M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickou poznámkou na vystúpenie pána poslanca Haleckého sa prihlásil pán poslanec Peter Dubravay. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou a slovo má pán poslanec Dubravay. Nech sa páči.

P. Dubravay, poslanec: Ďakujem. Ja len krátko sa pripájam k tomu, čo hovoril pán Halecký. Štyridsať rokov sa pohybujem, aj keď som Kysučan, ale pohybujem sa v prostredí, o ktorom on hovoril rusínsko-ukrajinské. A pamätám sa, už pred týmito 40 rokmi jeho eminencia kardinál Tomko upozorňoval vtedy vládu, vieme, o ktorej vláde hovoríme, že nerobia dobre, keď za každú cenu preferujú rusínske a ukrajinské školstvo v tej miere, ako ho vtedy preferovali. Výsledkom bolo čo? Žiaci základných škôl a ukrajinského gymnázia povedzme v Humennom nevedeli dostatočne po slovensky, ani keď prišli na vysoké školy, museli si osvojovať slovenský jazyk. Oni to veľmi rýchlo pochopili a tak ako hovoril pán Halecký, už netrvajú na tom, aby rusínsky alebo ukrajinský jazyk bol takto preferovaný na školách, ktoré tieto národnostné menšiny majú. Rád by som bol, aby to pochopila aj iná národnostná menšina na Slovensku. Je to v prospech týchto detí. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Halecký chce reagovať na vystúpenie predrečníka vo faktickej poznámke. Poprosím o pokoj v rokovacej sále. Nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ja by som chcel zareagovať na to asi tým spôsobom, že ochrana menšín a ochrana menšinových práv je, by som povedal, rozhodujúca v Európskej únii a bude tvrdo sledovaná. Preto aj potreby menšín by sa mali rešpektovať a predpokladám, že sa budú rešpektovať v takom rozsahu, ako ich samotne požadujú a požadujú ich vo svoj prospech. To znamená, či už rozsah vzdelávania, rozsah ostatných kultúrnych potrieb závisí, keď hovoríme o školstve od toho, čo chcú rodičia, žiaci a pedagógovia a štát by to mal rešpektovať a tomu sa prispôsobiť. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej v rozprave je prihlásená pani poslankyňa Tatiana Rosová. Nech sa páči.

T. Rosová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne poslankyne, vážení kolegovia poslanci, chcela som začať moje vystúpenie s tým, že mi odľahlo, že v popoludňajších hodinách sa už bavíme podstatne vecnejšie a neprevláda tu téma vyučovania slovenského a rodného jazyka v národnostnom školstve. Nemôžem tak začať preto, lebo opäť sa nám sem tá téma dostala.

Aj ja považujem za väčšie nešťastie, ak sa školský zákon stane predmetom takéhoto politického prekárania medzi Slovenskou národnou stranou a, povedzme, SMK preto, lebo potom sa mnohé iné tiež dôležité témy dostanú mimo rámca pozornosti a koncepčné problémy zákona riešiť nebudeme.

Ja si myslím osobne, že diskusia sa venovala tejto téme tak dlho preto, lebo sa o nej nediskutovalo predtým. Jednoducho je to jeden z dôsledkov toho, že zákon vznikal, tak ako vznikal. Vznikal za bránami ministerstva bez debaty s politickými partnermi, s politickou opozíciou.

Myslím si, že keby bola snaha diskutovať, našlo by sa také riešenie, ktoré by na jednej strane určite nestavalo bariéry, jazykové bariéry pred deti, ktoré chodia do škôl s vyučovacím jazykom maďarským, ale na druhej strane by ho maďarská menšina nepovažovala za útok na svoje práva. Lenže takáto diskusia nebola. Prejavilo sa to tu, prejavilo sa to aj v mnohom inom. Počúvali sme tu najmä z úst poslancov a poslankýň koalície priam chválospevy na to, ako sa demokraticky rodil tento zákon a v akej debate so zainteresovanými. No opakujem, s opozíciou nediskutoval nikto. A to, že ani tá diskusia s odbornou verejnosťou zrejme nebola taká efektívna a že možno prebiehali nejaké stretnutia, ale navzájom sa tie strany pravdepodobne nepočúvali, o tom svedčí tritisíc, približne tritisíc pripomienok, ktoré si ten zákon vykoledoval v pripomienkovom konaní.

Myslím si, že apelovať teraz na jednotu v pohľade na školský zákon, na nejaké nepolitické hlasovanie bez toho, aby sme spoločne predtým hľadali riešenia a vybrali tie najlepšie bez ohľadu na to, z ktorého politického tábora pochádzajú je pokrytectvo. Hlasovať za tento zákon by sme mohli vtedy, keby sa v ňom odrážali aj naše názory na budúcnosť školstva. Nie je tomu tak. No ale chcem v mojom vystúpení povedať, čo by sme boli povedali, keby sa nás bol niekto pýtal nato, aký je náš názor na budúcnosť slovenského školstva. Samozrejme, dalo by sa o tom hovoriť veľmi veľa. Poviem len niekoľko takých téz, o ktorých tu zatiaľ buď nebola reč, alebo sa hovorilo len veľmi málo.

Veľmi málo sa totiž hovorilo o tom, čo sú vlastne základné problémy a kde na ne zákon hľadá odpoveď, kde by mali byť tie riešenia. A kde, napokon, aj tie riešenia vidia odborníci. Pomenujem dva základné problémy nášho školstva. O jednom sme hovorili viac, o druhom menej. Tým jedným je, že naše deti zaostávajú v kompetenciách za svojimi rovesníkmi z vyspelých krajín.

Pán poslanec Halecký tu reprezentoval taký pohľad osvietenej verejnosti, povedala by som, na naše školstva, v ktorom je mnoho pravdy a mnoho naozaj inovatívneho a takého, čo naše školstvo naozaj potrebuje, ale sú tam aj isté mýty. A ten mýtus podľa mňa je práve v tom, že naše deti sú konkurencieschopné z hľadiska vedomostí. Nuž z hľadiska vedomostí, z hľadiska faktov, ktoré majú nazbierané v hlavách, možno áno. Len tie, žiaľ, nie sú tým, čo z nich urobí úspešných aj kvalifikovaných či už odborníkov, ale aj občanov. Ale ide o pohľad cez kompetencie. Takže prvý problém kompetencie a zaostávanie našich detí v tejto oblasti.

Druhý problém otváranie sa nožníc medzi potrebou trhu práce a medzi kvalifikovanosťou alebo kvalifikáciou, ktorú absolventi našich škôl ponúkajú. Dalo by sa hovoriť aj zo širšia. Ale skúsim skôr hovoriť o riešeniach a tie zhrniem do troch princípov, ktoré sú podľa mojej mienky opornými piliermi zmeny, ktorá by u nás mala v školstve nastať.

Začnem prvým princípom, pri ktorom dochádza často k nedorozumeniu a k nepochopeniu. Včera sme tu diskutovali s pánom poslancom Rafajom práve o tomto princípe, ktorý nazvem rovnosť šancí alebo rovnaká šanca na úspech. Opakujem, rovnosť šancí. Nie rovnostárstvo, nie egalitarizmus, nie rovnaké výsledky, nie rovnaký prístup, ale rovnaké šance.

A prečo hovorím o tomto princípe ako prvom? Preto, lebo výsledky medzinárodných meraní ukazujú nielen zaostávanie našich žiakov, ale našťastie nám ponúkajú aj recepty, ako sa s ním vysporiadať. A jedným z tých receptov je odstrániť to, že naše školstvo prehlbuje rozdiely, ktoré sú dané sociálnym prostredím, z ktorého dieťa vychádza. Je to opakovaná téza, ktorá nenašla v predkladanom zákone ani v nejakých iných opatreniach súvisiacich s reformou podľa mojej mienky dostatočnú odozvu.

Je to problém, ktorý nie je len na Slovensku. Problém, že dieťa, ktoré pochádza zo sociálne nehovorím znevýhodneného prostredia v zmysle naozaj nejakého extrému, ale z prostredia, ktoré nie je dostatočne tvorivé je hendikepované do takej miery, že jeho schopnosti sa v škole nie rozvíjajú, ale, naopak, potláčajú a že rovnako nadané dieťa sa v istom veku stáva úspešnejším, pokiaľ pochádza z tvorivého prostredia. No a toto je dôležitý impulz na uvažovanie o opatreniach, ako sa s tým vysporiadať.

Mimochodom aj v Británii sa práve tejto téme venuje konzervatívna strana, takže, ak hovoríme o nejakom vyrovnávaní šancí a o sociálne znevýhodňujúcom prostredí, naozaj to nie je téma ľavice, je to téma, ktorá je proste dôležitá pre to, aby bol náš školský systém efektívny. No a tie nástroje. O jednom som hovorila zo širšia už včera, to je rozšírenie povinnej školskej dochádzky. Jednak povinný posledný ročník materskej školy, a jednak predĺženie školskej dochádzky do 18 rokov.

Ale teraz sa chcem pristaviť pri inej téze, ktorá tiež rezonovala aj vo vystúpení pána poslanca Rafaja nie celkom v takejto podobe, ale istým spôsobom o nej hovoril, a to je vtiahnutie mimovzdelávacích aktivít do školských vzdelávacích programov a viac dôrazu na rozvoj talentu a nadania už v samotnej škole. Vtiahnutie mimovzdelávacích rozvojových aktivít, mám tým na mysli aktivity krúžkové, aktivity športové, ale možno aj aktivity v oblasti zdokonaľovania vedomostí v niektorých špecifických oblastiach.

Máme tu skúsenosť dobrú aj nedobrú, ale skúsenosť, ktorú stojí zato vyhodnotiť, skúsenosť so vzdelávacími poukazmi. Bol to taký prvý krok alebo pol krok k tomu, čo si predstavujem ako optimálne vtiahnutie takéhoto typu aktivít do školského systému. Myslím si, že by sa mali tieto vzdelávacie poukazy transformovať tak, aby sa stali súčasťou normatívneho financovania a aby školy mali prostriedky na to, aby tieto aktivity boli súčasťou ich školských programov. Tam by mali priestor na to, aby sa odlišovali od ostatných, aby si mohli rodičia vyberať školu na základe toho, čo ponúka iné oproti inej škole, či ponúka skôr dôraz, povedzme, na hudobné vzdelanie, na šport a tak ďalej.

Máme tu potenciál základných umeleckých škôl, centier voľného času. Tento potenciál treba využiť a bolo by to veľmi elegantne možné využiť, samozrejme, tak ako doteraz tam, kde rodičia majú záujem a vedia deti prihlásiť na tieto aktivity, ale zároveň aj oveľa užším prepojením týchto inštitúcií so školami, základnými a strednými tak, aby na báze nejakej spolupráce spolupracovali pri realizácii školských vzdelávacích programov. Ak bude záujem, môžem o tomto projekte porozprávať vo výbore alebo kdekoľvek inde bližšie, teraz hovorím len o princípe. Keďže tu pán minister nebol, zopakujem, čo som hovorila na začiatku. Snažím sa ponúknuť niektoré tézy, ktoré by sme boli ponúkli, keby s nami bol niekto diskutoval pri príprave tohto zákona.

Ďalší nástroj na vyrovnanie šancí je inklúzia a integrácia detí so špeciálnymi vzdelávacími potrebami vrátane detí s mimoriadnym nadaním, aj detí s kultúrnou a jazykovou odlišnosťou. Nemyslím si, že tu nebude niekedy skupina detí, ktoré naozaj potrebujú celkom individuálnu opateru a nie je možné ich integrovať do škôl s bežnou populáciou. Ale každopádne taký spôsob exklúzie, aký máme na Slovensku dnes a aký sa vlastne len upevní po prijatí takéhoto zákona, je výnimočný a hendikepuje Slovensko ako také preto, lebo práve pomoc tým najslabším a ich vtiahnutie, ich inklúzia je to, čo odlišuje úspešné a menej úspešné školské systémy.

Pritom ale, samozrejme, podporovať také prístupy vo výučbe, ktoré poskytujú jednotlivým žiakom vo vnútri rôznorodých triednych kolektívov a rôznorodého školského kolektívu individuálnu starostlivosť, opakujem individuálnu starostlivosť, individuálny prístup a ktoré umožňujú ich rozvoj cestami, ktoré sú najvhodnejšie práve pre ich potenciál a pre ich potreby. To je ten toľkokrát citovaný fínsky model, keď sú aj veľké triedne kolektívy, ale sú diferencované práve podľa možnosti, talentu a potrieb žiaka. Takže myslím si, že tadiaľ tiež vedie cesta k prekonávaniu toho znevýhodnenia, ktoré je dané sociálnym prostredím, z ktorého žiak pochádza. Hovorila som, že vrátane detí s mimoriadnym talentom. Áno, pretože som všetkými desiatimi zato, aby tieto deti mali špeciálnu starostlivosť a aby sa neplytvalo s ich mimoriadnym nadaním, ale na druhej strane, pokiaľ tie deti nemajú vďaka svojmu mimoriadnemu talentu aj hendikep, povedzme v oblasti socializácie alebo v psychologickej oblasti, nie je dôvod vyčleňovať ich z normálneho prostredia, pretože im tým ubližujeme.

Dnes tu máme skúsenosti, a dostalo sa to aj do zákona, so školou pre mimoriadne talentované deti. Určite v tých prípadoch, o ktorých hovorím, tam, kde talent je na druhej strane vyrovnaný problémami, alebo teda vyvážený problémami, je to zrejme dobré prostredie. Lenže dnes je podmienkou prijatia na túto školu len IQ test a dosiahnutie 120 bodov. Mne sa zdá veľmi nespravodlivé, že na jednej strane platíme dvojnásobný normatív na niektoré deti, ktoré dosahujú takéto výsledky v IQ testoch, v zákone to nie je, ale realita je taká a platíme im dvojnásobný normatív. A na niektoré deti, ktorých sú tisíce, pretože to nie je zase taká hranica, ktorá by nebola v populácii dostatočne zastúpená, jednoducho taký normatív neplatíme len preto, že ich rodičia nemali ambíciu mať svoje dieťa v škole pre mimoriadne talentované deti. Takže tu treba podstatne opatrnejšie, treba individuálne posudzovať, či je takáto špeciálna starostlivosť na prospech, alebo skôr v neprospech dieťaťa a jeho budúcnosti.

Ďalšia téza, tiež v rámci tohto prvého piliera, a tým je rovnosť šancí je vybudovať otvorenú školu ako skutočné centrum vzdelávacích a rozvojových aktivít v komunite. Mali sme tu aj máme projekty Otvorená škola, niekde s veľmi dobrými skúsenosťami. Závisia však väčšinou od individuálnych daností a individuálneho nasadenia jednotlivcov. Myslím si, že v prepojení s projektom na vtiahnutie mimovzdelávacích rozvojových aktivít do školy by sa tá otvorená škola stala otvorenou, pokiaľ by školy mohli ponúkať napríklad svoje školské vzdelávacie programy v tejto oblasti aj širšej verejnosti, ale aj inými spôsobmi.

No a, napokon, čo je dôležité a málo sa o tom hovorí - včera som hovorila o tom v súvislosti s odborným vzdelávaním - je priepustnosť medzi rôznymi druhmi vzdelávania. To tiež nie je žiaden môj výmysel, tiež je to pravidelná súčasť všetkých analýz a odporúčaní medzinárodných expertov formovať spoločný všeobecný základ aj pre odborné vzdelávanie.

Dnes je celkom zrejmé, že tí budúci odborníci, absolventi stredných škôl, ktorí sa orientujú na odborné profesie už na strednej škole budú potrebovať počas svojho života zmeniť svoju kvalifikáciu mnohokrát. Budú sa musieť vzdelávať a učiť opakovane. A pre nich je dnes najdôležitejšie mať taký základ, na ktorý budú môcť v celoživotnom vzdelávaní nadväzovať a ktorý ich aj naučí učiť sa a flexibilne reagovať na potreby trhu práce. Nespochybňujem tým, že potrebujeme aj odborný tréning, ale to, čo má zabezpečiť štát v prvom rade a garantovať štát je ten spoločný všeobecný základ.

A som plne zato, aby sme stredné školy umožnili integrovať, to znamená, nie deliť ich na gymnáziá a odborné školy, ale aby sme umožnili aj vznik takých škôl, kde je ten všeobecný základ, nekončí po ukončení povinnej základnej školskej dochádzky, ale pokračuje aj na strednej škole a ten stríming, to delenie na odborný alebo akademický smer je až v neskoršom veku. Takže rovnosť šancí, rovnaká šanca na úspech prvý dôležitý bod.

Druhý bod, o ktorom sa veľa hovorí, pán Halecký o ňom hovoril tiež, ale myslím, že sa preň robí veľmi málo, je otvorenie sa tvorivým flexibilným a humanistickým metódam, vytvorenie tvorivého humanistického a flexibilného prostredia výchovy a vzdelávania v školách. Často tu dochádza k zámene obsahu a formy. Áno, je dôležité hovoriť o obsahu, reagujem aj na to, čo hovoril pán Halecký, je dôležité hovoriť o obsahu, lenže nemôžeme si zamieňať to, že keď školám necháme 30 alebo až 50 % možností zvoliť si svoj obsah, že tým nejakým spôsobom budeme motivovať k tomu, aby ich forma vyučovania bola naozaj tvorivá, moderná, inovatívna. K tomu už poviem len toľko, že stále tvrdím a stále platí, že nemôžeme dnešné deti vychovávať včerajšími metódami v predvčerajších školách pre výzvy zajtrajška. No a napokon, ale určite nie naposledy, ten tretí pilier je dobrý a vážený učiteľ.

Pán poslanec Rafaj učiteľom začínal, zákon zatiaľ o učiteľovi nehovorí a možno bude viac priestoru hovoriť o postavení učiteľa vtedy, keď budeme túto tému mať aj podloženú legislatívne a budeme o nej rokovať v podobe zákona. No ale dovolím si povedať už len na základe toho, čo som čítala v koncepciách predložených ministerstvom školstva, že kľúčové je začať prípravou a výberom učiteľov. Pokiaľ nezmeníme spôsob prípravy učiteľov, tak naša škola bude jednoducho stále v zotrvačnosti a stále rovnaká. Dôležité je, aby sme vychovávali nie učiteľov predmetov, ale aby sme vychovávali učiteľov detí. A to je zmena prístupu.

No a to, čo nie je zahrnuté zatiaľ v koncepciách a čo považujem za úplne najdôležitejšie je možnosť manažérov, tých, čo školu riadia v oveľa väčšej miere diferencovanejšie odmeňovať, ale aj možnosť zriaďovateľov narábať časťou prostriedkov podľa vlastného uváženia podstatne voľnejšie, ako je to doteraz a rozhodnúť sa napríklad, či ich špeciálne ponúknu, alebo použijú na mimoriadne odmeny pre učiteľov, alebo nejakým iným spôsobom. Myslím si, že ak tu nedosiahneme výraznú diferenciáciu väčšiu, než o akej sa hovorí, ale nie plošnú, ale naozaj takú, o ktorej sa bude rozhodovať tam, kde to rozhodnutie zaváži, tak sa ďalej nepohneme.

No a to hodnotenie, to naozaj, pán minister, myslím, že by stálo za úvahu. Kariérny postup by určite nemal byť založený len na vyhodnotení nejakých skúšok a znalostí učiteľov. Určite by sme do hodnotenia učiteľov mali vniesť aj... - preto si to dovolím teraz, aby nedošlo zase k tomu, že to budem musieť hovoriť ex post - ale do hodnotenia učiteľov by sme mali vniesť aj hodnotenie ich výkonu, ich pridanú hodnotu voči deťom. A to isté platí aj pre hodnotenie škôl ako takých, ale to je iná téma.

Samozrejme, teraz je veľmi dobré, že sa hodnotenie, a teda vyhodnocovanie výstupov stáva prioritou. S tým naplno súhlasím. Ale je podstatné, aby sme nerobili len nejaký rebríček škôl podľa toho, aké výsledky dosahujú a koľko bodov, ale aby sme hodnotili aj ich individuálnu pridanú hodnotu, ktorá zohľadňuje práve to prostredie, v ktorom pôsobia a z akého majú deti a žiakov.

Takže zopakujem tie tri piliere. Rovnaká šanca na úspech, tvorivé flexibilné a humanistické prostredie a metódy a dobrý a vážený učiteľ. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: S Faktickými poznámkami poslanci Švidroň, Rafaj, Halecký, Nachtmannová. Pokiaľ nikto, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pán poslanec Valentín Švidroň.

V. Švidroň, poslanec: Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa, áno. Poučili ste nás o všetkom. Len mám otázku, pokiaľ viem teda, nikdy ste v škole neučili. Život už poznáte v školstve učiteľov podľa toho, ako si ich asi sprostredkovane vyberáte. Možno medzi nimi máte aj takých, ktorým ste sa skutočne veľmi nepekne odvďačili, lebo snáď sa vám snažili pomôcť informáciami. Označili ste ich veľmi pejoratívnym výrazom, ani sa ho neodvažujem opakovať, prirovnali ste ich k zvieratám. Neviete ani to, že sa hromadne hlásia k spolupráci. Majú hotové, pripravené veci. Sú to odborníci, ktorým je možno klásť úlohy v hociktorom ročnom dennom období a na nové úlohy sa tešia. Oni sa cítia spoluautormi týchto myšlienok, ktoré sa teraz presadzujú v zákone. Ich aktivita skutočne nevyjde nazmar. A sú radi, že sa uvoľnil teraz priestor a že je to teraz. Takže to prirovnanie k zvieraťu, dúfam, že si to zapamätajú. Ich činnosť totiž skôr pripomína lásku a silu slovenskej orlice, ktorej záleží na rozlete mláďat. A sú ochotné preto robiť veľa, ale oni to vlastne majú v šuplíku a vo svojich hlavách. Takže toľko.

No, spomínali ste aj národnostné otázky. Už by ani nebolo dobre sa k nim vracať. Je tu pár sekúnd a ja tomu, kto má záujem, nech si prečíta maďarský národnostný zákon, ako sa tam vyučuje slovenčina. Nie je to obsahom hodín. Je to vyslovene cieľ naučiť každého Slováka na... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Teraz má slovo pán poslanec Rafaj.

R. Rafaj, poslanec: Ďakujem. Ja na rozdiel od predrečníka, keďže som aj jeho počúval, mám istú dilemu presne porozumieť tomuto druhému vystúpeniu pani poslankyne, aj keď musím oceniť, že nepochybne nejaká snaha riešiť veci tu určite je, len ja si dobre pamätám, že aj včera som obhajoval tento zákon práve tým, že umožňuje v podstate všetky tie princípy, na ktoré ste, pani poslankyňa, namietli. To znamená tvorivosť, flexibilitu.

Spomínal som tam aj rovnosť, ale súčasne by sme mali oceniť aj rôznorodosť, pretože všade v Európe sa hovorí o posilňovaní rôznorodosti. A pokiaľ je niekto viac talentovaný, nemali by ho brzdiť tí, ktorí idú pomalšie. Čiže toto je pelotón, ktorý možno na začiatku vyštartuje jednotný, ale nepoznám cyklistický pelotón, ktorý by došiel do cieľa opäť jednotný. Prídu tí, ktorí sú rýchlejší. Čiže pripadalo mi to ako v tej rozprávke od Dobšinského, kde veštec hovorí hrdinovi, ktorý sa ho pýtal na dôležitú otázku, ako postupovať a on odpovedá. Ak zodvihneš, zle je. Ak nezodvihneš, bude ešte horšie. Čiže toto je asi ten záver.

A pokiaľ ste namietli teraz pragmaticky k rokovaniam, tak s názorovou opozíciou sa rokovalo. To spomínal aj pán minister. No a s politickou opozíciou sa predsa rokuje teraz v parlamente. Čiže rešpektujme nejaké základné delenie kompetencií. Ako vidíte, diskutujeme ďalej. Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz má slovo pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Chcel by som poukázať na jeden problém tejto školskej reformy, ktorý, myslím si, že bude najdôležitejší a bude číslo jeden, a to je vzdelávanie a výchova rómskej komunity, pretože to závisí veľmi špecificky nielen od samotných žiakov, od ich možností, talentu, prípadne od inteligenčného kvocientu, ale hlavne od prístupu rodičov, vychovávateľov alebo starých rodičov, ako sa k tejto školskej dochádzke budú stavať. Pretože nemôžeme nejako pristupovať k tomu takým spôsobom, že sú menej vzdelateľní alebo menej inteligentní ako ostatní občania, ale vieme, že iba návštevnosť škôl, samotná návštevnosť, ukončovanie štúdia v nízkych ročníkoch bude problém. Neviem, ako to bude s dochádzkou do škôlok, ale predpokladám, že tam sa ukáže ako moment, ktorý by mohol zohrať rozhodujúcu úlohu, aby aj samotní títo príslušníci mali pozitívny vzťah v škole.

Chcem poukázať ešte na jeden problém, ktorý už tuná hovorila aj pani poslankyňa Rosová. Hovorili ste o tom špeciálnom vzdelávaní nadaných študentov. Myslím, že každá krajina má takto vytvorený systém, aby tí, čo sú najlepší, aby skutočne trénovali s tými, čo sú najlepší a súťažili.

Chcem však poukázať aj na druhú stránku veci, a to je sociálny aspekt, možnosti štúdia detí, študentov z chudobných rodín, pretože vieme, že aj tam, čo sa týka počtu, ale aj kvality dosahujú aj geneticky, aj intelektuálne taký vysoký rast ako aj z tých bohatších alebo bohatých rodín a mnohokrát možnože sa nebudú môcť dostať na štúdium kvôli... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Pani poslankyňa Nachtmannová.

O. Nachtmannová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Nebudem reagovať dlho na tie teoretické úvahy. Myslím, že to je na odbornú diskusiu a tam by sme sa v mnohom zhodli, ale na mnohé dáva odpoveď práve tento školský zákon. To by som tiež rada povedala.

Čo chcem ale pripomenúť, včera a dneska ste pokračovali v tom, že povinná školská dochádzka do 18 rokov, že toto je nevyužitá príležitosť. A zároveň ste spomenuli včera, že viaceré európske krajiny zavádzajú túto povinnú školskú dochádzku do 18 rokov. Keďže profesionálne pôsobím v školstve, tak som si túto informáciu overovala, lebo sa mi to nezdalo. Takže podľa Eurostatu kľúčové údaje o vzdelávaní v Európe podľa tohto zdroja iba v Maďarskej republike majú školskú dochádzku do osemnásť rokov. Väčšina európskych krajín má povinnú školskú dochádzku do šestnásť rokov, pár krajín povinnú školskú dochádzku do pätnásť rokov a iba Holanďania ďalej majú do sedemnásť rokov.

Takže, pani poslankyňa, poviete viaceré európske krajiny zavádzajú. Nespomeňte ani jednu. Ak je Maďarská republika väčšina krajín Európskej únie, tak asi to nie je v poriadku. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: S odpoveďou na faktické poznámky pani poslankyňa Rosová.

T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem pekne. Pán poslanec Švidroň, ja si vyprosím, ja som nikoho neprirovnávala ku zvieratám, ja som prirovnala ministerstvo k tomu, kto naháňa zduté kozy na pašu, a nie učiteľov. A nie v tomto vystúpení, takže ste aj porušili rokovací poriadok.

Áno, neučila som v škole, ale my nerobíme predsa túto reformu pre učiteľov, len pre učiteľov. Robíme ju predovšetkým pre budúcnosť Slovenska, pre žiakov, pre rodičov. Moje tri deti chodili do najrôznejších škôl a myslím, že z tohto pohľadu mám osobných skúseností viac ako dosť. Aj vynikajúcich. Naozaj vynikajúcich. A vážim si mnohých učiteľov, ktorí ich učili.

Pán Rafaj, výsledky PISY hovoria o tom, že naši žiaci nevedia čítať s porozumením. Niekedy mám pocit, že ani naši poslanci nevedia celkom dobre počúvať s porozumením preto, lebo ja opakovane hovorím o tom, že rovnosť šancí neznamená rovnosť výsledkov ani rovnosť prístupu. Myslím si tak ako vy, že talentované deti potrebujú špeciálny prístup, potrebujú taký prístup, ktorý ich podporí v ich talente a ktorý v náš prospech, nielen v ich prospech ich talent rozvinie, tak ako sa len dá. Ale rovnako to potrebujú aj deti, ktoré, naopak, majú nejaký hendikep.

No a pokiaľ ide o diskusiu. S opozíciou sa má diskutovať v Národnej rade. Dobre, v Národnej rade, ale na to predsa máme výbory. A v našom výbore sa takýmto spôsobom nediskutovalo. Preto som v mojom vystúpení hovorila o tom, akú máme predstavu.

Pán poslanec Halecký sa dotkol veľmi dôležitého problému, a to je školská dochádzka. Tam sme tiež nejakým spôsobom nepokročili, ale myslím si, že problém ani tak nie je v zákone ako v dodržiavaní a dobrej a správnej aplikácii toho, čo dnes už zákon umožňuje.

Stretávam sa ale s tým, že samosprávy tu, ale aj školy často... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa, čas uplynul. Ďakujem veľmi pekne. Teraz vystúpi v rozprave pani poslankyňa Magdaléna Vášáryová a pripraví sa pán poslanec Paška.

M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážený pán minister, vážené kolegyne, vážení kolegovia, len na začiatok s prekvapením zisťujem, že budeme musieť, a to vám dávam pani Rosová do pozornosti, keď používame metafory alebo iróniu, budeme musieť niektorých našich kolegov upozorňovať. Nie je to nič neobvyklé. Človek, ktorý vyhral päť volieb za sebou tu toď za hranicami v Dolnom Rakúsku Erwin Pröl, vždy som sa čudovala, keď žartoval, keď hovoril s voličmi alebo so svojimi kolegami, tak vždy hovoril, že, "no a teraz vážne". Ja som sa ho pýtala, že prečo to, preboha, robíš. A on mi na to odpovedal, "lebo nie všetci ľudia sú schopní to rozoznať". (Hlas z pléna.) (Smiech.) Áno, pán minister.

A prečo som sa rozhodla vystúpiť a tiež trošku pridať k tomuto zákonu, ktorý považujem, aj túto debatu považujem za veľmi dôležitú, pretože škola je miesto, kde sa každý občan, každá občianka zoznámi s kultúrnymi kánonmi. Teda s niečím, čo je takým symbolickým univerzom či už národnej kultúry, alebo európskej kultúry. A s týmto symbolickým univerzom naše deti, my, čo tu sedíme sme nabrali nielen vedomosti, fakty a faktoidy, ale aj mýty, predsudky a všetko, čo tvorí tie naše kánony a čo si odnášame z minulosti. A tieto predsudky a staré nepotrebné veci sa miešajú v procese vyučovania s tým, čo potrebujeme, aby naša nová generácia mala fantáziu, aby mala jasnú hodnotovú orientáciu a aby si zachovala tvorivú myseľ neohraničenú nejakými nezmyselnými príkazmi.

Často sa stretávame s ľuďmi zo škôl. Debatujeme s učiteľmi. Musím sa priznať, pán minister, že učitelia si kladú otázky, či to zvládnu, čo to bude pre nich znamenať a ako vlastne sa odrazí tento zákon na ich každodennom živote.

Ja len upozorňujem, pretože tu som stála, keď som hovorila o problémoch vo financovaní základných umeleckých škôl a moji kolegovia na tejto strane sa vysmievali a hovorili, že to všetko bude v poriadku. A ten chaos bol neuveriteľný.

Som veľmi rada, pán minister, my sme sa o tom rozprávali, že situácia základných umeleckých škôl sa stabilizovala, ale ja len upozorňujem, že silné svaly nikdy nie sú veľmi dobré pri prijímaní hlavne takýchto zákonov. A ja dúfam, že sa to neskončí len na tých bohorovných úsmevoch ako vtedy pri ZUŠ-ke.

Ja by som tento zákon, ktorý som sa snažila podrobne pozrieť, nazvala by som ho najprv takým popisným. Pre mňa je to popisný zákon, kde sa len popisuje, čo to všetko je, niekedy sú aj tak také školské odpovede. Zariadenia školského stravovania zabezpečujú školské stravovanie. A podobne. Je to až smiešne pre mňa si to čítať, ale prosím. Ale je to úradnícky zákon. Ja som to povedala, že to je zákon tvorený úradníkmi a bola by som oveľa radšej po rozhovore s vami, pán minister, keby sa tam objavili aj originálne myšlienky.

Podľa mňa, keďže väčšinou vystupujú východniari so svojimi krátkymi slovami, pre mňa "neni ten zákon šumny". Tak by som to povedala. Šumny. (Smiech.) Nie, neni šumny, ako hovoríte vy východniari. A je tam, ako som už upozornila, pán minister, úradnícka slovenčina. A ja si myslím, že spôsob, akým komunikujeme s učiteľskou komunitou, bude mať odraz na to, ako oni budú napĺňať tento zákon.

Takže, prosím, nepovažujte ma len za nejakú puristku, ale skutočne bola by som veľmi rada, keby v druhom čítaní sme sa mohli stretnúť už aj so slovenským školským zákonom, a nie s bohemizmami, germanizmami a ja neviem, čo všetko tam je.

Ale je pravda, že rétorika nemení skutočnosť, ale ju veľmi ovplyvňuje. A povedala by som, že tento zákon je aj pre mňa nie ambiciózny.

A Matej Bencúr, teda pre tých, ktorí nevedia, kto je to, Martin Kukučín vždy hovoril, že je veľmi dôležité, aby veci, ktoré robíme, sme robili s oduševnením. A tento zákon nie je oduševnený pre mňa a mali by sme byť ambiciózni, pretože musíme uskutočniť sen našich predkov o tom, aby sme vytvorili dôstojné miesto Slovenskej republike v Európe a musíme presadzovať takýmito zákonmi nové pravidlá, nové zmeny, nové inovátorské cesty k úspešnému Slovensku.

Ja som si napríklad s veľkou pozornosťou pozrela izraelský školský zákon. Vy ste sa zaoberali fínskymi a všelijakými, ja izraelským. V školskom zákone a vôbec v školskom systéme Izraela je napríklad aj program, ktorý sa volá Hipo, Hippy, Hajpi, ako chcete, a v tomto zákone je jasne stanovené, akým spôsobom škola pracuje s rodičmi, aby sa deti rady učili. To je kľúčové napríklad aj preto, čo hovorila moja kolegyňa pani Táňa Rosová, aby sme vyrovnávali možnosti detí. To sa týka aj učebníc. So starými učebnicami, centralizovanými učebnicami zase toho veľa neurobíme. Ja vás rozumiem a rozumiem aj kolegom zo Slovenskej národnej strany, treba začierniť nejaké mená možno v učebniciach a kontrolovať to, ale ja si myslím, že takto, a veľmi som si pozorne čítala tieto pasáže, myslím si, že to bude obmedzovať školy, ale toto je, prosím, môj názor.

Ja by som sa hlavne chcela venovať vyučovaniu jazykov. Nie preto, že ich niekoľko ovládam, ale preto, že si myslím, že učíme jazyky zle a berieme deťom čas a chuť.

Ak nebudeme mať, pán minister, jasne určené, že angličtina bude druhým jasným dôležitým jazykom pre všetky naše deti, naše deti sa o chvíľu nedohovoria. Všetci Švédi, Fíni, Nóri, Dáni, nebudem hovoriť o Talianoch, Taliani sú špecifickí, ale dnes už aj Francúzi a Španieli hovoria po anglicky. Bola som, nebudem hovoriť, v ktorej škole v pondelok, deti majú štyri roky angličtinu, päť rokov, jednoduché vety nevedia odpovedať. Je mi ich ľúto. Nie je to ich chyba, ony by sa to naučili, ale nevieme to učiť. Nebudú sa môcť ešte tieto naše deti devätnásť rokov po zmene, nebudú sa vedieť rovnocenne zoči-voči postaviť Európanom. Ja viem, že mnohí z nás sa nevieme. Generácia, ktorá vyrastala v päťdesiatych rokoch sa nesmela učiť reči, ale predsa na Slovensku máme nato bunky.

Po prvé, máme slovenčinu, ktorá je mäkká, vpredu hovorená. Máme taký prízvuk, ktorý nás neobmedzuje. Máme to oveľa jednoduchšie, aby sme sa naučili reči. Všetci naši predkovia hovorili mnohými jazykmi. Zoberte si od štúrovcov. Generácia môjho otca ešte hovorila plynule po latinsky. My sme sa v päťdesiatych rokoch nesmeli už učiť latinčinu. Toto nám zanechal komunistický režim, ale jednoducho my, ak nedáme dôraz na to, aby angličtina bola súbežným jazykom, v ktorom sa budú vzdelávať naše deti, nebudeme rovnocenní Európania. Ale pozrime sa aj na to, ako sa učia naše deti slovenčinu. Ja tu nechcem hovoriť, že mnohí ľudia, ktorí aj tu vystupujú, nevedia poriadne po slovensky. Ale my musíme začať úplne inak učiť. Ja viem, že toto nie je zákon o obsahu vyučovania, ale slovenčina, vyučovanie literatúry a vôbec celý kultúrny kontext, ktorý si nesieme so sebou ako národ musí mať inú formu a inú metódu.

S deviatakmi som hovorila v pondelok a nikto z nich mi nevedel povedať, kto je to Božena Slančíková-Timrava, najlepšia spisovateľka 19. storočia. Keby ju nebol Vajanský vyhodil z Martina, bola by to dnes svetová spisovateľka. A nevedia o tom nič, nemajú to ani, ako mi pani učiteľka povedala, nemajú to ani v osnovách.

Viem, že tento zákon sa netýka tých, ktorí budú v edukačnom procese v školách rozhodujúci, a to sú učitelia, ale sú tam pre nich podmienky a tie podmienky pre nich sú znovu zväzujúcejšie, než by bolo treba v modernom školskom systéme.

Ale chcela by som vás, pán minister, ešte na niektoré veci upozorniť. Ja si myslím, že moderný školský zákon by mal obsahovať aj pasáž o školskej knižnici. V mnohých školských systémoch, napríklad aj v Rakúsku a v Poľsku, ktoré poznám skutočne veľmi podrobne, je v školách, no, určite nie v tých malých školách, ale vo väčších školách je pedagogický pracovník, ktorý pracuje s knižnicou, špeciálne s knižnicou, to znamená, nie je to niekto, kto dostane knižnicu len ako prifarenú k svojmu úväzku. Ja si myslím, že knižnice ako informačné a kultúrne centrá, či už budú v školách, alebo obecné, alebo mestské, alebo regionálne knižnice, budú tým kultúrnym bodom, okolo ktorého sa budú zhromažďovať informácie a životný štýl a tento zákon nehovorí o knižniciach nič. Bola by som veľmi rada, keby sa tu aspoň niečo o knižniciach objavilo.

A o niečom, čo sme my už hovorili, pán minister, ale ja to chcem povedať tu z tohto miesta. Okolo nás žijú príslušníci slovenskej národnostnej menšiny, myslím si, že na hraniciach s nami, na severe v Poľsku a v Zakarpatskej Ukrajine a tak ďalej. A vždy bolo svojím spôsobom v školskom zákone, nechcem sa teraz zaoberať tým, či je dobre, alebo zle ošetrené, ale bola možnosť pre tieto deti z tejto menšiny, aby čo najviac študovali na Slovensku.

Pán minister, zamyslite sa nad tým. Dva body. Prvá vec, akým spôsobom docieliť, aby mohli znovu žiaci zo slovenskej národnostnej menšiny, z krajín, ktoré sú vedľa nás, a to je pár kilometrov, študovať na niektorých odborných školách na Slovensku. Nebudem hovoriť o vysokých školách, o tom sme my osobne hovorili, o tých problémoch, verte, že ako veľvyslankyňa som sa tým dlho musela zaoberať. Darmo dávame štipendiá, keď je to pre nich nevýhodné. Nenastavujeme im podmienky, aby mohli prichádzať k nám. Ale zároveň v tomto návrhu zákona je aj pasáž o letných pobytoch, hej? O školách v prírode.

Ak chceme docieliť, aby deti zo slovenskej národnostnej menšiny, teda autochtónni Slováci, aby sme udržali slovenčinu živú, najlepšou metódou pre deti je ich mesačný pobyt na Slovensku v školách v prírode. Je to vyskúšané, mám päťročnú skúsenosť s tým, je to veľmi ťažké, nemá to žiadnu podporu v zákone, je to veľmi ťažké presadiť a veľvyslanci dnes proste zbierajú nato peniaze, aby to mohli umožniť takýmto deťom.

A ešte posledný bod, a to je stravovanie. Preto som si tu vybrala ten citát, pán minister, že zariadenia sú zabezpečovanie školského zariadenia. To je, ako keď nám pani učiteľka hovorila, že hovorte celou vetou, ale tam sú materiálno-spotrebné normy a receptúry. Ale čo sa zmení na systéme stravovania našich žiakov? Nič. Naše deti budú jesť ďalej kaloricky zlú stravu, bez zeleniny, ovocia, bez moderných receptúr. Naše deti budú dostávať mrazené potraviny, hotové výrobky zbavené výživných látok, vyprážané rezne a zemiakové hranolčeky plné prepáleného tuku. Tie paragrafy majú impozantné čísla a bude to vraj riešené záväznými predpismi, ale, pán minister, my sme povinní pre zdravie budúcej generácie zmeniť spôsob školského stravovania.

Takže ešte jedna poznámka práve z toho môjho výjazdu z pondelka. Tu sa veľa hovorilo o tom, že či sekty zakladajú školy, alebo niečo také. Priatelia zo Slovenskej národnej strany, čo budeme robiť s príslušníkmi Slovenskej pospolitosti, ktorí sa nám dostali do škôl? Mám čerstvú skúsenosť, pán minister. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Vášáryovej poslankyňa Rosová, poslanec Goga, Rafaj, Halecký, Tóthová Katarína. Ešte niekto, prosím? Pokiaľ nie, uzatváram možnosť prihlásiť sa. Ešte registrujem pani poslankyňu Ágnes Biró, áno, už sa zapísala. Ďakujem pekne. Ako posledná pani poslankyňa Ágnes Biró a uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pani poslankyňa Rosová.

T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem pekne, pán predsedajúci, a ďakujem veľmi pekne aj pani poslankyni, mojej kolegyni za veľmi osvietené, múdre vystúpenie, ktoré zároveň obsahovalo aj veľa konkrétnych námetov. Dúfam, že padnú na úrodnú pôdu.

Chcem upresniť, pokiaľ ide o tú výučbu cudzích jazykov. Taliani sú známi tým, že sa tam ťažko dá dohovoriť inak ako po taliansky, ale napriek tomu dnes už tam majú povinnú angličtinu od prvej triedy. V tom sú teda, dá sa povedať, pápežskejší ako pápež. Predbehli ostatných a zrejme sa to časom odzrkadlí aj na výsledkoch. A v tej súvislosti chcem ešte k tomu, čo mi bolo vyčítané v predchádzajúcom vystúpení pani spravodajkyne Nachtmannovej. Ja som, prosím pekne, nehovorila, že v európskych systémoch väčšinou je povinná školská dochádzka do 18 rokov, v žiadnom prípade. Hovorila som, že v moderných systémoch sa o tom diskutuje. Pozrite si diskusiu napríklad jazykovo prístupnú dnes v Českej republike, odporúčam. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Predsa len prosím viac dbať nato, že máme ten rokovací poriadok, že možno. Ďakujem. Pán poslanec Goga.