M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať na faktickú poznámku pána poslanca Zelníka bude teraz rečník z rozpravy pán poslanec Alexander Slafkovský. Nech sa páči.

A. Slafkovský, poslanec: Ďakujem pekne. Ja sa chcem vrátiť k tomu len v krátkosti. Tam je uložená zo zákona povinnosť obciam v aglomerácii mapu urobiť. Urobiť aj strategický plán. Čiže je to svojím spôsobom priamy prenos štátnych kompetencií na samosprávu. V memorande, ktoré vláda uzavrela so zástupcami ZMOS-u a Únie miest, je jasne napísané, že vláda nebude prenášať ďalšie kompetencie zo štátu na samosprávy. Takže odvolávaním sa na toto memorandu si myslím, že nie je správne prehadzovať finančnú ťarchu za spracovanie máp, teda hlukových máp na obce. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. A teraz otváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Konštatujem, že som zaregistroval pána poslanca Zelníka, predpokladám, že raz, a pani poslankyňu Máriu Sabolovú. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy a slovo má pán poslanec Štefan Zelník. Nech sa páči.

Š. Zelník, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne, kolegovia, môj pozmeňujúci návrh je veľmi jednoduchý a týka sa hlavne istej pojmológie, ktorá sa využíva pri pomenovaní hlavný hygienik. Takýto názov sa používa, ale hlavný hygienik rezortu ministerstva obrany, hlavný hygienik ministerstva železníc a dopravy preto, aby nedochádzalo k mylným výkladom, kto je a kto nie je hlavný hygienik, pretože máme hlavného hygienika Slovenskej republiky. Navrhujem, aby sa títo pracovníci volali ako vedúci hygienik rezortu. Aby bolo jasne odlíšené, kto je hlavný hygienik Slovenskej republiky a aby bola jednoznačná subordinácia.

Preto môj pozmeňujúci a doplňujúci návrh k vládnemu návrhu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 2/2005 Z. z. o posudzovaní a kontrole hluku vo vonkajšom prostredí a o zmene zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 272/1994 Z. z. o ochrane zdravia ľudí v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 461/2008 Z. z. a o zmene zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (tlač 927).

K čl. II. V čl. II sa vkladá prvý bod, ktorý znie: Po prvé. V § 3 ods. 2 znie: "(2) Na zabezpečenie jednotného postupu orgánov verejného zdravotníctva po a ústredné orgány štátnej správy uvedené v ods. 1 písm. d) až f) a Slovenská informačná služba postupujú v úzkej súčinnosti s ministerstvom. Po b orgány verejného zdravotníctva uvedené v ods. 1 písm. d) až f) zriaďujú útvar, ktorý riadi a za jeho činnosť zodpovedá vedúci hygienik rezortu. Po c. Úrad verejného zdravotníctva informuje orgány verejného zdravotníctva uvedené v ods. 1 písm. d) až g) o nariadených opatreniach a vydaných odborných usmerneniach na úseku verejného zdravotníctva." Poznámka pod čiarou k odkazu znie: V § 6 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní. Doterajší text § 27 ods. 1 sa označuje ako bod 2.

Zdôvodnenie. Každodenná prax, vykonávacie predpisy k zákonu i uznesenia vlády používajú pojem hlavný hygienik rezortu. Aby nedochádzalo k zámene pojmov hlavný hygienik a hlavný hygienik rezortu, zavádza sa pre osoby, ktoré riadia útvary podľa § 3 ods. 2 písm. b) v orgánoch verejného zdravotníctva uvedených v ods. 1 písm. d) až f) označenie vedúci hygienik rezortu.

Po druhé. Za bod 2 sa vkladá tretí bod, ktorý znie: "(3). Paragraf 61 znie: Odborné činnosti pri plnení úloh orgánov verejného zdravotníctva môžu vykonávať len osoby s odbornou spôsobilosťou podľa osobitného predpisu. Ďalšie povinné vzdelávanie riadi ministerstvo prostredníctvom akreditovaných inštitúcií. Funkciu hlavného hygienika, vedúceho hygienika rezortu a regionálneho hygienika môže vykonávať len osoba so špecializáciou v špecializačnom odbore podľa osobitného predpisu."

Poznámka pod čiarou k odkazu 36 a 73 znie: 36. Nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 322/2006 Z. z. o spôsobe ďalšieho vzdelávania zdravotníckych pracovníkov, sústave špecializačných odborov a sústave certifikovaných pracovných činností v znení neskorších predpisov. 73. Príloha 1 kategória A písm. d) ods. 4, 9, 10, 11, 43 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 322/2006 Z. z.

Vedúci hygienik rezortu riadi a zodpovedá za činnosť útvaru, ktorý plní úlohy orgánu verejného zdravotníctva. Na zabezpečenie jednotného postupu orgánov verejného zdravotníctva je potrebné, aby požiadavky na jeho odbornú spôsobilosť boli rovnaké ako na odbornú spôsobilosť hlavného hygienika a regionálneho hygienika. Ďakujem za pozornosť.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. S faktickými poznámkami na vaše vystúpenie som nezaevidoval žiadnu prihlášku. Teraz dávam slovo pani Márii Sabolovej, ktorá je posledná prihlásená do rozpravy k tomuto návrhu zákona. Pani poslankyňa, nech sa páči.

M. Sabolová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, pán minister, kolegyne, kolegovia, chcem sa vyjadriť k jednej časti predloženej novely zákona a týka sa čl. II zákona o verejnom zdravotníctve.

Dovolím si začať jedným vyhlásením občanov, odborníkov spôsobilých v oblasti merania a hodnotenia fyzikálnych faktorov prostredia. Odborníci, títo ľudia sa obrátili na mnohých poslancov v tejto Národnej rade a myslím si, že aj viacerí koaliční, aj opoziční sa tomu problému venovali.

Odborníci na meranie fyzikálnych faktorov prostredia v súvislosti s prijatým zákonom č. 355/2007 Z. z. o ochrane a podpore rozvoji verejného zdravia konštatujú, že zákon v dvoch paragrafoch a zákon v § 27 ods. 1 písm. b) je nevykonateľný a úplne zbytočne zaťažuje drvivú väčšinu fyzických osôb podnikateľov a právnických osôb. S týmto § 27 sa po ich pripomienkach vysporiadalo aj ministerstvo, a preto máme v návrhu zákona aj novelu v čl. II zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore rozvoja verejného zdravia.

V druhej časti konštatujú, že povinná akreditácia na získanie osvedčenia o odbornej spôsobilosti na meranie fyzikálnych faktorov prostredia § 15 a § 16 sa do zákona dostala bez konzultácie s odbornou verejnosťou. Akreditácia ako proces nemá žiadny vplyv na odbornú úroveň merania fyzikálnych faktorov prostredia. Navyše v procese medzirezortného pripomienkového konania k zákonu bola povinná akreditácia zásadnou pripomienkou a bola odmietnutá.

Tu chcem pripomenúť, že v roku 2007, keď sme tento návrh zákona dostali do Národnej rady ako jeden obrovský balík paragrafov, a myslím si, že vtedy veľmi málo ľudí venovalo tomu podrobnú povinnosť, a bol po dlhodobom pripomienkovom konaní ešte za bývalého ministrovania pána ministra Valentoviča, dostal sa na prerokovanie v Národnej rade ešte v apríli roku 2007 a v tlači 273 po pripomienkovom konaní bol návrh na prerokovanie v tejto časti, na ktorú odborníci upozorňujú, práve v pozícii to písmeno b) znelo, že povinnú akreditáciu si požadujú osvedčenie o akreditácii laboratórneho skúšania, tu bola bodkočiarka a bolo napísané: to neplatí, ak ide o zisťovanie fyzikálnych faktorov, pretože už tam bolo zjavné po pripomienkovom konaní, že povinná akreditácia nie je potrebná.

Druhá vec týkajúca sa ešte tohto rokovania v období roku 2007 bola aj tá, že neexistuje smernica, ktorá by prikazovala, že je povinná akreditácia potrebná pre túto skupinu meračov fyzikálnych faktorov.

Budem pokračovať ďalej. Budem mať svoje vystúpenie dlhšie a možno aspoň tých pár poslancov, ktorí si vypočujú logické argumenty odborníkov, nie poslankyne Sabolovej, ale argumenty odborníkov, ktorí sa k danej téme vyjadrili a postavili tri otázky ministerstvu zdravotníctva, ktoré mu zaslali ešte po tom, keď sa začala táto novela tvoriť, ešte v septembri minulého roku, kde sa pýtajú, a oficiálne, ale do dnešného dňa nedostali odpoveď, len sprostredkovane, a to, aký bol dôvod zavedenia povinnej akreditácie. Systém doteraz spoľahlivo fungoval a funguje aj naďalej na základe osvedčenia o odbornej spôsobilosti aj bez akreditácie.

Druhá ich otázka znela, aký je prínos akreditácie pre meranie fyzikálnych faktorov prostredia? Tretia otázka. Prečo je Slovensko jediná krajina v Európe, kde sa požaduje povinná akreditácia na meranie fyzikálnych faktorov? Sme na tom tak ekonomicky dobre, že je u nás taká životná úroveň, aby sme zavádzali niečo, čo je nad rámec? A štvrtá otázka, to je ten § 27, kde sa hovorí o tej povinnosti na masovú povinnosť merania hluku. Táto otázka viac-menej bola zapracovaná do materiálov, a dokonca vo svojom vyhlásení, a materiály tvrdia, že na povinnej akreditácii merania fyzikálnych faktorov netrvá ani Slovenská národná akreditačná služba.

A teraz odpoveď k jednotlivým otázkam a na záver aj pozmeňujúci návrh. Čiže otázka, aký bol dôvod zavedenia povinnej akreditácie, keď systém fungoval? Pod vyhlásením sú podpísaní prevažne odborníci, ktorí už majú založené firmy na základe osvedčení získaných podľa doterajších predpisov. Niektorí z nich úspešne pôsobia na trhu ako fyzické a právnické osoby už dlhé roky.

Na ilustráciu možno uviesť, že v súčasnosti platné osvedčenia začali byť vydávané už v roku 2004, pričom mnohé firmy pôsobia v predmetnej oblasti už dávno predtým a nikdy v minulosti neboli zastrešené autoritou úradov verejného zdravotníctva. Mnohí z nich sú uznávaní odborníci v predmetnej oblasti a podieľajú sa na tvorbe legislatívnych noriem ako členovia Technickej normalizačnej komisie, prezentáciami na odborných seminároch, konzultáciami pri tvorbe nových predpisov.

Výsledky meraní týchto firiem boli vždy doteraz akceptované regionálnymi hygienikmi pri preventívnej ochrane verejnosti aj bez povinnej akreditácie. Tvrdenie, že spoľahlivosť výsledkov nie je zabezpečená a kontrolovaná, ako sa dalo čítať v jednom materiáli z ministerstva, prípadne z Úradu verejného zdravotníctva, je zavádzajúce, voči firmám nekorektné, že spoľahlivosť výsledkov nie je zabezpečená a kontrolovaná. Všetci merači majú povinnosť pracovať podľa platných predpisov Slovenskej republiky, musia archivovať namerané hodnoty, každý protokol prichádza na regionálne úrady verejného zdravotníctva, kde je jeho obsah skontrolovaný a záverečný verdikt nad každým prípadom vynáša regionálny hygienik.

Pri akejkoľvek pochybnosti hygienika o zrozumiteľnosti alebo nesprávnosti protokolu je oslovený merač, aby vysvetlil alebo doplnil svoju prácu. Tiež je tu možnosť jeho prácu skontrolovať regionálnym úradom verejného zdravotníctva, ktorý má svojich meračov, ale len po jednom na každom úrade a z nedostatkov vyvodiť závery. Otázky zámerného skresľovania výsledkov, ak sa také prípady vyskytujú, nevyrieši akreditácia, ale skôr súdy a odobratie oprávnení. Živnostník merač by sa v prípade skresľovania alebo akéhokoľvek ovplyvňovania výsledkov merania vystavil nebezpečenstvu, že by to malo preňho fatálne následky vzhľadom na to, že ručí na rozdiel od obchodných spoločností celým svojím majetkom.

Možno teda zhrnúť. Systém kontroly fyzikálnych faktorov prostredia doteraz spoľahlivo fungoval a funguje na základe osvedčení odbornej spôsobilosti vydaných Úradom verejného zdravotníctva bez povinnej akreditácie a od roku 2007 sa neobjavili žiadne nové skutočnosti, ktoré by vyžadovali povinnú akreditáciu.

Podľa teraz platného zákona č. 355 nemôže nelegálnym spôsobom vzniknúť žiadny nový meračský subjekt, pretože, ak by chcel začať pracovať legálnym spôsobom, musí mať najprv osvedčenie o odbornej spôsobilosti, na získanie ktorého podľa § 16 ods. 4 zákona vyžaduje osvedčenie o akreditácii. To však môže získať nový subjekt iba vtedy, keď sa môže preukázať výsledkami práce, že pracuje podľa pravidiel vyžadovaných na akreditáciu. Pracovať však môže, až keď získa osvedčenie o odbornej spôsobilosti. A tým je úplne jasné, že týmto spôsobom je obmedzená konkurenčnosť prostredia v službách, totiž doterajší držitelia osvedčenia odbornej spôsobilosti väčšinou pracujú v tomto odbore už dlhšiu dobu a majú odborné vedomosti aj skúsenosti na požadovanej úrovni. Každých päť rokov sa musia nechať preskúšať odbornou komisiou na Úrade verejného zdravotníctva, čo sa bez výhrad akceptuje.

Rozhodujúcim a závažným dôvodom odmietnutia povinnosti akreditácie sú práve u živnostníkov finančné nároky na získanie akreditácie. Príprava na akreditáciu a spracovanie príslušných dokumentov, poplatky s tým spojené znamenajú investíciu na vstupe, keď ešte ten, kto začína merať, nemá ani vstupný kapitál, je cirka 10- až 15-tisíc eur a k tomu ďalšie každoročné náklady na odborný dohľad zo strany akreditačného orgánu SNAS a tiež pravidelné povinné reakreditácie. Náklady na reakreditáciu a dohľad zo strany SNAS sa v konečnom dôsledku premietnu do cien práce meračský subjektov, čo v konečnom dôsledku bude znamenať zvýšenie nákladov najmä malým a stredným podnikateľom povinných podľa zákona predkladať úradom výsledky meraní.

Začínajúci subjekt v oblasti merania hluku potrebuje tiež základné meracie vybavenie, to je ďalších 15-, 20-tisíc eur, to však v prípade neočakávaného skončenia činnosti z rôznych dôvodov, aj zdravotných, môže odpredať a náklady na akreditáciu sa nikdy nevrátia.

Na ďalšiu otázku, ktorou sa obrátili na ministerstvo, aký je prínos vlastne? Akreditácia je proces posúdenia odbornej spôsobilosti. Bola by som rada, keby sme počúvali, lebo asi dva mesiace na diskusiu nestačili. Bola by som rada, keby sme trošku vnímali a vedeli na to zareagovať. Akreditácia je proces posúdenia odbornej spôsobilosti vykonávať určitú činnosť. Rovnako tak Úrad verejného zdravotníctva zriaďuje komisie na preskúšanie odbornej spôsobilosti, vydáva osvedčenie o odbornej spôsobilosti podľa § 15 a toto osvedčenie je podmienkou na vykonávanie merania fyzikálnych faktorov pre potreby verejného zdravotníctva a z toho uvedeného vyplýva, že firma, ktorá chce vykonávať túto predmetnú činnosť, musí byť dvakrát osvedčená v tej istej veci.

Tento postup je v rámci Európy a možno aj celého sveta veľmi nezvyčajný a podľa dostupných informácií v žiadnej z európskych krajín sa nepožaduje povinná akreditácia na meranie fyzikálnych faktorov, ako som hovorila na začiatku, že neexistuje smernica, ktorá toto ukladá Slovenskej republike alebo niektorej z európskych krajín ako povinnosť. Dotknem sa potom a informujem vás, ako v niektorých európskych krajinách táto akreditácia funguje. A tá povinná akreditácia, ktorú ani SNAS nevyžaduje, dáva otázku prečo, ak nemáme konkrétne porušenia zákona, nedôverujeme výsledkom, ktoré sa tu za tie roky, minimálne od roku 2004 a 2007, predkladajú.

Rozsah požadovaných vedomostí pre skúšky odbornej spôsobilosti a podrobnosti o zriadení a činnosti komisie na preskúšanie odbornej spôsobilosti stanovuje ministerstvo zdravotníctva v zákone. Teda konštatovanie, že komisia Úradu verejného zdravotníctva nepreveruje všetko, čo je potrebné, je tak trochu zvláštne a pripomína gól do vlastnej bránky. Takisto je zvláštne delegovať niektoré činnosti na SNAS, ktoré už dnes robí Úrad verejného zdravotníctva a vlastne sa budú vzájomne dopĺňať. Je to nedôvera voči štátnym orgánom?

Zárukám presnosti a správnosti výsledkov akreditované aj neakreditované firmy vykonávajú merania, kalibráciu prístrojov, spracovávajú protokoly o meraní podľa rovnakých metodických postupov. Sú to nariadenia vlády, vyhlášky, technické normy a každý merač má rovnakú povinnosť dať si overiť prístroje v zmysle zákona o metrológii v súvislosti s ďalšími predpismi.

K neistotám merania vydal aj Úrad verejného zdravotníctva odborné usmernenie, pozri Vestník ministerstva zdravotníctva z roku 2007. Teda každý, kto vykonáva merania, je povinný si viesť merací denník, všetky skutočnosti súvisiace s meraniami evidovať, archivovať. Toto všetko je súčasť a podmienka na osvedčenie o odbornej spôsobilosti, a preto sú neoprávnené spochybňovania kvality a odbornej spôsobilosti týchto subjektov zo strany rezortu, prípadne Úradu verejného zdravotníctva.

Dnešní merači sú ľudia s vysokoškolským vzdelaním, s praxou a bez záznamu v trestnom registri. A preto ich obviňovať zo zámerného skresľovania výsledkov a z neschopnosti napísať protokoly a kontrolovať si agendu je veľmi nekorektné a navyše, ako bolo už povedané, každý protokol prichádza na regionálny úrad verejného zdravotníctva, kde je skontrolovaný, je urobený záverečný verdikt, vynáša regionálny hygienik. A preto akreditácia a odborná spôsobilosť tak ako je uvedená v zákone v § 15 a § 16, je duplicitná a myslím si, že nič nové do kvality nepriniesla.

Dotknem sa tretej otázky, a to je, prečo je Slovensko jediná krajina v Európe, ktorá požaduje povinnú akreditáciu? Ak reakcia rezortu na to, či Slovensko je, alebo nie je jediná krajina v Európe, ktorá požaduje akreditáciu na meranie fyzikálnych faktorov sa nepovažuje rezortom za relevantnú otázku a za dôležitú považujeme udržať úroveň a spoľahlivosť výsledkov objektivizácie fyzikálnych faktorov. No zdá sa mi to dosť nekorektná odpoveď, pretože vznik nových firiem na meranie fyzikálnych faktorov rozhodne na Slovensku nie je živelný. To, čo som už prečítala, čo všetko musia absolvovať. Veď osvedčenia, a tým aj možnosť podnikať v predmetnej veci vydáva Úrad verejného zdravotníctva a je to veľmi náročný proces pre každého, kto v tejto oblasti aj v širšej, nielen tých meraní fyzikálnych faktorov pracuje.

Orgány verejného zdravotníctva vytvorili za posledných 15 rokov dobrý systém prípravy odborníkov. Na meračov sú kladené vysoké požiadavky, ako sme to počuli. Každý rok je niekoľkodňové školenie. Protokoly kontrolujú pracovníci z úradov verejného zdravotníctva. Meracie prístroje musia byť overované na metrologických pracoviskách a myslím si, že sme vychovali na Slovensku istú skupinu kvalitných, vrcholovo dobrých odborníkov.

Názor, že je bezpečnejšie, aby na Slovensku bolo menej meračov, ale zato spoľahlivých a pravidelne kontrolovaných, má niekoľko významných slabín. Je to tiež rezortný názor z úradu.

Osvedčenie o akreditácii nie je zárukou na zvýšenie kvality merania a hodnotenia hluku, infrazvuku a vibrácií. A odporúčame do pozornosti oficiálne materiály Slovenskej národnej akreditačnej služby pre oblasť hluku a vibrácií, kde sú uvedené niektoré veľmi zvláštne veci. Napríklad firmy sú akreditované do 130 decibelov a hodnota vrcholovej hladiny C akustického tlaku nad 130 decibelov nie je predmetom akreditovaných meraní. Čiže dolná akčná hodnota je, hodnoty vyššie nie, táto hodnota sa nedá akreditovane zmerať. Načo potom povinná akreditácia?

Je tiež možné sa pozrieť do protokolov a porovnať kvalitu akreditovaných a neakreditovaných meračov a myslím si, že je to o ľuďoch a nie o tom, či pracovisko, respektíve jeden merač so svojimi prístrojmi potrebuje akreditáciu ako nejaké iné laboratórne pracoviská. Zrejme nie je k dispozícii žiadna analýza, ktorá by optimalizovala potrebný počet meračov. Je známe, že v súčasnosti sú meračské kapacity v niektorých regiónoch Slovenska nepostačujúce.

My dnes týmto zákonom rozširujeme ešte potrebu a povinnosť robiť hlukové mapy. Tým pádom potrebujeme viac meračov, a tak si myslím, že systém, kde sa vylučujú dva potrebné faktory - akreditácia a odborná spôsobilosť, ktorá jedna bez druhej nejde a jedna bez druhej sa nedá získať, si myslím, že znižuje počet týchto meračov. A tým pádom nemôže vzniknúť žiadny nový subjekt, pretože prekážky sú na strane zákona č. 355. To je ten, ktorý máme dnes v článku dva. Zároveň sú to financie. Tí ľudia, ktorí to chcú, alebo chceli by aj akreditácie, nevedia tak rýchlo zohnať. Akreditačný proces trvá zhruba rok a nikto nemá záruku, že aj do roka bude mať akreditáciu pracoviska.

A ešte jedna otázka bola na § 27. Krátko sa dotknem aj toho . V súčasnom období platné znenie zákona, chvalabohu, v tomto návrhu zákona, pokiaľ ho ešte nepokazíme nejakými pozmeňujúcimi návrhmi, bolo nevykonateľné a úplne zbytočne zaťažujúce drvivú väčšinu fyzických a právnických osôb. Treba povedať, že po zmene masovej povinnosti merať hluk, infrazvuk a vibráciu na normálnu, t. j. v odôvodnených prípadoch bude treba dostatok meračských kapacít, a tak ako som konštatovala, bude veľmi ťažké, aby tu mohli vzniknúť nové subjekty.

Štát zavedením povinnej akreditácie sťažil vznik nových meračských kapacít. Dovolila by som si povedať, že ani nie tak štát, pretože po pripomienkovom konaní z rezortu zdravotníctva prišiel dobrý návrh do parlamentu, ale na základe nejakého rýchlo predloženého pozmeňujúceho návrhu v roku 2007 počas prerokovania zákona o ochrane zdravia sa dostal škriatok do návrhu zákona a vytvoril tak podmienky na to, aby sme sťažili vznik nových meračských kapacít.

Na Slovensku meranie hluku a vibrácie zabezpečuje cca 50 firiem. Je viac firiem ako živnostníkov a možno tri alebo štyri právnické osoby. Každá firma je prevažne iba jeden pracovník a firmy s viacerými sú výnimkou. Už samo osebe hovorí, že ani preto ten akreditačný proces nie je nutný, lebo tam samotný živnostník či pracovník ručí celým svojím majetkom. Akreditácia je náročná finančne, ako som hovorila, o tisícoch eurách a bez finančnej analýzy, že firma na meranie fyzikálnych faktorov, ktorá vydá prostriedky na akreditáciu, nemala by mať problémy s návratnosťou tejto investície, sú veľmi nekorektné.

Rezort zdravotníctva tvrdí, že nemá prostriedky na dohľad nad správnosťou merania firiem, pričom je zaujímavé, že má nemalé prostriedky na akreditáciu svojich subjektov Úradu verejného zdravotníctva - regionálnych úradov verejného zdravotníctva.

Vláda Slovenskej republiky a Národná rada sa snažia znížiť dopad krízy na obyvateľstvo a na podnikateľskú sféru. My merači by sme veľmi privítali, keby nás kompetentné orgány v rámci protikrízových opatrení zbavili nezmyselných nákladov na povinnú akreditáciu. Ide len o pár možno rodín, pár živnostníkov, istý okruh, ale myslím si, že v čase krízy, ak začnú padať aj títo malí živnostníci, myslím si, že to nie je dobrá vizitka tejto vlády pre občanov tejto republiky. A keď by ma tak počúval pán kolega Valocký, aby vedel, že hovoríme o občanoch, o tých radových ľuďoch, ktorí vlastne na základe našich zlých návrhov sú postihnutí možno viac ako mnohí iní z funkcionárov alebo aj nás poslancov.

Väčšina týchto firiem vznikla iba nedávno pri reorganizácii regionálnych úradov verejného zdravotníctva. Mnohí ľudia, ktorí majú dnes tieto firmy sú bývalí pracovníci regionálnych úradov verejného zdravotníctva. Čiže boli dobrými garantmi tejto služby aj v štátnej správe na regionálnych úradoch verejného zdravotníctva a zrazu ich odbornosť je spochybňovaná.

Nebudem čítať celý prehľad systému merania v iných krajinách. Môžem ho pridať k pozmeňujúcemu návrhu, ale v Českej republike bol podobný systém ako na Slovensku a vyžaduje sa buď autorizácia, na základe ktorej sa vydá osvedčenie o autorizácii, alebo akreditácia. Nie obidva súčasne a je podobný systém ako na Slovensku.

V Rakúsku existuje niekoľko možností na to, aby mohli túto činnosť vykonávať. Sú to štyri odlišné alebo štyri rôzne možnosti, alebo potvrdenia, ale každý samostatne. Nie dva ani niekoľko dohromady. Sú to štyri samostatné zákony podľa ich právnych predpisov.

V Nemecku je to tiež úplne iné. Vydáva sa tu povolenie tiež úradu pre životné prostredie pre jednotlivé spolkové krajiny, ale nikde sa nevyžaduje spojenie odbornej spôsobilosti a akreditácie. Aj vzhľadom na to asi, že v Európskej únii povinná akreditácia pre krajiny Európskej únie pre tento typ merania fyzikálnych faktorov nie je.

A tak pozmeňujúci návrh, ktorý je veľmi jednoduchý a myslím si, že aj odôvodnenie k nemu len veľmi krátko prečítam. V čl. II sa dopĺňa nový bod, ktorý znie. Prvý bod, pretože je to § 16. V § 16 v ods. 4 bod b znie: "Osvedčenie o akreditácii laboratórneho skúšania; to neplatí, ak ide o získavanie fyzikálnych faktorov." Je to presné znenie návrhu, ktorý sme mali v parlamente po pripomienkovom konaní z ministerstva zdravotníctva 20. apríla 2007 z tlače 273 po pripomienkovom konaní a vyjadrení odborníkov. Odborná spôsobilosť sa vlastne priznáva fyzickej osobe na základe osvedčenia o akreditácii alebo akreditáciu môžu získať iba právnické fyzické osoby, ktoré majú príslušnú živnosť.

Nebudem čítať odôvodnenie. Myslím si, že moje vystúpenie, ak len trochu niekto počúval, jasne hovorí, že sa vylučujú dve normy alebo dva paragrafy, ktoré dnes znemožňujú, poviem jednoducho, vstup nového subjektu, pretože ak nemá akreditáciu, nezíska odbornú spôsobilosť. Ak nemá odbornú spôsobilosť, nezíska akreditáciu. Ak pôjdu po piatich rokoch tí, ktorí nemajú akreditáciu, a som presvedčená, že ju netreba ako technik, a tu si myslím, že už som dostatočne kompetentná ako technik sa k tomu vyjadriť. Keď ju nebudú mať a po piatich rokoch pôjdu na preskúšanie, osvedčenie na odbornú spôsobilosť im Úrad verejného zdravotníctva nevydá.

A moji kolegovia, bola by som veľmi rada, aby sme v tejto téme nechali opozično-koaličné zápasy. Ide o malú skupinu, ale ide o istú skupinu ľudí, ktorí sa rozhodli zobrať na seba zodpovednosť vytvoriť pracovné príležitosti, vytvoriť možno malý rodinný podnik a dať prácu niekoľkým ľuďom, ale nesťažujme ich nezmyselnými smernicami alebo nezmyselnými povinnými akreditáciami.

A preto vás chcem poprosiť o podporu, aby sme sa vrátili k takému zneniu paragrafu, ktoré spracovalo ministerstvo zdravotníctva v roku 2007 a od roku 2007 sa nič v tejto oblasti nezmenilo. Ďakujem za pochopenie. (Potlesk.)

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami na vystúpenie pani poslankyne Sabolovej sa prihlásili pán poslanec Jozef Halecký, ďalej Štefan Zelník, Petrák Ľubomír. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Slovo má pán poslanec Jozef Halecký. Nech sa páči.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. K vystúpeniu pani poslankyne Sabolovej chcel by som dodať, že myslím, že niet čo diskutovať o tom, že ochrana pred hlukom je veľmi dôležitá a prvoradá ako ochrana zdravia, pretože hluk zapríčiňuje nielen poškodenie sluchu alebo nejaký diskomfort bytový, alebo spoločenský, ale je aj príčinou mnohých vnútorných chorôb, nervových chorôb. Takže táto úloha je jasná a bezprostredná.

Chápem, že náklady na akreditáciu, ale aj možno náklady na mestá, na obce sú riešené s určitou nespokojnosťou zainteresovaných strán, ale hodiť to na ministerstvo zdravotníctva nie je možné. Pretože vieme, aká je situácia v zdravotníctve a myslím si, že charakter tohto zákona vidím skôr v preventívnej oblasti. To znamená v takej oblasti, aby všetky technické, ale aj územnoplánovacie riešenia smerovali k tomu, aby sme v prevencii pri výstavbe ciest, železníc, závodov, sídlisk mysleli na hluk a vytvárali predpoklady na to, aby tam hluk nebol. To znamená, že ochrana zdravia je prvoradá a prostriedky a financie, ktoré na to budú venované, alebo budú musieť byť venované sú až druhoradé. Zdravie je vždy vec prvoradá. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Štefan Zelník. Nech sa páči.

Š. Zelník, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja by som si dovolil trocha poopraviť kolegyňu v niektorých tvrdeniach, a to žiaden škriatok v roku 2007, ale povinná akreditácia bola zavedená do zákona Národnej rady č. 272/1994 už zákonom č. 290/1996 a, bohužiaľ, bola prerušená v roku 2005 do roku 2007.

Čo sa týka toho tvrdenia, že záverečný verdikt nad každým prípadom vynáša regionálny hygienik, nie je to pravda. Žiaden predpis neukladá, ani neumožňuje regionálnemu hygienikovi ani iným pracovníkom regionálneho úradu verejného zdravotníctva vynášať verdikty nad obsahom alebo správnosťou výsledkov protokolu ani nad kvalitou práce. Každý pracovník na krajských regionálnych úradoch verejného zdravotníctva, ktorý vykonáva merania, je podľa práva odborne rovnocenný s akýmkoľvek súkromným subjektom vykonávajúcim meranie.

Chcem povedať, že otázka akreditácie nie je nič iné, len vydanie povolenia podľa medzinárodnej normy 17025. To, čo sa vydáva v ostatných krajinách je presne podľa tejto normy. Chcem povedať, že koncom 90. rokov jednotlivé rezorty na Slovensku upustili od prevádzkovania vlastných kontrolných mechanizmov na kontrolu skúšobných a meracích laboratórií alebo skupín, ktoré pôsobia v ich rezortoch a prenechalo sa to na Slovenskú národno-kreditačnú službu, ktorá je nadrezortná a je zapojená do medzinárodného akreditačného systému. Jednotlivé rezorty si ponechali len dohľad nad odbornou spôsobilosťou osôb. Teda ja by som vôbec neznižoval nároky na požiadavky. Áno, súhlasím s tým, že ide o výšku poplatkov za akreditáciu, ale nevidím v tom žiaden problém, aby sme sa pozreli na poplatky, ktoré sa tam musia platiť a s tým urobili poriadok. Ale znižovať úroveň, ktorú zabezpečuje akreditácia, to by som neurobil. Ďakujem.

M. Hort, podpredseda NR SR: Posledným prihláseným s faktickou poznámkou je pán poslanec Ľubomír Petrák. Nech sa páči. Pánovi poslancovi svieti, ale nefunguje ten mikrofón. Skúste to opraviť. Nepočuť. Nie. Dajte mu, prosím vás, nový čas. Počuť?

Ľ. Petrák, poslanec: Áno. Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa, ja som sa okolo tohto problému takisto pohyboval od prvého čítania o tomto návrhu zákona a musím povedať, že riešenie nie je také jednoduché. Ak navrhujete vypustiť alebo upraviť § 16 ods. 4 písm. b), musím povedať, že je tam nadväznosť aj na § 16 ods. 17 písm. f) a jednoducho len úprava ods. 4 písm. b) tento problém určite nevyrieši. Pravda ohľadne tohto problému je možno niekde uprostred, lebo na jednej strane nám ide o udržanie kvality merania a na druhej strane, tak ako povedal aj pán poslanec Zelník a povedali ste to koniec koncov vo svojom vystúpení aj vy, ide o objektivizáciu nákladov, ktoré majú vynaložiť tí, ktorí merajú na zabezpečenie akreditácie.

Ja osobne si myslím, že v tomto smere budeme vyvíjať ďalšie iniciatívy a budeme hľadať cestu, aby sme objektivizovali tieto náklady a našli také znenie zákona, ktoré bude zabezpečovať kvalitu merania okruhom oprávnených osôb a na druhej strane, aby tie náklady na merania sa neúmerne nezvyšovali.

Takže z tohto pohľadu musím povedať, že podľa môjho názoru čiastočne tento problém rieši návrh pána poslanca Zelníka, ktorý je uvedený v spoločnej správe pod bodom IV prvá časť tohto pozmeňujúceho návrhu, o ktorom gestorský výbor neodporučil hlasovať kladne, kde vyníma fyzikálne meranie pre bežné účely, ktoré sa netýkajú zdravia obyvateľov pod zákon o normalizácii a meraní. Čiže podľa nášho názoru čiastočným riešením je toto, ale pritom vyhlasujeme, že budeme na tomto probléme takisto pracovať, aby sme tento problém uspokojivo vyriešili. Ďakujem. (Potlesk.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pani poslankyňa Sabolová s faktickou poznámkou.

M. Sabolová, poslankyňa: Začnem od vás, pán kolega Petrák. No očakávam úspešné dovŕšenie tejto aktivity, lebo nič vám nebránilo po tých dvoch mesiacoch, ak si myslíte, že to je iné písmeno, ešte to tam doplniť. Čiže viete o probléme, ale ste sa o to v konkrétnom pozmeňujúcom návrhu nepričinili. A chcem len povedať, že SNAS pre akreditáciu, ktorý teda vydáva akreditačné podmienky, kontroluje tak správnosť záznamov, ale všetko ostatné, všetky ďalšie faktory, kontroly prístrojov a vyhodnocovania, toto sú všetky údaje, ktoré kontroluje Slovenský technický ústav, ktorý musí overovať tieto ich zariadenia, ako to pracuje, však sú základné normy vo vyhláškach.

Čiže hľadáte argumenty na to, aby ste ospravedlnili neriešenie problému, ktorý je tu od septembra minulého roku a je mi úplne jasné, že návrh opozície prejsť nemôže, ani keby bol zlatými písmenami aj s tým vaším písmenom f) napísaný. Už to hovorím teraz tak dosť natvrdo, ale očakávam, že vám záleží minimálne na ľuďoch, ktorých sa to bezprostredne týka a skutočne budem veľmi vytrvalo sledovať aj ekonomické podmienky pre akreditáciu, ale hlavne by ma veľmi zaujímalo v odpovedi pána ministra, keby mi mohol citovať smernicu, ktorá ukladá Slovenskej republike a prípadne iným krajinám povinnú akreditáciu. Podľa môjho najlepšieho vedomia a svedomia taká smernica neexistuje a je to len a len... (Prerušenie vystúpenia časomierou.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Vážené kolegyne, kolegovia, odzneli všetky vystúpenia v rozprave, preto vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pýtam sa, vážený pán navrhovateľ aj pán minister, či chcete zaujať stanovisko k rozprave? Pán minister, prosím, ako navrhovateľ chcete zaujať stanovisko v rozprave? Máte slovo.

R. Raši, minister zdravotníctva SR: Ďakujem pekne. Ja len pár viet. Hovorili sme o tom, že sa to týka naozaj iba niekoľkých subjektov. V súčasnosti je 18 akreditovaných už v Slovenskej republike a 61 má platnú spôsobilosť do rokov 2012 a 2013.

A čo sa týka tej ceny, ktorá tu bola. Jednak akreditácia je podporovaná nariadením Európskeho parlamentu a Rady č. 765/2008 a má byť do konca rokov uzákonená na úrovni Európskej únie povinnosť pre všetky členské štáty a tá cena je v súčasnosti približne 2,5-tisíc eur, čiže nie 10- alebo 15-tisíc. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pýtam sa spravodajkyne, či chce zaujať stanovisko? Pani spravodajkyňa nie, takže ďakujem pekne. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem pekne pani spravodajkyni. Pán minister ešte zostane, pretože ďalším bodom programu je

návrh na voľbu člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Návrh vlády má tlač č. 960, správa výboru pre zdravotníctvo 960a.

Slovo má opäť pán minister Raši a uvedie tento návrh vlády.

R. Raši, minister zdravotníctva SR: Dobrý deň prajem. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy, vážení páni, predkladám posledný návrh, ktorý zrejme nebude s vášnivou rozpravou.

V zmysle zákona § 26 ods. 2 zákona č. 581 o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov má Dozorná rada Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou päť členov. Sú to predseda, podpredseda a ďalší traja členovia dozornej rady.

Podľa § 26 ods. 3 zákona členov dozornej rady volí a odvoláva Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády. Národnou radou Slovenskej republiky boli zvolení do funkcie štyria členovia.

V súlade so zákonom predkladám Národnej rade Slovenskej republiky návrh na zostávajúceho člena dozornej rady doktora Imricha Hugyivára. Navrhovaný kandidát spĺňa všetky zákonom stanovené požiadavky na zvolenie za člena dozornej rady. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán minister. Teraz dávam slovo poverenému členovi z výboru pre zdravotníctvo poslancovi Jánovi Zvonárovi a prosím ho, aby podal správu o prerokovaní tohto návrhu vo výbore.

J. Zvonár, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo sa oboznámil s predloženým návrhom a konštatoval, že navrhovaný kandidát spĺňa požiadavky podľa § 26 ods. 5 zákona č. 581/2004 Z. z.

Výbor súhlasil s návrhom vlády a odporučil Národnej rade Slovenskej republiky podľa § 26 ods. 3 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých iných zákonov v znení neskorších predpisov, po prvé, zvoliť Imricha Hugyivára do funkcie člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou; po druhé, podľa § 39 ods. 8 zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov vykonať hlasovanie o návrhu na voľbu člena dozornej rady verejne.

Výbor poveril poslanca Jána Zvonára, aby predniesol správu o výsledku rokovania návrhu na voľbu člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Súčasťou správy je návrh uznesenia Národnej rady Slovenskej republiky.

Uznesenie Národnej rady Slovenskej republiky k návrhu na voľbu člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Národná rada Slovenskej republiky na návrh vlády Slovenskej republiky podľa § 26 ods. 3 zákona č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov zvolila Imricha Hugyivára do funkcie člena Dozornej rady Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Pán predsedajúci, skončil som.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Otváram rozpravu o tomto bode programu. Písomnú prihlášku do rozpravy nemám. Pýtam sa preto, kto sa do rozpravy hlási ústne? Neregistrujem žiadneho pána poslanca, preto uzatváram možnosť podať ústnu prihlášku do rozpravy. Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pán minister, ďakujem vám pekne. Pán spravodajca, tiež ďakujem a prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Takže po tomto veľkom bloku zdravotníckych zákonov dovoľte, aby sme pristúpili k druhému a tretiemu čítaniu o

návrhu na vyslovenie súhlasu Národnej rady Slovenskej republiky so Zmluvou medzi Slovenskou republikou a Kórejskou republikou o sociálnom zabezpečení.

Návrh vlády má parlamentnú tlač č. 942, spoločná správa výborov má tlač č. 942a.

Návrh vlády odôvodní pani ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny pani ministerka Viera Tomanová. Má slovo.

V. Tomanová, ministerka práce, sociálnych vecí a rodiny SR: Ďakujem veľmi pekne. Vážený pán predsedajúci, vážené dámy poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi uviesť, že návrh Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Kórejskou republikou o sociálnom zabezpečení je prvým zmluvným dokumentom v tejto oblasti medzi našimi krajinami.

Účelom tejto zmluvy je upraviť právne vzťahy v oblasti sociálneho zabezpečenia pre osoby, ktoré vykonávajú, alebo vykonávali zamestnanie na území zmluvných štátov. Kórejské spoločnosti zamestnávajú okrem značného počtu slovenských občanov aj 518 kórejských odborníkov, to je stav k 30. septembru 2008, ktorí sú sociálne poistení podľa právnych predpisov Slovenskej republiky.

Približne rovnaký počet slovenských občanov sa zaškoľuje na výkon špecifického zamestnania v Kórejskej republike. Potreba bilaterálnej zmluvy je odôvodnená aj tým, že kórejské právne predpisy neumožňujú vyplácať dôchodok do nezmluvného štátu. Slovenské právne predpisy zase neumožňujú priznanie dôchodku za obdobie poistenia, ktoré nezakladajú nárok na plný dôchodok v prípade, že neexistuje zmluvná úprava.

Zmluva sa z hľadiska osobného rozsahu vzťahuje na všetky osoby, ktoré podliehajú právnym predpisom jedného zo zmluvných štátov, ako aj na iné osoby, ak tieto odvodzujú svoje práva od týchto osôb.

Z hľadiska vecného rozsahu sa zmluva vzťahuje len na dávky dôchodkového poistenia. Vykonávanie tejto zmluvy nekladie zvýšené nároky na štátny rozpočet, nebude mať ekonomický, environmentálny vplyv a ani vplyv na zamestnanosť. Náklady na dávky dôchodkového poistenia budú hradené z rozpočtu Sociálnej poisťovne.

Zmluva svojím obsahom a rozsahom je v súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, všeobecne uznávanými zásadami medzinárodného práva. Záväzky pre obidva štáty sú rovnaké a vzájomne vyvážené. Deviateho februára 2009 bola v Bratislave zmluva podpísaná. Za slovenskú stranu som podpisovala ja a za kórejskú veľvyslanec Kórejskej republiky Yong-Kyu Park.

Podľa čl. 86 písm. d) Ústavy Slovenskej republiky s prezidentskou zmluvou vyslovuje súhlas Národná rada Slovenskej republiky. Zároveň odporúčame Národnej rade Slovenskej republiky rozhodnúť, že ide o medzinárodnú zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, pretože priamo zakladá práva a povinnosti pre fyzické a právnické osoby.

Ďakujem za pozornosť. Skončila som, pán predsedajúci.