M. Vášáryová, poslankyňa: Ďakujem, pán predsedajúci. Ja by som sa chcela znovu vrátiť z takejto jalovej debaty späť k tlačovému zákonu, lebo možnože sa mnohí budú čudovať, ale my hovoríme o tlačovom zákone a jeho podobe pre občanov Slovenskej republiky, pretože ju budú musieť dodržiavať.
Veľmi vítam najmä prvý pozmeňujúci návrh pána poslanca Galbavého, ktorý spresňuje pojmy, ktoré zákon používa. Ja to považujem za mimoriadne dôležité, pretože aj začiatok tejto diskusie v parlamente ukazuje, že niektorí si pojmy vysvetľujú po svojom. A, samozrejme, pokiaľ ich nemáme definované, môžu ich takto používať. Jasné vymedzenie pojmov v tomto zákone je základom pre to, aby zákon, ktorý prijme táto poslanecká snemovňa, nebol gumový už hneď od začiatku. A každý by si ho inak mohol vysvetľovať podľa toho, ako chce. Preto spresnenie, čo znamená hodnotiaci úsudok a pod., je podľa mňa veľmi, veľmi významné. A ja veľmi apelujem na to, aby sme aspoň tento pozmeňujúci návrh pána Galbavého s plnou vážnosťou prijali.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Ďalej s faktickou poznámkou pán poslanec Ján Senko, nech sa páči.
J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, uvedený zákon neútočí na médiá. To je chyba a vážna chyba, pán poslanec, ako si chcel tak tento zákon prezentovať. Jeho základným cieľom je ochrana osobnostných práv. To, čo je lož, čo je klamstvo, nebude hodnotiť vláda, nebude posudzovať vláda, ale konkrétny človek, konkrétna osoba, ktorej sa skutkové tvrdenie v obsahu periodika alebo v agentúrnom spravodajstve osobnostne dotklo tým, že to dané faktické tvrdenie o ňom, nie názor, nie hodnotenie, nie hodnotiaci úsudok sa dotýka jeho cti, dôstojnosti, súkromia či u právnických osôb ohľadne názvu alebo dobrej povesti. Táto osoba bude posudzovať pravdivosť informácie, to, či má obsah pravdivý. Takže vystúpenie v tomto prípade alebo v tejto stati bolo zavádzajúce, nevenovalo sa podstatnou mierou tomuto paragrafovému zneniu. A vyvrátiť faktické tvrdenie môžeme len faktmi dokázateľnými, ktoré sa dajú overiť. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Teraz vystúpi pán poslanec Jozef Halecký s faktickou poznámkou. Nech sa páči.
J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Ja by som sa chcel pozastaviť pri vyjadrení pána poslanca k otázke zahraničia v tomto zákone. Chcel by som povedať, že skutočne je potrebné, aby tento zákon spĺňal štandard, ktorý je nasadený v Európskej únii. Je to určitou charakteristikou určitej kultúrnej nadstavby, ale aj novinárskej úrovne v Európe. Ale na druhej strane by som vplyv zahraničia nepreceňoval, pretože zahraniční predstavitelia skoro vždy a skoro v každej krajine sa vyjadrovali kriticky alebo polemicky ku každému tlačovému zákonu, skoro vo všetkých krajinách, ktoré už tento zákon prijímali alebo novelizovali. Takže ich pripomienky je potrebné zobrať do úvahy.
A myslím si, že je právom tejto vlády urobiť zákon taký, aký ho považuje za vhodný, s tými pripomienkami, o ktorých som hovoril. Prijíma sa tu zákon, ako sme hovorili, nie pre novinárov, ale pre občanov. A prijíma sa tento zákon nie pre koalíciu, ale aj pre opozíciu, pretože po určitom čase dôjde k výmene garde a prijatý zákon bude zodpovedať zrejme potrebám koalície aj opozície.
Ja tento zákon považujem snáď ešte za zákon nižšej úrovne, pretože bude umožňovať právo na odpoveď. A myslím si, že vo vyspelejších kultúrach a vo vyspelejšej fáze rozvoja spoločnosti bude pripúšťané trošku aj hodnotiace stanovisko, nie zaiste nejaké výrazné. Myslím, že bude to aj dvojsečná zbraň pre tých, čo sa budú chcieť v odpovedi vyjadriť, pretože bude závisieť od ich odpovede, od ich úrovne a bude tiež určitou známkou, ako pristupujú ku kritike. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Ďalej s faktickou poznámkou posledný prihlásený na vystúpenie pána Galbavého je pán poslanec Rafael Rafaj. Nech sa páči.
R. Rafaj, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja som si opäť pozorne, ale so znepokojením vypočul to opakujúce sa klišé o hrozbe grafomanov na stránkach našej tlače. Aj ja osobne sa chcem vyhnúť takémuto prípadnému negatívnemu javu, ale zároveň právu verejnosti. Tak zhodou okolností včera som ešte večer natrafil na diplomovú prácu z Česka, kde študentka asi na 80 stranách písala svoju prácu k tam nedávno prijatému tlačovému zákonu. A presne v jednej časti sumarizuje výčitky tamojších odporcov zákona, ktorý sa tomu nášmu, povedzme si, dosť podobá. A presne táto istá argumentácia tam bola použitá, že v českej tlači bude hroziť invázia grafomanov. No a keďže už môžeme hodnotiť skúsenosť v Česku s istým konkrétnym odstupom a, môžeme povedať, aj kvalitou aplikačnej praxe, tak môžeme povedať, že nič sa tam neudialo. Už je to skonštatované aj v tejto práci. Nič také sa tam neudialo. A pokiaľ by sme aplikovali právo na odpoveď ako právo spotrebiteľa, no nechcem si domyslieť, čo by sa stalo, keď by obchodníci začali tvrdiť, že spotrebitelia nemajú svoje práva, pretože by im začali nosiť použité topánky, použité šatstvo a, nedajbože, aj použité potraviny. Ale hold zákazník náš pán, právo spotrebiteľa platí aj v tejto oblasti.
M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na vystúpenia kolegov s faktickými poznámkami chce teraz pán Tomáš Galbavý. Nech sa páči, pán Galbavý.
T. Galbavý, poslanec: Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. V mojom vystúpení som sa snažil mojim kolegom ponúknuť dôveryhodné argumenty. Predniesol som veľké množstvo pozmeňujúcich návrhov. Mrzí ma, že faktické poznámky niektorých poslancov neboli vecné, nesmerovali k obsahu, neponúkali žiadnu alternatívu, skôr boli politické a mali nádych invektív.
Pánovi poslancovi Jarjabkovi odpoviem na otázku, koho vlastne zastupujem. No zastupujem verejnosť, som poslanec, reprezentujem poslanecký klub SDKÚ - DS a zastupujem verejnosť. Bojujeme za slobodu tlače, pretože si plne na rozdiel od vás uvedomujeme, že slobodná tlač je zárukou kontroly, je zárukou plurality, názorov, je to základný pilier demokracie, to snáď nechceš spochybniť.
Pána Nemečka, predsedu vydavateľov, si spomínal, že sám povedal o tomto zákone, že je na 90 % dobrý. No to nie je pravda. Potom o čom boli, pán kolega, tie vybielené stránky novín? To sa dá interpretovať ako 95-percentná spokojnosť.
Pán poslanec Rafaj, hrozba grafomanov. Viete čo je predovšetkým hrozba? Je to hrozba frustrovaných neukojených politikov. V prvom rade my, politici, by sme si mali uvedomiť, že každý zákon, každú právnu normu a zvlášť tak citlivú, ako je tlačový zákon, keď vplývame, musíme ju vnímať v kontexte politickej kultúry. Uviedli ste príklad Čechy. No vláda tam a nikde v Európe nebojuje s médiami, tak ako bojuje s nimi vláda Roberta Fica. V tom je ten zásadný problém. Vnímajme tlačový zákon v kontexte politickej kultúry. Preto tie obavy, preto... (Vystúpenie prerušené časomierou.)
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
Teraz sa prihlásil do rozpravy pán minister Maďarič.
Pán minister, skôr ako vám dám slovo, prihlásil sa v súlade s § 28 rokovacieho poriadku, len chcem konštatovať, že ešte za kluby vystúpia pán poslanec Číž, za poslanecký klub strany Smer - sociálna demokracia, ďalej pán poslanec Rafaj, za poslanecký klub Slovenskej národnej strany. A potom sú ešte písomne prihlásení pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Vášáryová, pani poslankyňa Vaľová, pán poslanec Senko. Po skončení ich vystúpení potom bude možné prihlásiť sa do rozpravy ústne. Uvádzam to kvôli tomu, aby sa aj tí, ktorí neboli prihlásení za kluby, ale sa prihlásili písomne, objavili na informačnej tabuli.
Pán minister, nech sa páči, máte slovo v rozprave.
M. Maďarič, minister kultúry SR: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. No nemusím súhlasiť so všetkým, čo povedal pán poslanec Galbavý, ale predsa len by som v reakcii na jeho príspevok nereagoval slovami, že je to jalová debata, to určite nie je. Preto sa pokúsim zareagovať vecne, a to najmä na jeho pozmeňujúce návrhy, alebo niektoré veci poopraviť, o ktorých si myslím, že nie sú tak, ako ich uviedol.
V prvom rade určite nie je pravdou, že prvé správy o tom, že tlačový zákon sa pripravuje, sú z apríla, pretože v programovom vyhlásení vlády je jednoznačný záväzok prijať nový tlačový zákon. Ale isteže nemôžem očakávať od opozičného poslanca, aby nejako hlboko študoval programové vyhlásenie vlády. Takže len teraz ho na to upozorňujem. A nakoniec, nadviazali sme aj na vaše odhodlanie prijať tlačový zákon. Je paradoxné, že niekto tu v tejto diskusii charakterizoval rozhodnutie môjho predchodcu, ktorý pripravoval návrh tlačového zákona, ako múdre, že to, čo pripravoval, nakoniec nepredložil.
Navrhli ste, aby v zákone boli definované pojmy "hodnotiaci úsudok" a "skutkové tvrdenie". Tak si vás dovolím odkázať na osobitnú časť zákona, kde je to aj definované a kde sú jasné odkazy, týka sa to § 7. Nebudem to čítať, začnem len úvodnou vetou: "Navrhovaná úprava rešpektuje terminológiu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá rozlišuje medzi skutkovými tvrdeniami, teda faktmi..." a tak ďalej a tak ďalej. Jednoducho zákon ponúka pomerne presný návod, ako rozoznávať skutkové tvrdenia a hodnotiace úsudky. A odvoláva sa na to podstatné a na to rozhodujúce, ako sa k týmto veciam stavala taká autorita, ako je Európsky súd pre ľudské práva.
Ďalej ste hovorili o tom, aby jasne boli v zákone vylúčené z práva na odpoveď orgány verejnej moci, verejní činitelia. Myslím si, že je to vec názoru vzhľadom na to, že sú štáty, kde všetky verejné orgány majú právo na odpoveď. A dokonca, ako som to už spomínal, existuje aj rezolúcia Európskeho parlamentu, ktorá priamo hovorí o tom, že musia verejné orgány reagovať formou odpovede predtým, ako by podávali žaloby na médiá. My sme v návrhu urobili našu verziu, kedy toto právo upierame jasne vláde a parlamentu, ale ponechávame právo tým ostatným orgánom práve aj v úmysle predchádzať súdnym konaniam, aby mohli v prípade, že skutkové tvrdenie sa dotýka ich osobnostných práv, na to reagovať.
Ďalej ste tuná podľa mňa nie celkom korektne hovorili o tom, že vydavateľ nesie zodpovednosť za akýkoľvek obsah, snáď len ste hovorili, s výnimkou toho oznámenia v naliehavom záujme. Ale ak si zoberiete ten § 5, tak vidíte, že sa tu jasne hovorí o tom, kedy vydavateľ za to nezodpovedá. Je to v prípade reklamy. A je to aj v prípade obsahu informácie, ktorý poskytol orgán verejnej moci a tak ďalej. Čiže nebolo celkom korektné, tak ako ste to postavili, aj keď váš pozmeňujúci návrh to, čo je v návrhu zákona teraz, rozširuje. Ale len teda preto to hovorím, aby verejnosť nebola zavedená vaším vystúpením.
Nakoniec aj navrhujete, aby vydavateľ na uverejnenú odpoveď mohol reagovať hodnotiacim úsudkom. Tiež si myslím, že je to vec názoru. Ale podstatné je to, že zákon pripúšťa, že môže vydavateľ v tom istom vydaní, kde zverejní odpoveď, reagovať skutkovým tvrdením. Na druhej strane si nemyslím, že je správne, aby mohol v tom istom vydaní reagovať aj hodnotiacim úsudkom. A dúfam vzhľadom na to, že sa tu už veľa citujú novinári, stanoviská novinárskych inštitúcií, že v tomto budeme mať podporu, keďže v etickom kódexe novinárov stojí, že odpoveď sa nemá dopĺňať replikou autora pôvodnej informácie, aby jedna strana nemala sústavný predstih.
Takže ja si myslím, že je správny ten návrh, ktorý na jednej strane nezakazuje uverejniť vydavateľovi reakciu, ktorej obsahom sú skutkové tvrdenia, ale predsa len na hodnotiace úsudky si musí počkať na nejaké ďalšie vydanie. Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
S faktickou poznámkou na vystúpenie pána ministra sa neprihlásil nikto.
A ďalej v rozprave vystúpi za poslanecký klub strany Smer - SD pán podpredseda Národnej rady Číž. Nech sa páči.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som v mene klubu strany Smer zaujal stanovisko v druhom čítaní k predloženému vládnemu návrhu zákona.
Odpustite mi teda túto poznámku, vždycky som si myslel, že po tom parlamente by sa mala prechádzať taká hrdá mladá slečna. Pravda by sa mala volať, mala by krátku róbu a vysoké opätky. No ale obávam sa, že tu nie je pravda ani dievčatko so zápalkami z Andersenovej rozprávky. Ale mám taký pocit, že je preoblečená za sedadlom. Hovorím to preto, lebo som počul vystúpenia troch reprezentantov opozičných klubov. A úplne možno, prirodzene, pokračovali v tom festivale neuveriteľného mätenia verejnosti a veľmi zvláštneho formulovania problémov, ktoré majú celkom vecnú podstatu a celkom zmysluplné kontexty. A vzhľadom na to, že sa transformujeme a v podstate nebol menený mediálny zákon veľmi dlho a už vôbec nie zásadným spôsobom a doteraz je to zákon, ktorý vznikol v období totalitného štátu alebo minimálne štátu totalitno-administratívneho, to znamená, takáto diskusia by mala byť úplne samozrejmá a mala by byť dôstojná a mala by byť predovšetkým vecná, naši vážení kolegovia z opozície sa rozhodli urobiť z tejto témy zásadné ideologické bojisko. Hlavnou úlohou je najprv prostredníctvom médií, ktorých postup je do istej miery prirodzený, vykrikovať o tom, že je ohrozená demokracia a čo ja viem čo všetko, navyprávať obrovské množstvo nezmyslov, kde naozaj následne potom veľmi ťažko hľadať zmysluplný rámec pre diskusiu, ktorá predsa len je časovo limitovaná v parlamente a ktorá by sa mala dotknúť zásadných otázok. Veľmi ma mrzí, ale je to vzhľadom na to, že predsa len považujem za potrebné, zvlášť keď hovorím za klub, aby sme trošku pohovorili aj o konštantách, o hodnotovom začlenení tohto problému do sústavy hodnôt, ktoré tu máme, pravdepodobne už podrobne posudzovať pozmeňujúce návrhy opozície, ktoré, obávam sa, v kontextoch, v ktorých sú zasadené, vyzerajú veľmi zvláštne a veľmi divne.
Predovšetkým, vážené kolegyne, kolegovia, adresujem to aj váženej kolegyni z SMK, aby teda tam náznak diskusie možno by bolo cítiť, ako by sme sa vyrovnali s niektorými základnými zmluvnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, dovoľte mi, aby som niektoré tu prečítal, lebo obávam sa, že znalosť medzinárodných dokumentov, ktoré sú, mimochodom, prakticky súčasťou právneho poriadku, je nesmierne dôležitá.
Dovoľte mi napr. spomenúť z rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy č. (74) 26 z 2. 7. 1974, že: "Je žiaduce zabezpečiť jednotlivcovi zodpovedajúce prostriedky, ktorými by sa mohol brániť v prípade, že budú o ňom publikované informácie obsahujúce nepresné skutočnosti, a ktorými by mohol získať možnosť nápravy pri publikovaní takýchto informácií, a to vrátane faktov a názorov znamenajúcich vpád do jeho súkromného života alebo napadnutie jeho dôstojnosti cti a reputácie." Je to z rezolúcie Výboru ministrov č. (74) 26. Vážení kolegovia, ktorí ste vystupovali za opozíciu, máte pocit, že vaše vystúpenia sú kompatibilné s týmto citátom?
Skúsim ale ďalej, samozrejme, citovať. Dňa 21. februára 1991 bol v Madride podpísaný v mene Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky Dohovor o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, č. 5 a č. 8, ktorý bol dojednaný v Ríme ešte v roku 1950. Ale tých protokolov je, samozrejme, medzi tým veľa. My sme to podpisovali v roku 1991. Skúsim citovať z čl. 10 tohto dohovoru, pravdepodobne o význame toho netreba aspoň trošku zainteresovaných a informovaných ľudí presviedčať, kde o slobode prejavu sa píše, že každý má právo na slobodu prejavu, toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice, tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam. Teraz dovoľte citovať z čl. 2: "Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti a zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabránenia úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci." Opäť, vážení kolegovia, je to nesmierne dôležitý dohovor. Je to kompatibilné s tým, čo sme tu počúvali od 9.00 hodiny, čo ste tu narozprávali?
Dovoľte mi ďalej citovať. Pozrel som si súbor zmlúv základných, ktoré zakladali Európsku úniu. A tam som k médiám našiel iba jednu zmluvu, ale tú základnú, a to Európsky dohovor o cezhraničnej televízii. Z diskusie, ktorú tu už máme, tak v prvom aj druhom čítaní vyznieva, že televízie sa vlastne ani nedokážeme dotknúť, tam diskutovať o nejakom práve na odpoveď a ochrane osobnosti u nás absolútne neprichádza do úvahy a znamenalo by to inak zrútenie televízie a podobne. Skúsme sa pozrieť do textu tohto dohovoru a dovoľte mi tak opäť zacitovať: Už v preambule tohto textu sa píše "potvrdzujúc význam vysielania pre rozvoj kultúry a slobodné vytváranie názorov v podmienkach umožňujúcich zachovať pluralitu a rovnosť možností medzi demokratickými skupinami a politickými stranami s cieľom napĺňať očakávania verejnosti v oblasti politiky, výchovy a kultúry", teraz, prosím, citujem z čl. 7, "zodpovednosť prevádzkovateľa zabezpečiť, aby spravodajské relácie objektívne uvádzali fakty a udalosti a podporovali slobodné utváranie názorov". Všetky tie úvahy vážených pánov kolegov, osobitne pána Lipšica, nemá to ani význam komentovať. Ja som to ani nechcel. On nepotrebuje tlačový zákon. No on možno ho nepotrebuje, ale Slovenská republika ho potrebuje, pretože je viazaná medzinárodnými dohovormi, sú súčasťou jej právneho poriadku, takže je nevyhnutné, aby na Slovensku fungovala právna úprava tlačového prostredia, aby tá právna úprava obsahovala základné hodnoty, ktoré sú garantované v medzinárodných dohovoroch, ku ktorým Slovensko dospelo. V normálnej spoločnosti by sme tento fakt zobrali a bavili by sme sa o intenzite výkladu týchto jednotlivých ustanovení. A to, vážení kolegovia z opozície, sa nám nepodarilo. Sú to nezmyselné ideologické útoky a tak ďalej. Nemá to ani význam ďalej komentovať.
Ale ešte skúsim zacitovať ďalej, a to z čl. 8, ktorý sa úplne náhodou, expressis verbis, volá Právo na odpoveď: "Každá vysielajúca zmluvná strana zabezpečí, aby každá fyzická osoba alebo právnická osoba mohla," citujem teraz úplne presne, "uplatniť právo na odpoveď alebo domáhať sa inej porovnateľnej právnej alebo administratívnej nápravy v súvislosti s reláciami vysielanými alebo prevzatými do vysielania subjektmi alebo pomocou technických prostriedkov podliehajúcich jej jurisdikcii v zmysle čl. 3," to znamená vysielanie nielen káblom, prirodzeným vysielačom, ale aj družicou, ktoré sa teda dá priamo vysielať, "zabezpečí tento vysielateľ najmä to, aby časové zaradenia a iné náležitosti výkonu práva na odpoveď umožnili účinný výkon tohto práva. Toto sa musí zaradiť aj z hľadiska časového zaradenia, ako aj formy." Budem veľmi zvedavý a budem veľmi rád, ako sa k tomu vyjadríte, keď idete toľko do pána ministra, aby zaujal stanovisko k rôznym veciam odznených v rozprave. Ja by som vás poprosil, či by ste sa nemohli vyjadriť k týmto medzinárodným dokumentom, bolo by veľmi zaujímavé vypočuť si vaše stanovisko.
Vážené kolegyne, kolegovia, pri interpretácii právneho prostredia v oblasti mediálneho zákona je k dispozícii, samozrejme, veľké množstvo literatúry. Aby som náhodou nezavádzal vážených kolegov nejakými odbornými názormi, ktoré boli vyprodukované v súčasnosti po tej nesmierne búrlivej a vzrušujúcej diskusii posledné tri mesiace, budem sa opierať o jeden odborný expertný článok, ktorý vyšiel v Justičnej revue. A vyšiel v roku 2002. Vážené kolegyne, kolegovia, už v úvode tejto štúdie sa dočítame, ako to vlastne vyzeralo v Európe so vznikom práva na odpoveď. My sme už na túto tému trošku hovorili, ale opäť keďže v diskusii kontexty odmietania práva na odpoveď permanentne pokračujú, tak už neostáva nám nič iné, iba podrobnejšie informovať o tom vážených kolegov, možno niektorých takto osvietime. Historické korene právnej tlačovej úpravy možno nájsť vo Francúzsku a datovať ich prelomom 18. a 19. storočia. Už v roku 1799 s návrhom uzákonenia obdobného inštitútu vystúpil vo francúzskom parlamente poslanec Dulaure. V rozprave vtedy konštatoval, že dovtedy známe právne prostriedky (súdna žaloba) nie je možné považovať za dostatočnú garanciu pred zneužitím slobody tlače, čo odôvodnil tým, že niektorí ľudia sa síce ohovárania boja, ale procesu sa boja ešte viac, je potrebné preto vytvoriť taký doplňujúci prostriedok ochrany, ktorý by mal na zreteli redaktorov novín, oni totiž môžu deliť spravodlivé a nespravodlivé, slávu aj hanu, tvoriť, upevňovať, iritovať, vzbúriť strany a spôsobiť i nevypočítateľné zlá. Keby to niekto chcel citovať, je to v článku českého právnika Sokola z roku 2001 z Prahy. V roku 1799 sa ešte nepodarilo prijať tento návrh napriek tomu, že takto plamenne ho pán poslanec obhajoval, ale podarilo sa to v roku 1822. A ten už obsahoval vo svojom inštitúte aj právo odpovede. Pán poslanec Destadieu vtedy zdôraznil, že, citujem opäť doslovne, urazenému miesto toho, aby bol vydaný napospas novým urážkam svojich odporcov pred súdom, nedostatku ľudskej súdnosti a škandálom, musí byť poskytnutý účinný protijed, možnosť odraziť útok rovnakými prostriedkami a rozptýliť tým mraky v duši všetkých, ktorí čítali článok, ktorým sa cíti urazený. Úplne náhodou podobné inštitúty už v tom období boli zavedené v ďalších štátoch, v Belgicku napr. v roku 1831, v Taliansku v roku 1858. V Egypte vážené kolegyne, kolegovia, bol zavedený v roku 1881 a v Rumunsku bol zavedený v roku 1862.
Prirodzene, má význam sa pozrieť aj na kontinuitu právnej úpravy v našom prostredí. My sme tu už hovorili, pani poslankyňa Biró hovorila aj o uhorskom zákone, ktorý má č. 14 a je z roku 1914 a volá sa o tlači, A aj ten poznal vtedy už inštitút právnej opravy v § 20, § 23. Dovoľte mi teda len malý citát uviesť, o čom tieto paragrafy boli. Táto norma priznávala právo domáhať sa uverejnenia tlačovej opravy osobe, o ktorej boli v nejakom periodickom liste zjavné alebo skryto uverejnené nepravdivé údaje alebo pravdivé údaje skreslene boli oznámené. Zodpovedný redaktor bol povinný uverejniť tlačovú opravu okrem prípadov, keď od uverejnenia takýchto údajov uplynul viac než jeden mesiac. Pozoruhodné je, návrh opravy bol napísaný v inom než štátnom jazyku alebo v jazyku, v ktorom vychádzalo dané periodikum, ako aj v prípadoch, ak navrhovaná tlačová úprava sa neobmedzovala iba na popretie uverejnených údajov alebo ich pravdivý opis, a, prirodzene, v prípade, ak pravdivosť pôvodných údajov bolo možné bez pochybností dokázať. Tlačovú opravu síce nebolo možné komentovať, bolo však možné uviesť, že zodpovedný redaktor na obsahu pôvodného textu trvá. Takýto je krátky exkurz, vážené kolegyne, ako vyzeral inštitút práva na odpoveď v európskom prostredí v posledných 200 rokoch.
Na našom území pravda môžeme datovať právnu úpravu v mediálnom priestore až od roku 1918. Treba povedať zo začiatku ešte, tá maďarská úprava naďalej bola prevzatá do nového právneho poriadku novej Česko-slovenskej republiky. A pripravovala sa, samozrejme, postupne novela. A hoci už v roku 1921 bola vypracovaná prvá osnova nového tlačového zákona, táto v parlamente nebola ani len prerokovaná. A tak až v roku 1929 vznikla komisia a v roku 1933 nadobudol účinnosť zákon č. 126/1933 Zb., ktorým sa menia a dopĺňajú tlačové zákony, tzv. tlačová novela. Základ inštitútu, o ktorý sa sporíme, bol obsiahnutý v ustanovení § 11 ods. 1, ktoré znelo: "Koho sa dotýka správa v periodickej tlači, má právo žiadať, aby bola uverejnená jej oprava. V oprave sa môžu uvádzať iba tie skutočnosti, ktoré opravujú alebo vyvracajú skutočnosti v správe obsiahnuté. Môže sa však tiež obmedziť iba na popretie skutočností v správe obsiahnutých." Právo na uverejnenie tlačovej opravy bolo priznané aj najvyšším ústavným činiteľom, súdom, úradom, ústavom, podnikom, fondom a, prirodzene, aj iným orgánom štátu. Prirodzene, aj tam bol vyriešený mechanizmus, čo sa stane, pokiaľ príslušný vydavateľ alebo šéfredaktor opravu neuverejní. V takom prípade bol k dispozícii súdny orgán. Pozrime sa, aké boli podmienky pre uplatnenie tohto práva. Prvé ústne pojednávanie muselo byť vytýčené do troch dní. Odročiť ho bolo možné z iného dôvodu než preto, že niektorý účastník nebol riadne predvolaný bez súhlasu strán iba raz, a to opäť najviac na tri dni. Ak sa bez riadneho ospravedlnenia nedostavil žiadateľ, súd jeho návrh zamietol. Ak tak urobil zodpovedný redaktor, súd konal a rozhodoval bez neho. Pokiaľ súd mal za preukázané, že k neuverejneniu opravy došlo svojvoľne a zámerne, uložil súčasne zodpovednému redaktorovi pokutu. Kontinuita právnej úpravy tu je jednoznačná. Potom, samozrejme, bol novelizovaný ten zákon, ale nikdy nie so zúžením tých základných práv, ktoré tam boli napr. v roku 1934 a tak ďalej.
Po druhej svetovej vojne, prirodzene, bolo treba nejakým spôsobom vytvoriť mechanizmus regulácie mediálneho prostredia na našom území. Stalo sa tak zákonom č. 184/1950 Zb. o vydávaní časopisov a o Zväze česko-slovenských novinárov. Aj v tomto zákone okrem možnosti, samozrejme, uplatňovať nárok prípadného poškodenia dobrej povesti a pod. v prostredí civilného práva ustanovenie § 19 ods. 1 stanovovalo, že ak bol v hromadnom informačnom prostriedku uverejnený nepravdivý alebo pravdu skresľujúci údaj, ktorý sa dotýka cti občana alebo dobrého mena organizácie, vedeckej alebo kultúrnej inštitúcie alebo ktorý sa dotýka činnosti štátneho orgánu, môže občan, organizácia, inštitúcia alebo štátny orgán najneskôr do dvoch mesiacov po uverejnení písomne žiadať šéfredaktora o bezplatné uverejnenie opravy a navrhnúť jej znenie. Rovnako v odseku 2 sa stanovili len prípady, v ktorých je šéfredaktor oprávnený odmietnuť uverejnenie tlačovej úpravy. Citujem: "Šéfredaktor odmietne uverejnené opravy, ak môžu dokázať pravdivosť údaja, o opravu ktorého je žiadaný, alebo ak bola žiadosť o opravu podaná po uplynutí lehoty ustanovenej v odseku 1. Ak niet dôvodu na jej odmietnutie, je šéfredaktor povinný opravu uverejniť. Znenie opravy určí šéfredaktor, ale je povinný zabezpečiť, aby znenie opravy a spôsob jej uverejnenia boli vopred dohodnuté so žiadateľom o opravu. Opravu musí uverejniť do ôsmich dní do podania žiadosti" a tak ďalej. Páni kolegovia, máte pocit, že za Prvej republiky boli zahltené noviny odpoveďami rozdivočených štátnych orgánov, občanov, ktorí nepociťovali rozkoš z ničoho iného, len z toho, aby mohli vypisovať do novín, ako boli poškodení na cti a pod., alebo že by bola narušená demokracia nejakým zásadným spôsobom? Toto je kontinuita až do roku 1950.
Potom, samozrejme, ešte došlo k niektorým iným drobným úpravám a potom už máme zákon č. 84/1968 Zb., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o periodickej tlači. Ten, vážené kolegyne, máme doteraz. Máme ho v podobe, tak ako ho máme, úplne náhodou napriek tomu, že bol vytvorený a recyklovaný z predchádzajúcich právnych úprav. A bol dramaticky zúžený vzhľadom na to, že po päťdesiatych rokoch aj v roku 1968 napriek istému odmäku už predsa len bolo treba nejakým spôsobom právo na odpoveď a právo na opravu redukovať. Boli sme totiž v podmienkach totalitného štátu. Tento zákon platí doteraz.
V rokoch 1991 až 1993, prirodzene, dochádzalo k rôznym právnym úpravám. Vytvoril sa status, ktorý je tu dneska s tým, že, prirodzene, neustále bolo pociťovať tlak na to, aby sa situácia v mediálnom prostredí výrazne dostala do európskych štandardov, aby začínala zodpovedať európskym úpravám, aby začínala zodpovedať záväzkom, ktoré Slovenská republika prijala prijatím dohovorov v tých oblastiach, z ktorých časti som mal možnosť citovať. Niektoré ďalšie, vážení kolegovia, ak by to bolo málo, ešte citovať budem.
Stálo by za to, samozrejme, rozanalyzovať právnu úpravu so všetkými problémami ktoré tam sú za tých 30 až 40 rokov alebo koľko presne existencie tohto zákona. Prirodzene, odznelo obrovské množstvo teoretických názorov, máme za sebou výkladovú prax súdov. A veci sa ustálili až do súčasnej podoby, kde všetci viete veľmi dobre, aký je stav, je nulová možnosť v súčasnom mediálnom prostredí, kde vydavatelia sa necítia limitovaní ničím a nikým, kde demonštratívne bojujú intenzívnym spôsobom proti vláde, minimálne posledné dva roky, kde v predchádzajúcom období sa usilovali, samozrejme, garantovať a revidovať predovšetkým ich ekonomické videnie sveta, ekonomickej reality s tým, že ale ani zďaleka ani v náznaku nemajú ambíciu objektívnosti, nepredpojatosti a demokratickosti poskytovanej informácie.
Vážené kolegyne, kolegovia, odznelo tu hrozne veľa vecí o tom, ako obmedzujeme právo tlače a neviem čoho všetkého, len zabudli sme na to, že je tu ešte jedno významné demokratické právo a skutočný demokrat pravdepodobne sa nad tým zamyslieť musí. A to je také drobné právo, akým je právo občanov na pravdivé informácie. Je alebo nie je úlohou štátu v súčasnom prostredí, v prostredí naozaj demokracie, v prostredí veľmi jasného stretu dvoch základných ľudských práv a slobôd na jednej strane slobodné šírenie informácií, na druhej strane legitímne, ústavné, medzinárodnými dohodami kryté právo občanov na ochranu cti, súkromia a iných náležitostí, ktoré súvisia práve s týmto konkrétnym osobnostným právom? Ak áno, ak je potrebné o tom rozprávať, no tak potom predložený návrh zákona pripravuje takú diskusiu. Bolo predsa k dispozícii, vážení kolegovia aj pán Dzurinda, v predchádzajúcom období tisíc možností, aby ste vstúpili do tohto prostredia. A ukázali by ste tak váš rámec vnímania demokracie. Pán Dzurinda, na vašu úlohu, mediálnu arbitráž pamätáme si ešte, keď sme mali aspoň maličký náznak možného riešenia situácie, a to ste boli v situácii naozaj, keď v tej časti, kde išlo o etiku fungovania vlády, ste boli v rozpore s vtedajšími vydavateľmi, pretože naozaj tá obrovská atmosféra, ktorá súvisela s vašou privatizáciou národných zdrojov tohto štátu, tak naozaj aj niektorým čestným pravičiarom nešla ani do pera, ani do vedomia a jednoducho dochádzalo ku konfliktom.
Čo sa týka existujúcej platnej právnej úpravy, samozrejme, môžeme sa dotknúť niektorých iných oblastí. Nemôžem si tu dovoliť úplne jednoznačnú kontinuitu s jednotlivými právnymi inštitútmi. Ale osobitne vážená kolegyňa, krajanka, pani poslankyňa Vášáryová v prvom čítaní demonštrovala hlbokú znalosť nemeckého mediálneho zákona. Rovnako sme sa tu oháňali českým mediálnym zákonom. Takže ja by som chcel pripomenúť váženej verejnosti parlamentnej, ako to vlastne s úpravou v týchto jednotlivých krajinách vyzerá. Skúsime najprv spomenúť, povedzme, Nemecko. Chcem teda povedať nasledovné. Dnes platí vcelku jednotné mienenie, že nárok na odpoveď je špecifický tlačový právny nárok sui generis nemajetkového právneho charakteru, ktorého uplatneniu je otvorená cesta prostredníctvom civilného súdu. Korene nároku na odpoveď treba hľadať v osobnostnom práve, z osobnostného práva, teda zo základného práva na ľudskú dôstojnosť, je to čl. 1 nemeckej ústavy, a základného práva na slobodné rozvinutie osobnosti vyrastá originálne právo na odpoveď. "Spolkový ústavný súd vidí v práve odpovedí ochranu sebaurčenia jednotlivca, ktoré je v súčasnosti ústavne zakotvené ako ochrana práva na rozvoj osobnosti. Každá osoba má mať možnosť brániť sa proti vyobrazeniam v médiách. Každý jednotlivec má právo určiť, ako sa chce druhým javiť a v akej miere sa jeho osoba stane predmetom verejného prejednávania." To je citát z rozhodnutia Spolkového ústavného súdu, o ktorom som doteraz hovoril. Návrh na odpoveď je súčasne spätý s právom slobody prejavu (čl. 5 ústavy) a možnosti účasti na tvorbe verejnej mienky. Zákonodarca teda dal právom odpovedí jednotlivcovi možnosť brániť sa proti výrokom a vplyvu médií. Inštitútom odpovedí umožnil jednotlivcovi dostať sa k slovu na rovnakom mieste a v rovnakom rozsahu, a to v médiách, v ktorých sa o jeho záležitosti verejne diskutovalo, a vylúčiť svoje stanovisko vlastnými slovami. Cieľom odpovedí je ochrana osobnostných práv. Dalo by sa to teda povedať ako sebaobrana. Možno by už nemalo význam ďalej o tom hovoriť, ale je to naozaj príležitosť naozaj si o tejto veci povedať komplexne. Dovoľte mi ešte mierne pokračovať. "Inštitút odpovedí zasahuje do ústavne garantovanej slobody tlače. Zákonná úprava inštitútu odpovedí je všeobecným zákonom v zmysle čl. 5 ods. 2 ústavy, a teda znamená prípustné obmedzenie slobody tlače." To je opäť citát Ústavného súdu. Ak by to bolo treba, váženým kolegom to dám k dispozícii. Slobodná tlač je pre modernú demokraciu nepostrádateľná. Sloboda tlače a ochrana osobnosti tvoria konštitutívne elementy slobodného demokratického štátu. Dovoľte mi ešte raz konštatovať: "Sloboda tlače a ochrana osobnosti tvoria konštitutívne elementy slobodného demokratického štátu. Sloboda tlače na jednej strane a ochrana osobnosti na strane druhej na seba narážajú a tvoria klasický prípad kolízie základných práv. V týchto prípadoch musí dôjsť k zváženiu oboch pozícií, pretože žiadne z týchto práv nemá prioritu pred druhým právom. Cieľom inštitútu odpovedí je vytvorenie rovnosti zbraní medzi tlačou a dotknutou osobou." Myslím, že týmito citátmi by som mohol skončiť. Keby sme chceli hovoriť o jednotlivých úpravách už v parciálnych otázkach, to znamená, čo pri márnom uplatňovaní nároku na odpoveď, tak vidíme, že opäť je tam stanovené, že na súde sa uskutoční predbežné opatrenie a ohrozenie nároku netreba na tomto predbežnom opatrení dokazovať. Predloží sa zo súdnej praxe a z informácií, ktoré v ďalšom článku, tu už nechcem to citovať, vyplývajú. V drvivej väčšine súdy bez verejného pojednávania priznávajú právo na odpoveď.
Bolo by možné, samozrejme, diskutovať o tom, o čo nás žiadal pán Galbavý, aby sme sa zaoberali jednotlivými rovnoprávnymi inštitútmi možno aj jeho pozmeňujúceho návrhu. Ale, vážené kolegyne, kolegovia, tak tá debata nikdy nestála. Vy ste až v tomto období došli s prvými pozmeňujúcimi návrhmi, ktoré doteraz prakticky až do posledného zasadania výborov nebolo možné konzultovať. Nebolo možné k nim zaujímať stanoviská, pretože zahltený celý mediálny priestor bol iba vašimi stanoviskami o tom, k akému neuveriteľnému ohrozeniu demokracie na Slovensku dochádza, aký nehorázny útok na slobodu médií a slobodu informácií strana Smer a jej koaliční partneri organizujú a podobne. Nešlo to. Ani dodnes nie je vytvorený priestor na základe takéhoto správania aj na základe vystúpení, vážené kolegyne, kolegovia, tých z vás, ktorí ste vystupovali za kluby v druhom čítaní. Ak iba teraz tu dostaneme na stôl pozmeňujúce návrhy, a to tak rozsiahle, tak pravdepodobne za tým nestojí úprimná snaha, aby sme sa týmito návrhmi zaoberali. Bojím sa, zrazu hovorím to ako predseda poslaneckého klubu, že cítim tam jedno nie veľmi korektné politikum, lebo dali ste ich, aby ste ich dali opäť v tom nezmyselnom boji v medzinárodnom prostredí, kde ešte uznávame vašu dominantnosť, kde ste naozaj schopní vytvoriť predstavu o Slovensku minimálne už nie na mesiace, ale na týždne, a to ešte takú, že s tou pravdou, o ktorej som hovoril, je to no na míle vzdialené. Ale to nemá význam ani nejakým spôsobom komentovať. Čiže uznávame prevahu v mediálnom prostredí, tam ešte môžete uškodiť, nám a nepochybne aj Slovensku. Ale pevne verím, že tá situácia predsa len aj vplyvom takýchto aktivít, aké organizujete teraz, čím ďalej, tým menej bude účinná.
Možno by stálo za to ešte pristaviť sa pri českej úprave, pretože aj tá tu zaznievala, že čo teda v českej úprave skutočne je. Je až neuveriteľné, ako je možné tri mesiace rozširovať predstavu, že česká mediálna scéna a český mediálny zákon je dramaticky demokratický na rozdiel od nášho, ako ten náš przní demokratické základy s tým, že tam v Českej republike je náš vzor. Dalo by sa o tom rozprávať všeličo možné, ale aj v českom zákone sa konštatuje alebo v diskusiách okolo tohto zákona sa rozoberá aj vami pani Biró spomínaný čl. 10 Listiny základných práv a slobôd. Vy ste ho spomenuli, ale necitovali ste z neho. Ja by som zacitoval z toho čl. 10 Listiny základných práv a slobôd: "Každému zaručuje právo na zachovaní ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena, ako aj právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života." Rovnako ešte pripomeniem jej aj ďalší článok, čl. 17 tohto paktu je: "Ak tento zakotvuje právo každého na zákonnú ochranu proti svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo korešpondencie alebo proti útoku na svoju česť a povesť, inštitút práva na odpoveď a na dodatočné oznámenie je nástrojom ochrany sebaurčenia fyzickej osoby v jej osobnostnej sfére a prostriedkom, ktorý zaisťuje ochranu mena a dobrej osoby i právnickým osobám." Myslím si, že v ďalšom už z českého zákona citovať netreba. Pripomeniem len, že opäť ide o úpravu, ktorá je navrhovaná v tomto zákone, a to pôvodnú, nie z tých, ktoré sme pod tlakom a pod nezmyselným vyhrážaním a vydieraním sa pokúsili aspoň trošku dostať do polohy teda, aby sme urobili aj zmysluplný zákon, aby sme vyhoveli tým veľmi zvláštnym a v podstate nebývalým atakom, ktoré sa odohrávali v tomto parlamente v súvislosti s týmto tlačovým zákonom.
Na záver tejto časti mi dovoľte povedať iba to, že právo na odpoveď je výslovne európsky civilizačný výdobytok. Ako som už tu naznačil a dokumentoval, je súčasťou diskusie v európskom prostredí od roku 1799 a od roku 1833 je jeho pevnou súčasťou. A postupne sa to rozširuje na viaceré krajiny všetkých zakladajúcich krajín Európskej únie. Je tam úplne samozrejmou súčasťou. Dokonca vo Francúzsku, treba to pripomenúť, v prípade, že šéfredaktor alebo vydavateľ, editor nevyhovie žiadosti o odpoveď, tak čelí trestnoprávnej sankcii. To isté, vážené kolegyne, je aj v Taliansku. A to isté je aj v Belgicku. Tam sú úpravy v tomto zmysle najtvrdšie. Z nášho transformujúceho sa priestoru, toho, ktorý by som zaradil do V-4, sa stačí pozrieť na právnu úpravu v Poľsku. Je tam bez problémov možné zhabať celý náklad, pokiaľ sú tam okolnosti, ktoré sú v kolízii s platným právom, a nieže chimérické pokuty 50 000, 100 000, 200 000 korún. Ale sankcie sú tam dramaticky väčšie. Ja hovorím o Poľsku. Úplne náhodou Poľsko v tomto smere, aspoň som to nezaregistroval, nie je predmetom žiadnej mimoriadnej pozornosti v žiadnej medzinárodnej organizácii, je to iba u nás, kde ste ukázali, skutočne v OBSE, vážené kolegyne, máme kontakty. Len uvediem interpretáciu inštitútu pána Harasztiho. Pán Haraszti je riaditeľ odboru. Citovať ho presne nebudem, lebo už si tie slová ani možno nepamätám celkom, ale pre tlač poviem, jeho hlavnou úlohou, samozrejme, nie je dbať a zabezpečovať, aby boli zabezpečované osobnostné práva v Európe, jeho úlohou je čeliť predpokladanému ataku štátu a neviem čoho všetkého na slobodu tlače, ale jeho úlohou nie je zlaďovať osobnostnú ochranu ľudí, ktorá je veľmi dôležitou súčasťou základných ľudských práv, spolu so slobodou tlače a právom na informácie. To znamená, že jeho úlohou je jednostranne upozorňovať a vstupovať do prostredia pri predpokladanom stave, že teda ten štát ide obmedzovať médiá a podobne. Iniciatívy pána Harasztiho sú, mimochodom, veľmi zaujímavé. Neviem, či to všetci viete, že pán Haraszti tuším za minulý rok rozdal takýchto upozornení, ako poslal nám, asi sedem. Pán Chmelár vo svojom článku upozornil, aby sme si nemysleli, že je to snáď nejaký národnostný záujem vzhľadom na to, že má maďarské meno, aj keď sa teda narodil v Jeruzaleme, že by chcel Slovensku škodiť, že to nie je tak, lebo že smeroval úplne náhodou teda dve takéto intervencie aj do maďarského prostredia, kvitujeme to s uznaním, dve do Francúzska, jednu neviem kam a tak ďalej. Len keďže máme tu toľko veľa známych ľudí, ktorí majú mimoriadne zahraničné skúsenosti, slúžili v medzinárodnom prostredí a poznajú taje diplomatického života, veľmi dobre vedia, čo takáto iniciatíva pána Harasztiho predstavuje. Je to nepochybne nezanedbateľná iniciatíva dôležitého funkcionára OBSE a ani zďaleka to nie je stanovisko OBSE. Je to stanovisko tlačového odboru rovnako ako všetky tie stanoviská, ktoré naša korektná a ničím neovplyvniteľná tlač sprostredkováva za posledné tri mesiace v tomto smere našim občanom.
Je pre mňa, úprimne poviem, smutné, keď som videl rad osobností, z ktorých naozaj mnohí dosiahli veľmi vážne výsledky vo svojom živote, a ich jednoznačne subjektívnu a možno aj kapcióznu otázku, či je možné právo na odpoveď z čl. 5 ústavy, keď už tá osoba dostala právo sa vyjadriť. A toto v opakovanom stave bolo predkladané von. No je to trápne, nie je to nič iné, len trápne a nekorektné. Naša tlač mala k dispozícii konečne možnosť ukázať, že naozaj aspoň navonok to s tou demokraciou, s objektivitou myslí vážne. Mohla jednoznačne ukázať to, čo v politickom prostredí veľmi dobre identifikuje, že jednoducho je v názorovej disproporcii, že je v inkompatibilite, že jednoducho rieši záujem postavenia a v danom prípade, keď to nerobí nikde inde, má dôsledne vychádzať z predstavy, to sa jej v ničom inom inak objektívne nedarí, že majú byť vždy vypočuté obidve strany. To znamená to, čo máme zakotvené v mediálnych kódexoch a neviem kde všade, a jednoducho nestrannosť informácií a vytvoriť kolbište pre súboj odborníkov, ktorí budú posudzovať kvalitu inštitútov, posudzovať tak ochranu práva na informácie, ako aj osobnostnú ochranu a ktorí v korektnom a odbornom prostredí budú posudzovať vhodnosť konkrétnej právnej úpravy. Nič také sa nestalo. Je to jednostranný surový tlak, bezohľadný, si dovolím povedať, nerešpektujúci nie profesionálne pravidlá, ale ľudské, pravidlá ľudskej slušnosti a pravidlá racionality, zmyslu elementárnej rozumnosti.
Rovnako nám sprostredkovávali, a to je úplne veľmi zaujímavé a pre, bohužiaľ, nezainteresovaného čitateľa asi presvedčivé tvrdenie o tom, ako je len pobúrená celá Európa. Nenašiel som ani jedného pobúreného toho európskeho činiteľa okrem predstaviteľov novinárskych zväzov. Však predstavitelia novinárskych zväzov sú normálne lobistické organizácie. Ich úlohou je dbať, prirodzene, aj bojovať o čo najširšiu slobodu tlače opäť pri predpokladanom silnom tlaku štátu či iných inštitútov občianskej spoločnosti, ak mi to dovolíte povedať, voči médiám či dokonca vo vzťahu k vydavateľom. Dokonca ak sa pozerám na to, napr. na veľmi paradoxnú situáciu v Amerike, tak vidím, mimochodom, že nesmierne ostrá kritika súčasného mediálneho prostredia pochádza práve z konzervatívneho prostredia. A títo konzervatívci teda tvrdia, že Amerika je zahltená liberálnym, teda ľavicovým videním sveta, že vlastne nie je schopnosť sprostredkovať korektne konzervatívne hodnoty a že teda ten ľavicový tlak je neznesiteľný. Keby ste chceli literatúru k tomu, som plne k dispozícii, odovzdám ju, vážené kolegyne, kolegovia.
Naozaj v súčasnosti registrujeme mnoho javov a procesov. Možno sú teoretici, ktorí by mali pocit, že pokiaľ hovoríme o tak závažnom probléme, o akom hovoríme, tak v takom prípade treba trošičku siahnuť aj do širšieho prostredia a hľadať nejaké hlbšie, možno aj teoretické odôvodnenia alebo aspoň vymedziť rámec, v ktorom sa tými úvahami, o ktorých vedieme takúto polemiku, majú nejakým spôsobom teda hľadať zmysluplné riešenia. Dovoľte mi citovať zas jedného významného mediálneho experta: "Nevyhnutným predpokladom pre pochopenie základných otázok, s ktorým je späté aj vnímanie demokracie mediálneho prostredia, je pochopenie základných politologických, sociologických, ale nevyhnutne aj ekonomických dilem z rozvinutých postindustriálnych spoločností." Pokiaľ ide o charakter médií, tvrdí ďalej: "V korektnom ponímaní štátu je potrebné zvážiť aj taký drobný moment, ako je," a citujem teraz Jamesa O‘Connora, "pravda, že súkromné vlastníctvo prináša dominantnej ekonomickej triede neproporčne vysoký podiel na politickej moci." Prečítal som na túto tému konzervatívne diela, pozeral som si liberálne diela, nikde som nevidel niečo, čo by s týmto fenoménom nepracovalo, tak ako sa pracuje s termínom triedy a ešte neviem s akým iným arzenálom, ktorý my považujeme ako marxistický a dávno odvrhnutý, čo, samozrejme, tak nie je, so stratifikáciou spoločnosti, s rovnosťou príležitostí ako jednými z hlavných tém moderného politického života v krajinách, v ktorých funguje kapitalizmus. O tom sa ani nepolemizuje. To sú samozrejmosti.
A u nás, v tých našich podmienkach, čo všetko sa odohráva, to je, samozrejme, veľmi zložité. V podmienkach kapitalizmu musíme totiž pochopiť základnú vec. A dovolím si iba jednou vetou pomenovať, čo jednoducho je potrebné zabezpečiť. Musíme zabezpečiť dve funkcie štátu, ktoré sú v tomto smere veľmi dôležité, kde prvá funkcia je akumulácia kapitálu predovšetkým a, po druhé, je to legitimizácia tohto kapitálu aj prípadný dôsledok fungovania tohto kapitálu, a to aj s príslušnou stratifikáciou spoločnosti s viacvrstvovou spoločnosťou, napr. so spoločnosťou vyrovnanou, kde stredná trieda tvorí, povedzme, viac ako 50 % populácie a kde sú teda pluralita spoločnosti a výkyvy bohatstva a fungovania v nejakom pomere. A potom z toho vychádza zásadná premisa, že štát musí vytvárať a udržovať také podmienky, za ktorých je akumulácia kapitálu výhodná a zároveň aj možná. Zároveň sa však musí pokúšať nastoliť sociálny mier, podnety pre sociálny mier a zabezpečiť realizáciu základných humanistických práv. V týchto väzbách potom pravdepodobne každý si veľmi ľahko nájde obrovský význam médií. Kde a akým spôsobom sa majú odohrávať a realizovať záujmové strety? Samozrejme, občianska spoločnosť a jej inštitúty vzájomného styku sú predsa hlboko nepostačujúce. A ešte teraz sú globalizácia, obrovský význam tlače, samozrejme, aj tu v tomto smere prebiehajú vo svete veľmi dynamické a veľmi ostré diskusie na tému nesmiernej koncentrácie vlastníctva mediálneho priestoru, kde viacerí autori ako Chomsky a jemu podobní uvádzajú, že až 90 % mediálneho prostredia vlastní 90 veľkých majetkových korporácií, ktoré vlastnia mediálne nosiče.
V danom prípade pravdepodobne slušný človek, ktorý sa zaoberá termínom, ktorým je verejný záujem medzitriedna, ak chcete, použijem tento termín, spolupráca a schopnosť harmonizovať spoločnosť, schopnosť zabezpečovať ľudské práva, ktoré moderná európska spoločnosť produkuje, a to veľmi zaujímavým spôsobom, otázky ľudskej dôstojnosti, dostane sa veľmi ďaleko, vážené kolegyne, kolegovia. A preto je nevyhnutné, aby sme aj my urobili všetko pre to, aby priestor pre dialóg spoločnosti, pre harmonizáciu spoločenského života bol korektný. Nechýba nikomu, že z našich médií sa vytratili úplne polemiky? Prakticky už nie je o čom diskutovať. To je to, čo sme kedysi veľmi radi čítali a čo sme kedysi veľmi radi pozerali. Vedie sa názorová vojna. Predsa výzvy, ktorým čelíme, nemajú jednoznačné odpovede. K týmto výzvam, ktorým čelíme, naopak, spoločnosť nesmierne významne potrebuje diskusie, potrebuje oficiálny priestor, v rámci ktorého má fungovať. Ak to urobíme tak, ako to povedal pán Minárik alebo Lipšic, že jednoducho je tu vydavateľ, ktorý si vydáva noviny, pričom tým pádom vlastne spoločnosť do toho nemá čo hovoriť, lebo je to jeho vlastníctvo, robí si, čo chce, no tak rešpektujem to. Aj takýto názor som našiel v odbornej literatúre, ale v kategórii značne extrémnych názorov, vážené kolegyne, kolegovia. Takže pravdepodobne diskusia o tlačovom zákone potrebuje celkom iný charakter, potrebuje celkom iné východiská a potrebuje celkom inú atmosféru a prístup. Pokiaľ sa stane arénou pre bezuzdný politický boj, je preukázateľné, že výstup dobrý celkom byť nemôže. A je veľmi ľahko možné, že potom právna úprava, ktorá sa prijme, ani nesplní svoj účel.
Hnať spoločnosť do tvrdej konfrontácie kvôli takým nezmyslom, ako sme tu počúvali za posledné tri mesiace, je, vážené kolegyne, kolegovia, nezodpovedné. A už ak je niečo mimoriadne nezodpovedné, tak je to dokonca v týchto kontextoch hnanie krajiny do obrovského rizika, že Slovensko sa stane trouble-maker Európy, že ako prvé zabezpečí situáciu, že jednoducho Lisabonská zmluva prestane mať zmysel a prestane fungovať. Kto ešte chce, kto chce takto postupovať, sa nazývať korektným a serióznym politikom a tváriť sa, že je partnerom na diskusiu? Veď ak rešpektujeme elementárne pravidlá politického boja, elementárne hodnoty, o ktorých som si myslel, že už v tomto parlamente platia, tak takýto prístup je jednoducho neprípustný. Vydieranie, vážené kolegyne, kolegovia, je jednoducho vydieraním. A ešte urobiť Európu a európskych obyvateľov rukojemníkmi takto nezmyselného vnútorného boja, to je mimoriadne nezodpovedné. Nezávidím nikomu, kto musí svoju vnútornú dilemu viesť v tejto paradigme.
Samozrejme, niekoľko slov by stálo za to venovať aj atmosfére v médiách. Ako to vlastne reálne vyzerá? Aká je motivácia vlastníkov nosičov médií u nás na Slovensku? Ako keby stratili záujem o to, aby sa usilovali o to, čo v každej mediálnej učebnici, z ktorej sa učia žiaci na jednotlivých vysokých školách, je napísané, že jednoducho treba pracovať s názorovým vplyvom spoločnosti, že je veľmi dôležité, aby sa prezentovala tá reálna pravda v kategóriách a hodnotových systémoch, ktorým ľudia rozumejú. V rámci nich, samozrejme, možno otvárať potom veci a prezentovať názory, povedzme, menšinové, vznikajúce, ktoré v ďalšej historickej perspektíve potom môžu sa stať možno neskôr až dominantné. Ale v každom prípade treba reflektovať aspoň to základné názorové vnímanie ľudí, ich vnímanie základných otázok, možno tých najdôležitejších, ako je nakoniec aj národno-štátny záujem, úlohy a postavenie štátu. Čítal som čl. 10. Myslím si, že nikto ma tu zas nebude z nejakého nezmyselného nacionalizmu podozrievať. Je to ochrana územnej celistvosti, elementárny sociálny zmier, elementárna sociálna spravodlivosť, rešpektovanie elementárnej hodnoty v modernom kapitalizme veľmi dôležité, a to rovnosti prístupu, rovnosti príležitostí, otázka, či tá intenzita funguje, či je dostatočná v tej spoločnosti, ako vnímajú jednotlivé skupiny obyvateľstva tieto veci a nechať ich viesť na nejakej úrovni tvorivý dialóg, ako fungujú v tomto smere verejnoprávne médiá, vážené kolegyne, kolegovia, kde sme my teraz obviňovaní viackrát, že my si ich privlastňujeme, neviem čo a tak ďalej. Pritom mali ste zástupcu riaditeľa a nominanta SDKÚ, ktorý mal kultúrne riadiť Slovenskú televíziu, ktorý bol priamo tuším členom predsedníctva, ak ním nebol, tak bol vysokým funkcionárom. Hovoriť o pánovi Rybníčkovi ako o nezávislom kandidátovi je tiež viac-menej smiešne. A netreba to ani pripomínať. Bolo to nakoniec dostatočným spôsobom pertraktované aj v spoločnosti. Toto sú fakty, vážené kolegyne, kolegovia. Táto vláda je dva roky pri moci. Vo väzbe na verejnoprávne médiá vo vzťahu k tomu, aby si išla politicky okupovať tieto médiá, aj v rámci zvyklostí, ktoré ste zaviedli, je mimoriadne zdržanlivá. Výsledkom je, že ste teraz došli a chceli ste vyprávať a vnucovať nám niečo, čo vy ste jednoznačne urobili. Sú dve generácie politických vied, ktoré si navzájom urobili veľmi zvláštne veci v oblasti mediálnej. Pri všetkej úcte je možné, že Slovenská televízia nebola vždycky najoptimálnejším alebo najideálnejším prejavom demokracie v rokoch 1994 až 1998. Ale v tom období už pôsobili súkromné médiá a vyvažovali ten priestor. Ale v súčasnosti je tam aká situácia? Je taká, že sú súkromnoprávne médiá so spravodajstvom a stanoviskami, ktoré sú úplne zrejmé, a verejnoprávna televízia, ktorá prakticky absolútne nereflektuje na základné otázky verejného života.
Vážené kolegyne, kolegovia, ako je to možné, že sa podarilo za celých osem rokov predchádzajúceho obdobia umlčovať pred obyvateľmi v podstate také zásadné otázky, ako bola privatizácia národných zdrojov? Čo na túto tému bolo vo verejnoprávnej televízii okrem teda priestoru, ktorý vytvoril pán redaktor Hríb, ktorý bol známy tým, že je mimoriadne korektný, objektívny a pri všetkej úcte, samozrejme, k formátu tej relácie bol zaujímavý, ale ktorý nerešpektoval elementárne zásady politickej korektnosti. My vždy, ak boli pozvaní zástupcovia opozície, tak spravidla sme tam boli v pomere 4 : 1. A to sú tie najoptimálnejšie, ktoré som tuším vedel pomenovať. Samozrejme, výber aj iných tém bol prispôsobený dobe s tým, že principiálne ste zatajili pred občanmi také zásadné vstupy do verejného a ekonomického života, ako bola privatizácia penzijných zdrojov, ako bola privatizácia zdravotných poisťovní a pod., kde sme umožnili na túto tému elementárnu diskusiu. Je alebo nie je možné si dneska kúpiť mediálny priestor, kde jednoducho ak nastúpia do záujmového boja proti štátu a úplne otvorene dôchodcovské správcovské spoločnosti prostredníctvom nimi objednaných PR agentúr, ktoré zabezpečovali ich záujem, dobré meno v spoločnosti, zároveň zorganizovali to, čo zorganizovali? Je alebo nie je možné kúpiť si priestor v našich médiách a pod rúškom objektívnej informácie počúvať jednostranné záujmové informácie? Je to alebo to nie je možné? Je alebo nie je to zriedkavý jav? Alebo je to zjav veľmi často sa opakujúci? Korektný človek si tieto otázky, vážené kolegyne, musí položiť. Je možné zneužiť tento mediálny priestor na to, aby si niekto objednal ľudské kompromitovanie toho alebo oného človeka na politickej scéne? Je to možné alebo nie je to možné? Ak je to možné, vážené kolegyne, aj keď je to možné len v 10 %, ja tvrdím, že v oveľa väčšom množstve je to možné, tak v takom prípade korektný zákonodarca zváži túto skutočnosť, predvída stav, predvídateľné odchýlky a pripraví právnu úpravu, ktorá aspoň čiastočne koriguje takýto priestor. Obávam sa, že ak je taký rozsah, v akom je u nás možnosť diskreditovať ľudí v novinách bez akýchkoľvek problémov, pričom na to stačí pár peňazí a cielene je možné kompromitovať kohokoľvek, a to účelovo a falošne a evidentnými klamstvami, v takom prípade je nevyhnutné, aby sme vytvárali protiváhu medzi právom na šírenie informácie a právom na ochranu osobnosti.
Vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi vyjadriť sa na záver. Niekto hovorí, že tento vládny návrh zákona je zlý. Ja, samozrejme, toto slovo k obsahu k nemu nepoužijem. Ale poviem, viem si predstaviť, že by bol ešte účinnejší a zmysluplnejší. Viem si to veľmi dobre predstaviť, pretože sú naozaj štandardné inštitúty. A furt nepotrebujem ísť na hranicu do extrémnych "úprav" typu Francúzska, Talianska a Nemecka. Ale za týchto podmienok, keď sa výrazne okresali niektoré inštitúty, keď tam je viacero vecí, je možné ten zákon zneužívať. Napr. keby išlo o pôvodné znenie do praxe, furt politika, ktorý chce ísť do konfliktu s novinármi, právo na odpoveď prakticky vôbec nechráni. Po prvé, je známa spolupráca medzi novinami. Medzitým môže ísť ďalších 10 článkov v inej súvislosti. A môže ho to diskreditovať. Dá sa kúpiť na jeho diskreditáciu strany za peniaze, inzercia a podobne. Mimochodom, viete, že za Prvej republiky aj za inzerciu zodpovedal vydavateľ? A pokiaľ v rámci inzercie bolo zneužité meno, česť, súkromie a tak ďalej, nasledovala rovnako sankcia. Takže toto sú fenomény, že máme za sebou obdobia, kde tá spoločnosť vedela precizovať dôsledne dva tieto základné fenomény, tak právo na ochranu osobnosti, ako aj právo na šírenie informácií. Som presvedčený, že transformácia nášho štátu potrebuje doriešenie aj v tejto iste citlivej oblasti.
Naozaj viem si predstaviť, že v európskom priestore z rôznych dôvodov dochádza aj k občas nekorektným a neserióznym útokom na médiá, na vykonávanie si účtov medzi politickou mocou a mediálnym priestorom a podobne. V našom prostredí to prakticky možné nie je. Ak dochádza k takýmto záujmovým konfliktom vo veľkých krajinách, tam aj tie konflikty sú dramaticky iné, ako sú u nás. U nás ľavicová strana, ktorú predstavujem ja, Smer nevlastní a nemá blízko k žiadnemu mediálnemu nosiču. A, bohužiaľ, vzhľadom na to, keďže už nefunguje v podmienkach, že sú možné horizonty a pod., nemôžeme si založiť napr. TA3, pán Dzurinda, vám sa to podarilo, gratulujem, nám sa to už pravda nedarí a ani sa o to nechceme pokúšať, pán Dzurinda, my v tejto súvislosti chceme prijať štandardy, ktoré sú k dispozícii tu. Uznávame, že mediálny priestor je taký, aký je, z transformácií. Pevne verím, že skôr či neskôr sa nájde vydavateľ, ktorý uvidí to obrovské vákuum, ktoré tu je. Totiž, vážené kolegyne, kolegovia, to, že klesajú našich mienkotvorných denníkov náklady na 20 000 - 30 000 korún, v päťmiliónovej krajine to nie je len v tom, že ľudia nemajú peniaze na kúpenie novín. Je to aj tým, že tým novinárom neveria. Novinárom neveria, sa zdiskreditovali pri všetkej úcte mediálne hviezdy nášho prostredia, ako je pán Schutz, ako je pán Štulajter, ako je pán Leško, nech sa páči. Ale obávam sa, že okrem toho uzučkého bratislavského okruhu u obyvateľov ich hlas pravdepodobne, tak by som to povedal, nebude veľmi dôležitý. Takže naozaj Smer nemá žiadny dôvod nastupovať proti médiám a bojovať proti niečomu. My sme, vážené kolegyne, kolegovia, na tento mediálny vzťah k nám zvyknutí od nášho vzniku od roku 1998. Vieme veľmi dobre, čo môžeme od médií očakávať, kde sa dá s nimi spolupracovať, kde sa nedá s nimi spolupracovať. V takom prípade hovoríme o týchto problémoch, hovoríme občanoch aj tejto krajiny, ako vnímame mediálny priestor. Pevne verím, že skôr či neskôr sa nájde vydavateľ, ktorý bude chcieť v tomto smere naozaj ísť do mediálneho tlačového nosiča, ktorý je schopný byť arénou výmeny názorov, ktorý bude hodnotovo aspoň čiastočne neutrálny, ktorý nebude principiálne predpojatý od samého začiatku a pochopí, že toto je priestor, ktorý Slovensko mimoriadne potrebuje.
Mimochodom, taký drobný moment. Pamätám si na situáciu v rokoch 1994 až 1998, kde sa teda viedol ľúty boj na Slovensku v rôznych záujmoch. A v tej súvislosti, ako bol pán Mečiar nabádaný na základe opäť lobingu, v ktorom ste naozaj veľmi dobrí, zo zahraničia bol nabádaný, aby nejako zabezpečil pluralitu názorov, aby bolo možné transparentne viesť hodnotový a názorový boj, aby sme mali demokratické a objektívne médiá a pod., z roku 1996 máme tento demarš, pán Dzurinda, gratulujem, ale vtedy ste ho vy ešte nezorganizovali, tak sa vynorili niektoré úvahy. Pani Bieliková uviedla jednu z nich, a priznám sa, som ju počul prvýkrát, pre zachovanie hodnôt, o ktorých som tu hovoril, dokonca štáty v Európskej únii vytvárajú veľmi vážny sponzorský priestor na to, aby boli vyvážené médiá. Vzhľadom na krátkosť času tento inštitút som nemohol celkom naštudovať ani som sa nemohol venovať jeho komparácii. A vidieť, ako široko tento inštitút funguje, aký má mechanizmus a ako sa vníma z pohľadu demokracie danej krajiny. Ale, vážené kolegyne, kolegovia, chcem vám sľúbiť, že urobím takúto komparáciu a pokiaľ bude možné, pravdepodobne sa týmto inštitútom budeme zaoberať.
Vážené kolegyne, kolegovia, napriek tomu, že táto téma by si zaslúžila, samozrejme, ešte analýzu viacerých ďalších faktorov, myslím si, že základné veci a základné hodnotové prístupy aspoň sčasti sme predostreli. Pevne verím, že v ďalšom priebehu diskusie bude možno dominovať viacej vecný charakter. Predpokladám, že súdny človek, už tie časy, v ktorých sme počúvali doteraz o práve na odpoveď a o niektorých ďalších inštitútoch, po tom, čo som vám citoval aj z európskych dohovorov, a vaši právnici vás iste budú inštruovať, že sú záväzné pre Slovenskú republiku, odpadnú a tým pádom sa budem môcť venovať jednotlivým inštitútom a možno aj niektorým vašim pozmeňujúcim návrhom. Ďakujem vám ale v každom prípade za pozornosť. (Potlesk.)