M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.
Takže vystúpením pána poslanca Urbániho vystúpili tí poslanci, ktorí sa prihlásili písomne.
Teraz sa pýtam, ktorí z poslancov sa k písomným odpovediam členov vlády chcú vyjadriť ústne. Poslanci Lipšic Daniel. A kto ešte? Pani poslankyňa Sárközy, pravdepodobne, podľa zdvihnutej ruky. Skúste vytiahnuť a zastrčiť kartu. (Hlasy z pléna.) Teraz sme, pani poslankyňa, v písomných odpovediach členov vlády. Bod interpelácie je ďalší, keď tento vykonáme.
Takže ústne sa do rozpravy k písomným odpovediam členov vlády hlásia poslanci Lipšic, pani poslankyňa Sárközy. Hlási sa ešte niekto? Pokiaľ nie, uzatváram možnosť prihlásiť sa písomne do rozpravy.
A slovo odovzdávam poslancovi Lipšicovi.
D. Lipšic, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Začnem odpoveďou na interpeláciu, niekto si tu nechal kabeláž, nedá sa mi vypínať mikrofón. Dobre.
Jedna odpoveď na interpeláciu, ktorú som dal ministrovi Maďaričovi a ktorá nie je v tom zborníku, ktorý bol uvedený a ktorý bol nám daný. A prečo tam nie je? Lebo minister Maďarič doručil odpoveď dnes, dávno po 30-dňovej lehote.
Ja by som chcel, pán predsedajúci, požiadať vedenie Národnej rady, aby upozornila ministrov, že lehota v čl. 80 ústavy je 30 dní a bodka. Ja som interpeláciu podával 8. augusta, tu je prezenčná pečiatka Národnej rady, a keď som sa dnes začal zháňať po tom, kde je odpoveď, dnes 20. septembra, viac ako 11 dní po uplynutí lehoty, prišla dnes odpoveď 20. 9. a je podpísaná ministrom dnes. To nie je poriadková lehota v ústave. To je lehota, ktorou je člen vlády viazaný, 30-dňovou lehotou. Čiže, žiadam aj eventuálne ako o uznesení hlasovať v rámci tohto bodu, aby boli znovu upozornení členovia vlády, aby v lehote, ktorú stanovuje ústava, poskytovali poslancom odpovede na interpelácie. To je prvá poznámka.
Druhá je k meritu veci. Nesúhlasím. Ja som sa pána ministra pýtal, kvôli čomu ministerstvo spravodlivosti odmeňuje osoby, ktoré spôsobili problémy s koncesionárskymi poplatkami. Z akého dôvodu bývalý šéf Slovenského rozhlasu pán Rezník sa stal na návrh pána ministra kultúry šéfom Tlačovej agentúry? Z akého dôvodu jeho námestníčka Gajdošová, ktorá tiež podpisovala ďalšie zmluvy o prevode pohľadávky, sa stala sekčnou šéfkou na ministerstve kultúry? Z akého dôvodu firma, ktorá je personálne spojená, ktorá vymáhala pohľadávky od koncesionárov, dostáva zákazky na ministerstve kultúry na vypracovanie nového návrhu zákona o koncesionárskych poplatkoch?
Pán minister dosiaľ reagoval, že platí prezumpcia neviny. Ale prezumpcia neviny je trestnoprávny inštitút, ktorý platí v trestnom práve. A to nie je odpoveď na to, prečo ľudia, ktorí zodpovedajú za to, že boli šikanované desiatky tisíc našich občanov, boli odmenené ministrom kultúry vysokými štátnymi funkciami a v prípade súkromnej právnickej firmy aj zákazkou na vypracovanie legislatívy, ktorú by malo tvoriť ministerstvo kultúry. A dokonca novej legislatívy o koncesionárskych poplatkoch.
Pán minister neodpovedal na to, prečo to tak urobil. V zásade len odpovedal, že tieto akty sa opierali o splnenie zákonných kritérií a o odborné hľadisko. Aké je odborné hľadisko na povyšovanie ľudí, ktorí spôsobili problém, ktorí aj tento parlament následne riešil?
Myslím si, že aj prípad, ktorý som popísal, je pomerne zjavnou dokumentáciou toho, že tejto vláde síce ide o ľudí, ale len o svojich vybraných ľudí, ktorým dáva lukratívne funkcie. Bolo ale toho diskusie, keď sme sa snažili riešiť problém desiatok tisíc koncesionárov podľa mojej mienky nie dobrým spôsobom, ale v poriadku, bol to legitímny záujem. Ale prečo boli ľudia, ktorí zodpovedali za tento stav, dosadení do významných štátnych funkcií? Prečo nám ľudia, ktorí tento stav spôsobili, dnes hovoria, ako ho máme liečiť?
Čiže, pán predsedajúci, nesúhlasím s odpoveďou. Vy ju zrejme tiež nemáte. Ja som ju dostal až dnes od ministra kultúry. A ja by som teda vás požiadal, ak je to možné, aby buď vedenie parlamentu oslovilo predsedu vlády alebo členov vlády, alebo sme prijali uznesenie, ktorým upozorníme vládu, že 30-dňová lehota v čl. 80 ods. 1 nie je lehotou, ktorá sa dá v zásade všeobecne posúvať. A musím povedať, že by sa aspoň patrilo od pána ministra minimálne zdôvodniť, z akého dôvodu nevedel dodržať lehotu. Či došlo k administratívnej chybe? Lebo tváriť sa, že nič, asi nie je riešenie. Toľko k odpovedi na interpeláciu, ktorú som dal ministrovi kultúry.
Druhá interpelácia sa týkala, ktorú som dal ministrovi spravodlivosti, ktorý 22. júna počas návštevy v Bánovciach nad Bebravou uviedol, že za zrušením niektorých okresných súdov mohla byť snaha o získanie niektorých lukratívnych budov súdov, ktoré zvyčajne sídlia v centre mesta. Ja som sa chcel teda opýtať, ktoré budovy sa mali lukratívne prevádzať, konkrétne. Odpoveď bola, že jediná budova, ktorá sa vrátila mestu, bola budova v Skalici, ostatné budovy sa nikomu nevracali, nikomu nepredávali - zostali v správe rezortu spravodlivosti. A k tej svojej vete uviedol: "K tomuto záveru som dospel po rozhovore so zástupcami mesta Bánovce nad Bebravou, ktorí ma upozornili na kroky a aktivity niektorých vašich podriadených pri návšteve tohto mesta."
Ja neobviňujem vás, že viem, že ako minister ste nemohli ustriehnuť všetky nákupy a zmluvy. No, povedať, že k tomuto záveru som dospel po rozhovore s neidentifikovanými zástupcami mesta Bánovce nad Bebravou, ktorí ma upozornili na kroky a aktivity niektorých vašich podriadených, neidentifikovaných, je strašne slabé. A treba povedať, kto tam bol v Bánovciach nad Bebravou? S kým rokoval a o čom rokoval? Toto je zdrap papiera. Ak sa takto vyjadruje minister spravodlivosti, že nevie nič ani preukázať a ventiluje svoje domnienky, tak je to veľmi zlé.
Počas môjho pôsobenia v rezorte zostali všetky budovy v správe ministerstva. A využili sa, či na sídlo Justičnej akadémie, školiace centrum pre informatikov alebo archív. Takže, môžeme o optimalizácii dlho hovoriť, ale argumentovať takýmto spôsobom a ešte zo strany osoby, ktorá pôsobila ako trestný sudca, sa mi zdá, že je absolútne neadekvátne. A bolo by fajn, keby, pokiaľ minister niečo povie, vedel to aj zdokumentovať, nielen povedať. Inak sa to míňa absolútne účinkom.
Takže, pán predsedajúci, nesúhlasím ani s touto odpoveďou na interpeláciu, ktorá, ale, musím uznať, bola doručená v ústavou predpokladanej lehote.
Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Aj ja ďakujem. Pán poslanec, teda situácia je taká, človek nechce reagovať, aby som vás ani len v náznaku neobmedzil vo vašom vystúpení. Môj problém je nájsť technické riešenie vašich požiadaviek. Jedna z nich je, že k tomuto bodu Národná rada prijíma uznesenie. Čiže, pokiaľ máte pocit, že treba uznesenie nejakým spôsobom doplniť, bolo by treba dať návrh, ideálne písomne, aby sme ho neskreslili. A ja, samozrejme, alebo iný predsedajúci dá o tomto návrhu hlasovať. Inak pozerám a hľadám iné riešenia, tie zatiaľ mi nenapadajú. Pokiaľ taký návrh v rámci procedurálneho návrhu dostanem, tak sa budem podľa toho správať.
Dobre? Ďakujem pekne.
Ako ďalšia prihlásená do rozpravy je pani poslankyňa Klára Sárközy, má slovo.
K. Sárközy, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci.
Ja som interpelovala pána ministra dopravy, pôšt a telekomunikácií pána Ľubomíra Vážneho. Moja interpelácia bola pod č. 969/07 a odpoveď na interpeláciu pod č. 1942/M-2007.
Moja otázka na pána ministra v krátkosti znela asi tak, že Železničná spoločnosť Slovenska modernizuje osobné vozne. Modernizáciou už prešlo niekoľko vozňov, z ktorých však ani jeden nejazdí na južnom Slovensku. Moja otázka bola: Mohli by ste mi ozrejmiť, pán minister, podľa akého kľúča došlo k ich prerozdeleniu? A spomenula som príklad, že napríklad necelých 100 km z Komárna do Bratislavy v roku 2007 trvá viac ako 2,5 hodiny.
V odpovedi na moju otázku mi pán minister napísal: Je pravdou, že modernizované vozne sú prioritne nasadzované na IC vlaky Košice - Žilina - Bratislava, na rýchliky Bratislava - Žilina - Košice, avšak je to z toho dôvodu, že na severnej trase sú vlaky výrazne viac obsadené a je tam aj oveľa viac diaľkových cestujúcich ako vo vlakoch Bratislava - Zvolen - Košice. Postupne s mnohými dodávkami, ktoré sú však obmedzené disponibilnými prostriedkami, sú tieto vozne nasadzované aj na južný ťah.
Ale na začiatku mi napísal, že modernizáciou prešlo niekoľko desiatok vozňov a priznal, že ani jeden z týchto vozňov nie je na južnom Slovensku. Ale mi aj v odpovedi napísal, že zaujímavosťou v tejto súvislosti je prevádzkovanie jediného klimatizovaného motorového vozňa práve na trati Bratislava - Komárno.
No, keď si to ja preložím, tak ja si myslím, že preto je tam potrebný ten jediný klimatizovaný vozeň, pretože tá cesta trvá vyše 2,5 hodiny. To je jedna moja pripomienka, s ktorou nemôžem súhlasiť. Ale oveľa dôležitejšia je posledná veta. Ja som to Komárno dala ako príklad, že 100-kilometrový úsek trvá v dnešnej dobe vyše 2 hodín a pán minister mi dal radu, že je oveľa lepšie, keď z Komárna je priame spojenie s Bratislavou rýchlikom Zámčan a viacerými prestupnými spojeniami cez Nové Zámky sa môžu pasažieri dostať do Bratislavy.
No, ja už len dodám, čo má robiť pasažier z Veľkého Medera napríklad, kde ja bývam, ktorý je od Komárna vzdialený 33 km. Z Veľkého Medera bude cestovať do Komárna, tam prestúpi, pôjde do Nových Zámkov a tam znova prestúpi. Takže, pán minister mi síce odpoveď dal, ale ja túto odpoveď nemôžem prijať.
Takže sa pripájam k tomu procedurálnemu návrhu, ktorý predložila pani poslankyňa Gibalová a k tomu uzneseniu, že nesúhlasím s touto odpoveďou pána ministra.
Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pani poslankyňa, za vaše vystúpenie.
Pýtam sa teraz, či sa chce k vystúpeniam poslancov, či písomne prihlásených alebo ústne, vyjadriť niektorý člen vlády. Keď nie, vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Prerušujem rokovanie, pardon... (Hlasy z pléna.) Nevidel som, procedurálny návrh. Prosím, pána Lipšica zapnite.
D. Lipšic, poslanec: Ja by som mal návrh na uznesenie. Národná rada konštatuje, že minister kultúry Marek Maďarič nedodržal lehotu ustanovenú v čl. 80 ods. 1 ústavy, neodpovedal poslancovi Národnej rady do 30 dní.
Musím povedať, že je to len konštatovanie, ktoré je evidentné. Ústava je v tomto striktná. Hovorí, poslanec musí, musí dostať odpoveď do 30 dní. Myslím si, že by to bol precedens, keby sme takéto prekračovanie ústavy zo strany exekutívy len tak proste mlčky prehliadli. Čiže, bol by som rád, keby sa o tom hlasovalo. Aj keď, priznám sa, že to konštatovanie je také zrejmé, ako keby sme hlasovali, že dnes je štvrtok. No, ale asi je to potrebné.
M. Číž, podpredseda NR SR: Pán poslanec, je tam drobný problém. Teda, odpustite mi, toto je môj právny názor. Ale skúsime nájsť riešenie. V procedurálnom návrhu nemôžete dávať návrhy tohto typu. Je to tam expressis verbis napísané. Trošku sa čudujem, že vám to ako právnikovi ušlo. Ale pokiaľ ide o spôsob hlasovania, poprosím vás, keby ste návrh, beriem to, že ste vyslovili túto žiadosť ako interpelujúci. A v rámci toho mi len doplníte písomnú žiadosť do textu uznesenia.
Takže, ako procedurálny návrh nemôžem akceptovať váš návrh, ale ako vystupujúceho v rozprave áno. Takže by som vás len poprosil, keby ste mi ten návrh uznesenia doručili písomne a ja ho dám tomu, kto bude viesť schôdzu pri hlasovaní, aby dal o tomto návrhu hlasovať. Súhlasíte? Ďakujem.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, prerušujem rokovanie o tomto bode. Hlasovať o uznesení budeme v rámci ďalších hlasovaní.
A teraz otváram bod
interpelácie poslancov.
Chcem vám dať do pozornosti § 129 ods. 1 a 2 zákona o rokovacom poriadku, ktorý upravuje charakter tohto ústavného inštitútu.
Ďalej chcem pripomenúť, že podľa zákona o rokovacom poriadku ústne prednesenie interpelácie nezbavuje poslanca povinnosti odovzdať svoju interpeláciu písomne predsedovi Národnej rady Slovenskej republiky.
Písomne sa do bodu interpelácie prihlásili títo poslanci. Pán poslanec Urbáni teda už nie, ten vystúpil v rámci bodu odpovede členom vlády. Čiže je to pani poslankyňa Gibalová. Áno? Pani poslankyňa Gibalová, Imre Andruskó, Viliam Novotný, František Mikloško, Stanislav Kahanec, Ivan Štefanec, Jarmila Tkáčová, pani profesorka Tóthová. Áno? Ešte niekto sa písomne prihlásil? (Hlasy z pléna.)
No veď bude možnosť ústne. Dobre? Takže toto sú poslanci, prosím, ktorí sa prihlásili písomne.
Teraz dávam slovo pani poslankyni Monike Gibalovej, aby predniesla svoju interpeláciu.
M. Gibalová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, podávam interpeláciu na predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica.
Vážený pán predseda vlády, dňa 17. 7. 2007 Národný kontaktný bod Úrad vlády Slovenskej republiky vyhlásil výzvu na predkladanie žiadostí o nenávratný finančný príspevok z Fondu počiatočného kapitálu v rámci finančného mechanizmu európskeho hospodárskeho priestoru a nórskeho finančného mechanizmu.
Finančný príspevok je určený na prípravu individuálneho projektu pre žiadateľov zo sektora verejnej správy a mimovládnych organizácií. Finančný mechanizmus a nórsky finančný mechanizmus má od svojho vzniku určené kritériá, ktoré musí žiadateľ spĺňať, aby sa mohol uchádzať o pridelenie prostriedkov na vypracovanie a realizáciu projektu.
V dokumente Pravidlá a postupy pre implementáciu finančného mechanizmu a nórskeho finančného mechanizmu 2004 a 2009 sú v kapitole 4.1 tieto kritériá definované nasledovne.
O podporu sa môžu uchádzať všetky inštitúcie verejného a súkromného sektora a nevládne organizácie, konštituované ako legálne entity v prijímateľských štátoch a konajúcich vo verejnom záujme, napríklad národné regionálne a lokálne úrady, vzdelávacie výskumné inštitúcie, environmentálne inštitúcie, dobrovoľnícke a komunitné organizácie a verejno-súkromné partnerstvá.
V Slovenskej republike je správou prostriedkov z Fondu počiatočného kapitálu poverený Národný kontaktný bod, úrad vlády. Tento orgán definoval okruh subjektov pôsobiacich v Slovenskej republike, ktoré sa môžu uchádzať o pridelenie prostriedkov z týchto finančných mechanizmov. Avšak kritériá, ako boli pôvodne určené poskytovateľmi prostriedkov, z neznámych dôvodov zmenil, čím sa okruh oprávnených subjektov zúžil. Medzi explicitne vymenovanými mimovládnymi organizáciami, ktoré sa v Slovenskej republike považujú za oprávnených žiadateľov o nenávratný finančný príspevok, sú občianske združenia, nadácie, neziskové organizácie poskytujúce všeobecne prospešné služby, neinvestičné fondy a inštitúcie zriadené osobitným zákonom, ktoré nie sú založené za účelom podnikania alebo dosahovania zisku. Teda medzi oprávnených žiadateľov definovaných výzvou neboli zahrnuté napríklad organizácie zriadené cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ako ich účelové zariadenia.
Pán premiér, odpovedzte mi na otázku, prečo boli v Slovenskej republike kritériá určené poskytovateľom prostriedkov pozmenené tým spôsobom, že z okruhu oprávnených žiadateľov sú vylúčené organizácie zriadené cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Mám na mysli napríklad charitu, teda subjekt, ktorý má zhodnú registrovanú náplň činnosti ako niektorý z oprávnených žiadateľov. Charita má v Slovenskej republike tradíciu, vybudovanú sieť pracovísk kvalifikovaným personálom a jej prínos pre spoločnosť v rovine sociálnych, zdravotníckych, charitatívnych služieb je overená stáročiami.
Prečo Národný kontaktný bod, úrad vlády, pristupuje k týmto organizáciám a náboženským spoločnostiam diskriminačne? Namiesto spoľahlivého a osvedčeného partnera sú bez racionálnych dôvodov aj zmenou podmienok pre poskytovanie zdrojov uprednostňované rôzne účelovo a často jednorázovo vytvárané subjekty, ktoré objektívne nie sú trvalo udržateľné alebo sa udržiavajú iba určitý čas za účelom čerpania a vyúčtovania fondov.
Charita je už niekoľko rokov cieľavedome a systematicky vytláčaná na perifériu, je nútená postupne znižovať personál, obmedzovať služby klientom. Je to snáď zámerom štátnych orgánov? Preto vás, pán premiér, žiadam o bezodkladné odstránenie diskriminačných obmedzení, ktoré znemožňujú prístup organizácií zriadených ako účelové zariadenia cirkví a náboženských spoločností k prostriedkom z Fondu počiatočného kapitálu v rámci finančného mechanizmu európskeho hospodárskeho priestoru a nórskeho finančného mechanizmu. Je spravodlivé, aby sa aj v Slovenskej republike v plnom rozsahu a bez umelo vytvorených obmedzení vzťahovali na oprávnené subjekty rovnaké kritériá, ako ich určili poskytovatelia prostriedkov, podobne ako je to v ostatných krajinách využívajúcich túto pomoc. Žiadam vás tiež o to, aby v primeranom náhradnom termíne vypísanom pre horeuvedené subjekty Národným kontaktným bodom, Úradom vlády Slovenskej republiky boli ich žiadosti akceptované a následne objektívne posudzované.
Ďalej prosím ešte o pozornosť krátko na interpeláciu na pána ministra zdravotníctva.
Vážený pán minister zdravotníctva, prečo opäť nie je v nariadení vlády vo verejnej minimálnej sieti zaradený mobilný hospic, ktorý je definovaný v zákone o poskytovateľoch ako zdravotnícke zariadenie? Žiadam vás, pán minister, aby ste tento typ zdravotníckeho zariadenia zaradili do minimálnej siete.
Ďakujem vám za pozornosť.
M. Číž, podpredseda NR SR: Skončili ste, pani poslankyňa? Ďakujem pekne.
Ako ďalší v bode interpelácie, písomne prihlásený, vystúpi Imre Andruskó.
Pán poslanec, máte slovo.
I. Andruskó, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán podpredseda, milé kolegyne, vážení kolegovia, vážení prítomní, interpelácia ministrovi obrany Slovenskej republiky.
Vážený pán minister, podľa rozhodnutia ministerstva obrany získala firma Ikores miliardovú zákazku na výstavbu vojenského archívu, pričom ministerstvo nechce zverejniť konkrétne dôvody, prečo nevypísalo bežnú verejnú súťaž. Podľa neho výstavba vojenského archívu patrí pod utajované skutočnosti stupňa tajné, v skutočnosti však rozkaz ministra obrany z roku 2004, ktorým sa určuje, čo je utajovaná skutočnosť a o aký stupeň utajenia ide, stupeň tajné v súvislosti s ochranou budov nespomína.
Z uvedeného dôvodu interpelujem ministra obrany Slovenskej republiky s nasledujúcou otázkou. Aké úlohy, resp. ktoré časti stavby tvoria utajené skutočnosti pri výstavbe vojenského archívu?
Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec.
Ako ďalší vystúpi s interpeláciou pán poslanec Viliam Novotný. Má slovo.
V. Novotný, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, no som trošku v pomykove, či mám vystúpiť s interpeláciou, pretože by som rád interpeloval ministra zdravotníctva Slovenskej republiky, ktorý, žiaľ, nie je prítomný v sále, ale s tým by som sa ešte nejako vyrovnal, zrejme má vážne pracovné povinnosti, aj keď rokovací poriadok hovorí o tom, že má byť prítomný v bode hodina otázok aj v bode interpelácie, ale tu nie je prítomný žiadny člen vlády Slovenskej republiky. Vážený pán podpredseda, koho mám interpelovať? List som mu mohol napísať aj bez toho, aby som vystúpil v Národnej rade. (Potlesk.)
Navrhujem, aby ste prerušili rokovanie a zabezpečili účasť aspoň jedného člena vlády, ktorý by mal sedieť v tejto miestnosti, lebo ja naozaj nemôžem interpelovať prázdnu snemovňu. To mám kolegov interpelovať? (Ruch v sále a potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, pán poslanec, som rád, že sa splnila vaša základná a ešte nie celkom uspokojujúca poznámka. Takže člena vlády máte, ak teda máte základný priestor pre vyslovenie interpelácie. Zároveň by som poprosil všetkých členov vlády, ktorí sú prítomní v sále, aby sa dostavili na bod interpelácie. V danom prípade by som poprosil, ak je prítomný pán minister Valentovič.
V. Novotný, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážený pán minister zdravotníctva, vo svojom vystúpení v bode interpelácie by som chcel interpelovať pána ministra zdravotníctva Ivana Valentoviča.
Vážený pán minister, interpelujem vás vo veci návrhu nariadenia vlády Slovenskej republiky o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti. Na úvod mi dovoľte, aby som sa úprimne poďakoval úradníkom, expertom ministerstva zdravotníctva a vašim poradcom a osobne aj vám, pán minister, že ste konečne odišli od nezmyselných zámerov administratívno-byrokratického rušenia nemocníc, o ktorých ste uvažovali vo všetkých vašich správach, ktoré prerokovala vlády Slovenskej republiky, resp. Národná rada Slovenskej republiky na jar tohto roku. Zvlášť mám na mysli správu o pripravovanej reštrukturalizácii siete zdravotníckych zariadení, ktorú vláda vzala na vedomie vo februári 2007 a správu o stave optimalizácie siete zdravotníckych zariadení, o ktorej vláda Slovenskej republiky nakoniec ani nerokovala.
Chcem povedať, že je nesporné a SDKÚ - DS vždy tvrdila, že máme na Slovensku väčšiu kapacitu lôžok, ako reálne potrebujeme. Podľa ministerských jarných správ a prepočtov nepotrebujeme 6 200 lôžok. Podľa aktuálneho návrhu nariadenia vlády nepotrebujeme len niečo vyše 3 000 lôžok. Podľa názoru SDKÚ - DS by sme v počte lôžok ponechaných vo verejnej minimálnej sieti mohli byť aj odvážnejší. V tomto ale spor medzi nami nebol. Líšili sme sa v spôsobe riešenia tohto problému.
SDKÚ - DS chcela postupovať v zmysle reformného, aj dnes platného zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti a určiť verejnú minimálnu sieť, teda najmenší možný počet lôžok a ambulancií potrebných v tom-ktorom regióne, ktoré sú zdravotné poisťovne povinné zazmluvniť a to tak, aby sa nezhoršila dostupnosť zdravotnej starostlivosti. Ostatné zdravotnícke kapacity ponechať vo verejnej sieti s tým, že zdravotné poisťovne s nimi uzatvoria zmluvy podľa potreby. Poskytovatelia zdravotnej starostlivosti budú medzi sebou súťažiť na základe kvality a ceny a ponúkať svoje služby pacientom a zdravotným poisťovniam. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou bude dohliadať, aby zdravotné poisťovne zazmluvnili celú verejnú minimálnu sieť, ale aj aby objednali dostatok zdravotnej starostlivosti pre svojich poistencov. Tak to bolo vymyslené v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, ktoré táto snemovňa schválila ešte v roku 2004. Je to jeden z reformných zákonov a mali sme za to, že toto je najlepší model a najlepší spôsob riešenia väčšej kapacity poskytovateľov zdravotnej starostlivosti, než ktorú reálne na Slovensku potrebujeme.
Musím úprimne priznať, že keď som si prečítal návrh nariadenia vlády Slovenskej republiky o verejnej minimálnej sieti poskytovateľov zdravotnej starostlivosti z dielne ministerstva zdravotníctva, bol som podobne ako odborná verejnosť milo prekvapený. Aspoň vo veci lôžok prestali experimenty a vrátili sme sa k filozofii reformných zákonov. Napriek tomu neduhy predchádzajúceho obdobia experimentovania so sieťou sa prejavili aj v tomto návrhu a o tom chcem hovoriť.
Nemám žiadne výhrady voči prílohe č. 4 navrhovaného nariadenia, ktorá určuje minimálnu sieť pre lôžka poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti v príslušných špecializačných odboroch pre jednotlivé regióny. Aj keď iste môžeme diskutovať o tom, či v tej-ktorej špecializácii nemalo byť viac alebo menej lôžok, to je už vaša zodpovednosť a kompetencia, pán minister, filozofia je ale reformná a správna. Viem sa zmieriť aj s prílohou č. 6 - Zoznam poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú špecializovanú zdravotnú starostlivosť. Ostáva však naďalej diskutabilné, či vôbec vymenovanie nemocníc poskytujúcich špecializovanú zdravotnú starostlivosť je potrebné, ak máme v prílohe č. 4 určené, koľko lôžok tej-ktorej špecializácie má byť v tom-ktorom regióne. Ďalej by som to ja osobne nechal na zdravotné poisťovne, aby si u konkrétnych poskytovateľov zazmluvnili lôžka podľa kvality a ceny.
Rozumiem však tomu, že tzv. koncové všeobecné nemocnice a špecializované nemocnice v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu chce ministerstvo zdravotníctva s určitosťou zazmluvniť a ponechať vo verejnej minimálnej sieti, s prižmúrením jedného oka sa tomu dá rozumieť.
Príloha č. 5 - Zoznam poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti na zabezpečenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti však otvára veľa otáznikov. Sporná je nielen filozofia, ale aj výber poskytovateľov. Pán minister, načo potrebujete túto prílohu, ak vlastne všetky tzv. koncové všeobecné nemocnice, ktoré poskytujú aj špecializovanú zdravotnú starostlivosť, sú uvedené ako v tomto zozname, tak aj v zozname poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorí poskytujú špecializovanú zdravotnú starostlivosť? Teda nemocnice v zriaďovateľskej pôsobnosti štátu ste ošetrili ako dobrý gazda a dali ste im istotu zazmluvnenia. Načo ste vytypovali ďalšie všeobecné nemocnice na poskytovanie neodkladnej starostlivosti? Akonáhle ste napísali 42 nemocníc a vytvorili ste akýsi zoznam vyvolených, vyvolalo to obrovskú nespokojnosť tých, ktorí sa do tohto zoznamu nedostali.
V predkladacej správe k nariadeniu vlády uvádzate kritériá, podľa ktorých ste tieto nemocnice vybrali. Teda, že musia mať 10 špecializovaných, vami vymenovaných pracovísk a časovú dostupnosť vozidlom záchrannej zdravotnej služby do 30 minút. Podľa môjho názoru však kritériom bolo hlavne to, že ide o nemocnice v zriaďovateľskej pôsobnosti VÚC a tak zrejme župani, politicky blízki vláde, by to asi neuniesli, ak by v zozname svoje nemocnice nemali. Problém je, že ak dáte do verejnej minimálnej siete, aj keď z dobrých pohnútok, menovite určenú väčšiu polovicu poskytovateľov 42 zo 73, tak druhá polovica sa právom pýta, prečo tam nie je a sme tam, kde sme boli, keď sme prerokovali správy.
Kritérium časovej dostupnosti 30 minút vozidlom záchrannej zdravotnej služby, ako aj spektra poskytovanej zdravotnej starostlivosti, čiže by to mali byť 10-odborové nemocnice, bývalé dvojky, tiež kríva na obe nohy. Aby som to demonštroval nielen mojím názorom, ale aj dvoma konkrétnymi príkladmi.
Dostal som list od riaditeľa nemocnice MUDr. Vojtecha Alexandra v Kežmarku, neziskovej organizácie, v ktorom sa okrem iného píše: "Rád by som pripomenul, že naše zdravotnícke zariadenie zabezpečuje starostlivosť pre 65-tisícovú mimoriadne geograficky náročnú oblasť. Ani v súčasnej dobe nie je možné zabezpečiť dosažiteľnosť do 30 minút." Teda vaša podmienka, že každá nemocnica, teda sieť má byť postavená tak, aby dosiahnuteľnosť bola do 30 minút, tu už kríva. "Hromadnou dopravou", píše riaditeľ, "zo Zamaguria to predstavuje viac než 60 minút, z Javoriny 70 minút. V zimných mesiacoch je to takmer o 50 % dlhšia doba."
A teraz sme pri merite veci. Vozidlá záchrannej služby majú problém dosiahnuť časy pod 40 minút, aby došli vôbec do nemocnice v Kežmarku. Nehovoriac o tom, že keby nebola zazmluvnená a nebola vo verejnej minimálnej sieti, autá s pacientmi by museli pokračovať ďalej až do Popradu a vzdialenosť medzi Popradom a Kežmarkom, keď to poznáte, je bežne 25 min. A tu sa ďalej píše, koľkým pacientom poskytuje toto zdravotnícke zariadenie služby. Čiže napríklad nemocnica v Kežmarku podľa kritéria časovej dostupnosti vo verejnej minimálnej sieti mala byť zaradená, pretože pacientom z Javoriny a zo Zamaguria sa vzdiali zdravotná starostlivosť, aj neodkladná zdravotná starostlivosť, na viac ako 30 minút.
A aby som uviedol aj iný príklad, ten je ešte krajší a ešte krajšie ukazuje, že vami vytypované nemocnice nespĺňajú - niektoré nespĺňajú, niektoré spĺňajú - kritériá, je príklad z mesta Šahy. Dostal som list od primátora mesta Šahy pána Lövyho, ktorý ho poslal aj vám, pán minister, v ktorom sa okrem iného píše: "Naša nemocnica v súčasnosti zabezpečuje akútnu a neodkladnú zdravotnícku službu pre 30-tisícovú spádovú oblasť. Naša všeobecná nemocnica s poliklinikou Šahy spĺňa k dnešnému dňu väčšinu kritérií nariadenia vlády o verejnej minimálnej sieti pre neodkladnú zdravotnú starostlivosť. Na zabezpečenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti je všeobecná nemocnica s poliklinikou Šahy n. o. vybavená." A keď som si to dobre prečítal, tak spĺňa všetky kritériá, všetkých 10 modalít zdravotnej starostlivosti, o ktorých v nariadení vlády píšete, že je nevyhnutné, aby takéto zdravotnícke zariadenie malo. Áno, nemá ešte urgentný príjem, ale mal by byť dokončený do konca tohto roka a ďalej nemá CT pracovisko, ale k 1. 1. 2008 by malo byť hotové. A vo vašom nariadení vlády sa píše, že stačí, ak chýbajúce oddelenia príslušné nemocnice dobudujú do 1. 1. 2010, čiže Šahy to vedia splniť. Prečo teda nie sú vo verejnej minimálnej sieti?
Ale ďalej sa tu píše, že: "Vynechaním šahanskej nemocnice zo zoznamu minimálnej verejnej siete pre neodkladnú starostlivosť by vzrástla geografická časová dostupnosť z niektorých obcí nášho regiónu na 45 až 50 minút". Ďalej sa píše, že: "Medzinárodná cesta E 77 cez hraničný priechod Šahy, na ktorej je vysoký počet dopravných nehôd, by nebola pokrytá neodkladnou zdravotnou starostlivosťou na úseku až do Zvolena 80 km, teda nebola by zabezpečená do 30 minút." Sú tu ďalšie argumenty, takže nejdem vás s tým zabávať, nejdem vám čítať list, zrejme ho máte aj vy na ministerstve zdravotníctva, keďže ho pán primátor poslal aj vám. Ale napríklad šahanská nemocnica je krásnym príkladom toho, že by spĺňala, ak by bola politická vôľa kritériá na zaradenie do zoznamu nemocníc, ktoré majú poskytovať neodkladnú zdravotnú starostlivosť.
Skutočnosť, že po tom, čo návrh nariadenia vlády uzrel svetlo sveta, boli predovšetkým do tohto zoznamu poskytovateľov neodkladnej zdravotnej starostlivosti dopisované nemocnice už na základe lobingu a politického tlaku, alebo ich časti napríklad ďalšie oddelenia 1. súkromnej nemocnice Šaca, a. s. v Košiciach, robí z celého zámeru blamáž.
Ďalším problémom je, že, pán minister, určujete termín 1. 1. 2010, dokedy majú nemocnice zaradené, teda už vybraté do verejnej minimálnej siete, dobudovať chýbajúce oddelenia, teda nespĺňajú tie podmienky, ktoré by mali spĺňať, bez toho, aby ste kvantifikovali, koľko to bude stáť a hlavne povedali, z akých prostriedkov majú vybudovať tieto oddelenia.
Pán minister, žiadam vás o odpoveď na moje otázky, prečítam ich ešte raz.
Po prvé, podľa akého kľúča ste vyberali nemocnice do zoznamu poskytovateľov ústavnej zdravotnej starostlivosti na zabezpečenie neodkladnej zdravotnej starostlivosti, keď kritériá uvedené v návrhu nariadenia zjavne niektoré nemocnice splnili a nie sú v zozname, a niektoré nesplnili, lebo potrebujú dobudovať oddelenia a sú v zozname? Pán minister, nebolo by lepšie, keby z hľadiska súťaže medzi poskytovateľmi ste nechali vo verejnej minimálnej sieti len koncové nemocnice a ostatných by ste nechali súťažiť? Pán minister, nemyslite si, že ak by ste ponechali koncové nemocnice vo verejnej minimálnej sieti, určili počty lôžok vo verejnej minimálnej sieti a neurčovali menovite nemocnice, ktoré musia byť zazmluvnené, výrazne by ste znížili lobistické vplyvy? Z akých prostriedkov majú nemocnice postaviť a vybaviť nové oddelenia a koľko to bude stáť? Pán minister, nemyslíte si teda, že vaše tvrdenia o šetrení po schválení tohto nariadenia sú zavádzajúce?
Ďakujem za pozornosť.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ako ďalším je v bode interpelácie prihlásený pán poslanec Mikloško. Má slovo.
F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, podávam tri interpelácie, ktoré s dovolením teraz tu prečítam.
Moja prvá interpelácia je na predsedu vlády Slovenskej republiky Roberta Fica.
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, dňa 3. augusta 2007 ste navštívili Maticu slovenskú v Martine, kde ste svojím slávnostným príhovorom otvorili Matičné slávnosti 2007. Váš slávnostný prejav uverejnili Slovenské národné noviny 14. 8. 2007 č. 16/2007 str. 2. V tomto príhovore opisujete ako, citát: "Ponovembroví demokrati prišili v marci 1992 so šrobovákmi v rukách, slobodne a demokraticky" koniec citátu, demontovať, teda odstraňovať z výstavy nezávislej literatúry exponát predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša. A ešte ste dodali: "Nechtiac si pripomíname 15. výročie tejto trestnej výpravy." A potom ste, pán predseda vlády, povedali: "Ako predseda slovenskej vlády považujem za svoju morálnu povinnosť, aby som sa za tieto príkoria vedeniu výboru, aj spolkovému hnutiu Matice slovenskej verejne ospravedlnil."
Vážený pán predseda vlády, v marci 1992 sme skutočne viacerí navštívili, a ja som bol tiež medzi nimi, výstavu nezávislej literatúry v budove Matice slovenskej v Martine, ale demontovali nie exponáty predsedu Matice slovenskej Jozefa Markuša, ale demontovali sme svoje exponáty. Tomuto nášmu kroku predchádzal list správcu Matice slovenskej, ktorý podpísalo 16 signatárov: Ivan Hoffmann, František Mikloško, Martin Šimečka, Jozef Jablonický, Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, Ján Langoš, Rudolf Sýkora, Milan Habada, Albert Marenčin, Juraj Meliš, Martin Lauko, Miroslav Kusý, Desana Tatarková za Dominika Tatarku, Július Vanovič, Pavel Hrúz.
V prvej časti tohto listu sme uviedli niektoré citáty z knihy Jozefa Markuša, ktorá vyšla oficiálne v roku 1987. A potom sme napísali, citát: " Vážený pán správca Matice slovenskej, akiste uznáte, že nami uvedené citáty svedčia o tom, že zaradenie Jozefa Markuša na túto výstavu je nepatričné. Prosíme vás preto, aby ste vyňali z výstavy exponáty zaraďujúce pána Jozefa Markuša do nezávislej disidentskej literatúry. V opačnom prípade vás musíme požiadať, aby ste po 7. marci 1992 stiahli z výstavy všetky exponáty týkajúce sa našej účasti na tvorbe nezávislej disidentskej literatúry v rokoch 1969 až 1989." Pretože zo strany správcu Matice slovenskej k tomu nedošlo, naše exponáty sme z výstavy stiahli sami.
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, vaše posunutie, že sme odstraňovali exponáty Jozefa Markuša z výstavy nezávislej literatúry namiesto toho, že sme si demontovali z výstavy naše vlastné exponáty, sú hodné Rádia Jerevan z čias komunizmu a nie sú hodné predsedu vlády Slovenskej republiky v roku 2007. Vaše nepravdivé tvrdenia o trestnej výprave ponovembrových demokratov sa týkajú ľudí, ktorých mená som tu citoval a ktoré vám nemusím snáď predstavovať. Sú to všetko ľudia, ktorí za slobodu a demokraciu platili v živote dlhoročným väzením alebo násilným umlčaním v oblasti umenia a vedy.
Pán predseda vlády, žiadam vás, aby ste sa po vašom ospravedlnení Matici slovenskej ospravedlnili všetkým signatárom listu, zvlášť tým, ktorí boli v Martine osobne prítomní, pretože ste ich na verejnosti nepravdivo osočili.
Moja druhá interpelácia je adresovaná predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi.
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, nedávno ste sa zúčastnili na oslave 50. výročia slovenského zbrojárstva v Dubnici n/Váhom. Na tomto stretnutí ste označili bývalého prezidenta Václava Havla za "naivného a slobodomyšlienkárskeho experimentátora", to je váš citát, a oživili ste mýtus o jeho podiele na zničení nášho zbrojárskeho priemyslu. Povedali ste, citát: "Začalo platiť, že výrobky slovenskej zbrojovky boli antihumánne a vražedné, ale výrobky českých, amerických a iných zbrojoviek slúžili posvätnej obrane demokracie. Taká bola pravda v 90. rokoch", koniec citátu. Po týchto slovách ste si vyslúžili búrlivý potlesk.
Pán predseda vlády, nehovorili ste pravdu. Je možné, že vám je to jedno, hlavná vec, že vám ľudia tlieskajú. Pravda o zbrojárskom priemysle na Slovensku je taká, že ju nestlmil Václav Havel, ale komunistická moc pred novembrom 1989. V druhej polovici 80. rokov predsedníctvo ÚV KSČ i vláda ČSSR prijímali opatrenia na využitie uvoľnených kapacít špeciálnej výroby a utlmovanie zbrojárskeho priemyslu. Vzhľadom na vývoj situácie rozhodla vláda ČSSR v septembri 1989 o útlme výroby tankov a jej ukončení v priebehu roku 1990. Václav Havel mal v tomto období pacifistické reči o zrušení zbrojárskeho priemyslu, tie reči však nikoho nezaväzovali a najmä nezaväzovali vlády - federálnu, českú, slovenskú.
Adamcova vláda prijala uznesenie o utlmení výroby ťažkej zbrojárskej techniky na základe toho, že túto techniku nemá kto odoberať tak, aby ju zároveň aj zaplatil. Ťažké zbrojárske podniky na Slovensku boli rozšírené v 70. rokoch, kedy ich výrobky, najmä tanky a obrnené transportéry odoberala Československá armáda, armády Varšavskej zmluvy, aspoň niektoré súčiastky, a viaceré arabské štáty. Arabské štáty približne do konca 70. rokov platili za odobrané zbrane, ale v 80. rokoch už zbrane odoberali, ale platiť prestali. Mimochodom, tak vznikli veľké pohľadávky, ktoré máme doteraz voči Alžírsku, Iraku, Líbyi a ďalším štátom. Československá armáda a armády Varšavskej zmluvy taktiež nemali peniaze a nepotrebovali také množstvo zbraní, aké tie závody vyrábali.
Čalfova vláda stála pred problémom, ako dať zbrojárskym závodom na Slovensku objednávky. Mimochodom na dodávky zbraní, najmä ťažkých zbraní, je potrebný aj medzinárodný súhlas. Tým, že odberateľmi zbraní mohli byť azda iba arabské štáty, ktoré ich potenciálne použili proti Izraelu, bola by tá otázka neobyčajne citlivá. Práve vďaka pádu komunistického režimu a nastolením demokratickej vlády ČSFR sa vytvorili podmienky na získanie medzinárodného súhlasu, konkrétne súhlasu Spojených štátov a Izraela alebo aspoň nie námietky týchto štátov na dodávky ťažkých zbraní arabským štátom. Manažéri zbrojárskych podnikov, samozrejme, poznali svojich potenciálnych zákazníkov a usilovali sa o získanie objednávok. Vďaka spojenému úsiliu manažérov, podnikov a politickej podpore aj federálnej vlády sa podarilo získať asi tak v roku 1991 objednávku od Sýrie na dodávku asi 200 tankov. Žiadna komunistická vláda by toho nebola schopná, pretože medzinárodné spoločenstvo by sa na ňu vrhlo a perestrojkový Sovietsky zväz by ju už nebránil. Dosť na tom, dodávka tankov pre Sýriu znamenala vlastne zmenu uznesenia Adamcovej vlády o útlme ťažkej zbrojárskej výroby. Z objednávky pre Sýriu žili ZŤS Martin asi do roku 1996. Zbrojárska výroba v Čechách bola na drobné zbrane, pre ktoré sa ľahšie nachádzali zákazníci ako pre tanky a transportéry.
Zbrojárska výroba Varšavskej zmluvy bola navzájom prepojená tak, že na Slovensku sa vyrábali, povedzme, motory a pancierovanie, v Poľsku prevodovky a podobne. Po rozpade Varšavskej zmluvy a RVHP aj toto zreťazenie zbrojnej výroby sa rozpadlo, pretože nedostatok zákazníkov postihlo všetky bývalé komunistické krajiny. Ostatne po skončení studenej vojny došlo k zníženiu armád vo všetkých európskych krajinách, a to malo taktiež závažný dosah na zákazníkov ťažkých zbraní. Takáto bola pravda 90. rokov, aby som použil vaše slová, pán predseda vlády, v Dubnici nad Váhom, a nie taká, ako ste ju nepravdivo popísali. Zbrojársku výrobu na Slovensku ste zastavili vy, komunisti ešte pred rokom 1989.
Pán predseda vlády, využite najbližšiu príležitosť, aby ste sa všetkým dotknutým ospravedlnili, aby ste ako predseda vlády SR dali vaše výroky na pravú mieru.
A moja tretia interpelácia je dnes venovaná predsedovi vlády Slovenskej republiky Robertovi Ficovi.
Vážený pán predseda vlády Slovenskej republiky, už na spomínanom stretnutí s Maticou slovenskou v Martine 3. augusta 2007 ste v závere svojho príhovoru povedali: "Nezabúdajte na takých ľudí, ako bol Vladimír Mináč." Vážený pán predseda vlády, v jednom vašom rozhovore ste povedali, že ste si ani nevšimli, že bol november 1989. Ja mám pocit, že november 1989 ste si až príliš dobre všimli a prežívate to ako osobnú traumu až dodnes. Celá symbolika vašich prejavov a gest sa vracia a opiera o obdobie komunizmu. Vladimír Mečiar je toho prostým príkladom. Vladimír Mečiar je výrazným symbolom 40 rokov komunizmu na Slovensku. Symbolom nacionálneho, netolerantného a kariérneho komunizmu. Vladimír Mečiar... (Hlasy v pléne.) Vladimír Mináč, pardon, ospravedlňujem sa, ale pán... (Hlasy v sále.) To je tým, že pán Mečiar tu nesedí, takže potom mi stále chodí po rozume.
Opakujem teda odznovu. Vladimír Mináč je výrazným symbolom 40 rokov komunizmu na Slovensku. Symbolom nacionálneho, netolerantného a kariérneho komunizmu. Vladimír Mináč už v roku 1948 v časopise Bojovník napísal recenziu divadelnej hry Leopolda Laholu z pozície boja proti imperializmu. Začiatkom 50. rokov sa síce dostal na krátky čas do línie buržoáznych nacionalistov, ale rýchlo z tohto vlaku vyskočil a stal sa znovu súčasťou komunistickej nomenklatúry. Tu sa datuje aj jeho rozchod s Dominikom Tatarkom.
V roku 1967 na IV. zjazde československých spisovateľov sa postavil proti reformnému hnutiu v spisovateľskej obci. V roku 1968 odstúpil z redakčnej rady Kultúrneho života, ktorý zahrňoval reformných intelektuálov. V 70. rokoch nabehol plne na normalizačný prúd a bol jeho súčasťou a tvorcom. Bol členom normalizačného predsedníctva Zväzu slovenských spisovateľov a od roku 1974 predseda Matice slovenskej. Ako predseda Matice slovenskej napísal koncom 80. rokov grobiansky list Svetovému kongresu Slovákov, ktorý ho žiadal, aby Matica slovenská zorganizovala svetové stretnutie slovenskej mládeže na Slovensku. Jeho známy usvedčujúci článok z roku 1974 Alexandrovi Solženicynovi tu už nebudem ani spomínať.
Vladimír Mináč je symbolom dusného normalizačného komunizmu. A jeho ideologický koniec stojí naozaj za povšimnutie. 11. apríla 1993 dal Vladimír Mináč rozhovor Peter Halberdandovi vo švédskom časopise Svenska dagbladet. V tomto rozhovore povedal: "Ako komunista som zlyhal, ale ako Slovák stojím na okraji budúcnosti. Komunizmus padol, hor´ sa na národné témy." Tohto človeka ste zvečnili na Župnom námestí, tohto človeka dávate za vzor Slovákom a Slovensku. Pomáhal vám on riešiť vaše osobné problémy, pán predseda vlády?
V Martine ste spomenuli tiež Ladislava Novomeského, aby sa naňho nezabudlo. Ladislav Novomeský bol spolutvorcom komunistickej boľševickej éry v 40. rokoch. Potom ho mašinéria komunistickej zlovôle zomlela, čo je nám, samozrejme, ľúto. Po návrate z väzenia stál až do svojej smrti v zástupe Gustáva Husáka. To je druhý človek, ktorého nám dávate za vzor.
A dnešný vrchol vašej politiky symbolov je odhalenie pamätnej tabule 19. septembra 2007 Vladimírovi Clementisovi na budove Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky. Vladimír Clementis je strojca komunistickej zlovôle v Československu. V roku 1948 bol členom a tvorcom tzv. cirkevnej päťky, ktorá začala brutálne prenasledovanie všetkých veriacich v Československu. Potom ho komunistická mašinéria, ktorej bol tvorcom, samého zomlela.
Pán predseda vlády, začínate budovať symboly Slovenskej republiky, rehabilitujete pritom tvorcov komunizmu a jeho zla, čím si riešite osobný problém komunistu, ktorý vsadil svoju kariéru na túto ideológiu a 17. november ho zaskočil alebo nie, je jedno. Pustili ste sa do zápasu o výklad posledných dejín Slovenska a pustili ste sa do tohto zápasu z pozície komunistu. Chcem vám v tejto interpelácii povedať, že to nebudete mať ľahké. Pripomínam vám slová Andreja Hlinku: "Dovtedy budem pracovať a dovtedy budem žiť, kým z červeného Slovenska nebude Slovensko biele." Možno slovenským nacionalistom v SNS a HZDS to neprekáža, ale KDH to prekáža. Čakajú vás v tomto smere problémy.
Ďakujem. (Potlesk.)