Středa 9. dubna 2008

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou je prihlásený pán Jozef Halecký, pán predseda výboru, nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Chcel by som reagovať na tie časti vystúpenia predsedu mediálneho výboru, v ktorých hovorí, že tento tlačový zákon by mal znamenať obmedzenie slobody tlače alebo prejavu. Myslím si, že cieľom tlačového zákona hlavne cez paragraf o práve na odpoveď vždycky znamená rozšírenie práva a rozšírenie slobody. Ide tu hlavne o to, aby sa to právo nezneužívalo a nevyužívalo na neopodstatnené reakcie v tlači. Myslím tým nielen na politikov, športovcov alebo nejaké osoby, ktoré sú vyšetrované, ako bolo spomínané včera, ale myslím hlavne na obyčajných ľudí v regiónoch, ale aj na ľudí a miestnych regionálnych politikov, ktorí majú ešte nižšiu možnosť reagovať ako politici na centrálnej úrovni. Takže pokiaľ tento paragraf o práve na odpoveď bude využívaný vo výnimočných situáciách a využívaný v tých reakciách, ktoré sú žiaduce a faktografické, tak myslím si, že to znamená nie obmedzenie slobody, ale rozšírenie slobody.

K otázke obal zahraničia alebo tlačový zákon na Slovensku, myslím si, že európske či už novinárske, alebo aj hospodársko-politické kruhy vždycky pripomienkujú tlačové zákony v jednotlivých krajinách a robia taký určitý monitoring, ktorý by miestne krajiny prinútil, aby nevyužívali niektoré body k tomu, k čomu oni to nepovažujú za správne. Osobne si myslím, že aj Európska únia, aj Rada Európy má záujem, aby aj u nás ten starý tlačový zákon bol novelizovaný... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán Ján Senko, nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán poslanec, veľa ste hovorili o spravodlivosti, o tom, že k čomu potrebuje súčasná koalícia opozíciu, o tom, ako sa správajú súčasní poslanci k predkladaným návrhom. Ja by som sa vás chcel opýtať na tú spravodlivosť v predchádzajúcom parlamente, na zákon, ktorým predchádzajúci parlament, kde ste boli členom vládneho zoskupenia, odobral invalidom dôchodky, ako ste vy vtedy počúvali v tom období názor opozície, názor dotknutých ľudí, ktorí na to priamo upozorňovali a vtedy upozorňovali aj na protiústavnosť prijatého zákona. O akú spravodlivosť tu išlo vlastne? A Ústavný súd rozhodol tesne pred voľbami, tuším, o jeho protiústavnosti. Ako ste sa vy vtedy v tom období vysporadúvali s pozmeňujúcimi návrhmi zo strany opozície? Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Posledným prihláseným s faktickou poznámkou je poslanec Ján Kvorka, nech sa páči.

J. Kvorka, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Minárik ma tak nepriamo vyzval pri svojom vystúpení, aby som sa upokojil. No chcem vám povedať, pán poslanec, ja som dostatočne pokojný. Nemám žiaden dôvod na to, aby som bol nervózny. Skôr naopak si myslím, že tá nervozita a nepokojnosť je čoraz ďalej a agresívnejšia a zreteľnejšia z radov opozície, pretože myslím si, že si dostatočne uvedomujete, že všetky vaše útoky, výpady, ktoré robíte a takmer u každého rečníka z radov opozície a napádania pána premiéra, človeka, ktorý je najdôveryhodnejší z radov politikov na Slovensku, je troška na zamyslenie a ja si myslím, že je to už až do úsmevu ľuďom, obyčajným ľuďom, ktorí sledujú politiku a ktorí majú možnosť zhodnotiť pôsobenie každého z nás, ktorí v politike pôsobíme. Viete, oni, tí ľudia nezabúdajú. Tí ľudia si pamätajú dobre aj osem rokov vládnutia vás, keď ste boli vy pri moci, a presne tak, ako tuná môj predrečník poslanec Senko povedal, že boli veci, ktoré ste vy vedome porobili. A pýtam sa, prečo ste vtedy nepoužívali ten rámec a to pravidlo toho spravodlivého metra, ktorý sa nám tuná snažíte nadstavovať?

A čo sa týka tých médií, pretože o tom hovoríme, no jednoznačne je potrebné povedať, že tá nervozita nie je v tom, že ako tuná bolo povedané od nemenovanej pani poslankyne, že dakto chce, aby sa médiá vyjadrovali podľa toho, čo chce. Nie! Dakto chce, aby médiá neskresľovali to, čo dakto do médií dá.

Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na vystúpenie rečníkov, ktorí sa prihlásili s faktickými poznámkami, bude teraz pán poslanec Pavol Minárik. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Kvorka, bez urážky, opätovne nestojí za reakciu.

Pán Senko, o invalidných dôchodkoch som nehovoril, neviem, na čo ste reagovali, ale keď už vás zaujíma, že ako fungovala vládna koalícia v minulom období, no poviem vám, mali sme 73 poslancov a naše návrhy prechádzali. Pozrite sa, vy máte 85 poslancov a neviete si poradiť s návrhom, ktorý potrebuje deväťdesiatku. Jednoducho neviete komunikovať s tými, ktorí sedia na tejto pravej strane. My sme asi vedeli.

Pán Halecký, pripomienkami zahraničných inštitúcií, neviem, prečo ste reagovali na to, lebo ja som sa tomu nevenoval.

V prvom čítaní som povedal, že právo na odpoveď je v tomto zákone skala, na ktorej je ten zákon postavený a bez ktorej to cez koalíciu nikdy neprejde. Je to jednoducho tak. A naozaj len záujem politikov môže byť na tom, aby to tak bolo. Ak to má byť naozaj pre drobných ľudí, a keď si pozriete, v tom sú aj poslanci obecných zastupiteľstiev okrem bratislavského a košického, tak zahlasujete za Lipšicov návrh, pretože tak je naformulovaný.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej prihláseným do rozpravy je pán poslanec Ján Senko. Nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážený pán podpredseda, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážený pán minister, ctení hostia v parlamente, hneď na úvod by som chcel zareagovať na to, čo pred chvíľou povedal pán Minárik, ktorý síce pred chvíľou odišiel, ale nehovoril pravdu. Pretože keď minulá vládna koalícia chcela vládnuť, tak na začiatku vládnutia musela mať minimálne 76 poslancov tu, v parlamente, a to mala. A v tom období, keď mala toľko poslancov, tak prijala sociálne zákony, ktoré tesne pred voľbami v roku 1998 schválila a takisto v roku 2003 potom už v druhom funkčnom období sa dotkla práve spomínaných sociálnych zákonov alebo sociálneho zákona, ktorý riešil invalidné dôchodky. Ale nie o tom chcem hovoriť, to len na dovysvetlenie niektorých vecí.

Pôvodne som chcel hovoriť obšírnejšie k obsahu zákona, k celkovej atmosfére okolo jeho prijímania, okolo diskusie, ktorá sa okolo neho viedla na stránkach novín, o jeho siedmich hriechoch. Nakoniec som zvážil tento môj zámer a na základe toho, čo tu už odznelo, som usúdil, že hovoríme v podstate stále o tom istom, stále hovoríme o práve na odpoveď, o ochrane zdroja informácií, a myslím si, že pán minister aj vo svojom úvodnom slove, aj vo svojich ďalších vstupoch dosť jasne vysvetlil uvedenú problematiku, a myslím si, že adekvátnym spôsobom túto problematiku vysvetlil tak, ako aj ďalší moji predrečníci z radov opozície, ktorí či už vo faktických poznámkach, alebo vo svojich diskusných príspevkoch sa tejto problematike venovali.

Ale jednak len v krátkosti by som chcel zdôrazniť len niekoľko myšlienok z toho môjho pôvodného zámeru. O tom, že je to politická agenda opozície a predovšetkým SDKÚ, už nebudem hovoriť, je to evidentné a som rád, že to tak rezonuje aj v spoločnosti, samozrejme, aj popri iných názoroch. Osobne si myslím, že znenie zákona je na strane novinárov, a to chcem zdôrazniť, na strane novinárov, v prospech ich nezávislosti a v prospech ich objektívnejšej novinárskej práce. Vytvára im väčší priestor na objektívnu, investigatívnu žurnalistiku založenú na overených, čo najpresnejších informáciách bez možných väčších zásahov zo strany vydavateľov, a ak sa to tak dá povedať, cenzúry vydavateľov, ktoré by mohli sledovať, nazvem to "nepresnosťou" či "účelovosťou" informácie.

V tejto súvislosti si dovolím podotknúť, že Medzinárodná federácia novinárov prijala určité zásady správania novinárov, ktorých prvé pravidlo znie: "Úcta k pravde a rešpektovaniu práva verejnosti na pravdu sú prvoradými povinnosťami novinára." Piate pravidlo prikazuje: "Novinár urobí všetko, čo je v jeho silách, aby korigoval každú publikovanú informáciu, ktorá svojou nepresnosťou môže niekomu ublížiť."

A tu by som sa pozastavil pri práve na odpoveď, tak ako je zadefinované v návrhu zákona. Opozícia aj tlač sa pozastavuje nad tým, že zákon dáva možnosť práva na odpoveď aj na pravdivú informáciu. Chcem zdôrazniť, že v zákone sa o pravdivej informácii nehovorí. Hovorí sa iba o skutkovom tvrdení takom, ktoré sa dotýka cti, dôstojnosti alebo súkromia fyzickej osoby, alebo názvu, alebo dobrej povesti právnickej osoby. A skutkové tvrdenie sa musí predsa vždy opierať o fakty. Nemôže obsahovať úsudok. Takže ak novinár v dobrom zámere a s dobrým úmyslom zverejní informáciu vo vzťahu k určitej osobe bez toho, že by klamal, ale nemal alebo nepoznal všetky fakty, aj takto zverejnená informácia zakladajúca sa síce na pravdivom, ale neúplnom či skôr presnejšie nepresnom skutkovom tvrdení, skutkovom tvrdení, ktoré sa v očiach dotknutej osoby javí ako polopravda, ba až lož, zakladá možnosť uplatnenia si práva na odpoveď zo strany dotknutej osoby.

Ako môžeme ináč pristupovať k takejto skutočnosti, ktorá vychádza len z nejakých čiastkových útržkovitých faktov? Pýtam sa, ako pristupovať k takejto "pravdivej" informácii, ku skutkovému tvrdeniu, ktoré sa dotýka osobnostných práv príslušnej osoby? Právo na odpoveď chápem ako opravný prostriedok, ktorým sa dotknutá osoba snaží korigovať pohľad na svoju osobu v očiach verejnosti v čo najkratšom čase a v priestore, kde došlo k poškodeniu jej cti či dôstojnosti. Na základe skutkových tvrdení je to svojím spôsobom sebaobrana. Pozmeňujúci návrh v spoločnej správe ďalej precizuje rozsah a obsah inštitútu práva na odpoveď.

Chcem zdôrazniť, že zákon nerieši obsah tlače. Ten je v plnej kompetencii vydavateľa. Nijakým spôsobom ani sa nesnaží takýmto spôsobom do práv vydavateľov vstupovať. Rieši skutočnosť, iba keď sú porušené osobnostné práva dotknutých osôb - občanov.

Keď sa pozrieme na zmeny, ktoré boli vo výbore pre kultúru a médiá predložené a sú zakomponované do spoločnej správy, ako aj na pozmeňujúce návrhy, ktoré sú zo strany poslancov koalície plénu predkladané, zistíme, že v prípade ich schválenia v pléne by zákon mal mať všetky požadované atribúty na to, aby opozícia mohla hlasovať za Lisabonskú zmluvu tak, ako to deklarovali jej zástupcovia pred verejnosťou. Myslím si dokonca, že tak budú môcť urobiť s čistým svedomím. Podľa môjho názoru návrh rešpektuje a je v súlade s čl. 10 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv, čl. 19 Medzinárodnej dohody o občianskych a politických právach, aj v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ako aj v súlade s odporúčaniami Výboru ministrov Rady Európy. Snaží sa reflektovať, prihliadať aj na skúsenosti a rozhodnutia z Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Európskej komisie pre ľudské práva.

Na pôde parlamentu sa ešte stále vedie, myslím si, že celkom seriózna diskusia. Z časového hľadiska nie je obmedzovaná, je tu vytvorený priestor na to, aby sme si problematické znenia jednotlivých paragrafov v navrhovanom zákone vysvetlili a hľadali optimálne riešenie. A myslím si, že aj naše pozmeňujúce návrhy smerovali k tomu, aby zákon bol pre občanov, ale zároveň aby nepoškodzoval a neobmedzoval vydavateľov, aby vytvoril miesto na čo najobjektívnejšie, najpresnejšie informovanie verejnosti a v tomto smere aby prispel aj k skvalitneniu novinárskej práce.

Vážené kolegyne, kolegovia, vážený pán minister, aj ja si dovoľujem predložiť pozmeňujúce návrhy k tlačovému zákonu, ktoré sa týkajú § 4, 7 a 9. Ich cieľom je zosúladenie s odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy s Trestným zákonom v Slovenskej republike a sú v ňom zohľadnené aj praktické dôvody vo vzťahu k vydavateľom. Tieto návrhy čiastočne reagujú aj na niektoré poznámky alebo diskusné vystúpenia tu v pléne aj z radov opozície.

Takže môj pozmeňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v skratke tlačový zákon, k tlači 526.

Prvý pozmeňujúci návrh sa týka čl. I § 4. V § 4 ods. 3 sa na konci pripája veta, citujem:

"Za rovnakých podmienok sa povinnosť podľa odseku 1 vzťahuje aj na osobu, ktorá informácie podľa odseku 1 poskytne vydavateľovi periodickej tlače na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu s vydavateľom periodickej tlače, ktorým sa táto osoba zaväzuje profesionálne poskytovať informácie podľa odseku 1 vydavateľovi periodickej tlače."

Odôvodnenie: Ide o zosúladenie okruhu osôb požívajúcich ochranu zdroja s odporúčaním Výboru ministrov Rady Európy č. 7/2000.

Druhý pozmeňujúci návrh k čl. I § 4. V § 4 sa za odsek 3 vkladá nový odsek 4, ktorý znie, citujem:

"(4) Povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu."

Doterajší odsek 4 sa označuje ako odsek 5.

Odôvodnenie: Ide o legislatívnotechnické spresnenie prípadu, ak povinnosť vydavateľa periodickej tlače a tlačovej agentúry, zamestnanca vydavateľa periodickej tlače, zamestnanca tlačovej agentúry a zmluvného poskytovateľa informácií zachovávať mlčanlivosť o pôvode alebo obsahu informácií získaných na zverejnenie v periodickej tlači alebo v agentúrnom spravodajstve neplatí.

O týchto dvoch pozmeňujúcich návrhoch by som potom poprosil hlasovať spoločne.

Tretí pozmeňujúci návrh k čl. I § 7. V § 7 ods. 5 v úvodnej vete sa vypúšťajú slová "uverejneným rovnakým písmom, akým bol uverejnený nadpis textu obsahujúceho nepravdivé tvrdenie".

Odôvodnenie: Upúšťa sa od požiadavky zhodnej veľkosti nadpisu opravy vo vzťahu k nadpisu uverejneného textu.

Štvrtý pozmeňujúci návrh k čl. I § 9. V § 9 ods. 5 v úvodnej vete sa za slovami "s označením ˝dodatočné oznámenie˝" vypúšťa čiarka a slová "uverejneným rovnakým písmom, akým bol uverejnený nadpis textu obsahujúceho skutkové tvrdenie o konaní".

Odôvodnenie: Upúšťa sa od požiadavky zhodnej veľkosti nadpisu dodatočného oznámenia vo vzťahu k nadpisu pôvodného textu.

Takisto by som prosil potom o spoločné hlasovanie o týchto dvoch pozmeňujúcich návrhoch.

Ja verím, že tlačový zákon nájde podporu v tomto parlamente, a verím, že jeho uplatňovanie v praxi prispeje ku skvalitneniu novinárskej činnosti, ako aj žurnalistiky ako takej.

Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Teraz v rozprave vystúpi pán Mikuláš Dzurinda. Pripraví sa poslankyňa Lea Grečková. (Reakcia z pléna.) Páni kolegovia, prosím, naozaj je potrebné sa prihlásiť s faktickou, kým dohovorí pán rečník, potom dochádza k zbytočným nedorozumeniam. Zapnite pána poslanca. Prepáčte, pán poslanec Dzurinda.

J. Ivančo, poslanec: Ďakujem pekne. Ospravedlňujem sa, ale fakt to nešlo, to zariadenie. Pán poslanec Senko, vy ste hovorili o tom, že predložený návrh zákona je politickou agendou opozície, a musím povedať, že ma to dosť podráždilo, pretože neviem, či si nespomínate na útoky predsedu vlády voči médiám, útoky predsedu vlády Fica hneď po nástupe, ako hovoríte vy, k moci. Žiaľ, nedá mi nepovedať to, že podľa môjho názoru práve tento zákon je nielenže politickou agendou koalície, tento zákon je priam plnením politickej objednávky vášho predsedu, ktorý zadal úlohu ministrovi kultúry, aby ste vedeli pôsobiť na nezávislé a slobodné médiá a na nezávislých a slobodných novinárov.

Pán poslanec, vy ste hovorili, že zákon nerieši obsah. Asi máte pravdu. Tento zákon, žiaľ, ale rieši sankcie za obsah, ktorý bude zverejnený v médiách. A tie sankcie sú také, ktoré sú neprijateľné pre opozíciu. Aj preto sme vyjadrili svoje názory a protesty proti pôvodnému návrhu znenia mediálneho zákona.

Takže poprosil by som vás, aby sme uviedli veci na pravú mieru a nehovorili ste o politickej agende opozície, keď začalo to niekde u vášho predsedu.

Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. No škoda, že pán poslanec Senko tu už nebol. (Reakcia z pléna.) Takže ešte, vážené kolegyne, kolegovia... Je tu pán poslanec Senko, pardon. Prepáčte, pán poslanec, som vás nezaregistroval na tom miesto.

Poprosím s reakciu na faktickú poznámku pána poslanca Senka.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za poznámku, pán poslanec. Myslím si to a nakoniec aj celé to dianie, ktoré išlo popri predloženom zákone, tlačovom zákone, a dokonca aj reakcia po už zverejnených úpravách vo výbore pre kultúru a médiá o tom svedčí. Nakoniec aj vy ste sa opätovne teraz dotkli opäť pokút, ktoré boli v roku 2000, to znamená za vášho pôsobenia, do zákona zakomponované a dokonca vo výške 2 mil. korún. My sme mali pôvodný návrh vo výške 200-tisíc korún. Takže asi o tom je tá pravda. Toľko asi k tomu.

Myslím si, že je to tak, čo som hovoril, viacej som to nerozširoval, ale občania si to takisto myslia. Prekrývate tým svoje vnútorné problémy, ktoré v tomto čase vo vnútri vašej strany sú so slobodou slova, so slobodou prejavu a so slobodným názorom. Nakoniec aj vylúčení členovia z vašich radov to potvrdzujú.

Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán poslanec. Takže teraz už môžeme pokračovať. V rozprave vystúpi pán poslanec Dzurinda, pripraví sa pani poslankyňa Grečková.

Pán poslanec Dzurinda, máte slovo.

M. Dzurinda, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pán minister, kolegyne, kolegovia, náhoda tak chcela, že som dostal slovo po predrečníkovi, ktorý, ako som pochopil, formuloval vládnu predstavu toho, čo ešte je ochotná vláda, vládna koalícia v zákone upraviť. A už keď to náhoda tak chcela, keďže som veľmi pozorne počúval nielen vystúpenie pána poslanca Senka, ale vlastne celú doterajšiu rozpravu, chcem povedať, že tie úpravy navrhované sú menej ako kozmetické, pán poslanec. Absolútne kozmetické, nepodstatné, ktoré majú budiť možno dojem navonok, že sa zákon upravuje. Ale aká bude veľkosť písmena v nadpise, je naozaj nie kľúčové a nie podstatné.

Preto to poviem ešte raz, tak ako som to počul, ako ste to predniesli, ak je naozaj pravdou, že toto je vládna predstava, ako by sa mal ešte tlačový zákon upraviť, tak si dovolím povedať svoj postoj, že to je naozaj veľmi-veľmi kozmetické. No ale ak je toto kozmetické, potom je nepochybne legitímnou otázkou, čo je podstatné, čo je kľúčové? Myslím, pán kolega Senko, že aj vy, aj ja, aj všetci vieme, aj veľká časť verejnosti, že podstatné a kľúčové je to, čoho ste sa nedotkli a čo je obsiahnuté v § 8. Bezpochyby neuralgickým bodom tlačového zákona je nový inštitút, nový nástroj, nový inštrument, o ktorom si veľká časť politického spektra, ale aj mimovládneho sektora, vydavatelia, novinári, a dovolím si povedať, aj veľká časť verejnosti myslíme, že je palicou na slobodu prejavu, že je nástrojom, ktorý má viesť k obmedzeniu slobody slova v slovenskej tlači. A ak je toto naozaj pravda, že ide o nový nástroj, nový inštitút, tak práve som očakával, že tomuto nástroju sa budeme venovať najviac.

Môžeme mať na veci rozdielny náhľad, ale dovolím si povedať, že koncentrácia pozornosti tak médií, ako aj politikov, verejnosti sa sústredila v súvislosti s novelou tlačového zákona práve na tento nový nástroj, na právo občana na odpoveď. Ak je tomu naozaj tak, tak sa dá pochopiť aj moja zvedavosť, s ktorou som prišiel do tejto miestnosti nielen dnes ráno pred deviatou, ale aj včera, lebo som bol veľmi zvedavý, čo povie vo svojom úvodnom slove predkladateľ pán minister kultúry. Očakával som, že sa vyjadrí práve k tomuto bezpochyby najcitlivejšiemu miestu celého zákona. Očakával som so záujmom, či dostaneme odpoveď na otázku, načo je dobré, komu to má poslúžiť, aký cieľ to sleduje, ak napríklad aj my politici budeme mať právo odpovedať aj na pravdivé informácie, reagovať aj na pravdivé skutkové tvrdenia? To je otázka, ktorá má zaujíma od prvej chvíle, keď som si prečítal predlohu novely tlačového zákona, a je mi ľúto trošku, že musím teraz, teda v druhý deň našej rozpravy konštatovať, že na túto otázku uspokojivú odpoveď nepoznám. A myslím si, že je faktom aj to, že vystúpenie, úvodné vystúpenie pána ministra kultúry včera ráno a potom aj počas rozpravy svedčilo o tom, že sa tejto téme vyhol a že sa ani on sám nepokúsil sformulovať, aký cieľ sleduje takéto právo a čo by sme týmto cieľom práva odpovedať aj na pravdivé skutkové tvrdenia mali dosiahnuť.

No, namiesto toho som bol veľmi prekvapený včera ráno, čo všetko som zo strany pána ministra kultúry počul. Hneď na úvod som sa dozvedel, že sme o zákone málo informovaní. Čochvíľa som ale pochopil, že jeho vystúpenie nepatrilo nám, ale, samozrejme, potenciálnym televíznym divákom, pretože si nemyslím, že pán minister kultúry nás podceňuje tak, aby si myslel, že my poslanci sme o zákonoch subjektívne informovaní. Ja si myslím, že on vie, že takéto kľúčové zákony si prečítame, že sa o nich radíme, že vedieme konzultácie. Takže skôr som očakával, že sa bude menej prihovárať k televíznym divákom, vydavateľom a viac sa prihovorí tým, ktorí o zákone budú rozhodovať a hlasovať.

Faktom podľa môjho názoru je to, že včerajšie úvodné vystúpenie pána ministra kultúry bolo venované temer výlučne vydavateľom slovenskej tlače. To jeho vystúpenie bolo konštruované podľa tradičnej schémy. Keď má vláda problém, tak hľadá nepriateľa, ktorý je za vznik, ale aj za neschopnosť vlády tento problém riešiť zodpovedný. Tá schéma je úplne zreteľná, presadzuje sa vždy a všade, keď sa problémy vynárajú. Keď bolo ľúto zo štátneho rozpočtu sanovať deficit Sociálnej poisťovne, no tak na vine boli zlé dôchodkové správcovské spoločnosti. A dokonca sa nerozpakovali predstavitelia vlády vrátane samého pána premiéra ísť až tak ďaleko, že porovnávali dôchodkové správcovské spoločnosti s nebankovými subjektmi navzdory výrokom guvernéra Národnej banky, nezávislých odborníkov. No a keď, samozrejme, sa ukázalo, že vláda nemá alternatívu v zdravotníctve, že bolo ľahké zrušiť dvadsaťkorunáčky, päťdesiatkorunáčky, ale ďalej nevie urobiť nič, no tak triednym nepriateľom sa stali súkromné zdravotné poisťovne, ktoré bolo treba potrestať aj zo zákona. Keď sa ukázalo, že sú vysoké nielen ceny benzínu, nafty, ale že rastú ceny potravín, no tak opäť bol poruke triedny nepriateľ, v tomto prípade obchodné reťazce. A mohol by som pokračovať celkom ďalej. No a keď, samozrejme, sa ukázalo, že tlač, alebo vláde to vychádza, že tlač je viac kritická voči vláde, tak opäť hľadala triedneho nepriateľa a našla ho. Nedovzdelaný novinár a zlý vydavateľ. Táto schéma je očividná, je zreteľná, ja sa potom neskôr k nej vrátim.

Myslím, že faktom je, že pán minister kultúry využil svoje úvodné slovo predovšetkým na to, aby odpovedal vydavateľom na ich tzv. sedem hriechov uvedených na tých prvých stránkach, tzv. vybielených prvých stránkach, ktoré vyšli v daný deň v slovenskej tlači. Trošku ma to prekvapilo, že z tohto miesta pán minister kultúry polemizuje alebo vyvracia názory vydavateľov. Považujem to za neštandardné. Za normálne a štandardné považujem, keby pán minister kultúry pozval vydavateľov na rokovanie a keby nie cez médiá, nie takýmto spôsobom, ale priamo diskusiou, debatou, výmenou argumentov bolo hľadané riešenie. Za normálne, štandardné by som považoval nie to, že budeme posielať vydavateľom odkazy, ale že si s nimi problémy vydiskutujeme. Diskusiu, normálne rokovania považujem za štandardný nástroj demokracie. Ale prax potvrdzuje, že SMER takýto nástroj ani neuznáva, ani nepotrebuje, ani, samozrejme, vo svojej politickej praxi nepoužíva.

Koniec koncov videli sme to aj pri piatkovom a včerajšom hlasovaní o zrušení imunity. Keď som tak o tom premýšľal, ako je možné, keď prvý muž slovenského parlamentu predkladá vážny zákon a nezíska ani podporu partnerov v koalícii, no tak samozrejme, že som došiel k záveru, že SMER už nepotrebuje na svoju politiku rokovať nielen s opozíciou, nielen s vydavateľmi, nielen s ďalšími subjektmi verejného života, ktorých sa politika týka, so stavovskými organizáciami, ale ani s vlastnými koaličnými partnermi. A to je nepochybne pozornosť, teda skutok alebo jav, ktorý si pozornosť zasluhuje.

Takže pán minister kultúry využil významný priestor svojho úvodného slova najmä na to, aby odkázal zlým vydavateľom. Z čoho som bol ešte viac prekvapený, bola ďalšia skutočnosť, že pán minister využil svoje úvodné slovo tiež na šírenie lží. Veľmi pozorne som počúval a zaznamenal som si, ako niekoľkokrát napadol vydavateľov, používal slová, že "klamú", "hovoria klamstvá", tie slová - či podstatné mená, alebo slovesá - "klamať", "klamstvo" v jeho vystúpení boli početné. A bolo mi trošku smutno, keď som si uvedomil, ako zásadne klame on sám. Povedal, že v zákone nikde nie je nič uvedené, že inštitút práva na odpoveď sa vzťahuje na zverejnené pravdivé informácie, pravdivé skutkové tvrdenia. Preto považujem za svoju povinnosť, aj keď neskôr, samozrejme, argumentoval v prospech toho, že aj v iných zákonoch v Európe možnosť odpovedať na pravdivé skutkové tvrdenia je, ale veľmi ma prekvapilo, keď sa snažil verejnosti predostrieť, to bola asi tá subjektívna informovanosť občanov, že v zákone sa o možnosti odpovedať na pravdivé skutkové tvrdenia nepojednáva.

Myslím, že je treba jasne uviesť, že v § 8 sa uvádza, že toto právo, právo odpovede sa vzťahuje na skutkové tvrdenie, pričom nie je uvedené, či pravdivé, alebo nepravdivé, teda sa vzťahuje na každé alebo akékoľvek skutkové tvrdenie. Dôkazy o tom, že pán minister teda trošku kľučkoval, uhýbal alebo aj klamal, sú dva. Jeden je nepriamy a jeden je priamy.

Nepriamym dôkazom je § 7, ktorý pojednáva o práve na opravu, kde sa zjavne uvádza slovíčko "nepravdivé" skutkové tvrdenia. Teda občan pri práve na opravu má možnosť toto právo uplatniť, iba keď ide o skutkové tvrdenie nepravdivé, čomu rozumiem. Ale už pri práve na odpoveď to slovíčko "nepravdivé" chýba a to je, myslím, dôkaz nepriamy.

Ale jestvuje aj dôkaz priamy a to je dôvodová správa k zákonu. V dôvodovej správe k zákonu sa vyslovene píše, že "podľa navrhovaného zákona je predmetom práva na odpoveď akékoľvek skutkové tvrdenie (nepravdivé, pravdu skresľujúce alebo aj pravdivé) o konkrétnej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá sa dotýka cti dôstojnosti" atď. Takže nie je pravdou, že zákon nehovorí jasne o tom, že toto právo odpovedať sa vzťahuje aj na skutkové tvrdenia pravdivé. Uvádza to dôvodová správa k zákonu, a teda uvádza to aj zákon. Dôvodová správa, ako všetci vieme, len interpretuje znenie zákona. Toto je, myslím, teda bezpochyby hlavný problém alebo nervový bod, neuralgický bod celého zákona - právo na odpoveď aj v prípade, že noviny zverejnia pravdivé informácie, pravdivé skutkové tvrdenia.

Chcel by som teda položiť otázku, prečo takéto právo máme mať aj my politici, a to po skúsenostiach, dlhoročných skúsenostiach s našou tlačou, ktorá nás neraz nielen chváli, ale aj kritizuje, ktorá sa nám neraz nielen páči, ale aj nepáči, ale ktorá okrem iného si zvykla, a dovolím si povedať celkom jednoznačne, pri zverejnených skutkových tvrdeniach bez ohľadu na to, či ide o tvrdenia pravdivé alebo nepravdivé, sa pýtať dotknutej osoby alebo dať dotknutej osobe právo zaujať stanovisko. Naozaj si nepamätám, kedy sa stalo napríklad aj mne, či už v bulvári, alebo v mienkotvornej tlači, a tých informácií zverejňovaných bolo dosť, nemôžem sa sťažovať, tak si nepamätám, kedy sa mi naposledy stalo, že by som mal pocit, že som sa nemohol priamo v článku, ktorý pojednáva o konkrétnej veci, vyjadriť alebo zaujať svoj postoj.

Teda zopakujem otázku: Načo je dobré a komu má slúžiť, prečo by sme takéto právo odpovedať na pravdivé skutkové tvrdenia mali mať aj my politici, verejní činitelia, keď aj naša tlač si osvojila a je zabehaná zvyklosť, že keď sa uverejňujú informácie, vždy sa vyjadruje hneď s uverejnenou informáciou aj názor alebo stanovisko dotknutej osoby?

Na túto základnú otázku, bohužiaľ, dali dosiaľ odpovede iba prvé stránky našich novín, podľa mňa absolútne pravdivo, a niektorí poslanci opozície, ktorí tento nástroj označili za nástroj politikov a zločincov, myslím, že som to neparafrázoval nepresne, zo strany pána poslanca Lipšica to bolo povedané, alebo nástroj vlády na upevnenie svojej moci, myslím, že tak to charakterizovala pani poslankyňa Biró. Žiaden poslanec vládnej koalície ani pán minister odpoveď na túto otázku nedal, skôr sa tejto téme až dosiaľ vyhýbali.

Je tu ešte tretí nový prvok, ktorý som si všimol pri vystúpení pána ministra kultúry. On nielenže nereagoval na poslaneckú snemovňu a polemizoval výsostne s vydavateľmi, nielenže sa snažil uhýbať, ba až klamal, ale stalo sa aj to, čo som tu ešte nevidel. Ja som zaznamenal v jeho vystúpení aj priame vyhrážky respondentom ankiet v jednom z našich mienkotvorných denníkov. A, žiaľ, je mojou povinnosťou konštatovať, že Slovensko má dnes vládu, ministra, ktorá sa vyhráža nielen súkromnému kapitálu, nielen zahraničným investorom, mimovládnym organizáciám, dôchodkovým správcovským spoločnostiam, zdravotným poisťovniam, médiám, opozícii, že Slovensko má nielen vládu, ktorá posiela opozíciu do väzenia, ktorej predseda vlády si osobuje vyberať, kto z opozície má morálne právo v parlamente sedieť a kto to morálne právo nemá, ale, žiaľ, je mi ľúto, že Slovensko má vládu, ktorá sa stále viac vyhráža občanom vlastnej krajiny.

Videli sme to napríklad na prípade protestov občanov v Pezinku. Vidíme to, keď členovia vlády útočia na konkrétnych politológov. To som tiež už dávno nevidel na slovenskej politickej scéne alebo vo verejnom živote. Politológ sa vyjadrí, člen vlády ho menuje a tvrdo kritizuje. Čo sú toto za javy vo verejnom živote? No a ako som povedal, včera pán minister kultúry, aj keď, samozrejme, nepriamo, zaútočil na anketárov, ktorí si v mienkotvornom denníku dovolili slobodne prezentovať svoj názor. Keď to takto ďalej pôjde, tak sa obávam, že nabudúce niektorý z ministrov z tohto miesta už bude takýchto anketárov alebo respondentov odpovedajúcich na ankety menovať.

Tak teda zhrniem. Pán minister vo svojom úvodnom slove dehonestoval a urážal jeden celý profesijný stav. Vyhrážal sa občanom, ktorí tlačový zákon kritizujú, a klamal o podstate veci, ale nepovedal to podstatné: Prečo máme mať právo na odpoveď aj na pravdivé informácie? Na pravdivé, skutkové tvrdenia? Najmä v tom kontexte, ktorý som už dvakrát spomenul. A tým kontextom je naozaj zvyklosť, že keď sa zverejňuje akákoľvek informácia, skutkové tvrdenie, a opakujem, funguje to aj v denníkoch, ktoré považujeme za mienkotvorné, aj v denníkoch, ktoré považujeme skôr za bulvárne, funguje to, že keď sa zverejňujú informácie, zároveň sa vyjadruje aj dotknutá osoba. Načo práve potom je práve takéto právo na odpoveď popri práve na opravu v prípade, že médiá zverejnia nepravdivé informácie?

Zdá sa, že sa dá ale porozumieť, prečo pán minister sa tomuto problému vyhýba, prečo sa formulovať odpoveď na takúto otázku nepodujal, pretože sa obávam, že naozaj uspokojivá odpoveď na takúto otázku nejestvuje. Ako napísal včera právnik Jozef Vozár v jednom z mienkotvorných denníkov, odcitujem: "Právo na odpoveď na rozdiel od práva na opravu je právom osobným, ktoré má zaručiť takpovediac alebo ˝rovnosť zbraní pri informovaní verejnosti˝. Aby nedošlo k narušeniu tejto rovnosti, nie je potrebné toto právo rozširovať aj na pravdivé informácie. Právo na slobodu prejavu nezahŕňa právo prístupu jednotlivca k masovokomunikačným prostriedkom. Ak by sme prijali súčasné znenie tlačového zákona v oblasti práva na odpoveď, de facto by sme takéto právo garantovali." Myslím, že je to napísané veľmi zrozumiteľne, veľmi jasne, možno inými slovami to, o čom včera tu v snemovni hovoril poslanec Daniel Lipšic.

Právo na odpoveď na rozdiel od práva na opravu je právom osobným, a aby nedošlo k narušeniu rovnosti v médiách, nie je toto právo potrebné rozširovať aj na pravdivé informácie. A ešte raz tá kľúčová veta: "Právo na slobodu prejavu nezahŕňa právo prístupu jednotlivca k masovokomunikačným prostriedkom." Toto som hľadal, na podobnú definíciu som čakal, samozrejme, rozumiem, že nepríde zo strany vládnej, ale o to mi bolo milšie, že som si to mohol prečítať v našej tlači. A bolo by dobré, keby naša tlač aj naďalej zostala slobodná, aby sme si mohli takéto názory prečítať aj v budúcnosti.

Teda, dámy a páni, stále, stále sa nástojčivo tlačí otázka, prečo opozícii tak záleží, aby tlačový zákon obsahoval demokratické ustanovenia, aby nezužoval priestor na slobodu slova, aby tým pádom nezužoval priestor demokracie na Slovensku? Myslím, že, zopakujem ešte raz, myslím, že pravdivé odpovede sme počuli dve včera, jednak od pána poslanca Lipšica, ale, myslím, veľmi kompaktne a komplexne od pani poslankyne Biró, ktorá predložila, myslím, seriózny pozmeňujúci návrh, ktorý rešpektuje želanie vládnej koalície zaviesť tento nový inštitút, ale zároveň bráni tomu, aby médiá mali zúžený priestor na slobodu slova, na slobodu prejavu. Myslím si, že pozmeňujúci návrh, ktorý pani poslankyňa predložila v mene troch poslaneckých klubov, má veľký význam, rieši problém seriózne a otvára nám cestu k spolupráci aj v širšom kontexte.

Na záver mi dovoľte, kolegyne, kolegovia, aby som hovoril ešte trošku politicky, lebo ja sa domnievam, že tá téma je vážna a výsostne politická. Neraz som si položil otázku, prečo povedzme aj tak toporne sa stavia SMER, vládna koalícia k tomu, aby sme hľadali dohodu na znení tlačového zákona, vediac, že pre významnú časť opozície alebo aj celú opozíciu, pre vydavateľskú sféru, pre novinárov, pre mimovládne organizácie, pre významný segment, dovolím si povedať rozhodujúci segment našej spoločnosti, je sloboda kľúčovou hodnotou vrátane, samozrejme, slobody slova?

Ja sa domnievam, že tá tzv. mediálna hra a ten toporný postoj vládnej koalície, predovšetkým politickej strany SMER, vychádza z istého politického zadania alebo istej politickej línie, ktorú poznáme aj z praxe, aj z teórie a ktorá by sa dala pomenovať ako politika robustná, politika nátlaku, politika, kedy sa brutálnym tlakom nahrádza námaha hľadať kompromis, úsilie, argumentmi v debate, diskusii, v rokovaniach hľadať spoločné riešenie.

Dovolím si vám ponúknuť svoje videnie tejto brutálnej politiky, súčasťou ktorej je aj tá mediálna hra, o ktorú sa najmä SMER celkom zreteľne, stále zreteľnejšie usiluje. Ja sa domnievam, že táto politika má také štyri oporné body:

- Tým prvým bodom je zámer znedôveryhodniť slovenskú tlač. SMER, vládna koalícia zrejme dospeli k poznaniu, že nedokážu kúpiť žiadneho z rozhodujúcich vydavateľov, lebo sú to vydavatelia slobodní, aj slovenskí, aj zahraniční. No a keďže sa s nimi nevedia, slušnejšie povedané, dohodnúť, menej slušne povedané, ich zastrašiť alebo kúpiť, tak ich treba urobiť nedôveryhodnými. Tak ako zlé DSS-ky, tak ako ziskuchtivé zdravotné poisťovne, tak ako nenásytné obchodné reťazce a tak ďalej a tak ďalej atď., tak je treba znedôveryhodniť aj slovenskú tlač. To je zámer do očí bijúci.

- Druhým prvkom tejto stratégie je politicky si "ochočiť" verejnoprávne médiá. Myslím, že svedectiev, ktoré dokladujú takéto tvrdenie, je veľa a že ich z veľkej časti poskytli samotní predstavitelia vládnej koalície, predovšetkým predstavitelia dominantnej politickej strany a to je SMER. Počúvali sme reči o tom, ako vláda, vládna koalícia má právo na vlastné médiá, na šírenie vlastných názorov, a domnievam sa, že aj kroky alebo výroky, ako by mali byť formované mediálne rady, usvedčujú SMER, predovšetkým SMER, ale aj celú vládnu koalíciu z takéhoto zámeru. A dovoľte mi povedať aj svoj taký subjektívny postreh a poznatok, že sa obávam, že sčasti, povedzme v Slovenskej televízii, je fungovanie tohto tlaku a zámeru už aj cítiť.

- Tretím prvkom takejto stratégie je permanentný útok na kritikov zo všetkých oblastí. Nielen na kritikov zo strany médií, nielen na zlú opozíciu, ale je to aj kritika politológov, sociológov, ako vidíme práve po tieto dni, aj ľudí, ktorí sa neboja alebo sú ochotní sa slobodne vyjadriť v ankete.

- No a napokon štvrtým elementom alebo prvkom takejto stratégie je zastrašovanie opozície. Aj tu sme v minulosti mali niekoľko celkom konkrétnych poznatkov alebo dôkazov. Je to napríklad predvolávanie poslancov opozície na rokovania imunitného výboru za výroky, ktoré urobili alebo predniesli v tejto miestnosti. Je to napríklad aj to, čoho sme boli svedkami posledné týždne, mesiace, a to je pretláčanie rôznych verzií zrušenia imunity. Bez ohľadu na to, či máme dohodu politickú užšiu alebo širšiu, ale pretláčanie až tak absurdných verzií, ktoré by nám mali brániť slobodne rozprávať v Národnej rade Slovenskej republiky. No a nepochybne do tohto bodu by som zaradil aj pretláčanie Lisabonskej zmluvy bez jedného jediného rokovania, silou, násilím. Opäť by som mohol dlhé minúty hovoriť o konkrétnych výrokoch napríklad predsedu Národnej rady, ktorý hovorí, že možno sa nájdu aj v radoch opozície niektorí poslanci, ktorí zahlasujú. Možno, ja to parafrázujem alebo interpretujem, možno predsa len, keď budeme dostatočne brutálni alebo, ako hovorí možno pán predseda vlády, kupčiť, možno niektorí poslanci opozície za Lisabonskú zmluvu aj zahlasujú. Predstavte si takéto výroky v súvislosti s tak vážnym dokumentom, ako nepochybne Lisabonská zmluva je.

Takže zhrniem to, milé kolegyne, kolegovia, brutálna politika alebo snaha robiť takúto robustnú politiku súčasnou vládou je úplne evidentná a myslím, že ju môžeme v tých štyroch bodoch celkom jasne vidieť: po prvé znedôveryhodniť tlač; po druhé politicky si "ochočiť" verejnoprávne médiá; po tretie vyhrážať sa občanom v rôznych profesiách, ktorí sa vyjadrujú k verejným veciam, ktorí sa vyjadrujú k politike a, samozrejme, najmä tým, ktorí sú kritickí voči vládnym stranám, predovšetkým k strane SMER; no a napokon, samozrejme, zastrašovať opozíciu, vyvíjať na ňu tlak zo všetkých možných smerov, aby bola povoľná, aby sa zriekla svojho politického videnia alebo presvedčenia.

Samozrejme, som si istý, že je v záujme občanov, aby sme takúto hru odmietli, aby sme odmietli tlačový zákon, ktorý hrubo zasahuje do redakčnej práce novín, ktorý porušuje demokratické zásady, ktorý porušuje práva občanov a obmedzuje slobodu tlače.

Som presvedčený, že je v záujme občanov našej krajiny, aby sme pokus o brutálnu, robustnú politiku SMER-u odmietli preto, lebo konečným, cieľovým terčom tejto politiky je v konečnom dôsledku občan - slobodný, nezávislý občan.

Je mi to trošku ľúto, že opäť prichádzajú časy, keď treba brániť práva slobodných a nezávislých ľudí. Je v životnom záujme občanov, aby právo zahlcovať denníky odpoveďami politikov na pravdivé skutkové tvrdenia neplatilo. Tlačový zákon v terajšom vydaní podľa môjho názoru aj presvedčenia smeruje jednoznačne proti občanom Slovenskej republiky.

Rovnako si dovolím povedať, že je úplne evidentné pomaly v polčase súčasného volebného obdobia, že politikou SMER-u je jediné: vygumovať akýkoľvek iný názor. Opäť je tu jasná politická línia, aby dominoval jeden, ten vyvolený, politický názor, jeden smer.

Dámy a páni, myslím, že nepoviem nič nové ani žiadnu hlbokú politologickú pravdu, keď poviem, že v politike, tak ako aj v ľudskom živote, bývajú križovatky, niektoré významnejšie, niektoré menej, ale jasne ich vidíme. Situácie, keď sa človek vydá zlým smerom, nie sú pre človeka dobré, lebo stráca aj čas a stráca aj sily, keď sa treba vracať, keď treba korigovať, keď treba opravovať. Cestou konfrontácie, nátlaku a zastrašovania sa, žiaľ, vydala súčasná vládna koalícia, predovšetkým politická strana SMER.

Chcel by som ale pripomenúť, že to nie je nič nového pod slovenským politickým slnkom. Myslím si, že zlou správou pre SMER je, že nevymyslel nič nového. My sme to tu už mali a, žiaľ, nielen do roku 1989, ale v niektorých rokoch aj po roku 1989. Najmä pre fanúšikov, ktorí si želajú upresnenie, samozrejme, mám na mysli roky 1995 - 1998. A teraz to hovorím s vedomím, že to obdobie je za nami, je prekonané, ale myslím si, že z tohto obdobia je potrebné sa poučiť. A to bola iná robustná politika. Toto bola vtedy iná robustná politika. Niektorí sme tu sedeli aj tie noci, niektorí sme boli veľmi hlboko zainteresovaní do mnohých smutných káuz. A vieme, to, čo je kľúčové a čo je podstatné, vieme, ako táto robustná politika skončila. Vieme, koľko traumy z takejto robustnej politiky zostalo. Koľko traumy zostalo v hlavách a srdciach občanov, ale dovolím si povedať, aj politikov, ktorí takúto robustnú politiku vtedy produkovali. Hovorím o tom preto, aby sme si to pamätali a aby sme sa z toho poučili. Lebo vieme veľmi dobre, ako rýchlo a ako neslávne táto robustná politika skončila.

Myslím si osobne, že omnoho perspektívnejšou ako politika robustná je politika demokratická založená na dialógu, na rešpektovaní hlasu menšiny a hľadaní kompromisu. Ak chceme chodiť po skúsenosti s robustnou politikou, nemusíme chodiť pred rok 1989, ba nemusíme chodiť ani do obdobia 1995 - 1998. Včera sme videli, ako končia pokusy o robustnú politiku. Prvý muž slovenského parlamentu predložil zákon, a nie hocijaký, a postupne sme videli, ako sám seba vyzlieka z vlastných politických šiat. Predseda Národnej rady... (Potlesk.) Predseda Národnej rady nám sám ukázal v minulých týždňoch, v minulých mesiacoch, ako napínal svaly a ako sa snažil zvalcovať zlú opozíciu, až napokon sa proti nemu postavili aj dvaja koaliční partneri. Ako rýchlo zhasol tento pokus o brutálnu politiku.

Z vlastnej praxe vieme, a už aj vy, súčasná vládna koalícia, ste si to užili, ako končia pokusy o brutálnu politiku, keď dialóg, hľadanie zhody a dohody nahradzuje sila, napínanie svalov, veľké slová, ale potom žiadne skutky, ako nám ukázal Robert Fico v súvislosti s radarmi. Takto končí robustná politika.

A preto zopakujem, že je omnoho perspektívnejšou politika zhody, politika hľadania kompromisu, pretože je omnoho trvácnejšia, ako je politika konfrontácie. Vy dobre viete, že opozícia dnes je taká, že je pripravená na debatu, na diskusiu, na hľadanie kompromisov a, samozrejme, záleží len na vládnej väčšine, či takúto politiku využije, alebo bude ďalej stupňovať tlak a násilie.

Záverečná veta. Myslím, kolegyne, kolegovia, že takejto politike budeme čeliť, že budeme ju nielen odmietať, ale že sa proti takejto politike budeme aj stavať, a poviem celkom otvorene, že bude výsmechom slušnosti a demokracie, ak po tlačovom zákone, ktorý obmedzuje slobodu slova, dáte hlasovať o Lisabonskej zmluve. Som presvedčený, že takejto frašky sa žiaden zodpovedný a slušný politik nezúčastní.

Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.)


Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP