M. Hort, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, milé kolegyne, kolegovia, prajem príjemný deň. Otváram desiaty rokovací deň 19. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Chcem vás na úvod informovať, že o ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní požiadali pani poslankyňa Ágnes Biró, ďalej pán poslanec Jozef Burian, Jozef Ďuračka, Gábor Gál, Maroš Kondrót, Ľuboš Micheľ, Katarína Tóthová, pán podpredseda Viliam Veteška. Na zahraničnej pracovnej ceste je poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky pani Beata Sániová.

Pristúpime teraz v zmysle schváleného programu k prvému čítaniu o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Minárika na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

Návrh ste dostali ako tlač 537 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom máte v rozhodnutí č. 535.

Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Pavlovi Minárikovi, aby v mene navrhovateľov návrh zákona uviedol.

Pán Minárik, nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Vážené dámy a páni, včera začal pán minister Kaliňák uvádzať návrh svojho zákona s tým, že história toho zákona siaha do minulého storočia. Mal pravdu. Bol to zákon, ktorý táto Národná rada schválila v roku 1998.

Môj návrh siaha do histórie spred dvoch tisícročí. Spred minulého tisícročia. Podstatou tohto návrhu, s ktorým pred vás predstupujem a uchádzam sa o vašu podporu, je totižto zveľadenie našej historickej pamäti. Historická pamäť, alebo ak chcete kultúrna pamäť národa je niečo, čo oddeľuje kultúrne národy od primitívnych spoločenstiev. Primitív, ten žije pre dnešok, obrazne pre lov a korisť. Pre rýchle naplnenie brucha a moc má medzi barbarmi ten, kto to vie spraviť najrýchlejšie, kto má bystré zmysly a kto disponuje silou. Najlepšie hrubou, fyzickou silou. Takého potom neobmedzuje nič, žiadne konvencie a žiadne pravidlá.

Civilizovaným spoločenstvám už dávno prestalo konvenovať takého chápanie moci a o ľuďoch takto sa správajúcich sa vyjadrujú ako o divochoch a barbaroch. Kultúrnemu národu nevládne fyzická sila, ale zákon. Kultúrnemu národu nevládnu pudy, ale civilizované normy. Kultúrny národ si pestuje vlastné tradície a pamäť. Niečo, čo barbar nikdy nepochopí. Úcta k tradícii a zákonu, ako povedal istý Angličan, je demokraciou mŕtvych, živých a tých, čo sa ešte nenarodili.

Pre kultúrny národ je teda dôležitá historická pamäť ako podstata pre úctu k pravidlám a normám. Z tradícií uchovávaných v pamäti sú stabilne odvodené normy a kultúrna pamäť zaisťuje, aby boli dodržiavané pre vnútorné nastavenie človeka, pre členov spoločnosti, ktorí ich zachovávajú dobrovoľne, nielen zo strachu pred silou, pred silou moci. Dobrovoľné zachovávanie pravidiel, to je predsa ideál.

Aká je historická pamäť nášho národa. Krátko prehovorím o dvoch veciach. Prvou bude symbolika, symbolika v tejto budove a v okolí nášho parlamentu, a druhou zákon, ktorý navrhujem novelizovať. Po ceste do tejto snemovne môžete vidieť niekoľko príkladov symbolov. V prvom rade samotná budova parlamentu. Budova studená, nevľúdna, neuspôsobená na to, aby sa v nej pracovalo. Načo aj. Tu sa mala len potvrdzovať vôľa skutočnej moci skoro v podstate tak ako dnes.

Potom si všimnite Kulichovu sochu. Tá chladná žena z kovu postavená na nevhodnom mieste je tiež dôležitým symbolom. V tomto roku to už bude dvadsať rokov, čo tu bez prerušenia stojí, aby pripomínala výročie komunistického puču z roku 1948. Zhotovená pri 40. výročí, spokojne stojí aj pri výročí šesťdesiatom. Za ten čas sa síce zmenil režim a totalitný komunizmus nahradil demokratický parlamentarizmus, ale Kulichova socha to zvládla. Symptomatické najmä dnes, keď postkomunistická vláda rehabilituje symboly komunizmu.

Okrem Kulichovej sochy stojí v parlamente ešte pamätník obetí komunizmu busta Jozefa Miloslava Hurbana, busta Milana Rastislava Štefánika a zanedlho by mala pribudnúť i busta Andreja Hlinku. To všetko ako ponovembrový prínos. Málo, príliš málo nato, ako sme tu dlho. Ak nalejeme pohár čistej vody do bahna, sotva sa to výrazne zlepší. Niekedy aj zhorší. Nato, aby sme ho rozriedili, treba oveľa, oveľa viac.

K týmto symbolom posledných dní pribudla aj stará slovenská vlajka z meruôsmych rokov, ktorá bola z interiéru zduplikovaná na schody ku Kulichovej soche. Osobne tú blízkosť považujem za prejav nevkusu. Ale, prosím, aj tá vzdialenosť je určitý symbol.

Posledným symbolom, ktorý je spojený s touto budovou, je meno Alexandra Dubčeka, ktorého busta je schovaná tam dole niekde pri parkovisku a podľa ktorého je pomenované námestie, kde sídli budova Národnej rady.

Ponechám teraz bokom otázku, čo má bývalý vysoký predstaviteľ komunizmu či februárový puč z roku 1948 spoločné so slovenským parlamentarizmom. Aj keď to by stálo tiež za pozornosť.

Ešte malú odbočku k Župnému námestiu. K tej budove som sa už vyjadroval a už len pripomínam. Tam je vďaka predsedovi tohto parlamentu podobný nezmyselný hybrid Kuzmányho a Mináča na jednej tabuli.

Dámy a páni, to sú symboly, ku ktorým sa hlási slovenský parlament. Charakterizujú ich dve základné veci. Po prvé, mix historicky významných a historicky opovrhnutiahodných hodnôt. Tento historický guláš o nás vypovedá. Vypovedá veľmi veľa. Hlavne kto všetko sa tu po novembri vyskytol a že v tom mnohí z nás nemáme jasno. Hlásime sa aj k Cyrilovi a Metodovi a hlásime sa rovnako aj k Mináčovi. Podstatou tohto mixu je oportunizmus ako politická doktrína. Prijateľné je to, čo sa hodí, pekné je to, čo sa nosí, dobré a pravdivé je to, čo v danej chvíli prospeje.

Druhým charakteristickým prvkom symboliky slovenského parlamentu je historická ignorancia alebo selektívna pamäť, ak chcete. Nijako inak totiž nemožno nazvať situáciu, že symbolika sa obmedzuje iba na uplynulých 150 rokov našich dejín. Alebo snáď chceme ignorovať naše dejiny v ostatnom rozmedzí? Prečo takto selektujeme? Lebo potom skutočne znie otázka. Sme národ so 150-ročnou tradíciou? Čo je tým politickým a kultúrnym dedičstvom našich predkov a čo máme na mysli, keď hovoríme o stáročných skúsenostiach v preambule našej ústavy? Aké sú naše tradície staršie ako uplynulých 150 rokov? Ktoré to sú? A prečo si ich nepripomíname? Na tomto mieste by som teda prešiel k zákonu.

Dámy a páni, symboly a tradície, ku ktorým sa hlási Slovenská republika, sú obsiahnuté vo viacerých zákonoch. Naše zákonodarstvo pozná osobitné zákony oceňujúce mimoriadne osobnosti, máme svoj systém štátnych vyznamenaní, máme, a to dokonca ústavne zakotvený náš štátny znak, zástavu a ostatné štátne symboly.

Jedným z najdôležitejších z tejto kategórie je zákon o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch z roku 1993, ktorého novelu predkladám. Nie je to novela prvá. Od jeho schválenia bol tento zákon už päťkrát novelizovaný spravidla poslaneckými návrhmi.

Dovoľte malú odbočku. Radenie tohto zákona do pracovného práva je napriek niektorým vedľajším efektom pracovné voľno, to je ten vedľajší efekt, dosť pre mňa úsmevný. Tento zákon má predovšetkým štátoprávny charakter. Charakter symbolov a priznania sa k vlastným dejinám. K udalostiam, na ktoré sme oprávnene hrdí. Tak ako sobota bola ustanovená pre človeka a nie človek pre sobotu, tak pracovné voľno je pre význam týchto dní a nie sú hľadané dni preto, aby sme mohli ustanoviť deň pracovného pokoja.

Napriek piatim novelám štruktúra štátnych sviatkov, dní pracovného pokoja a pamätných dní, ako sú obsiahnuté v platnom zákone, obsahuje rozsiahlu historickú medzeru. Keď opomeniem spomienku na deň reformácie zaradeného medzi pamätné dni, to je § 3 písm. p) novelizovaného zákona, existuje v zákone takmer tisícročná diera medzi sviatkom svätého Cyrila a Metoda a pripomienkami spojenými s osobou Ľudovíta Štúra a národným obrodením v druhej polovici 19. storočia.

Ale aké máme dejiny v skutočnosti? Sú naozaj našimi dejinami len dejiny Veľkej Moravy a potom až moderné dejiny po roku 1848? Dokopy povedzme 200, 250 rokov? To sú tie stáročné skúsenosti z ústavy a kultúrne dedičstvo predkov tisícročného národa? V čom má opodstatnenie historická medzera medzi smrťou Metoda a narodením Štúra? Žiadna podobná medzera, žiadna doba temna predsa v našich dejinách neexistuje. Práve naopak, v tomto období sa udiali početné historické udalosti, na ktoré môžeme byť a máme byť právom hrdí.

Rozhodol som sa preto predložiť novelu, ktorá tento problém rieši a absurdnú neexistujúcu medzeru dopĺňa o štyri významné historické osobnosti a štyri vysokoškolské vzdelávacie inštitúcie, ktoré sa viažu k slovenským dejinám a k územiu dnešnej Slovenskej republiky. Vybrané inštitúcie a historické postavy potvrdzujú príslušnosť slovenského národa medzi kultúrne a západné európske národy, viažu sa k dejinám spätým s naším územím a stavajú naše územie do centra diania v Uhorsku. Ide o prvého uhorského kráľa svätého Štefana, polyhistora Mateja Bela, kráľovnú Máriu Teréziu a rabína Chatama Sofera. A ďalej o výročie založenia Trnavskej univerzity, Academie Istropolitany, Prešovského kolégia baníckej školy, Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Štyri osobnosti a štyri vysoké školy.

Napriek tomu, že môj úmysel je pri jednoduchom výpočte týchto mien a inštitúcií zrejmý, dovoľte, aby som sa krátko zastavil a priblížil, prečo predkladám práve tieto návrhy.

Svätý Štefan prvý uhorský kráľ. Definitívne ukotvil miesto tohto územia v západnej civilizácii. Po páde Veľkej Moravy a vyhnaní Metodových žiakov, ktorí sa presunuli do Bulharska, vzniklo po prechodnej nestabilite vďaka Štefanovi v Panónii a na našom území stabilné štátne a duchovné usporiadanie. Slovensko dnes patrí k západnej latinskej kultúre aj vďaka Štefanovi.

Všetkým tým, ktorí sa dnes pasujú za veľkých Európanov a majú problémy so Štefanovým maďarstvom pripomínam, čo napísal v poučeniach nástupcovi svätému Imrichovi, a teraz citujem podľa Marsinu. "Zapamätaj si, syn môj, že ak by sa v našom kráľovstve hovorilo len jedným jazykom, bolo by veľmi slabé a nestále." Štefanov testament je vo viacerých ohľadoch návodom k dobrej vláde a minimálne v duchovnom zmysle slúžil monarchii ako nepísaná ústava, na ktorú sa odvolávali poslanci parlamentu ešte aj v 19. storočí.

Zase citát. "Buď milosrdný ku každému, kto trpí násilie. Stále majúc na srdci Božie upozornenie - chcem milosrdenstvo, a nie obete. (Matúš 9, 13). Buď trpezlivý ku všetkým, nielen voči mocným, ale aj k tým, čo nemajú moc." Ďalej. "Buď pevný, aby ťa úspech neurobil veľmi sebavedomým, ani nešťastie nerobilo zúfalým. Buď umiernený, aby si nadmerne nikoho netrestal, ani neodsudzoval. Buď mierny, aby si nikdy neodporoval spravodlivosti."

Keby sa mocní 20. storočia držali týchto poučení, asi by to nebolo storočie hrôz komunizmu a fašizmu. A bodaj by tí, ktorým bude zverená moc v 21. storočí, mali v srdci a v mysli tieto slová.

Na Vianoce roku 1000 bol korunovaný za kráľa a od pápeža dostal okrem koruny za svoje zásluhy pre rozvoj a podporu kresťanstva titul apoštolského kráľa. Štefan I. bol teda, ak si to môžem dovoliť tak prirovnať, Karolom Veľkým strednej Európy. Založil stabilnú a legitímnu vládu, podporoval kultúrnu mnohosť, toleranciu a kresťanstvo.

Kráľ Štefan, ako píše napríklad kardinál Korec vo svojej knihe Cirkev v dejinách Slovenska, "povolal do svojho kráľovstva mníchov z Bavorska, z Talianska a Čiech, benediktínov clunyjskej reformy, kňazov a kláštorné sestry gréckeho rádu baziliánov a založil celý rad kláštorov, ktoré sa stali strediskami náboženskej a kultúrnej činnosti". Štefana si ako svätca pripomína katolícka cirkev a ako panovníka susedné Maďarsko. Štefan však okrem toho, že bol katolíkom, bol aj uhorským kráľom. Skutočným kráľom s požehnaním Ríma, a teda ak bol niekto naším prvým kráľom, bol to práve on. Na Slovensku mu dnes je zasvätených viac ako dvadsať kostolov.

Symbolov, ktoré by vyjadrovali naše prihlásenie sa k najstarším uhorským dejinám je, pochopiteľne, možno viacero. Spomeňme aspoň svätcov svätú Alžbetu zvanú Durínsku, uhorskú, bratislavskú, ktorá je tak úzko spätá s Košicami a s jej dómom, svätého Imricha, možno i svätého Ladislava, ale žiaden z nich asi nedosiahol historický význam svätého Štefana kráľa.

Druhou postavou, o ktorú navrhujem rozšíriť zoznam pamätných dní, je osoba renesančného vzdelanca Mateja Bela. Belov zásah do kultúry a vzdelanosti bol, ako píše Hamada v knihe Zrod novodobej slovenskej kultúry v našom kultúrnom kontexte, dosť radikálny. Bol popredným európskym vedcom. On nie je len autorom Notitia Hungariae rozsahom obrovským, podieľal sa na reformách vzdelávania a na rozvoji vedy vôbec. Má napríklad zásluhy na zaradení zemepisu a dejepisu ako nových vzdelávacích predmetov z reformovaného školstva. Bol kritikom a odporcom poddanstva, otroctva, zástancom prirodzenej rovnosti ľudí, poznal dielo raných osvietencov a súhlasil napríklad s Johnom Lockom v názore na zmluvnú teóriu štátu.

Možno teda povedať, že Bel hájil to, čo dnes považujeme za súčasť demokratických režimov a svojím spôsobom za samozrejmosť. Tomu, k čomu sa my dnes hlásime ako k praktickému ideálu, čo žijeme, tomu on veril a za to sa on zasadzoval. Keďže som citoval kráľa Štefana, dovolím si aj jeden krátky citát, zdá sa mi, že dnes veľmi aktuálny aj od Mateja Bela. "Nevzdelanosť je obluda, ktorá znovu a znovu vystrkuje rohy, aj keď jej bola odťatá hlava. Treba Herkula, ktorý by ju celkom zdolal." A on sám bol jeden z tých Herkulov, ktorý sa do zápasu nasadil. On bol v pravom zmysle renesančný človek.

Nebudem uvádzať ďalšie encyklopedické dáta. Bolo by to zbytočné, pretože Bel bol naozaj mimoriadny vedec, ktorého predstavy sa realizovali aj mnoho desaťročí po jeho smrti. Opäť by bolo možné vymenovať ďalších vedcov spoločenských, humanitných, prírodovedných. Zvolil som však Mateja Bela. Nerelativizuje to zásluhy a miesto iných, ale, ako verím, pevne zdôrazňuje túto mimoriadnu osobnosť.

Treťou postavou, ktorú navrhujem doplniť do štruktúry pamätných dní, je kráľovná Mária Terézia. V minulosti uctievaná ako matka vlasti je úzko prepojená nielen s dnešným Slovenskom, ale najmä s Bratislavou, Prešporkom, kde bola korunovaná. V rokoch 1563 až 1830 bolo v dnešnej Bratislave korunovaných celkom jedenásť uhorských kráľov a sedem kráľovien. Mária Terézia je v tej prvej jedenástke.

Bratislava bola takmer 300 rokov korunovačným mestom Uhorska a väčšinu tohto času bola aj jej administratívnym centrom. Mária Terézia je preto dôkazom nielen významu Bratislavy, ale aj významu Slovenska, Hornej zeme pre Uhorsko a uhorské dejiny. Žena, kvôli ktorej sa menili nástupnícke pravidlá a ktorá dokázala presvedčiť, že to bola šťastná zmena. Pri Márii Terézii by sa dalo hovoriť o problémoch jej vlády, o ťažkostiach, ktorým čelila, vojnách, ktoré viedla, ale i o osobných cnostiach, ktoré svojím životom vyznávala. To všetko opomeniem a sústredím sa na jej prínos kultúrny, prínos jej vlády pre rozvoj vzdelanosti v tých krajinách, ktoré spravovala.

S Máriou Teréziou, ako sa zhodujú historici, vstúpila habsburská monarchia do modernej doby. Táto kráľovná bola umiernenou reformátorkou a jej vláda bola na prospech kultúry a spoločnosti. Zakladala školy, napríklad jezuitské Collegium Teresianum, z ktorého pochádzala väčšina štátnej byrokracie, Vojenskú akadémiu vo Wiener Neustadt, podporovala špecializáciu, napríklad na lekárskej fakulte vznikali nové katedry chirurgie, botaniky, farmácie, a reformovala všetky stupne vzdelávania. Samozrejme, že všetky zmeny neboli len pozitívne. Na historickú polemiku tu však nie je miesto.

Mária Terézia v predloženom návrhu symbolizuje dve veci. Bratislavu ako mesto, kde sa korunovali uhorskí králi a kráľovné, a charakter moci, ktorý uplatňovala, kde záujmy vlasti, celku stáli pred záujmami osobnými, pred záujmami hoc i jej vlastnej rodiny.

Vážení prítomní, prítomnosť Habsburgovcov v našich dejinách by sme mohli prezentovať i cez jej otca Karola, cez Rudolfa Ferdinanda či posledného Habsburga na tróne Karola I., ktorý bol nedávno blahorečený. Možno Leopold I. a dátum 12. september 1683, keď cisárske vojská s výdatným prispením poľského kráľa Jána Sobieskeho porazili Turkov pod Viedňou. To by bol dobrý dátum. Toto víťazstvo znamenalo začiatok konca Turkov v Európe, teda aspoň do poslednej tretiny 20. storočia. Tento dátum by sa preto spoločne s výročiami bitky pri Lepante a bitky pri Poitiers hodil viac ako pamätný deň Európy. Takže zvolil som Máriu Teréziu.

V neposlednom rade a zvlášť pre dnešné Slovensko čoraz viac zamerané na hľadanie pôžitkov a kariéry, čo nijako nevieme skĺbiť s rodičovstvom aj preto, že úspešná v panovaní zvládla i šestnásťnásobné materstvo a usporiadané manželstvo. A všeobecne bola považovaná za dobrú matku.

Štvrtou postavou, ktorú navrhujem doplniť do štruktúry našich pamätných dní, je židovský rabín Chatam Sofer. Tento najväčší židovský rabín a učenec 19. storočia vlastným menom Moše Schreiber už nie je na Slovensku celkom neznámy. Vďaka predstaviteľom židovskej obce a mesta Bratislavy bol po novembri 1989 opravený priestor za tunelom, kde je cintorín a dnes aj dôstojné pietne miesto pripomínajúce jeho pamiatku.

Chatam Sofer reprezentuje v mojom návrhu dve veci. V užšom zmysle jeho vzdelanosť, prínos k židovskej kultúre a osobné zásluhy počas pomoci Bratislave v čase obliehania Napoleonom. Osobne viedol charitatívnu pomoc pre postihnutých bez rozdielu viery a postavenia a tešil sa všeobecnej spoločenskej úcte. V širšom zmysle reprezentuje tento židovský učenec prítomnosť a zásluhy židovskej komunity pre rozvoj a dejiny Slovenska. Tej komunity, tej menšiny, ktorá bola počas druhej svetovej vojny hanebne pozbavená prirodzených práv a odsunutá z nášho územia. Hoci je dnes na Slovensku Židov málo, hoci sú dnes židovské synagógy a cintoríny v katastrofálnom stave, som pevne presvedčený, že tejto snemovni nič nebráni vyjadriť úctu k jednému z najvýznamnejších učencov v celých židovských dejinách a zaradiť výročie jeho úmrtia medzi pamätné dni.

Dámy a páni, práve zastúpenie rôznych vierovyznaní zvolených osobností má podčiarknuť charakter našich dejín. Práve rôznosť ich národností hovorí o podstate nášho bytia tu v strednej Európe. V slovenských mestách stoja synagógy vedľa katolíckych kostolov a katolícki vzdelanci sú pochovaní vedľa evanjelických. To je odkaz, ako žiť, žiť nie v nenávisti, ale v tolerancii a v kultúrnosti.

Nuž a z rovnakých dôvodov navrhujem doplniť medzi pamätné dni aj spomienky na výročie založenia Trnavskej univerzity, Academie Istropolitany, Prešovského kolégia a Baníckej akadémie v Banskej Štiavnici. Všetky tieto štyri školy vysokoškolského typu, či už bol ich vznik iniciovaný cirkvami, alebo štátnou autoritou patrili medzi významné vzdelávacie inštitúcie svojím významom ďaleko prekračujúce hranice súčasného Slovenska.

Academia Istropolitana bola nielen prvou, ale v čase svojej existencie aj jedinou univerzitou v Uhorsku a Banícka akadémia v Banskej Štiavnici dokonca prvou svojho druhu na svete. Práve v Štiavnici boli položené základy banských vied a technického školstva. Až oveľa neskôr sa etablovala parížska polytechnika, polytechnika v Berlíne, Viedni a v Budapešti. Trnavská univerzita podobne ako Prešovské evanjelické kolégium prispievali nielen k rozvoju cirkví, ktoré školy riadili, ale aj k celej kultúre vtedajšieho Uhorska.

Učenosť a svetovosť. Význam pre svet oceňoval na jezuitskom vzdelávaní, ktorého reprezentantom bola práve Trnavská univerzita aj Ján Amos Komenský. A jezuitský príklad vzali pozitívne aj zakladatelia Prešovského evanjelického kolégia, ako to dokazujú slová Jána Bayera z jeho návrhu na založenie tejto inštitúcie. Všetky tieto vzdelávacie inštitúcie patrili medzi popredné európske ustanovizne, čo dokazuje prítomnosť profesorov, podpora panovníkov a zásluhy na živej kultúrnej výmene. A všetky tieto inštitúcie sídlili na území dnešného Slovenska. Verím, že vzhľadom na ich význam na dlhodobom kultúrnom rozvoji Uhorska, strednej Európy je dnešné Slovensko a jeho politická elita schopná uznať aj ich prínos pre kultúru a dejiny Slovenska.

Dámy a páni, vážení kolegovia, v našom zákone je historická medzera. Takmer tisícročná diera a je azda symbolické, že tisícročný národ má vo svojej histórii tisícročnú medzeru. Nie je však na to žiaden dôvod. Predkladám preto novelu zákona o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch s cieľom doplniť také osobnosti a vzdelávacie inštitúcie, ktoré reprezentujú západnú príslušnosť, ale aj kultúrnu a náboženskú rôznosť a rozmanitosť na našom území. Naše dejiny nie sú len dejinami Veľkej Moravy a národného obrodenia v druhej polovici 19. storočia. Naše dejiny sú ďaleko bohatšie, komplikovanejšie, ale aj heterogénnejšie. Naše dejiny sú dejinami strednej Európy. Sú to dejiny svätého Štefana, Márie Terézie, Mateja Bela či Chatama Sofera. Sú to dejiny Slovákov, Maďarov, Nemcov i Židov. Sú to dejiny evanjelikov rovnako ako katolíkov. A patria k nim kultúra a vzdelanosť pestovaná na Academii Istropolitane, Trnavskej univerzite, v Prešovskom kolégiu alebo na Baníckej akadémii.

Toto sú naše dejiny a buďme radi, že sú také. Máme byť na čo hrdí. Dáva nám to tradíciu a robí nás to kultúrnym národom. Teda aspoň vtedy, kedy sme to schopní uznať. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne pánovi poslancovi Minárikovi za vyčerpávajúce úvodné slovo a za mimoriadne zaujímavý historický exkurz a poprosím teraz pána poslanca Dušana Jarjabka, ktorý je určený gestorským výborom, ktorým je výbor pre kultúru a médiá, aby nás oboznámil s úvodnou informáciou ako spravodajca k tomuto návrhu zákona.

Nech sa páči, pán poslanec.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, pán predseda, len na úvod taká malá, pokiaľ začnem čítať spravodajskú správu, keďže ste ma určili za spravodajcu, ja by som vás len chcel poprosiť, aby ste potom presne tuná citovali isté veci, lebo to sú aj tu napísané, že spravodajca poslankyňa Dušan Jarjabek, takže dovolím si takú malú opravu, nie som poslankyňa, ale poslanec, keby ste náhodou nevedeli.

Takže spravodajská správa k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Minárika na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

Vážená Národná rada, v súlade s § 73 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Pavla Minárika na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 241/1993 Z. z. o štátnych sviatkoch, dňoch pracovného pokoja a pamätných dňoch v znení neskorších predpisov.

Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady Slovenskej republiky v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené zákonom Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku § 72 ods. 1, t. j. doručenie návrhu najmenej pätnásť dní pred schôdzou Národnej rady Slovenskej republiky, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.

Predseda Národnej rady Slovenskej republiky posúdil uvedený návrh podľa legislatívnych pravidiel v súlade s § 70 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku a zaradil ho v súlade s § 72 ods. 2 rokovacieho poriadku na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. To znamená, že návrh zákona obsahuje paragrafované znenie a dôvodovú správu.

Ďalej konštatujem, že zo znenia návrhu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ďalej. Všeobecná časť dôvodovej správy obsahuje informáciu o súlade návrhu zákona s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná, o dôvode potreby novej právnej úpravy, o hospodárskom a finančnom dopade a vplyvu na štátny rozpočet, rozpočty obcí a rozpočty vyšších územných celkov.

Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie jednotlivých ustanovení. Návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie, z ktorej vyplýva, že v práve Európskej únie problematika návrhu zákona nie je upravená.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky z 11. januára 2008 č. 535 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali výbory: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá.

Odporúčam, aby výbory predmetný návrh zákona prerokovali v lehote do 19. marca 2008 a gestorský výbor do 20. marca 2008.

Vážený pán predsedajúci, ďakujem, skončil som, prosím, otvorte rozpravu, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Poprosím vás, aby ste zaujali miesto pre spravodajcov. Otváram týmto všeobecnú rozpravu. Skôr než vám dám v súlade s rokovacím poriadkom slovo, len chcem oboznámiť ctenú snemovňu, že do rozpravy sa písomne za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia prihlásil pán poslanec Pavol Hrušovský a ďalej písomne prihlásení sú títo páni poslanci: pán poslanec Vladimír Palko, pán poslanec František Mikloško, pán poslanec Jozef Rydlo a pán poslanec Rafael Rafaj. Keď skončia títo poslanci, bude možnosť sa potom prihlásiť do rozpravy ústne. A teraz dávam slovo pánovi spravodajcovi, pánovi poslancovi Jarjabkovi, aby mohol vystúpiť v rozprave. Nech sa páči.

D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, ctená Národná rada, pán poslanec Minárik predložil návrh, aby sme pamätné dni rozšírili na 24 dátumov. Je to iste skvelé, ak poslanci Národnej rady Slovenskej republiky majú na zreteli historickú vývinovú kontinuitu tohto národa a štátu. Áno, je to tak. Je našou úlohou zamýšľať sa aj na tým, čo z našich dejín si zasluhuje pozornosť, čo by sme si mali pripomínať, čo dať do istej miery za vzor mladej generácii.

Jediným problémom pre mňa je, že pán kolega Minárik tak dáko od oka dopísal do návrhu dátumy rozličného charakteru a rôznej historickej, kultúrnej a spoločenskej závažnosti. Pretože štrnásť dátumov vyberá z platného zákona a dopĺňa desať nových.

Pán kolega Minárik by považoval za správne, aby sme si pripomínali deň narodenia Mateja Bela, deň úmrtia Štefana I., Chatama Sofera, deň korunovácie Márie Terézie. Dalo by sa, samozrejme, o tom debatovať, prečo už napríklad pre pána Minárika nie je až také dôležité pripomenúť si dátum narodenia napríklad Štefana Moyzesa či Jozefa Miloslava Hurbana, deň narodenia a úmrtia nesporne najslávnejšieho Slováka 20. storočia Alexandra Dubčeka, alebo deň inaugurácie prezidenta Spojených štátov Wilsona, ktorý mal práve obrovskú zásluhu o vyslobodenie Slovákov z jarma uhorského štátu, alebo deň narodenia Michala Miloslava Hodžu, tretieho vodcu slovenskej revolúcie v rokoch 1948 - 1949.

Pán poslanec Minárik navrhuje doplniť aj štyri dátumy, ktoré pripomínajú vznik školských zariadení, založenie Trnavskej univerzity, Academie Istropolitany, Prešovského evanjelického kolégia a Banskej akadémie v Banskej Štiavnici. To považujem za inšpiratívne. Bolo by však výborné, keby sa aj takéto fakty stali súčasťou širokého spoločenského povedomia. Ale rovnakú úctu by sme mali prejaviť vari i trom slovenským gymnáziám, ktoré v nezanedbateľnej miere pomohli vychovať generáciu národných, národne uvedomelých Slovákov. A možno by aj bolo vhodné pripomenúť si aj vznik Slovenského spevokolu, bezpochyby najkvalitnejšieho a najproduktívnejšieho slovenského umeleckého, hudobného a divadelného telesa v 19. storočí.

Dámy a páni, štátne sviatky, dni pracovného pokoja a pamätné dni neplatia iba pre členov takej alebo onakej politickej strany, ale sú to významné dni štátu a všetkých jej občanov. Preto si myslím, že by bolo vhodné, aby sme sa na tejto pôde nezaoberali viac či menej náhodnou skladbou dátumov, ako sa zazdali jednému zo 150 poslancov, ale aby to bol prinajmenšom kvalifikovaný návrh, za ktorým by stáli kvalifikovaní odborníci.

Naozaj nespochybňujem, a to chcem podčiarknuť, žiaden z návrhov kolegu Minárika. Dovoľujem si však upozorniť, že tak, ako som načrtol ja isté dátumy, ktokoľvek z nás môže iniciatívne prísť s piatimi či desiatimi inými a rovnako dôležitými a významnými dátumami. A iste uznáte, že význam pojmu pamätný deň by asi znehodnotilo, keby sa takým stal každý a niektoré i viacnásobne.

Ja nespochybňujem a, naopak, nesmierne si vážim, že pán Minárik predkladá takýto návrh. Určite je to jeho videnie, je to jeho pravda, len obávam sa, že tých právd okrem pána Minárika je tu ešte 149. Čiže mali by sme prísť k nejakému konečnému, respektíve aspoň spoločnému riešeniu v tejto oblasti, aby sa nestalo, že o desať dní, o mesiac, o dva mesiace príde niekto iný v rámci tohto parlamentu a predloží desať iných významných jubileí, mien, inštitúcií, ktoré bude pokladať za významné tak, aby boli zapísané v kalendári ako významné dni. Takže to je z mojej strany všetko. Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca a spravodajcu pána Jarjabka sa nehlási nikto. V súlade s prihlásenými do rozpravy písomne by mal teraz vystúpiť za poslanecký klub Kresťanskodemokratického hnutia pán predseda Pavol Hrušovský. Vnímam, že nie je prítomný v sále, stráca poradie a teraz vystúpi pán poslanec Vladimír Palko. Nech sa páči.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán spravodajca, vážený pán predkladateľ, dovolím si vysloviť pánu predkladateľovi svoj hlboký zármutok nad úžasnou kvalitou jeho prejavu, pretože tomuto sa ťažko bude môcť niekto vrátane mňa vyrovnať v týchto momentoch najbližších.

Dámy a páni, debatujeme o možných ďalších pamätných dňoch Slovenskej republiky. Hovoríme o štyroch osobnostiach. Jeden bol Maďar, jedna bola Rakúšanka, jeden bol Slovák a jeden bol Žid. Keďže najkontroverznejší je vždy Maďar, tak začnem ním, Štefanom. Prvýkrát som sa s ním stretol ako malý chlapec, návštevník tu neďalekého kostola kapucínov v bratislavskom starom meste. Nad oltárom je obrovský obraz. Je na ňom uhorský šľachtic so svojím malým synom a spoločne upierajú zrak k nebesiam. Až neskôr som sa dozvedel, že je to svätý Štefan kráľ a jeho syn svätý Imrich. Veľa návštevníkov kostola to zrejme nevie. Cítime tu paradox a konflikt. Na strane jednej desaťročia slovenskí veriaci v kapucínskom kostole, a sú to roduverní Slováci, hľadia na Štefana a jeho syna. Na strane druhej i tu v tomto parlamente ktosi pred pár dňami vyjadril údiv na tým, že KDH, národne orientovaná strana navrhuje za pamätný deň Slovenskej republiky deň, ktorý sa týka "maďarského" kráľa.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, tento konflikt je konfliktom dvoch koncepcií slovenských dejín. V niečom už budem asi opakovať to, čo povedal pán kolega Minárik.

Prvá koncepcia slovenských dejín je koncepcia úzko nacionalistická a čo je tragické, odmieta tisíc rokov našich dejín. Podľa nej naše dejiny, aspoň tie zaľudnené historickými postavami, zmenami majú len tristo rokov. Aj to nie súvislých. Z toho sto rokov sú dejiny Veľkej Moravy s menami Mojmír, Rastislav, Svätopluk, Slavomír, Cyril, Metod. Potom tisíc rokov nič. A pokračuje sa až 19. storočím Bernolákom, štúrovcami, matičným hnutím a potom dejinami 20. storočia.

A čo bolo s nami Slovákmi tých tisíc rokov medzi? Podľa tejto koncepcie, a treba povedať, že je to koncepcia komunistická Mináčovská, sme my Slováci, ktorí boli drobní ľudkovia práce, v podstate bez mena. Orali sme role, šili kapce, dorábali syrové korbáčiky.

A čo sme tých tisíc rokov robili zo stránky duchovnej? Trpeli sme pod Maďarmi. Ach tie sladké plody utrpenia, nemusíme sa učiť tisíc rokov dejepisu. A keď už naveľa, keď už naveľa treba tých tisíc rokov zaľudniť ľuďmi s menami, máme Jánošíka. Čo sa Jánošíka týka, Ďurko, Ďurko je náš. Ale tisíc rokov nevyplní. Ani sám, ani s celou družinou, s Rajnohom, Iľčíkom a Uhorčíkom.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, našou úlohou je prekonať komplexy a osvojiť si inú koncepciu. Tá iná koncepcia je koncepcia integrálna, koncepcia syntézy 1200 rokov. Koncepcia, ktorá ctí všetko to, čo ctí tá prvá, ale nielen to. Koncepcia dejín zaľudnených menami a činmi Slovákov i za tisíc rokov dejín Uhorska.

Pýtam sa, dámy a páni, či sme sa my Slováci nepodieľali na obnove Uhorska zničeného tatárskym vpádom. Či sa nehlásime k slovenskému magistrovi rytierovi Glončovi, významnému hodnostárovi uhorského štátu z dôb vlády Karola Róberta. Nepodieľali sa i Slováci na stavbe úžasných gotických či barokových stavieb tu v strednej Európe? Nie sme hrdí na Slovákov, ktorí bránili Európu pred tureckým vpádom? Stopäťdesiat rokov žili Slováci na pomedzí medzi kresťanským a islamským svetom. Spomeňme si na sitnianskych vatrárov, ktorí zapaľovali oheň na znamenie blížiaceho sa útoku. Naozaj ani jeden Slovák nepadol v bitke pri Moháči? Nebol Slovák Tomáš Bosniak významným uhorským vojenským veliteľom? A vieme, že Slovák Juraj Selepčéni-Pohronec bol ostrihomským arcibiskupom a uhorským prímasom? No a nie sme hrdí na Mateja Bela, Slováka, polyhistora?

Dámy a páni, a v tomto je ten problém. Samozrejme, zdravý rozum velí, že na každú z týchto otázok izolovane odpovieme áno. Sme hrdí, hlásime sa, vieme. Keď sa však pozrieme na všetky tieto mená a udalosti dohromady, tak čoho sú dôkazom? Sú dôkazom jedného jediného. Dôkazom toho, že my Slováci sme boli v Uhorsku tiež kultúrnotvorným a dejinotvorným prvkom. V Uhorsku, v strednej Európe ako celku.

No a kedy dejiny tohto celku a kultúra tohto celku sa začali? Začali sa Štefanom. Štefan urobil jednu veľkú vec. Vyzdvihol strednú Európu ako celok do kontextu civilizovanej, kultúrnej Európy. Teda kresťanskej Európy. Čo vtedy bolo jedno a to isté. A urobil tak na tisíc rokov. Tým neznižujeme význam existencie kresťanskej kultúry v našom slovanskom prostredí dvesto rokov pred Štefanom. Avšak dejiny strednej Európy by sa vyvíjali inak, ak by Štefan nezvíťazil na Copánom, kresťanstvo nad pohanstvom. Štefanovi sa však podarilo vytvoriť jednotný kultúrny koncept strednej Európy. V tom sme mohli pôsobiť a aj sme pôsobili i my Slováci. Preto úplne pochopiteľne my Slováci nemáme pozitívny vzťah k Štefanovým predkom, k menám ako Arpád, Almoš a podobne. K Štefanovi však áno.

Dámy a páni, je smiešne a nerozumné, ako niekedy my Slováci sa zbavujeme vlastných dejín. A ponúkame ich iným. Najmä Maďarom, aby sa ich zmocnili celých. A oni tak radi urobia. Každý by tak urobil. Okrem nás zrejme.

Je to tým podivnejšie, že väčšinu uhorských tisícročných dejín na čele Uhorska nebol etnický Maďar. V tom je napríklad rozdiel medzi tisícročnými dejinami Francúzska, tisícročnými dejinami Uhorska. Na čele Francúzska francúzski králi boli vždy Francúzi. V Uhorsku to bolo úplne, úplne inak.

Štefan bol Maďarom prinajmenšom po otcovi. Niektorí historici sa domnievajú, že matkou bola poľská princezná. Ale už po Štefanovi vládol Nemaďar. Orse Olo bol syn benátskeho dóžu. No a vymretím Arpádovcov 1301 skončili etnickí Maďari na uhorskom tróne. Prišli Anjouovci, Francúzi a vládli Slovákom i Maďarom. Potom Žigmund Luxemburský, tiež to nebol Maďar. Potom regent Huňadi, pomaďarčený Rumun. Tým pádom jeho syn, náš dobrý kráľ Matej tiež nebol až taký Maďar. A potom prišli Jagelovci Poliaci. Ladislav, Ľudovít. No a potom štyristo rokov Habsburgovci. Niežeby sa za tú dobu Maďari nesnažili dostať sa na trón, skúšali to Bethlen, Imre Tököli, Fraňo Rákoci, nevyšlo to. Prečo teda dejiny Uhorska majú byť dejinami Maďarov a naše tisícročné dejiny majú byť tenké ako žiletka, Nepochopím.

Dámy a páni, pri uznaní významu svätého Štefana kráľa pre slovenské dejiny môže niektorým Slovákom brániť určitá neznalosť. Určitý pocit, že uznaním jeho významu znesväcujeme zápas Slovákov, ktorý prebehol o osemsto, deväťsto rokov neskôr. Zápas proti maďarizácii. Pocit, že Černová a svätý Štefan stoja proti sebe. Lenže je to úplne inak. Maďarizátori 19. storočia sa nemali ako oprieť o skutočný Štefanov odkaz. Už tu boli spomenuté mravné ponaučenia Institutio Mori, ktoré Štefan zanechal synovi Imrichovi. Vyzýval ho i k zachovaniu mnohozvykovostí a mnohojazyčnosti jeho kráľovstva. Krajina jediného mravu a jazyka je krehká. Táto jedna veta má obrovskú silu. Trúfam si povedať, že Slovákom 19. storočia Štúrovi a matičiarom mohla maximálne vyhovovať. Trúfam si povedať i to, že maďarskí politici 19. storočia nerešpektovali Štefanov odkaz o mnohojazyčnosti, spôsobilo zánik Uhorska, ktoré Štefan založil. Uhorska už niet a sú tu len jeho mnohí dedičia. My Slováci sme jedni z nich. Tak ako sme dedičmi Rastislava a Svätopluka.

Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, nedávno sme diskutovali o Lisabonskej zmluve. O tom, aké sú bolesti zjednocujúcej sa Európy. Ako sa Európa nevie prihlásiť ku kresťanskej kultúre, z ktorej vyrástla, a čo všetko jej to spôsobuje. Ako chýba európskym národom sebavedomie. Ako im hrozí vymieranie. Ako nevedia čeliť islamu a podobne. To sú výzvy. Na výzvy budú vedieť národy odpovedať, ak budú sebavedomé. Sebavedomé znamená vedomé si svojich dejín. Dejín bohatých, nie amputovaných. Návrh na pamätné dni ponúka vedomie našich bohatých dejín, teda sebavedomie. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)