M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pani poslankyni Kláre Sárközy, ktorá vystúpila za poslanecký klub SMK. Ďalším písomne prihláseným za poslanecké kluby je podpredseda Národnej, pardon, faktická, prepáčte, faktická poznámka pán poslanec Kahanec. Nech sa páči. Uzatváram možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

S. Kahanec, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo. Chcel by som na pár vecí, ktoré tu uvádzala kolegynka poslankyňa, zareagovať, lebo spomínala tam rôzne postupné zmeny vyjadrení či už pani ministerky pre sociálne veci a rodinu, alebo samotného premiéra. A tie zmeny sú v takom širokom spektre, že začínajú od zníženia percenta odvodov do druhého piliera cez otváranie druhého piliera až po dokonca snahu o nejaké diskrétne, keď to nazvem slušne alebo tajné rokovania s predstaviteľmi DSS-iek priamo s pánom premiérom. No, život je síce zmena, ale niekedy aj veľa zmien škodí.

Takisto tam spomínala obetu a schopnosť obetovať. Obeta je určite činnosť ušľachtilá vtedy, keď je človek schopný obetovať sa za druhého alebo obetovať sa vôbec pre spoločnosť. Akurát, že tá obeta, ktorú spomínala, bola "obeta". Bola to "obeta", kde nemali problém tí, ktorí tieto zmeny pripravujú a ktorí pripravujú zmeny v podmienkach sporenia. Nemajú problém obetovať záujmy sporiteľov, ktorých je takmer 1,6 milióna, a nemajú problém obetovať to z účtov súkromných sporiteľov. No, z cudzieho sa ľahko rozhadzuje a z cudzieho sa ľahko rozdáva.

A hneď nadviažem na to, čo takisto uviedla, že keď všetky tieto veci idú na rozdávanie, tak to je veľmi zlé. Keď by išli na veci, ktoré by boli principiálne a solidárne, myslím si, že to by ešte mohlo nájsť pochopenie v prípade nutnosti niektorých krokov. Ale opačne, to snáď nie. Najhoršie je to, že nám nezáleží na vlastných deťoch.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pýtam sa pani poslankyne, či chce reagovať. Nie.

Teraz ďalším za poslanecké kluby vystúpi pán podpredseda Národnej rady Miroslav Číž za poslanecký klub SMER - sociálna demokracia. Nech sa páči, pán podpredseda.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán podpredseda, za slovo.

Dovoľte mi, vážené kolegyne, kolegovia, aby som vystúpil aj ja v mene klubu a zaujal stanovisko k predloženému návrhu ústavného zákona.

Prirodzene v príprave na túto schôdzu sme rozmýšľali a analyzovali kroky súčasnej opozície, ktorá opätovne predkladá v podstate tie isté návrhy zákonov do parlamentu. Pravdepodobne používajúc našu argumentáciu, ktorú sme používali v minulosti, že teda občas sa usilujeme o to zaradiť kontrolné správy, prípadne dokonca aj využívame priestor pri vyslovovaní nedôvery ministrovi na to, aby sme mohli verejnosti sprostredkovať naše videnie skutočnosti.

Robili sme tak preto, lebo jednoducho prostredníctvom mediálneho priestoru to nešlo. O probléme, v ktorom vedieme teraz túto schôdzu, alebo tá diskusia sa vedie v podstate v  nejakej sugestívnej a ideologickej rovine, v ktorom teda, vážení kolegovia z opozície, nebudem hľadať prívlastok, oznamujú občanom, že teda ich chceme okradnúť, že ich vznešenú a poctivú snahu zabezpečiť dôchodky vnúčikom SMER svojou tradičnou protiľudovou politikou ničí, ničí výsledkom ich hlbokej premyslenej a korektnej práce s úsporami obyvateľov v predchádzajúcom období, ktoré pravdepodobne, čo si uvedomujú, dosiahli nesmierne demokratickou cestou, kde dlhodobé prieskumy verejnej mienky a stav v parlamente v čase, keď sa prijímali tieto návrhy, tento typ reformy z nášho pohľadu, teda bezuzdné uplatňovanie záujmov veľkých korporácií, veľkých finančných skupín a snaha sprivatizovať všetko, čo sa dá.

Nielen štandardné výrobné podniky, tie, ktoré bolo treba naozaj transformovať z obdobia socializmu a ktoré už nemohli byť konkurencieschopné, ale aj to, o čom lord Stockton, známy to konzervatívec svojho času označil za rodinné striebro. A to, čo každý slušný ekonóm, ktorý pracuje s makroekonomickým prostredím, vie, že práve strategické podniky sú zdrojom príjmov, citujem francúzskych ekonómov, napríklad aj autora spomeniem, ak na tom by niekto trval, že práve strategické podniky sú jedným jediným z najzásadnejších príjmov na zabezpečovanie základných úloh štátu a že príjem z nich podlieha osobitnému režimu. Kto chce, môže si pozrieť v tomto smere francúzsku ústavu a podobne, ale to nepotrebujeme.

Takže opakovane máme predložený návrh zákona, na ktorého obsahu sme už stratili najmenej 20 a viac hodín času v neplodných diskusiách. Napriek tomu, že tie niektoré tézy, ktoré kolegovia tu prezentujú, tak už sú tri mesiace pertraktované dennodenne nielen v odborných hospodárskych periodikách, ktoré sú, prirodzene, pravicové a, prirodzene, sú platené a žijú z príspevkov veľkých finančných korporácií finančného sveta.

To znamená, že pravdepodobne či už vedome, alebo podvedome cítia záujem, z ktorého žijú. Je to prirodzené a je to súčasťou každej demokratickej spoločnosti. Bohužiaľ, toto sa deje aj vo verejnoprávnych médiách. Netreba hovoriť, bohužiaľ, aj dodnes o Slovenskej televízii a o Slovenskom rozhlase, ktorý osobitne prechádza veľmi špeciálnym vývojom a také známe korektné nadstranícke osobnosti ako pán Hrabko a podobne a pán Hríb obsadzujú rozhlas, a teda zvestujú objektívne verejnoprávne informácie našim občanom.

No ale, keďže napriek tomu rozmýšľame, prečo sa tento návrh predkladá, nenapadlo nám nič iné iba to, že keďže už vážnu nespokojnosť aj častej pravicovej tlače, vážení kolegovia z opozície, s vami vyslovuje, predpokladám, že pán Hríb jeden z vydavateľov nášho známeho periodika Týždeň pravdepodobne nie je prívržencom SMER-u, keď hovorí, že politika je bezobsažná, je to prášenie prázdnej slamy.

Takže takto vidíme tú situáciu a nerozumiem dosť dobre, čomu má teraz slúžiť predpokladaná diskusia, ktorej tón ako vždy nasadil pán poslanec a bývalý predseda vlády Dzurinda. Opäť, ako teda je o ňom známe, termíny ošklbať ľudí o slušný dôchodok, Ficova krádež občanov o neviem o čo všetko atď., čo dáva tón a ťažkým spôsobom, keď si vážime parlamentarizmus, hľadáme, o čom vlastne máme teraz diskutovať.

Viete, v tom civilnom živote, keď sa stretnete s človekom, ktorý tvrdí, že krava má šesť nôh, že nebo je hnedé, alebo že komár má v kohútiku 80 cm, tomuto glosujete, buď zdvihnete obočie a odídete. V parlamente to nejde.

Vážení kolegovia, veľmi slušne vám teda hovorím, že to, čo ste nasadili, ten tón znemožňuje akúkoľvek serióznu diskusiu a náš klub okrem reakcií na naozaj neuveriteľné nehoráznosti už k tejto tému tu s vami diskutovať nebude, k iným áno, lebo si ctíme parlamentarizmus, ale diskusia v tomto smere zmysel nemá.

Proste tie tézy, ktoré tu odzneli, vláde sa zanechali plné vrecká peňazí. Táto vláda nehoráznym spôsobom, tu prítomný pán poslanec Frešo, zistila, že táto vláda okráda verejnosť, lebo minula 1,5 milióna korún na 40 postelí, čo je nehorázne oproti pravdepodobne ich konaniu predtým, pričom zabudol predsa pripomenúť, ale každému slušnému človeku ako jasnú skutočnosť a nemohol by toto povedať, že tá predchádzajúca vláda rozdelila miliardy tým spôsobom, ktorým, prirodzene, musíme pokračovať, pretože je viazaný okrem iného aj na starý rozpočet, ktorý mu ešte schválila aj keď už s našou participáciou, ktorý sa schválil, ktorý pripravila minulá vláda. Že táto vláda, ak chce pripraviť korektné mechanizmy na regulovanie týchto procesov, ona ich má v programovom vyhlásení vlády a ich prijme. Len na to potrebuje úplne prirodzene normálny čas, pretože sa dostala do prostredia, ktoré nie je normálne.

Dostala sa do prostredia, kde ste tie tzv. reformy zafixovali právne rôznym spôsobom tak, že vstupovať do nich tejto vláde výrazne komplikuje situáciu, pretože naozaj mechanizmy súdnych sporov a podobne ste dostali do takej situácie, že každé konanie vlády je rizikové. A rizikové, samozrejme, aj pre občanov, pretože sankcie v desiatkach miliárd korún, ktoré sa veľmi ľahko dajú na základe privatizačných zmlúv, ktoré ste urobili, viesť proti štátu sú problémom. Preto ten Fico musí hľadať dobré spôsoby riešenia tejto situácie, ktorú my objektívne považujeme za strategicky veľmi rizikovú pre našich občanov.

Ja sa v krátkosti pokúsim aj vysvetliť prečo. A preto musí teraz rokovať dokonca aj s  DSS-kami, lebo musí hľadať trošku dobré riešenie. Musíme to robiť v situácii, keď mediálne sme jednoznačne poukázali na stav, že až priam kúpené vystúpenia sú v tom smere, že jednoducho investované peniaze dôchodcovskými správcovskými spoločnosťami sa tak zahryzli do tejto spoločnosti, že už presiakli celý mediálny priestor, od televízií až po, samozrejme, denníky a hlavne mienkotvorné denníky a podobne. Veď to vidieť.

Nestranný pozorovateľ už presne vie, aké osoby a obsadenie, kto a prečo, akým spôsobom neustále kontaminuje jednostranným videním túto spoločnosť. Povedzte mi aspoň jedny noviny, v ktorých sa dočítam pokus o objektívne čo len interpretovanie stanovísk, ktoré my v tomto smere máme.

Ja sa pokúsim teraz len veľmi v skratke opäť napriek tým rečiam, ktoré tu odzneli, zadefinovať niektoré základné východiská, pre ktoré sa pozeráme na súčasný mechanizmus dôchodcovských správcovských spoločností za výrazné strategické ohrozenie záujmov občanov Slovenska. Výrazné strategické ohrozenie záujmov občanov Slovenska.

Vážené kolegyne, kolegovia, iste každému slušnému ekonómovi, odpustite mi toto slovo, ktoré používam, je jasné, že aj v trhovom hospodárstve nie vždy musia mať subjekty, ktoré tam pôsobia, konkurujúcich partnerov na trhu. Aj tam sú oblasti, dokonca nevyhnutný istý monopol jedine z toho dôvodu, že je zásadný rozdiel medzi spravovaním peňazí vo verejnom záujme a zásadný spôsob podnikateľského subjektu, ktorý spravuje súkromné peniaze.

Tak ako hovoríme, že nemusí existovať konkurencia v oblasti zdravotníctva, čo sa týka užívania verejných peňazí na zabezpečovanie základných služieb, tak v prípade dôchodkových správcovských spoločností sú niektoré fakty úplne očividné a jasné. Veď si uvedomme, že všetky sú súkromné a všetky sú v rukách garančných osôb, ktoré bezprácne získavajú nielen úspory občanov Slovenskej republiky, ale aj peniaze štátu. Veľmi sa často opomína tento moment. Aj peniaze štátu. Štát sa totiž vzdáva časti odvodov, ktoré by inak mohol použiť v štátnom rozpočte v prospech všetkých občanov.

Je takisto absurdné, že cudzie súkromné právnické osoby bez rizika a bez zodpovednosti kumulujú v zásade štátne peniaze, pretože sú povinne odvádzané prostredníctvom občanov a doteraz boli z tej alebo onej miere v ingerencii štátu, a to sú pritom najlacnejšie peniaze, keďže ide o stabilný dlhodobý príliv peňazí, úspor, ktoré môžu DSS-ky obhospodarovať ešte 20, 30 rokov.

Veď si pozrite napríklad banky. Veď banky získavajú tzv. dlhé peniaze s maximálnou lehotou prevažne v drvivej miere 5, 7, nech niekedy 10 rokov a vopred musia sľúbiť za tieto peniaze istý výnos.

Nesplnené túžby všetkých vám na svete získať pravidelné vklady na dlhodobé obdobie 25 až 30 rokov sa splnili len v Slovenskej republike pre DSS. Vďaka liberálnej politike predchádzajúcej vlády, čo v slovenských pomeroch znamená obohacovanie sa tak 10 % obyvateľov na úkor 90 % obyvateľov je preukázateľné. Takzvané dlhé peniaze sú najlacnejšími zdrojmi financovania. Preto boli zakladateľmi DSS-iek najmä banky, či VÚB, ČSOB, Slovenská sporiteľňa a podobne. Postupne sa tak budú desiatky miliárd z úspor slovenských občanov kumulovať v DSS-kách s istotou dlhodobého využívania týchto zdrojov a na rozdiel od vkladov v bankách, ktoré si klient môže vybrať alebo dobrovoľne vložiť, si musí občan povinne odvádzať peniaze, ktoré však bude môcť užívať až o 30 rokov. Až o 30 rokov v drvivej väčšine tých mladých, ktorí podľahli tej propagande a vstúpili do tohto systému.

Čo bude o 30 rokov s vývojom, ako sa bude správať podnikateľský sektor, ktorý bude celých 30 rokov bez občianskej kontroly, bez verejnej kontroly štátu, kde bude jedine kontrola Národnej banky, ale presne v tej podobe, ako je bankový dozor v každej inej krajine.

Snáď neregistrujeme, že nie v podmienkach hrozivej katastrofy, ale v bežnom živote krachujú banky? Chceme vedieť, čo sa robí s veľkými systémami v Amerike? Chceme vedieť, čo sa deje v Európe? Ako často krachy bánk sú zakrývané rôznymi fúziami? To si treba tiež veľmi vážne uvedomiť.

To znamená, stabilita priebežného systému a to, že na 30 rokov vložím do logiky súkromného podnikania, ktorého úlohou predovšetkým je nadobúdať zisk úplne logicky, ktorý nemá žiadnu povinnosť správať sa vo verejnom záujme, ktoré v konečnom dôsledku môžu byť úplne ľahostajní aj všetci sporitelia a peniaze, ktoré tam sú. Jeho úlohou je iba podľa vlastnej logiky užívať peniaze, ktoré má vložené a generovať z nich zisk.

Predsa len to nie je v tomto smere to všetko, čo tu odznelo, to je naozaj najhrubší sociálny, ale aj hospodársky a ekonomický cynizmus. Nereflektovanie na týchto faktoch je proste nepochopiteľné a potom prirodzene vyvstávajú otázky, prečo takto konajú vážení kolegovia z opozície, keď nie sú agentmi dôchodcovských správcovských spoločností? Kto využil tú možnosť, aby za desať rokov s 200 miliardami korún cudzie subjekty, mimochodom, ktoré ani nevieme, ktoré za 10 rokov budú, veď tie dôchodcovské správcovské spoločnosti sú scudziteľné. Kto to bude? Indický vlastník o chvíľu, kto to bude? Tých 200 miliárd korún som už niekoľkokrát spomínal. Slová zakladateľa Európskej únie Schumanna, ktorý hovoril, že národné štáty si financujú svoj rozvoj z národných úspor. Kde sa ukladajú tieto peniaze? Koho finančný rozvoj a hospodársky rozvoj budú tieto peniaze, týchto 200 miliárd sanovať? Slovenský? Ako je to možné, že dcéry, oháňame sa veľkými bankami, veľkými bankovými domami sú nepreviazané a neručia za hospodárenie svojich dcér, ktoré tu sú. Ako je to možné? Ako je to možné, že DSS-ky v danom prípade, že nesanujú a negarantujú ani len istinu a nehovorím ešte o primeraných výnosoch, ako je to, povedzme, že už len v tom, keď si vložíte peniaze do banky, alebo keď si cez tretí pilier kúpite životné poistenie v niektorej z poisťovacích spoločností? Veď to je oveľa horší systém, ktorý v tomto smere funguje.

Pán Brocka v tomto smere rozprával napríklad o tom, ako nezodpovedne sa správame k ľuďom, ktorí si poctivo sporia na svoj dôchodok. Logicky, pán Brocka, máte pocit, že ja sa teda nesprávam ako občan, keď si nesporím na svoj dôchodok? Ja celý život, prosím vás pekne, pán Brocka, odvádzam príslušnú časť podľa zákonov z môjho platu na svoj dôchodok. Robím tak už dnes, keďže mám pracovne odpracovaných viac ako 35 rokov, tak to robím 35 rokov. Ja som nezodpovedný?

Ak je 1,6 milióna ľudí v dôchodcovských správcovských spoločnostiach, ktorí budú v prevažnej miere čerpať svoje peniaze za 30 rokov, čo urobíme s tými 2,6 miliónmi ľudí, ktorí sú v priebežnom pilieri? O tých aký je záujem, o tých sa ako staráme, pán Brocka. Tí nebudú poškodení týmto spôsobom rozmýšľania? Úbohých 60 miliárd, čo v každej slušnej ekonomickej štúdii hovorí, že absolútne nesanuje potreby takto rozdeleného a takto odstredeného, takto by som povedal, dôchodkového systému nie na viac ako na tri alebo štyri roky.

Pán Brocka, 20 miliárd ročne. 60 miliárd je na tri roky, plné vrecká peňazí. Skúsme sa niekedy o tom prínose toho nášho rozvoja a tých 10 % do konkrétneho štátneho rozpočte veľmi korektne zaoberať. A nie účelové veci, ktoré nastali po tom, že začali generovať svoje produkty automobilky a podobne. Len za akú cenu tie automobilky začali generovať 3,8 milióna za jedno pracovné miesto? My, aby som, teda ale, samozrejme, bude nasledovať pokus o zneužitie toho, čo hovorím. My jednoznačne považujeme potrebu prílevu zahraničného kapitálu a vieme, že Slovensko, keby sa ocitlo v transformujúcich sa podmienkach, ako sa ocitlo, nemohlo byť úplne v rovnocennom postavení. Nebolo kapitálovo silné, nemali dostatočné elity, ktoré boli schopné spravovať možno aj peniaze, v bankách to vyzeralo, ako to vyzeralo. Masívne obrovské rozkrádanie.

Verejné fondy, vážené kolegyne, kolegovia, máme nejaké skúsenosti? (Potlesk.) Ktorý verejný fond, ktorý začali spravovať súkromné správcovské spoločnosti, to je jedno, ako ich nazveme, kvitne a má presah viac ako 10 rokov a nebol vytunelovaný? Nevrátime sa náhodou a nepozrieme sa, ako skončila kupónová privatizácia? Ako skončili správcovské spoločnosti v úvodzovkách, aby ste mi nevyčítali zlý podtermín, ktorý som použil? Peniaze rozkradnuté. To, čo mali dostať občania a v portfóliom verejného majetku, ktorý sa odhadoval možno na bilión korún, možno na viac, nechcem sa dostávať do konkrétnych ekonomických kalkulácií, tie peniaze sa nenávratne stratili.

Ako ďalšie súkromné správcovské spoločnosti, ktoré nakladali s verejnými peniazmi, dopadli? Horizont Slovakia a podobne s 28 miliardami Sk. Kde sú? Nenávratne. Kde sa stratili? Kde bol ten silný dozor? Veď rovnaký bol dozor alebo možno trošičku teraz už je väčší, ale aj vtedy bol dozor nad finančným hospodárením subjektov, a keď niekto išiel do týchto mechanizmov trhového hospodárstva, tak úplne prirodzene sa dalo predpokladať, že pokus o zneužitie tu bude a musia sa vytvoriť kontrolné mechanizmy.

To znamená, veď tá obava z toho, že súkromný záujem so zverenými peniazmi bude nakladať spôsobom, ktorý je mu úplne vlastný, egoistickým, to znamená, bude pracovať na vlastných záujmoch primárne, aby so zvereným majetkom vytĺkol pre seba najväčší peniaze. Ale ako donútime dôchodcovské správcovské spoločnosti, aby sa imanentnou súčasťou ich fungovania stal verejný záujem našich občanov?

Keby tu bola pani Sárközy, tak sa jej spýtam, že kto z nás dvoch teda zodpovednejšie pristupuje k dôchodkom vnúčikov, či ona, alebo ja. Ktorý viem, že štátny rozpočet musí každoročne vyvažovať aj výkyvy atď., že buď budú mať všetci menej, alebo všetci viac. Ale že v konečnom dôsledku doteraz za posledných 50 rokov vždy ten zásadný finančný substrát, ktorý potrebuje na sanovanie penzií dosiahol. Ale mám tisíc dôvodov ukázať a princípov, že spravovanie peňazí v súkromných rukách, aspoň tie príklady, keby ste, prosím, vyhodnotili, čo som vám tu spomenul, že teda toto riziko tu je. To znamená, minimálne by slušný človek prijal diskusiu o tom, že isté riziká tu sú. To znamená, že treba s nimi nejakým spôsobom pracovať.

Pozrite si ručenie za peniaze, ktoré sme tak veľkoryso vložili do 10 rokov, dlhodobo nevybrateľné. Majú ich na 30 rokov dopredu. Čo nám za to ponúkajú? Aký bude profit pre tých sporiteľov? Po prvé, neručia absolútne za tie peniaze, ručí štát. Zoberme si banku, elementárna vec, dostane peniaze na to, aby garantovala, nie štát ručí, vážení kolegovia, musí si na to vytvoriť fond. Keby ste boli vytvorili aspoň nejaký fond, ktorý tým sporiteľom, ktorí vám podľahnú, povedzme, že je ich problém, že sa spoľahnú na súkromné správcovské spoločnosti, zabudneme na otrasný účinok takéhoto prerušenia medzigeneračnej solidarity a teraz ten 20-ročný až 30-ročný nepríde, noví mladí ľudia už neprispievajú starým ľuďom na dôchodky, ako sa to dialo posledných možno 80 rokov. Alebo minimálne do roku 1945, kde iste došlo v tom smere po vojne k istým veciam, ktoré sa tu povedali, a teda skutočne boli problémom.

Toto sú predsa veci, ktoré sú neoddiskutovateľné. Okrem toho tie banky, keď už, tak ručia, pokiaľ viem, u nás do 20-tisíc eur. To je všetko. Na základe čoho vytvoríme takýto systém ručenia? Čo sa vlastne stane pre prípad, že tie správcovské spoločnosti len kvôli veľkému krachu a kríze a každý pozná, že ekonomická periodicita vývoja je evidentná a že jednoducho skrachujú.

Ďalší problém, ktorý tu je, ktorý je súčasťou našej politiky a vašej dramaticky, nie je ten moment, že vy teda, my krátkodobo predáme peniaze, nechce sa mi na túto tému ani rozprávať, lebo tam hlúposť z toho absolútne čučí, ale (potlesk), prepáčte, dokonca s tou predstavou mi odišla trošičku niť, ale skúsim sa vrátiť k tomu, čo chcem hovoriť, lebo naozaj v tomto smere dochádza k veľmi vážnym veciam.

To znamená, chcem ešte raz zdôrazniť, dôchodcovské správcovské spoločnosti sú za neuveriteľnú exkluzivitu, ktorá okrem tohto typu hospodárskej aktivity v žiadnej sfére finančníctva neexituje. Garantovať dlhé peniaze na 20 rokov bez možnosti výberu, za absolútne nízky úrok, negarantovať nič a formálne demonštrovať prvé dva roky 3, 4 %. Čo to pre kristove rany je? Čo to pre kristove rany je, ktoré fondy v bankách, ktoré fungujú, veď sú rôzne, pričom len kombinácia rastových, konzervatívnych a neviem akých by mala generovať minimálne zisk, ktorý prekračuje infláciu v tejto krajine, vážení páni, keďže tak dobre vedia tie dôchodcovské správcovské spoločnosti fungovať. Neponúkajú v spoločnosti absolútne nič.

Kto a prečo vytvoril takto neuveriteľnú exkluzivitu pre pár správcovských spoločností, a tak zásadným spôsobom ohrozil strategický záujem našich občanov, ktorým vlastne musí garantovať štát ich dôchodky v konečnom dôsledku, a ak to bude musieť urobiť pre prípad onej hospodárskej krízy, bude vyplácať štát? Čo sa stane? Ohrozíte všetkých tých, ktorí budú mať peniaze a budú žiť a budú mať penzie z priebežného piliera.

Čiže tu sú riziká, čiže nie ako pán Dzurinda, ktorý tu rozprával, že my teraz ohrozujeme neviem aké skupiny obyvateľov, ale zabudol, že on ohrozuje dramatickým spôsobom väčšinu obyvateľov tejto krajiny. A nám nejde o to ohrozovať nejaké menšie skupiny obyvateľov, chceme korektný a spravodlivý systém. Chceme politiku rozumného hospodára, ktorý zvažuje všetky riziká (potlesk), ktorý je pripravený vnímať všetky vývojové ohrozenia, ktorý je pripravený korigovať systém tam, kde povedzme, že to bolo v dobrej vôli, čomu ja úprimne neverím a pevne verím, že vedeli tí, ktorí tento systém zaviedli, prečo to robia a možno aj osobne. Uvidíme, ako to bude v budúcom vývoji, či sa niečo dozvieme, alebo sa niečo nedozvieme. A toto je fakt, vážení páni.

Takže pre občanov, nie pre kolegov z opozície, tam to pravdepodobne nemá význam, chcem uviesť tieto momenty a sme o nich pripravení diskutovať. Pripravení diskutovať, ale korektne, ekonomickým vyvracaním.

Pani kolegyňa bola teraz na svetovej konferencii o dôchodcovských správcovských spoločnostiach, kde evidentne, kto nie je hluchý a slepý, tak vidí ten obrovský virvar, ktorý sa pri tomto type odohráva tak v Čile, tak v iných krajinách, ktoré fungujú, že boli dramaticky inak nastavené momenty, už len v percentách, kde sa muselo investovať vo vlastnej krajine, že tieto dôchodcovské systémy získavali, keď už práve tie strategické podniky, kde tie výnosy z týchto strategických podnikov boli garancie, že tie dôchodky majú nejaký obsah a zmysel a vedeli nejakým spôsobom dokumentovať, že sú schopné zhodnotiť peniaze tých, ktorí do toho peniaze dávajú.

Objavujú sa neuveriteľné klamstvá, dokonca aj aké veci, akože, ak by sme znížili percentuálny odvod do druhého piliera z 9 na 6 %, usporí občan pri odchode do penzie, aby sa znížil o 1,5 milióna, 1,2 milióna. Veď takáto úvaha absolútne a zrejme úmyselne opomína to, že pri raste reálnych aj absolútnych príjmov bude 6 % o pár rokov znamenať oveľa viac ako teraz suma, ktorá predstavuje 9 %.

Aj tu nekorektný a neseriózny údaj jednostranne pokúšajúci sa obhajovať len toto, čo sa tu stalo, čo naozaj úprimne vážne považujem za zásadné strategické ohrozenie, za zásadné strategické riziko pri zabezpečovaní takej dôležitej veci, ako sú dôchodky, pre peniaze.

Pri všetkej úcte, vážení kolegovia, veď kto bude potrebovať dôchodok? Rentier, ktorý má zaručený 50-, 100-tisícový príjem? Ktorý má majetok? Ten bude potrebovať dôchodok, či má 15-, alebo 16-, alebo 18-tisíc korún? Ten potrebuje zásluhový a neviem aký? Nebude ho potrebovať. Komu my musíme garantovať dôchodky. Predovšetkým zamestnancom, učiteľom, lekárom, všetkým tým, ktorí jednoducho dennodenne predávajú svoju pracovnú silu a jednoducho si musia vytvárať iba z tej mzdy, ktorú dostanú od zamestnávateľov, to, čo im má garantovať aspoň celkom slušnú starobu. Týmto musíme, tým tisícom a státisícom ľudí, keď tak dovolíte, vážení kolegovia, ktorí pracujú na poliach (potlesk), družstevníkom, súkromne hospodáriacim roľníkom, pekárom, stavebníkom a podobne, kde doteraz dostávajú 10-tisíc korún, kde si na slušný dôchodok človek s 10-tisícovým platom nasporí v nejakej DSS-ke? Kto to môže vážne predkladať spoločnosti? A jedine solidárny princíp štátu môže zabezpečiť, že jednoducho v tomto smere vytlačíme ten priemerný dôchodok alebo aspoň minimálny dôchodok na prijateľnú sumu, aby naši ľudia neživorili s 200, 250 eurami. Vážení kolegovia, ako tento systém v konečnom dôsledku bude výsledky generovať?

Takže toto sú veci, o ktorých si myslím, že treba zásadným spôsobom rozprávať, a nie o tých bohapustých a nehoráznych táraninách o tom, že SMER alebo, ja neviem, koalícia chce ukradnúť občanom nejaké dôchodky a podobne. Ak sa tu niečo prejavuje, tak je to jednoducho snaha slušného a korektného hospodára vytvoriť aspoň trošku vyvážený priestor na to, aby sme garantovali občanom také zásadné veci, ako je to, aby po odpracovaní viac ako 40 rokov v 65 rokoch, kde pomaly dostaneme systém odchodu do dôchodku, aby jednoducho mali z čoho žiť a žili aspoň trošku slušne.

Pán Dzurinda, samozrejme, vo svojom vystúpení navyprával všetko možné. Ja nepociťujem opäť potrebu sa s tými jednotlivými vecami zaoberať, lebo naozaj to nejde, ja už nebudem používať žiadne prívlastky.

Ja by som predsa len občanom v tomto smere sa pokúsil zadefinovať aspoň základné východiská toho, ako vidí SMER fungovanie tohto štátu, ako SMER vidí transformáciu, ako SMER vidí reformy. Ak počúvate, tak niekoľkokrát to tu odznelo u pána Dzurindu, že teda teraz síce prechodne vytvoríme nejakým skupinám zlé obdobie, ale veď za nejaký dlhý čas sa vygenerujú také výsledky, že potom všetci budeme žiť v kvitnúcej spoločnosti. Veď tieto diskusie sa odohrávali už v 30., 40. rokoch.

Škoda, že tu nie je pán Mikloš. Keynes, jeden z najvýznamnejších svetových filozofov povedal dokonca jednu vetu, že z dlhodobého hľadiska sme všetci mŕtvi. Všetci mŕtvi (potlesk) a my nemôžeme rozmýšľať z dlhodobého hľadiska, my musíme rozmýšľať primerane aj strategicky, ale predovšetkým sa musíme pozerať, ak je to aspoň trošku možné, na sanovanie elementárnych vecí ľudí, ktorí si to jednoducho v štáte zaslúžia a je to strategická povinnosť. Je to životný záujem štátu garantovať seriózny a čo najmenej ohroziteľný a vývojovými krízami ohrozený systém.

Pán Dzurinda s nesmiernym úškrnom hovoril o ich, mimochodom, ústavnom princípe, ktorý je zakotvený aj v slovenskej ústave, kde ja som presvedčený, že hrubo konal celý čas počas toho, ako bol predsedom vlády proti tomuto ústavnému princípu. Je tragédiou nášho právneho a ústavného systému, že nevieme a nevedeli sme zabrániť tomuto konaniu, pretože pán Dzurinda netuší, čo je to sociálne trhové hospodárstvo a kroky, ktoré demonštroval za svojich 8 rokov, nás o tom ale absolútne presvedčujú.

Dovoľte mi povedať, ďalšia vec sekundovanie tlače. Tlač je skutočne nesmierne objektívna. SMER ohrozuje slobodu tlače, kričí na tlač atď. Tlač, ktorá je nespochybniteľná, ktorú, samozrejme, niekto vlastní, ten niekto je súčasťou niečoho. Z čoho sa financuje tá tlač. Z veľkých inzerátov, veľkých korporácií je úplne jasné.

Ale v krajinách, ktoré sú skutočne demokratické, vedia zariadiť nezávislosťou novinárskeho stavu, že jednoducho je tam aspoň náznak pokusu a aspoň trošku vyvážené prostredie, že v tej spoločnosti sa nachádzajú dvoje noviny, ktoré aspoň trošku popíľujú politické vyváženie v parlamente a sú schopné prezentovať obyvateľom ako elementárny predpoklad demokracie stanoviská obidvoch aktérov. Ak sa odohráva tu, čo sa deje a ten, pán Frešo, v tom teda véjvodí, ako by povedali bratia Česi, že teda to, že už som sa dokonca dočítal, že ministerke otrávila psa, teda uspala psa SIS-ka a podobné neuveriteľné nezmysly, kde sa ohrozuje jeden zásadný princíp.

Ja som naozaj bol presvedčený a som o tom dodnes presvedčený a držím sa toho v politike a vystavujem toto svoje tvrdenie aj verejnej kontrole, že si myslím, že hľadanie pravdy, že to je z najcennejších životných princípov. Že jednoducho v politike, kde, samozrejme, ktorá má svoje osobnosti, ale že vždy človeka musí šľachtiť to, že úprimne hľadá to, čo je pravda. Úprimne sa sporí s tým, komu verí, že má iný názor. A úprimne a čestne ponúka spoločnosti svoje názory. Toto sa absolútne, vážené kolegyne, vytráca z tohto parlamentu. Bohapusté lži ako účelové a cynické prevracanie skutočnosti sa stalo takou integrálnou súčasťou parlamentu, že ja to považujem za ohrozenie aj demokracie. Je náhodou, že zrazu sa začína ozývať z pravicového prostredia u nás, že zrazu už politika nie je služba? Že to je politikum? Ja som učil teóriu štátu a práva a prednášal som Daala, to je taký americký politický filozof. Odtiaľ čerpám, tam si pozrite, že čo je to politika ako služba občanom. Ako elementárny a nespochybniteľný predpoklad politiky, vážení kolegovia. Takže budeme počúvať zas, že komunisti, Bielorusi a ja neviem, čo to je niečo neuveriteľné, čo sa tu deje v parlamente, čo sa týka demokracie. Už zrazu nie je najvyšším cieľom politika jednoducho slúžiť občanom a pokúsiť sa interpretovať veľmi zložité aj prirodzene diferencované túžby a predstavy o správnom štáte nejakým korektným spôsobom prostredníctvom vládnej politiky. Chcem občanom povedať a ubezpečiť ich o tom, že SMER sa o takéto hľadanie pravdy usilovať bude. (Potlesk.)

Vážené kolegyne, kolegovia, ešte by som vzhľadom na širší exkurz pána Dzurindu, dovoľte mi dve také zásadné veci, kde sa naozaj naše oči líšia. Nevidia to isto, vážení kolegovia, kde sú zásadné rozpory medzi nami aj pri videní toho, o čom sa momentálne sporíme, teda o dôchodcovských správcovských spoločnostiach.

Dovoľte mi zacitovať z jednej stati Petra Montaga, ktorý pracuje dodnes v nadácii environmentálneho výskumu v Annapolise v štáte Maryland. Nech sa páči interpretovať, či to je komunista, alebo kto to je, ale skúsim zacitovať, čo som sa v jeho stati a v jednej štúdii dočítal. Píše toto.

"Korporácie do veľkej miery určujú všetky hlavné zásady moderného života. Práve tak ako cirkev v stredoveku. Malé elity vo vedení korporácií určujú, čo väčšina z nás bude čítať, čo uvidíme v divadle a v televízii, aké témy budú povolené k verejnej diskusii, aké idey budú naše deti vstrebávať vo svojich triedach, aké sa budú pestovať a spracovávať a akej kvality budú naše potraviny. Akými technológiami a z akým surovín budú vyrábané spotrebiteľské produkty, či budeme mať, alebo nebudeme mať široko dostupnú zdravotnú starostlivosť, ako bude organizovaná a definovaná odmeňovaná práca, aký bude rozsah tej odmeny, aké formy energie budeme mať k dispozícii, koľko toxickej kontaminácie budeme mať v našom vzduchu, vo vode, v pôde, v potravinách, kto bude mať dosť peňazí na to, aby mohol viesť volebnú kampaň a kto nie a podobne."

Som presvedčený, že ak takéto ohrozenie existuje, a nech existuje v 20 %, a nie v 100, tak jednoducho je potrebné, aby si vedela spoločnosť zorganizovať štát, ktorý jediný je schopný voči takto veľkým korporáciám hľadať aspoň trošku aj aktuálny občiansky záujem a, samozrejme, aj oné inštitúcie občianskej spoločnosti, o ktorých sme toľko rozprávali. Pevne verím, že sa budú generovať, ale už naozaj. Nie ako infiltrované, ako prinesené, aj keď v istých fázach, samozrejme, tú aktivitu na ich vznik dalo by sa akceptovať a mohla aj výrazne pomôcť, ale následne sa veľmi rýchlo veľká časť z nich premenila na ochranu záujmov, ktoré nie sú celkom korektné z hľadiska chápania demokracie tak, ako sa to chápe prevažne vo svete.

Takže ešte na záver mi dovoľte veľmi krátky exkurz pánovi Dzurindovi k tomu sociálnemu štátu, čo by malo byť obsahom toho, čo je napísané v príslušnom článku ústavy, kde je napísané, že v rámci Slovenska existuje sociálne orientované trhové hospodárstvo. Samozrejme aj ekologicky a podobne.

V tlači sme sa, teda v tej objektívnej tlači sme sa dočítali, že cieľom sociálnodemokratickej politiky je udržiavanie chudoby a podobné nezmysly, takže predsa len a v Hospodárskych novinách, nie v nejakých bulvárnych novinách. V Hospodárskych novinách, ktoré majú teda istým spôsobom byť tým, čo naše novinárske elity vedia ponúknuť verejnosti, pretože predpokladám, že Hospodárske noviny majú náročného čitateľa.

Takže chcem pripomenúť, že vnímame spoločnosť tak, že ju možno zo sociálneho hľadiska rozdeliť na skupinu ľudí, ktorí výraznejšiu podporu a pomoc nepotrebujú. Ďalej na ľudí, ktorí sa dostali do stavu núdze a potrebujú takpovediac pomocnú roku, aby si vedeli pomôcť sami a na skupinu, ktorá je na podporu odkázaná permanentne. Je faktom, že ľudia v druhej a tretej skupine majú zníženú schopnosť a možnosti, ako si samostatne bez podpory iných zabezpečiť podmienky pre dôstojný život, uplatnenie a zaradenie do spoločnosti. Pre takýchto ľudí sociálny štát svojimi aktivitami zabezpečuje ich zrovnoprávnenie v ekonomickej aj v sociálnej oblasti. To je, prosím, podstata našej politiky.

Otázka znie. Prečo práve toto by malo byť úlohou štátu? Po prvé preto, že je to správne a spravodlivé. Pocit spoluzodpovednosti spoločnosti za životné podmienky jej príslušníkov a snaha o čo najväčšiu mieru rovnosti šancí pre ľudí je predsa súčasťou humanitného presvedčenia odnepamäti.

Po druhé, pretože je pre spoločnosť výhodné, ak je čo najviac občanov zapojených do spoločenských procesov či už v produkcii obchodnej výmeny, ale takisto aj kultúrneho či iného života, pretože rozvoj spoločnosti je tak stabilnejší a dlhodobo udržateľnejší. Preukázateľne desiatky nositeľov Nobelových cien, ktorí pracujú v ekonomike, absolútne nespochybňujú tento princíp. Veď predsa jeden z apologétov konzervativizmu a trošičku aj liberálneho pozerania na tieto veci bol John Rouse. Že nech si niekto počíta tú teóriu spravodlivosti a následne diela, kde rozpracováva niektoré princípy, ktoré sú tam uvedené, a pritom je do biblia sociálnej spravodlivosti okrem iného aj v západnom svete.

Sme presvedčení, že ak sa príliš veľká časť spoločnosti dostáva na jej okraj do stavu finančnej a sociálnej núdze, prejavuje sa to v dôsledkoch nižšej produktivity a kúpyschopnosti, vyššej kriminality, nárastu politického radikalizmu, zníženia zdravotnej či vzdelanostnej úrovne spoločnosti, čo má negatívny dopad na dlhodobý rozvoj spoločnosti.

V procese zmien, ktoré sú v dnešnom svete nevyhnuté, je pre spoločnosť výhodné, ak štát poskytuje ľuďom isté istoty, na základe ktorých sú ľudia potom pripravení zmeny spoločnosti podstúpiť. Sme presvedčení, že úlohou moderného sociálneho štátu je zladiť potreby ekonomického rastu, pretože bez neho naozaj sociálna politika stráca zdroje svojho financovania, ale súčasne zabezpečiť, aby prínosy z rastu boli rozdelené spoločensky výhodne tak, aby čo najväčšiu časť ľudí zapájala do procesu rozvoja. Veď presne takúto politiku realizuje súčasná vláda. Zachovaním stability verejných financií, nízkej miery deficitu a inflácie zachovávame predsa predpoklady pre dlhodobý ekonomický rast a súčasne zabezpečujeme sociálne spravodlivejšie rozdelenie tohto rastu.

Predsa konkrétnymi opatreniami táto vláda pomáha tým skupinám, ktoré boli najviac postihnuté dopadmi reforiem. Zmysel sociálnych dávok spočíva aj v tom, že tým ľuďom, ktorí sa dostávajú do znevýhodneného postavenia, poskytuje adresnú pomoc a podporu, čím sa v podstate zvyšujú ich šance na zaradenie do spoločnosti, či už do pracovného pomeru, či do rekvalifikačných, či iných vzdelávacích programov.

Ak programy sociálnej politiky ľuďom zo sociálne znevýhodnených skupín pomôžu zakryť ich základné životné potreby, uvoľňuje to ich kapacitu na zveľaďovanie svojho ľudského potenciálu, vzdelanosti, zručnosti, čím sa zvyšuje ich šanca, aby boli v budúcnosti schopní postarať sa o seba sami.

Vážené kolegyne, kolegovia, mohol by som na túto tému, samozrejme, poskytnúť ešte ďalšie informácie, ale naozaj nechcem zamieňať túto tribúnu na základné školenie, ktoré za normálnych okolností odznieva v školách a do života prichádzajú ľudia, ktorí sú v normálnych štátoch s týmito tézami viac-menej, samozrejme, stotožnení. V podmienkach transformácie nášho štátu, v podmienkach, keď bolo možné za jednu generáciu dobrými privatizačnými aktivitami zabezpečiť sebe a rodine niekoľkogeneračné a možno desať a viacgeneračné veľmi dobré fungovanie, keď sa oplatilo, veľmi sa oplatilo v spoločnosti vyprávať o všetkých týchto neoliberálnych konceptoch, pretože v konečnom dôsledku sa ukazuje, že spravidla nositelia sa dokázali aj veľmi dobre o seba postarať sami a spravidla si prisvojili, a tak sa aj stalo na Slovensku, že nie viac ako 20 % obyvateľov tohto štátu si prisvojili všetko to, čo tu do roku 1989 bolo.

Povedzme, že tento typ sociálneho mantinelizmu môže byť pre niektorých našich kolegov úprimne príťažlivý. Som ale presvedčený, že naozaj procesy transformácie prebiehali skoro vo všetkých okolitých krajinách podobne ako u nás. Chcem ale povedať, že dneska situácia naozaj už vyzerá úplne inak. Dneska naozaj štát sa musí vrátiť k svojim štandardným úlohám, štandardným povinnostiam a pokúsiť sa robiť to, čo od neho občania očakávajú. A som presvedčený, že vládna koalícia vie, čo od neho občania očakávajú. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými poznámkami na vystúpenie podpredsedu Národnej rady pána Číža sa prihlásili pani Katarína Tóthová, pán Július Brocka, pani Jana Vaľová, pán Stanislav Kahanec, pán Jaroslav Ivančo, pán Viliam Novotný, pán Peter Markovič, pani Klára Sárközy, pani Darina Gabániová, pán Ján Kvorka. Pán Kvorka je posledný, áno, prihlásený s faktickou poznámkou. Končím v tejto chvíli možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou na vystúpenie pána podpredsedu a slovo má pani Katarína Tóthová. Nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Ja som vás veľmi pozorne počúvala, bolo to aj dosť náročné, lebo ste dosť rýchlo hovorili, ale podľa môjho názoru to bolo vaše najlepšie vystúpenie v tomto parlamente, a to hovorím veľmi úprimne. (Potlesk.) Katastrofou však je, že z tohto vášho vystúpenia v tlači, ako je SME, Hospodárske noviny, týždenník Týždeň a ďalšie, kde už odznelo množstvo pravicových názorov, nebude prevzaté takmer nič. A to je veľmi smutné, pokiaľ hovoríme o objektívnej tlači.

To, čo ste povedali, ja by som to tak veľmi ľudovo zhrnula. Keby som chcela podnikať a zabezpečila si ten základ, ktorý je podľa zákona nutný, tak idem podnikať do dôchodcovských správcovských spoločností, pretože ľudia mi povinne budú odvádzať peniaze a ja 10, 20 rokov nič nebudem vydávať. Žiadne riziko, žiadne naháňanie sa za prílevom peňazí, pretože na základe zákona mi to všetko pekne pôjde. A ľudia budú presvedčení, že banka robí môj dohľad a nič sa nemôže stať. Ale banka robila dohľad aj nad nebankovými inštitúciami, robila síce iného charakteru, ale robila. A ako to dopadlo? Takže nemať garančný fond a ďalšie garancie je skutočne veľmi pohodlné a opakujem, keby som mala ísť podnikať a mala príslušný balík peňazí, tak idem podnikať... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)