin však musí byť do určitej miery kvalifikovaná.

Aby niektorý z orgánov činných v trestnom konaní mohol začať trestné stíhanie a prokurátor podať obžalobu, musí konkrétne označiť skutok, ktorý je predmetom trestného stíhania, podradiť ho pod niektorú zo skutkových podstát trestných činov a napokon preukázať, že taký skutok spáchala konkrétna osoba. Kolektívnu zodpovednosť samozrejme upatňovať nemožno.

Toto konštatovanie na prvý pohľad vyzerá jednoducho. Jedna vec je všeobecne tvrdiť, že boli páchané také či onaké trestné činy, a druhá vec je tieto tvrdenia konkrétne identifikovať, formulovať, podložiť konkrétnymi dôkazmi a podľa zákona riešiť.

Je pravdou, že je povinnosťou prokuratúru zistiť, kto čo kedy kde urobil a či ide o trestný čin.

Podstata problému, ktorého sa dotkol vo svojom vystúpení aj pán poslanec RUML, spočíva v odpovedi na otázky, kto je orgánom, ktorý má odhaľovať trestné činy. Teda zisťovať, a to aj z vlastnej iniciatívy, či a kým bol spáchaný trestný čin a urobiť opatrenia pre to, aby prebehlo riadne trestné konanie.

V ustanovení § 158 Trestného poriadku sa uvádza, že prokurátor (a ďalej aj vyšetrovateľ vyhľadávací orgán) je povinný prijímať oznámenia o skutočnostiach, nasvedčujúcich tomu, že bol spáchaný trestný čin a čo najrýchlejšie ich vybavovať.

Ďalšie úkony v trestnom konaní môže prokurátor vykonávať v podstate až po začatí trestného stíhania. Ustanovenia, ktoré prokurátora oprávňovali, i keď čiastkovým spôsobom, ku koordinácii činnosti orgánov činných v trestnom konaní v boji proti kriminalite, boli zrušené novelizáciou zákona o prokuratúre v roku 1990.

Prokuratúra, okrem nedostatku kompetencií, nie je ani technicky ani personálne vybavená na to, aby vyhľadávala trestnú činnosť.

Príčiny, ktoré z hľadiska postihu predstaviteľov bývalého režimu ukazujú činnosť prokuratúry ako málo efektívnu, spočívajú predovšetkým v tom, že prokuratúra mala možnosť čerpať informácie o podozreniach z takej trestnej činnosti iba v obmedzenej miere z materiálov, ktoré mala k dispozícii na základe prešetrovania zákonnosti činnosti vlastného rezortu v období pred novembrom 1989 a na základe rehabilitačného konania.

Ďalšie konkrétne informácie, ktoré by odôvodňovali začatie trestného stíhania za konkrétne skutky a proti konkrétnym osobám, chýbali. Oznámenia o podozrení z trestnej činnosti tejto povahy sú ojedinelé, rovnako ako poznatky, ktoré by z úradnej povinnosti získali orgány polície.

Pritom povinnosť robiť všetky potrebné opatrenia na odhalenie trestných činov a zistenie ich páchateľov prislúcha podľa Trestného poriadku vyhľadávaciemu orgánu, teda orgánu polície.

Podobná je situácia v počte oznámení, vyplývajúcich zo zistení kontrolných orgánov, a už vôbec nehovoriac o jednotlivých rezortoch, ktoré sú o situácii v oblasti svojej pôsobnosti informované nepochybne najlepšie a aj oni sú vybavené kontrolným aparátom.

Ide napríklad o ministerstvo školstva, čo sa týka perzekúcie detí za názory rodičov, o ktorých sa zmieňoval pán poslanec BRATINKA a podobne.

Na druhej strane nemáme jediný poznatok o tom, že by po novembri 1989 prokuratúra odmietla zapodievať sa dôvodným oznámením o trestnej činnosti. Na výsledok preverenia oznámenia môžu byť, samozrejme, rôzne názory, vedené aj rôznymi záujmami, ale existujú prostriedky na preskúmanie zákonnosti takýchto rozhodnutí.

Pripomienky poslancov sa okrem iného týkali interpretácie pojmu premlčania a retroaktivity. Obe otázky nastolili najmä pán poslanec BRATINKA a KROUPA.

Premlčanie je dôvodom zániku trestnej zodpovednosti uplynutím určitého času. Dôvody tohto zániku sú materiálne, ale aj procesné.

Procesné dôvody vyplývajú z toho, že každý trestný čin je svojho druhu historickou udalosťou. Skutočný stav sa zisťuje vždy až po jeho spáchaní. Po uplynutí určitého času možnosť náležitého zistenia skutočného stavu veci slabne a stáva sa problematickou, u menej závažných trestných činov skôr, u závažnejších neskoršie.

Prakticky všetky právne poriadky sveta inštitút premlčania poznajú, a to aj u tých najzávažnejších trestných činov.

Výnimku z tejto zásady stanovuje medzinárodné právo. Už v roku 1964 bola stanovená výnimka z premlčateľnosti najzávažnejších trestných činov proti mieru, vojnových trestných činov a trestných činov proti ľudskosti spáchaných na prospech alebo v službách okupantov, ak by premlčanie malo nastať k 9. 5. 1965 alebo neskôr. Stalo sa tak zákonom č. 184/1964 Zb. Neskôr, v súvislosti s pristúpením k medzinárodnému dohovoru o nepremlčateľnosti vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti, bol novelizovaný Trestný zákon, ktorý v § 67a stanovil nepremlčateľnosť konkrétnych trestných činov.

Ďalej ide o trestné činy teroru, všeobecného ohrozenia, vraždy, ublíženia na zdraví, obmedzovania osobnej slobody, zbavenia osobnej slobody, zavlečenia do cudziny a porušovania domovej slobody, spáchané za takých okolností, že zakladajú vojnový zločin, alebo zločin proti ľudskosti podľa predpisov medzinárodného práva. A napokon ide o trestný čin podľa § 1 zákona na ochranu mieru.

K tomu, čo konkrétne uviedol pán poslanec SOKOL a pán poslanec SCHNEIDER, totiž, že prokuratúra by myla vyšetriť aj trestné činy, ktoré sú premlčané a malo by byť povedané, aké veľké tresty by nasledovali, je treba uviesť, že toto je otázka politickej, nie kriminálnej viny a neprináleží to prokuratúre. Procesné dôsledky premlčania sú totiž celkom jednoznačné: Podľa § 11 Tr. por. trestné stíhanie nemožno zahájiť, a ak už bolo zahájené, nemožno v ňom pokračovať a musí byť zastavené, ak je trestné stíhanie premlčané. Môžme byť len nápomocní komisii historikov, ktorá zhodnotí obdobie uplynulých štyridsiatich rokov, môžme posúdiť, či určité konanie naplnilo skutkovú podstatu trestného činu, ale nemôžme viesť trestné stíhanie. V tom nám bráni zákon.

Stručne ešte k premlčaniu a k prerušeniu premlčania.

Spočívanie premlčania, tj. stav, kedy premlčacia lehota nebeží, nastáva:

Vtedy ak páchateľa nebolo možné postaviť pred súd pre zákonnú prekážku. Tu viacerí poslanci poukazujú na to, že mnohé promietnuté osoby z minulého režimu boli poslancami a ich stíhaniu bránila prekážka imunity. K spočívaniu premlčania však dôjde iba v tom prípade, že táto prekážka skutočne bránila postihu, najmä vtedy, ak bolo trestné stíhanie začaté a o vydanie poslanca na trestné stíhanie bolo požiadané.

K spočívaniu premlčania dôjde aj vtedy, ak sa páchateľ zdržiaval v cudzine. Tu je mnoho judikátov, že ku spočívaniu premlčania dôjde iba vtedy, ak ide o neoprávnený pobyt v cudzine.

K prerušeniu premlčania dôjde, ak oznámením alebo vznesením obvinenia za trestný čin, o premlčanie ktorého ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi vyhľadavacieho orgánu, vyšetrovateľa alebo súdu, smerujúcimi k trestnému stíhaniu páchateľa, alebo ak bol spáchaný nový trestný čin, ktorý je rovnako, alebo prísnejšie trestný.

Akonáhle raz k premlčaniu došlo, trestné stíhanie je navždy vylúčené. Stav premlčania nemožno už retroaktívne zvrátiť. Vyplýva to zo zákazu retroaktivity zákona, ktorý je stanovený jednak všeobecne v čl. 2 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (každý môže robiť, čo nie je zákonom zakázané a nikto nesmie byť nútený robiť to, čo zákon neukladá), jednak špeciálne čl. 40 ods. 6 Listiny podľa ktorého "Trestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, kedy bol čin spáchaný. Neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie."

Premlčaciu dobu činov, ktoré doposiaľ premlčané neboli, možno predĺžiť. Urobil tak už zákon č. 119/1990 Zb., o súdnych rehabilitáciach, keď predĺžil premlčanie činov, ktoré vyjdú najavo v súvislosti s rehabilitačným konaním až do r. 1995. Striktný zákaz retroaktivity však bráni obnoviť premlčaciu dobu už skončenú.

Z formulácie retroaktivity v Listine, že i príslušné ustanovenia rehabilitačného zákona, ktoré predlžujú premlčaciu dobu - ak neskončila - strácajú účinnosť dnom 31. 12. 1991. Premlčanie je totiž taktiež jednou zo základných podmienok trestnosti. Ak je dodatočne predĺžená premlčacia doba činu, ktorý bol spáchaný pri premlčacej dobe kratšej ako stanovil zákon v tom čase platný, vzhľadom na formuláciu Listiny, nemožno túto dobu predĺžiť.

Medzinárodný dohorov o nepremlčateľnosti vojnových zločincov a zločinov proti ľudskosti pripúšťa zrušenie premlčania iba u týchto činov, ktoré sú viazané na prípravu útočnej vojny.

Ešte poznámku k retroaktivite, teda spätnej účinnosti právnej normy, o ktorej hovoril aj pán poslanec SUCHÁNEK.

V roku 1945 vydal prezident republiky tzv. retribučné dekréty. Na Slovensku to bolo "Nariadenie Slovenskej národnej rady č. 33/1945 Zb." Podľa "týchto" predpisov "boli stíhané zločiny" proti štátu, osobám a majetku, ktoré boli spáchané v čase zvýšeného ohrozenia republiky a v rokov druhej svetovej vojny.

Aby mohol byť dosiahnutý účel týchto zákonov, boli retribučné dekréty koncipované ako retroaktívne. "Všeobecne platí, že právne normy nepôsobia naspäť, ak z príslušného právneho predpisu výslovne nevyplýva opak. Zásada neprípustnosti retroaktivity má značný význam z hľadiska právnej istoty občanov, keďže retroaktívna norma po subjektoch žiada, aby splnili povinnosti, ktoré v čase, keď ich splniť mali, ako právne povinnosti vôbec neexistovali."

Takýto prístup prezidenta v povojnovej dobe, celkom mimoriadny vo vzťahu k všeobecne uznávaným princípom výstavby a existencie právneho poriadku, však nemožno považovať za akýsi druh rýdzo "revolučného práva", pretože išlo o postup vopred na medzinárodnej platforme dohodnutý a uznávaný. Máme na mysli predovšetkým tzv. Moskovskú deklaráciu z 1. novembra 1943 a Londýnsku dohodu z 8. augusta 1945. Ale aj napr. už článok 228 Versailleskej mierovej zmluvy (o vydaní vojnových zločincov víťazom, aby ich súdili podľa ich práva). Pritom je vhodné podotknúť, že zakotvenie nepremlčateľnosti a kategorizácie vojnových zločinov bolo iniciatívou najmä východných štátov, najmä ZSSR. Západné mocnosti na čele s USA zaujímali a zaujímajú k tejto záležitosti zdržanlivý postoj.

V trestnom zákonodárstve (nielen ČSFR) sa retroaktivita uplatňuje iba v zmysle pozitívnom. To v trestnom práve hmotnom znamená, že neskorší Trestný zákon sa užije len vtedy, ak je tej Trestného zákona, ktoré zodpovedajú aj ďalším medzinárodným konvenciam o zaobchádzaní s ranenými, vojnovými zajatcami atď. Ide však o trestné činy spojené s vojnou, i keď boli spáchané v čase mieru, ako vyplýva z príslušných norimberských zákonov.

Preto na otázku pána poslanca BRATINKU, či možno považovať zaobchádzanie s politickými odporcami režimu v päťdesiatych rokoch za zločiny proti ľudskosti, teda za delikt v zmysle medzinárodného práva, musím odpovedať, chtiac-nechtiac záporne. Nejde totiž o takto definované zločiny. Pokiaľ ide o potláčanie politických skupín odporcov, už pri schvaľovaní príslušných dohovorov sa viedli diskusie, či možno takúto činnosť zahrnuť do zločinu genocídia. Žiadna zo zúčastnených mocností však na takú definíciu nepristúpila. Politické kritéria boli a sú považované za príliš vágne, na rozdiel od kritérií etnických, rasových, národných, náboženských alebo aj etických.

Už veľa rokov sa pod patronátom OSN pripravuje vzorový kódex medzinárodného práva trestného. Práce na ňom príliš nepokročili práve z dôvodov rozdielnych názorov na vymedzenie politického odporu a neprípustnosti jeho potláčania mocenskými prostriedkami.

Zločiny proti ľudskosti, ako sú zakotvené v čs. trestnom práve, presne zodpovedajú medzinárodným záväzkom. Ide o genocídium, podporu a propagáciu fašizmu, používanie zakázaného bojového prostriedku a nepovolené vedenie boja, vojnovú krutosť, perzekúciu obyvateľstva (rozumie sa tu vo vojne), plienenie v priestoroch vojnových operácií a zneužívanie medzinárodne uznávaných a štátnych znakov.

Žiadna z týchto skutkových podstát na činnosť komunistického vedenia v našom štáte nedopadá. Preto v tejto súvislosti nemožno hovoriť o zločinoch proti ľudskosti striktne v právnom zmysle.

Výnimkou, ale súčasne aj problémom, sú z pohľadu vnútroštátneho práva trestné činy podpory a propagácie fašizmu iného podobného hnutia podľa § 270 a § 261 Tr. zák. Sú zavadené medzi trestné činy proti ľudskosti, lebo s odsúdením zboru pre páchateľa priaznivejší. Rovnako je to v trestnom poriadku. Súčasné trestné zákonodárstvo aj v cudzine sa dôsledne pridržiava zásady nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege (žiadny trestný čin bez zákona, žiaden trest bez zákona).

Vyššie uvedený výklad problematiky spätnej účinnosti zákonov dokumentuje výnimočnosť, mimoriadnosť uplatnenia retroaktivity zákonov.

Pritom je nepochybné, že retroaktivitu nemožno prekonať výkladom platného práva. Jej uplatnenie by si vyžadovalo zložitý legislatívny proces.

Keďže bola prijatá Listina základných práv a slobôd, každé úsilie využívať právny poriadok na retroaktívny postih by bolo v rozpore s touto Listinou.

V rozprave zazneli vo vystúpení p. poslancov BRATINKU, KROUPU a SCHNEIDERA názory na hodnotenie konania predstaviteľov bývalého režimu z hľadiska zločinov proti ľudskosti.

Zločiny proti ľudskosti patria do kategórie medzinárodného práva trestného. Nemožno teda ľubovoľne vnútorným právom označiť určitý trestný čin za zločin proti ľudskosti Podľa Štatútu Medzinárodného vojenského tribunálu sa za zločiny proti ľudskosti považujú vražda, vyhladzovanie, zotročovanie m deportácia alebo iné ukrutnosti spáchané proti civilnému obyvateľstvu pred vojnou alebo za vojny, alebo prenasledovanie z príčin politických, rasových alebo náboženských pri páchaní ktoréhokoľvek zločinu spadajúceho pod právomoc Tribunálu alebo v spojení s takým zločinom. Musí teda ísť opäť o zločiny spáchané v súvislosti s vojnou alebo prípravou vojny.

Vzhľadom na dohovor o nepremlčateľnosti zločinov proti ľudskosti, sa ďalej za také zločiny, či už boli spáchané v čase vojny alebo mieru, považujú vyhnanie obyvateľstva z pôdy, ktorú má v užívaní, spôsobené ozbrojeným útokom alebo okupáciou, neľudské činy, ktoré sú dôsledkom politiky apartheidu a zločin genocídia, ako je definovaný v Dohovore o zabránení a trestaní zločinu genocídia z roku 1948. A to aj v prípade, že tieto činy nie sú porušením vnútroštátneho práva krajiny, v ktorej boli spáchané.

Za zločin genocídia sa v zmysle cit. Dohovoru považuje kterýkoľvek z nižšie uvedených činov, spáchaných v úmysle zničiť úplne alebo čiastočne niektorú národnú, etnickú, rasovú alebo náboženskú skupinu ako takú.

Ide o usmrtenie príslušníkov takej skupiny, spôsobenie ťažkých telesných ublížení alebo duševných porúch členom takej skupiny, úmyselné uvedenie ktorejkoľvek skupiny do takých životných podmienok, ktoré majú privodiť jej úplné alebo čiastočné fyzické zničenie, opatrenia smerujúce k tomu, aby sa v takej skupine bránilo rodeniu detí, násilné prevádzanie detí z jednej skupiny do druhej.

Tejto definícii zodpovedá § 259 platného Trestného zákona o trestnom čine genocídia, ako aj definíciam trestných činov proti ľudskosti zodpovedajúce činy. Sú uvedene v hlave desia vedúcich nacistickej strany od úrovne župy vyššie, ako zločineckej organizácie, Norimberským tribunálom považovali skorší zákonodárci za vhodné potláčať ich ideológiu aj prostredníctvom trestného postihu.