P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Ivan Mikloš. Len ešte chcem vysvetliť, pán minister vnútra Kaliňák a pán minister obrany Kašický sú na pohrebe dvoch príslušníkov Policajného zboru, ostatní ministri podľa mňa sú niekde v priestoroch Národnej rady a určite sa vrátia na svoje miesto. Prepáčte, pán poslanec Mikloš, teraz je čas pre pána Mikloša.

I. Mikloš, poslanec: Áno, ďakujem pekne. Chcem sa pánovi podpredsedovi Čížovi najskôr poďakovať za tú enormnú pozornosť, ktorú mi venoval vo svojom vystúpení. Citoval ma omnoho viackrát ako programové vyhlásenie - som predpokladal, že bude o ňom hovoriť -, dokonca aj viackrát ako pána predsedu vlády, takže ďakujem, je to pre mňa pocta.

Po druhé, chcem povedať, že ja som sa snažil počúvať obsah vášho vystúpenia, aj keď to nebolo jednoduché, pán podpredseda. Musím povedať, že ste viackrát zavádzali v tom, čo ste hovorili. Napr. ste interpretovali náš záväzok preniesť odvodové platby zamestnávateľa na zamestnanca ako záťaž zamestnanca. Pritom je to nezmysel, pretože my jasne hovoríme, že o tú istú sumu by bola navŕšená hrubá mzda. Aj v ďalších častiach vystúpení to bola, nehnevajte sa, taká mätež, ktorá sa veľmi ťažko vnímala.

Ale ak hovoríte o Írsku, ďakujem vám za tú informáciu, priznám sa, že som nečítal a nepoznal írsku ústavu, ale skutočnosť, že politika založená na tých princípoch, na ktorých sme mali založenú politiku aj my, viedla k tomu, že Írsko za 30 rokov išlo z 50 % priemeru Európskej únie na 130 % priemeru Európskej únie a je druhou najvyspelejšou ekonomicky rozvinutou krajinou Európskej únie, svedčí o tom, že táto politika napĺňa aj tie princípy ústavy, o ktorých ste hovorili.

A na záver mi dovoľte len povedať, že, viete, to nie je ani o ideológii, to je o kompetentnosti, o tom, či je niekto kompetentný alebo je nekompetentný. Z toho, čo ste hovorili, ale najmä z toho, čo je napísané v programovom vyhlásení vlády, vyplýva, že ide jasne o nekompetentný text.

A dovoľte mi povedať len jednu perličku na záver. Chcete podľa programového vyhlásenia na strane 11, máte napísané, že budete podporovať projekt Think first small. Ono je to v origináli Think small first a znamená to: Mysli najskôr na malé. A ak by som vám preložil váš text, znamená to: Mysli najskôr, maličký. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem.

Pán podpredseda Číž bude reagovať.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. No, nie je tá diskusia, samozrejme, jednoduchá, no mrzí ma, že teda niektorí dobre nerozumeli. Cítim tú neuveriteľnú intelektuálnu prevahu, ktorá bola v každom vystúpení z pánov poslancov. Boli to nepochybne korektné reakcie.

K pani Sabolovej len veľmi krátko, že áno, rešpektujem, teda že vo vás sa nachádza taký trošičku iný typ uvažovania, že ho budete demonštrovať vo vhodnej situácii. A veľmi rád si ho vypočujem.

Pán Mikloš, vy mi možno budete trošku rozumieť, lebo niektoré tie veci okolo vás mohli nejakým spôsobom prejsť. Diskutuje sa v humanistickej literatúre, je to tzv. ekonomistické myslenie a potom je myslenie trošku iné, ktoré vychádza z filozofie, politológie, sociológie, ale nejakým spôsobom sa snaží korelovať bezbrehý ekonomizmus. Takže nikde inde, len tam smerovali moje poznámky k vám, aby ste začali si všímať, že to poznanie má dramaticky inú polohu. A iba vtedy môže byť komplexný ekonóm, pokiaľ pochopí širšie súvislosti. O to mi išlo, o nič iné.

K pánovi kolegovi Markovičovi, ktorý teda tomu nerozumel. A zdá sa mu to ako ja neviem aké školenie. No je problém, že k politike patrí aj problém hodnôt v politike. Ich obsah je dosť nevyhnutné skúmať. Je fakt, že je tam dosť veľa filozofických nuáns a že tie sa dajú poznať buď štúdiom, alebo tým, že máte skúsenosť. Tak pravdepodobne ešte tieto dve veci chýbajú. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne.

Za poslanecký klub Slovenskej národnej strany pán Rafael Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo. Dámy a páni, pokúsim sa najskôr zhodnotiť priebeh dnešnej diskusie a vychádza mi, že veľa z nás si mýli sociálne so socialistickým a pravdepodobne prídeme aj k tomu, keď si niektorí budú mýliť národné s nacionalistickým, ale na to musíme byť asi pripravení.

Dovoľte, aby som v mene poslaneckého klubu Slovenskej národnej strany vám predstavil možno trošku iný spôsob videnia programového vyhlásenia vlády.

Skočím ad hoc k vedomostnej spoločnosti, keďže za mnou sedí náš pán minister. Oceňujem, že táto vláda chce podporovať centrá excelentnosti, a tým chce sa zamerať na mobilizáciu vnútorných zdrojov národa. Čiže nepozeráme sa smerom von, ale hľadáme to, čo máme doma, a potenciál národa, najmä mladej generácie, asi tím, ktorý ešte nebol sprivatizovaný a, dúfam, ani nikdy nebude. Táto časť prináša konjunkciu vedy a školstva a smeruje predovšetkým k jej praktickému využívaniu, pretože mám pocit, že v minulých volebných obdobiach išli síce paralelne vedľa seba tieto dve odvetvia, ale nespolupracovali spolu. Nedá mi nevyzdvihnúť podporu výchovy k vlastenectvu, ktoré vnímame ako jednu z hlavných európskych hodnôt. A práve túto hodnotu stavia do centra procesu vzdelávania.

Chcel by som ešte zdôrazniť aj praktickosť tejto sekcie, a to v efektívnosti, teda záväzku prechodu kompetencií krajských školských úradov, teda prenosu výkonu štátnej správy na orgány samosprávy. Myslím si, že prináleží mu prívlastok poriadkový a systémotvorný už len tým, že urýchli diferenciáciu na univerzitné a neuniverzitné vysoké školy a urobí istý poriadok v tom raste nekontrolovanom vysokých škôl a v toľko kritizovanej znižovanej úrovni nášho vysokoškolského vzdelávania. Je záväzkový. A to oceňujem v tom, že povzbudzuje predovšetkým mladú generáciu tým, že nezavedie spoplatnenie vysokoškolského štúdia, teda práva na vzdelanie.

Takisto oceňujem vytvorenie koncepcie štátnej politiky k deťom a k mládeži a k vytvoreniu nového zákona o mládeži. Ak by som to mal zhrnúť, tak táto časť programového vyhlásenia vlády hovorí veľmi výrazne o budúcnosti, o budúcnosti tejto krajiny, mojej a, dúfam, aj vašej vlasti a generácií, ktoré prídu po nás.

Ako človek, ktorý zdieľa isté duchovné hodnoty a zaujíma sa aj to, čo je mimo tejto sály alebo mimo sféry ekonomiky a filozofie peňaženky, oceňujem zámer programového vyhlásenia vlády podporiť mediálnu osvetovú kampaň na propagovanie zdravého životného štýlu a hodnotovú orientáciu občanov Slovenskej republiky.

Zostanem ešte pri tej budúcnosti, pretože smeruje k nej istá cesta. A tá cesta má len jeden rozmer, mimo toho ekonomického, samozrejme, a to je rozvoj demografie. Pravda je taká, že celá Európa vrátane Slovenskej republiky vymiera. Krátky štatistický údaj: O 45 rokov bude na Slovensku žiť o 671 000 občanov menej. Už Európska komisia pri tomto znepokojujúcom fakte, ktorý sa týka Európskej únie, konštatovala, že rozvoj demografie priamo podmieňuje aj rozvoj ekonomiky. Som rád, že jeden z programových zámerov Slovenskej národnej strany v podpore pôrodnosti a predovšetkým mladých rodín sa objavil v programovom vyhlásení tejto vlády.

A teraz by som, ak dovolíte, prešiel k takému sumarizačnému hodnoteniu programového vyhlásenia vlády.

Podľa Slovenskej národnej strany je to program rovnováhy zodpovednosti jednotlivca a spoločenskej solidarity, pretože toto vyhlásenie je postavené na kombinácii kresťanských princípov, európskeho hodnotového systému a národných záujmov Slovenskej republiky, čo chcem zdôrazniť, pretože mali sme pocit, že v minulých volebných obdobiach to bol neznámy pojem pre exekutívu nášho štátu.

V ekonomickej oblasti Programové vyhlásenia vlády Slovenskej republiky podporuje skĺbenie hospodárskeho rastu a ekonomickej výkonnosti s rastom zamestnanosti, sociálnej súdržnosti a, čo chcem zdôrazniť, zvyšovaním kvality života pre všetkých, pretože myslím si, že všetci by mali dostať šancu. Ak k niečomu smeruje nejaká nová európska politika, tak je to predovšetkým k tým, ktorí sú znevýhodnení alebo ktorí nemajú rovnaké šance. A vlastne aj preto čerpáme z Európskej únie viac prostriedkov, než do nej, mimochodom, dávame. Táto vláda teda podľa cieľov a obsahu vyhlásenia by mohla dostať prívlastok transformačná, nie reformná, ale transformačná a vysvetlím prečo, pretože kabinet počíta so spravodlivejšou participáciou z hospodárskeho rastu, a to nielen na elitné, ale na čo najširšie spoločenské skupiny obyvateľstva. A jeho cieľom je spoločné a spoločenské dobro adresované tej najširšej skupine, teda národu. A v tom má vlastne každý šancu.

Vážený pán predseda, vážené dámy a páni, budem pokračovať v hodnotení programového vyhlásenia. Chcem zdôrazniť, že je podľa mňa kooperatívne, pretože počíta so synergiou a súladom zainteresovaných strán. Je inovatívne, pretože si systémovo nevytýčilo riadenie, ale slúženie, v minulom volebnom období 600 000 ľudí trpelo súžením z dôsledku opatrení minulej vlády. Je morálne a je národné, pretože nesleduje záujem len úzkych skupín, ale mieni zohľadniť záujem verejnosti, teda štandardné presadzovanie národno-štátnych záujmov Slovenskej republiky a jej obyvateľov. Je súčasne dynamické v očakávanej zmene k lepšiemu, pretože rast je postavený na využívaní vnútorných skrytých ľudských zdrojov z motivácie, inovatívnosti a využitia vedomostí. Smeruje teda k znalostnej spoločnosti. Ak platí zásada, že silu reťaze určuje jej najslabší článok, a ak je Slovenská republika plnohodnotným členom Európskej únie, potom je toto programové vyhlásenie aj proeurópske, a to v tom, že je nástrojom na rýchlejšie dobiehanie priemeru životnej úrovne Únie. To znamená, že reálne môže zosilniť hrúbku slovenskej informačnej reťaze, a tak posilniť spoločný európsky priestor.

Podľa mňa je toto programové vyhlásenie vlády stabilizačné, pretože základom spoločnosti a ekonomiky je rovnováha zdrojov a výdavkov a súčasne komplementárne doplňuje partnerstvo medzi súkromným a verejným sektorom. Je dôsledné tým, že definuje záväzky, napr. implementáciou cieľov Bielej knihy Európskej komisie o mládežníckej politike. Je nielen dôsledné, ale súčasne aj prognostické, pretože počíta s viacročným programovým rozpočtovaním. A je tu reálny predpoklad, že táto vláda nebude experimentovať, nebude robiť ad hoc opatrenia na tieto opatrenia, tak ako to bolo možno doteraz. Priznávam, že je ambiciózne. A v tomto s vami súhlasím, pretože nielen v sekcii médií si stanovilo viacero nových legislatívnych, finančných a organizačných rámcov, napr. prípravu nového zákona o Tlačovej agentúre či vyše 40-ročného tlačového zákona ešte z totalitných čias.

Chcem oceniť priestor, ktorý toto programové vyhlásenie venovalo kultúre, ktorá bola v minulých volebných obdobiach zaznávanou oblasťou bez sféry priority alebo čo len akceptovania alebo náznakov zlepšenia. V sekcii médií obsahuje jasnú stratégiu, načrtnuté transparentné systémové opatrenia, zadefinovanie nevyhnutných nových štrukturálnych zmien, napr. s podmienkou na prechod na digitalizáciu televízneho vysielania. Opatrenie v tejto časti je harmonicky vyvážené medzinárodným záujmom a proeurópskym rozmerom alebo, ak chcete, duchom. V tejto súvislosti chcem vyzdvihnúť záväzok vypracovať koncepciu mediálnej výchovy, čo je momentálne nóvum, ako komplexného a komplementárneho vzdelávacieho systému spoločnosti a prípravy budúcich generácií tak, aby boli schopné správne, nezávisle a slobodne, a pritom dostatočne kriticky spracovávať, vyhodnocovať a využívať podnety, ktoré prichádzajú z prostredia médií. A dúfam, že ak nás sledujú v nejakom priamom prenose, tak v budúcnosti možno aj vďaka takémuto projektu už nebude odkázanosť na jednostranné masírovanie, lebo recipient si bude vedieť sám zhodnotiť, čo je vata, čo je balast, čo je spravodajstvo, čo je publicistika, čo je tendenčná otázka, a ďalšie problémy, s ktorými sa stretávame a s ktorými súčasne aj pracujeme. Takže v tomto smere je objektívne a odpolitizované. Týmto projektom chcem ešte zdôrazniť, že Slovensko konečne začne plniť odporúčanie Rady Európy o mediálnej výchove č. 1466 z roku 2000.

Dámy a páni, toto programové vyhlásenie nazvem vyhlásením zhody a sociálno-ekonomického porozumenia medzi zamestnávateľmi a zamestnancami. V tejto súvislosti ma napadá známy príklad patricijov a plebejcov zo starého Ríma, keď jedna časť spoločnosti, tá chudobnejšia, zaznávanejšia, sa musela odsťahovať na tzv. Svätú horu na protest proti tomu, ako patricijovia s ňou zaobchádzali. A potom prišiel jeden múdry starý človek, ktorý vysvetlil ten známy príklad, že áno, že my patricijovia sme teda naozaj len ten jazyk a vy ste tie ruky, ktoré kladiete do úst tie dobrá. Čiže naznačujem niečo medzi ľavicou a pravicou alebo sociálnym a tým ekonomicky zošľachtiteľným myslením. No a pochopili, že ani jedna, ani druhá strana nemôže existovať bez seba. Jednoducho je potrebná istá vyváženosť. A práve táto vláda si dala za cieľ vyvážiť v tom horizonte, ktorý tu bol, povedzme, 4 alebo 8 rokov dozadu, aj tú skupinu, ktorá bola doteraz zaznávaná, ktorá by sa možno pred 2000 rokmi volala spoločnosť plebejská.

Programové vyhlásenie vlády je odvážne a súčasne aj zodpovedné, preto si právom pýta, úprimne povedané, aj podporu opozície alebo aspoň tých uvedomelejších jej jednotlivcov, možno preto, že je systémotvorné, keďže ciele podmieňuje definovaním prostriedkov. Opäť zdôrazním, že je spravodlivé, pretože odstraňuje aj špekulatívnosť. Je štrukturalistické tým, že odstraňuje napr. toľko kritizované regionálne rozdiely na Slovensku. Je riešiteľské tým, že sa snaží odstrániť deformácie trhu. Je konkrétne, keďže napr. v sekcii úsekov dobudovania diaľnic a rýchlostných komunikácií je v určení rastu HDP vo výške 5 %. A je tam mnoho ďalších takýchto konkrétnych príkladov, ktoré ste kritizovali, ale ktoré tam sú. Je strategické, pretože prisudzuje energetickému sektoru jeho kľúčové hospodárske postavenie. A je súčasne prorastové v tom, že napr. definuje stratégiu rozvoja Slovenskej republiky v strednodobom a dlhodobom horizonte.

Toto programové vyhlásenie, dámy a páni, je aj humanistické, pretože nielen občan je subjektom, ale ak sa ho podarí naplniť, stane sa aj objektom práva a cieleného spoločného dobra. Občanov čaká, ak sa podaria naplniť jeho zámery, zjednodušenie ich vzťahu k štátu. Mimochodom, predpokladám, že niektorí z vás budú kritizovať, ako som už počul, číslo 137 alebo také nejaké že sa objavuje v tomto programovom vyhlásení vlády. Ale mali by sme si uvedomiť, že my sme občania štátu, že sme na pôde Národnej rady Slovenskej republiky a že štát je tým nevyhnutným subjektom, ktorý vytvára, ochraňuje, dáva priestor a garantuje.

Na záver chcem zdôrazniť, že toto programové vyhlásenie je celostné, pretože myslí a zohľadňuje v globálnom kontexte záväzkami, právami, povinnosťami, implementáciou, ale koná a zúročuje lokálne, je to parafrázovaný jeden citát, tým, že je proslovenské s dôrazom na potreby národno-štátnych záujmov Slovenskej republiky. A preto vás prosím o vyjadrenie jeho podpory a súčasne aj vyjadrenie podpory tejto vláde. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami sa prihlásili pán poslanec Szigeti, Devínsky, ako posledný pán poslanec Lipšic. Končím možnosť ďalších prihlášok s faktickými poznámkami.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Szigeti. Nech sa páči.

L. Szigeti, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Chcel by som zareagovať na hodnotenie pána poslanca Rafaja, a to predovšetkým na tú časť, kde veľmi pozitívne hodnotí 5. kapitolu, kapitolu pod názvom Vedomostná spoločnosť. Vy ste kvitovali a veľmi pozitívne ste hodnotili, že v programovom vyhlásení vlády sa hovorí o vzniku centra excelentnosti. Áno, je to tak, sú potrebné tieto centrá, pretože skutočne, tak ako ste hovorili, tam je kvalita, tam je budúcnosť tejto krajiny. Ale myslím si, že úzko súvisí s centrami a vznikom centier excelentnosti aj tá skutočnosť, ktorá je veľmi negatívne obsiahnutá a uvedená v programovom vyhlásení vlády práve v časti Vysoké školstvo, kde v návrhu hovoríte o tom, že proste nesúhlasíte s tým trendom, že za posledné obdobie sa veľmi výrazne zvýšil počet vysokoškolských študentov na Slovensku. Tu píšete o tom, že sa to zvýšilo najmä v prvých ročníkoch a takto stúpa stav študentov a klesá kvalita a tak ďalej a tak ďalej. Tak koho chceme dostať do tých centier excelentnosti, prosím vás pekne, keď na druhej strane hovoríme o tom, že ten trend pravdepodobne je nesprávny? Ja si myslím, že tá myšlienka je tu chybne uvedená.

Potom ste hodnotili tú časť, kde sú uvedené v tejto časti hodnoty ako vlastenectvo a tak ďalej. Mne chýbajú také všeobecné hodnoty ako občiansky princíp, pretože to nie je v programe. Nie je tam výchova trebárs k tolerancii, čo je tiež veľmi vážna a dôležitá hodnota.

A, pán poslanec, vy už prejudikujete zánik krajských školských úradov, pričom v programe sa hovorí o tom, že vláda prehodnotí kompetencie krajských školských úradov, a vy už hovoríte o tom, že pravdepodobne... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem.

Pán poslanec Devínsky.

F. Devínsky, poslanec: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Pán poslanec, ja som vás veľmi pozorne počúval a nedá mi nezareagovať na jeden z vašich výrokov. Vy ste povedali, že chcete zaviesť poriadok medzi vysokými školami alebo urobiť s nimi poriadok. Mám to vnímať tak, že vláda nejakým spôsobom zatočí s vysokými školami? Viete vy, pán poslanec, že vysoké školy sú autonómne a samosprávne inštitúcie, ktorých sloboda je chránená na celom svete zákonmi, dokonca aj na Slovensku a je Magnou chartou universitatis v tom aj celým bolonským procesom? To, čo ste povedali, to sme my tu počúvali pred rokom 1989. Tak ja by som si vás dovolil opýtať sa teda, ako chcete urobiť poriadok s vysokými školami. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne.

Pán poslanec Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem pekne, pán predseda. Ja by som sa len veľmi stručne vyjadril. Pán poslanec chválil vládny program, že je tu schválenie zákona o mládeži. Ale vláda nevie, o čom ten zákon má byť. Vláda má vo vládnom programe kopu zákonov, o obsahu ktorých nikto nič nevie, zbytočných zákonov. Vláda podlieha postmodernej ilúzii, že na každý spoločenský problém je potrebné mať nový zákon. Vláda má v oblasti bezpečnosti návrhy zákonov o boji proti terorizmu, o boji proti extrémizmu, o prevencii kriminality -a nevie povedať ani jedno slovo, čo budú tieto zákony obsahovať. V tomto prípade je to rovnaké, rovnaké ako v prípadoch vnútornej bezpečnosti.

Nedá mi nezareagovať aj naozaj dvomi vetami na konfrontáciu, ktorá tu bola ohľadom prevažne postkomunistickej vlády. Pán poslanec Rydlo povedal, že pán kardinál Korec povedal, že čo bolo, to bolo. Len malá oprava, to nepovedal pán kardinál Korec, to povedal major Terazky.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem.

Pán Rafaj, nech sa páči, reakcia na faktické poznámky.

R. Rafaj, poslanec: Pán Devínsky, keby ste ma možno pozornejšie počúvali alebo si pozornejšie prečítali ten text, ja som len citoval to, čo je tu. Možnože som to zúžil na jedno slovo poriadok, ale v tom zmysle, že sami viete, že existuje Akreditačná komisia, že každá vysoká škola na to, aby vznikla, tak musí prejsť istým legislatívnym a schvaľovacím poriadkom. A na to je práve tá Akreditačná komisia. Vy sám to viete. Myslím, že ste aj spolumajiteľom istej agentúry, ktorá robila nedávno rating stavu vysokého školstva. A vyšlo veľmi zlé číslo alebo v červených číslach sme sa ocitli, pokiaľ sa týka kvality vysokoškolského vzdelávania. Takže smeruje to k tomu, aby sme si zadefinovali sekciu vysokých škôl a univerzít súkromného a verejného sektora vysokého školstva. Nič viac som tým nechcel povedať. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne.

Budeme pokračovať v rozprave. Ako prvý písomne prihlásený bol pán poslanec Ivan Mikloš. Nech sa páči.

I. Mikloš, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, programové vyhlásenie vlády je závažný a zásadný dokument, pretože predznamenáva budúci vývoj krajiny na niekoľko rokov dopredu. Čo z tohto pohľadu hovorí predkladané programové vyhlásenie vlády Roberta Fica?

Hneď na začiatku chcem povedať, že ma mrzí, že sa v očiach pána poslanca Rafaja zrejme nezaradím medzi zodpovedných opozičných poslancov, pretože hneď na začiatku chcem povedať, že programové vyhlásenie vlády nepodporím. Nepodporím ho preto, že ide o obsahovo nekonzistentný, vzájomne rozporný dokument, ktorý nerieši výzvy budúcnosti, vracia sa do minulosti, ruší a rúca reformy, ohrozuje zdravý rast a konkurencieschopnosť slovenskej ekonomiky. Ide o návrat k prekonaným problémom, ide o program, ktorý zmarí enormné reformné úsilie, ktoré občania Slovenska v posledných rokoch vynaložili a ktoré začalo prinášať pozitívne výsledky, program, ktorého realizácia bude znamenať zadlžovanie budúcich generácií, nižší ekonomický rast, a teda aj nižší rast zamestnanosti, nižší rast platov a životnej úrovne a dlhšie dobiehanie vyspelých krajín.

Programové vyhlásenie vlády Roberta Fica je nekrytou zmenkou, ktorú budú musieť zaplatiť občania Slovenskej republiky. Obsah tohto programového vyhlásenia bol predznamenaný aj spôsobom, ako vznikalo. V normálnych podmienkach je program každej koaličnej vlády vzájomným prienikom a kompromisom medzi programami strán, ktoré koaličnú vládu tvoria. Preto býva obvykle spolu s koaličnou dohodou, ktorá rámcuje formálne pravidlá koaličnej spolupráce, vypracovávaný aj iný dokument, ktorý definuje tento programový prienik a ktorý sa potom stáva základom pre vypracovanie programového vyhlásenia vlády. Tak to bolo v roku 1998, tak to bolo aj v roku 2002 pri rokovaniach o vytvorení prvej a druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Išlo pritom o pomerne obtiažne rokovania aj za účasti expertov. Len na ilustráciu, v druhej Dzurindovej vláde napriek tomu, že ju tvorili programovo pomerne homogénne stredopravé strany, prebiehali intenzívne rokovania o programových tézach vyše dvoch týždňov. Dnešná vládna koalícia nič podobné neabsolvovala, a to napriek tomu, že ju tvoria ideologicky nehomogénne strany, Smer ako členská strana Socialistickej internacionály, HZDS - Ľudová strana ako čakateľ na členstvo v Európskej ľudovej strane a Slovenská národná strana, ktorá býva často označovaná za extrémne pravicovú stranu. To jasne svedčí okrem nekompetentnosti a nezodpovednosti aj o tom, že najsilnejším, ak nie jediným motívom zúčastnených strán nebolo presadzovať konkrétny program, ale byť za každú cenu pri tom, byť za každú cenu vo vláde.

Dezignovaní ministri následne zadali úlohu vypracovať jednotlivé kapitoly programového vyhlásenia svojim úradom. Úradníci vytvorili pomerne sterilný text, ktorého realizácia by síce nepriniesla žiadne zásadné vylepšenia, ale ani zásadné zhoršenie dnešného stavu, ani rušenie reforiem. Už v pôvodnom návrhu, v tom z dielne úradníkov rezortov, sa však popri riešení niektorých technických problémov a vylepšení požadovali z takmer všetkých rezortov zdroje navyše tak, že by to znamenalo takú záťaž na verejné financie, ktorá by znemožnila prijatie eura v roku 2009, dodržiavanie Konvergenčného programu a dodržiavanie Paktu rastu a stability. Už tento text programového vyhlásenia by znamenal pre slovenskú ekonomiku negatívne dôsledky. Avšak to podstatné prišlo, ako nakoniec pomerne presne zdokumentovali médiá, až potom, až najmä s osobným vkladom predsedu vlády Roberta Fica do programového vyhlásenia vlády.

Zahrnutie niektorých predvolebných sľubov strany Smer do programu vlády zásadne poškodí ekonomiku Slovenska, bude znamenať nižší ekonomický rast, vyšší rast zadlženosti budúcich generácií, odklad prijatia eura a vstupu Slovenska do eurozóny, nižší prílev investícií, nižšiu zamestnanosť, nižší rast životnej úrovne, dlhšie dobiehanie vyspelých krajín. Najviac si to v konečnom dôsledku odnesú nie vysoké príjmové skupiny, ale nízke a stredné príjmové skupiny.

Závažným nedostatkom programového vyhlásenia je absencia vízie, na ktorej by tento program bol postavený. Vláda sa hlási k "sociálnemu trhovému hospodárstvu" a "európskemu modelu zmiešaného hospodárstva". Problém je však v tom, že programové vyhlásenie nedefinuje, čo pod týmito pojmami vláda chápe. Jednotlivé opatrenia, najmä opatrenia v oblasti trhu práce, sociálnej politiky a tripartity, však dávajú tušiť, že ide o tzv. kontinentálny európsky model, ktorý funguje napr. v Nemecku a Francúzsku, ktorý je však jednou z hlavných príčin ekonomického zaostávania a problémov konkurencieschopnosti práve týchto krajín. Škandinávsky model, ktorý tu už spomínal aj pán podpredseda Číž, zjavne vláda na mysli nemá, pretože ten je napr. založený na flexibilnom trhu práce, ktorý dnes máme vďaka minulej vláde a ktorý vláda Roberta Fica ide rušiť, a zásadne ide znižovať flexibilitu trhu práce. Napr. práve vysoká flexibilita trhu práce je jednou z príčin konkurencieschopnosti dánskej a fínskej ekonomiky. Takže toto zjavne vláda na mysli nemá. A nemá na mysli tento model ani preto, že popri vysokej flexibilite trhu práce je škandinávsky model charakterizovaný aj vysokým, jedným z najvyšších na svete, zdanením a vysokou mierou verejných výdavkov. Vláda Roberta Fica však zvyšovanie miery zdanenia nenavrhuje, naopak, ako spomeniem neskôr, navrhuje dokonca ďalšie znižovanie miery daňového zaťaženia, ktoré už dnes je jedno z najnižších v európskej dvadsaťpäťke.

Analýzy nedostatočného plnenia Lisabonskej stratégie v Európskej únii jasne ukazujú, že jeden z hlavných dôvodov, prečo má Európa, najmä veľké kontinentálne krajiny Európskej únie, problém v napĺňaní tejto stratégie, spočíva v nepružných trhoch, najmä v nepružnom trhu práce, teda v tých nástrojoch, ktoré chce vláda Roberta Fica naordinovať Slovensku. Je to zarážajúce, ak si naviac uvedomíme, že Slovensko je na rozdiel od Francúzska či Nemecka menej rozvinutá krajina. A teda jednak na takéto politiky nemáme zdroje a zároveň potrebujeme rásť rýchlejšie ako tieto krajiny. Smer teda ide v protismere s tým, čo Európa a svet potrebujú a čo chcú robiť, a Slovenská národná strana a HZDS sú vo vleku Smeru. S nimi, žiaľ, sa môže do protismeru dostať celá krajina.

Jasným dôkazom absencie vízie tejto vlády je aj analýza priorít vlády. Ak je prioritou všetko, tak nie je prioritou nič. V programovom vyhlásení som napočítal vyše 50 oblastí, ktoré považuje vláda za prioritné, za tak prioritné, že ich chce navyše oproti dnešnému stavu aj ešte naviac financovať. Odhliadnuc od rozpočtových dôsledkov to svedčí o absencii vízie a absencii skutočných priorít.

K jednotlivým častiam programového vyhlásenia mi dovoľte uviesť nasledovné.

Programové vyhlásenie má aj niektoré pozitívne zámery a črty. Za také považujem najmä jasný záväzok vstupu Slovenska do eurozóny 1. januára 2009, dodržiavanie Konvergenčného programu, deklarovanú snahu priorizovať vedomostnú ekonomiku, ako aj napr. odstránenie bariér rozvoja cestovného ruchu. Problémom však je, že v spojení s ostatnými zámermi a nástrojmi, ktoré sú obsiahnuté v programovom vyhlásení, ostanú tieto prospešné ciele len v polohe prázdnych deklarácií.

Ekonomický rast, vysoký, zdravý a udržateľný ekonomický rast je kľúčovým nástrojom rastu životnej úrovne, rastu zamestnanosti, rastu kvality života. Slovensko má dnes vďaka reformám, ktoré uskutočnili bývalé vlády, najmä tá posledná, vynikajúce predpoklady na práve takýto vysoký zdravý a udržateľný ekonomický rast. Len na ilustráciu, prečo je ekonomický rast dôležitý, chcem uviesť, aké sú rôzne dôsledky rôznej výšky ekonomického rastu. Pri 7-percentnom raste Slovenská republika dobehne priemer vyspelých krajín, teda priemer európskej pätnástky, za menej ako 15 rokov, pri 4-percentnom raste ale za 35 rokov a pri vládou avizovanom 5-percentnom raste za 25 rokov. To nehovorím o dnešnej úrovni priemeru európskej pätnástky, ale o budúcej úrovni, teda dosiahnutí ich úrovne vtedy v tom čase. Keďže prognóza Národnej banky Slovenska pre rast ekonomiky Slovenska v roku 2007 je 7,1 %, je zrejmé, že formulácia programového vyhlásenia "vytvoriť podmienky pre tempo hospodárskeho rastu nad 5 % ročne" je alibistická, aj keď pomerne presná, pomerne presná v tom, že pri realizácii takej ekonomickej a sociálnej politiky, akú navrhuje vláda vo svojom programovom vyhlásení, Slovensko čaká zrejme už v druhej polovici volebného obdobia zníženie tempa ekonomického rastu z vyše 7 % na úroveň okolo 5 %, ak nie menej, so všetkými dôsledkami, ktoré som už spomínal.

V oblasti makroekonomického rámca verejných financií a daní, ako som už spomínal, veľmi pozitívne vnímam jasný záväzok vlády zaviesť euro k 1. 1. 2009, rešpektovať Konvergenčný program, ako aj skutočnosť, že "základným rámcom pri presadzovaní politiky a cieľov vlády SR obsiahnutých v tomto programovom vyhlásení bude obozretná rozpočtová, ale aj fiškálna politika". Odhliadnuc od toho, to je len taká drobnosť, neviem, aký je rozdiel medzi rozpočtovou a fiškálnou politikou, treba povedať, že je to zámer správny. Problémom však je, že tieto určite správne zámery a ciele, ktoré sa nachádzajú na prvých stránkach programového vyhlásenia vlády, sú potom následne negované na ďalších desiatkach jeho strán, kde sa nachádzajú desiatky konkrétnych návrhov, ktoré znamenajú zvýšenie výdavkov alebo zníženie príjmov a vytvárajú neriešiteľnú situáciu vo verejných financiách.

V programovom vyhlásení som napočítal vyše 60 konkrétnych návrhov a opatrení, ktoré zvyšujú výdavky alebo znižujú príjmy verejných financií. Uvediem len tie najdôležitejšie z tých vyše 60 opatrení. Sú to znížená sadzba dane z pridanej hodnoty, zvyšovanie nezdaniteľného základu nízkych a stredných príjmov, zvýšenie priamych platieb v poľnohospodárstve, čiastočné odškodnenie klientov nebankových subjektov, bonifikácia hypotekárnych úverov, podpora výstavby nájomných bytov, odvodové stimuly, vianočný príspevok dôchodcom, zvýšenie životného minima, platby štátu do zdravotníctva znížené zo 4 na 5 % priemernej mzdy, zrušenie poplatkov v zdravotníctve, podpora kúpeľnej liečby, výrazné zníženie doplatkov za lieky a zdravotnícke pomôcky, príplatok pri narodení dieťaťa a tak ďalej a tak ďalej, mohol by som menovať ešte veľmi dlho. Vymenoval som teda len tie najdôležitejšie, opakujem, z vyše 60 zámerov, ktoré buď zvyšujú výdavky, alebo znižujú príjmy verejných financií.

Keďže tieto zámery je pre ich nekonkrétnosť veľmi obtiažne kvantifikovať, možno urobiť len hrubý odhad ich rozpočtových dôsledkov. Išlo by ale celkom určite o desiatky miliárd korún ročne. Len výpadok na dani z pridanej hodnoty pri znížení na 5 % len za lieky a zdravotnícke pomôcky by bol 5 mld. až 5,5 mld. Sk ročne. Ďalšie avizované zmeny v zdravotníctve by znamenali naviac výdavky alebo zníženie príjmov v objeme ďalších 10 mld. Sk. Doplatky k priamym platbám v poľnohospodárstve znamenajú 3,7 mld. Sk. Vládou navrhované riešenie problémov v 1. pilieri bez predlžovania veku odchodu do dôchodku odhadujem zhruba na 10 mld. Sk ročne. K tomu treba pripočítať ďalšie 4 mld. až 5 mld. Sk na ďalšie navyšovanie dávok a príspevkov len v rezorte práce. Naviac, ohlasovaný návrat k tripartitnému charakteru Sociálnej poisťovne, ako aj k verejnoprávnemu charakteru Všeobecnej a Spoločnej zdravotnej poisťovne znamenajú istotu zvýšenia nehospodárnosti a neefektívnosti ich fungovania so všetkými dôsledkami vrátane rozpočtových. Len cez tieto 3 inštitúcie pretekajú desiatky miliárd až stovky miliárd korún. Summa summarum presnú kvantifikáciu rozpočtovej diery nie je možné uskutočniť, ale pohybuje sa v závislosti od miery napĺňania zámerov programového vyhlásenia vlády v rozmedzí od 50 mld. do 100 mld. Sk, zdôrazním, ročne, pričom väčšina z tých návrhov a opatrení neznamená jednorazové navyšovanie výdavkov, ale opakované, dokonca so zväčšujúcim sa objemom z hľadiska valorizácie. Toto sú teda zámery, ktoré nie sú kryté v rozpočte a ktoré znamenajú navŕtavanie dier do verejných financií.

Pozrime sa teraz, akými opatreniami chce vláda tieto výpadky riešiť, teda kompenzovať. Okrem vyhrážok vyšším zdanením monopolov, ak nebudú vládu počúvať, sa dá identifikovať len zopár návrhov s veľmi biednym rozpočtovým výnosom. Úspory vo verejnom sektore je síce možné aj žiaduce hľadať, tým sa ale vyrieši nanajvýš niekoľko stoviek miliónov. Znižovať daňové úniky je tiež záslužný zámer, avšak avizované zrušenie rovnej dane, komplikovanie daňového systému nižšou sadzbou DPH a novými odpočítateľnými položkami povedie k pravému opaku, nie k zníženiu daňových únikov, ale k ich zvýšeniu, pretože toto sú hlavné nástroje a spôsoby, akými k daňovým únikom dochádzalo. Zavedenie dane z darovania medzi tretími osobami neprinesie nič, pretože administratívne náklady na znovuzavedenie tejto dane budú vyššie ako výnosy z tejto dane.

Predseda vlády Fico pri uvádzaní programového vyhlásenia vlády včera uviedol ako ďalší zdroj krytia nových výdavkov aj vyšší ekonomický rast. Keďže ale napĺňanie tohto programu povedie k nižšiemu rastu, čo nakoniec uznáva aj sám dokument, asi to tiež reálny zdroj nebude. Jediným opatrením, ktoré by mohlo mať aký-taký rozpočtový výnos, je vyššie zdanenie vysokých príjmov. Milionárska daň pritom nie je správny výraz, pretože ak predseda vlády avizoval, že by sa to malo týkať aj poslancov, tak by to znamenalo vyššie zdanenie už zhruba od príjmu 50 000 Sk mesačne. Pri avizovanom zvýšení na 25 % by to mohlo znamenať 2 mld., najviac 2,5 mld. Sk ročne naviac do štátneho rozpočtu. Zhrnuté a podčiarknuté, diera vo verejných financiách vo výške desiatok miliárd korún, opakujem, hrubý odhad zhruba od 50 mld. do 100 mld. Sk v závislosti od miery napĺňania zámerov, a záplata vo výške zhruba 3 mld. Sk, pán minister financií, nechcel by som sedieť na vašej stoličke.

Z uvedeného jasne vyplýva, že ak dôjde k naplneniu zámerov programového vyhlásenia, bude to znamenať neúmerné zadlžovanie budúcich generácií, nemožnosť vstupu do eurozóny počas funkčného obdobia tejto vlády. Dokonca aj naplnenie len časti zámerov, ktoré zvyšujú výdavky a znižujú príjmy štátu, znemožní prijať euro v avizovanom termíne.

Pán minister financií na výbore, keď som na tento problém upozornil, reagoval tým, že programové vyhlásenie vlády je len rámec na 4 roky a že jednotlivé opatrenia, ktoré zvyšujú výdavky alebo znižujú príjmy, sa budú robiť len v tej miere, v akej to neohrozí Konvergenčný program, vstup do eurozóny a tieto fiškálne obmedzenia. Problém je ale v tom, že už tie veci, ktoré sú v programovom vyhlásení konkretizované, že budú urobené od 1. 1. budúceho roka, už naplnenie týchto zámerov znemožní prijatie vstupu Slovenska do eurozóny. Tým dôvodom nemusí byť deficit, pretože je pravdou, že vysoký zdravý ekonomický rast, vysoký výnos z daní vďaka rovnej dani vytvára istý rozpočtový priestor nad rámec pôvodných očakávaní na vyššie výdavky, ale problémom sa môže stať a zrejme stane ešte väčším ako deficit kritérium inflácie. Slovenská ekonomika totiž dnes rastie už takmer na hranici potenciálneho rastu a každé ďalšie zvyšovanie verejných výdavkov bude znamenať riziko prehrievania ekonomiky aj s dôsledkami inflácie. Ten vývoj v Litve a Estónsku ukázal, že postoj Európskej centrálnej banky a Európskej komisie voči plneniu tohto kritéria, ktoré je dosť mechanické a možno z obsahového hľadiska nie celkom zmysluplné, je veľmi striktný. A neviem si predstaviť, že by postoj európskych inštitúcií voči vláde Slovenskej republiky bol mäkší, najmä nie potom, že akým spôsobom je táto vláda aj v Európe, v Európskej únii vnímaná.

Dane a daňová politika sú ďalšou veľmi dôležitou oblasťou programového vyhlásenia.

Vláda avizuje zrušenie rovnej dane. Je to nezodpovedný a nekompetentný krok. Daňový systém, ktorý na Slovensku funguje od 1. 1. 2004, preukázal svoju efektívnosť, vedie k vyššiemu výberu daní, k nižším daňovým únikom, stimuluje aktivitu, rast, príchod nových investorov. Vyššie zdanenie vysokých príjmov fyzických osôb spolu so zavedením zníženej dane z pridanej hodnoty a rozšírením odpočítateľných položiek zneprehľadní systém, urobí ho zložitejším, vytvorí podmienky na daňové úniky a špekulácie. Takéto zdanenie bude obchádzané presunom do zdanenia právnických osôb, ktoré bude výhodnejšie. Tým postihne len vyššiu strednú vrstvu, tie profesie, ktoré musia svoje zamestnania vykonávať k závislej činnosti ako zamestnanecký pomer. Ostatní, najmä tí bohatší a najbohatší, sa z toho veľmi ľahko vyšmyknú práve cez zdanenie právnických osôb. Vyššie zdanenie príjmov nad 50 000 Sk mesačne nemá vecné opodstatnenie, je to trestom za úspech. A treba jasne povedať, že aj dnes pri rovnej dani tí, ktorí zarábajú viac, platia omnoho viac, a nielen preto, že 19 % z 500 000 alebo z milióna je oveľa viac ako 19 % zo 100 000, ale aj pre vysokú odpočítateľnú položku, ktorá znamená, že ľudia, ktorí zarábajú menej ako 47 % priemernej mzdy, neplatia žiadnu daň z príjmu. Aj vďaka tomuto mechanizmu je dnes zmysel taký, že za vlaňajšok na Slovensku bolo 62 % ľudí, ktorí mali nižší príjem, ako bol priemerný príjem, mimochodom, nie 70 %, ako nesprávne uvádza text programového vyhlásenia vlády. A teda 38 % ľudí malo vyšší príjem ako priemerný príjem. Ale týchto 38 % ľudí s vyšším ako priemerným príjmom odviedlo 72 % výnosu dane z príjmov fyzických osôb. A teda tých 62 % ľudí, ktorí mali nižší ako priemerný príjem, spolu odviedlo len 28 % výnosu tejto dane. Tí, ktorých chcete zdaniť týmto zámerom v programovom vyhlásení vyššou mierou zdanenia, ide zhruba podľa mojich odhadov o 10 % ľudí s najvyššími príjmami, tí už dnes odvádzajú až 40 % výnosu dane z príjmov fyzických osôb. Myslím si, že tieto čísla jasne svedčia o tom, že aj pri dnešnom systéme rovnej dane tí, ktorí zarábajú a majú viac, platia viac.

Návrh na zníženú sadzbu dane z pridanej hodnoty je zlý nielen kvôli rozpočtovým dôsledkom a vytvoreniu priestoru na úniky a korupciu. Je to najmenej účinný, najdrahší a najhorší spôsob robenia sociálnej politiky. Nezabezpečuje priamoúmerný pokles cien, ako ukázali skúsenosti z mnohých krajín, nielen z Českej republiky, kde po znížení dane z pridanej hodnoty na reštauračné služby z 23 na 6 % vôbec nedošlo k poklesu cien, ale aj experiment Európskej únie, ktorý sa týkal zníženej dane z pridanej hodnoty a pri pracovne náročných tovaroch a službách ukázal presne to isté, buď žiadne, alebo len málo úmerné zníženie cien. Teda buď k tomuto zníženiu cien nedôjde, alebo dôjde len v menšej miere. A ak aj dôjde k zníženiu cien, tak potom dotujeme ceny nielen pre chudobných, ale, samozrejme, aj pre bohatých. Bohatí ľudia väčšinou vynakladajú na tieto tovary viac v absolútnom vyjadrení ako ľudia chudobní. Teda ide o najhorší, najmenej efektívny a najdrahší spôsob robenia sociálnej politiky, pretože to, čo sa dosiahne, celkom určite sú výpadky v štátnom rozpočte.

Pri navrhovaných zmenách v daňovom systéme je zaujímavý aj fakt, že tento program, program vlády Roberta Fica, ktorý sa tvári ako ľavicový, vlastne ľavicový ani nie je. Slovensko má dnes jedno z najnižších daňových zaťažení v európskej dvadsaťpäťke. Daňová kvóta II. sa pohybuje na úrovni okolo 29 % hrubého domáceho produktu, priemer v Európskej únii je 38 %, škandinávske krajiny majú vyše 50 %. Program vlády v réžii socialistického Smeru však toto zaťaženie nezvyšuje. Naopak, navrhuje ho ďalej znižovať zníženou sadzbou dane z pridanej hodnoty a realizovaním odpočítateľných položiek a ďalším zvyšovaním nezdaniteľného základu. Len pri liekoch a zdravotníckych pomôckach je to zníženie o zhruba 5,5 mld. Sk, pričom zvýšenie daní cez tú tzv. milionársku daň odhadujeme na zhruba 2 mld. až 2,5 mld. Sk, čiže ďalší pokles daňového zaťaženia. Nehovorím, že je to zlé, len upozorňujem na to, že je to v rozpore s tým, čo deklaruje najmä strana Smer. Zlé je ale to, že rušením rovnej dane a zneprehľadňovaním systému sa jednoducho vraciame k prekonaným problémom, pretože práve neprehľadný, zložitý daňový systém s množstvom výnimiek, odpočítateľných položiek bol zdrojom korupcie daňových únikov a zlého podnikateľského prostredia.

Ďalšou oblasťou, ktorú chcem spomenúť, lebo je zásadná, je politika zamestnanosti. Vláda deklaruje, že jej cieľom je čo najvyššia miera zamestnanosti. To je síce pekné, ale výsledkom realizácie tohto programu bude nižšia zamestnanosť ako pri alternatíve nerušenia reforiem. Za zásadne zlé považujem najmä zvýšenie minimálnej mzdy a návrat Zákonníka práce pred rok 2003, teda zníženie flexibility trhu práce. Tieto opatrenia, a v tom je medzi ekonómami zhoda, nevedú k zvýšeniu zamestnanosti, naopak, k nižšiemu rastu zamestnanosti. Vláda nešpecifikuje, ako rýchlo chce minimálnu mzdu zvyšovať. Ak by to malo byť z dnešnej úrovne 40 % postupne až na 60 %, ako to mal v programe Smer, bola by to katastrofa pre väčšinu zo zhruba 500 000 ľudí, ktorí dnes pracujú za mzdu nižšiu ako 60 % priemernej, pretože pre väčšinu z nich by to znamenalo hrozbu nezamestnanosti. Problém zamestnanosti na Slovensku je dnes najmä nezamestnanosť nevzdelaných alebo málo vzdelaných ľudí a tí by sa pri takomto raste minimálnej mzdy stali definitívne nezamestnateľnými. Riešením je, naopak, zrušenie minimálnej mzdy pre dlhodobo nezamestnaných s tým, že ak by sa zamestnali za mzdu nižšiu, ako je dnes minimálna, štát by im doplatil rozdiel. Ide o projekt tzv. medzitrhu práce, ktorý SDKÚ - DS mala vo svojom programe.

Zámer použiť sociálny fond na podporu sociálneho dialógu je slabo skrývanou snahou o korumpovanie sociálnych partnerov, najmä odborov. Vláda sa otvorene stavia k tripartite na stranu odborov, keď avizuje, že "bude presadzovať, aby sa odborom prinavrátilo postavenie efektívneho obhajcu záujmov zamestnancov a rovnoprávneho účastníka sociálneho dialógu". Odbory ale sú v rovnoprávnom postavení so zamestnávateľmi a vždy aj boli. Postavenie vlády je špecifické, pretože len vláda nesie ústavnú zodpovednosť za sociálnu a ekonomickú politiku, pričom odbory v minulosti, ale niekedy aj Asociácia zamestnávateľských zväzov, využívali, až zneužívali pôvodný zákon o tripartite na presadzovanie svojich partikulárnych, často politických záujmov a na obmedzovanie ústavnej zodpovednosti vlády. Pri avizovaných zmenách v programovom vyhlásení a pri známej previazanosti odborov na najsilnejšiu vládnu stranu hrozí v tomto smere návrat k už prekonaným problémom.

Úsmevne vyznieva apel programového vyhlásenia, podľa ktorého "je nevyhnutné prestať s filozofiou postavenou na konkurenčnej výhode lacnej pracovnej sily". Áno, s tým budeme všetci súhlasiť, ale takýto apel je len prázdnym apelom, pretože program vlády povedie práve k uplatňovaniu takejto filozofie konkurencieschopnosti postavenej na lacnej pracovnej sile. Nižší rast ekonomiky, horšie podnikateľské prostredie, neflexibilný trh práce, nižší prílev investícií, absencia reálnej a naplniteľnej priority vzdelanostnej spoločnosti povedú k tomu, že prechod od masovej veľkopriemyselnej výroby, založenej na lacnej pracovnej sile, k ekonomike založenej na informáciách, vzdelaní, vedomostiach a poznatkoch sa predĺži a oneskorí.

Dôchodková reforma bola tiež jednou zo zásadných reforiem. A treba jasne povedať, aj keď sa to predstavitelia vlády Roberta Fica snažia zľahčovať a skrývať, že táto reforma je ďalšou obeťou tejto vlády. Dobrovoľnosť 2. piliera, ktorá sa avizuje, znamená zrušenie tejto reformy, pretože dobrovoľný 3. pilier sme tu mali aj pred dôchodkovou reformou. Je to zlé riešenie. Je to zlé riešenie aj preto, že menší počet ľudí v 2. pilieri zvýši jeho náklady na jednu osobu pre správcovské spoločnosti, čím sa zvýšia poplatky a znížia dôchodky. Rozhodnutím o nepovinnej účasti v 2. pilieri vláda poškodzuje vyše 1,5 mil. ľudí, ktorí doň vstúpili, a aj všetkých tých, ktorí doň v budúcnosti vstúpia. Obmedzovaním 2. piliera síce vláda zníži transformačné náklady dôchodkovej reformy v najbližších rokoch, z dlhodobejšieho hľadiska ale pôjde o riešenie, ktoré sa prejaví v neudržateľnosti dôchodkového systému a v nižších dôchodkoch. Vláda chce obetovať 2. pilier na oltár udržateľnosti prvého, v ktorom sa obáva urobiť potrebné, ale nepopulárne kroky, najmä zvyšovať vek odchodu do dôchodku. Je to nezodpovedná a nekompetentná politika typu: po nás potopa.

Veľmi stručne k zdravotníctvu. V tomto citlivom a zložitom rezorte ešte asi viac ako v iných platí, že program vlády je návratom k prekonaným problémom. Poisťovne ako verejnoprávne inštitúcie, zrušenie poplatkov, rajonizácia, zastavenie transformácie nemocníc, to všetko povedie k návratu k problémom, ktoré sme tu mali pred rokom 2002, ako nárast dlhu a platobnej neschopnosti, nedostatočný tlak na efektívnosť a kvalitu, vyššia miera korupcie, neznižovanie prezamestnanosti a nadmerných kapacít, narastajúca nespokojnosť všetkých, ktorí so zdravotníctvom prichádzajú do styku.

Dôležitým deklarovaným cieľom, resp. prioritou programového vyhlásenia je vedomostná spoločnosť, čo sa, samozrejme, dá oceniť. Problémom ale je, že pri tomto programe ako celku ostane vedomostná spoločnosť jednou z najprominentnejších, ale aj najviac postihnutých obetí tohto programu, po prvé preto, že nižší ekonomický rast, nižší prílev investícií i horšie podnikateľské prostredie nebudú generovať potrebné zdroje a nebudú stimulovať podnikateľské subjekty k takýmto investíciám do vedomostnej ekonomiky, a po druhé preto, že keď je prioritou všetko, tak nie je prioritou nič. A v programe vlády sa chce pridávať všade, čo znamená, že poriadne sa nebude pridávať nikde, ani v oblasti vzdelania a vedomostnej ekonomiky.

Ekonómia ako taká je veda. A ekonomické zákony platia a budú platiť, či sa to niekomu páči alebo nie. August Friedrich Hayek, jeden z najväčších mysliteľov, filozofov a ekonómov 20. storočia, povedal: "Špecifickou úlohou ekonómie je ukázať ľuďom, ako málo v skutočnosti vedia o veciach, o ktorých si myslia, že ich môžu riadiť." Pán predseda vlády, vy ekonóm nie ste, ale o to viac by ste mali ekonómov počúvať. Programové vyhlásenie vašej vlády je dôkazom a ukážkou toho, že ste ich nepočúvali. Ukážkou toho, ako fungujú trhy, bola reakcia trhov na rozhodnutie o zložení vašej vlády a o niektorých vašich zámeroch. Keďže trhy to považovali za zlú správu, za zlú správu z hľadiska rizika investovania do slovenských aktív, začali sa ich zbavovať, čo spôsobilo pokles kurzu koruny. Národná banka v reakcii na to musela opakovane pristúpiť k intervenciám a k zvýšeniu úrokovej miery. Pokles kurzu koruny a vyššie úrokové miery, samozrejme, zvyšujú náklady dlhovej služby štátu, a teda zvyšujú výdavky štátneho rozpočtu. Len to, čo sa už udialo, znamená zvýšenie nákladov dlhovej služby ročne o 4 mld. až 5 mld. korún ročne. Ešte ste nič neurobili, už ste minuli 4 mld. až 5 mld. korún. A to je len prvá, malá časť ceny za vašu povesť, ale aj za vašu nekompetentnosť. Mimochodom, tie trhy, pán predseda vlády, to nie sú zlí kapitalisti, ktorí vám chcú škodiť, to sú vzdelaní finančníci, ekonómovia, ktorí zhodnocujú vlastné, ale najmä cudzie peniaze a musia sa rozhodovať podľa miery rizika a potenciálneho výnosu. Keďže sú to vzdelaní ekonómovia, považujú vaše zámery za také, akými naozaj sú, za nereálne, nekompetentné, za také, ktoré zvyšujú riziko investovania na Slovensku a do slovenských aktív.

Výstižným príkladom toho, v akom začarovanom kruhu sa v dôsledku vlastnej nekompetentnosti vaša vláda, pán Fico, pohybuje, je nárast úročenia hypotekárnych úverov. Aj z už uvedených, vami spôsobených dôvodov došlo k nárastu úrokov z hypotekárnych úverov, to vy teraz navrhujete riešiť opätovným zavedením bonifikácie hypotekárnych úverov.

Dovoľte mi uzavrieť toto moje vystúpenie konštatovaním, že Slovensko malo šancu rýchlo rásť, malo šancu rásť rýchlejšie ako okolité krajiny, dobiehať vyspelú Európu, stať sa modernou a úspešnou krajinou. Dnes je tu reálna hrozba, že táto šanca bude zmarená. Ak sa bude realizovať programové vyhlásenie vlády tak, ako bolo do Národnej rady predložené, tak táto hrozba sa stane skutočnosťou. Veľa ukážu budúce týždne a mesiace, najviac ukáže návrh rozpočtu na rok 2007. Slovensko nie je prvou krajinou, ktorá uskutočnila potrebné reformy založené na posilnení konkurencie voľného trhu, súkromného vlastníctva a iniciatívy, zlepšení podnikateľského prostredia, znížení daní. Takými krajinami boli napr. aj Írsko, Veľká Británia, Estónsko, Lotyšsko a Litva. Aj v týchto krajinách boli tieto zmeny a tieto reformy podrobené tvrdej a ostrej kritike opozície, väčšinou ľavicovej, aj v týchto krajinách došlo k tomu, že po čase boli stredopravé strany, ktoré väčšinou tieto reformy robili, vystriedané stranami opačnej strany politického spektra. V každej z týchto krajín, v každej jednej však vlády, ktoré nastupovali, mali toľko zodpovednosti a toľko kompetentnosti, že nerušili to, čo funguje, len preto, že to robili ich ideoví protivníci. Aj vďaka tomu to znamená pokračovanie prosperity vysokého udržateľného ekonomického rastu ako v Írsku, tak vo Veľkej Británii, tak vo všetkých baltských krajinách. A, mimochodom, nemusí to znamenať neúspech, politický neúspech ľavicových politikov, ak to robia zodpovedne, kompetentne a s rozumom. Obávam sa, že text Programového vyhlásenia vlády Slovenskej republiky, vlády Roberta Fica môže znamenať, že Slovensko môže byť prvou krajinou, ktorá uskutočnila tieto ťažké bolestné, ale potrebné reformy, pričom tieto reformy budú zmarené a vrátime sa k prekonaným problémom.

Na záver mi dovoľte povedať, pán predseda vlády, že váš osobný vklad je pri formovaní tejto vlády, ale aj pri formulovaní jej programového vyhlásenia významný a zjavne najväčší. A preto je najväčšia aj vaša zodpovednosť. Myslím si, a s plnou vážnosťou hovorím, že svojou odbornou nespôsobilosťou a ideologickou obmedzenosťou ohrozujete zdravý vývoj slovenskej ekonomiky, a tým aj vyhliadky na to, aby Slovensko bolo čo najskôr modernou a prosperujúcou krajinou. Ďakujem pekne. (Potlesk.)