P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. S faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto. Preto dávam priestor ďalšiemu. Pani Vášáryová, nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Vážený pán predseda, vážená vláda Slovenskej republiky, vážení páni poslanci, pani poslankyne, dámy a páni. Myslím si, že tu už sedíme dosť dlho a preto skrátim svoje vystúpenie. Kým vo veľkej časti Programového vyhlásenia vlády sa stretávame so slovami návrat alebo dokonca zrušenie, v záverečných častiach programového vyhlásenia, ktoré je venované kultúre a médiám a zahraničnej politike, nachádzame oveľa častejšie slovo pokračovanie. Aby som teda do slovenčiny preložila slovo kontinuita. Áno, kontinuita znamená pokračovanie. Chcem povedať, že toto pokračovanie v zahraničnej politike veľmi vítam a budem ho podporovať a v tomto duchu želám novému ministrovi zahraničných vecí ako jeho bývalá kolegyňa z rokov 1990 a 93, keď sme spoločne presadzovali úplne novú, proeurópsku, proatlantickú politiku po zmenách režimu vo Viedni, želám mu všetko najlepšie. Pozrime sa však na tú druhú časť a síce kultúru a médiá, ktoré končia spolu so zahraničnou politikou Programové vyhlásenie vlády. Teda pokračovanie, ale pokračovanie, žiaľ, veľmi komplikovanej a nie veľmi úspešnej cesty rezortu, ktorý ako jeden z mála neprešiel zásadnou a systematickou reformou a viditeľnou premenou chápania úlohy štátu v kultúre. Možno je teraz práve možnosť, aby v tomto rezorte nová vláda ukázala svoje reformné úsilie. To, čo som si prečítala v Programovom vyhlásení vlády, by som označila za expertno-manažérsky prístup, teda určitý nepolitický prístup, ktorý je na prvý pohľad veľmi sympatický a pre mnohých je aj veľmi ambiciózny, považujú ho za veľmi ambiciózny. Aby som citovala vysvetlenie pána ministra z našej debaty vo výbore: "Ja som za to, aby sme prestali hovoriť o stratégiách, o plánoch a politikách, poďme radšej všetci v kultúre niečo urobiť". Veľmi sympatické. Veď načo si stále klásť vyčerpávajúce otázky, čo sa v tomto materiáli skrýva za pojmom verejný záujem, ktorý je tam skloňovaný neustále, čo znamená a ako bude chápať nová vláda slovo a termín verejnoprávnosť, verejné zdroje, aká verejnosť, pretože problémy v oblasti štátom podporovanej kultúry a médií sa naozaj nedajú vyriešiť mávnutím čarovnou paličkou, ale ani o tom, ani tak, a o tom som presvedčená, skrývaním sa za akýsi nezávislý expertský postoj. Nech sa o toto zdanie sympatický pán minister bude akokoľvek usilovať. A tak sa radšej zrejme v Programovom vyhlásení vlády v tejto kapitole nehovorí presne, koľko by chcel rezort kultúry dostať navyše zo štátneho rozpočtu na štátom riadené projekty a inštitúcie, a tak miesto toho, čo sa hovorilo predtým, halí sa do hávu všeobecnej formulácie podielu verejných zdrojov, aký je obvyklý vo vyspelých štátoch Európskej únie. Bolo by to sympatické, keby sme vedeli, či minister môže naozaj garantovať, koľko zostane pre rezort kultúry po ambicióznom vládnom programe, ktorý mi pripomína trochu detskú hru, tomu dala na lyžičku, tomu dala na vidličku, tomu dala na tanierik, tomu na rajničku a toho posledného odrezala. Všetkým, ktorí by sa mohli ozvať a položiť konkrétne otázky, sľubuje toto vyhlásenie, že s nimi bude hovoriť potom. Teda po novom, neslovensky, ako sa to hovorí v materiáli, bude s nimi komunikovať. Musím sa priznať, že za týmito slovami cítim určitú obavu a bezradnosť, ako by sa vláda už dopredu bála reakcií tých rôznych skupín z kultúrnej a mediálnej obce, silných a vplyvných. A uvedomuje si veľmi dobre ich vplyv na verejnú mienku a to je zrejme to najdôležitejšie, o čo vláde, ktorá si kladie populistické ciele, ide. Nevieme presne, s kým teda bude viesť tento dialóg. Či s riaditeľmi kultúrnych inštitúcií, ktorí sú plne finančne a kariérne závislí od rozhodnutia ministra a ministerstva, alebo s tými, ktorí budú pokorne prichádzať a prosiť o finančné prostriedky. Najskôr asi s nimi. Lebo o úlohe a pozitívnom vplyve občianskej spoločnosti v kultúre, o sile mimovládnych organizácií a ich úlohe v kultúre sa program nezmieňuje ani jedným slovom. Základnou politickou otázkou dňa v rezorte kultúry je však, či sa podiel ministerstvom rozdeľovaných financií daňových poplatníkov, teda moc úradníkov v kultúre bude zvyšovať alebo nie! Teda či budeme tvorcov a dobrovoľníkov v kultúre držať na uzde v duchu starého socialistického modelu, stále, ktorí nedôstojne núti naťahovať ruky a ponížene sa doprosovať grantu miesto toho, aby sme podporovali z verejných financií politicky nezávislé kultúrne rady, ako je to v mnohých európskych štátoch, ktoré by prehľadne a hlavne dôstojne podporovali kultúrne projekty tak, ako to teda funguje v tých často citovaných vyspelých krajinách EÚ. Ale možno je to nemiestne, položiť takúto otázku vláde, ktorá chce podporovať všetko, čo je dnes populárne. A tomu rozumiem. Koľko peňazí dnes vlastne prichádza do kultúry. Kto môže zodpovedať dnes zodpovedne na túto otázku. Zo súkromných zdrojov, od publika, medzinárodných spoločností, umeleckých fondov. Kto vyčísli hodnotu dobrovoľníckej práce v tejto oblasti. Čo všetko je nekonkrétne skryté do slovíčka viaczdrojové financovanie, ktoré, mimochodom, sa v tomto Programovom vyhlásení vlády stále píše oddelene v rozpore so všetkými pravidlami slovenského pravopisu. V aktuálne stratégii kultúrnej a mediálnej politiky nemôžeme obísť ani úvahy o možnej recidíve politického manipulovania kultúrou a médiami, ktorá sa na Slovensku už objavila pri podobnom zložení vlády a usilovala sa urputne o efektívne stranícko-ideologické riadenie tohto rezortu. Preto si musíme položiť otázku, akú úlohu bude hrať samotné ministerstvo kultúry. O tomto nenájdeme v Programovom vyhlásení vlády ani zmienku. Ministerstvo kultúry ako orgán, ktorý dnes silne centralizuje kultúru, spravuje príliš veľa organizácií a príliš veľa financií rozdeľuje. Bude sa pripravovať, bude SA pripravovať zákon o financovaní kultúry. Veľmi chvályhodná iniciatíva. Ale zase bez načrtnutia jeho základnej filozofie. Expert zrejme dodá na stranícku objednávku. A zase tá slovenčina. Dovoľte, aby som vás upozornila, máme, je verejný záujem na podpore. Ja by som sa o tomto nezmieňovala, o týchto prehreškoch, o týchto hriechoch na slovenčine, keby sa práve v tejto kapitole nezaväzovalo vyhlásenie vlády a vláda Slovenskej republiky dojemne nevyhlasovala, ako sa bude starať o rozvoj a ochranu tej našej materčiny. Ja by som odporúčala, keby už začali Programovým vyhlásením vlády. Nečakanou konkrétnosťou v tomto všeobecnom vyhlásení prekvapuje konkrétny zámer, veľmi konkrétny zámer udeľovať štátne garancie ministerstvom na medzinárodné výstavné projekty, aby sa naši občania zrejme doma mohli bližšie zoznámiť s výdobytkami iných kultúr. A toto je asi jeden z dvoch naozaj konkrétnych záväzkov vlády. Štátne garancie. To by bolo fajn, keby tam boli ešte iné veci, ako sa bude vyvážať slovenská kultúra do zahraničia, kto bude podporovať financovanie poistenia našich diel, napríklad slovenskej gotiky, ktoré by sme chceli my vystavovať v zahraničí. Nie. V tomto Programovom vyhlásení vlády budeme my dávať štátne garancie, aby sme mohli tu doma ukázať možno Cezana alebo Moneta slovenskému publiku.

Kým filmovej tvorbe, tejto vlajkovej lode pána ministra, čo som veľmi privítala, nie je priamo venovaný ani jeden celý riadok. Veď aj plánovaný zákon o audiovizuálnom fonde je len v zátvorke uvedený. A znovu "viac zdrojové" financovanie. Aspoň ho píšme tak, ako sa má písať v slovenčine. Škoda, že sa nevenuje toto programové vyhlásenie aspoň pol slovom kultúrnemu vzdelávaniu a výchove novej generácie. Možno by sme to potrebovali dosť. Ako jednej z kľúčových priorít modernej kultúrnej politiky všade na svete, nielen v Európe. Miesto toho sa zaväzuje vláda Slovenskej republiky spracovať koncepciu mediálnej výchovy, na ktorej už predsa dlhšie pracujú výskumníci v Štátnom pedagogickom ústave pod vedením pani doktorky Kačinovej. Rozumiem, že všetko, čo je napísané v Programovom vyhlásení vlády pod názvom kultúra, musí byť pri takomto prístupe dostatočne nekonkrétne a odvolávať sa ešte na menej prítomné a definované zákony a ustanovenia, ktoré budú niekedy, možno, prijaté za všeobecnej zhody a po dlhotrvajúcej komunikácii. Každý kto žije na tomto svete pár rokov, vie, že rozhodnutie, z ktorého by boli všetci šťastní, všetci spokojní, existuje len v populistických mysliach. Politici, úradníci a zákony nemôžu prinútiť tvorcov, aby vytvorili niečo, čo zrazí svet na kolená, čo by zbieralo ocenenia a šírilo slávu Slovenska po svete. A, aby som citovala vetu z prvej strany tejto kapitoly: "...aby posilnilo identitu Slovenska v prostredí globalizácie a komercionalizácie kultúry". Ale, pre pána Jána, snáď identitu Slovenska nemusíme posilňovať. Môžeme posilňovať postavenie slovenskej kultúry, ale nie identitu (S dôrazom.) Slovenska. Politici svojím správaním sa, tým, čo budú presadzovať, môžu docieliť, že sa peniaze daňových poplatníkov dostanú kamarátom, ideologickým kamarátom alebo kamarátom kamarátov. Ale môžu uvoľniť aj tvorivú atmosféru a poskytnúť dôstojne finančnú podporu projektom, ktoré sú zmysluplné a hodnotné. A ja kladiem otázku, ku ktorej z týchto dvoch možností smeruje táto vláda. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pani poslankyni, s faktickými poznámkami pán poslanec Jarjabek a pán poslanec Zala. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči, pán Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Pani poslankyňa Vášáryová, ja vám ďakujem za vaše naozaj korektné vystúpenie, ale chcel by som povedať jednu vec. Identita Slovenska, pýtali ste sa na to, identita Slovenska sa posilňuje cez identitu slovenskej kultúry. To je nám všetkým jasné. A dali ste to ako otázku, preto na to odpovedám. A druhá moje poznámka k vašej kritike tohto všetkého, čo tu v kultúre bolo, pani poslankyňa, už sme sa o tom rozprávali aj vo výbore, /"na výbore"/ vy vlastne kritizujete osem rokov vlády pána Dzurindu. Veď keď hovoríte o tomto modeli, ktorý je dnes prežitkom, že neexistuje žiadna reforma v rámci kultúry, nuž, za osem rokov je to tak, áno, máte pravdu. No ale kto je za to v tejto chvíli zodpovedný? Určite nie garnitúra, ktorá nastupuje a ktorá sa bude snažiť tieto veci zmeniť. No uvidíme, či sa to podarí, alebo nepodarí. Pri všetkých možnostiach chcenia možno tých predchádzajúcich vlád pána Dzurindu sa to nepodarilo. O tom ste hovorili vy. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec Zala.

B. Zala, poslanec: Kolega Jarjabek mi zobral prvý časť môjho vystúpenia, lebo som chcel povedať, ja veľmi vítam vaše vystúpenie, pretože jeho obsahom bola kritika existujúceho stavu či už kultúry samotnej alebo práce ministerstva, ale ten je výsledkom vládnutia vášho, teda bývalej vládnej koalície, čiže myslím si, že tá analytická stránka bola celkom v poriadku. Pokiaľ ide o obavy z ideologickej stránky, ktoré ste vyjadrili, ja som rád, že ste vyjadrili túto obavu, len som prekvapený, že ste nehovorili o tom doteraz, keď zoberiem také verejnoprávne médium, ako je slovenská televízia, ktoré za posledné štyri roky bolo do bodky obsadené pravicovými ideológmi, a to od spravodajstva cez jednotlivé relácie až po, ja neviem, skutočne veľmi zaujímavú, ale ideologicky doslova extrémnu reláciu pána Hríba, kde sa skutočne nebolo možné, aby sa vyskytol alternatívny názor, aby sa vyskytlo niečo, čo by malo iné zafarbenie či už politického, svetonázorového alebo ideologického charakteru. Takže ja som rád, toto treba skutočne napraviť a myslím, že by bolo z vašej strany korektné, keby ste aj v minulosti boli povedali, že nie je dobré, že celá STV je orientovaná čisto pravicovou ideológiou. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. O slovo sa prihlásil člen vlády, pán minister kultúry. (Hlas v rokovacej sále.) Poprosím pani poslankyňu, ale treba oznámiť svoje vystúpenie s reakciou na tabuli. Keďže začíname, nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Stlačila som to, pán predsedajúci. Ďakujem za vaše reakcie, vážení páni. Chcela som len povedať, že áno, rezort kultúry neprešiel tým, ako ste sa niektorí vyjadrili, tou revolúciou reforiem. Áno, boli tam veľmi dobré reformy, ktoré boli spojené s inými reformami. SDKÚ - DS neobsadzovalo tento rezort. Máte možnosť, páni. Ukážte. A ja som hľadala túto reformu, zásadnú reformu vo vašom programe. Nenašla som ju. Žiaľ. A čo sa týka médií, chcela by som upozorniť na to, možno ešte niektorí z mojich kolegov k tomu vystúpia, v tejto kapitole je aj reč o novej, pripravovanej zmluve medzi Národnou radou a verejnoprávnymi inštitúciami. Ja si myslím, že budete mať možnosť vysvetliť, akým spôsobom budete takto ovplyvňovať médiá. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Takže, nech sa páči, pán minister kultúry.

M. Maďarič, minister kultúry: Ďakujem, pán podpredseda. Pán premiér, vážené pani poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi krátko reagovať na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej. Priznám sa, trošku som v takých rozpakoch, neviem presne identifikovať, či ma viac chválila, alebo hanila, ale minimálne som cítil z jej vystúpenia úprimný záujem a istú empatiu k tomu, čo v časti kultúra Programového vyhlásenia vlády je napísané. Ja možno aj preto, že som predpokladal isté podozrenia a podsúvanie nejakých prístupov politizujúcich kultúru, som sa veľmi jasne snažil vymedziť isté zásady a princípy, na základe ktorých by sa malo v kultúre pôsobiť. A veľmi jasne som napísal a na to aj nadväzujem na svojho predchodcu, že v kultúre nie prípustný žiadny ideologický vplyv, žiadny politický vplyv, že kultúra musí byť postavená na zásade nezávislosti a rozmanitosti. To je ako prvá vec. Takže odmietam absolútne nejaké snahy ministerstva kultúry alebo súčasnej vlády začať kultúru centralizovať. Ja by so vás chcel aj trošku poopraviť v tom názore, že kultúra je stále centralizovaná, to je naozaj potom aj kritika do vlastných radov, že sa tu nič neudialo za posledný rok. Ale ja objektívne poviem, že aj sa niečo urobilo a aj bola kultúra decentralizovaná, aj bolo množstvo organizácií delimitovaných z pôsobnosti ministerstva kultúry. Hoci niektoré inštitúcie by sa rady vrátili možno pod krídla ministerstva kultúry, lebo sa im pomerne ťažko žije povedzme pod správou vyšších územných celkov, ale ten stav rozhodne nie je taký, aký bol povedzme pred nejakými 15 rokmi, a určite sa bude ďalej pokračovať v tomto trende.

Druhá stránka veci je, že nemôžeme sa v takej oblasti ako v kultúre vzdať nejakej garancie štátu a najmä je to legitimita verejných zdrojov poskytovaných pre kultúru, tá musí byť zachovaná. Slovenská kultúra bez verejných zdrojov jednoducho neprežije a nemôže byť odkázaná na trh a nemôže byť odkázaná ani len na dobrú činnosť mimovládnych organizácií. Pojem kontinuita, ktorý, ako ste správne aj upozornili, sa v tejto časti nachádza, neznamená kontinuitu so všetkým, ale je výrazom môjho názoru na to, že ak sa aj v rezorte kultúry množstvo praktických vecí neurobilo, tie zámery tam boli, aj sa tam nachádzajú, či už pripravené zákony alebo vecné návrhy a určite na ne chcem nadväzovať. A tá kontinuita pre mňa je aj v širšom zmysle kultúrnom, lebo kultúra je o kontinuite a je to v protiklade k takému barbarskému prístupu, ktorý možno sme aj videli pred ôsmimi rokmi, keď sa začínalo od nuly opäť. Tak ja rozhodne nie som zástancom tohto a na všetko to pozitívne, čo na ministerstve kultúry je, budem nadväzovať. V tomto zmysle je tá kontinuita, ale opäť, nie so všetkým. To ste ma potom asi zle pochopili. A komunikácia, ja som ju tam, aj myslím si, v tej časti aj napísal s kým. To nie je len s inštitúciami, ktoré patria pod zriaďovateľskú pôsobnosť ministerstva kultúry. To je s umeleckou obcou v tom širšom zmysle, so záujmovými skupinami takisto. Boli sme tu svedkami toho, že sa pripravovali zmeny, aj legislatívne, aj iné práve a nekomunikovalo sa s týmito ľuďmi. Takže v tomto zmysle komunikácia a komunikácia aj s výborom pre kultúru a médiá. A ja si myslím, že sme to na tom prvom zasadnutí celkom dobre začali, ja som povďačný kolegom poslancom, že nastolili pomerne vecný tón. A ten vecný tón som počul aj vo veľkej časti od vás, takže nechápte teraz v zlom, čo hovorím. Prekvapuje ma, že ste nenašli nič o filme, veď audiovizuálny fond je veľmi konkrétna vec. Či je v zátvorke, alebo nie je v zátvorke, je to veľmi konkrétna vec a sľubujem si naozaj od toho, ale v súčinnosti so Slovenskou televíziou, v súčinnosti s fondmi z Európskej únie, že sa filmová tvorba zásadným spôsobom oživí.

Grantový systém, pani poslankyňa, je dnes v takej polohe, že prebieha na základe verejnej súťaže. Oni tam nechodia, samozrejme, zdrojov je málo, čiže nedostane sa na každého, ale aj tu je predsa významný posun v porovnaní s tým, čo tu bolo povedzme pred nejakými 15 rokmi, nebodaj s tým, čo bolo ešte neskôr. Respektíve skôr.

Výchova, generácia, mediálna výchova - veľmi zásadná vec. Veľmi zásadná vec a ak hovoríte, že niekde niečo vzniká, nič podstatné nevzniklo a my sme si dali za cieľ, že minimálne z pozície ministerstva kultúry pripravíme nejaké učebné plány v spolupráci s ministerstvom školstva, pre našich učiteľov, aby mohli mladých ľudí vzdelávať, aby ich naučili kriticky čítať médiá, pretože týmto je verejnosť dnes najviac ovplyvňovaná.

Na záver teda chcem povedať, odmietam akékoľvek podozrenia a podsúvania toho, že v kultúre by sa niečím politicky manipulovalo. Budeme narábať s finančnými zdrojmi, ktoré budú k dispozícii, a ja som zámerne nedal žiadne konkrétne číslo a v takej trošku humornej polohe poviem, na výbore váš kolega pán poslanec Galbavý povedal, že tento štát je v takej vynikajúcej finančnej kondícii, že dobre sa nám v tom programovom vyhlásení sľubuje, čo všetko zabezpečíme. Ale ja práve preto, aj po rozhovore s ministrom financií, keďže viem, že v takej dobrej finančnej kondícii ten štát nie je, tak som sa nemohol zaviazať k nejakému výraznému konkrétnemu číslu, ale v určitej miere sme povinní tie prostriedky do kultúry navyšovať. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán minister. S faktickou poznámkou sa hlási pani poslankyňa Vášáryová, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Vážený pán minister, veľmi si cením tón vášho vystúpenia a slušné maniere. Naozaj, myslím si, že to je úroveň a mala by byť úroveň slovenského parlamentu. Ale chcem vám jedno povedať, som trochu staršia od vás, vy ste dnes politik. Nech sa staviate do akejkoľvek expertskej pozície, ste politik, ste politik a musíte mať politické postoje. Tomu sa nijakým spôsobom nevyhnete a čím skôr si to uvedomíte, tým to bude aj pre slovenskú kultúru lepšie. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalším riadne písomne prihláseným poslancom je pán Jarjabek, Dušan, pripraví sa pán Mamojka, Mojmír.

D. Jarjabek, poslanec: (So smiechom.) A buď svetlo. Vážený pán premiér, ctení páni ministri, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, ja sa trošku vrátim, ja sa trošku vrátim, pomaly už ako pamätník tohto parlamentu, už to nie je len pán poslanec Mikloško, ale pomaly aj ja. Spred tých osem rokov, čo sa vlastne tu stalo, aká tu bola politická kultúra, o ktorej teraz veľmi radi hovoríme, takže pred ôsmimi rokmi prišiel medzi nás po prvý raz s vládnym programom pán Dzurinda, ktorý ako hovorca najsilnejšej strany povolebného, značne heterogénneho zoskupenia prevzal moc. Okrem iného sa vtedy vo vládnom programe zaviazal, konštatujem a citujem: "...zabezpečiť podmienky na slobodu umeleckej tvorby a vedeckého výskumu a právo na šírenie ich výsledkov". Možno sa niektorí pamätáte, ako zhruba v rovnakom čase, keď v pléne parlamentu zaznievali tieto pekné slová, upútal pozornosť vtedy nový minister kultúry, keď na otázku novinára, či je pravda, že po svojom príchode na ministerstvo odvolal niektorých riaditeľov, hrdo vyhlásil: "Neodvolal som niektorých, odvolal som všetkých riaditeľov." Áno, v ten pamätný jesenný deň roku 1998 sa na ministerstve kultúry vyhadzovalo. Vyhadzovalo sa z princípu. Kto bol vo funkcii za minulej vlády, prišiel o ňu. A nebolo to tak iba v jednom rezorte, na jednom ministerstve. Plnenie Dzurindovho prvého volebného programu lemujú aj také smutné pamätníky demokracie, ako bolo napríklad koncentračné stredisko na 28. poschodí výškovej budovy Slovenskej televízie, (Potlesk.) do ktorého zahnal nepohodlných novinárov po voľbách dosadený koaličný riaditeľ. Alebo cielený a dlhotrvajúci pogrom na všetko, čo súvisí s Maticou slovenskou. Hanebná ponuka odvolanému generálnemu riaditeľovi Slovenského národného divadla, poprednému opernému režisérovi, aby si vybral, či chce robiť strážnika na parkovisku alebo vrátnika na riaditeľstve, o týchto veciach nebudem v tejto chvíli radšej hovoriť, aby som nenavodil zbytočne konfrontačný, respektíve ešte konfrontačnejší tón. Spomínam to na tomto mieste aj preto, že je najvyšší čas, aby sa niekto všetkým tým, bez akéhokoľvek dôvodu odvolaným a často následne bez ohľadu na svoju odbornosť a kvalifikáciu bezohľadne povyhadzovaným a o holú existenciu ťažko zápasiacim ľuďom konečne aj ospravedlnil. Pre niektorých to bude už iba satisfakcia in memoriam, ale mnohý tú stigmu nadbytočnosti a teda zbytočnosti a nepotrebnosti bolestne nesú dodnes. Povedať im prepáčte je podľa mňa jednoduchšie ako o pár rokov vymýšľať zasa nový zákon o odškodnení obetí napríklad tentoraz dzurindizmu, povedzme.

Dámy a páni, azda všetci si uvedomujeme, že vládny program nie je inventarizačným zoznamom povinností, ktoré pred vládou stoja. Vládny program ukazuje trendy a smery, ktorými sa politika vlády bude v nastávajúcom období uberať. Musím s potešením konštatovať, že ak som dvakrát študoval vládny program napísaný tak, aby sa páčil v menovom fonde, v bankách a vo veľkopodnikateľských kruhoch, teraz som mal dobrý pocit, že čítam program vlády napísaný tak, aby z neho mali radosť najmä občania a ľudia, ktorí žijú v tomto štáte. Vláda Roberta Fica však jasne vyjadruje vôľu nehnať sa fetišisticky iba za cieľmi, ktoré sa dajú odmerať, odvážiť a vyjadriť v numerách, ale chce s rovnakým nasadením a energiou a cieľavedomosťou ísť aj do zápasu o kvalitu života, lebo náš život nemožno zredukovať iba na to, aby ľudia mali za čo vliezť do najbližšieho supermarketu. Kvalita života, to je aj naše životné prostredie, aj vzdelanosť, aj kultúrnosť a zdravotná a sociálna opatera pre všetkých tých, ktorí to potrebujú. Pravicová vláda do úmoru verklíkovala svoje pravicové obmedzené presvedčenie, že najprv musí všetko pomeniť, pretočiť ekonomiku, rozpredať štátny majetok, na bubon priviesť naše úspory a najradšej do neba vyhnať ceny všetkého toho, čo pre svoj život bezpodmienečne potrebujeme, a že raz, potom, perspektívne, niekedy v budúcnosti sa nájdu nejaké tie koruny aj na luxus, za ktorý zjavne považovala naše fyzické a duševné zdravie. Ak sa aj stalo, že sa zavše, najmä pred voľbami v roku 2002, v našich pravicových kolegoch prebudil náhle zmysel pre realitu a porozumenie pre tých menej bohatých a spomenula si na solidaritu, poponáhľali sa rýchlo a prv než sa začalo diskutovať o vládnom programe na roky 2002-2006, už z tých 22 predvolebných sociálnych zákonov a opatrení nič neplatilo. Zrazu. Koalícia v skrátenom legislatívnom konaní zrušila zákony, ktoré pred voľbami v domnienke, že končí, prijímala. A čo nezrušila, na to sa, prepytujem, pekne vykašľala. Kto dnes ešte vie, že pred prázdninami 2002 prijala vláda Mikuláša Dzurindu uznesenie o rekonštrukcii Slovenskej národnej galérie a Slovenskej filharmónie. Za štyri roky pravicová vláda uvoľnila na tieto miliardové projekty niekoľko miliónov. Stavebné povolenie, zhodou okolností na rekonštrukciu Bratislavského hradu platí ešte rok, a to je ďalšia miliardová stavba. Nové národné divadlo chcela Dzurindova vláda najskôr použiť ako šľahačku na predvolebnej torte v roku 2002, no a keď to nevyšlo, zrodil sa v hlavách pravicových pragmatikov nápad predať ho. A keď to vláda viacerým osvieteným hlavám bez rozdielu politickej príslušnosti v tomto parlamente neprešlo, keď sme sa tu dokázali zhodnúť, že národné divadlo nie je hocijaká nepotrebná šopa na drevo, ale významná umelecká, kultúrna a národná pamiatka, za trest nie je národné divadlo dokončené dodnes a som zvedavý, kedy sa tam bude prvý raz hrať, lebo najskôr to bol september, o tom sme hovorili aj za prítomnosti bývalého pána premiéra, potom január, teraz sa hovorí o 1. apríli a ktovie, kedy tam bude prvé predstavenie, ale to je iný príbeh.

Vážení kolegovia, aj s týmto vedomím vnútornej kontinuity a podtextovej previazanosti treba dnes študovať vládny program. Nečudujem sa, že nová vláda musí prejavovať istú dávku diplomatickej obozretnosti najmä v tých parametroch, kde sa musí opierať o údaje poskytnuté tímami dovčera ešte plniacimi pravicou zadávané úlohy. Až postupne, keď fakty bude možné objektivizovať, nadobudnú iste viaceré všeobecné formulované úlohy aj konkrétny rozmer. Chápem, že napríklad aj nový minister kultúry musí veľmi zvažovať, k čomu sa vo vládnom programe zaviaže, povedzme pokiaľ ide o Slovenskú televíziu či všeobecne o verejnoprávne médiá. Veď ak sa dnes vysoký funkcionár SDKÚ - DS a štatutárny zástupca riaditeľa Slovenskej televízie, dlhoročný najbližší spolupracovník takzvaného proreformného riaditeľa Rybníčka zúfalo volá po nezávislom audite, pretože nechce niesť spoluzodpovednosť za stav tejto inštitúcie, o niečom to hovorí. Aká je pravda o kondícii Slovenskej televízie? Je to inštitúcia s vyrovnaným hospodárením a zvládnutým prechodom na novú, efektívnu riadiacu a organizačnú štruktúru, ako nás opakovane cez výbor Národnej rady Slovenskej republiky i Radu Slovenskej televízie opakovane ubezpečoval exriaditeľ Rybníček, alebo je to tak, ako dnes konštatuje jeho pravá ruka pán Záhradník? Bude teda minister kultúry v Slovenskej televízii hasiť akútny požiar alebo bude mať priestor na nastavenie legislatívy tak, aby Slovenská televízia konečne začala dôsledne plniť svoje úlohy vo verejnom záujme? No to nikto nevie. A Rada Slovenskej televízie určite nie, preto, lebo legislatíva je tak nastavená, že to nevie nikto, a dokonca boli spochybňované aj poslanecké prieskumy za minulé volebné obdobie. Taká je pravda. Preto som veľmi rád, že oblasť médií a audiovízie vláda považuje za svoju prioritu a má záujem veci koncepčne posunúť dopredu. Osobne sa teším najmä na tú milú slávnosť, keď z nášho právneho poriadku vyprevadíme na smetisko dejín zákon o médiách, pod ktorým je podpísaný ešte súdruh Antonín Novotný. Ten zákon osem rokov pravice sem, osem rokov pravice tam, dámy a páni, platí dodnes a niektorým politikom určite vyhovoval. Veď osem rokov bolo dosť času niečo spraviť s týmto zákonom. Nestalo sa.

Dámy a páni, nie je nič jednoduchšie ako povedať, že čokoľvek Ficova vláda predloží, nesmie byť dobré už len preto, že to nepredložila vláda Mikuláša Dzurindu. Nič nie je jednoduchšie, ale súčasne nič nie je väčšou demonštráciou straníckeho dogmatizmu a názorovej obmedzenosti. Nebohý kolega Pavol Števček pred ôsmimi rokmi spoza tohto pultu upozornil na základný tón Programového vyhlásenia prvej Dzurindovej vlády, a to bola deštrukcia, deslovakizácia a rozklad funkčných systémov. Vtedajší premiér Dzurinda na kultivovane prednesený príspevok literárneho vedca Pavla Števčeka zareagoval spôsobom, ktorý sa preňho stal typickým. Povedal, okrem iného, citujem bývalého pána premiéra: "Druhý deň diskutujeme o programe. Diskutujeme veľmi rozvláčne, márnime čas, provokujete šarvátky, ctená opozícia, trápi ma, že diskutujeme druhý deň a ešte ani tretina s prihlásených sa nedostala na rad, naťahujete čas, rozbíjate diskusiu, ukazujete občanom Slovenskej republiky, že Národná rada Slovenskej republiky nie je schopná pristúpiť k vyššej kvalite v otázke spravovania seba samého. Ako chceme vyžadovať vyššiu kvalitu správy vo fabrikách Ako chceme vyžadovať lepšie, kvalitnejšie vzťahy medzi ľuďmi, keď mlátite prázdnu slamu, keď zanedbávate fakty, keď provokujete nezmyselné bitky, keď takto márnite čas, ktorý je tým najdôležitejším faktorom v období, keď treba konať a nie mlátiť prázdnu slamu." (Potlesk.)

A ešte poslednú vetu, ak mi dovolíte, opäť pán premiér Dzurinda. "Vyzývam vás, aby ste boli zodpovednejší, vyzývam vás, aby ste boli hospodárnejší, pretože treba robiť a nie mlátiť prázdnu slamu." Toľko premiér bývalej vlády. Osobné útoky na predstaviteľov opozície som naschvál vynechal, inak je to citácia presná, môžete si ju, samozrejme, archívne overiť. Aké je to všetko relatívne, raz sa hovorí o bezostyšnom mlátení prázdnej slamy, inokedy padajú patetické sentencie o demokratickom práve opozície a reč je pritom stále o tom istom. Koalícia vedená pánom Dzurindom sa s opozičným mlátením prázdnej slamy vyrovnala skutočne vzorovo a demokraticky. Obmedzila dĺžku vystúpenia ku kľúčovým zákonom na desať minút. Tak čo, dámy a páni, ak to bolo demokratické vtedy, má sa to zopakovať i teraz? Keby sme rovnaké obmedzenie teraz ohlasovali voči vám, ctení kolegovia, koľkí budete zajtra klopať na dvere v Bruseli a v Štrasburgu a vydávať svedectvá o hrôzach, aké sa valia na európsku demokraciu (So smiechom.) a monitorovať, v tom je vidieť rozdiel medzi dvoma politickými garnitúrami, ktoré sa teraz vystriedali vo vedení slovenskej spoločnosti. Pre niektorých politikov je vyslovenie názoru na parlamentnej pôde mlátením prázdnej slamy a naťahovaním času, pre iných je to legitímne právo poslanca vypovedať na tejto pôde svoje stanovisko. Nie náhodou sa názov tejto inštitúcie odvodzuje od francúzskeho parol parlé, alebo ak chcete, talianskeho parlare, teda slovo a hovoriť. Tu sa máme spoliehať iba na silu argumentov a silu schopnosť presvedčiť tých ostatných. My máme na mysli koaličných poslancov, dnes máme na svojej strane veľkú výhodu, prišli sme do tejto snemovne s jasne naformátovanou víziou, lebo chceme Slovensko za najbližšie štyri roky premeniť na štát, v ktorom nebudú fungovať len montážne haly na lacnú pracovnú silu, ale ktorý bude fungovať ako harmonický celok. Chceme, aby Slovensko neukazovalo svoje milú a príťažlivú tvár len investorom, podnikateľom či anglickým pivným turistom, niektorým, ktorí sa tu cítia skvele, pretože sem prídu, opijú sa, užijú si a odletia. Chceme, aby sa v tomto štáte dobre a zmysluplne žilo aj našim mladým ľuďom, aby z promočnej oslavy nesmerovali ich kroky do au-pairských agentúr, aby naši mladí inžinieri a doktori nekončili z ekonomických dôvodov na plantážach v Španielsku či v Taliansku len preto, že v tomto údajnom makroekonomickom zázraku sa pre nich nenájde práca, ktorá by ich uživila. Chceme, aby sme sa mohli pokojne pozrieť našim starším spoluobčanom, rovesníkom našich otcov a materí, ktorí celý svoj život skutočne pracovali. Vám, ctení opoziční kolegovia, nezostáva nič iné, len svoje rozčarovanie z toho, že občania si pokračovanie vašich experimentov neprajú, prevteliť aspoň do pokusu trochu okolo toho ambiciózneho a reálneho Programového vyhlásenia, nechcem pokračovať v čom. Tam, kde je konkrétne môžete, sa dožadovať všeobecnosti, tam, kde je všeobecné, môžete žiadať konkrétnosť. Tam, kde sa ciele vymenúvajú taxatívne, máte právo vyjadriť obavy z nereálnosti a tam, kde sa popisuje smerovanie, nik vám nebráni volať po taxatívne vymenovaných krokoch. Je to v poriadku, pretože vyjadriť svoj názor je vaším svätým poslaneckým právom.

Dámy a páni po ôsmich rokoch pravicového neoliberálneho egoizmu opäť prichádza na Slovensko európskej civilizácii vlastný, sociálne solidárny a spravodlivý program spravovania spoločnosti, že sa to ultraliberálnym bojovníkom nepoznáva a vidia v tom ohrozenie svojich pozícii je, len pochopiteľné, pretože takto vážení kolegovia aj je. Doba, keď pravicoví politici rozdávali s menšinovými podielmi v monopolných podnikoch aj rozhodovacie práva, operujúc pritom už v Bergu neplatnými rozprávkami o tom, že štát je najhorší vlastník, sa naozaj skončilo. Hlúpi a skorumpovaní predstaviteľ štátu naozaj zlým reprezentantom vlastníka byť môže, ale koho ste to potom, ctení pravicoví kolegovia, poverili spravovaním majetku štátu? Nefungujúci, neefektívny a neproduktívny štátny podnik je vždy iba výlučne dokumentom neschopnosti predstaviteľov štátu vykonávať svoje úlohy a povinnosti. A kto, ctení priatelia, z niekdajších koaličných zoskupení vyslal do vysokých štátnych funkcií ľudí takých neschopných, že ešte aj porovnávať ponúkané sumy za odkúpenie majetku štátu museli za obrovské peniaze externé poradenské firmy. Kto to na ministerstvá, kde sedia tímy interných právnikov, zaviedol módu objednávať si za ťažké státisíce textáciu vládnych návrhov zákonov u súkromných advokátskych kancelárií?. Aj tieto pravicové móresy spôsobili, že napriek tomu deklarovanému makroekonomickému zázraku, v ktorom sa toho napočúvali a ešte aj napočúvame aj v tejto debate reálne, preberá Ficova vláda tento štát výrazne zadlženejší a podstatne chudobnejší. Aj to je dedičstvo dzurindizmu, s ktorým sa nám prichodí vyrovnať. A všetci dobre vieme, že to nebude prechádzka letnou záhradou, ale mesiace a roky tvrdej driny.

Dámy a páni, dovoľte v mene novej politickej kultúry mne ako koaličnému poslancovi zakončiť úryvkom už z citovaného výroku dnes opozičného lídra pána Dzurindu: "Vyzývam vás, aby ste boli zodpovednejší, vyzývam vás, aby ste boli hospodárnejší preto, lebo treba robiť, a nie mlátiť prázdnu slamu".

Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, poslanec: Ďalším riadne prihláseným, písomne, poslancom je pán Mamojka, Mojmír. Jaj, pardon, prepáčte ešte s faktickou poznámkou pán Slafkovský.

A. Slafkovský, poslanec: Ja mám len takú otázočku na pána kolegu Jarjabka, ja som tu štyri roky nebol, ale pred štyrmi rokmi si dobre pamätám, ako stávali tuto pri dverách a čakali, kedy sa vyzve k hlasovaniu a potom prchali zo sály a predvádzali, ako je slušné rokovanie v Národnej rade. Ďakujem.

M. Číž, poslanec: Pán Fronc. Ešte pán Fronc sa hlásil s faktickou poznámkou.

M. Fronc, poslanec: Pán poslanec Jarjabek, ja si naozaj myslím, že Slovensko je v situácii, kde potrebuje viac financií, investičné stimuly do vzdelania a kultúry, v tom si myslím, že sa zhodneme, na druhej strane myslím, že nie je celkom pravda, čo ste vraveli. Ministerstvo školstva spolu s ministrom kultúry podporilo jazykový korpus slovenského jazyka, vydávanie zlatého fondu slovenskej literatúry a to, čo Slovensko nemalo ako každá kultúrna krajina, takú encyklopédiu, ako je Beliana, je zabezpečená, myslím, že to sú kroky, ktoré sa udiali za predošlej vlády. Ak by som mohol aspoň trošku povedať a odporúčať, aby mnohé naše, mladí ľudia a deti mali šancu poznať národné kultúrne dedičstvo, prebieha digitalizácia kultúrneho dedičstva a toto urobiť a sprístupniť a dať na to peniaze, aby kedykoľvek si to na škole mohli otvoriť a vidieť napríklad zbierky Národného múzea, Národnej galérie, by bolo dobré, keby ste v tom programe, vládnom, mali a boli by to aj užitočné a kultúrne.

M. Číž, poslanec: Ďakujem. So stanoviskom k faktickým poznámka, pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Nuž, pán poslanec Slafkovský, utekali sme preto, lebo sa to už jednoducho nedalo počúvať, čo ste rozprávali, fakt, iné východisko nebolo, museli sme utiecť, keď sme nechceli prísť o nervy. To je jedna vec.

Pán poslanec Fronc, samozrejme, súhlasím s vami a myslím si, že aj v rámci ministerstva školstva sa nadviaže na všetko to dobré, čo v rámci ministerstva školstva sa vybudovalo a určite sa vybudovalo aj dobré, o tom vás môžem ubezpečiť, aj vo výbore pre školstvo sme o tom hovorili.

M. Číž, poslanec: Ďakujem, takže nech sa páči, pán poslanec Mamojka, pripraví sa pán poslanec László Nagy.

M. Mamojka, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady Slovenskej republiky, vážený pán predseda vlády, vážení členovia vlády, kolegyne, kolegovia. Nebudem vás dlho zdržiavať, ale myslím si, že v Národnej rade Slovenskej republiky nie je zdržovaním, keď sa stratí pár slov k právnemu štátu, neľakajte sa, nie teoreticky, ale dosť konkrétne. Ja ako právnik a ako človek, ktorý zatiaľ pozoroval činnosť Národnej rady Slovenskej republiky so záujmom, ale zboku, tak som bol dosť rozčúlený vždy, alebo zbytočne emócií, keď sa dosť degradoval a vytŕhal z kontextu pojem právny štát. To nie je bohapustý, sprofanovaný pojem, to je základná podmienka fungovania spoločnosti a štátu, každého štátu. Mrzí ma aj to, čo počúvam v niektorých vystúpeniach tu a teraz, že dochádza k určitému vytŕhaniu z kontextu tohto pojmu, mrzí ma aj to, čo počúvam v niektorých vystúpeniach tu a teraz, že dochádza k určitému vytŕhaniu z kontextu tohto pojmu, právny štát nie, ale nejaký špeciálny orgán, právny štát nie je len justícia, aj keď je to nosná podmienka fungovania právneho štátu. Právny štát je predovšetkým - a tým končím ten úvod, nebojte sa -, právny štát je predovšetkým zvrchovanosť zákona a vymáhateľnosť práva, ale je tam x ďalších podmienok a predpokladov vynakladaných tisíckami rokov.

Ďalšia poznámka k tomu, čo odznelo už aj tu a k Programovému vyhláseniu vlády. Národná rada Slovenskej republiky si asi musí uvedomovať, že je vrcholovým ústavodarným a zákonodarným orgánom a že zákonnosť mala vždy a bude mať vždy dve stránky, normotvornú a aplikačnú. Ak kúpite zlé auto, tak ste každé dva mesiace v servise, ak z Národnej rady Slovenskej republiky vyjde nekvalitný právny predpis, tak potom sa za desať rokov musí dvadsaťkrát novelizovať. Ja to nechcem zjednodušovať, keď sa urobí novela vtedy, keď to vyžaduje jednoducho spoločenská potreba a nutnosť, objektívna, prosím, ale ako právnik sa úplne bez hanby priznám, že ako špecialista na obchodné právo pomaly začínam mať nerád aj Obchodný zákonník, ktorý bol novelizovaný v roku 1991 dvadsaťštyrikrát a nie je to ani zďaleka jediný právny predpis. Ja si myslím, že je potrebné, skutočne, napĺňať minimálne tri slová a ich obsah z hľadiska legislatívy slovenskej, a to stabilitu práva, viem, že to je tiež pojem veľmi frekventovaný, ale sa neplní. Podmienkou stability práva je komunikácia s adresátom právneho predpisu, lebo právo nie je pre právo, to už tu odznelo a s tým súhlasím, právo nie je parlament, právo je pre adresáta, občana, podnikateľa a tak ďalej. Takže podmienkou stability je komunikácia s adresátom práva a koordinácia právneho poriadku. Nemôžu byť právne predpisy, ktoré sa vylučujú, ktoré sú v rozpore dokonca, nehovorím, že ich je veľa, ale nie je ich ani málo. Minimálne stabilita komunikácie s adresátom a koordinácia tvorby legislatívy je nutnosťou funkčnosti právneho poriadku ako celku. Tu môžeme drobné odporučenie, veľmi pragmatické, šéfom rezortov, že treba podľa môjho názoru dobudovať na špičkovú úroveň legislatívne útvary a právne odbory ministerstiev a ústredných orgánov štátnej správy, viem, že to nie je jednoduché, pretože tie platy nie sú tam skvostné, ale treba urobiť všetky legálne kroky na to, aby boli kvalitní legislatívci špičkovo zaplatení, pretože to sú skvosty nášho práva. Nechcem spomenúť tých, ktorých si pamätám ešte ja z nedávnej alebo dávnej minulosti.

Ďalej pár slov, stručných, k funkciám a úlohám práva. Mne odjakživa nielen ako teoretikovi, lebo som starý fluktuant, bol som v prokuratúre, v podniku, na ministerstve financií desať rokov a tak ďalej, takže bol som všade, kde právnik môže pôsobiť, takže môžem o tom zodpovedne hovoriť. Mne chýbala okrem iného za posledných nielen osem rokov, ale najmä osem rokov to, že sa nikde - aspoň ja som to nezachytil, - lebo tiež som nebol dvakrát vo veľkej milosti, hoci neviem prečo, nezachytil som žiadnu nijakú veľkú diskusiu, pragmatickú, racionálnu, odbornú, profesionálnu, o funkciách a úlohách práva v tej-ktorej etape spoločenského vývoja, však to nie sú naučené vedomosti, ale právo odjakživa malo preventívnu, reparačnú, represívnu funkciu zvlášť. Ja si myslím, že v roku 2006 v Slovenskej republike je už čas, keď treba priorizovať preventívnu funkciu práva a nevidieť čarodejnice na každom. Netreba prezentovať aj právne nesmierne diskutabilný princíp kolektívnej viny, pretože si dovolím pripomenúť, najmä mladším kolegom, škoda, že tu nie sú, že história magistra vitae es, to nie je tiež fráza, história je učiteľka múdrosti. Celý život - a právo je kontinuita minulosti, prítomnosti a budúcnosti a životných skúseností -, s tým, že tiež si dovolím pripomenúť jednu filozofickú a teoreticko-právnu zásadu, ktorá je uznávaná tisícky rokov, prezumpcia slušnosti a čestnosti občana, preto si hovoríme homo sapiens a preto si myslím, že už je načase priorizovať, opakujem sa, preventívnu funkciu práva, samozrejme, nie v čierno-biele v podobe, pretože ony sa prekrývajú, preventívna s reparačnou, represívnou a podobne, ale ja osobne ako právnik doslova som denervovaný, keď počujem, že raz je lekársky stav na zahodenie, potom justičný, potom školský, potom policajný a potom neviem aký. Áno, ako právnik nemám problém individuálne vyvodiť zodpovednosť a poslať tam, kde patrí, toho, kto zákon porušuje, a vyvodiť zodpovednosť individuálne, ale akási podoba kolektívne viny, myslím, si, že nie je namieste.

Ešte jednu vetu k normotvornej funkcii práva. Treba si uvedomiť fakt, jedno, že kvalita legislatívy v Národnej rade Slovenskej republiky sa nedá naprávať aplikáciou, v súkromnom práve hej, v obchodnom, v občianskoprávnom, tam platí princíp, čo nie je zakázané, je dovolené, vo verejnoprávnej sfére nie, tam treba striktne dodržiavať právne predpisy, aj zlé, zas v štýle starých Rimanov, fiat justice a peri ad mundus, nech je spravodlivosť, aj keď padne svet. Ale je tragédia, keď musím aplikovať, alebo musím, zlý právny predpis. To znamená kvalita normotvorby je nesmierne dôležitý faktor a podmienka.

Ak dovolíte, ešte pár slov k právu a záujmom, ktoré sa pretavujú cez právo do politiky a do každodenného života občana. Je takisto malou tragédiou a - prepáčte mi za výraz, sprznením práva -, keď sa podarí presadiť právny predpis, ktorý reprezentuje úzky skupinový záujem, alebo dokonca záujem individuálny. Nie je to dobré. Ja zas nebudem citovať nedávnych nejakých klasikov, či z východu, či zo západu, ale odvolám sa znova na Rimanov, ktorí neboli rozhodne reprezentanti nejakého sociálneho alebo solidárneho štátu, ale tvrdo imperiálna veľmoc, ktorá v tom čase ovládala pol sveta a Cicero, ktorý bol skvostom i duchovnej kultúry, tiež okrem iného povedal, že saus populi suprema lex - najvyšším zákonom je blaho národa, vážení. A tam asi treba vidieť a to nie je populizmus, to povedal rímskoprávny klasik, nie nejaký ľavicový, pravicový alebo taký moderný politik. To znamená, to nebola nikdy fráza, právo je efektívnym nástrojom spoločenských vzťahov, ktorý nevzbudzuje dešpekt, ale rešpekt vtedy, keď zasahuje čo najkvalitnejšie, najširšie spoločenské záujmy. A o tom je hra o práve. To nie je výmenná hadička, ktorú treba naťahovať z ľavej alebo pravej strany parlamentu.

Čo sa týka konkrétnych viet v Programovom vyhlásení vlády, ja osobne som dosť veľký reálny optimista, pretože uznávam profesionalitu v živote. Profesionál je úžasný partner, profesionál je aj úžasný súper, pretože argumentuje nie demagogicky, ale odborne, to milujem. Súhlasím s Werichom, že zrážka s blbcom je niečo strašné. To znamená, verím tomu, že šéfovia rezortov, ktorí hlavne budú garantovať nielen justičnú legislatívu, ale aj s akcentom na klasickú právnu legislatívu, či je to ministerstvo spravodlivosti, ministerstvo vnútra, prípadne aj prokuratúra, rezort prokuratúry, ja verím, že sú to profesionáli. Poznám ich ako profesionálov, dobrých, kvalitných. Ostatná nadstavba verí, že bude pozitívne v zajatí tejto profesionality a že sa budú vypúšťať výstupy hodné slovenského právneho poriadku, pretože - a tým už naozaj končím, nechcem zdržovať -, si myslím a to som klasik, síce už starší, čo už s tým, utopím sa, ale si myslím, že postaviť náš právny poriadok príliš frekventovane a intenzívne na niektorých cudzorodých anglosaských prvkoch nie je šťastné. Európa sa môže pochváliť tritisícročnou právnou kultúrou a mnohé rímskoprávne inštitúty nebudú nikdy prekonané. Iste, právne inštrumentály áno, pretože technika je, už sú tu nové právne inštitúty, ale principiálne nikdy nebude prekonané. To uznávam aj po niekdajších debatách na akademickej pôde s profesorom Devínskym a kolegami, ktorí sú skôr reprezentantmi prírodných a technických vied, len skromne tvrdím, že v práve už je skoro všetko vymyslené, ale na druhej strane sa dopúšťajú mnohí veľkého omylu vtedy, keď hovoria, že spoločenské, humanitné vedy, právo, ekonómia, šport, politika je amatérska oblasť, do ktorej môže každý kecať. Nemôže. Neznamená, že iba fyzika, matematika a biológia, ktorá vzbudzuje rešpekt vzorcami, ktoré ja ako obeť humanitnej hlúposti neovládam, priznám sa, že iba to je sféra, ktorá je odborná a vzbudzujúca rešpekt. Takže ja si ctím aj právo a právnikov, tak som sa správal, tak sa správať budem a na záver len jeden odkaz, škoda, nie je tu môj mladý kolega, zámerne hovorím nie pán poslanec, ale kolega, ktorému by som dal radu ako starší kolega. Najväčšie osobnosti ľudských dejín, najväčší čarodejníci duchovnej kultúry a kvality, ak mali nejakú vlastnosť, tak skromnosť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)