P. Paška, predseda NR SR: Pán poslanec, prepáčte.

J. Rydlo, poslanec: Ja skončím, pán predseda, tri minúty.

P. Paška, predseda NR SR: Je 12.00 hodín.

J. Rydlo, poslanec: A čo je najhoršie, nikto sa nad tým nezamýšľa, nehľadá pravú príčinu tejto skutočnosti. Ako keby sme nechceli vidieť, že nám Pán Boh chce ukázať, kam to vedie, keď staviame bez neho, alebo nás chce napomenúť, aby sme sa zastavili a nezabúdali, že prikázanie: Pamätaj, aby si deň sviatočný svätil a ctil, má dosah na naše šťastie, a máme ho zachovávať preto, lebo ním nás Pán Boh chráni. A nechce nič, iba to, aby sme si odpočinuli, zúčastnili sa na omši a venovali sa viac svojej rodine." Potiaľto arcibiskup Sokol.

Ochranou nedele sa nedávno v Bruseli zaoberalo aj plenárne zasadanie Komisie "Cirkev a spoločnosť" ekumenickej Konferencie európskych cirkví, združujúcej nekatolícke spoločenstvá. Vo svojom jednohlasne prihlásenom vyhlásení zo 14. marca tohto roku sa zaoberá sviatočným charakterom nedele. V súvislosti s prebiehajúcou diskusiou v členských štátoch Európskej únie vyzýva členské štáty a európske inštitúcie k ochrane nedele ako týždenného dňa odpočinku vo vznikajúcich legislatívach o pracovnom čase. Cieľom je zvýšiť ochranu zdravia pracujúcich a podporiť vyváženosť pracovného a rodinného života. Podľa tohto vyhlásenia vedecké výskumy ukazujú, že nedeľa má väčší vplyv na zdravie pracujúcich ako ktorýkoľvek iný deň týždňa. Nedávny prieskum Európskej nadácie pre zlepšenie životných a pracovných podmienok ukázal, že pravdepodobnosť ochorenia a absencie v podnikoch, ktoré pracujú v soboty a nedele je 1,3-krát vyššia ako vo firmách, ktoré nevyžadujú od zamestnancov prácu počas víkendu. Predpisy Európskej únie ochraňujú nedeľu ako deň odpočinku pre deti a mládež. Voľná nedeľa preto viac ako ktorýkoľvek iný deň v týždni ponúka príležitosť tráviť čas s rodinou a priateľmi.

Ešte aj Turecko, ktoré napriek tomu, že je prevažne moslimskou krajinou, mohamedáni tu tvoria vyše 95 % populácie, prísne rešpektuje nedeľu ako deň pracovného voľna. Turci prakticky nedodržiavajú otváracie a záverečné hodiny (najmä drobní súkromní podnikatelia) a nie je zriedkavosťou nájsť obchod otvorený aj o 22.00 hodine, hoci nie je tzv. večierkou. No nedeľa je posvätná, je to deň výletov do prírody, piknikov a najmä deň, v ktorom sa Turci venujú svojim početným deťom. Rytmus zaužívaný v kresťanskom svete má teda význam nielen pre našich konfesných spolubratov, ale aj pre nekresťanské náboženstvá.

Slávna snemovňa, Last, but not least navrhovanej novelizácie je príspevok k hľadaniu východiska z krízy, v ktorej sa Slovensko ocitlo. Bohužiaľ, svet hľadá riešenie len vo finančných a hospodárskych súradniciach, človek však nie je živý len chlebom. Niet pochybnosti o tom, že prosperujúce hospodárstvo je pre našu spoločnosť užitočné, ba potrebné. Naše mocenské elity však zabúdajú, že raz sa už budú musieť rozhodnúť medzi tým, čo už kedysi pomenoval Erich Fromm - haben, oder sein (mať, alebo byť), teda medzi Slovenskom hodnôt, alebo Slovenskom statkov.

Riešenie ekonomickej krízy je v nedohľadne, preto sa musíme naučiť žiť s krízou, aby sme neutonuli, lež prežili. Napokon nie je to po prvý raz v dejinách Slovenska... I naši predkovia sa vedeli primknúť k trvalým, ba večným hodnotám v duchu zásady: "Verní sebe, svorne napred!" Najvzácnejšou hodnotou našej a každej kresťanstvom inšpirovanej spoločnosti je zdravá rodina. V súčasnom chaotickom svete globalizácie, ktorá rozožiera prirodzené rodinné vzťahy, práve rodina potrebuje viac času pre seba samu; jednak manželia navzájom, jednak rodičia na deti, jednak deti na rodičov. Návrat k sviatočnému charakteru nedele a sviatkov je nevyhnutný, a preto je v Národnej rade Slovenskej republiky aj tento návrh zákona, ľudia totiž nedeľu naozaj potrebujú!

Slávna snemovňa, a úplne na záver, novelizácia Zákonníka práce na ochranu nedele je mimoriadne aktuálna a užitočná. Slovenská spoločnosť s nevšedným záujmom očakáva jej prijatie alebo odmietnutie. Bude zaujímavé, či politické sily zastúpené v najvyššom zákonodarnom zbore nášho obnoveného štátu pochopia jej význam alebo nie, pretože, Národná rada si píše svoj kádrový posudok nielen tým, čo prijme, ale aj tým, čo odmietne. Najmä ak odmietne niečo, čo má ďalekosiahly význam pre stmelenie rodiny a výchovu detí.

Vďačím sa vám za pozornosť, ktorú ste venovali aj po 12.00 hodine týmto mojim slovám - čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne... Ďakujem.

P. Paška, predseda NR SR: Ďakujem pekne, pán poslanec. Boli ste jediný ústne prihlásený do rozpravy. Faktické poznámky na vaše vystúpenie nie sú. Vyhlasujem rozpravu za skončenú. Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Vyhlasujem obedňajšiu prestávku a budeme pokračovať o 14.00 hodine.

(Prerušenie rokovania o 12.07 hodine.)

(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)

M. Číž, podpredseda NR SR: Príjemné popoludnie, vážené kolegyne, kolegovia, budeme pokračovať schváleným popoludňajším programom. Ďalším bodom programu je prvé čítanie o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Tento návrh ústavného zákona má tlač č. 1144 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1166.

Slovo má teraz pán poslanec Vladimír Palko a uvedie tento návrh ústavného zákona.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, celá slovenská spoločnosť vie, alebo aspoň tuší, že stav slovenského súdnictva je taký dosť bezútešný. Ľudia súdom nedôverujú, poukazujú na ich nepoctivé rozhodnutia. Obyčajne súdy v prieskumoch dôveryhodnosti štátnych inštitúcií sa tešia najmenšej dôvere. Tá nedôvera sa zvykne niekedy skoncentrovať aj do konkrétnych osôb. Zvolenie Štefana Harabina za predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Súdnou radou vnímalo a vníma mnoho občanov Slovenskej republiky ako skutočný škandál.

Tento parlament si ešte pamätá správanie Štefana Harabina asi tak pred rokom tu v tejto sále, ako posielal opozičných poslancov do basy, ako im pri tom vulgárne nadával, ako potom klamal, že nič také nepovedal, a ako potom bol ako luhár odhalený mikrofónmi. Mikrofóny koťuhy majú takú vlastnosť. Sú citlivé a počujú. Bohužiaľ, Súdna rada Slovenskej republiky citlivá nie je. Nepovažuje, nepočuje, nepočula vtedajšie slová ministra spravodlivosti Harabina. Žiadalo by sa spýtať členov Súdnej rady, čo ste vtedy mali vo vašich ušiach, vážení členovia Súdnej rady? Mali ste tam štuplíky a lebo vatičku? Nemajú pocit členovia Súdnej rady, že človek ako Štefan Harabin nepatrí do čela Najvyššieho súdu? Keďže Súdna rada Štefana Harabina zvolila, tak zrejme taký pocit nemá.

Súdna rada má pocit, že umlčať treba každého, kto na škandálne pôsobenie Štefana Harabina upozorňuje. Tak napríklad má Súdna rada pocit, že treba umlčať sudcu Petra Paludu. Peter Paluda podal trestné oznámenie na Štefana Harabina. Upozornil tým na opatrenia, ktoré prvý mesiac vo funkcii šéfa Najvyššieho súdu Štefan Harabin stihol urobiť. A čoskoro na to doplatil. Súdna rada žiada jeho odvolanie z funkcie a zároveň mu pozastavila výkon funkcie. Od utorka nemôže súdiť, v rade sa nemohol brániť. Nevedel, čo sa naňho chystá, o rozhodnutí sa dozvedel až ex post.

Čiže Štefan Harabin môže v parlamente klamať, môže sa vyhrážať väzením opozičným poslancom, napriek tomu môže byť predsedom Najvyššieho súdu podľa Súdnej rady. Ale sudca Peter Paluda nemôže podať trestné oznámenie na takéhoto človeka. Alebo keď ho podá, tak nemôže potom kvôli tomu vykonávať funkciu sudcu. To sú zvláštne morálne kritériá Súdnej rady.

Sudkyňa Helena Kožíková vysvetlila postihy Petra Paludu zo strany Súdnej rady takto. Citujem pani Kožíkovú. "Je v rozpore so sudcovskou etikou, aby sudca podával trestné oznámenie na predsedu súdu alebo na kolegu. Alebo na kolegu." Toľko pani Kožíková. Nuž skutočne existujú také spoločenstvá, kde naozaj je v rozpore s ich vnútornou etikou, aby kolega na kolegu podával trestné oznámenia. Sú také spoločenstvá. Poznáme ich názvy - mafia Camorra, Cosa Nostra a tak ďalej. Ten ich etický kódex, podľa ktorého kolega na kolegu nemôže dať trestné oznámenie, sa volá Omerta, je to zákon mlčanlivosti. Mario Puzo napísal o tom taký román Omerta.

No ale že by toto malo byť súčasťou etiky sudcovského stavu, to som si teda nie istý. Vždy som počúval o tom, ako je to občianska povinnosť podať trestné oznámenie, keď niekto vie o trestnom čine. Som veľmi rád, že nie všetci sudcovia majú taký názor ako pani Kožíková. Pred pár dňami bol v tlači otvorený list 15 sudcov, ktorí upozornili ústavných činiteľov, že disciplinárne konania sú zneužívané proti sudcom, sú zneužívané na odstránenie nepohodlných sudcov. Signatárom tohto listu je aj sudca Peter Paluda.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, konanie Súdnej rady je výsmechom všetkých slušných ľudí a je to aj prejavom takej istoty mnohých členov sudcovského stavu, že oni sú nad akýmikoľvek pravidlami slušnosti. Že oni sú nepostihnuteľní. Že nikto nemá na nich žiadny dosah. Ani nikto z vás, vážené panie poslankyne, páni poslanci. Mimochodom, úplne je jedno, či ste opoziční poslanci, alebo ste koaliční poslanci.

A ja sa pýtam, vážení kolegovia, vážené kolegyne, či sa má moc legislatívna, moc ústavodarná len tak prizerať? Vidíme, že sú tu i slušní sudcovia, ktorí sa ozývajú, idú do zápasu. Myslíte si, že sú to všetko spolitizovaní sudcovia? Prečo by si komplikovali život? Myslíte si, že nemajú žiadny dôvod na to, aby písali takéto listy? Prečo by to robili, keby necítili, že situácia začína byť neúnosná. Otázka stojí, či sa my budeme iba prizerať, alebo či prevezmeme zodpovednosť.

A ja by som sa chcel spýtať najmä poslancov za SMER a za Slovenskú národnú stranu, že z čoho pramení také vaše zatiaľ skalopevné presvedčenie, že o celom slovenskom súdnictve, o jeho výkonnosti, o jeho morálke má rozhodovať jeden predseda HZDS a jeden jeho človek, bývalý minister spravodlivosti, donedávny. Ja sa čudujem, prečo máte takú skalopevnú istotu, že práve títo dvaja ľudia majú mať pod palcom úplne celé súdnictvo.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladatelia tohto návrhu ústavného zákona sa domnievajú, že parlament, moc legislatívna, zákonodarná a moc ústavodarná by mala začať konať. Tak ako absolútne zlyhal počas posledných rokov Štefan Harabin, rovnako zlyhala celá Súdna rada. Domnievame sa, že Súdna rada nemá morálne právo, aby rozhodovala o tom, kto bude predseda Najvyššieho súdu. Pretože morálne zlyhala a zlyháva naďalej. A myslíme si, že nemala by mať právo voliť predsedu Najvyššieho súdu ani podľa zákona.

Preto predkladáme návrh zmeny ústavy, ktorý hovorí, že predsedu Najvyššieho súdu nebude voliť Súdna rada, ale že ho bude voliť tento parlament. Že tento parlament sa zmobilizuje a prevezme zodpovednosť nad vývojom v slovenskom súdnictve. Bol by to len prvý krok, ale bol by to krok zásadný a veľmi dôležitý. Bol by to signál, že chceme zmeniť veci k lepšiemu. Ďakujem za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Petrovi Miššíkovi. Uvedie spravodajskú správu. Máte slovo, pán poslanec.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem za slovo. Pán predsedajúci, pán podpredseda, vážené pani kolegyne, páni kolegovia, ústavnoprávny výbor ma uznesením z 2. septembra určil za spravodajcu k návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka, Františka Mikloška, Pavla Minárika a Rudolfa Bauera na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky.

Podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v príslušných paragrafoch rokovacieho poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení návrhu ústavného zákona. Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie spĺňa náležitosti uvedené v čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev, v práve Európskej únie ani obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo Súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev.

Navrhovateľ v doložke finančných, ekonomických, environmentálnych vplyvov a vplyvov na zamestnanosť uvádza, že prerokúvaný návrh ústavného zákona neprinesie zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu, rozpočtu územnej samosprávy ani iných rozpočtov.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že prerokuje uvedený návrh ústavného zákona v druhom čítaní v súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 1166 z 30. júna 2009.

Podľa § 74 rokovacieho poriadku navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky okrem tých, ktoré sú uvedené v zátvorke, to znamená mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, výboru pre európske záležitosti, zahraničného výboru, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti SIS, osobitného kontrolného výboru na kontrolu Vojenského spravodajstva, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre preskúmanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu. Za gestorský výbor navrhujem ústavnoprávny výbor.

Odporúčam, aby výbory predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 14. októbra 2009 a v gestorskom výbore do 16. októbra 2009.

Pán podpredseda, prosím, otvorte rozpravu.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu. Písomnú prihlášku do rozpravy nemám. Pýtam sa preto, kto sa do rozpravy hlási ústne? Pán poslanec Pavol Minárik, pán poslanec Gál. Ak nikto iný, do rozpravy ako navrhovateľ? Dobre. Aj pán poslanec. Ďakujem pekne. Uzatváram možnosť podania ústnych prihlášok do rozpravy a slovo má pán poslanec Minárik.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené dámy a páni, jedna zložka verejnej moci, a to súdna, je politicky akoby tabu. Áno, v nezávislosti sudcov. Sudcovská nezávislosť má byť nedotknuteľná, ale znamená to, že politicky sa vôbec nemôže o súdnictve rozprávať? A u nás sme o výkone spravodlivosti prakticky prestali rozprávať. Vymizlo to z parlamentu, v médiách sa to objavuje veľmi sporadicky. Nehodnotíme prácu sudcov, nerozoberáme ich odôvodnenia, nediskutujeme o tom, prečo rozhodovali, tak ako rozhodovali.

Dámy a páni, to je niečo úplne iné, ako je nerešpektovanie rozsudku. Každý rozsudok zákonného sudcu rešpektovať musíme, ale skúmať odôvodnenie tohto rozsudku je našou povinnosťou, je povinnosťou aj odbornej, aj laickej verejnosti, pretože inak sa tie súdy stávajú tabu, uzavreté a nikto na nich nemá. Je také tabu skutočne správna cesta? Je možné, aby sa sudcovský stav obrodil? Je možné, aby sa výkon spravodlivosti, a teraz nielen hovorím o sudcoch, ale aj o prokurátoroch a advokátoch, dostal na požadovanú úroveň bez toho, aby sa o tomto stave rozprávalo? A my musíme dostať aj súdnu moc vyššie, na vyššiu úroveň, na úroveň, ktorú požadujeme v demokratickom štáte. Nie v demokratickom štáte v praxi, ale v demokratickom štáte, ktorý máme mať vysnívaný a k takémuto stavu sa máme snažiť dopracovať. Toto je povinnosť každého občana, a tým viac človeka, ktorý ostatných občanov vďaka tomu, že získal mandát, zastupuje.

Pýtam sa ešte raz, je mantra nezávislosti dostatočná na to, aby sme sudcov nechali samých na seba? Ja si myslím, že nie. Sudcov je niečo vyše tisíc, a to je veľmi málo na to, aby len čisté samosprávne mechanizmy dokázali pri tom personálnom dedičstve, ktoré v našom sudcovskom stave máme, tento stav obrodiť. Zvykli sme si hovoriť, že sudcovský stav je väčšinovo bezproblémový, len to prekrývajú niekoľkí nezodpovední, ktorí robia sudcovskému stavu zlé meno a ja si myslím, že to nie je úplne tak.

O sudcoch sa musí rozprávať, pretože obrovská masa sem prešla spred roku 1989 úplne plynulo bez nejakej sebareflexie. A sú to stále tí istí ľudia, ktorí nesúdili preto, lebo na nich bol vyvíjaný tlak, ktorí nerobili čistky medzi sebou, lebo bol na nich vyvíjaný tlak, oni tie čistky robili sami medzi sebou a sami boli súčasťou toho predchádzajúceho režimu. To neboli zlí politici spred roku 1989, ktorí nútili sudcov, aby súdili kňazov, rehoľníkov v 50. rokoch, posielali ich na dlhé roky tvrdého žalára. To neboli len politici, ktorí na nich zatlačili, aby odsudzovali ľudí, ktorí podpisovali listiny, ktoré hovorili o slobode. To neboli ľudia, ktorí by boli len pod tlakom prenášali do spoločnosti strach. To boli oni sami, ktorí boli súčasťou režimu a ktorí ten strach chceli rozosievať a úplne prirodzene prešli do demokratického súdnictva a tvária sa, že nikto nesmie do sudcovského stavu zasiahnuť, pretože ide o nezávislosť. O nezávislosť ide v každom konkrétnom jednom prípade rozhodovania, ale nie pritom, ako má byť sudcovský stav usporiadaný.

Sú dve možnosti na to, aby takáto malá skupina, približne tisíc ľudí, mohla byť na úrovni požiadaviek. Je to elitný klub alebo veľmi otvorená, tvrdo podliehajúca kritike skupina, ktorá je ochotná túto kritiku niesť a vyvodzovať z nej dôsledky.

K tomu prvému - elitný klub. Je evidentné už len kvôli personálnemu zastúpeniu v sudcovstve, že o elitný klub asi nejde. To by nebolo možné, aby sa len niekoľko jednotlivcov spomedzi sudcov ozvalo, keď minister spravodlivosti tu spoza tohto mikrofónu klame. Keď minister spravodlivosti tu spoza tohto mikrofónu má antisemitské narážky. Keď minister spravodlivosti môže telefonovať so Sadikim.

Len veľmi málo sudcov, a aj tí sú dnes perzekvovaní, sa ozvalo proti tomuto človeku a Sudcovskej rade. Nikto nehlasoval proti tomu, aby bol tento človek zvolený za predsedu Najvyššieho súdu. Svojím spôsobom to, čo má naše súdnictvo reprezentovať.

Dámy a páni, ako chceme dosiahnuť vysokú morálnu úroveň súdnictva, keď Súdna rada všetkými hlasmi si vyberie za svojho predstaviteľa, za to, čo by malo žiariť, človeka, ktorý klame do parlamentného mikrofónu. Ja si myslím, že ľudia v Súdnej rade stratili súdnosť, že to už nemalo nič spoločné s morálkou. Ak podľahli strachu, nemajú tam čo robiť, a ak to robili preto, že sú tak nastavení, tak tam nemajú robiť tým dupľom.

Môže to byť aj iná spoločnosť. Môže to byť veľmi otvorená spoločnosť prijímajúca kritiku a vyvodzujúca z nej dôsledky. Koľko sudcov je schopných sa postaviť za svoje odôvodnenia? Koľko sudcov je v konfrontácii s naším verejným životom?

Vážení páni poslanci, pani poslankyne, koľko sudcov podľa mena a podľa ich názorov poznáte vy z Najvyššieho súdu alebo z Ústavného súdu? Koľkí sa vyjadrujú k najdôležitejším otázkam spoločenského života? Nestojí otázka tak, že či nepoznáte viacej sudcov amerického Najvyššieho súdu ako nášho súdu? A to práve preto, že títo ľudia majú svoj názor, stoja si za ním, odôvodňujú ho. Takže nie je to ani elitný klub a nie je to ani kritiku prijímajúca spoločnosť. Skôr si myslím, že sudcovský stav sa stal aj vďaka tomu, že je možno zastrašený takými ľuďmi, ako je Harabin, takými ľuďmi, akých naznášal do Sudcovskej rady, aby ho zvolila, stavom zastrašeným, ktorý potrebuje impulz zvonka. Budeme sa musieť asi ako poslanci zaujímať o sudcovstvo a o justíciu viac a toto by mal byť taký malý štartovací príspevok. Ďakujem pekne.

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová. Pokiaľ nikto iný, uzatváram možnosť podať faktickú poznámku. Máte slovo, pani poslankyňa.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec, ja mám dobrú pamäť a vy máte pech, že som sedela v tomto parlamente už niekoľko rokov a dobre si pamätám ako aj vy, aj vaši kolegovia vystupovali voči tomu, aby parlament dával návrhy na sudcov. Ako ste prišli so zmenou ústavy, pretože je to článok 141a, čo znamená, že to bolo doplnené, že to má byť v kompetencii Súdnej rady. Ako ste tu uvádzali, aké politické tlaky sú v parlamente na návrh sudcov. Aké politické tlaky sú vo vláde? To sú politické orgány. Musíme to dať kolektívnemu orgánu, ktorý bude volený z rôznych strán, bude aj navrhovaný z rôznych strán. A naraz je to zle?

Prosím vás pekne, ja nie som ochotná robiť ústavu podľa toho, či ministrom spravodlivosti je XY, alebo predsedom Súdnej rady je XY. Som ochotná robiť ústavu podľa určitých argumentov. A váš argument, že koľkých sudcov poznáme, lebo sa nevyjadrujú k spoločenskému životu, je viac než smiešny. Sudca má rozhodovať, nemá sa miešať do politiky, nemá sa vyjadrovať k spoločenskému životu, nemá sa vyjadrovať k politickým názorom a podobne. Sudca má nestranne súdiť a má mať dobrý výkon a spravodlivo podľa zákona. Vždy treba zdôrazniť, že sudca nie je voľný v rozhodovaní, on je viazaný zákonmi.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Minárik má slovo.

P. Minárik, poslanec: Sudcovia sú viazaní vo svojom rozhodovaní zákonmi. Vo svojom živote by mali byť viazaní v prvom rade morálkou. Sudcovia sú ľudia, ktorým okrem života, odkedy nemáme trest smrti, zverujeme to najcennejšie, čo máme. Zverujeme im svoju slobodu a svoje majetky, aby rozhodovali v rámci zákona. Ale keď prídu vážne spoločenské otázky, keď príde problém, že či môže človek, ktorý klame do parlamentného mikrofónu a ktorý telefonuje so Sadikim, byť predseda Najvyššieho súdu, vtedy sudcovia nemôžu mlčať. Tak ako niektorí nemlčia a ako ich zato umlčiavajú.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz v rozprave vystúpi pán poslanec Gál. Pripraví sa pán poslanec Palko.

G. Gál, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, hneď úvodom by som reagoval aj na pani poslankyňu Tóthovú, ktorá hovorila, že áno, že sudcovia sa nemajú čo vyjadrovať k nejakým spoločenským otázkam. No tak, keď zoberieme túto tému, tak sudcovia sa nemajú miešať ani do politiky. Čiže sudca by sa nemal vzdať, alebo nemal by zavesiť svoj talár na určitý čas, kým sa zamieša do politiky, a potom sa vrátiť do toho sudcovského talára.

Áno, aj toto je otázka. Aj toto je otázka, lebo aj to je problém. Nie je to len problém tejto vlády, bol to aj problém aj minulej vlády, kde na poste štátnej tajomníčky pôsobila jedna sudkyňa, nepovažujem to za dobré. Ale beriem tento návrh z rúk pánov poslancov za taký vážny, že proste potrebujem sa k tomu aj ja vyjadriť, lebo fakt, ako sa pán Palko vo svojom úvode zmienil o tom, že táto situácia je už ďalej neznesiteľná.

Čo sa v tom súdnictve teraz deje, to už fakt aj Národná rada sa musí nejako k tomu vyjadriť, aj možno s úvahou o tom, ako zmeniť sudcovskú samosprávu. Lebo sudcovia sú už príliš nezávislí. Sú nezávislí aj od zákona, sú nezávislí od noriem, ktoré nie sú síce zakotvené v nejakom zákonníku, ale tieto normy máme v sebe ako ľudia, ktorí si ctíme demokraciu, spravodlivosť. Sú to etické normy.

Postihovať človeka za to, že využije svoje občianske právo, veď to on nevyužije, on vlastne len splnil svoju občiansku povinnosť, že v prípade, keď sa nazdáva, že niekto spácha trestný čin, alebo bol spáchaný trestný čin, že dá trestné oznámenie. Tak akým príkladom chceme ísť ostatným občanom, keď ľudia, ktorí nastoľujú spravodlivosť, v tomto smere nekonajú?

Ale už meno pána doktora Paludu nie raz skloňujeme v tejto sále. Skloňovali sme to pred pár mesiacmi alebo rokmi, neviem presne, keď sme ho odvolávali z určitej funkcie. Tiež to bol akt osobnej pomsty. Ale tu je problém so systémom. My môžeme mať dvestostranové ústavy, ústavné zákony, môžeme mať tristo paragrafové zákony o sudcoch a prísediacich, keď zlyháva systém.

My sme chceli zaviesť do disciplinárneho konania laický element, ľudí s právnickým vzdelaním, ale ktorí sami nebudú sudcovia. Môže navrhnúť Národná rada, vláda, prezident členov do disciplinárneho orgánu. Čo sa stalo? Nominujú sa sudcovia alebo nominujú sa ešte ľudia, ktorí dobre že nie s nápisom určitej politickej strany, s nejakým logom idú na zasadnutia týchto orgánov. Zlý asistent. Nie som rád, keď sa bude odbúravať sudcovská samospráva, ale táto dnešná situácia, to zneužitie sudcovskej samosprávy je také, ktoré si myslím, že nemôžeme už ďalej tolerovať.

Ozývajú sa sudcovia. Sme nesmierne radi, že dajú na známosť verejnosti svoj názor. Názor, ktorý nesúhlasí s terajším stavom súdnictva. Ale boja sa, lebo sú postihovaní. A preto my musíme konať, musíme sa zastať týchto statočných ľudí v súdnictve, aby oni mohli potom ďalej rozvinúť v rámci sudcovskej samosprávy ozdravné konanie, ktoré tu nesmierne chýba.

Nie som zástancom, aby sme neustále novelizovali ústavu, aby na nejaký daný spoločenský problém reagovali zákonom alebo ústavným zákonom, dokonca zmenou ústavy, ale v niektorých prípadoch je to nevyhnutné. Sám som na vážkach, či v tomto prípade tento návrh z dielne pánov poslancov je najlepším riešením, ale aspoň snahu riešiť túto problematiku si veľmi vážim a dávam tým, že budem hlasovať za tento návrh, šancu, aby sme si o tom podebatovali v druhom čítaní.

Možno potom povieme, že toto nie je správna cesta a zastavíme ďalšie legislatívne konanie o tomto návrhu ústavného zákona, ale aspoň sa budeme baviť o tom, ako nastoliť ozdravný mechanizmus v rámci súdnictva, ktorý je, samozrejme, uzavretý systém, ale sú tam ľudia, ktorí sú statoční, stoja za demokraciou, za právom, za spravodlivosťou, a sú tam ľudia, bohužiaľ, ktorí tam nemajú čo robiť. A dúfam, že ľudia vo voľbách pristupujú k tým urnám aj s týmto zámerom, že vidia tento problém v spoločnosti a budú to chcieť riešiť. Ďakujem za pozornosť. Pán navrhovateľ, veľa úspechu.

M. Číž, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová. Pokiaľ nikto iný, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Slovo má pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec nehovoril o tom, čo je predmetom legislatívneho návrhu a prečo kompetencia má ísť na parlament a prečo vlastne nevyhovuje súčasný stav. Hovoril niečo o sudcoch, ktorí sa boja a podobne. Sudcovská samospráva sa žiadnym spôsobom neokliešťuje. Tá bola, je.

A ešte niečo by som chcela povedať. Skvalitnenie sudcovskej činnosti. Prečo práve za vlády Dzurindu bola uvoľnená pracovná morálka sudcov? Bolo umožnené, aby si nosili spisy domov, aby doma pracovali, čo sa nedá kontrolovať, aby do práce chodili, len keď majú pojednávania. No potom sa nečudujme, že sú prieťahy v konaní, vážení. Nečudujme sa. A to je problém súdnictva, že sa dlho rozhoduje a je nevymožiteľnosť práva. Takže a teraz sa ozývajú sudcovia, keď sa začína disciplinárne postihovať skupina sudcov, ktorí majú evidentné prieťahy, čo sa nedá politicky vyfabulovať, na čo sú písomné doklady, kedy sa začalo konanie, ako dlho sudca vôbec nevytýčil pojednávanie. Že rok, rok a pol ľudia čakajú na vytýčenie pojednávania. Toto by mal byť náš problém. V tomto by sme mali dnes nasadené snaženie podporiť. Lebo toto je správny smer, aby súdnictvo začalo fungovať a neboli prieťahy, za ktoré štát potom Štrasburgu platí veľké financie.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. S reakciou na faktickú poznámku pán poslanec Gál, predpokladám, má slovo.

G. Gál, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená pani poslankyňa, nemyslím si, že prieťahy v konaní sú spôsobené tým, že sudcovia môžu doma študovať spisy a pripravovať sa na pojednávanie. Neviem, či sa vám bude zdať veľmi pohodlné sedieť v tých malých kanceláriách a študovať spisy päť, šesť hodín denne bez toho, aby ste vedeli nejako premiestniť telo a sedieť celý deň nad nejakým spisom, ktorý má niekoľko tisíc strán. V tomto smere absolútne považujem túto možnosť sudcov študovať spisy aj doma za vhodné a dobré riešenie.

Ale čo sa týka posudzovania sudcov. Viete, ak by bol rovnaký ten meter. Ale nie je. Určite každý sudca, ktorý má nejaké staré konania a nerieši ich, treba ho nejako postihovať. Ale rovnako aj tých, ktorí slúžia vládnej koalícii, ako aj tých, ktorí neslúžia.

M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz v rozprave vystúpi navrhovateľ pán poslanec Palko. Má slovo.

V. Palko, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážená pani poslankyňa Tóthová, kolega Gál už vám vysvetlil, že možnosť nosiť si spisy domov a študovať ich doma u sudcov nemôže viesť k prieťahom už z logických dôvodov. Skôr naopak k odstraňovaniu týchto prieťahov.

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, otvorený list, ktorý napísali pätnásti sudcovia najvyšším ústavným orgánom tohto štátu, je udalosť, ktorá, myslím, nemá precedens. Je to veľmi vážna udalosť, keďže jeden z adresátov toho listu je aj predseda Národnej rady Slovenskej republiky, ktorý reprezentuje nás, vás všetkých, čo sme tu, tak považujem za vhodné, aby sa celá táto snemovňa oboznámila s obsahom tohto listu, ktorý si dovolím prečítať.

"Vážený pán prezident, vážený pán predseda vlády, vážený pán predseda Národnej rady, vážená pani ministerka spravodlivosti, vážení členovia Súdnej rady, dovoľujeme si vás osloviť týmto listom ako ústavné orgány, ktoré sú primárne zodpovedné za riadny a zákonný výkon súdnej moci v Slovenskej republike.

Sudca je podľa ústavy osobou, ktorá má poskytovať a garantovať súdnu ochranu nezávislým výkonom svojej funkcie. A pre nezávislosť sudcu je nevyhnutné, aby štát v odôvodnených prípadoch zabezpečil jeho ochranu. Ak sa sudca ocitne v situácii, že je bezdôvodne ohrozené jeho postavenie sudcu a žiadny orgán štátu mu neposkytne ochranu, týmto momentom sa končí aj jeho nezávislé postavenie. Tak ako sudca je zodpovedný za riadny výkon svojej funkcie v podmienkach, ktoré mu pre prácu vytvoril štát, tak sú orgány štátu zodpovedné za následky, ak sudcovi neposkytnú potrebnú ochranu.

Už dlhšie vo verejnosti rezonujú viaceré prípady, kedy sa disciplinárne konania voči niektorým sudcom z konkrétnych dôvodov javia ako prostriedok na ich odstránenie z výkonu súdnej moci alebo aspoň na ich vystrašenie a šikanovanie. Sú to napríklad disciplinárne konania proti sudcom Anne Benešovej, Darine Kuchtovej, Milanovi Ružičkovi, Robertovi Urbanovi. A pribúdajú ďalší, u ktorých sa javí, že ich spoločným menovateľom je kritika súčasného predsedu Najvyššieho súdu a Súdnej rady Štefana Harabina alebo osôb jemu blízkych, alebo ktorí rozhodujú prípady, na ktorých má Štefan Harabin záujem.

V čase, keď bol Štefan Harabin ministrom spravodlivosti, disciplinárne konania smerovali proti sudcom okresných a krajských súdov, na ktorých mal dosah priamo alebo cez predsedov súdov. Teraz, keď je vo funkcii predsedu Najvyššieho súdu, začínajú sa postupne voči sudcom tohto súdu, a to spôsobom, ktorý nikoho nemôže nechať v pochybnostiach, že ide o revanš a osobnú pomstu a má ďaleko od objektívneho trestania sudcu za zavinené pochybenia v jeho práci.

U sudcov Najvyššieho súdu je pritom obzvlášť dôležité veľmi starostlivo a zodpovedne zvážiť, či sú splnené podmienky na ich disciplinárny postih, pretože predstavujú sudcovskú elitu. Väčšinu v súdnictve odpracovali dlhé roky a zasluhujú si primeranú úctu. Disciplinárne konanie by malo byť úplne krajné opatrenie, kedy iné formy postihu alebo opatrenia nesplnili účel.

Ako príklad úplného popretia týchto zásad, ktoré by mali byť v právnom štáte samozrejmosťou, uvádzame tento prípad. Dlhoročný sudca Najvyššieho súdu Juraj Majchrák s povesťou vynikajúceho právnika, ktorého nespočetné rozhodnutia boli zverejnené ako judikáty Najvyššieho súdu, ktorý sa výrazne podieľal na tvorbe najvýznamnejších sudcovských zákonov vrátane ústavy, ktorému nikdy neboli vytknuté žiadne nedostatky v práci.

Bývalý podpredseda Najvyššieho súdu a dlhoročný prezident Združenia sudcov Slovenska sa pri čítaní dennej tlače dozvie, že predseda Najvyššieho súdu na neho podal návrh na začatie disciplinárneho konania za prieťahy v ich dvoch trestných veciach a navrhuje rovno odvolať z funkcie sudcu.

Túto informáciu dostane takouto formou bez toho, aby mu niekto oficiálne oznámil, že v jeho súdnom oddelení je vykonávaná kontrola plynulosti konania. Bez toho, aby ho niekto oboznámil s výsledkom kontroly a umožnil mu vyjadriť sa k nemu. Bez toho, aby bolo zisťované, či v rozhodujúcom čase vzhľadom na jeho zaťaženosť inými, hlavne väzobnými a skupinovými trestnými vecami veľkého rozsahu bolo objektívne v jeho možnostiach konať bezprieťahovo v ostatných pridelených veciach. Bez toho, aby vedel konkrétne, v ktorých veciach má zavinenie spôsobiť prieťahy v konaní. Bez toho. Bez toho, aby bola zachovaná aspoň elementárna slušnosť a predseda súdu by podanie disciplinárneho návrhu s ním osobne prejednal, najmä keď mu navrhuje najťažší trest znamenajúci koniec jeho sudcovskej kariéry.

Zákon garantuje aj osobám podozrivým zo spáchania trestného činu, aby najprv dostali možnosť sa k podozreniu vyjadriť a až potom sa proti nim začne konať. Zákon garantuje aj osobám, ktorým bolo dokázané, že sa dopustili trestného činu, že sú najprv trestané miernejšími druhmi trestov a k tým najprísnejším sankciám sa pristupuje až po viacnásobnej recidíve alebo pri mimoriadne ťažkých zločinoch. V našich podmienkach podľa Štefana Harabina sudca takéto práva nemá.

Všetko prebieha za chrbtom sudcu a ten je nútený cez administratívnych pracovníkov zisťovať, či skutočne bol na neho podaný návrh na disciplinárne konanie, alebo je to len novinársky výmysel. Jeho sudcovská realita je taká, že musí ďalej zvládať nápor rozsiahlych ťažkých trestných vecí s perspektívou, že môže kedykoľvek ako sudca skončiť. Je spochybnená celá jeho doterajšia práca. Je existenčne ohrozený. Jeho nezávislosť sa skončila. Ak ide o sudcu Najvyššieho sudcu, je to o to viac smutnejšie a zarážajúcejšie. Aj keď s konečnou platnosťou o vine a treste sudcu rozhodne disciplinárny súd, a nie Štefan Harabin, už tento samotný postup a návrh najťažšieho trestu je vážnym ohrozením sudcovskej nezávislosti.

Neprimeranosť, tvrdosť, popretie najzákladnejších zásad slušnosti a úcty k osobe sudcu vedú k jedinému záveru, že tento prípad je jasným dôkazom o zneužívaní disciplinárnych konaní na odstraňovanie nepohodlných sudcov. Je popretím ústavného ustanovenia, podľa ktorého sudcu môže z funkcie odvolať prezident republiky len za činy, ktoré sú nezlučiteľné s funkciou sudcu.

Je len náhoda, že sudca Juraj Majchrák patrí k známym kritikom osoby Štefana Harabina? Dvojaký meter používaný voči sudcom sa markantne prejavuje aj v ďalších konkrétnych prípadoch. Keď za rovnaké disciplinárne previnenie sa jedným navrhuje odvolanie z funkcie sudcu a voči druhým sa disciplinárne konanie ani nezačne, alebo sa skončí len symbolickým trestnom. Navyše niektorých z nich Štefan Harabin dokonca vymenoval do funkcií štátnej správy súdov.

Spomeňme napríklad disciplinárne konanie za zákaz nahrávania v priebehu súdneho pojednávania voči sudkyni Anne Benešovej, ktorej sa navrhol najprísnejší trest odvolania z funkcie sudcu a od júla 2008 má pozastavený výkon funkcie.

Naproti tomu sudcu Petra Lukáča, ktorý bol uznaný vinným za rovnaké disciplinárne previnenie, avšak bolo upustené od jeho potrestania, Štefan Harabin vymenoval do funkcie predsedu okresného súdu.

Za rovnaké disciplinárne previnenie bolo sudkyni Viere Kováčovej uložené len napomenutie a voči sudkyni Monike Košťovej sa disciplinárne konanie ani nezačalo. Je len náhoda alebo príčina, že práve najviac postihnutá sudkyňa Anna Benešová rozhodovala v čase pozastavenia jej funkcie veci, v ktorých bol Štefan Harabin osobne účastníkom konania?

Disciplinárne konania však nie sú len jedinou silnou zbraňou proti nepohodlným sudcom. Veľmi účinné sú aj také zmeny rozvrhu práce, kedy sa sudcovia dlhoročne špecializovaní na určitý druh súdnej agendy zo dňa na deň preložia do iného kolégia s úplne inou agendou, ktorú odborne neovládajú a potom sa len čaká na chyby, ktorých sa zákonite môžu skôr alebo neskôr dopustiť. A sudca ovládaný strachom zo svojej neodbornosti v tomto okamihu stráca svoju nezávislosť. Práve zmeny rozvrhu práce pripravené Štefanom Harabinom na Najvyššom súde boli príčinou, že piati členovia Sudcovskej rady Najvyššieho súdu sa vzdali svojich funkcií.

Ďalším signálom, že na Najvyššom súde je vážna a vyhrotená situácia, je skutočnosť, že plénum sudcov nezvolil na augustovom zasadnutí nových navrhnutých členov do Sudcovskej rady, ktorí ich mali nahradiť. Znamená to, že všetky zmeny rozvrhu práce bude musieť Štefan Harabin prerokovať s celým plénom sudcov Najvyššieho súdu, pretože Sudcovská rada je nefunkčná.

V podmienkach súčasného výkonu súdnej moci nastala situácia, kedy sa sudca, ktorý sa stal z nejakého dôvodu pre Štefana Harabina a osobám jeho blízkym nepohodlným, môže objektívne cítiť bezmocný a bez ochrany. Stačí zhrnúť základné fakty.

Štefan Harabin ako predseda Najvyššieho súdu a Súdnej rady cez svoje funkcie tieto inštitúcie ovláda. Súdna rada volí sudcov disciplinárnych súdov, ktorí rozhodujú okrem iného aj o návrhoch Štefana Harabina ako predsedu Najvyššieho súdu na disciplinárny postih sudcov Najvyššieho súdu. Súčasná ministerka spravodlivosti je blízka spolupracovníčka a spolužiačka Štefana Harabina, ktorá bola do tejto funkcie menovaná práve na jeho návrh. Minister spravodlivosti menuje a odvoláva predsedov okresných a krajských súdov, ktorí majú právomoc podávať disciplinárne návrhy na sudcov okresných a krajských súdov a navyše rozhodujú o mnohých dôležitých statusových veciach sudcov a súdov.

Súdna rada nemusí žiadnym spôsobom odôvodniť svoje personálne rozhodnutia voči sudcom, čo znamená jej netransparentné rozhodovanie a dôvodné pochybnosti, že v mnohých prípadoch rozhoduje podľa objednávky Štefana Harabina. Sudcovské rady sú orgány zložené zo sudcov, ktorí sú na konkrétnom súde rovnako závislí na osobe predsedu súdu ako ostatní sudcovia a majú tak osobné dôvody nedostať sa s ním do konfliktu.

Tento otvorený list vám píšeme ako vážne upozornenie a žiadosť, aby ste sa s naznačenými problémami zaoberali. Dotknutí sudcovia sa bránia a budú sa brániť. Robia to transparentne a verejne. Súčasný stav už presiahol rámec jednotlivých disciplinárnych konaní, stal sa celospoločenským problémom s medzinárodným dosahom, o ktorom sa dlhodobo verejne hovorí. Zatiaľ bez odozvy. Nezávislosť sudcu však nie je právom sudcu, ale ústavne garantovaným právom občana a základom právneho štátu.

V Bratislave 2. septembra 2009. Sudcovia Peter Paluda, Juraj Kliment, Milan Karabín, Elena Bertotyová, Miroslav Gavalec, Eva Hudobová, Anna Elexová, Zuzana Ďurišová, Igor Belko, Jozef Kandera, Katarína Javorčíková, Anton Jaček, Dušan Čimo, Milan Trilč, Ján Hrubala."

Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, toto bol list, otvorený list 15 sudcov najvyšším orgánom Slovenskej republiky. Panie poslankyne, páni poslanci, toto je dôkaz, že tá situácia je neudržateľná. Je neudržateľná. Etika Súdnej rady, to je etika mafie. To je etika v úvodzovkách.

Dámy a páni, tu sa ozývajú sudcovia, ktorí sa cítia byť zatlačení do kúta. To nie sú žiadni politici. To nie sú ľudia napojení na opozičné politické strany. Tí ľudia sa na vás obracajú ako na členov zákonodarného zboru a žiadajú zásah, žiadajú pomoc. A hovoria, že budú bojovať za pravdu aj naďalej.

Pani poslankyne, páni poslanci, pýtam sa teda, ako reaguje tento parlament na ich žiadosť, na ich prosby o pomoc? Nebude reagovať nijako? Rád by som vás ubezpečil, že toto sa vráti. Toto sa vráti tomuto parlamentu, ak sa tým nebude chcieť zaoberať. Toto sa vráti aj všetkým tým, ktorí tu budú aj v budúcnosti vládnuť, lebo tá situácia je naozaj neudržateľná.

Jedna z možností, ako začať riešenie, je návrh zmeny ústavy, ktorú predkladajú Konzervatívni demokrati Slovenska. Pokiaľ nájde niekto iný nejaké iné riešenie, ako začať, a naozaj to bude začiatok riešenia, radi to podporíme. Ale boli by sme radi, keby sme sa teda dozvedeli, ak tento ctený parlament nepodporí náš návrh ústavného zákona, čo sa teda navrhuje, pretože ostať nečinným, to by bola najväčšia tragédia. Ďakujem vám za pozornosť.