A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem. Pán poslanec Bárdos bude reagovať na faktické poznámky, nech sa páči.

Gy. Bárdos, poslanec: Ďakujem pekne za možnosť, pani podpredsedníčka. Ďakujem obidvom kolegom za faktické poznámky.

Pán kolega Lipšic, kvôli tomu som hovoril aj o vašom návrhu a o ďalších návrhoch opozície, že je tu skvelá šanca, skvelá možnosť pre celú snemovňu aj pre ctených predstaviteľov vládnej koalície, hlavne dominantnej strany SMER - sociálna demokracia, že môžu podporiť dobré pozmeňujúce návrhy. A ešte raz hovorím, v žiadnom prípade sa nejedná o politicky účelové návrhy. My vo svojich návrhoch a tí, ktorí podávali návrhy, myslím, že keď si to niekto prečíta, tak tieto návrhy hovoria o tom, ako zlepšiť a skvalitniť súčasnú právnu predlohu.

Pán poslanec, pán predseda výboru Zala, áno, je to možné, že som nespomínal viacerých. Som si vedomý toho, že sú aj odborníci, ktorí majú aj iný názor, iný uhol pohľadu na túto záležitosť, ale po tom, čo sa tu udialo v pléne Národnej rady, a po tých jednotlivých vystúpeniach som nepovažoval za potrebné ísť až tak hlboko a hovoriť o týchto veciach. Mal som pripravené aj tieto citáty, lebo keď som začal hovoriť, bolo tu veľmi málo poslancov, lebo som hovoril, že nie je to ideálny čas na vystúpenie v rozprave po dvojhodinovej obedňajšej prestávke, a preto som aj skrátil svoje vystúpenie, aj tie citácie, ktoré som mal pripravené, som nepoužil všetky, ale som sa snažil hovoriť to, čo považujem za základ toho, aby sa tu prijal kvalitnejší návrh zákona.

Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďalej v rozprave vystúpi pani poslankyňa Cibulková. Pani poslankyňa tu nie je prítomná, takže stráca poradie. Ďalšia je pani poslankyňa Vaľová, nech sa páči. Po nej sa pripraví pán poslanec Kubánek.

J. Vaľová, poslankyňa: Ďakujem veľmi pekne, pani predsedajúca. Vážený pán minister, vážený pán spravodajca, kolegyne, kolegovia, chcela som svoje vystúpenie začať ináč, ale keďže tu sedí pán Lipšic, tak využijem jeho slová a jeho slovami odpoviem na to, čo povedal, že vláda alebo že poslanci "kecajú". Ja si myslím, pán Lipšic, že "kecáte" vy, pretože veľmi dobre viete a opäť je to len to, aby ste sa predviedli, aby vás vnímali médiá, aby ste niečím zaujali, opäť je to hra pre občanov. Pretože aj keď niekto nie je právnik, jasne pochopí ten váš pozmeňujúci návrh, ktorý minimálne vlastne porušuje článok ústavy č. 19. A ten článok ústavy znie: "Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena." Ako chcete vy vylúčiť? Veď predsa politici, nie sme iba my v parlamente, politici nie sú ministri, ale kde sú mestskí poslanci, kde sú primátori, kde sú starostovia? Veď aj to sú politici. Ako vy chcete ubrať niečo, čo patrí každému občanovi z ústavy. Tak, pán Lipšic, prosím vás, "nekecajte"!

A teraz, vážené dámy a páni, zákon o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o znení a doplnení niektorých zákonov (tzv. tlačový zákon), ktorý sa dotýka všetkých občanov Slovenskej republiky, je to jedno, či sú to fyzické alebo právnické osoby, tí, ktorým médiá alebo informácie o ich osobe vstúpili do života. Niektorí majú skúsenosti kladné, ale mnohí záporné. Ak nás zdroj médií chváli, nevstupuje nám do osobného a súkromného života, nepociťujeme potrebu obracať sa na akékoľvek inštitúcie alebo poprípade brániť svoju česť a dôstojnosť. Ak nám však médiá zasiahnu napríklad súkromný život, ovplyvnia negatívne naše okolie alebo informujú o našom zdravotnom stave nepravdivo či skreslene, vtedy každý z nás určite hľadá opravné prostriedky. Tie by mohli, podotýkam, už iba mohli zmierniť stratu dobrého mena, dôstojnosti v rodine, spoločnosti, medzi priateľmi.

Dovoľte mi, aby som uviedla jeden príklad z názoru pisateľa v blogu, aby to neboli moje slová, ale slová, ktoré sú prezentované pod menom Michal Šimeček, mám tento blok aj celé toto vyjadrenie v písomnej podobe vytiahnuté z internetu. Prečítam vám jeho krátky názor pod názvom Stojí sloboda slova nad hocičím iným? "Už viackrát som si povedal", citujem, "že čítať internetové vydania denníkov a niektoré noviny nebudem. Stále sa k nemu v honbe za mnohými informáciami vraciam a stále sa opäť presviedčam o tom, že tieto informácie za to nestoja. Jednak preto, že som sa viackrát stretol s riadnou dávkou neobjektivity a zavádzajúcich informácií, jednak preto, že na čítanie diskusií zavesených pod jednotlivými článkami, či už v novinách, alebo na médiách, treba mať skutočne silný žalúdok. Chcete najnovší dôkaz? Diskusia pod článkom v novinách", nebudem prezentovať noviny, aby som teda nerobila reklamu, "s názvom Bývalí vyjednávači čakajú ešte tvrdé rokovania, diskusné príspevky na rozdiel od iných nie sú moderované ani redigované a na začiatku diskusie síce zverejnené vyhlásenie - urážlivé, vulgárne a rasistické texty sú neprijateľné, rovnako ako neplatená reklama. Ale ako je vidno z nižšie uvedených príspevkov, nikto na tieto odporúčania neberie ohľad. Aj preto je možné, že v diskusii sú urážlivé a vulgárne a rasistické príspevky. Diskusné fórum je plné diskutujúcich, ktorí sú pod rúškom anonymity schopní napísať hocičo, uraziť a znosiť pod čiernu zem hocikoho, bez ohľadu na to, či je to pravda alebo či dokonca neporušujú zákon. Anonymita aj sloboda slova sú krásne veci, nemyslíte? Hlavne pre tých, ktorí ich zneužívajú." Koniec citátu.

Pripomeňme si, že zodpovedný je ten, kto dané informácie zverejnil. O tom, že články na internete alebo v novinách poškodzujú dobré meno občanov Slovenskej republiky, svedčia aj spory na ochranu osobnosti. Požiadala som ministerstvo spravodlivosti oficiálne, aby ma zase neobvinili niektorí opoziční poslanci a médiá, že som trestne stíhaná, čo som nikdy nebola, ukážem aj tabuľku, požiadala som ministerstvo spravodlivosti dňa 1. 2. 2008, aby mi štatisticky uviedli, koľko sporov na ochranu osobnosti zaznamenávajú naše súdy ročne, keďže tieto spory sa osobitne nesledujú a Štatistický úrad ich neeviduje, zaslalo mi ministerstvo spravodlivosti iba vybavené nároky na ochranu osobnosti. Z tejto štatistiky vyplýva, že od roku 2004 do roku 2007 bolo ukončených 1 582 sporov.

Vážení kolegovia, kolegyne, pýtam sa, to sú všetko politici? Myslíte si, že sú to politici? Myslíte si, že ak my toto všetko vynásobíme dvoj- až trojnásobne, pretože chcem povedať, sú to ukončené spory, mnohí občania majú svoje nároky ešte na súdoch na ochranu osobnosti, ak to dvoj- až trojnásobne vynásobíte, pretože ich spory dosiaľ trvajú, tieto čísla jasne hovoria, že títo ľudia, títo občania, určite to nie sú politici, sa cítia byť dotknutí a dožadujú sa spravodlivosti a ochranu svojej dobrej povesti a dobrého mena. Určite médiá zverejňujú aj pravdivé informácie a vtedy tieto informácie určite neskončia na súdoch a určite nebude nikto žiadať opravu.

Aj táto štatistika ma utvrdila, že je logické, že § 8 právo na odpoveď má miesto vo vládnom návrhu zákona o periodickej tlači a agentúrnom spravodajstve a o zmene a doplnení niektorých predpisov. Ak vydavateľ, nebudem, nechcem veľa rozprávať, pretože vo Francúzku, mám tu ešte pripravený francúzsky a nemecký tlačový zákon, ale o tom sa už povedalo už veľa, ale pôjdem opäť k bodu § 8, síce uvediem, ešte mi dovoľte poznámku, aby som na samý záver vysvetlila, pretože myslím si, že mnohí v tom máme medzery, čo je to kritika, hodnotiaci úsudok a čo je to fakt. Pretože si myslím, že mnohí v tomto máme medzeru a obávame sa, že nebudeme môcť kritizovať a slobodne vyjadrovať názory, hlavne novinári, pretože tento tlačový zákon sa vzťahuje len na skutkové tvrdenia a nerieši kritiku.

Sú zbytočné obavy novinárov, že nebudú môcť kritizovať a písať korektne. Určite môžu, pretože skutkové tvrdenie rovná sa fakt. Hodnotiaci úsudok rovná sa kritika. Ak je uverejnená nepravda, môžeme sa brániť proti skutkovému tvrdeniu, ale kritiku ako takú napríklad francúzsky model, kde si môžete žiadať právo na odpoveď aj proti kritike, tento návrh zákona na Slovensku toto nepripúšťa, ale pripúšťa sa brániť proti faktom a skutkovým tvrdeniam. V tomto sme podobní českému tlačovému zákonu. Pravdivé skutkové tvrdenia v § 8 dovoľujú žiadať odpovede na pravdivé skutkové tvrdenia, ak sa dotýkajú napríklad cti dotknutého, pretože môžu byť vyjadrené aj polopravdou, pretože najhoršia pravda je tá, ktorá je vytrhnutá z kontextu, ktorá posúva túto pravdu do polohy zámernej lži. Na konci by som ešte chcela podotknúť, že právo na odpoveď v Českej republike platí od roku 2000. České médiá nezaznamenali a neboli zahltené množstvom odpovedí a dokonca v Česku je aj prvá judikatúra a platnosť tohto zákona. České súdy nezaznamenali obrovský nárast súdnych sporov v súvislosti s platnosťou tlačového zákona.

Aj preto si myslím, že tento tlačový zákon je štandardným európskym zákonom, a citujem pisateľa z blogu, ktorého som predtým spomenula, aby to nebolo tak, ako napísal, "aby na Slovensku sloboda šírenia informácií nebola dezinformáciou, možno na internete anarchiou, ale aby odrážala pravdivé a skutkové informácie, ktoré si občania Slovenskej republiky zaslúžia", pretože médiá, si myslím, pracujú a žijú aj za ich dane. Verím tomu, že tak to bude.

Ďakujem. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pani poslankyne Vaľovej nie sú. Pardon, jedna faktická poznámka - pán poslanec Senko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

A pán poslanec Senko má slovo, nech sa páči.

J. Senko, poslanec: Ďakujem za slovo. Pani poslankyňa, ja by som sa venoval iba vášmu úvodnému slovu k tomuto diskusnému príhovoru. A to, vy ste upozorňovali pána Lipšica na citáciu z Ústavy Slovenskej republiky. Viete, pani poslankyňa, pán poslanec Lipšic nepotrebuje počúvať iných, on chce, aby bol vypočutý len on. Keby ste sa vy boli rozprávali cez jeho diskusný príspevok tak, ako to on urobil, keby ste vy ignorovali jeho diskusný príspevok tak, ako to on urobil, tak by bol určite niekoľkokrát vyzýval predsedajúcu alebo predsedajúceho, aby urobil poriadok v tejto rokovacej sále. To je ten jeho povýšenecký, nadradený, neomylný spôsob správania sa voči okoliu a svojim oponentom. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Chcete reagovať, pani poslankyňa, na faktickú poznámku? Nie. Ďakujem. Ďalej v rozprave vystúpi pán poslanec Kubánek. Pán poslanec Kubánek nie je prítomný. Ďalej pán poslanec Slafkovský, takisto nie je prítomný, takisto stráca poradie. Ďalšia je pani poslankyňa Tóthová. Nech sa páči, pani poslankyňa Tóthová. Po nej vystúpi pán poslanec Halecký, ktorý už raz stratil poradie.

K. Tóthová, poslankyňa: Vážená pani predsedajúca, vážený pán minister, milé kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som veľmi krátkym výstupom prispela do tejto diskusie. Nebudem sa úvodom rozširovať o situáciu, že tento zákon je podmienkou hlasovania o Lisabonskej zmluve, pretože keby som išla do hĺbky, snáď by som trošku emotívne vystúpila, pretože to považujem za vydieranie a absolútne neprijateľné správanie sa jedného členského štátu v Európskej únii. Budem hovoriť o legislatívnom návrhu.

Nebudem opakovať už to, čo som uviedla vo svojich faktických poznámkach, len jednu skutočnosť, že široká možnosť reagovať na tlač nie je náhubok. To nie je náhubok novinárom. Pán poslanec Fronc, to je možnosť, demokratická možnosť, ktorú už prvá Československá, ako som bola povedala, republika v najširšej možnej miere uplatnila. V tlačovom zákone je jasne povedané, že právo odpovedať má každý, kto sa cíti uverejneným článkom dotknutý. Nehorlím za takúto širokú definíciu, ale ukazujem, že demokracia považovala takúto šírku za prijateľnú, za vyhovujúcu demokracii a jednotlivé platné zákony túto dotknutosť vymedzujú svojím náhľadom a svojím spôsobom.

Ak hovoríte o náhubkovom zákone, tak náhubkovým zákonom bola novela rokovacieho poriadku, ktorá bola prijatá za čias Dzurindovej vlády, keď sa jednotlivým politickým klubom obmedzil zákonom týmto čas na vystupovanie a každý poslanec dostal presne stanovenú minutáž a v klube ani nie na všetkých poslancov to vyšlo, aby sme neprišli urobiť len "štek" za jeden a pol minúty k rečníckemu pultu. To bol náhubkový zákon, keď tu bola mašinka, keď tu bol displej, ktorý ukazoval, áno, už klubu odzvonilo, už viac nemôžete hovoriť. Takže to bol náhubkový zákon.

Vraciam sa k pravej podstate veci. Osobne nepovažujem za vhodné vydefinovať právo na odpoveď v rovine pravdivosti alebo nepravdivosti, resp. len vtedy, keď bola uverejnená nepravda, čo chcete ešte v horšej podobe, ak bola uverejnená pravda, tak nie je možné žiadať odpoveď. Vážení, ja sa pýtam: Ktorý vydavateľ, ktoré noviny vedome publikujú články, o ktorých si myslia, že sú nepravdivé? Ja sa pýtam: Poznáte noviny, ktoré by vedome publikovali nepravdivé články? (Reakcie z pléna. Prerušenie vystúpenia predsedajúcou.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Poprosím pánov poslancov, aby venovali pozornosť vystúpeniu kolegyne, aby nevykrikovali z miesta.

K. Tóthová, poslankyňa: Vždy redaktor píše alebo vo vedomí musí mať dobromyseľnosť, že publikuje s tým, čo publikuje, že je pravda. A teraz on má posúdiť, či Mrkvička, ktorý reaguje a uvádza argumenty, musí posúdiť, že teda to, čo som odpublikoval, nie je pravda, a preto dám možnosť Mrkvičkovi, aby mohol odpovedať v novinách. Vážení, to je strašný omyl! To je taký nedemokratický prístup, že horší si neviem predstaviť.

Dozaista aj OBSE, keď malo svoje stanovisko v takejto rovine, takto, ako ste vy vystupovali, nerozmýšľalo, pretože určite by bolo dalo stanovisko k francúzskemu zákonu, ktorý je platný, ktorý vychádza z rovnakej filozofie, a nikomu nevadí a je považovaný za demokratický. To je prvá pripomienka.

Ďalej by som sa chcela vyjadriť k pozmeňujúcemu návrhu Daniela Lipšica, ktorý jednoznačne považujem za nenáležitý a nemôžem zaň hlasovať. Čiže opravu nemá možnosť ten, kto je verejný funkcionár, čiže politik, áno, a orgán verejnej moci alebo osoba, voči ktorej sa vedie trestné konanie. Osoba, ktorej by bolo vzaté právo na odpoveď, keď sa jej vedie trestné konanie, je to v momente protiústavné, pretože ústava aj deklarácia práv hovorí niečo o prezumpcii neviny, čo by malo aj pánu doktorovi Lipšicovi, absolventovi Právnickej fakulty, niečo hovoriť. Čiže pokiaľ sa voči niekomu vedie konanie, to znamená, nie je právoplatne ukončené, a pokiaľ nie je právoplatne ukončené, hľadí sa naňho ako na nevinného. Či sa to niekomu ľúbi, alebo neľúbi. Takže neviem, prečo by takáto osoba, ktorá má status ústavy prezumpcie neviny, nemohla reagovať, ak je presvedčená, že to, čo je odpublikované, nie je tak, ako bolo odpublikované.

Ďalej orgán verejnej moci. Vážení, orgánom verejnej moci sú aj orgány samosprávy. Prečo by orgány samosprávy, starosta, ktorý rozhoduje, nemohol odpovedať? Kam to chcete hnať? Kam to chcete hnať?! (Reakcie z pléna.) O niektorom starostovi sa niečo napíše - ja hovorím pánovi poslancovi Lipšicovi, ja si s ním netykám, ani si nebudem s ním tykať, takže hovorím v množnom čísle, nemyslím, pozerám na jeho miesto, Ferko, nemyslím na vás v žiadnom prípade, ale neprítomnému pánovi poslancovi odpovedám smerom na miesto, kde by mal sedieť poprípade.

Takže ja sa pýtam, čo chce tento pán poslanec? Starostovia, voči ktorým hlavne pred voľbami koľkokrát vyjdú informácie, kde oni v tlači preukazujú, že to nie je pravda, nebudú môcť odpovedať? No ďakujem pekne! Neviem, tento mladý právnik bez praxe ako vníma tento svoj pozmeňujúci návrh. A neviem, ani prečo by verejný funkcionár, ktorými sme aj my, tiež pred voľbami mali zniesť informácie v tlači, ktoré sú ďaleko od pravdy, ale ten, kto ich odpublikuje, bude presvedčený, že to pravda je.

Takže toto považujem úplne za scestný legislatívny návrh. Vnímam to ako znovuprezentovanie sa v médiách, na ktoré mám tiež svoj názor, a jednoznačne uvádzam, že tento pozmeňujúci návrh nemôžem podporiť, lebo je protiústavný, nie je rozumný, je zavádzajúci a absolútne diskriminačný, čo je zase otázka ústavy, teda protiústavnosti.

Prečo napríklad, keď na kandidátke bude Jozef Mrkvička a Peter Petržlen, ktorý ešte nikdy nebol v parlamente, a o obidvoch napíšu tú istú nepravdu, Mrkvička, ktorý je poslancom, sa nemôže brániť a pán Petržlen, hoci nie je verejný, pretože ešte nie je verejný funkcionár, sa bude v tej istej kauze môcť brániť. Tak to je absolútne scestné!

Ďakujem za pozornosť. Teším sa na reakciu tých pánov, ktorí sa už prihlásili. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, na vás sa prihlásili s reakciou pán poslanec Martin Fronc, pán poslanec František Mikloško, Daniel Lipšic, pani Ágnes Biró. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Tóthovej.

A slovo má pán poslanec Martin Fronc, nech sa páči.

M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, nemusí sa vám páčiť názov náhubkový zákon, ale je to náhubkový zákon. Dáva náhubok médiám, jednoducho technika, ktorou to robí cez odpoveď, to je technika taká, by som povedal, sofistikovaná. Ale je to náhubok pre médiá. To je prvá vec.

A druhá vec, pani kolegyňa, hovoríte tu o zavádzaní, niekoľkokrát aj vo faktických poznámkach, aj teraz ste vystúpili s obdivom, aký úžasný bol tlačový zákon za prvej Československej republiky, ako ste spomínali tatíčka Masaryka, tak predpokladám, že váš vlastný partner z SNS vám povie, aký to bol zákon, ktorý štandardne vybielil noviny, cenzuroval noviny a nielen noviny, dokonca knihy vychádzali cenzurované s vybielenými stránkami. Vtedy sa to týkalo práve - a SNS bude vedieť - častokrát vecí, ktoré boli takpovediac národné, a malo by sa tu SNS v tomto smere ozvať. Tak nedávajte takéto príklady a nezavádzajte tuná kolegov.

Skončil som, pán predsedajúci.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán kolega. Ďalej vystúpi s faktickou poznámkou pán poslanec František Mikloško, nech sa páči.

F. Mikloško, poslanec: Pani poslankyňa Tóthová, vy ste spomínali, že to bol náhubkový zákon, keď sme podľa tej mašinky času tuná rečnili v parlamente. Nuž rád by som vás skromne upozornil, že to bolo presne podľa rokovacieho poriadku, za ktorý hlasovalo aj HZDS onoho času, a že to bolo presne rovnako pre poslancov opozície i koalície. Čiže ten náhubok si odsúhlasili všetci poslanci tejto snemovne a na všetkých bol rovnako aplikovaný.

Druhá vec, vy ste položili rečnícku otázku, že ktoré noviny kedy vedome klamali? Nuž pamätáme sa, pamätáme sa na Slovenskú republiku, keď tam postupne bolo na prvej strane reprodukované teda konto jedného významného politického činiteľa, z ktorého sa vykľul nakoniec prezident Michal Kováč, konto v Rakúsku. No ukázal sa z toho naprostý podvod, samozrejme.

A teraz by som to chcel nejako tak uzavrieť. Viete, pani poslankyňa, samozrejme, teraz nemyslím na vás, to hovorím vážne, ale keď poslanci HZDS tu začínajú moralizovať, tak nie je nič lepšie a zábavnejšie, lebo my, ktorí sa trošku pamätáme na každý jeden morálny traktát týchto veľkých postáv slovenského národa, vás môžeme spokojne vytiahnuť za ucho a dať vám takto von a desať ďalších príkladov, kedy ste vy robili to isté a ešte aj horšie. Čiže, prosím vás, netýka sa to vás, ale pokiaľ ide o moralizovanie, veľmi láskavo by som prosil, aby HZDS v tejto veci bolo trošku opatrnejšie, lebo zažili sme ho v bohatej miere a sme radi, že v tejto chvíli ako je veľmi také poslušné, tiché v tejto vládnej koalícii a vôbec sa vlastne okrem vás nik iný neozýva.

Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Ďalej s faktickou poznámkou prihlásený je pán kolega Daniel Lipšic.

D. Lipšic, poslanec: Pani poslankyňa, z toho, čo ste povedali, ja som mal najväčší dojem, že ste odborníčka na zeleninu. (Smiech v sále.) Čo sa týka, áno, ja som mladý právnik, inak mám praxe viac ako vy, k tomu by som sa radšej na vašom mieste moc nevyjadroval, ale pred pár dňami ste povedali, že ako ľahko tu ľudia hovoria, čo je neústavné, čo je protiústavné. Každý môže mať len názor. Tak si prečítajte svoje vystúpenie dnešné, keď ste na záver povedali, že to je jasne neústavné, môj pozmeňujúci návrh. Pani poslankyňa, však nemôžete zo dňa na deň proste úplne zmeniť to, čo hovoríte.

Prezumpcia neviny. Prezumpcia neviny sa týka, pani poslankyňa, trestného konania. Ak by napísali o niekom, že je páchateľom, ale ešte nebol odsúdený, tak vtedy je porušená prezumpcia neviny, ale vtedy mal nárok na opravu ktokoľvek. Chcem vás ale upozorniť, že právo na odpoveď má u nás aj právoplatne, podľa vášho návrhu aj právoplatne odsúdený. Aj právoplatne odsúdený vrah má právo na odpoveď. Žiadna prezumpcia neviny.

Ak ste spomenuli teda otázku, že ktoré noviny vedome písali nepravdu, už to pán poslanec Mikloško spomenul, Slovenská republika, a to nehovoril ľahkovážne. Ja mám o tom právoplatné rozhodnutie súdu, keď som žaloval Slovenskú republiku a právoplatne som tento spor vyhral. Úmyselne klamali.

Ale mne sa zdá, že mi je celkom jasné, prečo aj vaši predrečníci, aj vy, aj pán predchádzajúci spravodajca sa nezdržal pri reakcii na môj pozmeňujúci návrh. Pretože viete, že je kľúčový, vy sa ho bojíte. Vy viete, že hlasovaním o ňom dáte jasný signál ľuďom, že vám nejde o občanov, že vám ide o seba, o svoje privilégiá a politickú verchušku a o kriminálnikov.

M. Hort, podpredseda NR SR: S poslednou faktickou poznámkou sa prihlásila pani poslankyňa Ágnes Biró, nech sa páči.

Á. Biró, poslankyňa: Áno, ja by som si tiež dovolila poznamenať to, že asi pani poslankyňa vie, že medzi nami a medzi Francúzskom je asi akýsi malý nepatrný rozdiel a to je asi ten čas budovania demokracie vo Francúzsku a u nás.

Po druhé by som vám chcela pripomenúť tie časy, keď ste boli vicepremiérkou a keď ste po rokovaniach Legislatívnej rady vlády alebo na rokovaniach Legislatívnej rady vlády niektorých novinárov vôbec nepripustili alebo ste nehovorili, pokiaľ tí nevhodní novinári neopustili túto miestnosť.

A po tretie veľakrát sa hovorí o tom a o medzinárodných dokumentoch, aj vy ste ich spomenuli, ale je veľmi zaujímavé, že tie analýzy a tie stanoviská, ktoré OBSE dalo vypracovať, v ktorých sa tie výhrady vypočítavávajú voči tomuto zákonu, sa práve opierajú o rezolúciu, ktorú aj pán Číž spomenul, o rezolúciu Rady Európy 74/26.

To je všetko.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S reakciou na rečníkov vo faktických poznámkach sa prihlásila pani Tóthová, nech sa páči.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pani poslankyňa Biró, na rokovanie Legislatívnej rady nikdy nemohli ani takí, ani onakí novinári. A vždy na rozdiel od neskorších rokov, kým som bola predsedníčka Legislatívnej rady, po každej Legislatívnej rade bola tlačová konferencia, alebo ak chcete, tlačová beseda. To je po prvé.

Ďalej, Ferko Mikloško, no, skroťte, skroťte, lebo takéto vaše 22. poschodie a články o Lexovi, kde ste vôbec nepripustili odpovede a ktoré boli klamstvami, tak čo súdy dokázali, že teda tie skutky sa nestali, a nebudem tu rozvádzať.

Pokiaľ ide o pána poslanca Lipšica, naňho už nebudem reagovať, pretože aj teraz poplietol hrušky s jablkami. (Reakcia z pléna.) A ja si vyprosujem, áno, ja reagujem k jeho, vyprosujem si tie hodnotenia, ktoré on uviedol v rámci toho, že nemám praktickú skúsenosť. Vážený pán poslanec, mohla by som vám tu päť minút hovoriť o svojich praktických skúsenostiach, ale nezaťažujem túto snemovňu. A vy nie ste tej diskusie so mnou hodný, lebo od vás si vyprosujem to, čo ste na mňa povedali. A keby som bola zlomyseľná, tak vás budem žalovať, pretože občianskoprávna imunita ani za výroky v parlamente podľa všetkého nie je.

Ďakujem. (Reakcia z pléna.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Teraz budeme... (Reakcie z pléna.) Poprosím teraz o pokoj v sále. Vystúpili tí poslanci, ktorí boli prihlásení ústne. Teraz nasledujú tí, ktorí stratili poradie, za predpokladu, že nebudú prítomní v sále, už nebudú môcť k tomuto bodu vystúpiť. Čiže prvý je tu pán poslanec Jozef Halecký. Je prítomný v sále.

Nech sa páči, pán poslanec, máte priestor na vaše vystúpenie. Pripraví sa pán poslanec Ján Kvorka, pokiaľ chce vystúpiť.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Vážení páni ministri, vážený pán spravodajca a vážené kolegyne a kolegovia, k tlačovému zákonu, myslím si, že už bolo povedané veľa. Chcel by som byť trošku stručnejší k otázkam, ktoré považujem za možno sporné a potrebné, aby bol vypočutý aj názor iný alebo hodnotenia, ktoré možno tuná neodzneli.

Po prvé, myslím si, že po 40 rokoch, pokiaľ sa novelizuje alebo pripravuje nový zákon tlačový, je to namieste, a preto nejako spochybňovať alebo požadovať, aby bol stiahnutý z rokovania a tak ďalej, by som považoval za dosť nevhodné. Chcem povedať k tomu asi toľko, že tento zákon, žiaľbohu, sa prerokováva v atmosfére, ktorá je dosť emočne nabitá a ktorá je napätá do tej miery, že prijímať nejaké správne alebo objektívne úsudky je dosť problematické. Niekedy tá atmosféra, či už celkove, pokiaľ by sme ju nejako hodnotili, skôr pripomína nejaký výnimočný stav v krajine alebo aspoň v médiách a za takejto situácie ťažko sa prerokovávajú jednotlivé konkrétne body.

Chcem podotknúť, že tento zákon je potrebný, ale aj vyhovuje skoro všetkým zúčastneným stranám. Hovorili sme, že ako každý zákon je určený pre občanov tejto republiky. Je to pravda, ale nie je chybou si priznať, že je určený aj pre ostatných, aj pre ostatné právnické osoby a právnické subjekty včítane politických strán, vlády, vládnych predstaviteľov koaličných, ale aj opozičných. Teda vidíme, že zákon je žiaduci a potrebný. A dokonca osobne si myslím, že vyhovuje aj novinárom, pretože umožňuje im, aby tlakom na majiteľov a vydavateľov mali vytvorené také časové a ostatné podmienky, aby mohli mať dostatok času na overenie si informácií a na podávanie ich v takej kvalite, aby nemuseli byť tieto mechanizmy, o ktorých je tu toľko sporu.

Chcem pripomenúť ešte dôležitosť tohto zákona nielen pre politikov vrcholových, ale hlavne pre politikov komunálnych na úrovni miestnej, to znamená mestských zastupiteľstiev, ale aj obecných zastupiteľstiev a takisto aj samosprávnych krajov, pretože sú to tiež politici, boli volení širokou vrstvou občanov a mnohokrát hlavne v regionálnych médiách nevedia a prípadne nemajú možnosť, ako by skreslené informácie, polopravdy alebo zlé hodnotenia, ktoré nezodpovedajú skutočnostiam, vedeli dať na tú správnu mieru.

Body, o ktorých sa tuná hovorilo, že je to potláčanie slobody prejavu, že sa znehodnocujú médiá a že úroveň kultúrna a celková úroveň novín poklesne, myslím si, že tiež nie sú správne. A zdá sa, že bude to možné vyhodnocovať po určitom čase, po polroku alebo po roku, ale osobne, ako som spomínal, pokiaľ to vyhovuje všetkým občanom, širokej vrstve aj politikov, tak je to zákon, ktorý musí byť prijateľný pre všetkých.

Chcem povedať, že tento zákon ako každý zákon má určitý regulačný a kontrolný mechanizmus, to znamená, že neurčuje obsah novín. Neurčuje ani dokonca skryté alebo aj otvorenejšie politické zameranie, ale iba kontroluje tie najvypuklejšie nedostatky, ktoré pri hodnotení osoby alebo aj právnickej osoby sú neobjektívne, skreslené, zavádzajúce alebo také, ktoré daný subjekt hodnotí ako také zásadné, že je potrebné na ne reagovať v novinách.

Osobne si myslím, že uvidíme o rok, o dva, ale žiadna inflácia vstupov politikov do médií nebude, ukazuje to aj prax v iných krajinách, susedných alebo aj v ďalších v Európskej únii, že tam, kde sú podobné tlačové zákony, ako sa prijíma na Slovensku, nič revolučné a nič negativistické v médiách, v tlačených médiách sa nedeje.

K jednotlivým bodom chcem pripomenúť, že aj žurnalistická kultúra, ale aj celkove vyspelosť v krajine má svoje fázy a má svoju postupnosť tak, že aj prijímanie toho kontroverzného bodu, práva na odpoveď, pokiaľ u nás by bol prijatý podľa vzoru alebo typu francúzskeho, teda možnosť odpovedať na nepravdivé, ale nevylučovať aj možnosť zodpovedať na niektoré pravdivé, ale neúplné informácie, by bola tou takou prvou fázou, ktorá by, myslím si, po vyhodnotení a v ďalšom období mohla sa nahradiť aj takou požadovanou formuláciou, ako tvrdí opozícia.

Chcem sa však zastaviť pri základných, ako už povedal pán poslanec Lipšic, pri jeho tých kľúčových návrhoch, pri kľúčových návrhoch vlastne opozície, ktorá by chcela prezentovať, ako by mal vyzerať tento tlačový zákon. Naďalej, ako som už uviedol vo faktickej poznámke, si myslím, že vylučovať určitú skupinu obyvateľov, či už politikov, alebo iných, zo zákona sa nedá, je neprípustné a je protiústavné. Teda formulovať pozmeňujúci návrh tak, aby politici, verejní činitelia a osoby, ktoré sú trestne stíhané a ešte neodsúdené, aby boli vylúčení z toho, aby mohli v médiách odpovedať podľa príslušného zákona, podľa môjho názoru, aj keď som lekár a nie právnik, je protiústavné, a preto postaviť koncepciu alternatívy tlačového zákona zo strany opozície na tomto fakte a tomto pozmeňujúcom návrhu je nesprávne, a preto nemôžeme o ňom ani reálne nejako uvažovať a tobôž hlasovať, ako sme boli prizývaní a vyzvaní.

Chcem pripomenúť ešte, že niektoré body v tomto tlačovom zákone sa upravili tak, ako požaduje opozícia. To znamená, že sú tu vytvorené podmienky na to, aby aj v prístupe k Lisabonskej zmluve trošku to stanovisko bolo zmenené a bolo konštruktívnejšie. Priznám sa, že ja som mal určitú predstavu, že dôjde k zmene aj v niektorých ďalších paragrafoch, ale koaličná zostava, lídri sa dohodli, že tlačový zákon je takýto, takže, a bude sa vyhodnocovať po roku a prípadne aj prehodnocovať tak, že aj zo strany Ľudovej strany - HZDS držíme sa tejto koncepcie, ktorá je predložená, a budeme v tomto zmysle aj za tento zákon hlasovať. Je pravda, že pokiaľ vychádzame aj z Lisabonskej európskej zmluvy, aj z toho tlačového zákona, ex post nám vychádza, že bolo by vhodnejšie, pokiaľ by tento zákon bol predložený v druhom polroku tohto roku alebo v roku 2009. Myslím si, že nenarobil by také komplikácie a také zlé meno Slovensku ako doteraz, vzhľadom na to, že sa spája tlačový zákon aj s Lisabonskou zmluvou, narobil v kruhoch európskej exekutívy, ale aj Európskeho parlamentu. Z tohto dôvodu ako východiskový zákon po 40 rokoch tento zákon považujem za progresívny, realizovateľný pre najširšie vrstvy obyvateľstva, a preto ja ho podporím.

Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou sa neprihlásil na vystúpenie pána predsedu výboru nikto. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pýtam sa, pán poslanec Ján Kvorka, nie je prítomný v sále, to znamená, stráca možnosť vystúpiť v rozprave k tomuto bodu. Tomáš Galbavý nie je prítomný, stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Katarína Cibulková takisto neprítomná, stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Pán poslanec Stanislav Kubánek neprítomný, stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Pán poslanec Alexander Slafkovský taktiež neprítomný, stráca možnosť vystúpiť v rozprave. Týmto sme vyčerpali všetkých vystupujúcich v rozprave v súlade s tým, ako sa prihlásili do rozpravy, či už písomne, alebo ústne.

Pýtam sa ešte, skôr než uzatvorím rozpravu, pán minister alebo pán navrhovateľ, chcete v rozprave alebo až v záverečnej reči? V záverečnej reči. Takže vyhlasujem rozpravu k tomuto bodu za skončenú.

A o slovo v záverečnom stanovisku požiadal pán navrhovateľ, to znamená pán minister kultúry. Nech sa páči.

M. Maďarič, minister kultúry SR: Ďakujem za slovo, pán podpredseda. Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, vážení hostia, dovoľte mi, aby som aj v záverečnej reči zareagoval na rozpravu, a to predovšetkým na niektoré pozmeňujúce návrhy.

Už v gestorskom výbore som vyslovil podporu návrhom, ktoré predložil pán poslanec Podmanický. Prvý by sa dal charakterizovať ako zásadný. Ide o vypustenie ustanovenia 1 z § 6, ktorým sa ruší právomoc ministerstva kultúry udeľovať pokuty vydavateľom za špecifické obsahové prejavy. Dovoľte mi však pripomenúť, že tzv. obsahové obmedzenia slobody tlače a následné sankcionovanie vydavateľov zo strany ministerstva kultúry boli do súčasne platného zákona zavedené v roku 2000 a takmer osem rokov účinné ustanovenia neboli doteraz predmetom čo i len najmenšej kritiky zo strany akejkoľvek profesijnej novinárskej organizácie alebo zahraničia, preto nebol dôvod zaoberať sa ich prípadným možným spochybnením. Hoci problém tkvie podľa mňa v možnosti udeľovania pokút ministerstvom, opozícia - aj teraz to bolo dnes tu spomenuté - sa nás snaží kritizovať za to, že v návrhu je aj ustanovenie o zákaze podnecovať nenávisť na základe politického zmýšľania. Hovoril o tom pán poslanec Bárdos. Ale pozrite sa do zákona o vysielaní a retransmisii, kam práve dnešná opozícia vložila presne takéto isté ustanovenie, a potom si teda zamoralizujte aj nad sebou, dámy a páni v opozícii, že chcete niekoho pokutovať na základe politického zmýšľania v elektronických médiách. A ja si myslím, že sme opäť pri tom klasickom farizejstve opozície, že za to, čo robili alebo urobili oni, s úplným kľudom dnes kritizujú koalíciu.

Ale späť k § 6. Právny poriadok Slovenskej republiky neumožňuje v súčasnosti postihovať právnické osoby za nedovolené konanie v oblasti verejného práva inak ako prostredníctvom administratívneho práva. Slovenská republika zatiaľ neprijala model zodpovednosti právnických osôb za trestné činy fyzických osôb, avšak vzhľadom na skutočnosť, že Legislatívna rada vlády odporučila vo februári 2008 návrh novely Trestného zákona a Trestného poriadku na prerokovanie a schválenie do vlády, stáva sa tak možné nahradiť súčasný model administratívnej zodpovednosti vydavateľov modelom zodpovednosti podľa Trestného zákona, a preto aj podporiť tento pozmeňujúci návrh, o ktorom som hovoril.

Druhý návrh sa týka úpravy paragrafu o práve na odpoveď, ktorým sa odpoveď obmedzí len na skutkové tvrdenie, ktorým sa napadnuté skutkové tvrdenie poprie, doplní, spresní alebo vysvetlí, čím sa vylúči možnosť, aby sa niekto v odpovedi esejisticky rozpisoval, prípadne cez odpoveď šíril nejaké invektívy. To znamená, ja by som to necharakterizoval ako kozmetickú úpravu. Ja si myslím, že je to úprava vecná a aj obsahová a dôležitá v zmysle aj tej kritiky, ktorá tu zaznievala, a v zmysle naozaj jasného limitovania, aký obsah môže mať odpoveď. Ja som o práve na odpoveď obšírne hovoril vo svojom úvodnom slove aj v rozprave a nemám dôvod nič meniť na stanovisku, že právo na odpoveď slúži nielen na napadnutie nepravdivých skutočností, ale aj na zabezpečenie plurality názorov.

Pokiaľ ide o otázku, že v určitých prípadoch ním možno napadnúť aj pravdivé skutkové tvrdenie, čo som nikdy nepopieral, ide o princíp, ktorý je v Európe bežný, hoci novinárske organizácie sa túto realitu snažia popierať a, bohužiaľ, v tomto dvojitý meter sa na nás snažia uplatniť aj niektorí experti. Ja vám pre zaujímavosť uvediem dva príklady.

Nášmu slovenskému návrhu odporučil nezávislý expert Rady Európy Dirk Voorhoof z Belgicka, aby ním bolo možné reagovať len na nepresné skutkové tvrdenia, ktoré sa zároveň dotýkajú práv osoby. V Belgicku, odkiaľ pán Voorhoof pochádza a kde je aj členom flámskeho mediálneho orgánu, je právo na odpoveď upravené v osobitnom zákone o práve na odpoveď, kde v čl. 1 je uvedené, že "právo na odpoveď má každá osoba, ktorá je pomenovaná menovite alebo implicitne". To znamená, že u nich sa dá napadnúť všetko, nič o nepresnosti alebo nepravdivosti.

Vodu káže a víno pije aj často spomínaná inštitúcia Article Nineteen alebo včera vtipne pomenovaná "Article devätnásť" pánom poslancom Mikloškom, tá v roku 1989 v správe o Francúzsku pre Komisiu ľudských práv uviedla, že, citujem: "Francúzske právo na odpoveď je síce otvorené na zneužitie, ale že podľa novinárov je želateľnou, dokonca nevyhnutnou súčasťou slobody tlače." Súčasťou slobody tlače - a to sa bavíme o práve na odpoveď vo francúzskom prípade aj na hodnotiace úsudky. Nepreberáme teda celkom francúzsku tradíciu, ako sa to tvrdí v odôvodnení pozmeňujúcich návrhov, ktoré podali tri poslanecké kluby opozície. No zaujalo ma, že v tomto odôvodnení sa priznáva, že v Európe neexistuje štandard podoby práva na odpoveď, iba sa argumentuje v tomto odôvodnení opozície, že demokratické princípy u nás nemajú takú silnú tradíciu ako inde a mali by sme vychádzať teda z našich pomerov.

A ja sa pýtam: Z akých našich pomerov by sme mali vychádzať? Z toho, že u nás svojho času bola stopnutá podpora Kultúrnemu životu zato, že predstaviteľom KDH sa nepáčil obsah jedného polemického článku? Alebo z takých pomerov, že v roku 1998 v kampani bola odhalená snaha podplácať novinárov zo strany volebného štábu SDK? Alebo by sme mali vychádzať z pomerov, že nepohodlní novinári boli internovaní a izolovaní na 28. poschodí Slovenskej televízie? Alebo by sme mali vychádzať z pomerov, že v minulom období bol odpočúvaný jeden denník?

Takže zase opozícia je svätá, hoci ona voči médiám konala, ako som to teraz ilustroval, no nedemokratickí sme my, ktorí len vyslovujeme na médiá kritické názory. Podľa tejto logiky by asi bolo v poriadku, keby sme svoj názor na médiá nepovedali, no zato by sme ich odpočúvali, podplácali, prípadne nejakého toho novinára by sme internovali.

Treťou, nie nedôležitou zmenou je návrh stanoviť pevnú minimálnu a maximálnu výšku primeranej peňažnej náhrady za nesplnenie zákonnej povinnosti. Právo na primeranú peňažnú náhradu je prevzaté z francúzskej, talianskej a maltskej úpravy, kde existuje obligatórne pokutovanie prostredníctvom civilného, správneho alebo trestného práva v prípade porušenia povinností v ustanoveniach o práve na odpoveď alebo v prípade nepublikovania odpovede na základe rozsudku. Zdôrazňujem, že nejde o dvojitý postih v porovnaní s primeraným finančným zadosťučinením pri ochrane osobnosti, nakoľko sa priznáva len za porušenie ustanovení tlačového zákona a nie za zásah do osobnostných práv.

Opäť teda nejde o nič neobvyklé, pokuty alebo náhrady sú vo Francúzsku: za neuverejnenie odpovede v súlade so zákonom 3 750 eur, za neuverejnenie odpovede v lehote v rozsudku 3 750 eur alebo tri mesiace väzenia, subjekt pokuty a väzenie aj riaditeľ tlačoviny. V Luxembursku za neuverejnenie odpovede v lehote v rozsudku 1 250 eur za každý deň omeškania, subjekt náhrady je vydavateľ a prijímateľom náhrady je žiadateľ o odpoveď úspešný v súdnom spore. V Taliansku za neuverejnenie odpovede v súlade so zákonom pokuta správneho charakteru od 7 746 eur do 12 911 eur. Na Malte za neuverejnenie odpovede v súlade so zákonom najmenej 465 eur, za neuverejnenie odpovede v lehote rozsudku najviac 1 164 eur.

Veľa sa diskutovalo aj na tému ochrany novinárskeho zdroja, či to má byť právo alebo povinnosť. Etický kódex Tlačovej rady Slovenskej republiky, ktorý hovorí, že "novinár je povinný zachovať mlčanlivosť o zdroji informácií", nám bol vzorom. Forma povinnosti ochrany novinárskeho zdroja dáva vydavateľovi a novinárovi vyššiu formu ochrany pred zásahmi orgánov verejnej moci, ktorého nemôžu vydierať, prípadne s ním obchodovať, pretože oslobodiť od povinnosti mlčanlivosti ho môže jedine zdroj samotný.

Na druhej strane zámerom návrhu zákona je posilniť nielen ochranu vydavateľa, ale aj ochranu zdroja pred samotným novinárom, ktorý by svoje prípadné právo na ochranu zdroja mohol neuplatniť a prezradiť svoj zdroj. Ak novinársky zdroj bude vedieť, že novinár má len právo na jeho neprezradenie, ale že ho ani nemusí využiť, nie je vylúčené, že zdroj si poskytnutie informácie rozmyslí. Povinnosť chrániť zdroj sa realizuje aj vo Švédsku a v Poľsku. Je skutočne prekvapujúce, ak samotné novinárske organizácie vystupujú proti formulácii povinnosti ochrany zdroja informácie aj v konfrontácii s etickým kódexom Tlačovej rady Slovenskej republiky.

Ja v tejto súvislosti vítam pozmeňujúci návrh, ktorý rozširuje ochranu zdrojov na všetky osoby, ktoré pravidelne alebo profesijne zbierajú alebo rozširujú informácie prostredníctvom tlače tak, aby nešlo iba o novinárov pracujúcich u vydavateľa, ale o novinárov v širšom zmysle slova, čiže na osoby, ktoré poskytujú informácie vydavateľovi na základe zmluvného občianskoprávneho alebo zmluvného obchodnoprávneho vzťahu. Rovnako sa hovorilo o potrebe v určitých prípadoch jednoznačne prelomiť povinnosť chrániť zdroj, ak ide o trestné činy s hornou hranicou trestnej sadzby najmenej 10 rokov a trestné činy korupcie. Považujem za správne, aby sa do návrhu zákona explicitne napísalo, že povinnosť zachovávať mlčanlivosť sa nevzťahuje na prípad, ak ide o zákonom uloženú povinnosť prekaziť spáchanie trestného činu.

Návrh tlačového zákona aj s právom na odpoveď, ako som už viackrát povedal, posilní práva občanov. Doobeda som hovoril, že zákon nerozlišuje, či je daný občan napr. poštár alebo poslanec obecného zastupiteľstva, a nerozlišuje nielen preto, že ústava ani Európsky dohovor o ľudských právach nepripúšťajú rozlišovanie medzi jednotlivcami a ich diskrimináciu. Ja súhlasím, verejní činitelia musia strpieť viac kritiky aj viac zásahu do svojich práv, a teda majú aj povinnosti, napr. povinnosť podať majetkové priznanie. To ale neznamená, že ak majú povinnosti, nemôžu mať právo, ktoré nikoho nepoškodzuje a ktoré je potrebné nielen pre nich samotných, ale aj pre čitateľskú verejnosť v zmysle plurality názorov a prístupu k nej. Takže v každom prípade a v každom zmysle ide pri práve na odpoveď o právo pre ľudí, akokoľvek to spochybňujete alebo spochybňujú to predstavitelia opozície a akékoľvek prívlastky tomu dávajú, či už ide o ľudí obyčajných alebo neobyčajných, je to úplne jedno.

Pretože nejde len o to, že aj starosta obce alebo člen Rozhlasovej rady, lebo správne poukázala pani prof. Tóthová, že verejní funkcionári nie sú len poslanci tejto snemovne, nie sú len členovia vlády, ale je to veľmi široká škála ľudí v rôznych inštitúciách a aj, samozrejme, na úrovni samosprávy. Takže nejde len o to, že verejní funkcionári si môžu uplatniť toto právo na odpoveď, ale aj o to, že človek, o ktorom noviny nikdy nenapíšu, bude mať úžitok z práva na odpoveď ako čitateľ, ktorý bude mať možnosť a podľa mňa aj privíta to, že si prečíta reakciu dotknutej strany. Takže je absurdné tvrdiť, že zákon je namierený proti slobode prejavu, naopak, posilňuje ju v zmysle vytvorenia väčšieho priestoru na pluralitu názorov a prístup k väčšiemu rozsahu korektných a pravdivých informácií. Pretože každá osoba má mať možnosť brániť sa proti určitému zobrazeniu v médiách a má mať právo byť vypočutá. To už nespomínam rezolúciu Európskeho parlamentu, ktorá hovorí, že orgány verejnej moci a úrady musia využiť právo na odpoveď pred žalobou.

Ak teda hovoríme o tlačovom zákone, musíme mať stále na pamäti, že nehovoríme len o vydavateľoch, novinároch a tlači, ktorých poslaním nepochybne je slobodné šírenie názorov a pravdivé informovanie, ktoré musíme chrániť, ale hovoríme aj o tých, o ktorých sa píše, a o tých, ktorí sú ako čitatelia informáciami ovplyvňovaní. Tento návrh zákona sa snaží dostať do rovnováhy práva tých, ktorí informácie spracúvajú a šíria, a tých, ktorí informácie prijímajú. Súčasná nerovnosť - a tá nerovnosť tu je - neprospieva ani tlači, ani ľuďom.

Pokiaľ bude zákon schválený aj so zmenami, ktorým sa teraz venoval, nemôže nikto povedať, že sme boli hluchí k názorom, odporúčaniam alebo aj výhradám zahraničných inštitúcií. Žiadna z nich nám však nemôže predložiť čítankový a jediný správny návrh tlačového zákona, pretože ide o normu veľmi rôznorodú a všetky štáty Európskej únie majú suverénne právo upraviť si v rámci určitých tradícií a odporúčaní vlastnú podobu tlačového zákona. Takisto od nás zahraničie nemôže žiadať, aby vládny návrh zákona do písmena vyhovel požiadavkám opozície, napokon ani to nikdy od nás nežiadali a skôr boli zarazení, niektorí aj zhrození z toho, že opozícia spojila tlačový zákon s Lisabonskou zmluvou.

My sme dokázali aj v situácii bezprecedentného vydierania, najmä SDKÚ, a spolitizovania tlačového zákona navrhnúť vecné zmeny, ktoré zákon vylepšujú. Z môjho hľadiska to považujem za prirodzené, pretože aj celú prípravu tohto zákona som sa snažil koordinovať vo vecnej diskusii a nenechal som sa vyrušiť ani demagógiou, ktorá sa spustila jeden deň pred prvým čítaním.

Vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, žiadam vás o schválenie tých pozmeňujúcich návrhov, predovšetkým ktoré som podporil, a následne aj celého zákona.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)