M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pýtam sa pána spravodajcu, či chce zaujať stanovisko? Pokiaľ nie, veľmi pekne ďakujem navrhovateľovi a spravodajcovi a ministrovi zahraničných vecí za účasť na prerokovaní tohto bodu programu. Prerušujem rokovanie o týchto dvoch bodoch programu. Ďakujem pekne.

Teraz, vážené kolegyne, v zmysle schváleného postupu pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu, predpokladám, že pán Gabura je pripravený, áno, na vydanie zákona, ktorým sa zrušuje zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 419/1991 Zb. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov.

Tento návrh má tlač 695 a návrh na pridelenie výborom č. 704.

Teraz dávam slovo poslancovi Petrovi Gaburovi a žiadam ho, aby tento návrh uviedol.

Máte slovo, pán poslanec Gabura.

P. Gabura, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Dámy a páni, právo na život je základným a neodcudziteľným ľudským právom. Hlásia sa k nemu všetky listiny, charty a zoznamy základných práv človeka nadväzujúce na veľké humanistické dedičstvo Magny charty. Ale mravný zákaz zabiť človeka je aj prirodzeným pravidlom, ktoré uznávali ľudia odnepamäti. Aj tí, čo sa dnes nehlásia k tradícii náboženskej mravnosti, uznávajú základné morálne pravidlá ustanovené desatorom.

Biblická správa o kamenných doskách obsahujúcich desať základných pravidiel hovorí o ochrane života v piatom prikázaní veľmi stručne. Nezabiješ. Pri odovzdávaní biblickej archy však Boh podľa tejto správy poskytol k prikázaniam aj stručný komentár. Kto zločinne a úkladne zabije svojho blížneho, aj od môjho oltára ho odtrhneš, aby zomrel. Ochrana života je pravidlom desatora nepoznajúc kompromis. Dokonca i neúmyselné zabitie požaduje trest, aj keď menej prísny. Ak to však neurobil úmyselne, ale azda Boh to dopustil, tak ti ustanoví miesto, kde sa budeš môcť utiecť.

Základom takého prísneho pravidla na ochranu života bolo vedomie, že na rozdiel od mnohých iných ochraňovaných hodnôt v ľudskej spoločnosti tá najväčšia - život nepochádza od človeka. Človek nie je pánom života. Ak niekomu život vezme, už mu ho nemôže nikdy vrátiť. Vznik života je síce biologicky pozorovateľný, ale napriek tomu je tajomstvom. Nikto nedokáže znova oživiť, či znova vytvoriť neopakovateľnú bytosť, ktorou je konkrétny človek. Preto sa ochrana života stala od úsvitu ľudskej civilizácie nielen mravným pravidlom, ale premietla sa aj do pravidiel, za ktorou stála donucovacia moc štátu dopravných noriem. A práve právne normy museli riešiť i veľmi konkrétne otázky. Odkedy je život životom. Odkedy ho treba chrániť. Za akých okolností a dokedy.

Už staroveké Rímske právo túto otázku riešilo celkom jasne. Od počatia. Počatý sa má pokladať za narodeného, kedykoľvek ide o jeho prospech. Pokiaľ ide o ochranu majetku, toto ponímanie ľudského života preberajú aj moderné právne poriadky v súčasnosti. Dediť po otcovi bude teda počaté dieťa, aj keď jeho otec umrel pred jeho narodením. Nadobúda práva, ale i povinnosti, ktoré nemôže nadobudnúť nikto iný ako človek.

Túto úpravu preberá aj náš Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v platnom znení v § 7. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti má podľa tohto ustanovenia aj počaté dieťa. S dôvetkom, ak sa narodí živé. Môže sa stať, že ho matka z prirodzených dôvodov nedonosí, ale môže sa stať, že mu to jeho blížni nedovolia. A to napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky v čl. 15 zakotvuje, že každý má právo na život. A nielen to.

Náš základný zákon ďalej vyslovene ustanovuje, že ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Právne vzniká aj tu otázka odkedy? Občiansky zákonník odpovedá. Od počatia. Pretože od počatia počaté dieťa môže nadobúdať práva a povinnosti.

V roku 1957 však Národné zhromaždenie Československej republiky ustanovilo pre jedno právo odlišné pravidlo. Aj keď všetky práva nadobúda počaté dieťa od momentu počatia, to najzákladnejšie - právo na život mu štát garantuje až neskôr. Stalo sa tak zákonom o umelom prerušení tehotenstva. Tento zásah do ochrany života potom prebrala Slovenská národná rada v roku 1986 novým zákonom pod č. 73.

Už samotný názov zákona je nepoctivý. Nejde o žiadne prerušenie tehotenstva. Zákrok, ktorým zákon umožňuje tehotenstvo ukončiť bez možnosti jeho pokračovania. Počaté dieťa, ktoré už bolo spôsobilé nadobúdať práva a povinnosti podľa platného Občianskeho zákonníka, svoju životnú cestu končí. Umiera. Príkaz desatora - nezabiješ sa tu na základe tohto zákona celkom otvorene porušuje. A nie je vôbec dôležité, či ide o 12., alebo 24., alebo akýkoľvek iný týždeň. Ak je život hodný ochrany pred narodením, ako to predpokladalo už Rímske právo, ako to predpokladá Občiansky zákonník ako právo počatého dieťaťa, tak ústavné pravidlo o ochrane života pred narodením nemožno časovo umiestniť niekde inde ako od momentu počatia.

Z tohto dôvodu navrhujem zrušiť zákon Slovenskej národnej rady o umelom prerušení tehotenstva č. 73/1986 Zb. v platnom znení. Som presvedčený, že chrániť život je potrebné vždy, ale osobitne v tých prípadoch, keď sú jeho nositelia bezbranní. Deti pred i po narodení, chorí, bezvládni a starí občania by mali požívať väčší, nie menší rozsah ochrany zo strany štátu.

Ak niektorí argumentujú slobodou matky rozhodovať sa o tom, či dieťa donosí, treba veľmi vážne upozorniť na slobodu, či skôr nedostatok slobody počatého dieťaťa, ktoré ju nemá možnosť nijako uplatniť. Pritom i náš ústavný a právny poriadok mu priznáva práva. Neupierajme mu teda to najzákladnejšie - právo na život.

Drobná novela Trestného zákona má len formulačný charakter, ktorý má predísť problémom pri výklade. Bezo zmeny ponecháva koncepciu trestnoprávnej ochrany, podľa ktorej sa trestného činu nedovoleného prerušenia tehotenstva dopúšťa každý, kto koná bez súhlasu tehotnej ženy a zároveň ponecháva tehotnú ženu v tejto veci mimo trestnej zodpovednosti.

Pre prípad, že sa umelé prerušenie tehotenstva má vykonať so súhlasom tehotnej ženy, nahradzuje sa formulácia, v ktorej sa dopúšťal trestného činu ten, kto konal postupom alebo za podmienok, ktoré odporovali všeobecne záväzným právnym predpisom o umelom prerušení tehotenstva novou, presnejšou a ústavnejšou formuláciou. Táto formulácia smeruje k tomu, aby sa nevyskytovali problémy pri uplatňovaní trestnoprávnej ochrany pred nedovoleným prerušením tehotenstva aj po zrušení zákona o umelom prerušení tehotenstva. Akékoľvek umelé prerušenie tehotenstva aj so súhlasom tehotnej ženy bude zakladať skutkovú podstatu trestného činu, pokiaľ nebude vykonané postupom a za podmienok, ktoré ustanoví zákon.

Potreba zákonnej úpravy vyplýva aj z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky. Keďže ústava garantuje ochranu práva na život, a to tak pred narodením, ako aj ochranu práva tehotnej ženy na jej život, tak pre prípad konfliktu týchto dvoch práv prichádza do úvahy možnosť zákonnej úpravy, ktorá by bola pre využitie ustanovenia § 151 ods. 1 a ďalších potom relevantná. Táto úprava ale nie je predmetom úpravy navrhovaného zákona.

Návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na štátny rozpočet. Naopak, v strednodobom horizonte povedie k zdravšiemu demografickému vývoju, a tak i k lepšiemu vývoju príjmov štátneho rozpočtu. Návrh neodporuje žiadnej medzinárodnej zmluve ani právu Európskej únie a je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky. Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec, za uvedenie poslaneckého návrhu zákona. Teraz dávam slovo spravodajkyni z výboru pre zdravotníctvo pani poslankyni Anne Szögedi a poprosím ju, aby predniesla spravodajskú správu.

A. Szögedi, poslankyňa: Vážený pán podpredseda Národnej rady, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bola určená Výborom Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo za spravodajkyňu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie zákona, ktorým sa zrušuje zákon Slovenskej národnej rady č. 73/1986 Zb. o umelom prerušení tehotenstva v znení zákona Slovenskej národnej rady č. 419/1991 Zb. a ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov (tlač 695). Na základe uvedené podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu k predmetnému návrhu zákona.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti uvedené v § 67 a v § 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov, ako i náležitosti uvedené v legislatívnych pravidlách.

Predložený návrh zákona obsahuje doložku zlučiteľnosti s právom Európskej únie. Ako uvádza predkladateľ v dôvodovej správe, návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými zmluvami, ktorými je Slovenská republika viazaná. Návrh zákona nezakladá nárok na pracovné sily, nepredpokladajú sa finančné dôsledky na štátny rozpočet a nemá vplyv na rozpočet obcí a vyšších územných celkov.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla v zmysle § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku na tom, že po rozprave odporučí uvedený návrh zákona prerokovať v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 704 z 9. júla 2008 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh zákona prerokovali: Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre ľudské práva, národnosti a postavenie žien a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 20. októbra 2008 a gestorský výbor do 21. októbra 2008.

Ďakujem, pán podpredseda, skončila som, otvorte, prosím, rozpravu.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem veľmi pekne. Otváram rozpravu. Chcem informovať, že písomnú prihlášku nemám. Pýtam sa, kto sa do rozpravy hlási ústne? Pani Damborská, to je prihláška do rozpravy? Áno, registrujem pani poslankyňu Damborskú. Pokiaľ nikto iný, pani poslankyňa Mušková. Ešte niekto, prosím? Pokiaľ nikto iný, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Slovo má pani poslankyňa Damborská, pripraví sa pani poslankyňa Mušková. (Hlasy v sále.) Faktickú poznámku nejde, pani poslankyňa, k spravodajskej správe ani k.... Dobre? Takže pani poslankyňa Damborská sa vzdáva možnosti vystúpiť v rozprave.

Slovo má pani poslankyňa Mušková.

Ľ. Mušková, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, vážená Národná rada, v decembri uplynulo 50 rokov, čo sa v socialistickom Československu prijal zákon legalizujúci potraty. Za 50 rokov od platnosti tohto zákona bolo zabitých viac ako 1 360 000 detí. To sú fakty, ktoré pred pol rokom odzneli v niektorých našich médiách.

Konštatovanie, ktoré v našej spoločnosti zapadlo do množstva ďalších informácií bez toho, aby sme sa viac zamysleli nad hrôzou, ktorú spôsobil tento zákon. Viac ako 1 360 000 ľudí, ktorí tu mohli žiť, ktorí mohli obohacovať našu spoločnosť. Teraz tu nie sú. Zákon, ktorý spôsobil túto genocídu, ktorý poškodil a zničil aj životy matiek, ktoré sa rozhodli, nevediac o dôsledkoch, ak zabijú svoje dieťa v lone, o dôsledkoch zdravotných, psychických na ne samy. Aká hrôza nás chytí, ak sa dopočujeme, že niekto zmárnil dieťa, aké pohoršenie a odpor verejnosti. Ale ak sa tak stane pred jeho narodením, mlčky to akceptujeme. Matka má právo na svoje telo, má právo sa rozhodnúť, má právo zabiť? Iste, mnohé ženy k tomuto kroku pristúpili v skrate, v zúfalstve, z donútenia. Nie, nik ich nesúdi, súdia sa, žiaľ, samy a nesú tento kríž do konca svojho života.

Odporúčam vám, vážení kolegovia, zohnať si knihu Kto uverí mi. Sú to svedectvá žien zo Slovenska, ktoré podstúpili potrat, ktoré povedali, že stačilo málo, stačilo povedať, čo môže nasledovať, stačilo pomôcť, stačilo možno trochu osvety, ako nepočať, sú metódy prirodzeného plánovania rodičovstva, stačilo len možno povedať, že potrat je vražda. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa. Keďže neregistrujem žiadne faktické poznámky, vážené kolegyne, kolegovia, vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ, chcete zaujať stanovisko k vystúpeniu pani poslankyne Muškovej?

Pani Damborská, poprosím trošku skôr, dobre? Tak ešte raz, pani Damborská s faktickou poznámkou. Pokiaľ nikto iný, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

Máte slovo, pani poslankyňa.

M. Damborská, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Ústavný súd rozhodol, že zákon o interrupciách v dnešnej podobe je v poriadku. Rešpektuje Organizáciu Spojených národov aj všetky medzinárodné inštitúcie a odmieta extrémy. Úplné zrušenie alebo zákaz výkonu interrupcií nemajú ani tie najzaostalejšie štáty. Jediná cesta, ako predchádzať nárastu počtu interrupcií, je predsa prevencia. Interrupcie sú, boli a budú. Za posledných desať rokov liberalizovali zákony o interrupcii aj Salvádor, Nikaragua, Vatikán. Ženské hnutie si vybojovalo rozhodovanie o sebe samotnej v tých prípadoch hlavne, pokiaľ ide o genetické poškodenie plodu alebo poškodenie zdravia ženy. Takže nemeňme dnešné znenie zákona, pretože žiadny extrém nie je zdravý. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Takže teraz definitívne uzatváram rozpravu. Chce vystúpiť k rozprave pán navrhovateľ? Má slovo.

P. Gabura, poslanec: Vážené kolegyne a kolegovia, aj táto rozprava o niečom svedčí, o záujme slovenského parlamentu zlikvidovať taký nehanebný zákon. Len nedávno sme smútili za 14 ľuďmi, ktorí zahynuli v autobuse v Chorvátsku. Mali sme dokonca štátny smútok.

Nedávno sme smútili za 42 vojakmi, čo zahynuli v lietadle, keď sa vracali domov z misie. Dali sme im postaviť v Maďarsku pomník. Je to naozaj pekné spomenúť si na zomrelých, ale rovnako nie je asi pekné nechať zabíjať nevinné deti.

Denne nie desať, nie štrnásť ako v Chorvátsku, nie 42 ako našich vojakov v Maďarsku, ani nie 420, ale 14 200 ročne. A to si hovoríme ľudia? My všetci sme za to zodpovední. Ešte pred sto rokmi mohol pán sedliaka voľne zabiť, kedy sa mu zachcelo. Dnes je to vražda a musí za to do väzenia. Spoločnosť urobila predsa úžasný vývoj. Ale nemôžeme sa zastaviť.

Zabíjať svoje nenarodené deti je zločin. Veď aký je to rozdiel, či niekto zabije 35-ročného, 20-ročného, 10-ročného alebo 5-ročného človeka? Podľa zákona žiadny. Aj ročného, aj novorodenca zabiť je podľa zákona vražda. A šesť mesiacov pred tým, to je nič? To je normálne? O tomto je tento zákon. O poľudštení tejto spoločnosti.

Čo nám hovorí veda na počiatok ľudského života? Nový život vzniká počatím, teda splynutím otcovskej a materskej pohlavnej bunky a vytvorením blastocysty. Ľudský plod je človekom od počatia. Tehotná žena nikdy nehovorí o embryu alebo o plode pod svojím srdcom. Vždy len o dieťati. Prenatálne dieťa nie je navyše nejakým pasívnym partnerom v tehotenstve, ale veľmi aktívnym a vnímavým pasažierom v maternici. Vedie s matkou neprestajný dialóg na rôznych úrovniach - fyziologickej, psychologickej, duchovnej a sociálnej. Rád používam informácie z rozhovoru, ktorý pred časom bol zverejnený v denníku Pravda s pánom profesorom doktorom Petrom Freyberghom, gynekológom, pôrodníkom, psychológom a psychiatrom.

Citujem: "K správnemu pochopeniu vývoja nenarodeného dieťaťa je veľmi dôležité pochopiť priebeh komunikácie. Spočiatku ide o biochemické signály a zmyslovú komunikáciu, neskôr aj psychickú interakciu na nevedomej a podvedomej úrovni. Jedná sa o rôzne podprahové signály. Napríklad želania matky a otca mať syna sa dostávajú týmito cestami aj k prenatálnemu dieťaťu. A ono to cíti, a keď sa narodí ako dievča, môže mať z toho traumu, lebo vie, že mala byť chlapcom. Nie je vylúčené, že to má vplyv dokonca na sexuálnu identitu. Prenatálne dieťa v maternici sa učí. Keby sa neučilo, tak by nežilo. Prenatálne obdobie totiž nepredstavuje pre dieťa len obdobie rastu, ale aj čas adaptácie. Je to obdobie prudkých hormonálnych zmien v organizme matky a dieťaťa, ktoré sa každú chvíľu musí prispôsobovať novej situácii. Aby sa mohlo prispôsobiť, musí urobiť skúsenosť. A na to si musí pamätať. Pamäť je základná podmienka prežitia. Čo si prenatálne dieťa zapamätá, to sa mu vráti v dospelosti v snoch alebo v stavoch zmeneného vedomia."

A tak sa dostávam vlastne k priamym dôvodom, prečo legislatíva nemá za žiadnych okolností podporovať ukončovanie života nenarodených detí. Konštatuje to aj Ústava Slovenskej republiky - život je hodný ochrany pred narodením a svedčia o tom aj viaceré skúsenosti ľudí, ktorí túto trpkosť majú za sebou.

Sám som bol pri narodení mojich detí v čase tehotenstva manželky svedkom toho, ako nás lekári presviedčali, že už máme dosť detí, vtedy sme mali len dve, že nám ochotne vykonajú ukončenie tehotenstva a že ma sterilizujú. Vrcholom všetkého bol prístup, ktorý stresoval moju manželku pri očakávaní deviateho dieťaťa. Uvediem vám, ako si počínali odborníci viazaní Hippokratovou prísahou. Najprv, a to v prvom mesiaci tehotenstva mala manželka ukončiť tehotenstvo interrupciou pre jej vek. V tom čase mala 42 rokov. Potom sme v druhom a treťom mesiaci počúvali, že sa nám narodí dieťa mentálne a fyzicky postihnuté a nutné je urýchlene vykonať interrupciu. Napokon celá diagnóza bola tehotenská cukrovka a dieťa - dcérka sa nám narodila donosená a zdravá.

Lekárske prostredie nás, priatelia, nepovzbudilo k prijatiu života, ale k jeho odmietnutiu. Mnohokrát predpovede zdravotných problémov neboli pravdivé, a tak som nadobudol presvedčenie, že nie chrániť a bojovať za život bola priorita lekárskeho prostredia, ale jeho ukončenie. My sme odolali. Odmenou nám je deväť zdravých detí, z ktorých väčšina má svoje rodiny. A napriek tomu, že sociálna situácia, v ktorej sme žili, nebola najideálnejšia, ale povedzme si, kedy je úplne ideálna, môžem skonštatovať, že naše deti nepociťovali ani chudobu, ani diskvalifikáciu spoločnosti preto, že sú z početnej rodiny. Práve naopak, súrodencov vnímajú ako dar, ktorý hocičo materiálne nevie nahradiť. Rodina sa dnes musí veľmi úzkostlivo chrániť proti narušeniu a rozbitiu zvonka.

Vieme, že 80 % našich občanov sa hlási ku kresťanstvu, podľa ktorého je formálna, vedomá a dobrovoľná, a nie iba materiálna spolupráca pri potrate ťažký hriech. Legalizácia umelých potratov je aktívnou kolaboráciou na tomto zločine, lebo poslanci tak schvaľujú vraždu bezbranného dieťaťa za legitímnu možnosť a odobrujú jeho konanie. Katolícka cirkev trestá tento zločin proti ľudskému životu kánonickým trestom exkomunikácie samým činom spáchania deliktu. Nezabiješ je dogmou cirkvi, ktorej odmietnutie robí z katolíka odpadlíka, teda heretika. Pápež minulý rok poukázal na to, aby takýmto verejným heretikom nebola udelená eucharistia. Cirkev tým nemieni zužovať oblasť milosrdenstva. Zdôrazňuje závažnosť spáchaného zločinu a nenapraviteľnú škodu spôsobenú bezbrannému neviniatku, jeho rodičom a celej spoločnosti.

Len pred necelými 140 rokmi bola v poslednej európskej krajine zrušená legalizácia otrokárstva, ktorá upierala právo na život neplnohodnotnému človeku - černochom a Indiánom. Dnes je za neplnohodnotné považované dieťa pred narodením. Štát, ktorý dovoľuje umelé potraty, sa správa ako štát dovoľujúci otrokárstvo. Napokon otrokári argumentovali rovnako ako dnešní potratári: Kto nechce, nemusí si kupovať otroka, ale nezasahujte do súkromia tým, ktorí si ho chcú kúpiť. Nechajte to na ich slobodné rozhodnutie.

Interrupčný zákon zaobchádza s nenarodenými deťmi ako so súkromným majetkom ženy. Ústavný súd Slovenskej republiky odobril toto neľudské zaobchádzanie podobné tomu voči otrokom. Aj tí boli odkázaní na milosť a nemilosť otrokára. Ústavní sudcovia, ktorí zakotvili otroctvo ako ľudské právo, boli neskôr na hanbu celým dejinám. Tak sa budú hanbiť aj dnešní obhajcovia legálneho potratu pred budúcimi generáciami.

Na Slovensku každý deň zomrie v priemere takmer 45 detí chirurgickým potratom. Dnes sú populárnejšie metódy, ktoré zabíjajú počaté embryo chemicky. To je jeden z mechanizmov účinku všetkých foriem hormonálnej a núdzovej antikoncepcie. Nárast počtu užívateliek antikoncepcie však nesúvisí so znížením počtu potratov na Slovensku. Užívanie antikoncepcie je oveľa vyššie a neustále narastá napríklad vo Švédsku či Španielsku, kde zároveň stúpa počet potratov. Ďalším príkladom je nárast počtu potratov vo Veľkej Británii, kde je antikoncepcia dostupná úplne zdarma. Markantný pokles počtu potratov za posledných osem rokov súvisí s tým, že na Slovensku máme dlhodobú diskusiu o zákaze potratov. Podobný vývoj je aj v Chorvátsku. V Poľsku sa počet potratov rapídne znížil hneď, keď sa začala diskusia o ich zákaze, teda ešte pred ich zákazom. Samotný zákaz potratov je však najlepšou metódou, ako radikálne znížiť počet potratov a zachrániť čo najviac životov.

Najväčšia skupina žien podstupujúcich potraty, ako spomenula kolegyňa Mušková, sú 30-ročné, vydaté s dvoma deťmi. Okolie im priamo alebo nepriamo odmietlo pomoc, sú pod tlakom nestratiť druhý plat v rodine či istú životnú úroveň, no i riskovať rozpor s manželom.

Pritom najviac potratov podstupujú vyššie vzdelané ženy v bohatších regiónoch. Na Orave máme najnižšiu potratovosť. Teda nie sociálne podmienky, ale sebeckosť okolia sú dôvody na potrat. Jediným liekom na tento tlak prostredia, ktorý akceptuje potraty, je zákaz. Okolie bude musieť pomôcť žene postarať sa o dieťa alebo ho dať na adopciu. Slovensko sa nikdy nemalo tak dobre, ako sa má dnes. Nie je teda dôvod, aby sme sa nevedeli postarať v našich rodinách o nečakane počaté dieťa.

Interrupcia často poskytuje žene rýchlu úľavu v problémoch a oneskorené utrpenie. Následky interrupcie môžu zahrnovať vinu, depresiu, žiaľ, hanbu, sebanenávisť, nespavosť, hnev a agresivitu u oboch rodičov a súrodencov. Následne po interrupcii ostatné deti v rodine môžu zažívať depresiu, posadnutosť malými deťmi alebo poruchy spánku, alebo stravovania. Veľmi často žijúce dieťa sa identifikuje s potrateným súrodencom.

Odborné štúdie potvrdzujú tieto zdravotné dôsledky interrupcie pre ženu. Vymenujem vám ich: vysoký nárast rakoviny prsníka, krčku maternice, vaječníkov a pečene, perforácia maternice, rozdrvenie krčku maternice spôsobuje krvácanie, horúčky a infekcie, sterilita. Infekcie sa objavujú pri 30 % interrupcií. Následné mimomaternicové a vajcovodové tehotenstvá kvôli zjazvenému tkanivu. Potraty a predčasné pôrody v následných tehotenstvách, postinterrupčný syndróm - od depresií až k samovražde.

Potratár sa môže stať odcudzeným, neschopným cítiť akékoľvek emócie a neschopným užívať blízke vzťahy alebo dlhodobé šťastie. Môže skôr hľadať rozptýlenie namiesto zmysluplného života, čo skončí v posadnutostiach a v závislostiach. Taktiež partneri a deti potratárov môžu vykazovať symptómy depresie, úzkosti, porúch učenia a psychosomatických chorôb. Stáva sa, že pri potrate deti prežijú. V Británii je to štatisticky vyčíslené, sú to 4 deti zo 100 potratov. V Spojených štátoch amerických prijali zákon, ktorý prikazuje lekárom zachrániť dieťa, ktoré sa nepodarilo potratiť.

Vážení priatelia, odkedy tu vystupujem, boli vykonané ďalšie interrupcie. Väčšina tých malých tiel je teraz v odpadových košoch. Na tých istých oddeleniach, kde sa deti rodia, kde ich zachraňujeme v inkubátoroch, iné deti zabíjame. Lebo sú nechcené? Každé dieťa niekto chce. Veľa neplodných párov čaká roky na adopciu novorodeniatok. Chcú im poskytnúť lásku a starostlivosť, lebo sú tie deti ešte menšie a vo vývoji. Ani novorodeniatko nie je plne vyvinuté. Nemá sexuálne orgány či lebečnú kosť plne vyvinutú. Od počatia až po smrť sme všetci vo vývoji.

Interrupcia nikdy nedáva zmysel. Aspoň nie pre zdravý rozum. Z odborného hľadiska je jasné, že niet takej choroby u ženy, pre ktorú by muselo byť dieťa zabité skôr, než sa začne s jej liečbou. V každej situácii sa lekár má usilovať o záchranu dieťaťa, ako i jeho matky. Keď dieťa predpokladane zomrie pri liečbe choroby matky alebo pri záchrane jej života, ako napríklad pri mimomaternicovom tehotenstve, toto nie je umelý potrat dieťaťa.

Dokonca bývalý prezident najväčšej siete potratových kliník a najväčšej potratovej loby vo svete Americkej federácie plánovaného rodičovstva Alan Guttmacher potvrdil, že, citujem, "dnes je možné temer pre každú pacientku, aby prežila tehotenstvo, ak netrpí takou vážnou chorobou, ako je rakovina alebo leukémia, a ak áno, tak potrat by pravdepodobne nepredĺžil a už vôbec nezachránil život matky". Toto potvrdzujú ďalší americkí, ale aj slovenskí lekári.

V prípade znásilnenia musíme brať do úvahy prenatálne dieťa, ktoré skutočne za to nemôže a v žiadnom prípade nesmie byť usmrtené. Potrat je ďalším násilím v tele ženy po znásilnení.

Každý z nás môže zo dňa na deň prísť o zdravie či kvalitu života, a to nie je dôvod, aby sme ho zabili či po narodení, alebo pred. Nie sme pánmi nad životom a smrťou a máme všetci právo zomrieť prirodzenou smrťou, aj neočakávane počaté dieťa či postihnuté dieťa. Nikto nemá právo siahnuť inému na život okrem sebaobrany. A toto nevinné dieťa nie je za žiadnych okolností útočníkom.

Počul som argumentácie, prečo nie tento návrh zákona. Od 15. 4. 2008 je pripravený návrh novely zákona o umelom prerušení tehotenstva z dielne ministerstva zdravotníctva, ktorý rieši problematiku interrupcií. Tak si povedzme pár slov, aký je tento návrh. Na oživenie: môj návrh chráni akýkoľvek ľudský život od jeho počatia. Návrh ministerstva zdravotníctva má zachovať doterajší stav a zvýšiť stupeň právnej sily, t. j. umožniť žene z genetického dôvodu umelo prerušiť tehotenstvo do 24. týždňa jeho trvania. Teda zabíjať choré nenarodené deti.

Nacisti vyhlásili za neplnohodnotných postihnutých: "sú nižší ako akékoľvek zvieratá" a je lepšie, keby sa nenarodili. Ako sa môžeme nekriticky uchýliť k takémuto falošnému súcitu, že pre ich vlastné dobro sa zbavujme nevhodných. Berieme život počatým deťom čo i len s 10-percentnou pravdepodobnosťou genetickej chyby, postihnutým, ale i zdravým. S takýmto postojom tu budeme čoskoro legalizovať zabíjanie postihnutých detí do 12 rokov na žiadosť ich rodičov, ako je to v Holandsku a práve sa to chystá v Belgicku. Takýto program eutanázie, hoc len do troch rokov a tiež bez súhlasu rodičov spustil Hitler predtým, než začal s koncentračnými tábormi. Celkom 250-tisíc dospelých postihnutých bolo usmrtených v akcii T4.

A koľkí sa klaňali nacizmu? Aj v tom čase verejná mienka bola úplne zideologizovaná ako neskôr v čase komunizmu. Dnešní ideológovia vedú vojnu cez médiá proti nevinným životom a ženám. Táto genocída vyhovuje dnešnej spoločnosti, ktorá sa usiluje o maximalizáciu užívania si voľného sexu bez dôsledku starania sa o dieťa, ktoré sa môže z neho počať. Aj holokaust bol akceptovaný, lebo Židia a postihnutí prekážali budovaniu ríše. Komunizmu zas prekážali ináč zmýšľajúci, tak ich poslali do gulagov. Keď Indiáni prišli do cesty kolonizácii Ameriky, boli označení za podľudí. Podobne to bolo s Afroameričanmi, ktorí vyhovovali našej kresťanskej civilizácii ako lacná pracovná sila, preto legálne otrokárstvo prežívalo dlhé storočia.

Zdá sa, že dejiny sa neustále opakujú a my sa nikdy nepoučíme. Len ľudia pokorní s otvoreným srdcom stále sledovali učenie Krista. A tí študovaní odmietajú jeho múdrosť. Slúžia zlému, ktorý je otcom lži. Tak dnes prekrucujú, že ide o právo ženy na svoje telo, na svoje súkromie.

Pri potrate žena vystavuje riziku svoje telo a ničí život - telo druhého. V jej tele sa predsa vyvíja nový človek, pritom to môže byť človek iného pohlavia, takže to už nie je jej ženské telo. Ani rodič nemôže siahnuť na život dieťaťa, hoci by sa to stalo v súkromí jeho domova. Takéto súkromné násilie je zakázané a prísne trestané. Nikomu ani len nenapadne, aby rodičia mali možnosť voľby dieťa utýrať alebo sa oňho starať. Alebo aby taká možnosť bola v prípade znásilnenia či vraždy. Aj tie sa predsa dejú, ale preto ich nelegalizujeme. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí porušia zákon, tak je to i pri zákaze potratov. Zákon má úlohu formovať svedomie, a preto musí jasne ohraničiť, kde dochádza k násiliu na druhom človeku. Zákony hovoria ľuďom, čo majú robiť celý čas. Máme zákony proti zneužívaniu, krádeži, podvodom a tak ďalej.

Terajšia legislatíva dáva žene nespravodlivú možnosť zabiť, na čo nikto nemá právo. Od momentu počatia, keď začína život nového človeka s genetickou informáciou odlišnou od matkinej a kontinuálnym samospúšťacím vývojom, tomuto človeku začína plynúť právo na život. Pri potrate je porušené právo dieťaťa na život. Toto právo je tu od momentu vzniku života a parlament nemá kompetenciu ho poprieť, jeho povinnosťou je toto základné ľudské právo uznať. Tehotenstvo len dočasne obmedzí ženu v pohodlnosti na deväť mesiacov. Predsa nevinný život je hodnejší ako deväť mesiacov pohodlia. Právo zabiť nenarodené dieťa nemá žiadna žena. Nenarodený však nemá rovnosť pred zákonom, keď ho ten nechráni pred násilím.

Právo na život nezávisí od veľkosti či veku, a preto uznať viac práv nenarodeným v poslednom trimestri alebo v prvom trimestri je účelový zločin. Toto urobil Ústavný súd. Navyše svojím rozhodnutím spôsobil právny chaos. Stanovil, že určovať časové hranice legitímnosti umelého potratu v prípade genetickej chyby plodu, zdravotný stav teda má Národná rada Slovenskej republiky. Súd však neskúmal ústavnosť stanovenia hranice legálneho umelého potratu pre iné zdravotné dôvody vo vyhláške. Existujú totiž tri kategórie zdravotných dôvodov. Jedna je genetická. Je však jasné, že hranice určené vyhláškou aj pre ďalšie dve kategórie sú rovnako protiústavné a súd by ich vyhlásil za neplatné. Výsledok rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky teda môže viesť k legalizácii potratu do pôrodu pre rôzne zdravotné dôvody, ktoré zahŕňajú dokonca aj psychické zdravie ženy. Po uplynutí lehoty stanovenej Ústavným súdom Slovenskej republiky existuje právne vákuum a neistota o tom, či je počaté dieťa s pravdepodobnosťou genetickej chyby chránené zákonom, alebo nie je chránené. Toto sú silné dôvody, prečo interrupčný zákon je zlý, morálne a ústavne nevyhovujúci. Žiadne plátanie mu nepomôže.

Už počujem protiargument, že ak by sme zakázali umelé potraty, tak ženy budú chodiť za ním do zahraničia. Pozrime sa však do Írska, kde sú umelé potraty zakázané a naozaj Írky chodia na potraty do Británie alebo na holandské lode pri írskom pobreží. Nečudo, keď reklamná kampaň britských potratových kliník v Írsku dostala zelenú, pretože podľa Európskeho súdneho dvora umelý potrat je v úvodzovkách služba, ktorá má mať slobodu pohybu v rámci Európskej únie. Medzinárodný tlak pôsobí aj na ženy, ktoré hľadajú cestičky, ako obísť zákon. Slovenský a český zákon však nedovoľuje potrat napríklad Poľkám, pokiaľ tu nemajú trvalé bydlisko alebo aspoň päťročný pobyt.

Odpovedzte mi, prosím, ak napríklad v niektorom štáte sa legalizuje pedofília, legalizovali by sme ju na Slovensku takisto, aby naši pedofili nemuseli cestovať tak ďaleko?

Pozrime sa na Britániu, ktorá ma dokonca zákon proti svojim občanom cestujúcim za detskou prostitúciou do Thajska. Takže je to vec politickej vôle prijať spravodlivé zákony a zabezpečiť ich vykonateľnosť, aby boli slabí ochránení. Je na nás pripraviť zákony, ktoré ochránia nevinných a odradia ženy pred takýmto neľudským skutkom. Je extrémizmom nazývať potrat ľudským právom.

Je na nás sa rozhodnúť, či chceme na našom území tolerovať takéto násilie, genocídu, alebo budeme žiadať jej zastavenie, zákaz a stopnutie jej financovania. Môj návrh zákona netrestá ženy, ktoré sú pod strašným tlakom. Žiada však potrestanie pre potratárov, ktorí sú agentmi dnešnej potratovej genocídy. A toto je neprípustné.

Pre vykonávanie potratov sú podobne v Poľsku zatknutí gynekológovia. Nelegálne potraty totiž spravidla vykonávajú odborníci. Takto to bolo aj v čase, keď potraty boli zakázané, čo podopiera aj vyhlásenie Mary Calderone, medicínskej riaditeľky Plánovaného rodičovstva, dnes najväčšia sieť potratových kliník na svete, v Americkom žurnále verejného zdravia v roku 1960, citujem: "Deväťdesiat percent nelegálnych potratov sa vykonáva lekármi." Je známym faktom, že odhady nelegálnych potratov sú preháňané, čo priznal aj bývalý potratár doktor Bernard Nathanson, ktorý bol kľúčovým v presadzovaní legálnych potratov v Spojených štátoch amerických.

Neviem si predstaviť, vážení kolegovia, desať zabitých detí a už vôbec nie sto. Čo potom 14 200? Veď to je celé mesto. Viete si to predstaviť 14 200 detí - jedno mesto zabijeme, veď to nerobili ani Turci. Ja si skutočne neviem tú hrôzu predstaviť. Dnes máme možnosť spoločne tú hrôzu zastaviť.

Obraciam sa preto na vás s dôverou, že s vašou podporou urobíme hrubú čiaru tejto genocíde na vlastnom národe, ktorá svoju ideológiu presadzuje od čias začiatku 20. storočia v Európe a po celom svete. Jej cieľom je nepochybne zničiť rodinu, vieru v Boha a spoločnosť. Len vtedy sa budú môcť zmocniť svetovlády temné sily. Na toto sa dnes využívajú zákony a medzinárodné inštitúcie, ktoré propagujú potraty ako ľudské právo. Odmietnime, prosím, toto smutné dedičstvo. Umelý potrat je zločin proti ľudskosti, ktorý parlament Slovenskej republiky nesmie odobriť, ak nám svedomie a pamäť ešte neodumreli. Zamyslime sa nad tým, že nám právo na život nikto neodoprel, a preto sme tu dnes. Svojím hlasom rozhodnime o živote tých, ktorých hlas nepočuť. Každá bunka ich tela však volá po živote. Preto, ak sa naozaj usilujeme o demokraciu, počúvajme aj hlasy najmenších členov našej spoločnosti. Ich hlasy môžeme ešte potrebovať vo voľbách v budúcnosti a dozaista aj na poslednom súde.

Chráňme si naše deti - našu budúcnosť. Tu nejde o to, v ktorej sme strane. Tu ide o našu budúcnosť. Vidíte, čo sa deje okolo. V Holandsku už majú eutanáziu. Kam to speje? Mladé dievčatá ani nevedia, čo robia, keď idú na interrupciu a dokonca sú často donútené okolím, samy by to asi nechceli.

Slovensko môže byť hrdé na svoje kresťanské korene a mravy. Nezabudnite, že na nemravnosť zahynul aj slávny Rím. Prosím, poraďte sa každý so svojím svedomím skôr, ako stisnete dnes hlasovacie tlačidlo. Hlasujte, prosím, za svetlú budúcnosť Slovenska. Pomôžte aj tým mladým, ktorí majú často len nesprávne informácie, tým, ktorí sú donútení. Zachráňte naše dievčatá a ženy od neskorších nekonečných a strašných výčitiek, že zamenili lono života za lono smrti.

Ešte raz vás prosím, viem, že máte mnoho povinností a starostí, ale nezabudnite, že každý raz umrieme a budeme stáť pred Pánom života a smrti a skladať účty. Nebude to ľahké pre nikoho, ale určite sa bude pýtať každého z nás, prečo si sa tak rozhodol, keď si mohol pomôcť? Možno práve toto bude rozhodujúce pre vstup do raja. Chcem ešte raz upresniť, že cirkev pokladá človeka od počatia s telom a dušou za úplného a interrupcia je smrteľný hriech a ženie človeka do záhuby.

Ďakujem za pozornosť, skončil som. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Pani spravodajkyňa, chcete zaujať stanovisko? Ďakujem veľmi pekne. Takže vyhlasujem, vážené kolegyne, kolegovia, prerušenie rokovania o tomto bode programu. Ďakujem pani spravodajkyni, pán navrhovateľ zostane, pretože nasleduje prvé čítanie o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Tento návrh má tlač 696 a návrh na pridelenie výborom je rozhodnutie č. 705.

Pán poslanec Peter Gabura, odôvodnite tento návrh ústavného zákona.

P. Gabura, poslanec: Prepáčte. Dámy a páni, Slovenská republika sa v súlade s Ústavou Slovenskej republiky slobodne rozhodla vstúpiť do zväzku štátov, ktoré vytvorili Európsku úniu. Toto rozhodnutie potvrdili aj občania Slovenskej republiky svojím hlasovaním v referende. Na základe tohto rozhodnutia sa Slovenská republika podobne ako ďalšie členské štáty Európskej únie dobrovoľne rozhodla vzdať časti svojej suverenity. Rozsah svojich práv, ktorým sa Slovenská republika týmto rozhodnutím rozhodla vzdať a postúpiť ich spoločným orgánom Európskej únie, ako i spôsob, ktorým o týchto oprávneniach budú tieto spoločné orgány rozhodovať bol v okamihu vstupu do Európskej únie, teda i v okamihu rozhodovania občanov Slovenskej republiky v referende veľmi presne vymedzený.

Navrhovaná právna úprava vychádza z ideí, že aj o každej ďalšej zmene rozsahu suverenity, ktorú Slovenská republika dobrovoľne postúpi Európskej únii alebo organizácii vzájomnej kolektívnej bezpečnosti by mali mať možnosť rozhodovať občania Slovenskej republiky. Preto sa navrhuje, aby o medzinárodných zmluvách, ktorými má Slovenská republika preniesť výkon časti svojich práv na Európsku úniu a Európske spoločenstvá, ako i o medzinárodných zmluvách, ktorými sa Slovenská republika zaradí do organizácie vzájomnej kolektívnej bezpečnosti rozhodovalo sa osobitným ústavným postupom.

Navrhovaný ústavný zákon vytvára procedúru, v ktorej sa pred ratifikáciou takýchto medzinárodných zmlúv ako obligatórna podmienka ich platnosti bude vyžadovať súhlas Národnej rady Slovenskej republiky ústavným zákonom a potvrdenie takéhoto ústavného zákona ratifikačným ľudovým hlasovaním.

Účelom navrhovanej právnej úpravy je priblížiť život Európskej únie a podmienky kolektívnej bezpečnosti občanom. Ide o najcitlivejšie otázky života štátu, a preto je nutné, aby o nich parlament rozhodoval kvalifikovanou trojpätinovou väčšinou. Zároveň návrh vychádza z presvedčenia, že takéto zmeny v živote štátu sa dotýkajú života všetkých jeho občanov natoľko, že sa to, aby ich títo občania akceptovali a aby si tieto zmeny získali podporu občanov nemožno ľutovať ani energiu, ani prostriedky.

Návrh počíta s tým, že o zložitejších otázkach života štátu, ako aj o vzťahoch a rozhodovacích mechanizmoch vo vnútri zväzkov štátov možno nebudú mať záujem rozhodovať všetci občania. Preto sa navrhuje, aby sa pre takéto rozhodovanie nepoužil všeobecný inštitút referenda, pretože jeho požiadavka nadpolovičnej účasti pre platné referendum často spôsobuje, že sa rozhodnutie jednoducho neprijme.

Navrhujeme preto osobitný štatút ratifikačného ľudového hlasovania, v ktorom sa podobne ako vo všeobecných voľbách rozhodnutie prijme vždy. Každý volič má právo rozhodovať. Rozhodujú však len tí voliči, ktorí sa slobodne rozhodnú toto svoje právo využiť.

Ústava Slovenskej republiky počíta s tým, že rozhodujúcou formou organizácie nášho štátu je zastupiteľská demokracia. V súlade s vývojovými trendmi však počíta aj s uplatňovaním prvkov priamej demokracie. Tieto prvky majú slúžiť na rozhodovanie najvážnejších otázok života štátu. Majú umožniť, aby o nich rozhodovali priamo občania. Preto už pri koncipovaní pôvodného znenia ústavy počítal náš základný zákon aj s inštitútom referenda.

V ďalšom ústavnom vývoji dochádza i k ďalšiemu posilňovaniu prvkov priamej demokracie. Ustanovila sa priama voľba prezidenta republiky a zároveň i možnosť jeho odvolania priamo občanmi. Takto vznikol inštitút osobitného ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta republiky.

Navrhovaný ústavný zákon pokračuje v trende posilňovania priamej demokracie a navrhuje ďalší inštitút ľudového hlasovania, tentoraz ratifikačného. Návrh nie je namierený proti zmenám v Európskej únii. Práve naopak. Vychádza z presvedčenia, že zmeny sú vtedy dobré, pevné a majú vyhliadky na to, aby sa aj dlhodobo udržovali, keď majú priamu podporu ľudí. Navrhovaná právna úprava je v súlade s ústavnými pravidlami Slovenskej republiky, s medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Návrh ústavného zákona bude mať priamy dopad na verejné rozpočty len vtedy, keď bude vyhlásené ratifikačné ľudové hlasovanie. Navrhovateľ je toho názoru, že takéto hlasovanie sa dá vykonať veľmi úsporne, a tak jeho náklady neprevýšia 100 miliónov korún. Návrh neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest ani na životné prostredie. Ďakujem.