M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Slovo má pani Nachtmannová Oľga.

O. Nachtmannová, poslankyňa: Ďakujem. Vážená pani poslankyňa, nechcela som reagovať, ale ten príklad s vaším manželom ma skutočne vyprovokoval. Je to vskutku bohapustá demagógia. Váš manžel, pri všetkej úcte k nemu, skutočne tento vianočný príspevok nepotrebuje, ale na Slovensku je veľa dôchodcov, ktorí práve vďaka vianočnému príspevku môžu dôstojne stráviť Vianoce, pretože mnohí ľudia žijú na Slovensku tak, že dôchodok im slúži vyslovene na zabezpečenie základných životných a veľakrát to je iba na zabezpečenie biologických potrieb. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa, slovo má pani poslankyňa Tkáčová Jarmila.

J. Tkáčová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi, aby som doplnila svoju kolegyňu o ďalší argument. Útok na asignáciu dane je podľa môjho názoru aj útokom na slobodu občanov a firiem. Na ich slobodné rozhodnutie, ako použiť malú čiastočku ich dane. Malú čiastočku svojho úsilia bez asistencie štátu, bez asistencie politikov. Sloboda tu asi niekomu kole oči.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Slovo má pán poslanec Senko Ján.

J. Senko, poslanec: Ďakujem. Neviem, či takýmto istým spôsobom sa predchádzajúce vládne zoskupenie zasadzovalo aj za to, aby invalidní alebo invalidi neboli postihnutí takým spôsobom, ako im to vláda v predchádzajúcom období pripravila a tým, že Ústavný súd rozhodol o tom, že to uznesenie, ktoré predchádzajúci parlament prijal bolo protiústavné. Tento štát alebo túto vládu ten omyl predchádzajúcej vlády na invalidoch stojí 1,2 mld. korún.

Čo sa týka ešte tej asignácie a mimovládnych organizácií, nikto tu nie je proti mimovládnym organizáciám, pretože podľa všetkého a podľa prepočtov, ktoré sú tu, by to mohlo dôjsť asi iba výpadok asi 15 % vo vzťahu k mimovládnym organizáciám. Ide o to, kde tie 2 % išli. Vieme o tom, že nie veľmi adresne, nakoniec firmy, ktoré môžu s týmto robiť, môžu dávať aj zo svojho zisku.

A teraz Európa. Možnosť asignovať existuje len v štyroch krajinách - Maďarsko, Litva, Poľsko a Rumunsko. Inde takáto možnosť neexistuje. Vo všetkých štyroch štátoch môžu asignovať iba fyzické osoby. Takže nič protieurópskeho a nič proti mimovládnym organizáciám. Ich činnosť si vyslovene vážim, nakoniec aj ja aktívne pôsobím v mnohých združeniach bez nároku na odmenu a sám dokonca aj prispievam. Dokonca aj združeniam, ktoré sa nejakým spôsobom zasadzujú o to, aby aj tie deti alebo tí občania, ktorí sú postihnutí zrakovo alebo invalidne mohli dôstojne prežívať. Ale ešte raz sa pýtam, akým spôsobom ste zasiahli do života invalidov v predchádzajúcom... (Prerušenie časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec, slovo má pán poslanec Miroslav Chovanec.

M. Chovanec, poslanec: Vážená pani poslankyňa, nikdy som nepredpokladal, že pôda Národnej rady má slúžiť aj tomu, aby sme sa osobne prezentovali, čo dokonalé sme spravili, koľko humanitných organizácií sme založili a podobne.

Vy ste dokonca svoj osobný aj rodinný aspekt použili až dvakrát. Musím povedať, že opäť raz vaša forma predčila obsah, ktorý ste použili. Dotklo sa ma trošku, pani poslankyňa, keď ste si dovolili takým náznakom gesta upozorniť na to, že tuná tí, čo sedia vľavo, to sú tí, ktorí nevedia, čo to je pomáhať ľuďom, iba tí, čo sú vpravo. To gesto bolo jednoznačné.

Pani poslankyňa, ja som podstatnú časť svojho života venoval práve pomoci tým ľuďom, o ktorých ste hovorili. Od 20. decembra 1989 do roku 1997 som bol prezident Slovenského Červeného kríža. Pri nástupe do funkcie bol rozpočet Červeného kríža 9 mil., keď som odchádzal bolo 129 mil. Ticho, bez okázalých fráz, bez veľkých slov, bez takých gest, ako ste vy tu používali, som robil bez toho, aby som túžil po tom, aby som sa s niekým fotil. A preto dovoľte, aby som si vyprosil to gesto, ktorým ste tak jednoznačne určili, ktorí sú tí dobrí a ktorí sú tí zlí. Ďakujem, pani poslankyňa. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Slovo má pán poslanec Kvorka Ján.

J. Kvorka, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Pani poslankyňa Vášáryová, to, čo ste nám tu predviedli tým svojím vystúpením, ste nám zrejme chceli dokázať, že patríte niekde inde, len nie do politiky.

Pani poslankyňa Vášáryová, nie každý človek sa bude smiať z príspevku 1 500 korún tak ako váš manžel Milan Lasica. Vy by ste si mali už raz konečne uvedomiť, že nie každý žije v tejto spoločnosti na takej úrovni, ako sa nám snažíte vy tuná predostierať. Mali by ste si uvedomiť, že tých 1 500 korún, ktoré dostanú títo dôchodcovia ako príspevok od štátu, zabezpečí mnoho rodinám, ktoré žijú teraz v biede len vďaka pôsobeniu vášho osemročného pôsobenia vašej vlády, kde vy ste zastávali nemalý významný post, dôstojné prežitie vianočných sviatkov. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Slovo má pán poslanec Devínsky Ferdinand.

F. Devínsky, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážená pani poslankyňa, ja by som rád reagoval na tú časť vášho vystúpenia, kde ste analyzovali činnosti a úlohy mimovládnych organizácií a rád by som povedal, že skúsme si naliať čistého vína. Táto vláda sa bojí mimovládnych organizácií, pretože presne vie, že sú jedným z garantov slobody a demokracie spoločnosti, a teda sú aj proti (potlesk) posilneniu centrálnej úlohy štátu, ktorá je základom programového vyhlásenia tejto vlády. A najľahšie, ako možno sa pokúsiť zlikvidovať mimovládne organizácie, je zobrať im financie. Ale rád by som pripomenul tejto vláde jedno heslo, ktoré mali pohraničiari na svojich kasárňach a ktoré znelo, že "neprejdú". S týmto návrhom možno v tomto parlamente prejdete, ale vo svete, ale ani tu doma neprejdete. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Magdaléna Vášáryová.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Ja vám chcem poďakovať, milí kolegovia, že ste tak hojne reagovali na moje vystúpenie. Pre mňa je to dôkazom, že ste ma počúvali a ja vám ďakujem pekne. Veď práve preto som použila ten absurdný príklad s mojím manželom, že ste tie kritériá nastavili zle, pretože určite to nebude jeden príklad. Ja som nehovorila, že nemáte pomáhať a nemáte rozdávať alebo niečo podobného, ja som len ilustrovala, že budete hlasovať za zle nastavené kritériá. To som vám chcela povedať.

Ale keď ste argumentovali, že to je len 15 %, tak prečo to robíte? Ošetrite to inak, ak niekto zneužíval, a my vás vôbec nebudeme potom podozrievať. A keď všetci tak strašne pomáhate a ja verím, že áno, a teší ma to, že všetci prispievate, tak, prosím vás, ako je možné, že budete hlasovať za takýto zákon? Ako je možné, že budete zaň hlasovať vy, ktorí ste toľko urobili pre ľudí, o ktorých sa starajú mimovládne organizácie? Veď predsa to nemôžete urobiť. Ja viem, že ste viazaní hlasovacou mašinériou, ale, prosím, uvažujte o tom a len toto vám chceme povedať, nič viac.

Ja si naozaj vážim a nechcem sa vyvyšovať, ja som iba ilustrovala svojimi osobnými príkladmi len preto, pretože som v mimovládnych organizáciách veľmi dlho pracovala. Ja som sa nevyjadrovala k finančným otázkam, pretože nie som finančníčka. Vyjadrovala som sa k tomu, čomu naozaj rozumiem dobre. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. Posledným písomne prihláseným do rozpravy je pán poslanec Mikuš Jozef, nech sa páči.

J. Mikuš, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, ctené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi, aby som trošku odbočil od mimovládiek a venoval sa tým ekonomickým dopadom tohto zákona a dopadom na podnikateľské prostredie na Slovensku.

Dovoľte mi úvodom sa trošku vrátiť späť. Zmena daňového systému bola nosnou reformou predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu. Hoci uplatnenie rovnej dane stále rezonuje ako hlavný prínos radikálnej daňovej reformy, rád by som vyzdvihol aj ďalšie, nemenej vážne dôsledky.

Reforma v prvom rade zjednodušila komplikovaný daňový systém. Zložitý, mnohokrát novelizovaný zákon o daniach z príjmu sa dovtedy vyznačoval vysokou komplikovanosťou, množstvom výnimiek a špeciálnych ustanovení. Výhodu mali tí, ktorí sa v tejto spleti vyznali, práve oni dokázali optimalizovať svoje účtovníctvo tak, aby ich dane boli napriek stanoveným sadzbám činnejšie.

Pred zložitosťou a protichodnosťou predpisov často cúvali aj daňové úrady a subjektívny výklad ustanovení zohrával veľkú rolu. Miera subjektivizmu stúpala priamo úmerne s výškou úsilia daňových subjektov prispôsobovať si výklad zákona na mieru. Toto sa daňovou reformou zmenilo. Jednoznačnosť úplne nového zákona zamedzila špekulovaniu a postavila všetkých daňovníkov na jednu úroveň.

Ďalšou výhodou reformovaného systému bolo podstatné zníženie sadzieb. Kritici očakávali, že pokles sadzieb zruinuje daňové príjmy štátu, opak však bol pravdou. Po uplatnení rovnakej 19-percentnej sadzby na drvivú väčšinu príjmov opadla chuť na daňovú optimalizáciu, lebo sa jednoducho nevyplatila. A tak sa príjmy z daní príjmov nestali postrachom úradníkov na ministerstve financií, ale skôr ich nabádali k rastúcemu optimizmu. Dane s úspechom napĺňali štátnu pokladnicu. Okrem odbúrania, nepriznania ziskov sa motorom rastu príjmov štátu stala zvýšená aktivita, lebo sa začalo uplatňovať jednoduché a overené pravidlo. Čím viac prostriedkov necháte ľuďom na samostatné rozdelenie, tým vyšší bude ich záujem zvyšovať ekonomickú aktivitu.

Prínosov daňovej reformy bolo určite viac, menovať však ich nie je mojím cieľom. Avšak s tým, čo tu hovoril môj kolega podpredseda Národnej rady Milan Hort, s trpkým úsmevom sa dnes dívam na kritiku vtedajšej opozície a dnešnej koalície na rovnú daň, na daňovú reformu a to, čo sa vtedy kritizovalo, čo sa dostalo do volebných sľubov a čo sa premietlo do súčasnej novely zákona o dani z príjmov.

Po predložení terajšej vládnej novely zákona o dani z príjmov som si však nevdojak musel pripomenúť, aké zásadné zmeny sme na Slovensku urobili. Nejde ani o to, či máme 30-percentnú alebo 19-percentnú sadzbu dane z príjmov, oveľa dôležitejšie je, že sme pochopili, aký je súvis medzi ekonomickou aktivitou a mierou prerozdeľovania.

Vracať sa k mohutnému administratívnemu zhŕňaniu peňazí od ekonomicky aktívnych subjektov vo forme vybraných daní a potom k ich neefektívnemu prerozdeľovaniu na vládne priority je nám dnes vzdialené. Lebo to dobre nefunguje. Kto chce ísť touto cestou, vracia sa späť a oprašuje zdegradovaný systém plošného prerozdeľovania známy nielen pred rokom 2003, ale ešte viac pred rokom 1990.

Žiaľ, práve toto mi prichodí na um, keď vidím novelu zákona o dani z príjmov. Stálo veľa úsilia, aby sme platcov daní presvedčili, že sa oplatí podnikať, dosahovať zisk a platiť z neho dane, že sa oplatí investovať, vytvárať nové pracovné miesta a prispievať k rastu bohatstva na Slovensku.

Novela zákona o dani z príjmov ide proti tomuto úsiliu, lebo napáda snahy o zvyšovanie ekonomickej aktivity. Ako inak napríklad nazvať snahu predkladateľa vytĺcť zo zmeny zákona v nasledujúcich rokoch nové miliardy korún, a to ničím iným len zvyšovaním daňového zaťaženia. A hoci to na prvý pohľad tak nevyzerá, že so sadzbami sa nič nedeje, menia sa odpočítateľné položky, znižujú sa oprávnené náklady a uplatňujú sa nové účinnejšie druhy zdaňovania.

Oceňujem, že so zámerom získať do štátneho rozpočtu nové zdroje, tvorca novely zákona nesiahol na súčasné sadzby a zachováva rovnú daň. Je to však len naoko.

Na druhej strane posúva výšku zdaňovania pre fyzické osoby, a to znižovaním odpočítateľných položiek. Všetci vieme, že ide o niekoľko tisíc korún a tá vyššia ročná daň dramaticky neublíži človeku s mesačným príjmom vo výške nad 50-tis. korún. O tom, že je to len populizmus, nemusím hovoriť, ale má to dlhosiahle a veľmi ťažké dopady, pretože môže to znechutiť vo vyvíjaní vyššej aktivity, lebo za dosiahnutie vyššieho príjmu bude človek potrestaný.

Ak táto vláda skutočne žičí ľuďom vyššie mzdy, práve týmto krokom ich demotivuje, aby si ich u zamestnávateľov vymáhali. Ubezpečujem vás, že spravodlivosť v zdaňovaní je oveľa lepší nástroj na dvíhanie mzdovej hladiny ako administratívne nastoľovanie vyššej a vyššej minimálnej mzdy.

Vláde podľa predloženej novely nejde o boj proti chudobe, ako inak rada vyhlasuje. Ide jej len o získanie nových prostriedkov, aby mohla uprednostniť určité skupiny obyvateľstva, ktoré ona sama považuje za prioritné. Chce sa hrať na spravodlivého Jánošíka, ktorý niekde zoberie a inde pridá. Napokon, na to sme upozorňovali už pred voľbami.

Najlepším spôsobom na rast príjmu obyvateľstva nie je zvyšovanie úradníckeho prerozdeľovania, ale podpora ekonomickej aktivity a skvalitňovanie podnikateľského prostredia. Len vytváraním nových pracovných miest, znižovaním nezamestnanosti a efektívnym tlakom pracovného trhu na výšku miezd sa dá dosiahnuť dlhodobo udržateľný rast príjmov obyvateľov.

Do kategórie nebezpečných krokov na trhu práce patrí siahnutie na paušálne výdavky najmenej zarábajúcich remeselníkov. O tom tu už tiež bolo veľa hovorené. Zníženie paušálnych výdavkov na 40 % príjmu môže mnohých odradiť od podnikania a práve v situácii, keď na Slovensku pri ekonomickom rozmachu začína pomaly chýbať. Ich odchod za prácou do zahraničia alebo na pracovné úrady nielenže poškodí pracovný trh, ale môže prispieť k zvyšovaniu nezamestnanosti. Čo má takáto politika spoločné s bojom proti chudobe, ako to rada proklamuje súčasná vláda?

A zastavím sa ešte pri jednom vážnom bode, a to je nový pohľad zákonodarcu na investovanie osobných úspor. Ekonómovia veľmi dobre vedia, že hospodárstvu sa darí vtedy, ak sú ľudia ochotní sporiť a správcovia týchto peňazí ochotní investovať. Ak sa málo sporí, vzniká riziko nedostatku zdrojov na podporu investičných projektov, čo vedie k zvyšovaniu úrokových mier, obmedzovaniu hospodárskeho rastu a napokon aj dopadom na životnú úroveň obyvateľov.

Druhým sprievodným znakom neochoty sporiť je zvyšovanie spotreby, čo pôsobí na rast cien, dvíha infláciu a vláda sama považuje práve infláciu za hlavnú prekážku prijatia eura v stanovenom termíne v roku 2009.

Ak si vláda naozaj praje rast životnej úrovne a skoré prijatie eura na Slovensku, potom musí podporovať sporenie investovaniu obyvateľov na kapitálovom trhu. Zrušenie podpory investovania do podielových fondov prostredníctvom odstránenia inštitútu nezdanenia, nezdaneného príjmu pri predaji podielových fondov do výšky päťnásobku životného minima odradí mnohých občanov od sporenia alebo investovania. Paradoxne nepostihne tých najväčších investorov, ale tých najmenších. Povinnosť podávať si daňové priznanie aj pri pár korunách príjmu odradí občanov vkladať prostriedky do populárnych podielových fondov, a teda sporiť.

Navrhovaný nový zrážkový spôsob zdaňovania skomplikuje situáciu pre správcovské spoločnosti, zavalí ich administratívou, čo sa zas prejaví na znížení atraktívnosti týchto produktov na trhu.

Tento návrh vlády je preto nebezpečný a ide proti záujmom občanov tohto štátu, podnikateľov a celej spoločnosti. Akokoľvek páčivo budú znieť slová podporovateľov navrhnutej zmeny o ústretových krokoch voči občanovi, opak je pravdou. Ide o účelový zásah do súčasného právneho poriadku a nevhodný počin z hľadiska podnikateľského prostredia. Vláda ním nepriamo zvyšuje daňové zaťaženie, hatí vyšší rast ekonomiky, a tým spôsobuje občanovi ujmu.

O neprijateľnosti predloženej novely zákona o dani z príjmu ma nepresviedča ani niekoľko pozitívnych návrhov, napríklad ústretová úprava povinnosti platiť daňové preddavky až pri vyšších dosiahnutých príjmoch či zníženie administratívy pri uznávaní daňového bonusu na dieťa.

Tieto a ďalšie úpravy vylepšujúce zákon či rešpektujúce európske predpisy sú prijateľné a mohli byť predmetom samostatnej legislatívnej aktivity. V súčasnej podobe však uvedený návrh novely zákona nemôžem podporiť. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Vážené kolegyne, kolegovia, to bol posledný poslanec prihlásený do rozpravy písomne. Teraz sa pýtam, kto sa chce do rozpravy prihlásiť ústne? Do rozpravy sa hlásia pani poslankyňa Angyalová Edita, Janiš Stanislav, Berényi József, Halecký Jozef, Pado Martin. Ešte niekto? Vidím pána kolegu ešte. Kartu máme uloženú? Dobre, registrujeme, že ste prihlásený do rozpravy. Ďakujem pekne. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

Slovo má pani poslankyňa Angyalová Edita.

E. Angyalová, poslankyňa: Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. Vážené kolegyne a kolegovia, aj v tejto diskusii, aj inde sa o našom daňovom systéme po nástupe novej vlády už niekoľko mesiacov búrlivo diskutuje. Diskusia je emotívna, často je demagogická, zvýrazňujú sa v nej niektoré aspekty a niektoré aspekty sa pomerne silne zamlčujú.

Vzhľadom na to považujem za potrebné vyjadriť svoj názor pri tomto návrhu zákona a môj príspevok sa bude týkať daňovej spravodlivosti a solidarity, ktorú sa uvedeným návrhom snažíme do daňového systému aspoň čiastočne zaviesť.

Spravodlivosť ako princíp je v daňovom systéme dôležitá, pretože výber daní závisí výlučne od dobrovoľného súhlasu platiteľov, občanov dane platiť. Občania v parlamentnej demokracii prostredníctvom vlastných zástupcov súhlasia so zákonnou povinnosťou platiť dane. Platenie daní je pritom pre mnoho ľudí kľúčovým, ak nie jediným momentom ich styku so štátnou mocou a je súčasne najdôležitejšou každoročnou občianskou skúsenosťou.

Napriek tomu sa stále objavujú hlasy, ktoré trvajú na tom, že bez ohľadu na spravodlivosť každé zníženie daní je voličmi želané, lebo jednotlivec využije zarobené finančné prostriedky oveľa lepšie ako vláda, keďže sám najlepšie vie, čo potrebuje. Tento prístup nepovažuje právo vlády zdaňovať zákonom stanovenou mierou za dostatočne legitímne. Som presvedčená, že v pozadí tohto prístupu je skrytá kritika podstaty demokracie. Hovorí totiž, že ekonomické rozhodnutia jednotlivcov sú vždy morálne nadradené rozhodnutiam politickým, ktoré robia tí istí jednotlivci ako komunita spoločne prostredníctvom svojich sprostredkovateľov, zástupcov.

Tvrdí tento prístup, že ľudia sú v ekonomickom zmysle prirodzení, zatiaľ čo vlády a ich rozhodnutia sú umelé. Tento prístup však podľa môjho názoru vyplýva sčasti z nepochopenia podstaty trhu a aj podstaty demokracie. Je zrejmé, že žiadna spoločnosť nemôže existovať bez individuálneho vlastníctva. Ale každá ekonomická aktivita, ktorá produkuje majetok, existuje a je možná len v rámci štruktúry sociálnych a politických inštitúcií, ktoré si ľudia pre seba zakladajú. Jednotlivci vykonávajú svoje ekonomické rozhodnutia a následne ich realizujú v systéme podnikov a inštitúcií, ktoré sú subjektmi práva, čiže aj politického rozhodovania spoločnosti.

Bez pochýb väčšina ľudí neplatí dane rada, ale v štandardnej demokracii ľudia prispievajú súkromnými zdrojmi na verejné tovary a služby, ktoré považujú za dôležité ako komunita, napríklad na pomoc tým, ktorí si nedokážu pomôcť sami.

Platenie daní tak stelesňuje vzťah občanov k spoločnej zodpovednosti a ich záväzok financovať vhodné nástroje sa tak stáva legitímnou občianskou povinnosťou. Keď už nespochybňujeme záväzok občanov platiť dane, potom existujú v zásade dva prístupy k poňatiu spravodlivosti v súvislosti so zdanením.

Spravodlivosť proporcionálnej alebo rovnej dane má spočívať v rovnakom prístupe k ľuďom. Na všetkých by sa mali vzťahovať tie isté pravidlá zdaňovania, všetci by mali niesť tú istú daňovú záťaž a platiť tú istú sadzbu dane.

Spravodlivosť podľa progresívneho zdanenia, ktoré je druhým prístupom, je založená na inej premise. Každý by mal platiť dane podľa svojich možností a schopností platiť. A preto tí s vyšším príjmom by mali platiť viac nie proporcionálne, ale vyššou mierou ako chudobní.

Pravicoví predstavitelia veria, že rovná daň najlepšie ochráni individuálnu slobodu ľudí, pretože zaťaženie všetkých rovnakým spôsobom, rovnakou mierou podľa nich vytvára najširší priestor na obmedzenie požiadaviek vlády smerom k občanom.

A navyše, keďže skutočná rovná daň zaťažuje všetkých zhodnou mierou, nijako neovplyvňuje distribúciu príjmov spoločnosti. A to je kľúčovým prvkom rovnej dane. Každý platiteľ má po zaplatení dane rovnaký podiel na príjme celej spoločnosti na tzv. národnom dôchodku ako pred zaplatením. A to sa chápe s pravicou ako spravodlivé, keďže podľa tohto prístupu trhy odmeňujú ľudí presne adekvátne tomu, ako veľa a ako dobre pracujú.

Na druhej strane stojí ľavicové videnie. Podľa neho progresívne zdanenie ochraňuje jednotlivcov lepšie ako rovná daň, lebo znemožňuje priveľkú a prirýchlu koncentráciu ekonomickej moci, ktorá ohrozuje príležitosti ostatných a súčasne poskytuje chudobným rodinám prostriedky, bez ktorých by nemohli žiť nezávisle.

Podľa ľavice príjmy jednotlivcov nie sú determinované výlučne ich schopnosťou a ochotou pracovať, ale aj skupinou podmienok, na ktoré nemôžu nijako vplývať, ktoré nemôžu nijako zmeniť a ktoré ich ovplyvňujú negatívne. Z toho teda vyplýva, že rozdelenie príjmov iba prostredníctvom trhu podľa ľavicového prístupu nie je spravodlivé. Skutočná spravodlivosť sa stáva sociálnou kategóriou a je možné ju dosiahnuť progresívnym zdanením, ktorým sa skutočne redistribuujú príjmy spoločnosti inak, ako ich distribuoval trh.

Čiže pri progresívnom zdanení platí, že platiteľ má po zaplatení dane iný podiel na národnom dôchodku ako pred zaplatením, pričom tí najviac zarábajúci dostanú celkovo menší podiel na celospoločenskom výsledku ako chudobní. Oba tieto prístupy majú základ v určitej ekonomickej teórii.

Ekonomická logika v pozadí rovnej dane spočíva v presvedčení, že ľudia produkujú tovary a služby s cieľom získať ekonomické výhody, benefity. V tomto zmysle všetky dane zmenšujú benefity ľudí, a teda aj sklon k práci ako investíciám, ale argumentom zástancov rovnej dane je, že rovná daň zmenšuje individuálne benefity ľudí najmenej. Navyše zdôrazňujú, že trh bude tvoriť tovary a služby najefektívnejšie práve vtedy, keď bude odrážať vôľu ľudí ich spotrebúvať. Preto dane by mali odrážať cenu verejných služieb podľa zástancov tohto prístupu, ktorú by občania za ne boli ochotní platiť.

Ekonomická teória v pozadí progresívneho zdanenia vychádza z oddelenia daňového systému od ekonomiky, v ktorej sa tvoria jej zdroje. Podľa tohto prístupu ľudia pracujú a sporia, pretože potrebujú alebo chcú určité výhody. Podľa tohto prístupu existencia daní tieto potreby a túžby nijako nemení, takže ani neovplyvňuje ochotu pracovať či sporiť.

Preto by mierne rastúce daňové sadzby pri rastúcom príjme nemali vytvárať dodatočné náklady zdaňovaným jednotlivcom, navyše, tak ako efektívna ekonomika využíva ako prvé svoje najefektívnejšie zdroje, až kým náklady na ich spotrebu neprevýšia náklady na spotrebu niečoho iného, progresívne danenie spôsobí, že každý občan prinesie rovnakú obeť. Teda s vyšším príjmom by každá dodatočná koruna mala byť zdanená o čosi viac, aby jej platiteľ priniesol rovnakú obeť ako ten s nižším príjmom.

Ani jedna z týchto teórií sa nedá jednoducho vyhlásiť za pravdivú a treba povedať, že ekonomická realita sa nestavia ani na stranu jednej z nich. Ani na jednu. Ale podľa toho, čo ukazuje prax, sa dá povedať, že daňové sadzby ovplyvňujú sklon pracovať a sporiť, ale len vtedy, keď sú veľmi vysoké a aj to iba čiastočne. Navyše, dopad vysokých sadzieb je ešte nižší, ak existujú odpočítateľné položky, ktoré si ľudia dokážu uplatniť, a tak sa vyhnúť zdaneniu istej časti príjmu.

Na druhej strane treba povedať, že ani privysoké dane nedokážu vyprodukovať úplnú ekonomickú rovnosť, keďže zdanenie sa týka iba ročného príjmu, a nie majetku, to môže byť predmetom iného daňového systému.

A preto zdanenie daňou z príjmu má iba malý dopad na koncentráciu ekonomickej moci. Platí tiež, že vysoko zarábajúci ľudia neprestanú pracovať ani sporiť pri vyšších sadzbách, lebo sa im dokážu účinne vyhýbať, prípadne sa s nimi zmieria, zatiaľ čo sociálne príspevky, ktoré sa z ich daní financujú, sklon pracovať u poberateľov týchto príspevkov ovplyvňujú.

V tomto zmysle na to, aby nízkopríjmové skupiny sme dostali na úroveň strednej triedy by dane museli byť oveľa vyššie a museli by sa dotknúť tak vysokopríjmových, ako aj stredných vrstiev.

Ako ste videli, povedala som argumenty aj jedného prístupu, aj druhého prístupu, naozaj sa ekonomická prax nestavia ani na stranu jedného z nich, ale teória progresívneho zdanenia má silné argumenty.

Ak by platilo, že príjem dosiahnutý v trhovej ekonomike závisí výlučne od ochoty a schopnosti ľudí kvalitne pracovať, potom by zdanenie vysokopríjmových skupín bolo jednoznačne nemorálne.

Ale rozdiely v príjme spôsobujú aj množstvo ďalších a vážnych príčin. Ľudia nezačínajú na rovnakej štartovacej čiare. Narodia sa s rozličným talentom, v rozličných rodinách, v rozličných komunitách a kultúrach a majú k dispozícii dramaticky odlišné zdroje na to, aby sa pripravili na konkurenciu na trhu, a nezriedka hrá rolu aj šťastie.

Navyše kapitalistická spoločnosť a otvorený trh silne znásobuje dopad týchto rozdielov, keďže uprednostňuje ambicióznejších, vytrvalejších a talentovanejších. Množstvo investorov by napríklad nikdy nemalo také dobré podmienky na rozvoj svojho podnikania, a teda ani ich majitelia by nemali dostupnosť k takému rozsahu dosiahnutých individuálnych požitkov, keby im spoločnosť a vláda nevytvorila vhodné spoločenské podmienky. A ak jednotlivec alebo rodina už dosiahne istú úroveň ekonomického úspechu, otvorený trh a rozvíjajúca sa ekonomika ako naša umožňuje ich majetku rásť vyšším tempom ako v množstve iných štátov.

Voľný trh má nevyvrátiteľné ekonomické prínosy, ale prináša tiež sociálne náklady, a tým pádom produkuje ostré nerovnosti, ktoré sa inak stávajú predmetom diskusie aj vo vyspelých krajinách, a aj preto, že väčšina pracujúcich môže tieto rozdiely a tieto ostré nerovnosti ovplyvniť iba minimálne.

Progresívne zdanenie tieto nerovnosti odstrániť úplne nevie, ale dokáže zmierniť tú časť rozdielov v príjmoch ľudí, ktorá nie je spätá s ich ochotou alebo schopnosťou pracovať, ale je spätá s dôvodmi, ktoré sú mimo ich vplyvu.

Vysokopríjmové skupiny pritom zaplatia nie pomerne, ale vo vyššej miere viac daní ako ostatní, pretože z pozitív existencie trhového prostredia, ale aj zo siete inštitúcií, organizácií a podnikov a aj z legislatívy, ktorú vytvára celá spoločnosť majú oveľa väčší úžitok ako ostatní.

No a navyše, keď také náhodné javy ako narodenie alebo šťastie ovplyvňujú príležitosť ľudí začínať na určitej štartovacej čiare, potom progresivita je určite morálna u nízkopríjmových skupín, lebo im aspoň trochu zjednodušuje ich ťažký prístup k lepšiemu zárobku a postaveniu. A vysokopríjmové skupiny môžu prispievať relatívne viac ako ostatní v primeranej výške tak, že to nebude vážne zmenšovať ich úžitok z vlastnej aktivity. Nijako vážne ani z ich postavenia, ani z ich majetku.

Na záver. Som presvedčená, že progresívne zdanenie dokáže vyvážiť dodatočné individuálne náklady vysokopríjmových skupín tým, že umožňuje rovnomernejšie rozdelenie príležitostí a úžitkov medzi obyvateľstvom.

Nie som taká drzá, že by som si tieto slová chcela privlastniť. Tento príspevok v pozmenenej podobe, pretože som hlboko presvedčená, že platí aj pre našu ekonomiku, je príspevkom pána Roberta Shapira, ktorý je uznávaným, rešpektovaným ekonómom, študoval na Harward London School of Economics a pracoval okrem iného ako poradca pre ekonomické otázky v Clintonovej administratíve.

Stojí za zmienku, že okrem neho progresivitu zdaňovania presadzoval aj Adam Smith, Thomas Jefferson, John Maynard Keynes a ďalší významní svetoví ekonómovia, hoci u nás sa diskusia na túto tému často znevažuje poukazovaním na Marxa, vtedy tiež presadzoval progresivitu zdanenia.

Dámy a páni, ja si myslím, že návrh vlády je veľmi jemným zavedením progresivity. Krajiny ako Nórsko, Švédsko, Nový Zéland, ale dokonca aj USA tam už celé desaťročia dokazujú, že progresivita dane z príjmu a vysoké sadzby dane nie sú v príkrom rozpore s vyváženým ekonomickým rastom a prosperitou. Sú skôr príkladom solidárnych spoločností minimálne, pokiaľ ide o uvedené severské krajiny, kde príjmy príležitostí a benefity sú určené väčšine obyvateľstva a nie iba prirodzene alebo umelo zvýhodneným skupinám.

A preto uvedený návrh zákona podporím, samozrejme ho podporí aj celý klub strany SMER - sociálna demokracia, a som presvedčená, že je síce malým, ale správnym krokom k väčšej solidarite v našej spoločnosti. Nejde totiž o to, či sú moje slová v tejto chvíli populárne. Ale ide o to, či zvyšovanie solidarity ako hodnoty v tejto spoločnosti dlhodobo prinesie pozitíva a ja si myslím, že áno. Ďakujem za vašu pozornosť. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa. S faktickými poznámkami pán poslanec Palko a Kužma. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Slovo má pán poslanec Palko.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcel by som povedať pani poslankyni, že bolo by to aspoň teda poctivé, keby naozaj tento návrh bol zavedením progresivity. Nesúhlasil by som s tým, ale bolo by to aspoň poctivé, ale veď tento návrh, ktorý sa nám tu predkladá, nie je zavedením progresívnej dane.

Absurdnosť tohto návrhu spočíva v tomto. My hovoríme, že máme rovnú daň 19-percentnú, ale vzhľadom na to, že existujú odpočítateľné položky, tak vlastne táto rovná daň nie je celkom rovná. Niekto platí nulovú daň a potom to postupne stúpa od výšky príjmu a vlastne 19-percentnú daň, celých 19 % neplatí nikto vzhľadom na odpočítateľné položky. Ale absurdnosť tohto návrhu je v tom, že tento návrh zvyšuje o niekoľko percent každému, kto tú daň platí, alebo teda veľkej skupine ľudí, ale absurdné je to, že veľmi bohatým ľuďom s veľmi veľkým príjmom, rádovo niekoľko miliónov korún ročne tak zvyšuje daň, povedzme, o 1 % z toho, čo platili doteraz. A ľuďom, ktorí zarábajú podstatne menej, menej ako milión korún ročne, zvyšuje tú skutočnú daň, ktorú platia o viacej, povedzme, o 2 % alebo aj niečo viac.

Čiže toto nie je zavedenie progresívnej dane, toto je jednoducho jeden nelogický návrh. Je to výsledok zadania. Potrebujem vybrať o miliardu korún viacej a nech to nie je celkom zrušenie rovnej dane.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Angyalová, chcete reagovať? Á, prepáčte, ešte s faktickou poznámkou pán poslanec Kužma.

Š. Kužma, poslanec: Ja vidím ako hlavný problém to, že mnohí nepochopili, a zjavne aj pani kolegyňa, že rovná neznamená rovnaká. Aj rovná daň je vysoko progresívna. Akurát tam nie sú tie skoky pásmové, ktoré dávali obrovskú možnosť na zneužívanie, keď som rozhodil jeden zisk na dva subjekty, tak to bola menšia daň, ako keď som ho ja mal sám. Dvaja dohromady platili menej, ako keď to platil jeden, čo sa mohutne využívalo, ale rovná daň nie je rovnaká daň a už vôbec nie a dokonca mnoho, mnohonásobne, dostali by sme sa až ku desať- možno pätnásťnásobku medzi skoro nulovou daňou niekoho pri rovnej dani alebo úplne zanedbateľnou pár korunovou a desať a možno i stotisícovou daňou druhého. Tak treba veľmi, veľmi rozlišovať rovná a rovnaká.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Angyalová, reakcie.

E. Angyalová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Pán poslanec Palko, hovorili ste, že to nie je progresivita. Ja som povedala vo svojom príspevku. Je to veľmi jemná progresivita, ale progresivita to je. A pravdupovediac neviem si predstaviť, akým spôsobom by ste reagovali, keby sme naozaj navrhovali progresívne zdanenie. Ako by reagovali médiá, ktoré v značnej miere sa k tejto veci vyjadrujú, poviem to úprimne, nie veľmi odborne. Ja som presvedčená, že niektoré veci sa dajú krok po kroku, a súčasne som presvedčená, že je to tak ako s kohútikom vody, že raz, keď ho uvoľníte, je veľmi ťažké ho zastavovať. Asi ten pocit dobre poznáte, keď strašne tečie voda a už kohútik nejde tak jednoducho zatiahnuť. My si uvedomujeme aj iné dopady tohto návrhu. A politika je umenie možného. Takže preto v tejto chvíli takýto návrh.

A pán poslanec Kužma, nie je pravda, že rovná daň je progresívna. Ja som to hovorila vo svojom príspevku. Keď ja zarábam 100 a vy 1 000 a nech už obidvaja si môžeme odpočítať odpočítateľnú položku, takže to teraz nechajme, obaja zaplatíme, aby to bolo jednoduché, 20 %, dobre, dane? Tak obidvom na konci zostáva 80 % nášho príjmu. A to znamená, že podiel, môj podiel na národnom dôchodku je taký istý ako váš podiel na národnom dôchodku, tak ako to rozdelil trh. Vy máte 80 % toho, čo ste vyrobili na trhu, ja mám 80 % toho, čo som vyrobila na trhu, a preto to hovorí pravica, to má byť spravodlivé, lebo trh najsprávnejšie odmenil mňa a vás za to, čo pracujeme. Ale sú aj iné faktory, ktoré vplývajú na to, aká je moja cena práce a vaša cena práce, a to je rozdiel.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne. Ďalší vystúpi v rozprave pán poslanec Janiš. Pripraví sa pán poslanec Berényi.

S. Janiš, poslanec: Vážený pán predseda Národnej rady, vážený pán minister, kolegyne, kolegovia, nezvykle začne takou reakciou, že tak tento návrh zákona je reakcia na médiá? Čo by robili médiá, keby že splníme to, čo sme sľubovali? No asi to zaznelo vo faktických, čo by urobili médiá, keby že zrušíme rovnú daň. No, tak vy robíte daňové zákony na základe reakcií médií? Tak to nám pánboh pomáhaj.

Vláda Roberta Fica predložila zopár zákonov do Národnej rady a medzi nimi aj novelu zákona o dani z príjmov. Hlavným mediálnym posolstvom zmeny zákona bola solidarita, sociálna politika s nižšie príjmovými skupinami obyvateľstva. Logicky by potom z toho malo vyplývať, že táto skupina obyvateľstva bude platiť nižšie dane alebo nižšie odvody. Ak ste to takto medializovali, tak by to takto malo platiť. Lenže zákon o tom vôbec nehovorí.

Zákon hovorí o tom, že hrubý príjem jednotlivca nad 47 600 je nadštandardný a nemôže si uplatniť odpočítateľnú položku. Teda zaplatí vyššiu daň. Týmto krokom ste však vôbec nepridali tým, o ktorých mediálne vravíte.

Úplne namieste je otázka, či uspokojí SMER tých, ktorí potrebujú viac tým, že zoberie peniaze lepším. Len tým, že zoberiem peniaze im. No, takáto filozofia kupovania si ľudí je škaredá. A je nebezpečná a vracia nás niekde pred rok 1989. Ak sa bavíme o sociálnom rozmere zmeny zákona, tak ak sa posudzuje len príjem jednotlivca a nie rodiny, tak návrh sa stáva antisolidárny, antisociálny voči rodinám.

Ak chcete v SMER-e robiť sociálnu politiku týmto spôsobom cez priame dane, tak práve pri posudzovaní len jednotlivca a nie rodiny, sociálny rozmer SMER-u kríva na obidve nohy a veľmi silno.

Potom si ale treba položiť otázku, čo solidárne a sociálne pre nízkopríjmových ľudí rieši tento zákon, keď ste ho tak mediálne prezentovali. Nižšie príjmovým skupinám obyvateľstva ste nedali ani korunu, bohatým milionárom ste o smiešnu sumu zvýšili dane cez odpočítateľnú položku a aj to, čo štát na tomto vyberie, takmer celé posunie na samosprávu.

No hľadať v tomto nejakú sociálnu logiku je ťažké, lebo tam ani nie je. Ale zato veľmi dobre a silne sa mediálne predáva veta: "Tí, čo zarábajú viac, budú si môcť odpočítať menej, a tí čo zarábajú menej, budú si môcť odpočítať viac." Celá filozofia novely zákona o daniach.

Vy, dámy a páni, v SMER-e chápete solidaritu ako dodanenie časti obyvateľstva, trestanie úspešnejších, aktívnejších, tvorivejších. Ale pravá solidárna ekonomika je, dámy a páni zo SMER-u, tá, ktorá zabezpečí koláč štátneho rozpočtu väčším. Aby bolo aj pre tých, ktorí sú objektívne odkázaní na pomoc štátu, aby sme vôbec mohli byť solidárni. A ten koláč, ktorý sa volá štátny rozpočet, rastie rýchlejšie, a vy to veľmi dobre viete, pán minister, vy to veľmi dobre viete, že rastie rýchlejšie, ak netrestám, ale podporujem aktivitu. A potom je viac peňazí na to, čo vám je blízke v SMER-e na rozdávanie. Nie vám, pán minister, ale v SMER-e na rozdávanie. Lebo prečo by som mal pracovať viac, ak zarobím toľko, ako keď budem pracovať menej. Toto je vaša filozofia.

Dnes, keď ste zdedili rozbehnutú ekonomiku, to tak markantne ešte nie je cítiť, ale o dva, tri roky budeme dýchať ťažšie a všetci, nielen vy. A práve to je tá smola. Náskok, ktorý sme my získali, vy strácate.

Dnes je SMER viac-menej o marketingu, ako sa vyviniť z toho, čo sme sľúbili a čo neplníme. Zatiaľ sa vám darí hrať s falošnou hrou solidarita, s falošnou hrou sociálneho cítenia. Zatiaľ sa vám darí predstierať, ako silno robíte pre ľudí, ako šetríte na sebe a nie na ľuďoch. Ale skutok je presne opačný. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. S faktickými poznámkami pani poslankyňa Angyalová, pán poslanec Frešo. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Nech sa páči, pani Angyalová.

E. Angyalová, poslanec: Ďakujem pekne, pán kolega. Zdá sa, pán kolega, že dezinterpretácia je váš obľúbený nástroj. Ja som povedala, môžeme si vytiahnuť výpis, že si neviem predstaviť tú reakciu médií a vás, keby bola zavedená progresivita. Nie to, že tento zákon sme zaviedli potom, čo sme si pozreli, aká bola mediálna reakcia. Nehnevajte sa, to už je pod úroveň táto diskusia.