P. Rusko, podpredseda NR SR: Prosím pánov poslancov, keby nerušili kolegu, najmä v klube HZDS.

M. Maxon, poslanec: Bolo o týchto veciach povedané naozaj veľmi veľa. Už som skonštatoval, áno, páni, tu som začul, že až priveľa. Poslanecký mandát poslanca Národnej rady sa naozaj nezískava v slobodných demokratických voľbách ľahko, ale s poslaneckým mandátom sa aj veľmi ťažko pracuje. Je pre mňa nepochopiteľná atmosféra v tejto rokovacej sále, keď 64 % občanov Slovenskej republiky, principiálne 64 % vašich voličov, principiálne našu účasť v Iraku odmieta. My sme do týchto lavíc zasadli, aby sme napĺňali vôľu našich voličov a toto by bolo principiálnym porušením tohto záväzku. Vy určite veľmi dobre viete, že aj v Spojených štátoch amerických silnie odpor k intervencii do Iraku a v žiadnom prípade nedosahuje ani 50-precentnú podporu.

Suma sumárum, čo povedať v závere tohto vystúpenia? Naozaj si myslím, že je potrebná trpezlivosť, vyčkať na definitívne stanovisko Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, mať dostatok času toto stanovisko si preštudovať a na základe tohto stanoviska potom rozhodnúť. Akékoľvek iné riešenia nie sú riešeniami v záujme voličov, vďaka ktorým tu v Národnej rade všetci stopäťdesiati, ktorí sedíme, požívame mandát poslanca Národnej rady Slovenskej republiky. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Faktická poznámka, pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. V súvislosti s tým, čo povedal pán poslanec Maxon, ja mám tiež jednu otázku, možno na pána ministra obrany, lebo priznám sa, že tomu celkom nerozumiem, chcel by som sa spýtať, prečo hlasujeme, respektíve prečo sa týmto problémom zaoberáme z hľadiska vecného i časového práve dnes, práve teraz, keď vlastne vojnový konflikt ešte neexistuje a vlastne môžeme sa len domnievať, aký v skutočnosti bude.

Z tohto dôvodu mi ani nie je jasné, prečo hlasujeme o vyslaní jednotky radiačnej, chemickej a biologickej, keď vlastne nevieme, či táto vojna nebude vedená len konvenčnými zbraňami. Vlastne o tejto vojne nevieme nič a už zaujímame istý názor k tejto vojne z hľadiska jej priebehu. Pripadá mi to trošku tak, ako keby sme uzatvárali zmluvu na výstavu mostu, ale dopredu by ten most najskôr bolo treba zbombardovať. Čiže buďte taký láskavý, pán minister, bol by som veľmi rád, keby ste mi odpovedali na túto otázku. Ďakujem za pozornosť.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Pán minister, chcete odpovedať, alebo nebudete? (Hlas v rokovacej sále.) Neprihlásil sa, dobre, ďakujem. Pokračujeme ďalej. Pani poslankyňa Tkáčová.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec Maxon, ste hovorili, že vám chýba osobné stanovisko poslancov. Ja vám poviem svoje osobné stanovisko. Bojím sa vojny, ale oveľa viac sa bojím, že moje deti, že naše deti, kamkoľvek pôjdu, sa stanú obeťou terorizmu. A preto z princípu podporím zapojenie sa Slovenska do tejto protiteroristickej aliancie. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Nie sú faktické poznámky. Ďakujem. Nech sa páči, budeme pokračovať ďalším poslancom, ktorý sa prihlásil do rozpravy ústne. Pani poslankyňa Belohorská. Nech sa páči.

I. Belohorská, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, pán premiér, páni ministri, dámy, páni, dovoľte aj mne prispieť určitým názorom k tejto diskusii, ktorá, ale myslím si, že vôbec nemusela byť. Chcem vyjadriť aj poďakovanie jednej z televízií, ktorá prenáša dnešné rokovanie parlamentu, a veľmi ma mrzí, že Slovenská televízia včera prenášala z OSN z Bezpečnostnej rady, ale z vlastnej Národnej rady tento čas na informovanosť obyvateľstva neuvoľnila. Hovorím preto, že dnešná diskusia nemusela byť, skôr by som prijala, keby sme mali zasadanie Národnej rady k problémom, ktoré máme dnes vo vlastnom štáte. S problémami, ktoré boli v doprave, problémy, ktoré sú pre obyvateľstvo neznesiteľné v zdravotníctve a v iných oblastiach. Čo znamená diskusia o vyslaní jednotky do Iraku, alebo o jednostrannom akte, aby sme boli možno prvým štátom, ktorý vyhlasuje vojnu v Iraku! Stačilo by, aby pán predseda vlády urobil to, čo mu umožňuje Ústava Slovenskej republiky, a keby túto jednotku už bol dávno vyslal, tak ako to urobila napríklad Česká republika. Presne z názvu tejto jednotky je jasné, že nejde o jednotku útočnú, ale ide o jednotku radiačnej chemickej a biologickej ochrany. Umožňuje to naše členstvo v takzvanom Osobitnom výbore pre mierové operácie. Stali sme sa členom tejto organizácie v roku 1997 a ja som mala tú česť byť práve na prijímaní Slovenskej republiky za člena a práve hneď pri našom prvom prijatí bola urobená prvá ústna dohoda o vyslaní jednotky, ktorá pôsobí na Golanských výšinách. Myslím si, že dnes hovoríme o niečom inom. Pán premiér Dzurinda uznal za potrebné rozšíriť svoju zodpovednosť aj na Národnú radu. To je jediný problém, ktorý v tomto ohľade vidím ja. Chcela by som požiadať, aby jednotka, ktorá by bola vyslaná do Kuvajtu z rozhodnutia vlády Slovenskej republiky, ako to umožňuje ústava, aby bola pripravená tam a potom aby sa rozhodlo, keď táto jednotka potrebuje byť aktívna podľa rozhodnutia Bezpečnostnej rady. Ak ste včera mali možnosť sledovať vystúpenie ministra zahraničných vecí Spojených štátov ako aj reakcie ostatných ministrov, zistíte, že vlastne mnohé z tých prejavov, ktoré dnes odzneli, ani nemuseli byť. Pretože nie je pravda, že európske štáty si dávajú spiatočku, pretože všetci ministri zahraničných vecí, ktorí včera vystúpili, naopak svoje stanovisko pritvrdili. Pritvrdili, lebo pochopili aj z tých nepriamych dôkazov, ktoré minister zahraničných vecí Spojených štátov dával, že Saddám Husajn sa začal hrať na schovávačku. Začal sa hrať na schovávačku s 18 kamiónmi, v ktorých sú mobilné fabriky na výrobu biologických zbraní. Jasne povedal, že v Iraku je evidovaných 85 000 litrov antraxu a 2 až 5 000 ton chemických zbraní. Ak si niekto myslí, že tieto zbrane sú určené na mierové účely, tak potom nech si pozrie, na čo sa môžu použiť príslušné biologické zbrane. To skutočne v mierovej situácii nemá žiaden význam.

Považujem za zbytočné niektoré vystúpenia kolegov z komunistickej strany, ktoré apelovali na obranu mieru, ktoré pripomínali, akí zásadoví máme byť, a pritom sa nemáme starať o vlastné obyvateľstvo. Nechcem ísť do histórie a pripomínať tým terajším poslancom chyby predchádzajúceho režimu, ale dovoľte mi pripomenúť len jednu drobnosť. Bývalé Česko-Slovensko bolo jeden z najväčších exportérov nášľapných mín, ktoré dodnes rozsievajú smrť po celom svete, kde sú zakopané. Takže myslím si, že možno niektorí z nich, ktorí boli v politike v tom období, mali vystúpiť vtedy, aby sa nestali tieto veci. Znovu opakujem, budem sa hlásiť k humanitárnym akciám, kde Slovensko aj dnes v zahraničí je skutočne na špici, práve vďaka dobrovoľníkom. Ani jeden z týchto mužov nie je nútený zo žiadnych dôvodov zúčastniť sa tejto akcie a dovolím si upozorniť na jednu vec, kto sledoval vyslanie českej jednotky, že veľké množstvo v tejto jednotke je Slovákov. Jeden z tých veteránov, ktorý bol už deväťkrát v zahraničí, je práve Slovák z východného Slovenska. Takže myslím si, že tu by sme nemali hovoriť o tom, aké úlohy títo vojaci plnia. Znova opakujem, chemická ochrana je ochrana aj obyvateľstva a, samozrejme, aj tých vojakov v jednotke, ktorí sú. Starajú sa o vodné zdroje, starajú sa o ovzdušie, o zamorený priestor a jeho odmorenie.

Chcela by som vás poprosiť, ale o inú vec. Berte svoj diel zodpovednosti už za tie akty, ktoré sme urobili. Určite ste sledovali v novinách, ako sa pripomenula napríklad naša jednotka, spoločná, slovensko-česká, ktorá pôsobí v Kosove. Keď som si prečítala, že táto jednotka má podstatne horšie podmienky ako jednotka česká, poprosila som pána ministra, či môže podať bližšiu informáciu. Pán minister ponúkol, aby som sa zúčastnila cesty, ktorú robil predseda vlády do tejto jednotky. A, skutočne, verte mi, to, čo bolo v novinách napísané, sme si overili na tvári miesta, že je to pravda. V spoločnej jednotke Slováci mali podstatne horšie podmienky a pevne verím, že pán minister, ktorý mal možnosť a predseda vlády takisto si vypočuť všetky tie čiastkové veci, ja o nich tu nejdem teraz hovoriť, ale či sa týkali výstroja, či sa týkali finančných otázok, ktoré boli veľmi rozdielne od Čechov, alebo sa týkali iných záležitostí, že dáme do poriadku. Tam si myslím, že by mala byť povinnosť poslancov, aby sa snažili, aby vojaci, ktorí plnia úlohy, ktorí plnia tieto úlohy v zmysle našich medzinárodných dohôd, mali vytvorené také podmienky, aby jednoducho svoje vyslanie zvládli. Okrem toho, že, jednoducho, cítia odlúčenosť od svojich rodín, aby nestrádali aj fyzicky alebo aby nemali pocit menejcennosti, pretože sú zadeľovaní a chodia spolu, vykonávajú presne tie isté úkony ako ich českí kolegovia. Takže by som chcela vedieť potom od pána ministra bližšie údaje o tejto chemickej jednotke, či vojaci, ktorí budú dobrovoľníkmi, budú vyslaní za tých istých podmienok ako ich českí kolegovia.

Ďalšiu vec, ktorú si myslím, že by sme nemali opomenúť, že my sme nie Bezpečnostná rada. Bezpečnostná rada rozhodne o tom, ako sa krajiny dohodnú a Irak bude prinútený zbaviť sa tejto hrozby. Prekáža mi však iná vec. Spomína sa tu napríklad postoj Nemecka. Pritom však, vážení kolegovia, ak túto problematiku sledujete, musíte vedieť, že 59 vojakov už pôsobí v Kuvajte, vyslaných z Nemecka, 95 ďalších práve z tejto ochrany má ísť v týchto dňoch. Takže dobre vidíte, že pripravujú sa na možnosť, že by predsa Saddám Husajn nepristúpil na odzbrojenie. Navrhovala by som, aby sme sa sústredili na otázku ochrany vlastného obyvateľstva. Tak ako to urobili Nemci a tak, ako to urobili Rakúšania. Rakúšania nevyhlasujú vojnu Iraku, ale napriek tomu svoje obyvateľstvo začali očkovať proti kiahňam. Takisto, ako to urobili v minulom mesiaci už Nemci. Prečítala som si dnes stanovisko nášho pána ministra zdravotníctva, že na Slovensku máme pripravených 20 000 očkovacích látok proti kiahňam . Len bolo by dobré určiť, či tých 20 000 bude podaných mladým a pekným a bohatým, ako boli niektoré inzeráty, či to bude dané členom vlády a členom parlamentu, alebo komu bude tých 20 000 dávok podaných. To nie je vyhlasovanie paniky. To je realita. Alebo sa poďme opýtať Rakúšanov, či teda Rakúšania vyhlasujú paniku pre svoje obyvateľstvo, keď ho chcú ochrániť očkovaním. Myslím si, aj ja vidím, aká je dnes situácia v zdravotníctve, že obyvateľstvo by prijalo aj tú verziu, že upozorníme, že je tu taká hrozba a očkovanie by si mohli občania zakúpiť a týchto 20 000 jednotiek nech je určených skutočne pre tých, ktorí by na očkovaciu látku peniaze nemali. Ak by niekto z pánov poslancov mal pochybnosti o tom, aká situácia je v Iraku, potom nech táto Národná rada rozhodne, že z každého poslaneckého klubu pošle jedného pozorovateľa do Iraku, nech sa idú pozrieť tak, ako sa išli pozrieť poslanci Európskeho parlamentu ako pozorovatelia a videli stav, v ktorom sa obyvateľstvo nachádza. Nenavrávajme si, priatelia, ten režim, nie je režim, ktorý potrebujeme my na Slovensku ochraňovať. Nehovorím, že máme naň útočiť, ale ak si pripomeniem Šalamúnovo rozhodnutie, keď chcel rozhodnúť o dieťati dvoch matiek, jednej pravej a jednej tej nepravej, viete veľmi dobre, ako rozhodla tá pravá matka. Chcela radšej ochrániť svoje dieťa. A myslím si, že Saddám už pre svoje obyvateľstvo urobil dosť zla izoláciou, v ktorej sa tento štát nachádza. O tom, že sa hrá s týmito zbraňami a drží vlastne v šachu celý svet, rozhodovala aj včera Bezpečnostná rada. A myslím si, že Národná rada nezaujme múdrejšie stanovisko, ako bolo rozhodnuté včera. Znovu opakujem, jednotky v Iraku nemá nikto. Preto by som považovala vyslanie slovenskej jednotky do Iraku za jednostranné vyhlásenia a za akt, do ktorého sa púšťať nemusíme. Jednotku do Kuvajtu vláda mohla poslať už pred 14 dňami, tak ako to urobili Česi.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pani poslankyni Belohorskej, o slovo sa, pardon, ešte tu máme faktickú, pán poslanec Ševc, nech sa páči.

J. Ševc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som len chcel poprosiť pani poslankyňu Belohorskú, spomínala, že naši predchodcovia niekedy rozhodli o výrobe a rozmiestnení nášľapných mín. Nerád by som bol, keby to s nami išlo, keby bola taká dobrá a takéto rozhodnutie nám poskytla, aby sme mohli teda hľadať tých vinníkov. Ďakujem.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Áno, počkáme, nech sa páči, pani poslankyňa.

I. Belohorská, poslankyňa NR SR: Myslím si, že v predchádzajúcom režime tu bola len jedna strana, ktorá rozhodovala o všetkom, aj o ekonomike, aj o vývoze. A znovu opakujem, Česko-Slovensko, ak sa nemýlim, spolu s Talianskom bolo najväčším exportérom nášľapných mín. Preto som bola pyšná, keď v 1997 pani ministerka zahraničných vecí Kramplová v Otave podpísala dohovor o zákaze nášľapných mín. A myslím si, že aj mnohí z našich technikov dnes sa snažia odstraňovať chyby tohto predchádzajúceho režimu a viete veľmi dobre, že naši vojaci aj v krajinách bývalej Juhoslávie vlastne pôsobia pri odmínovaní.

P. Rusko, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pokračujeme rozpravou, ďalej nasleduje pani poslankyňa Beňová, nech sa páči.

M. Beňová, poslankyňa NR SR: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predseda vlády, členovia vlády, ctené kolegyne, vážení kolegovia, veľmi pozorne som počúvala celú dnešnú rozpravu a pôvodne som ani nemala v úmysle vystúpiť, ale predsa len si myslím, že táto téma, o ktorej dnes budeme hlasovať vo večerných hodinách, je dostatočne dôležitá na to, aby som aspoň tým z vás, ktorých to zaujíma, povedala svoje dôvody, prečo som sa rozhodla hlasovať proti vyslaniu našej jednotky do Iraku.

Zazneli tu v rozprave rôzne historické, právne analýzy, ako aj rôzne morálne a etické exkurzy. Môj názor je taký, že viac ako dnes hlasujeme o vyslaní našej jednotky, hlasujeme dnes o tom, či podporujeme vojenský zásah voči Iraku, alebo nie. To, že budeme hlasovať o vyslaní našich jednotiek, to je len formálne, ale ten obsah je oveľa širší. Pozitívne je, že sa zhodneme na tom, že odsudzujeme režim, ktorý vládne v Iraku, a všetci odsudzujeme to, ako sa Saddám Husajn správa. Ale tak ako táto téma rozdeľuje obyvateľov našej krajiny, tak ako rozdeľuje populáciu na celom svete, tak ako rozdelila v hlasovaní vládu Slovenskej republiky, tak zrejme rozdelí vo svojom hlasovaní alebo pri svojom hlasovaní aj parlament Slovenskej republiky. Je to celkom normálne a myslím si, že tak ako ja akceptujem a pozorne počúvam mojich kolegov, ktorí súhlasia s vyslaním jednotky, mám právo povedať aj to, prečo ja s tým nesúhlasím. Takisto majú na to právo tí, ktorí s tým už vystúpili predo mnou.

Ak rozhodneme bez novej rezolúcie Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, bude to znamenať aj to, ako spomenul pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky Bugár vo svojom vystúpení, že Irak opovrhuje Organizáciou Spojených národov tým, že nerešpektuje jej rezolúcie. Ak nepočkáme na novú rezolúciu Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov, potom aj my opovrhujeme Organizáciou Spojených národov a rozhodnutím jej Bezpečnostnej rady? (Potlesk.)

Požičiam si teraz na chvíľu výraz od pána predsedu vlády Dzurindu a budem hovoriť o súdnom človeku. Ja dúfam, že v tejto Národnej rade, v tomto pléne, v tejto miestnosti sedia súdni ľudia. Súdni ľudia, ktorí chápu závažnosť svojho rozhodnutia a chápu aj to, prečo im vo voľbách, v septembrových voľbách dali voliči svoje hlasy, aby ten mandát mohli zastupovať. A napriek tomu, že mnohí sa už možno tešia na to, kedy skončí toto dnešné zasadnutie, mnohí by už radi hlasovali, pretože sú dopredu rozhodnutí, ako hlasovať budú, myslím si, že, alebo očakávala som, že tá diskusia bude oveľa dlhšia a že každý poslanec sám za seba bude naozaj chcieť povedať svoje dôvody, prečo sa rozhodol hlasovať tak, ako sa rozhodol. Pretože nás síce k našim politickým stranám a k rozhodnutiam našich politických strán viaže lojalita, je to celkom normálne pre politikov, ale každopádne je tu aj otázka nášho svedomia a otázka nášho vedomia a tá už nemá nič spoločné s lojalitou voči politickej strane. Spomínala sa tu tiež hrozba a spomínala sa tu zodpovednosť. Zodpovednosť nášho rozhodnutia podporiť vyslanie vojsk, zodpovednosť nášho rozhodnutia vo vzťahu vstupu našej krajiny do Severoatlantickej aliancie. Ale tu treba povedať veľmi vážnu vec, že Severoatlantická aliancia nás predsa nepožiadala o spoluprácu, pretože Severoatlantická aliancia ešte sama osebe neurobila rozhodnutie, či sa do tohto vojenského riešenia konfliktu zapojí! Nezdá sa mi preto veľmi korektné, ak sa tu tento argument na pôde Národnej rady Slovenskej republiky používa. Som predsedníčkou Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európsku integráciu. A keď som sa rozhodovala a keď som zvažovala dôvody môjho rozhodnutia, opierala som sa istým spôsobom aj o rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré bolo urobené minulý týždeň, a o rozhodnutie Európskeho parlamentu.

Pri návšteve predsedu Európskeho parlamentu Peta Coxa som mala možnosť hovoriť s ním, prakticky počas celej jeho návštevy a musím povedať, že veľmi podporujem rozhodnutie Parlamentného zhromaždenia Rady Európy aj rozhodnutie Európskeho parlamentu. Európa naozaj zažila vojny. Zažila ich na svojom vlastnom území. Boli to vojny, ktoré boli v Európe. Možno preto my Európania by sme mali byť rozvážnejší a mali by sme čo najviac tlačiť na to, aby sa to vyriešilo mierovou cestou a aby boli naozaj do krajnosti využité všetky diplomatické riešenia.

Nakoniec mi ešte chýbali veľmi závažné informácie, a to informácie, ktoré by nám povedal niektorý člen vlády, ak teda pripustíme, že sa naše jednotky zúčastnia tohto vojenského konfliktu, ako sa vlastne bude vyvíjať tento región po skončení tohto vojnového konfliktu? Máme dostatok informácií na to, ako hovoril pán minister spravodlivosti Lipšic, že tento región sa bude demokratizovať? Je to geografické územie, žijú tam ľudia, ktorí majú svoje kultúrne a náboženské tradície a ktorí čakajú na to, že ich prídu Európania s Američanmi demokratizovať? Nie som o tom presvedčená, ak vy ste o tom presvedčení, samozrejme, je to váš názor.

No a potom, ak dovolíte, na záver by som sa ešte vrátila k tomu príbehu, ktorý tu vyrozprával pán kolega Lintner o matke Dolores a synovi Tonym a tiež by som možno v tom istom kontexte zareagovala aj na faktickú poznámku pani poslankyne Tkáčovej. Áno, máme strach o svoje deti. Všetci ho máme, či už o svoje deti, alebo o svoje vnúčatá. Ale vieme sa na to pozrieť aj očami, či nemajú strach o svoje deti matky v Iraku? Naozaj tam bola misia Európskej únie. A naozaj priniesla otrasné závery, čo narobili sankcie, ktoré boli uvalené na Irak. Nie s Husajnom, nie s tými, ktorí podporujú jeho režim, ale aj s tými, ktorí sú proti jeho režimu. Aj s tými, ktorí to odmietajú. Tie sankcie sa ich dotkli v oveľa väčšej miere. A myslíte, že títo ľudia, ktorí nesúhlasia so Saddámom Husajnom, sa potešia, keď tam prídu vojaci alebo keď tam prídu lietadlá a začnú bombardovať ich krajinu, že oni to ocenia, že to ocenia tie iracké matky? Nemôžeme sa na to pozerať len my ako matky, že ochránime svoje deti tým, že zaútočíme, alebo že budeme súhlasiť s útokom na Irak? Ale musíme sa na to pozerať, ak chceme byť objektívni, aj očami tých irackých matiek, ktorých deti budú vystavené tomuto útoku. Takže to sú dôvody, na základe ktorých som sa, dámy a páni, rozhodla hlasovať proti vyslaniu našich vojsk. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší ústne do rozpravy je prihlásený pán poslanec Polka.

L. Polka, poslanec: Vážený pán predseda, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážená vláda, dámy a páni. Dovoľte mi niekoľko slov k problematike, ktorú tu dnešný deň riešime. Odznelo tu už veľmi veľa diskusných príspevkov, ktoré rozobrali situáciu z hľadiska medzinárodnoprávneho i ústavnoprávneho a myslím si, že brano-bezpečnostný výbor včera vo vzácnej zhode prijal návrh uznesenia, ktorý v podstate rieši a nachádza riešenie z dnešnej diskusie.

Myslím si, že všetky medzinárodnoprávne a ústavnoprávne aspekty sa týmto uznesením v podstate dajú vyriešiť a zostáva len na vôli, vedomí a svedomí tých poslancov, ktorí sa rozhodnú hlasovať pre alebo proti. Dovoľte mi, aby som ocenil odvahu a statočnosť ľudí, vojakov profesionálov, ktorí sa prihlásili do tejto služby, ktorá prináša aj nebezpečenstvo smrti. Diskutovať o tom, či budú naše matky plakať, by sme mohli veľmi dlho. Odzneli tu skutočne eseje o cene života, o odvahe otcov a matiek. Určite každý z nás by sme zvažovali, keby náš syn sa tam prihlásil. Ale je to na báze dobrovoľnosti. Sú to perfektne vycvičení profesionáli, ktorí idú splniť svoju povinnosť v mene demokratických a právnych postulátov. Vo vedomí toho, že tam môžu stratiť svoj život alebo zdravie. Preto skutočne som prekvapený, že tu neodznela až pri vystúpení pani poslankyne Belohorskej, otázka materiálno-technického zabezpečenia týchto vojakov. Ja som s hrôzou počul stanovisko pána ministra Tvrdíka, ministra obrany Českej republiky, ktorý sa dosť dehonestujúcim spôsobom vyjadril k vybaveniu našich vojakov. Včera pán minister obrany podal vysvetlenie a veci si vraj vydiskutovali. Ale je to istý syndróm niektorých predstaviteľov českej vlády.

Je otázka a chcel by som v tomto smere vyjadriť podporu návrhu pána poslanca Žiaka, či už dnes sme kompetentní, schopní so všetkou vážnosťou rozhodnúť o vyslaní našich vojsk do tohto priestoru, ktorý bude pravdepodobne priestorom vojny a krvavých bojov. Myslím si, že by sme mohli ukončiť rozpravu a odložiť hlasovanie na deň, ktorý bude korešpondovať s rozhodnutím Bezpečnostnej rady. Ale tento problém, skutočne treba, aby poslanci po obsiahlej diskusii zvážili. Ja sa rozhodne prihováram za poslanecký návrh poslanca Žiaka.

Ale chcem by som ešte niekoľko faktorov zdôrazniť a požiadať aj vládu o zaujatie stanoviska, či už vo forme vystúpenia predkladateľa alebo premiéra. Naznačila to pani poslankyňa Belohorská. My sme tu rozvíjali diskusiu o ústavnoprávnych a medzinárodnoprávnych aspektoch vojny, ale nepadlo tu žiadne slovo - a s hrôzou som zistil, že ani v stanovisku vlády, v predkladacej správe, alebo to v medzinárodnoprávnom stanovisku nie je - čo sa bude diať na Slovensku? Tam pôjde 75 vojakov, ale tu bude päťapol milióna ľudí v ohrození! Dámy a páni, v deväťdesiatom roku počas operácie Púštna búrka som mal česť ako kapitán, myslím, že to už bol Policajný zbor, podieľať sa "na ostrahe" istého verejnoprávneho média. Dvaja kapitáni, jeden učiteľ ústavného práva, druhý učiteľ dejín štátu a práva sme strážili tento objekt spoločne s tými ich ľuďmi, s tou SBS-kou alebo vtedy to bola ešte závodná stráž, pred možným teroristickým útokom.

Pred niekoľkými dňami som si prešiel niektoré pracoviská životne dôležitých objektov Slovenskej republiky. Nechcem ich radšej menovať, aby som nepútal pozornosť. Sú to len pracoviská. Ale som sa pozrel napríklad na ochranu niektorých vodných zdrojov alebo vodných ciest. Pred niekoľkými mesiacmi pobehovali redaktori súkromnej televízie po letisku. Blysol sa tu aj minister vnútra, dúfam, že sa k týmto otázkam vyjadrí. Už pri prerokovaní vládneho programu som zdôrazňoval, že úroveň antiteroristickej ochrany, nemyslím tej fyzickej, ale predovšetkým spravodajskej, je veľmi chabá. Tak preto sa pýtam našej vlády, predsedu vlády prípadne zodpovedných kompetentných ministrov, či tieto otázky už Bezpečnostná rada riešila alebo v akom časovom horizonte ich chce riešiť.

Nechcem sa dožiť trápnych, smiešnych vysvetlení, keď niekto v televízii vyhlásil, že každý máme svoju masku, hej, na karneval. Na karneval áno, ale pri použití zbraní hromadného ničenia, ktoré sú veľmi aktuálne v tomto konflikte, nemyslím si, že Slovenská republika je dostatočne zabezpečená. Preto by som chcel skutočne vážne požiadať, nemyslím len dnes, ale v krátkom časovom horizonte, aby vláda na tieto veci myslela, aby nám predložila stanovisko, ktoré bude korešpondovať s takýmto vážnym rozhodnutím. Ďakujem pekne za pozornosť. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pani poslankyňa Mušková je ďalšia v poradí prihlásená ústne do rozpravy.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážení kolegovia, kolegyne, vážení členovia vlády, k tomu ako vystúpim, ma vyprovokoval pán poslanec Lintner. Nebudem sa preto púšťať do politologických ani historických úvah. Odznelo ich tu dosť a myslím si, že fundovaných. Pravdepodobne tak ako tu už bolo povedané, väčšina z nás je už rozhodnutá a vo vládnej koalícii aj zaviazaná, ako bude hlasovať.

Chcem len v mojom krátkom vystúpení pripomenúť, čo sa niektorých z nás po voľbách akoby netýkalo, že my všetci tu prítomní sme tu z vôle občanov. Oni nám dali vo voľbách mandát s dôverou, že ich budeme zastupovať, berúc do úvahy ich názor. Tak ako tu sedíme, zhmotnené svedomie ľudí. Vieme, aký názor majú títo naši voliči? Vieme, aký názor majú naši ľudia? Už to tu bolo povedané. Nesúhlas, ich nesúhlas sa stal už volaním, krikom. Denne sa stretávam s množstvom ľudí a ani jedenkrát som nepočula slovko áno. Páni ministri, pán Šimko a pán Lipšic nás vyzývajú, aby sme sa rozhodli štátnicky, odvolávajúc sa pritom jeden na Vatikán a druhý na svätého Augustína, takticky obíduc prehlásenie Svätého Otca, zástupcu Krista na Zemi. Jeho názor netreba rešpektovať? Netreba rešpektovať stanovisko Otcov biskupov Slovenska? Nedá mi, aby som sa z tohto miesta a teraz nepoďakovala pánu poslancovi Jadušovi, ktorý ako kresťan a sám ako hovorí, luterán, hájil najvyššieho predstaviteľa katolíckej cirkvi, najvyšší morálny imperatív tohto sveta, ktorým ste sa aj vy, vážení kolegovia, pred voľbami oháňali, aby ste sa dostali do parlamentu, a teraz, keď je urážaný, neviete otvoriť ústa na jeho obranu! Je to hanba, čo tu z úst niektorých poslancov odznieva. Myslím si, že ani nevedia, čo činia. Dovoľte mi, aby som sa na záver vyznala, že mám rada Američanov. S vďakou si spomínam na stretnutie, na tamojšie stretnutia s neuveriteľne milými a krásnymi ľuďmi. Mám rada ľudí. Ako každý normálny človek, nenávidím a hnusí sa mi diktatúra a diktátori, vrátane toho irackého. Ale ešte viac sa mi hnusí vojna. A preto, tak ako to povedal Svätý Otec, dovoľte, aby som ho zacitovala, že "...vojna nikdy nie je nevyhnutná, vojna je vždy prehrou ľudstva", dovolím si oznámiť vám, že budem medzi tými, ktorí nepodporia vyslanie našich vojakov do vojny. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Urbáni.

M. Urbáni, poslanec: Vážený predseda parlamentu, vážený pán premiér, vážení páni ministri, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci. Dôvod na to, že som dnes vystúpil, dôvodov mám niekoľko. Jeden, prvý je to, že od rána tu počúvame rôzne informácie, historické aj neskoršieho dáta, ktoré sú irelevantné dnešnej téme. Ja som možno jeden z mála v tejto sále, ktorý zažil aktívne boje, keď som prešiel, jeden príklad, po moste s deťmi v aute, vzápätí ten most vybuchol. Žiadna vojna nie je dobrá, nie je vojna dobrá a zlá, ale, žiaľ, niekedy je potrebné uvažovať, či je nutné, aby sa niekde zasiahlo. Ja si myslím, že či má byť zásah proti Iraku, nie je témou dnešnej našej schôdze. Ja si vyberiem papier, ja som bol dnes pozvaný na schôdzu Národnej rady, ktorej program by mal byť Návrh na vyslanie jednotky radiačnej, chemickej a biologickej ochrany ozbrojených síl Slovenskej republiky v rámci spoločných akcií týkajúcich sa Irackej republiky, tlač 144. Ja si myslím, o tom, či v Iraku zásah bude, alebo nie, nebudeme rozhodovať my, ale budú rozhodovať Spojené štáty a ich spojenci na základe, ja myslím, dostatočnej faktografie, legislatívy a potreby. My sme mali diskutovať o tejto téme, na ktorú sme boli pozvaní, tomuto bodu a zo všetkých diskusných príspevkov, žiaľ, aj tí, ktorí diskutovali za poslanecké kluby, najviac sa tejto téme priblížila pani poslankyňa Belohorská.

Ide o vyslanie vysoko špecializovanej jednotky na záchranu následkov, ktoré by eventuálne mohli vzniknúť. Mal som možnosť v živote sa zúčastniť na aktívnom chemickom cvičení a vedieť, čo je potrebné pri ňom robiť. Táto jednotka musí byť vybavená, vysoko sofistikovaná jednotka musí byť vybavená profesionálne aj materiálne. Nie som zas taký dobrý vojak, aby som rozoberal, čo všetko je potrebné, ale táto jednotka tam má byť vyslaná na základe niečoho, na základe toho, že sme boli požiadaní o to. Máme v dnešných dokumentoch, ktoré sme dostali, v materiáloch aj v angličtine, aj v slovenčine požiadanie Spojených štátov, prečo a načo tú jednotku, tam nás žiadajú. K tomuto sa strašne málo dnes diskutovalo. Pred pár rokmi na Slovensku so vstupom do NATO súhlasilo 25 % až 30 % ľudí. Musím povedať, že aj vďaka aktivite našej strany, veľakrát s negatívnym dopadom na našu členskú základňu - a dovolím si tvrdiť, možno aj na výsledky v parlamentných voľbách - sme neustúpili z pozície, že chceme vstúpiť do NATO, že chceme ísť do Európskej únie.

Dámy a páni, a o tomto to je, chceme otvorenú spoločnosť, chceme demokratickú spoločnosť, chceme právny štát? Tak konečne aj na Slovensku sa už postavme niekde, nemôžeme chcieť ísť do NATO, nemôžeme chcieť byť spojencom niekoho a potom tu celý deň diskutovať o niečom, čo je irelevantné, kde sme mali dávno túto tému uzavrieť, pretože ak sme sa rozhodli pre tie hodnoty, o ktorých som hovoril, tak jasne máme podporiť vyslanie tejto jednotky, na druhej strane táto jednotka môže spraviť veľa dobra pre budúcnosť Slovenska, môže tam prezentovať našu armádu, môže tam prezentovať našu profesionálnu zručnosť, čo v budúcnosti by snáď mohlo mať pri vstupe do NATO, utvárať otvorenejšie cestu, zúčastňovať sa na výskumoch, eventuálne aj na produkcii niektorých materiálov, ktoré sa, žiaľ, ešte stále budú vo svete vyrábať. Preto apelujem, kolegyne a kolegovia, na vás, povedzme si, nechoďme doľava, doprava, povedzme si, kam chceme ísť. Ak chceme ísť, ako sme sa už rozhodli, ako sme aj tu odsúhlasili v minulosti, tak zásadne by sme mali podporiť, aby tieto jednotky tam boli vyslané včas. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Maxon, Hopta s faktickými poznámkami. Končím možnosť ďalších prihlášok. Nech sa páči, pán poslanec Maxon.

M. Maxon, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán kolega Urbáni, ja si veľmi vážim vaše osobné skúsenosti z pôsobenia v irackej oblasti, ale myslím, že s tým záverom, ktorý ste prezentovali, nie je možné súhlasiť. Len pre vašu informáciu, dnes NATO rozhodlo, že neposkytne tejto intervencii ani nepriamu pomoc a budú o tom rokovať naďalej na budúci týždeň. Takže naše rozhodnutie nie je o členstve v NATO, alebo nesúvisí teda táto skutočnosť s tým. Ja by som chcel však ešte upriamiť pozornosť aj vo väzbe na to, čo pán poslanec Urbáni povedal, dámy a páni, čo nám bráni počkať do 14. februára, keď vystúpi Blix v Bezpečnostnej rade OSN s najnovšími informáciami. Experti opäť odcestovali do Iraku a 14. februára Bezpečnostná rada OSN bude mať ďalšie informácie. A dovoľte mi teda ešte upriamiť vašu pozornosť na jednu skutočnosť. Opozícia v španielskom parlamente vyzvala premiéra Aznara, aby vysvetlil svoj postoj v irackej otázke. Je totiž iniciátorom už spomínaného otvoreného listu, ktorý som aj vo svojom vystúpení spomínal, ktoré do dnešného dňa podpísalo 11 štátov Európy na podporu USA. Obvinili ho, že krajinu ženie do vojny a že spôsobil roztržku v Európskej únii. Ja naozaj vás chcem vyzvať, aby sme sa v tejto diskusii naozaj cítili predovšetkým ako Európania. (Zaznel zvuk časomiery.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Hopta.

I. Hopta, poslanec: Ja som v podstate pochopil pána poslanca Urbániho tak, že ak chceme byť demokrati, tak musíme ísť bombardovať Irak, tak to vyznelo, (Šum v rokovacej sále.) respektíve musíme sa pridať na stranu Spojených štátov amerických. Ak by som nevedel, kto to rozpráva, tak myslel by som si, že to hovorí poslanec súčasnej vládnej koalície. Neviem, či prezentoval názor klubu HZDS - áčka, béčka, alebo už sa vytvára nejaký pronatovský klub céčko v HZDS. Čiže ma to veľmi zaujalo a myslím si, že to nebolo po prvýkrát, čo pán doktor Urbáni išiel veľmi ústretovo súčasnej vládnej koalícii, mimochodom, hlasoval aj za zvýšenie poplatkov v zdravotníctve. Ďakujem vám.

P. Hrušovský, predseda NR SR: Pán poslanec Urbáni chce reagovať, nech sa páči.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne. Najskôr by som zareagoval na pána kolegu Maxona. Ja by som nerád viedol tú polemiku takto verejne, ale v každom prípade, musíme si uvedomiť alebo pochopiť, o čo vlastne ide. Mne sa zdá, že väčšina z nás tu dnes nepochopila, že ide o budúcnosť Slovenska, ide o postavenie, nejde o vysielanie zajtra, ale čo bude na Slovensku za 20, 10 rokov, 20 rokov! (Potlesk.). To je tá pozícia, myslím, o to dnes malo ísť. A ku kolegovi z komunistickej strany by som rád povedal, že ja som dnes vystupoval ako poslanec Urbáni a stále budem vystupovať. Nedal som sa ovplyvniť ani komunistami (Smiech.) (Potlesk.) a nedám sa ani teraz nikým ovplyvniť! Čiže je to moje svedomie a moje presvedčenie, ja to tak myslím, pán kolega, čiže bude to tak aj do budúcna, budeme hovoriť tak, ako sa mne páči. Len z veľkej úcty k vášmu predsedovi Jožkovi Ševcovi ako k môjmu kamarátovi, ktorého si vážim ako človeka, som veľakrát ticho, keď vystupujete. Ďakujem. (Smiech.) (Potlesk.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Ďalší do rozpravy je prihlásený pán predseda zahraničného výboru Figeľ. (Ruch v rokovacej sále.) Pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pán predseda, ja myslím, že bolo by asi dobré, keby sme dnes nejakým spôsobom uzavreli to rokovanie, blíži sa 19.00 hodina, dávam procedurálny návrh, aby sme pokračovali ďalej, predpokladám, že nepresiahneme 22. hodinu. (Ruch v sále.)

P. Hrušovský, predseda NR SR: Páni poslanci, je všeobecný súhlas s takýmto návrhom? Nie, prosím, prezentujme sa a hlasujme.

Panie poslankyne, páni poslanci, toto hlasovanie vyhlasujem za neplatné, pretože viacej poslancov nie je v rokovacej sále, bolo by to neobjektívne. Pán poslanec Galbavý! Prosím, páni poslanci, prezentujme sa a hlasujme o návrhu pána poslanca Mikloška, aby sme dnes rokovali do skončenia bodu programu.

(Hlasovanie.) 127 prítomných, 113 za návrh, 8 proti, 5 sa zdržalo, 1 nehlasoval.

Návrh sme schválili.

Nech sa páči, pán predseda zahraničného výboru.

J. Figeľ, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán premiér a členovia vlády Slovenskej republiky, ctení kolegovia a kolegyne, vážení hostia! Myslím, že netreba opakovať veľmi mnoho z argumentov, ktoré už odzneli z informácií, ktoré boli podávané od desiatej hodiny. Som presvedčený, že rokujeme a budeme rozhodovať nielen o tom, čo bude na Slovensku za 10 - 20 rokov, ale aj v najbližšej dobe, a takisto aj na Strednom východe, v krátkej dobe aj v ďalšej budúcnosti. Nemožno oddeliť tieto časové súvislosti, ale ani veľmi veľa z toho, čo naozaj vytvára komplex medzinárodných vzťahov, našich základných záujmov, medzinárodného postavenia a spoluzodpovednosti Slovenska. Jednoznačne problémom pre medzinárodnú bezpečnosť je vlastníctvo zbraní hromadného ničenia v rukách režimu Saddáma Husajna v Iraku. Minulosť i súčasnosť svedčia proti nemu, proti tomuto režimu, ktorý zrejme nie je ochotný vzdať sa ľahko zbraní hromadného ničenia a dobre si rozumie aj s medzinárodným terorizmom. Dôkazy boli predložené, ale posúdiť ich musia experti. Rozhodnúť musia politici, štátnici. Veľmi často a v detailoch tu zaznievali slová a informácie o naozaj tragických udalostiach genocídneho charakteru, o hrubom, "masívnom" porušovaní ľudských práv, o tom, že tento režim je najagresívnejší a najrepresívnejší v dnešnom svete. Na margo toho by som dodal, že je to tak a skôr otázka znie, prečo sme to tak nevideli počas desiatich rokov existencie Slovenskej republiky, prečo to tak nezaznievalo pri oficiálnych návštevách našich predstaviteľov v Iraku, prečo to tak nezaznelo napríklad aj pri poslednej návšteve člena vlády Slovenskej republiky v novembri roku 2000, ministra hospodárstva, ktorý bol prijatý dokonca viceprezidentom Irackej republiky.

Som presvedčený, máme používať jednu reč, jeden meter na všetko. Som presvedčený, že možností riešení je stále viacero, od pádu režimu, respektíve odchodu Saddáma Husajna cez naozaj evidentné, efektívne posilnenie inšpekcií, monitorovacie prelety a výsluchy irackých expertov po dobrovoľné, postupné odzbrojovanie pod medzinárodným dohľadom, prípadne aj ďalšie opatrenia. Pre každé z týchto, včítane vojenského riešenia, je potrebná jednota medzinárodného spoločenstva s "kredibilnou" silou a rozhodnosťou. Ak má byť sila na presadenie spoločného dobra účinná, musí byť pripravená, musí byť reálna. Vojenské riešenie, to znamená použitie sily pre odzbrojenie Iraku nemožno preto vylúčiť. Diplomacia nemôže byť bezzubá v bezpečnostných otázkach. Naozaj iba dôveryhodný a rezolútny vojenský tlak máva často, aj v tomto prípade môže mať výsledky. Vojenské riešenie však treba považovať vždy za krajné, extrémne, za poslednú možnosť, nie za jednu z možností. Je aplikovateľné vtedy, keď všetky ostatné prostriedky zlyhajú. Nemá to byť prednostné použitie sily. Ak má byť toto opatrenie ako krajné použité, musí byť aplikované za presných a prísnych podmienok. Hovorí to nielen tradícia spravodlivej vojny, ale aj medzinárodné právo. Dnes tu bol snáď najčastejšie citovaný pápež Ján Pavol II. ako morálna autorita, verím, že sa dožijeme aj jeho blízkej návštevy na Slovensku. Dovoľte mi zacitovať ho tiež preto, lebo cítim, ako keby tá autorita rezonovala touto sálou naľavo či napravo. Na Nový rok, v novoročnom posolstve diplomatov akreditovaných pri Svätej stolici, povedal tieto vety, okrem iného: "A čo povedať o hrozbách vojny, ktorá sa môže rozpútať nad populáciou Iraku, zemou prorokov, obyvateľmi už vysilenými viac než dvanásťročným embargom. Vojnu nikdy nemožno považovať za prostriedok ako iné, na regulovanie konfliktných záujmov medzi národmi. Ako spomínajú Charta OSN a medzinárodné právo, nemožno siahať po vojne, i keď ide o zabezpečenie spoločného dobra, iba ak ako po extrémnej možnosti a s rešpektovaním veľmi prísnych podmienok! Nesmú sa prehliadnuť následky, ktoré vojna prináša civilnému obyvateľstvu počas vojenských operácií a po ich ukončení." Teda krajné, extrémne riešenie a za presných a prísnych podmienok. Tieto podmienky môže stanoviť iba medzinárodná autorita, ktorou je na to určená: Bezpečnostná rada Organizácie Spojených národov. Sme členmi tejto organizácie a naše dnešné rozhodovanie môže autoritu tejto organizácie zvýšiť alebo oslabiť. Zvýši ju vtedy, ak naše rozhodovanie bude v súlade s mandátom OSN, ktorý však zatiaľ pre vojenské riešenie nie je. Môže ju znížiť pri obídení Bezpečnostnej rady. Ak Bezpečnostná rada nebude schopná konať alebo rozhodnúť, môže to byť nová situácia, ale prijať bezpodmienečné riešenie už dnes oslabuje spoločné úsilie o nájdenie primeraného riešenia. Nad tým všetkým je však naše svedomie a to musí rozlišovať medzi dobrom a zlom, aktívne stáť na strane spoločného dobra a zmenšovať zlo. Preto by som chcel k tomu prispieť konkrétnym návrhom. A to v dvoch líniách.

Diskutovali sme celý deň o princípoch, hodnotách, o medzinárodnom práve, o tradícii spravodlivej vojny, o rezolúciách OSN, o vojnových rizikách. Podnetom síce bola žiadosť vlády Spojených štátov amerických o podporu prípadnej akcie voči Iraku, ale výstup uznesenia Národnej rady túto diskusiu a širší pohľad neodráža. Preto navrhujem doplnenie uznesenia o úvodnú časť: "Národná rada Slovenskej republiky deklaruje svoju podporu demokratickým hodnotám, ľudským právam a rešpektu pre medzinárodné právo a zdôrazňuje potrebu pre naplnenie rezolúcie Bezpečnostnej rady OSN, ktorých cieľom je garantovať medzinárodný mier, stabilitu a bezpečnosť. Vyslovuje podporu úsiliu medzinárodného spoločenstva, ktoré v súlade s rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1441 z 8. novembra 2002 vyjadrilo odhodlanie dosiahnuť efektívne a úplné zbavenie Irackej republiky zbraní hromadného ničenia. Vyjadruje znepokojenie nad stupňom doterajšej spolupráce Irackej republiky s tímom medzinárodných zbrojných inšpektorov a vyzýva ju na urýchlené a bezpodmienečné splnenie svojich odzbrojovacích záväzkov."

Myslím, že týmto by aj Národná rada širším pohľadom sa vyjadrila k celkovej problematike, nielen k samotnej požiadavke a k samotnej rezolúcii, alebo k rozhodnutiu o vojakoch.

A po druhé by som chcel povedať, že mám výhrady aj k textom, ktoré sú v druhom a treťom odseku návrhu uznesenia, ale ponechávam to v dobrej viere, že výklad oproti dnešnému stavu sa zásadne nezmení ani v budúcnosti. Podstatnú zmenu však vyžaduje záverečná veta. Národná rada by sa nemala zbavovať zodpovednosti za plnohodnotné rozhodovanie o vysielaní vojakov do prípadných vojenských operácií, preto Národná rada pre právnu a politickú nespochybniteľnosť to nemôže delegovať na nikoho. A pre použitie vojenskej sily na vynútenie mieru alebo zaistenie bezpečnosti má Národná rada konať v súlade s medzinárodným právom, teda s rozhodnutiami Bezpečnostnej rady Organizácie Spojených národov. Záverečná veta vládneho uznesenia by mala teda znieť nasledovne: "O tom, či bol mandát OSN naplnený, rozhodne na základe nového rozhodnutia Bezpečnostnej rady OSN Národná rada Slovenskej republiky osobitným uznesením." Toto som navrhol aj včera na pôde Zahraničného výboru Národnej rady.

Na záver by som si dovolil povedať ešte pár poznámok. Súhlas s vyslaním za daných podmienok podľa mňa je ešte stále mierovým riešením. Treba ho chápať ako zvyšovanie tlaku na celkové mierové riešenie, na prijatie riešenia za účasti medzinárodného spoločenstva, na udržanie protiteroristickej koalície a ďalšie dôležité regionálne i medzinárodné dôsledky. Kompromis v navrhovanom uznesení, pri dobrej vôli prijateľný pre vládu, pre parlament, pre koalíciu i opozíciu môže byť prijateľný na základe podobnosti viacerých skôr podaných návrhov. Mal som za posledný týždeň viacero stretnutí s predstaviteľmi krajín, či už Európskej únie alebo Aliancie, či Európskej komisie, nikto z nich mierové riešenie naozaj, ako ste ma tu aj citovali, nespochybňuje, skôr sa oň vážne usiluje. Som však presvedčený, že dôležitosť širokej podpory aj tu v parlamente, ale aj v medzinárodnom prostredí je veľmi potrebná. Tu v parlamente osobitne preto, lebo máme spoločnú zodpovednosť za osud Slovenska, spoluzodpovednosť aj za Európu a svet. Som presvedčený, že ten širší konsenzus sa má a dá nájsť. Prečo tak ako inokedy by vysielanie vojakov Armády Slovenskej republiky nemohlo mať širšiu podporu. Treba na to zhodu v princípoch, ku ktorým sa opakovane hlásime, vedomie a svedomie spoluzodpovednosti, ale aj úsilie o dohodu absolútnej, širokej, nie relatívnej väčšiny. Chcem vás k tomu aj za seba vyzvať a svojim návrhom pozvať. V dobrom sa nám to všetkým vráti. Ďakujem pekne. (Potlesk.)