Středa 3. července 2002

M. Andel, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou chce vystúpiť pán poslanec Prokopovič, pán poslanec Cabaj. Uzatváram možnosť podania ďalších prihlášok. Pán kolega Prokopovič, máte slovo. Prosím o pokoj v rokovacej miestnosti.

P. Prokopovič, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Verím, že tá posledná replika bude hodna zrnka múdrosti: Radšej hamovať ako banovať. Trošku to bolo silné na tom, ale doteraz som si ťa vážil, pán kolega, vážim si ťa ako odborníka, odteraz budem už aj ako humoristu, vidím. Hovoril si o tom, že tvoje ministerstvo ani žiadne iné nerobilo žiadny tender ani výberovú súťaž, sa nemiešalo do vecí nezávislých organizácií. Ja sa teda pýtam, prečo tak podporujete zasahovanie do vecí železníc! Prečo aj tu neuplatňuješ ten istý meter? Je to vec železníc, generálneho riaditeľa železníc a komisie, ktorá tam je! Tak v tvojom prípade tvrdíš, že ste nezasahovali, bola to ich vec, a tu už je to niečo iné. Takže trošku si v tomto smere protirečíš a čo sa týka rokovania na výbore, ja si myslím, že boli tam médiá, sú aj tu hore. Médiá informovali, ako bolo na výbore, a tvoja interpretácia je absolútne mylná. Ďakujem pekne.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. Slovo má pán poslanec Cabaj.

T. Cabaj, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Jasovský, len jednu poznámku. Prečo sa vedúci úradu nestarajú o toaletné papiere a upratovačky? Z jednoduchého dôvodu. Keď si prečítame podrobne koaličnú zmluvu, ktorá bola podpísaná a zverejnená, tak zistíme, prečo je to tak. Totižto toľko strán prišlo do koalície a všetci chceli trhať vo vládnej koalícii, tak si takýmto spôsobom podelili funkcie, a preto aj z vedúcich úradov urobili v podstate ministrov, len za inú politickú stranu a takýmto spôsobom si to delia. Preto je to povýšenie týchto úradníkov na vyšší piedestál, ako im patrí.

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave budeme pokračovať. Teraz vystúpi pán kolega Maxon, pripraví sa pán poslanec Kanis. Páni, ako som povedal, tak to bude!

M. Maxon, poslanec: Vážený podpredseda Národnej rady, vážení páni ministri, vážený pán predkladateľ, vážený pán spravodajca, dámy a páni. Neviem celkom prečo, ale pri tejto diskusii ma napadol názov románu jedného slávneho spisovateľa, Honoré de Balzaca, a zrejme asi viete, že ten román sa volá Lesk a bieda kurtizán. Prečo takto začínam? Nuž, sú tu v parlamente rôzne medziľudské vzťahy a treba povedať, že je dobré, keď sú v tom súkromí dobré, napriek tomu mi však dovoľ, Paľko Prokopovič a nakoniec aj predseda poslaneckého klubu, nuž to, čo ste tu predviedli na obhajobu ministerského predsedu, tak to je presne Lesk a bieda kurtizán. Aspoň ste mali, tá vaša osobná kapacita taká je, mali ste tomu venovať čas, dokonca máte veľké tímy dnes ľudí pôsobiacich vo vláde, tak aspoň ste mali tú obhajobu zrealizovať dôstojne, s argumentmi, pretože ja som politik, ktorý rešpektuje fakty, ktoré možno zaradiť do kategórie úspešných a dobrých a samozrejme ako politik kritizujem to, čo považujem za zlé.

Vy hovoríte, že Hnutie za demokratické Slovensko v tomto parlamente z odvolávania predsedu vlády spravilo divadlo. Nuž, prepáčte, ale to divadlo ste spravili vy a ak to má byť divadlo, tak sa hrá tragikomédia.

Dámy a páni, inštitút Olafa Palmeho na nedávnom prieskume skonštatoval, že 88 % občanov Slovenskej republiky potrebuje vládu, ktorej môže dôverovať, ktorá plní svoje sľuby a predovšetkým rieši nezamestnanosť, zlepšenie situácie v zdravotníctve, zvyšovanie životnej úrovne, znižovanie kriminality a zlepšenie bývania. Nuž, vážený pán poslanec Prokopovič, vážený pán poslanec Rusnák, spravte konkrétny odpočet toho, čo 88 % opýtaných občanov Slovenskej republiky trápi! Veľmi dobre viete, že sa nemôžete oprieť o čísla štatistické úradu, lebo tam je vaša obhajoba na tenkom ľade, respektíve nie je možné ich v pozitívnych intenciách použiť. Pán poslanec Prokopovič, povedal si, že od roku 1995 do roku 1998 sme nespravili jeden jediný zákon, ktorý by upravoval podmienky pre malé a stredné podnikanie. Neviem, prečo si použil termín 1995 - 1998, či si si dal s tým robotu a štatisticky si zistil, že významná časť zákonov sa schválila v roku 1994, ale keď už si s tým chceš dať takú prácu a námahu, tak si prosím, preštuduj a zistíš, že Hnutie za demokratické Slovensko tu spravilo základný právny rámec vo všetkých oblastiach malého a stredného podnikania a začalo to v roku 1993 daňovou reformou. Ja som presvedčený, že môjmu kolegovi Ľubovi Lackovičovi nemusím vysvetľovať rozdiel medzi priamymi a nepriamymi daňami, mrzí ma, že tebe musím vysvetľovať tieto veci. Ja rešpektujem, že je potrebné tieto veci zlepšovať, že je potrebné novelizovať, sme transformujúca sa spoločnosť. Ale ešte raz so všetkou vážnosťou zdôrazňujem a opakujem, základný právny rámec spravilo Hnutie za demokratické Slovensko aj v oblasti malého a stredného podnikania. No a keď si tak vehementne hovoril o tom, koľko legislatívnych noriem pre zlepšenie malého a stredného, pre situáciu v malom a strednom podnikaní ste spravili, nuž skús nám potom vysvetliť, prečo približne 120 000 živnostníkov po sérii tých vašich zákonov odovzdalo živnostenský list. Takže chváliť sa tým, že na Slovensku ste vytvorili optimálne podmienky pre malé a stredné podnikanie je prinajmenšom klamstvo.

Dámy a páni, o čom všetkom tá diskusia je? Je táto diskusia o predsedovi vlády alebo o tých 88 % občanov, ktorí jasne a zrozumiteľne povedali svoje problémy? Potom rekapitulujme oblasť zamestnanosti alebo nezamestnanosti. Permanentne sa pohybuje nezamestnanosť v rozsahu 20 %! Po prvýkrát, po prvýkrát v tomto období sa viac nových pracovných miest vytvorilo, ako zaniklo. Napriek tomu som presvedčený, že základný fundament na to, aby sa v tomto vývoji pokračovalo, sa v žiadnom prípade nevytvoril. Vás vôbec netrápi, že doba nezamestnanosti radikálne rastie? Že v čase, keď ste nastupovali, to bolo zhruba 11 mesiacov? Že dnes je to 16 mesiacov? Aj v tomto kontexte sa ako občan ani ako politik jednoducho nemôžem stotožniť s vyhláseniami, ktoré má predseda vlády, ktorý ekonomickú situáciu a sociálnu situáciu na Slovensku považuje za stabilizovanú. Nuž ja vás naozaj veľmi pekne prosím, zoberte si štatistické údaje o reálnych príjmoch. O reálnych príjmoch jednotlivcov, o reálnych príjmoch rodín. Priraďte si, prosím, k tomu 20- alebo 22-percentné zvýšenie energií, priraďte si k tomu zvýšenie ostatných životných nákladov! To je, prosím, výsledok, pozitívny výsledok tejto vlády, že reálne príjmy poklesli minimálne o 9 %? Ak je predseda vlády s takýmto vládnutím spokojný, nuž potom mu naozaj nezostáva nič iné, len aby vymenil tých nespokojných občanov Slovenskej republiky za spokojných. Vás vôbec netrápi, že napriek úprave dôchodkov, ktoré sme nakoniec v skrátenom legislatívnom konaní robili tu v parlamente, že reálne príjmy dôchodcov poklesli zhruba o 8,9 %? Opäť si, prosím, k tomu priraďte rast životných nákladov za volebné obdobie 1994 - 1998.

Dámy a páni, potom sa naozaj nečudujte, že diskutujeme aj o privatizácii, že diskutujeme o privatizácii v tých intenciách, ako tu už bolo povedané, že či tie podniky, ktoré išli do privatizácie, nemohli byť predsa aspoň istou sociálnou pavučinou pre tie ďalšie transformačné kroky, ktoré Slovenská republika nepochybne bude musieť spraviť? Tu sa donekonečna diskutuje o tom, že sa realizuje dôchodková reforma. Nuž, prosím, zodpovedne a statočne sa tu niekto z vás postavte a povedzte mi, prosím, v čom? V tom, že sme dôchodcom znížili dôchodky o 8,9 %? Aký dôchodkový pilier tu bol vybudovaný? Kde skončia tie peniaze z privatizácie Slovenského plynárenského priemyslu? To, čo sa pozitívne v oblasti dôchodkovej reformy spravilo, to aspoň čiastočne reparoval parlament, Národná rada Slovenskej republiky, aj za účasti poslancov opozície.

Pán poslanec Prokopovič odišiel. Až na jeden jediný zákon sme všetky eurozákony podporili! Prosím, zoberte si štatistiku hlasovania, koľko eurozákonov by skončilo v koši, keby sa opozícia, predovšetkým najsilnejší poslanecký klub, HZDS, postavil k tomu číro politicky? Kto robí, prosím, Slovenskej republike hanbu? Poslanci Hnutia za demokratické Slovensko, ktorí podporili všetky eurozákony, alebo tí, ktorí robia tendre na most Košická?

Dámy a páni, aj z vašej strany tu platí naozaj demokracia s ručením obmedzeným alebo demokracia s časom obmedzeným. Ešte ani raz sa nám nestalo, že by ste boli natoľko veľkorysí a mali ochotu vypočuť si pripomienky opozície, vždy ste nám doposiaľ dali časový obojok tu na pôde Národnej rady, aby sme všetky výhrady proti vládnutiu tejto vlády a menovite proti vládnutiu, proti spôsobu vládnutia Mikuláša Dzurindu mohli prezentovať. Vás absolútne nezaujímali kauzy na Slovenskej správe ciest, kde sa kauzy pohybovali v rozsahu 500 - 600 miliónov Sk. Vás vôbec netrápila kauza za sprostredkovanie pôžičky Fondu národného majetku, ktorá bola v rozsahu približne 200 miliónov Sk. Vy ste nechceli načúvať škandalóznej zmluve medzi Fondom národného majetku a Strediskom cenných papierov! Vôbec vás netrápil prevod pozemkov bratislavského prístavu na mesto a spôsob ich realizácie. Vôbec vás nezaujímala mimosúdna dohoda so švajčiarskou firmou Defos o nezmyselnom odškodnení za prácu, ktorú nikto nikdy nevykonal.

V oblasti zdravotníctva vás nezaujímalo, že bývalý, teraz už bývalý minister mal ambíciu si zriaďovať budúce sanatórium pre seba alebo pre svojich blízkych. Úplne paradoxne a smiešne znie vaša argumentácia, že aj vy ste mali kauzy a že tie kauzy sa týkali obilia. Nuž prosím, buďte takí láskaví a aspoň teraz zoberte na vedomie, že v roku 1999 sa realizoval mimoriadne nadmerný vývoz pšenice, bolo to 1 200 000 ton a tento vývoz sa realizoval za 4 000 Sk. Presne 1 200 000 ton pšenice sa muselo doviesť za 6 000 Sk. Táto ekonomická operácia nedosahuje ani promile parametrov o kauze, o ktorej ste tu v predchádzajúcom volebnom období hovorili tri dni.

Vážené dámy a páni, vy akosi nechcete rešpektovať to, že my máme legitímne právo hovoriť o tendri na štátnu pokladnicu, že máme legitímne právo hovoriť o tunelovaní na tuneli Branisko, vy to naozaj všetci veľmi dobre viete. Dnes stámiliónové zákazky idú cez švajčiarsku fiktívnu spoločnosť, o ktorej nevedia nájsť ani telefónne číslo, ani nájsť konateľa, ani miesto, kde by takáto firma, cez ktorú stomiliónové zákazky idú. Ale nechcete tomu načúvať! Nechcete tomu načúvať, lebo na vrchole toho všetkého stojí váš neomylný predseda vlády Mikuláš Dzurinda. A nechce tomu načúvať, lebo v konečnom dôsledku všetci veľmi dobre viete, že za túto neomylnosť zaplatia občania Slovenskej republiky. Nie, nebude to z vrecák, nebude to z našich poslaneckých platov, bude to z tých priemerných platov 11 200 Sk. A takýto účet na konci vládnutia táto vládna koalícia pripravuje.

Dámy a páni, vás vôbec netrápi, že okolo tendra na 35 ľahkých vozňov je toľko pochybností, dokonca už sú vážne indície, približujúce sa dôkazom, a vás vôbec netrápi, že neomylný šéf štátnej akciovej spoločnosti povie, to sú všetko pletky, parlament sa môže postaviť aj na hlavu, mne predsa nič nebráni v tom, aby som mohol tender dokonať podpísaním zmluvy. Nuž a potom absolútne smiešne znie to, že my skúmame, či predseda Najvyššieho kontrolného úradu mal oprávnenie alebo oprávnenie nemal. Nuž ja vám podľa mojich poznatkov, ktoré mám, tvrdím, že mal. Ale keby aj nemal, tak je to jeho občianska a ústavná povinnosť. A predseda Najvyššieho kontrolného úradu zastáva tento úrad na základe mandátu, ktorý sme mu dali hlasovaním tu v Národnej rade. Nuž a keď sa postaví na stranu spravodlivosti a chce prezentovať naozaj dodržiavanie zákonnosti, potom sa zase nájdu hrdinovia a povedia, že my pôjdeme až tak ďaleko, že dáme návrh na odvolanie predsedu Najvyššieho kontrolného úradu. Nuž, dámy a páni alebo pán, ktorý to povedal a ktorý tu nie je prítomný, nuž daj ten návrh. Verejne ťa vyzývam, daj ho. Ušetríte nám tisíce litrov benzínu, stovky hodín a tisíce kilometrov, lebo nám spravíte ďalšie body do volebnej kampane. Sú to úplne absurdné veci, nad ktorými človeku zostáva rozum stáť a tých absurdností je naozaj omnoho viac.

Ja môžem povedať aj pozitíva. Za pozitíva možno hodnotím to, že výbor pre financie, rozpočet a menu mal ambície pozrieť sa na prsty agentom, ktorí pracujú v Slovenskej konsolidačnej, a.s. Tá ambícia a chuť bola veľká, nuž ale asi zasiahla nejaká mocnejšie ruka, ja neviem, či to bola ruka premiéra, je to možné, a je pokoj, je ticho! Pán predseda vlády tu nie je, je tu pán minister financií, ale pán minister, tie otázky, ktoré možno budem ešte formulovať v súvislosti so Slovenskou konsolidačnou, a.s., naozaj patria predsedovi vlády. Patria predsedovi vlády preto, že je zodpovedný za vládu ako za celok a možno aj pre istú dávku zhovievavosti, lebo vy ste Slovenskú konsolidačnú kúpili tak, ako ste ju kúpili.

Takže kladiem otázku predsedovi vlády, aké analýzy sa vykonali vo veci opodstatnenosti a ekonomickej výhodnosti riešenia pohľadávok formou spoločného podniku v čase pred predložením návrhu na takúto formu riešenia pohľadávok vláde. Kto a kedy ich vykonal a kedy a ktorým uznesením ich schválilo Predstavenstvo Slovenskej konsolidačnej, a. s.? Moje otázky budú neštandardné v tom, že na niektoré aj odpoviem. Tá otázka sa začínala tým, aké analýzy sa vykonali. Stav je taký, že nikto žiadne analýzy nevykonal. Pýtam sa, akým uznesením schválilo Predstavenstvo Slovenskej konsolidačnej, a. s., správu o svojej činnosti, v ktorej je takáto forma riešenia pohľadávok po prvýkrát spomenutá. Nuž dámy a páni, neschválil to oficiálne nikto, do správy to napísal mocný muž Slovenskej konsolidačnej, a. s., ktorý sa volá inžinier Renčko a pracuje pod záštitou štátneho tajomníka ministerstva financií pána Vaškoviča.

Pýtam sa ďalej predsedu vlády, len aby som vám ozrejmil, prečo tieto otázky kladiem, pretože tieto otázky majú nominálnu hodnotu, presahujúcu 100 miliárd slovenských korún. Kedy presne a akými uzneseniami bola schválená takáto forma riešenia pohľadávok v predstavenstve, v investičnom výbore a dozornej rade Slovenskej konsolidačnej, a. s. Kto z členov týchto orgánov v uvedenej veci hlasoval za. Nuž nemohol oficiálne hlasovať nikto za, lebo takéto riešenie žiaden orgán Slovenskej konsolidačnej, a. s., nikdy neschválil.

Pýtam sa predsedu vlády, kto a na základe akých kritérií rozhodol o výbere 54 miliárd lukratívnych dlžníkov do spoločného podniku. Kto a akým rozhodnutím zadefinoval kritériá takéhoto výberu. Nuž aký je stav? Žiadne kritériá neboli, mená dlžníkov napísali dvaja ľudia, ktorých som už spomenul. Takže, dámy a páni, to je tá transparentnosť, to je to transparentné nakladanie s viac ako 100 miliardami slovenských korún.

O čom tu diskutujeme? Keď sa zriaďovala Slovenská konsolidačná, a. s., tak všetci prezentovali, aké to bude transparentné. Keď sa diskutovalo o tom, koľko to bude stáť, tak všetci sa dušovali, že nominál plus nejaké 2 - 3 miliardy naviac. Nuž, dnes vieme, že to vôbec nie je transparentné a že to bude stáť viac ako 150 miliárd slovenských korún daňových poplatníkov Slovenskej republiky. A kto je, prosím, za takýto stav zodpovedný? No presne ten, komu navrhujeme, aby bola vyslovená nedôvera. Predseda vlády sa tejto zodpovednosti v žiadnom prípade zbaviť nemôže.

Ak by sme nepracovali v demokracii s časom obmedzeným, tak by som vám mohol vymenovať ďalšie mnohé kauzy s obrovskými finančnými dopadmi. Už asi málokto z vás si pamätá škandalózny postup štátnych úradníkov v Priemyselnej banke. Možno, že ešte niektorí z vás si budú pamätať, ako sa tu navzájom obviňovala ministerka financií a minister hospodárstva, pán Harach, že ich úradníci nezabezpečili to, čo bolo dohodnuté vo vláde, že budú zvyšovať základné imanie Priemyselnej banky. Je to škandál opäť hodný niekoľko miliárd slovenských korún. Je to škandál, ktorý nezodpovedným konaním spôsobili štátni úradníci, na čele ktorých stojí ich ministerský predseda.

Strašne veľa by sa dalo pohovoriť o kauzách Devín banka, o ďalších bankách, ktoré boli, sú, respektíve ktoré boli v problémoch. Nikoho zrejme asi nezaujíma, ani predsedu vlády, že napríklad v Devín banke vzhľadom na veľké špekulatívne a lobistické záujmové skupiny do dnešného dňa nebolo ani prieskumné pojednávanie. Áno, je to obrovský koláč, lebo dnes sa ukazuje, že v Devín banke sú aktíva minimálne 800 miliónov slovenských korún, mám teraz na mysli aktíva "cash", takže je to obrovská kosť, lobistické skupiny bojujú, ale tí, ktorí majú konať, nekonajú. Kto je za to zodpovedný? No predseda vlády Mikuláš Dzurinda, lebo je zodpovedný za fungovanie tejto krajiny, je zodpovedný za fungovanie celého systému. No a keby, opäť to zopakujem, a keby sme neboli v systéme, v demokracii s časom obmedzeným a mali ste ochotu nás počúvať, tak by sme boli schopní vám to všetko, nemyslím osobne, ale pre vašu informáciu, všetko to zrátať a vám garantujem, že by sme mali aj na dva piliere dôchodkového a sociálneho zabezpečenia.

Takže takto sa hospodári a takto sa šafári v tejto krajine a opäť kladiem otázku: Vy sa vôbec nad tým nezamýšľate, že je za to zodpovedný predseda vlády Mikuláš Dzurinda, ktorý občanom Slovenskej republiky rozpráva večerníčky, ako sa majú dobre a aká svetlá budúcnosť ich čaká v Európskej únii a v NATO.

Čo všetko sme si vypočuli o zahraničných investíciách, ale pre boha živého, opäť tu nikto nechce počuť, že objem zahraničných priamych investícii oproti rokom 1994 - 1998 na Slovensko reálne poklesol! Veď do zahraničných investícii úplne necudne zaratávate príjmy z privatizácie. Donekonečna vám to opakuje Svetová banka, mám na mysli teraz predstavitelia vlády, donekonečna vám to opakuje Medzinárodný menový fond, a nechcete to akceptovať. Vy dokonca idete tak ďaleko, že v odôvodnení vlády, ktorá prijala uznesenie, že nesúhlasí s návrhom poslancov Hnutia za demokratické Slovensko na odvolanie predsedu vlády, uvádzate, že Medzinárodný menový fond a OECD hodnotí našu ekonomickú a hospodársku situáciu pozitívne. Doslova sa tam uvádza, že hospodárstvo Slovenskej republiky je nasmerované správne. S touto časťou vety by som dokázal súhlasiť. Nuž ale v týchto inštitúciách, ktorých dôveryhodnosť nikto z nás nemá ambíciu spochybňovať, sa rovnako jasne hovorí, že smerovanie je síce správne, ale výsledky sú zlé až katastrofálne! Saldo zahraničnoobchodnej bilancie, tak ako tu pán Jasovský spomenul, len za máj prevyšuje 11,5 miliardy Sk. Ak sa chválime tým, že konečne sa zotavujeme v oblasti rastu hrubého domáceho produktu, nuž tak potom láskavo si spravme štruktúru tohto rastu a tá situácia bude ešte omnoho horšia.

Nechcem byť nezdvorilý voči mojim kolegom, pretože každý z nás má nielen právo, ale aj schopnosti k tejto téme niečo povedať a už v tejto chvíli viem so všetkou zodpovednosťou povedať, že ktokoľvek z nášho poslaneckého klubu vystúpi, tak vystúpi podstatne kompetentnejšie, ako vystúpili dvaja obhajcovia Mikuláša Dzurindu.

A ak má platiť zásada, že každá líška svoj chvost chváli, tak môže byť tá obhajoba z vašej strany taká, aká bola, ale, prosím, berte na vedomie, že ekonomické, vecné argumenty a v konečnom dôsledku aj morálne argumenty sú na našej strane. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Andel, podpredseda NR SR: Ďakujem. V rozprave teraz vystúpi pán poslanec Kanis, pripraví sa pán poslanec Hort.

P. Kanis, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, hlasoval som za deklaráciu o zvrchovanosti, hlasoval som za Ústavu Slovenskej republiky, dokonca dvakrát, som jeden zo štyroch poslancov, ktorí hlasoval za ústavu na počiatku, aj za jej veľkú novelizáciu. Tri roky som bol členom vlády, dvakrát ministrom, deväť rokov v opozícii. Hovorím to preto, aby mi tu niekto niečo nevyčítal vopred, ktorý to nevie, pretože je tu aj pomerne dosť poslancov, ktorí sú jednoducho kratšie v politike alebo v tomto parlamente.

Myslím si, že asi si treba uvedomiť, že táto schôdza nie je v Slovenskej televízii, a preto by sme azda mohli zanechať Ezopove bájky aj Ezopov jazyk. Zároveň by som chcel zopakovať to, čo som často povedal, pretože mojím obľúbencom je osvietenský mysliteľ Lichtenberg a tá myšlienka, ktorá, myslím, že z mojich úst tu aj odznela už, znie: Keď ideš hore, dobre si všímaj ľudí, lebo keď pôjdeš dolu, budeš ich opäť stretávať.

A pritom si spomínam na odvolávanie Vladimíra Mečiara v marci 1994, ktorí tam boli, môžu potvrdiť, že po mojom vystúpení bola trojdňová diskusia o Slovensku a o vláde Slovenskej republiky. A to musím aj pripomenúť, 14. jún 1998, keď bol v tomto parlamente odpočet vládnutia Vladimíra Mečiara a jeho vlády a dovolím si zacitovať aj posledné vety, ktoré boli z vystúpenia Mikuláša Dzurindu za KDH. Vtedy Mikuláš Dzurinda povedal, posledné jeho vety: "Slovensko si žiada novú vládu, Slovenská demokratická koalícia ponúka Slovensku novú, lepšiu vládu." A ja som vtedy vystupoval za SDĽ a končil som: "Nech žije nová demokratická vláda." Dnes je 3. júla 2002 a pozície sa vymenili. Je to presne tak ako s tým Lichtenbergom. Dávaj si pozor, keď pôjdeš dole. Myslím si však, že tento podnet alebo táto invencia, ktorá tu vyplýva z tých príkladov, by mala byť osvojená čo najväčším počtom politikov, pretože život sa nekončí jednou vládou ani jednou opozíciou. Myslím si, že najmä tí, ktorí v tomto parlamente sú dlhšie alebo sú dlhšie v politike, uznajú, že často tá pozícia sporu v podstate to čierno-biele videnie nie je riešením ako ďalej. Možno má to svoj význam pred kamerami, kde sa kalkuluje aj s tým vplyvom na vedomie ľudí alebo pripomenutie istých vecí, ale možno pre Slovensko by bolo oveľa lepšie bez tých kamier uvažovať, ako sa vyhnúť tomu neustálemu začínaniu od nuly, ktoré stojí strašne veľa tento štát.

Tu sa po každom volebnom období začína od nuly. Tu sa nanucuje verejnosti, že to všetko bolo zlé, že to bolo všetko čierne, o tom všetkom treba písať čierne knihy a teraz sa začína tá skutočná budúcnosť s tými novými, ktorí často nemajú vlastne ani prehľad o tom, do čoho prišli.

A moje vystúpenie je možno niečo medzi mečom a medom, pretože bol som prvý polčas hráčom tejto vlády a nesiem si za to zodpovednosť, a zas ten druhý polčas som strávil v tomto parlamente a mal som možnosť a čas zamýšľať sa nad vecami troška z nadhľadu a nie tak ortodoxne ako člen vlády, ktorý akosi apriórne je povinný tiež niečo hlásať, čo niekedy nie je mu ani vlastné a možno je aj odcudzený tomu, čo sa hlásať má.

Myslím si, že nová kvalita, nová kvalita bude až vtedy, keď väčšina spoločnosti na konci vládnutia možno bude požadovať, táto vláda by mohla zostať. Ale podľa môjho názoru tohto sa ešte na Slovensku dlho nedožijeme. Pretože očakávania, ktoré sú v tomto štáte a v tejto krajine, podľa mňa trpia stále istou predstavou, ktorá sa tu zafixovala od novembra 1989, že cesta v novom režime bude akási rýchla, bezkonfliktná, plnej dokonalosti toho, čo je v západnej Európe a už viaceré vlády sa presvedčili o tom, že je to sebafikcia, ktorá ničí politické strany aj politikov a že vlastne miesto tejto sebafikcie by tu mala byť skôr istá možno vyrovnanosť s tým, že tento štát potrebuje niekoľko desaťročí kontinuity práce, kontinuity aj v politickom smerovaní. A tak mi pripadá každý ten odpočet, ktorý je tu na konci sezóny, povedzme si, na konci vládneho obdobia ako stále tá istá hra, ako sme začínali s veľkými predsavzatiami, sľubmi a nakoniec, keď sa to konfrontuje so skutočnosťou, tak daktorí vyznievajú ako klamári, niektorí vystupujú, že veď hovorili pravdu a vlastne ani tí kritici si neuvedomujú, že o štyri roky ich čaká to isté.

Ako sa možno dostať z tohto zamotaného rituálu, ktorému všetci podliehame a ktorý možno robí často aj tá moc, ktorá opantá tých, ktorí vládnu, a dáva jasnejší pohľad tým, ktorí sú v opozícii. Žiaľ, taká je skúsenosť aj moja a možno aj vás viacerých. A tak vznikajú aj u mňa niektoré otázky a tá prvá otázka aj z doterajšej diskusie znie tak, prečo nepredchádzal mimoriadnej schôdzi, tejto schôdzi, odpočet plnenia vládneho programu. Myslím si, že je to hrubá politická chyba premiéra Mikuláša Dzurindu ak v koncovke vládnutia hrá zvláštnu mimikry, či bude odpočet vládneho programu alebo nebude. Ak požadujeme vyššiu politickú kultúru, ako to premiér niekoľkokrát hovoril, a ešte sa k tomu vrátim, tak si myslím, že je svätou povinnosťou vlády z vlastnej vôle, z vlastnej vôle sa uchádzať o odpočet vlády v tomto parlamente.

Mimochodom, mal som čas cez víkend, pripravujúc sa na túto schôdzu, troška sa prehrabávať v listoch a našiel som tam list, to som už aj zabudol, od Vladimíra Mečiara niekedy zo začiatku júla 1998, keď som mu dal otázku v Otázkach a odpovediach, kedy vláda mieni vystúpiť s odpočtom vládneho programu. Tam bolo napísané, vláda sa tým zaoberala, teda ho predloží. Takúto istú otázku som dal aj súčasnému premiérovi Mikulášovi Dzurindovi, odpoveď bola vyhýbavá v tom zmysle, že nie z vôle vlády, ale vraj to má byť z vôle parlamentu. No myslím si, že tento posun je nešťastný, pretože aj vystúpenia, ktoré tu boli, si vyžadujú kompetentnú odpoveď, ktorú môžu dať iba členovia vlády. Kompetentnú odpoveď na viaceré veci, ktoré tu boli prednesené, nemôžu dať poslanci, ktorí sú v príslušných výboroch, ale tu mal byť, ak to chcel aj pán poslanec Maxon, tu som aj očakával, že na tejto schôdzi, nebude to len o odvolávaní premiéra, ale to bude aj konfrontácia, čo je vlastne pravda a čo je skutočnosť. Žiaľ, toto sa neudialo, a preto považujem to za veľký nedostatok aj samotného premiéra, aj keď usudzujem, že vlastne takýto odpočet by ešte azda mohol byť.

Druhá otázka, ktorá v súvislosti s problémami vládnutia tu bola a ktorá sa pomaly stala národnou hrou o novej politickej kultúre, myslím si, že nová politická kultúra, tak ako ju postavil premiér Dzurinda, kde pod novou politickou kultúrou sa povedalo, že ak je podozrenie, člen vlády má odísť a že to je nová politická kultúra, tak musím tu povedať, že nikdy nebudem súhlasiť s takouto myšlienkou, pretože jednoducho popiera vôbec právny stav a právnu úpravu nielen postavenia členov vlády, ale podľa môjho názoru aj vôbec politickej kultúry ako takej. Nikdy som s tým nesúhlasil a ani s tým nebudem súhlasiť. Ak by táto požiadavka, názor premiéra mala platiť, tak by dnes táto schôdza ani nemusela byť a pán premiér by už mal byť odídený.

Ak hovoríme o novej politickej kultúre v takej podobe, že ak je podozrenie, odchádza člen vlády, no tak by to malo asi platiť pre všetkých, nielen pre niektorých. Pretože ako sa produkuje podozrenie, o tom by možno mohli rozprávať mnohí členovia vlády, a nielen z tejto, ale aj z tej minulej. Nejde vždy o to, čo člen vlády urobil, ale čomu a komu je prekážkou. A to by bola azda diskusia aj o tom, čo ktorý rezort robil, čo dosiahol a prečo vlastne vznikli niektoré podozrenia. Niekedy sa totiž podozrenia nezakladajú na skutočnosti, ale častejšie na klamstve a dezinformáciách. Alebo v iných finančných zámeroch, ktoré možno ľahko prečítať, obyčajne po odchode ministra v nasledujúcom roku, kto sa ako presadil v rezorte. A kto inkasoval z toho rezortu. Napokon, o tom sú samozrejme isté záznamy, ktoré sú verejné a z ktorých možno vychádzať a istým spôsobom sa niečo domnieva.

Dovoľte mi, páni poslanci a panie poslankyne, aj svoj osobný príklad, pretože má to súvislosť aj so spôsobom vládnutia, týka sa to aj vládnutia minulej vlády a nielen tejto. Podozrenie voči mne začalo nehoráznymi podozreniami v novinách SME, keď sa dostala na program otázka vyplatenia druhej časti odmeny za deblokácie, urobené cez firmu Katrin Stella. Zdôrazňujem, vyplatenie druhej časti odmeny, pretože prvá časť bola vyplatená ešte za predchádzajúcej vlády. Podotýkam, že to boli najefektívnejšie deblokácie v celej histórii, výnos bol 97,5 % a odmena bola 2,5 %. Ja ako nový minister som bol povinný vyplatiť túto druhú časť a nemusel som o to žiadať ani vládu, a napriek tomu som to dal do vlády. Právna analýza, ktorá bola urobená na ministerstve, bola jednoznačná v tom, že postúpenie tejto pohľadávky jednoducho treba uznať a treba ho vyplatiť. Na základe rozhodnutia vlády bol tento problém daný na analýzu do nezávislej advokátskej kancelárie, schválenej vládou. Táto vláda opäť potvrdila, že jednoducho táto druhá časť odmeny sa musí vyplatiť! Až vtedy som pochopil, že istá časť ľudí, ktorí pracovali na ministerstve obrany, chceli využiť prípad, politicky zneužiť voči generálovi Miklušovi a bývalému štátnemu tajomníkovi Gajdošovi. A tam dostal tento celý prípad, prípad dostal obranu. Išlo o politický revanš a myslím si a musím to tu povedať, že ako minister som nemohol nikdy dopustiť žiaden politický revanš v tejto veci. Napriek tomu, že sa začala nehorázna kampaň v médiách aj novinármi, ktorí boli blízki súčasnému premiérovi vlády. (Potlesk.) Pretože je možné, samozrejme, týchto novinárov, je možné týchto novinárov menovite uviesť a, napokon, analýzy o tom sú. A mimochodom, výsledky hospodárenia na ministerstve obrany v rokoch 1999 a 2000, to sú dva roky, s najlepšími a najefektívnejším použitím prostriedkov, mimo iné rezort sa oddlžil, pretože mal dlhy 1,3 miliardy! Ja som to nikdy nevyhadzoval na oči, ale fakt je to, že sme to dokázali z vlastného rozpočtu. Teda ak je podozrenie, ak sa tu začalo podozrenie, nuž tak potom musím upozorniť, čo už tu bolo povedané, že v inom právnom spore a v inej kauze v kauze Depos bolo vyplatených 210 miliónov, pričom právny názor bol, že štát by tento spor vyhral. Tak ak sa z tohto nespravila kauza, ak sa spravila z niečoho iného, myslím si, že k týmto veciam sa ešte štát bude musieť vrátiť, pretože v jednom prípade má svoju povinnosť, ktorú nikto z neho nesníme, a v druhej veci, tak ako tu povedal pán poslanec Jasovský, tuším, alebo pán poslanec Maxon, tá otázka je otvorená.

Aj z tejto osobnej skúsenosti by som chcel, vážená Národná rada, povedať, že na nedôvere sa nedá budovať štát! Ak politické sily budú sústavne podľa postavenia systéme moci vyvolávať nedôveru voči tomu, kto vládne, ak ho budú spochybňovať pri rôznych rozhodnutiach, ktoré sú aj odborne veľmi zložité pri prípade výberových, rôznych komisií alebo pri rozhodovaní o verejnom obstarávaní, jednoducho Slovensko sa zosmiešňuje samo sebou. Lebo ak tu bolo povedané o tom, aké sú problémy napríklad pri výbere firiem pre výstavbu mostu Košická, nuž otázku by sme si mohli aj postaviť, či tento problém vyplýva zo Slovenska alebo z európskeho prostredia. No áno, iste, páni nesmejte sa tomu, pretože či tam stavia Zipp alebo Doprastav, nemá to záležitosť len vnútroštátnu, ale to má záležitosť aj istých európskych vplyvov. A možno aj v tejto súvislosti si treba postaviť otázku o suverénnosti rozhodovania na Slovensku. Pretože aj v kauze, v ktorej bol pán podpredseda vlády Hamžík, by sme sa mohli pýtať, čo bolo slovenskej proveniencie a čo bolo proveniencie z Európskej únie, aj ohľadne týchto fondov. To, že sa o tom nehovorí, to je možno jedna vec, ale druhá vec je, kto sa dostane pod povrch a začne zisťovať vlastne, kde sa čo začalo odvíjať. Čiže v tomto prípade by bolo asi dobré povedať, že Slovensku by nezaškodilo niekedy viac dôvery v samých seba. Pretože aj v prípade, ja neviem, železničných vagónov, ja nechcem vstupovať do merita veci, o čom to je, ale myslím si takisto, že niektoré problémy vznikajú z toho, že firmy, ktoré neuspejú, jednoducho sú rozbuškou, ich počínanie je rozbuškou politickému zápasu na Slovensku.

Preboha živého, koľko je v iných štátoch takýchto posudzovaní, a nerobí sa z toho politická kauza, pretože aj z hľadiska odborného sú niekedy tie veci také, že nerozhoduje výška ceny, samozrejme, ale rozhoduje celý komplex toho, o čo sa tam hrá a čo kto ponúka. Myslím si, že ak slovenská reprezentácia nebude mať dosť sily a odvahy istým spôsobom stáť pevnejšie aj v týchto veciach, ak si slovenská reprezentácia bude dávať stále nanucovať nespokojnosť niekoho o tom, že aké sú tu korupčné úrady, alebo ja neviem čo, tak jednoducho my sa z tejto smoly nedostaneme.

Nedá mi nespomenúť ani inú oblasť, ktorú vyčítam premiérovi súčasnej vlády. Nedá mi nespomenúť, pán premiér, diskusie na vláde o mediálnej politike vlády a zvlášť jeden rozhovor medzi štyrmi očami o komerčných médiách. Výsledok tohto rozhovoru bol taký, že do 24 hodín o jeho obsahu vedeli dotyční a mafiánskym spôsobom sa pustili do ministra Kanisa. To je moja spomienka na médiá. Vtedy som prorocky povedal premiérovi jednu vetu, ktorá, myslím si, že sa naplnila a prerástla aj jemu cez hlavu. Alebo možno by som mal rozprávať o prípade prísahy socialistickej vlasti pod Devínom. Oveľa neskôr som z Londýna dostal informáciu, čo to vlastne stálo. Možno aj o tom by mal vedieť premiér niečo, ako k tomu došlo.

Myslím si, že súčasný stav mediokracie je dôsledkom trvalej absencie koncepčnosti a vôle vládnej politiky. Pretože viaceré veci, ktoré sa dejú v tomto štáte, jednoducho, to je ten dôsledok toho, že sa nevenovala tomu pozornosť, kde sa koncepčná politika v oblasti médií nahrádzala, by som povedal, syndrómom kamery a mikrofónu pre jednotlivca. A to nepochybne nie je riešením týchto problémov.

Pán premiér, vlastné osobné negatívne skúsenosti mi nebránia vidieť štyri roky objektívne s ich pozitívami, problémami a negatívami. Myslím, že je nespochybniteľné, že za tejto vlády sa obnovila dôvera zahraničia v Slovensko. Tým nechcem zmenšovať prácu nikoho, či bol z vládnej koalície alebo opozície, ohľadne tejto pozitívnej skutočnosti. Nikto nemôže poprieť, že Slovensko dobehlo susedov v procese prípravy do Európskej únie. Prehliadať tieto výsledky je podľa môjho názoru neobjektívny prístup, ktorý môže škodiť aj tým, ktorí predpokladajú, že budú súčasťou budúcej vlády.

V tejto súvislosti nemôžem si nevšimnúť výrok alebo krédo premiéra Dzurindu, ktoré bolo vypovedané takto: "Slovensko ešte nie je členom NATO de iure, ale zmením de facto." Isteže, je to pekná, vzletná fráza, len problém je v tom, že bez de iure neexistuje v tomto prípade de facto. Pretože táto aliancia je postavená na istých zmluvných základoch, a to je to de iure a bez neho, keďže to neexistuje, nie je ani de facto. Možno sa tvárime, možno rozhodujeme o tom, ale v tomto prípade, bolo to skutočne vzletné vyjadrenie, ktoré podľa môjho názoru má dôsledky aj v tom, čo sa dialo aj v druhom polčase v rezorte obrany.

V tejto súvislosti si azda treba opäť položiť otázku o suverénnom Slovensku. Nedá sa zakladať imidž politika na výpredaji Slovenska. Myslím si, že diskusie, ktoré tu boli svojho času aj o geopolitickom mieste Slovenska a o jeho smerovaní, že sú stále aktuálne a nedajú sa prehlušiť ani takými jednorazovými akciami, ako bola napríklad masívna privatizácia v týchto rokoch.

Čo sa týka rezortu obrany, opäť sa presadil prístup vízií miesto reálneho postupu. Najväčším hitom sa stala vízia ozbrojených síl v roku 2010. Toto vydávať za úspech bez výsledkov pražského samitu je podľa môjho názoru jednoducho nafukovanie istých vecí. Takáto otázka sa môže zodpovedne riešiť jedine na základe výsledkov pražského samitu, a nie vopred. Aj keď chápem, že, prirodzene, musíme urobiť veľa, práve preto, aby sme boli úspešní, jednoducho treba vidieť, aká je skutočnosť, a na druhej strane, ako sú isté ružové želania alebo vyjadrenia, ktoré nekorešpondujú so skutočnosťou alebo ktoré nevnímajú zložitosť celej tejto bezpečnostnej problematiky. Myslím si, že by bolo oveľa viac prospelo aj vývoju spoločenského vedomia na Slovensku, ak by náš približovací proces nebol len braný alebo hodnotený len ako úspechy, ale nič sa nehovorilo o zápase za naše vlastné záujmy. Otázka zápasu za naše vlastné záujmy ako keby sa dostala úplne bokom alebo ako keby to bolo niečo, čo skôr prekáža Slovensku.

Myslím si, že ak nechceli o tom niektorí rozprávať, aj z ministerstva zahraničných vecí, podľa môjho názoru by bolo bývalo oveľa lepšie, aj pre vládnu koalíciu a možno aj pre opozíciu, rozprávať o týchto veciach tak, ako oni boli, pretože v skutočnosti to zápas bol.

Premiér Dzurinda si vo svojej knižke, ktorá nedávno vyšla, hovoril, že jednou z jeho úloh bolo stmeľovať demokratické sily. Nuž, povedal by som, vôľa bola, ale cesta končí v zápase všetkých proti všetkým. Ak stavia SDĽ a KDH ako hlavných brzdárov alebo hlavných tí, čo marili dobré zámery premiéra, myslím si, že všetci tí, čo si prečítali túto knižku, majú názor troška aj iný. Možno stojí za pozornosť spôsob vládnutia v koalícii medzi stranami a nepochybne, aj to, ako sa uplatňovala moc cez podobu rôznych komisií, o ktorých nemal nikto prehľad. Alebo prehľad mali, možno pár ľudí, ale rozhodne nemali prehľad o tom strany. Žiaľ, musím to konštatovať, že napokon istá kríza alebo konflikt, ktorý bol o SPP, vyplýval aj z toho, že SDĽ ako strana nebola informovaná o tomto procese, hoci tam mala ministerku financií. To je samozrejme vecou rozboru samotnej strany, ale na druhej strane práve takéto vládnutie alebo takéto rozhodovanie ukazuje aj tie slabé miesta, ktoré boli v činnosti koalície. Možno sa práve aj na SPP alebo aj na ďalších privatizáciách ukazuje, že vlastne na Slovensku je tá absencia precíznej právnej úpravy jednoducho príčinou mnohých sporov a zrejme len činnosť zákonodarcu môže vytvoriť predpoklady pre to, aby tieto spory nanovo nevznikali.

O hospodárskych, sociálnych a kultúrnych výsledkoch by som skôr radšej počul ten spor práve od členov vlády voči opozícii. Verím, že tento odpočet tu ešte bude. No a napokon aj pán prezident, keď tu vystupoval naposledy, postavil otázku hodnotenia ako sľuby a skutky. Myslím si, že postavenie hodnotenia stavu, ktorý je dnes na Slovensku, cez dáku kontrapozíciu sľubov a skutkov smeruje vždy k tomu, takému etickému hodnoteniu v podstate tých, ktorí prichádzali so sľubmi a skutkami, ale myslím si, že takéto postavenie problému má príliš málo pozitívneho na to, ako sa Slovensko má dostať ďalej.

Ide predsa o nejaký vývinový stupeň, na ktorý musí nadväzovať aj budúca vláda, ktorá jednoducho tieto problémy musí riešiť. Podľa môjho názoru cesta dopredu nie je cez konfrontáciu sľubov a skutkov, aj keď je to súčasťou volebného zápasu, ale azda tá cesta je cez určenie miery vzájomnej opozičnej a vládnej tolerancie, možno vyjadrenej v číslach, tak ako sme to boli svedkami aj v toľko kritizovanej zmluve medzi ODS a Českou sociálnou demokraciou, kde v podstate je to istý pokus riešiť mieru rozporov cez určenie a dohodu rastu hrubého domáceho produktu v percentách, alebo určenie percenta deficitu štátneho rozpočtu, alebo základných makroukazovateľov.

Myslím si, že aj slovenská politika by z tejto skúsenosti mohla odvíjať jednu svoju cestu ako vopred, alebo ako dať isté pravidlá vzťahu opozície a koalície, pretože podľa môjho názoru v reálnych problémoch súčasného Slovenska konfrontácia jednoducho neprospieva tejto spoločnosti a napokon stavia koalíciu do problémov a opozíciu, ak sa dostane do vlády, vlastnej budúcnosti.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, možno záverečná otázka. Koľko schodov treba k úspechu Slovenska? Koľko schodov treba k bezpečnému a dôstojnému miestu Slovenska v európskej rodine národov? Koľko schodov treba k lepšiemu životu na Slovensku? Odpoveď je pre nás je možno približne rovnaká. Že bude treba veľa týchto schodov a bude ich treba aspoň za 20 rokov. A z toho všetkého podľa môjho názoru je jedno isté, že schod, ktorý bol vytvorený pri vládnutí koaličnej vlády Mikuláša Dzurindu sa nedá obísť ani prehliadnuť a aj po voľbách bude na ňom stáť nová reprezentácia štátu. Ďakujem vám za pozornosť.


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP