A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Páni poslanci, pani poslankyne, poprosím, aby ste venovali pozornosť vystúpeniu kolegu.

T. Galbavý, poslanec: Pani predsedajúca, veľmi pekne ďakujem, to som od vás nečakal. (Smiech v rokovacej sále.) Áno. Vážené dámy a páni, a poďme teraz k vážnej veci. Opozícia len kritizuje, zákon je zlý, nedefinuje však, v čom je zákon zlý a v čom ho treba vylepšiť. To nie sú moje slová, ale sú to slová pána ministra, dokonca pán podpredseda parlamentu Číž hovoril, že dnes budeme mať priestor na to, aby sme poukázali na zlé a vágne ustanovenia v tomto zákone. Budem preto špecifikovať niektoré naše výhrady a zároveň uvediem, čo by sa podľa nášho názoru malo zmeniť a ako by sa to malo zmeniť. Začnem pekne po poriadku.

Predkladatelia zdôrazňujú, že ide o moderný zákon, ktorý má chrániť občanov pred nepravdivým alebo skresleným informovaním, prípadne dokonca pred šikanovaním zo strany médií pred neprimeranými zásahmi do ich súkromia. Zároveň tvrdia, že zákon má prispieť k skvalitneniu médií a ubezpečujú, že ide len o zosúladenie práva na informácie s právom na ochranu súkromia. O hľadanie akejsi rovnováhy medzi týmito dvomi inštitútmi. Ak dôkladne preštudujete text návrhu, tak zistíme, že táto rovnováha neexistuje. Misky váh sú veľmi výrazne prechýlené. O právach vydavateľov tam veľa nie je, zato o povinnostiach je toho neúrekom. Nehovoriac o tom, že tieto práva a povinnosti sú definované veľmi vágne a nepresne.

Dovoľte, aby som na ilustráciu toho, kde a prečo sú návrhy nepresné, gumové, a teda nebezpečné, využijem porovnávanie s českým zákonom. Ten vychádza zo spoločného základu. Boli sme v jednom štáte, mali sme spoločný zákon, máme blízku kultúru, aj to prostredie je veľmi podobné. Český návrh zákona je teda podľa môjho názoru na takéto porovnávanie najvhodnejší, vhodnejší ako zákony napríklad Veľkej Británie, Francúzska, Nemecka či Rakúska. Budem sa tiež venovať len najspornejším a najproblematickejším bodom.

Prvým z nich je inštitút práva na odpoveď. Nikto z nás tento inštitút nespochybňuje. Je to klasický európsky výdobytok a ja osobne ho vnímam ako mechanizmus na zefektívnenie alebo zlepšenie vymožiteľnosti práva na opravu alebo práva na vyjasnenie informácií skutkových tvrdení, ktoré sa zakladajú na nepravde alebo pravdu skresľujúcich informácií. S tým súhlasím, zvýši sa ochrana občanov, ale aj firiem pred skreslenými alebo priamo nepravdivými informáciami, ktoré sa o nich zverejnia a ktoré by sa mohli dotknúť cti, dôstojnosti a dobrej povesti. To je absolútne v poriadku, preto zopakujem, SDKÚ - DS, a som o tom presvedčený, celá opozícia nemá výhrady voči inštitútu práva na odpoveď. Vnímame ho ako súčasť základných občianskych práv. Vnímame ho ako mechanizmus, ktorý môže pomôcť urýchliť vymáhanie svojich práv a svojej dôstojnosti rýchlejším spôsobom, ako to dokážu súdy. Ale máme s niečím iným problém. To, s čím problém je, je formulácia v zákone. Podľa nej tak, ako je napísaná v § 8, je vydavateľ alebo tlačová agentúra povinný uverejniť odpoveď, pritom však nie je dotknuté právo na opravu. Teda fyzická alebo právnická osoba má hneď dva nástroje na domáhanie sa svojich práv, má právo na opravu, a tú je povinný vydavateľ uverejniť aj na odpoveď, ktorú musí vydavateľ uverejniť, myslím, do ôsmich dní. Rozdiel je v tom, že v českom zákone nepoznajú právo na opravu, zlúčili tieto práva do jedného paragrafu, a to je právo na odpoveď. Český tlačový zákon tiež obsahuje právo na odpoveď, ale nepozná však právo na opravu, inými slovami povedané.

Podstatnejšie sú však dôsledky, ktoré vyplývajú z ďalších ustanovení návrhu, ktoré sa týkajú práva na odpoveď. Podľa textu, ktorý máme na laviciach, musí vydavateľ uverejniť odpoveď v takom znení, ako bola napísaná. Jedinou podmienkou je, že odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie, na ktoré odpovedajúci reaguje. No, toto je parádna formulácia. Tu naozaj vzniká otázka, čo je to primeraný rozsah. Ak je česť alebo dobré meno dotknutej osoby alebo firmy dotknutá v jednom riadku, je primeraný rozsah jeden riadok, celý odsek alebo celý článok? To už pán minister do zákona nenapísal. A inak nie je to vôbec ťažké. Keď komparoval a porovnával niečo s českým zákonom, pokojne tam mohol dopísať vetu, ktorá je vyslovene v českom zákone napísaná.

V českom zákone je to dané jasne. Odpoveď musí byť primeraná rozsahu napadnutého oznámenia, a ak je napadnutá len jeho časť, tak v tejto časti. To bol taký problém? To snáď nemyslíte vážne. Primeraný rozsah, tak ako je tu naformulovaný, by bol absolútne likvidačný pre tlačové médiá. Tá práca by sa obrovsky skomplikovala nielen z finančného pohľadu, ale aj z aplikačného pohľadu. Pán kolega, nepresviedčajte ma o niečom, čo nemôže existovať.

Navrhujem, aby príslušné ustanovenia zákona sa zmenili. Podľa nášho názoru by bolo správne obmedziť právo na odpoveď len na prípady, keď tvrdenia v pôvodnom článku sú nepravdivé alebo pravdu skresľujúce. Teda, ak k poškodeniu cti a dobrého mena fyzickej alebo právnickej osoby dôjde na základe zavádzajúceho alebo priamo lživého tvrdenia v periodiku alebo v agentúrnej správe, teda právo na opravu by slúžilo na korigovanie chýb takpovediac technického charakteru. Tak napríklad chybného mena dotyčnej právnickej alebo fyzickej osoby. Právo na odpoveď by vzniklo v prípade, ak nepravdivé alebo pravdu skresľujúce údaje v správe mohli spôsobiť, alebo dokonca by už spôsobili zásah do cti alebo dobrého mena.

Pripúšťame však aj diskusiu o tom, že právo na odpoveď by vzniklo aj v prípade, že celkom opodstatnene a oprávnene by v médiách bolo skutkové tvrdenie, ktoré je pravdivé, ale nesúhlasíme s tým, aby sa to riešilo zákonom. Dá sa to riešiť v rámci etickej roviny, ktorá existuje v každej redakcii. Nato nepotrebujeme zákon.

V každom prípade však treba špecifikovať, čo je to primeraný rozsah, teda uviesť, že za primeraný rozsah sa považuje také množstvo textu, ktoré je úmerné textu, v ktorom bolo narušené súkromie a napadnutá česť. Dobré meno alebo povesť dotyčnej fyzickej alebo právnickej osoby. Zároveň treba uviesť, že odpoveď sa musí týkať skutkového tvrdenia, ktorým sa pôvodný článok dotkol súkromia a dobrej povesti dotknutej osoby.

Čo je ešte podstatnejšie. V českom návrhu zákona nie je obsiahnutý zákaz vydavateľovi reagovať na odpoveď. V slovenskom návrhu zákona je však jasne napísané. V uverejnenej odpovedi nemožno uverejniť žiadny súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania periodickej tlače. Český zákon to nepozná. V podstate to znamená, že odpovedajúci bude mať právo posledného slova, a to prinajmenšom do budúceho vydania periodika. Lenže dovtedy môžu nastať vážne dôsledky, pretože vydavateľ má veľmi obmedzenú možnosť sa od zlého článku dištancovať, alebo ho uviesť na pravú mieru. Aj v prípade odpovede môžu vzniknúť fakty, ktoré odpovedajúci alebo dotknutá osoba nezakladá na pravde, ale skôr na klamstve.

Podľa môjho názoru treba dať vydavateľovi možnosť reagovať na obsah odpovede, či už v texte pod odpoveďou, alebo na inom mieste. Napríklad na to, aby mohol uviesť svoje dôvody a vysvetlenia problematického textu, prípadne sa od obsahu dištancovať.

Na rozdiel od českého zákona je vydavateľ dokonca povinný uverejniť text odpovede aj v prípade, ak sa jeho uverejnením dopustí trestného činu. Toto sú silné slová. Vydavateľ zodpovedá za obsah, ale je povinný uverejniť obsah odpovede aj v prípade, že sa dopúšťa trestného činu, správneho deliktu alebo prehrešku proti dobrým mravom.

Zdôrazňujem, pán minister, že ani riziko spáchania trestného činu nezbaví vydavateľa povinnosti uverejniť odpoveď, ak boli splnené formálne podmienky dané zákonom. Čo sú formálne podmienky? Žiadosť s podpisom a ostatné údaje, ktoré naozaj musí vyplniť.

V § 8 sú presne vymenované body, keď vydavateľ nemá povinnosť uverejniť opravu. Sú to formálne príčiny, napríklad nedodržanie lehoty, prípadne chýbajúci podpis. Druhým dôvodom je skutočnosť, že napadnuté údaje boli predtým dotknutou osobou autorizované, a tretím dôvodom, keď už po smrti dotknutej osoby to jeho príbuzní podľa Občianskeho zákonníka uplatnili.

Predstavme si situáciu, že dotknutá osoba v odpovedi prezradí štátne tajomstvo. Aj takúto odpoveď bude musieť vydavateľ uverejniť. Upozorňujem, že podľa § 5 návrhu zákona je vydavateľ zodpovedný za obsah svojho periodika. Okrem vymenovaných výnimiek, teda oficiálnych vyjadrení orgánov verejnej moci a tak ďalej. Medzi tieto výnimky však nepatria odpovede, to je dôležité povedať. Do výnimky, keď môže odmietnuť, nepatria odpovede. Za ich obsah vydavateľ v plnom rozsahu zodpovedá.

Ctené kolegyne, kolegovia, čo z toho vyplýva? To, že inak neprijateľné a akceptovateľné právo na odpoveď sa dá neuveriteľným spôsobom zneužiť. Neuveriteľným spôsobom môže skomplikovať prácu médií, a tým pádom občan prichádza o informácie včasné a informácie pravdivé. Uvediem jeden príklad na ilustráciu. Stačí maličkosť. Konkurenčná firma si prečíta článok obsahujúci výrok a, citujem, "naše výrobky sú najlepšie v tomto segmente trhu". Vyloží si to účelovo tak, že to znamená, že jej výrobky sú horšie, čím sa pôvodný článok dotkol jej cti a dobrej povesti. A má, myslím, inú firmu. Podľa tohto zákona má právo vynútiť si odpoveď, na vlastné náklady vydavateľa má reklamu zadarmo. S týmto ste nepočítali. Horšia by bola situácia, keby sa niekoľko ľudí zhodlo na tom, že jeden článok sa dotkol ich cti a každý bude požadovať právo na odpoveď. V každom prípade by došlo k tomu, že odpoveďami by boli tlačové printové médiá zahltené alebo minimálne celá novinová strana.

Možno to dohnať do úplného extrému. Noviny podrobia kritike prácu parlamentu, čo sa stalo nie jedenkrát. Skonštatujú, že sa v ňom len hádame, málo pracujeme a dbáme na verejný záujem a ešte za to berieme aj slušné peniaze. Dotknutých sa bude cítiť 150 poslancov. Myslím, že v takom prípade budú musieť printové médiá vydať zvláštnu prílohu. Ale neviem, na čo by sme mali právo, či právo na opravu, alebo na odpoveď.

V tejto koncepcii práva na odpoveď je zamontovaná ďalšia hrozba, na ktorú chcem poukázať. Nie hodnotiacim úsudkom, keď skutkové tvrdenie je, že tu nič nerobíme, nepracujeme pre verejný záujem, potĺkame sa a je prázdna sála. Kamera zaberie tento priestor a jednoznačne potvrdí pravdu. Ale tak nemôžete hovoriť, že to je hodnotiaci úsudok. To je skutkové tvrdenie. O tom sa môžeme baviť, či je pravdivé toto skutkové tvrdenie, alebo nepravdivé.

V tejto koncepcii práva na odpoveď je zamontovaná ďalšia hrozba, na ktorú chcem poukázať. Návrh zákona priamo predpokladá trestanie médií. Je obsahom § 10 ods. 5 spoločné ustanovenia k právu na opravu, odpoveď a na dodatočné oznámenia. Že ak vydavateľ nezverejní opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie, má dotknutá osoba nárok na finančnú satisfakciu. Teda právo na finančné odškodnenie nebude možnou sankciou, ale povinnou. Súd v momente, ak skonštatuje, že nebolo naplnené právo dotknutej osoby, bude automaticky povinný vymerať novinám pokutu. A spor nebude už o ničom inom, len o jej výške.

Teda predstavme si situáciu. Dotknutá osoba v odpovedi hrubo osočí inú osobu, alebo sa dopustí napríklad prezradenia tajomstva. Čo môžu noviny urobiť? Ak odpoveď uverejnia, tak riskujú trestné stíhanie, ak ju neuverejnia, taktiež riskujú žalobu na súde a, samozrejme, aj finančnú sankciu. To sa potom ťažko vyberá. Navyše vydavateľ má len tri dni na zváženie, ktorú z možností si vyberie ako menej nebezpečnú.

Preto navrhujeme, aby sa v ďalšom konaní urobili zásahy do dvoch paragrafov. Predovšetkým v § 5 ods. 2 treba zaradiť odpovede, ale aj citáty použité v texte medzi obsah periodík, za ktorý nezodpovedá vydavateľ.

Pán minister, vy ste v úvodnom slove povedali, že ste vypustili z práva na odpoveď orgány verejnej moci, čiže vládu, parlament a všetky organizácie, či už rozpočtové, alebo právne subjekty, právnické osoby založené na základe zákona. Ale nepovedali ste aj B. Že budú mať právo politici reakcie na odpoveď. A zodpovednosť za citáty politikov alebo kohokoľvek podľa tohto návrhu zákona budú niesť vydavatelia periodickej tlače.

A treba do návrhu zákona brať i ustanovenie umožňujúce vydavateľovi odmietnuť uverejnené odpovede. Ak by sa jej uverejnením dopustil trestného činu, priestupku, správneho deliktu alebo konania, ktoré nie je v súlade s dobrými mravmi, ak sa tieto ustanovenia neprijmú, vystavia sa médiá neprijateľným rizikám.

Nerozumiem tomu, dostal som vládny návrh zákona, verziu do parlamentu v čase, ešte nie do parlamentu, opravím sa, z internetu som si vytiahol pôvodný návrh vládnej verzie. Spoliehal som sa na to a bol som celkom spokojný s niektorými ustanoveniami. Po rokovaní vlády sa ten návrh očistil o dôležité ustanovenia, ktoré som napríklad spomenul a nedávajú možnosť vydavateľovi periodickej tlače a tlačovej agentúry odmietnuť odpoveď ani v prípade, keď sú o tom presvedčení, že porušujú zákon. Alebo povedzme, obsah tej odpovede je v rozpore s dobrými mravmi. Nerozumiem tomu, prečo ste odtiaľ vypustili takúto podmienku.

Ďalším diskutovaným bodom je § 6. Ten hovorí o tom, že periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo nesmie obsahovať informácie, ktorými sa propagujú vojny, kruté alebo neľudské násilie v prípade informácie, ktoré sa dajú považovať za podporu šírenia omamných alebo psychotropných látok. Za zverejnenie takéhoto článku môže ministerstvo vymerať pokutu až do 200-tisíc korún, pričom prelustrovať noviny podľa nového návrhu budú môcť až dva roky dozadu.

Ide o ustanovenia, ktoré sú už teraz aj súčasťou Trestného zákona. A o ich porušení rozhodujú súdy. Samozrejme, aj my sme proti tomu, aby sa v médiách propagovali drogy, násilie, šírila nenávisť voči rasám alebo iným orientáciám. Ale v každom prípade zastávame názor, že takéto obmedzenia slobody slova a vyjadrovania sú akceptovateľné. Pokiaľ je dôvod na to, že médiá ospravedlňujú nejakým spôsobom, dokonca schvaľujú a propagujú takúto nenávisť alebo takéto konanie, zaslúžia si odsúdenie. Ale na to máme Trestný zákon, vážený pán minister, a nie tlačový zákon. V tomto nie je medzi nami spor. Áno, budeme vždy podporovať a odsudzovať takéto kroky zo strany médií.

Počas dvoch rokov sa totiž môže zmeniť vláda, a tým aj názor, čo bolo prijateľné pre jednu vládu, to nemusí byť prijateľné pre inú v súvislosti s § 6 a s jeho vážnou a vágnou koncepciou. Napríklad uvediem príklad. V médiách sa začne verejná diskusia o legalizácii mäkkých drog. Táto téma je celkom legitímna, prebieha vo všetkých krajinách. Okrem článkov odsudzujúcich akékoľvek drogy vrátane alkoholu, tabaku sa objavia aj články o tom, že marihuana má priaznivé účinky pri tlmení bolesti, pri chorobách, onkologických ochoreniach a tak ďalej. A môže sa dokonca objaviť aj článok umelca, tak ako sme to už zažili, ktorý otvorene prizná, že po cigaretke marihuany sa značne zvýši jeho umelecký potenciál. Pretože na ministerstve sedí liberálnejší minister, nestane sa nič. Po roku sa vymení vláda, do kresla zasadne tvrdý odporca drog a s dobrou pamäťou, samozrejme, a jeho úradníci si prelistujú noviny spred roka, zbilancujú objem pokút, ktoré novinám vymerajú. To isté sa môže stať v prípade diskusie o zásahu v Iraku.

Ono to niekedy vyzerá vtipne, pán minister, ale, bohužiaľ, takáto je vaša formulácia, takýto je text zákona. Pán minister nehovorí o jednom ustanovení, ktoré sa týka práve spomínanej problematiky, teda § 6 a nového tlačového zákona. Som presvedčený, že dobre vie, prečo o tomto ustanovení nehovorí.

Prečítam znenie súčasne platného zákona § 9 ods. 1. "Vydavateľ periodickej tlače je povinný zabezpečiť, aby periodická tlač neobsahovala informácie, ktoré propagujú vojnu, alebo opisujú kruté alebo inak neľudské konanie spôsobom, ktoré je zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním informácií, ktoré propagujú užívanie omamných látok alebo psychotropných látok, ale opisujú užívanie omamných látok alebo psychotropných látok spôsobom, ktorý je zľahčovaním, ospravedlňovaním alebo schvaľovaním." Teda to, čo je obsahom navrhovaného zákona v § 6 ods. b).

Navrhovaná úprava je v podstate obsiahlejšia. V § 6 sa objavil celý nový odsek c. Pán minister, ja viem, že to budete ospravedlňovať tým, že ste ho prebrali zo starého zákona. Ale odsek c tam určite nebol. Podľa neho periodikum nesmie uverejniť ani informácie, ktorými sa propaguje násilie, alebo sa podnecuje nenávisť na základe pohlavia, rasy, farby pleti, etnického alebo sociálneho pôvodu, genetických vlastností, sexuálnej orientácie, jazyka, náboženstva alebo viery, politického, no, a to chcem poukázať, viery, politického alebo iného zmýšľania, príslušnosti k národnostnej menšine, majetku, rodu, iného postavenia, zdravotného postihnutia a veku. Na prvé počutie je to v poriadku. Šírenie nenávisti naozaj do médií nepatrí. Na druhé počutie však niečo škrípe. Tým mám na mysli to, že medzi danosti, voči ktorým je šírenie nenávisti zakázané, sa nenápadne zaradilo politické zmýšľanie.

Inými slovami, politické zmýšľanie sa dostalo pod zákonnú ochranu. Či došlo, alebo nedošlo k porušeniu zákona, nebude rozhodovať o tom nikto iný ako ministerský úradník dosadený na to miesto konkrétnou politickou stranou. Je to paradox.

Vážené dámy a páni, toto považujem za nonsens. Myslím, že ide o nepriamy pokus presadiť cenzúru a dokonca vedúcu úlohu strany v spoločnosti. Pretože akákoľvek kritika práve vládnucej strany sa bude môcť vykladať ako pokus o šírenie nenávisti a na základe politického zmýšľania a politickí nominanti v kresle ministrov a ministerských úradníkov sa postarajú o to, aby si noviny uvedomili, čo si smú dovoliť a čo už nie.

Dávam tiež na zváženie, čo sa stane, ak sa po odpovedi objavia výroky, ktoré sa oprávnene budú dať klasifikovať ako šírenie rasovej nenávisti. Dotknutá osoba splní všetky zákonom stanovené podmienky na uverejnenie odpovede. Vydavateľ bude teda musieť odpoveď uverejniť. Tým sa dostane do kolízie s § 6 tlačového zákona a vymerajú mu pokutu 200-tisíc korún. Ak odpoveď neuverejní, bude ho autor odpovede žalovať, spor vyhrá a dostane finančnú satisfakciu. A tu ešte nehovorím o tom, že nakoniec sa možno zástupca vydavateľa spolu s odpovedajúcim stretnú v jednej cele za šírenie rasovej nenávisti podľa Trestného zákona.

Osobne som presvedčený, že ods. 1 písm. a), b), c) § 6 by mali byť zo zákona vypustené. Jeho obsah, teda ochrana spoločnosti pred propagandou drog či šírenia nenávisti z akéhokoľvek dôvodu už je zabezpečená a pokrýva ju Trestný zákon, pričom rozhodujúce slovo majú súdy. Ponechanie týchto ustanovení § 6 v zákone znamená možnosť dvojakého postihu jednak zo strany súdov, jednak zo strany politicky dosadených štátnych úradníkov. Tu neobstojí tvrdenie, že podobné ustanovenia sú aj v zákone o vysielaní a retransmisii. Áno, sú tam. Nie tak naformulované, ale Rada pre vysielanie a retransmisiu rozhoduje na základe zástupcov, ktorých volí preto parlament. Nerozhoduje ministerský úradník, ktorého riadite vy konkrétne, pán minister.

Posledným, menej diskutovaným bodom je ochrana zdroja informácie, teda § 4. Samozrejme, v zásade ide o správny krok. Zdroj informácie v každom prípade treba chrániť, ak si to autor tohto zdroja praje. Problémom tohto ustanovenia je skutočnosť, že ochrana zdroja informácií nie je chápaná ako právo vydavateľa, ale ako povinnosť. Vydavateľ je povinný zachovať mlčanlivosť o pôvode alebo obsahu informácie v prípade, že o to požiadala fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla. Jedinou výnimkou sú podľa dôvodovej správy prípady, keď to Trestný zákon ukladá.

Práve v prípade citlivých informácií je veľmi pravdepodobné, že osoba, ktorá informácie poskytla, bude žiadať o to, aby sa jej meno nikde neobjavilo. Lenže z formulácie zákona vyplýva, že vydavateľ bude povinný utajiť zdroj svojich informácií napríklad aj v prípade, že by mu jeho svedectvo mohlo pomôcť na súde.

Nuž, ako perličku uvádzam, že toto ustanovenie je naformulované tak, že sa vzťahuje len na zamestnancov vydavateľa. A vieme dobre sami, že ako to dneska beží v médiách. Väčšinou všetci novinári sú zamestnaní na základe živnosti. Čiže ich vzťah medzi vydavateľom periodickej tlače nie je na báze zamestnaneckej. Podľa tohto vášho návrhu pokojne môže novinár zdroj kedykoľvek prezradiť. Nič, žiadny zákon ho k tomu nebude viazať.

Ak porovnáme ustanovenia navrhovaného tlačového zákona s obdobnými ustanoveniami českej normy, vidíme podstatný rozdiel. V českom tlačovom zákone je ochrana zdroja informácií definovaná ako právo, právo ochraňovať zdroj informácií. Osoba, ktorá sa podieľa na získavaní alebo spracúvaní informácií, čiže redaktor má právo odoprieť súdu inému štátnemu orgánu alebo orgánu verejnej správy poskytnutie informácie o pôvode či obsahu týchto informácií. Výnimkou sú prípady, keď ide o odhaľovanie alebo vyšetrovanie trestných činov. Domnievam sa, že takto formulovaná ochrana zdroja informácie je správnejšia, je vyváženejšia, chráni na jednej strane novinára, vydavateľa a na druhej strane tiež chráni občana, autora toho zdroja.

Pán minister, z mojej strany je to zatiaľ všetko. Reagoval som presnejšie a vecnejšie preto, aby ste pochopili, aké sú naše priority v tomto zákone, aby ste pochopili, že ten zákon je naozaj veľmi zle nastavený. Veľmi, veľmi sa teším tomu, že aj predseda vlády sľúbil nielen medzinárodným organizáciám, ale aj opozícii, že zákon dáte do súladu s európskymi demokratickými princípmi. Zároveň aj priznal a nie veľmi dobre ohodnotil vašu prácu, pán minister. No, isteže áno, isteže áno. Takže veľmi pekne ďakujem za to, že ste si ma vypočuli. Z mojej strany je to všetko.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Galbavého (potlesk) pán poslanec Pado, pán poslanec Fronc, pán poslanec Jánoš, pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Tóthová, pani poslankyňa Vaľová, pán poslanec Brocka, pán poslanec Hradecký, pán poslanec Halecký, pán poslanec Petrák, pani poslankyňa Vášáryová, pán poslanec Kovarčík, pán poslanec Palko, pán poslanec Miššík, už ste tam. Ešte niekto? Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Ako prvý má slovo, vráťte mi to, pán poslanec Pado. Nech sa páči.

M. Pado, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Pán kolega Galbavý, keď dovolíš, včera pri prerokovaní správy o SPP sme sa od najväčšieho bájkara v rámci koalície dozvedeli, že matkou zakladateľov Ríma bola Euridika, že Dáma s kaméliami bola manželka princa Charlesa, že Hlavu XXII napísal Jules Verne a možno nakoniec aj to, že Ježiš Kristus zradil Judáša a vy ste tomu všetci nadšene tlieskali.

Ja som presvedčený, že dnes a zajtra tu budeme počúvať ďalšie bájky o tom, aký je ten zákon, návrh zákona geniálny a s potešením na konci možno zatlieskate a schválite ho tiež, len aby ste na konci neschválili aj nový článok 4 v ústave o vedúcej úlohe, ale nie KSČ, ale potom SMER-u - SD. Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Martin Fronc. Nech sa páči. Pán poslanec nie je v rokovacej sále. Ďalej pán poslanec Vladimír Jánoš. Nech sa páči.

V. Jánoš, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec Galbavý, priznám sa, že som bol zvyknutý v prípade aj vašej osoby na trošku iné vystúpenia, ale toto, si myslím, že bol pokus zmeniť priestor v rámci rozpravy na nepodarené divadelné predstavenie z vašej strany, za ktoré, si myslím, že si nemôžete vyslúžiť ani prinajmenšom ani ten najmenší, najmenší potlesk.

Na jednej strane hovoríte, pán poslanec, že, alebo argumentujete tým, že vydavateľ nebude mať možnosť z rôznych dôvodov reagovať na opravu článkov. Jednoducho, bude to nákladné, nebude mať časový priestor a tak ďalej a tak ďalej. No ale viete, ak na jednej strane si ten vydavateľ vytvorí priestor na to, aby napísal článok o určitej osobe, nebavme sa o politikovi, no jednoducho, ak je ten článok klamlivý a zavádzajúci, tak si musí, jednoducho si musí nájsť priestor na to, aby uviedol, alebo vytvoril priestor aj dotknutej osobe. Ja zámerne nehovorím o politikoch, pretože toto nie je zákon, ktorý sa týka len politikov.

Takisto nechápem vôbec, prečo sa obávate inštitútu práva na odpoveď. Vy ste to tak šikovne zakalkulovali alebo zakamuflovali, že nie, nie, my sa toho nebojíme, ale stále to skloňujete. Ja sa preto musím opýtať, a bol by som rád, keby ste mi odpovedali, koho záujmy vy vlastne aj v tomto vašom príspevku obhajujete? Záujmy občana, vydavateľa alebo majiteľa periodika? Toto by ma veľmi zaujímalo.

A na záver už len poslednú poznámku. Ja osobne si vážim prácu médií objektívnych a pravdivých, ale, samozrejme, musí tu byť priestor, ak vznikne zavádzajúca a klamlivá informácia o akejkoľvek osobe, aby táto osoba mala adekvátny priestor na to a hlavne na odpoveď.

No a v závere, v úplnom závere, myslím si, že tento zákon ani prinajmenšom nezabraňuje slobode... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalším prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Jarjabek Dušan. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec, priznám sa, že na začiatku si mi urobil celkom dobrú náladu, keď si povedal, citujem, "urazený, frustrovaný politik". No, myslím, že si si trošku pomýlil svetové strany a musíš sa tam pozrieť, tam medzi seba, tam ich nájdeš niekoľko, tam sú, tam, takto prstom môžem ukázať. To sú tí urazení, frustrovaní politici, ktorí tak skratovo konajú už niekoľko dní v poslednej dobe, aj keď hovoríme o medzinárodnej zmluve. Ale nechcem sa o týchto veciach baviť v tejto chvíli, lebo priestoru určite budeme mať ešte dosť.

Pán poslanec, radikalizuješ sa. Zbytočne sa radikalizuješ a ja to vnímam ako isté umelé radikalizovanie z tvojej strany. Tá debata môže byť úplne štandardná, aká býva vždy pri takýchto typoch zákonov. No a nerozumiem potom, prečo vlastne ty porovnávaš stále tento zákon s českým tiskovým zákonem. Neviem, prečo nemá ambíciu tento zákon byť rovnaký, ako je český tlačový zákon, aj keď tento český tiskový zákon takzvaný sa ide novelizovať, ak ti to ušlo. V tejto dobe sa o tom hovorí veľmi, veľmi permanentne, takže toto nie je nejaká norma, ktorá by mala byť naším vzorom.

Všetko, čo si povedal, sa týka vlastne druhého čítania a niekoľkých paragrafov vecne, kde si teda hovoril o formuláciách, ktoré ti vadia, ktoré by si chcel zmeniť, no a ja očakávam v druhom čítaní, že predložíš pozmeňujúce návrhy a budeme sa o nich, samozrejme, vecne baviť. To znamená, že ak som to dobre pochopil, nezhodil si celý tlačový zákon preto, lebo ako iste aj ty, aj ja, a teda spolu cítime, aj keď sme sa o tom bavili niekoľkokrát, že takúto normu treba prijať, len som zvedavý, či ju podporíš do druhého čítania. Tam sa... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová. Nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Nadväzujem na časť pána poslanca Galbavého, kde sa odvolával na stanoviská európskych inštitúcií. Mám jednu veľmi konkrétnu otázku.

Pán poslanec, bol v angličtine poslaný tento legislatívny návrh inštitúciám, alebo tieto inštitúcie len na základe informácie opozície dávajú posudky? Pretože mám životnú skúsenosť ešte z minulého obdobia, keď sa prijímal jazykový zákon, čo všetko bolo o ňom napísané, až keď sme dali anglický preklad, tak inštitúcie samy uznali, že vlastne boli informácie, napríklad, že nemôžu národnostné menšiny na ulici rozprávať príslušným jazykom a podobne zistili, že vôbec informácie, ktoré boli dávané, nevychádzali z existujúceho návrhu, ktorý vlastne im bol podaný.

Ďalej by som chcela uviesť, vážení, keď sa pozrieme do práva Československej republiky bývalej, takzvanej bývalej prvej Československej republiky, to je obdobie tatíčka Masaryka, kde bol uznávaný vysoký stupeň demokracie, vysoký stupeň slobody tlače a podobne, tak sú tam ešte prísnejšie ustanovenia. Napríklad v prípade, ak nie je urobená oprava, občan alebo ten, kto sa cíti byť dotknutý, môže sa obrátiť na súd a súd do troch dní je povinný rozhodnúť a na základe rozhodnutia súdu obratom príslušná tlač, teda nasledujúce dni alebo v nasledujúcom vydaní je povinná urobiť opravu. Ak si myslíte, môžeme ísť aj na tento model s povinnosťou súdu.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej s faktickou poznámkou je prihlásená pani poslankyňa Jana Vaľová. Nech sa páči.

J. Vaľová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Začnem, pán poslanec, tým, ako si povedal, že ak posledné slovo dostane ten, koho sa dotýka oprava, bude to nesprávne, lebo aj vydavateľ by sa mal tiež možnosť dištancovať a mal by mať posledné slovo ako vydavateľ. Tak ťa potom, pán poslanec, upozorním, že by si mal potom upraviť aj kódex novinárskej etiky Slovenského syndikátu, lebo, ak si ho prečítaš, tak potom navrhni, aby ho upravili, pretože tam píše: "Oprava sa má uverejniť približne v rovnakej grafickej úprave, najlepšie na rovnakom mieste ako opravovaná informácia. Odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih." Čiže znamená, že tento paragraf v tomto zákone je veľmi správne postavený a myslím si, že aj Syndikát novinárov to uznáva.

A musím ešte, pán poslanec, povedať, že ti ráno musíme posielať pozvánky, si sa nezúčastnil hodnotiacej komisie predsedu vlády Roberta Fica na prácu svojich ministrov. Si tam prizývaný ako hosť, neprišiel si, tak si sa nedozvedel, máš zlé informácie, že pán minister bol veľmi dobre hodnotený a že pán Fico ho nehodnotí ako zlého ministra, ale práve naopak. Takže nabudúce sa zúčastňuj komisií. Ďakujem. (Reakcie v sále.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Prosím o pokoj v rokovacej sále. Slovo dostane teraz pán poslanec Július Brocka. Nech sa páči.

J. Brocka, poslanec: Pán kolega Galbavý, chcem reagovať (ruch v sále), pán kolega Galbavý, chcem reagovať na teba a zhodou okolností vo svojej faktickej poznámke dočítam ten odsek príslušných paragrafov, ktorý začala citovať pani poslankyňa Vaľová a nedočítala ho.

Veľmi kriticky si hodnotil v zákone právo na opravu, právo na odpoveď, právo na dodatočné oznámenie. Ja s časťou textu uvedených paragrafov nemám problém tak ako pani poslankyňa Vaľová. To sú tie časti, ktoré naozaj naprávajú krivdy, neprávosti, ktoré médiá môžu spôsobiť občanovi uverejnením nepravdivej informácie. Ale voči čomu mám zásadnú výhradu, tak to je nové právo, ktoré nemá svoj paragraf, a to právo sa volá právo na posledné slovo. Ty si to naznačil vo svojom vystúpení. Predkladateľ zakamufloval toto nové právo do všetkých troch paragrafov. Odsek 5 v § 7, § 8, § 9 je takmer identický, a teraz dočítam tú vetu, ktorú pani Vaľová zabudla prečítať: "K uvedenej oprave, k uvedenej odpovedi, k uvedenému uverejnenému dodatočnému oznámeniu nemožno uverejniť žiadny ďalší súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva." No, toto je právo na posledné slovo vás, pán minister.

Dámy a páni z koalície, chceli ste zavrieť ústa najprv opozícii, teraz sa o to pokúšate urobiť to aj voči kritickým médiám.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej je prihlásený (hlasy v sále) s faktickou poznámkou pán poslanec Boris Hradecký. Poprosím, ak si chcete niečo vykonzultovať (hlasy v sále), pani poslankyňa, ak si chcete niečo vykonzultovať, poprosím, opustite rokovaciu sálu, tam je na to dostatočný priestor.

Pán poslanec Hradecký, máte slovo.

B. Hradecký, poslanec: Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Dajte mu, prosím vás, dve minúty od samého začiatku.

B. Hradecký, poslanec: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán poslanec, po tej delostreleckej príprave z predchádzajúcich týždňov týkajúcich sa tlačového zákona som stále čakal, akými zásadnými a vážnymi argumentmi nás oslovíte v súvislosti s prerokovaným návrhom zákona. Bohužiaľ, po vypočutí vášho vystúpenia som sa utvrdil len v jednom, že návrh tlačového zákona a jeho kritika je pre vás a vašu stranu zúfalým pokusom a hľadaním agendy, ako kritizovať koalíciu. Vo svojom vystúpení ste neuviedli okrem množstva vymyslených konštrukcií nič konkrétneho, čo by spochybňovalo tento návrh. O to viac vyniká obludnosť vášho vydierania v súvislosti s hlasovaním o Lisabonskej zmluve. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej pán poslanec Jozef Halecký. Nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Na vystúpenie pána kolegu chcel by som povedať toľko asi, že tlačový zákon je spustený a cesta späť prakticky nie je možná, takže bude len snahou všetkých zúčastnených strán, či už novinárov, ale aj vydavateľov, takisto aj politikov, ale myslím si, že aj účastníkov zo zahraničia, z Rady Európy, OBSE, aby pripravili spoločne takýto zákon, ktorý bude vyvážený a ktorý bude ochraňovať práva všetkých podľa možností vyvážene. To znamená, že aj vrátane práv zainteresovaných aktívnych, ale aj pasívnych účastníkov. Myslím si, že je to možné, pretože máme príklady už zo susedných krajín, či už z Francúzska, Nemecka, ale aj Česka, Poľska, nakoniec aj z Fínska, kde môžeme získať negatíva, ktoré tento zákon prináša, ale aj pozitíva.

Myslím si, že tento zákon by mal byť aj určitou pomocou novinárom, dajme tomu pri ochrane zdroja informácií, ale čo je podstatné podľa mňa, tento zákon by mal hodnotiť predovšetkým fakty a skutkové tvrdenia a nie nejaké hodnotiace úsudky, pretože to je dosť relatívny pojem a môže to skĺznuť k subjektivizmu.

Osobne si myslím, že aj niektoré politické komentáre a politické hodnotenia, pokiaľ by tvrdo podliehali tlačovému zákonu, médiá by sa stali sterilnými, nezáživnými a možno, že aj ťažko sledovateľnými. Takže, myslím si, že najťažšie bude posúdiť práve tú politickú stránku informácií a hodnotenia v médiách, ale je na tom, aby... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz s faktickou poznámkou je prihlásený pán poslanec Ľubomír Petrák. Nech sa páči.

Ľ. Petrák, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Galbavý, ja nebudem komentovať tvoje vystúpenie, ja sa obmedzím na položenie troch otázok. Veľmi pozorne som počúval v podstate politický úvod a počúval som aj konkrétne výhrady k paragrafovému zneniu zákona. Ak porovnám tieto dve časti vystúpenia, nenašiel som odpoveď na tieto tri otázky. Čím je porušená sloboda tlače? To si tvrdil v úvode politického bloku.

Druhá otázka. Čím je porušené právo občanov na kontrolu návrhom tohto zákona? Lebo znovu ku konkrétnej kritike paragrafového znenia to nezaznelo.

A tretiu otázku položím. Myslíš si, že je vydavateľ oprávnený rozhodovať o vine alebo porušení práva, o ktorom si hovoril? Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Magdaléna Vášáryová. Nech sa páči.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Som veľmi rada, že toľko ľudí sa zapája do diskusie hneď na začiatku o tlačovom zákone, pretože tento zákon je o slobode. A to sa bez ohľadu na to, či je niekto z nás odborníkom na sociálnu politiku, alebo zdravotnú, každého z nás sa to týka.

Chcela by som upozorniť na to, čo povedal pán poslanec Galbavý a čo sa v médiách málo pertraktuje, a to je povinnosť vydavateľov a ostatných zachovávať mlčanlivosť o pôvode informácií. Vo všetkých európskych zákonoch je to právo. V čom spočíva ten rozdiel, sa dočítate v § 4 ods. 2. A počúvajte, prosím.

"Vydavateľa periodickej tlače a tlačovú agentúru môže od povinnosti podľa odseku 1 oslobodiť udelením súhlasu len fyzická osoba, ktorá informáciu poskytla." A to aj, vážení priatelia, v prípade, ak by išlo o nepravdivé informácie alebo dokonca informácie, ktoré by pomohli odhaliť trestný čin a mohli by mať súdnu dohru. Nikto iný nedokáže oslobodiť, to znamená, nie novinári budú chrániť zdroj svojich informácií, ale zdroj informácií má možnosť zostať navždy nepoznaný. Môže teda šíriť dezinformácie, môže robiť čokoľvek. Ja si myslím, že o tomto ustanovení sa nehovorilo veľa, ale ja vás ubezpečujem, že to nenájdete v žiadnom európskom zákone. Všade majú novinári, vydavatelia, agentúry právo, ale nie povinnosť. Ja to považujem za veľmi nebezpečné, a to je možno aj trošku odpoveď na vás, pán Petrák... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej sa s faktickou poznámkou prihlásil pán poslanec Vladimír Palko. Mám pocit, že nie je v sále. Ďalším, ktorý bude reagovať na predrečníka, je pán poslanec Peter Miššík. Nech sa páči.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. No, pre mňa je podstatou odmietnutia tohto návrhu zákona to, že dáva možnosť zásahov výkonnej moci do slobody tlače prostredníctvom ministerstva kultúry. Ja to zopakujem. Osobne si myslím, že zásahy výkonnej moci do slobody tlače naozaj nepatria. No, včera sme boli svedkami, že si môžeme povedať, ale prečo nie. Včera sme videli, že vládnou väčšinou v parlamente prostredníctvom 78 poslancov môžete zmeniť hoci čo.

Včera ste sa zahrali na verejný tribunál, ktorý vyslovil, že bol porušený zákon. Konštatoval, že bol porušený zákon pri privatizácii SPP. Kde sa to skončí?

A podľa mňa aj rozhodnutie v sporoch vyplývajúcich zo vzťahov upravených v tlačovom zákone musí rozhodovať len nezávislý súd. A nakoniec, niekto to tu povedal a ja to budem parafrázovať. Toto je zásadné a vážne. Zásadné a vážne je to, že sú to postupné kroky k demontáži takej demokracie, akú poznáme v Európe. (Potlesk.)