Ôsmy deň rokovania

20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky

8. apríla 2008 o 9.00 hodine

V. Veteška, podpredseda NR SR: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otváram ôsmy rokovací deň 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky.

O ospravedlnenie neúčasti na dnešnom rokovaní 20. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky požiadal pán poslanec Sergej Chelemendik.

Teraz, panie poslankyne a páni poslanci, pristúpime k druhému čítaniu o

vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (tlačový zákon).

Vládny návrh ste dostali ako tlač 526, spoločnú správu výborov máte ako tlač 526a.

Prosím teraz ministra kultúry Slovenskej republiky pána Marka Maďariča, aby vládny návrh zákona odôvodnil. Nech sa páči, pán minister.

M. Maďarič, minister kultúry SR: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, návrh tlačového zákona sa dostáva do druhého čítania v atmosfére jednostrannej negatívnej medializácie a zavádzania, a to najmä zo strany dotknutých a na spore zainteresovaných tlačových médií. Ani verejnosť a, myslím si, ani mnohí z vás nie sú o tlačovom zákone objektívne informovaní. Vydavatelia a s nimi aj opozícia sa snažia presvedčiť verejnosť o tom, že bránia slobodu tlače a právo na slobodu prejavu. Vydavatelia však nebránia práva ani svoje, ani ľudí. Bránia svoje privilégiá, privilégiá, ktoré neraz využívajú na úkor ľudí a ich pravdivého informovania. Paradoxne práve spôsobom informovania o návrhu tlačového zákona vydavatelia ukázali, že slobodu tlače si stotožňujú s manipuláciou. Namiesto toho, aby si pri tejto téme dali dvojnásobne záležať na objektivite, ponúkli dokonalé príklady zavádzania a doslova zabránenia tomu, aby sa ľudia dostali k faktom. Najkrikľavejšie sa to prejavilo uniformným zverejnením údajných siedmich hriechov tlačového zákona. Preto mi dovoľte, aby som sa pri nich pristavil.

Vydavatelia tvrdia, že zákon dáva právo na odpoveď aj pri pravdivej informácii. V zákone sa však ani o pravdivosti, ani o informácii nehovorí. Uvádza sa iba skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby. Nie každá informácia je však skutkové tvrdenie. Skutkové tvrdenie sa musí vždy opierať o fakty. A nemôže obsahovať úsudok. Pokiaľ ide o otázku, že v určitých prípadoch možno napadnúť aj pravdivé skutkové tvrdenie, ide o princíp v Európe bežný. Väčšina krajín, ktorá má zavedené právo na odpoveď, nepodmieňuje odpoveď nepresnými skutkovými tvrdeniami. Možnosť napadnúť pravdivé skutkové tvrdenie existuje v Portugalsku, Španielsku, Francúzsku, Nemecku, Švajčiarsku, Belgicku, Luxembursku, Malte, Poľsku a Ukrajine. Dokonca aj Americký dohovor o ľudských právach zakotvuje v čl. 14 výslovne právo na odpoveď, kde sa neobmedzuje na nepresné alebo nepravdivé skutkové tvrdenia. Naopak, vzťahuje sa aj na hodnotiace úsudky. Je to teda právo na celej západnej pologuli a v celej Európe, ale na Slovensku by to malo byť porušením slobody tlače.

Druhý údajný hriech má spočívať v tom, že zákon dáva právo na opravu informácií, ktoré nikomu neublížili. No ja si myslím, že nepresné informácie jednoducho treba opraviť bez ohľadu na to, či niekomu ublížili alebo nie. Mimochodom, túto požiadavku mala samotná Medzinárodná novinárska organizácia Article 19 v roku 2003, keď vo svojom memorande napadla vtedy ešte len pripravovaný text odporúčania Výboru ministrov Rady Európy. Article 19 vysvetlila, že primárnym rozdielom medzi právom na odpoveď a právom na opravu je podpora presnosti v médiách pri práve na opravu. Prečo však vôbec právo na opravu vydavatelia dávajú do súvisu s ublížením, keď tu zákon nehovorí o cti a povesti osoby, ale o oprave nepravdivého faktu.

Tretí údajný hriech je, že zákon umožňuje dvojitú sankciu, povinnosť uverejniť opravu i odpoveď. Nejde o sankciu, ide o ľudské právo. Každé sa týka iného a s inými dôkaznými požiadavkami. Pri práve na odpoveď sa dokazuje zásah do osobnostných práv a pri práve na opravu sa dokazuje zásah do pravdivosti správ. Táto úprava je aj v Slovinsku, Poľsku, Taliansku, Luxembursku, Ukrajine, Portugalsku, na Malte či v Nemecku, kde oprava je v občianskom práve a odpoveď je v tlačových zákonoch jednotlivých spolkových štátov.

Štvrtý údajný hriech. Vydavateľ je zodpovedný aj za odpovede, ktoré porušujú zákon a dobré mravy, čo môže vyvolať reťaz žiadostí o odpoveď. Vydavateľ je síce za obsah tlačovín zodpovedný, ale aj v prípade, ak by bola zavedená navrhovaná nepravá trestná zodpovednosť právnických osôb, vydavateľ by bol zodpovedný len vtedy, ak by mal subjektívny vplyv na obsah odpovede. Okrem toho ak bude vydavateľ presvedčený, že obsah navrhnutej odpovede porušuje dobré mravy, môže pri odmietnutí takejto odpovede počítať s tým, že súd bude viazaný v zmysle subsidiarity právnych noriem § 3 Občianskeho zákonníka, ktorý hovorí o tom, že taký výkon práva, ktorý je v rozpore s dobrými mravmi, sa neprizná.

Piatym hriechom má byť tvrdenie, že právo na odpoveď majú aj štátne a iné verejné orgány, čo podľa medzinárodných organizácií vytvára možnosť zneužitia. Podľa medzinárodných novinárskych organizácií možno je to tak, ale podľa rezolúcie európskeho parlamentu z roku 1994 o slobode prejavu, slobode tlače a slobode informácií musia orgány verejnej moci najprv využiť právo na odpoveď pred podaním žaloby na súd. Ako ho však majú využiť, keď v zákone nebude. Všetky nemecké tlačové zákony, rakúsky tlačový zákon, portugalský, ukrajinský majú dokonca úrady a verejné orgány priamo oprávnené na odpoveď. Nejde tu o možnosť zneužitia, ale o predchádzanie súdnym žalobám tým, že médium dostane priestor na vyriešenie sporu mimosúdnym riešením. To, že rezolúcia o práve na odpoveď z roku 1974 zakazuje orgánom verejnej moci právo na odpoveď, je už minulosť, pretože je nahradená rezolúciou Európskeho parlamentu a odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy z roku 2004 o práve na odpoveď v prostredí nových médií. Vzťahuje sa však nielen na nové médiá, ale aj na off line médiá, ako je tlač. Vysvetľujúce memorandum k nemu to výslovne uvádza, že nahrádza starú rezolúciu z roku 1974. A, mimochodom, náš návrh zákona upiera právo na odpoveď vláde a parlamentu.

Šiesty hriech, že redakcia nesmie reagovať na odpoveď, čo je protiústavné, je úplne lživý. Pravdou je, že vydavateľ nesmie reagovať na odpoveď hodnotiacimi úsudkami, a to aj to len v tom istom vydaní. Reakcia skutkovými tvrdeniami je dovolená, pretože nie je výslovne zakázaná a vydavateľ môže robiť všetko, čo nie je zakázané zákonom. A obmedzenie replikovať odpoveď hodnotiacimi úsudkami nie je protiústavné, pretože sleduje líniu rozhodnutia Európskej komisie pre ľudské práva vo veci Ediciones Tiempo verzus Španielsko z roku 1989, kde sa Európska komisia uspokojila s tým, že vydavateľ mal možnosť uverejniť v tom istom vydaní, ako uverejnil odpoveď, svoju verziu v skutočnosti obmedzenú na skutkové tvrdenia. A napokon o hodnote tohto vydavateľského obvinenia vypovedá aj etický kódex Tlačovej rady založenej slovenskými vydavateľmi, v ktorom sa uvádza, že odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih.

Klamstvom je aj údajný siedmy hriech, že vydavateľ nemôže odpoveď odmietnuť, inak mu hrozí peňažný trest až do 150 000 korún. Zákon, po prvé, vymenúva okolnosti, kedy vydavateľ nie je povinný uverejniť odpoveď. Po druhé, ak je vydavateľ presvedčený, že sa nenaplnili podmienky uverejnenia odpovede či už z dôvodu, že napadnutá informácia nebola skutkovým tvrdením alebo sa nedotkla osobnostných práv, alebo obsah odpovede by bol v rozpore s dobrými mravmi, tak takú odpoveď jednoducho neuverejní. A až keď súd povie, ak sa žiadateľ na súd obráti, či sa vydavateľ rozhodol správne, určí aj primeranú peňažnú náhradu. Ide o inštitút, ktorý sa vyskytuje vo Francúzsku, Taliansku a na Malte. V Taliansku je výška tejto pokuty od roku 1981 zvýšená na najmenej 7 746 eur a najviac 12 911 eur. Primeraná peňažná náhrada je náhradou za porušenie zákonnej povinnosti vyhovieť právu na odpoveď, opravu a dodatočné oznámenie, pokiaľ sú splnené podmienky. V žiadnom prípade nejde o satisfakciu za zásah do osobnostných práv, ktorej výška sa posudzuje.

Nakoniec si k údajným siedmim hriechom dovolím povedať, že za takú kampaň a propagandu, akú šírili a šíria naše denníky voči návrhu tlačového zákona, by sa nemusel hanbiť ani bývalý režim, ktorého tlačový zákon, zdá sa, našim vydavateľom veľmi vyhovuje.

Dovoľte mi, aby som sa ešte podrobnejšie dotkol aj najdiskutovanejšieho inštitútu zákona, práva na odpoveď, ktoré sa interpretuje ako obmedzenie slobody a nezávislosti tlače. Dokonca údajne má znamenať kontrolu novinárov. Neviem si ju predstaviť. Ale na absurdné obvinenia som si už zvykol. A dovolím si tvrdiť, že tlačový zákon je naozaj bičom, kyjakom a palicou zároveň, ale nie na tlač, nie na novinárov, ale na slovenskú vládu.

V roku 1974 vydal Výbor ministrov Rady Európy prvú rezolúciu o práve na odpoveď. Podľa novšieho odporúčania Výboru ministrov Rady Európy z roku 2004 o práve na odpoveď v prostredí nových informačných prostriedkov je viazané na nepresné skutočnosti kumulatívne so zásahom do osobnostných práv. Avšak rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Melnyčuk proti Ukrajine z roku 2005 interpretuje právo na odpoveď tak, že nielen vyplýva z potreby napadnúť nepravdivé informácie, ale zabezpečuje tiež pluralitu názorov, osobitne vo veciach všeobecného záujmu, ako je napr. aj politická debata. Tento trend rozlíšenia medzi napadnutím samotných nepravdivých údajov a vyjadrením názoru na danú tému sa v roku 2006 odrazil v odporúčaní Európskeho parlamentu a Rady č. 952, kde sa o vzťahu k on line médiám zabezpečuje právo na odpoveď ku skutkovým tvrdeniam, ktoré sa dotkli osobnostných práv, bez toho, aby museli byť nepresné. Aby bolo jasné, prípad Melnyčuk proti Ukrajine rozhodnutý Európskym súdom pre ľudské práva v júli 2005 vyhlásil právo na odpoveď za "dôležitý prvok slobody prejavu". A podriadil ho ochrane čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Súd zároveň uviedol, že právo na odpoveď slúži nielen na napadnutie nepravdivých skutočností, ale aj na zabezpečenie plurality názorov. Rozhodnutie súdu má prednosť pred s ním nesúladnými rezolúciami a odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy z rokov 1974 a 2004, pretože v prípade konfliktu noriem záväzných a odporúčajúcich majú prednosť normy záväzné, teda čl. 10 Európskeho dohovoru o ľudských právach, ktorý sa musí interpretovať v zmysle rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, ktoré predstavujú záväzné výkladové smernice aj pre Ústavný súd Slovenskej republiky a rovnako pre všetky ústavné súdy krajín, ktoré sú zmluvnými stranami Európskeho dohovoru o ľudských právach. Medzinárodné dohovory majú prednosť pred zákonmi, ak zabezpečujú väčší rozsah základných práv a slobôd ako národné zákony. Teda už dnes existuje právo na odpoveď ako základné právo v takej šírke, ako to vyslovil Európsky súd pre ľudské práva.

Keďže sa neustále spochybňuje návrh zákona údajnou masívnou kritikou zahraničia, dovolím si tu odcitovať nedávno zverejnené vyjadrenie nemeckého experta prof. Lutza Erbringa, ktorý uviedol, že v prípade práva na odpoveď ide o nárok postihnutého na vypočutie jeho hľadiska, ale nie o vyriešenie otázky pravdy a lži, tomu zodpovedajúci je aj obsah práva, odpoveď obmedzená na fakticky podložené tvrdenia, k právu na odpoveď vyslovene nepatrí preverovanie pravdivosti ich obsahu.

Na záver mi dovoľte zopakovať. Najmä slovenské denníky sa už niekoľko týždňov usilujú vzbudiť dojem, že bojujú za slobodu prejavu v prospech občanov. Podstatou ich boja je však len zachovanie vlastných privilégií, ktorými v súčasných pomeroch často poškodzujú právo ľudí na pravdivé informácie a na ochranu osobnosti, pretože ak sa serióznejšie zamyslíme nad súčasným stavom, nemôžeme nevidieť, že postavenie novín a novinárov, teda tých, ktorých píšu, a ľudí, o ktorých píšu a pre ktorých píšu, je výrazne nevyrovnané. Dnes čitateľ iba pasívne prijíma záplavu skreslených, polopravdivých a lživých informácií, ktoré nikto neopravuje, príp. je človek priamo poškodený nepresnosťou alebo zásahom do osobnostných práv a nemá efektívny nástroj na opravu alebo oponovanie. Súčasná prax je toho dôkazom. A ak sa naši vydavatelia a novinári odvolávajú napr. na možnosti samoregulácie vo Veľkej Británii alebo vo Švédsku, tak poviem, že za takmer už 20 rokov slobody tlače na Slovensku dokázali len to, že sami seba regulovať nie sú ochotní. Nikdy nerešpektovali ani vlastnú Tlačovú radu. A dnes sú schopní popierať vo viacerých ustanoveniach aj vlastný etický kódex. Jednoducho povedané, noviny nechcú stratiť monopol na predkladanie len svojej verzie skutočností a presadzovanie svojich záujmov, či už ideologických, politických alebo ekonomických. Tento svoj skupinový záujem maskujú obavami o slobodu prejavu. Ich záujem však nie je záujmom verejným. To by si mala uvedomiť verejnosť a najmä tie osobnosti, ktoré sú v týchto dňoch anketované k tlačovému zákonu a často bez hlbšieho poznania veci alebo pod vplyvom sugestívnej otázky odoprú sami sebe právo, ktorého sa možno raz budú domáhať. Napokon, zverejnenie údajných siedmich hriechov tlačového zákona je pre mňa dôkazom kardinálneho a pretrvávajúceho hriechu našej tlače, klamať alebo nehovoriť celú pravdu a zavádzať. Kritizujúc nekorektne návrh tlačového zákona slovenská tlač usvedčila samu seba. Pán predsedajúci, ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

V. Veteška, podpredseda NR SR: Pán minister, ďakujem. Zaujmite miesto pre navrhovateľov.

Teraz dávam slovo spoločnému spravodajcovi z výboru pre kultúru a médiá pánovi poslancovi Jánovi Podmanickému a žiadam ho, aby informoval Národnú radu o výsledku rokovania výborov o tomto návrhu zákona a aby odôvodnil návrh a stanovisko gestorského výboru.

J. Podmanický, poslanec: Ďakujem pekne, pán podpredseda. Dovoľte mi, aby som vás oboznámil so spoločnou správou výborov Národnej rady o prerokovaní vládneho návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len "tlačový zákon").

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá ako gestorský výbor podáva Národnej rade v súlade s § 79 ods. 1 zákona č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady v znení neskorších predpisov spoločnú správu výborov Národnej rady.

Národná rada Slovenskej republiky uznesením č. 733 z 12. februára 2008 pridelila vládny návrh tlačového zákona na prerokovanie týmto výborom: ústavnoprávnemu výboru, Výboru Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien, Výboru Národnej rady pre kultúru a médiá.

Poslanci Národnej rady, ktorí nie sú členmi výborov, ktorým bol návrh zákona pridelený, neoznámili v určenej lehote gestorskému výboru žiadne stanovisko k predmetnému návrhu zákona.

Vládny návrh zákona odporučil schváliť Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá uznesením č. 121 z 26. marca 2008.

Ústavnoprávny výbor Národnej rady neprijal platné uznesenie, nakoľko pri hlasovaní nebol uznášaniaschopný.

Výbor Národnej rady pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien neprijal platné uznesenie, nakoľko návrh uznesenia nezískal podporu potrebnej nadpolovičnej väčšiny prítomných členov výboru.

Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre kultúru a médiá prijal 10 pozmeňujúcich návrhov, ktoré nebudem čítať, sú v spoločnej správe pod čl. IV. Došlo tu k jednej zrejme nepresnosti pri prepisovaní spoločnej správy. V bode 8 odseku 2 si treba doplniť pred tými sankciami písmená a) a b).

Gestorský výbor na základe stanovísk výborov vyjadrených v ich uzneseniach uvedených pod bodom III tejto spoločnej správy a v stanoviskách poslancov gestorského výboru vyjadrených v rozprave k tomuto návrhu zákona odporúča Národnej rade Slovenskej republiky uvedený návrh zákona v znení schválených pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov schváliť.

O pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhoch uvedených v IV. časti tejto spoločnej správy gestorský výbor odporúča hlasovať spoločne, a to o bodoch 1 až 10 s návrhom schváliť ich.

Gestorský výbor ma určil za spoločného spravodajcu výborov a poveril ma, aby som podal správu o výsledku prerokovania návrhu zákona vo výboroch Národnej rady podľa § 25, § 80, § 83, § 84 a § 86 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady.

Spoločná správa výborov Národnej rady o výsledku prerokovania predmetného návrhu zákona vo výboroch Národnej rady v druhom čítaní bola schválená uznesením Výboru Národnej rady pre kultúru a médiá č. 129 z 26. marca 2008.

Ďakujem, pán podpredseda. Skončil som, prosím, otvorte rozpravu.

V. Veteška, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán spravodajca.

Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej sa písomne za kluby prihlásili pani poslankyňa Ágnes Biró, pán poslanec Daniel Lipšic, pán poslanec Tomáš Galbavý, podpredseda Národnej rady pán Miroslav Číž, pán poslanec Rafael Rafaj. Títo páni poslanci a pani poslankyňa sú prihlásení písomne za kluby. Potom prečítam ešte štyroch poslancov, ktorí sú písomne prihlásení, a potom dám možnosť ústnych prihlášok k tomuto bodu programu.

Takže teraz vystúpi ako prvá pani poslankyňa Ágnes Biró.

Á. Biró, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, ctené kolegyne, vážení kolegovia, môj príhovor by som začala informáciou, o ktorej asi mnohí neviete, lebo nie je až taká známa. V marci uplynulo 160 rokov od prijatia prvého revolučného a na svoju dobu aj veľmi moderného tlačového zákona, ktorý bol vyjadrením túžby po slobode a významným krokom k premene feudálnej spoločnosti. A tento zákon bol prijatý tu v Bratislave 20. marca 1848. Áno, ide o uhorský tlačový zákon. Po 160 rokoch opäť voláme po modernom zákone, po zákone, ktorý by slobody dosiahnuté od roku 1990 upevnili a rozšírili, zdá sa ale, že o fungovaní demokracie, ale aj o občianskych slobodách máme rôzne predstavy.

Poslednú dobu je príznačné, že jedným dychom sa odvolávame na demokraciu, odvolávame sa na ústavu ako na základ zákonov pre výkon priamej demokracie v živote a parlamentnou väčšinou prijímame zákony, ktorými obmedzíme vlastnícke práva, slobodu vierovyznania a slobodu združovania, zakážeme zisk. A čo je dnes? Dnes zvažujeme, či nie je tu príliš veľa slobody prejavu a komu by mali tieto slobody prislúchať. (Potlesk.) Teda parlamentnou demokratickou väčšinou negujeme podstatu samotnej demokracie.

Ctené kolegyne, vážení kolegovia, my všetci, ktorí tu dnes sedíme a ktorí tu ani nesedíme dnes, sme v tejto snemovni skladali sľub, sľub poslanca Národnej rady, ktorým sme sa zaviazali na svoju česť a svedomie, že budeme plniť svoje povinnosti v záujme občanov. A aký je záujem občanov? Bezpochyby záujem občanov je, aby občianske slobody a medzi nimi aj sloboda prejavu a právo na informácie patrili každému, ako sú tieto občianske a politické práva definované v čl. 10 v Európskom dohovore o ochrane ľudských práv a v čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky. Nie je naším cieľom, nie je cieľom opozície, slobodu prejavu a právo na informácie stotožniť len so slobodou médií, ako sa to udialo aj v príhovore pána ministra a deje sa to v poslednom čase aj v médiách niektorých. Ale nie je možné, aby sme prehliadli, že sloboda médií a nezávislosť tlače na Slovensku po takmer 20 rokoch postupného formovania a legislatívneho, spoločenského a ekonomického rámca slobody, plurality a nezávislosti bola stále ešte taká krehká a zraniteľná. Chceme preto dosiahnuť rozumnú rovnováhu medzi politickou mocou, slobodou médií a právami občana. Je to pomyselný trojuholník, v ktorom politika nesmie dostať do područia médiá a zneužiť ich na manipulovanie občanov. Občan nesmie sa stať bezbranným, bezmocným a pasívnym subjektom ani vo vzťahu k politike, ani k médiám a médiá musia zostať slobodné, nezávislé, uprednostňujúce verejný záujem pred záujmami politickými a finančnými. Je to naraz skúška kultivovanosti politikov, profesionality žurnalistov a vyspelosti občanov.

Dámy a páni, vašou povinnosťou je prijať dobrý tlačový zákon. A nakoľko neexistuje európsky štandard pri tvorbe slovenskej normy, treba vychádzať zo stavu žurnalistiky, ale aj z úrovne slovenskej politickej kultúry, teda zo slovenskej reality vôbec. Dnes platný zákon o periodickej tlači a o ostatných informačných prostriedkoch z roku 1966 dozrel na výmenu. Od roku 1990 bol nejeden neúspešný pokus prijať nový moderný liberálny tlačový zákon. Všetci vieme, že chýbala raz politická vôľa, inokedy zhoda vo vládnej koalícii alebo politických subjektov v parlamente. Ale možno to bolo aj šťastím, veď v tomto období, od roku 1990, sa mnoho vecí pomenilo aj na mediálnom trhu. Začalo sa podnikať, zaviedol sa duálny systém do vysielania rozhlasu a televízie, zrovnoprávnilo sa vlastníctvo médií a tak ďalej. Ale okrem týchto pozitívnych zmien boli sme svedkami aj udalostí, ktoré vzbudili pozornosť a kritiku zahraničia obdobne, ako sa to deje dnes v súvislosti s vládnym návrhom tlačového zákona. Určite si spomínate na rok 1994, ktorý novinárov rozdelil na vyvolených a nevhodných. Vyvolený mal výsady a prístup k informáciám a nevhodného trestali informačnou blokádou, bol persona non grata na oficiálnych tlačových besedách alebo sa mu zamietla akreditácia, napr. v roku 1995 na celosvetovej konferencii robotníckych strán, ktorá sa usporiadala na Slovensku. Vtedajšia vláda si vyslúžila od medzinárodných žurnalistických inštitúcií zatriedenie do rebríčka medzi desať najväčších nepriateľov slobody tlače. A priznajme si, bola to škoda. A aký bol výsledok? Výsledok sa dostavil, bol vo forme medzinárodnej izolácie Slovenska. Naprávanie tohto obrazu, prinavrátenie dôveryhodnosti našej krajiny, a to nemôžete poprieť, sa udialo v čase nasledujúcej vlády vďaka iniciatíve politických síl, ktoré dnes sedia v opozičných laviciach.

Dámy a páni, Slovensko je dnes členom Európskej únie a celého radu medzinárodných organizácií a zoskupení, medzi nimi aj Organizácie pre bezpečnosť a spoluprácu v Európe (OBSE). Ale členstvo v rodine demokratických štátov a medzinárodných organizáciách a zoskupeniach prináša nielen výhody, ale aj povinnosti a záväzky. Ak sa nechceme dostať opäť do podobnej situácie, ako to bolo v rokoch 1994 až 1998, zámer slovenských vlád, tej dnešnej i budúcich mal by byť ten istý ako zámer Európskej únie a zosúladenie našich právnych predpisov a noriem s európskymi normami či prihliadanie na ich odporúčania malo by byť samozrejmosťou. A to chceme potvrdiť aj ratifikáciou Lisabonskej zmluvy. Tak prečo je ten vzdor voči zapracovaniu odporúčaní OBSE?

To, že dozrel čas na nahradenie súčasne platného tlačového zákona modernejším a liberálnejším zákonom, je každým uznanou realitou, no nie je pre nás prijateľná taká náhrada, ktorá vo svojej podstate je politickou objednávkou na upevnenie moci vládnej garnitúry. Vládny návrh zákona z dielne ministerstva kultúry neodmietla len opozícia, odmietli ho viaceré novinárske profesijné organizácie ako Združenie vydavateľov periodickej tlače, Asociácia vydavateľov regionálnej tlače. A výhrady proti nemu mal aj Slovenský syndikát novinárov či Asociácia hovorcov Slovenska. Kritické stanovisko k nemu vyslovili predstavitelia medzinárodných organizácií, medzi inými OBSE pre slobodu médií, z Medzinárodného tlačového inštitútu a z Organizácie médií juhovýchodnej Európy, ktorá je pridruženou organizáciou Medzinárodného tlačového inštitútu, celosvetového ochrancu slobody tlače, zastupujúceho redaktorov, vydavateľov a popredných žurnalistov z viac ako 110 krajín sveta. A aká bola reakcia našej proeurópskej vlády? Citujem: "Môžu nám odporúčať, môžu poukazovať, no dobre vieme, aké sú pravidlá hry." Ďalej citujem: "Návrh tlačového zákona je dobrý taký, aký je." Sú to slová a odkaz slovenského premiéra pre oponentov vládneho návrhu zákona doma i v zahraničí. Veď o tom, aké sú jeho predstavy o médiách, o úlohe médií, sa vyjadril už po prvých sto dňoch vlády tu v pléne Národnej rady, keď sa na opozíciu obrátil slovami: "Mali ste v rukách moc, peniaze a médiá, a predsa ste voľby nevyhrali." Áno, z tohto kontextu sa odvíjali všetky kroky v mediálnej politike vlády. O rok neskôr v médiách sa vyslovil pán premiér nasledovne: "Médiá sa stali politickou opozíciou tejto vlády a občania nemajú objektívne informácie o našich krokoch. My si totiž platíme verejnoprávne médiá, aby informovali objektívne." Len potichu poznamenávam, dúfame, že v tomto vyjadrení pána premiéra nie je tzv. pluralis majestaticus, teda plurál majestátnosti, lebo v tom prípade táto veta znie: "Vláda si totiž platí verejnoprávne médiá, aby informovali o nej pozitívne." V našom ponímaní tieto vyjadrenia sú popretím slobody médií. Vláda tvrdí, že z jej strany ide o nezištnú ochranu záujmu občanov pred neobjektívnosťou tlače, lebo médiá klamú, píšu lži a polopravdy a čo si niektoré médiá dovoľujú vo vzťahu k vláde, je absolútne neakceptovateľné. Sú to citáty opäť slov pána premiéra.

Nie je pravdivá, i keď musím osobne uznať, že je veľmi úspešná, argumentácia vlády nadradenosti práva nad informácie, slobodu médií, lebo práve sloboda médií je jedným zo základných predpokladov fungovania liberálnej demokracie. Nástrojom nápravy tohto "neakceptovateľného stavu" mal byť nový tlačový zákon a v ňom inštitút práva na odpoveď. Dámy a páni, každý z nás vie, že inštitút práva na odpoveď je reálnym naplnením čl. 19 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach, ktorý má garantovať slobodu prejavu každému. Inštitút práva na odpoveď je dôležitý, veď vyvažuje právo a zodpovednosť a vytvára priestor na zjednanie nápravy, ak boli dotknuté legitímne záujmy fyzickej a právnickej osoby uverejnenou správou, ktorá obsahovala nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenia, ktoré sa súčasne dotkli cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby. Vo vládnom návrhu sa však tento inštitút dostal do úplne inej polohy, do polohy, v ktorej aktuálna politická moc vyvlastní médiá. Vyvlastní ich tým, že dostanú právo na odpoveď aj štátne a verejné orgány, tým, že zavedú duplicitu v kombinácii právom na opravu, tým, že neobmedzí rozsah odpovede na namietané skutkové tvrdenia vtedy, ak je namietaná len ich časť, tým, že noviny by mali povinne zverejňovať reakcie aj na pravdivé články, tým, že zasahujú do redakčnej práce, veď vydavatelia budú zodpovední aj za to, čo nie je v ich moci ovplyvniť, a to pod hrozbou dvojitej finančnej sankcie, čo môže "neposlušné a vláde nepriklonené médiá ekonomicky ohroziť a reaktorov umlčať", tým, že obmedzia právo občana na pluralitu informácií zákazom komentovať odpoveď spolu s uverejnením a kedykoľvek v budúcnosti, tým, že vydavatelia sú povinní uverejniť odpovede tak, ako boli žiadateľom napísané, bez ohľadu na úroveň a jazykovú kultúru textu. A mohli by sme v tom výpočte pokračovať.

"Tento vládny návrh zákona je v rozpore s rezolúciou Rady Európy, ktorá zakazuje štátu a iným verejným orgánom, aby si uplatňovali právo odpovede kvôli tomu, že to môže priniesť jasnú možnosť zneužitia, ako aj kvôli tomu, že platiteľmi daní podporované verejné orgány nemajú osobnostné práva, keďže ich dobrá povesť a meno patria verejnosti." Je to citát zo stanoviska OBSE k tlačovému zákonu z februára 2008. A tento vládny návrh zákona je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, na čo poukázal vo viacerých bodoch v stanovisku č. 73/2008 Úsek legislatívy a aproximácie práva Kancelárie Národnej rady Slovenskej republiky. A v konečnom dôsledku tento návrh zákona skomplikuje uplatnenie práva na odpoveď práve bežnému občanovi tým, že kráti lehotu na podanie žiadosti o uverejnenie odpovede.

Vážený pán minister, napriek všetkej úcte k vám nie som o tom presvedčená, že vaše tvrdenia ohľadom tohto zákona, že tento zákon posilňuje demokraciu, pluralitu názorov, že posilňuje aj právo občanov a právo na odpoveď, že nie je robené pre politikov, ale pre občanov, sú pravdivé. Dámy a páni, známy nemecký publicista, taktiež bývalý splnomocnenec OBSE pre slobodu a médiá, povedal: "Demokracia umiera, keď sa stane oponent nepriateľom alebo keď oponent neexistuje, alebo ak sa iný názor prezentuje ako zrada. Ak oponent poukáže na nedostatky a varuje pred slabinami, nie je nepriateľ. A ten, kto vidí biele miesta, no mlčí a vzdáva sa aj svojho presvedčenia, nie je priateľ ani vlády, ani občana." A je veľmi dobré, že aj z radov vlády odznel názor, názor ministra zahraničných vecí Jána Kubiša, taktiež niekdajšieho šéfa OBSE, ktorý sa vyjadril: "Slovensko by malo akceptovať pripomienky medzinárodných organizácií a zmeniť návrh tlačového zákona. Poslanci, ktorí môžu zákon zmeniť v druhom čítaní na marcovej schôdzi, by mali a mohli prihliadať na argumenty OBSE a Rady Európy."

Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte mi, aby som v mene troch poslaneckých klubov, klubov SDKÚ, KDH, SMK - MKP, predložila spoločný pozmeňujúci návrh, ktorý je zapracovaním odporúčaní OBSE k trom aspektom návrhu zákona, po prvé, k ochrane zdroja a obsahu informácií, teda k § 4, k obmedzeniu obsahu tlače, k § 6, k právu na odpoveď, k § 8.

V krátkosti ešte by som povedala, že v pozmeňujúcom návrhu nám ide najmä o to, aby ochrana zdroja a obsahu informácií sa zmenila na právo namiesto povinnosti, aby obmedzenie obsahu sa vypustilo. Právo na opravu a právo na odpoveď sa zlúčili do jedného a zjednoteného inštitútu, aby sa presnejšie definovalo alebo precizovalo právo na odpoveď, ktoré sa týka žiadateľov i vydavateľov, aby sa obmedzil rozsah odpovede, ak je namietaná len časť skutkového tvrdenia, aby sa zjednotili podmienky uverejnenia, výnimky a uplatnenie práva na súde tak opravy, odpovede, ako aj dodatočného oznámenia, čím sa zákon stane prehľadnejším, lehota na podanie žiadosti a opravu a odpoveď aby sa zvýšila na doteraz platných 60 dní a povinnosť žiadateľa aby sa zvýšila a zjednotila na 8 dní a aby sa doriešila alebo riešila komplexne situácia, keď periodická tlač zanikne.

A teraz by som prečítala pozmeňujúci návrh, ktorý ste dostali do svojich lavíc. A mali ste dostať ešte ďalší pozmeňujúci návrh alebo teda ďalšiu jeho verziu, ktorú presne prednesiem. Totiž aj v tomto pozmeňujúcom návrhu tak ako v spoločnej správe pri prepisovaní nastali drobné chybičky, ktoré sme opravili.

Pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (parlamentná tlač 526).

K čl. I.

V bode 1 § 4 vrátane nadpisu "Ochrana zdroja a obsahu informácií" odseky 1 až 4 znejú:

Odsek 1: "Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na získavaní alebo spracovávaní informácií za účelom ich zverejnenia alebo zverejnených v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, má právo odoprieť súdu alebo inému orgánu verejnej moci poskytnutie informácie o zdroji, ako aj o pôvode alebo obsahu týchto informácií."

Odsek 2: "Fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na získavaní alebo spracovávaní informácií za účelom ich zverejnenia alebo zverejnených v periodickej tlači, v agentúrnom spravodajstve, má právo odoprieť súdu alebo inému orgánu verejnej moci predloženie alebo vydanie veci, z ktorej by mohol byť zistený zdroj, pôvod či obsah týchto informácií."

Odsek 3: "Právom podľa odsekov 1 a 2 nie sú dotknuté povinnosti ustanovené osobitným predpisom nenadržovať páchateľovi trestného činu a prekaziť alebo oznámiť trestný čin."

Odsek 4: "Ustanovenia odsekov 1 a 2 sa nevzťahujú na oznamovaciu povinnosť vydavateľa periodickej tlače v súvislosti s inzerciou podľa osobitného predpisu."

Odôvodnenie.

Vo svojom stanovisku k vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve OBSE pripomína, že v medzinárodnom práve je dlhodobo zavedené právo médií zachovávať mlčanlivosť o svojich zdrojoch informácií, avšak vo väčšine európskych krajín je ochrana zdroja pridelená ako právo alebo privilégium, nie ako povinnosť. Výnimku tvorí v tomto ohľade len Švédsko, preto odporúča, aby Slovensko nasledovalo postup väčšiny európskych krajín, a súčasne toto právo neobmedziť iba na vydavateľov a ich zamestnancov vzhľadom na veľký počet novinárov na Slovensku v slobodnom povolaní.

Akceptovaním tohto odporúčania pre fyzické a právnické osoby plnenie povinnosti ustanovujú osobitné právne predpisy, najmä Trestný poriadok a Trestný zákon.

V bode 2 § 6 odsek 1 sa vypúšťa. Doterajšie odseky 2 až 5 sa označujú ako odseky 1 až 4.

Odôvodnenie.

Zákony regulujúce činnosť a pôsobenie tlačových médií by nemali obsahovať obmedzenia obsahu. Režim zákazu uverejnenia určitého druhu informácií by mal byť definovaný v zákone všeobecnej aplikácie, ako sú trestné a občianske zákony. Napr. § 423, § 424 Trestného zákona zakazujú podnecovanie nenávisti.

Uvedenie týchto všeobecných zákazov v špecifickom zákone je zbytočnou dvojkoľajnosťou, ktorá pri vecne rozdielnej definícii pojmov zneprehľadňuje právny poriadok Slovenskej republiky.

Nejasné a nepresné pojmy a podmienky môžu zapríčiniť interpretačné problémy, t. j. svojvoľný a subjektívny výklad zákona, príp. aj jeho zneužitie.

V bode 3 § 6 ods. 3 písm. h) slová "podľa § 11" sa vypúšťajú a nahrádzajú sa slovami "podľa § 12".

Je to len legislatívnotechnická úprava, ktorá súvisí s bodom 7 tohto pozmeňujúceho návrhu, nakoľko príde k prečíslovaniu § 11.

V bode 4 § 6 ods. 4 slová "podľa § 11 ods. 4 písm. j)" sa vypúšťajú a nahrádzajú sa slovami "podľa § 12 ods. 4 písm. j)".

Je to taká istá legislatívnotechnická úprava ako v bode 3.

V bode 5 sa v § 7 až § 10 vypúšťajú ustanovenia a nahrádzajú sa novými ustanoveniami § 7 až § 10, ktoré znejú:

V § 7 "Právo na opravu a odpoveď" odseky 1 až 4 znejú:

Odsek 1: "Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, názvu alebo dobrej povesti právnickej osoby, na základe čoho možno fyzickú osobu alebo právnickú osobu presne určiť, má fyzická osoba alebo právnická osoba právo žiadať bezodplatné uverejnenie opravy alebo odpovede. Vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu alebo odpoveď uverejniť."

Odsek 2: "Odpoveď musí uviesť, v čom sa skutkové tvrdenie dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby, a písomný návrh znenia odpovede. Odpoveď musí byť rozsahom primeraná namietanému skutkovému tvrdeniu a ak je namietaná len jeho časť, tak nesmie obsahovať hodnotiace úsudky žiadateľa o uverejnenie odpovede a musí byť podpísaná."

Odsek 3: "Osoba, na žiadosť ktorej bola vydavateľom uverejnená oprava alebo odpoveď, podľa tohto zákona nemôže požadovať uverejnenie ďalšej opravy alebo odpovede na túto uverejnenú opravu alebo odpoveď."

Odsek 4: "Právo na opravu, odpoveď patrí po smrti fyzickej osoby blízkym osobám."

V § 8 "Právo na dodatočné oznámenie" odseky 1 a 2 znejú:

Odsek 1: "Ak periodická tlač alebo agentúrne spravodajstvo obsahuje skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe, na základe ktorého možno osobu presne určiť, a toto konanie bolo ukončené právoplatným rozhodnutím, má táto osoba právo žiadať uverejnenie dodatočného oznámenia o konečnom výsledku tohto konania. Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra je povinná dodatočné oznámenie uverejniť bezodplatne."

Odsek 2: "Právo na dodatočné oznámenie patrí po smrti fyzickej osoby blízkym osobám."

V § 9 "Podávanie a podmienky uverejnenia opravy, odpovede a dodatočného oznámenia" odseky 1 až 7 znejú:

Odsek 1: "Žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia musí mať písomnú formu a musí byť žiadateľom podpísaná."

Odsek 2: "Žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia musí obsahovať názov a deň vydania periodickej tlače alebo deň zverejnenia agentúrneho spravodajstva, ktoré obsahovalo nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby, alebo skutkové tvrdenie o konaní pred orgánom verejnej moci vedenom proti osobe. Súčasťou žiadosti musí byť a) písomný návrh znenia opravy a konštatovanie a popis nepravdivého, neúplného, nepresného alebo skresľujúceho skutkového tvrdenia alebo b) písomný návrh znenia odpovede, alebo c) písomný návrh znenia dodatočného oznámenia."

Odsek 3: "Žiadosť o uverejnenie opravy alebo odpovede sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre najneskôr do 60 dní odo dňa vydania alebo zverejnenia napadnutého spravodajstva, inak právo na opravu alebo odpoveď zaniká."

Odsek 4: "Žiadosť o uverejnenie dodatočného oznámenia sa musí doručiť vydavateľovi periodickej tlače alebo tlačovej agentúre do 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončilo, inak právo na dodatočné oznámenie zaniká."

Odsek 5: "Vydavateľ periodickej tlače je povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia alebo v najbližšom vydaní periodickej tlače pripravovanom po doručení žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia. Tlačová agentúra je povinná opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť do ôsmich dní odo dňa doručenia žiadosti o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia."

Odsek 6: "Vydavateľ periodickej tlače, tlačová agentúra je povinná opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie uverejniť a) v rovnakej periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve, a to takým spôsobom, aby oprava, odpoveď alebo dodatočné oznámenie boli umiestnené na rovnocennom mieste a rovnakým písmom, ako bolo uverejnené namietané skutkové tvrdenie, b) výslovným označením "oprava", "odpoveď" alebo "dodatočné oznámenie" s uverejnením mena, priezviska alebo názvu žiadateľa o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, c) v znení, v akom bolo napísané alebo vopred dohodnuté žiadateľom o uverejnenie opravy a odpovede, d) na vlastné náklady."

Odsek 7: "Ak zanikne periodická tlač, je jej vydavateľ povinný opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie uverejniť v inej ním vydávanej periodickej tlači s rovnakou územnou pôsobnosťou a periodicitou. Ak tento vydavateľ už nevydáva žiadnu periodickú tlač, je povinný za podmienok stanovených týmto zákonom na svoje náklady strpieť uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia v inej periodickej tlači, na ktorej sa dohodne so žiadateľom o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia."

Paragraf 10 "Výnimky z povinnosti uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie" znie: "Vydavateľ periodickej tlače a tlačová agentúra nie je povinná uverejniť opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie, ak a) žiadosť bola podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v § 9 ods. 3 a 4, b) žiadosť nespĺňa náležitosti podľa § 9 ods. 2, c) oprava alebo odpoveď smeruje proti skutkovému tvrdeniu uverejnenému na základe preukázateľného predchádzajúceho súhlasu žiadateľa o uverejnenie opravy alebo odpovede, d) predtým, ako mu bola doručená žiadosť o uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, uverejnila opravu z vlastného podnetu alebo uverejnila opravu, odpoveď a dodatočné oznámenie na žiadosť niektorej z osôb uvedených v § 7 ods. 4 alebo v § 8 ods. 2 a dodržala pritom podmienky ustanovené týmto zákonom pre uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia, e) uverejnenie odpovede by predstavovalo porušenie dobrých mravov alebo by jeho uverejnením došlo k spáchaniu trestného činu alebo iného deliktu, f) napádané skutkové tvrdenie je citáciou tvrdenia tretej osoby určenej pre verejnosť alebo jeho pravdivou interpretáciou a ako také bolo označené alebo prezentované."

V bode 6 za § 10 sa vkladá nový § 11, kde vrátane nadpisu "Uplatnenie práva na uverejnenie opravy, odpovede a dodatočného oznámenia" odseky 1 a 2 znejú:

Odsek 1: "Ak vydavateľ periodickej tlače alebo tlačová agentúra neuverejnenia opravu, odpoveď alebo dodatočné oznámenie vôbec alebo ak nedodržia niektorú z podmienok na ich uverejnenie, rozhodne na návrh osoby, ktorá o ich uverejnenie vydavateľa periodickej tlače alebo tlačovú agentúru požiadala, súd."

Odsek 2: "Návrh podľa odseku 1 sa musí podať na súd do 30 dní po uplynutí lehoty na uverejnenie opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia, inak právo domáhať na súde uverejnenia opravy, odpovede alebo dodatočného oznámenia zaniká."

Odôvodnenie.

Vo vládnom návrhu zákona ustanovenie § 7 o práve na opravu a ustanovenie § 8 o práve na odpoveď sa prelínajú, pričom ich uplatnenia sú rozdielne, čo môže mať za následok sťaženie uplatnenia práva dotknutej osoby a zneprehľadnenie právneho poriadku Slovenskej republiky. V tlačovom zákone platnom v Českej republike, ale i v dokumentoch Európskeho spoločenstva a Európskej únie sa používa spravidla inštitút práva na odpoveď, ktorý zodpovedá v podstate obsahu práva na opravu a práva na odpoveď. Podporne tu možno uviesť rezolúciu č. 2 Sloboda novinárov a ľudské práva prijatú na 4. európskej konferencii ministrov Rady Európy 7. až 8. 12. 1994 v Prahe. Preto je potrebné s prihliadnutím na zaužívané mediálne tradície, aby sa to zjednodušilo a zjednotili sa podmienky a sprehľadnilo sa uplatnenie práva, čo v pozmeňujúcom návrhu predkladáme.

Vládny návrh zákona obsahuje nejednotné termíny v § 7 ods. 4 v rámci práva na opravu a v § 8 ods. 4 v rámci práva na odpoveď, nakoľko v tejto veci neexistuje štandard jeho podoby a v odporúčaní Európskeho parlamentu a Rady Európy z 30. apríla 2004 sa táto úprava dáva do právomoci členských štátov, je potrebné predovšetkým vychádzať z našich pomerov a doposiaľ zaužívaných zvyklostí, najmä preto, že demokratické princípy nemajú takú silnú tradíciu, aby sme vedeli prevziať francúzsku tradíciu. Lehota ôsmich dní na uverejnenie opravy je zakotvená v súčasne platnom tlačovom zákone. A rovnaká lehota zjednoteného inštitútu opravy a odpovede je zaužívaná aj v okolitých krajinách, t. j. v českom i nemeckom práve. Dôležitá je presná špecifikácia rozsahu odpovede, ktorá musí byť primeraná k napadnutému skutkovému tvrdeniu, a nie celému novinárskemu textu, v ktorom sa napadnuté skutkové tvrdenie vyskytlo. Vládny návrh zákona dáva žiadateľovi o opravu neprimerane veľký priestor tým, že v § 8 ods. 3 vládneho návrhu zákona je uvedené, "odpoveď musí byť rozsahom primeraná textu, ktorého obsahom je skutkové tvrdenie", čo umožňuje zneužitie pre iné ciele, než je zlepšenie informovanosti verejnosti v zmysle deklarovaného práva na odpoveď.

Je potrebné, aby sa z navrhovanej úpravy odstránili ustanovenia, ktoré sú v rozpore s ústavou. Na tento závažný problém poukázala nielen opozícia, ale, ako som už hovorila, aj parlamentní právnici. A rozporom a protiústavnosťou je obmedzenie podľa § 8 ods. 5, ktoré vydavateľovi zakazuje k uverejnenej odpovedi uverejniť súvisiaci text obsahujúci hodnotiaci úsudok, a to ani na inom mieste vydania periodickej tlače alebo agentúrneho spravodajstva, čo je porušením čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky.

V § 7 ods. 1 je definované, kedy vzniká právo na opravu a odpoveď. V pozmeňujúcom návrhu precizujeme túto definíciu tak, že ak ide o nepravdivé, neúplné, nepresné alebo pravdu skresľujúce skutkové tvrdenie, ktoré sa dotýka cti, vzniká právo na opravu a odpoveď. Toto spresnenie považujeme za dôležité a pre prax významné z dôvodu, aby médiá neodmietli žiadosť o opravu a odpoveď tým, že nimi uverejnené tvrdenia nie sú vyslovene nepravdivé, len napr. vytrhnuté z kontextu, t. j. neúplné. Čiže treba vyjasniť podmienky tak, aby ani šéfredaktor nemohol odmietnuť len reakciu na vyslovenie pravdivého tvrdenia.

V § 9 ods. 3 je lehota na podanie žiadosti o opravu alebo odpoveď upravená na doterajších pôvodných 60 dní od zverejnenia inkriminovanej správy. Vláda síce odôvodňuje znenie tlačového zákona tým, že chce dať občanom právo na odpoveď, v praxi im ho však sťažila. V odborných diskusiách sa doteraz zvažovala skôr možnosť, či tých 60 dní nie je málo, lebo bežný občan, ktorý nemá politické a stranícke štáby a nesleduje celé spektrum tlače, často prehliadne takúto informáciu. Skrátenie tejto lehoty vo svetle odborných diskusií na 30 dní považujeme preto za absurdné, neodôvodnené a protichodné deklarovaným zámerom vlády.

Vo vládnom návrhu zákona k dodatočnému oznámeniu je potrebné priložiť právoplatné rozhodnutie, ktorým bolo ukončené konanie pred orgánom verejnej moci vedené proti osobe. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov spracúvanie osobných údajov o porušení ustanovení predpisov trestného práva, priestupkového práva alebo občianskeho práva, ako aj o výkone právoplatných rozsudkov alebo rozhodnutí môže vykonávať len ten, komu to umožňuje osobitný zákon, t. j. polícia, prokuratúra a obvodné úrady, ktoré prejednávajú priestupky. Podmieňovať žiadosť o dodatočné oznámenie doložením tohto právoplatného rozhodnutia, ktoré je osobitnou kategóriou osobných údajov, je neprípustné, a preto v pozmeňujúcom návrhu je táto podmienka vypustená.

V bode 7 doterajší § 11 sa označuje ako § 12.

Je to legislatívnotechnická úprava.

V bode 8 doterajší § 12 sa označuje ako § 13 a v novo označenom § 13 sa vypúšťa ods. 1 písm. a) a súčasne sa ruší označenie písmena b).

Odôvodnenie.

Vo vládnom návrhu zákona § 12 ods. 1 písm. a) oprávňuje exekutívu (ministerstvo/ministra kultúry) na uloženie pokuty za porušenie obsahového obmedzenia uvedeného v § 6 ods. 1 návrhu zákona, čím sa dostáva do nesúladu s dlhodobo fungujúcimi medzinárodnými štandardmi, na základe ktorých médiá by mali regulovať iba nezávislé orgány, súdy.

Nakoľko na základe odporúčaní OBSE tento pozmeňujúci návrh v bode 2 ruší obsahové obmedzenie médií v § 6 vypustením odseku 1, s ňou súvisiaca právomoc exekutívy sa stáva bezpredmetnou a vo vzťahu k týmto zmenám je potrebné uskutočniť aj legislatívnotechnickú úpravu novo označeného § 13, t. j. pôvodného § 12 vo vládnom návrhu zákona.

V bode 9 doterajší § 13 a doterajší § 14 sa označujú ako § 14 a § 15.

Je to legislatívnotechnická úprava.

To boli v plnom znení naše pozmeňujúce návrhy a ja by som prosila pána spravodajcu, že keď pristúpime k hlasovaniu, aby sme zo spoločnej správy vyňali na osobitné hlasovanie body 1, 2, 8, 9 a 10. Ďalej by som ho poprosila, aby sme hlasovali o bodoch prečítaného pozmeňujúceho návrhu nasledovne: spoločne o bodoch 2 a 8, osobitne o bodoch 1, 5, 6 a spoločne o bodoch 3, 4 a 7.

Dámy a páni, toľko som chcela povedať v mene všetkých nás. Naozaj nám išlo len o zapracovanie odporúčaní OBSE, ktoré určite poznáte aj vy a ktoré som aj citovala v tom pozmeňujúcom návrhu, ktorý máte v laviciach.

Takže končila by som moje úvodné slová alebo vystúpenie, ale chcela by som sa vrátiť k tomu úvodu, v ktorom som oznámila, že presne pred 160 rokmi v Bratislave sa prijímal prvý tlačový zákon, ktorý platil v tejto časti Európy. A keď sa ten zákon prijímal, tak rečník, ktorý ho predkladal, sa obrátil na poslancov slovami: "Páni poslanci, máme na výber - alebo sloboda tlače, alebo potlačenie slobody." Vtedy pred 160 rokmi hlasovali za to prvé. Ako budete hlasovať vy teraz? Ďakujem, že ste si ma vypočuli. (Potlesk.)