Vzniká otázka, či sa dajú tieto skutkové podstaty aplikovať aj voči niektorým prejavom ideológie komunistickej.
Skutková podstata propagácie fašizmu predpokladá podporu fašizmu alebo iného podobného hnutia, ktoré smeruje k potláčaniu práv a slobôd občanov, alebo ktoré hlása národnostnú, rasovú alebo náboženskú nenávisť. Potom azda hlásanie tézy o diktatúre proletariátu, o triednom boji by mohlo napĺňať túto skutkovú podstatu aspoň po formálnej stránke. Treba ale dodať, že zatiaľ čo dôsledky fašizmu boli Norimberským tribunálom podrobne rozobraté a závery tohto súdu tvoria významný prameň medzinárodného práva, s komunizmom sa tak doteraz nestalo.
Ďalšou z otázok, ktoré boli predmetom rozpravy k pôvodnej správe, bola problematika kvalifikácie konania súvisiaceho so vstupom vojsk 5 štátov do našej vlasti v roku 1968. To bola otázka pána poslanca BRATINKU.
V tejto veci sa vedie trestné stíhanie za trestný čin prípravy vojny v zmysle § 1 zákona na ochranu mieru. Tento čin sa ako jediný nepremlčuje.
Už po novembrovej revolúcii Generálna prokuratúra ČSFR publikovala v tlači stanovisko, na ktorom trváme aj teraz. T. j., že po formálnej i materiálnej stránke naplnilo konanie sigatárov tzv. "pozývacieho listu", ktorý sa nám ale doteraz nepodarilo získať, skutkovú podstatu prípravy vlastizrady podľa § 7, § 91 Tr. zák.
Prvý námestník generálneho prokurátora ČSFR i generálny prokurátor ČSFR opakovane jednali s predstaviteľmi veľvyslanectva SSSR v Prahe i osobne s vedúcimi pracovníkmi prokuratúry SSSR a RSFSR pri svoj ich pracovných ciestách, s cieľom získať tento tzv. "pozývací list" a ďalšie dôležité dokumenty, súvisiace so vstupom vojsk. Zatiaľ však v podstate neúspešne.
Podstata trestného činu vlastizrady spočíva v tom, že niekto v spojení s cudzou mocou alebo cudzím činiteľom rozvracia republiku, t. j. obranyschopnosť republiky, alebo sleduje zničenie jej samostatnosti tým, že vykonáva inú osobnitne nebezpečnú činnosť proti základom republiky alebo jej dôležitým medzinárodným záujmom.
O prípravu tohto činu a nie o dokonaný čin išlo preto, že tento pozývací list nebol - ako je už bezpečne zistené - príčinou, ba dokonca ani zámienkou vpádu okupačných vojsk. Akcia tohto druhu bola pripravená už v roku 1967 cvičením vojsk Varšavskej zmluvy "ŠTÍT" a ďalej potom na jar 1968 štábnym cvičením veliteľov Varšavskej zmluvy. Pozývací list mohol slúžiť nanajvýš ako krycia zástierka. Napokon, ak vôbec existuje, ani nebol politicky využitý.
Napriek tomu nepochybne išlo o konanie vysoko nebezpečné. Dospeli sme však k predbežnému záveru, že aj tu došlo k premlčaniu.
Vlastizrada, zničenie samostatnosti republiky, bolo totižto dokonané najneskoršie podpisom moskovského protokolu a dokončené uzavretím zmluvy o dočasnom pobyte sovietskych vojsk. Tieto zmluvy boli vnútené násilím, obmedzovali našu suverenitu.
Sú tu námietky, že protiprávny stav trval až do odchodu posledného sovietskeho vojaka. To však ťažko možno akceptovať. Spochybnilo by to i zmluvu o odchode sovietskych vojsk. Tá bola uzavretá v čase, kedy tu vojská ešte boli. Spochybnilo by to i rad iných medzinárodných záväzkov.
Naviac, z doterajšieho vyšetrovania je zrejmé, že tento protiprávny stav nebol vyvolaný konaním BIĽAKA a spol. O obsadení našej krajiny rozhodlo sovietske vedenie dávno predtým a bez nich. Trestné právo vyžaduje bezpodmienečnú príčinnú súvislosť medzi konaním a následkom. Konanie - odoslanie listu a následok- obmedzenie suverenity tu v bezprostrednej príčinnej súvislosti nie je.
Zmluva o dočasnom pobyte sovietskych vojsk formálne neobmedzuje vnútornú zvrchovanosť štátu voči vlastným občanom. Aký bol faktický stav, všetci vieme. Napriek tomu zrejme nemôžeme dôvodiť nečinnosť orgánov činných v trestnom konaní voči vlastizradcom z právnej nemožnosti zahájiť voči nim trestné stíhanie. Právna možnosť tu bola, fakticky ju ale nebolo možné využiť.
Ako riešiť túto otázku? Už po novembri 1989 sme dôvodili, že ide primárne o otázku politickej viny, nie o otázku viny trestnoprávnej. Páchateľov, ktorí kolaborovali na najvyššej úrovni, treba postaviť pred súd verejnosti. Premlčanie bráni tomu, aby ich vina bola kriminalizovaná. O retroaktivite premlčania, zrušení premlčateľnosti, som už hovoril. Ani tu nejde o zločin proti ľudskosti alebo zločin vojnový. Preto akákoľvek pragmatická interpretácia premlčania nie je možná.
Ďalšia z otázok - a to pána poslanca BRATINKU - sa týkala postihu neoprávneného pobytu v cudzine.
To, že pobyt našich občanov v cudzine bol limitovaný časom, pretože sa udelovali tzv. výjazdné doložky, bolo v rozpore s medzinárodnými paktami a dohovormi, najmä s č. 12 Paktu o občianskych a politických právach. Náš štát za to bol právom kritizovaný.
Vtedy sa však príslušní činitelia dovolávali toho, že toto právo voľného pobytu bolo nutné obmedziť v záujme národnej bezpečnosti.
Pretože medzinárodné zmluvy majú prednosť pred vnútorným zákonodárstvom, až do vydania Ústavného zákona č. 23 z tohto roka, ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd, občania sa nemohli dovolávať medzinárodných zmlúv priamo. Preto zákon, postihujúci nelegálny pobyt v cudzine, bol súdmi aplikovaný vo forme § 109 Tr. zák. až do jeho zrušenia v decembri 1989. Treba však povedať, že i pre komunistický režim sa stala táto záležitosť natoľko neúnosná, že zrušenie tohto ustanovenia sa práve v dôsledku medzinárodnej kritiky pripravovalo už dlhší čas. Legislatívne už od roku 1988 Na postih podľa § 109 sa v plnom rozsahu vzťahuje rehabilitačný zákon. Štát teda spätne uznal nelegitimitu noriem upravujúcich tento postih.
Nemožno však spätne kriminalizovať tých, ktorí podľa zrušeného zákona postupovali, pretože aj tu platí zákaz retroaktivity trestných zákonov.
Pán poslanec ČERNÝ požiadal o zaujatie stanoviska k nelegitimite a zločinnosti komunistickej ideológie. Toto stanovisko nie je otázka právna, ale politická. Z hľadiska právneho môžem povedať, že v dôsledku porážky v druhej svetovej vojne boli za zločinné vyhlásené nacistické a fašistické organizácie. Právnikom neprislúcha posudzovať ideológie, ale konkrétne činy pri ich uskutočňovaní. Domnievam sa, že dostatočným spôsobom sa s týmto problémom vyporiadal čl. 2 ods. 1 Listiny: "Štát je založený na demokratických hodnotách a nesmie sa viazať ani na výlučnú ideológiu, ani na náboženské vyznanie." Zatiaľ v práve platí zákaz prejavov náboženskej, rasovej, národnostnej alebo etnickej neznášanlivosti, existujú aj zodpovedajúce trestné činy. Trestné však je i verejné a pohoršlivé hanobenie národa, rasy, jazyka alebo skupiny obyvateľov za ich politické presvedčenie, vyznanie alebo za to, že sú bez vyznania.
Na otázku pána poslanca STOMEHO, týkajúcu sa možnej prekvalifikácie činov funkcionárov tak, aby na ne dopadala amnestia, sa dá ťažko odpovedať, lebo bola položená vo všeobecnej polohe. Zastavenie trestného stíhania z dôvodov amnestie je v prevažnej časti prípadov vecou vyšetrovateľa. Prokurátor jeho rozhodnutie preskúmava. V prípadoch bývalých funkcionárov nemám poznatky, že by došlo k úmyselne zlej kvalifikácii. Ak majú poslanci také signály, išlo by zo strany prokurátorov alebo vyšetrovateľov o zneužitie právomoci verejného činiteľa, a bolo by potrebné vyvodiť prísne dôsledky.
Upozorňujem však v tejto súvislosti na to, a súčasne tým odpovedám aj pánovi poslancovi MLČÁKOVI, že napríklad od roku 1973 bolo v dôsledku amnestie prezidenta republiky zastavené trestné stíhanie proti 56 717 osobám, ktoré boli obvinené z trestného činu. K odloženiu veci pred zahájením trestného stíhania došlo v dôsledku amnestie proti 8 276 osobám. Celkom teda ide o 64 993 prípadov, kde trestné stíhanie konkrétnej osoby nebolo možné ukončiť (alebo ani začať) práve pre abolíciu, udelenú prezidentom republiky. Nemáme k dispozícii údaje o tom, v akej miere sa na tomto počte podieľali práve tí, o ktorých sa hovorilo v rozprave, t. j. o funkcionároch bývalého režimu. Amnestia si v tomto nevyberá. Osobne si myslím, že preskúmavať spätne taký počet prípadov by bola činnosť vo svojej podstate neefektívna a prakticky asi nemožná.
Ďalšia z otázok pána poslanca STOMEHO sa týkala vyvodenia zodpovednosti za zašantročenie dôkazných materiálov. Taká zodpovednosť bola vyvodená voči dvom vysokým funkcionárom ministerstva vnútra ČSFR a bola na nich už podaná obžaloba. Je samozrejmé tam, kde je dôvodné podozrenie, že podklady, alebo významné doklady boli zašantročené, sa pátra po zodpovednej osobe s cieľom vyvodiť príslušné právne závery. Existujú možnosti postihu osôb, ktoré zatajujú doklady, za nadržiavanie trestnému činu, príp. za neoznámenie trestného činu. Je však potrebné vždy dokázať úmysel. Zatiaľ o tejto skupine páchateľov nemáme žiadne poznatky.
Vo vystúpeniach niektorých poslancov boli vznesené otázky a pripomienky ku konkrétnym veciam prokurátorského dozoru. V tých prípadoch už poslal generálny prokurátor ČSFR poslancovi dr. STOMEMU, ing. KULANOVI, Stanislavovi DEVÁTÉMU a ďalším svoje písomné odpovede. Generálnym prokurátorom oboch republík podal generálny prokurátor ČSFR podnety k tomu, aby sa jednotlivými otázkami podrobnejšie zaoberali a poslancom poskytli ďalšie potrebné vysvetlenia. Pán minister vnútra ing. LANGOŠ bol oboznámený s vystúpením pána poslanca BRATINKU so zreteľom na to, že obsahovalo viacero podnetov na zisťovanie, či konaniami, o ktorých sa pán poslanec vo svojom vystúpení zaoberal, nedošlo ku spáchaniu trestného činu. Pretože ministerstvá vnútra disponujú prostriedkami, ktorými je trestná činnosť odhaľovaná, zisťovaná a prípadne aj stíhaná, považujeme tento postup za jednu z ciest, ako na vystúpenie pána BRATINKU reagovať. Treba však poznamenať, že stanovisko pána poslanca BRATINKU obsiahlo aj pripomienky ďalších poslancov, i keď niekedy všeobecnejšie formulované.
Pôvodnú správu treba hodnotiť aj vo vzťahu k okolnostiam, ktoré boli predmetom tohto doplnenia.
Dovolili sme si poukázať na právnu stránku tejto zložitej problematiky, na kompetencie prokuratúry i niektoré základné princípy trestného zákonodárstva, ktoré boli urobené na základe požiadaviek poslancov. Treba povedať, že uvedené právne východiská, prezentované ako stanovisko Generálnej prokuratúry ČSFR, boli konzultované s viacerými významnými inštitúciami a osobnosťami československej právnej teórie, a ani po týchto konzultáciach sme nenašli dôvod pre zaujatie iného názoru.
Súčasne však upozorňujem na to, že teoretické stanoviská sú všeobecne právne teórie. Neznamená to, že prokuratúra nebude stíhať predstaviteľov bývalého režimu za konkrétne trestné činy v konkrétnych prípadoch, ktorých sa dopustili, ak ich postaveniu pred súd nebránia zákonné prekážky.
Prokuratúre ani generálnemu prokurátorovi ČSFR osobne nechýba vôľa plniť dôsledne svoje zákonné poslanie. O tom svedčia aj informácie obsiahnuté v pôvodnej správe. Rad vedených trestných stíhaní proti prominentom bývalého režimu, o keď ich rozsah niektorých poslancov neuspokojuje, je výsledkom vyhodnocovania dostupných materiálov pracovníkmi prokuratúry. K možnostiam prokuratúry, najmä k objemu informácií, ktoré má k dispozécii a ktoré môže vyhodnocovať, treba zaujať reálne stanovisko. A treba mať aj na zreteli, že niektoré veci, ktoré sa nezachytili ihneď po novembri 1989, sa budú ťažko dokazovať.
Prokuratúra má vôľu v súlade so zákonom vyvodiť dôsledky zo všetkých dôvodných podozrení o trestnej činnosti, o ktorých sa dozvie, a to vrátane prípadov predstaviteľov bývalého režimu tak, aby ani jeden trestný čin nezostal nepotrestaný. K tomu využije aj pripomienky poslancov, vyslovené v rozprave k pôvodnej správe.
Prokuratúra bude postupovať dôsledne podľa zákona. Má totiž vlastnú neblahú skúsenosť s tendenčným dobovým výkladom práva a právnych princípov. Politický pragmatizmus sa nevypláca. Je v rozpore s Listinou základných práv a slobôd a s princípmi právneho štátu, ktorý chceme spoločne budovať. Preto považujeme za správne odpolitizovanie prokuratúry a úsilie o nezávislosť prokurátorov, ktorí majú byť viazaní iba zákonom.
Prokuratúra uvíta akúkoľvek konkrétnu aktivitu poslancov, ale aj ktoréhokoľvek občana, aby prispela k zákonnému a spravodlivému posúdeniu konania osôb, zodpovedných za trestné činy z obdobia pred novembrom 1989.
