A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktická poznámka pán poslanec Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem. Pán poslanec, ja som rád, že ste vo svojom vystúpení nespomínali Noama Chomskeho, lebo ste predstaviteľ konzervatívnej strany SMK a viete, že Noam Chomsky stojí na úplne extrémnej ľavej časti spektra filozofie a politiky v Spojených štátoch. Takže, pán poslanec, ďakujeme pekne za SMK.

A tiež som rád, že ste nespomínali, či sú noviny pravicové, alebo ľavicové. Lebo u nás si môže noviny založiť, kto chce. A v tomto s pánom prezidentom republiky súhlasím. Aj strana si môže založiť vlastné noviny, môže ich distribuovať, môže mať vlastný denník. Nie je to obmedzené ako televízne alebo rozhlasové licencie, a preto mi nie je zrejmé, prečo pri takej veľkej podpore verejnosti, akú v prieskumoch vykazuje napríklad vládna strana SMER, si nezaloží vlastné médiá, ktoré by pri jej preferenciách zrejme boli pomerne čítané, ľudia by ich kupovali, a preto sa mi zdá byť celá polemika ohľadne pravicovosti a ľavicovosti printových médií z princípu pomýlená.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktická poznámka pán poslanec Goga.

P. Goga, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán kolega, ja som si prečítal písmeno c) v § 6, o ktorom ste hovorili, že by sa malo toto písmeno c), tento článok vypustiť. Ja vám ho prečítam, ak dovolíte.

"Periodická tlač, agentúrne spravodajstvo nesmie obsahovať informácie, ktorými sa propaguje násilie alebo sa podnecuje nenávisť na základe pohlavia, rasy, farby pleti" a tak ďalej a tak ďalej "politického alebo iného zmýšľania." Toto písmeno c) ste chceli odtiaľ vo svojom návrhu dať preč. Ja sa vás teda spýtam. Ak dáme toto ustanovenie z tohto zákona preč, nebude vám vadiť, že táto tlač a spravodajstvo podnecuje a bude šíriť nenávisť na základe týchto atribútov, o ktorých som hovoril?

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Senko faktická poznámka.

J. Senko, poslanec: Ďakujem. Pán poslanec, hovorili ste, že sa na nás obracajú rôzne medzinárodné inštitúcie v súvislosti s tým, ako vyzerá predmetný zákon. V tlači bolo uvedené, že pán Haraszti sa prostredníctvom riaditeľa svojej kancelárie vyjadril, že pred otvorením expertných rokovaní potrebuje, to už bolo po tom vyjadrení, ktoré najskôr zaslal médiám, až potom nášmu ministrovi zahraničných vecí, potrebuje oficiálny alebo aspoň autorizovaný anglický preklad zákona. Predpokladáme, ministerstvo kultúry predpokladá, že ho do OBSE zašle najskôr do 1. februára 2008. Ja sa pýtam, z akých podkladov vychádzal pán Haraszti? Čo sa to tu zasa dialo? To je presne to isté, čo sa dialo pri zostavovaní vlády v roku 2006, že najskôr hľadáme spôsob, ako informovať medzinárodné inštitúcie, ako ich zatiahnuť do nášho vnútorného diania v súvislosti s tým, že sme boli neúspešní, že sa nám nepodarilo predovšetkým niektorej strane byť vo vláde, vládnuť, byť pri moci, ovplyvňovať verejnú mienku. To je jedna vec.

Druhá vec. Klamete v súvislosti s tým, že my sme dali do ustanovenia tohto tlačového zákona niečo také, ako je pokuta. Bohužiaľ, pán Bárdos, vtedy ste vy boli vo vláde, keď ste dali tieto ustanovenia dokonca pod pokutou dva milióny korún a my ich dávame iba do výšky 200-tisíc korún. Všetky ustanovenia zostávajú nedotknuté.

Ďalej hovoríte, že nedodržiavame nejakým spôsobom medzinárodné ustanovenie alebo dohody. No, nemáte pravdu. Už v roku 1974 upozorňuje Rada Európy Výbor ministrov na povinnosť práva na odpoveď. Bohužiaľ, v našej spoločnosti fungoval nepresný preklad, ktorý hovorí o práve... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Halecký faktická poznámka.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo. Ja by som chcel reagovať na pána poslanca Bárdosa v tom zmysle, že opakovane vyzýval na stiahnutie tohto zákona z rokovania dnešného parlamentu. Nazdávam sa, že už len tá skutočnosť, že je to zákon z roku 1966 a bol deväťkrát novelizovaný a dokonca šesťkrát po roku 1989 znamená, že zrejme je nejako nestabilný a niektoré ustanovenia je potrebné dať do fixnej a trvalej pozície.

Po druhé, myslím si, že tento zákon a jeho hlavný motív je v tom, že občania vrátane aj politikov dosť ťažko dosahovali súdnou cestou nápravu, a preto je to snahou, aby náprava bola rýchlejšia a účinnejšia. Proti jeho zneužitiu, myslím si, že svedčí aj tento fakt, že často hlavne u politikov nie je taká snaha o súdnu alebo inú rehabilitáciu formou tlače alebo médií to, aby bola ich morálna satisfakcia, ale skôr finančná. Takže to sú dôvody, ktoré by oprávňovali, aby táto novela bola realizovaná.

A v neposlednom rade myslím si, že dnešná diskusia v tomto parlamente sa nekončí, vlastne je začiatkom toho, aby ten zákon bol lepší, demokratickejší a vyhovoval všetkým zúčastneným stranám. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Fronc faktická poznámka.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Pán kolega Bárdos, ja by som ťa chcel doplniť a znova zdôrazniť. My sa naozaj chceme dohodnúť, my sme vám presne povedali, čo chceme, čo navrhujeme, ale vy ste neboli schopní dodnes dať odpoveď na to, čo ste ochotní urobiť v tej veci, aby sme sa dohodli. My hovoríme minimum toho, čo povedalo OBSE, jej vysoký predstaviteľ pre slobodu médií, vy hovoríte, máte otvorené dvere, môžete tu rokovať. No, takúto rétoriku dobre poznáme, ste ňou poznačení, pretože to bola presne socialistická rétorika. My tu máme viacej demokracie slobodne voliť? Však u nás môže 99 % ľudí chodiť voliť. Takú máme slobodu.

A aby som zdôraznil, ako to hráte? Pán minister zahraničia nás tu presviedčal, hovorí, aké je to hrozné, že vysoký predstaviteľ pre slobodu médií Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe skôr dal tlačové vyhlásenie, ako by bol s ním korektne komunikoval. Ja mám síce neoficiálnu odpoveď pána ministra Kubiša, v ktorej je uvedené: "Obdržal som váš list v rovnakom čase, ako ste dali tlačové vyhlásenie." Tak ako to bolo? Bolo to v rovnakom čase, alebo to urobil skôr? Tu píše, že to bolo v rovnakom čase. No, to je asi takisto, ako keď mi niekto povie, že budete mať rovnaký plat ako všetci ostatní ministri a nakoniec mu dá namiesto 90-tisíc len 50-tisíc. Toto je pre vás prístup a myslím si, že to naozaj nie je seriózne, nie je to jednoducho o chuti dohodnúť sa a vy ste zodpovední, vy máte kormidlo v rukách tejto krajiny, čo sa udeje, za to máte zodpovednosť vy. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Posledná faktická poznámka pani poslankyňa Damborská.

M. Damborská, poslankyňa: Ďakujem, pani podpredsedníčka, za slovo a chcem apelovať na pána Bárdosa. Pán poslanec Bárdos, veľmi vysoko a kladne hodnotím návrh zákona o tlači. Osobne som pánovi Maďaričovi, ministrovi kultúry poblahoželala a poďakovala, pretože asi pred rokom som vo výbore pre nezlučiteľnosť funkcií verejne povedala, že vzhľadom na to, čo sa v médiách a v tlači deje, v súčasnosti by mal byť nový tlačový zákon.

Sama mám od roku 2006 na súde žiadosť o opravu osočenia klamstvami mojej osoby v týždenníku Plus 7 dní. Za žiadosť o opravu som zaplatila aj kolok vo výške 5-tisíc korún a čo si myslíte, čo sa deje? Vôbec nič. Pýtam sa. Čo je na tom škandalózne, že občan alebo aj politik tohto štátu bude môcť žiadať, aby mal právo na opravu v prípade osočenia svojej osoby? Podľa vás politik nie je občan Slovenskej republiky? Odpovedzte mi na to.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Bárdos.

Gy. Bárdos, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pani predsedajúca. Najprv mi dovoľte sa poďakovať kolegyniam a kolegom, ktorí sa vyjadrili k tomu, čo som povedal. Snažil som sa hovoriť aj kriticky, veď som povedal, že počas tých necelých osem rokov, žiaľ, sme neprijali tlačový zákon a mali by sme to urobiť, takže to je kritika do vlastných radov.

Pán kolega Goga, ja som, samozrejme, nechcel vynechať všetko, čo ste prečítali. Ja som hovoril, že urobili ste takú zmenu, že ste tam napísali, že politického alebo iného zmýšľania. Kto to bude, kto to posúdi na ministerstve kultúry? Prečo to má robiť predstaviteľ exekutívy. A jednoducho je to problém, lebo takýmto spôsobom môžete zničiť niekoho alebo aj redakciu takýmto spôsobom, keď to bude napísané v zákone.

Čo sa týka toho, čo povedala pani kolegyňa Tóthová. Tak pani kolegyňa Tóthová, preto som ja viackrát apeloval aj na poslancov Hnutia za demokratické Slovensko, lebo viackrát sa písalo, a bolo to aj na titulnej strane, že poslanci Ľudovej strany - HZDS sú ochotní zahlasovať, teda, aby sa tlačový zákon vrátil. Viackrát, na TA3 to išlo stále, celý deň to išlo. Preto som apeloval na to, že asi niekde, ale ja som to čítal, ja som o tom čítal (hlasy v sále).

A to, čo povedala pani kolegyňa Damborská. To ste iba potvrdili, pani kolegyňa, to, že v prvom rade to potrebuje politik. Vy ste sa teraz vyfarbili, že vy to potrebujete, a preto ste povedali, že je to vynikajúce, je to úplne v poriadku, lebo vy takýto návrh potrebujete. My potrebujeme zákon, ale nie taký.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ako ďalší v rozprave vystúpi za klub Kresťansko-demokratického hnutia pán poslanec Pavol Hrušovský. Po ňom sa pripraví za SMER pán Dušan Jarjabek. Nech sa páči.

P. Hrušovský, poslanec: Ďakujem pekne, vážená pani podpredsedníčka. Pán minister, kolegyne poslankyne, kolegovia poslanci, ja na rozdiel od mojich predrečníkov by som sa chcel poďakovať pánovi ministrovi kultúry a vláde Slovenskej republiky, že takýto návrh zákona do Národnej rady Slovenskej republiky predložila.

Pán minister, preto, lebo vy ste týmto návrhom zákona otvorili oveľa vážnejší problém slovenskej spoločnosti, ako je len sloboda tlače, sloboda médií a sloboda vyjadrovania. Vy ste nám týmto zákonom vlastne umožnili konečne v tomto parlamente diskutovať o stave slovenskej demokracie preto, lebo miera slobody médií, miera slobody vyjadrovania je základným znakom demokracie ktorejkoľvek spoločnosti.

Spomínam si a myslím, že tu nie som sám, ktorý 17. novembra a po ňom na námestiach slovenských miest ako jednu zo základných požiadaviek novej spoločnosti sa dožadovali práve slobody médií. Preto, lebo sme mali s tým skúsenosti, čo nesloboda médií spravovaná komunistickou mocou dokázala za štyridsať rokov aj v slovenskej verejnosti urobiť, priatelia. Ja by som vás poprosil, keby ste si túto skutočnosť uvedomili, a teda ja túto diskusiu považujem za príležitosť diskutovať nielen o vecnom a obsahovom návrhu zákona, ktorý aj poslanci Kresťanskodemokratického hnutia považujú za zlý, ale považujem to aj za príležitosť diskutovať o stave slovenskej demokracie.

Priatelia, sme svedkami svojrázneho výkladu demokracie na Slovensku, ktorá sa zúžila len na právo väčšiny rozhodovať o všetkom tak, ako si myslí, že vie ona najlepšie, opovrhovať opozíciou, nerešpektovať základné štandardy parlamentnej demokracie, a preto mi dovoľte, aby som vyjadril ľútosť nad tým, že sme sa do takejto situácie dostali, ale ešte raz, pán minister, ďakujem, že ste nám túto diskusiu konečne v tomto parlamente dovolili aj otvoriť.

Teraz krátko k predloženému návrhu tlačového zákona, ktorý prostredníctvom vás, pán minister, predkladáte do Národnej rady. Povedal som, že pre Kresťanskodemokratické hnutie je neprijateľný, pretože neprimeraným spôsobom zasahuje do slobody médií, ktorá je jedným z oporných múrov slobody slova v každej demokratickej spoločnosti.

Táto skutočnosť je jasná tak pre opozíciu, ako aj pre časť laickej a odbornej verejnosti. Túto skutočnosť, a pre mňa z nepochopiteľných dôvodov, tvrdohlavo popiera naša vládna koalícia. Už dobrých pár týždňov nás chcete, dámy a páni, presvedčiť o tom, že zákon je moderný, dokonca európsky a ešte nadovšetko aj demokratický. Zľahčuje negatívne názory aj významných medzinárodných inštitúcií a zdôrazňujete, že všetci my, teda, ktorí sa kriticky vyjadrujeme o návrhu predloženého zákona, tlačový zákon len zle chápeme. Som však presvedčený, že všetci, ktorí s vládnym textom nesúhlasíme, ho chápeme až veľmi dobre, možno lepšie, ako si vy sami myslíte.

Tlačový zákon je len jedným z krokov tejto vládnej koalície, dámy a páni, ku konečnému cieľu v maximálne možnej miere obmedziť médiá v ich možnostiach kritizovať túto vládnu garnitúru, niektoré vaše rozhodnutia, analyzovať vaše kroky, poukazovať a zverejňovať skutočnosti, ktoré by mohli byť príčinou vášho negatívneho vnímania slovenskej verejnosti. Priznajte si už konečne, že vy nechcete slobodné médiá, veď ste to niektorí predstavitelia koaličných politických strán dali jasne najavo. Pamätáme sa na povolebnú noc v jednej z centrál politickej strany, ako sa zachovala k médiám, ktoré sa dožadovali normálnym, korektným a štandardným spôsobom istých informácií.

Chcete médiá, ktoré chcete sami ovládať, a to nie sú len verejnoprávne Slovenská televízia a Slovenský rozhlas, ale aj tlačovú agentúru. Chcete médiá, ktoré síce nemôžete sami ovládnuť, ale ich umlčíte napríklad aj takýmto návrhom tlačového zákona.

Dámy a páni, táto vládna koalícia nechce ani slobodných novinárov, pretože sme svedkami toho, že často si jej predstavitelia vyberajú, ktorému redaktorovi poskytnú rozhovor a ktorému nie. Vyberajú si, do ktorej relácie pozvanie prijmú a do ktorej relácie pozvanie odmietnu. Áno, podľa vašej interpretácie.

Pán poslanec, vy vlastne odmietate jeden z princípov fungovania zdravej demokratickej spoločnosti, a to je právo na slobodné informácie každému jednému občanovi a právo na slobodu médií.

Dámy a páni, toto nie je dobrá správa o Slovensku. Naopak si myslím, že je to veľmi zlá správa o našej krajine. A som smutný, že každým dňom, zdá sa, jej čoraz viacej rozumejú aj viacerí občania nielen doma, ale aj v zahraničí.

Možno prekvapím, ale v tejto chvíli poviem, že som rád, že nakoniec Lisabonská zmluva sa na tejto schôdzi Národnej rady prerokováva. Nebyť totižto Lisabonskej zmluvy, prijali by ste, dámy a páni z koalície, taký zákon, aký vyhovuje vám. Nerešpektovali by ste ani jednu pripomienku a teraz mi nejde vôbec o pripomienky medzinárodných inštitúcií. Ide o moje vnímanie slobody slova a slobody médií. Teda konečne ste nám dali možnosť upozorniť na niečo, čo je viacej, ako si vy myslíte pre nás dôležité a určite bez štipky pochopenia a výhrady, bez najmenšej snahy počúvať čo len trošku opozíciu a odbornú verejnosť by sme o mesiac, respektíve o pár týždňov mali na stole zlý tlačový zákon.

Dámy a páni, prevalcovali by ste tlač, pod krkom totižto už držíte verejnoprávny rozhlas a televíziu, ktoré chcete údajne spojiť, pán poslanec, len pod zámienkou šetrenia a o pár týždňov určite prijmete zákon o tlačovej agentúre a v podstate tak dostanete informácie pod svoju politickú kontrolu.

Dámy a páni, aj tento návrh zákona zapríčinil to, že o nebezpečnom trende na Slovensku umlčať médiá sme začali hovoriť nahlas.

Dámy a páni, ďakujem pekne. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Hrušovského pán poslanec Mikloško, pán poslanec Rafaj, pán poslanec Jarjabek, pán poslanec Senko a pán poslanec Miššík. (Hlasy v sále.) Čože? Ešte sa niekto hlásil? Pán poslanec Miššík bol posledný s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán poslanec Mikloško. Nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Chcem doplniť pána poslanca Hrušovského. V rokoch 1998 až 2006 som bol vo výbore pre kultúru a médiá a bol som vždy za našu stranu v komisii, ktorá mala pripravovať mediálny zákon, tlačový zákon. Nuž, priznám sa, že dvakrát sme sa do toho pustili a dvakrát sme z toho vycúvali práve pre tieto delikátne veci, ktoré, sa priznám, nie celkom dobre ešte tesne po páde komunizmu sme nevedeli uchopiť. Chcem ale povedať, že takto uchopená táto problematika, vidíme všetci, ako vyvoláva veľké rozpory.

Prečo v tlačovom zákone nemôže byť jedna vec? Ak sa niekto dotkne niekoho v tých inkriminovaných témach, ktoré sú vymenované v zákone, tak jednoducho súd po najvyššiu inštanciu je povinný do pol roka vyriešiť problém, aby nemohli byť odklady. To je podľa mňa jediná cesta, kde ministerstvo nemôže byť a nebude spolitizované a tak, ako to povedala pani profesorka, tak vtedy to bolo do troch dní, to si neviem predstaviť. Ale som presvedčený, že novinár, ktorý niečo bude tvrdiť v novinách alebo časopise, musí dokázať, odkiaľ má, nie ani, odkiaľ má tú informáciu, ale jej pravdivosť a nech súd rozhodne o tom či áno, alebo nie.

To znamená, vlastne dávam otázku na pána ministra, bol by som rád, či nekonzultoval s ministerstvom spravodlivosti a s legislatívou prijať také uznesenie do tlačového zákona, aby do pol roka museli byť skončené obidve inštancie občianskoprávneho rozhodovania. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktická poznámka pán poslanec Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. Pán kolega Hrušovský, zaoberal si sa dosť veľkým priestorom svojráznym výkladom pojmu demokracie. Nech mi je dovolené povedať, že argumenty a fakty musia zvíťaziť nad lžou, nenávisťou a nepravdami. Prečo? O koľko denníkov sme prišli za posledných osem rokov? Kto prišiel s metódou najímať novinárov Štátnou bezpečnosťou? Kto odpočúval slobodný mienkotvorný denník? Kto tu vyrobil scenár zachraňuje Markízu v priamom prenose? Ktorá stranícka centrála ponúkla novinárom 10-tisíc korún za ich páčivé písanie o ich subjekte? A nakoniec argumenty, kto dáva pod krk verejnoprávnu televíziu? Nuž, mám tu štatistiku za rok 2006 v relácii O päť minút dvanásť - KDH účasť 25-krát, SDKÚ 31-krát, SMK 18-krát, SNS 12-krát. O čom to vyprávate?

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktická poznámka pán poslanec Jarjabek.

D. Jarjabek, poslanec: Vážený pán predseda KDH, ja naozaj neverím, že to, čo si povedal, že to myslíš vážne, že si to naozaj povedal s plnou vážnosťou. Poznáme sa dosť dlho na to, aby som teda vedel, že veď toto ti skutočne nemohla poradiť ani tvoja priateľka, známa, kolegyňa, poradkyňa pani Hlucháňová, inak nezávislá členka Rady Slovenského rozhlasu, ktorá sa tuná pohybovala v tomto parlamente pod tvojím vedením, keď ty si robil predsedu parlamentu, ktorá tuná bola ako doma, ale hovorím ona je nezávislá. Ale aj tak neverím, že by ti takéto niečo mohla poradiť, aby si takéto niečo povedal. To pôsobí naozaj v tejto chvíli ako vtip. Na to sa nedá reagovať.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Senko faktická poznámka.

J. Senko, poslanec: Ďakujem. Pán poslanec Hrušovský, vy neuveriteľným spôsobom viete využívať slová a dávať im úplne iný zmysel. Ale úplne iný zmysel. A veľmi zaujímavým spôsobom viete použiť slovo demokracia, sloboda a tak ďalej. Ja vám poviem to isté, čo povedal aj pán Rafaj pred chvíľou. Že ten rok 1998, a všetko sa mi tak nejako zlieva do toho, že či zasa cez rúško slobody, demokracie a všetkého iného nezneužívate médiá vo svoj prospech vy? Viete, ja vám to poviem, pretože vy ste pred chvíľou povedali, že my nechceme poskytovať, alebo vláda nechce poskytovať informácie, alebo chce poskytovať len vybraným médiám. No, ja si pamätám na vyhlásenie jedného ministra vašej vlády, ktorý povedal, že televízii Markíza neposkytne a nebudete poskytovať a v žiadnom prípade nebude poskytovať a nebudete sa zúčastňovať ani besied a rôznych okrúhlych stolov. Neviem, kedy to presne bolo, ale určite si na to dobre pamätáte.

A teraz ešte na to, akým spôsobom fungujú informácie v súvislosti s prijímaním Lisabonskej zmluvy. Bola vypustená taká informácia, ktorú prebrali aj v Európskom parlamente, že taktika slovenskej vlády je jednoducho nechutná. Spájať tlačový zákon s Európskou zmluvou považujem za škandalózne, za vydieranie opozície. Potom, keď sa zbadali, páni poslanci v Európskom parlamente: Tak to určite nie je možné, poznám pána Dzurindu veľmi dobre a viem, že by to v živote neurobil. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Posledná faktická poznámka pán poslanec Miššík.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Ja viem, že v zmysle rokovacieho poriadku nemôžem a nesmiem reagovať na faktické poznámky, ktoré zazneli k príspevku pána poslanca Hrušovského. Tak reagovať nebudem. Poviem len toto. Ak niekto hovorí pravdu, tá pravda sa zle niekomu počúva. Mne sa tento príspevok počúval veľmi dobre. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Hrušovský.

P. Hrušovský, poslanec: Ďakujem pekne. Zareagujem len na kolegu pána poslanca Rafaja. Urobil si výpočet účasti v diskusných reláciách politikov teda v Slovenskej televízii. Nuž asi Slovenská televízia, respektíve aj ostatné médiá si pozývajú do televíznych relácií tých politikov a za tie politické strany, ktoré majú čo Slovensku povedať. Toto je (hlasy v sále) a ktoré sú v parlamente a nie neparlamentné politické strany. Takže mňa to len teší, ak si všímajú aj Kresťanskodemkoratické hnutie a pozývajú nás a neodmietame, chodíme a chodiť budeme. Aj my sa tešíme. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Jarjabek za poslanecký klub strany SMER. Po ňom sa pripraví pán poslanec Minárik.

Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

D. Jarjabek, poslanec: Príjemný dobrý večer. Vážená pani podpredsedníčka, vážený pán minister, dámy a páni, dovoľte aj mne, aby som vystúpil za stranu SMER - sociálna demokracia s názorom na predložený takzvaný tlačový zákon a v úvode mi dovoľte povedať, že som naozaj veľmi rád, že takáto debata je, tento tlačový zákon je na stole a nie sme tu v tomto zložení a nepočúvame sa tu v tomto zložení prvý raz za posledných desať rokov. Mnohí si to pamätajú, ja som bol vtedy ako opozičný poslanec a mal som tú česť predkladať tiež jednu z noviel, respektíve predkladať nový tlačový zákon. Dva razy bol predkladaný a ten posledný nový tlačový zákon neprešiel v druhom čítaní o dva hlasy. Možnože ste tí, ktorí sú tuná trošku dlhšie, spomeniete. Čo je však zaujímavé na tejto veci. Vždy to boli poslanecké návrhy zákonov. Ten posledný poslanecký návrh zákona bol dokonca opozično-koaličný a skutočne v tom druhom čítaní neprešiel o dva hlasy.

Nepamätám si však, že tých desať rokov, čo som tu, by tlačový zákon predložila vláda Slovenskej republiky, hoci sme na to čakali, a viem, že takýto zákon sa pripravoval na ministerstve kultúry a bol v niekoľkých verziách. V niekoľkých verziách nikdy vláda Slovenskej republiky, respektíve minister kultúry vtedajší, či už to bol pán Tóth, alebo pán Chmel, nedostal požehnanie, nedostal odvahu, aby takýto zákon do parlamentu predložil. Prečo? To je už v tejto chvíli otázka pre historikov a pre tých, ktorí práve vtedy vládli.

Táto debata, ktorá je tu pri tlačovom zákone, je absolútne štandardná a bola by absolútne štandardná vtedy, keby nešlo, samozrejme, v tejto súvislosti aj o vydieranie, ktoré sa volá Lisabonská zmluva. To dáva tejto debate trošku iný rámec.

Ale ešte raz. Každý tlačový zákon, každý tlačový zákon v akejkoľvek verzii by mal presne takýto istý priebeh z takého dôvodu, že je tu veľa skupín, ktoré vlastne tento tlačový zákon rieši, zastupuje, udáva isté pravidlá hry. Hovorím ešte raz novinári, podnikatelia, občania, politici. Jednoducho spojiť a skĺbiť tieto záujmy do jedného, do jednej legislatívnej normy je ťažké a bolo vždy ťažké.

Dovoľte mi pri tejto príležitosti, aj to už sa tu v náznakoch objavilo, malý exkurz do histórie. Dve veci sú zaujímavé. Približne rovnako dlho totiž trvalo, kým sa medzivojnové Československo rozhodlo nahradiť starú CAK mocnársku legislatívnu normu novou tzv. demokratickou, i keď malý tlačový zákon z roku 1933 o demokracii veľmi nebol. Pripomeňme si, že po porážke revolúcie 1848 sa síce v oktrojovanej ústave objavil záväzok, že v mocnárstve, citujem, "každý má právo slovom, písmom alebo tlačou slobodne prejavovať svoj názor a tlač sa nesmie podrobovať cenzúre". Ale už o rok boli zavedené kaucie, ktoré musel zložiť každý vydavateľ a tisíc až tritisíc zlatých neboli vtedy žiadne haliere.

Následne vzorní úradníci monarchie prišli s daňou na inzerciu a v roku 1851 pribudol systém výstrah. Stačili dve písomné výstrahy a noviny mohli byť administratívne zastavené. O rok neskôr pribudla ďalšia poistka. Noviny muselo povoliť príslušné policajné riaditeľstvo. Tento stav trval do roku 1862, keď tlačový zákon zrušil podriadenie tlače policajným riaditeľstvám a zveril túto kompetenciu súdom. Zostali však v platnosti aj kaucie, aj inzertná daň a pribudlo rozhodnutie, že štátne zastupiteľstvo mohlo zhabať "závadnú tlač" a zastaviť jej distribúciu.

Až v závere 19. storočia potom malými novelami najsamprv zaviedli tlačové porotné súdy, bolo to v roku 1869, zrušili daň z inzercie 1874 a kaucie 1894, čo trochu uľahčilo vydávanie nezávislých tlačovín. Sľubný vývoj sa zastavil po vypuknutí prvej svetovej vojny. Cenzúra okamžite zakázala desiatky denníkov a časopisov. Tie, čo vychádzali, museli zverejňovať iba oficiálne vojnové spravodajstvo a na informácie zo zahraničia mala monopol Wolfova tlačová kancelária.

Po vzniku Československa bolo prevzaté zákonodarstvo habsburskej monarchie. Teda na jednej strane bola verbálne v ústave deklarovaná sloboda slova, tlače a zákaz cenzúry, na druhej strane však už 14. apríla 1920 zákon definoval výnimky a kto by porušil príkazy v dobe vojny a nepokojov, tomu hrozila pokuta až 10-tisíc Kčs.

Napriek tlakom novinárom sa za celé medzivojnové obdobie neprijal nový tlačový zákon. Namiesto toho oblasť tlače obmedzovalo asi 50 nariadení, ktoré boli súčasťou iných zákonov. Po nevydarenom atentáte na Beneša bol vydaný Zákon na ochranu republiky, ktorý vydávanie komunistickej tlače definoval ako trestný čin. Tridsiateho mája 1924 bola prijatá novela, ktorá krivé obvinenie a nactiutŕhanie v tlači riešila v duchu Trestného zákona, pričom zodpovednosť sa vyvodzovala voči tomu, kto takýto článok napísal, objednal, nariadil jeho uverejnenie alebo podal informácie, ktoré boli jeho obsahom.

Takzvaný malý tlačový zákon z roku 1933, odporúčam dobre si všimnúť tento dátum, keď podľa všeobecnej mienky prvorepubliková demokracia kvitla a prízraky totality boli ešte ďaleko v zákulisí, komplikoval distribúciu tento zákon domácej i zahraničnej tlače, prikazoval novinám publikovať prejavy prezidenta a členov vlády, a to bezo zmeny daného textu.

Od 26. septembra 1938 začala fungovať ústredná cenzúrna komisia, ktorá predbežne dozerala na vhodnosť publikovaných článkov a informácií. Neskôr potom cenzorov nasadili priamo do redakcií a bolo zakázané publikovať akúkoľvek kritiku vládnych predstaviteľov, reforiem, vojenských útvarov, ale i priame či nepriame útoky na cudzie štáty a ich predstaviteľov.

Myslím, že by sme si mali pripomenúť, že prvá Československá republika bola parlamentnou demokraciou, rešpektovala trhovú ekonomiku a bola minimálne v európskom kontexte vnímaná ako štát, ktorého občania sú slobodní.

Tlačový zákon, ktorého torzo dodnes platí, ako už bolo povedané niekoľkokrát, vznikol v roku 1966. Pre tých mladších asi treba dodať, že vtedy už z väzníc prepúšťali a potichu rehabilitovali niektoré obete monstreprocesov z päťdesiatych rokoch, ale to ešte zďaleka neznamená, že by totalitný režim koketoval s demokraciou.

Noviny a časopisy okrem komunistickej strany mohli vydávať aj ostatné politické subjekty, odbory a spolky, ktoré boli členmi Národného frontu. Museli však získať prídel papiera a tlačiarenskú kapacitu a podriadiť sa takzvanému tlačovému dozoru, ako znelo nové pomenovanie pre starého dobrého prvorepublikového cenzora. Tlačový dozor nediskutoval, nevysvetľoval, ale rozhodoval. V jeho kompetencii v krajnom prípade bolo i zastaviť tlač celého vydania denníka či iného periodika a pamätníci napríklad Kultúrneho života z druhej polovice šesťdesiatych rokov neraz spomínali na rôzne spôsoby, ako odvracali pozornosť dozoru od textov, na ktorých publikovaní im zvlášť záležalo.

Ak dovolíte, práve v tomto období prebieha podobná diskusia, ako je tuná, v poľskom zákonodarnom zbore. Možno pripomienka pani Vášáryovej, možno, aby si toho všimla, takisto a hlavne, aby si všimla to znenie, ktoré v tomto zákone existuje.

Chcem len pripomenúť, že podľa tohto zákona zriaďuje sa štátna rada pre rozhlas a televíziu, ktorá dostáva právo iniciovať súdne a administratívne kroky v súvislosti s porušením slobody slova, organizovať v súčinnosti s ministerstvom financií výber členov rád a dozorných rád verejnoprávnych médií. Štátnu radu tvoria traja členovia volený sejmom, dvaja volený senátom a dvaja menovaný prezidentom, pričom kandidáti musia mať odporúčanie buď dvoch univerzít, alebo dvoch celoštátnych organizácií novinárov, alebo tvorcov.

Podľa opozície je to návrat spred rok 1992. Zákon, samozrejme, ktorý teraz je v sejme, chcel by som len podotknúť jednu vec, pani kolegyňa, že päťkrát bola táto norma predmetom rokovania poľských poslancov v čase, keď vo Varšave zhodou okolností zastupovala záujmy Slovenskej republiky súčasná poslankyňa pani Magda Vášáryová a ministrom zahraničných vecí bol súčasný poslanec pán Eduard Kukan, a keďže ani raz neupozornili Slovensko a európsku verejnosť, aby sa v Poľsku prijímali nedemokratické legislatívne normy, možno z toho logicky vyvodiť záver, že platný poľský zákon nepovažujú za ohrozenie demokracie a slobody slova a prejavu.

Ja by som len chcel citovať z toho platného zákona v Poľsku niekoľko paragrafov. Napríklad tlačová rada článok 17. Zriaďuje sa tlačová rada. Tlačová rada pôsobí pri úrade predsedu vlády. Členov rady menuje predseda vlády na tri roky.

Článok 22. Registračný orgán môže zastaviť vydávanie denníka alebo časopisu na určitý čas, nie viac ako rok, ak v priebehu roka došlo v novinách alebo časopise najmenej trikrát k porušeniu predpisov.

Ďalej zaujímavý článok 32. Ospravedlnenie alebo odpoveď je potrebné publikovať v denníku v priebehu siedmich dní od obdržania ospravedlnenia alebo odpovede v časopise najbližšom alebo v jednom z dvoch najbližších do tlače pripravených vydaní. Ospravedlnenie v periodickej tlači musí byť publikované alebo prinajmenšom signalizované na rovnakom mieste, rovnakým písmom a zreteľným titulkom. V ostatných médiách je publikované v podobnom čase a analogickom programe.

Ďalej článok 43. Kto využíva postavenie alebo hrozbu so zámerom prinútiť novinára, aby publikoval alebo, naopak, nepublikoval tlačový materiál, alebo aby inicioval, alebo upustil od novinárskej intervencie, bude potrestaný na stratu slobody do troch rokov.

Článok 44. Kto komplikuje alebo tlmí tlačovú kritiku, je potrestaný pokutou alebo stratou slobody. Po druhé. Rovnaký trest stihne toho, kto zneužíva svoje postavenie alebo funkciu na poškodenie inej osoby v spoločenskom záujme za publikovanú kritiku.

Článok 46. Kto sa v rozpore s povinnosťami vyplývajúcimi zo zákona vyhýba publikovaniu, ospravedlneniu alebo odpovede, o ktorých hovorí článok 31, alebo publikuje takéto ospravedlnenie či odpoveď inak, než stanovuje zákon, bude potrestaný pokutou alebo stratou slobody. Toto vám, vážená pani poslankyňa, keď ste zastupovali záujmy Slovenskej republiky, nevadilo.

Takže, ak dovolíte, vrátim sa k nášmu návrhu. Paragraf o tlačovom dozore podobne ako ďalšie, ktoré definovali úlohu tlače pri budovaní socialistickej spoločnosti, síce parlamenty po roku 1990 zrušili, nezmenila, nemohla sa zmeniť však tá základná konštrukcia socialistického zákona. Bývalým socialistickým zákonodarcom totižto na um nezišlo, že raz by vydávanie novín a časopisov mohlo byť súkromným biznisom. To platí dodnes tento zákon stále. A ja sa nečudujem, že našim či u nás podnikajúcim komerčným vydavateľom tento Novotného relikt neprekáža. Veď ak ich existenciu ani len nepredpokladá, nevyplývajú pre nich z neho nejaké povinnosti a nijaké obmedzenia. Všetko je dovolené, len nech je zisk čo najvyšší, samozrejme.

Návrh zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve je veľmi citlivým pokusom doslova jemne korigovať doterajšiu anarchiu vo svete printových médií. Nehovorí na rozdiel od demokratických tradícií masarykovskej republiky, o trestných senátoch, cenzúre a neprikazuje publikovať prejavy štátnikov v pôvodnom znení. Dovoľuje si len navrhnúť, aby médiá, ktoré uverejnia informácie poškodzujúce konkrétneho občana, boli povinné uverejniť aj jeho odpoveď. Pretože dnešná prax, keď sa osočený musí obrátiť na súd a keď sa po rokoch dočká rozsudku, buď noviny, ktoré ho osočili už nejestvujú, alebo súdom nariadené ospravedlnenie uverejnia kdesi medzi riadkovou inzerciou, je morálne nekorektná.

Všetci vieme, a jedna z komerčných televízií nám to pred týždňom potvrdila, že v našich novinách i v elektronických médiách pôsobia často ľudia nielen bez novinárskeho vzdelania, ale dokonca i bez maturity. Toto necháme stranou preto, lebo toto je problém médií, ale možno i preto si často neuvedomujú, že ich túžba po novinárskej bombe môže mať na osud jednotlivca katastrofálny dosah. Preto teda tie nejaké pravidlá hry.

V prípade OBSE, ktorá tu bola toľkokrát skloňovaná, nemôžem si dovoliť jednu poznámku a zareagovať v podstate na tento vyrobený demarš. No, podľa tých ďalších informácií, ktoré sme dostali, vysoký predstaviteľ OBSE v podstate ako keby nečítal tú normu, ktorá je v parlamente preto, lebo hovoril práve na odpoveď, čo je § 8, a pritom citoval § 11. Potom, keď sme prišli istým spôsobom do kontaktu, tak vyžiadal si oficiálny preklad a priznal sa k tomu, že v podstate pracoval s neoficiálnymi dvomi verziami s nejakým amatérskym prekladom do angličtiny. Moja otázka pochopiteľne znie. Kto si dal túto prácu, respektíve nadprácu, aby informoval týchto ľudí skôr, ako vznikla oficiálna verzia takéhoto návrhu, ktorá sa dostala do parlamentu?

Čiže preto mi dovoľte trošku tak sa pousmievať nad týmito veľmi vážnymi dôvodmi medzinárodných inštitúcií preto, lebo tie rokovania sa vlastne práve teraz začínajú. A teraz sa vlastne dozvieme, čo kolegom z OBSE alebo z iných medzinárodných inštitúcií vadí, respektíve, čo nie je štandardné z hľadiska ich pohľadu alebo európske. Pochopiteľne, na toto budeme reagovať.

Spýtajte sa však tých svojich kolegov, dámy a páni, ak by ste mi chceli protirečiť, ktorí už s tendenčnosťou novinárov majú aj svoju skúsenosť, či bolo také príjemné čítať o sebe polopravdy či poloklamstvá bez šance uviesť veci na správnu mieru.

Za osem rokov v opozícii som bol neraz svedkom toho, ako noviny a elektronické médiá škandalizovali nielen mojich parlamentných kolegov, ale i normálnych radových občanov. Šírili o nich úplné lži alebo časť faktov účelovo čitateľom, divákom a poslucháčom jednoducho neprezradili. Aký je výsledok? Znechutenie a strata vôle angažovať sa v spoločenských pohyboch v tom lepšom prípade, ale aj strata priateľov, ba aj rodiny, zamestnania a dobrej povesti v tom prípade horšom. Ak má toto byť tou hodnotou, ktorú presadzujete, potom by bolo treba niektorých úradníkov motivovať, aby sa vrátili k pamätným dokumentom podpísaným v Helsinkách a neskôr v Belehrade a prečítali si, čo je zmyslom európskej spolupráce.

Dámy a páni, s predloženým návrhom nového zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve súhlasia relevantní partneri. Je tu niekoľko vyhlásení, ktoré si protirečia. Môžeme sa znovu pýtať, prečo? Môžeme sa pýtať, prečo Syndikát novinárov ústami svojej predsedníčky najskôr povedal, predpokladám, že citujem doslova, že "zákon je dobrý a len aby ho poslanci v parlamente nepokazili". To bola prvá interpretácia. (Potlesk v sále.) Potom nastali pohyby u vydavateľov, potom prišiel názor OBSE, o ktorom som už hovoril, a potom prišlo znovu vyjadrenie predsedníctva syndikátu, ktoré už malo ďalšie pripomienky k tomuto zákonu. Ale toto hovorím, toto všetko je legitímne, toto všetko je legitímne, dokonca legitímne aj to, že, samozrejme, opoziční politici sa k tomuto pridali, no a tí sú vždy zásadne proti všetkému, čo vláda tejto snemovni predloží, pretože aj to nenavrhujú oni a nemôže to byť predsa dobrá legislatívna norma.

Osobne si myslím, že vývoj nás presvedčí, aby sme sa onedlho vrátili k myšlienke vytvoriť aj mediálnu radu. Možno. V každom prípade tento návrh zákona, keď sa dostane do druhého čítania, určite v rámci toho druhého čítania príde k zmenám, príde ku kompromisom, a to viete presne takisto vy ako aj ja preto, lebo ani jeden zákon, ktorý prišiel do tohto parlamentu a bol napísaný tak či onak tou či onou vládou, nikdy z tohto parlamentu vládny návrh neodišiel tak, že by doňho poslanecká snemovňa nezasiahla. To isté bude aj, samozrejme, s tlačovým zákonom, ale na základe konkrétnej profesijnej debaty, a nie na základe nejakého politikárčenia my vám toto, vy vám toto. Jednoducho, takto sa asi tento zákon nemôže robiť.

Okrem toho je tu ešte ďalšia poistka. Tento zákon veľmi pripomína prijímanie zákona o vysielaní a retransmisii, s ktorým sme tiež nemali svoje skúsenosti a tiež tu bola obava, obrovská obava, ako to vlastne s tými elektronickými médiami bude. Dnes Rada pre vysielanie a retransmisiu má, dovolím si tvrdiť, zo všetkých troch rád najväčšiu autoritu. Tento zákon je všeobecne rešpektovaný a dokonca rada dáva aj pokuty.

Ako iste viete, najväčšiu pokutu dostala Markíza v roku 1998. Bolo to päť miliónov korún, keď porušila vlastne všetko, čo mohla porušiť, hej. Táto rada je akceptovateľná verejnosťou, odbornou verejnosťou, táto rada má svoju parlamentnú autoritu a nikto sa nad tým nezamýšľa, že by vlastne tento orgán bol politickým orgánom. Takéto niečo som už veľmi dlho nepočul a bolo by to aj smiešne, lebo to nie je pravda.

Okrem toho je tu ešte jedna poistka a tak, ako sme sa dohodli pri zákone o vysielaní a retransmisii, že je možné tento zákon vzhľadom na to, že sme nepoznali, ako sa prejaví tento zákon v praxi v tom našom mediálnom prostredí, my sme vtedy, keď sme tento zákon prijímali spoločne v parlamente, sme sa dohovorili a dali sme skutočne všetkým najavo, že o šesť mesiacov túto normu otvoríme a o šesť mesiacov si zhodnotíme, čo tá norma priniesla v tom mediálnom priestore, a ten sľub sme aj splnili.

Tento zákon bol niekoľkokrát novelizovaný a dneska nikto nepochybuje o tom, že ten zákon je účelný pre elektronické médiá. Takto nejako by som si predstavoval, že by sme mali pokračovať aj v rámci tlačového zákona a takto nejako by mala vyzerať aj perspektíva toho tlačového zákona. To znamená, nech sa prijme akákoľvek norma v druhom čítaní, vždy je tu možnosť po šiestich mesiacoch si overiť, čo sa podarilo, čo sa nepodarilo. A veľmi sa teším na tú diskusiu, ktorá bude v druhom čítaní. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk v sále.)