Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem, pán podpredseda vlády.
Čas určený na odpovede pre členov vlády na otázky poslancov bol vyčerpaný. Končím bod programu - hodina otázok.
Ďakujem premiérovi a členom vlády.
Vážené panie poslankyne,
vážení páni poslanci,
budeme pokračovať v rokovaní rozpravou k bodu programu - návrh na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Ústne sa do rozpravy prihlásili pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Slobodník a pán poslanec Kandráč.
Procedurálny návrh má pán poslanec Delinga.
Nech sa páči.
Poslanec P. Delinga:
Ďakujem pekne.
Vážený pán predseda,
ja vás žiadam, aby ste zaradili do programu interpelácie, pretože podľa § 24 ods. 7 interpelácie sú pravidelnou súčasťou programu schôdze Národnej rady, a myslím, že toto sa nedeje, ani uplynulý týždeň. A predtým vždy po hodine otázok boli interpelácie.
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem.
Pán poslanec Delinga, nebol určený čas na interpelácie, bude na konci tejto schôdze, čiže 17. schôdze.
Nebol určený čas štvrtok poobede, čiže bude na záver tejto schôdze.
Pán poslanec Hudec, máte procedurálny návrh?
Nech sa páči.
Poslanec I. Hudec:
Ďakujem za slovo.
Keďže bol na klub Hnutia za demokratické Slovensko doručený rozsudok Ústavného súdu, je potrebné, aby Národná rada Slovenskej republiky zabezpečila, keďže bolo fakticky zrušenie amnestie zastupujúcim prezidentom Slovenskej republiky a predsedom vlády Mikulášom Dzurindom, aby bolo zabezpečené, aby mohol zasadnúť do našich lavíc právoplatne zvolený pán poslanec Ivan Lexa. Žiadam, aby sa o tomto hlasovalo.
Predseda NR SR J. Migaš:
Pán poslanec, Národná rada rozhodla o tom, že pán poslanec Lexa, bol daný súhlas, aby bol daný do vyšetrovacej väzby. Toto rozhodla Národná rada. Orgány činné v trestnom konaní sa tým zaoberajú.
Čiže nie je možné, aby sme hlasovali o tomto vašom návrhu na základe rozhodnutia Ústavného súdu.
Nech sa páči, pán poslanec Hudec.
Poslanec I. Hudec:
Prepáčte, pán predseda Národnej rady, ale v tomto prípade je záväzné rozhodnutie Ústavného súdu. A keďže to rozhodnutie Ústavného súdu bolo doručené, robí nulitným a neplatným všetky rozhodnutia, ktoré sa týkali v skrivodlivom obvinení pána poslanca Lexu.
Ja preto trvám na svojom návrhu. Národná rada musí zrušiť, respektíve bolo zrušené, svoje uznesenie tým, že rešpektuje Ústavný súd.
Ďakujem.
Predseda NR SR J. Migaš:
Na rokovaní Národnej rady riadnym bodom programu bolo danie súhlasu, aby pán poslanec Lexa bol daný do vyšetrovacej väzby. To bol riadny bod programu. My nemôžeme túto otázku riešiť procedurálnym návrhom, pán poslanec Hudec. O tom jedine vtedy, že by sa rokovalo, že by to bolo zaradené do programu schôdze, aby sa o tom rokovalo a že by Národná rada rozhodla ináč. Nedá sa to riešiť procedurálnym návrhom tak, ako vy to navrhujete.
Pán poslanec Gašparovič, nech sa páči.
Poslanec I. Gašparovič:
Pán predseda, pokiaľ by som chcel súhlasiť s vaším názorom teraz, tak si myslím, že je tu jedna vec, ktorou sme povinní, a myslím si, že je to funkcia predsedu Národnej rady, aby, keď už nič iné, aspoň otázkou na ministra spravodlivosti a na ministra vnútra, generálneho prokurátora sa obrátil, čo mienia ďalej na základe rozhodnutia Ústavného súdu vo veci Ivana Lexu robiť.
Predseda NR SR J. Migaš:
Pán poslanec Gašparovič, takáto možnosť je, takúto právomoc predseda parlamentu má, aby sa obrátil na príslušných ministrov, ako ste menovali, aby dali stanovisko a vysvetlenie v tomto prípade.
Čiže ja takto jednoducho vykonám.
Pán poslanec Hrušovský má procedurálny návrh.
Nech sa páči.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Vážené panie kolegyne, páni poslanci,
dovoľte mi, aby som aj ja v krátkosti zareagoval na požiadavku pána poslanca Hudeca a pána poslanca Gašparoviča.
Pokiaľ sa dobre pamätám, keď sme prerokúvali návrh vyšetrovateľa na vydanie súhlasu na trestné stíhanie, ako aj na súhlas na vzatie do väzby, táto žiadosť sa netýkala iba skutkov, ktoré spadali pod amnestiu, pokiaľ sa dobre pamätáte.
Takže tento návrh, pán poslanec Hudec, ktorý podávate, ten... (Hlasy v sále.) Ale áno, pán poslanec Hudec.
Pán predseda pokiaľ hovorí, že návrh na nový bod programu, ten môžu podať iba tri poslanecké kluby. Procedurálnym návrhom toto nemožno riešiť, pán poslanec.
Predseda NR SR J. Migaš:
Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, ja som túto diskusiu uzavrel tým, že sa obrátim na príslušných ministrov, aby dali k tomu stanovisko za svoje rezorty.
Pán poslanec Gašparovič.
Poslanec I. Gašparovič:
Pán predseda, ja len jednou vetou odpoveď na pána podpredsedu Hrušovského.
Pán podpredseda, väzobné dôvody boli len pre tie trestné činy, ktoré sú obsiahnuté v amnestii. Pre ostatné väzobné dôvody neboli. Išlo o kolúznu väzbu, aby sa nemohol stretnúť poslanec Lexa s tými, ktorí boli zainteresovaní vraj na únose mladého Kováča.
Takže tu je jednoznačné, že dôvody väzby pre ostatné prípady nie sú.
Predseda NR SR J. Migaš:
Ďakujem pekne.
Pán podpredseda Hrušovský, pán poslanec Gašparovič aj predseda ústavnoprávneho výboru, tieto veci si môžete vykonzultovať, vydiskutovať v ústavnoprávnom výbore a ak prídete s nejakým návrhom, nech sa páči, do pléna Národnej rady.
Ja som povedal, že uzavrel som tento bod s tým, že sa obrátim na ministra spravodlivosti, ministra vnútra a generálneho prokurátora o stanovisko k tejto veci.
Budeme pokračovať v bode programu rozpravou k návrhu na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.
Ako prvá ústne prihlásená bola pani poslankyňa Tóthová. Po nej vystúpi pán poslanec Slobodník a nakoniec pán poslanec Kandráč.
Nech sa páči, pani poslankyňa, máte slovo.
Poslankyňa K. Tóthová:
Vážený pán predseda Národnej rady,
vážený pán minister,
vážené kolegyne, kolegovia,
dovoľte mi, aby som sa k danej veci vyjadrila nielen ako poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky, ale aj ako bývalá ministerka spravodlivosti a v neposlednej miere ako právnička. Z hľadiska toho posledného zorného uhla by som obrátila pozornosť na otázku najdôležitejšiu v prvom rade, a to je otázka kompetencie Národnej rady Slovenskej republiky rozhodovať o prípade, ktorý jej bol predložený.
Mám po boku, po pravici aj ľavici, dvoch právnikov, takže možno dostanem odpovede hneď po mojom vystúpení. Ale môj názor v jednej veci je jednoznačný. Ústava Slovenskej republiky v článku 145 ods. 2 do kompetencie Národnej rady dáva jedine voľbu predsedu a podpredsedov Najvyššieho súdu. Opakujem - jedine voľbu.
Pokiaľ pozrieme v ústave aj kompetenciu Národnej rady, kde je zosumarizovaná, ani tam nie je kompetencia na odvolanie týchto funkcionárov Najvyššieho súdu. Predkladateľ sa pohral s § 50 príslušného citovaného zákona, jeho odsekom 2. Keďže ja sa s ním tiež trošku z právnej stránky pohrám, dovoľte mi, aby som vám tento § 50 ods. 2 prečítala. Uvádza sa v ňom: "Sudca môže byť uvoľnený z funkcie predsedu a podpredsedu súdu a predsedu kolégia Najvyššieho súdu orgánom, ktorý ho do tejto funkcie vymenoval." Je tu slovo "uvoľnený", to znamená, že ide o prípady, keď sám žiada o takéto pokračovanie.
Druhá veta hovorí o odvolaní. To je náš prípad. "Odvolať z funkcií uvedených v § 39, t. j. predseda Najvyššieho súdu a podpredsedovia, možno len na návrh orgánu, ktorý podáva návrh na zvolenie do týchto funkcií." Pohrajme sa s touto vetou ako právnici. Čo vlastne upravuje? Upravuje otázku odvolania, ale len v rovine, kto môže podať návrh, opakujem, kto môže podať návrh na odvolanie. A, pán minister, tu sa hovorí, že ten, kto dáva návrh na vymenovanie, na zvolenie. To znamená, že v zmysle § 50 ods. 2 druhej vety pán minister spravodlivosti je kompetentný podať návrh na odvolanie, ale nie je tu riešená kompetencia, kto môže rozhodnúť o odvolaní.
Rozumieme si, pán minister? Tu je daná vaša kompetencia. Vy sa odvolávate vo svojom materiáli, že to predkladáte v zmysle § 50 ods. 2 druhá veta. Áno, táto upravuje odkazom, keďže môžete navrhovať týchto funkcionárov, máte kompetenciu aj ich odvolať, teda dať návrh na ich odvolanie. Pardon, ja som sa preriekla. Opakujem, dať návrh na ich odvolanie.
Ale teraz nás musí zaujímať, kto je kompetentný ich odvolať. Ústava hovorí, že Národná rada je kompetentná jedine vymenovať. Citovala som príslušný článok Ústavy Slovenskej republiky. Je to článok 145 ods. 2. Máte v ústave povedané, že odvoláva týchto funkcionárov Národná rada Slovenskej republiky? Nemáte. Máte v niektorom zákone uvedené, že odvoláva Národná rada? Nemáte. A v zákone by to ani nemalo byť, pretože kompetencia Národnej rady má byť v ústave.
V ústave máme však článok 2 ods. 2, známy článok, veľakrát citovaný, ktorý hovorí: "Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon."
Mám otázku: Je Národná rada štátnym orgánom? Rozhodne áno. Verím, že tu nesedí nikto, kto by povedal, že Národná rada nie je štátnym orgánom.
Keďže v zmysle článku štátny orgán môže konať iba vtedy, ak to má ústavou stanovené, respektíve zákonom, tak z toho vyplýva, že Národná rada nie je kompetentná prerokovať váš návrh na odvolanie príslušného podpredsedu Najvyššieho súdu, pretože nikde nemáte v práve na to podklad.
Ja nepochybujem, že vaša deväťdesiatka to urobí, tak ako urobil predseda vlády zrušenie amnestie, zmenil ju, áno, hoci v ústave na to nemal kompetenciu. Toto je obdobný prípad. Ústava dáva len kompetenciu jednému subjektu, v tomto prípade Národnej rade voliť týchto funkcionárov, a nie odvolať, takisto ako ústava dáva prezidentovi kompetenciu len udeliť amnestiu, a nie ju rušiť alebo podobne. Takže toľko k právnej otázke.
Môj záver vystúpenia je, že odporúčam, aby pán minister tento svoj návrh z rokovania Národnej rady Slovenskej republiky stiahol z toho dôvodu, že Národná rada nie je kompetentná, niet právneho ustanovenia pre toto konanie. Toľko ako právnik.
Povedala som na začiatku, že budem hovoriť aj ako bývalá ministerka spravodlivosti. Tak to, čo poviem, budem teraz hovoriť ako bývalá ministerka spravodlivosti. Prípad bývania pána sudcu Štefanka poznám, keďže v tom objekte býval v priestoroch, ktoré sú predmetné, aj v čase, keď som riadila ministerstvo spravodlivosti. V tom čase ministerstvo vzhľadom na agendu, ktorá toho času už zaniká, bola veľmi dynamická agenda, reštitúcie, a potrebovali sme miestnosti. Ja som dala návrh zmeniť priestory, v ktorých bývali sudcovia Najvyššieho súdu, na kancelárske miestnosti. Stavebný úrad to urobil. A ja som si nedovolila poslať úradníka - napriek tomu, že som mala rozhodnutie, že tie priestory boli vyrieknuté za kancelárske miestnosti -, nedovolila som si poslať úradníka, ani vypnúť plyn, ani vypnúť elektrinu, ani vypnúť kúrenie, ani vymeniť zámku, ale som sa ako práva znalý minister spravodlivosti obrátila s návrhom na súd a požiadala, aby súd rozhodol. Ak vaši pracovníci urobili tie kroky, ktoré boli medializované a sú všeobecne známe, osobne sa domnievam, že nekonali v súlade s právom.
Ja pokiaľ by som bola, teraz budem veľmi úprimná, pánom Dr. Štefankom, tak keby som zistila, že sa mi to stalo, zavolám dvoch svojich kolegov, pisárku, spíšem zápisnicu a odídem do hotela, na druhý deň zruším pojednávania, pretože tam mám materiály. Takto by som asi postupovala. Áno. Asi takto a bol by problém pre ministerstvo, ktoré nepostupovalo v súlade s platným právnym predpisom. Ale to je moja taká osobná vec. Tú môžete prijať, nemusíte prijať.
Jedno, čo už som zverejnila, keď som bola v SITE, že som považovala medializáciu za nevhodnú, pretože toto nepotrebovalo takú širokú medializáciu. Ja si myslím, že princípy právneho štátu treba rešpektovať. Ja si myslím, že bolo treba rešpektovať, že ide o sudcu Najvyššieho súdu, pretože osobne sa domnievam, ak tieto priestory mali byť na ubytovanie stážistov, ja som ich potrebovala na kancelárske miestnosti. Preto som dala návrh na vypratanie na súd. Ale ak na ubytovanie stážistov, a viem o tom, že sú priestory, ktoré ministerstvo má a ponúka ich pánu Dr. Štefankovi, ja neviem, či tie priestory by sa nemali ponúknuť tým stážistom. Ale ja dnes nerozhodujem, to je môj len taký subjektívny názor, pretože si myslím, že sudca Najvyššieho súdu má mať tiež vytvorené určité podmienky, lepšie podmienky na svoju činnosť ako niekoľkomesačný stážista.
Ja by som však chcela, keď už som pri tom mikrofóne, reagovať na niečo, čo zaznelo v tejto snemovni a čo ma veľmi zarazilo. Ja som si to napísala a ja vám to teraz prečítam. Bola to reakcia na vystúpenie predrečníka pána poslanca Oberhausera. Jeden z našich poslancov povedal tieto slová: "Oberhauser nerobí dobre, keď obhajuje sudcu, ktorého vylúčilo aj Združenie sudcov Slovenska." Vážení, to mi niečím zaváňa. Niečím, čo som nedávno postihla v tlači, keď boli útoky na obhájcov, ktorí obhajovali svojich klientov z opozície, a tlač začala voči nim útočiť za to, že plnili svoju povinnosť. Aj Komora advokátov bola znepokojená a podala protest, protestovala voči tomuto. Čuduj sa, svete, v tlači nikde tento protest neodznel.
Vážený kolega, keď vy sa čudujete, že pán poslanec Oberhauser obhajoval sudcu, ktorého vylúčilo Združenie sudcov Slovenska, tak to je podobné, ako keď odsudzujú advokáta niekoho, kto je obvinený z páchania trestného činu alebo iného spoločensky nebezpečného konania. Do vyrieknutia veci je každý nevinný. Nikto kompetentný nevyriekol žiadny ortieľ. A ja si myslím, pokiaľ som sledovala vystúpenie pána Oberhausera, že on obhajoval zákonnosť a ústavnosť. On podobne ako ja poukázal na to, že v ústave niet podkladu na to, aby Národná rada Slovenskej republiky rozhodovala v tejto veci. A to je dôvod, prečo som aj ja dnes vystúpila, pretože mňa nezaujíma, či pán Dr. Štefanko postupoval správne a náležite, mňa nezaujíma, či aj on niečo neporušil, na to sú príslušné orgány, aby to posúdili. Ale mňa zaujíma, či tu v parlamente je dodržaný zákon a ústava.
Dovoľte mi, aby som konštatovala, že sa postupuje v rozpore so slovenskou ústavou. A preto opätovne navrhujem pánovi ministrovi spravodlivosti, aby zvážil vec ako právnik a aby predložený návrh stiahol nie vzhľadom na osobu pána Dr. Štefanka, ale vzhľadom na úctu k právu a k zásadám právneho štátu.
Ja vám ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Tóthovej sa hlásia štyria páni poslanci, posledný pán poslanec Hofbauer. Končím možnosť prihlásenia sa s ďalšími faktickými poznámkami.
Pán poslanec Brňák.
Poslanec P. Brňák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
Ja by som v nadväznosti na vystúpenie pani poslankyne Tóthovej chcel uviesť toto: Priznám sa, že v celej tejto kauze som bol do istej miery zdržanlivý, pretože bol som, pravdu povediac, akýmsi mechanickým konzumentom základnej informácie o celom tomto spore, najmä z "nezávislej" televízie Markíza, ktorá podala celý tento prípad ako nie čisté správanie sa podpredsedu Najvyššieho súdu pána Štefanka, keď sekerou rozbil dvere a vlastne nejakým násilným činom vkročil do nejakej miestnosti - a toto všetko bolo znásobené. Toto všetko vlastne obsahuje aj mnohé repliky mnohých poslancov súčasnej vládnej koalície, ktorí už na toto poukazovali ako na nemorálny a nemravný akt.
A čuduj sa, svete, dnes som sa rozprával práve, ale priznávam sa, že je to moja vina, s podpredsedom Najvyššieho súdu pánom Štefankom a tá pravda je úplne iná. Tá pravda nebola prezentovaná a nebola taká, ako ju prezentovala televízia. A čo je poľutovaniahodné, tak ani ministerstvo, ani pán minister, ani nikto zo zainteresovaných toto jednoducho nevyvrátil. Pán podpredseda Najvyššieho súdu Dr. Štefanko nie sám so sekerou vylámal tieto dvere, ale išiel za normálnym údržbárom, uviedol normálny zápis v knihe, že takéto niečo sa deje a za prítomnosti jeho, tento inštalatér, alebo tento človek takýmto spôsobom otvoril tieto dvere. To je úplne iná situácia, ktorá koniec koncov nekorešponduje ani s tými všeobecnými deklaráciami, ktoré sú uvedené v predkladacej správe.
Čiže ja, pán predsedajúci, aj v zmysle týchto nových udalostí a nových vecí žiadam v zmysle § 146, aby zasadol ešte raz k tomu ústavnoprávny výbor a aby sme náležitým spôsobom zistili, že vlastne za čo má byť...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Orosz.
(Hlasy z pléna.)
Pán poslanec Oberhauser.
Ospravedlňujem sa, že som sa nepozrel za seba. Ale vám nejde ani mikrofón.
Nech sa páči, pán poslanec.
Poslanec V. Oberhauser:
Ďakujem, pán predsedajúci.
V nadväznosti na to, čo povedal aj pán poslanec Brňák, a v reakcii na pani poslankyňu Tóthovú by som chcel uviesť, že naozaj sú to doslova dezinformácie, ktorými sa manipuluje verejnosť a, žiaľ, neprítomní sú poslanci vládnej koalície, ktorí potom prídu a stlačia tlačidlá za niečo, čo sa vôbec tak nestalo, ako to tu bolo interpretované. Na dôvažok v televízii Markíza sa povedalo, že údajne pán Štefanko v mladom veku zlomil ruku zapisovateľke na súde. Absolútny nezmysel. Dá sa to overiť. To nie je problém, aby sa zistilo, že nikdy v živote sa pán Štefanko nikoho na súde nedotkol a nepoužil naňho násilie. Toto sú vymyslené lži, ktoré majú manipulovať aj tunajším hlasovaním parlamentu smerom k jeho odvolaniu. Takisto porovnávať predsa stážistov s podpredsedom Najvyššieho súdu, ktorému patrí úcta a patrí aj možnosť ubytovania, keď dochádza z Nových Zámkov do Bratislavy, to je predsa nehoráznosť.
Ja viem, že pán podpredseda Najvyššieho súdu nebicykluje a že nebol v tom peletóne ako vedúci úradu pán Lipšic, ale to neznamená, že on je menej kvalitný človek a že sa nemá naňho prihliadať ako na človeka, ktorý naozaj zastáva takúto vysokú funkciu a má mať vytvorené podmienky na prácu. A takisto hovoriť o tom, že Združenie sudcov Slovenska sa vyjadrilo k nemu negatívne, veď to je, prosím vás, spoločenská organizácia. To nie je žiadna komora sudcov, ktorá by zo zákona bola ustanovená a mohla sa vyjadrovať k stavovským otázkam. Takže to je nenáležité, takéto niečo tu prednášať ako závery nejakého orgánu, ktorý má váhu a vážnosť v spoločnosti...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Na rozdiel od pani poslankyne Tóthovej mňa zaujíma osobnosť Dr. Štefanka a zaujíma ma, prečo sa práve proti nemu spúšťa takéto bombardovanie. Pretože ide jednoznačne o bombardovanie. Pozrime si tú následnosť. Tá je úplne identická, ako bolo spustenie mechanizmu v prípade Lexa, spustenie mechanizmu v prípade Krajči alebo ktorékoľvek iné. Najprv ošpinenie v médiách, ktoré si buď hovoria verejnoprávne, alebo nezávislé. Ošpinenie, očiernenie a vypustenie jednej dezinformačnej kampane hanobiacej, očierňujúcej. V druhom kole už v týchto médiách prednášanie rozsudkov. Veď tam už dopredu bolo oznamované, že sudca bude odvolaný, musí byť odvolaný, má byť odvolaný, zaslúži odvolanie. Už médiá ho vopred odsúdili za činy, ktoré médiá vopred vytvorili a označili, ktoré sú navyše nepravdivé. A ktoré navyše tohto sudcu vykreslili tak, ako keby to bol indiánsky náčelník, ktorý chodí po svete so sekerou za opaskom.
To čo je za nezmysel? To čo je za totálna nehoráznosť, ktorou sa takýmto spôsobom masíruje vedomie občanov, podobne ako robila Markíza za tzv. boja za záchranu Markízy v predvolebnej kampani? Je presne ten istý model, tá istá réžia, tie isté kroky, tá istá koncovka a tí istí aktéri. Pokiaľ tomuto, koaliční poslanci, chcete podliehať, tak potom treba zabudnúť na právnosť systému tohto štátu.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Slobodník je posledný prihlásený do rozpravy.
Poslanec D. Slobodník:
Ďakujem pekne.
Vážený pán predsedajúci,
vážený pán minister,
dámy a páni,
odohráva sa pokračovanie tej protiústavnej činnosti, ktorá tu vrcholila v minulých týždňoch, keď boli protizákonne odvolaní prakticky z funkcií, prakticky, hovorím - pán poslanec Krajči je poslancom, ale pán poslanec Lexa nemôže byť. To, čo tu predvádza pán minister Ján Čarnogurský, to je pre mňa dvojnásobne nepochopiteľné, pretože sám som bol obeťou spravodlivosti, aj keď krátky čas, aj keď za pánskych podmienok, ale bol a iste by nevedel prijať to, čo sám teraz iniciuje proti jednému z ústavných sudcov, dokonca jednému zo sudcov Najvyššieho súdu, dokonca podpredsedovi. Ale toto sa má diať, tu povedal pán poslanec Tatár, tam netreba absolútne uvažovať. Zákony nabok, zákony sem, zákony tam. Pán sudca Štefanko podľa pána Tatára je hanbou Slovenska a vyniesol niekoľko tendenčných rozsudkov. To znamená rozsudkov, ktoré sa neočakávali.
Dovolím si povedať, že aj som bol takpovediac v dobrom zmysle slova obeťou pána Štefanka, lebo v zhode so spravodlivosťou, so zákonmi odmietol to, čo chystalo KDH, treba to zase povedať na rovinu, a zrušil rozsudok, ktorým mne chcel pripísať fašistickú minulosť. Našťastie pre pána Štefanka treba povedať, že všetky tri ďalšie súdy, ktoré sa touto vecou zoberali a nemohli byť obvinené z toho, z čoho bol obviňovaný teraz nedávno pred niekoľkými minútami pán sudca, podpredseda Štefanko. Aj ďalší senát, aj ďalšie dva senáty, ktoré iné veci rozhodovali, vyniesli jednoznačne rovnaký rozsudok. Ale tam bola jeho smrteľná chyba, lebo sa vedel postaviť proti pánu advokátovi Valkovi, ktorého meno sa teraz v posledných časoch veľmi skloňuje, teraz akoby sa vytratil so scény, ale o to teraz už vôbec nejde.
Podstatné je jedno. Ak na základe tých faktov, ktoré tu predniesol poslanec Oberhauser, že nie ministerstvo spravodlivosti je majiteľom domu, ak na základe faktu, ktorý spomenul poslanec Brňák, že to bolo celkom ináč s tým vylamovaním zámkov, ako v službách ochotná televízia interpretovala celú vec, chystáte ďalší protiústavný čin. Samozrejme, my sa budeme domáhať spravodlivosti zase na Ústavnom súde, pretože to, čo konáte, to, čo robíte, je v rozpore so zákonom. Ja vidím len jednu serióznu možnosť a som zvedavý, či sa na ňu pán minister spravodlivosti odhodlá. To, čo mu tu navrhli právnici. Ja ako neprávnik, samozrejme, môžem len opakovať ich právnické argumenty, ale naozaj tu je aj politikum. Politikum, ktoré sa netýka len kauzy Slobodník - Feldek, ale ktoré sa týka, ak si prečítate dnešnú Slovenskú Republiku, aj to treba čítať, pán minister, nielen svoje noviny, v ktorých vystupuje váš agent Peter Tóth, ale aj iné, keď si prečítate, tam je aj kauza vrátenie majetku KSS, proti ktorej sa postavil veľmi vehementne pán, vtedy len sudca Najvyššieho súdu, Dr. Štefanko. A to sú veci, tadiaľto z týchto zdrojov, zo skrytých zdrojov sa proti nemu vyslovujú tieto obvinenia.
Ak neurobíte to, pán minister, že sám ako človek, ktorý verím, že rešpektuje spravodlivosť a v každom prípade by to rešpektovať mal, že sám stiahnete tento nenáležitý návrh, ktorý je v rozpore s realitou, s majetkom konkrétnej budovy, tej konkrétnej miestnosti, ktorý je v rozpore aj s ústavou, pretože pani poslankyňa Tóthová tu veľmi presvedčivo vysvetlila, že v ústave niet nejakého paragrafu, ktorý by vlastne dovoľoval, tak celé vaše hranie sa na útok proti pánovi podpredsedovi súdu je vlastne realizáciou toho, čo tu predniesol pán poslanec Demokratickej strany, pôvodne, pán poslanec Tatár, že vyniesol niekoľko tendenčných rozsudkov a že je hanbou Slovenska. Alebo chcete právo, alebo chcete presadzovať svoje politické nenormy a nebrať nejaký ohľad na reálnu právnu situáciu.
Ďakujem.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Slobodníka sa hlásia traja poslanci. Posledný pán poslanec Hofbauer. Končím možnosť prihlásiť sa s ďalšími faktickými poznámkami. Posledný bude ešte pán poslanec Brňák.
Pán poslanec Hudec.
Poslanec I. Hudec:
Ďakujem za slovo.
Ja si myslím, že politické procesy spoľahlivo na Slovensku pokračujú s tým rozdielom, že sú mediálne kryté a tí tútori zvonka, ktorí presadzujú túto protislovenskú politiku na Slovensku, veľmi spoľahlivo umlčiavajú všetky kontrolné orgány demokracie, ktoré by sa mali už dávno, veľmi dávno ozvať. Celý prípad pána podpredsedu Najvyššieho súdu je ničím iným len dôkazom toho, že keď sa nájde sudca v tejto krajine, ktorý sa opováži súčasnej opozícii alebo bývalej koalícii nejakým spôsobom vyniesť rozsudok, ktorý je pre nich priaznivý bez ohľadu na to, že by sa skúmala objektivita týchto rozhodnutí, je odsúdený na zánik. Tak to presne v duchu veľmi tvrdých machiavelistických pravidiel postupuje súčasná politická moc a doslova sa vyhráža sudcovskému stavu, tak ako sa hovorí medzi sudcami, že nedávno bol pán minister spravodlivosti na návšteve na krajskom súde, kde robil veľké poriadky a kde aj zvyšoval hlas, čo preňho nie je typické a nemusí to robiť, pretože má vysokú politickú moc vzhľadom na komplex ústredných orgánov štátnej správy, ktoré riadi on a jemu politicky podriadení úradníci. Jednoducho tento politický teror prinesie výsledky, ktoré aj tí, ktorí si želali inú vládu alebo zmenu vlády, na ktorú budú raz veľmi ťažko spomínať. Ja som tu už raz hovoril o päťdesiatych rokoch. Áno, toto je poctivý štart päťdesiatych rokov, ktoré si pamätníci dobre pamätajú, a verím, že...
(Zaznel zvuk časomiery.)
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Oberhauser.
Poslanec V. Oberhauser:
Vážený pán predsedajúci,
pán poslanec Slobodník povedal to, že pán minister Čarnogurský bol svojho času vo väzení a pozná situáciu s prenasledovaním nielen z vlastnej praxe, ale zo zastupovania mnohých ľudí stíhaných počas totalitného režimu. V materiáli o podpredsedovi Najvyššieho súdu pánovi Štefankovi je povedaná veta, že v rokoch 1968 - 1969 bol nútený z funkcie sudcu z povolania odísť a pracovať ako štátny notár v Topoľčanoch a Nitre. Hovorí sa tu takto stroho o jednom obrovskom úseku ľudského života, kde pán podpredseda Najvyššieho súdu vtedy bol prenasledovaný, nesmel pracovať a žiť v okrese Nitra. Musel sa vysťahovať do Nových Zámkov a bol pod neustálym obrovským tlakom prenasledovania totalitného režimu. To je človek, ktorý naozaj bol poškodený výrazne týmto a tá strohá konštatácia o rehabilitácii je neadekvátna s tým obrovským rozsahom komentovania toho, čo sa údajne stalo, pričom vieme, že títo pracovníci viac ako mesiac dennodenne provokovali podpredsedu Najvyššieho súdu, aby ho vyprovokovali k nejakému konaniu, ktorého by sa mohli chytiť a mohli predniesť tento paškvil, ktorý tu práve teraz prerokúvame. Pán minister Čarnogurský ako skúsený človek z takejto oblasti musí vedieť rozlíšiť, kde je spravodlivosť a kde naozaj ide o provokáciu a hlboko nemorálny komplot, ktorý má viesť k pozbaveniu funkcie pána podpredsedu Najvyššieho súdu Štefanka.
Ešte na jednu vec by som chcel upozorniť, že ministerstvo tvrdí, že pán Štefanko nemal zmluvu na používanie toho bytu. Ale takisto nemá ani Najvyšší súd. To teraz vysťahujete, pán minister, Najvyšší súd násilím z budovy?
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Hofbauer.
Poslanec R. Hofbauer:
Celá táto hanebná kauza má v podstate dva ciele. Prvý - odpratať sudcu, ktorý si trúfa na poste Najvyššieho súdu vynášať nezávislé rozsudky, opakujem, nezávislé rozsudky, pretože ja nepoznám rozsudky priaznivé pre jednú alebo pre druhú stranu. Poznám len rozsudky závislé alebo nezávislé. Pán Dr. Štefanko dokumentoval, že je schopný vynášať nezávislé rozsudky a to táto politická moc nemôže prežrieť. A druhé kolo cieľov tohto konania - zastrašenie sudcovského zboru. Doslova zastrašenie, pretože sudca, ktorý v budúcnosti môže byť zbavený sudcovského povolania - moja otázka znie, čím sa môže živiť. Pretože je to tak špecifické zamestnanie, ako je špecifické zamestnanie plastického chirurga alebo očného špecialistu. To sú profesie, ktoré jednoducho nemajú kde uplatniť. Toto je proces, ktorý sleduje návrat do päťdesiatych rokov, kde takisto nežiaduci sudcovia a prokurátori boli vypudení. Žiaduci boli dosadení a ostatní boli zastrašení. A, samozrejme, médiá to zastrešili, zakryli a dopredu oznámili, kto je vinný, za čo bude potrestaný, ako bude potrestaný. Presne to isté sa deje teraz.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pán poslanec Brňák.
Poslanec P. Brňák:
Ďakujem pekne, pán predsedajúci.
V kontexte vystúpenia pána poslanca Slobodníka opätovne poukazujem na môj procedurálny návrh, ktorý som dával v zmysle § 146. Myslím si, že každý, komu záleží na pravde, spravodlivosti a objektivite, musí hlasovať za tento návrh. Faktom zostáva, a zopakujem to ešte raz, že celá táto snemovňa je zavedená, zavedená v hlavnej veci v súvislosti s vinou podpredsedu Najvyššieho súdu pána Štefanka v tom, že mal sekerou rozbiť dvere a takýmto nedôstojným spôsobom sa mal správať ako vysoký ústavný činiteľ. Jednoducho ak toto nie je pravda a o toto teraz ide, tak si myslím, že nie je možné vychádzať z takej všeobecnej formulácie, ako je uvedené v predkladacej správe. Myslím si, že aj v päťdesiatych rokoch si vyšetrovatelia jednoducho urobili väčšiu námahu, aby lepšie zdôvodnili nejaký takýto zásadnejší krok. Pretože ako inak chápať takú všeobecnú konštatáciu, ako je uvedené v tejto predkladacej správe, že: "JUDr. Štefanko svojím nevhodným správaním v občianskom živote narušil dôstojnosť riadiacej funkcie a vedome porušil princípy sudcovskej etiky. Jeho nedôstojné správanie negatívne dopadá na právne vedomie spoločnosti." Čo toto je za argumentácia zbavenia ústavného činiteľa veľmi vysokej funkcie, keď tu nie je uvedený aj jeden konkrétny dôvod? Potom skutočne bude platiť asi to, čo povedal pán poslanec Tatár, keď uviedol, že hlavným dôvodom na odvolanie podpredsedu Najvyššieho súdu pána Štefanka sú jeho rozhodnutia a akty, ktoré učinil ako sudca Najvyššieho súdu. A to je skutočne, myslím si, že už do neba zarážajúce.
Ďakujem pekne.
Podpredseda NR SR P. Hrušovský:
Pani poslankyne, páni poslanci, vyhlasujem rozpravu o tomto bode programu za skončenú.
Pán poslanec Brňák, dám po vystúpení pána podpredsedu Najvyššieho súdu Štefanka hlasovať o vašom procedurálnom návrhu. (Hlasy v sále.) Pán podpredseda Najvyššieho súdu nevystúpi v rozprave. Povolili sme mu, alebo Národná rada odsúhlasila a umožnila mu vystúpiť v Národnej rade Slovenskej republiky, ale do rozpravy nebol prihlásený.
Pán poslanec Cuper, v rozprave môžu vystúpiť ministri a poslanci, nikto iný. Pán poslanec Cuper, do rozpravy sa prihlasujú poslanci, nie tí, ktorým Národná rada umožní v Národnej rade Slovenskej republiky...
Pán podpredseda Najvyššieho súdu, chcete vystúpiť? Áno.
Nech sa páči, máte slovo.
Podpredseda Najvyššieho súdu SR J. Štefanko:
Vážený pán predsedajúci,
dámy a páni,
vážené poslankyne,
vážení poslanci,
ja som si svoje vystúpenie pripravil písomne z jedného dôvodu, aby bolo súvislé, nebolo dlhé, ale budú sa niektoré veci opakovať, hlavne pokiaľ ide o pani profesorku Tóthovú a pána poslanca Oberhausera, ale budem sa snažiť, aby to rýchlejšie išlo.
V priebehu tejto schôdze, tohto zasadnutia bol doplnený program o bod, ktorým je návrh vlády na moje odvolanie z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Návrh vlády bol podaný bez toho, aby som sa ako najviac zainteresovaný mohol s ním oboznámiť, mohol sa k nemu vyjadriť. Požiadal som pána predsedu Migaša o možnosť krátkeho vystúpenia pred Národnou radou Slovenskej republiky, pravda, s vaším súhlasom, na svoju obhajobu. Pritom od udalosti, ktorá ma oficiálne pokryť moje odvolanie, je sústavne masírovaná verejná mienka nielen drvivou väčšinou novín, ale aj tými médiami, ktoré o sebe nezabúdajú sústavne vyhlasovať, že sú verejnoprávne, a preto aj nezávislé. Neuvádza sa nič z toho, čo bolo všeobecne známe, čo predchádzalo celej udalosti v neprospech mňa, a prekrúca sa to, čo sa stalo. Moja snaha k veci sa vyjadriť sa stala bezpredmetnou po tom, čo som zistil, že sa moje vyjadrenie v televízii zostrihne či upraví tak, že sa vlastne sám usvedčujem.
Nepovšimnuté ostávajú aj moje údaje oznámené priamo generálnemu prokurátorovi Dr. Milanovi Hanzelovi, podaním z 9. či 10. júna 1999. Izolovane sa moje konanie hodnotí v rozpore so skutočnosťou. A navyše ešte čo chcem povedať, že aj tí páni poslanci, ktorí tu vystúpili v môj prospech, v podstate vychádzajú z tých informácií, ktoré médiami im boli dané. Chcem Národnú radu Slovenskej republiky upozorniť na jednu základnú vec. Totiž že ministerstvo spravodlivosti pod vedením svojho ministra Dr. Čarnogurského svoj postup sa ani len nesnaží právne pokryť, ale koná svojvoľne, uplatňuje aroganciu moci, ktorú nikdy nemalo a nemá, a do čoho chce vtiahnuť aj iné orgány.
V poradí posledným takýmto krokom je iniciovaný podnet vláde Slovenskej republiky navrhnúť moje odvolanie z funkcie podpredsedu Najvyššieho súdu. Článok 145 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky stanoví, že predsedu a podpredsedov volí zo sudcov Najvyššieho súdu Národná rada Slovenskej republiky na päť rokov, a to najviac na dve po sebe idúce obdobia. Z čoho pán minister vyvodzuje aj právo odvolať jedného z týchto funkcionárov pred skončením funkčného obdobia, ani len neuvádza na základe čoho. Ústava to neupravuje a pán minister si ustanovenia ústavy nemôže vykladať a prispôsobovať, pretože tento výklad ústavy, jej ustanovení spadá do právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky, článok 128 ods. 1 ústavy. Mechanizmus navrhovania na zvolenie týchto funkcionárov, prípadne ich odvolanie na tom nič nemení. Ani podmienky upravené zákonom 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v terajšom znení upravujúce odvolanie funkcionárov Najvyššieho súdu, konkrétne podpredsedu, neboli naplnené.
Ohľadne sudcu ako ústavného činiteľa a tým viac ohľadne jeho funkcionára platí, že pred jeho odvolaním Národná rada Slovenskej republiky si vyžiada stanovisko disciplinárneho súdu, článok 143 ods. 3 ústavy. Podľa odseku 1 toho článku Národná rada Slovenskej republiky má povinnosť sudcu odvolať v dvoch prípadoch, a to
a) na základe právoplatného odsudzujúceho rozsudku pre úmyselný trestný čin,
b) na základe disciplinárneho rozhodnutia pre čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom jeho funkcie.
Ustanovenia zákona o súdoch a sudcoch musia byť v súlade s týmto článkom ústavy. Minister spravodlivosti podľa informácií z tlače podal podnet na orgán činný v trestnom konaní na začatie trestného stíhania voči mne. Do dnešného dňa neviem ani to, že by voči mne bolo vznesené obvinenie. Teda trestné stíhanie sa do dnešného dňa voči mne nevedie. Návrh na disciplinárne konanie voči sudcovi môže podať minister spravodlivosti Slovenskej republiky alebo predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, § 6 ods. 2 zákona číslo 412/1991 Zb. o kárnej zodpovednosti sudcov v terajšom znení.
Na predsedu Najvyššieho súdu bol zo strany médií a hlavne zo strany ministerstva spravodlivosti robený nátlak, aby takýto návrh podal. Je logické, že ho nepodal, že totiž na to nemal materiálne podklady. Myslím, že je správne, že predseda Najvyššieho súdu jednostranné informácie nejakých redaktorov v médiách nepovažoval za dostatočné, za dostatočný podklad na takýto postup, a ďalej, že kárne konanie bude možné začať bez návrhu, § 6 ods. 1 zákona o kárnom konaní. Ak vec kárnemu senátu postúpi orgán činný v trestnom konaní, trestné konanie má totiž prioritu pred konaním kárnym. Ani minister spravodlivosti nepodal návrh na kárne konanie proti mne.
Dňa 22. 6. 1999 bol kárnemu senátu Najvyššieho súdu doručený návrh na začatie kárneho konania, ktorý je evidovaný pod spisovou značkou DS 5/99. Podal ho vo svojom mene Ján Mazák, štátny tajomník Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky. V tomto smere pán minister nehovoril pravdu. Prosím, ten návrh je tu. Nemožno tento návrh brať na vedomie, pretože ho podal nespôsobilý subjekt. Právne spôsobilým subjektom, teda procesne vecne spôsobilým je minister spravodlivosti Slovenskej republiky Ján Čarnogurský. Je nepodstatné, či koná sám alebo jeho menom, či už ním alebo inak splnomocnený zástupca, na tom nič nemení ani zákon 347/1999 Z. z. o organizácii ministerstiev, na ktorý sa tento nesprávne právny subjekt odvoláva. Minister spravodlivosti sám či prostredníctvom svojich úradníkov si osvojuje práva, ktoré nemá. Totiž svojím úsudkom sa snaží nahradiť právoplatné konanie súdu, ktorý jediný je oprávnený vysloviť, že bol spáchaný trestný čin a páchateľa za to odsúdiť. Ďalej si osvojuje právo nahrádzať rozhodnutie kárneho senátu a podávať návrhy, ako by tu takéto rozhodnutie bolo. Za môj skutok ním posúdený a vyhodnotený žiada viacnásobný postih: Moje odvolanie z funkcie podpredsedu, postih ako sudcu a postih v rámci trestného stíhania ako páchateľa trestného činu. Čo len môže, snaží sa aj za pomoci tlaku médií dosiahnuť čo najskôr, pretože si je vedomý toho, že neskoršie po prešetrení veci by to bolo ťažšie. Pravdu však treba vidieť v iných dimenziách.
Dámy a páni, ak v Slovenskej republike platia zákony, a ja verím, že platia, moja vec bude posudzovaná pred orgánmi činnými v trestnom konaní, nestranícky, tak ako som všetky veci, ktoré mi boli dané na riešenie, nestranne a nestranícky posudzoval ja. Minister Čarnogurský a niektorí jeho úradníci sa nemôžu vyhnúť tomu, že v trestnom konaní súdnom budú uznaní vinnými z viacerých trestných činov, prinajmenšom z trestného činu rušenia domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona. Myslím, že toho si je vedomý dnes aj pán minister spravodlivosti, preto tá jeho snaha o urýchlené skončenie veci. Ak totiž by som bol uznaný vinným ja, znamenalo by to nevinu jeho. Ja nie som odborník na trestné právo, ale na občianske.
Ráčte si, prosím, povšimnúť, že pracujem v kolektíve, v ktorom sú špičkoví odborníci na trestné právo a nebol problém veci s niektorými z nich konzultovať ešte predtým, ako sa samotná situácia vyhrotila.
Vráťme sa však k vecnej stránke samotného prípadu. A tu by som chcel, keby ste troška venovali pozornosť. Ja dnes nemám dôvod klamať a ani klamať nebudem. Len aby ste to posúdili tak, ako sa veci skutočne stali, ako sa veci skutočne udiali. Hlavnou informáciou pre všetky médiá bol šot načasovane pripravený a odvysielaný v STV redaktorom Braňom Dobšinským a vedúcim úradu ministerstva spravodlivosti Danielom Lipšicom. Táto informácia sa v tomto médiu opakovala a od tejto informácie sa potom odvíjala fantázia a nezmysly plodené inými redaktormi v iných médiách. Keď som to vo večernej hlavnej spravodajskej relácii STV, odvysielanej v piatok 11. júna, videl a presne vedel, ako sa udalosť zohrala, zhrozil som sa nad tou ľudskou zlomyseľnosťou, nad tým ľudským hyenizmom. Tam sme sa mohli dozvedieť, že podpredseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky so sekerou v ruke sa vlámal do cudzieho bytu a videozáber kamery na dvere, v ktorých ostala diera po vysekanom zámku. Podobne to zhodnotila aj televízia Markíza, ktorá tento prípad po týždni zaradila do svojej relácie SITO. Moderátor Robo Beňo v tejto súvislosti nezabudol hodnotiť moju agresívnu povahu okrem terajšieho prípadu aj tým, že pred 30 rokmi som zlomil ruku nejakej zapisovateľke. V tejto relácii vystupovala aj bývalá ministerka spravodlivosti, neskôr aj vicepremiérka a terajšia poslankyňa Národnej rady profesorka Katarína Tóthová, ktorá sa vyjadrila k právnym aspektom veci s vysloveným upozornením, že nemá dôvod mi nadržiavať. Ja by som skôr povedal, že, naopak, by mala dôvod. Ale uviedla, aký má byť správny postup zo stránky právnej. Mňa vôbec neprekvapila, uviedla len to, čo je hodné jej vzdelania akademickej hodnosti a poslankyne Národnej rady bez ohľadu na politickú príslušnosť. Národ má pravdu rád a prejavilo sa to tým, že zlaté sitko vyhrala s vysokým náskokom.
Ešte k tým televíznym informáciám. Prisahám vám alebo komu stačí, dávam mu svoje slovo, že do dverí na ubytovni ja, ani nikto iný ani jedenkrát nezaťal sekerou. Stačí pozrieť videozáznam a každý, čo tomu trocha rozumie, usúdi, že tá diera nemohla byť vyrúbaná sekerou, ale že bola vysekaná dlátom. Ak to nestačí, môže sa dať urobiť na moje náklady odborná expertíza, ja použité dláto dodám. Násilné otvorenie dverí v tomto konkrétnom prípade, ako v predchádzajúcich prípadoch, keď boli odstránené patentné vložky, som nerealizoval sám, na to som nemal ani nástroje. V zázname strážnej služby v kritických chvíľach je poznamenané, že sa tak stalo za prítomnosti mojej a im neznámej osoby. Túto činnosť vykonal odborník, zámočník na môj pokyn s tým, že za ten nesiem plnú zodpovednosť.
Ďalej môžem odprisahať, že nikdy, teda ani pred 30 rokmi, som nikomu, teda ani nijakej zapisovateľke, nezlomil ani prst, nieto ruku. Pokiaľ by títo redaktori uviedli len prostú pravdu, nemalo by to ten bombastický dosah. Totiž nahradiť slovo - to pre vás, pani poslankyňa -, nahradiť slovo sekera slovom dláto by bolo skôr komické ako bombastické. Zámena slova týchto redaktorov až s primitívnym prejavom bola povýšená na ľudskú cnosť v snahe vytvoriť mienkotvorný názor, ale v skutočnosti vymývajúc mozgy verejnosti s tým, že ide o jediný správny názor, preto iný názor netreba poznať, ale hlavne ani ho pripustiť.
Teraz konkrétne k samotnému bývaniu v ubytovni. Potom, keď budova Najvyššieho súdu bola postupne odovzdaná do užívania, jeden byt v budove na prvom poschodí bol prispôsobený na ubytovňu. V čase, keď bol ministrom spravodlivosti terajší poslanec Národnej rady Dr. Ing. Ivan Šimko, po dohode s vtedajším predsedom Najvyššieho súdu, dnes už nebohým profesorom Plankom, za mojej prítomnosti dohodli, že do ubytovne pôjdem bývať. A ostatné sa dorieši pri rozdelení priestorov budovy, ktorá sa dokončievala, medzi ministerstvom spravodlivosti a súdom. Vec sa komplikovala tým, že predchodca Dr. Šimka doc. Ladislav Košťa v spolupráci s vedúcim úradu podpísal nájomnú zmluvu, ktorou umožnil obsadiť značnú časť budovy Generálnou prokuratúrou, ktorá sa nijako nepričinila o výstavbu budovy i Najvyššieho súdu. S jej obsadením, tejto časti budovy, sa nepočítalo. Potreby Najvyššieho súdu Slovenskej republiky po veľkých novelách OSP, prijatie Obchodného zákonníka koncom roku 1991, keď sa zriadilo obchodné a správne súdnictvo, boli veľké a vzrástli aj potreby ministerstva spravodlivosti, ktorého aparát sa viacnásobne rozšíril.
V budove sa nachádza asi 20 ubytovacích buniek, s predsienkou, oddeleným sprchovacím kútom a WC, ktoré boli zmenené a dodnes slúžia ako kancelárie. Proste boli z nich zriadené kancelárie, čím sa vec nevyriešila. A na túto svojvôľu ministerstva dopláca Najvyšší súd dodnes. Tento právny stav rešpektovala neskôr aj pani ministerka spravodlivosti prof. Tóthová, ktorá za poskytnutie náhradného ubytovania chcela, aby som ubytovňu opustil. Plne moje právo bývať v tejto ubytovni rešpektoval jej zástupca Dr. Hanzel, terajší generálny prokurátor, a jeho nástupca Dr. Liščák. Tvrdiť, že som nemal právny dôvod užívania, môže len ten, komu absentujú právne znalosti. Písomná forma nájomnej zmluvy nie je podmienkou platnosti. A nie mojou vinou nebola uzavretá. Bydlisko mám v Nových Zámkoch a pri nástupe na Najvyšší súd som mal priznané odlučné, do ktorého patrí aj nocľažné, ktoré som nikdy neuplatňoval. Keby bolo k tomu došlo, tak s platením ubytovacieho poplatku v mojom prípade by neboli nijaké problémy. Problémy nastali až po nástupe Dr. Čarnogurského za terajšieho ministra spravodlivosti. Jeho úradníci začali uplatňovať bez akéhokoľvek súdneho alebo administratívneho rozhodnutia domnelé práva, stali sa žalobcami, sudcami aj exekútormi, zachovávajúc si svoju anonymitu. Nikto nevedel, kto dáva príkazy, aké príkazy, nikto nevedel, kto a kedy ich bude realizovať. Pritom som požadoval písomné oznámenia, ale zbytočne.
Dňa 29. 4. 1999 v STV vedúci úradu Daniel Lipšic uviedol, citujem: "Ak Štefanko do konca mesiaca byt neopustí, z rozhodnutia ministra mu bude vypnutá voda, plyn a elektrická energia. A navyše v prípade, ak v priebehu niekoľkých týždňov sudcovia nezmenia svoj názor, pristúpime aj k násilnému vyprataniu." Ešte uviedol, že vec považuje za nespornú z právnej stránky, pretože podľa výpisu z listu vlastníctva z katastra nehnuteľností správcom budovy tohto majetku štátu je ministerstvo spravodlivosti.
K tomu by som chcel poznamenať. S výstavbou budovy Najvyššieho súdu bolo začaté v roku 1984, ale dokončená a do čiastočného užívania bola daná postupne. Ide o štátny majetok, ktorého správa oficiálne nijakému orgánu nebola odovzdaná, tým nenadobudol právo nikto s ňou disponovať ako vlastník, ale právomoci správcu národného majetku si po roku 1990 svojvoľne uzurpovalo ministerstvo spravodlivosti. Nikto nikdy neurčil, ktoré priestory budovy kto má užívať. Vyhlasovanie niektorých úradníkov ministerstva spravodlivosti, že správa tejto budovy ako národného majetku je evidovaná na ministerstve spravodlivosti, na katastri nehnuteľnosti, je bohapustá lož. A svedčí o absencii odbornosti týchto úradníkov. Nepochybne je v katastri nehnuteľností založený list vlastníctva číslo 29041, a to na pozemky, parcely číslo 3267/2 a 3267/3, a ako vlastník je evidovaná Slovenská republika - ministerstvo spravodlivosti. Zápis do listu vlastníctva bol vyhotovený na základe hospodárskych zmlúv, ktoré boli uzavreté v roku 1984, a podľa tam uvedených položiek výkazu zmien zápis bol vykonaný na tieto pozemky ešte v roku 1984, keď s výstavbou budovy ešte nebolo ani začaté, ale chystali sa podklady na to, aby sa mohlo vybaviť stavebné povolenie. Dúfam, že pán minister vie, že u nás neplatí zásada superficies solo cedit, že povrch pripadá zemi, ale že platí princíp tzv. deleného vlastníctva, osobitné vlastníctvo k pozemku a osobitné k stavbe. Samozrejme, môže byť aj ten istý vlastník. Prosím, ten list vlastníctva je tu.
Správu majetku štátu upravuje zákon číslo 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu. Pamätá aj na prípady, keď dôjde k sporu ohľadne správy, a to v § 7. Podľa tejto úpravy, ak sa zainteresované strany nedohodnú, rozhodne Ministerstvo financií Slovenskej republiky, ktorého rozhodnutie podlieha preskúmavaciemu konaniu súdu. O tom som informoval ministerstvo spravodlivosti a uviedol som to aj v tlači. Ministerstvo spravodlivosti na to nepristúpilo, lebo vedelo, že by v takomto spore ťahalo za veľmi krátky koniec. Začiatkom mája časť hrozby bola realizovaná. Bola odpojená voda, plyn a elektrická energia v neznámu hodinu, neznámymi ľuďmi, bez oznámenia, bez nejakého písomného príkazu. Tento stav trval 1 mesiac. Svietil som si so sviečkou, umýval sa vodou, ktorú som si cez deň doniesol v kanistre. V chladničke som mal zásoby potravín približne na týždeň, tieto sa pokazili a neznesiteľne zapáchali aj vtedy, keď bola chladnička uzavretá, v kuchyni sa nedalo vôbec vydržať. Rádio som si doniesol tranzistorové na baterky a televíziu som, samozrejme, sledovať v ubytovni nemohol. Bola to skúška nervov, skúška trpezlivosti. Utešoval som sa tým, že v Kosove to majú ešte horšie.
Vždy som sa dovolával toho, aby sa vec právne vyriešila. Teda aby bola podaná reivindikačná žaloba, ktorá sa vzťahuje, samozrejme, aj na užívanie. Teda žaloba o vypratanie, že sa podrobím súdnemu rozhodnutiu, to bolo uverejnené aj v tlači. Začiatkom júna pracovníci ministerstva proste pokračovali s nátlakom ďalej a na dverách vymenili patentné vložky. Prvýkrát to bolo v piatok 4. júna. Do neskorého večera som sa snažil, aby ubytovňu otvorili, aby som si mohol zobrať veci, bielizeň na výmenu, keďže som cestoval za rodinou. V ubytovni som mal dokonca aj peniaze na cestu, ostatné doklady, aj kľúče od bytu v Nových Zámkoch. Telefonoval som úradníkom, čo to mali na zodpovednosti, aj ich domov a bytov. Všetko zbytočne. Okolo 20.00 hodiny som zavolal zámočníka, ktorý mi dvere otvoril vylomením patentnej vložky a ja som si potrebné veci mohol zobrať a odcestovať za rodinou. Pracovníci ministerstva však počas mojej neprítomnosti znovu vymenili zámky.
Ešte sa krátko pozastavím pri poslednom prípade, ku ktorému došlo 9. júna. Dva dni a dve noci som, odpustíte mi ten výraz, som v podstate hnil v jedných nohaviciach, trenkách, ponožkách a košeli a noci prebdel v kancelárii v kresle. Napísal som oznámenie generálnemu prokurátorovi Dr. Hanzelovi, že sa tu pácha trestná činnosť, aby zariadil skoncovanie s tým a súčasne v rámci netrestnej činnosti, ktorú prokuratúra má, v správnom konaní urobil prostredníctvom netrestného odboru opatrenie, aby som sa do ubytovne mohol dostať. Mimo toho som požiadal prostredníctvom riaditeľa sekretariátu o krátke prijatie po návrate generálneho prokurátora zo zasadnutia vlády, a tiež ministra spravodlivosti, ktorý však nemal čas, pretože išiel na nejakú recepciu na Bôrik. Medzitým ešte som poprosil o stretnutie s prvým námestníkom generálneho prokurátora Dr. Martinom Laukom. Generálny prokurátor sa v odpoludňajších hodinách vrátil, samozrejme, že ma neprijal. Všetka česť Dr. Laukovi, ktorý sa snažil vec urovnať. Vyjednával s vedúcim úradu Lipšicom a oznámil mi, že tento je neoblomný. Povedal som mu, že násilne sa budem musieť dostať do ubytovne, na čo mi povedal, že v jeho silách viac nie je. Dal som návrh Ing. Kanovi, aby mi otvoril a vydal veci, že si ubytovňu potom môže zamknúť a v pondelok sa to dorieši. Ale ani v tom som nepochodil. Prosil som prakticky od ministra cez jeho úradníkov až po údržbára, ale zbytočne. Myslím, že moje prosenie a naliehanie by bolo obmäkčilo aj zviera, pokiaľ by si uvedomovalo, ale nie príslušných pracovníkov ministerstva spravodlivosti.
Vo štvrtok 10. 6. som mal pojednávať, v piatok 11. 6. som mal v programe účasť na gremiálnej porade Krajského súdu v Nitre. Musel som sa dať troška do poriadku, slušne sa obliecť na nasledujúci program a nasledujúce dva dni pripraviť. Telefonicky som znova zavolal zámočníka, ktorý prišiel a po obhliadke konštatoval, že ani v jedných dverách sa nenachádzajú patentné zámky, že sú jedny zapečené a druhé sa nedajú otvoriť, iba vysekaním, kde sa nachádza zámok. Odišiel po potrebné nástroje: dláto a kladivo. Vrátil sa v neskorších večerných hodinách a došlo tak k otvoreniu dverí.
Prosil by som poslancov, zvlášť kolegov právnikov, ak mi dovolia takto ich osloviť, aby posúdili správnosť či nesprávnosť mojich právnych záverov. Za konanie, ktorého som sa dopustil, nenesiem trestnú zodpovednosť, pretože bolo vykonané v krajnej núdzi podľa § 14 Trestného zákona. Podľa tohto ustanovenia čin ináč trestný, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo a hroziace ujmu chráneného týmto zákonom, nie je trestným činom. Nejde o krajnú núdzu, ak bolo možné nebezpečenstvo za daných okolností odvrátiť ináč alebo spôsobený následok je zrejme rovnako závažný alebo ešte závažnejší, ako ktorý hrozil. Moje konanie nemožno považovať ani za neetické, pretože ak je v súlade so zákonom, za neetický by sme museli považovať aj príslušný zákon. Konanie v krajnej núdzi, podobne ako aj nutná obrana alebo neoprávnené použitie zbrane, by malo byť výnimočné a myslím, že takým je aj v tomto prípade. Nemali by sa vytvárať podmienky, ktoré ho vyvolávajú. Je zahanbujúce, že takéto podmienky vytvára práve minister spravodlivosti.
Takýmto záujmom, ktorý chráni Trestný zákon, je domová sloboda, ochrana obydlia. Súdnou judikatúrou je dávno vyriešené, že odstránenie a výmena zámky na dverách sa považuje za znak násilia a napĺňa takéto konanie skutkové znaky trestného činu porušovania domovej slobody podľa § 238 Trestného zákona. Skutkové znaky takéhoto konania zo strany pracovníkov Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky tu boli. Článok 21 našej ústavy to moje právo veľmi krásne a jasne deklaruje slovami: "Obydlie je nedotknuteľné, nie je dovolené doň vstúpiť bez súhlasu toho, kto v ňom býva." Článok 20 našej ústavy upravuje ochranu vlastníctva, a to, za akých podmienok možno dispozičné právo vlastníka obmedziť. A moja otázka znie: Akým právom nejaký úradníček ministerstva spravodlivosti dovolí si zadržiavať moje osobné veci, počnúc zubnou kefkou až po moje šaty, peniaze a rôzne iné veci nachádzajúce sa v mojom obydlí a stanovovať podmienky, za ktorých mi ich vydá? Je až paradoxom, že minister spravodlivosti na takúto činnosť určí pracovníka, ktorému, ľudovo povedané, sotva stačil vyschnúť atrament na diplome.
Mnohí, zvlášť čo ma poznajú, sa ma pýtali, či som nervovo nezlyhal, či som sa nedal vyprovokovať. Jednoznačne vyhlasujem, že nie, že som mal stále svoje konanie pod kontrolou, počítal som aj s následkami, aj keď nie tak intenzívnymi. A týmto spôsobom by som chcel aj upozorniť, akými ľuďmi a akým spôsobom je slovenské súdnictvo riadené. Viackrát som to všetko premyslel. Nič neľutujem a dospel som k záveru, že ak by som sa bol dostal do rovnakej situácie ešte raz, konal by som rovnako. Pokusy odstaviť ma ako nepohodlného tým, že sa vedome skriminalizuje nejaký môj skutok v mojom živote, nie sú ničím novým. Dokonca ministerstvo sa už prejavilo tým, že treba ma dostať z funkcie aj z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na nižšom súde môžem pracovať. Nepohodlným som nie preto, že by som niekomu nejako prekážal svojím životom, ale svojím pevným, nekompromisným postojom v rozhodovacej činnosti, neberúc ohľad na žiadne vedľajšie záujmy.
A v prípade pána ministra Čarnogurského, ak súhlasí, môžem o niektorých prípadoch jeho sa dotýkajúcich povedať. Na Najvyšší súd Slovenskej republiky som došiel v roku 1990 na priamy podnet vtedajšieho predsedu prof. Planka. Mal som možnosti ísť za advokáta, alebo ostať notárom. V tom čase sa stávali obidve povolania atraktívne, hlavne zo stránky finančnej. Môj entuziazmus byť sudcom a navyše pracovať po boku prof. Planka, podľa mňa najlepšieho odborníka na občianske právo, akého sme kedy mali, spôsobil, že bez rozmýšľania som na Najvyšší súd šiel. Rozhľad, ktorý som pri ňom získal, hlavne v oblasti legislatívy, a možnosti rozvoja sa nedajú zaplatiť. Bohužiaľ, pán profesor nečakane zomrel, po ňom za krátky čas ďalší odborník z občianskeho procesu prof. Bajcura, čo bol ďalší nečakaný úder a ja som sa tým prakticky dostal do odbornej izolácie. V ubytovni v budove Najvyššieho súdu Slovenskej republiky som nebýval z nejakých zištných dôvodov, ale mohol som tam pracovať po nociach. Veď príprava komentára k Občianskemu súdnemu poriadku, tá žltá kniha, dvojdielna, ktorú každý sudca v podstate používa, na jej príprave som sa podstatne podieľal ja. V značnej miere pomáha sudcom a, samozrejme, aj notárom. A tam by som chcel prejsť na notárske osvedčenia, ktoré boli mojím výplodom a ktoré značne postúpili. Potom v notárstve problémy pominuli. Ďalej je to príprava, výber praktických pomôcok z predchádzajúcej právnej úpravy Nástin súkromného práva - Fajnor, Záturecký. A teraz najnovšie, myslím, že už je aj vonku ďalšia knižka, Starý občiansky zákonník a niektoré zákony. A potom, samozrejme, aj niektoré odborné články.
Združenie sudcov Slovenska. Bolo tu povedané, že som bol vylúčený zo Združenia sudcov Slovenska. Združenie sudcov Slovenska nemôže, nemá zákonný dôvod na to, aby niekoho vylúčilo. Už to x-ráz opakovali, že o vylúčenie nemohlo ísť, pretože to zákon neumožňuje. Lenže raz to bolo povedané v tlači a stokrát môže byť povedané niečo iné. Aj tu v snemovni myslím, že sa troška aj zhadzuje taký človek, ktorý povie, bol vylúčený, keď on vylúčený nebol. To sa môže v krčme povedať, ale nie v takom orgáne, ako je Národná rada. A pokiaľ ide ešte o ich vyhlásenie, oni vyhlásili, že sudca so sekerou v ruke sa nehodí ani ako karikatúra. Pre nich je už karikatúrou aj bohyňa spravodlivosti, justícia, ktorá má v ruke meč, ale pre nich pomaly sa stane karikatúrou aj paragraf, pretože väčšina z nich, pokiaľ ide o samotné vedenie združenia, na úkor svojej práce, na úkor sudcovskej činnosti túto činnosť vykonáva. Stačila im informácia televízie a oni už vedeli vyniesť úsudok. Nech vás Pán Boh chráni od takých sudcov, ktorým stačí, aby jedna strana čosi povedala alebo aby z televízie alebo z nejakého iného média mal proste jednostrannú správu a podľa toho vyniesol úsudok. To urobilo Združenie sudcov, a to urobili sudcovské rady. Ja som sa k sudcovským radám vyjadril pre sudcov v časopise Združenia sudcov Justin číslo 4 z roku 1998.
Dámy a páni, ministerstvo ma dalo na úroveň bezdomovca. Alea iacta sunt, kocky sú vrhnuté. Dávno som sa teda rozhodol, že to skončím. Ja prekážať nikomu nebudem. Proste chcem, aby sa to tu ukončilo a aby som mohol odísť s čistým štítom, nech bude vaše rozhodnutie akékoľvek. Viete, keď si uvedomím, že niektorí z poslancov, prepáčte, že je to troška dlhšie, si dovolí povedať, že som sa znevážil tým, že som vyniesol také alebo onaké rozhodnutia, verte mi, že keby to bol ktorýkoľvek z vás, keby, a o jeho osude by sa malo rozhodovať, mne na tom mene nezáležalo a záležať nemohlo. Ja som neslúžil žiadnej vláde. Neslúžil som žiadnej vláde ešte od roku 1962, keď som nastúpil do justície, ani tej predchádzajúcej, ani tej a nebudem slúžiť ani tej, čo bude nasledujúca. Ja potrebujem voľnosť, nebyť nikým viazaný. A neviem, akým právom si to dovolí niektorý poslanec povedať na moju adresu. Prečo tá nenávisť? Keď ja budem vašu vec riešiť, ja urobím také dokonalé dokazovanie, prosím, a to sa môžete o mne presvedčiť, aby som neublížil nikomu ničím. Tak prosím, je tu možnosť dať ma preč, odvolať ma. Je to v poriadku, ale načo urážať? K čomu to má viesť?
Takisto nemôžem súhlasiť s tým, že som slúžil niektorej politickej strane. Keď im vyhovovalo a bolo dobre, teší ma to, ale v tom, že by som ja mal nejaký úmysel, to nepripadalo do úvahy. A ešte chcel by som povedať, možno to z vás niektorého prekvapí, je tu pán poslanec Šimko, nakoniec aj pán poslanec Čarnogurský z jednej liahne, dalo by sa povedať. Šimko ako minister spravodlivosti mi dal právo bývať, tak ako môže povedať pán minister Čarnogurský, že mi nedal právo? Ale tu aj určitú inú vec by som chcel povedať. 17. alebo 18. novembra 1989 terajší minister pán Čarnogurský bol vo väzení. Pred Justičným palácom, tam zboku, sa robila demonštrácia. Ja som medzi tými ľuďmi bol. Myslím, že by som šiel aj dnes, inak by som kričal.
A ešte jedno už celkom na záver. Keď ste ma volili do tejto funkcie, v ktorej som, bolo tam osem vtedajších poslancov opozície. Ostatní, to bola koalícia. Neviete, ako ťažko ste mi urobili, aké útrapy tým, že som bol zvolený do tejto funkcie. A preto ani teraz, ako som spomínal, vaše rozhodnutie už na mojom rozhodnutí nič nemení, ale nejakým poskokom, sluhom nebudem.
A na vašu adresu, pán minister, počul som, čo ste povedali, ešte som tu nebol. Zhrozil som sa. Viete, nebudem to vyvracať. Alebo takto. My máme proste čosi spoločné, totiž, že za svoje skutky sa budeme zodpovedať. Za to, čo ste povedali, nech vás súdi vaše svedomie, a keď ho máte zatvrdilé, že sa vám neozve, nech vám to pripomenie, keď budete skonávať.
Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)