M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Galbavý, chcete reagovať? Skúste, prosím vás, sa prihlásiť s faktickou poznámkou. Nech sa páči.

T. Galbavý, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Veľmi ťažko sa mi reaguje. Veľmi si vážim, že som vyvolal takú pozornosť u koaličných kolegov. Ale mám niekedy dojem, že ma pozorne nepočúvali, alebo ma nechceli počúvať. Dostali sme do parlamentu návrh zákona. Nie je dôvodom, že by sme boli politicky motivovaní a tento zákon by sme kritizovali za každú cenu. Snažil som sa vám ponúknuť naše videnie. Snažil som sa vám ponúknuť na konkrétnych vecných argumentoch, prečo ten zákon je nezlučiteľný so slobodou tlače.

Predsa, a odpovedám aj pánovi kolegovi Jánošovi, právo na odpoveď, a znovu to zopakujem, nám nerobí žiadny problém. Ale snáď mi nechcete povedať, že tak, ako je naformulované, nie je nebezpečenstvom nielen pre slobodu tlače, ale aj pre toho, kto toto právo využíva. Je možné, aby v zákone nebolo napísané, za akých podmienok môže vydavateľ odmietnuť právo na odpoveď? Je možné, aby nebolo v zákone expressis verbis napísané, že toto právo nemôžu využívať široko a že by sa mala odpoveď týkať skutkového tvrdenia? Prečo ste tam jasne nenadefinovali v tomto zákone a v § 8 fakt, že kedy môže právo na odpoveď odmietnuť vydavateľ. Vy ho nútite, aby porušil zákon v každom prípade. Nemá východisko, nemá východisko. A toto sú nástrahy, ktoré dnes ohrozujú slobodu tlače a komplikujú hlavne tlači prácu.

Pokiaľ so mnou súhlasíte, stotožníme sa s tým, že médiá majú v spoločnosti určitú úlohu. A tá úloha je aj kontrolovať politikov, vládnych politikov kontrolovať, ako narábajú s mocou. Zastrašené a obmedzené médiá takúto právomoc... (Prerušenie vystúpenia časomierou).

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec reagoval na faktické vystúpenia kolegov. Teraz ďalším za poslanecké kluby prihláseným do rozpravy je pán poslanec Rafaj, ktorý vystúpi za poslanecký klub Slovenskej národnej strany. Nech sa páči.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Moje vystúpenie sa bude podstatou aj charakterom líšiť od môjho predrečníka, pretože budem sa venovať skôr analýze prostredia, v ktorom sa médiá nachádzajú. Pokúsim sa presne, vecne, argumentačne a faktmi citovať viaceré medzinárodné dokumenty, ktoré o problematike, ktorú opozícia, respektíve vydavatelia namietajú, a preto mi dovoľte povedať na úvod, že médiá, politika sú spojené nádoby, sloboda slova a sloboda prejavu, to sú otázky, ktoré trápia ľudí minimálne od dôb Rímskej ríše. A aj my máme legitimitu, a neskôr to dokážem podľa ustanovení jedného odporúčania, neustále prehodnocovať tento vzťah a postoj. Čiže máme legitímne právo prehodnocovať, kde sú hranice slobody a práva, pričom, pokiaľ hovoríme o slobode, mali by sme súčasne hovoriť aj o zodpovednosti. Pokiaľ hovoríme o práve, mali by sme súbežne hovoriť aj o povinnostiach. No, a pokiaľ hovoríme o slobode ako takej, treba si tiež uvedomiť, kto je nositeľom primárneho práva, a je to verejnosť.

Čiže som rád, že tento návrh vzbudil takúto pozornosť aj vo verejnosti. Som rád, že sa môže istým spôsobom otvoriť celospoločenská diskusia o zatiaľ priam tabuizovanej a nedotknuteľnej téme, akou je stav mediálneho prostredia, a otvoriť aj také súvislé témy alebo náležitosti či negatívne javy, ako je uniformnosť prejavov, vystavenie verejnosti manipulačným technikám, miera objektívnosti v médiách, ich transparentnosť, pluralita, aké sú zásady mediálnej politiky.

Dobre viete, že pred voľbami Syndikát slovenských novinárov zaslal list každej politickej strane, kde vyzval politické strany kandidujúce vo voľbách, aby definovali ich predstavu o zásadách štátnej mediálnej politiky a úpravy tlačového zákona. Takže predpokladám, že kolegovia, ktorí budú vystupovať predovšetkým z opozície, nás oboznámia o svojich predstavách, ktoré uviedli Syndikátu, ktorý predpokladal a očakával, že táto téma bude nastolená, pretože naozaj po štyridsiatich rokoch žiť len z neustálych novelizácií dávno prežitého zákona, v ktorom zostali niektoré pasáže, ktoré sú naozaj ako vystrihnuté z totality, ako zahraničná tlač a agentúry, čo už sa dneska v podstate v štandardných tlačových zákonoch vôbec nerieši.

Pokiaľ je tu nejaká námietka na možnosť zneužiť slobodu prejavu, práve časť päť súčasne platného zákona v § 16 ods. 2 hovorí, že je v záujme spoločnosti a občanov brániť sa pred zneužitím slobody prejavu, slova a tlače. S týmto súhlasíme s takýmto znením? Alebo v § 11 nám neprekáža, že je tam obmedzenie spôsobilosti šéfredaktora jasne explicitne uvedené? To len na margo, aby sme zaviedli istý systém, aby sme tu nerobili politiku a politikárčenie a hodnotili, aký je súčasný stav platného znenia zákona a aké je prostredie, v ktorom sa nachádzame a kde vlastne vidíme akési optimálne východisko vo výzvach na neustále a dynamicky sa vyvíjajúce prostredie mediálnej sféry.

A keďže sme v tomto čítaní, v prvom čítaní, tak sa budem zameriavať skôr nie na vecnú stránku opráv alebo poznámok, to si, ak dovolíte, nechám v druhom čítaní, ako skôr na tie všeobecné charakteristiky, ktoré, myslím, aj do prvého čítania patria.

Čiže takým prvým meritom je snáď hľadať odpoveď, kde sa začína a kde sa končí sloboda tlače. Vieme, že mediálne právo v demokratických štátoch pozná obmedzenie prejavov a komunikátov, ktoré sa dotýkajú osobnej cti a dokonca pozná aj trestanie takýchto prejavov. Pokiaľ hovoríme o novom zákone, novej koncepcii, je, myslím, vhodné hovoriť aj a zopakovať si istú filozofiu prístupu prostredia, v ktorom sa, prirodzene, Slovensko nachádza a môžem len zopakovať teoretikov, že základy európskeho mediálneho práva položili práve Charles Luis Montesquieu v diele O duchu zákonov ešte z polovice 18. storočia, kde ako prvý vymedzil slobodu prejavu v zákone, či dokonca medzami zákona. Kľúčová axióma je, že odmietol formu bezbrehej slobody, ktorá by zasahovala do slobody iného. Toto je veľmi citlivá oblasť narábania s rôznymi druhmi oprávnenosti na slobodu, pričom naozaj je potrebné zo strany legislatívy a zákonodarcov veľmi citlivo vyvážiť tieto slobody.

A druhým filozofickým, alebo ak chcete tým kontinuálnym pilierom sú idey Wilhelma Friedricha Hegla, a to aj vidíme rozdiel medzi francúzskym a nemeckým tlačovým zákonom v knihe Základy filozofie práva, ktoré sú premietnuté aj do štruktúry navrhovaného zákona, pretože ideme v prípade takého kritizovaného paragrafu na právo na odpoveď práve podľa nemeckého, a nie širšie koncipovaného francúzskeho modelu.

Hegel si dovolil dokonca kvalifikovať zločiny spáchané médiami za akt potenciálneho nebezpečenstva pre spoločnosť, pretože podľa neho neprimeraná urážka na cti, ohováranie a zosmiešňovanie zákonov sú ako nástroje testovania miery liberálneho dna.

V tejto súvislosti je paradoxné, ak si pozrieme súputnikov, že zástancom neobmedzenej slobody tlače bol v tom čase iný filozof a revolucionár, a bol to práve Karol Marx. Ale to len taká poznámka na vedľajšiu koľaj.

Čiže pokúsim sa zadefinovať, ak dovolíte, vážení kolegovia, niektoré východiská k tejto problematike. Nazdávam sa, že sloboda tlače je len jedna z predpokladaných podmienok plnenia základných spoločenských funkcií tlače a médií. Ďalej, že sloboda tlače je nástrojom na vykonateľnosť primárneho práva verejnosti na informácie, na slobodu názoru, na slobodu prejavu, pričom sú ďalšie invarianty práv a slobôd verejnosti. Napríklad právo na pluralitu informácií, tak ako o tom hovoria mnohé medzinárodné normy, ktoré si dovolím citovať približne v strede svojho prejavu.

Čiže primárnym právom je, a to by bolo dobré, keby sme si uvedomili, je právo občana na slobodu slova. Tým nechcem povedať, že sú dotknuté iné slobody, slobody vydavateľa investovať svoje peniaze do nejakého periodika. Ale aj on vstupuje na trh, kde musí rešpektovať primárne právo občana a nemôže si ho takpovediac sprivatizovať v mene svojho vydavateľského počinu.

Veľmi ma zaujala informácia v súvislosti aj s pertraktovanou témou, kde vlastne vraj patria slovenské médiá, či sú naklonené pravici, alebo ľavici, pretože riaditeľ agentúry MVK povedal: "Na Slovensku sú médiá skôr pravicové." To je zaujímavé. Pokiaľ hovoríme o slobode médií, myslím si, že takéto hodnotenie, aj keď je štandardizované, pretože v demokratických spoločnostiach poznáme médiá liberálne, konzervatívne, ľavicové, pravicové, dokonca provládne, opozičné, predsa len je to v súvislosti so slovenskou scénou trošku informácia, ktorá jej dáva inú pridanú hodnotu.

Tiež by sme si mali uvedomiť a vychádzať z faktu, na ktorý poukazujú mnohí nezávislí odborníci, keď hovoria o kríze mediálneho prostredia. Po klesajúcej úrovni, po stereotypizácii, o neobjektívnosti, jednostrannosti, o nadpráci, ktorú niektorí vykonávajú v prospech istých záujmových skupín, a to už nehovorím o bulvárnosti, povrchnosti, rezignácii na vlastnú nezávislosť, ale aj na systémové chyby, ako je napríklad žánrová nevyprofilovanosť a úplne základná poučka, ktorou je oddeľovať striktne spravodajstvo od publicistiky a nerobiť z toho predžutý mediálny polotovar so snahou masírovať mozgy laickej verejnosti.

Bohužiaľ, stačí sa ísť pozrieť na hociktorú katedru žurnalistiky alebo masmediálnej komunikácie a tí ľudia, ktorí sa tomu venujú, vám dajú veľmi smutnú správu o odbornej situácii v slovenskej žurnalistike, pokiaľ ide o čistotu vyprofilovanosti žánrov. Dnes už nie sme v stave ako kedysi, keď zúrivý reportér Egon Kirch písal presne čisto reportáže. Keď ste vedeli, že tuná mám stĺpček, áno, toto je komentár, čiže tu mám subjektívny názor, a keď nechcem mať spracované nejaké cudzie publicistické názory, tak nebudem čítať publicistické strany, ale zameriam sa na spravodajstvo. Dnes máte guláš. Dnes sa tomu hovorí, vlastne ani v odbornej terminológii nie je na najčastejší žáner objavujúci sa v printových médiách názov alebo zaradenie. Jednoducho odborníci sú bezradní. Čo s tým?

Ďalší fakt. Prieskum MVK nám hovorí: "Za päť rokov klesla úroveň médií a novinárov. To si myslí 31 % respondentov. Opak si myslí len 23 %." Mohli ste si to prečítať v auguste v denníku SME.

Iný odborník dlhodobo venujúci sa mediálnej problematike americký spisovateľ Gore Vidal išiel ešte ďalej, keď hovoril o spôsoboch informovania. To prvé je objektívne, to, po ktorom všetci voláme a aj od mediálnej obce očakávame. Áno, objektivitu. Nič viac, nič menej, žiadnu nadprácu. Stačí len číra, obyčajná, holá objektívnosť. Prirodzene sa objavujú aj neobjektívne formáty, no a on objavil ešte aj tretí. Keď médiá sú zneužívané na to, aby informovali spôsobom, koho má respondent nenávidieť. Ak si odmyslíme politické pozadia a prepojenia, povedzme, že predkladateľ zákona chcel eliminovať v príslušnom paragrafe, ktorý zamedzuje možnosť takéto nenávistné prejavy prezentovať vrátane spochybňovania, povedzme, vojny alebo propagácie drog či psychotropných látok alebo takéhoto spôsobu života.

Áno, negatívom našej mediálnej sféry je stereotyp obsahov informovania, ktorý zabraňuje hlavnému poslaniu a ochrane médií založené práve na pluralite informácií. Dnes máme dva celoslovenské v úvodzovkách povedané mienkotvorné denníky, pričom ich obsah je ten istý. To, že v spoločnosti je rezignácia na spätnú väzbu, pretože spätná väzba je základom fungovania žurnalistiky, je obsahom aj kritiky v Bielej knihe Európskej komisie.

Máme tu ďalší negatívny jav, ktorým je systém korporácií. Noam Chomsky hovorí, "hlavné médiá sú veľké korporácie vlastnené a prepojené na ešte väčšie kartely, a tak ako iné korporácie aj ony predávajú svoj tovar na trhu. Ich trhom nie je verejnosť, teda nositeľ primárneho práva na informácie a na slobodu slova, ale zadávatelia reklám". Máme dôvod neveriť Noamovi Chomskemu?

Spomenul som v krátkom fleši mediálnu manipuláciu. Mnohí odborníci hovoria, že dnes už nie je dôležitá len kontrola médií, čo im naozaj patrí historicky a má zostať strážnym psom demokracie aj nás politikov. Áno, to rešpektujeme, dúfam, všetci, ale opäť Chomsky, aby sme neboli obvinení, že si vytvárame vlastné ilúzie, čiže neuvidíte tu ani jeden môj vlastný názor, všetko bude nejaká citácia.

Do ich manipulačnej funkcie ich netreba nútiť, pretože vychádza z racionálneho konania vlastníkov a manažérov týchto korporácií. Prosím vás, keď si pozrieme v tomto paragrafe, a to bude taká jemná kritika, pán minister, ak dovolíte, čo sa tam z povinných údajov vyrieši o krížovom vlastníctve, o prepojení médií. Niekde v niektorých systémoch je zákaz krížového vlastníctva médií, aby nám nevznikala uniformovanosť a totálna kontrola informačných tokov smerom k verejnosti. My tu pripúšťame. Áno, kto má nad 20 % účasti, bude zverejnený, ale nič viac. Nedozvieme sa, koľko investuje, kde ešte všade inde má svoje podiely, cez čo iné kontroluje, s kým iným, akým ekonomickým kamarátom je v iných sférach. Ako sa môže premietať jeho vlastný názor.

Čiže dovoľte, aby sme boli aj my zdravo kritickí a snažili sa spolu s predstaviteľmi mediálnej obce hľadať akýsi spoločný prienik, aby sme speli k niečomu, čo je zmysluplné a vzájomne si pomáhali, čo vlastne otvára sa priestor aj týmto zákonom v tom, že je tu definovaná povinnosť verejných činiteľov poskytovať informácie médiám.

Pokiaľ som, ak dovolíte, na začiatku som zvolil metódu poukázania na stav, v akom sa nachádzame, čiže, aby sme vedeli, z akého východiska niekam chceme dospieť. Veľa sa tu uvažuje alebo hovorí o neformálnej samoregulácii médií, o etickom princípe, ktorý je štandardný, zdedený. Ostatne prvý žurnalistický kódex etiky pochádza z roku 1833, takže má svoju históriu a zrejme aj opodstatnenie, a teda má sa vraj nechať len na neformálne etické riešenie. No, ale aký je výkon? Aká je vynútiteľnosť? Aký je rešpekt etických rád alebo takzvanej tlačovej rady?

Za rok 2006 tlačová rada dostala úžasných deväť podnetov a skonštatovala až päť porušení etiky žurnalistiky. Až päť. Študent prvého ročníka žurnalistiky, pokiaľ dostane seminárnu prácu, tak vám nájde denne päť porušení etiky žurnalistiky. Päť vám ich nájde denne. Môžete sa ísť pozrieť na katedry, nech sa páči. Majú ich tam takéto haldy. Tlačová rada, veľký výkonný orgán odhalí päť porušení etiky v žurnalistike za celý rok. Zatlieskajme im. Takto sa rieši to, čo každého trápi. Nie politikov, nás, veď každý si zvykol, že si niekto doňho ťukne. Ale ide aj o občanov. Môciková v roku 2002 našla odvahu pozrieť sa kriticky do vlastných radov. Citujem, ale nechcem sa nikoho dotknúť, ani tam hore na galérii. Môcikovú citujem: "Zlostné typy novinárov, ľudia buď nedovzdelaní, alebo primladí, alebo neskúsení, majú často veľký problém pochopiť význam toho, čo im kto hovorí. Často nedostanú odpoveď aj preto, že sa pýtajú na zlej adrese. Ich agresivita sa rodí na základe neznalosti a nízkych profesijných hodnôt novinára." Koniec citácie. Prečo je to tak? No, možno preto, že naozaj tu zlyháva etická samoregulácia. Nikto to nevyžaduje. Dnes vás tlačia v redakcii termíny. Vy nemáte čas sa zamýšľať nad tým, či máte potvrdený zdroj informácie z dvoch zdrojov. Preboha, to je taký luxus z dvoch zdrojov mať potvrdenú informáciu, ktorá musí ísť už do tlače, pretože to pôjde na titulku?

Tlačová rada má vymedzený priestor, ktorý, bohužiaľ, nevzbudzuje nijaký rešpekt ani autoritu. Rada môže udeliť pokarhanie, upozornenie či výstrahu, ale do rozhodnutí médií tak či tak nemôže nijako zasahovať. Môže dať odporúčanie. Vážení, prosím vás, robte to iným spôsobom. Tu sa končí pôsobnosť tlačovej rady.

Tým dôležitým medzičlánkom medzi právom na informácie alebo slobodu prejavu a tým, kto ho zabezpečuje a poskytuje, sú, prirodzene, novinári. Tu je dôležitý ľudský faktor a som toho názoru, že novinárska obec si naozaj zaslúži napriek predchádzajúcej kritike vyššie spoločenské ocenenie. Bohužiaľ, to sa, samozrejme, nedá docieliť formálnymi prostriedkami, aj keď metódy by boli, alebo teda formy, aby sa zvýšil ich status a kredit, aby verejnosť sama, keď teraz hovorím ako človek, ktorý žurnalistiku vyštudoval, aby, keď sa vás niekto opýta, aká je vaša profesia, poviete buď novinár, alebo politik, aby si nemusel odpľuť na zem. V tomto máme spoločnú parketu, bohužiaľ. Takže by sme sa mali spoločne zaoberať tým, prečo je takéto hodnotenie spoločnosti na tieto dve ani nepovedzme poslania. Dohodnime sa, že ide o poslanie.

A teraz, ak dovolíte, vrátim sa k meritu, a to je sloboda slova cez slobodu tlače, ktorá je, prirodzene, súčasťou základných ľudských práv a je obsiahnutá v mnohých medzinárodných zmluvách zakotvujúcich tieto slobody.

V tejto súvislosti je zaujímavé, ako sa tvoria rôzne rebríčky krajín, kde je aká miera slobody tlače a raz sa dozvieme, že Slovensko je na siedmom mieste, to je, myslím, aktuálny stav. Už sme boli aj tretí, ale boli sme aj niekde v strede.

Možno nás môže tešiť, pokiaľ tu bolo porovnávanie s českým tlačovým zákonom, že Česká republika bola vyhodnotená v tom poslednom hodnotení až na dvadsiatej priečke, zopakujem, len Slovensko je na siedmej. No a čo myslíte, na ktorej priečke sa nachádzajú Spojené štáty? Uľahčím vám to. V prvej dvadsiatke ich nenájdete. Aj to o niečom vypovedá.

Pokiaľ niektorí kolegovia, a, bohužiaľ, aj komentátori používajú naozaj v súvislosti s predloženým tlačovým zákonom neprimerané, naozaj neprimerané hodnotenia, treba si zadefinovať isté štandardy a naozaj porovnať, či naše prostredie a či tento návrh je taký, aby sme mu mohli prisudzovať takéto pejoratíva. Ja som presvedčený, že sú len tendenčné.

Medzinárodný tlačový inštitút so sídlom vo Viedni v roku 2006 hovoril o tragickej bilancii tohto roka. Zhodnotil ho, že bol najbrutálnejším rokom v histórii moderných médií.

Iste sa pýtate, prečo bol teda taký brutálny? Čo viedlo k takémuto hodnoteniu? Nuž to, že, bohužiaľ, v správe Medzinárodného tlačového inštitútu o stave slobody slova a tlače vo svete o život prišlo pri výkone svojho povolania sto novinárov. Bohužiaľ, toto sú smutné následky tohto povolania. Sto novinárov v roku 2006 prišlo o život. Kompetentný Medzinárodný tlačový inštitút preto hodnotil tento rok ako najbrutálnejší. Naozaj neviem, či vôbec v histórii Slovenska nejaký novinár prišiel o život.

Čiže, poprosil by som všetkých, ktorí chcú hodnotiť, aby sa dali naozaj do kontextu a neurážali tých, ktorí nasadzujú vlastné životy, aby informovali verejnosť napríklad o tom, aký je stav pri občianskej vojne niekde v strednej Afrike a v Iraku, Afganistane na Blízkom východe a aby priniesli takúto najväčšiu obeť za svoju prácu priniesť pravdivé informácie o stave burcovania verejnej mienky a aby oni, ktorí si naozaj zaslúžia česť a uznanie, boli daní na jednu rovinu s návrhom slovenského zákona o tlači. To je naozaj úžasné a neprimerané.

Pokiaľ hovoríme o slobode, je každému jasné, že Ústava Slovenskej republiky jednoznačne hovorí - cenzúra je neprípustná a punktum. O tom, dúfam, nikto nepochybuje, aj keď v tom zákone to nie je explicitne uvedené. Ale v predchádzajúcom zákone je, no, len preto, že totalitný režim to tam síce mal, ale to nedodržiaval. Jednoducho sme to len zdedili. Asi sme niekde inde - v 21. storočí.

Dámy a páni, dovoľte mi ďalej povedať, že sloboda dnes už nestačí, že treba niečo viac. Ak nie je zabezpečené aj právo verejnosti na pluralitné informácie, pretože potom a dnes sme konfrontovaní s novými negatívnymi javmi, a to je naozaj uniformnosť obsahu a informácií.

Článok 30 dokumentu Pozícia Európskeho parlamentu k smernici Európskeho parlamentu a Rady z 13. decembra 2006, ktorou sa mení smernica Rady 89/552 EHS o koordinácii a tak ďalej, jednoznačne hovorí na podporu silného konkurencieschopného a integrovaného európskeho a tak ďalej a na zvýšenie plurality médií v celej Európskej únii je naďalej nevyhnutné, aby každý poskytovateľ mediálnych služieb spadal pod jurisdikciu iba jedného členského štátu. Prečo? Aby bola pluralita informácií zaručená ako základný princíp Európskej únie.

Ak teda niekto kritizuje § 8 právo na odpoveď, toto je cesta na to, ako docieliť pluralitu informácií, aby nemal predstih iba ten, kto informáciu nemá overenú, je nepravdivá alebo je skreslená, zavádzajúca alebo sa neprimerane dotýka cti fyzickej osoby alebo dobrého mena právnickej osoby. Čo je na tom čudné, ak niekto namietne, že bol poškodený v médiách. Koľkí z vás si prečítali, že sú idioti, že sú nekompetentní a neviem akí. A koľkí z vás dosiahli nápravu. Vidím tu Mira Kotiana. Tomu sa po nejakých dvoch, troch rokoch podarilo v istom denníku namietnuť práve zlý fakt, viem, bola to pravda, áno, teda (smiech) bol to denník Pravda, tak si povedzme, aby sme sa lepšie rozumeli. Ale áno, toto je jeden z príkladov a prípadov, ktoré by bolo treba riešiť.

Pokiaľ má niekto problém uvažovať v intenciách povinnosť a zodpovednosť, že to do médií nepatrí, alebo v súvislosti s médiami by sa to vraj nemalo, to sa nepatrí, no, tak mu zacitujem niektoré pasáže z Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, kde v čl. 19 asi najzákladnejšom, ktorý je naozaj alfou a omegou, v odseku 3 sa hovorí o využívaní práv prijímať, rozširovať informácie a myšlienok všetkého nesie so sebou zvláštne povinnosti a zodpovednosť. A môže podliehať určitým obmedzeniam. Nehovorím ja, to hovorí čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach.

Podľa dokumentov Štvrtej európskej ministerskej konferencie z Prahy z roku 1994 členské štáty v čl. 9 konštatujú, že, citujem, "fungovanie médií v demokratickej spoločnosti sa musí neustále prehodnocovať". Prečo? Tak, aby rýchlosť, ekonomické, technologické alebo regulačné opatrenia či vývoj nepredurčovali nezávislosť a pluralitu média ľudských práv. Máme legitímne právo prehodnotiť dožívajúci tlačový zákon. V Akčnom pláne stratégie pre podporu médií v demokratickej spoločnosti, ktorý bol adresovaný Výboru ministrov Rady Európy sa konštatuje v časti 1 s názvom Koncentrácia médií sledovať vývoj koncentrácie médií.

Rezolúcia č. 2 s názvom Sloboda novinárov a ľudské práva. Z citovanej konferencie ministrov a štátov o masmédiách zdôrazňuje hneď v prvom princípe. "Dodržiavanie, rozvoj, existenciu a posilňovanie slobodného, nezávislého a pluralitného a zodpovedného žurnalizmu."

V ďalšom odseku princípu 1 sa podčiarkuje povinnosť informovať občanov o aktivitách verejnej moci, ale tak, aby verejnosť mala príležitosť na utváranie si vlastných názorov. Verejnosť nepotrebuje predžuté názory. Podľa rezolúcie č. 2 sa verejnosti majú poskytovať také informácie, aby si subjekt práva na informácie utvoril vlastné názory. Máte taký pocit, že sme tu zavaľovaní takýmito neprikrášlenými informáciami?

Len na okraj. V princípe č. 3 o nezávislosti sa okrem možných politických tlakov, áno, hovorme aj o tom a odmietnime ich, sa spomínajú aj súkromné záujmové skupiny. Preto je dôležitý ten paragraf o zverejňovaní vlastníckych vzťahov.

Ja by som bol ešte tvrdší a išiel by som do krížového pravidla. Zákaz krížového vlastníctva médií, aby bolo jasné, kto za koho kope.

V rezolúcii č. 1 z 5. ministerskej konferencie zo Solúna z roku 1997 o vplyve nových komunikačných technológií na ľudské práva a demokratické hodnoty v časti o podpore demokratických hodnôt v čl. 18 štáty súhlasili, že budú podporovať rozvoj samoregulačných iniciatív. Ja o nijakej neviem. A to sa pomerne teda mediálnej sfére venujem dosť podrobne a odborne. A v časti Komunikácia a pluralizmus v ods. 9 vyzývajú zúčastnené štáty, aby do svojho vnútroštátneho práva a praxe implementovali zásady stanovené v odporúčaní R94/13 o opatreniach na podporu transparentnosti médií.

Čiže vidíme, že európska prax ide už trošku ďalej než len v stredovekej ochrane slobody slova alebo slobody médií. Už sú dávno ďalej. Tu sú už toľké premenné a invarianty ako pri "slobode" môže sa ovplyvňovať verejnosť a občan, a preto kompetentné európske a svetové inštitúcie už požadujú o niečo viac, než je len sloboda tlače. Sú tu ďalšie podmienky.

Pozorne som si prečítal v súvislosti s tlačovým zákonom rôzne reakcie kvázi medzinárodných odborníkov a inštitúcií aj na čele s pánom Harasztim z OBSE. Pozrime sa na kontext aj v tomto prípade. A bude to veľmi zaujímavé si vypočuť niektoré zaujímavé konštelácie. Freedom House, ktorý sa tiež ozval z New Yorku, v minulom roku konštatoval, že sa sloboda tlače vo viacerých štátoch zhoršila. Je to ten istý Freedom House, ktorý presne pred 20 rokmi vydal správu o podpore takzvaného šírenia svetovej kultúry, medzi nami často používané ako amerikanizácia kultúry s tým, že síce ničí pôvodné kultúry sveta, čiže kultúry menších národov, ale je to kóšer, pretože podporuje to demokraciu vo svete.

Freedom House poukazuje aj na dlhodobo zlé pracovné podmienky novinárov. Áno. Pýtam sa. Majú naši novinári zlé podmienky, ktoré im niekto vytvára, hádže im niekto polená pod nohy? Neviem, neozvali sa, len snáď, pokiaľ to nie je tlak vydavateľov, aby robili na živnosť, aby po vyčerpaní tak po troch mesiacoch klopali na dvere ďalšej redakcie a tam ich znova použijú a choď takto ďalej.

Slovensko je v prístupe k informáciám hodnotené ako slobodné. Neviem, prečo je tu takéto znepokojenie. Sme síce na 37. priečke, ale sme slobodnou krajinou. (Šum a hlasy v sále.)

Ďalšia inštitúcia. Reportéri bez hraníc. Zaradila nás na 8. miesto v aktuálnom rebríčku, Česi skončili v tomto prípade na 5. mieste. Vidíte, v predchádzajúcom to bolo opačne 7 : 20, teraz je to opačne, my sme horší, Česi sú vraj na 5. mieste. Ale za Slovenskom skončili také štáty ako Švajčiarsko, Maďarsko, Rakúsko, Kanada, Dánsko, Británia, USA. Čiže, o čo ide. O subjektivitu týchto hodnotení.

Takže, dámy a páni, pokiaľ z opozície chcete vo svojich vystúpeniach citovať niektoré tieto hodnotenia ad hoc k slovenskému prípadu, opäť Slovensko je taký vďačný panáčik na prefackanie, aby ste mali možnosť oponovať o predpojatostiach alebo kontextoch.

Ďalšia organizácia, mimovládna francúzska organizácia Reporters Sans Frontieres (RSF), ktorá bola založená novinárom Robertom Menardom. Svoj imidž si vydobyla na útokoch voči slobode na Kube, ale zaujímavé, že podľa profesora Lamraniho, doktora na Sorbone a autora článku na stránke Resistir, Robert Menard trpí, citujem, "chorobnou posadnutosťou a zlučuje v sebe všetky zlozvyky, ktoré novinárčina a novinári môžu mať". Kolega kritizuje kolegu, ktorý vydáva záväzné, hodnoverné, na Slovensku takýmito titulkami citované argumentácie a hodnotiace súdy na predložený tlačový zákon. Alebo, že by bola pod lampou najväčšia tma? Organizácia je totiž financovaná francúzskym milionárom Françoisom Pinaultom a podporovaná obchodníkom so zbraňami Arnaudom Lagarderom. To je zaujímavá etika hodnotenia.

Ďalej tu máme Národný fond pre demokraciu. Ten financuje priamo vláda Spojených štátov amerických. A je často označovaný ako filiálka CIA. A bol založený za vlády Ronalda Reagana v roku 1983 preto, aby sa oživili programy na infiltráciu agentov do občianskej spoločnosti. Tu by sa možno jeden pán kolega z KDH, ktorý má takú agentomániu, inšpiroval aj v tomto smere. Tento zákon nehovorí o nejakých agentoch ani infiltrovanom oficiálnom či tajnom poslaní a misii.

Otázka financovania Reportérov bez hraníc je naozaj kuriózna. Na svojej stránke, kde sa venuje svojim účtom, sa nikde neuvádzajú zdroje. Avšak jej šéf ubezpečoval nedávno médiá, že viac ako 50 % z jeho rozpočtu pochádza z predaja fotografií a štvrtina od Európskej únie. Je to čudné, pretože vo svojej vlastnej knihe uvádza úplne iné čísla a dotácie z Európskej únie podľa tohto zdroja netvoria 25, ale až 45 % zdroja.

Čiže, dámy a páni, zasadil som názorový kontext na slovenský tlačový zákon do hodnotiacich súdov, inštitúcií a organizácií a teraz mi dovoľte, aby som sa rámcovo a štrukturálne pozrel na návrh tlačového zákona.

Podľa mňa je jednoduchý, a preto je prehľadný. Môžem oceniť, že je systémovotvorný a že je postavený na báze nárokovateľnosti práva subjektom a nositeľom primárneho práva, čiže verejnosti na slobodu prejavu a na príjem informácií. Je vyvážený, a to vo viacerých ustanoveniach. Napríklad v § 1 sa negatívne vymedzuje vecná pôsobnosť zákona. Rovnako v § 3 a v § 5 nezodpovedá vydavateľ za sekundárne informácie a inzerciu a jej obsah. V § 7, § 8, § 9 umožňuje vydavateľovi v taxatívnych prípadoch odmietnuť žiadosť o opravu, odpoveď či dodatočné informácie.

To na margo myslím aj Tomáša Galbavého, aj pani poslankyne Vášáryovej a ešte niekoho, ktorí sa tu pýtali, že akým spôsobom je vlastne postavený k stene vydavateľ. No, je to tam ods. 6 v § 8 sú vymedzené môže odmietnuť, áno, môže odmietnuť, len si treba citačné znenie prečítať a možno sa aj pozrieť do dôvodovej správy, kde je veľmi presne povedané, že, a to reagujem na pána kolegu Haleckého, ktorý asi tiež nepozorne čítal, ide len o fakty overiteľné, merateľné, nie o hodnotiace súdy fyzickej alebo právnickej osoby. Tento zákon je istým spôsobom novátorský, pretože zavádza spomenuté nové inštitúty, ktoré môžu prispieť, ako som už naznačil v predchádzajúcom, teda vstupnej časti, práve k zvýšeniu plurality názorov a informácií. Je aj spravodlivý, pretože v § 4 napríklad umožňuje ochranu zdroja informácií, a pokiaľ pani Vášáryová mala nejakú pochybnosť, že kde je povinnosť, tak je to práve v Poľsku a momentík, myslím, vo Švédsku. Je to vo Švédsku. Čiže nie v žiadnej krajine, v dvoch štátoch je povinnosť ochraňovať zdroje, nie právo, ako ste namietali. To by mala vedieť.

Ďalej je spravodlivé aj v § 3, kde zavádza explicitnú povinnosť orgánov verejnej moci poskytovať pravdivé informácie. O to predsa kolegom novinárom ide, aby sa dostali nielen k informáciám, ale aj k pravdivým informáciám, a tu je definovaná povinnosť verejnej moci nielen poskytnúť informáciu akú takú, ale aj pravdivú, čo významne posúva oprávnenosť a právo verejnosti, ale aj možnosti byť naozaj strážnym psom demokracie pre novinárov a médiá.

Je aj adresný, pretože zavádza zodpovednosť vydavateľa za konkrétne šírené informácie. Nie za tie, za ktoré zodpovednosť nemôže niesť. No pravdepodobne bude aj humánny, pretože sú tam implementované základné princípy, ktoré sú v súlade s európskym trendom, keď napríklad v § 6 vymedzuje špecifické prípady spracovania citlivých informácií obmedzením negatívneho spôsobu ich spracovania či informovania, napríklad zákaz ospravedlňovať neľudské správanie alebo vojnu, čo ostatné preberáme zo súčasného znenia, ktoré bolo novelizované, a pokiaľ niekto hovorí, a nehovoria to len pomerne slabo informované zahraničné zdroje, ktoré nás chcú monitorovať a hodnotiť, čo beriem ako ospravedlniteľný omyl. Prosím, je to možné, ale, bohužiaľ, používajú to aj kolegovia, ktorí by mali vedieť, o čom to je. Žiadne finančné biče alebo tresty tu nie sú. Veď desaťnásobok sa znižuje sankcia z dvoch miliónov na dvestotisíc za šírenie, ospravedlňovania vojny alebo propagácie psychotropných látok. Dvestotisíc korún? Veď to je pre bulvárny úspešný týždenník jedna inzertná strana, a takých tam má dvadsať. Jedna inzertná strana lukratívna. Tou si to zaplatí. Aké potom znepokojenie? Dva milióny, ktoré tu boli a sú, prosím. Mohli by vzbudzovať, ale prečo v minulosti nezazneli takéto obavy, a pokiaľ viem, to bolo novelizované za predchádzajúcej vlády.

Tento návrh zákona zabezpečuje transparentnosť, keďže v súlade s odporúčaním Rady Európy (99) 1 Výboru ministrov o opatreniach na podporu mediálneho pluralizmu, kde som vám bližšie citoval odporúčania, zavádza oznámenie o štruktúre vlastníckych vzťahov. Aj keď, musím to znova povedať, pripúšťa krížové vlastníctvo. Dobre viete, a stačilo sa opýtať docenta Šefčáka, ktorý je asi najväčším odborníkom na mediálne právo, ktorý by vám povedal, že právo na odpoveď prvýkrát zakomponovalo Francúzsko už v roku 1821. Žiadna novinka. Žiadna novinka naozaj pod slnkom.

Ale pokiaľ hovoríme o vynútiteľnosti práva, ctení kolegovia, tak mám tu jeden príklad za všetky. Je to z 26. januára 2008, čiže relatívne čerstvé a na strane, kde si môžete listovať sobotňajší program v televízii, tu dole, čo je zvýraznené, nájdete ospravedlnenie nemenovaného týždenníka, ktorý sa ospravedlňuje, že zo dňa 25. 2., a čo myslíte, ktorého roku? Dvetisíc pred ôsmimi rokmi uviedol nepravdivé údaje a ospravedlňuje sa a bla, bla, bla. Osem rokov trvalo, kým si v danom, pomerne čítanom týždenníku niekto uplatnil ospravedlnenie. Takáto je realita a prax slovenskej žurnalistiky a práva občanov očistiť meno. Viete čo, je to Jozef L., pokiaľ chcete, nebudem menovať, ja ho nebudem citovať, lebo idem do záznamu, jeho meno, ale, nech sa páči, k nahliadnutiu, kolegovia. Čiže toto je prax, ktorú by sme mali riešiť a kde by ste vy mali ako opozícia, predpokladám, spolupracovať, pretože nám ide o občanov a nejde tak, ako písali niektorí hodnotiaci mentori, že politici vraj dostanú právo na odpoveď v novinách. To je úžasné. Ja som tam nikde nenašiel, že politik má právo na odpoveď alebo opravu. Tam je definovaná fyzická a právnická osoba, ale do sveta ide, politici na Slovensku dostali právo na odpoveď. Úžasné. Naozaj úžasné. Alebo. Dočítame sa, že celej Európe sa nepáči náš tlačový zákon. Komplet celej Európe sa nepáči, a pritom je to len pán Haraszti, ktorému sa niečo nepozdávalo a bude to konzultovať na Slovensku.

A na záver v tom kontexte, veď OBSE kritizuje a má právo kritizovať aj poľských kolegov. Kritizovala rozsudok nad poľským novinárom v auguste v roku 2007. Ja neviem, nespomínam si na prípad, že by sme my na Slovensku nejakého novinára v takejto súvislosti odsúdili. Ale ani nebude, nebojte sa, pán kolega, nebojte sa, nebude.

No, a pokiaľ hovoríme o neprimeranosti hodnotiacich súdov. Nie je to náhodou, páni kolegovia z KDH, pani Záborská, vaša europoslankyňa, ktorá nestiahne žaloby proti francúzskym denníkom za poškodenie jej dobrého mena, a to ani po výzve svojej belgickej kolegyne Veronique de Keyser. Nie je to náhodou členka vašej strany, ktorá zažalovala francúzske denníky Libération a L´Humanité za poškodzovanie jej dobrého mena, pretože údajne zverejnili nepravdivé výroky na adresu, nebudeme hovoriť koho? A prečo žiada od francúzskych denníkov ospravedlnenie? (Reakcie a ruch v sále.) To je zaujímavé.

Pán predsedajúci, môžem poprosiť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Poprosím, keby bol zachovaný pokoj v rokovacej sále. Nech sa páči, môžete pokračovať, pán poslanec.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. Takže ja len na margo, keď budete kolegovia kritizovať, vrátime sa k tomu tradičnému, najskôr to brvno a potom tú smietku z oka. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Rafaja sa prihlásili pán poslanec Alexander Slafkovský, pani poslankyňa Milada Belásová, ďalej poslanci Vladimír Palko, Peter Miššík, Pavol Minárik, Martin Kuruc, Jaroslav Ivančo, Tomáš Galbavý, Magdaléna Vášáryová, Stanislav Kahanec. Poprosím, pán Kahanec je posledný? Takže uzatváram, pardon, Juraj Liška. Uzatváram možnosť prihlásenia sa s faktickou poznámkou a slovo dostáva pán poslanec Alexander Slafkovský. Nech sa páči.

A. Slafkovský, poslanec: No, ďakujem pekne. Pán kolega Rafaj, prosím vás pekne, kde beriete to tvrdenie, že súhlasíme a že sme stopercentne spokojní so zákonom č. 81/1996 v poslednom v súčasnom znení. Kde to beriete? V čom hovoríte o pluralite informácií, keď vo vami navrhovanom zákone je pluralita informácií obmedzovaná tým, že v reakcii na odpoveď nemôže byť uvedená žiadna úvaha. Koniec diskusií. Koniec slobode tlače.

Prosím vás pekne, prečo si beriete do úst Reporters Sans Frontiéres, keď ani neviete, kto to je a čo to je. Momentálne sa zasadzovali, napríklad v Azejbardžane, kde bolo prepustených 110 politických väzňov, medzi nimi 5 novinári. Zasadzovali sa Reporters Sans Frontiéres, Miklós Haraszti ako predseda 56 krajín, ktoré tvoria OBSE. Tam nevzniká, tam nikto nedostáva svoju pozíciu na základe nejakej cirkulácie a pretože prišiel do poradia. Je to na základe hodnôt. Päťdesiatšesť krajín si ho vyvolilo a poďakoval sa reportérom Sans Frontiéres.

A keď sa pýtate, že kto všetko sa na to pýtal, no, kto sa pýtal a vyjadroval k nášmu návrhu zákona. Nebolo to len OBSE, boli to aj Financial Times, bola to Kolumbijská univerzita, bola to aj Európska federácia novinárov, bol to aj Freedom House. Takže nie je to len jedna inštitúcia, je ich pomerne veľa, a pokiaľ táto diskusia pobeží, tak ako sa rozbehla, tak ich bude ešte oveľa viacej. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Skôr, ako dám slovo pani poslankyni Belásovej, je to návrh od predsedníckeho stola aj po dohode vo vedení parlamentu, že by sme dnes o 17.00 hodine nehlasovali. Sú síce tri zákony, ale že by sme dobrali tento návrh a hlasovalo by sa až zajtra. Je, prosím, všeobecný súhlas s takýmto postupom? (Všeobecný súhlas.) Ďakujem pekne. Budeme pokračovať. Slovo má vo faktickej poznámke pani poslankyňa Milada Belásová.

M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Ja by som chcela nadviazať na tú časť vystúpenia kolegu Rafaja, kde hovoril, že vlastne právo na informácie majú všetci občania tohto štátu. Doplním, že tieto informácie by mali byť hlavne pravdivé a nezavádzajúce a klamlivé. Pozitívum tohto návrhu zákona podľa mňa je, že sprísňuje podmienky, aby toto právo bolo naplnené. Treba si, vážení kolegovia, ktorí máte plné ústa slobody slova, uvedomiť, že aj sloboda slova nie je bezbrehá a nemala by ohrozovať česť a dobré meno občana často len preto, aby vydavateľom stúpol náklad a jeho periodikum bolo čo najčítanejšie a najpredávanejšie. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Teraz s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Vladimír Palko.

V. Palko, poslanec: Ďakujem. Vážený pán poslanec Rafaj, vy podporujete tento tlačový zákon a tvárite sa, že tak robíte z takého konzervatívneho hľadiska a kritizujete liberálny postoj. No, kiežby to tak bolo, to by sme sa zhodli, ale ono je to niekedy naopak.

Pán poslanec, vy podporujete tento zákon, ktorý na rozdiel od doteraz platného tlačového zákona ukladá periodickej tlači povinnosť neuvádzať informácie, ktorými sa propaguje a ktorými sa podnecuje nenávisť na základe pohlavia, rasy a tak ďalej a sexuálnej orientácie a tak ďalej.

Vážený pán poslanec, veď vy predsa dobre viete, že o tom, že sa nemá podnecovať nenávisť, že to sú pekné slová, ale veď predsa poznáte tú prax inde v Európe, že k čomu vedú takéto ustanovenia, ktoré sa dávajú do úst alebo mediálnych zákonov Trestného práva, že vedú k tomu, že sa umlčiava akákoľvek obrana tradičnej morálky, obrany tradičnej rodiny, že to vedie postupne ku kriminalizácii ľudí, ktorí bránia tradičnú rodinu, tradičnú morálku a takéto ustanovenia vy podporujete.

Vážený pán poslanec, prečo robíte z celej Slovenskej národnej strany agentov homosexuálnej loby? Prečo to robíte, pán poslanec? Prečo zapredávate princípy tradičnej rodiny, tradičnej sexuálnej morálky? Prečo to všetko robíte? Takýto postup, pán poslanec, je z vašej strany veľmi, veľmi smutný, aj keď niekedy aj trošku zábavný.