P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. O faktickú, s faktickou poznámkou pán Hopta.

I. Hopta, poslanec: Pán poslanec rozprával o tom, že je potrebné skoncovať s teroristickými organizáciami, ja plne súhlasím, len sa pýtam, kto skoncuje s najväčším teroristom, ktorý robí politiku takú, akú robí vo svete. Po druhé, rozprával tu o tom, že je to v podstate humánna akcia, že v podstate o nič nejde. Tak, vážení, ak je to humánna akcia, nepotrebujete rozhodnutie Národnej rady, vláda rozhodne, no a, samozrejme, bol by som najradšej, keby členovia vlády i poslanci vládnej koalície išli príkladom, vyslali tam svojich synov, za vlastné úspory a problém by bol vyriešený. V tom prípade aj poslanci KSS by za to zahlasovali. Bola by to humánna akcia, s vlastnými ľuďmi a nech sa páči, choďte a bojujte za záujmy Spojených štátov amerických. Pýtam sa, ak by ste mali predložený zoznam tých 75 vojakov, ktorí tam majú ísť, a boli by tam vaše vlastné deti, hlasovali by ste tiež za? To by ma veľmi zaujímalo. A ak áno, máte možnosť, prihláste ich tam.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Nakoľko sa nikto s faktickou poznámkou neprihlásil ďalej, tak poprosím pána poslanca Fajnora, ktorý je prihlásený do rozpravy. Nech sa páči. Pripraví sa pán poslanec Ďaďo.

K. Fajnor, poslanec: Vážené kolegyne, kolegovia, vážená vláda, vážený pán predsedajúci. Jednou z príčin potenciálneho útoku na Irak je aj ochrana ľudských práv. Áno. Súčasný svet je popretkávaný bojom za ľudské práva, je to pochopiteľné, keď ľudské práva patria medzi najcennejšie atribúty spoločenstva ľudí na tejto planéte. Intenzita boja za ľudské práva sa stupňuje najmä preto, že sú sústavne v mnohých častiach sveta porušované. Prečo? pýtam sa. Predovšetkým preto, že silnejší si ľudské práva vysvetľuje po svojom. Existujú rôzne definície ľudských práv najmä z pohľadu, čo sa dáva obsahu tohto pojmu. Najdôležitejšie sú však právo na život, právo na mier, právo na prácu, právo na slobodné rozhodovanie o spôsobe svojho života, ochranu zdravia a možnosti vzdelávania. Práve tieto spolu s ostatnými právami, ktoré robia človeka človekom, sú neustále ohrozované teroristickými a vojenským aktivitami. Potvrdzuje to stručný exkurz do vývoja ľudskej spoločnosti, v ktorej najmä vojnové konflikty doteraz neboli poslednými. Nikdy sa navždy neskončili. Majú svoje pokračovanie. Žiaľ, stále v obludnejšej podobe. Uskutočňujú sa vždy v mene mocenských záujmov. V ich pozadí sa strieda boj o náboženské, nacionálne, ale najmä ekonomické záujmy, ktoré sú hlavným zdrojom vojen. Nikdy v nich nešlo o presadzovanie ľudských práv všetkých bez výnimky. Ale iba o práva mocných, predovšetkým kapitalistických nadnárodných monopolov. Oni chcú vládnuť svetu, jeho prírodnému bohatstvu, akým sú surovinové zdroje a svetové trhy. Chcú vládnuť lacnej pracovnej sile v mene svojich ekonomických záujmov. Posledný príklad je príprava vojny proti Iraku. Čerta starého ide Bushovi o odstránenie hrozieb použitia zbraní hromadného ničenia, ktoré údajne podľa neho vlastní Husajn. Bush si chce vojnou riešiť v prvom rade a predovšetkým svoje vážne ekonomické problémy a, samozrejme, i mocenské. A práve na to potrebuje vojnu. Kašle na nejaké imaginárne ľudské práva. Tie budú po vypuknutí vojny masovo potláčané a krvavo likvidované, a to nielen v Iraku, ale ako upozorňujú významné svetové osobnosti, hrozí potláčanie ľudských práv miliónom ľudí na tejto planéte. Pritom je zarážajúce, že napríklad kresťan Bush a jeho súkmeňovci totálne ignorujú hlavu katolíckej kresťanskej cirkvi, ktorá vyzýva k mierovému a iba k mierovému riešeniu irackej krízy. A nech nikto nepochybuje, že pápež má veľmi dobré a spoľahlivé informácie a vie, prečo vyzýva k mieru. A neposlúcha ho, žiaľ, ani náš kresťan katolík a ako začínajú ľudia volať, ani vojnychtivá vláda. Mali by nám povedať, prečo nevychádzajú zo stanoviska pápeža, ale amerického prezidenta. Predpokladám, že tomuto múdremu a vzdelanému kolektívu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky netreba ďalej zdôvodňovať, že vojna je najmasovejším prostriedkom, najhrubšou formou porušovania ľudských práv nevinných ľudí, predovšetkým žien, detí a starcov. V mene skutočných ľudských práv odmietame vyslanie našich vojakov na vojnu proti Iraku. Odmietame farizejské zdôvodnenie, že naši vojaci tam idú dobrovoľne a budú plniť iba humanitárne poslanie. Nedovoľme vláde premiéra Dzurindu tento hazard. Spoločne zdvihnime svoj hlas proti vojne v Iraku bez ohľadu na to, ako rozhodne Rada bezpečnosti OSN. Neprispejme k ďalšej genocíde irackého ľudu. Zbrane hromadného ničenia sú nebezpečné nielen v Iraku, ak ich má, ale sú nebezpečné rovnako v rukách vlád, či už Spojených štátov, Pakistanu, Indie, Ruska, Izraela, či ďalších krajín. Všade sú nástrojom mocenských záujmov a porušovania základom ľudských práv. Preto odsudzujeme hrozbu vyslovenú americkými politikmi, že v prípade neúspechu konvenčných zbraní použijú proti irackým vojenským cieľom aj jadrové zbrane. Hľa, kam až dospela sústavne proklamovaná túžba americkej vlády po mieri a ľudských právach.

Vážené kolegyne, kolegovia, na základe môjho krátkeho príspevku si vás dovolím úctivo poprosiť, hlasujete podľa svojho vedomia a svedomia a nie, ako povedal pán kolega Mikloško, že až teraz, po 13 rokoch, dali svojim poslancom voľnosť. Ďakujem pekne.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Fajnorovi. Konštatujem, že s faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto, končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou a nasleduje pán poslanec Ďaďo, prihlásený do rozpravy. Nech sa páči!

V. Ďaďo, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér. Skôr ako prejdem k predloženému programu, tak niekoľko, alebo jedna veta na zamyslenie pre nás všetkých, 150 poslancov. Skutočne to hovorím od srdca, na poslednej alebo ostatnej schôdzi Národnej rady som sa hanbil za naše správanie sa, pretože nie sme roboty, plechové, ktorých naprogramujú politické strany a musia tak, ako chcú hovoriť, ale každý máme iný názor. Každý máme iný názor. A ak tu bolo skonštatované, že politická kultúra sa zmenila, tak ešte asi 20 poslancov možno by sa malo zmeniť, pretože neustále útoky, neustále útoky do päťdesiatych rokov a kde-kade inde neprispievajú ani kultúre a bez rozdielu, či to je z našej strany alebo zo strany hociktorého ďalšieho poslanca. Prosím, venujme sa v ďalšej časti aj v ďalších rokovaniach nášho pôsobenia tohto volebného obdobia tomu programu, čo je venovaný, nesúhlasme jeden s druhým, ak chceme nesúhlasiť, ale neútočme na seba takými spôsobmi, ktoré absolútne nemajú s kultúrou poslanca nič spoločné.

Dámy a páni, každý človek s vedomím a úctou a medzi takých ľudí sa snáď počítam i ja, je proti akejkoľvek vojne, proti akémukoľvek násiliu, zvlášť ak je to násilie, ktoré by malo byť s použitím sily či zbraní, ak je to násilie, ktoré spôsobuje a môže spôsobiť utrpenie. Preto som sa rozhodol vo svojom krátkom vystúpení skutočne požiadať vás ako kolegov, aby sme sa rozhodovali každý podľa svojho vedomia i svedomia, aby sme nedovolili, aby nasledujúci tlak na vytvorenie útoku na Irak bol tlakom, kde by i naša republika mala svoje meno. Aby sme ustúpili, nedovoľme, aby sme ustúpili tlaku Spojených štátov, ktorý podľa môjho názoru je väčší než všetky zásoby irackej ropy. To je moja požiadavka smerom k vám. Je to tlak, ktorý je skutočne vedený túžbou po sláve muža dokázať svoju silu a dokázať tú silu i panovačnosť, pretože tu boli vyložené mnohé prostriedky na to, ktoré sa už nedajú stiahnuť naspäť. Včerajšie dôkazy v Bezpečnostnej rade OSN, vážení kolegovia, vážený pán premiér, to sú dôkazy ako stavba snehuliaka v rovníkovej Afrike pri 30 stupňoch tepla. Veci, fotky, telefonáty, v takej vyspelej technike, ako je dnes, konštatujeme, že odtiaľto sa niečo stratilo a prenieslo niekde inde. Prosím vás, veď existuje taká technika, že ten, kto by to mal, tak by mal povedať, aj kam to kráčalo. Však predsa nie je slepý, aby nevedel, kam to kráčalo. Však sú družicové systémy a iné špionážne zariadenia, ktoré dokonale zmapujú všetko, čo existuje. To, čo tam včera bolo, to bola fraška. Fraška predložená na to, čo by malo ovplyvniť svet a skutočne to nemôže človeka jednoducho len tak zobrať, že na základe toho sa rozhodne a povie, že je potrebný takýto útok alebo zásah. Ak sa domnievate, že to, čo tu hovorím, je len presvedčenie komunistu, tak prosím, pred chvíľou, ako som išiel dole, som si pozeral internet a je tam Nový čas. Ten určite nie je novinami úsvitu, ani toho, kto je sympatizantom s KSS. A teraz vám poviem skutočné fakty spred 30 sekúnd, ako som išiel dole. 64, 7 % respondentov z 1600 je proti tomu, aby sme dnes vyslovili súhlas s vyslaním jednotky. 12,4 nevie a 13,9 hovorí, že áno. Áno, beriem aj tie pripomienky, ktoré tu boli povedané, že verejná mienka niekedy môže byť z rôznych zdrojov, lebo vieme, kto to teda, ale mali sme brať do úvahy aj túto myšlienku a nebrať len to, či to hovorí predstaviteľ HZDS, Smeru, KSS, ANO alebo SDKÚ, ale brať aj to, že to hovoria naši voliči, občania tejto vlasti. Pozrite, aj ja mám manželku a ešte jedenásťročného syna. Isteže, aj ja by som za nich dal život, ani ja si neviem predstaviť život bez nich a skúste si postaviť aj vy tú otázku, ktorá tu už bola povedaná, keby sme tak mali my sa postaviť, že áno, nemáme, a musíme riskovať stratu nášho manžela, manželky či dieťaťa, či by nám to nebolo ľúto. Skúsme sa pozastaviť nad slzami nie jednej z matiek, ktorá v takejto situácii môže nevinne, nevinne stratiť svoje najmilšie, čo má, a to je skutočne situácia, ktorá stojí na zamyslenie. Ja si myslím, že by sme mali ako demokratickí poslanci, ako skutočne ľudia, ktorí majú chápanie pre demokraciu, dokonale využiť svoje svedomie na to, aby sme ho nepošliapali trpiacimi a zmrzačenými deťmi, aby sme nedovolili to, že deti môžu stratiť matky, či synov, či rodičov, aj tí, ktorí by mali ísť od nás z tej Slovenskej republiky, aj tí sú mnohí rodičia, aj tí majú svoje deti. Aby sme jednoducho nedovolili to, že tieto matky niekedy budú plakať za naše rozhodnutie, za naše politické rozhodnutie, pretože vojna nikdy nič dobré nepriniesla. Je tu šanca, obrovská šanca na základe rokovania, aj z dnešnej diskusie bolo tu mnoho podnetných návrhov na vyčkanie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN. Je tu šanca na to, aby sa celý konflikt, ktorý je, uzavrel mierovou cestou, a to, do čoho sa my dnes vrháme, prosím, považujem za určité dobrodružstvo. Tak ako chceme a mali by sme riešiť problémy Slovenskej republiky, tak by sme aj v medzinárodnej politike mali riešiť rozdielne názory nie násilím, ale rokovaním, podmienkami, vyčkaním, aby sme nepovedali, že niečo sa stratilo tu len preto, že to ktosi premiestnil inde, ak nemáme na to dôkazy. V závere skutočne posledná veta. Prosím, nezneuctime všetci svoje ruky pri hlasovaní tým, že budeme mať tie ruky vinné po niekoľko desiatok rokov za straty na životoch, ktoré sa môžu stať vojnou v Iraku. Ďakujem. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Ďaďovi. Konštatujem, že faktické poznámky nie sú. Kvitujem rýchlosť rokovania a prosím pána poslanca Zalu, aby predniesol svoj príspevok. Verím, že v duchu posledných vystúpení. Pokiaľ ide o rýchlosť, samozrejme.

B. Zala, poslanec: Vážený poslanecký zbor. Zaznela tu diskusia a v tejto diskusii argumenty. Ak by som hodnotil tieto argumenty z takého typového pohľadu, zdá sa mi, ako keby tu prebiehala diskusia o tom, či na jednej strane je Irak vinný a je príčinou vojny, ktorá tu bude, a či sú alebo nie sú dôkazy o tých alebo oných aktivitách, ktoré v Iraku prebiehajú. Takto argumentujú predovšetkým poslanci vládnej koalície, ak vynechám poslancov za KDH. Na druhej strane v podtexte argumentácií, ktoré počúvam predovšetkým od poslancov za KSS, zaznieva v podtexte, akoby Irak nepatril až tak medzi tie najhoršie režimy, ako keby tu boli aj režimy horšie, ako keby sa tu páchali aj zločiny strašnejšie. Ja si myslím, že podstata, o ktorej by sme mali dnes diskutovať vo vzťahu k tomu uzneseniu, ktoré predložila vláda Slovenskej republiky, je trošku inde. Mali by sme sa na túto vec pozrieť z hľadiska Slovenskej republiky ako štátu, ako republiky. Som ďaleko od toho, aby som obraňoval Saddáma Husajna, opačne, je to diktátor, despota, vrah. Použil zbrane hromadného ničenia, to je nepochybné a nemusíme debatovať o tom, či raz pod vplyvom Spojených štátov, raz pod vplyvom svojho subjektívneho rozhodnutia alebo z iných príčin. Použil tieto zbrane, použil ich vo vojne s Iránom, použil ich proti Kuvajtu, použil ich voči vlastným Kurdom a môže ich použiť v budúcnosti takisto proti hocikomu inému. Diktátora treba odstrániť, ale, prosím vás, neodstraňujme uznesením, ktoré predkladá vláda Slovenskej republiky s diktátorom aj Radu bezpečnosti Organizácie Spojených národov.

Dámy a páni, nerozumiem horlivosti a - to je môj výraz - bojachtivosti vlády Slovenskej republiky. Vytváranie akýchsi medzinárodných koalícií, medzinárodných spoločenstiev, ktoré by mali, zdôrazňujem, nahradiť systém Organizácie Spojených národov, je najnebezpečnejším precedensom od 2. svetovej vojny.

Iste, môžeme mať námietky k činnosti Bezpečnostnej rady v celej jej histórii aj v súčasnosti. Aj to, že sa mnohé jej rezolúcie neplnia, ale treba zdôrazniť, nemáme nič lepšie v medzinárodnom práve. Tu si dovolím uviesť paralelu s problémom parlamentnej demokracie. My vieme veľmi dobre zadefinovať desiatky a desiatky nedostatkov parlamentnej demokracie. A napriek týmto nedostatkom si ju strážime ako oko v hlave a nechceme ju zničiť a nechceme ju zlikvidovať. Prečo? Pretože nemáme nič lepšie. Vyskúšali sme si to na našej štyridsaťročnej histórii, keď bola parlamentná demokracia zlikvidovaná.

Uznesenie predkladané vládou nesie z môjho pohľadu skutočne všetky znaky militarizmu. Nevyžaduje novú rezolúciu Bezpečnostnej rady podľa článku 42 Charty OSN. Nasadzuje slovenských vojakov do bojových akcií a chce vyradiť vo svojom poslednom článku Národnú radu Slovenskej republiky z rozhodovania.

Neprihováram sa teraz k vám skutočne ako opozičný ani koaličný, prihováram sa vám ako k zákonodarcom. Od nás pochádza legitimita vlády, my zodpovedáme za jej činnosť. Základný zmysel parlamentarizmu - a my sme parlamentná republika - je v tom, že zodpovedáme za kontrolu výkonu moci. Ak vláda koná zle, neuvážene, škodlivo, je našou povinnosťou ju zabrzdiť. Prosím, urobme tak, urobme tak v mene toho, aby Slovenská republika konala v súlade s medzinárodným právom, aby konala v súlade s rozhodnutiami Bezpečnostnej rady a predovšetkým článku 42 Charty, ktorý jediný oprávňuje na to, aby bola použitá vojenská sila voči inému štátu. Nesúhlasme s týmto rozhodnutím vlády, pretože vláda sa nemusí ponáhľať. Keď Bezpečnostná rada rozhodne, vláda môže parlamentu predložiť uznesenie už na základe tohto rozhodnutia. Ak rozhodneme potom a budeme potom hlasovať za vyslanie slovenských jednotiek na základe rezolúcie Bezpečnostnej rady, a teda štyrdisaťdvojky, ktorú spomínam, budeme hlasovať zodpovedne, pretože nespravíme zo Slovenskej republiky agresora. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi Zalovi. Opäť konštatujem, že nikto s faktickými pripomienkami ani poznámkami sa nevyskytuje. Takže, nech sa páči, posledný poslanec, ktorý sa prihlásil písomne do rozpravy, pán Ľubomír Lintner z ANO.

Ľ. Lintner, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, kolegyne, kolegovia, vypočuli sme si už dnes viacero slov o medzinárodnoprávnych súvislostiach uznesenia, o ktorom rokujeme. Veľmi často tu zaznievalo slovo vojna. Áno, vojna je to, čo najviac zasahuje do nášho svedomia, čo najviac komplikuje naše rozhodovanie.

Ja však chcem upriamiť pozornosť na aspekt, pre ktorý sme sa ocitli v zákonodarnom zbore a totiž ten aspekt a pozícia politikov. Zaujali ma aj otázky pána poslanca Mikloška. Je to skutočne zaujímavé, pýtať sa, či naše zbrane sú tie dobré zbrane a či zbrane protivníka sú tými zlými zbraňami. Nevidím na to inú odpoveď, len takú, že závisí kto, aký typ politika, aký typ politiky tieto zbrane dokáže dať do pohybu. Pán Mikloško hovoril aj o morálnej autorite. Sú Spojené štáty takou morálnou autoritou? dal si akademickú otázku. Mal som z jeho slov pocit, ako keby sa prikláňal k tomu, že momentálne je vyššou morálnou autoritou Svätý otec. Ale aj tam máme poučenia z histórie, lebo iní pápeži v mene tej morálne autority cirkvi dali do pohybu vojská alebo dávali do pohybu vojská. Mám takú skúsenosť z nedeľnej relácie na stanici Hviezda v Nitre, kde ma diskutujúci zasypali otázkami predovšetkým o Iraku a o štrajku železničiarov a dovolal sa tam aj katolícky kňaz, ktorý istým spôsobom moje postoje v prospech uznesenia vlády pocítil ako vstupovanie do svedomia ministrov, ktorí vo vláde hlasovali, teda ministrov za KDH, ktorí hlasovali vo vláde proti tomu uzneseniu.

A pripomenul mi, že, pán Lintner, vy vstupujete do svedomia a kritizujete 84 % veriacich na Slovensku. Ja som len poznamenal, viete, keby bolo na Slovensku 84 % veriacich, tak by Slovensko bolo takmer morálne krištáľovo čisté. Preto keď už hovoríme o viere, tak to je niečo osobné, ale tam platia aj nejaké pravidlá, božie prikázania, siedme - nepokradneš, ôsme - neprerečieš krivého svedectva. Tak som sa ho pýtal: Nie sme tak trochu farizeji? Niekedy nám vyhovuje jedno a niekedy sa správame ináč.

K tomu môjmu, na čo chcem apelovať na všetkých vás, na tú pozíciu politika. 28. januára 1991, čo bol 11. deň operácie Púštna búrka, ktorou Američania reagovali na obsadenie Kuvajtu irackými vojskami, odvysielal vtedajší reportér CNN Peter Arnett rozhovor s irackým vodcom Saddámom Husajnom. V tom rozhovore sa reportér irackého prvého muža opýtal, či nakoniec použije arzenál chemických a biologických zbraní. Jeho odpoveď znela: "Použijeme zbrane, ktoré budú porovnateľné so zbraňami, ktoré budú použité proti nám. Už doteraz sme ukázali, že si za svojím slovom naozaj dokážeme stáť." Koniec citátu. Na ďalšiu otázku Petra Arnetta, či boli skutočne zničené iracké jadrové výrobné zariadenia, ako to tvrdil Pentagon, Husajn odmietol spomínanú skutočnosť potvrdiť a odpovedal slovami o morálke Iračanov: "Nech už agresori zničia čokoľvek, pokiaľ obyvatelia Iraku zostanú bez poškvrny a verní Alahovi, môžu z trosiek vystavať ešte veľkolepejšie stavby." Koniec citátu.

Závery z previerky inšpektorov na irackom území pred štyrmi rokmi potvrdili, že krajina má k dispozícii zbrane hromadného ničenia. Saddám inšpektorov vyhnal a vedca, ktorý poskytol informácie, dal popraviť. Posledná previerka misie expertov síce priame dôkazy o existencii zbraní hromadného ničenia nezískala, ale nenašla ani dôkazy o tom, že iracká vláda dala tieto zbrane zničiť. To je len pár faktov zo správania sa Saddáma Husajna v posledných rokoch.

Kolegyne, kolegovia, postoj voči Iraku sa nevytváral za jeden deň, týždeň, mesiac, ale vytváral sa viac ako 12 rokov. Domnievam sa, že ak náš prístup k schváleniu vládneho uznesenia bude vychádzať z vyčkávania na jednoznačné dôkazy, či na irackom území sú, alebo nie sú zbrane hromadného ničenia, nie je to ten najsprávnejší prístup. V tomto smere tu už na tejto pôde dnes boli vypovedané viaceré slová a tak len opätovne zdôrazním to, čo už povedal kolega z poslaneckého klubu pán Béreš, že určite nie je ľahké rozhodnúť o zapojení sa do operácie, ktorá v sebe nesie veľké riziko. Avšak oveľa väčšie riziko by bolo ignorovať reálnu hrozbu, ktorú predstavuje iracký režim. Ten by mohol o pár rokov spôsobiť ešte väčšie problémy a aj pre európsky kontinent. Samozrejme, že sa dá zvoliť taktika vyčkávania. Európa sa rozdelila a predstavitelia aj viacerých členských krajín Severoatlantickej aliancie ďalej hovoria o tom, že irackému vodcovi treba dať ďalšiu možnosť. Pripomínajú, že spor treba riešiť mierovou cestou a dospieť k dohode.

Prirodzene, že normálne uvažujúci občan sa pridá na stranu týchto postojov. Je to úplne prirodzené, že vojnový konflikt, v ktorom by mali mať účasť aj slovenskí vojaci, vyvoláva pocit z ohrozenia vlastnej krajiny. Ponúkam ešte jeden exkurz do histórie, bol tu už viackrát spomínaný. Aj francúzsky ministerský predseda Daladier v druhej polovici tridsiatych rokov minulého storočia v období nástupu Adolfa Hitlera presadzoval vyjednávanie, presadzoval dohody a zmluvy. Hitler anektoval Rakúsko a hoci sa ponúkala možnosť zastaviť Hitlerovu rozpínavosť, politici sa spoliehali na diplomatické riešenia. Mníchovská dohoda bola jasným dôkazom aj na úkor zabratia českých a slovenských území. Dokonca nedôverčivý Stalin uzavrel s Hitlerom dohodu a história uvádza, že v prvých ranných hodinách 22. júna 41, keď hitlerovské vojská napadli bývalý Sovietsky zväz, Stalin, neveriac tomuto útoku, v údive vyslovil slová: Však sme s ním podpísali mierovú zmluvu!

Ďalšia skúsenosť je z územia, ktoré je len niekoľko stoviek kilometrov od Slovenska, bývalá Juhoslávia. Už sa to tu spomínalo, tam zasiahli spojenecké vojská bez rezolúcie Bezpečnostnej rady, prijímala sa dodatočne. Vtedy európske krajiny ukázali jednotný postoj, hoci mnohí tento útok označovali ako barbarský čin. Ako to už vo vojne býva, priniesla aj obete na civilistoch. Dnes je tam mier. Bolo by to tak však, keby neprišiel zásah? Treba si uvedomiť, že Srbsko sa aj vďaka tomu zbavilo Miloševiča, ktorý je v súčasnosti pred Haagskym tribunálom, a ako sa ukázalo, ani doma nemal takú veľkú podporu, ako ukazovala vtedajšia propaganda.

Áno, viem, že tieto dni sú pre nás mnohých dilemou. Na jednej strane vyčkávať, pokúšať sa hľadať dohodu s irackým režimom, či na druhej strane to vyriešiť vojenským zásahom. A nepochybne, rozhodovanie medzi týmito dvoma protipólmi je určite zložitejšie ako za čias Hitlera. Vtedy totiž neexistovali zbrane hromadného ničenia, ktoré majú globálny charakter. Ale práve tento moment by nás ako politikov mal posunúť k rozhodnutiu podporiť vyslanie našich jednotiek, pretože vyčkávanie z pohľadu existencie rozširovania teroristických útokov, to vyčkávanie je oveľa nebezpečnejšie pre našu budúcnosť. A tu nejde o žiadnu bojachtivosť vlády, pán Zala, či všetkých nás, čo chceme podporiť vládne uznesenie. Som presvedčený, že vyslanie jednotky či zásah na území Iraku nie je žiadnym pachtením po boji, je volaním po mieri, aj keď ten mier podobne ako na území bývalej Juhoslávie bude zrejme treba vynútiť silou. Je to však mier pre budúcnosť našich detí a vnukov, aj keď nepochybne zásah prinesie obete.

Chcel by som v tejto chvíli vysloviť aj podporu postoju predsedu vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý sa pridal k vyhláseniu predstaviteľov ôsmich európskych krajín, a pripomínam, že v tejto osmičke sú aj predstavitelia troch našich susedov. A jadrom tohto vyhlásenia je žiadosť o dôrazný postup a výzva k ďalším krajinám Európy na obnovenie súdržnosti Aliancie. V argumentoch proti vyslaniu našej jednotky sa mnohí odvolávajú na postoj Francúzska a Nemecka. Chcel by som k tomu krátku poznámku. Budúca zjednotená Európa by nemala mať svoju zahraničnú politiku pod kuratelou Francúzov a Nemcov, aj história nám dokazuje, že takéto sprivatizovanie či privlastnenie politiky veľkými krajinami je na úkor krajín malých. Uznávam, že naše rozhodovanie nie je jednoduché a je zložitejšie o to viac, že Slovensko nie je členskou krajinou NATO. O to viac by sme mali byť však zodpovednými politikmi a nebyť populistami.

Prijatie vládneho uznesenia, to nie je rozhodnutie politikov o vojne. Je to rozhodnutie politikov o budúcnosti tejto krajiny a tá budúcnosť je v začlenení do severoatlantickej bezpečnostnej štruktúry. Chcem vás preto vyzvať, zvažujte pri svojom rozhodovaní všetky poučenia z histórie. Zvažujte všetko to, čo Slovensko muselo aj vo svojej novodobej histórii od roku 1993 prekonať, aby sa dostalo k tejto historickej možnosti. Áno, vojna je strašná a nikto z rozumných ľudí si vojnu neželá. Nikto z rozumných ľudí a politikov ani vojnu nevyvoláva. Dá sa však ísť cestou mierových dohôd s diktátorom? Dá sa spoľahnúť na sľuby diktátora? Niekedy v zásahu sily treba vidieť aj vyšší princíp. Často mi v týchto dňoch prišlo na um Čapkovo dielo Matka. Všetci ho určite poznáte. Matka Dolores mala štyroch synov, Ondreja, Jiřího, Kornela, Petra. Všetci štyria jej zomreli ako obete vojny. Obetovali sa pre česť, pre národ, pre ľudstvo. Aj manžel matky zomrel v ďalekej Afrike, keď sa snažil presadiť myšlienku slobody. V rozhovoroch s mŕtvymi Dolores vyčíta všetkým, že zbytočne hazardovali svoje životy. Zostáva jej ešte posledný, piaty syn, najmladší, miláčik Tony. Matka sa oňho bojí, bráni ho, nechce, aby sa stal Tony obeťou. Mŕtvi ju prehovárajú a ona sa proti nim stavia svojou materskou láskou. Až keď Dolores počuje naliehavý hlas z rádia, ďalšej ženy, hlásateľky, ktorá oznamuje, že nepriateľ potopil loď, na ktorej bol aj jej syn, ale napriek tomu opätovne vyzýva na ďalšiu podporu k spravodlivému boju, matka Dolores zmení svoje rozhodnutie a Tonymu nielenže povolí vstup do armády, ale sama mu podáva otcovu pušku.

Kolegyne, kolegovia, chcem vás poprosiť, aby ste pri svojom rozhodovaní si uvedomili aj postoj tejto matky. Je v ňom skrytá sila ženy, ktorej poslaním je dávať život a udržovať ho, ktorá však v dôležitej chvíli dáva do popredia svedomie a vyšší princíp uvedomenia, že neúčasťou sa nedá zachraňovať ohrozené ľudstvo.

Ani poslanecký klub Aliancie nového občana neprišiel k svojmu rozhodnutiu jednoduchým postupom. Dlho sme diskutovali a rovnako ako kolegovia z KDH, ktorých pozdravujem, ale verím, že diskutujú teraz prípadne o zmene svojho rozhodnutia, rovnako sme dlho diskutovali a rovnako ani na pôde poslaneckého klubu Aliancie nového občana neboli rovnaké názory. Ale dohodli sme sa, že v danej chvíli je politickou zodpovednosťou vo všetkých tých súvislostiach podporiť vládne uznesenie. Domnievam sa, pán predseda Smeru, Fico, že práve vyslanie slovenskej jednotky do protiteroristickej aliancie je obhajobou národnoštátnych záujmov Slovenska. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Lintnerovi. Teraz sa pýtam kolegov poslancov, ktorí sa prihlásili, lebo pán Lintner bol posledný písomne prihlásený, či všetci uvedení poslanci, ktorí sú na tabuli, sú už ústne prihlášky do rozpravy. Áno. Prosím, keby sa... Ak sú niektoré medzi nimi faktické, tak počkajte, prosím vás. Ktorí sú faktické? Je niekto faktické? Štvorka? (Hlasy v sále.) Štvorka a šestka. Ďakujem pekne. Poprosím vás, keby ste sa vymazali s tým teda, že ešte otváram poslednú možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Ďakujem pekne. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy. Poprosím, keby bola tabuľa "odmazaná". (Hlasy v sále.) Ja to už mám napísané, priatelia! Pokojne to "mažte", ja už všetko mám. Ták, a teraz poprosím faktické poznámky. (Hlasy v sále.) Nech sa páči. No, prihláste sa. Faktické, nech sa páči, s faktickou poznámkou pán poslanec Jaduš.

J. Jaduš, poslanec: Vážení priatelia, vážení kolegovia, na margo vystúpenia svojho predrečníka by som chcel povedať jednu vec, že je veľmi nedôstojné hádzať pápeža Jána Pavla II., do toho istého vreca, ako boli krvilační Borggiovci, respektíve tí, ktorí v záujme kresťanstva pobíjali na križiackych výpravách nevinných moslimov. V každom prípade treba povedať, teraz osobne, že ja nie som katolík, ale vysoko si vážim postavenie, cestu a politiku Jána Pavla II.. Nie je predsa možné byť kresťanom len vtedy, keď sa nám to hodí. Hodnoty kresťanstva sú nadčasové a práve Ján Pavol II. ich principiálne presadzuje.

Vážení páni, vážené dámy, ak dnes hovoríme o útoku na Irak, hovoríme nielen o hroznom režime Saddáma Husajna, snažíme sa hľadať dôvody, prečo tu dnes sme. A ja sa obávam jednej veci, že ak by tu nebolo dlhé desaťročie zle vedenej zahraničnej politiky Spojených štátov amerických, dnes by sme tu nemuseli sedieť a nemuseli by sme sa takýmto vážnym problémom zaoberať.

Korene extrémizmu nevznikli samy od seba, ale ako dôsledok politiky, ktorá vohnala veľké skupiny ľudí do situácie, keď už inú cestu nevideli. Je to dôsledok. V každom prípade neglorifikujme zahraničnú politiku USA a nestavajme politiku USA na roveň demokracie, pretože demokracii takto robíme medvediu službu. Vážení priatelia, tak ako mal komunizmus, tak ako mal fašizmus svojich mŕtvych, (Zaznel zvuk časomiery.) má ich aj zahraničná politika Spojených štátov a dnes nech si Američania spytujú svoje svedomie.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Pán poslanec, ďakujem pekne, skončil vám časový limit na faktickú poznámku. Konštatujem, že do rozpravy sa ústne prihlásili páni poslanci a poslankyne Maxon, Belohorská, Polka, Mušková, Urbáni, Beňová a Figeľ. Keďže platí podľa rokovacieho poriadku, že minister alebo teda člen vlády dostane slovo, kedykoľvek sa prihlási, nech sa páči, pán minister Kukan, ktorý sa prihlásil do rozpravy a požiadal o slovo.

E. Kukan, minister zahraničných vecí SR: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, panie poslankyne a páni poslanci. Nechcem prednášať ucelený prejav, ale predsa len by som chcel asi v štyroch alebo piatich poznámkach, čiastkových, zareagovať na doterajší priebeh rozpravy.

Odzneli tu mnohé konštatovania o takzvanej horlivosti vlády, o predčasnosti prijímaných krokov, o tom, že iní dávajú spiatočku, citovali sa tu rezolúcie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, Európskeho parlamentu a podobne. Chcel by som povedať, že to nie sú odôvodnené konštatovania. Keď už hovoríme a chceme byť objektívni a kompletní, neodznela tu jedna vec a to je demarš Európskej únie, ktorý bol prijatý 4. februára a ktorý kvôli objektívnosti takisto treba citovať. Tento demarš používa veľmi tvrdý jazyk voči Iraku. Hovorí o tom, že čas vyprcháva a že Irak musí bezpodmienečne splniť všetky rezolúcie Bezpečnostnej rady, pretože inak bude musieť niesť plnú zodpovednosť za nedodržanie takéhoto postupu. Takže povedzme si aj o tom. Nie je pravda, že iní dávajú spiatočku. Ja si myslím, že práve vývoj v ostatných dňoch svedčí o tom, že tá Európa má skôr tendenciu uskutočniť rokovania, ktoré by odstránili tie rozpory alebo rozdiely v názoroch, ktoré tu sú, a osobne si myslím, že k takémuto vývoju ešte dôjde. Grécke predsedníctvo Európskej únie má záujem dokonca zvolať zasadnutie na úrovni ministrov zahraničných vecí, prípadne na úrovni premiérov, kde sa o týchto otázkach bude hovoriť. Takisto, myslím si, že neobstojí tvrdenie o tom, že Slovensko je akýsi americký ostrov v Európe. Mnohé európske štáty vyjadrili už podobný názor, ako to urobila Slovenská republika, a rozhodne to nie je ojedinelý ostrov, ale skupina štátov, ktorá sa práve rozširuje. Odzneli tu rečnícke otázky, prečo Irak, prečo nie Kórejská ľudovodemokratická republika, alebo prečo nie Sudan. Bez toho, že by som chcel obhajovať politiku týchto vlád, ale je kvalitatívny rozdiel medzi týmito krajinami. Kórejská ľudovodemokratická republika, prirodzene, v ostatnom čase ide veľmi nebezpečným vývojom, ale doteraz boli viac ráz "poruchy" v jej zahraničnej politike, ale vždy sa riešili na základe politických a diplomatických rokovaní, prípadne použitím sankcií a je absolútne reálna nádej, že aj teraz to bude tak.

Irak je absolútne iný prípad. A takisto Sudan, tam skutočne prakticky ide vo vnútornom vývoji taká, možno dokonca povedať občianska vojna, ale rozhodne Sudan nie je nejakou regionálnou alebo celosvetovou hrozbou. Takže je rozdiel medzi Irakom a medzi týmito dvomi krajinami. A to je odpoveď na tie otázky, prečo Irak a prečo nie tieto dve krajiny. Hodne sa tu hovorilo o zbraniach hromadného ničenia. No ja si myslím, že možno o tom hovoriť naozaj dlho, ale som presvedčený, že je rozumnejšie, efektívnejšie, správnejšie zaoberať sa príčinami a riešiť príčiny, ktoré vedú k použitiu zbraní hromadného ničenia, ako riešiť dôsledky ich použitia. Toto, myslím si, je veľmi dôležité, aby sme mali na pamäti, keď o týchto otázkach hovoríme. A o tom presne je aj celá iracká kauza, alebo celá situácia v Iraku. Ide o to, tu hovoríme o vojne, preventívnej, spravodlivej, ide o to, aby sa dosiahlo plnenie rezolúcií Bezpečnostnej rady zo strany Iraku. O tom nikto nepochybuje! Rezolúcie Bezpečnostnej rady, to sú rezolúcie jediného orgánu, systému, o systéme OSN, ktoré sú záväzné pre všetkých členov, sú záväzné pre Irak a hovoríme o tom, ako dosiahnuť to, aby Irak tieto rezolúcie splnil.

A iba posledná poznámka, áno, bez ohľadu na to, že rôzni poslanci z rôznych strán hovorili o tom, že každý by mal dnes rozhodovať na základe svojho svedomia, áno, teraz je čas prijať politicky zodpovedné rozhodnutie. Politicky zodpovedné z toho pohľadu, že toto rozhodnutie bude mať určite zásadný vplyv na budúce postavenie Slovenska. A toto by malo byť na svedomí a vedomí každého poslanca, keď bude hlasovať, lebo ide naozaj o zodpovedné politické rozhodnutie a nie je to čas na naháňanie si politických preferencií. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi ministrovi. Faktická poznámka pán Hopta, pán poslanec Hopta, nech sa páči.

I. Hopta, poslanec: Pán minister, je známe, že ste navrhnutým kandidátom na prezidenta za SDKÚ. (Hlasy v sále.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Poprosím pánov poslancov!

I. Hopta, poslanec: Áno, myslíte si, že de facto vyzývanie na to, aby sa Slovenská republika zapojila do vojnového konfliktu, vám pomôže v predvolebnej kampani? Ďakujem vám.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Pán minister, chcete odpovedať? Nech sa páči, budeme pokračovať ďalším prihláseným do rozpravy. Ako prvý pán poslanec Maxon.

M. Maxon, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vážení členovia vlády. Celkom úvodom by som chcel povedať, že si vážim toleranciu aj mojich kolegov v Poslaneckom klube Hnutia za demokratické Slovensko, vážim jednoducho preto, že v tomto klube som jasne a zrozumiteľne formuloval svoje stanoviská k predmetnému bodu rokovania v Národnej rade a vážim si, že s týmito stanoviskami veľmi otvorene, jasne a zrozumiteľne môžem predstúpiť aj pred vás. Prirodzene, že mojím zámerom nie je, len aby ste ma vypočuli, ale mojím zámerom je, aby som vás oslovil a aby ste sa prípadne pri hlasovaní k tomuto bodu aj podľa tých faktov, ktoré sa budem snažiť prezentovať, aby ste sa rozhodli.

Čo je zásadné v tomto bode rokovania? Určite všetci potvrdíte, že sa tu striedajú predovšetkým pohľady ideológií, a ja osobne tu cítim málo osobného vyznania o rozhodovaní o takom dôležitom akte, ako je vojna. Ja som v Národnej rade Slovenskej republiky zažil veľa diskusií, zažil som diskusie k programovým vyhláseniam vlády, zažil som diskusie k návrhom rozpočtov, vždy to bol istý uhol pohľadu, vždy to bol istý iný názor jednej skupiny oponujúcej druhej skupine, dámy a páni, ale toto podľa môjho názoru nie je o názore, toto rozhodnutie je o princípe.

Ak sa vláda Slovenskej republiky rozhodla konať tak, ako je prezentované v návrhu uznesenia a v dôvodovej správe, tak mi, dámy a páni, dovoľte povedať, predovšetkým niekoľko poznámok k tej formálnej veci dokumentu, ktorý máme pod tlačou 144.V návrhu uznesenia sa v prvom odseku uvádza: Súhlas s vyslaním jednotky radiačnej, chemickej, a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií medzinárodnej koalície. Dámy a páni, čo je to, prosím, za medzinárodnoprávnu dikciu? Čo sú to "spoločné akcie"? Predsa, my máme rozhodnúť o jednom akte, o jednej akcii! Prečo sa v takomto vážnom dokumente spomínajú akcie v množnom čísle? To je z môjho pohľadu po tej formálnej stránke, ktorá zásadným spôsobom ovplyvňuje potom aj vecné znenie tohto uznesenia, neakceptovateľné.

Dámy a páni, v dokumente sa odvoláva v tej prvej časti vláda na medzinárodnú koalíciu. Medzinárodná koalícia z hľadiska medzinárodného práva, ktorá nie je ničím bližšie definovaná a jasne a zrozumiteľne nie sú tam vymenované krajiny, tak nie je možné takúto formuláciu akceptovať. Ak sa takáto medzinárodná koalícia ešte len rodí, tak bolo potrebné definitívne počkať na ukončenie tohto procesu a medzinárodná koalícia okrem toho, že musí byť jasne a zrozumiteľné, kto v nej je, tak musí mať aj isté formálno-právne aspekty.

Čo je v návrhu vládneho uznesenia ešte pre mňa neakceptovateľné, je dikcia v druhom odseku tohto uznesenia, kde sa v záverečnej časti vety hovorí: "...medzinárodnej koalície týkajúcej sa Irackej republiky". Táto dikcia: "...týkajúcej sa Irackej republiky", sa v dokumente aj v uznesení opakuje niekoľkokrát. Dámy a páni, čo je to "týkajúce sa Irackej republiky"? Týkajúce sa Irackej republiky, prepáčte mi, použijem absurdný príklad, ale týkajúce sa Irackej republiky je bombardovanie irackého veľvyslanectva vo Viedni? Jednoducho, aj keď uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky nemá charakter medzinárodnoprávneho dokumentu, takéto dikcie sú jednoznačne neakceptovateľné, no a už vôbec a nakoniec, aspoň som rád, že v tej poslednej časti, v tom odseku, kde sa hovorí, že "...na základe nového aktu Bezpečnostnej rady OSN". Tak zatiaľ existuje všeobecná zhoda, že akt sa musí nahradiť jasným a zrozumiteľným termínom, lebo, dámy a páni, a obraciam sa predovšetkým na tých, ktorí tento návrh uznesenia spracovávali, tak akt Bezpečnostnej rady OSN je začiatok jej rokovania, alebo koniec jej rokovania. To nie je medzinárodnoprávny dokument, alebo dokument takéhoto charakteru nie je možné nazývať aktom. Ak teda kritizujem samotnú nekvalitu tohto dokumentu, tak musím povedať, že v predkladacej správe prvý odsek ma teda naozaj mimoriadne prekvapil. Dámy a páni, v prvom odseku predkladacej správy sa uvádza: "...materiál sa predkladá v súlade s čl. 86 písm. k) Ústavy Slovenskej republiky a súvisí s plnením úloh vyplývajúcich z programového vyhlásenia vlády". Nuž, dámy a páni, ak toto súvisí s programovým vyhlásením vlády, tak sa asi v tejto chvíli budem nazdávať, že vláda bola prorokom a všetky tieto veci už jej boli jasné pri zostavovaní programového vyhlásenia vlády. Prepáčte, odpustite mi, že sa chytám slovíčok, ale toto je vizitka vládnych úradníkov, na základe ktorej my máme o takomto dôležitom akte rozhodnúť. Určite budeme musieť so mnou súhlasiť, že tam mala byť použitá celkom iná dikcia, minimálne to malo byť formulované tak, že celý ten akt, alebo tá celá zahraničnopolitická orientácia vo väzbe, o ktorej máme rozhodnúť, je v súlade s programovým vyhlásením vlády, ale že to je úloha vyplývajúca z programového vyhlásenia vlády, tak, pán minister, odporúčam vám, aby ste sa vašich úradníkov jasnejšie a zrozumiteľnejšie opýtali, o čom im v tejto veci išlo.

Okrem toho, samozrejme, musím skonštatovať, že v samotnej predkladacej správe som sa nedozvedel nič nové ako poslanec Národnej rady, len to, čo som mal možnosť sa dozvedieť z médií, len to, čo som mal možnosť dozvedieť prostredníctvom internetu. Napriek tomu je ešte jedna principiálna vec, ktorá ma na tomto dokumente nielen zaujala, ale aj znepokojila. Dámy a páni, v prílohe označené ako "neoficiálny preklad". Tu len veľmi skromnú poznámku, Národná rada Slovenskej republiky pri takomto rokovaní by nemala pracovať na základe neoficiálneho prekladu. To je procesno-formálna vec a opäť je to vizitka úradníkov, ktorí tento dokument pripravovali, ale v tom dokumente, s ktorým sa na nás obracia, alebo teda v tej diplomatickej nóte, prostredníctvom ktorej sa na nás obracajú Spojené štáty americké, sa v prvom odseku uvádza: "Veľvyslanectvo Spojených štátov amerických prejavuje úctu Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky a má česť odvolať sa na rozhovory medzi našimi vládami ohľadom vývoja v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov a v Iraku." Dámy a páni, Spojené štátny americké sa s najväčšou pravdepodobnosťou legitímne odvolávajú na rozhovory medzi našimi vládami ohľadom vývoja v Bezpečnostnej rade Organizácie Spojených národov, ktoré sa týkajú Iraku. Nuž ale potom je absolútne neospravedlniteľné, že závery z týchto rokovaní nie sú súčasťou predkladacej správy. Naozaj musím s poľutovaním konštatovať, že uskutočniť taký vážny akt v Národnej rade Slovenskej republiky, akým je návrh uznesenia, ktoré predkladá vláda Slovenskej republiky, ktorý bol zdôvodnený s takýmito nedostatkami, s takýmito zásadnými procesnými chybami, je jednoducho neospravedlniteľné.

Dámy a páni, pán minister zahraničných vecí hovoril, že prebiehajú diskusie o tom, či naše rokovanie je predčasné, alebo predčasné nie je. Myslím si, že ani tu nie je namieste diskusia. Dnešné aktuálne informácie sú veľmi jasné a zrozumiteľné. Oficiálne oznámil Washington, že sa bude usilovať o čo najrýchlejšie prijatie novej rezolúcie Organizácie Spojených národov. To je oficiálne stanovisko Spojených štátov amerických. Napriek tomu my dnes rokujeme o tejto problematike a hovoríme, alebo sa snažíme sa nahovoriť, že to nie je predčasné. Z tých aktuálnych informácií, určite ste si to mali viacerí možnosť pozrieť na titulkoch TA3, je jasné a zrozumiteľné stanovisko Turecka. Abdulláh Gúl, turecký premiér, dnes jasne a zrozumiteľne formuloval postoj tureckej vlády k tejto problematike a zhrnul to do prostej, jasnej a zrozumiteľnej vety: "Turecko sa nezapojí do vojny proti Iraku na strane Spojených štátov amerických." Mohli by sme diskutovať o tom, či je pre nás relevantné, alebo nie je relevantné stanovisko Ligy arabských štátov. Nuž, dámy a páni, pre mňa je, lebo Liga arabských štátov vyslovila jednoznačné stanovisko, že dôkazy Spojených štátov amerických ich nepresvedčili. Ak máme veľmi svedomito zvažovať, ako sa zachovať, tak musíme rešpektovať túto skutočnosť, pretože sa tu naozaj otvára obrovské riziko, kde na jednej strane budú arabské krajiny a na druhej Spojené štátny americké so svojimi spojencami.

Pán predseda vlády informoval občanov Slovenskej republiky, že ide o záchranné a humanitárne operácie na záchranu života, na odstraňovanie dôsledkov, vojaci pôjdu dobrovoľne, teraz citujem pána predsedu vlády: "Záujem o misiu je jednoznačný a považujem to za nádherný príklad vlastenectva." Nuž, pán predseda vlády, len ste zabudli povedať, že nádherný príklad akého vlastenectva? Vlastenectva k Slovenskej republike, alebo vlastenectva k inej mocnosti! To je ten môj vnútorný pocit k vášmu vyjadreniu, ale vyjadrím sa, prosím, aj ešte vecne k tomu, čo ste povedali, a zoberiem si na pomoc veterána z vojny v Perzskom zálive Petra Želinského. Ten jednoznačne povedal, ak sa začne pozemný útok na Irak, chemický prieskum musí ísť vpredu. Vzadu sú chemici nepotrební, zbytoční, môžu zostať doma. Musia ísť vpredu s útočnými jednotkami, takže budú v prvom dotyku s nepriateľom. Predpokladá sa, že sa zopakuje situácia ako vo vojne v Perzskom zálive, vyšlú ich ako humanitárne vojská a na mieste zmenia rozkaz a zo záchranných vojsk sa stanú bojovníci za cudzie záujmy. Vôbec sa nebudem zmieňovať o finančnej náročnosti tej akcie, ktorej by sa Slovenská republika mala zúčastniť, pretože ak by to malo byť efektívne riešenie na potlačenie režimu, ktorého nositeľom je Saddám Husajn, tak naozaj môžeme byť veľkorysí. Ale zmienim sa o niektorých ekonomických súvislostiach, svetových ekonomických súvislostiach, ktoré s touto skutočnosťou súvisia. Finančník Sörös sa bez akýchkoľvek problémov vyjadril: Trhy zvyšujú tlak na prezidenta Busha, aby vyriešil otázku Iraku. Ekonomiku musí držať pod tlakom, musí ju napumpovať, ak chce byť opäť zvolený. Pri rýchlom víťazstve môžu ceny ropy rýchlo spadnúť, to by spravilo pre ekonomiku Spojených štátov amerických viac ako fiskálna podpora. Ak sa v tejto veci opieram o viaceré významné osobnosti, len tak mimochodom Clinton, bývalý prezident Spojených štátov amerických, len tak lakonicky prehodil: "Severná Kórea má väčšiu kapacitu na výrobu jadrových zbraní ako Irak." Európska autorita, pán prezident Kvasniewski, konštatoval: "Spojené štáty americké by nemali postupovať jednostranne a na vyriešenie krízy treba nájsť aj porozumenie arabského sveta." Povedal to deň predtým, ako ho vyzvali k podpisu výzvy európskych štátov, ktorú inicioval španielsky premiér Aznar na podnet britského premiéra Tonyho Blaira a určite veľmi dobre viete, že túto výzvu podpísal aj predseda vlády Slovenskej republiky.

Je viacero mimoriadne zaujímavých vyjadrení k tejto problematike, je viacero veľmi závažných, aj ekonomických rozborov, týkajúcich sa Iraku. A ja do dnešného dňa naozaj neviem, čo bolo pravým motívom Bushovej administratívy, aby postupovala takýmto spôsobom. Ide skutočne o obmedzovanie zbraní hromadného ničenia, ide o osobnú pomstu syna voči mužovi, ktorý sa pokúsil o atentát na jeho otca? Ide o obranu Izraela, ide o snahu urobiť zo Stredného východu demokratickejšiu oblasť?

Väčšina Európy, dámy a páni, si myslí, že pravým motívom je ropa. Poučení históriou ťažko uveríme, že Spojené štáty americké prinesú na Stredný východ demokraciu. Ak by sme si spravili historický exkurz, tak dnešný Stredný východ je totiž výtvorom Ameriky a Európy. Rôzne machinácie krutovládcov za tichého súhlasu mocných, napríklad Irán, Alžírsko, ale i Saudská Arábia, Pakistan, Afganistan, dokonca aj obchody v despotickom Kazachstane, Turkmenistane, Uzbekistane. Je to, dámy a páni, náhoda, že všetky tieto menované krajiny sú ropnými veľmocami? A ak máme z tých ropných veľmocí vybrať tú najmocnejšiu, tak je to práve Irak. Irak je brána k rope pre 64 % svetovej produkcie a jednoznačne, potvrdzuje to aj Inštitút pre verejné záujmy v Texase, Irak je strategickou výzvou energetickej suroviny 21. storočia. V tej štúdii Inštitútu pre verejné záujmy v Texase, ktorý, ako som už povedal, sa nazýva Strategické výzvy energetickej politiky 21. storočia, sa výraz demokracia neuvádza ani jeden jediný raz.

V tejto chvíli naozaj ešte považujem za veľmi dôležité povedať, že spôsob, akým vládne Saddám Husajn, je pre Európana a len trošku zmýšľajúceho človeka v každom prípade neakceptovateľný. Na druhej strane naším rozhodnutím nejdeme potlačiť Husajna, ale významným spôsobom sa to dotkne všetkých občanov Iraku. Ak hovorím všetkých občanov, tak ich je približne 22 miliónov a málokto vie, že hospodárske embargo, ktoré je voči Iraku z rôznych dôvodov doposiaľ uplatňované, už spôsobilo smrť viac ako 500 000 deťom. Je naozaj na diskusiu, či za hospodárske embargo uplatnené voči Iraku v plnom rozsahu nesie zodpovednosť krutovládca Saddám Husajn, alebo či je to ekonomický záujem mocných tohto sveta.

Za mimoriadne dôležité považujem aj to, že Slovenská republika mala mať nespochybniteľnú ambíciu, aby Európa v tomto riešení bola jednotná. Dámy a páni, Európa sa rozdelila na dva tábory. My v mnohých pádoch budeme skloňovať jednotnú Európu aj v súvislosti s nadchádzajúcim referendom o vstupe do Európskej únie 15. a 16. mája. Ja naozaj sa budem veľmi tešiť na argumenty, ktorých, samozrejme, máme dosť. A všetko budeme robiť pre to, aby sme občanov presvedčili, že náš vstup do Európy je jediným správnym riešením, ale súčasne si treba uvedomiť, že už nebudeme hovoriť o jednotnej Európe. Pre mňa ako pre občana malej krajiny v strede Európy je neakceptovateľné, aby ktorýkoľvek z členov vlády Spojených štátov amerických nazval dvoch najvýznamnejších predstaviteľov euromocností - francúzskeho prezidenta a nemeckého kancelára - predstaviteľmi starej Európy. Dámy a páni, moja rodina a ja osobne si tú starú Európu budem stokrát viac považovať. Starú Európu z hľadiska princípov demokracie ako novú demokraciu Spojených štátov amerických. Stará demokracia v Európe má iné fundamentálne základy, stará demokracia v Európe má iné princípy. Ja považujem toto vyjadrenie za naozaj nenáležité. A veľmi dobre si pamätáte, že nemecký minister zahraničných vecí na toto konštatovanie odpovedal veľmi jasne a zrozumiteľne: "Pán minister, buďte taký láskavý, upokojte sa."