M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. S faktickou poznámkou pani poslankyňa Vášáryová Magdaléna. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami na vystúpenie pána Berényiho.

A, pani poslankyňa, máte slovo.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Chcela by som podporiť vystúpenie pána poslanca Berényiho teraz v závere, keď hovoril, aby ste, pán minister, prehodnotili, či naozaj Národný konvent, to znamená dlhoročná diskusia medzi odborníkmi, záujemcami, ľuďmi, ktorí ovplyvňujú verejnú mienku, sa má presunúť do Banskej Bystrice. A posledný, ja som si to zistila, mám poslaneckú kanceláriu v Bystrici, sa zmenil na to, že dvaja profesori naháňali študentov, aby tam niekto vôbec bol, a potom diskutovali pol hodiny a potom to rozpustili. Toto nie je Národný konvent. A prosím, zvážte to, pretože si myslím, že všetky zmeny, ktoré sa dejú dnes v Európskej únii, sú také dôležité, že udržať dialóg s reprezentantmi občianskej spoločnosti, profesijných zväzov, rôznych záujemcov je mimoriadne dôležité.

A ešte, čakala som, čo povedia tri poslanecké kluby. Myslím si, že sme ešte o jednej veci nehovorili. Prečo by mal slovenský parlament podporiť znenie novej zmluvy? Ak naozaj vážne myslíme prioritu našej zahraničnej politiky, musíme podporiť európsku a k Európe smerujúcu Ukrajinu. Pokiaľ nevytvoríme nový legislatívny rámec v Európskej únii, môžeme zabudnúť na rozširovanie dialógu s našimi susedmi. A my intenzívny európsky dialóg s Ukrajinou veľmi potrebujeme na obranu našich vlastných záujmov.

Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán Berényi sa nehlási s faktickou poznámkou. On bol posledný, kto vystúpil za poslanecké kluby. A teraz ďalším písomne prihláseným je pán poslanec František Mikloško.

Pán poslanec, nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, dnes rokujeme o budúcej zmluve, ktorá bude doplnením Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva. Vieme dobre, že Európske spoločenstvo bolo založené v roku 1957, nedávno sme slávili 50 rokov, Európska únia bola konštituovaná Maastrichtskými dohodami z roku 1992. Európske spoločenstvo a Európska únia vznikli ako spoločenstvo hrdých demokratických krajín, ktoré majú vôľu vzájomne si dôverovať a spolupracovať. To je kľúčová, vnútorná, by som povedal, ústava týchto všetkých krajín, ktorá sa prejavuje nakoniec na mierovom spolunažívaní týchto krajín počas celej tej doby.

Myslím si, že diskusia o tejto zmluve je kľúčová, nenazýval by som ju len celkom obyčajnou zmluvou a myslím si, a teda, pokiaľ sa nemýlim, prvá zmluva o oceli bola v roku 1953, potom Spoločenstvo vzniklo v roku 1957, Maastricht v roku 1992. Myslím si, že keď dnes pozeráme niektoré mechanizmy tejto zmluvy, najmä mechanizmus prijímania a prípadného možného odporovania niektorým rozhodnutiam Európskej únie, tak je to dôležitý medzník, ktorý podľa mojej mienky dosť sa dotýka istých ústavných, by som povedal, rámcov.

Ak hovorím o tom, že Európska únia je spoločenstvom hrdých a sebavedomých a demokratických krajín, tak si myslím, že toto boli vždy aj podmienky, ktoré sa kládli a ktoré Európska únia k novým pristupujúcim krajinám nejakým spôsobom vysielala. Pamätáme sa na všetky signály, ktoré išli k nám, k Slovensku, pred rokom 2004, pred 1. májom 2004, a nakoniec teda potom došlo k prijatiu 1. mája 2004. Vidíme dnes, akým spôsobom dáva Európska únia akési podmienky Chorvátsku, Srbsku a ďalším krajinám, ktoré môžu byť nastupujúcimi krajinami, členskými krajinami, a zároveň ako ich povzbudzuje. Pretože byť členom Európskej únie znamená byť naozaj pokojnou, sebavedomou krajinou uznanou v okolí.

Hovorím to preto, lebo dnes sa chcem dotknúť toho, čo tu vlastne vo faktickej poznámke naznačila aj pani poslankyňa Vášáryová, chcem sa dotknúť postavenia Ukrajiny v celom tomto našom Spoločenstve, ktoré je strategickým partnerom Slovenska, ktoré má kľúčový význam pre akúkoľvek našu spoluprácu aj s Európskou úniou v budúcnosti a, dovoľujem si povedať, aj s Ruskom. Nakoniec vidno to na tom, že budujeme medzipohraničný styk, ktorý bude mať ďaleko miernejší, by som povedal, režim, ako sú normálne styky medzi krajinami a nekrajinami Európskej únie, otvárame pracovný trh, čo je veľmi dobré pre Ukrajinu, bol tu nedávno ukrajinský prezident Juščenko. Ukrajinu treba pozývať stále do Európskej únie, ale Ukrajine treba dať aj jej vlastné sebavedomie, ktoré bolo otrasené rokmi, keď žila v rámci Sovietskeho zväzu a keď bola viacnásobne a často, povedal by som, deptaná vo svojom vnútri a sebavedomí.

Z tohto dôvodu chcem dnes navrhnúť, aby sme ako signál, keď hovoríme o Európskej zmluve, ktorá bude naozaj kľúčovým dokumentom na ďalšie roky, pretože ťažko predpokladať, že do budúcnosti sa to bude nejakým spôsobom meniť, aby sme vydali signál aj k týmto našim susedom, o ktorých dúfame, či už z priateľských a, by som povedal, akýchsi normálne kmeňových dôvodov, alebo strategických, aby sme im dali signál, že s nimi rátame a že chceme, aby boli súčasťou, pokojnou a sebavedomou.

A preto navrhujem, aby sme prijali v rámci tohto bodu toto uznesenie. Uznesenie, ktoré sa bude týkať ukrajinského hladomoru, ktoré v najbližšom období slávi, najbližší mesiac, 75. výročie. Uznesenie by malo toto znenie: "Národná rada Slovenskej republiky, vedomá si, že hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933 bol vyvolaný totalitným politickým systémom na likvidáciu ukrajinských roľníkov, uznávajúc, že v mene historickej pravdy, demokratického smerovania Európskeho spoločenstva a budúceho predchádzania zločinom spáchaným v minulosti totalitným režimom, pokladá hladomor na Ukrajine v rokoch 1932 a 1933 za akt genocídy spáchaný Stalinovým totalitným režimom proti ukrajinskému národu, ktorého nevinnými obeťami sa stalo takmer 10 miliónov jeho príslušníkov."

Chcem k tomuto vyhláseniu, k tomuto uzneseniu povedať nasledovné: V rokoch 1932 až 1933 sa stalo od 7 do 10 miliónov ukrajinských roľníkov obeťami plánovaného hladu umelo vyvolaného totalitným politickým systémom. Cieľom hladomoru bola masová likvidácia ukrajinských roľníkov a v mene sovietizácie krajiny potlačenie akéhokoľvek odporu proti kolektivizácii. Tieto činy totalitného sovietskeho režimu majú podľa Konvencie OSN o predchádzaní a potrestaní zločinu genocídy zo dňa 9. decembra 1948 všetky znaky genocídy. Smerovanie Slovenskej republiky v rámci európskeho demokratického spoločenstva vyžaduje celospoločenské odsúdenie všetkých politických prejavov totalitného zmýšľania a činov vrátane tých, ku ktorým došlo pred 75 rokmi v susednej Ukrajine. Aby sa v budúcnosti predišlo podobným zločinom, je nevyhnutné uvedomiť si skutočné príčiny tragédie ukrajinského národa pred 75 rokmi a uznať historickú pravdu, ktorú takmer polstoročie utajovali otvorení aj tajní prívrženci stalinizmu.

Vzhľadom na úlohu a postavenie Národnej rady Slovenskej republiky pri budovaní modernej demokratickej štátnosti Slovenskej republiky má veľký význam verejné vyjadrenie postoja k jednému z najhrôzostrašnejších zločinov spáchaných stalinským režimom. Deklarácia alebo uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky o uznaní hladomoru rokov 1932 a 1933 na Ukrajine za genocídu je prejavom nášho stotožnenia s Rezolúciou č. 1481 z roku 2006 Parlamentného zhromaždenia Rady Európy o nevyhnutnosti medzinárodného odsúdenia zločinov totalitných komunistických režimov, ktorá uvádza, citát: "Medzinárodné spoločenstvo má morálnu povinnosť vyjadriť bezodkladné jasné stanovisko týkajúce sa zločinov spáchaných totalitnými komunistickými režimami." Hladomor rokov 1932 až 1933 uznali za genocídu parlamenty desiatich krajín: Austrálie, Argentíny, Gruzínska, Estónska, Talianska, Litvy, Kanady, Poľska, USA, Maďarska. Čiže vyjadrili svoj postoj k tomuto hanebnému činu.

Kolegyne a kolegovia, vyzývam vás, aby sme urobili tento krok, ktorý bude veľkým krokom k porozumeniu s našimi susedmi a k ďalšiemu otváraniu sa Európskej únie podľa princípu Európskej zmluvy, o ktorej teraz diskutujeme.

Ďakujem. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Dúfam, že ste, pán poslanec, ocenili, že som vás neprerušil pri predkladaní tohto návrhu uznesenia, pretože rokujeme o Reformnej zmluve pre Európu. S faktickou poznámkou sa neprihlásil nikto. Teraz má slovo pán poslanec Rudolf Bauer, ktorý je posledný písomne prihlásený do rozpravy. Po jeho vystúpení a po prípadných faktických poznámkach sa budú môcť poslanci prihlásiť ústne.

Pán poslanec, nech sa páči.

R. Bauer, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda Národnej rady, za slovo. Dámy a páni, vážený pán minister, dovoľte, aby som sa vo svojom vystúpení zameral iba na jeden problém navrhovanej Reformnej zmluvy, hoci tých problémov spojených s Reformnou zmluvou je, samozrejme, viacej. Napríklad prichádzame o suverenitu. Tento štát, občania, ktorí sú jej vlastníkmi, strácajú moc na úkor Bruselu, a to bez referenda. V tejto veci niet podstatnej zmeny medzi návrhom Európskej ústavy a tzv. Reformnej zmluvy. Všetky zmeny sa sústredili na vonkajšie znaky, hlavne názvy, prípadne ornamenty, ako sú hymna a podobne.

Ja sa ale pýtam, robí štát štátom názov? Robí ústavu ústavou jej názov? Keby sme náš štát nazvali krajinou, znamenalo by to, že by už nešlo o štát? Samozrejme, že nie. Keby sme našu ústavu nazvali napríklad prvým alebo základným zákonom s rovnakým obsahom, už by to nebola ústava? Samozrejme, že bola. Tak ako je ústavou nemecká ústava bez ohľadu na názov. Tak ako bola podľa môjho názoru ústavou tzv. Európska ústavná zmluva a tak ako je de facto ňou aj dnešná Reformná zmluva.

Ale k problému, o ktorom chcem hovoriť, je ním charta. Charta základných práv je problém. Vedia to Angličania, vedia to Poliaci, vedia to Íri, mali by sme to vedieť aj my. Na túto tému si dovolím povedať dve poznámky. Prvou je vysvetlenie, prečo považujem chartu za taký vážny problém, a druhou bude zdôvodnenie, prečo by sa mala Slovenská vláda pridať k už vzneseným výhradám a pripojiť na samite svoje výhrady v podobe tzv. protokolu alebo aspoň jednostrannej deklarácie, ako navrhoval pán kolega Fronc.

Prečo je charta taký problém? Mohol by som hovoriť vlastne o problémoch dvoch, o ľudských právach a sociálnych právach. Viac sa budem venovať tým prvým, ale myslím si, že zástancom slobody a slobodného trhu sú zrejmé aj ohrozenia, ktoré plynú zo sociálnych práv. Charta práv je ich plná, a preto napríklad Angličania, ktorí si ctia svoje tradície, a podotýkam, že v Británii vládne ľavica, prikladajú k charte výhradu. Európa rieši vnútorný problém, pre jedných je príliš liberálna, neoliberálna, pre iných socialistická. Zdá sa, že nájsť odpoveď, kompromis, s ktorým budú súhlasiť všetci, je nemožné. Napokon, vždy to len zvyšuje napätie. Riešenie je iné. Ponechať na štáty, na ich vlády a obyvateľov, akú sociálnu politiku si želajú. Nech rozhodnú sami. To nie je ani obrana trhu, ani obrana socializmu. Je to obrana demokracie.

A rovnaký princíp, ktorý platí pri sociálnych právach, platí aj pri ľudských právach. Domnievam sa, že kľúčom k pochopeniu je odpoveď na jednoduchú otázku. Prečo vlastne Únia potrebuje kodifikovať vlastné práva? Prečo potrebuje nový dokument? Prečo nestačia doterajšie európske dohovory? Napokon členmi Európskej únie sú len demokratické štáty. Všetci, ktorí sme vo vnútri, sme museli dodržiavať a ctiť ľudské práva na papieri aj v živote. Tak prečo sa Únia chce správať ako ďalší štát a kodifikovať si vlastné práva? Azda sa ľudské práva za posledných 50 rokov zmenili? A to je, domnievam sa, koreň veci. My, ktorí veríme v nemennosť ľudskej prirodzenosti, sme presvedčení, že ľudské práva sa nezmenili a nemenia. Vidíme však, že sa mení ich výklad. Zápasí sa o ich hranice, o definície donedávna samozrejmých vecí.

Pápež Benedikt XVI. túto mentalitu, túto kultúru nazýva "diktatúrou relativizmu". Príkladov sú tisíce. Najmä na Západe. Americký mysliteľ a bývalý sudca Robert Bork v tomto kontexte hovorí, že Spojeným štátom americkým vládne v posledných desaťročiach tzv. americká choroba. Je to forma tyranie menšiny, namiesto ľudí, namiesto ich kongresmanov a prezidenta vládne v mnohých otázkach americký Najvyšší súd a vládne zle. Namiesto ochrany práv prirodzené práva porušuje. Preto sa otázka voľby a menovania sudcov amerického Ústavného súdu tak spolitizovala. Mnohí z nich sa totiž začali správať ako politici a rozhodovať o tom, čo im neprináležalo. Tomuto problému sa tiež hovorí "súdny aktivizmus".

A ako vidíme z Ameriky, súdny aktivizmus môže byť vážny problém. Vezmime si právo na potrat. Hoci sa o legalizácii potratov v americkom Kongrese nikdy nehlasovalo, "právo na potrat" je v Amerike chápané a aplikované širšie ako v Európe. Ešte donedávna práve na základe rozhodnutia súdu bolo dokonca možné potrat vykonať aj tesne pred narodením, hoci v deviatom mesiaci. Táto obzvlášť brutálna vražedná technika sa nazývala potrat čiastočným narodením. Americkí politici to nedokázali zmeniť. Pravica musela vymenovať nových sudcov a až oni dokázali toto bezprávie postaviť mimo zákona. Tak vyzerá súdny aktivizmus v praxi. Súdy svojvoľne vykladajú texty ústav a vytvárajú nové a nové "práva".

Prečo to spomínam? Pretože Európa sa schválením charty práv hodlá vydať na rovnakú cestu a opakovať americké chyby. Otvoriť dvere súdnemu aktivizmu. Preto a len preto je celá charta potrebná.

Vrátim sa k otázke vyššie. Zmenili sa ľudské práva za posledných päťdesiat rokov? Zdá sa, že pre autorov ústavy a najmä charty práv sa zmenili. Som presvedčený, že charta práv v navrhovanej podobe predstavuje trójskeho koňa revolučnej ľavice. Náš bývalý kolega, poslanec tejto snemovne, v minulom období komunista Karol Ondriaš raz povedal: "Charta je prepísaný program Komunistickej strany. Chýba mi v nej len jeden článok, ten o vedúcej úlohe strany." Myslím si, že sa veľmi nemýlil. Zápas o chartu je zápasom o budúcu podobu Európy, a teda o budúcu podobu Slovenska.

Pri svojom rozhodovaní môžeme vidieť skúsenosti iných, najmä spomínanej Severnej Ameriky. Napríklad Návrh dodatku k Ústave Spojených štátov amerických chrániaceho definíciu manželstva nechce brániť definíciu manželstva v celej americkej únii, chce len ubrániť päťdesiatim štátom ich právomoc rozhodnúť tak, aby to nebolo protiústavné. Chce brániť, povedané európskym slovníkom, suverenitu členských štátov, nič viac. Podobne je to s ďalšími, najmä kultúrno-etickými otázkami.

Prečo dnes Európa chce robiť opak? Prečo by sme mali opakovať americké chyby? Európa ani Európska únia chartu práv nepotrebujú. Členmi Únie sú len demokratické štáty, všetky majú svoje ústavy s hlavami o ľudských právach. Ak už Úniu považujeme za štát, rodiaci sa štátny zväzok, tak nech tento superštát pristúpi ako subjekt k už existujúcemu Európskemu dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Nikto tomu brániť nebude. (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Prepáčte, pán poslanec. Skúsim poprosiť všetkých, ktorí sú v rokovacej miestnosti, aby sa upokojili, aby sme sa navzájom tolerovali a hlavne počúvali. Ďakujem pekne.

R. Bauer, poslanec: Aj ja ďakujem, pán predsedajúci.

Po druhé. Prečo je potrebný protokol? Preto, aby sme neopakovali chyby iných, aby sme dobrovoľne neochoreli americkou chorobou, preto potrebujeme priložiť k Reformnej zmluve tzv. protokol alebo aspoň jednostrannú deklaráciu po vzore Poľska. Text je jednoduchý, stačí si osvojiť poľskú výhradu a k zmluve priložiť nasledujúci text, ako čítal pán poslanec Fronc, že "charta nijakým spôsobom neovplyvňuje právo Slovenskej republiky vykonávať zákonodarnú činnosť v oblasti verejnej morálky, rodinného práva, ochrany ľudskej dôstojnosti a rešpektovania ľudskej, fyzickej i morálnej integrity".

A teraz k zdôvodneniu. Bolo by to niečo nové? Bolo by to niečo, na čo nemá slovenská vláda mandát? Nie, nebolo. Po prvé. Táto snemovňa - slovenský parlament vo svojom druhom volebnom období dňa 30. januára 2002 schválil Deklaráciu Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach. Vtedy, pred takmer piatimi rokmi, táto snemovňa rozhodla, že považuje za užitočné a potrebné rešpektovať princíp zvrchovanosti členských štátov Európskej únie a štátov kandidujúcich na členstvo v Európskej únii v kultúrno-etických otázkach, ktorý spočíva v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach, ochrany života a dôstojnosti ľudskej bytosti od počatia až po smrť, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva ako základu spoločnosti, ako i rozhodovania o veciach s tým súvisiacich v oblasti zdravotníctva, výchovy a vzdelávania vo výlučnej právomoci členských štátov. Text tohto vyhlásenia vtedy schválila Národná rada väčšinou hlasov naprieč politickým spektrom. Za deklaráciu hlasovali z dnešných vládnych strán napríklad pani poslankyňa Mušková, pani poslankyňa Tóthová, pani poslankyňa Belousovová, pán poslanec Jarjabek a ďalší vtedajší poslanci. Samozrejme, návrh získal podporu aj vtedajšej časti SDK, dnes SDKÚ, či neskôr podporu poslancov Strany maďarskej koalície. Na základe tohto dokumentu, predloženého pred piatimi rokmi poslancom Vladimírom Palkom a schváleného väčšinou slovenského parlamentu, sa domnievam, že ak snemovňa nemá pošliapať vlastné rozhodnutie, ak si nemá protirečiť, mala by podporiť aj priloženie výhrady textu tzv. Reformnej zmluvy. Problém aj výhrada, aj obrana slovenských záujmov sú tie isté. Nič okrem roku sa nezmenilo.

Druhým príkladom, ktorým by som rád ilustroval potrebu dodatku a tiež existenciu podobného precedensu, je príklad z novembra 2004. Rada ministrov vtedy prerokovala tzv. Haagsky program, ktorý obsahoval aj plán v najbližších piatich rokoch federalizovať rodinné právo v Európskej únii. Federalizácia by znamenala, že akékoľvek manželstvo uzatvorené v jednej členskej krajine je automaticky platné v celej Únii. Bez ohľadu na to, či ide o manželstvo muža a ženy alebo dvoch mužov, či dvoch žien. Zástupcovia Slovenskej republiky na Rade ministrov, vtedajší ministri páni Vladimír Palko a Daniel Lipšic, vtedy protestovali a holandský návrh vetovali. Napriek tomu, keďže celý text nebol stopercentne prijateľný, Slovenská republika na záver rokovaní ešte k návrhu predložila jednostranné vyhlásenie týkajúce sa ochrany manželstva v duchu schválenej Deklarácie o kultúrno-etickej zvrchovanosti. Za Slovenskú republiku tak 4. novembra v tomto roku urobil vtedajší minister zahraničných vecí pán Kukan. Táto výhrada garantovala Slovensku suverenitu a právo výhrady v priamom či nepriamom uznávaní zväzkov osôb rovnakého pohlavia.

Dámy a páni, dnes stojíme pred rovnakou potrebou priložiť výhradu, či už v podobe vyjednaného protokolu, alebo jednostranne priloženej deklarácie chrániacej suverenitu nášho štátu v najcitlivejších otázkach, tak ako to navrhol pán poslanec Fronc. Predseda slovenskej vlády Robert Fico je mužom veľkých slov a odvážnych vyhlásení. Som však presvedčený, že o tom, či si Slovensko dokáže chrániť svoje záujmy v Únii, nerozhodujú slová, ale činy. Robert Fico kedysi rád hovoril o potrebe štátnej doktríny Slovenskej republiky, o témach, v ktorých bude panovať zhoda, a politici ich bez ohľadu na príslušnosť ku koalícii či opozícii budú jednotne presadzovať. Kultúrno-etické otázky sú takouto témou. Ochrana rodinného práva patrí medzi prvoradé záujmy. Ak nie je toto obsahom pomyselnej štátnej doktríny, tak potom nič. Navyše domnievam sa, predseda vlády má záväzok brániť tieto princípy aj z vlastného vnútroštátneho rozhodnutia. Pred vyše rokom, v lete 2006, pán predseda vlády v mene svojej vlády uzavrel s kresťanskými cirkvami dohodu, kde sa zaviazal zachovať status quo v kultúrno-etických otázkach. Teraz má príležitosť dodržať svoje slovo.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi. Pretože s faktickou poznámkou, pardon. To je do rozpravy alebo s faktickými? Do rozpravy. Takže skončili sme vystúpenia tých, ktorí boli písomne prihlásení. Teraz otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy k tomuto bodu ústne. Hlásia sa pán Daniel Lipšic a pán Milan Urbáni. Končím možnosť prihlásenia sa do rozpravy ústne.

Slovo má pán poslanec Daniel Lipšic. Nech sa páči.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, milé kolegyne, vážení kolegovia, rokujeme o veľmi závažnej téme, ktorá sa týka aj nás samotných, pretože podľa toho, koľko kompetencií bude v Bruseli, podľa toho o to menej kompetencií bude v tejto sieni, v Slovenskej republike.

Nedávno mal bývalý nemecký prezident a predseda Ústavného súdu prof. Herzog článok, v ktorom skonštatoval, že Bundestag prijíma približne 70 - 80 % legislatívy, ktorá len aproximuje právny poriadok nemecký k právnemu poriadku komunitárneho práva. Keď sme tu mali Zákonník práce, aký bol jeden z najväčších problémov, ktorý aj dodnes spôsobuje v praxi problémy? Nadčasy v zdravotníctve. A o tom už my nemôžeme rozhodovať. O tom rozhoduje dnes Brusel.

Ja som predložil návrh na ústavnoprávnom výbore, ktorý bol prijatý, aby ministerstvo spravodlivosti do budúceho roku vypracovalo podrobnú analýzu, koľko percent slovenskej legislatívy je skôr len automaticky prenášaných z pozície komunitárneho práva. Je fajn, že rokujeme o zaujímavých veciach v parlamente, ale absolútna väčšina najzávažnejších rozhodnutí, sa zdá, sa deje už mimo tohto parlamentu. Deje sa na rokovaniach orgánov Európskej únie.

Návrh Ústavnej zmluvy, návrh Reformnej zmluvy ide ešte ďalej. Prenáša ďalšie kompetencie na úroveň Európskej únie, oslabuje pozíciu národných štátov, pretože mnohé veci posúva z režimu jednohlasného hlasovania do režimu väčšinového hlasovania, oslabuje hlasovacie práva menších štátov. A čo je najparadoxnejšie, je, že návrh Reformnej zmluvy je asi na 95 %, ak sa nemýlim, pán minister ma potom možno opraví, totožný s návrhom Ústavnej zmluvy. Je tam pár formálnych zmien. Vypadli symboly, nebude minister zahraničných vecí, bude vysoký komisár. Pre komisárov má Európska únia slabosť, pre to názvoslovie, takže to nejaká významná zmena nie je, aj keď pôvod tohto názvu tiež nie je zvlášť inšpiratívny.

A teraz ideme vlastne rokovať o obsahovo rovnakej zmluve. A prečo? Pretože Ústavná zmluva neprešla v referendách dvoch členských štátov. Zmluva, ktorej jedným z cieľov bolo, a zrejme je, odstrániť demokratický deficit Európskej únie. A tak sa bruselská elita rozhodla odstrániť demokratický deficit tým, že teraz nedá občanom nádej a šancu demokraticky o tomto texte hlasovať. To je úplne absurdné divadlo. To je absurdné divadlo!

Vo Veľkej Británii podľa posledných prieskumov je 86 % občanov za konanie referenda a z týchto 86 % je 60 % proti návrhu Reformnej zmluvy a len 25 % je za. Ale keďže európska elita vymyslela projekt Reformnej zmluvy, tak sa nebude pýtať občanov na ich názor. A týmto my ideme odstraňovať demokratický deficit Európskej únie. Ďakujem pekne, ja za to hlasovať nebudem.

Poviem, v čom vidím problém tohto návrhu vo viacerých oblastiach.

Po prvé sa posúvajú ďalšie kompetencie, ktoré dnes majú členské štáty, na úroveň Európskej únie.

Po druhé sa prechádza na väčšinové hlasovanie v oblastiach, kde sa vyžadovalo dnes jednohlasné rozhodnutie, kde mali členské štáty právo veta, čo súviselo aj s tým, čo hovoril pán kolega Kukan, že sa ruší trojpilierová štruktúra a že aj veci, ktoré sú dnes v treťom pilieri, v pilieri vnútra a spravodlivosti, ktoré vyžadovali jednohlasné rozhodnutie, už budú vyžadovať len rozhodnutie väčšinové. Ale to je strašne dôležité. A aj z mojej skúsenosti vám viem povedať, že ak členský štát má právo veta, samozrejme, má oveľa silnejšiu vyjednávaciu pozíciu na rokovaní Rady ministrov, ako keď sa vyžaduje väčšinové hlasovanie. Dokonca aj v situácii, že máte viac štátov, ktoré majú problémy, ale nikto nechce zostať nakoniec porazený. Nikto nechce zostať v tej menšine, ktorá je prehlasovaná.

Keď som v zastúpení Slovenskej republiky vetoval v Haagskom programe uznávanie rôznych rodinných zväzkov, potom sa k nám pridali aj iné krajiny, aj Rakúšania, aj Dáni, aj Íri, aj Malta. Ale bolo to možné len preto, že v tejto oblasti Slovenská republika a každý iný členský štát mal právo veta.

A preto dôležitosť tohto inštitútu na ochranu národných záujmov, národných záujmov je strašne dôležitá. Tu nejde o to, ako niektoré sporné veci vyriešime, napríklad aj otázku registrovaných partnerstiev. Tu ide o to, kde sa budú riešiť. Či tu v slovenskom parlamente, alebo v Bruseli? A pokiaľ časť spoločenských elít nie je spokojná s tým, ako rozhodujú naši občania, a chcú preniesť rozhodovanie na nadštátnu inštitúciu do Bruselu, tak to s demokraciou má len veľmi pramálo spoločné.

Ďalší problém je charta. Po prvé preto, že všetky členské štáty Európskej únie sú zároveň členmi Rady Európy a teraz sú viazané Európskym dohovorom o ľudských právach, ktorý interpretuje Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu. Teraz budeme mať sčasti rovnaký katalóg ľudských práv v inom záväznom dokumente, ktorý bude interpretovať iný súdny orgán - Európsky súdny dvor v Luxemburgu. A napriek tomu, že návrh textu už aj Ústavnej zmluvy uvažoval o rôznych horizontálnych klauzulách, ktoré by mali zjednocovať judikatúru obidvoch súdov, je to skôr želaním ako realitou. A poznajúc rozhodovaciu prax Európskeho súdneho dvora, ktorá ide v smere čo najväčšej integrácie Európskej únie, som presvedčený, že v prípade, ak bude Európsky súdny dvor záväzne vykladať Chartu ľudských práv, tak to bude v smere posilnenia centralizácie Európskej únie.

Navyše je tu ďalší problém, ktorý vznikol pri Reformnej zmluve. Veľká Británia, a podľa mňa správne z pohľadu vlastného záujmu, nebude viazaná Chartou ľudských práv. Fajn. Judikatúra nemeckého Ústavného súdu ale vyžaduje, aby v prípade Európskej únie existovala reciprocita, čiže zrejme následne ani Nemecko nebude viazané Chartou ľudských práv v zmysle judikatúry Spolkového ústavného súdu. Jednoducho ten chaos, ktorý v Európskej únii nastane právnou záväznosťou Charty ľudských práv, bude podľa mojej mienky nevídaný.

Často sa argumentuje, že návrh zmluvy posilňuje úlohu národných parlamentov. Národné parlamenty budú mať stále len a len konzultatívnu úlohu, to znamená, ak kvalifikovaný podiel národných parlamentov vznesie v lehote námietky, bude sa musieť nimi Komisia zaoberať a bude musieť prijať k nim stanovisko. To nebude nejaké záväzné, len sa k nim bude musieť Komisia vyjadriť. To je celá úloha národných parlamentov. Čiže národné parlamenty budú môcť povedať svoje stanovisko, ku ktorému sa Komisia vyjadrí a fajka zhasne. To je celé posilňovanie úlohy národných parlamentov. To sa mi zdá, že je skôr Potemkinova dedina, ako reálna úloha národných parlamentov pri tvorbe a schvaľovaní európskej legislatívy.

Úplne na záver. Pán minister Kubiš povedal v úvode, ak sa nemýlim, že môžu byť ešte nejaké zmeny a my ich aj podporíme, keď budú všetci za. To znamená, že my nemáme žiadny vlastný postoj. Len podporíme niečom, ak budú všetci za. Slovenská republika nemá žiadne národné záujmy v Európskej únii a podporí len prípady, keď je všeobecný konsenzus na niečom. No to nie je presadzovanie národných záujmov v Európskej únii, to je absolútne kapitulačná politika v Bruseli, spôsobená možno aj slabou pozíciou, ktorú dnešná vláda v Bruseli má.

Ale ako už bolo v tejto snemovni povedané, dnes, keď sme plnoprávny člen Európskej únie, tak nie je prejavom odvahy v Európskej únii hovoriť na všetko áno, ale na niečo aj nie. A z tohto dôvodu si myslím, že by parlament, ktorý sa hlási verbálne k ochrane národných záujmov, mal povedať jasné nie takýmto koncepciám reformy Európskej únie, ktorá je jednosmerná a ide len v prospech Európskej únie a nie v prospech národných štátov. Národné záujmy, a to by som možno chcel povedať kolegom z SNS, nie je boj proti Maďarom, ale ochrana skutočných národných záujmov v rámci Európskej únie. A ja by som bol veľmi rád, keby sme počuli názor kolegov z SNS na návrh Reformnej zmluvy, ktorá, ak prejde, tak výrazne ovplyvní národnú suverenitu členských štátov vrátane suverenity Slovenskej republiky.

Z uvedených dôvodov nebudem hlasovať za pozíciu vlády, o ktorej nás pán minister informoval, a následne, samozrejme, ak taký návrh príde, ani za návrh tzv. Reformnej zmluvy.

Ďakujem veľmi pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem veľmi pekne. S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Lipšica sa prihlásil pán poslanec Alexander Slafkovský. Pán poslanec, nech sa páči.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Končím možnosť prihlásenia s faktickými poznámkami, pardon.

A. Slafkovský, poslanec: Pán kolega, nepresvedčili ste ma, že je lepšie byť proti, ako za Reformnú zmluvu. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Pán kolega Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Snažil som sa uviesť argumenty, pán poslanec Slafkovský, očakávam, že ich uvediete aj vy. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej sa do rozpravy ústne prihlásil pán poslanec Milan Urbáni. Pán poslanec, nech sa páči.

M. Urbáni, poslanec: Ďakujem pekne, aby som nečítal pánove Lipšicove, prosím vás, zoberte to.

Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, pred 50 rokmi, ktoré sme oslávili nedávno na jar, z malého hospodárskeho spoločenstva vznikla jedna veľká rodina európskych štátov a táto rodina má záujem sa ďalej rozširovať, má sa záujem rozrastať, prijímať nových členov a ja pevne verím, že jeden deň to bude fakt rodina všetkých európskych štátov. Je prekvapujúce pre mňa, že najpozitívnejšie vyjadrenia prišli v tejto snemovni dnes od nás, ktorí by sme vekovo možno už tak ani nemuseli sa zaujímať, od pána poslanca Kukana a na prekvapenie aj od pána poslanca Mikloška, a od kolegov, ktorým by možno viac malo záležať, lebo sú vekovo mladší, viac budú mať z Európskej únie, prišli vety, ktoré sa ťažko počúvali a hraničili s koherenciou.

Ja som včera v Lisabone v hlúčiku politikov strašne rád vypočul jednu vetu od významného európskeho politika, keď sa dozvedel, že som z HZDS, tak hovorí: "Je paradoxné, že vy, ktorí ste boli pokladaní v minulosti, že nepodporujete Európsku úniu, dnes vidím, že to nebola pravda a veľmi oceňujeme vašu silnú podporu Európskej únie." Dobre sa mi to počúvalo a dobre sa mi počúvalo aj za celé Slovensko, aj za kolegov, ktorí to spravili reálnym, že v tej Európskej únii sme, v predchádzajúcej vláde, musím to objektívne povedať.

Ale to, čo počúvam dnes tu od kolegov, ktorí hlasovali za to, aby sme boli v Európskej únii, ktorí hovoria o Angličanoch, o Poliakoch, ktorí od začiatku majú výhrady a majú výhody s tým, že rebelujú a hľadajú výhody pre svoje štáty, ale na druhej strane tou rebéliou brzdia európsky proces. A povedal som včera po vystúpení pána Barrosa, alebo predvčerom, v Lisabone, pretože až takto tvrdé reči tam nezazneli od niektorých zástupcov parlamentov európskych štátov, že Európa potrebuje Reformnú zmluvu a že som strašne prekvapený, že niektoré štáty chcú byť v Európskej únii, ale chcú byť aj nezávislé. Mne to pripadá tak, ako keď sa niekto ožení - nenarážam, prosím, na nič, neberte to osobne, vo všeobecnosti - a od manželky bude vyžadovať, aby si plnila manželské záväzky, ale ja ostanem ďalej slobodný, neviazaný ničím. To nejde, dámy a páni. Raz vstúpim do nejakého spoločenstva, tak sú tam pravidlá hry a tie pravidlá hry musím dodržiavať.

Samozrejme, že niekedy je to aj nevýhodné pre niekoho, ale keď zoberieme vo všeobecnosti, tak všetky štáty z toho Európskeho spoločenstva, Európskej únie, ja si myslím, že budú profitovať. Napriek rozdielnosti názorov a mnohých vecí máme strašne veľa spoločné v základných cieľoch, v základných hodnotách a v základných princípoch. A tu je to všetko zašité.

Chceme silnú Európu politicky? Chceme silnú Európu ekonomicky, aby bola konkurencieschopná v tomto globalizovanom svete? Tak v Ázii, ako i v Severnej a Južnej Amerike? Potrebujeme to. Potrebujeme silnú politiku v energetike, bolo to tu spomínané pánom Berényim. Takisto potrebujeme, aby politika v Európskej únii bola transparentná, aby politika išla k občanovi, aby fakt tá občianska spoločnosť v Európe bola skutočne taká, ako v tých princípoch si ju predstavujeme, a hlavné ciele, aby boli prosperita, solidarita, bezpečnosť, ktorej sa tak tu niektorí obávali v diskusných príspevkoch, a práva. Musíme byť ako svetový partner. Bez toho, myslím si, že by to pre budúcnosť našej ekonomiky, ako aj politiky samotnej nebolo dobré. Treba zlepšiť reguláciu, zlepšiť komunikáciu a komunikačné priority.

Spomínalo sa tu, že Reformná zmluva vlastne zachovala princípy z Ústavnej zmluvy pripravovanej. No chvalabohu, že ich zachovala, že nezmenila všetko hore nohami. A je pravda aj to, že vzniká Reformná zmluva preto, že v niektorých štátoch neprešli referendá. To netreba zakrývať a nie je to nič tajné. Ale otázka stojí, či Reformná zmluva má byť a je potrebná. Je potrebná. A táto Reformná zmluva dáva práve národným parlamentom oveľa väčšie práva, čiže zákon proporcionality a subsidiarity alebo aj priameho rozhodovania o niektorých zákonoch a to je práve zlepšenie tej komunikácie.

Dámy a páni, ja si myslím, že my na Slovensku práve si pripravme také zákony pre Slovensko, aby sme sa v Európskej únii vedeli nájsť, aby sme boli dobrým a spoľahlivým a silným partnerom a k tomu, samozrejme, je potrebné, aby sme mali aj silnú diplomaciu. Pretože čo mňa zaujíma? Nielen to, či bude schválená Reformná zmluva, ale čo Európska únia dá Slovensku. A ponúka veľa. Koľko dá, závisí od našej diplomacie, ktorá, musím povedať, že ešte pokrivkáva na niektorých úrovniach, či to bolo pri schvaľovaní Národného strategického referenčného rámca, či presadzovaní jednotlivých programov v ňom, tam by som očakával oveľa väčšiu aktivitu.

Takisto opakovane varujem, že prijatie eura, ktoré každý zdravo rozmýšľajúci človek chce, aby sme mali v roku 2009, a závidia nám túto iniciatívu všetky okolité krajiny, tu je potrebné spraviť strašne veľa na každom poli diplomacie aj na politickej úrovni, aj na ekonomickej a finančnej diplomacii. Pretože nielen Maastrichtské kritériá budú rozhodovať, opakujem to tu, ale bude rozhodovať aj dôveryhodnosť krajiny. A tá dôveryhodnosť sa buduje práve naším konaním a našou diplomaciou.

Takže tu by som vyzýval všetkých na každej úrovni, ktorí majú kontakt s Európou, aby reprezentovali Slovensko, aby ciele, ktoré máme, a záujmy Slovenska sme si dostatočne chránili a aby jednotlivé ministerstvá vyvíjali viac snahy hlavne pri presadzovaní programov, ale takisto aby sme aj v tejto finančnej diplomacii cez ministerstvá ešte spravili trošku viacej.

Ja si myslím, že tento parlament v jeden deň schváli a podporí Reformnú zmluvu tak, aby sme do volieb v roku 2009 do Európskeho parlamentu už mohli ísť so schválenou zmluvou.

To, či budeme mať o jedného poslanca menej, to, či budeme mať komisára alebo zástupcu poslanca, ja myslím, že je dôležité, ešte by bolo treba za to zabojovať, ešte je priestor stále, takisto ako je priestor bojovať o Eurostate, ako je priestor bojovať o operačných programoch a potom, samozrejme, aj o ich aplikácii na Slovensku.

Toto sú vážne otázky pre mňa, že toto pomôže občanom, toto pomôže zlepšiť životnú úroveň. Tu politické frázy a napádania, myslím si, že nepomôžu a nie sú namieste. Sme v Európskej únii. Čo, chceme ísť z nej preč? Tak si myslím, že budeme mať jedinú cestu a zdravý rozum a Reformnú zmluvu podporíme.

Čo sa týka vyhlásenia a genocídy na Ukrajine, nikto nepochybuje, že tam boli problémy a že ľudia trpeli, ale myslím si, že také závažné politické rozhodnutie po predložení, pán Mikloško, vo všetkej úcte k vášmu dobrému úmyslu, si myslím, že mali by sme prediskutovať najskôr, pretože je to problém nie jednoducho riešiteľný, nevie sa vyriešiť aj inde jednoznačne. Čiže mali by sme o tom debatovať, registrovať, že tam sa niečo vážne stalo a podľa toho potom prijať politický záver, lebo to by nemal byť záver ani KDH, ani HZDS, ani inej politickej strany, fakt mal by byť záujem slovenského parlamentu, aby sa objektívne postavil k niektorým veciam, ale zas tak, aby Slovensku pomohol. A keby sme to teraz takto narýchlo schválili, nesmiete sa hnevať na mňa, neviem, či by sme Slovenskej republike pomohli.

Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pánovi poslancovi, ktorý bol posledný prihlásený do rozpravy. S faktickými poznámkami na jeho vystúpenie: pán poslanec Martin Fronc, pán poslanec Daniel Lipšic, ďalej Rudolf Bauer, František Mikloško a Stanislav Kahanec. Končím možnosť prihlásenia sa s faktickými poznámkami.

A slovo má pán poslanec Fronc. Nech sa páči.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci. Najprv by som rád povedal kolegovi Urbánimu, že oceňujem, že jediný z koalície sa k tejto téme vyjadril. Pokladám za trápne, ak v takej vážnej veci, ktorá sa týka budúcnosti tejto krajiny, nikto z koalície nediskutuje. Viete povedať stanoviská na minulosť, ktoré si prečítate v čítankách histórie, ale k budúcnosti a súčasnosti nepoviete nič. Preto si toto vaše vystúpenie, kolega, vážim.

Na druhej strane spolu s Voltairom musím povedať, že nesúhlasím s vami a musím namietnuť, áno, my sme za to, aby sme boli v Európskej únii a urobili sme všetko preto, aby sme sa tam dostali, to si ešte pamätáte snáď, v akej situácii sme boli, ale nám nie je jedno, aká tá Európska únia bude. Čo bude jej obsahom. A celkom iste chceme, aby sme spolurozhodovali, čo sa v tej Európskej únii bude diať. O tom je náš názor, naše stanovisko k navrhovanej Reformnej zmluve.

Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Daniel Lipšic. Nech sa páči.