B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami piati páni poslanci, posledný je pán poslanec Prokeš. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok.

Pani poslankyňa Tóthová, nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som nadviazala na vystúpenie a súhlasím s názorom pána poslanca, že väčšinové rozhodovanie je často neliberálne a nespravodlivé a, žiaľ, aj nekvalitné, čoho sme sa viackrát dožili v tomto parlamente a myslím, že to, čo uvádzal pán poslanec, mal aj zo skúseností v Národnej rade Slovenskej republiky. Súhlasím s jeho názorom, že prispôsobovanie je dialóg a že v rámci toho treba presadzovať aj národné záujmy. Ja sa však potom pýtam, prečo súčasná vláda nenadviazala na výdobytky, respektíve výsledky rokovaní predchádzajúcej vlády v odchode žien do dôchodku, keď bolo s Európskou úniou dohodnuté, že o tejto problematike sa bude so Slovenskom diskutovať a hľadať riešenie až pri vstupe Slovenskej republiky do Európskej únie. Prečo tento parlament pri zrovnoprávnení žien neriešil iné otázky, ale tú nepopulárnu, ktorú sme my mali dávať do Európskej únie, to znamená zvýhodnenie žien, respektíve ich väčšiu ochranu pri nočnej práci. Ďalej sa pýtam, prečo napríklad cudzorodé látky, ich hodnoty, farbivá v potravinách, prečo sa tak mäkko prispôsobujeme, keď vieme, že naše normy sú lepšie, keď vieme, že cesta celej únie je smerom znižovania cudzorodých látok, prečo sa tak prispôsobujeme a naviac otvárame trh cudzím nekvalitným výrobkom a podobne.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Zákony tejto krajiny, pán poslanec, prijíma zastupiteľský zbor a deklarácia, ktorú obhajujete, na tom nezmení nič. Ani k lepšiemu, ani k horšiemu. Prijíma aj zákony týkajúce sa kultúrnych a etických otázok a princípov a silu, ktorú má v rukách Národná rada, nezmení deklarácia, ktorú predložilo KDH. Jedine dá do pohybu nové spojenectvá, ku ktorým sa aj ty týmto príspevkom hlásiš, dá do pohybu niektoré otázky, ktoré ty, ako si sa nazval, nadšenec Európskej únie, prinesieš práve do pléna európskych orgánov, podobne ako ich prinášal Václav Klaus, ktorý pod rétorikou europolitika už dávno vystrčil rohy euroskeptika. Takže, pokiaľ hovoríš o pokuse o univerzalizmus, tak potom je to aj pokus o nájdenie spoločného jazyka. Samozrejme, k tomu hľadaniu patrí aj predvolebná rétorika, ktorá je nielen u nás, ale, samozrejme, aj v Európskej únii často motívom pre prijímanie deklarácií a iných formálnych aktov, ktoré majú voličov mobilizovať a upozorniť ich na problémy, ktoré oni nepovažujú za vážne. Takže ak sa chceme v Európskej únii rozprávať, lepšie bude hľadať spoločný jazyk než klásť vopred výhrady a bariéry do diskusie v Európskej únii. Nik v tomto parlamente nepochybuje, že Národná rada bude o otázkach, ktoré táto deklarácia domnele rieši, aj naďalej zvrchovane rozhodovať. Bez ohľadu na to, či sa prijme alebo nie.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Šebej, takto si predstavujem diskusiu o budúcnosti Slovenska, o budúcnosti v našej spoločnej Európe. Dokonca pán Cuper sem prišiel a povedal mi, že chcel vystúpiť, že za štyri roky prvýkrát s tebou absolútne súhlasím, som veľmi rád, že som za KDH podpísal tvoju kandidatúru na člena európskeho Konventu, a pánovi Budajovi len toľko poviem, že stále platí moje heslo, že smrť liberalizmu okrem liberálnodemokratickej únie Jána Budaja, ale platí to s tou poznámkou, že pokiaľ táto jeho strana bude mať nula percent.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Húska. Takže pán poslanec Prokeš.

J. Prokeš, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, ja som veľmi pozorne počúval vystúpenie pána poslanca Šebeja a potešili ma dve veci. Prvá, že tak pozorne sleduje tlačovky Slovenskej národnej strany, pretože používa presne tie isté argumenty, ktoré my používame už minimálne pol roka, a druhá vec je, že konečne z úst člena vládnej koalície zaznelo, aký je bezvýznamný Európsky parlament, aké bezvýznamné sú teda aj demarše, ktoré nám posielal, ktoré ste si objednávali, keď ste boli v opozícii v predchádzajúcom období a strašili ste obyvateľstvo Slovenskej republiky. Vtedy nikomu neprekážalo, že to tam schválilo 20 poslancov. Hlavná vec, že sa tu s ním dalo mávať. Napriek tomu ale musím povedať, že s pánom poslancom plne súhlasím v tej časti, keď hovoril, že musíme zápasiť o to, do akej Európy budeme vstupovať, aké tam bude naše miesto a vlastne čo si budeme môcť zachovať. Kde vzniká homogenizmus a uniformita a tým pádom aj nestabilita veľkého útvaru a kde sú vlastne hranice zŕn, ktoré vytvárajú v multikryštalickej štruktúre alebo polykryštalickej štruktúre práve veľmi pevný systém. Takže ja som veľmi rád, že tie argumenty, ktoré použil pán poslanec Šebej, tu odzneli, ale napriek, aj jeho vystúpeniu, ja poviem, že budem hlasovať za ten návrh, ktorý predkladá KDH. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šebej, nech sa páči, môžete reagovať na faktické.

F. Šebej, poslanec: Zdá sa, že som docielil niečo, čo Česi volajú "kouzlo nechtěného". Celkom určite som sa nenechal, milý pán kolega Prokeš, inšpirovať vašimi tlačovkami. Na to, aby bol človek skeptický k istému typu vývoja, prosto na pôde niektorých inštitúcií, stačí ich zblízka sledovať, netreba sa ničím inšpirovať. Kolegovi Budajovi by som chcel povedať, že moje vystúpenie naozaj nebolo motivované, by som povedal, zákulisnými kalkuláciami o predvolebných spojeniach. Naozaj som tomu veľmi vzdialený. To, čo som hovoril, je mojím hlbokým presvedčením o tom, že prosto sú isté veci, ktoré v Európskej únii treba strážiť, sú isté veci, ktoré je bezpečnejšie pre dobro Európskej únie nechať na medzivládnej úrovni a neodovzdávať do ruky centrálnych inštitúcií už kvôli spomenutému deficitu demokracie a netransparentnosti. Mňa na rozdiel od mnohých ľudí nedráždia na Európskej únii tendencie k akémusi prílišnému liberalizmu, naopak, dráždia ma neliberálne tendencie, ktoré sa však netýkajú kultúrno-etických otázok, ale samostatnosti rozhodovania jednotlivých subjektov. Mrzačia trh, napríklad. Napriek tomu si dovolím ešte raz zdôrazniť, že túto deklaráciu, ktorú navrhuje KDH, nepovažujem za euroskeptickú a podporím ju.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ako posledný písomne prihlásený vystúpi v rozprave pán poslanec Kanis a po reakciách na vystúpenie pána poslanca Kanisa otvorím, samozrejme, možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

P. Kanis, poslanec: Vážený pán predsedajúci, budem považovať za úspech, keď nebudú žiadne reakcie, ako ste to tu signalizovali. Myslím si, že je veľmi dobré, že vlastne keď sme pred takým významným rozhodovaním, ako je voľba členov Konventu za Slovenskú republiku, že prichádza táto iniciatíva KDH a vlastne jej kandidáti na členstvo v Konvente sa môžu predstaviť, čo asi budú v tomto Konvente presadzovať a s čím budú vystupovať. Myslím si, že tí, ktorí budú čistí, čitateľní a jasní, asi veľkú šancu na zvolenie v tejto Národnej rade nemajú, že skôr majú šancu tí, ktorí nejakým spôsobom v duchu objektivity uhrávajú, že je to problém, ktorý je závažný, ale predsa len, treba sa dívať na veci z nadhľadu a vidieť ich aj relatívne a v pohybe. Neviem, kto bude kandidovať, ale z toho, čo tu bolo povedané, sa zdá, kto tú šancu má a kto ju nemá. Myslím si, že je mimoriadne dôležité, aby Národná rada mala jasno aj v tom, kto chce byť členom konventu, ako vlastne chápe tieto veci. Hrá sa o príliš veľa a myslím si, že niekedy práve stranícko-politické spory o týchto problémoch dávajú do úzadia podstatu problému a skôr na povrch sa dostávajú veci, ktoré sú možno treťoradé alebo štvrtoradé. Diskusia o otázkach zvrchovanosti štátu, o národnej identite vlastne prebieha v tomto parlamente od vzniku tohto štátu, od vzniku Národnej rady. Prebieha s väčšou či menšou intenzitou podľa toho, o čo obyčajne ide v príslušnom zákone alebo v príslušnom dokumente, ktorý Národná rada prijíma.

Myslím si, že táto diskusia je permanentná a obsiahla a prebieha predovšetkým na vládnej úrovni z hľadiska rôznych rokovaní s Európskou úniou a inými európskymi štruktúrami. Príležitostne je táto diskusia v Národnej rade pri rôznych návrhoch zákonov, ktoré, či už sú v tradičnej podobe alebo v netradičnej podobe. Táto diskusia prebiehala pri Ústave Slovenskej republiky, pri jej prijímaní, ešte pred vznikom tohto štátu. Táto diskusia prebiehala aj pri veľkej novele Ústavy Slovenskej republiky, pri ekonomických zákonoch, a tak Národná rada v podstate o týchto otázkach rokovala už veľakrát. A napokon aj nebulvárna tlač sa práve týmto otázkam pomerne solídne venuje. V tej diskusii, ak mi dovolíte, ja som postrehol dva tóny. Jeden tón, ktorý bol najčastejší, a ten tón bol taký nad realitou alebo ináč povedané, možno taký kozmopolitický, pri ktorom vlastný štát sa ponímal len ako prechodný jav a vlastný národ, ako keby to bola dajaká druhá kategória, a najsilnejšie zaznel tón, ktorý bol obyčajne politicko-stranícky pri rôznych svároch poslancov za jednotlivé politické strany. A často mal podobu toho, že sa kládla otázka, ktorý politický subjekt, ktorý stranícky subjekt je najlepší, ktorý je najprijateľnejší pre Európsku úniu alebo Severoatlantickú alianciu. Vítam podnet KDH v podobe návrhu deklarácie, pretože jeho zmysel alebo prínos vidím predovšetkým v upozornení na problém získavať poznanie a rozvahu nad vlastnými krokmi a nad vlastným rozhodovaním. V mnohých veciach, ktoré sa týkajú aj nášho úsilia stať sa členom Európskej únie a aliancie, sa zdá, že túto rozvahu strácame, alebo priestor dostávajú hlasy, ktoré majú smer taký, jednej línie bezproblémového integrovania sa, či do Európskej únie alebo do Severoatlantickej aliancie bez toho, aby sa prihliadalo aj na to, čo v súčasnej situácii alebo v prvých rokoch tohto tisícročia, čo je pre Slovensko potrebné, aby si uchránilo aj ako podobou svojho vlastného národného a národnoštátneho záujmu. Čiže vítam tento podnet KDH, že je to podnet, aby sme najskôr mali sami o sebe jasno. Pretože počas krátkej existencie Slovenskej republiky, či sa to týka ekonomickej oblasti, politickej, či sa to týka oblasti kultúrno-etickej, myslím si, že nemôžeme to povedať za celý ten celospoločenský rozmer.

Aj otázka národnej identity a zvrchovanosti má asi viacero rovín riešenia. Zaoberajú sa tým mnohí vedeckí pracovníci, čiže táto akademická rovina podľa môjho názoru je rovinou, v ktorej sa pomaly ukazuje, čo je jadro problému národnej identity aj problému zvrchovanosti, jednak v procese integrácie do Európskej únie alebo predpokladaného fungovania v Európskej únii. Druhú takú rovinu vidím vo svetle vládnych síl, teda vo svetle toho politického zloženia, ktoré má prevahu v podobe vlády Slovenskej republiky. Ak sa v samotnom návrhu KDH uvádza príklad Poľska, tak treba povedať, že to platí o tom Poľsku, ktoré bolo. Neplatí to o tom Poľsku, ktoré je teraz, že tá vláda, ktorá bola, mala iný prístup k týmto otázkam ako vláda, ktorá je tam teraz, čiže vždy tieto otázky národnej identity a riešenia problémov sú istým spôsobom podmienené vybavením toho politického smeru, ktorý má prevahu vo vláde. Ale podľa mňa ide o niečo celkom iné. Ide o to, čo je ten konsenzuálny obsah alebo tá konsenzuálna rovina, ktorá zostáva základom, ide mi o to, čo sa nemení zmenou vlád v jednotlivých krajinách. Myslím si, že to je záležitosť, ktorá sa týka Európskej únie, ktorá sa zrejme bude týkať aj podstaty činnosti európskeho Konventu a ktorá sa napokon týka aj kultúrno-etických otázok.

Iste to nebude v podobe jednej ideológie alebo jedného politického smeru, ale to riešenie sa bude zrejme vyvíjať postupne a bude vždy nejakým aj kompromisom, samozrejme, a Národná rada by zrejme mala rozmýšľať práve o tom, čo v dnešnej pozícii Slovenskej republiky je tým, čo my môžeme aj z hľadiska Európskej únie akceptovať a na druhej strane, čo bez ohľadu na to, či je pri moci dnešná koalícia, alebo dajaká iná koalícia, čo bude tou kontinuitou aj v takých závažných existenciálnych otázkach, ako sú otázky, o ktoré v návrhu KDH ide. Nuž, ale tu si musíme povedať, že návrh KDH je vlastne v oblasti, v ktorej už prikloniť sa len k dajakému riešeniu by bolo skutočne stratou vlastnej suverenity aj svojprávnosti. Pretože ak sa nepostavia tieto otázky ako existenciálne v oblasti kultúrno-etickej, tak mohli sme ich nejako preplávať v rovine politickej, ekonomickej, ale jednoducho v tejto sa nedajú preplávať, ale ony sa nemali dať preplávať ani v rovine politickej, ani v rovine ekonomickej. Čiže napriek tej diskusii, ktorá tu bola, podľa môjho názoru tá diskusia dosiaľ na úrovni parlamentu nebola dostatočná a dosiaľ aj otázka akceptácie Európskej únie sa stále vníma len cez percentá, ktoré v nejakom prieskume občania povedia, že chcú ísť do Európskej únie. Ale tá otázka, prečo tam chcú ísť, to je možno ako predstava nejakej väčšej skyvy chleba, ale v podstate nikdy sa tu neriešia otázky, ktoré sú bytostnými problémami Slovenska aj v oblasti ekonomickej. No a keď sa nastoľuje táto otázka zvrchovanosti a vlastnej identity teraz, nuž tak musíme potom aj povedať, veď tento zápas začal vznikom Slovenskej republiky! Pri vzniku Slovenskej republiky začal jeden veľký zápas, ako ponímať národnoštátnu identitu Slovenskej republiky! A keď budem z istého nadhľadu hovoriť, tak potom musíme uznať aj to, že zápas HZDS v týchto veciach v podstate sa týkal týchto otázok! Keď si odmyslíme istý, povedal by som empirický folklór, ktorý sa tu udial, ale podstata veci aj problémom HZDS bola vlastne v tejto dimenzii. Čiže my sa dnes nemôžeme tváriť, že iba v tejto oblasti kultúrno-etickej nastupuje problém našej zvrchovanosti a zvrchovanosti rozhodovania alebo identity! Tento problém je od vzniku tohto štátu a podľa môjho názoru aj pri rokovaniach pri ústave sa jednoducho ukázalo, že Slovenská republika je taký mladý štát, že má problémy sama so sebou ohľadne vnútornej integrity. A tá dráma integračného procesu, ktorá tu prebieha, je v tom, že nie sme ešte vnútorne integrovaní a rozbiehame veľký proces integrácie navonok. A v tomto probléme, myslím si, že Národná rada by mala mať jasnejšie, aj keď sú tu rôzne prúdy, aj keď rozmýšľame o tom, že budeme voliť niekoho do Konventu. Pretože by bolo asi potrebné, aby tam ľudia nevystupovali len za seba, ale istým spôsobom sprostredkúvali aj sebareflexiu, ktorá v týchto veciach na Slovensku je. Táto otázka v oblasti bezpečnosti je podľa mňa veľmi jasná vďaka tomu, že ak má ísť o vojenskú akciu, dajakú spoločnú, integrovanú, no tak tam filozofovanie asi nie je dobrá metóda a jednoducho, tam to musí byť nejaké precízne a podľa mňa Severoatlantická aliancia túto otázku má vyriešenú tak precízne, že jednoducho nie je tam problém, aby akcia, integrovaná akcia, nebola premyslená s príslušnou hierarchiou.

Pri viacerých ekonomických záujmoch a napokon pri privatizácii samotnej to vyskakuje stále, že privatizácia nie je len záležitosťou zmeny vlastníka, nie je to len záležitosťou vstupu zahraničného kapitálu, ale je to aj otázka bytostných národnoštátnych záujmov tohto štátu. A aj keď sa dostáva i teraz v podobe SPP do polohy skôr akoby nejakej izolovanej straníckej hry, v skutočnosti je veľkým problémom, ak sa zamyslíme nad tým, ako slovenské hospodárstvo v etape poprivatizačnej, ako vlastne bude vyzerať, aké bude mať schopnosti v prípadoch, keď to bude treba, prejavovať aj istú vlastnú zvrchovanosť a zvrchované rozhodovanie. To sú veci, ktoré akoby zaváňali dajakým konzervativizmom alebo ja neviem, ako ich kto nazve, ale jednoducho sú to vitálne problémy Slovenskej republiky a vitálne problémy slovenského národa.

V tomto návrhu o kultúrno-etických otázkach, teda o zvrchovanosti v riešení týchto otázok sa KDH hlási k európskej civilizácii, ale zároveň odhliada od európskej civilizácie, ak v nej ide o istý civilizačný posun alebo ak ide o odklon od tradičného kultúrno-etického pohľadu. Myslím si, že tu je ten problém, kde v návrhu sa formuluje ten základ, ktorý KDH obraňuje a chce dostať do deklarácie ako tradičný kultúrno-etický pohľad. No istým spôsobom tie hodnoty, bez ohľadu na to, v akých sme stranách, vnímame možno podobne alebo veľmi blízko, ale na druhej strane ten reálny vývoj, ktorý prebieha v rámci európskej civilizácie v tých vyspelejších krajinách, prináša isté problémy, ktoré sa podľa môjho názoru nedajú zvládnuť len cez tradičný kultúrno-etický pohľad. Aj keď vlastne sú tu postavené iba dva problémy a sú to problémy, absolútne existenciálne problémy, o ktorých, dalo by sa povedať, že asi všetko umenie sa točí okolo týchto dvoch problémov, a to je otázka života a dôstojnosti ľudskej bytosti a problém rodiny a manželstva ako inštitúcie. Zrejme celé umenie a zrejme celý ľudský vek bude spojený s týmito problémami, a keďže ide o také závažné otázky, tak skutočne treba mať istý nadhľad nad tým a zároveň treba mať aj dobrú vôľu, chápať aj tých, ktorí majú rozdielny názor. Je mi však troška takou záhadou, či si "konceptori" návrhu vlastne uvedomili, že toto nie je deklarácia len pre nás samých, toto je deklarácia pre dve skupiny štátov, pre členov Európskej únie a pre kandidátov na členstvo v Európskej únii. Beriem, že je to oslovenie Európy, lebo táto deklarácia chce osloviť Európu. Kladiem si otázku, či pri našich súčasných problémoch, čo sa týka samotnej diskusie o zvrchovanosti štátov a o národnej identite, či táto forma deklarácie nie je predčasná, či nie je trúfalá v tom, že akoby sa obraciame na dve skupiny štátov, o ktorých som hovoril, a zdá sa mi, že tá forma, ktorá tu je, deklarácia aj v tom obsahu, aký je, nie je adekvátna tomu štádiu, v ktorom sa Slovenská republika v týchto otázkach nachádza.

Čiže záverom, vážená Národná rada, dovolil by som si povedať, že vítam tento návrh, pretože je podnetom k tomu, aby tento parlament neprehliadal nielen otázky kultúrno-etické, ale ani otázky politické a ekonomické, čo sa týka nášho začleňovania sa do integračných procesov. Chcel by som oceniť, chvalabohu, že návrh tu je. Treba sa vrátiť naspäť aj k tým politickým a ekonomickým otázkam, pretože neboli v tomto parlamente dopovedané na takej úrovni, aby spravili istý konsenzuálny základ pre drvivú väčšinu v tomto parlamente bez ohľadu na to, v akých sme stranách. Ale zároveň považujem tento návrh deklarácie vzhľadom na štádium diskusie za predčasný a formu nepovažujem za vhodnú, aby to prijímal parlament Slovenskej republiky. Na druhej strane chápem tú deklaráciu ako možné východisko zamýšľať sa nad týmito vecami aj nad podobou, ako by, dajme tomu, mali byť vyjadrené otázky zvrchovanosti rozhodovania nielen v otázkach kultúrno-etických, ale aj iných, ako by mali byť dopracované otázky národnej identity.

Vážený pán podpredseda, ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Na vystúpenie pána poslanca s faktickými poznámkami sa prihlásili... zatiaľ 8 sú na tabuli, ale nie všetci s faktickými. Končím možnosť sa prihlásiť do faktických poznámok. Posledný je pán poslanec Cuper. Pán poslanec Finďo, nech sa páči.

P. Finďo, poslanec: Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Som kladne ohromený, pozitívne ohromený touto diskusiou, pretože som očakával trochu iný priebeh diskusie, a musím povedať, že som si myslel, že sa tu vznesie skôr záľaha argumentov, ktoré budú popierať alebo potierať základnú myšlienku tohto poslaneckého návrhu alebo návrhu KDH. Musím povedať, že v skutočnosti Európa nejde tou cestou, ako sme si to pred časom predstavovali, že pôjde cestou liberalizmu v ekonomike a konzervativizmu v obhajobe kultúrno-etických hodnôt. Európa sa dala na cestu, najmä severná časť Európy a časť západnej Európy sa dala na cestu bezbrehého liberalizmu, ktorý pod kepienkom menšieho zla legalizuje rozličné formy predstáv, ktoré ja nemôžem v nijakom prípade podporiť. Veľmi pozitívne na mňa zapôsobilo aj to, že poslanec SDĽ je ochotný podporiť takúto deklaráciu, respektíve stotožní sa s ňou, ja neviem, ako bude nakoniec hlasovať, pretože záver jeho vystúpenia mi pripadal taký, že pokladá za vhodnú túto formu prezentovania názorov. Ale na druhej strane si myslím, že konečne sme sa zaborili aj trochu hlbšie do problémov integrácie, prestali sme sa kĺzať iba po povrchu integračných priorít, ktoré v podstate väčšina z našich občanov stotožňuje iba s ekonomickým blahobytom. Takže ďakujem diskutujúcim aj predkladateľom za to, že skutočne priniesli pozitívne momenty do dnešného odpoludnia. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Budaj.

J. Budaj, poslanec: Príspevok pána Kanisa ma zaujal v tej pasáži, kde hovoril svoj názor, že je nám ťažko vstupovať do spoločnosti národov, ktoré spájajú spoločne zdieľané hodnoty, keď my sami sme sa nezjednotili na spoločných zdieľaných hodnotách. V tomto je to presné a nie je k tomu veľa čo povedať, okrem toho, že to ostatné, čo sprevádzalo tento názor, bol súbor slov a viet, ktoré, ako sa hovorí, ako on sám povedal, "sa točili okolo týchto problémov" a namojpravdu neviem, kam chceli zamieriť. Ako všetci bývalí komunisti, aj pán Kanis má komplex voči kádehákom aj voči tomuto problému, hoci musím povedať, že on nepatrí k tým, čo majú úplne obdraté kolená ako pán Migaš alebo ďalší, ešte zbožnejší komunisti, ale i tak mu musím povedať, že aj on by si mal uvedomiť, že Slovensku chýba jasný ťah za modernizáciou štátu, za otvorenosťou. Namiesto toho sú tu komplexy a ten jasný ťah nemá kto obhajovať. A tak Slovensko a jeho, povedzme, politická a spoločenská elita zabočí do každého slepého vchodu a do každej slepej uličky, ktorú mu niekto ponúkne. Každú chvíľu sme ochotní zastať a dumať o témach, ktoré sme mali mať dávno za sebou.

Vstup do Európskej únie nie je vstupom len do kongregácie, ktorú založili železiari, (to pripomínam pánovi Šebejovi, pretože tak to bolo na začiatku), ale je vstupom do spoločne zdieľaných hodnôt, ktoré sú založené aj na kresťanstve, aj na humanizme. Nie je dôvod, aby sa Slovensko pred tým uzatváralo.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Šebej.

F. Šebej, poslanec: Ja som nespomenul na počiatku železiarov, ale Jeana Monneta, to nebol železiar, ale filozof. Áno, hej, prvé spoločenstvo bolo spoločenstvo ocele a uhlia, ale o tom nie je Európska únia. Ja by som chcel uviesť na pravú mieru čosi, čo povedal pán poslanec Kanis. Keď som ja hovoril o legitimite parlamentov a vlád, v žiadnom prípade som nemyslel, že súčasťou suverenity a legitimity, proste národných inštitúcií je štátne vlastníctvo alebo teda politické vlastníctvo Slovenského plynárenského priemyslu, proti tomu by som sa chcel ohradiť. Naopak si myslím, že čím skôr bude sprivatizovaný, tým lepšie pre Slovensko aj pre naše integračné ambície.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Rakús.

A. Rakús, poslanec: Ďakujem pekne. Chcel by som vcelku oceniť triezvy prístup a hodnotenie, ktoré tu predložil pán poslanec Kanis, a nemám nejaké kritické pripomienky k nemu, iba by som tak na doplnenie chcel na dva momenty upozorniť. Na jednej strane, keď akoby vyčítal, že KDH sa touto deklaráciou chce brániť nejakému odklonu od tradičného pohľadu, tak nie akémukoľvek odklonu sa chce brániť, ale takému, ktorý môže viesť smerom, keď sa zrazu začne strácať kontakt s realitou a môže vyústiť do akéhosi sociálneho inžinierstva. A na druhú jeho poznámku, či sme to práve my a či práve v tomto štádiu, ktorí máme právo alebo splnomocnenie čosi také pred Európu postaviť, tak by som len tak metaforicky pripomenul, že "Kráľ je nahý!" povedalo v onej slávnej rozprávke dieťa. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Kanis, mne sa tiež páčilo tvoje vystúpenie, úplne korektné, len s jednou vecou by som tam polemizoval. Hovorili, že je zatiaľ predčasné o tom diskutovať alebo je predčasné toto dať do parlamentu. Povedz mi, kto sa týmto doteraz zaoberal? Slovenskí intelektuáli o tom mlčia. Ja sledujem stále noviny aj časopisy - nič. Nikto nehovorí o tejto téme. Vláda mlčí, televízia mlčí, rádio mlčí, nuž priniesli sme ho sem dva roky pred možným vstupom do Európskej únie! Táto vláda končí, zostáva nám snáď rok na to, aby sme túto diskusiu nejakým spôsobom... proste, aby tá diskusia prebehla! Čiže je najvyšší čas sa k tomu vyjadriť, no tak my sme zvolili tento prístup, lebo inde ako v parlamente nemáme možnosť vyvolať takúto diskusiu.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Hoffmann.

A. Hoffmann, poslanec: Ďakujem za slovo. Dovoľte vysloviť jeden názor. Myslím si, že poslanec Kanis priniesol trochu odlišnejší pohľad na prerokovávaný materiál oproti tým názorom, ktoré zaznievali doteraz, a myslím si, že dal dôvod k širšej, bohatšej diskusii o tomto probléme. Za pozitívum predkladateľov považujem to, že dali impulz k hlbšiemu zamýšľaniu sa o nastolených otázkach v tomto materiáli. Zároveň však musím podporiť názor alebo stanovisko poslanca Kanisa, že tento materiál prijať a dať von na diskusiu by bolo naozaj predčasné, pretože tieto otázky potrebujú hlbšiu domácu diskusiu, potrebujú vycibriť a až tak dať tento materiál, povedzme, do európskeho rámca. A nakoniec, možno to bude tvrdé, ale poviem, že ťažko sa ide dopredu so zaradenou spiatočkou. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Cuper.

J. Cuper, poslanec: Ďakujem pekne. Ja chcem oceniť tiež prístup pána Kanisa, chcem povedať, že som rád, že sa diskutuje o národných záujmoch, pretože ešte prednedávnom, keď sme prijímali zákon o vyšších územných celkoch a ja som dal pozmeňujúci návrh, v ktorom som hovoril, že v národnom záujme vláda môže pozastaviť výkon nariadenia vyšších územných celkov, bolo kvôli tomu veľa nezhôd v tomto parlamente, mnohí nechápali, čo tým chcem povedať, takže teraz konečne aspoň o tom tento parlament diskutuje, diskutujú o tom všetci a mne sa páči, že je tu vecný tón.

Nesúhlasím s kolegom pánom Mikloškom, že sa o tom nediskutuje na stránkach odbornej, alebo populárno-vedeckej, alebo inej tlače. Dokonca chcem mu pripomenúť, že už v roku 1995 sme mali k tomu na pôde slovenskej inteligencie Korene celú konferenciu a vyšiel veľký zborník o tom a potom ešte ďalšie dva roky po sebe vyšli veľké zborníky. Pán Koloman Ivanička vydal knihu o tom, ako definovať národný záujem, dosť rozsiahlu, ale aj na druhej strane, v iných časopisoch sledujem, že sa táto téma sporadicky objavuje. Takže je dobré, že o tom diskutujeme, že si konečne vyjasníme, čo to ten národný a čo európsky záujem je, čo je to záujem rodiny, čo je to záujem indivídua, človeka ako občana štátu alebo ako človeka. Takže v tomto smere nemám problém, ako pán poslanec Kanis, tento návrh podporiť, i keď je z dielne KDH, pretože posúva veci v tomto parlamente ďalej dopredu. Ďakujem za pozornosť.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Pán poslanec Kanis, nech sa páči, môžete reagovať na faktické poznámky.

P. Kanis, poslanec: Áno, ďakujem za slovo. K tým poznámkam, ktoré boli k vystúpeniu. Myslím si, že nie je účelom toho, ak niekto vystúpi, aby sa dostával do pozície dajakého víťaza. To myslím si, že toho sme sa už dávno zbavili a to, čo povedal pán poslanec Budaj, chcem ho ubezpečiť, že ako bývalý komunista nemám žiaden komplex, ale možno on tak musel vystúpiť, lebo on má komplex stále porážaného víťaza. To je možno jeho komplex. Ja som tu, samozrejme, zvažoval s istým nadhľadom, čo táto deklarácia vlastne má priniesť vzhľadom na štádium, v ktorom Slovenská republika je vo vzťahu k problémom európskej integrácie. Myslím si, že tie dva základné problémy, ktoré KDH do tejto deklarácie dalo, a to je ochrana života a dôstojnosti ľudskej bytosti ako aj ochrana rodiny a inštitúcie manželstva, myslím, že v tomto sú tie pozície sformulované a sformované jasne u politických strán. Keby išlo iba o toto, tak si treba len zhrnúť to, čo má ktorá strana oficiálne vo svojich programoch, ale ja si myslím, že o to nejde, ja si myslím, že ide o niečo celkom iné, čo je oveľa dôležitejšie a s oveľa väčším dosahom aj pre Slovenskú republiku ako len to, čo sa navrhuje v tejto deklarácii. No a napokon pán poslanec Mikloško, on sa tu už vyjadril veľmi precízne k tým, ktorí majú nejaký iný názor, a mne skutočne išlo oceniť na tomto návrhu ako podnet nielen do diskusie v kultúrno-etických otázkach, ale vrátiť sa aj k otázkam ekonomickým a politickým. Ja nechápem veci tak lineárne ako napríklad pán poslanec Šebej.

Nakoľko pán poslanec Kanis bol posledný, ktorý sa prihlásil písomne, pýtam sa, kto sa hlási do rozpravy ústne? Pán poslanec Húska, Rakús, Tkáč, pani poslankyňa Keltošová, Sabolová, pán poslanec Budaj, Mikloško, Záborská, Osuský. Končím možnosť sa prihlásiť do rozpravy ústne. Posledný je pán poslanec Osuský.

Takže ešte raz. Pán poslanec Cuper, už je neskoro! Ja viem, že ešte sa aj smejete, ale... takže 9 ľudí sa prihlásilo, aby nedošlo k nedorozumeniu, prečítam, pán poslanec Húska, Rakús, Tkáč, pani poslankyňa Keltošová, Sabolová, pán poslanec Budaj, Mikloško, pani poslankyňa Záborská, pán poslanec Osuský ako posledný.

Takže pán poslanec Húska, nech sa páči, máte slovo. (Ruch v sále.)

A. M. Húska, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia. Táto diskusia je dobrá a dobrý je aj ten podnet, ktorý prerokúvame. V tom slova zmysle, že kedysi dosť často sme si pripomínali navzájom, že máme robiť sebareflexie a rozumeli sme tým vždy určite sebakritické hodnotenie doterajšej cesty a v tomto slova zmysle ja veľmi pozitívne posudzujem aj tento postoj z dielne KDH, ktorý vyjadruje, samozrejme, aj určitý stupeň potrebnej kritickosti ku vlastnej doterajšej ceste. Ja som presvedčený, že všetci postupne, za predpokladu, že užívame svoju existenciu ako naozaj kritické bytie, si musíme uvedomiť, že hodnoty, akými sú národná identita, štátna identita, kultúrne zakorenenie, duchovné zakorenenie, práca s takzvanou duchovnou alebo kultúrnou a civilizačnou skúsenosťou, to všetko sú mimoriadne dôležité hodnoty a je načase, aby sme ich chránili. Totiž, skutočne je to tak, že vo svete sa presadzujú všetky možné záujmy a presadzujú sa aj záujmy, ktoré v určitom slova zmysle boli okrajové, ale predsa len na základe toho, že majú možnosť ich lepšie medializovať, tak sa usilujú dosiahnuť väčší stupeň tolerancie ich záujmov, hoci sú okrajové. Je totiž naozaj veľmi dôležité pri všetkom vývoji, cez ktorý ideme, aby sme uchránili niektoré hodnoty, ktoré sú doslova človečie hodnoty, nehovoriac o tom, že sú aj národnými hodnotami. Napríklad, ten problém je totiž v tom, že niektoré sily presadzujú zväčšovanie bezhraničnosti slobody. Hovoria, že treba zrovnoprávniť všetky možné názory a všetky možné orientácie. My, samozrejme, musíme hlavne na základe novších vedeckých poznatkov vedieť veľmi opatrne a citlivo narábať s takým pojmom alebo s takým javom, ako je takzvaná sexuálne orientácia. Ale napriek tomu nemôžeme na základe väčšej citlivosti k slobode ľudí, dajme tomu, inej orientácie, jednoducho pustiť k vode aj takú hodnotu, ako je napríklad rodina a spôsob, akým objektívne vznikla. Rodina je naozaj veľmi špeciálny útvar, ktorý na určitom štádiu vývoja vlastne vznikol a z hľadiska ľudského vývoja ako osobnosti je mimoriadne dôležitá. Rodina sa charakterizuje ako sociálny inkubátor, ako zariadenie, v ktorom človek dostáva nutné dávky existenčného a reprodukčného nasmerovania, určovania možných limitov. A len preto, že uznávame, že napríklad aj samotná sexuálna orientácia môže vzniknúť aj nie ako deviácia, ale ako jednoducho fakt konfigurácie v živote, tak napriek tomu predsa nebudeme trvať na tom, že zrovnoprávnime túto oblasť. Práve v takom bezhraničnom vnímaní liberalizmu vzniká predstava, že právo na orientáciu vlastne vyjadruje aj právo na deviáciu. Tieto dve veci celkom nemožno takto zobrať, i keď uznávam, že kriticky musíme trvale hodnotiť, do akej miery sme v stave objektívnej deviácie, teda úchylky, nejakým spôsobom posudzovať.

Národné štáty musia aj vo vyšších spoločenstvách mať právo hodnotiť a ochraňovať určité hodnoty, zakorenenosti, určité hodnoty identity, je celkom legitímne, a ja osobne oceňujem, že to povedali aj práve tieto politické zoskupenia, ktoré svojim spôsobom v danej oblasti trochu menej hovorili alebo menej robili. Ja privítam aj stanovisko iných politických smerov, ak sa zhodneme na tom, že je dôležitou hodnotou, dajme tomu, štátna suverenita aj v oblastiach takých dôležitých, ako sú etické.

Rád by som zdôraznil, že z toho nevyplýva, že by sme nemohli korigovať povedzme svoje predstavy o tom, čo človek smie a nesmie, a že by sme nemohli hľadať aj operačne širší priestor pre rôzne ľudské záujmy, ale nie tak, že vlastne, jednoducho podhodnotíme, napríklad v danom prípade reprodukčnú funkciu rodiny. Rodina je prakticky nenahraditeľná, v nej sa vlastne môže realizovať skutočne bezpečné a konsolidované človečenstvo.

Všimnite si, koľko bolo pred 25-30 rokmi informácií o tom, ako sa veľmi rýchlo šíri a osvedčuje komúna v zmysle spoločenstva viacerých ľudí z takzvaného prekonávania alebo fúzovania rodiny a podobne - a kde to je? Je to na pokraji a, koniec koncov, naozaj z týchto komunít dokonca aj prieskumy sociálnych psychológov ukázali, že stabilizácia ľudských vlastností v ľuďoch, ktorí boli vychovávaní už od detstva v takomto prostredí, je oveľa ťažšia ako tých, ktorí boli vychovávaní v rodine. Čiže z takýchto dôvodov si myslím, že je namieste, keď sa o tom hovorí, ja tiež si samozrejme myslím, že v tom môže byť aj určitý stupeň toho, že sa blížime k voľbám a že každý potrebuje sa nejako profilovať.

Začnime brať vážne hodnoty národno-štátnej suverenity v oblastiach aj etických, začnime brať celkom vážne aj to, že máme právo, dokonca povinnosť tieto osvedčené hodnoty obhajovať. Čo nám ale nesmie brániť, aby sme sa sústavne usilovali, aby sme sa zdokonalili. Nie sme dokonalí, ale sme zdokonaliteľní. A dokonalí asi nikdy nebudeme. Ďakujem.

B. Bugár, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Rakús, pripraví sa pán poslanec Tkáč.

Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne, vážení kolegovia. Keď Aristoteles uvažoval o formách vlády v štáte, dospel k záveru, že sú možné tri dobré formy vlády. Prvou je monarchia, kde vládne jeden najvyšší vládca, druhou je aristokracia, kde existuje väčšia alebo menšia skupina elitných vládcov a napokon treťou je politeia, teda v našom chápaní demokracia. A hoci podľa Aristotela každá z týchto troch foriem vlády je potenciálne dobrá, každá z nich nesie podľa neho v sebe riziká, že sa môže zmeniť, skĺznuť, zvrhnúť na zlú vládu. Monarchia sa môže zvrhnúť na tyraniu, aristokracia môže skĺznuť na vládu len niekoľkých vyvolených, ktorí si privlastnia štát, právo na pravdu a svojvoľné rozhodovanie, dnes by sme to nazvali vládou chunty, a demokracia, tento výkvet politického usporiadania, sa môže zmeniť na vládu, a nepoužívam svoj výraz, na vládu spodiny. Čo však rozhoduje o tom, že sa určitá, potenciálne dobrá forma vlády zvrhne? Čo spôsobuje, že monarchia sa môže stať tyraniou, aristokracia chuntou a demokracia vládnou spodiny? Nie je to samotný politický systém vládnutia, teda samotná forma vlády, je to predovšetkým morálny a kultúrny systém spoločnosti, ktorý štát ohrozuje a môže spôsobiť, že aj demokracia bude bezmocná voči skĺzavaniu do polohy, v ktorej by politiku a spoločenský život vôbec mohla čoraz viac presakovať mentalita zla, lži, nespravodlivosti a nekultúrnosti. Jestvujú tri základné systémy, ktoré charakterizujú usporiadanie a fungovanie spoločnosti, respektíve štátu. Systém politický - napríklad demokracia, systém ekonomický - napríklad trhové hospodárstvo a systém morálno-kultúrny. Prikláňam sa k názorom, podľa ktorých je pre usporiadanie a fungovanie spoločností určujúci jej morálno-kultúrny systém. Hoci je na prvý pohľad najmenej nápadný, práve on je akousi nezávisle premennou vo vzťahu k ostatným dvom. Práve on rozhoduje, akým spôsobom, pomocou akých hodnôt a noriem sa bude štrukturovať a inštitucionalizovať individuálne a kolektívne správanie aj v oblasti ekonomiky a politiky. Defekty v morálno-kultúrnom systéme podľa toho zákonite povedú aj k defektom v ekonomickom a politickom systéme spoločnosti a vo všeobecnosti skôr či neskôr povedú k najrozmanitejším prejavom narušeného spoločenského fungovania a k prejavom sociálnej patológie.

Zamyslime sa teda nad tým, aký morálno-kultúrny systém prevláda na prelome druhého a tretieho tisícročia a akú spoločenskú klímu a dobovú mentalitu formuje. Zdá sa, že v ostatných desaťročiach tu čoraz významnejšiu úlohu zohráva fenomén, ktorý dostal pomenovanie postmodernizmus. Postmodernizmus má v súčasnej západnej civilizácii rozličné, pozitívne i negatívne podoby a prejavy, ktoré sa objavujú v najrozmanitejších formách a oblastiach od každodenného života a populárnej kultúry, ako je móda, film, televízia, populárna hudba až po také kultúrne výtvory, ako je architektúra, literatúra a umenie vôbec. Predovšetkým však ide o určitý intelektuálny svetový názor. V oblasti stanoviska voči vede a vedeckého prístupu k realite ho napríklad charakterizuje kritický, až odmietavý postoj, ktorý sa dakedy označuje ako antiscientizmus.

Ideológia postmodernizmu odmieta v období osvietenstva zrodený a v modernej dobe rozvinutý ideál racionálneho poznania pravdy a v konečnom dôsledku i existenciu nespochybniteľnej pravdy ako takej. Postmoderné idey, postoje a hodnoty formujú čoraz viac a zreteľnejšie dobu, v ktorej žijeme - postmodernú éru. Z hľadiska predchádzajúcej modernej doby, éry modernizmu, je postmodernizmus do istej miery jej vyústením, rozvinutím a dozvukom, no zároveň i jej popretím a odmietnutím. Odborníci sa často nedokážu zhodnúť v názore, čo všetko pod pojem postmodernizmus patrí. Sú však zajedno v tom, že tento fenomén predstavuje koniec jednotného, univerzálneho pohľadu na svet. Vzpiera sa proti jednotiacim a všeobecne platným vysvetleniam, vyznačuje sa, naopak, úctou k rozdielnosti a je akousi oslavou lokálneho a jednotlivého na úkor univerzálneho. Charakteristickými znakmi postmoderného postoja k svetu je preto relativizmus a pluralizmus. Postmoderný relativizmus a pluralizmus sa odlišuje od relativistického pluralizmu, ktorý sa objavil v neskorých fázach éry modernizmu. Ten bol totiž striktne individualistický - každý má právo na svoj vlastný názor. Postmoderný postoj sa však orientuje na skupinu a spoločenstvo, kladie dôraz na lokálnu povahu pravdy, názory sa považujú za pravdivé v závislosti od spoločenstva, ktoré sa k nim hlási. Takéto chápanie pravdy vedie potom k tomu, že už tak veľmi nezáleží na systematickom a logickom uvažovaní. Preto ľuďom postmodernej éry neprekáža zmiešavať prvky tradične nezlučiteľných názorových systémov. Napríklad postmoderný kresťan sa podľa toho môže hlásiť ku kresťanským tradíciám a zároveň veriť v reinkarnáciu. Postindustriálna informačná spoločnosť a jej prakticky celosvetový komunikačný systém, masmédiá, najmä televízia, ale napríklad aj internetovská počítačová sieť vytvára z našej planéty akúsi globálnu obec. Napĺňa jej obyvateľov vedomím kultúrnej rôznorodosti ľudstva a povzbudzuje ich tak k prijímaniu nového pluralistického postoja, ktorý je viac než toleranciou voči iným zvyklostiam a názorom. Povzbudzuje ich k prijatiu eklektického svetonázorového spektra a jemu zodpovedajúceho životného štýlu. Azda najtypickejšou ukážkou takéhoto eklektického zmiešavania názorových systémov je v súčasnosti v duchovnej oblasti hnutie New Age.

Postmoderný človek v súčasnosti sa tak ocitá v situácii, v ktorej každý svetový názor je rovnako dobrý, alebo rovnako pravdivý, preto vlastne nepotrebuje nijaký svetový názor. To ho vedie k popretiu jednotného sveta ako predmetu poznávania. Stačí mu hovoriť o mnohých názoroch, a tým vlastne akceptovať existenciu "mnohých svetov". Poznávanie a poznanie sveta sa nahradzuje výkladom, "všetko je len interpretácia" a "všetko je možné". Vzniká tak situácia, ktorá za kritérium správnosti interpretácie nepovažuje jej pravdivosť, ale užitočnosť, pričom sa tvrdí, že vyjsť za rámec interpretácie sa vlastne ani nedá. Svet totiž nepoznávame, ale konštruujeme svojimi interpretáciami.

Ako hovorí jeden z našich popredných vedcov, a toto adresujem za vaše vystúpenie predovšetkým vám, pán poslanec Weiss, nie vo všeobecnosti ľavicovo-sociálne zmýšľajúcim ľuďom a nie takpovediac radovým členom bývalej komunistickej strany. Teda neprekvapuje, že pri kolíske európskeho postmodernizmu stáli sklamaní ľavicoví intelektuáli a že postmodernizmus nachádza živnú pôdu v postkomunistických krajinách. Je prejavom kultúrnej rezignácie a zároveň apologetikou tejto rezignácie. Môže slúžiť ako sebaospravedlňovanie pre teoretikov, ktorí otročili marxisticko-leninskej ideológii. Ironicky parafrázujúc Lenina by sa dal postmodernizmus označiť za najvyššie štádium vývoja marxizmu-leninizmu vo filozofii. V trošku inej funkcii vystupuje postmodernizmus v Spojených štátoch amerických, napríklad. Crommer ho radí do kategórie erozívnych hnutí vedľa konštruktivizmu, multikulturalizmu, radikálneho feminizmu, ekoradikalizmu a hnutia takzvanej politickej korektnosti. V postmodernej spoločenskej mentalite sa dobre darí relativizovať nielen poznanie a pravdu, ale i dobro, krásu, ba i právo. Všimnime si, ako sa táto mentalita odzrkadľuje pri formulácií argumentov, ktoré sa do značnej miery aj ako prejav etatistického a kolektivistického cítenia obracajú na štát v mene rovnosti a v mene ľudských práv. Najčastejšie ide pri tom o obhajobu práv takzvaných znevýhodnených skupín. Argumentácia má obyčajne postupnosť štyroch krokov.

Prvý krok je charakteristický úsilím formulovať nejaké skupinové želanie, napríklad možnosť uzatvárať homosexuálne manželstvá, ako právo, želanie ako právo.

V druhom kroku nasleduje argumentácia, že ak je niečo právom, potom rovnosť prístupu k nemu je tiež právom.

V treťom kroku ďalej nasleduje argumentácia, že ak je rovnosť prístupu k novoformulovanému právu právom, potom každá odchýlka od štatistickej rovnosti medzi skupinami je ipso facto dôkazom odopretia určitého práva, teda diskrimináciou.

A napokon, po štvrté, nasleduje tvrdenie, že ľubovoľná skupina, trpiaca podľa uvedenej schémy diskrimináciou, môže oprávnene vyžadovať od štátu aktivity, ktoré by im príslušné práva zabezpečili. Ak sa prijme takáto argumentácia, expanzia stále nových práv, v skutočnosti však často iba želaní, je takmer nezastaviteľná. Už definícia znevýhodnenej skupiny je väčšinou dosť svojvoľná. Aaron Vildavsky v tejto spojitosti ironicky poznamenal, že skupiny, ktoré v Spojených štátoch amerických sa takto označujú, predstavujú spolu viac ako 300 % amerického obyvateľstva. Spoločnosť sa tak stáva aglomeráciou do seba zahľadených skupín, ktoré sami seba prehlasujú za ľudí trpiacich takou či onakou formou diskriminácie. Jadro najpálčivejších problémov súčasného sveta je etické. Pritom je zrejmé, že postmoderný relativizmus nepostihuje azda nijakú oblasť spoločenského života tak zreteľne ako práve oblasť etiky a morálky. Vo svojej pozoruhodnej a dnes už slávnej knihe Democracy Discontent považuje Mark Hendels z Harvardskej univerzity za najcharakteristickejšiu črtu súčasnej postmodernej spoločnosti boj medzi ľuďmi, ktorí sa až fundamentalisticky nazdávajú, že morálka je k ničomu alebo zbytočná, a tými, ktorí ju považujú za danú a záväznú. Je to podľa neho boj, ktorý v ľuďoch vyvoláva nespokojnosť s demokraciou...