A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Jarjabka pán poslanec Lipšic, pán poslanec Slafkovský, pani poslankyňa Tóthová, pani poslankyňa Vášáryová, pán poslanec Senko, pán podpredseda Číž. Pán podpredseda bol posledný, ktorý sa prihlásil s faktickou poznámkou. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami a slovo má pán poslanec Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Ďakujem. Pán poslanec Jarjabek, citovali ste niektoré ustanovenia tlačových zákonov prvej Československej republiky. Len ja vždy sa snažím, aj keď sme hlasovali a diskutovali o zákone o zásluhách Andreja Hlinku, povedať, že treba vnímať všetky veci v časových súvislostiach. V Československej republike, ako viete, boli aj platné reverzy pre poslancov a bolo možné ich zaviazať stranícky. U nás to možné nie je. V Československej republike napríklad bol aj zákon na ochranu republiky, ktorý by bol dnes celkom zrejme protiústavný.

Inými slovami, porovnávať stav spred deväťdesiatich rokov, keď vznikla Československá republika, keď boli aj iné štandardy v tom čase medzi vojnou v Európe, je podľa mojej mienky scestné. Dnes sme o deväťdesiat rokov ďalej. Sú iné štandardy slobody prejavu aj v Európe, aj na Slovensku a ja sa budem venovať slobode prejavu vo svojom vystúpení, ale porovnávať právne úpravy spred deväťdesiatich rokov bez časového kontextu sa mi zdá byť pomerne málo výpovedné, musím povedať, len tak zatiaľ stručne.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Slafkovský.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem. Vážený pán kolega, my nespochybňujeme potrebu nového tlačového zákona, ale prosím, tlačový zákon, ktorý bude výsledkom nejakého konsenzu, nejakej dohody. Vám to nemusím hovoriť. Všetci to poznáte to Werichove: "Jednou si dole, jednou nahoře." Takže naozaj toto je o diskusii o tom jednou si dole, jednou si nahoře. Preto to berieme s plnou vážnosťou a nie je to vôbec nejaký, by som povedal, "srandašák", truc, ktorý sme tu dnes akosi pre vás urobili. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Chcem nadviazať na pána poslanca Jarjabka, ktorý uvádzal históriu a aj, že vždy v parlamente boli diskusie. Ale taký, no, použijem slovo, aj keď nemôžem reagovať na predrečníka "srandašák", ako ste s týmto návrhom zákona urobili, skutočne nikto nepredpokladal, a myslím, že aj Európa je prekvapená.

O čo ide. Požiadavka moderná je požiadavka objektivity. Tá je historicky stará. Ak aj pred deväťdesiatimi rokmi vychádzali z podmienky a požiadavky na objektívne a pravdivé informácie v tlači. V prípade, ak to tak nebolo, boli nápravné mechanizmy. Prijaté nápravné mechanizmy v Európe. Budeme citovať ešte v druhom čítaní viacej konkrétnych medzinárodných aktov. Jasne hovoria o oprave a o odpovedi. Znovu uvádzam Rezolúciu č. 1003 o etike novinárstva, kde v bode 27 sa výslovne hovorí, že v záujme zosúladenia aplikácie a výkonu práva, teda na objektívne v členských štátoch Rady Európy, musíme realizovať rezolúciu o práve na repliku. To je to, o čom tu už bolo povedané mojim kolegom. V určitých materiáloch došlo k pochybeniu. Ja som v tomto parlamente už aj iné pochybenia uvádzala. Bol zlý preklad... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Vášáryová.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne. Dovoľte, aby som sa dôrazne ohradila proti tomu, aby som bola zodpovedná za znenie poľského tlačového zákona. Nemám naň žiadnu možnosť vplývať ani nič podobného. A poprosila by som v tejto súvislosti pána ministra, aby mi povedal, či sprístupnil šifrované spravodajstvo veľvyslanectva a moje, teda z Poľskej republiky, lebo jedine vy ste to mohli urobiť, pánu poslancovi Jarjabkovi, keď tvrdí, že som o niečom neinformovala. Vy dostávate šifrové spravodajstvo, ale ono je šifrované aj preto, aby sa nedostalo do rúk kohokoľvek vrátane poslancov Slovenskej republiky. Takže neviem, odkiaľ máte informácie, že som neinformovala. To nemôžete vedieť, pán poslanec.

A po tretie. Dovolím si upozorniť, že veľvyslanci sú štátni úradníci a bez povolenia ministerstva zahraničných vecí nesmú komunikovať s médiami a s verejnosťou ani štátu, v ktorom si vyslaní, ani domáceho štátu. Čiže ja, pokiaľ ma nesplnomocní ministerstvo, nemôžem komentovať žiadnu situáciu. To len, aby bolo jasné. To sú naivné predstavy a tie treba okamžite zastaviť.

A dôrazne aj protestujem, aby sme to, čo poslal pán Haraszti nazývali demarš. Demarš je špeciálna diplomatická odpoveď na niektoré veci, a toto rozhodne nie je demarš. A pán poslanec použil toto slovo. To nie je demarš, to by bolo už veľmi zle, keby sme dostávali demarše.

A čo sa týka poľského jazykového zákona, predstavte si, že on obsahuje aj také veci ako napríklad dbanie na jazykovú správnosť. Alebo ešte veľmi dôležitú vec napríklad, že novinári nesmú pod trestom používať skrytú reklamu. To by bola báječná myšlienka. (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Senko, nech sa páči, máte slovo.

J. Senko, poslanec: Ďakujem. Ja by som ešte doplnil pána poslanca v tom, že ani jedno médium zatiaľ neprinieslo serióznu, čo len čiastkovú analýzu navrhovaného zákona. A napriek tomu vo vzťahu k nemu sa tu vedie mediálna vojna. Rozumiem jej, ale na druhej strane musím povedať, že predovšetkým vo vzťahu k právu na odpoveď. Musím ale povedať, že právo na odpoveď je súčasne späté aj s právom slobody prejavu a možnosť účasti na tvorbe verejnej mienky. A asi to je ten kameň úrazu. Na tvorbe verejnej mienky.

Inštitút práva na odpoveď. Inštitútom práva na odpoveď zákonodarca môže umožniť jednotlivcovi vyjadriť sa na rovnakom mieste a v rovnakom rozsahu, a tým priblížiť svoje stanovisko vlastnými slovami. Takže cieľom odpovede je ochrana osobnostných práv. Ináč povedané, je to sebaobrana. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Pán podpredseda Číž.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Jarjabek, chcem teda len dať do pozornosti verejnosti, ani nie váženej poslaneckej teda snemovne, ak môžem použiť tento termín, tón a metodológiu vášho vystúpenia, vecnosť a charakteristika skutočností, ktoré sú obvyklé v súvislosti s prvým čítaním návrhov zákonov povedia.

Chcem oceniť veľmi citlivé reagovanie na neuveriteľne štvavú kampaň tak sčasti vážených kolegov opozície k tomuto zákonu a práve médií, ktorých vzťah a interpretovanie súvislostí, ktoré súvisia s tlačovým zákonom, ktoré nám ukázali, ako vyzerá teda to korektné informovanie objektívne. Keby trošku korektné médiá by zaregistrovali, že sú tým, ktorí sa stávajú istým spôsobom kontaminovaní týmto zákonom a ktorí by aspoň trošku naznačili zdržanlivosť a nechali by občiansku spoločnosť spolu s politikmi, aby prehodnotili fakty, o ktorých sa bavíme. O závažných pochybeniach a o nehoráznej atmosfére a hrubom porušovaní elementárnych zásad etiky budeme rozprávať.

Veľmi pekne vám ďakujem za uvedenie poľského zákona a kontextov, v ktorých žijú naši okolití susedia konkrétne z Vyšehradskej štvorky, ktoré výrazne poukázalo na spôsob interpretácie javov. Na nehorázne prekrúcavanie faktov, na stratu morálky od našich opozičných kolegov.

Chcem dať do pozornosti spôsob, v akom interpretovali tento zákon kolegovia z opozície - pán poslanec Hrušovský, predseda SDKÚ. Pri všetkej úcte aj vážený kolega Bárdos. A nehovorím už o vystúpeniach niektorých iných.

Chcem povedať, že mimoriadne oceňujem váš historický exkurz a  súvislosti s tým spojené a majú naozaj mimoriadne výpovednú hodnotu a naznačujú kontexty, ktoré osobitne pre jedného váženého člena opozície principiálne zostanú, bohužiaľ, neviditeľné. Chcem vám za to poďakovať a pevne verím, že verejnosť váš prejav ocení. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Jarjabek, nech sa páči, vaša reakcia.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem veľmi pekne za všetky reakcie. Pán poslanec Lipšic, ja som na začiatku povedal, že je to exkurz do histórie. V tom si rozumieme určite. Božechráň, niečo takého aplikovať dnes, tak to aj nebolo myslené. To ste dúfam pochopili.

Pani poslankyňa Vášáryová (smiech). No, opäť musím len skonštatovať pri všetkej úcte k vám, že ste vedľa ako tá jedľa. Lebo absolútne ste nepochopili to, čo som vám chcel povedať.

Ja to zopakujem ešte raz. Ja som povedal. Päťkrát bola táto norma mediálneho zákona tlačového v Poľsku novelizovaná za vašej prítomnosti, päťkrát sa ňou zaoberali poľskí poslanci. Touto normou, ktorá je inými slovami pre nás neprijateľná. Nepoznám jedno jediné vaše stanovisko aj v tomto parlamente nie ako veľvyslankyne, to je jedno. Ani raz ste v tejto chvíli ani v iných ďalších nepovedali, že vám to vadí. O to kritickejšia ste k norme, ktorá sa tu predkladá. Tak teším sa na vaše určite nesmierne zaujímavé vystúpenie, lebo SPP, to bolo veľmi zaujímavé vystúpenie, a predpokladám, že toto vystúpenie mohlo byť ešte lepšie. Takže naozaj sa budem tešiť, keď vystúpite a vystúpite aj s názorom, ak by som vás mohol poprosiť, čo si myslíte o poľskom tlačovom zákone v súvislosti s práve teraz prijímanou normou slovenského tlačového zákona, lebo určite tieto informácie a, pochopiteľne, aj vedomosti máte. Ďakujem za pozornosť.

P. Paška, predseda NR SR: Ako ďalší v rozprave vystúpi pán poslanec Minárik. Nech sa páči, máte slovo.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predseda. Skôr, ako začnem, dve, tri poznámky. Skôr, ako mi odíde pán Číž. Výraz štvavá kampaň som nepočul už devätnásť rokov v inom prejave, v oficiálnom prejave ako v spomienkach na minulosť. (Potlesk.)

Dámy a páni, vzhľadom na pokročilý čas sľubujem, že sa nebudem zaoberať tlačovým zákonom z prvej republiky ani deficitmi demokracie v Poľsku v súvislosti s ich tlačovým zákonom. To by som tu asi presiahol tú 19.00 hodinu.

Posledná poznámka. Už pri vystúpení predkladateľa, ale aj teraz ma trošku zaráža naplnenosť tejto snemovne. Prerokovávame zákon, ktorý aj jedna, aj druhá strana zrejme považuje za mimoriadne kľúčový. Jedna aj druhá strana. Môžete ukazovať koľkokoľvek, pán Petrák, ja viem, čo hovorím a hovorím k obidvom. Jedna strana si povedala, že v tomto zákone nie je možné ustúpiť ani o milimeter, a druhá strana povedala, že je to zákon hodný spojenia s hlasovaním iným.

Ale teraz k vám, keď už ste mi tak ukazovali na tú druhú stranu. V prvom rade vy by ste si mali vypočuť naše výhrady, pretože vy ste hovorili, ako sa to všetko dá v druhom čítaní odstrániť. No, nijako sa to nedá, pretože žiadne naše pozmeňujúce návrhy neboli prijaté.

Pán Podmanický, dokonca ani také technické návrhy, ako som dával, keď sa hovorilo o tom, že preukazovať prax po troch rokoch, ktorá už bola preukázaná, je nezmysel, pretože prax môže len vzrásť, zmenšiť sa nemôže.

Ale teraz vecne k tomu, čo prerokovávame. Slovensko a pomery na Slovensku sa opäť dostávajú pod priamu kritiku medzinárodných a nadnárodných organizácií a zoskupení. Pokiaľ ide o kritiku jednej či druhej politickej strany, hoc i vládnej a dnes najsilnejšej zo strany politických súkmeňovcov, keď červení suspendujú červených pre mňa žiaden problém.

Keď príde kritika od oficiálneho, možno nie najsilnejšieho predstaviteľa OBSE, to bol taký voľný citát nášho ministra zahraničných vecí, ale teraz radšej doslovne, "ktorý však má k dispozícii desiatky a stovky expertov" na vládny návrh zákona, vtedy asi nebudem špekulovať, že odkadiaľ má preklad. Ten človek má podľa nášho ministra zahraničných vecí k dispozícii desiatky a stovky expertov. Asi si nejaký preklad vedel zadovážiť.

Vtedy sa asi budem skôr zamýšľať nad tým, či predsa len nejaký problém nemáme. Bude ho mať totiž nie autor, nie pán minister Maďarič, ani nie vláda, ktorá to sem poslala, ale bude ho mať krajina, v ktorej sa tá norma bude aplikovať. A bude ho mať nie preto, že to kritizuje nejaké OBSE, ale pre uplatňovanie toho kritizovaného zákona u nás na Slovensku.

V tej kritike sa okrem iného píše, a ja sa s tým stotožňujem, že, teraz citujem, "návrh obsahuje paragrafy, ktoré by vážne ohrozili redakčnú autonómiu a išli by tak proti medzinárodným záväzkom Slovenska pri ochrane slobody médií".

Vážené dámy a páni, to nepovedal nejaký Miklós Haraszti, maďarský profesor, intelektuál a vydavateľ samizdatov, lebo medzi ľudom pospolitým som už počul aj takú kritiku, že zase ten Maďar nám robí zle. To povedal oficiálne ustanovený predstaviteľ OBSE pre slobodu tlače. Rovnako ako na druhej strane nestojí nejaký anonym z ministerstva kultúry. Ale na druhej strane stojí vláda Slovenskej republiky, pretože materiál bol doručený s podpisom jej predsedu.

Dámy a páni, ale ani kritika EÚ alebo OBSE, alebo kohokoľvek, kde sme, či nie sme členmi, nemusí byť vždy oprávnená. Viem si predstaviť, že aj päťapolmiliónové Slovensko sa vie postaviť a zabojovať za svoju pravdu. Vždy to však chce zamyslenie a ochotu potom vysvetľovať svoje riešenie. Určite najhorším riešením je odkaz ministra kultúry, že nevidí dôvod stopnúť zákon a bodka. Alebo také otáľanie, že expertné rokovania, na ktoré sme fakticky boli vyzvaní, sa nezačali ani do začiatku tejto schôdze, na ktorej to prerokovávame, a neviem, pán minister, či sa začali vôbec. A ak nejaké nakoniec budú musieť byť, však ich nejako pretrpíme.

Toto je myslenie z čias, keď sa nekonzultovalo, nediskutovalo, nehľadalo kompromisné riešenie. To je myslenie z čias, keď sa realizovali predstavy mocných, tých, čo vládli. To je myslenie, ktoré sme tu zažívali štyri roky po roku 1994 a desaťkrát dlhšie po roku 1948. To je jednoducho myslenie boľševické. A ešte raz zdôrazňujem. Môžeme sa postaviť aj proti Európe. Musíme však vedieť, čo chceme dosiahnuť. Čo chceme dosiahnuť nie pre seba, ale pre krajinu.

Položme si základnú otázku, ktorá má stáť na začiatku debaty o tlačovom zákone. Čo potrebuje Slovensko v oblasti tlače, v oblasti slobody všeobecne a špeciálne slobody pri šírení informácií v periodickej tlači? Myslím si, že potrebuje rešpekt a ochranu týchto slobôd.

Dámy a páni, o týchto slobodách by sme nemali rozhodovať tu. Nepatria totižto štátu ani žiadnej parlamentnej väčšine. Tieto slobody môže štát iba uznať a chrániť. Ak by ste, vážení kolegovia, aj nemali schopnosť uznať potrebu rešpektu k týmto slobodám, tak Slovensko určite nepotrebuje pre tlač a novinárov prekážky, vyhrážky a atmosféru strachu. Na tomto minime by sme sa mali zhodnúť.

Náš mediálny trh je mimoriadne malý. Ťažko dokáže uživiť dva, dva a pol mienkotvorného denníka, jeden až dva bulváre. Keď seriózny týždenník dosiahne 20-tisíc predaných kusov, môže sa tešiť. Väčšina dvojtýždenníkov - týždenníkov, myslím tým aj literárnych, vychádza len s podporou vlády, čo určite neprispieva k ich nezávislosti. Vstúpiť do takéhoto ekonomicky slabého a malého priestoru z pozície sily vládnej osemdesiatpäťky zhmotnenej touto predlohou znamená pripraviť čitateľom tlače sterilnejšie a bezobsažnejšie periodiká a tlačové správy. Keby som mal premiérov slovník, tak poviem, že páchate mediálnu vlastizradu.

Dámy a páni, dnes rokovaný návrh je evidentný vstup do tlačového priestoru z pozície sily a moci, ktorá sa prestáva kontrolovať. Prichádza po dlhom stave napätie a v poslednom čase neskrývanej nevraživosti vlády, útokov vládnych strán a špeciálne premiéra proti médiám a novinárom. Prepáčte, ale ako ináč mám nazvať vyjadrenie. Mediálna opozícia, klamári, píšete lži, či prepytujem, špinaví hajzli. Je to práve táto vaša autentická nevraživosť, ktorá je prepísaná do paragrafov tejto legislatívnej predlohy.

Tak ako to vidím ja, kľúčové sú dva problémy. Paragraf 6 a naň nadväzujúci sankčný paragraf a § 8 a súvisiaci § 10. Tieto paragrafy sú podstatou zákona. Ak sa iné časti menili, vyvíjali, tak právo na odpoveď je skala. A na tejto skale ste postavili, pán minister, celý zákon.

V čom spočíva podstata problému? V prvom rade si treba uvedomiť, že vstupujeme do čisto súkromného priestoru. Všetky náklady za vydávanie znáša vydavateľ, ktorý nadväzuje slobodný vzťah s kupcom, čitateľom. V takej situácii nesmie byť iné kritérium na obmedzovanie vydavateľa, ako je pravda. To je to, čo od neho môžeme legitímne žiadať. Pravdu. Tento dnes nemoderný a relativizovaný pojem je totižto v tejto oblasti kľúčový. Tak ako vydavateľ a novinár nesmie klamať, tak na druhej strane pravdu aj musíme zniesť. Vyslovená pravda nemôže znižovať česť ani dobré meno. Pravda je totižto kritériom a mierou cti a dobrého mena. Jej hľadanie môže byť ťažké, no nikdy nemôžeme rezignovať na to, že ju nájdeme. Rovnako ako nemôžeme ponechať na zainteresovanom, aby o nej svojvoľne a definitívne rozhodol. Veď málokto z nás dokáže byť v posudzovaní seba objektívny a spravodlivý. Preto platí dobrá zásada, že nikto nemôže byť sudcom samému sebe. To je kľúčový problém.

Pozrime sa teraz na § 7 a § 9. Pán minister, právo na opravu a dodatočné zverejnenie nie je pod takou kritikou ako § 8, pretože ide o objektivizované skutočnosti. Právo na odpoveď vychádza v ústrety len subjektívnym potrebám a tam neviem nájsť dôvod na obmedzenie súkromného vlastníctva. Teraz skúsim dva príklady.

Pán Podmanický, boli sme spolu v televízii a veľmi sugestívne ste to napasovali priamo na môjho syna. Ten príklad som tu počul viackrát, myslím, že niektorá poslankyňa zo SMER-u to povedala v rozprave k Lisabonskej zmluve, ale spomínali to aj ďalší. Mal som si predstaviť, že o tom mojom synovi niekto napíše, že má aids a nedodajú, že ho má z transfúzie krvi.

Dámy a páni, toto sa má dotknúť cti môjho syna. Pre mňa žiadna choroba, žiadna choroba neznižuje česť človeka, ani syfilis, ani aids, ani malomocenstvo.

Pán kolega, páter Damián bol povýšený na oltár. Podľa všetkého nie preto, že sa o tých malomocných staral, takých bolo veľa. Hovorím o tom, že či môže aids ako taký znižovať česť človeka. On nebol povýšený dokonca na ten oltár ani preto (hlas v sále), pán kolega, môžem rozprávať? Ja vám hovorím, vy môžete potom na mňa reagovať tou faktickou poznámkou. Dokonca môžete mať vystúpenie, lebo ste spravodajca. On tam nebol povýšený ani preto, že to malomocenstvo dostal. To nie je zásluha a takých bolo tiež dosť. On bol povýšený podľa mňa preto, lebo sa o tých ľudí staral. Pretože v nich videl dôstojnosť človeka a nepýtal sa ich, ako ochoreli. A bol povýšený preto, lebo to vyžadoval aj od ostatných.

Myslíte si, že Fredy Mercury by požadoval od nejakého vydavateľa priestor na odpoveď, kde by vysvetľoval, ako sa nakazil? Ja človeku neuberám na cti ani mu nepridávam podľa toho, akou chorobou trpí, ale ako žije. A o tom je tá pravda.

Dámy a páni zo SMER-u, liberálne socialistické strany, a tam sa vy teda hlásite, celý ten mainstream hovorí, že čo nás láka, to je dovolené. Aj preto Oscar pre Hanksovu Philadelphiu. A ja hovorím aids samotný mu v tom filme na cti ani neubral, ani nepridával.

Ja osobne nie som za nejakú veľkú askézu. Ale tam, kam vy posúvate túto krajinu, to je k smrti a la Ferreriho Veľká žranica. Takže aids nie je pre mňa dobrý príklad.

Skúsim iný, skúsim svoj. Stretli sme sa s ním nie v tlači, ale v Markíze a dotyčného to určite nestálo málo peňazí. Bola to imidžová reportáž pre človeka, o ktorom sa ani netajilo, že je spojený s podsvetím. Koniec koncov, aj sa tá reportáž tak volala Mafián. Videli sme tam starostlivého otca, milujúceho manžela, ktorý ťažko zarobené peniaze investuje do svojej rodiny. Takto sa totižto mnohí mafiáni naozaj vidia a minimálne tá prvá časť predchádzajúcej vety nemusí byť ani úplný faktografický nezmysel. A to nebolo ojedinelé. Ferusa sme videli na Jojke. Na Markíze sme videli aj Černáka. Neviem, aká nenávisť voči novinárom a vydavateľom by ma mala viesť, aby som nútil niekomu povinnosť uverejniť odpovede podobného obsahu ako zmienené reportáže. A podľa § 8 sa to bude musieť, ak taký človek vyhlási, že sa čokoľvek v nejakom článku hovoriacom o tom, aké problémy spôsobuje tejto spoločnosti, dotýka jeho cti, dôstojnosti alebo súkromia. Budú to mať zadarmo, zaplatia im to vydavatelia. To je môj príklad na § 8.

Vášmu postupu a logike toho, čo robíte, vážení členovia vládnej koalície, však rozumiem. Vláde, ktorá je schopná pošliapať súkromné vlastníctvo v mene potreby premiéra a vyhlásiť, že postaví diaľnicu do roku 2010, neberúc do úvahy ústavné podmienky vyvlastnenia, nemôže predsa robiť problém ani vyvlastnenie časti novinového priestoru.

Druhý, často spomínaný problém. Rovnaké sankcie za rovnaké porušenia ako pri elektronických médiách, teda § 6 ods. 1 okrem písm. c), teda propagácia vojny, násilia, drog. To by mne ako konzervatívcovi, kresťanskému demokratovi nemuselo až tak vadiť a v podstate mi to ani tak veľmi nevadí čo do rozsahu skutkových podstát áčka a béčka. Dokonca sa v praxi ukázali ako bezproblémové, niekedy možno dokonca užitočné minimálne v tom, že až na minimálne výnimky v komerčných televíziách a rádiách sa s takou propagáciou dnes nestretávame.

Podstata problému však spočíva v orgáne, ktorý sankcionuje. Ak máme tvoriť moderný zákon, potom by to mal byť orgán nezávislý, orgán nie pod egidou exekutívy. Podobne tak, ako je to pri elektronických médiách, kde žiaden problém neevidujeme. Aj keď je tam, samozrejme, situácia výrazne odlišná tým, že vysielajú na základe licencií, a pretože im tie licencie prideľujeme, môžeme dopredu stanovovať aj prísnejšie podmienky.

Keďže osobitne nepociťujem nejakú veľkú potrebu zriaďovať ďalší nezávislý orgán, tak je tu pomerne jednoduché riešenie. Mohli by to riešiť súdy. Koniec koncov tak či tak väčšina týchto prípadov, tak ako poznáme vydavateľov a novinárov, na tých súdoch skončí.

A k tomu ešte jedna pripomienka. Ak by sa koalícia úspešne a nezmyselne nebránila zákonu o trestnoprávnej zodpovednosti právnických osôb, ako to ináč od nás chcela práve tá Únia, ktorou sme sa minulý týždeň alebo, vy ste sa s ňou minulý týždeň tak zaklínali, mohol by sa tento problém vyriešiť veľmi jednoducho. Elegantne, bez diskriminácie voči vydavateľom. Ak totižto chceme trestať vydavateľov, nie je rovnako zavrhnutiahodné a vyžadujúce trestať aj iné právnické osoby za rovnaké delikty?

Dámy a páni, osobne mám ešte výhradu k ochrane zdroja. Ak som povedal, že právo na odpoveď sa v podstate nezmenilo, tak správa na ochranu zdroja sa stala povinnosť. Ide o veľmi výrazný a podľa mňa nie dobrý posun. Išlo zrejme o úlitbu, o obulus pre odborársku, koniec koncov však tam vlastne ani iná časť nie je Slovenského syndikátu novinárov. Zdá sa, že malú, lebo vyjadrenia syndikátu z minulého týždňa sú už trošku iné a už bezvýhradne nepodporujú tento zákon. Len pani Krútka, predsedníčka SSN ešte stále kľučkuje a nechce sa stotožniť s oficiálnym stanoviskom syndikátu.

Môžete ma nerušiť a vystúpiť potom buď vo faktickej, alebo vo vystúpení? Pán Podmanický, keď vás to tu nudí alebo hnevá, nemuseli ste tu sedieť, ja som chcel tento zákon spravodajcovať, ale opätovne ste si vo výbore presadili hlasovaním, že budete spravodajcovať vy. Demokratickým hlasovaním, ale keď ho to nudí, tak načo to zobral. (Reakcie v pléne.) Skúste ma nerušiť a potom mi poviete, že čo ste mi chceli. Napíšte si, aby ste nezabudli. (Ruch a smiech v sále.)

Ešte raz, čo sa teda z novinárskeho práva na ochranu zdroja stalo? No jednoducho povinnosť. Neochraňujeme novinársku prácu, ale chránime zdroj v každom prípade a zdroj nebude musieť konať ani proti zločinu. Použije jednoducho prostredníka. Použije novinára. Nemusí konať ani proti najzávažnejším zločinom, ani sa podieľať na prekazení najzávažnejších prečinov a zločinov. A to všetko len preto, že sme zvedaví a naša zvedavosť je nám prednejšia než to, či ľudia budú dodržiavať a chrániť zákon. Chtíč je v tejto chvíli viac ako občiansky princíp. Dobre, ale ak to tak chceme, nechajme to tak.

Ja osobne som, pán minister, viac podporoval novinárske právo na ochranu zdroja v takej podobe, ako ste ho mali v ministerskom návrhu niekedy v siedmom mesiaci minulého roku. Ináč neviem, ako sa vydavatelia a novinári budú vedieť brániť úmyselne zavádzajúcim zdrojom. Nebudú sa vedieť brániť, pretože podľa tohto zákona jednoducho nebudú môcť ten zdroj zverejniť. Ani pre súd, ani v tom prípade, keď budú napadnutí.

Dámy a páni, viem aj pomenovať pozitívum tohto zákona. Jeho útlosť. Štrnásť paragrafov, 14 paragrafov aj so zrušovacími ustanoveniami, to je celkom chvályhodné. Bohužiaľ, dva, tri problémové paragrafy sú na tých 14 až príliš veľa.

Dámy a páni, ale rozhodujúci pre mňa je naozaj § 8. Ten je akoby pre mňa napísaný v azbuke. A keby tam bol iba tento jeden problém a ostatný zákon bol krištáľovo čistý, ten zákon sa pre mňa diskvalifikoval. Povedať dnes pri znení § 8 a § 6 a postoji vlády k médiám, že návrh nie je myslený a nebude v reáli fungovať ako zastrašovací prostriedok, je ako nie rovno klamstvo, tak pre triezvo uvažujúceho človeka neuveriteľné tvrdenie. Rovnaké, ako keby mi niekto tvrdil, že pred rokom 1989 tu nebola cenzúra. No, nebola. Formálne bola totiž v roku 1968 zrušená a ani jeden z paragrafov vtedajšieho právneho systému neobmedzoval slobodu tlače. Dokonca túto slobodu zaručoval. Len hovoriť a písať sa nesmelo.

Samozrejme, nebol tu ani cenzorský úrad - oficiálny, len od ministerstva kultúry odčlenený Slovenský úrad pre tlač a informácie. Čo robil tento úrad?

Pán minister, dámy a páni, môžete sa opýtať človeka z politického vedenia ministerstva kultúry, ktorý tento návrh, ktorý teraz prerokovávame, pripravoval. Pracoval tam. V tomto návrhu nejde tak o to, čo je tam napísané, ale o to, aké funkcie sa sledujú, a tou funkciou je ovládnutie.

Dámy a páni, rokujeme o vládnom návrhu, o vládnom sne všetkých, ktorým sloboda a sloboda slova nič nehovorí. Pre ktorých to nie je hodnota hodná úcty. Princíp, ktorý obmedzuje moc a demokratickú väčšinu.

Dámy, páni, toto je myslenie vlády hodnej nie Slovenska roku 2008, ale vlády z roku 1948. Preto nemôžem hlasovať, aby sme pokračovali v rokovaní o tomto návrhu zákona v druhom čítaní, a preto navrhujem, pán spravodajca, aby sme postupovali podľa § 73 ods. 3 písm. b) zákona o rokovacom poriadku, a teda nepokračovali v rokovaní o tomto návrhu zákona. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Faktické poznámky páni poslanci Mikloško, Číž, Lipšic, Rafaj, Vášáryová, Palko, Nachtmannová a Petrák, Kvorka. Končím možnosť prihlásiť.

Nech sa páči, pán poslanec Mikloško, máte slovo.

F. Mikloško, poslanec: Pán predseda, v nadväznosti na to, čo povedal pán poslanec Minárik, chcem upozorniť, že vládna koalícia včera urobila vážnu politickú chybu. Pri tom uznesení, ktoré malo konštatovať, parlament mal konštatovať, že bol porušený zákon, nakoniec ste všetci zbadali, že to je háklivé a pán poslanec Pelegrini nám navrhol zmenu. Tá zmena mala tak čiastočne priniesť pokoj do sály, pretože by to bolo niečo, čo by bolo ťažšie napadnuteľné, ale pán poslanec Pelegrini to na poslednú chvíľu stiahol a vládna koalícia sa rozhodla, že zasiahne teda mocensky.

Tento postoj, bohužiaľ, strašne skomplikoval situáciu pri vyjednávaní o tomto tlačovom zákone, pretože nemôžeme mať nikto z nás dôveru, že prípadne v nejakom rokovaní niečo bude akceptované zo strany opozície. Preto tá Lisabonská zmluva po včerajšku sa skomplikovala a, bohužiaľ, obávam sa, teda hovorím možno nie za všetkých, ale obávam sa, že to bude veľmi ťažké, pretože slovo poslancov koaličných, bohužiaľ, nemá istotu. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Pán podpredseda Číž.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Mňa niekedy ten rokovací poriadok bolí, skutočne ma mrzí Ferko, že nemôžem zareagovať, ale nezareagujem keďže...

Pán poslanec Minárik, ja ani nedodržujem, ani nepovažujem za potrebné vystupovať k jednotlivým vystúpeniam, ale vaše vystúpenie stojí za pozornosť, ste predsa len predseda výboru pre kultúru a médiá a v tej mediálnej kampani vo vzťahu k tomuto zákonu ste zohrávali jednu z popredných rolí, takže som bol veľmi zvedavý na vaše vystúpenie, pretože som teda očakával, že veľmi podrobne zdôvodnite tie neuveriteľné katastrofické vízie, že sa triasla pomaly Európa, vraciame sa pred rok 1989 a to všetko, čo sa tu dialo, dokonca sa podarilo teda, že tí europoslanci ľudovci ako s veľkou chuťou vyprávali, ako surovo vydierame našu opozíciu Lisabonskou zmluvou a podobne. K tomu vám gratulujem, ale už to nejde, už je to vyprchaný prostriedok a sami vidíte, že tá pravda najavo vyjde.

Hovoril som, pán poslanec Minárik, s jedným novinárom, už dneska renomovaným, ktorého si, mimochodom, veľmi vážim, ktorý hovoril ako o úplne samozrejmom fakte, že sa úplne stratila z politiky morálka. Netreba o tom hovoriť, ako to proste je fenomén, morálka tu nie je. Som presvedčený, že ak niekde by sme hľadali spojencov pre to, aby sa sem morálka vrátila, tak by to mohlo byť u konzervatívnych kresťanských politikov. Odpustite mi to osobne, pán predseda, ale to vy nie ste. To vy nie ste. Tie neuveriteľné insitné predstavy, s ktorým ste tu vystúpili a vyprávate o tom, ja neviem, že súdy majú udeľovať pokuty za priestupky. No, nedá sa zmeniť ústavný systém, to spolu s pánom Harasztim vy ste zrejme jedným z autorov, ktorý ste mu tento kolosálny nezmysel vnútili, a dokonca ešte ten tanec nad tým, ako ste vyprávali, ako ten surový zákon, ktorý ohrozuje demokraciu, umožňuje ministerstvu ukladať pokuty až 200-tisíc korún a potom, samozrejme, vyšla úplne neuveriteľná zo spoločenského hľadiska informácia pre vás, že jednoducho také ustanovenie tam je a teraz tu hajatáte, že teda ale tam nemá byť, čo ako v kontextoch, ktorý uvádzate, tieto vaše... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Uf, ja by som zareagoval na pána predsedu výboru, ktorý hovoril o prípadoch, keď najmä v elektronických médiách boli zaznamenané rôzne príspevky, ktoré mali za cieľ trošku spropagovať organizovaný zločin, a musím povedať, že napriek tomu, že aj ministerstvo kultúry, vládna koalícia hovorí, že právo na odpoveď, to je právo pre občanov, pre obyčajných ľudí, pre Jožka Púčika, nie pre politikov.

Tak budú dve kategórie ľudí, a budem o tom dlhšie hovoriť vo svojom vystúpení, ktorí z tohto budú profitovať na 99 %. Prvá najväčšia budú politici a druhá najväčšia budú páchatelia závažných trestných činov stíhaní alebo obžalovaní, alebo odsúdení. To sú dve kategórie, v prospech ktorých tento návrh vytvára tak široko koncipované právo na odpoveď.

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Pán kolega Minárik, chcem vás zbaviť ťarchy a obavy z boľševického myslenia, preto v mene svojom, SNS i vládnej koalície vyznávam, že verím v slobodu slova, verím v slobodu prejavu a vyjadrovania sa, verím v trojjedinosť práva, povinnosti a zodpovednosti, tak ako to káže článok 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Verím, že úplná sloboda prejavu má svoje hranice. Napriek tomu verím v jej ochranu a verím aj v dobrý úmysel predkladateľa a verím v jeho schválenie.

P. Paška, predseda NR SR: Pani poslankyňa Vášáryová.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pán predseda. Ja by som chcela vrátiť debatu z osobných útokov k tomu zákonu, lebo o ňom teraz hovoríme. Ja vás chcem podporiť, pán predseda výboru, v tom, že my máme v tomto zákone ako právo na opravu, tak aj právo na odpoveď. Kým v práve na opravu môžu vydavatelia periodickej tlače sa zaštítiť neuverejnením opravy tým, že môžu dokázať pravdivosť skutkového tvrdenia, ktoré tam je uverejnené, v práve na odpoveď nič takéhoto nenájdete. A pritom v každom zákone, nemeckých, poľských, vo všetkých, ktoré som mala v rukách a mám ich tu, toto právo je. To znamená, že my budeme mať právo na odpoveď bezbrehé, absolútne bezbrehé, pozrite sa na to, prosím. Pozrite, porovnajte si posledné odseky práva na opravu a posledné odseky práva na odpoveď a uvidíte ten rozdiel, aspoň teda dúfam. Všade, vo všetkých zákonoch sú obmedzenia, ktoré hovoria o primeranosti odpovede a o tom, že sa odpoveď zásadne musí týkať len toho obsahu, o ktorý ide. Nie, u nás je odpoveď bezbrehá. Musím sa prikloniť k vášmu názoru, pán predseda, že táto odpoveď bude využívaná najmä politikmi na to, aby obsadili mediálny priestor. Ďakujem pekne.

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Palko.

V. Palko, poslanec: Ďakujem. Vážený pán predseda výboru, nemám toho veľa na srdci. Chcem len vysloviť poďakovanie za tvoj prejav, ktorý si tu predniesol. Možno tu dneska zazneli prejavy, ktoré mohli konkurovať kvalitou tomu tvojmu, ale predsa len myslím si, že toto bol najlepší prejav k téme tlačového zákona, ktorý tu dneska zaznel svojím obsahom, vecnosťou a nadhľadom. Takže ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Pani poslankyňa Nachtmannová.

O. Nachtmannová, poslankyňa: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, prosím vás, o čom to hovoríte? Tento návrh podľa vás zabraňuje slobode vyjadrovania. Prosím vás a v čom? V tom, že dáva možnosť vyjadriť sa aj druhej strane? Spomeňte si na rok 1998. Neboli ste vtedy síce poslancom Národnej rady, ale keď vám tak stále leží na srdci sloboda vyjadrovania, koľko novinárov vtedy bolo internovaných, skutočne išlo o internáciu, pretože títo novinári boli obmedzovaní vo svojich profesionálnych aj občianskych právach. Prečo ste sa ich vtedy nezastali? Keď títo novinári boli v mediálnom výbore Národnej rady, tak poslanci, vtedy koaliční, hovorili, že títo novinári sa nemôžu voľne pohybovať po televízii, aby nešírili svoje názory. Toto bola sloboda vyjadrovania za vašej éry? Človek sa asi podľa vás môže vyjadrovať slobodne vtedy, keď si myslí to isté, čo vy. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Petrák.

Ľ. Petrák, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Nebýva zvykom, aby koaličný poslanec dopĺňal vystúpenie opozičného, ale ja sa v tomto prípade pokúsim o toto. Keď ste poukazovali, pán poslanec, na počet poslancov v rokovacej sále, ja chcem povedať, že medzi tými, ktorí tu dneska nesedia, sú aj páni poslanci Dzurinda, Hrušovský a Csáky, ktorí mali pred televíznymi kamerami plamenné prejavy o slobode tlače na Slovensku a dneska im je rozprava o tomto tlačovom zákone ukradnutá.

Aby bolo všetkým jasné, o koho ide, a je to predovšetkým pre budúcnosť, tak sú to tí traja páni, ktorí vraj v záujme zachovania demokracie na Slovensku neváhali zneužiť tlačový zákon na zablokovanie Lisabonskej zmluvy, čím vzali za rukojemníkov svojich rozmarov celú Európsku úniu. Ja si myslím, že to treba povedať absolútne jasne, tak, aby to bolo aj pre budúcnosť zachované a aby to bolo jasné aj pre tých, ktorí nemajú možnosť vizuálneho kontaktu s rokovacou sálou. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec Kvorka.

J. Kvorka, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec, ja by som sa pozrel na tento predložený návrh zákona asi z pohľadu toho, že o čom celý tento zákon je a v určitej stati tento zákon je o pravdivosti informácií a o pravdivosti informovania. Myslím si, že to je ten najväčší problém, ktorý sa stáva.

Máme veľa skúseností zo života, kde nepravdivo médiá informovali či už o osobe z politického života, alebo o obyčajnom človekovi. Hej? A keď takéto dačo sa stalo a spôsobilo, treba si položiť otázku, že ak bolo o nich písané, čo sa nezakladá na pravde, čo potom vznikne? Ako sa môže obyčajný človek v tomto prípade pri tomto zákone brániť, pán poslanec? Povedzte mi ako? No, ja vám odpoviem. V tomto prípade nijako. Hoci môže sa, ale nedostane sa k tomu, aby bol voľakým spôsobom očistený od toho, čo bolo o ňom napísané. Nemá šancu. Čo to spôsobí takémuto človeku, ak sa takéto dačo stane? No tí, ktorí si to prečítali v tom médiu, tak tí automaticky tomuto uveria. Uveria nepravdám a títo ľudia zmenia názor na toho človeka, hoci je to úplne, úplne vymyslené a nezakladá sa to na pravde.

Čiže, čo je potrebné spraviť? To, čo vy ste tuná hovorili, že vám najviac vadí, to je ten paragraf číslo 8, kde je právo na odpoveď, si myslím, že je v poriadku a je na pravom mieste. Pretože tuná je možnosť dať mnoho vecí, ktoré v mnohých prípadoch, či už vedome, alebo nevedome sa dostanú do pľacu, je možné napraviť a dať do poriadku tak, ako je to potrebné. Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Pán predseda výboru, nech sa páči, vaša reakcia.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Na pánov Mikloška, Lipšica, pani Vášáryovú a pána Palka zrejme netreba reagovať. Na pána Číža ako zvyčajne nemá zmysel reagovať. K pánovi Kvorkovi, začali ste dobre. Začali ste dobre, naozaj kritériom má byť pravda. Ja som to veľmi zdôrazňoval v tom svojom vystúpení. Potom ten záver, tam to stratilo konzistenciu.

K pánovi Rafajovi. Viera je dobrá vec. Ale viera bez skutkov je mŕtva.

P. Paška, predseda NR SR: O slovo požiadal pán spravodajca. Takže pán poslanec Slafkovský po ňom. Nech sa páči, pán spravodajca.

J. Podmanický, poslanec: Vážený pán predseda, vážený pán minister, vážené pani poslankyne, páni poslanci, nechcel som využívať oprávnenie spravodajcu kedykoľvek vstúpiť do rozpravy, ale bol som priamo vyzvaný pánom predsedom Minárikom, takže aspoň v krátkosti sa pokúsim zareagovať na jeho nesúrodé vystúpenie niektorými vecnými argumentmi.

Predstavitelia KDH veľmi často používajú slovo alebo taký krásny termín "pravda". Aj pán Minárik niekoľkokrát vyzval, že akýmsi garantom tlačového zákona by mala byť pravda a hľadanie pravdy. Nuž, celé dejiny filozofie sú, pán poslanec Minárik, hľadaním pravdy a máme toľko filozofických škôl, ktoré hľadali pravdu, že dodnes sa v nich je len veľmi ťažko vyznať. Je stará klasická definícia pravdy, že veritas est adequatio intelectus et rei, secundum quod intelectus dicit esse quod est, vel non esse, quod non est. Pravda je zhodno intelektu s vecou natoľko, nakoľko intelekt potvrdzuje, že je, čo je, alebo, že nie je, čo nie je. No, je to veľmi zložitá definícia. Máme aj novšie definície a myslím si, že ten svet aj filozofický, aj spoločenský speje k tomu, že tá pravda sa naozaj hľadá veľmi ťažko a ľudia majú čiastkový pohľad na pravdu.

O to viac, nechcem povedať, že pravda je relatívna, ale je to čiastkový pohľad na pravdu, o to viac som ja zmätený, keď predstavitelia KDH, ktorí majú reprezentovať kresťanstvo, vystupujú proti budovaniu krížov v slovenských obciach, v slovenských mestách, keď predstavitelia kresťanskej politiky na Slovensku vystupujú proti cirkevným predstaviteľom. O to väčší zmätok mám, keď predstavitelia toho krídla, takzvaného národného krídla v KDH, ktoré predstavilo zákon o Andrejovi Hlinkovi, zrazu navrhujú dať do slovenského kalendára jednu z najvýznamnejších postáv maďarských dejín a tak ďalej a tak ďalej. Mohli by sme rozprávať o tých nepochopiteľných krokoch v hľadaní pravdy, a preto, dovoľte mi, pán poslanec Minárik, povedať niekoľko slov.

Práve preto, že tú pravdu je niekedy veľmi ťažké hľadať a tú pravdu je niekedy veľmi ťažké na prvýkrát pomenovať. Práve preto už v starom rímskom práve platila zásada, nech je vypočutá aj druhá strana. A práve právo na odpoveď je inštitútom, ktorý umožňuje vyjadrovať sa aj druhej strane. Je to v konštatovaní niekoľkých smerníc Rady Európy.

Ja by som zacitoval na potvrdenie a podporenie svojich slov z názoru a z vysvetlenia Nemeckého spolkového ústavného súdu, ktorý vidí v práve na odpoveď ochranu sebaurčenia jednotlivca. Korene nároku na odpoveď je potrebné hľadať v osobnostnom práve. Z osobnostného práva, to znamená, zo základného práva na ľudskú dôstojnosť a základného práva na slobodné rozvinutie osobnosti vyrastá originálne právo na odpoveď. Tu máme teoretické zdôvodnenie práva na odpoveď, ktoré, vy tvrdíte, že je nemoderné, alebo, že nás vracia do roku 1948. V celej Európe je už právo na odpoveď bežné. Môžeme povedať, že sú dva modely. Je model francúzsky, je model nemecký. Model francúzsky je ešte širší, extenzívnejší než model nemecký. Ak sa v tomto návrhu zákona my opierame o nemecký model, tak nás, prosím, neobviňujte, že chceme tu zavádzať nejaké totalitné metódy a tak ďalej a tak ďalej.

Ja sa ešte k podrobnejším vysvetleniam vrátim. Neviem teraz, že či má zmysel reagovať na ďalšie vystúpenia pána poslanca Minárika, ale myslím si, že ani nie. Myslím si, že každý, kto počúval jeho prejav, tak si vytvoril názor, hoci teda zožal poklonu od svojich straníckych kolegov. Ja si myslím, že kto si ho pozorne vypočul, tak vedel, že musí potvrdiť, že boli to len frázy, frázy, frázy bez nejakého konkrétneho hodnotenia niektorých inštitútov, ktoré v návrhu nového tlačového zákona sú. Ďakujem pekne.