V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Dovoľte mi, vážené kolegyne, kolegovia poslanci, ospravedlniť sa pánovi poslancovi Hanzelovi. S faktickou poznámkou sa prihlásil ešte na poslanca Mikuša. Tak prosím, keby ste teraz pán Hanzel vystúpili.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja som si nikdy nerobil právo na rozum, a preto som s radosťou počúval múdreho človeka, akým je pán Mikuš, ktorý hovoril k veci, spomenul fakty, ku ktorým naozaj, myslím si, každý z nás, ktorý má trošičku proslovenské cítenie a zváži si ich, mal by zaujať normálne stanovisko.

Boli tam napr. otázky: Zvýšila sa cena produktu? Zvýšila sa zamestnanosť? Ja nebudem na to odpovedať. Myslím, že každý z vás na tieto otázky odpoveď vie. Ďalšia otázka bola, aký bol reálny dôvod privatizácie. Zas myslím si, že skoro nikto z nás na to nevie odpovedať, možnože okrem niektorých. Nepovažuje súkromný vlastník zisk nad bezpečnosť a spoľahlivosť? Ja odpoviem, že áno. A naviac ešte aj ten zisk vyvezie za hranice.

Ja som minulý týždeň bol na poslaneckom výjazde v jednom meste a môžem vám povedať, že mi na rovinu povedali, že zahájili práce v budove, ktorá vôbec nebola kolaudovaná. A pýtam sa, či nie je toto porušenie všetkých predpisov, ktoré tu máme, povedzme, na úkor bezpečnosti našich ľudí, lebo zahájiť prácu v budove, ktorá nebola kolaudovaná, v závode, však to je hrozné.

A aby ste videli, že mne nejde naozaj o to, aby som kritizoval celý čas, ja budem všetkými desiatimi hlasovať za privatizáciu, keď ma presvedčíte, že to je správne.

Napr. to, čo povedal pán Malchárek, to je absolútne rozumná vec. Povedal, že budeme z toho splácať prioritne dlhy, ale len ak budú zaťažovať rozpočet vyššie, ako je predpokladaný výnos z dividend podnikov. Toto je rozumné. Pokiaľ sa na takýchto veciach zhodneme, ale nie ináč, nielen na bezhlavom predaji, tak u mňa určite nájdete podporu. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

V rozprave bude pokračovať pán poslanec Cagala.

M. Cagala, poslanec: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, vážení páni ministri, ja nebudem unavovať už túto snemovňu, všetko bolo povedané. Chcem však upozorniť najmä poslancov koalície, lebo verím, že z opozície ani jeden hlasovať za tento zákon nebude, že vy nebudete hlasovať o doprivatizovaní, ale budete legalizovať nezákonné kroky vlády, ktorá predala už dnes 51 % týchto podnikov, o ktorých hovoríme. Je to opčnou zmluvou, zmluvou, ktorá je dodatkom k základnej zmluve. Toto je pravda, to je fakt, preto to tu dnes hovorím. A uvedomte si práve, že vy sa stanete tiež spoluvinníkmi za nezákonný predaj, za predaj, ktorý bol doteraz takto realizovaný.

A preto sa pridávam k tým poslancom, ktorí tu podali návrhy, že treba pozastaviť rokovanie o tomto zákone, pozmeňujúce návrhy sú podané, dočasu, kým nedostaneme všetci do lavíc zmluvy, dodatky k zmluvám, aby sme vedeli, o čom hlasujeme.

Budete hlasovať, ešte raz hovorím, o nezákonnom predaji, ktorý už bol realizovaný. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Malý moment, ešte čakám. To je procedurálny alebo pozmeňujúci návrh? Pozmeňujúci návrh musí byť písomne podaný. (Hlasy z pléna.) Bol podaný. Dobre, ďakujem.

Budeme pokračovať v rozprave a vystúpi pán poslanec Vážny.

Ľ. Vážny, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, z ekonomickej teórie vyplýva, že privatizácia by mala byť prostriedkom zlepšenia výkonnosti globálnej ekonomiky štátu alebo sektora hospodárstva. Preto ju treba aplikovať nie všeobecne ako princíp, ale ako jeden z možných, ale v žiadnom prípade nie univerzálnych nástrojov riešenia konkrétnych problémov jednotlivých sektorov hospodárstva alebo štátom vlastnených podnikov. Súčasná vláda nám svojou snahou o doprivatizovanie všetkých strategických podnikov bez toho, aby boli vypracované veľmi konkrétne analýzy možných dôsledkov a rizík takéhoto konania pre štát, dáva jasne najavo, že privatizáciu považuje za svoj cieľ, a nie za prostriedok dosiahnutia efektívneho hospodárstva.

Veľmi obľúbeným argumentom predstaviteľov vlády pri obhajobe tohto cieľa je tvrdenie, že štát je zlý vlastník. Vážené dámy a páni, už študent ekonómie na vysokej škole vie odlíšiť pojmy ako "vlastník spoločnosti" a "vedenie spoločnosti". Ak by vlastníctvo samo osebe malo byť rozhodujúcim faktorom, či firma bude alebo nebude dosahovať zisk a bude sa správať maximálne efektívne, potom by museli všetky súkromné spoločnosti na Slovensku prekvitať. Predstavitelia vlády zabúdajú alebo nechcú poukázať na fakt, že problém podnikov vo vlastníctve štátu nie je forma ich vlastníctva, ale vedenie týchto podnikov. Vedenie podnikov sa pri ich spravovaní často správa podľa starého slovenského porekadla: Z cudzieho krv netečie.

O to dôraznejšie preto treba pripomenúť, že vedúci predstavitelia štátnych podnikov sú na svoje miesta dosadzovaní na základe politických dohôd a o ich nominácii rozhodujú politici, ktorých úlohou je spravovanie celého štátu. Nezaujatý pozorovateľ by sa preto mohol právom domnievať, že vládnym politickým stranám vyhovujú v riadiacich funkciách štátnych podnikov ľudia neschopní efektívne tieto spoločnosti riadiť, ale možno schopní za úplatu prideľovať lukratívne zákazky a zabezpečovať tak zdroje na financovanie niektorých strán, resp. jednotlivcov.

Predajom rozhodujúcich podielov strategických podnikov sa štát na úkor jednorazového príjmu pripraví o možnosť príjmov pravidelných, ktoré by pri efektívnom riadení podnikov mohli predstavovať každoročne významnú čiastku pre štátny rozpočet. Suma, za ktorú štát plánuje odpredať svoje majoritné podiely, je takisto spochybniteľná. Kto bude mať záujem zaplatiť skutočnú hodnotu za akcie podnikov, ktoré už boli čiastočne sprivatizované a v ktorých súčasní minoritní majitelia majú prostredníctvom tajných zmlúv zabezpečené rozhodovacie práva? Opäť sa môže stať zdanlivo premyslený a len pre niekoho, ale jednoznačne nie pre štát efektívny ťah vlády, že v záujme zvýšenia predajnej ceny akcií podniku vláda pristúpi pred privatizáciou k prevzatiu časti úverov, ktoré boli čerpané so štátnou zárukou tak, ako to bolo pri privatizácii bánk. Tým síce zvýši predajnú cenu za podiel v podniku, ale výsledný efekt tejto transakcie môže ešte výraznejšie ovplyvniť výšku čistého výnosu smerom nadol. Napr. už sa oficiálne šušká, že je v hre 35 mld. Sk na oddlženie Slovenských elektrární.

Ak sa vláda zbaví rozhodujúcich podielov strategických podnikov, sú namieste otázky: Aké mechanizmy bude mať na presadzovanie štátnych záujmov v jednotlivých sektoroch? Ako bude môcť ovplyvňovať tvorbu zisku a následné platenie daní do štátneho rozpočtu? Akými prostriedkami bude môcť štát vplývať na tieto spoločnosti, aby investovali do rozvoja infraštruktúry v danom odvetví? Ako štát zabezpečí funkčnú energetickú, telekomunikačnú, vodohospodársku, dopravnú politiku, funkčné lesné hospodárstvo, poštové služby? Ako štát zabezpečí cenovú dostupnosť produktov uvedených odvetví hospodárstva pre občanov a podobne? Ako sa štát vysporiada s možnou atomizáciou spoločností v jednotlivých odvetviach, keďže sú scestné úvahy autorov tohto návrhu zákona, že trh všetko vyrieši, resp. že v Nemecku fungujú napr. elektroenergetické spoločnosti na báze veľkého množstva súkromných spoločností? V spomínanom Nemecku funguje trhová ekonomika minimálne 50 rokov a v nej neoddeliteľne spolu súvisia pojmy "vlastníctvo podniku" a "zodpovednosť za prevádzku podniku" a taktiež štát si ponechal právomoci na korekciu nevyhovujúceho stavu v súkromných spoločnostiach, ktorých predmetom je podnikanie strategického významu.

Je mylné sa domnievať, že zahraničný investor má v rukách čarovný prútik, ktorým vyrieši všetky nahromadené problémy. Skúsenosti z niektorých krajín jasne dokazujú, že rozdrobenie napr. energetických podnikov na menšie celky a ich následná privatizácia viedla k zvýšeniu cien energií.

Ak fungujú štátne firmy vo Švédsku, ak funguje štátna firma Electricité de France vo Francúzsku alebo Deutsche Telekom v Nemecku, prečo sa má potom náš štát zbavovať väčšinového podielu v takých spoločnostiach, ktoré dlhodobo vykazujú zisk a v ktorých je pri kvalitnom riadení reálny predpoklad ich ďalšieho rozvoja? Odpoveď na túto otázku treba hľadať v zámere vlády takouto privatizáciou jednorazovo sanovať podkapitalizovanú ekonomiku Slovenska.

Vláda by sa v prvom rade mala snažiť v maximálnej miere podporiť vstup priamych zahraničných investícií, ktoré by mali prispieť k rastu HDP, ako aj k zvyšovaniu zamestnanosti a životnej úrovne obyvateľstva, a vytvárať tak dlhodobý predpoklad na bezproblémové naplnenie príjmovej stránky štátneho rozpočtu v budúcnosti. Takýto postup by mal ďaleko výraznejší vplyv na celkovú ekonomickú situáciu ako jednorazový príjem do štátnej pokladnice získaný privatizáciou strategických podnikov.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, nebudem predkladať pozmeňujúce návrhy, lebo už boli alebo ešte budú predložené, chcem však ukončiť svoje vystúpenie výzvou vláde, aby sa najskôr zaoberala ozdravením strategických podnikov, získaním majoritného vplyvu, ktorý prináleží majoritnému vlastníctvu, odpolitizovaním a vytvorením nezávislých riadiacich tímov strategických podnikov, spracovaním koncepcie a dopadovej štúdie dôsledkov privatizácie na hospodárstvo Slovenska a potom, ak bude výsledok takéhoto postupu nevyhnutnosť privatizácie strategických podnikov, uskutočnením zmien vlastníckych vzťahov k štátnemu majetku. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja sa vrátim znova k tomu, čo hovoril predrečník, že, samozrejme, je ďaleko zaujímavejšie ozdraviť tieto podniky a pustiť sa do toho.

A ešte raz poviem o manažmente firiem. Možno vás to bude zaujímať, aj pána ministra to možno bude zaujímať, poviem jeden zaujímavý štatistický údaj. Vo Švédsku robili napr. výskum medzi prisťahovalcami, že ktoré skupiny z prisťahovalcov sa najlepšie umiestnili na švédskom podnikateľskom trhu. A zistilo sa, že z 3 850 Čechoslovákov, ktorí boli vo Švédsku, najvyššia úspešnosť v manažmente bola zrovna medzi česko-slovenskými občanmi zo všetkých krajín. Ešte raz poviem, to znamená, najväčší podiel manažérov, ktorí sa dostali z obyčajného emigranta na manažérske funkcie, bol medzi Čechoslovákmi. Tak hádam by sme aj tuná našli medzi Slovákmi zopár šikovných manažérov, ktorí by mohli ozdraviť tie podniky. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pán poslanec Tkáč, pripraví sa pán poslanec Mikolaj. Pán poslanec Tkáč tu nie je, stráca poradie, bude hovoriť pán poslanec Mikolaj. Nech sa páči.

J. Mikolaj, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, cieľom predloženého zákona je doprivatizovanie podnikov s charakterom prirodzených monopolov alebo ich časti. Vláda predložením tohto zákona žiada Národnú radu Slovenskej republiky o možnosť doprivatizácie majetku, tak ako ona uvádza, v hodnote cirka 82 mld. Sk. Získané prostriedky sa použijú na vytvorenie kapitalizačného piliera v rámci dôchodkovej reformy, na posilnenie štátnych aktív, splácanie úverov a pôžičiek. To je asi tak všetko, čo je možné zo zákona či dôvodovej správy vyčítať.

V tejto situácii si je však potrebné položiť niekoľko otázok, ktoré vyplývajú z doteraz vykonanej privatizácie.

Prvou otázkou je hneď tá, či táto vláda má morálne právo privatizovať naďalej a či za privatizáciu možno považovať predaje takým spoločnostiam, kde je majiteľom či akcionárom štát. To, že ide o zahraničné spoločnosti, predsa na princípe privatizácie nič nemení. Môže štát privatizovať? No asi nie. Takže ide o predaj.

Ďalej sa treba opýtať, že ak v štátoch Európskej únie môže byť v monopolných podnikoch akcionárom štát, ako príklad uvediem Nemeckú poštu, Nemecké telekomunikácie a mnoho, mnoho ďalších, prečo by nemohol byť štát akcionárom aj na Slovensku. Mohol by dozerať na strategické dlhodobé záujmy a získavať prostriedky z dividend. Pokiaľ ide o dane, je jedno, kto je majiteľom akcií. Štát predajom akcií v podstate získa výplatu dividend na niekoľko rokov dopredu a nič viac. Počet rokov, za ktoré získa prostriedky, je ohraničený výpočtom návratnosti investícií, čo je niekoľko rokov.

Ďalšou podstatnou otázkou je kvalifikovanosť a transparentnosť, akou táto vláda uskutočňuje predaje štátnych monopolných podnikov. Uvediem iba 2 z nich. Je to predaj Slovenských telekomunikácií, kde dnes je už isté, že 1 mld. eur investícií ako podmienka predaja, a zabudlo sa pripomenúť, že v tom sú aj akcie EuroTelu, nebude a štát nevie, čo s tým. Vláda nepožadovala splátkový kalendár. Na tak lukratívny predaj prišla len 1 ponuka. Nikto nekontroloval prácu poradcu, nikto ho nebral na zodpovednosť, ale odmena mu vyplatená bola. V rámci licencie na digitálny telekomunikačný systém GSM 1800 sa nepodarilo získať tretieho operátora, hoci Európska únia deklarovala, že kvôli vytvoreniu konkurencie schopného prostredia je nevyhnutné mať troch operátorov. Namiesto toho sa zrušila súťaž, nová už vypísaná nebola a priamym zadaním v podstate svojvoľne pánom ministrom po vzájomnej dohode o cene licencie bola udelená EuroTelu a Globtelu táto licencia. A ak si pozrieme hospodársky výsledok EuroTelu či Globtelu dnes, tak zistíme, že táto cena skutočne bola veľmi nízka, že licencia na UMTS, čo je tretia generácia telekomunikačného systému, bola opäť po dohode udelená EuroTelu a dnes teda Orange. A toto všetko vláda tolerovala, pričom cenu 1,5 mld. Sk za licenciu UMTS stanovila priamo vláda, a nie Telekomunikačný úrad.

Zhodnotiť však treba aj metódu samotnej privatizácie. Vláda si vybrala metódu tzv. privatizačného poradcu. Kto ho však kontroluje? Kto je zodpovedný za výsledky jeho práce? Pritom navrhuje riešenia za stovky miliárd Sk, za čo dostáva stovky miliónov odmeny. Pritom je ale bežné a známe, že zahraničné agentúry vždy podceňujú trhovú cenu domácich firiem. Predávajúci štát by mal mať vždy jasno v dvoch veciach, po prvé, aká je majetková a kapitálová hodnota privatizovaného podniku, a po druhé, aká je perspektíva privatizovaného podniku do budúcnosti. V prvom prípade sa stanovuje trhová hodnota, v druhom prípade sa stanovuje trhová cena. Ale v trhovej ekonomike, a teda aj pri privatizácii sa stanovuje trhová hodnota z hlavne kapitalizáciou dosiahnutých budúcich výnosov, zisku, úrokov, dividend, výnosov cenných papierov. Tá sa vypočíta obyčajne podľa zásady, že súčasná hodnota je taká veľká, aká je hodnota kapitálu, ktorý prinesie za určitý čas požadovaný výnos. Ak zoberieme do úvahy zisk Slovenského plynárenského priemyslu, ktorý sa už vytvoril a ktorý dnes sa dá pozrieť, tak zistíme, že, a to ešte bolo v časoch, keď štátom boli dotované ceny plynu a boli veľmi nízke a štát ich rok či dva roky, pokiaľ si pamätám, nedvíhal, samotná cena Slovenských plynární je podstatne väčšia. Takisto nie celkom dobre rozumiem, prečo sa hovorí o tom, že cena privatizovaného majetku by mala byť 82 mld. Sk, keď 49 % Slovenského plynárenského podniku bolo predaných za 130 mld. Sk a zdôvodňovalo sa to tým, že príchodom zahraničného strategického akcionára cena podniku, cena hodnoty sa zvýši. To znamená, že tá zvyšná cena by mala byť ďaleko, ďaleko vyššia, ako je tých 130 mld. Sk. Pritom keby sa cena určila, tak ako som hovoril, tak aj samotná cena 130 mld. Sk sa ukazuje ako veľmi nízka. Okrem toho mi tam chýbala aj otázka optimálneho času predaja. To je takisto základné kritérium, ktoré sa obyčajne posudzuje, kedy je vlastne optimálne firmu predať, a nie, tak ako to vláde vychádza, z potrieb štátneho rozpočtu. To predsa nie je žiadne kritérium. Takisto nebol urobený prepočet po liberalizácii cien plynu.

Ďalšou otázkou je otázka alokácie získaných prostriedkov z jednotlivých predajov. Všeobecne sa tvrdí, že by mali ísť výlučne na štátne záruky a na dôchodkovú reformu. V žiadnom prípade by teda nemali ísť na spotrebu štátu, nakoľko priam devastujú makroekonomické ukazovatele, ako je napr. schodok verejných financií, deficit obchodnej bilancie, inflácia či dlhová zadlženosť. Z ročnej účtovnej uzávierky Fondu národného majetku však vyplýva, že táto zásada nie je tejto vláde známa. A pokiaľ si pozrieme, akým spôsobom boli vynaložené prostriedky z Fondu národného majetku v roku 2002 v celkovej sume 182 mld. Sk, tak zistíme, že bolo vynaložených 50 mld. Sk na splácanie štátneho dlhu, 62 mld. Sk ako rezerva na dôchodkovú reformu, ale až 60 mld. Sk na tzv. ostatnú činnosť. Pritom ide 2,5 mld. Sk na náklady súvisiace s organizáciou veľkej privatizácie, 10 mld. Sk na spätné odkúpenie dlhopisov vo vlastníctve VÚB. Za ukážku, a to si dovolím povedať otvorene, arogancie a ignorancie parlamentu však považujem financovanie Národného tenisového centra v sume 190 mil. Sk, pretože parlament zamietol, že z privatizácie SPP tam tieto peniaze môžu ísť, takže keď nemôžu ísť zo Slovenského plynárenského podniku, tak asi môžu ísť z predaja iných firiem.

V zozname prirodzených podnikov je uvedená aj spoločnosť Železnice Slovenskej republiky, dúfam, že tam ide o predaj obslužných činností, a nie teda základnej trate. Železnice Slovenskej republiky majú dlh 48 mld. Sk. Štát tým, že neplatil svoje záväzky vyplývajúce zo zmluvy vo verejnom záujme, spôsobil Železniciam stratu 13 mld. Sk. A vláda v ostatných rokoch namiesto platieb poskytovala Železniciam štátnu záruku, čím ich v podstate opäť zadlžovala. Teraz je deklarované, že Železnice sa približne o túto sumu oddlžia, ale v podstate len štát spláca to, čo Železniciam spôsobil. Ostáva však ďalších 35 mld. Sk. A v zahraničí sa to obyčajne rieši tak, že práve predajom týchto obslužných činností sa železnice oddlžujú. V tomto návrhu však všetky finančné prostriedky idú do Fondu národného majetku.

Takže, vážené pani poslankyne, páni poslanci, som presvedčený, že aj na základe týchto dvoch skutočností, ktoré som uviedol, sú natoľko závažné, nie je možné odsúhlasiť, aby táto vláda pokračovala v ďalšej privatizácii. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Číž. Pán poslanec Číž nie je prítomný v rokovacej sále, stráca svoje poradie a slovo má pán poslanec Burian. Nech sa páči, pán poslanec.

J. Burian, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení páni ministri, vážené kolegyne, vážení kolegovia, ten, kto si prečítal túto dôvodovú správu k tomuto zákonu o tzv. veľkej privatizácii, myslím si, že bol asi veľmi prekvapený alebo nemilo prekvapený, akým, by som povedal, veľmi jednoduchým spôsobom a veľmi takým neštandardným spôsobom a podľa môjho názoru nedôstojným spôsobom bola napísaná táto dôvodová správa.

Ak si prečítame druhý odsek, čo je dôvodom tejto privatizácie, vidíme, že hlavným cieľom navrhovanej právnej úpravy je umožniť doprivatizácie podnikov s charakterom prirodzených monopolov a verejnoprávnych služieb, čo je deklarované v zámere vlády, že spustenie dôchodkovej reformy a vytvorenie povinného kapitalizačného piliera predpokladá vyčlenenie nemalých finančných prostriedkov. Ak hovoríme o tom, že podstatná časť tejto privatizácie by mala byť určená na dofinancovanie dôchodkovej reformy, chcem sa opýtať, čo vláda plánuje urobiť s týmito peniazmi, keď ešte dnes na účte v Národnej banke Slovenska máme 65 mld., ktoré sú primárne určené na dôchodkovú reformu, a už 2 roky Národná banka Slovenska platí zvýhodnený úrok na úročenie tohto vkladu. A myslím, že prispieva na ďalšie teda zhoršovanie výsledkov Národnej banky. Ďalej sa pýtam, keď týchto 65 mld. má byť na 4 až 5 rokov postačujúcich na dôchodkovú reformu, či dnes je také dôležité, aby sme otvárali tento zákon, keď tieto peniaze sú deklarované ako primárny zdroj na to, aby sa udržala dôchodková reforma na obdobie 4 až 5 rokov.

V ďalšom odseku sa píše, že z takto získaných finančných zdrojov vláda použije časť na posilnenie štátnych finančných aktív a splácanie úverov a pôžičiek. Ak je tento progres, čo je deklarovaný, aj v návrhu štátneho rozpočtu na rok 2004, kde sa už uvažuje o získaní zdrojov z privatizácie, tak neviem, či primárnym záujmom je získať peniaze len privatizáciou štátnych podnikov alebo hľadaním rezerv v rámci štátneho rozpočtu.

Myslím, že korunou celého riešenia a tých významových pojmov, ktoré sú použité v tejto dôvodovej správe, je aj ďalší odsek, kde sa hovorí, že o výbere podnikov tzv. prirodzených monopolov, o percentuálnom podiele, ktorý sa bude privatizovať alebo príp. ostatne majetkom štátu, bude rozhodovať z prípadu na prípad vláda Slovenskej republiky po predložení týchto návrhov k vyjadreniu Národnej rady Slovenskej republiky. Musím povedať, že po prečítaní tejto dôvodovej správy som došiel k tomu, že by sa mali objaviť slová ako "časť, nemalé, z prípadu na prípad" vo výkladovom slovníku finančnom alebo ekonomickom výkladovom slovníku ako zdôvodnenie privatizácie na Slovensku. Bohužiaľ, myslím si, že pri takomto pojme, ako je pojem "nemalé finančné prostriedky", nie je jasné, akým spôsobom a koľko je nutné na túto, povedzme, dôchodkovú reformu dať. A teda vôbec tento materiál neuvažuje o tom, že tieto peniaze sú tam. Potom je tu uvedené, že časť sa použije na krytie štátnych dlhov. Nie je jasné, koľko sa toho použije, a nie je jasné, v akom horizonte sa to použije. A potom je tu uvedené, že z prípadu na prípad vláda proste sa rozhodne zo dňa na deň a niečo doprivatizujeme ešte, dlho sme neprivatizovali.

Pýtam sa a dávam si otázku a neviem na ňu odpovedať, ak tento materiál má hovoriť o tom, že je to nejaká filozofia strategického rozvoja tohto štátu a filozofia napredovania tejto ekonomiky, akým spôsobom majú sa poslanci tejto Národnej rady rozhodovať o tom, aká zmysluplnosť čaká po privatizácii týchto podnikov. Keď hovorím o zmysluplnosti, pýtam sa, aká návratnosť týchto zdrojov je predpokladaná, aká výnosnosť týchto zdrojov je predpokladaná, ako budú použité tieto zdroje, a, povedzme, či vôbec niekto už uvažoval nejakými metódami, ktoré sú bežne štandardné vo svete, napr. metódou budúcich výnosov, metódou vnútorného výnosu, proste metódami, aký výnos bude z tejto privatizácie alebo aký vnútorný výnos je momentálne z týchto podnikov, ktoré prinášajú do štátneho rozpočtu príjmy. Ja sa chcem opýtať do budúcna, aké príjmy bude mať štátny rozpočet mimo tých daňových príjmov, ktoré sa znižujú, teda daňová záťaž v tom slova zmysle priamych daní z podnikov sa znižuje a na druhej strane ideme privatizovať tieto štátne podniky, čo bude primárny príjem do štátneho rozpočtu, ak tieto podniky jednoducho sprivatizujeme. Čiže ja ako poslanec Národnej rady neviem sa stotožniť s takýmto materiálom, ktorý je pre mňa nekonzistentný a nehovorí o tom, aká efektívnosť z tejto privatizácie a z tohto celého riešenia bude v prospech tejto ekonomiky.

Ja by som bol veľmi rád, aby niekto dopracoval tento materiál tak, aby títo ľudia v Národnej rade alebo poslanci Národnej rady vedeli si jasne zadeklarovať, či to, čo budú schvaľovať, je v súlade s ich cítením alebo rozmýšľaním alebo úvahou, nie na základe toho, že sa tu používajú pojmy "z času na čas, nemálo, z prípadu na prípad" a proste pojmy, ktoré, si myslím, sú abstraktného významu a nemajú žiadnu ekonomickú hodnotu alebo číselné vyjadrenie.

Na záver mi dovoľte, aby som dal pozmeňujúci návrh, kde v návrhu navrhujem v čl. IV ods. 3 zmeniť v poslednej vete slová "do 10 rokov" na slová "do 30 rokov".

Odôvodnenie. Najvýznamnejšie krajiny Európskej únie, Francúzsko, Nemecko, Anglicko, si vyhradili uplatňovať právo na navrátenie majetku do 50 rokov, a preto si myslím, že 30-ročná lehota na to je opodstatnená aj na Slovensku. Ďakujem za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Teraz vystúpi v rozprave pán poslanec Federič Igor, pripraví sa pán poslanec Tkáč. Pán poslanec Federič nie je prítomný, hovoriť bude pán poslanec Tkáč. Pán poslanec Federič stráca poradie.

V. Tkáč, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister, pán spravodajca, vážený pán podpredseda vlády, dámy a páni, dovoľte mi niekoľko poznámok k situácii, ktorá nastala v súvislosti s novelou zákona o podmienkach prevodu majetku štátu na iné osoby.

Chcel by som predovšetkým povedať, že privatizácia je prekliatím demokratizácie po roku 1989. V podstate všetky vlny či etapy privatizácie boli neskôr prehodnocované a vytvárajú v podstate absolútne negatívny pohľad na to, čo bolo cieľom vlastne zmeny režimu práve v roku 1989. Spomeňme si, ako dopadli holandské dražby, spomeňme si ako dopadla kupónová privatizácia a akým spôsobom boli jednotlivé vlády v podstate politicky aj inak dehonestované za svoje rozhodnutia v privatizačných veciach.

Chcel by som povedať len jednu poznámku napr. ku vzťahu ku kupónovej privatizácii, že v podstate ten model, ktorý bol v kupónovej privatizácii zavedený, nakoniec už obsahovali doslova aj učebnice trhovej ekonomiky. Pán poslanec Mikuš tu hovoril o korporáciách. A chcem len jednu poznámku uviesť napr. zo Samuelsona, zo známej jeho učebnice, aj keď už prekonanej, že aj v trhovej ekonomike vznikajú silné veľké korporácie, ktoré sú postavené na temer neidentifikovateľnom počte vlastníkov, a ich podstatou je to alebo ich osud je to, že manažmenty sa v podstate odtrhnú od vlastníkov, vlastníci nemajú reálnu šancu ich kontrolovať. A tieto korporácie hodnotí veľmi kriticky. Ak zhodnotíme tie subjekty, ktoré vznikli vďaka kupónovej privatizácii vo vzťahu medzi vlastníkom a správcom či manažérom, tak Samuelson mal skutočne v tomto zmysle pravdu a organizácie alebo podniky, korporácie, ktoré potom prešli do rúk neidentifikovateľných rôznych fondov a iných zoskupení, sa vlastne z hľadiska vlastníckeho rozplynuli.

Chcel by som v tejto súvislosti tiež uviesť jednu poznámku vo vzťahu ku implementácii či použitiu prostriedkov. Vládna koalícia v týchto dňoch v podstate nemá inú šancu. To, čo sa predviedlo so štátnym rozpočtom na rok 2003, jasne dokumentuje, že zásadné parametre boli nastavené hlúpo, zle, nemúdro. A dôsledok bol ten, že v priebehu roka sa parametre museli nastavovať. To, čo je v podstate založené aj v štátnom rozpočte na budúci rok, nevyvoláva vôbec žiaden optimizmus. A ak si zoberiete to, že sme skutočne tlačení už od roku 2004 maastrichtskými kritériami z našej zadlženosti vo vzťahu ku HDP, tak celý seriál krokov jasne smeruje k tomu, že v mene pravicových či krajne pravicových opatrení sa v podstate zavádzajú aj neosocialistické metódy. Pod takouto neosocialistickou metódou treba jasne spomenúť znárodňovanie či poštátňovanie verejnoprávnych inštitúcií, ako je Národný úrad práce, ako je Sociálna poisťovňa. Vyslovene neosocialistickým modelom aj starého typu je v podstate štátna pokladnica. Akým spôsobom to inak hodnotiť, ak takto znárodnené či poštátnené inštitúcie, kde sú účelovo prísne vymedzené zákonom zdroje, teda sú tam prirodzené vlastnícke práva všetkých nás, ktorí platíme poistné, aj všetkých ostatných, sa znovu dostávajú do čiernej centrálnej skrinky a schránky a z tejto schránky sa v podstate v redistribučnom procese prerozdeľujú. Zároveň nie sú účelovo ochránené tieto zdroje, ako je napr. poistné, ktoré v súčasnosti sa platí úradu práce.

V tejto situácii by som chcel aj vedieť, aj počuť, a to je otázka, že toto je jedna z posledných doprivatizácií, že ak chcete alebo chceme zachrániť maastrichtské kritériá v podmienkach vstupu do Európskej únie, tak tieto kroky majú niekedy svoju logiku, akým spôsobom sa zdroje odložené napr. na dôchodkovú reformu majú redistribuovať. Ak dnes, poviem vulgárne, 150 či 200 korún sa zle zaúčtuje zo štátneho rozpočtu, tak je tu Najvyšší kontrolný úrad ako jedna z mnohých inštitúcií, ktoré budú žiadať reštitúciu, teda nápravu tohto zlého rozhodnutia alebo vyvodia dôsledky. Ako chceme prerozdeľovať stovky miliárd korún či desiatky miliárd korún z privatizácie do dôchodkovej sféry? Toto je podstatná náležitosť aj môjho návrhu, ktorý o chvíľu chcem predniesť. A tento môj návrh smeruje skutočne k tomu, aby sa vytvorili aj ústavnoprávne podmienky distribúcie týchto obrovských finančných prostriedkov, ktoré sú konečné, neopakovateľné a v podstate už pre desiatky vlád, ak by tu mali vládnuť na tomto území, v podstate posledné. A tieto vlády jednoducho budú musieť pristupovať k úplne iným opatreniam než doprivatizácii či redistribúcii. Chcel by som ešte ďalej uviesť to, že nie sú vymedzené ani, povedal by som, elementárne etické hodnoty takejto privatizácie v podstate z hľadiska určitých kolektívnych či spoločných posudzovaní, akým spôsobom sa tieto zdroje budú používať.

V tejto oblasti predkladám veľmi stručné návrhy, a to, aby sme požiadali vládu Slovenskej republiky, aby predložila projekt použitia finančných prostriedkov z privatizácie na oblasť sociálnej sféry, dôchodkovej reformy a zníženia štátneho dlhu.

V 2. bode navrhujem predložiť návrh ústavného zákona na implementáciu úloh uvedených v predchádzajúcom 1. bode tohto uznesenia.

Chcel by som predovšetkým uviesť, že aj pri príprave prvého piliera, ale aj druhého piliera tie systémové multiplikačné či ekonomicko-finančné kalkuly alebo dopady jednoducho chýbajú. V každom prípade všetci vieme, že pre úspešné uvedenie kapitalizačného piliera treba ochrániť dôchodcov, ktorí už poberajú dôchodky a jednoducho nie sú schopní svojou prácou alebo ekonomickými aktivitami, teda podnikaním si nejaké nové zdroje nadobudnúť. Táto skupina nie je nijakým spôsobom chránená ani pred ekonomicko-finančnými či inflačnými vplyvmi na priebeh dôchodkovej reformy.

Domnievam sa, že v ústavnom zákone by sa mohol nájsť konsenzus a že v ústavnom zákone o redistribúcii týchto prostriedkov by sme konečne možno po prvýkrát od roku 1989 postupovali azda tou najspravodlivejšou metódou nie privatizácie, ale rozdelenia prostriedkov z privatizácie, že by podľa určitých zásluhových princípov i čiastočnej solidarity tie prostriedky prešli do správy či do užívania tým, ktorí tie hodnoty, ktoré sa veselo od roku 1990 rozdeľujú, vlastne vytvorili. V tomto zmysle ten ústavný zákon by bol zároveň aj signálom, že tu bude skutočne ochrana nielen pred týmto parlamentom. Podľa mojej mienky vláda sama by si zabezpečila vyšší kredit pri takejto privatizácii a aj budúce vlády by mali jednoducho sťaženú situáciu vôbec pomýšľať na to, že by prostredníctvom týchto zdrojov sanovali niektoré iné chyby vo vývoji v inflácii či v politických rozhodnutiach. Myslím si, že ústavnosť alebo ústavný charakter takejto právnej úpravy by prospel všetkým. Mal by aj, povedal by som, upokojujúci vplyv na nevyhnutnosť dôchodkovej reformy, na to, že v súčasnom období sa aj kapitalizačný pilier spúšťa vo veľmi nervóznej atmosfére, že by sa mohli takýmto spôsobom riešiť aj väzby na verejné financie a okruhy verejných financií, že by sa riešili aj vzťahy v oblasti prepojenia na štátny dlh, zadlženosť vo vzťahu k maastrichtským kritériám aj po vstupe do Európskej únie. Pokiaľ diskutujeme aj s kolegami z vládnej koalície, otázka ústavnoprávneho charakteru garancie týchto zdrojov by mohla byť priechodná.

Môj návrh nie je konfrontačný, je v podstate na vysokých sociálnych, etických, aj politických princípoch postavený práve pre ochranu tých, ktorých ochrániť dneska nikto nevie a nechce. Ďakujem vám za pozornosť.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem.

S faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Hanzel.

B. Hanzel, poslanec: Ďakujem pekne. K úvahám o privatizácii a o spôsobe privatizácie, ktoré tu povedal pán poslanec Tkáč, ja by som chcel uviesť opäť príklad zo Švédska. Neviem teraz presne, pred koľkými rokmi to bolo, ale odhadujem, že asi pred nejakými 10 - 15 rokmi sa privatizovali švédske telekomunikácie. A teraz neviem, či ekonómovia boli tak šikovní, že vedeli, že príde telekomunikačná kríza, ktorá tu teraz je aj začala minulý rok, myslím, alebo či len chceli naplniť štátnu kasu, ale chcem upozorniť na to, akým spôsobom oni túto privatizáciu urobili, lebo možno toto by bol návod, pán minister, akým spôsobom ísť. Zhruba pol roka pred tou privatizáciou oni vyhlásili, že ide privatizácia švédskych telekomunikácií, urobila sa absolútna informačná kampaň v televízii, v médiách, každá domácnosť domov dostala obálku, v ktorej bolo presne rozpísané, o čo, koľko akcií ide, akým spôsobom to bude robené, a každá domácnosť mala možnosť kúpiť si do určitej výšky počet akcií tohto budúceho súkromného podniku. V prípade, že by sa nepredal celý počet, že by niekto nemal záujem, tak bolo možné dopredu si upísať opciu na ďalšie akcie. Takže takýmto spôsobom, pán minister, sa robí transparentná privatizácia aj bez privatizačných poradcov, ktorí nás stoja možnože nejakú tú miliardičku dohromady.

No a ešte na tému tých 65 mld., ktoré máme na účte a s ktorými nevieme čo robiť. Tak by som sa znova chcel spýtať: Je príjem za tieto miliardy, ktoré sú v Národnej banke, vyšší, ako je inflácia na Slovensku teraz? A ak je vyšší, tak okrádame Národnú banku Slovenska, a ak nie je vyšší, tak sú potom špatne umiestnené peniaze, lebo nepokrývajú ani len to, čo má byť prírastok ročný na dôchodky. Ďakujem.

V. Veteška, podpredseda NR SR: V rozprave bude pokračovať pán poslanec Číž. Máte slovo.

M. Číž, poslanec: Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán predsedajúci, dovoľte sa aj mne zapojiť krátko do rozpravy k nesmierne dôležitému problému a to je problém sprivatizovania strategických podnikov v našej republike. Prirodzene, vystupovalo tu veľké množstvo ekonómov a nemienim vstupovať do ekonomického prostredia a keď áno, tak veľmi málo. Ale zatiaľ sa tu nehovorilo o politických aspektoch, takže aspoň pre históriu niekoľko slov poviem.

Nesmierne ma mrzí, že na tejto schôdzi máme v podstate už štvrtý, nesmierne dôležitý okruh problémov, ktoré inak sú predmetom vážneho koalično-opozičného súperenia, ktoré koalícia z neznámych dôvodov, teda pre nás, pokladá za reformy. A my ich zase pokladáme za kroky, ktoré sú iracionálne, zničujúce a v konečnom dôsledku nesmierne málo inteligentné a prekračujúce inteligentné a maximálne zjednodušenia prekračujúce úvahy.

Je symptomatické, že takéto štyri zákony alebo okruhy zákonov, ako je reforma verejnej správy, ako je opätovné otvorenie reštitúcií v oblasti pôdy a zmena štátneho vlastníctva pôdy, ako je doprivatizácia strategických podnikov štátu, sú za neuveriteľného nezáujmu verejnosti, k čomu nesmierne prispieva naše mediálne prostredie. Pri problémoch, ktoré v každom normálnom štáte spôsobujú búrky, prebiehajú vášnivé diskusie, otvárajú sa otázky verejných diskusií, pretože tieto otázky sú tzv. životné. Je faktom, že v našej spoločnosti, zvlášť v tejto transformácii vyvstáva situácia, že vlastne ani životný záujem Slovenska nie je.

Pokiaľ ide o národný záujem, pán premiér tejto vlády súčasný v roku 1998 pri schvaľovaní programového vyhlásenia nesmierne zaujímavým spôsobom sa obracal sugestívne na plénum a sa pýtal, že on nevie, čo je to národnoštátny záujem a že by bol veľmi rád, keby mu to niekto vysvetlil. Je faktom, že niekto mu to pravdepodobne vysvetlí. Aspoň pripúšťa existenciu takéhoto termínu pán premiér pravdepodobne preto, lebo sa prešiel po niektorých západoeurópskych krajinách a stretol sa s veľmi intenzívnym užívaním tohto pojmu, zvlášť keď nám už dneska v súčasnej situácii predvstupovej Slovenska do Európskej únie predstavitelia Európy vysvetlili, že ideme do nesmierne náročného a aj konfliktného prostredia, kde sa veľmi tvrdo uplatňujú národné záujmy jednotlivých štátov, a že sa musíme naučiť, ak nechceme prichádzať o základné výhody, pracovať aj s naším vlastným národnoštátnym záujmom.

Tiež je veľmi zaujímavé, že jediný signál, ktorý sa tu objavil, ktorý prišiel do Slovenskej republiky v tom zmysle, že dávajte si pozor na strategické podniky, majú nesmierne strategický význam pre zabezpečovanie elementárnej stability fungovania hospodárstva vo vašej malej krajine, prišiel z Európskej únie od pána, ktorého list vám môže predložiť pani Monika Beňová. V našom prostredí, pravda, je nádherný libertínsky jas u našich členov vládnej koalície nesmierne a jednoducho vziať akýkoľvek problém, teda ten štátny majetok okamžite rozpredať, lebo neviem, aký nový vlastník čo všetko urobí, a potom už nás čaká iba jasná, ľahká budúcnosť v Európskej únii, kde stačí, aby tá nezmyselná opozícia furt nevyprávala o nejakých rizikách, a všetko bude v poriadku.

Istá drzosť alebo, ja neviem, nebudem to pomenúvať prívlastkami pána premiéra, len je fakt, že to veľmi ťažko psychicky znášam, keď je schopný pán premiér vážne sa pozerať do kamery a vysvetľovať ľuďom tejto krajiny, aby len nikto ho neoslaboval v jeho úsilí ďalej vládnuť, pretože on sa chce dožiť okrem týchto negatívnych aj tých pozitívnych výsledkov týchto pseudoreforiem, ktoré zavádza. Je fakt, že tam potom sú dve veci, ako sa človek z toho môže dostať, ale nie je to podstatné.

Tragickejšie je skôr to, že napriek tomu teda, že pravdepodobne možno súhlasiť s tým, že ide o zásadné veci, ktoré sa dotýkajú života krajiny Slovenska, verejnoprávna televízia sa neunúvala ani s jednou jedinou diskusiou na túto tému. Jedine kde zareagovala, keď chcela nám ukázať svoj verejnoprávny charakter, keď pán kolega Paška požiadal, aby minister predložil správu alebo aspoň elementárne informácie o Veriteľovi. Tak okamžite dala šot o tom, ako on neviem čo komu dĺži v štáte a pod., čím je jasné, že máme objektívne a korektné prostredie a nemáme sa čoho báť, pretože žijeme v demokratickom a právnom štáte. (Potlesk.)

Ďalší problém je, keď hovorím o tých politických otázkach, džentlmenstvo našich predkladateľov, tak pána ministra, ako aj pána podpredsedu vlády. Ja mám tú smolu, že som tu sedel v predchádzajúcich rokoch a pamätám si, ako až revali, ak mi odpustia to slovo, že predkladatelia nemajú sedieť, ale majú odpovedať počas priebehu rozpravy na zásadné aspoň výhrady, ktoré odznejú od rečníkov, z jedného jediného dôvodu, lebo sú džentlmeni a chcú dať možnosť tým, ktorí predkladajú alebo oznamujú, alebo formulujú nejaké svoje výhrady, aby mohli aspoň jedným slovom príp. oponovať, pričom už vtedy bolo jasné, že nie je to celkom tak, tu sedieť do samého konca a potom povedať pár zjednodušených fráz a skončí sa celé rokovanie. Takže džentlmenstvo sme zatiaľ odložili zrejme na neskoršiu situáciu, takže ani k tomuto viac netreba hovoriť, stačí azda, že sme to povedali.

Teraz niečo k predloženému návrhu zákona, opäť nesmierne strategická otázka. Pri príprave na to vystúpenie som sa pokúšal, pravda, ako neekonóm nemal som to celkom jednoduché, nájsť aspoň trošku, ako vnímajú tzv. otázky hospodárskej stratégie alebo tzv. hospodárskeho sebaurčenia krajiny Európskej únie, ako sa napr. pozerajú takí Dáni, Švédi alebo Francúzi na to, kto aký má význam pre fungovanie ich krajiny ako takej. Ale nejdem do tej veľmocenskej otázky, ale zostaňme pri tých malých krajinách, ktoré sú približne také, ako sme my, no zaujímavo nesmierne dynamicky a nesmierne dramaticky odlišné od nás. Ale neviem to, čo vedia naši predkladatelia, neviem, čo vie pán podpredseda vlády, lebo ja teda nechodím do Svetovej banky a ani do Svetovej obchodnej organizácie. A je faktom, že občas čítam aj tú antiglobalistickú literatúru, pretože ten proces vnímania dnešnej situácie pre malé štáty, pre dôsledky na životnú úroveň už dneska je predmetom vážnych úvah vážnych svetových organizácií v oblasti ekológie, veľmi vážnej pozornosti v oblasti tretieho sektora. Ozývajú sa veľmi vážne hlasy proti nesmierne negatívnym dopadom voči súčasnému stavu. Dokonca sa hovorí veľmi vážne o ohrození elementárnych zásad demokracie z prostredia významných svetových pedagogických či iných inštitúcií, nehovorím o jednotlivých prestížnych univerzitách, keby náhodou bol mal niekto záujem o diskusiu v tejto sále, tak by sme boli predložili aj mená. Ale obávam sa, že aspoň tí, ktorí sa tvária, že sú, alebo teda naozaj sú, stratégmi tohto, čo sa nám tu predkladá, o tom veľmi dobre vedia, len teraz z rôznych dôvodov nechcú aspoň čiastočne vysvetliť teda, prečo tieto otázky nie sú pre nich zaujímavé a čo teda zdôvodňuje tento spôsob nakladania s elementárnymi a so životnými záujmami ľudí, ktorí žijú v tomto priestore.

Len veľmi krátko strategické súvislosti. Ideme do Európskej únie a tento proces eskaluje tak od roku 1995 až 1996. A tým, ktorí sa zaoberajú zahraničnou politikou, asi neušlo, že vnímanie Európy a budúcej Európy nejde kontinuálne a nemá jednoznačný smer fungovania dopredu. Pamätám si na nesmierne intenzívne vnímanie Európy regiónov, kde vlastne národný štát nemal existovať. A ja keďže som presvedčený Európan, tak už som teda postupne, keďže som mal pocit, že jednoducho naozaj národný štát zastaral a Európa má pripravené lepšie mechanizmy jeho budúceho fungovania, začal sa pripravovať na to, že koniec koncov mám istú mieru sociálnej istoty pre moju penziu, ktorá sa nakoniec blíži, keď skončím neskôr, začnú unifikovať sociálne systémy, budem platiť nášmu krásnemu európskemu štátu penziu, keďže je relatívne silný, mám isté záruky svojho fungovania. Len, bohužiaľ, v posledných troch rokoch tento smer akosi prestal byť dominantný. Dokonca ani kancelár Schröder, ktorý bol jeden čas jeho nositeľom, v tomto smere už neformuluje žiadne závery a čím ďalej, tým viacej hovoríme o Európe národných štátov. A to už nehovoríme ani len o federácii a nehovoríme už dokonca ani o spolkovej forme tohto štátu, ale hovoríme o únii. Ako únia keď budeme fungovať, tak pravdepodobne zostanú dominantné furt tie doterajšie stĺpy, ktoré sú pre fungovanie Európy, a národným štátom zostane na krku všetko to, čo majú na krku teraz, to znamená zabezpečovanie komplexne všetkých služieb, ktoré tu sú, teda zdravotníctva, školstva, verejného poriadku, zabezpečovania inštitúcií občianskej spoločnosti, zabezpečovanie fungovania štátu a tak ďalej. Za tých okolností dôchodky... (Hlasy z pléna.)

Veľmi pekne ďakujem, nemal som záujem vyčerpať všetko, o čom rozprávam, teda všetky oblasti. V každom prípade ale táto Európa za týchto okolností formuluje, a to veľmi výrazne, ak by sme sa chceli zamýšľať nad tým, že ako zabezpečíme tieto služby ako národný štát, keď som sa ešte jeden čas spoliehal, že Európska únia má v niektorej tej časti napísané, že pre prípad, že sa jeden štát dostane do krízy, že bude Európska únia pomáhať len úplne náhodou, teda v tomto období, vzhľadom na vstup nových 10 krajín záujem, že predsa len musí tieto štandardné doteraz fungujúce mechanizmy zmeniť, že pravdepodobne si nemôže dovoliť o desiatky miliárd eur zvyšovať pomoc a, naopak, dôjde k reštrukturalizácii, čiže skôr môžeme počítať s tým, že aj inštitúty prípadnej pomoci pre kolabujúci štát budú relatívne menšie.

Po ďalšie. Pravdepodobne tak vážení ekonómovia, ako je pán podpredseda vlády a možno aj pán minister, vedia, že krivka vývoja ekonomických štandardov v našej krajine sa začína dostávať do zvláštneho štádia, keď sme 12 rokov v podstate sanovali naše štátne rozpočty, a teda verejné výdaje predajom verejného majetku od kupónovej privatizácie, potom tie všetky možné priame a nepriame predaje a všetko, až teda po nesmierne smelý a strategicky premyslený predaj posledných zbytkov alebo posledných možných budúcich nástrojov hospodárskej politiky v rámci tohto štátu. A to znamená vlastníctvo alebo aspoň niekedy nie vlastníctvo celé, ale aspoň kontrolu nad energetickými zdrojmi, príp. nad inými zdrojmi, ktoré majú charakter tzv. životných zdrojov. Mám na mysli okrem tých známych zdrojov ešte aj vodu, príp. čiastočne lesy a podobne.

No je pokročilý čas a sľúbil som kolegom, že nebudem sa až tak dlho zaoberať jednotlivými otázkami, ani to nemá zmysel. Objektívne viem, že v tejto miestnosti nikto nemá o skutočnú diskusiu záujem, preto do toho nesmierne premysleného a hlbokého zdôvodnenia dôvodovej správy takto, prosím, skutočne, nech sa na mňa nikto nehnevá, v jednom modernom štáte, ktorý sa nachádza v strede Európy, 60 km od Viedne, vyzerá zdôvodnenie zásadného posunu v chápaní strategických podnikov v tomto štáte. (Potlesk.) Už potrebujeme tretí pilier a je to vybavené. V tejto diskusii mali sme česť formulovať rôzne teda tie výhrady. Výsledok bude, že v priateľských očiach našich kolegov sme videli veľkými písmenami napísané LEBO. Je to tak preto, LEBO... a skončilo to. Čiže diskusia končí aj teraz, uvidíme, ako dopadne hlasovacia mašinéria.

Chcel som hovoriť ešte aj o tom, že o tomto spôsobe totiž súvisiacom s týmto zákonom ako takým nemá význam ani diskutovať. Diskutovať má význam o spôsobe vlády, ktorý nám táto vláda ponúka. Možno by malo význam tu siahodlho rozoberať nezmyselné podľa nášho názoru libertínske predstavy o tom, ako sa má rozvíjať spoločnosť v transformovanej krajine, dá sa o nich rozprávať hrozne veľa. Dá sa hovoriť o tom, že tá miera privatizácie dokonca ešte aj pôvodných liberálnych koncepcií nabrala vrchol. A naozaj nebudem o tom hovoriť, pretože by sa to nedalo urobiť bez rôznych prívlastkov. A hovorím to s veľkou zodpovednosťou za to, čo hovorím. A skutočne nie som tu na to, aby som kohokoľvek urážal, len jednoducho nedá sa, keď mi dá niekto facku, aby som rozprával o tom, že sa nie celkom korektným spôsobom dotkol mojej osobnosti, a musím povedať, že mi dal facku. Žiadnym iným spôsobom nemôžem popísať pre krátkosť času a inak neexistenciu elementárnej serióznej diskusie, vypojenie vlastne celej občianskej spoločnosti, kde tento spôsob nakladania so štátom neaproboval jeden jediný výskumný ústav domácej proveniencie, jedno jediné vedecké pracovisko, kde objektívne dokonca tu vidieť kroky smerom k utajeniu a jednoducho neumožneniu spoločnosti, aby jej sprostredkovala len jedna časť, povedzme, odborníkov skutočný priestor, v ktorom je, a aby mohli dve súperiace potom strany príp. bojovať alebo presviedčať verejnosť o správnosti riešenia. Úplne sme vypojili verejnosť, bohužiaľ, veľmi zvláštnou spoluprácou z masmediálneho priestoru alebo prostriedkov, no už stav je taký, aký je. Čiže ak by malo význam o niečom hovoriť, malo by význam možno pokomunikovať o spôsobe vlády a hlavne teda ideovom prostredí, ktoré nám táto vláda ponúka.

Pán podpredseda vlády a možno čiastočne aj pán minister sa veľmi radi označujú, že sú teda konzervatívci, čo je pre mňa dosť zložité pochopiť vzhľadom na to, čo robia. Ale, prosím, pán podpredseda vlády svojho času hovoril o sebe ako o žiakovi, minimálne teda pozornom poslucháčovi pána premiéra Klausa, bývalého, teraz prezidenta, a mimoriadnym spôsobom s mimoriadnym vzťahom k pani Thatcherovej, viem, že tuším v Davose alebo niekde ten vzťah bol až dojímavý, pri všetkej úcte k nej, samozrejme, nechcem sa pani Thatcherovej v žiadnom prípade dotknúť.

Napriek tomu mám k dispozícii jeden materiál, ktorý vyhodnocuje 16 rokov vlády Margaret Thatcherovej vo Veľkej Británii. Keby vás zaujímal potom zdroj, tak vám, samozrejme, ho budem citovať. A teraz zakončím teda len, ako vyzerajú niekedy takéto teoretické zdroje v praxi, 16 rokov vlády konzervatívcov v Británii, ekonomický rast za tých 16 rokov v priemere 1,6 % ročne od roku 1979, najpomalší zo všetkých krajín G-7, najmenší priemer v zrovnaní s ktorýmikoľvek 15 rokmi od druhej svetovej vojny až do roku 1979. V investíciách Veľká Británia v tom období dávala menšiu časť hrubého národného produktu než ktorákoľvek iná krajina G-7, to je pokles z 22. miesta na 24 miesto medzi krajinami OECD. Čo sa týka študentov, v rámci OECD klesla Británia na predposledné miesto podielu študentov medzi mládežou nad 18 rokov. Čo sa týka detí vyrastajúcich v chudobe, vzrástol podiel týchto detí z jednej desatiny na jednu tretinu, z jednej desatiny na jednu tretinu. Čo sa týka nezamestnanosti, zostala veľká nezamestnanosť, zamestnanosť rástla najpomalšie zo všetkých európskych krajín, zo všetkých európskych krajín. Pokiaľ ide o reálne mzdy, bola najväčšia nerovnosť v týchto mzdách od roku 1886 z Veľkej Británie. A čo sa týka produktivity práce, bola nižšia než u všetkých hlavných konkurentov, hlavne z G-7. Pokiaľ ide o dane, boli vyššie ako v dobe, keď konzervatívci prebrali moc.

Tento priestor neumožňuje, aby som sa týmto otázkam venoval ďalej, chcel by som iba naznačiť aspoň taký maličký bonbón na záver. Možno, ale to by musela motyka vystreliť, by takýto pohľad na veci mohol byť nejakým podnetom pre diskusiu. Uvidíme, ako to bude vyzerať. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)