M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec Janiš.

S. Janiš, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vrátim sa k tým dôchodcom, pán spravodajca, k tomu 2. pilieru. Vychádza to z toho tá obava naša, že vy ste hlásali tri veci ako tri zmeny v 2. pilieri alebo v dôchodkovej reforme, po prvé, že bude dobrovoľný, po druhé, že znížite odvody, a po tretie, že umožníte vystúpenie z tohto systému. A práve kombinácia zníženia odvodov vedie k tomu, že to sporenie tam nebude môcť byť výhodné, teda ľudia odtiaľ budú odchádzať. Vy ste dali v podstate možnosť o týchto veciach polemizovať, to ste hlásali vy, to sme nehlásali my. Takže sa nečudujte, že máme obavu o to, že keď máte v programovom vyhlásení dobrovoľnosť, keď vyhlasujete vo vašom volebnom programe a v médiách o možnosti vystúpenia, keď vyhlasujete o znížení odvodov do 2. piliera, že máme normálne oprávnené obavy. To je vec diskusie, prehláste tu, že to zavediete dobrovoľne, to si v spoločnosti vysporiadajú marketingovo, v tom ani ja nevidím problém, ale povedzte a prijmeme ústavný zákon, ako sme navrhovali mi, že neznížite odvody a že na základe nevýhodnosti nebude môcť sa vystúpiť z toho.

M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec Pado.

M. Pado, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Chcem sa vám ospravedlniť, za to, že som vám skomolil meno pri predchádzajúcej mojej reakcii.

Čo sa týka, pán spravodajca, dobrovoľnosti, dobrovoľnosť znamená zmenu podnikateľského plánu. Zmena podnikateľského plánu znamená zníženie výnosu. Zníženie výnosu znamená menší záujem ďalších eventuálnych sporiteľov alebo účastníkov 2. piliera. To je jasné, tým pádom zostane viac peňazí na prerozdeľovanie tak, ako vy chcete.

Druhá vec, čo ste vraveli, aby sme nekritizovali toto programové vyhlásenie skôr, ako budeme poznať čísla. Iste, môžeme ho kritizovať na konci volebného obdobia, ale to už nebude o hodnotení programového vyhlásenia vlády. Ďakujem

M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán spravodajca.

J. Burian, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Na prvú poznámku pána poslanca Slafkovského chcem práve povedať, čo som hovoril vo svojom vystúpení, že práve s bankami hľadáme to riešenie na to, aby ten hypotekárny úver mohli získať nielen tí ľudia. A práve to bolo pri tých bývalých bonifikáciách to, že mohli to získať väčšinou ľudia, ktorí mali teda nejaký ten príjem nadštandardný. Práve dnes hľadáme to riešenie, aby bol špeciálny projekt pre ľudí, ktorí nemajú tie nadštandardné príjmy alebo majú tie nižšie príjmy. Čiže to je projekt spoločný, ktorý by mal byť aj s bankovými inštitúciami, alebo hľadanie riešenia teda takéhoto spôsobu.

Pokiaľ sa týka tej druhej odpovede. Pán poslanec Janiš, ja neviem, ale neviem, z akých, by som povedal, predikcií vychádzate pri vašom vystúpení. Ja som zatiaľ nepočul to a nie je to ani v programovom vyhlásení, aby sa znižovali odvody do 2. piliera a na druhej strane aby teda bolo nejaké dobrovoľné vystupovanie z tohto systému. Nemám o tom nejaké zmienky, ale otázka je, že neviem, skadiaľ čerpáte takéto informácie.

A, pán poslanec Pado, no máte pravdu, je to jasné, je to o nejakom prejudikovaní nejakých budúcich čísiel, ale v podstate aj vláda prejudikovala určité čísla, uvažovala zapojením do tejto reformy o nejakých 600 000 - 700 000 ľudí. Ja si myslím, že ak dôchodkové správcovské spoločnosti nemajú s tým problém, a jasne to deklarovali, s dobrovoľnosťou, ja si myslím, že bude i otázka, že do budúcna nebudú mať ani s tým problém, aby si jednoducho to, tak to už bolo povedané, marketingovo a inak zabezpečili.

Ale ja chcem upozorniť na jeden vážny fakt. Vy hovoríte o tej výhodnosti alebo teda o tom marketingu a o biznis pláne. Ja musím upozorniť... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán spravodajca.

Ďalším riadne prihláseným poslancom do rozpravy je pán poslanec László Gyurovszky. Nech sa páči.

L. Gyurovszky, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán premiér, dámy a páni, na úvod chcem povedať, že toto programové vyhlásenie vlády je naozaj obsiahle, rozsiahle, času na jeho preštudovanie bolo málo, avšak myslím si, že z hľadiska zistenia hlavných cieľov a z hľadiska zistenia toho, čo vlastne chce, bol ten čas dostatočný. A myslím si, že je dobré, že tento dokument vznikol, lebo budeme to môcť štyri roky porovnávať s činmi vlády, to znamená sľuby s činmi.

Na úvod chcem povedať, že, bolo to tu spomenuté, táto vláda, táto vládna koalícia je hádam prvá od vzniku Slovenskej republiky, ktorá vznikla tak, že nemala program. Vznikla vláda, rozdelili sa posty a až dodatočne sa začal tvoriť program. Doteraz všetky vlády boli robené tak, vládne koalície, že najprv sa urobil program, a to dokonca platí ešte aj o druhej Mečiarovej vláde, najprv sa urobil program, rokovalo sa o programoch a až potom sa hľadali posty a ľudia, ktorí tento program uskutočnia. Výsledkom tohto neobvyklého postupu bolo to, o čom tu už hovorili moji predrečníci. Jednotliví ministri, dezignovaní ministri začali hovoriť o tom, čo všetko je potrebné zvyšovať, čo všetko je potrebné urobiť. A asi po dvoch týždňoch potom došla zázračná formulácia, že uvidíte, čo bude v programovom vyhlásení vlády. Toto, samozrejme, zneistilo finančné trhy. A o dôsledkoch tu už bolo povedané. Aké také uspokojenie prinieslo až to, keď premiér Fico s ministrom financií navštívili Národnú banku a Národná banka im zrejme vysvetlila, aký je súvis medzi postojom k euru, postojom k maastrichtským kritériám a reakciou finančných trhov a čo sú to vlastne tie finančné trhy, ktoré tieto veci spravujú. A je to dobré. Je to dobré, že si vláda postupne uvedomuje váhu svojich slov a už nehovorí o tom, že euro sa bude prijímať s výhradou, ale hovorí sa o tom, že euro bude prijaté bezvýhradne. Toto je, myslím, pozitívny posun. A som presvedčený o tom, dúfam, že takéto pozitívne posuny v myslení vládnej koalície budú pribúdať s postupným oboznamovaním sa s realitou vládnutia, s realitou celého tohto. No, samozrejme, je otázka, či tento prísľub zavedenia eura v roku 2009 splnením maastrichtských kritérií a Konvergenčného programu je dôveryhodný. Toto zrejme posúdia finančné trhy aj po zhodnotení tohto programového vyhlásenia vlády. A sám som zvedavý na ich reakcie, nakoľko budú veriť tejto vláde, že toto a toto urobili. Osobne si myslím, že toto, a je to aj postoj klubu Strany maďarskej koalície, sa zrejme nepodarí, nie preto, že by to vláda nechcela, ale preto, lebo si stanovila v tomto programovom vyhlásení vlády protichodné ciele.

Môj predrečník už o tom hovoril dosť podrobne, takže nechcem tu ísť krok po kroku a opatrenie po opatrení a vysvetľovať, akým spôsobom sa tieto veci vylučujú, ale chcem skôr hovoriť o tom, že určite toto programové vyhlásenie vlády je ľavicové. Je to legitímne videnie sveta. A vláda môže mať za cieľ pomáhať vo zvýšenej miere sociálne slabším skupinám. Je to legitímny cieľ. Ale chcem povedať, že cesta, ktorou sa táto vláda vybrala za týmto cieľom, je jedna z najhorších ciest a nepomáha práve týmto sociálne slabším skupinám, ale bude pomáhať finančným skupinám, bude pomáhať tým, ktorí tieto opatrenia budú realizovať. Vláda napr. mohla urobiť to, že využívajúc vysoký rast ekonomiky, prebytky a zvýšené daňové príjmy použije cielene na pomoc sociálne slabším skupinám. Toto neurobila. Pustila sa do zníženia sadzby DPH, do narušenia daňového systému, zvýšenia daňového zaťaženia alebo možného razantného zvýšenia rôznych výdavkov. Každý minister a každá kapitola hovorí o tom, že budú sa zvyšovať výdavky. A to dokonca nehovoria o konkrétnych číslach, hovoria o percentách HDP, čo je jeden z najhorších možných spôsobov, ako definovať budúce výdavky, lebo toto je možné urobiť jedine cez zvyšovanie miery prerozdeľovania. Zvyšovanie miery prerozdeľovania znamená to, že menej zostane ľuďom a firmám na voľné použitie a bude o nich rozhodovať vláda. Táto vláda je zjavne presvedčená o tom, že vie lepšie, čo ľudia chcú, ako samotní ľudia. A chce za nich rozhodovať o tom, čo s tými peniazmi, ktoré oni zarábajú. Vôbec nehovorí napr. o znižovaní odvodového zaťaženia, pričom je to jedno z najlepších opatrení, ako zlepšiť postavenie sociálne slabších skupín, ako zvyšovať zamestnanosť, ako znižovať nezamestnanosť. Chýba napr. v tomto programovom vyhlásení vlády kvantifikácia tých sľubov, ktoré sú v tomto. A práve toto vyvoláva neistoty. A práve toto vyvoláva to, že som presvedčený o tom, že nie je schopné naraz plniť Konvergenčný program, maastrichtské kritériá, zavedenie eura a všetky sľubované výdavky, ktoré sú v tomto programovom vyhlásení vlády. Vláda sa bude musieť rozhodnúť, čo bude prednejšie, či dá prednosť svojim sľubom alebo dá prednosť plneniu maastrichtských kritérií. Podľa Konvergenčného programu je potrebné do roku 2010 znížiť deficit verejných financií pod 1 %. Pri zvyšovaní výdavkov, ako je to napísané v tomto programovom vyhlásení, to jednoducho nie je možné. Z toho mi vychádza s veľkou pravdepodobnosťou to, že euro v roku 2009 nebude zavedené a maastrichtské kritériá nebudú splnené. To je prvý dôsledok toho, čo nastúpenie tejto vlády a schválenie tohto vládneho programu bude znamenať. Takže program z hľadiska verejných financií nie je realizovateľný.

Teraz by som prešiel k časti, ktorá sa týka eurofondov a stavebníctva. Strany pred voľbami aj vláda po voľbách ohlasovala, že zásadne zmení Národný strategický referenčný rámec, finančné toky, počet operačných programov a podobne. Tak sám som bol zvedavý, akým spôsobom toto vláda chce urobiť a čo všetko chce vlastne zmeniť. No tak sme sa dočítali na strane 22 v Regionálnej politike nasledovné: "Vláda považuje za potrebné spracovať ucelenú víziu regionálneho rozvoja Slovenska na obdobie nasledujúcich 20 rokov," to je asi prvý krok, "od tohto dokumentu bude odvodený strategický dokument," to je druhý krok a ďalej, "ciele Národného strategického referenčného rámca musia byť v súlade ako s víziou, tak i so Stratégiou regionálneho rozvoja Slovenska." To znamená, že po troch krokoch dospeje táto vláda, aspoň podľa programového vyhlásenia vlády, k tomu, že zmení ciele, obsah a nejaké ďalšie veci v Národnom strategickom referenčnom rámci. Pozrime sa na to z hľadiska časového. Z hľadiska časového na takéto vypracovanie vízie a potom dokumentu na 20 rokov a plus úpravu referenčného rámca no odhadujem tých minimálne 9 až 12 mesiacov, skôr to nejde, to sú jednoducho dokumenty, ktoré sú naozaj závažné, ak to vláda chce nanovo vypracovať. Len upozorňujem na to, že podľa predbežných schválených smerníc Európskej komisie je potrebné od schválenia smerníc do 5 mesiacov predložiť potrebné dokumenty, to znamená referenčný rámec a operačné programy. Ten termín je začiatok októbra, to znamená, že vo februári musia byť hotové dokumenty. Ak toto vláda myslí vážne, a prečo by to nemyslela vážne, keď to napísala a chce to urobiť, no tak jednoducho Slovensko zmešká obdobie mesiacov 7 až 14. Toto je, myslím, nejaké nedorozumenie zo strany vlády. Ale ak toto myslí vážne, a prečo by to nemyslela vážne, tak jednoducho toto je dôsledok, nehovoriac o tom, že zostavovatelia tohto dokumentu zrejme nečítali Národný strategický referenčný rámec, ktorý obsahuje tieto veci, to znamená, že obsahuje Dlhodobý plán regionálneho rozvoja, obsahuje aj víziu. Takže možnože by stačilo si prečítať tento dokument, príp. sa poradiť s odborníkmi. A to, čo tu vláda považuje za potrebné spracovať, to tam nájde.

Samozrejme, celá časť o štrukturálnych fondoch svedčí o dosť chaotickom prístupe a, by som to občas povedal, aj o neodbornosti zostavovateľov tohto dokumentu. Uvediem zopár príkladov. Národný strategický referenčný rámec chce financovať poľnohospodárstvo. No toto je taký faux pas, aký ešte hádam nebol v žiadnom programovom vyhlásení vlády. Strategický referenčný rámec je financovaný z troch fondov, Európskeho sociálneho fondu, a nie zo Sociálneho fondu, ako sa píše v tomto dokumente, Sociálny fond neexistuje, ale Európsky sociálny fond, Európskeho fondu regionálneho rozvoja a z Kohézneho fondu. Žiaden z týchto troch fondov nemôže financovať poľnohospodárstvo. To znamená, že ak vláda chce financovať z tohto poľnohospodárstvo, no tak to sa jednoducho nedá. Poľnohospodárstvo sa financuje z dvoch fondov, ktorými sú Európsky poľnohospodársky fond pre podporu rozvoja vidieka a Európsky fond pre rybné hospodárstvo. Z tohto je možné financovať poľnohospodárstvo, takéto lapsusy vo vládnom programe by nemali čo hľadať. Ďalej, napr. pri financovaní štrukturálnych fondov vláda zabudla na to v tomto dokumente, že pri ich financovaní existuje aj spoluúčasť konečných prijímateľov. To tam vôbec neuviedla. To znamená, že môžeme sa domnievať, že konečný príjemcovia to nebudú spolufinancovať, čo je možno dobrá správa pre nich, avšak minister financií nám dnes vysvetlil, že to tak nie je. To znamená, že opäť ide o dosť veľkú chybu. O tom Sociálnom fonde som už hovoril, taký fond neexistuje, ktorý sa uvádza tu v tomto dokumente, existuje Európsky sociálny fond, čo je niečo úplne iné. Alebo ide napr. o také veci, že vláda chce zvýšiť absorpčnú schopnosť štrukturálnych fondov. A štrukturálne fondy nemajú absorpčnú schopnosť. Absorpčnú schopnosť majú koneční prijímatelia a jednotlivé programy. Tam je potrebné dodržať absorpčnú schopnosť, ale štrukturálne fondy absorpčnú schopnosť nemajú, ony sa absorbujú. Napr. vláda chce budovať infraštruktúru vedy a výskumu zo štrukturálnych fondov, pričom sa toto dá robiť iba z jedného fondu, z Európskeho fondu regionálneho rozvoja, zo žiadnych iných fondov nie je možné budovať infraštruktúru vedy a výskumu, lebo to jednoducho neumožňujú pravidlá. Raz sa spomína operačný program Vedomostná ekonomika, raz sa spomína operačný program Znalostná ekonomika. To znamená, že ak toto všetko dám dokopy, myslím si, že v rámci štrukturálnych fondov, európskych fondov je veľký chaos, nie je to dobre nastavené. Sú to veci, ktoré naozaj vie aj posledný referent na ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja, ktoré spravuje tieto veci. Takže možnože by bolo dobré v budúcnosti sa porozprávať s nimi a príp. ich zapojiť do tvorby tohto dokumentu, aby toto nebolo.

Na záver chcem povedať dve veci. Z hľadiska toho, že tento dokument sme dostali veľmi rýchlo, to môžem dokumentovať tým, že vláda úplne zabudla napr. na oblasť stavebníctva alebo na oblasť územného plánovania a vôbec nespomína napr. stavebný zákon, ktorý zásadným spôsobom zlepší podnikateľské prostredie, povoľovanie stavieb, územné plánovanie a územné rozhodnutie, toto v dokumente vôbec nie je. To znamená, že nie je jasné, čo vláda v tejto oblasti chce robiť. Mám taký dojem, že na to jednoducho vláda zabudla, čo je chyba.

No a záverom chcem to zhrnúť, že program je sklamaním, sklamaním z hľadiska toho, že ciele, ktoré si stanovuje vláda, chce dosiahnuť nesprávnymi postupmi a postupmi, ktoré zrejme znížia hospodársky rast, zvýšia deficit verejných financií a zvýšia mieru prerozdeľovania. A sú tam také odborné chyby, ktoré nedávajú záruku na to, že tieto veci budú spravované zodpovedne a že budú spravované tak, ako by mali byť.

To znamená, že záverom chcem povedať, že Slovensko čakajú veľmi ťažké 4 roky a čím skôr to skončí, tým to bude lepšie. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem rečníkovi.

Pán poslanec Bugár má procedurálny návrh. Nech sa páči.

B. Bugár, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Chcem vás upozorniť na to, že rokujeme o veľmi dôležitom programovom materiáli, o programovom vyhlásení vlády, no a necelá jedna tretina vlády tu je. To je jedna vec.

A druhá vec. No náš pán poslanec ako bývalý minister regionálneho rozvoja hovoril o veciach, kde by bolo potrebné, keby člen vlády, ktorý má na starosti regionálny rozvoj, si ho vypočul a takisto aj podpredseda vlády zodpovedný napr. za eurofondy aby si vypočul tú kritiku, ktorá, bohužiaľ, je pravdivá a nachádza sa vo vašom materiáli, v materiáli tejto vlády. Takže chcel by som vás upozorniť na to, aby ste urobili nápravu a vyzvali členov vlády, aby sa vrátili do rokovacej sály. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, učiníme tak veľmi rýchlo.

Pán poslanec Podmanický ako prvý s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

J. Podmanický, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Pán poslanec, naozaj ma zaskočili vaše slová, ktoré ste veľmi kriticky orientovali na programové vyhlásenie vlády. Ja tu držím celkom slušnú kôpku materiálov, ktoré mi v priebehu tohto týždňa poslali starostovia obcí, riaditelia nemocníc, pracovníci samosprávnych krajov, kde sa sťažujú na vaše pôsobenie a vaše kroky, ktoré ste robili vo funkcii ministra výstavby a regionálneho rozvoja práve v súvislosti s čerpaním eurofondov. Takže ak máme hovoriť o kritike, pravdepodobne tá kritika by mala smerovať do vašich radov. Pôsobil som nejaké obdobie ako predseda regionálneho ZMOS-u. A môžem povedať, že to obrovské množstvo sťažností starostov, ktoré boli adresované práve na projekty a na čerpanie eurofondov, by bolo možno pre vás zaujímavé. A dúfam, že nový minister výstavby tieto sťažnosti, ktoré starostovia a rozliční žiadatelia mali, tak aj zverejní.

Ja by som možno rád povedal aspoň jeden údaj, akým spôsobom sa rozdeľovali finančné prostriedky napr. v opatrení 3.4. operačného programu Základná infraštruktúra Renovácia a rozvoj obcí. Tak napr. jeden kraj dostal alokovanú sumu 284 mil. korún. A druhý kraj, ktorý bol troška severnejšie, dostal z tohto istého programu 75 mil. korún. Čiže chcem povedať, že práve počas vášho pôsobenia sa absolútne nespravodlivo a netransparentne prideľovali prostriedky z európskych fondov. Ja si myslím, že práve toto nové programové vyhlásenie tento problém odstráni.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pán spravodajca Burian s faktickou.

J. Burian, poslanec: Ja budem veľmi krátky. Ja myslím, že aj na výbore sme o tom rozprávali. Myslím si, že otvorenie Národného strategického referenčného rámca je vlastne praktická vec už z dôvodov, ktoré som aj uviedol na výbore, takže toľko, aby tu teda nevznikli tie pochybnosti o tom, že táto vláda rieši niečo, čo by teda oneskorilo čerpanie budúcich zdrojov z Európskej únie. Ba práve naopak, myslím si, že bude iba vylepšovať to, čo, povedzme, dnes Európska komisia kritizuje. A významne kritizuje v podstate nesynergiu medzi troma cieľmi, nekomplementaritu medzi týmito cieľmi, nevyriešené kompetenčné problémy a, by som povedal, kontrolné funkcie a tak ďalej. Nechcem sa ďalej vyjadrovať, je na to list Európskej komisie, kde je jasná kritika, že by sa mal znovu otvoriť tento Národný referenčný strategický rámec. A myslím si, že práve táto vláda bude možno tak, by som povedal, nie práve v najlepšej pozícii žať ovocie, ktoré, povedzme, prechádzajúca vláda práve nedocenením určitých náležitostí práve v tomto Národnom strategickom rámci alebo nedocenením všetkých náležitostí urobila. Takže ja si osobne, práve naopak, myslím, že otvorenie tohto je nevyhnutné aj z iných dôvodov, ktoré už boli prezentované v programovom vyhlásení. Ďakujem, pán predsedajúci.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

S odpoveďou na faktické poznámky pán poslanec Gyurovszky.

L. Gyurovszky, poslanec: Vážený pán poslanec, peniaze medzi kraje boli rozdeľované presne podľa aktivít. Je to, samozrejme, možné skontrolovať. Na ministerstve výstavby sú všetky potrebné dokumenty, to znamená, že koľko prišlo projektov z jednotlivých krajov, v takom pomere boli rozdelené peniaze. Nespomenuli ste napr. Prešovský kraj, ktorý dostal ešte viac peňazí, lebo tam sú veľmi aktívni starostovia. To znamená, že v tom kraji, o ktorom ste hovorili, bola veľmi nízka miera aktivity. A toto všetko je možné na ministerstve prekontrolovať. Je tam minister tejto vlády, samozrejme, je vám schopný dodať všetky potrebné dokumenty. A budem rád, keď sa o tomto bude hovoriť.

Čo sa týka referenčného rámca, nikdy som nehovoril o tom, ani teraz som o tom nehovoril, že referenčný rámec nie je možné zmeniť. O tomto sme hovorili vtedy, keď sme boli vo vláde, o tom hovorím aj teraz. Len mám tu, samozrejme, pred sebou list Európskej komisie. Tam sa nehovorí o tom, že je potrebné to znovu otvoriť. Je to bežný spôsob rokovania. Jedno také rokovanie som už absolvoval pre toto volebné obdobie, je to negociácia, a to negociácia medzi členskou krajinou a Európskou komisiou, kde Európska komisia má svoje pripomienky, teraz majú spracovať tieto pripomienky príp. zmeny, ktoré chce vláda urobiť. A o nich sa bude zas rokovať. Toto je tá negociácia. Ale to nie je nič mimoriadne. To je bežný postup, ktorý sa robí s každou členskou krajinou. Problém je len v tom, že v programovom vyhlásení vlády sa stanovil iný postup, nehovorí sa o tom, že bude sa negociovať s Komisiou o tomto dokumente, ale hovorí sa o tom, že bude potrebné vypracovať víziu, potom dokument a až potom referenčný rámec, a tým sa jednoducho čas kráti. O tomto som hovoril.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Dovoľte mi ešte požiadať členov vlády, pokiaľ sa nachádzajú v budove parlamentu, aby sa dostavili do rokovacej sály.

Ďalším písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Palko, pripraví sa pán Devínsky Ferdinand.

V. Palko, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v tejto debate o programovom vyhlásení vlády bude užitočné pripomenúť si, čo sú znaky dobrej vlády, dobrej vlády suverénneho štátu. Domnievam sa, že sú to tieto znaky, po prvé, rozpoznať a pomenovať hlavné politické problémy Spoločenstva, štátu v danej dobe, po druhé, stanoviť ich jasné riešenia, po tretie, prijaté riešenia rozhodne uskutočňovať s vedomím, že oná vláda krajiny, a nikto iný, je zodpovedná za politické vedenie krajiny. Vládu vykazujúcu tieto znaky potom možno nazvať suverénnou vládou. Pozrime sa, či je takouto suverénnou vládou nastupujúca vláda premiéra Roberta Fica. Domnievam sa, že takou vládou nie je. Je to nesuverénna vláda. Aká je schopnosť tejto vlády rozpoznať a pomenovať hlavné problémy Slovenska? Pýtam sa: Nie je obrovským problémom nielen Slovenska nevídaná demokratická kríza? Nie je problémom celého kontinentu, že naši ľudia sa rozhodujú skôr nemať, ako mať deti? Nie je to historicky nevídaný faktor, ktorý v tomto storočí môže osudovo určiť budúcnosť Slovenska i Európy? Odpoveď znie bezpochyby áno. A pýtam sa: Odráža sa táto skutočnosť jednoznačne v programovom vyhlásení vlády? Domnievam sa, že odpoveď znie jednoznačne nie.

V texte vyhlásenia nájdeme dve mikroskopické zmienky o demografii a pôrodnosti. Riešenia problémov by sa, logicky, mali nachádzať v kapitole Podpora rodín. Táto kapitola má rozsah pol strany, a teda ani nie jedno percento textu. Nie je riešená, pritom je úplne jasná a logická príčinná súvislosť medzi demografickou krízou a problémom dôchodkového zabezpečenia, oslabovaním 2. piliera a vekom odchodu do dôchodku.

Ďalším nastupujúcim obrovským problémom, ktorý už úplne naplno, úplne naplno pocítila západná Európa, ale začíname to pociťovať už aj my, je migrácia miliónov ľudí z iných kultúr, ktorí prichádzajú do Európy aj so svojou kultúrou, čím vzniká problém súžitia rôznych kultúr a civilizácií v spoločnom priestore. Vzniká vážna úloha určenia vedúcej kultúry, kultúry väčšinového pôvodného európskeho obyvateľstva, ktorú musia všetci prichádzajúci rešpektovať. Tento problém, ktorý má rozmer bezpečnostný, kultúrny, náboženský, demografický, sociálny, ekonomický, ako keby pre nastupujúcu vládu neexistoval. Kratučká zmienka o sprísnení postupu pri udeľovaní štátneho občianstva je naozaj nedostatočná. Vláda nemá názor na v tejto súvislosti takú kľúčovú otázku, ako je členstvo Turecka v Európskej únii. V kapitole Vnútorná bezpečnosť niet priamej zmienky o koncepcii boja proti nelegálnej migrácii. Je tam iba jednou vetou zmienka o stratégii ochrany slovenského úseku schengenskej hranice. Pritom nelegálna migrácia je rizikom ako kultúrnym, tak i bezpečnostným. Toto riziko sa podarilo v posledných rokoch znižovať, ale nie zažehnať. Istým subproblémom migračného problému je zneužívanie inštitútu azylu. V posledných rokoch sa darilo zabraňovať na Slovensku zneužívaniu azylu a naša azylová politika bola prísna. Slovo azyl sa v texte programového vyhlásenia vôbec nevyskytuje. Pritom my, na Slovensku, ešte máme možnosť reagovať na tieto výzvy zavčasu, dnes, keď vlády západoeurópskych štátov reagujú už, bohužiaľ, oneskorene.

Ďalšou veľkou otázkou, problémom, je postavenie Slovenska v Európskej únii a v globalizujúcom sa svete. Európska únia sama osebe je otvorenou otázkou. Má prebiehať ďalšie prehlbovanie integrácie, rozumej, ďalšie odovzdávanie kompetencií nášho štátu orgánom Európskej únie do Bruselu? Má sa stať zo štátnosti Slovenskej republiky iba škrupinka? A v národnom parlamente sa poväčšine budú prijímať zákony iba prepisujúce smernice Európskej únie? Alebo treba tento proces zastaviť a prehodnotiť? Vedia ministri novej vlády to, čo vieme my, a síce, že v Európskej únii sa prehlbuje často integrácia len pre integráciu samu stále novými krokmi bez toho, aby sa vyhodnotila zmysluplnosť predchádzajúcich integračných krokov? Otázky tohto typu sú intenzívne diskutované napr. v susednom Česku alebo Poľsku. Nová vláda túto veľkú otázku vôbec, vôbec nevníma. Vláda Smeru hovorí o národných a štátnych záujmoch. V skutočnosti však s úplnou samozrejmosťou ide proti týmto záujmom tým, že podporuje odovzdávanie ďalších právomocí zo Slovenska do Bruselu. Podporuje proces ratifikácie európskej ústavnej zmluvy, ktorá, povedzme si to rovno, podporuje európsku štátnosť a, samozrejme, na úkor štátnosti slovenskej. Myslíme si, že skutočným záujmom Slovenska nie je zbavovať sa kompetencií ďalej a ďalej, ale pokojne posúdiť, čo je v záujme našich občanov, aby sme si ponechali, a čo už je iba módny, politický, ale nie užitočný trend.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, posúďme teraz schopnosť vlády jasne pomenovať riešenia. Pri čítaní textu vyhlásenia zistíme, že nápadne často sa stretáme s nekonkrétnymi slovesami typu analyzujeme, posúdime, zvážime, vyhodnotíme, pripravíme podmienky, preskúmame a podobne. To nie je reč rozhodnej vlády, to je reč všeobecnosti, reč vlády, ktorá pred voľbami vzbudila nereálne očakávania a bude ich len ťažko spĺňať.

Ďalším dôkazom nejasností je vnútorná rozporuplnosť textu. Vláda môže sľubovať vyššiu životnú úroveň vyššími výdavkami v sociálnej sfére či zvyšovaním platov v štátnej správe, nemôže však zároveň tvrdiť, že dodrží maastrichtské kritériá. Vláda môže garantovať cestou Zákonníka práce vyššiu ochranu zamestnancov, nemôže však zároveň tvrdiť, že bude znižovať nezamestnanosť, ak Zákonník práce demotivuje zamestnávateľov prijímať zamestnancov. Vláda môže garantovať, že nebude zvyšovať vek odchodu do dôchodku, nemôže však súčasne garantovať výraznejší rast dôchodkov, keďže demografia je dopredu daná, tá nepustí. Vláda môže garantovať, že nebude zvyšovať počet úradov, nemôže však jedným dychom zároveň hovoriť o zriadení úradu pre menšiny. Vláda môže garantovať podporu zmiešaného typu ekonomiky, typického pre Európu, nemôže však zároveň vyzdvihovať efektivitu takejto ekonomiky. Nie je predsa tajomstvom, prečo Silicon Valley nevzniklo vo Francúzsku. Vláda môže garantovať podporu demokratizácie Európskej únie a jej priblíženie občanom, nemôže však zároveň podporovať európsku ústavu, ktorú občania dvoch štátov demokraticky v referendách jasne odmietli. A ak vláda podporuje európsku ústavu, nemôže zároveň podporovať jednoznačnejšie vymedzenie kompetencií medzi Európskou úniou a členskými štátmi, lebo európska ústava umožňuje klauzulou flexibility kedykoľvek presunúť ďalšie kompetencie z členských štátov na Úniu. Čítali tvorcovia programového vyhlásenia vlády európsku ústavnú zmluvu? Táto vláda chce, aby bola koza celá aj vlk sýty, a nevie, ako to dosiahnuť.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, a teraz na záver sa pozrime, či sa vláda hodlá správať ako suverénna vláda suverénnej krajiny. V texte sa spomína Slovenská republika, slovenský, Slovensko 144-krát, EÚ, európsky 156-krát. Citujem z textu vyhlásenia: "Vláda nevníma Európsku úniu len ako priestor voľného obchodu a pohybu pracovnej sily, ale predovšetkým ako úniu hodnôt, solidarity medzi národmi a ľuďmi, hodnôt úcty k ľudskej dôstojnosti, slobode, demokracii, rovnosti, právnemu štátu a rešpektovaniu ľudských práv." Poznamenávam však, že naši občania si želali členstvo v EÚ práve kvôli hmatateľným dobrám voľného pohybu, osôb a tovarov, a nie kvôli abstraktným hodnotám. Hodnoty ako sloboda, demokracia, ľudské práva si treba ctiť, ale snaha o ich jednotný výklad v Európskej únii je i zdrojom zbytočných sporov a, bohužiaľ, vedie i k tomu, že EÚ si osobuje hodnotiť vlády jednotlivých členských štátov. Obeťou toho sa môže stať i slovenská vláda a do istej miery sa tak už aj stalo.

Jeden z desiatich programových cieľov vlády je "prijať dôsledné opatrenia na zabezpečenie súladu medzinárodnej integrácie a globalizácie s razantnou obhajobou národných a štátnych záujmov". Obávam sa, že takýto súlad nie je možné dosiahnuť. Podpora európskej ústavy jednoducho znamená postúpenie do Bruselu kompetencií, rozhodovacích kompetencií v oblasti daní, vnútra, justície, migrácie, azylu a podobne, znamená posilnenie Súdneho dvora EÚ, na rozhodovanie ktorého budeme mať, bohužiaľ, mizivý vplyv.

V texte čítame, že vláda bude pozorne sledovať vývoj daní v európskom priestore a v rámci neho najmä snahy členských štátov EÚ o harmonizáciu daňového základu a že k týmto návrhom uplatní veľmi opatrný prístup a bude starostlivo zvažovať svoje stanovisko. To však znamená, dodávam ja, že týmto návrhom na najnovšie odňatie kompetencií nehovorí nie. Tu treba pripomenúť, že nízke daňové sadzby zo zisku firiem boli v uplynulom období jedným z faktorov kladne ovplyvňujúcich prílev zahraničných investícií na Slovensko.

Paradox je, že vláda sa niekedy zbytočne, to práve tam, kde netreba, snaží zbaviť kompetencií aj ich presunom nadol. Úplne nemiestny je záväzok zrušiť krajské úrady, ktorých kompetencie majú prejsť na územnú samosprávu. V doterajšom systéme mali krajské úrady pod ministerstvom vnútra logickú povinnosť štátu zabezpečovať krízový manažment, čiže ochranu občanov pri katastrofách a krízových situáciách. To chce vláda pri prírodnej katastrofe stáť so založenými rukami? Tento návrh je nepochopiteľný. Preto je namieste tvrdenie, že táto vláda je do istej miery nesuverénna. Rada hľadí rôznymi smermi, s kým by sa podelila o zodpovednosť vo vedení krajiny.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, na záver je tu otázka: Čo bude Slovensko potrebovať počas vládnutia tejto vlády? Myslím si, že bude potrebovať národno-konzervatívnu opozíciu, národnú v tom, že bude brániť právo Slovenska rozhodovať si o svojom osude bez ohľadu na módne európske trendy, národnú v tom, že bude predstavovať alternatívu takého vládnutia, ktoré sa nezbavuje zodpovednosti za národ a štát, konzervatívnu v tom, že bude zachovávať všetko to, čo sa podarilo presadiť za posledných osem rokov, a konzervatívnu i v tom, že bude alternatívou vecnou, programovou, reálnou, postavenou nohami na pevnej zemi, nie v oblakoch. Chceme byť takouto národno-konzervatívnou opozíciou a ktovie možno raz aj národno-konzervatívnou vládou. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Madej, pani Tóthová. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Pán poslanec Madej.

R. Madej, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán poslanec Palko, ja mám v poslednej dobe naozaj dojem z tejto rozpravy, že súčasní poslanci súčasnej opozície akosi trpia amnéziou pamäti. Totižto dovolím si aj vám osviežiť pamäť, pán poslanec, a ukážem vám, ako vyzeralo programové vyhlásenie vlády z roku 2002, kde ste hovorili o podpore rodiny. Boli to tri odseky, tri odseky a jeden odsek z toho hovoril o zrušení inštitútu náhradného výživného. To znamená, že za predchádzajúce volebné obdobie ste vy rodinám viac škodili, ako im pomáhali.

Navyše, keď hovoríme o zrušení inštitútu náhradného výživného, už vtedajšia opozícia a súčasní poslanci vládnej koalície dokázali, že to s podporu rodiny myslia vážne. Bol presadený opozíciou zákon o náhradnom výživnom a niekoľkokrát sme s pani poslankyňou Muškovou predkladali návrh zákona, ktorým sme chceli zvýšiť radikálne príspevok pri narodení aspoň pri prvom dieťati. A to sa dostalo do vládneho programu.

Z toho si naozaj verejnosť môže urobiť obraz, kto o podpore rodiny len rozpráva a kto to s podporou rodiny myslí vážne. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán poslanec, chcela som reagovať niektorými myšlienkami, ktoré už povedal pán poslanec Madej, ale poviem ešte aj ďalšie. Prekvapuje ma taká citlivosť na finančnú otázku rodiny, čo my v Hnutí za demokratické Slovensko skutočne považujeme za vážnu otázku. A preto minulé funkčné obdobie za tento poslanecký klub som šesťkrát, opakujem, šesťkrát v tejto ctenej poslaneckej snemovni predkladala návrh, aby do programu rokovania bola zahrnutá správa vlády, vašej vlády, o finančných dopadoch vašich opatrení na rodiny s viac ako dvomi deťmi, pretože pokiaľ som chodila v teréne, videla som, že mnohé viacdetné rodiny boli v ťažkej finančnej situácii. Vážený pán poslanec, KDH tieto naše návrhy nepodporilo, mali ste absolútnu bezcitnosť na finančnú situáciu viacdetných rodín, preto je zarážajúce ako "citlivo" ste dneska vystúpili. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Pán Palko s odpoveďou na faktické poznámky. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Čo sa týka poznámky pána poslanca Madeja, tak poznamenávam, že inštitút náhradného výživného určite nie je ani len čiastkovým riešením demokratickej krízy.

Ďalej, chcem povedať, že problém demokratickej krízy už značne pokročil, dneska je situácia iná, ako bola v roku 2002, trendy sú už viditeľnejšie.

A čo je podstatné. Chcem povedať, že počas tých 4 rokov vládnutia, keď KDH bolo súčasťou vládnej koalície, tak KDH, pokiaľ si pamätám, bolo jedinou stranou vládnej koalície, ktorá pri rokovaniach o zostavovaní štátneho rozpočtu mala požiadavky týkajúce sa nielen svojich rezortov, kde malo ministrov, ale malo aj požiadavky, čo sa týka rezortu sociálnych vecí. Napr. sme presadzovali zvýšenie daňového bonusu a aj sme ho zvýšili. A to, že tento daňový bonus je valorizovaný, tak to je vďaka požiadavke presadenej Kresťanskodemokratickým hnutím. To znamená, prosím, aby ste nám nekrivdili.

Toto, čo som povedal pánu poslancovi Madejovi, v podstate platí aj pre pani poslankyňu Tóthovú, ktorej ponúkam v tomto období spoluprácu pri citlivom riešení problémov rodín. S HZDS sa mi niekedy ťažko spolupracovalo, ale s vami, pani poslankyňa, kedykoľvek.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.

Písomne prihláseným ďalším do rozpravy je pán poslanec Devínsky, pripraví sa pán Brocka Július.

F. Devínsky, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážení členovia vlády, ctené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, už tu dnes odznel citát z prvej strany programového vyhlásenia o kontinuite s predchádzajúcou vládou všade tam, kde je to účelné. Pripomína mi to výrok komisára Charlesa Duella z Patentového úradu Spojených štátov z roku 1899, ktorý povedal, že všetko, čo sa dalo objaviť, už bolo objavené. A naozaj pri čítaní textu nám mnoho vecí pripadá známych, akoby poskladaných z viacerých aj opozičných dokumentov. To by nás hádam mohlo aj potešiť, ak by to nebol prejav istej nerozhodnosti alebo, ak chcete, bezradnosti. A snáď práve z takejto nerozhodnosti či bezradnosti vyplývajú aj niektoré protirečenia programového vyhlásenia. Inak povedané, sa v ňom len veľmi ťažko hľadá jednotiaca vízia pre nasledujúce obdobie. Možno je ňou zdôrazňovanie dominantného postavenia štátu na úkor kreativity občana. Tak je to aj v prípade kapitoly 5 Vedomostná spoločnosť, ktorá sa týka vzdelávania, mládeže, vedy a športu. Konkrétnym príkladom protirečení je aj návrh na zefektívnenie riadenia a správy školstva prípadným zrušením krajských školských úradov. To, že sa z nich prepustí 350 zamestnancov, znie veľmi zaujímavo v súvislosti so znižovaním úradníkov štátnej správy. Lenže ak povieme A, musíme povedať aj B, že plánovaný prenos kompetencií z krajských školských úradov na samosprávu sa bude musieť udiať aj s prenosom peňazí a s prenosom ľudí. Teda prakticky sa neušetrí nič, ale stratí sa ingerencia štátu v regionálnom školstve, najmä plnenie jeho povinností vytvoriť štandardné podmienky pre zabezpečenie povinnej školskej dochádzky. A tu je to protirečenie, pretože predpokladané rušenie je v zásadnom protirečení s tým, čo je uvedené v úvode tejto kapitoly, a síce, že dominantnú úlohu pri vzdelávaní zohráva štát. Ako ju bude zohrávať, keď sa všetkých svojich kompetencií zbaví? Len aby sme si priblížili, čo znamená taký krajský školský úrad, napr. košický vykonáva činnosti pre 266 zriaďovateľov a zabezpečuje poskytnutie 4,5 mld. Sk zo štátneho rozpočtu zriaďovateľom škôl a školských zariadení a navyše vykonáva aj kontrolné činnosti. Ja si celkom dobre viem predstaviť, že takýto biznis alebo takéto bremeno samospráva veľmi rada prijme, pretože to je zhruba 30 mld. Sk ročne, ktoré idú ročne cez krajské školské úrady.

Kvalita vzdelávania závisí predovšetkým od kvality a osobnosti učiteľa. A aby sa zvýšila jeho autorita, je dôležité jeho spoločenské postavenie, vyjadrené aj jeho príjmami. Na naplnenie sľubu o dosiahnutí priemerného platu v školstve na úrovni priemerného platu v národnom hospodárstve v roku 2009 by bolo pri nezmenenom počte zamestnancov školstva, ktorých je dnes viac ako 135 000, potrebné zvýšiť rozpočet školstva v časti dotýkajúcej sa miezd a odvodov o 16,7 mld. Sk. Všetci by sme to veľmi radi chceli a bolo by to veľmi fajn, len by sme mali povedať, že skade tie peniaze zoberieme, lebo milionárska daň to nijako nezachráni.

Veľmi podobná je aj predstava o postupnom dosiahnutí financovania školstva do výšky 5 % HDP. Aj tu sa však prejavuje nejasnosť tohto dokumentu, pretože vláda sa vo svojom programovom vyhlásení všade v tejto kapitole dôsledne vyhýba slovám financovanie z verejných zdrojov. Inými slovami, zdôraznenie viaczdrojového financovania znamená aj to, že ak si vzdelávanie, regionálne aj vysokoškolské, na seba nezarobí, tak 5-percentný cieľ sa nedosiahne. A potom budú bití tí, ktorých štát mal podporiť. Len pre ilustráciu, na dosiahnutie 5-percentného podielu z HDP by bolo potrebné zvýšiť v cieľovom roku rozpočet školstva o takmer 44 mld. Sk, ktoré by iste každý rád do školstva dal, keby ich mal. A preto by bolo veľmi dobré, aby vláda celkom jasne povedala, ako si predstavuje viaczdrojové financovanie a čo pod tým rozumie, najmä v prípade regionálneho školstva, pretože iné zdroje ako štátna dotácia predstavujú dnes v regionálnom školstve menej ako 6 % a vo vysokých školách je to asi 15 %. To znamená len toľko, že regionálne ani vysoké školstvo jednoducho nie je v stave zatiaľ zabezpečiť svoju existenciu a najmä rozvoj z iných ako štátnych zdrojov. Inými slovami to znamená, že sa nepredpokladá nejaký väčší prílev peňazí do školstva.

V prípade vysokých škôl sa zdôvodňuje vypracovanie novej koncepcie vysokoškolského vzdelávania tým, že do nej bude implementovaná európska vysokoškolská legislatíva. Novelizácia zákona o vysokých školách sa zase zdôvodňuje aj snahou o efektívne fungovanie vysokoškolského systému, ktorý by bol plne kompatibilný s medzinárodnými štandardmi vysokoškolského vzdelávania. Oba citáty sú udivujúce, pretože Koncepcia rozvoja vysokých škôl, ktorú už v roku 2000 predkladal minister školstva za SDĽ, obsahovala všetky zásady Bolonskej deklarácie. Aj zákon o vysokých školách, ktorý na základe tejto koncepcie v roku 2002 vznikol, má všetky atribúty, ktoré dnešné európske vysokoškolské prostredie vyžaduje. Nič takého ako európska vysokoškolská legislatíva alebo európske či medzinárodné vysokoškolské štandardy neexistuje. Naviac, v Európskej únii je jedným z najviac zdôrazňovaných princípov presne opačný prístup, snaha zachovať primeranú diverzitu vzdelávania, jeho rôznorodosť a pestrosť, tak aby sa podporovala sloboda rozvoja tvorivého myslenia a zachovali sa aj národné prvky vzdelávania. Diplomaticky povedané, neinformovanosť autorov v oblasti vysokoškolského štúdia dokumentuje aj cieľ dbať na to, aby nevznikali a nevyučovali školy bez platnej akreditácie. Súčasný zákon č. 131/2002 Z. z. ustanovil, že vysoká škola môže prijímať študentov len na štúdium akreditovaných programov. Žiadna vysoká škola nemôže začať pôsobiť bez vyjadrenia Akreditačnej komisie a udelenia akreditácie ministerstvom školstva. Dokonca aj pobočky zahraničných vysokých škôl musia byť akreditované aspoň v ich materskej krajine. A až 5-miliónová pokuta, to je v § 2a, čaká tých, ktorí by podnikali na Slovensku vo vysokoškolskej oblasti bez akreditácie. Teda nič takého ako školy, ktoré by vyučovali bez akreditácie, nemáme ani dnes. A keby takáto situácia náhodou vznikla, tak pán minister školstva má veľmi silnú zbraň vo svojich rukách, aby to riešil.

Aj riešenie ďalších problémov vysokého školstva vidí materiál veľmi nejasne. Slovami sa síce kladie dôraz na vzdelanie a vzdelanostnú spoločnosť a kľúčovú úlohu, ktorú majú vysoké školy zohrať, ale vláda neprijíma žiaden konkrétny záväzok na zlepšenie ich financovania. Naopak, z predloženej verzie, na veľký žiaľ všetkých zúčastnených, sa stratil záväzok dosiahnuť v cieľovom roku 1,2-percentný podiel výdavkov vo vysokom školstve z HDP bez zdrojov zameraných do sociálnej oblasti. Vysoké školy sa takto dostali do 5-percentného vreca, ktoré sa má naplniť viaczdrojovým financovaním. A ak sa kritizuje hospodárenie vysokých škôl a navrhuje sa aj zmena metodiky financovania, tak potom treba povedať aj to, že nový spôsob financovania, ktorý zohľadňuje ekonomickú náročnosť štúdia aj výsledky vysokých škôl vo výskume a vývoji, sa uplatňuje už od roku 2002. A tento ekonomický režim verejných vysokých škôl viedol k tomu, že stále viac škôl uzatvára hospodársky rok s kladným výsledkom hospodárenia. Z 20 verejných vysokých škôl to boli v roku 2002 dve, v roku 2005 ich je 13. Takže je to prekvapujúce, že dobre naštartovaný systém sa má meniť.

Čo je veľmi vážne a čo vzbudzuje obavy, je pokus o zásah do autonómie vysokých škôl. Kritizuje sa totiž veľký počet študentov v prvých ročníkoch s tým, že takýto stav je nad možnosti vysokých škôl. Tak chcem zdôrazniť, že jedným z kľúčových aspektov autonómie vysokých škôl je aj prijímanie študentov na štúdium. Počet študentov, ktoré vysoké školy prijímajú, je ich dobrovoľné rozhodnutie a zaručuje im to aj zákon, súčasne platný zákon, dokonca v dvoch paragrafoch. Preto nevyhnutne vzniká otázka, či sa predpokladá, že sa zavedie numerus clausus z úrovne štátu tak, ako to bolo pred rokom 1989, lebo to by bol návrat k nefunkčnému a korupčnému systému, ktorý sme tu už voľakedy mali, a znamenalo by to priamy a hrubý zásah do autonómie vysokých škôl. Súčasne by sa opäť obmedzil prístup k vzdelaniu veľkej časti uchádzačov o štúdiá. A je v tejto súvislosti potrebné vedieť, že ešte aj dnes vysoké školy neprijmú viac ako jednu štvrtinu uchádzačov o štúdium.

Čo je však na vysokých školách kľúčové, ako zabezpečiť ich kvalitu, ako ju finančne i nehmotne, teda postavením v spoločnosti, odlíšiť od priemeru alebo od podpriemeru, to dokument nerieši. Nerieši ani rozvoj individuálnych schopností účastníkov, ktoré sú osobitne vo vzdelávaní zásadné. V časti Veda a technika sa už dokonca ani nič nesľubuje. To, že si autori spomenuli na archaickú socialistickú terminológiu z čias vedecko-technickej revolúcie namiesto výskumu a vývoja, to ma vôbec neprekvapuje. Ale prekvapuje ma to, že pôvodne veľmi dobre formulovaný cieľ, ktorým je dosiahnutie financovania výskumu a vývoja z verejných zdrojov vo výške 0,8 % HDP, bol dokonale rozriedený vynechaním slov z verejných zdrojov, čím sa pretransformoval na nič nehovoriace číslo, lebo 0,8-percentný podiel na HDP sa dá vykázať ako splnený už dnes. Z verejných zdrojov ide do výskumu a vývoja 0,49 % podielu na HDP a zo súkromných zdrojov zhruba 0,2 až 0,3 %. Tu treba ale povedať jednu zásadnú vec, že tieto nejasné formulácie majú aj európsky rozmer, pretože cieľ Európskej únie je dosiahnuť 1,2 % podielu HDP z verejných zdrojov a 1,8 % zo súkromných zdrojov v roku 2010. Vláda sa teda vo svojom programovom vyhlásení zaväzuje dosiahnuť len 26,7 % európskeho cieľa napriek tomu, že náš deklarovaný a Európskou úniou prijatý záväzok je vo výške 60 %. Pochybujem, že by tento prístup zvyšoval dôveryhodnosť Slovenska. Okrem toho ani táto časť neobsahuje nič, čo by tu už neexistovalo a nefungovalo. Vôbec sa však nerieši jeden z najväčších problémov slovenského výskumu a vývoja, a to roztrieštenosť našej výskumnej a vývojovej základne, existencia viacerých sektorov v oblasti výskumu a vývoja financovaných z verejných zdrojov a prípadná integrácia týchto výskumných centier, čo by nepochybne viedlo k nielen úspore prostriedkov, ale aj k zvýšeniu efektívnosti, výkonnosti a konkurencieschopnosti slovenského výskumu a vývoja.

Mládež a šport je časť, ktorá má najnejasnejšie kontúry v rámci celej kapitoly a zrejme sa stratila v iných témach. Okrem návrhu na zriadenie informačných centier mladých v každom okresnom meste, čo je podľa môjho názoru veľmi dobrý úmysel, obsahuje len málo konkrétneho. A to, čo je konkrétne, napr. zrušenie vzdelávacích poukazov na mimoškolské aktivity, znamená o 600 mil. Sk menej pre regionálne školstvo. Čo sa týka najzávažnejších celospoločenských problémov mládeže, otázok násilia, intolerancie, xenofóbie, rastúcich drogových závislostí, nedostali tu ani najmenší priestor na ich riešenie a prevenciu. Zato však vláda celkom vážne uvažuje o tom, že odporučí Rade Slovenského rozhlasu a Rade Slovenskej televízie, čo teda nemá ďaleko k politickému ovplyvňovaniu verejnoprávnych médií, osvetovú kampaň na zmenu hodnotovej orientácie občanov Slovenskej republiky. Otázka teda znie: Aká má byť tá zmena hodnotovej orientácie občanov, z akej a na akú?

Na záver musím konštatovať, že navrhovaný program s názvom Vedomostná spoločnosť je nekonkrétny a nepochybne nenapĺňa dané sľuby ani očakávania vzdelávacieho a výskumného sektora. A tým, že sa celkom účelovo vypustili záväzky viazané na verejné zdroje, stal sa aj nekontrolovateľným. Hlasovanie o dôvere vláde by malo byť podložené dôveryhodným programom. Obávam sa, že program pre vzdelanie, výskum, vývoj, šport a mládež takým, žiaľ, nie je. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)