Z. Martináková, podpredsedkyňa NR SR: Ďakujem. Ďalším prihláseným do rozpravy je pán poslanec Dušan Jarjabek, nech sa páči. Pripraví sa pán poslanec Abelovský. Faktická poznámka, pán poslanec Hopta... Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Ja by som mal dve poznámky k vystúpeniu pána poslanca. Predovšetkým si myslím, že naozaj teraz svojím vystúpením dokázal, že Hnutie za demokratické Slovensko je pravicovou stranou, pretože ním podporovaná rovná daň urobí z bohatých ešte bohatších a z chudobných ešte chudobnejších. Čo sa týka kritizovania socialistického zdravotníctva, chcem mu odporučiť, aby išiel do zdravotníckych zariadení, aby sa spýtal ľudí a položil im otázku, kedy sa im lepšie darilo v zdravotníckych zariadeniach, teraz či za socializmu, ja si myslím, že by dostal jednoznačnú odpoveď. Neviem, kde sa on lieči, ale zrejme chodí do nejakých iných zariadení, pretože v toľko kritizovanom socialistickom zdravotníctve, naozaj bolo bezplatné zdravotníctvo, neplatilo sa za lieky, neplatilo sa ani za pobyty v nemocnici, ako sa pripravuje, a ani za stravu. Bolo sociálne zabezpečenie zdravotníkov na oveľa vyššej úrovni, nerušili sa zdravotnícke zariadenia, ako sa pripravuje rušenie teraz a zo zdravotníctva sa neurobil výnosný obchod. Chcem povedať asi toľko, že v súlade s ústavou vtedajšej krajiny zdravotnícka starostlivosť bola naozaj bezplatná a mohli ju užívať aj naši dôchodcovia, ktorí teraz naozaj nemajú niekedy a vydávajú posledné koruny za lieky, aby mohli prežiť.

Čiže ak podporuje časť HZDS tento zdravotnícky program tejto vládnej koalície, tak je mi veľmi, veľmi ľúto a som trošku z toho sklamaný. Ďakujem za pozornosť.

Z. Martináková, podpredsedkyňa NR SR: Ďalej sa s faktickou poznámkou prihlásil pán podpredseda Pavol Rusko. Nech sa páči. Poprosím, pán Mikloško, poprosím pokoj!

P. Rusko, podpredseda NR SR: (So smiechom.) Ja chcem, naopak, na rozdiel od svojho kolegu pochváliť a vyjadriť také poďakovanie za to, že opozícia si dokázala všimnúť aj pozitíva, najmä na zdravotníckom programe aliancie. Verím, že HZDS nezostane v konštruktívnej opozícii len počas rozpravy, ale podporí programové vyhlásenie práve preto, lebo je v ňom zakomponovaný program, tak ako ste sa o ňom vyjadrovali, a, pán poslanec, keď som vás tak počúval, tak vás je pomaly v tej opozícii škoda. Pozrite sa, s akými kolegami tam sedíte. Ďakujem.

Z. Martináková, podpredsedkyňa NR SR: Pán poslanec Urbáni, môžete reagovať na faktické poznámky. Nech sa páči.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne. Počuť ma? Ja by som pánovi kolegovi Hoptovi chcel rád povedať, že ja robím 35 rokov v zdravotníctve a za socializmu bola dobrá organizácia zdravotníctva, boli niektoré veci dobré, lenže pán Hopta, brufén išiel pod pultom za úplatky, ultrazvuk bol pre jeden milión obyvateľov... Chcete ďalej? Operácie sa robili zastaraným spôsobom, neboli absolútne technológie. Spomínal som lieky? Čiže nehovorme, že nešlo dopredu zdravotníctvo na Slovensku za posledných dvanásť rokov, išlo dopredu a prosím vás pekne, buďme realisti. Buď chceme trhovú ekonomiku, k nej sme sa prihlásili, tak tomu musíme prispôsobiť aj zdravotníctvo, ale, samozrejme, tu som apeloval aj na vládu, aby si to tiež uvedomila, že tak sa musí aj k zdravotníctvu správať, a nie článok 40, ktorý sme ešte zdedili, ale ten mi nevadí, pretože zdravotnícky zákon a liečebný poriadok môže všetko vyriešiť. Čiže, pán Hopta, ja som k tomuto presvedčeniu prišiel po mnohých úvahách ako lekár, aj ako organizátor zdravotníctva a budem si za nimi stáť, či sa to bude KSS páčiť alebo nie. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Panie poslankyne, páni poslanci, pokračujeme v rozprave k programovému vyhláseniu vlády. Slovo má pán poslanec Dušan Jarjabek. Pripraví sa pán poslanec Abelovský.

D. Jarjabek, poslanec: (So smiechom.) Vážená pani podpredsedníčka parlamentu, vážený pán premiér, ctení páni ministri, kolegyne, kolegovia. Pred štyrmi rokmi sme v tejto snemovni počúvali vtedy nového ministra kultúry prvej vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý nám tu čítal vzletné slová o odpolitizovaní, odbornosti a o podpore dialógu. Zažili sme štyri roky plošných politických čistiek, tvrdo označovaných za deratizáciu, v rámci ktorých sa nositelia iného ako ministrovho názoru v rezorte kultúry nielen odvolávali z funkcií, ale aj prepúšťali pre údajnú nadbytočnosť, ba dokonca sústreďovali v koncentračných strediskách pre nepohodlných, viď Slovenská televízia, verejnoprávna inštitúcia, viď niektoré kultúrne ustanovizne, ktoré dnes už neexistujú. Pripomínam to nie preto, že by som po skúsenostiach s pánom Kňažkom dopredu nedôveroval pánovi ministrovi Chmelovi, ktorého si premiér Mikuláš Dzurinda vybral do svojej druhej vlády, ale preto, aby som vám všetkým pripomenul starú pravdu, že papier znesie všetko, a nie podľa slov, lež podľa činov bude treba hodnotiť aj túto vládu.

Programové vyhlásenie vo všetkých svojich častiach je poučené štyrmi rokmi prvej vlády Mikuláša Dzurindu, je do maximálnej dosiahnuteľnej miery nekonkrétne, aby sa eliminovalo riziko, že sa občania alebo my, ich volení zástupcovia, budeme po čase nepríjemne pýtať. V tom je asi ona, často opakovaná takzvaná kontinuita, čo sa dnes tvrdohlavo predkladá občanom ako neoddiskutovateľné pozitívum, hoci pokračovať možno naozaj vo všeličom vrátane činností obzvlášť ohavných a zavrhnutiahodných. Ak pred štyrmi rokmi pán premiér pripustil v programovom vyhlásení aj niekoľko čísiel, ktoré sa však ukázalo ľahšie napísať ako v praxi dosiahnuť, tentoraz si na čísla dával veľký pozor. Ani v kapitolke, ktorá je venovaná kultúre, ich nie je veľa, ba chýbajú tam i niektoré z tých, ktoré pokladám za mimoriadne dôležité. Vieme napríklad, že minister Kňažko namiesto odovzdania novostavby Národného divadla nechal svojmu nástupcovi na tejto investičnej akcii asi miliardový dlh. Vieme, že prvá vláda Mikuláša Dzurindu v tomto roku odsúhlasila začatie rekonštrukcie Slovenskej národnej galérie, ktorá v čase ministrovania pána Kňažka musela uzatvoriť svoje najväčšie expozície pre havarijný stav budovy a vzápätí vyslovila súhlas aj s rozsiahlou rekonštrukciou Slovenskej filharmónie. Ak pripočítame prebiehajúcu obnovu Univerzitnej knižnice a nevyhnutnosť pripravovať generálku opery Slovenského národného divadla a Štátnej opery v Banskej Bystrici, kde sa pomaly už naozaj trasú, či tam náhodou nezavíta "najročnejší" inšpektor bezpečnosti pri práci, vychádza mi z toho, že rezort bude v najbližších štyroch rokoch potrebovať iba na investície 1,5 až 2 mld. korún v dnešných cenách, no programové vyhlásenie vlády veľmi cudne mlčí o ušľachtilom úmysle zdvojnásobiť rozpočet rezortu oproti minulým a tomuto roku. Pretože iba v tom prípade by potrebnou sumou rezort disponoval. Buď sa teda vláda z vrodenej skromnosti radšej vo vlastnom vyhlásení nechce priznávať ani k tomu, za čo by sme ju tu mohli verejne pochváliť a vyniesť do neba, alebo tie prostriedky jednoducho nemá a pre rezort neplánuje. A celá tá investičná veľkorysosť bola iba lacnou súčasťou predvolebnej kampane, sľubom s hodnotou dvojnásobných platov či bezplatného školstva.

Programové vyhlásenie vlády zdôrazňuje, citujem: "... právo na prístup ku kultúre ako jedno zo základných práv občanov", ale ako vieme, aby sa človek o svoje právo mohol uchádzať, musíme ho najprv pomenovať, dať mu konkrétny obsah. Žiaľ, v závere desiateho roku jestvovania nášho štátu ešte stále nemáme definované akési kultúrne minimum, ktoré sa naša republika zaväzuje občanom zabezpečiť a poskytnúť. Viem, nie je to ľahké, pretože každý záväzok zväzuje potom svojvôľu úradníkov, ale vyslovene mi chýba artikulovanie ambície aspoň sa v najbližších štyroch rokoch o čosi také pokúsiť. Pretože, dámy a páni, ak to pán minister a vláda s rétorikou o transparentnosti a objektivite myslia aspoň trochu vážne, potom toto je ideálna cesta stanoviť pravidlá. Veď ak dnes pred zákonom úplne rovnaké skupiny občanov, daňových poplatníkov, majú diametrálne odlišné možnosti prístupu ku kultúrnym hodnotám, dotovaným z verejných zdrojov, iste to nie je ani normálne, ani logické, ani spravodlivé. Budeme naďalej trestať tých slovenských občanov, ktorí nebývajú v prvom bratislavskom obvode? Sú ich peniaze azda štátu menej milé, keď sa cez dane skladajú na zdroje, z ktorých očakávajú ako-tak primeranú ponuku služieb? Myslím, že opatrenia pána Mikloša sa dotknú rovnako ľudí vo Vranove ako v Dunajskej Strede, rovnako v Kežmarku i Nemšovej, ale na rozdiel od rezortu dopravy, vláda sa tvári, akoby nebolo treba nájsť respektíve prijať rozhodnutie, či je to diaľnica, kade povedie a kedy bude stáť a kde musia stačiť cesty nižších tried. Aby sa nám nestávalo, že do kultúrnych aktivít, ktorých spoločenský dosah je kdesi na úrovni okresnej cesty, sypeme z verejných zdrojov hrče peňazí, ani čo by sme stavali šesťprúdový diaľničný privádzač. Viem, že to nebude ľahké, aj to iste narazí na isté lokálpatriotické sebectvá a pokusy zalobovať, aby sme všetci uverili, že tá či oná okresná galéria je vlastne Louvre a že sa netreba dívať na záujem verejnosti, pretože dôležité sú umelecké ambície niektorých našich tvorcov, ktorým akosi "zaostalí" občania nie a nie prísť na chuť. Ale inak to neide. Práve preto ma veľmi mrzí, že programové vyhlásenie vlády ani len v náznaku neprezrádza, či sa o objektivizáciu základných kritérií má v úmysle pokúsiť alebo či naďalej bude verejné zdroje prerozdeľovať tou zvláštnou technológiou prihliadania k tradičným zvyklostiam, osobným konexiám a schopnosti vytvoriť v správnom čase správny tlak na správnych činiteľov. Viem, že sa minister kultúry ako člen vlády zaväzuje pripraviť koncepciu štátnej kultúrnej politiky. Ako je známe, s takouto iniciatívou v uplynulých štyroch rokoch vystúpili viaceré subjekty vrátane prezidenta republiky, žiaľ, prvá vláda Mikuláša Dzurindu ich iba vyposmeškovala. Verím, že pri práci na tomto dokumente ministerstvo nezľaví z ohlásenej zásady rešpektovania plurality názorov a že vznikne koncepcia, ktorú nebude potrebné novelizovať po každých voľbách. Azda už nežnorevolučný omyl, že plánovanie vývoja je boľševický hriech, patrí skutočne minulosti a budeme sa v tomto zmysle správať normálne a zodpovedne. Mimoriadne ma znepokojilo, keď som v texte zazrel formuláciu: "Vláda uskutoční audit ministerstva kultúry a organizácií v jeho zriaďovateľskej pôsobnosti". Jeden audit sme už zažili. A je jasné, že to bol len krycí manéver na zinventarizovanie zaujímavého majetku štátu, aby si z neho poľahky kde-kto povyberal hrozienka. Ak má byť "audit" tentoraz cestičkou ako nájsť argumenty na likvidáciu ministerstva kultúry a prenos jeho kompetencií na iný ústredný orgán štátnej správy, potom by som rád dal do pozornosti anketu, ktorá na stránkach Nového dňa v septembri priniesla odpovede takmer päťdesiatich popredných umelcov, riaditeľov kultúrnych inštitúcií, vedcov i cirkevných činiteľov na otázku, či slovenské problémy s verejnými financiami vyrieši zrušenie ministerstva kultúry, ak totiž platí, že politika je službou občanovi, potom názor ľudí treba brať do úvahy. Sú veci, s ktorými sa nešpásuje a rezort kultúry a potreba samostatného ústredného orgánu štátnej správy patrí medzi ne. Ak sa táto vláda tak rada zaklína nevyhnutnosťou vyplývajúcou z integrácie Slovenska, nechápem, prečo tak dôsledne ignoruje skúsenosti členských krajín Európskej únie, ktoré v rokoch nedávnych celoštátne ministerstvá kultúry zriadili aj v štátoch, kde dlhodobo v oblasti kultúry patrilo rozhodovanie územnej samospráve. Alebo pre kultúru výnimočne neplatí, že Európska únia je naším vzorom? Vítam avizovaný program Obnovme svoj dom ako celonárodný program obnovy kultúrnych pamiatok, i keď nemôžem neupozorniť na to, že spoločenský dlh v tejto oblasti predstavuje desiatky miliárd, a teda ak nezostane len pri niekoľkých stavbách na ukážku, musí ministerstvo absolvovať tvrdé rokovanie s ministerstvom financií, ako získať potrebné zdroje. Akcia Obnovme svoj dom by mala disponovať dostatočným objemom prostriedkov a tie je možné získať iba korekciou daňových zákonov, aby fyzické i právnické osoby mohli časť svojej daňovej povinnosti poukázať priamo na podporu obnovy vybranej kultúrnej pamiatky. Alternatívou je potom už len rozpredaj našich kultúrnych pamiatok, kostolov, múzeí, hradov či pamätníkov súkromným vlastníkom, ktorí by si ich potom prestavali na svoj dom. Netreba azda ani dodávať, že z národných kultúrnych pamiatok by sa mohli stať monumenty našej nekultúrnosti. Zarazilo ma, že v programovom vyhlásení sa neobjavila ani zmienka o avizovanom zámere pripraviť zákon o knihe. Dozvedeli sme sa na výbore pre školstvo, vedu, kultúru, médiá a tak ďalej a tak ďalej, to je ten nový veľký výbor, ktorý dúfam, po čase znova sa stane dvoma výbormi, že zákon o knihe sa na ministerstve kultúry pripravuje. Škoda, že nie je spomenutý.

Je mi sympatická sebakritickosť Dzurindovho kabinetu, ktorú vidím v konštatovaní neefektívneho riadenia, fungovania a zadlžovania verejnoprávnych médií. Po štyroch rokoch absolútneho ovládania Slovenskej televízie a Slovenského rozhlasu ľuďmi premiérovi blízkymi, no a výnimočne sa zhodneme nielen my, reprezentanti parlamentných politických strán, ale aj občania, že najmä Slovenská televízia je v stave absolútnej krízy a chaosu. Ak prvá Dzurindova vláda sľubovala naprávať v STV chyby, treba dnes odpovedať jasne a otvorene, že z malých urobila veľké a z veľkých obrovské. A ak sa dnes nájde niekto, kto bude chcieť Slovenskej televízií vrátiť kvalitu, verejnoprávnosť a spoločenskú autoritu, ktorá médiu tohto typu prirodzene patrí, bude mať roboty skutočne ako na kostole. Experimenty a nezodpovednosť v riadení, chaos v organizácií, neefektívnosť a korupcia vo výrobe, to je daň za poslušnosť spravodajstva., vážený pán premiér. Bohužiaľ, už tu nie je, možno počul.

Rád vám však už dnes a verejne sľubujem, že ak budete pripravovať zákony o verejnoprávnych inštitúciách, o Slovenskej televízii a Slovenskom rozhlase, teda ak si nebudete uzurpovať politický vplyv na tieto médiá, radi vám nielen ja, ale iste aj moji kolegovia pomôžeme zákon sformulovať i prijať, pretože nám všetkým kvalitná a objektívne pôsobiaca verejnoprávna televízia i rozhlas chýbajú.

Treba však na tomto mieste povedať, že v programovom vyhlásení výnimočne konkretizovaný zámer vytvoriť samostatnú redakciu pre maďarské vysielanie v Slovenskej televízií a v Slovenskom rozhlase je nezdôvodnený a nelogický. Dá sa vysvetliť iba ako erupcia, prepáčte, skrývaného nacionalizmu, pretože ani v jednej ani v druhej inštitúcii niet čo vytvárať. Samostatné redakcie maďarského vysielania jestvujú roky. A sú dokonca až také samostatné, že ak riaditelia týchto médií chcú vedieť, za čo ako štatutári nesú zodpovednosť, musia si dávať vyrábať monitoring ich vysielania, pretože ešte aj spravodajstvo tieto redakcie pripravujú nezávisle na hlavných redakciách spravodajstva, i keď to už zjavne prekračuje hranice akejkoľvek diskusie o efektivite a úspornosti. Ak skutočne však chcete takéto organizačné jednotky zakotviť v zákone, odporúčal by som to najskôr prerokovať s príslušnými inštitúciami Európskej únie, pretože na základe takéhoto precedensu v správnom poriadku jednej z členských krajín, onedlho by sa mohli do mimoriadne delikátnej situácie dostať vlády iných štátov Európskej únie, v ktorých často žijú menšiny početnejšie, ako je časť slovenskej populácie, ktorá sa hlási k maďarskej národnosti.

Podporujem zámer vlády podporovať naše aktivity v medzinárodných vládnych i mimovládnych organizáciách v oblasti kultúry a umenia a bol by som veľmi rád, keby v tejto oblasti už prestali platiť politické filtre a názorové sitá, ktorými ministerskí činovníci delia slovenské reprezentácie v mimovládnych organizáciách na také, ktorým verejné zdroje sú otvorené a na také, ktoré si nielen náklady na činnosť, ale dokonca aj členské poplatky a účasť svojich predstaviteľov vo valných zhromaždeniach musia hradiť výlučne zo svojich prostriedkov. Prišli sme o niekoľko ponúknutých možností ovplyvniť činnosť takýchto organizácií na prospech našej kultúry iba preto, lebo navrhovaní kandidáti do exekutív zo Slovenskej republiky nemohli na seba záväzok vziať, hradiť si cestovné náklady na rokovania, pritom je všeobecne platné konštatovanie, že v oblasti kultúry a umenia sa aspoň deväť z desiatich zahraničných účinkovaní slovenských umelcov a súborov dá vybaviť na základe osobných kontaktov za málo peňazí a tá jedna, desiata prezentácia, ktorú usporiada profesionálna agentúra. často stojí viac, ako tých deväť.

Dámy a páni, ako spravodajca výboru som konštatoval, že návrh programového vyhlásenia vlády obsahuje niekoľko sympatických predsavzatí, ktoré by som nijako neváhal podporiť. Ale je v ňom priveľa všeobecných téz a primálo konkrétnych projektov, priveľa diplomatických fráz a neveľa kontrolovateľných zámerov. Navyše v okamihu, keď máme hlasovať o tomto programe druhej Dzurindovej vlády, ešte stále platí materiál, ktorý tento parlament schválil na návrh prvej Dzurindovej vlády a vtedajšej ministerky Schmögnerovej na jeseň 2001, teda strednodobý výhľad štátneho rozpočtu a ten na roky 2003 a nasledujúce nedáva nijakú garanciu, že takto definované ambície rezortu budú aj finančne zabezpečené.

Dámy a páni, programové vyhlásenie vlády pripomína žiadosť o úver. Jedna strana čosi prisľúbi a druhá strana má posúdiť, či je to projekt životaschopný a efektívny. Banky sú pred nami vo výhode. Tie môžu povedať, že peniaze poskytnú, ak uchádzač je ochotný do podnikateľského rizika investovať svoj majetok. Čo nám ako záruku ponúka za našu dôveru a súhlas tato vláda? Má premiér Dzurinda po štyroch rokoch šéfovania v exekutíve povesť schopného a obratného politika, renomé muža, nepoškvrneného podozreniami z korupcie? Šafárenia so štátnym majetkom a verejnými zdrojmi? Kto z nás môže po štyroch rokoch a najmä v predvolebnej kampani zodpovedne zodvihnúť ruku a povedať áno, toto je zbor kompetentných, zodpovedných a čestných ľudí, ktorí svoje postavenie vnímajú ako službu občanom. Viacerých ministrov tejto vlády poznáme. Vieme o ich prednostiach i slabostiach. Viacerí zatiaľ pripomínajú knihy menej ohmatané, ale tiež prichádzajú do vrcholných priestorov verejného života s istými životnými príbehmi. Nechcem byť skeptik, ale dôvodov na optimizmus nevidím veľa. Možno je to preto, lebo nie som prvovolič, ale ja tento bianko šek veru podpísať nemôžem, na to beriem aj voči prvovoličom aj voči ostatným občanom tohto štátu poverenie zastupovať ich v tomto parlamente príliš seriózne a zodpovedne. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Do rozpravy je ďalej prihlásený pán poslanec Miroslav Abelovský, pripraví sa pán poslanec Tibor Mikuš.

M. Abelovský, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážené kolegyne, kolegovia, nikto z mojich predrečníkov, ak som dobre počúval, sa nezaoberal časťou vládneho vyhlásenia, ktoré má názov bezpečný a efektívny štát a podnázov spravodlivosť.

V začiatku vystúpenia musím konštatovať, že časť vládneho programu týkajúca sa spravodlivosti je veľmi všeobecná, neobsahuje zásadné riešenia a je postavená len vo všeobecnej rovine. Hovorí síce o dôslednej reforme súdnictva, ale nástroje, ktoré mieni na to použiť, určite nebudú smerovať k deklarovanej, a to dôslednej reforme. Pritom zabezpečenie vymožiteľnosti práva je legitímny a správny cieľ. Je všeobecne známe, že inštitúcie Európskej únie sa v posledných štyroch rokoch vyjadrovali veľmi kriticky k stavu súdnictva na Slovensku, stavu jeho nezávislosti a hodnotiace správy opakovane kritizujú jeho stav a spôsob riadenia. Súdny manažment ako metóda zmeny je len čiastkovým riešením, nie zásadnou zložkou reformy. Napokon ani toto čiastkové riešenie nebolo konzultované na odbornej úrovni so sudcami - profesionálmi, pretože dôsledne nevystihuje prípady, keď je tento systém zásadne nepoužiteľný, ako napríklad pri vrátení veci krajským súdom na okresný súd a podobne.

Deklarovaný cieľ - zvýšenie kvality a rýchlosti súdneho konania sa nedosiahne ani znížením počtu okresných a krajských súdov. U niektorých okresných súdov je to výnimočne možné pripustiť, ale len po dôslednej odbornej diskusii. Ale u krajských súdoch to považujem za úplne zbytočné. Zrušenie krajských súdov bude mať smerom k deklarovanému cieľu skôr opačný účinok. Krajské súdy sa od svojho zriadenia materiálne a personálne vybudovali. Sú stabilizované a ich výkonnosť a kvalita je dobrá. Takýto krok nie je krokom systematickým, môžem ho nazvať len ako pseudokrok.

V časti, kde vláda hovorí o exekučnom konaní ako o jednej zo zložiek vymožiteľnosti práva, navrhuje príslušnú právnu úpravu zaviesť cez novelu občianskeho súdneho poriadku. Ide znovu len o čiastkové riešenie. Podľa nášho názoru práve exekučná časť by mala byť z občianskeho súdneho poriadku vynechaná, pritom by zostala len exekúcia v rodinných veciach, pretože podľa zákona 233/1995 Z. z. bol prijatý exekučný zákon a exekútori plne a zodpovedne vykonajú súdne a ostatné rozhodnutia. Skôr by sa naopak javilo potrebné, aby výkony, rozhodnutia robili zásadne len súdni exekútori a súdom by odpadla táto činnosť, čo by v konečnom dôsledku ich odbremenilo až na uvedenú výnimku, teda exekúciu v rodinných veciach, by neboli aktívni pri výkone rozhodnutia.

Pokiaľ vládny program rieši status sudcov, tento je podľa nášho názoru riešený kontraproduktívne. Na jednej strane je snaha o porovnateľnosť s inými európskymi krajinami, ale na druhej strane je snaha o postih. Tento postih však nesmeruje proti úkonom spočívajúcich v prieťahoch súdneho konania, ale v iných skutočnostiach, ale smeruje proti charakteru rozhodovania, teda proti tomu, ako sudca rozhodne. Toto určite nie je v súlade s európskym právom, ale zároveň je snahou o rozhodovanie v duchu politickej línie.

Sudca môže totiž rozhodnúť len podľa zákona, nie podľa priania tej-ktorej vládnej moci. Nie vždy ja navine sudca. Navine môže byť zlý zákon, a preto je vecou parlamentu, aby zákon upravila a schválila v prijateľnom znení. Najmä preto si myslíme, že rozhodovanie podľa zákona nemá nič spoločné s etikou. Laický prvok v disciplinárnom senáte nie je a nebude šťastným riešením. Povedie len k obavám sudcov vo veciach v zákone rozhodovať.

Zodpovednosť pri rozhodovaní je správny predpoklad, ale nik ho zatiaľ nezadefinoval. Zodpovednosť pri rozhodovaní je samozrejmosťou. Tá však nemôže spočívať vo vyslovení právneho názoru, ktorý má formu rozsudku, ak sa toto rozhodnutie niekomu nepáči. Na to je systém opravných prostriedkov, ktorý by mal vykonať nápravu.

V trestnoprávnej oblasti je potrebné zaviesť inštitút procesného práva zásadného charakteru, ktorý zjednoduší a zrýchli celý proces, pričom navrhovaná úprava vo vládnom programe je len čiastkovým riešením.

Inštitút špeciálneho prokurátora a osobitne špeciálneho súdu vychádza zo zásady nedôvery voči súdom a jeho zriadenie vytvára minimálne dva ústavnoprávne problémy, ktoré sa budú musieť veľmi starostlivo zvážiť. Nikdy však nepodporíme taký návrh zákona, ktorý nebude vychádzať z parlamentnej kontroly uvedených ustanovení.

Považujeme za absurdné, aby niekto v právnom štáte mohol navrhnúť, že zvláštneho prokurátora na návrh generálneho prokurátora by vymenovala vláda, ktorá je zostavená výsledne z politických nominantov. Takýto zákon, ak bude prijatý, musí mať také garancie, aby ani raz v budúcnosti nemohol byť zneužitý voči politickej opozícii bez ohľadu na to, ktoré politické strany ju budú tvoriť.

Niekedy máme dojem, že vytvorenie špeciálnych prokurátorov a súdov zaváňa päťdesiatymi rokmi, kedy tiež existovali osobitní prokurátori, súdy a sudcovia, ktorí rozhodovali výlučne politické procesy.

Vo vládnom programe sa objavuje aj zásadný programový cieľ, aj trestnoprávny inštitút Trikrát a dosť, zavedenie trestu absolútneho doživotia, prelomenie absorbčnej zásady ukladania trestu, zvýšenie hornej hranice trestnej sadzby pri súbehu trestných činov o polovicu. Aj bez hlbšej analýzy možno konštatovať, že zavedenie zásady Trikrát a dosť, ktorá ináč je politickou agendou jednej koaličnej strany, vyvoláva pochybnosti o jej ústavnosti. Je nesystémová a protiústavná, v evidentnom rozpore s čl. 50 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Podľa tohto ustanovenia len súd rozhoduje o vine a treste za trestné činy. Ak by sa aplikovala táto zásada, ktorá ináč už bola premietnutá do pripravovaného ustanovenia § 43 novely Trestného zákona, by v podstate znamenal, že trest za vypočítané trestné činy by bol dopredu určený, nebude možné uložiť iný trest ako trest doživotný, zákon nepozná žiadne výnimky ani s ohľadom na povahu činu, na pomery páchateľa, dokonca ani s ohľadom na zákonnú fikciu, to znamená zahladenie odsúdenia.

Takýto princíp storočiami vytvárané princípy trestného práva na európskom popiera, storočiami vytvárané princípy trestného práva na európskom kontinente najmä v stredoeurópskom poňatí a mimoriadne prepína úlohu trestnej represie. To, že súd by vôbec nemohol prihliadnuť na spôsobený následok, výber skutkových podstát pre doživotný trest, zrejme naznačuje, že by postačovalo napríklad pri trestnom čine lúpeže len nepatrná škoda, nepatrný stupeň násilia. Podobne je to u trestného činu vydierania. Ani na iné okolnosti by v dôsledkoch znamenalo, že v rade prípadov by uložený doživotný trest nielen samotní páchatelia, ale i značná časť verejnosti vnímala ako nespravodlivý. Tým by sa podrývala autorita trestného práva oveľa viac, ako si autori alebo predkladatelia myslia.

Recidíva najzávažnejších trestných činov vedúcich k strate života, napríklad pri trestnom čine teroru, vraždy, úmyselného všeobecného ohrozenia po tom, čo si páchateľ po odsúdení trest skutočne odpykal, je v praxi úplne výnimočná. Akokoľvek sme pátrali, kedy v minulosti došlo k takejto recidíve, posledná sa odohrala niekedy v roku 1950 a je jedinou recidívou vraždy po dlhodobom výkone trestu.

Ak si autori takéhoto počinu dávajú za úlohu takzvané vyčistenie ulíc, podľa názoru by sa tiež nekonalo. Objasnenie lúpeží, vydieranie, znásilnenie a pohlavného zneužitia je relatívne nízka. Pohybuje sa v priemere medzi 50 a 60 percentami, pri lúpežiach je ešte nižšia. Hlavný preventívny faktor, teda neodvratnosť trestu by tiež nefungoval.

Prijatie novely by malo za následok, čo predkladajú najmä kriminológovia, dôsledky spočívajúce vo zvýšenej miere krutosti páchateľov. Totiž pri ohrození doživotným trestom je možné dôvodne predpokladať, že by páchatelia častejšie ako doposiaľ siahali k odstraňovaniu obetí. Kriminológovia upozorňujú, že je to dejinami preverená pravda, že miera krutosti v spoločnosti je priamo úmerná krutosti trestania. Z pohľadu... To neznamená naše apriórne odmietnutie sprísnenia postihu tam, kde je na mieste. Ale to len po serióznej diskusii o možnostiach zlepšenia Trestného zákona, trestného poriadku s lepším vymedzením okruhu a úloh trestného práva. Takúto diskusiu však treba viesť na základe dôkladnej znalosti pôsobenia trestného práva spoločnosti, na základe dôkladnej znalosti vývojových trendov kriminality a ich zmien v závislosti od zmien v spoločenskej atmosfére a zmien trestného práva.

Máme pocit, že programové ciele spočívajú v takzvanej vláde tvrdej ruky, pri podpore ktorej takýto návrh vedie v dôsledku až k nebezpečenstvu vytvorenia nového totalizmu. Malo by byť predovšetkým úlohou odborníkov pôsobiacich v orgánoch činných v trestnom konaní alebo zaoberajúcich sa trestným právom, aby pri takýchto nebezpečných tendenciách prenášali argumenty tak, že trestné právo zostane v medziach, ktoré mu prináležia. A to v medziach určených zásadami subsidiarity a ekonómie trestnej represie. Len tak mimochodom treba uviesť, že podobný problém nedávno bol riešený v Českej republike, kde na návrh skupiny poslancov bol predložený takýto zákon. Česká vláda ho jednomyseľne odmietla. U nás je vo vládnom programe.

Vo vládnom programe sa vôbec nerieši otázka správneho súdnictva. Vezmime si zase len nedávny vývoj v Českej republike, kde Ústavný súd Českej republiky zrušil ako neústavnú celú časť týkajúcu sa správneho súdnictva, ktorú obsahuje Občiansky súdny poriadok a tak od 1. 1. 2003 v Čechách z tohto dôvodu zanikajú správne súdy v takej podobe, v akej existujú u nás. Keďže základy Občianskeho súdneho poriadku sú s Českou republikou rovnaké, vznikli ešte za bývalej federácie, takýto stav reálne hrozí aj na Slovensku.

Ústavný súd Českej republiky konštatuje, že právne úprava z roku 1991, keď bola vykonaná zásadná novelizácia Občianskeho súdneho poriadku, mala výslovne dočasný a prechodný charakter. Ide o vyriešenie zásadnej otázky postavenia správneho súdnictva, a to tak, či má byť súčasťou všeobecného súdnictva, ako je doteraz, alebo má sa vytvoriť osobitné správne súdnictvo.

Je potrebné vymedziť status správneho súdu, rozsah jeho právomocí smerujúcich na preskúmanie rozhodnutí orgánov verejnej správy a k tomu prispôsobiť štruktúru, personálne obsadenie a celý rad ďalších otázok, ktoré by vyžadovali špeciálne riešenie. O tom nie je vo vládnom programe ani zmienka, hoci ide celý rad problémov, ktoré bude nastoľovať prax v súvislosti so zvýšením právomoci orgánov samosprávnych celkov, ale aj ostatných orgánov miestnej správy.

Okrem toho som už spomenul, že vládne vyhlásenie sa nevenuje ani postaveniu jednotlivých súdov a to najmä Najvyššieho súdu republiky. Je ponižujúce, ak sa Najvyšší súd Slovenskej republiky zaoberá takými otázkami, ktoré mu zjavne neprislúchajú, ako je rozhodovanie o miestnej a vecnej príslušnosti, o súdnych poplatkoch a podobne na úkor zásadného postavenia tohto súdu. Tento by mal mať, tak ako je to vo všetkých vyspelých demokratických štátoch, rozhodovať len o mimoriadnych opravných prostriedkoch, publikovať, podieľať sa na tvorbe justičných zákonov a zovšeobecňovať súdnu prax. Tým by sa skvalitnila práca nielen tohto súdu, ale najmä súdov nižšieho stupňa. Musí byť riešené zásadným spôsobom v naznačenom smere zmenou systému opravných prostriedkov, v sústave súdov, pretože avizovaná čiastková novela Občianskeho súdneho poriadku to nevyrieši a ani takéto ustanovenia však vo vládnom programe nie sú.

Vážené kolegyne, kolegovia, keby pre nič iné, tak pre skutočnosti, ktoré som spomenul vo svojom vystúpení, by som programové vyhlásenie vlády nemohol podporiť. Ďakujem. (Potlesk.)

Z. Martináková, podpredsedníčka NR SR: Ďalej sa do rozpravy prihlásil pán poslanec Tibor Mikuš, ďalším v poradí je pán poslanec Igor Šulaj.

T. Mikuš, poslanec: Vážená pani podpredsedníčka, vážení členovia vlády Slovenskej republiky, vážené dámy a páni. Programové vyhlásenie vlády z môjho pohľadu má byť naznačením hlavných cieľov a priorít s uvedením časových následností, samozrejme, nie presných termínov, v akých sa majú dosiahnuť určité známe horizonty. Čiže má byť definované, akým spôsobom sa dosiahne určitý stupeň vývoja našej spoločnosti. Som presvedčený, že pri spracovaní programového vyhlásenia vlády je potrebné využiť pripomienku všetkých odborníkov a odborných grémií, bez ohľadu na to, aká je ich politická príslušnosť alebo náklonnosť. Musím však konštatovať, že tak teraz, ako aj často v minulosti neboli názory odborníkov rešpektované a zdá sa mi, že ani vypočuté. Na úvod chcem ešte podotknúť, že si vážim prácu všetkých tých, ktorí v dobrom úmysle pracovali na programovom vyhlásení vlády.

Chcem zdôrazniť, že som presvedčený, že každý člen vlády a každý poslanec, podotýkam, naozaj každý, má svojou prácou prispieť k udržaniu a rozvíjaniu hodnôt, ktoré sme zdedili a ktoré nás spájajú. Podstatnou časťou týchto hodnôt je demokratická a prosperujúca Slovenská republika, ktorá poskytuje podmienky na slobodný a spokojný, pokojný život každého občana, ktorý si ctí a váži zákony. Slovenská republika, ktorá bude prínosom a pevnou súčasťou Európskej únie, Slovenská republika, ktorá bude obohatením medzinárodného spoločenstva. Aby sa tieto očakávania a snahy naplnili, je potrebné zodpovedne pripraviť programové vyhlásenie vlády a zodpovedajúci plán činnosti vlády. Aby sme mohli dosiahnuť ciele, o ktorých som sa zmienil, musí programové vyhlásenie vlády obsahovať všetky tituly, ktoré sú dôležité z pohľadu funkčnosti Slovenskej republiky v dlhodobom časovom horizonte. Opakujem, všetky tituly, všetky činnosti a ich vzájomné súvislosti. S poľutovaním však musím konštatovať, že predkladané programové vyhlásenie vlády takéto požiadavky nespĺňa.

Verím, že mi dáte za pravdu, že jeden z najväčších problémov, ktorý trápi našu spoločnosť, je nezamestnanosť. Samozrejme, má vzťah, pevný vzťah ku konkrétnym oblastiam hospodárstva, a preto uvediem oblasti a súvislosti, ktoré jednoznačne chýbajú. Ako som už povedal, nezamestnanosť. Nenašiel som snahu riešiť tento problém. S využitím nástrojov, ktoré ponúka rezort hospodárstva alebo aj iné rezorty. Už som počul názor, že zamestnanosť, ak niekto hovorí o zamestnanosti, má si urobiť jasno v tom, v ktorej časti politického spektra sa pohybuje. Ja som presvedčený, že riešenie problému zamestnanosti nie je otázkou politickou, ale je to otázka, ktorou sa musí zaoberať každý, kto cíti zodpovednosť za svoju krajinu a za jej prosperitu. Zmysluplná zamestnanosť a optimálna zamestnanosť znamená na jednej strane z pohľadu ekonomického zvyšovanie príjmov do štátneho rozpočtu a na druhej strane znižovanie výdavkov štátneho rozpočtu. Ako dosiahnuť optimálnu zamestnanosť je otázka, na ktorú sa nedá jednoducho odpovedať, samozrejme, ale určite sa dá povedať pár slov k princípom, zásadám, ktoré treba dodržiavať, aby sme túto optimálnu, zmysluplnú zamestnanosť dosiahli.

V prvom rade si myslím, že treba dôsledne uplatňovať zásadu, že to, čo vieme vyrobiť sami, kvalitne a konkurencieschopné z hľadiska ceny, by sme mali podporovať a dovážať iba v minimálnej miere, v takej miere, aby motivovala našich výrobcov k ďalšiemu skvalitňovaniu ich výroby a samozrejme, k vyššej konkurencieschopnosti. Som teda presvedčený, že by bolo treba urobiť určitú inventúru našich potrieb a našich produkčných možností.

Ďalej som presvedčený, že je potrebné, aby sme komodity, ktoré sú úspešné doma a mohli by byť úspešné vonku, podporovali, aby sme podporovali ich výrobcov v exporte. Je to teda otázka obchodnej politiky. Verím, že ste tu tak ako ja v tomto programovom vyhlásení, nenašli zmienku o tom, ako to robiť.

Ďalšia zásada, ktorú treba dodržiavať, je samozrejme snažiť sa o podporu prílevu zahraničných investícií. Je potrebné vytvoriť podmienky a nástroje pre ich prílev, ale treba mať na pamäti, samozrejme, aj možné ohrozenie domácich výrobcov touto konkurenciou. Možno si pamätáte na reakcie niektorých krajín z posledného obdobia, keď sa zaoberali otázkami ochrany vlastných výrobcov a ochrany vlastného trhu.

Ďalší dôležitý titul, ktorý nie je dostatočne rozpracovaný, respektíve z môjho pohľadu prakticky chýba, je podpora malého a stredného podnikania. Dnes už tu odzneli mnohé slová, množstvo argumentov, množstvo faktov o dôležitosti malého a stredného podnikania. Nebudem ich opakovať. Poviem len jedno, súkromný sektor dnes vytvára viac ako 87 %, pokiaľ sa nemýlim, hrubého domáceho produktu. Malé a stredné podnikanie má význačné postavenie. Je preto potrebné určite dodržiavať zásadu, aby zákony boli jednoznačné, aby vykonávacie predpisy boli jednoznačné, aby boli stabilné v čase a aby ich platnosť, respektíve vstupovanie do platnosti, bolo ohlasované s dostatočnou časovou rezervou. Dáte mi asi za pravdu, že to, čo sa udialo na minulej schôdzi, týmto zásadám nezodpovedá.

Treba urobiť veľa v oblasti vymožiteľnosti práva, v oblasti zrovnoprávnenia podnikateľa so štátom. Je potrebné nespochybňovať podnikateľov, ale dopriať im status, ktorý si zaslúžia. Sú to ľudia, ktorí vytvárajú hodnoty. Je ďalej potrebné, samozrejme, zaoberať sa daňovými zákonmi a pracovnoprávnymi vzťahmi.

Ďalej je potrebné rozvíjať odvetvia, ktoré môžu priniesť v priebehu jedného volebného obdobia v násobkoch väčšiu zamestnanosť, než je súčasný stav. Je to oblasť cestovného ruchu. Z môjho pohľadu nie je ani zďaleka dostatočne rozpracovaná v programovom vyhlásení vlády, pretože nie sú definované nástroje, ktoré pomôžu k zlepšeniu v oblasti cestovného ruchu. Absolútne chýba energetika. Riskujeme kolaps vlastnej krajiny, pokiaľ sa nebudeme zaoberať dôsledne energetikou, energetickou sebestačnosťou v strednodobom časovom horizonte. Nie je dostatočne rozpracovaná oblasť budovania infraštruktúry krajiny. Sú to všetko oblasti, ktoré môžu poskytnúť veľkú zamestnanosť.

Ďalšia zásada - je potrebné prehodnotiť privatizáciu a neuskutočňovať ju ďalej takým spôsobom, akým bola uskutočňovaná doteraz. Utrpeli sme obrovské straty. Straty nielen tým, že sa nedosiahla optimálna cena, ale straty, ktoré budeme musieť znášať ďalšie roky, možno až desaťročia. Budú to straty, ktoré budú rezultovať z transferu zisku do iných krajín, straty, ktoré budú rezultovať zo straty primárnej a sekundárnej zamestnanosti. Nesmieme pokračovať v tom, aby minoritný vlastník ovládal spoločnosti. Je to veľmi zlý prístup. Nesmieme ísť cestou, ktorá najprv privatizuje oblasť obchodu a až potom oblasť výroby v strategických podnikoch. To sú všetko chyby, ktoré už sa nedajú, samozrejme, nedajú opraviť, ale treba urobiť maximum, aby privatizácia neprebiehala ďalej takým spôsobom, že hlavným argumentom bude rýchlosť. To jednoducho treba zastaviť.

Dôsledne treba obhajovať oprávnené ekonomické záujmy Slovenskej republiky v rokovaniach o vstupe do Európskej únie. Nedosiahli sme dobré výsledky, aspoň v oblasti energetiky nie. Krajiny, ktoré majú jednoznačne horšie elektrárne od nás, dosiahli lepšiu pozíciu, ako dosiahlo Slovensko. Len strata, ktorú bude znášať táto ekonomika, vyplývajúca z odstavenia elektrárne V1, je takmer na úrovni jedného štátneho rozpočtu. Pri argumentácii pri rokovaniach s Európskou úniou jednoznačne treba využívať domácich odborníkov a takisto stanoviská medzinárodných odborných inštitúcií. Vzhľadom na to, aké výsledky sme dosiahli v niektorých oblastiach, mám pocit, že znovu odborníci neboli braní do úvahy.

Ďalšia vec, ak hovoríme o tom, že by sme chceli skvalitniť výrobu, chceli by sme dosahovať lepšie výsledky, treba sa jednoznačne zaoberať sa možnosťami uplatnenia výsledkov aplikovanej vedy a výskumu. Mám na mysli biotechnológie, informačné technológie, technológie vedúce k znižovaniu energetickej náročnosti. Nenašiel som takéto tituly.

Ďalej, ak hovoríme o informatizácii spoločnosti, treba sa dôsledne zaoberať prenosovými kapacitami sieťových odvetví z hľadiska zamestnanosti a bezpečnosti prenosu informácií dôležitých z hľadiska funkčnosti štátu. V programovom vyhlásení nie je o tomto ani zmienka. Ak hovoríme o využívaní fondov Európskej únie, tak jednoznačne bolo už konštatované, že chýba nám implementačná jednotka. Chýba nám nástroj, ktorý by umožnil slovenským podnikateľom alebo inštitúciám pripravovať ponuky alebo žiadosti do tendrov, ktoré by mohli byť úspešné. Takisto je potrebné zamýšľať sa nad časťou zdrojov, ktoré si vyžaduje využívanie fondov z Európskej únie a ktoré musia pochádzať z domáceho prostredia.

Hovoril som, všetko toto má spoločný titul - zamestnanosť. Zamestnanosť v súvislosti s niektorými hospodárskymi otázkami a oblasťami. Chýba v programovom vyhlásení, toto tvrdenie je neoddiskutovateľné. Treba sa tým vážne zaoberať. Použil som pojem oprávnené ekonomické záujmy Slovenskej republiky. Určite sa dá do tejto kategórie zaradiť množstvo pojmov, ktoré tu odzneli - potravinová bezpečnosť, energetická bezpečnosť, trvalo udržateľný rozvoj, kvalitný a spokojný život občana. Predkladané programové vyhlásenie neobsahuje vyčerpávajúcim spôsobom ani tieto pojmy, ktoré sú dôležité z hľadiska funkčnosti našej krajiny.

Ďalej toto programové vyhlásenie neobsahuje súčasti, ktoré jednoznačne spadajú do rezortu hospodárstva, chýba jednoznačne zmienka o hospodárskej politike ako o celku a o jej jednotlivých organizačných, organických a integrálnych súčastiach, to jest chýba priemyselná politika. Vážení páni poslanci, pozrite sa na to, nie je tam! Chýba surovinová politika, nie je tam! Chýba energetická politika! Riskujeme kolaps spoločnosti ako celku, pokiaľ sa nebude vláda zaoberať energetickou politikou. Chýba jednoznačne obchodná politika so zameraním na vnútorný a zahraničný obchod. Chýba politika podpory rozvoja zahraničných investícií. Chýba stratégia rozvoja aplikovanej vedy a výskumu a stratégia využívania ich výsledkov. Chýba koncepcia rozvoja cestovného ruchu. Chýba koncepcia rozvoja malého a stredného podnikania. Chýba analýza dôsledkov privatizácie, ktorá bola vykonávaná doteraz na štátny rozpočet, chýba analýza tejto privatizácie a jej dôsledkov na zamestnanosť v dlhodobom časovom horizonte a chýba analýza tejto privatizácie a jej dôsledkov na funkčnosť jednotlivých odvetví našej ekonomiky a štátu ako celku. Chýba, samozrejme, aj analýza plnenia ekonomických kritérií na vstup do Európskej únie. Tieto tituly chýbajú ako nástroje, ktoré majú spolupôsobiť na znižovaní pasívneho salda zahraničného obchodu, na znižovanie zahraničnej a vnútornej zadlženosti, v konečnom dôsledku ako nástroje, ktoré majú za cieľ dosiahnutie alebo spolupôsobiť pri dosiahnutí vyrovnaného hospodárenia Slovenskej republiky v dlhodobom časovom horizonte. A, samozrejme, chýbajú súvislosti medzi jednotlivými odvetviami, ktoré podmieňujú ich funkčnosť alebo rozvoj. Ak povieme, že chýba energetická politika, chýba jej súčasť zameraná na šetrenie, tak, samozrejme, to má dôsledok na stavebníctvo, má to samozrejme dôsledok na zahraničný obchod. Ak povieme, že chýba energetická politika zameraná na rozvíjanie alternatívnych zdrojov, obnoviteľných zdrojov, ako sú malé vodné elektrárne, tak to má tiež vplyv na infraštruktúru krajiny, na stavebníctvo, na zahraničný obchod a sebestačnosť. Príkladov toho, čo chýba, je obrovské množstvo. Nebudem s tým unavovať.

Programové vyhlásenie vlády taktiež neobsahuje kvantifikáciu cieľov a prísne vzaté, z môjho pohľadu by ich ani nemuselo obsahovať, pokiaľ by obsahovalo jednoznačne princípy a zásady, ktoré budú dodržiavané v budúcom volebnom období a ktoré budú zohľadňovať oprávnené ekonomické záujmy Slovenskej republiky a teda aj oprávnené ekonomické záujmy každého občana. Tieto princípy a zásady nie sú uvedené a nie sú teda, samozrejme, ani dostatočným spôsobom potom prezentované ich dôsledky a súvislosti.

Zároveň chcem povedať, že ja a celý poslanecký klub HZDS podporujeme zahraničnú politickú orientáciu Slovenska. Ja osobne podporujem zmysluplnú privatizáciu, ktorá má priniesť zefektívnenie činností jednotlivých odvetví, a teda aj zefektívnenie hospodárstva celej Slovenskej republiky s rešpektovaním zásad trhovej ekonomiky a so zachovaním optimálnej zamestnanosti. Podporujem opatrenia, ktoré prispejú k tomu, že sa zlepší hospodárenie, reformy. Podporujem opatrenia, ktoré prispejú k tomu, aby Slovenská republika bola spoľahlivým partnerom a obohatením medzinárodného spoločenstva, ale nepodporujem toto programové vyhlásenie vlády, pretože neobsahuje to, čo je životne dôležité pre funkčnosť nášho hospodárstva ako celku.

Vážené dámy, vážení páni, členovia vlády, osobne veľmi oceňujem úroveň politického dialógu, ktorá tu zavládla, a dúfam, že všeobecná snaha udržať ho na vysokej kultúrnej úrovni aj vydrží. Čo však musím s poľutovaním konštatovať, je čo zlepšovať na úrovni dialógu predstaviteľov vlády s odborníkmi, pretože aj pri nepochybnej snahe pripraviť kvalitné programové vyhlásenie vlády, mnohé z pohľadu, znovu opakujem, funkčnosti hospodárstva Slovenskej republiky, mnohé dôležité tituly v tomto programovom vyhlásení buď čiastočne, alebo úplne chýbajú. Je veľa čo naprávať a dopĺňať na tomto programovom vyhlásení. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)