T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami pán poslanec Gabura, Jureňa, Palko, Rydlo, Šimko. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Peter Gabura.

P. Gabura, poslanec: Pán Mečiar, v úvode ste prečítali list Jána Čarnogurského a Martina Šranka. Chcem vám povedať, lebo v tom čase som bol v užšom vedení strany, a chcem vám povedať, že ten list je vy-fa-bri-ko-va-ný. Že jednoducho nie je pravda. KDH takéto primitívne metódy nepoužívalo, ani takéto listy nepísalo. Skorej mám za to, že tento list má svojho adresáta v SIS-ke, nakoľko aj od vašich ľudí som dostal materiály, kde som sa dočítal môj nový životopis. Takže, pán Mečiar, bolo by dobré, keby ste si pozrel na ten papier, odkiaľ pochádza, kto vám ho napísal.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Miroslav Jureňa.

M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážené kolegyne, kolegovia, sedíme tu dnešné poobedie a mali sme možnosť si pozorne vypočuť argumenty, ale zároveň som veľmi zvedavý, čo sa dočítame v zajtrajších médiách, ktoré z týchto argumentov, ako budú odprezentované, aké marketingové demagógie a vymývanie mozgov tu nastúpi.

Ja som tiež predsedom občianskeho združenia. Občianskeho združenia, ktoré sa volá Telovýchovná jednota a ktoré vzniklo ako objednávka od občanov obce, v ktorej žijem. Dnes na Slovensku máme občianske združenia, ktoré neviem na akú objednávku vznikli, ale som presvedčený, že prevažná väčšina občanov Slovenskej republiky, názvy ako Fair-play, Transparency International, nevedia vôbec, čo to znamená a čo majú tieto občianske združenia robiť.

Je tu občianske združenie Fair-play, ktoré keď príde čínsky prezident, tak nastúpi, keď príde voľba nového predsedu Najvyššieho súdu, tak nastúpi pred budovu ministerstva spravodlivosti, keď príde odvolávanie ministerky spravodlivosti, tak nastúpi. Jednoducho občianske združenie tzv. Fair-play, asi vieme, čo to je, ktorí tu sedíme, tak vždy je k dispozícii, práve keď prídu takéto závažné politické udalosti v súvislosti s charakterom štátu, ktorý sa volá Slovenská republika. Skúste si pozrieť internetovú stránku tohto občianskeho združenia a nájdete tam i mená, žiaľ, i mená sudcov.

Ďakujem za pozornosť.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou pán poslanec Vladimír Palko.

V. Palko, poslanec: Pán poslanec Mečiar, hovorili ste tak obsažne, intenzívne a veľmi dlho, ale priznám sa, že mňa už trošku nudí, keď počúvam úryvky zo správ, ktoré vám písal Ivan Lexa. Ja pripomínam, že bavíme sa o súdnictve, ale tento rezort sa volá rezort spravodlivosti. Ministerka, ktorá je dneska odvolávaná, je ministerkou spravodlivosti. Teda HZDS dostalo na starosť rezort spravodlivosti.

Tak v rámci tej spravodlivosti mňa by zaujímalo to, o čom ste dneska vôbec nehovorili, a je to veľká škoda. Keby ste mohli v rámci tej spravodlivosti povedať, pán Mečiar, konečne nám aj celému slovenskému národu, že prečo ste vy a v rámci akej spravodlivosti ste dali tie amnestie páchateľom teroristického činu zavlečenia? Čo také spravodlivé bolo na udelení týchto amnestií? Či si náhodu nemyslíte po tých rokoch, že už by ste mohli povedať konečne národu pravdu? Prečo ste vy boli a ste tak presvedčený, že takíto ťažkí zločinci a teroristi, že by mali byť amnestovaní? Toto by nás tak zaujímalo miesto tých siahodlhých prejavov, ktoré tu odzneli.

Pán Mečiar, prečo ste dali amnestie páchateľom najťažších teroristických činov? Veď konečne nám to už povedzte, pán Mečiar.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Jozef Rydlo.

J. Rydlo, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Mám iba dve veľmi krátke poznámky.

Prvá je. Jedno z najväčších prekvapení, jeden z najväčších civilizačných šokov, ktorý som zažil, keď som sa vrátil na Slovensko, bolo, keď som svojho času v denníku Národná obroda čítal cenník úplatkov v justícii.

A druhú vec chcem povedať, ktorá sa zakladá na mojej osobnej skúsenosti, však som žil v rozličných právnych systémoch, chcem povedať toľko, že sa mi najviac páčil francúzsky právny systém, kde je taxatívne stanovené, "devoir de reserve", to znamená povinnosť sudcov, verejných činiteľov, štátnych úradníkov a tak ďalej atď. vyjadrovať vlastné názory diskrétne a zdržanlivo. Ja nepovažujem za diskrétne a zdržanlivé vyjadrenie sudcov, ktorí sa vyjadrujú takým spôsobom, ako sa vyjadrili k justícii.

Ďakujem.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou pán poslanec Jozef Šimko.

J. Šimko, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Mňa zaujalo na prejave pána predsedu, že často používal slovo "nestranné". Čítal takisto z rôznych materiálov. Ja si myslím, že bavíme sa predovšetkým o pôsobení súčasnej pani ministerky vo svojom rezorte, a, pán predseda Mečiar, ja by som vám tiež chcel pripomenúť, čo ste povedali, keď ste vyberali pani Petríkovú za ministerku. Tiež budem čítať: "Pri výbere sa hľadala širšia dohoda, aby osoba bola akceptovaná, neprichádzala do negatívneho procesu, aby nebola predmetom politického alebo iného spoločenského konfliktu."

Ja si dávam otázku, ak tu nie sme dnes kvôli konfliktu, ktorý práve pani ministerka spôsobila, tak neviem kvôli čomu. Aj pani ministerka pri svojej inaugurácii hovorila, že som absolútne apolitická, funkciu ministerky budem vykonávať nadstranícky.

Viete, pán Mečiar, nie opozícia začala vnášať politiku do súdnictva, ale práve vy aj možno osobne, aj cez pani ministerku, a to hneď po vymenovaní za ministerku, kedy sa odmietla vzdať funkcie členky a podpredsedníčky Súdnej rady, hoci legislatíva to umožňuje, ale niekedy treba uvažovať aj o morálnom aspekte.

Ak sa náhodou ukážu nejakí čestní sudcovia, ktorí poukážu na chorý stav v súdnictve, tak sa ich pani ministerka okamžite snaží zadupať pomaly pod čiernu zem. Keď na toto jej konanie niekto z opozície poukáže, tak je podľa stanoviska pani ministerky už vnášanie politiky do justície. Tak, pán poslanec, aj to sú fakty, ktoré dnes nás oprávňujú, aby sme dnes rokovali o dôvere vašej... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické pán predseda Vladimír Mečiar.

V. Mečiar, poslanec: Samozrejme, že každý čestný sudca má možnosť pôsobiť v rámci systému. Ministerka neodmietala nikomu prijatie, nikomu diskusiu s nikým rozprávať, a naopak, vyzýva k tomu, aby bol rozhovor a nie je. Je to jej vina?

Pokiaľ ide o politikum a vnášanie politika do toho, dala ministerka návrh na konanie pred disciplinárnym senátom? Je právo legitímne a zákonné dať takýto návrh? Tak neviem, o čom sa bavíme?

Pokiaľ ide o osobné invektívy voči mne, tak použijem Ezopa, lebo v niektorých podobenstvách rozumejú lepšie, ako keď to človek povie po lopate. Mám psa, veľkého psa, som rád, že ho mám, je to už ďalšia generácia. A keď ide po ulici a skáču naňho všelijakí pudlíkovia, mopslíci, nikdy neotočí hlavu a nikdy neštekne. Prečo? Pretože je to veľký pes? A to sú len malí pudlíci. (Smiech v sále.) Rozmýšľajte, pán Palko.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. V rozprave vystúpili všetci, ktorí boli písomne prihlásení, aj ktorí využili právo prednostného hlasovania. Pýtam sa, kto sa, pani kolegyne poslankyne, poslanci, hlási do rozpravy ústne? Registrujem, pán poslanec Peter Miššík, František Mikloško, Stanislav Kahanec, Miroslav Číž, podpredseda parlamentu, Anton Korba. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.

Ako prvý vystúpi pán poslanec Peter Miššík.

P. Miššík, poslanec: Vážené panie poslankyne, páni poslanci, vážená pani ministerka, vážený člen vlády, kolegyne, kolegovia, dnes rokujeme o vyslovení nedôvery ministerke spravodlivosti Slovenskej republiky Viere Petríkovej. V čase, keď som podpisoval tento návrh, som bol a aj dnes som presvedčený o tom, že dôvody na jej odvolanie sú také, že váhať nemôžeme. Návrh skupiny poslancov opozície presne a jasne označil jej pochybenie, keď na základe podnetu predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici okamžite dočasne pozastavila výkon funkcie sudcu sudkyni tohto súdu pani Dubovcovej. A čo je na tomto rozhodnutí o pozastavení výkonu funkcie také vážne, že sa tým musí zaoberať parlament? To je zásadná otázka.

Po prvé to, že v dejinách slovenskej justície ide o prvý prípad trestania sudcu za názor. O tom, že je to tak, svedčí samotné písomné vyhotovenie jej rozhodnutia. Chcel som ho pôvodne citovať, ale vzhľadom k tomu, že som citoval tri závažné body, ktoré tam boli uvedené, ako reakciu na vystúpenie pani poslankyne Tóthovej, tak tieto tri dôvody opakovať nebudem. Zároveň som povedal, že všetky tie tri dôvody, ktoré boli namietané, považujem za vyslovenie názoru pani sudkyne.

Po druhé preto, že toto, ako i ďalšie disciplinárne konania evokujú nielen pocit, ale už aj presvedčenie, že justíciu možno vládať prostredníctvom takýchto právomocí politicky, čo dnešná výkonná moc využíva.

Po tretie preto, že kríza slovenskej justície sa počas riadenia rezortu nominantmi terajšej vlády pod kuratelou HZDS prehlbuje. Svedčia o tom skutky predchádzajúceho ministra spravodlivosti, ktorému sa podarilo za nečinného prizerania sa súčasného premiéra presadiť na posilnenie svojej moci všetko, čo potreboval.

Ale poďme po poriadku:

19. 12. 2006 som v denníku SME pod názvom "Aká budúcnosť čaká na túto krajinu" publikoval článok o tajnej voľbe kandidátov na sudcov Ústavného súdu v Národnej rade Slovenskej republiky a širšie som sa zamýšľal aj na tým, či Ústavný súd v novom zložení bude naozaj nestranný, či naozaj nebude viac koaličný a neprejaví sa to aj v jeho rozhodnutiach po dobu dlhých 12 rokov, ktoré obdobie, mimochodom, niekoľkonásobne prevyšuje volebné obdobie Národnej rady Slovenskej republiky. Podotýkam, že žiadny z našich kvalitných kandidátov, ktorých sme navrhovali v parlamente, ktorí boli naozaj odborné kapacity, sa neodstal do tohto výberu a nebol potvrdený voľbou v parlamente.

10. 10. 2007 som pre ten istý denník vyjadril obavy z toho, že vládna koalícia chce zrušiť vojenské súdy, ktoré som považoval za potrebné udržať z dôvodov ich bezchybnej práce a rešpektu, ktorý si vytvorili trestaním časti policajtov, ktorí porušili zákon. Aj vtedy, aj teraz tvrdím, že tieto vojenské súdy mali zostať v pôvodnej podobe, nakoľko zabezpečovali pretrhnutie lokálnych väzieb a lokálnych záujmov a prispievali tak v boji s rodinkárstvom, klientelizmom a protekciou pri rozhodovaní, a teda tieto vojenské súdy rozhodovali nestranne, objektívne a - čo je zvláštne a dobré - rýchlo. Z rovnakých dôvodov bol zriadený aj Špeciálny súd, ktorý bol zriadený zákonom a okrem presnej personálnej jurisdikcie, kam patrili aj ústavní činitelia, rozhodoval tie najťažšie trestné kauzy v posledných rokoch. Pracoval rýchlo a dobre, čo nakoniec oceňovala aj väčšina verejnosti.

Dnes však žijeme dobu, v ktorej sa potvrdili moje obavy. Vládna koalícia zrušila vojenské súdy na základe podnetu vládnych poslancov, Ústavný súd zrušil Špeciálny súd, na stole máme novelu zákona o sudcoch a prísediacich, ktorá posilňuje právomoci predsedu Súdnej rady, ktorý je zároveň predsedom Najvyššieho súdu, čím prichádza k narušeniu rovnováhy medzi zákonodarnou, výkonnou a súdnou mocou, samozrejme, len v prípade, ak takýto zákon prijmeme.

Nežijeme dobu, keď v parlamente nemá najmenšiu možnosť prejsť akýkoľvek personálny návrh opozície v oblasti justície. Posledným príkladom je voľba členov disciplinárnych súdov, kde neprešiel ani jeden z našich kandidátov, ktorého sme navrhli, napriek, opakujem, napriek tomu, že to neboli vôbec ľudia, ktorí boli s nami spätí, išlo o riadne nominácie ľudí, ktorí svojím životom a prácou v justícii dokázali, že sú naozaj kvalitní.

Žijeme ale aj dobu, keď namiesto sľúbených tvrdých krokov vládnej koalície proti zbohatlíkom, ktorí nadobudli majetok nestatočne, mimochodom, išlo o agendu vlády zapísanú v programovom vyhlásení vlády, sa úplne nič necelý rok pred voľbami nedeje a ministerstvo spravodlivosti v tomto, musím povedať, veľmi pekne spinká.

Takže nakoniec len pár otázok: Nie je z týchto krokov vládnej koalície jasné, že stav v justícii svojimi krokmi nezlepšovala, ale skôr zhoršovala? Nie je úplne jasné, že rastúca kríza v justícii a nedôvera verejnosti v jej kvalitný výkon je aj dielom rozhodnutí tejto vlády?

Verejnosť odpoveď pozná, stretáme sa s ľuďmi a majú z toho hrôzu. Ja sa vyjadrím tak, že budem hlasovať za vyslovenie nedôvery pani ministerke spravodlivosti.

Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Janiš. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec, myslíte to vážne, že zrušenie vojenského súdu je tiež dôvod narušenia rovnováhy v trojdelení súdnej moci? Myslím si, že to nemôžete myslieť vážne. Pretože keď sa decimovala armáda, keď sa zrušila základná vojenská služba, teda už neboli priestupky, neboli delikty, neboli trestné činy, ktoré páchali vojaci v takej miere, teda v tom počet, ako boli predtým, a sudcovia vojenského súdu neprimerane mali absolútne málo nápadov a na druhej strane trestní sudcovia sú zavalení prípadmi, že sa tento súd zrušil a začlenili sa do všeobecného súdnictva s tým, že ich špecializácia ostala na vojenské veci, ale sa im pridali ešte aj ďalšie veci, aby sa urýchlilo súdne konanie. Čo je v tom, že sa zhoršila rovnováha trojdelenia súdnej moci? Zefektívnilo sa súdnictvo.

Áno, verejnosť má hrôzu, ale z tých prieťahov a z niektorých postupov sudcov, ktorých bude treba konkretizovať, ktorí si nekonajú svoju prácu, nezávislosť si pletú pri rozhodovaní s nezávislosťou od plnenia povinností. A povedzme si aj otvorene, že prijímajú niektorí úplatky. A budeme vyzývať občanov, aby konkretizovali tieto prípady, aby sa nehovorilo všeobecne, pretože len občania a nie verejná správa môže... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou ďalej vystúpi pán predseda klubu a poslanec Stanislav Janiš.

S. Janiš, poslanec: Ďakuje sa slovo, pán predsedajúci. Dovoľte, aby som doplnil a reagoval na vystúpenie kolegu Petra Miššíka. Viete, čo ja vidím na tomto príbehu stíhania akú obrovskú chorobu? To, že sudcovia Súdnej rady volili za predsedu Najvyššieho súdu ministra, ktorý bol vo funkcii. Toto je viac ako konflikt, toto je diagnóza tejto vládnej moci. Je normálne, ak členovia Súdnej rady, teda aj predsedovia súdov, vymenovaní a odvolávaní týmto ministrom majú tohto ministra voliť za predsedu Najvyššieho súdu? A ak by ho nezvolili, skončili by ako predsedovia súdov? A viete, čo je ešte chorejšie na celom tomto príbehu, čo je ešte väčšia diagnóza? Že ak niekto na toto upozorní, tak je stíhaný, tak je vyzliekaný z talára. Toto je ešte väčšia a nebezpečnejšia diagnóza tejto vládnej moci.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S reakciou na faktické pán poslanec Peter Miššík.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Krátko zareagujem na obidva príspevky.

V prvom rade chcem pani poslankyni Tóthovej povedať, že ja som nepovedal nič o tom, že v prípade zrušenia vojenských súdov prišlo k narušeniu, ja som to nepovedal, ja som to hovoril v súvislosti s celkom inými vecami. Pani poslankyňa, ja som len povedal, citujem: "Vojenské súdy mali zostať v pôvodnej podobe, nakoľko zabezpečovali pretrhnutie lokálnych väzieb a lokálnych záujmov a prispievali tak v boji s rodinkárstvom, klientelizmom a protekciou pri rozhodovaní, a teda tieto vojenské súdy rozhodovali nestranne, objektívne a rýchlo." A teraz si povedzme, že prečo boli dôležité? No dôležité boli preto, že pod ich jurisdikciu spadali nielen vojaci, ako si myslí verejnosť, patrili tam policajti, patrili tam zložky ako SIS, BIS, Železničná polícia, to vôbec nie je taký malý okruh ľudí a už vôbec nie málo dôležitých na to, aby o tom rozhodovali sudcovia, ktorí majú na to dostatok času a ktorí naozaj môžu rozhodovať kvalifikovane a spravodlivo.

K pánovi poslancovi Janišovi toľko, aj ja si myslím, že nie je dobré, keď do výkonnej funkcie ministra spravodlivosti sú nominovaní sudcovia, ktorí vykonávajú funkciu sudcu. Nad týmto sa budeme musieť aj do budúcnosti zamyslieť v legislatíve, pretože niektoré veci z toho aj vyplývali, pozastavenia výkonu funkcie sudcu, čo to je? Sudca je volený doživotne, sudca je na to, aby súdil! Z akého dôvodu sa sudcovia stávajú ministrami spravodlivosti? Mne sa páčilo, že napríklad okrem iných ste boli jediná ministerka za predchádzajúcich, Mečiarovej vlády aj terajšej vlády, ktorá nebola sudkyňou, to si vážim. Ale sudcovia v tejto... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pani poslankyne a páni poslanci, na návrh predsedov poslaneckých klubov je taký návrh, aby sme pokračovali aj po 19. hodine s tým, aby sme túto 41. schôdzu ukončili. Pýtam sa, je všeobecný súhlas? (Reakcia pléna.) Ďakujem pekne. Takže budeme pokračovať aj po 19. hodine.

V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec František Mikloško. Pripraví sa pán poslanec Stanislav Kahanec.

F. Mikloško, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážený pán navrhovateľ, vážená spravodajkyňa, vážené pani poslankyne a poslanci, v roku 1990 boli prvé slobodné voľby a po nich bola zvolená alebo vymenovaná prvá slobodná vláda. Na Slovensku ministrom spravodlivosti bol vtedy Ladislav Košťa. Je úplne samozrejmé, že do týchto slobodných volieb, resp. vlastne do novembra 1989, v súdnictve pracovali ako sudcovia ľudia, ktorí sa podieľali aj na politických alebo náboženských procesoch. Nikto z nich neodišiel, alebo aspoň nemám takú vedomosť, a všetci tam boli. Je samozrejmé, že bol istý tlak na to, aby títo sudcovia odišli zo súdnictva, pretože súdy s náboženskými aktivistami a súdy politické, proste to bola vec, kde sa každý napriek tomu, že existovali zákony, nejakým spôsobom a dosť vážnym prepožičal. Proste ideológii, ktorá bola neľudská.

Napriek tomu prišiel za mnou ako za predsedom parlamentu minister Košťa a povedal, že ak tento proces neprestane, ak tieto tlaky neprestanú, on bude musieť ako minister spravodlivosti podať demisiu, lebo nemá kto súdiť, nebude mať kto súdiť. V tom čase začalo byť lukratívne proste advokátstvo, aj sudcovia a právnici, ktorí robili v súdnictve, samozrejme, mali ďaleko zaujímavejšie zamestnať sa ako advokáti, zaujímavejšie finančne. Okrem toho odvolacie súdy dlho trvali, nebolo možné, proste začalo napätie, začínalo napätie vo väzniciach, pretože medzi prvostupňovými a druhostupňovými boli obrovské pauzy, tí väzni nemohli pracovať, proste hrozili tam vzbury.

Nielen pre toto, nielen pre toto, ale aj preto, že ten november 1989 bol takým obrovský momentom a takou udalosťou, že my sme, samozrejme, politicky, hoci sme vtedy mali obrovskú moc, to bola ešte predsa revolučná doba, tieto procesy skončili a do dnešného dňa pracujú v súdnictve ľudia, ktorí sa podieľali alebo priamo súdili ľudí za náboženské veci alebo za politické. Ale povedal by som, že sa urobila hrubá čiara, tak ako v celej spoločnosti, aj v súdnictve sa dala istá šanca, začnime znovu.

Druhý môj osobný kontakt so súdnictvom bol, keď nakoniec môj spolubojovník, dlhoročný priateľ Ján Čarnogurský sa stal v roku 1998 ministrom spravodlivosti a bez toho, aby vtedy boli nejaké tlaky, bez toho, aby sme vtedy začali prístupové konania do Európskej únie a zásadná požiadavka Európskej únie bola budovať nezávislé súdnictvo. Zásadná. Povedali politické strany, vlády prichádzajú a odchádzajú a môžu byť pod tlakom, môže tam byť konfrontácia, ale súdnictvo môže byť, musí byť nezávislé, aby tí ľudia neboli pod tlakom, aby neboli manipulovateľní a tak ďalej. Toto sa naozaj, myslím, budovalo a toto je aj pod drobnohľadom Európskej únie, ktorá vie ako proste spoločenstvo slobodných demokratických krajín, čo znamená nezávislé súdnictvo. Lenže nič nie je ideálne a nezávislosť súdnictva nie je na Slovensku ideálna, resp. jej nezávislosť sa často vysvetľuje tak po slovensky, tak po našsky, tak krajansky.

Ja si myslím, že súdnictvo a cez sudcov neprechádza dnes čiara na bývalých komunistov a nekomunistov. Osobne si myslím, že toto prirodzeným nástupom nových generácií je proste preč. Tá čiara, čiže sudcovia sa už nedelia na tých, čo boli v strane a čo neboli v strane, sudcovia sa dnes delia na tých, ktorí sú uplatní a ktorí nie sú uplatní, na tých, ktorí sú charakterní a nie sú charakterní, na tých, čo prípadne majú kontakt s podsvetím, alebo tých, ktorí s ním bojujú a tak ďalej atď. Čiže deliaca čiara dnes, zabudnime, že ide nejako cez minulé straníctvo, deliaca čiara ide cez charakter ľudí, ktorí pokiaľ nie sú charakterní, tak majú obrovskú moc na to, aby boli nezávislí a imúnni proti akýmkoľvek tlakom.

Musím povedať na česť pani profesorky Tóthovej aj zároveň na bývalého ministra Liščáka, že obdobie 1994 až 1998 predstavovalo na Slovensku jednu, proste najväčší prepad demokracie a najväčší prepad základných princípov, pre ktoré sme v novembri 1989 proste bojovali všetci. A to sú, samozrejme, stále sa opakujú, únos prezidentovho syna. Únos, ktorý organizovala Slovenská informačná služba. Zásah, spolupráca polície, veď si pamätáme na telefonát medzi ministrom vnútra a medzi šéfom SIS-ky o puse na čelo. Keď sa na, proste na politický nátlak sa vyhadzovali vyšetrovatelia, pretože tí, ktorí išli za stopou, že to bola Slovenská informačná služba. Sú tam ďalšie veľmi zatiaľ nejasné prípady, ako vraždy v podsvetí, áno, veď podsvetie si vybavuje svoje účty, ale mnohé sú veľmi tajomné. Pamätáme si na dokončenie, dokonanie vraždy v nemocnici, kde bol príslušný člen podsvetia strážený policajne a nejako zvláštne sa podarilo ho predsa zavraždiť a ujsť tak, že policajti, ktorí mali obkolesenú aj staničnú, túto nemocničnú izbu, aj okolie, odkiaľ sa nedalo vstúpiť, nič nezistili ani nevyšetrili. Možno pán Mečiar by, ktorý v tom čase všetko vedel a on stále tvrdí, že všetko vie, možno by aj k týmto veciam sa mohol niekedy vyjadriť, ako to vlastne bolo.

Samozrejme, samozrejme, tu by som rád povedal na adresu pána Mečiara, ktorý tu stále hovoril, že tu nemá žiadne dôkazy. Nuž keď pán Mečiar nemá dôkazy, no to je tak, že keď nemá dôkazy, tvrdí, že dajte dôkazy, a keď mu ich dáme, no tak dá potom amnestiu na tie dôkazy. Čiže to bol príbeh, kedy celé vyšetrenie únosu bolo jasne vyšetrené a kedy pán Mečiar v poslednej chvíli dal amnestiu aj dokonca aj tu zle, lebo už to bolo zrejme robené v napätí, a kedy, kedy vlastne naozaj toleroval najväčších zločincov. A treba sa ešte raz pozrieť na ten rozhovor pána nebohého Svěchotu, ktorý tvrdil, že za tým celým organizovaním únosu stál on, ale to už je vec, na ktorú sa musí vyjadriť on, pretože pán Svěchota dnes už nežije. Pán Mečiar preto nech nám tu nehovorí o štáte, o tom, že sme boli proti štátu, pán Mečiar preniesol Slovenskú republiku a tento štát do totálnej izolácie, kde hrozila úplná katastrofa.

Zápas so súdnictvom znovu vyvstal po nástupe tejto vlády, osobne po nástupe ministra Harabina, ktorého tam vymenovala HZDS, a som presvedčený, že, samozrejme, s vedomím alebo na príkaz priamo Vladimíra Mečiara. Dvakrát sme sa zrazili s pánom Harabinom, ministrom Harabinom tu na pôde parlamentu a dvakrát sme ho odolávali. A to boli zrážky, kedy sme jasne už poukazovali na stav tohto súdnictva, na to, ako sa začína doň zasahovať. To nebol žiadny minister predtým, ale to bol pán minister Harabin, ktorý odmietol vymenovať toho predsedu súdu Vanka. Ale to nebolo len to, to bol veľmi tajomný telefonát, ktorý potvrdila prokuratúra, tam je ten telefonát. To boli vyhrážky tuná na adresu poslanca, že pôjde do basy. To bolo, proste začalo v súdnictve niečo, čo sme si odrazu všetci všimli, ale na čo začali reagovať viacerí.

A, dámy a páni, napriek tomu, že táto pani ministerka je tri mesiace, vo chvíli, keď ona za to, že pani sudkyňa Dubovcová povedala, kritizovala predsedu Najvyššieho súdu a ministra spravodlivosti Harabina, keď ona ju pozbavila talára, aj keď povedali, že len dočasne, v tej chvíli pani ministerka Petríková preberá celú kontinuitu a celú zodpovednosť, ktorá začala ministrom Harabinom. Proste ona ho prikryla a v tej chvíli treba zaujať veľmi vážne stanovisko, pretože zbaviť taláru niekoho je vec, ktorá začína súdnictvo absolútne rúcať. Ak si toto pani ministerka Petríková nie je vedomá, že pozbavením možnosti súdiť sa začína búrať celé súdnictvo, pretože je pod nátlakom politickým a pod nátlakom proste celej tej súdnej obce. A my v tejto chvíli, aj keby to bolo proti súdnej samospráve, aj tak bojujeme za to, že sudca má právo povedať svoj názor a nikto ho nemôže v takomto nejakom absolútnom preše nútiť k tomu, aby bol on pozbavený talára a možnosti súdiť sa.

Toto je kľúčový problém a toto je dostatočný dôvod, už nehovoriac o všetkých tých rôznych dôvodoch, ktoré tuná vymenoval pán poslanec Lipšic a ktoré sú alarmujúce. Pani ministerka sa postavila do celej tej kontinuity, s ktorou zápasíme už tri roky, a prebrala zodpovednosť a dneska za túto zodpovednosť musí byť braná.

Dámy a páni, a chcem ešte povedať, že diskusia o nezávislosti súdnictva, diskusia o spravodlivosti súdnictva nie je len o pani ministerke, nie je len o pani Dubovcovej, nie je len o tých ďalších, o ktorých sme tu hovorili, tá diskusia je o každom jednom z nás aj z vás. Aj o vás, páni poslanci z koaličnej vlády, z koaličného zoskupenia, aj vy nebudete stále pri moci, aj vy budete raz len obyčajnými ľuďmi, aj vás sa takisto ako každého jedného človeka v tejto krajine dotkne to, či sudcovia sú nezávislí alebo či budú podplácaní, alebo či budú vedení nejakým podsvetím a podobne. Zápas so súdnictvom je zápas o slušný život a dôstojný život posledného človeka - bezdomovca, to je zápas o každého človeka. A z tohto dôvodu si uvedomte, že aj toto odvolávanie, aj táto diskusia není "teáter", ako to nazval pán Mečiar, že sme dávno neboli v televízii. Bránime, bránime obyčajných ľudí, bránime každého jedného človeka a bránime dokonca, by som povedal, že aj Vladimíra Mečiara.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S faktickou poznámkou pán poslanec Minárik, pani poslankyňa Tóthová. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Slovo má pán poslanec Pavol Minárik.

P. Minárik, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Výborne, pán poslanec, cenné je, že vieme vypovedať, že v justícii je zápach, a vy ste presne vypovedali, že skadiaľ ten zápach pochádza, kto ho do toho súdnictva silne vnáša. Je škandál, že pri odvolávaní ministra vlády Slovenskej republiky tu nie je žiaden minister vlády Slovenskej republiky, dokonca ani ten odvolávaný. A prečo?

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou pani poslankyňa Katarína Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Súhlasím s názorom, že zápas o nezávislosť súdnictva je veľmi vážny zápas, lenže neviem pochopiť, prečo keď ministerka nastúpila a začali rôzne diskusie okolo zákona, jasne povedala, že je ochotná diskutovať a je pripravená diskutovať s tým, že, samozrejme, nebudú tam médiá. A v tom momente ste stratili záujem o diskusiu. Keby vám išlo o vec, tak budete diskutovať bez médií.

Ja vám môžem povedať prípad. My sme v ústavnoprávnom výbore včera diskutovali o odbornej otázke bez médií a vyzeralo to úplne inak, ako keď sú tam médiá. Išlo sa vecne, pretože sa nerobila propagácia.

Prečo potrebujete médiá? Môžete povedať výstup, ak chcete riešiť problém, alebo chcete si robiť predvolebnú kampaň? Pre mňa, keď je odmietnutá diskusia, keď tam nie sú médiá, tak nechcete riešiť problém. Chcete si robiť predvolebnú kampaň. (Reakcie z pléna.)

A vôbec nesúhlasím s tým, že tým, že nastúpila na kreslo, že vlastne celú kontinuitu problémov justície berie na svoju zodpovednosť aj na zodpovednosť vašich šikán sudcu Cimermana? To... (Prerušenie vystúpenia časomerom.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické pán poslanec Mikloško.

F. Mikloško, poslanec: Pani poslankyňa, mne je veľmi ľúto, ale veď vy ste ma vôbec nepočúvali. Vôbec ste ma nepočúvali. Veď po prvé, neviem, o akých médiách rozprávate. No tak dobre, mali sme tu urobiť tajné rokovanie, aby tu neboli médiá. (Reakcia z pléna.) A zároveň proste my tu hovoríme o tom a ešte že tým, že nastúpila. Ale veď to nikto nepovedal, že tým, že nastúpila na ten post, preberá kontinuitu. Tým, že zobrala možnosť súdiť sudkyni, ktorá kritizovala ministra Harabina, tam prebrala kontinuitu, pretože ho odrazu ide brániť, že on je nedotknuteľný. Prosím vás, nepočúvali ste ma, ale, samozrejme, už som vás pochválil, takže nebudem teraz žiadne horšie slová hovoriť. Nemyslím horšie slová, len žiadne nejaké, budem hovoriť len dobré.

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. V rozprave ďalej vystúpi pán poslanec Stanislav Kahanec. Pripraví sa pán podpredseda parlamentu Miroslav Číž.

S. Kahanec, poslanec: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte mi takisto zareagovať a vystúpiť k predloženému návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery podpredsedníčke vlády Slovenskej republiky Viere Petríkovej.

Na úvod mi dovoľte pripomenúť jeden tragický príbeh, tragický príbeh nekompromisného prokurátora, sudcu Giovanniho Falconeho, muža, ktorý položil na lopatky Cosa Nostru. Narodil sa v Palerme, v nie tak dávnej dobe, 1939. Muž, ktorý sa otvorene postavil na čelo boja proti organizovanému zločinu. Jeho celoživotná snaha vyústila do súdneho procesu, aký Sicília nezažila. Aj napriek tomu, že sa snažil chrániť svoj život i život svojej rodiny, však na ceste do Palerma zahynul. Zahynul nie pre osobnú chybu ako vodiča, keď viedol vozidlo, ani pre technickú chybu svojho vozidla a nepomohol mu ani jeho obrnený Fiat. Tí, ktorí sa ho chceli zbaviť, asi nenechali nič na náhodu a kvôli tomu, aby sa tohto sudcu zbavili, boli schopní použiť takú nálož, ktorej výbuch zničil 100 metrov úseku diaľnice, zabil jeho manželku, troch policajtov z prvého auta a ďalších 20 ľudí bolo vážne zranených a svojim zraneniam podľahol aj sudca Giovanni Falcone.

A teraz by som rád nadviazal na dnešný materiál. Chcem ešte teraz v začiatku povedať, že dnešnú mimoriadnu schôdzu k prerokovaniu návrhu skupiny poslancov na vyslovenie nedôvery podpredsedníčke vlády Viere Petríkovej nepovažujem ani za divadlo, ani za politikum, ani za povinnú jazdu, ani za cirkus, ba ani za kampaň, ako sa vyjadrili niektorí poslanci súčasnej vládnej koalície v záujme bagatelizovania vážnych problémov a stavu v súčasnej slovenskej justícii. Takéto ich vyjadrenia si dovolím skôr nazvať a považovať to za tragédiu, ktorú verejne prezentujú ako poslanci vládnej koalície na tejto pôde Národnej rady.

Niektorí poslanci súčasnej vládnej koalície by napríklad chceli aj hlbšiu analýzu a nepovažujú za náležite ani zodpovedné odvolávať súčasnú ministerku spravodlivosti v tak krátkom čase. Myslím si, že človek nemusí byť ani právnik a že stačí gazdovský rozum, aby pochopil vážnosť argumentov uvedených v odôvodnení návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery ministerke spravodlivosti.

Napríklad postih sudcu za verejne prezentované kritické názory na stav slovenskej justície či nepohodlného sudcu pozastavením výkonu funkcie. Napríklad postih sudcu, ktorý poukáže na personálnu závislosť veľkej časti Súdnej rady, teda sudcov, od bývalého ministra spravodlivosti, ktorých pred svojím vymenovaním do pozície, ktorý pred svojím vymenovaním do pozície predsedu Najvyššieho súdu, pardon, ktorý ich pred svojím vymenovaním do pozície predsedu Najvyššieho súdu, ale zvlášť, ak by nebol nimi odsúhlasený, teda zvolený, mohol odvolať!

Čo môžeme očakávať pri takomto vývoji slovenského súdnictva? Ako možno brať na ľahkú váhu evidentnú snahu o zastrašovanie sudcov, ak sa ich názor odlišuje od najvyšších orgánov či predstaviteľov súdnej moci na Slovensku? Ako možno brať na ľahkú váhu, ak niektorí zo sudcov, ktorí majú odvahu, verejne priznávajú snahu vedenia súdov ovplyvňovať ich konkrétne rozhodnutia? Naopak, ako možno brať na ľahkú váhu, ak sa pri sudcoch, ktorí sú trestne stíhaní alebo sa dopustia vážnych prešľapov pri svojich rozhodnutiach vo veciach závažnej trestnej činnosti, nekoná? Ak sa chce niekto spýtať, prečo som v týchto otázkach nekonkrétny, ku všetkým mojim otázkam uviedol konkrétne údaje v úvodnej reči poslanec Daniel Lipšic. Ako možno brať na ľahkú váhu výzvu Päť viet stopiatich sudcov k stavu slovenského súdnictva, k nedostatočnej dôvere ľudí k justícii, k snahe o obmedzovanie slobodného rozhodnutia sudcu a podobne? Či to nebolo dosť odvážnych sudcov, keď sa ich viac ako sto zaktivizovalo vo výzve? Dovoľte mi pripomenúť, že k záchrane Sodomy, Gomory by bolo stačilo, ak by sa bolo našlo len pár spravodlivých.

A ešte jednu poznámku na margo výhrady, že len 105 sudcov, ktorá tu zaznela predrečníkmi. Počet podpisov signalizuje len percento odvahy, pravdivosť a obsah týchto viet vo výzve k zmene stavu slovenského súdnictva však počet podpisov ani neposilní, ani neoslabí. Skúste sa opýtať občanov na Slovensku, ktorí mali osobnú skúsenosť v súdnych konaniach, na ich názor na stav súdnictva, či mu dôverujú, či sú s ním spokojní!

A ako mám chápať stanovisko vlády Slovenskej republiky k návrhu skupiny poslancov Národnej rady na vyslovenie nedôvery ministerke spravodlivosti, keď je spracované v rozsahu troch štvrtín tohto papiera a iba necelé tri riadky tvoria nepodstatné a nekonkrétne výhrady voči faktom uvedeným v návrhu poslancov na vyjadrenie nedôvery? Ale aby som bol k tomu konkrétnejší.

Prvých 12 riadkov tohto stanoviska vlády tvorí iba úvodné slovo a strohá konštatácia k prípadu sudkyne Dubovcovej od doručenia disciplinárneho návrhu Okresného súdu v Banskej Bystrici cez konštatovanie, že vo veci rozhoduje minister spravodlivosti, až po informáciu, že 25. 9. 2009 ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky rozhodla o dočasnom pozastavení funkcie sudkyne Dubovcovej. Čiže iba strohá konštatácia. V záverečných šiestich riadkoch je iba bagatelizovanie problému. A aby som to potvrdil, tak si dovolím zacitovať, stačí jednu vetu zo záverečných slov, ktorá je konkrétna. Citujem: "Predmetný návrh sa však prevažne opiera o medializované informácie, menej o fakty." Asi v tom veľa konkrétnosti nenájdeme.

A dovolím si pripomenúť, že medializované boli aj mnohé kauzy za súčasnej vlády. A ako skončili a ako končia? Dnes je veľmi aktuálna kauza nástenkového tendra. A uzáver je taký, že Slovensko na túto akciu nedostane peniaze z európskych fondov a že Európska komisia stopla prísun týchto peňazí. A my to ešte nazveme zo strany ministra, že Slovenská republika si nezoberie cukríky, ale keksíky. No ďakujem pekne za také argumenty!

No a tri riadky, ktoré konštatujú nepodstatné a nekonkrétne výhrady voči návrhu poslancov, si dovolím tiež zacitovať. Citujem: "Nezakladá sa na pravde, ako tvrdia poslanci Daniel Lipšic a Lucia Žitňanská, že neváhala ani jeden deň, rozhodla sa okamžite pozastaviť jej výkon funkcie sudcu." Koniec citátu. Tento citát považujem za potvrdenie vážnych faktov v odôvodnení skupiny poslancov, lebo logika hovorí, že ďalšie fakty a vážne skutočnosti, ktoré sú uvedené na troch stranách stručného zdôvodnenia návrhu poslancov na vyslovenie nedôvery ministerke spravodlivosti, sa teda logicky na pravde zakladajú. Lebo ani jeden z nich nebol napadnutý. Pre mňa sú tieto argumenty a fakty dostatočne vážnym mementom a dostatočne vážnym upozornením, aby sa stav slovenskej justície menil. A menil k lepšiemu. Momentálne má hlavnú zodpovednosť šéfka rezortu, teda ministerka spravodlivosti. Dovoľte mi môj názor, že podľa mňa sa stav súdnictva nezlepšuje, ba naopak, zhoršuje počas súčasného vedenia.

A úplne na záver. Prečo som povedal príbeh o sudcovi Falconemu na začiatku? Preto, aby som teraz povedal záverečnú vetu: Nechcel by som, aby moja rodina, moje deti ani nasledujúca generácia občanov žili v podmienkach, pre ktoré musel v Taliansku násilnou smrťou zomrieť sudca Falcone.

Ďakujem pekne. (Potlesk).

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickou poznámkou pán poslanec Vladimír Mečiar. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými.

Nech sa páči, pán predseda, máte slovo.

V. Mečiar, poslanec: Napriek rôznym povinnostiam som nedávno čítal prácu starých gréckych filozofov o politike a bolo tam povedané, že "politika je o verejnom dobre". Čo ste urobili pre verejné dobro týmto vystúpením?

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S reakciou pán poslanec Kahanec.

S. Kahanec, poslanec: Je to úplne jednoduché. Chcel by som, aby sa stav súdnictva menil k lepšiemu. Ďakujem pekne. (Potlesk.)

T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. V rozprave je ďalej prihlásený pán podpredseda Miroslav Číž, o slovo požiadala podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti pani Viera Petríková.

Nech sa páči, pani podpredsedníčka vlády, máte slovo.

V. Petríková, podpredsedníčka vlády a ministerka spravodlivosti SR: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, viem, že už je pokročilý čas, ale dovoľte mi, aby som tu pred vami zaujala stanovisko k návrhu na moje odvolanie.

Skôr než začnem, chcem vás ubezpečiť, že ak by som niekedy konala v rozpore so zákonom a s morálkou, určite by som sama podala demisiu. Nepatrím medzi ľudí, ktorí si nevedia priznať chybu. Vždy som však dodržiavala zákony, ctila si ústavu a žila bez škandálov.

Priznám sa, že keď som si prečítala návrh a najmä dôvody, prečo by som mala byť odvolaná, zostala som zaskočená. Naozaj, poslanci, ktorí ste sa podpísali pod moje odvolanie, viete, čo sa v uvedenom texte nachádza, a hlavne, dal si niekto z vás tú námahu a overil si, či ide o naozaj pravdivé tvrdenia? Začnem poporiadku.

Dôvodom môjho odvolania je, že som využila svoje zákonné právo a na návrh predsedu súdu som pozastavila výkon funkcie sudkyni Dubovcovej za to, že sudcovský talár vymenila za politiku.

Viem, že pán poslanec Lipšic je za absolútnu slobodu prejavu, pokiaľ sa to nedotkne jeho osoby. Vtedy podáva trestné oznámenia na hovorcu ministerstva spravodlivosti. Ale sudcovia majú obrovskú zodpovednosť, rozhodujú o osudoch ľudí, firiem. Toto, čo predviedla pani Dubovcová, nie je prípustné v žiadnom štáte a je to v rozpore so zákonom a Etickým kódexom sudcu. Sudca nemôže vyvíjať politickú činnosť nikde v demokracii. Sú síce úpravy, že môže napríklad v Bavorsku byť členom politickej strany, ale nesmie vyvíjať aktívnu politickú činnosť. Dokonca nie je prípustné, aby v kolíske demokracie, napríklad vo Veľkej Británii, sudca vyzval ministra spravodlivosti na odchod z funkcie a podobne.

Nechcem vám, vážení poslanci, prednášať o európskom práve, ale toľko klamstiev, koľko bolo vyprodukovaných na moju adresu, toľko urážok bolo vyprodukovaných na adresu sudcov za posledné týždne, je naozaj úbohé a nabúrava to demokraciu a právny štát.

Návrh na moje odvolanie má niekoľko klamstiev. Opiera sa o rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu vo veci Kudashkina proti Rusku. Určite nemáte čas študovať tieto rozhodnutia, ale uvedené rozhodnutie s prípadom Dubovcová nemá takmer nič spoločné. Pán Lipšic vám zamlčal, že ide o sudkyňu z Ruska, ktorá, zdôrazňujem, prerušila svoj výkon funkcie sudcu, keďže nesúdila, čiže nesúdila, kandidovala do Dumy na post poslankyne a počas predvolebnej kampane kritizovala súdnictvo. Za túto kritiku ju chceli stíhať. Nešlo o sudkyňu, ktorá kritizovala priamo v talári, ako to robila sudkyňa Dubovcová. Tu by bol teoreticky ten spoločný moment za predpokladu, ak sa Dubovcová chystá vo farbách svojho kamaráta Lipšica kandidovať do parlamentu, ale to si musí najskôr prerušiť výkon funkcie, a tak robiť predvolebnú kampaň svojmu chránencovi. Nie robiť politiku z talára. To nie je prípustné, sudcovia majú veľmi prísne normy na spôsob vyjadrovania.

Toto rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva rovnako nemožno spájať s mojím rozhodnutím o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu, nakoľko v uvedenej kauze Európskeho súdu pre ľudské práva bola dotknutá sudkyňa odvolaná z funkcie sudcu, to znamená, že jej bolo uložené disciplinárne opatrenie, čo nemožno zamieňať s inštitútom dočasného pozastavenia výkonu funkcie sudcu, čo sa stalo Dubovcovej. Pretože dočasné pozastavenie výkonu funkcie sudcu nemá žiaden vplyv na rozhodnutie disciplinárneho súdu o podanom disciplinárnom návrhu. Lebo vo vlastnej predvolebnej kampani, čo ide v prípade Kudashkina verzus Rusko, má každý právo kritizovať a slobodne sa vyjadrovať s výnimkou popierania holokaustu, rasizmu a xenofóbie.

Je inak zaujímavé, poukazujem na to, že štrasburskí sudcovia sa nepostavili jednoznačne za ruskú sudkyňu, ktorá kandidovala do Dumy, hlasovanie skončilo mimoriadne tesne, 4 : 3. Ale už som si zvykla, že pracovnou metódou pána Lipšica je zavádzanie.

Čo ma v návrhu naozaj zarazilo, je očividné a preukázateľné klamstvo. Citujem z návrhu: "V prípade sudkyne Dubovcovej ministerka spravodlivosti Petríková neváhala ani jeden deň, rozhodla sa okamžite pozastaviť jej výkon funkcie sudcu." Koniec citátu.

Nuž, dátumy nepustia. Návrh od predsedu Okresného súdu v Banskej Bystrici mi bol doručený 16. septembra 2009 a po preštudovaní návrhu som sa rozhodla dňa 25. septembra 2009 o dočasnom pozastavení funkcie sudkyne Dubovcovej. Takže ubehlo 9 dní. Ale to by už nebolo natoľko mediálne dobré, a tak malé klamstvo ako pracovná metóda pána Lipšica je bežné, takže načo sa nad tým vzrušovať?

Pán Lipšic, vy klamete úplne bežne. Chcete ďalší dôkaz? Uvádzate, že v prípade sudkyne Sninskej, stíhanej pre korupčný čin, trestný čin, rezort spravodlivosti jej nepozastavil výkon funkcie dva roky. Ale ja som vo funkcii tri mesiace. A len čo bola prijatá obžaloba na Sninskú Špecializovaným trestným súdom, ihneď som pozastavila jej výkon funkcie ako sudkyne. Veď, vážení, ja som to nemohla urobiť skôr, než som sa stala ministerkou spravodlivosti! Odvolávate Harabina alebo mňa?

Prípad detenčného ústavu, ktorý tak, pán Lipšic, rád spomínate, budem citovať agentúru SITA z 8. októbra 2009, kde sa uvádza, citujem: "V roku 2006 bolo pritom podľa neho", myslia tým poslanca Lipšica, "všetko pripravené na vybudovanie zariadenia aj vyčlenené peniaze." Koniec citátu. Pravda je však taká, že v rozpočte rezortu zdravotníctva, ktoré za to zodpovedalo, neboli vyčlenené finančné prostriedky. Ale vy spokojne klamete verejnosť a zakrývate vlastné zlyhania.

Vy ste nič nepripravili. Presne 7. februára 2006, teda deň predtým, ako ste utiekli z ministerstva, podpísali ste na poslednú chvíľu dohodu s vtedajším ministrom zdravotníctva pánom Zajacom. Priznali ste to vo svojom vyhlásení pre agentúru SITA z 9. júna 2008, kde ste verejne opäť klamali, že ste podpísali dohodu o zriadení ústavu, pritom išlo iba o dohodu o strážení psychiatrickej liečebne, čo zrejme pán poslanec úmyselne zamlčuje. V celej dohode sa nič nehovorí o tom, ako by mala liečebňa vyzerať a koľko bude stáť jej výstavba.

Zaráža ma, že pokiaľ iní poslanci vrátane opozičných, napríklad pána Dzurindu, sú pod drobnohľadom médií, vy, pán Lipšic, môžete všetko. Prešli vám diktafóny, ktoré ste dlho nevracali ministerstvu spravodlivosti, predražené nákupy na ministerstvo spravodlivosti, prieskumy verejnej mienky pre vaše politické účely a na účet štátu a čerešničkou na torte je vaša justičná skúška, ktorú ste si sám odporúčali na ministerstve spravodlivosti. O vás nájsť niečo negatívne, alebo preverenie, či držíte sľuby, nie je možné. Stále vás predstavujú ako politika novej generácie, čo by bol koniec slušnosti v tejto krajine. Ste iba mediálny hráč. Klamete. Je známe, že máte veľmi veľa kamarátov v médiách, preto máte taký priestor a všetko sa vám prepečie.

Trochu som odbočila od témy, ale jednoducho iný priestor na vyjadrenie nemám. Pretože sa nemôžem ubrániť pocitu, že celé posledné dianie v justícii je pod taktovkou pána Lipšica a škodí tejto krajine.

Vážené poslankyne, vážení poslanci, máme 1 340 sudcov. Nezamysleli by ste sa, prečo iniciatívu okolo pani Javorčíkovej nepodporili aj ďalší? Napríklad sudcovia, ktorí sú dlhoročnými kritikmi pána Harabina a uznávanými kapacitami vo svojom odbore? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Tak ako bežní občania, ani vy asi neviete, kto je kto v danej kampani. Ale my sudcovia sa poznáme. Ak sa pozriete na zoznam, ide o sudcov, ktorí boli v minulosti predsedovia alebo podpredsedovia súdov, mali svoje výhody, boli vojenskými sudcami, špeciálnymi sudcami a, samozrejme, sudcovia disciplinárne postihovaní.

Predstavím vám dvoch lídrov a potom ešte pár prípadov stíhania.

Pani Javorčíková, hlavná predstaviteľka Piatich viet, sa ešte prednedávnom volala pani Stránska. Verejnosti sa zviditeľnila tým, že ako jediná predsedníčka senátu rozhodla v neprospech štátu v kauze tzv. Duckého zmeniek, ktoré opozícia neustále kritizovala. Štát by mal podľa nej za zmenky zaplatiť pol miliardy korún. Dovolím si použiť slová človeka, ktorý už nie je medzi nami, a ja si ho osobne za jeho prácu vážim. Ide o pána Jána Langoša, ktorý získal informácie o tejto sudkyni, postavil sa voči nej a podal 1. júla 2006 na ňu trestné oznámenie práve za kauzu Duckého zmeniek. K rozhodnutiu dospel, keď videl úplný záznam z rozhovorov, ktoré poskytla sudkyňa Stránska a obhajca Union banky Anton Blaha Slovenskej televízii. Citujem tlačovú besedu Jána Langoša, citát: "V týchto kontroverzných výpovediach je dostatok dôkazov pre podozrenie z trestného činu prijatia úplatku." Koniec citátu. Je pravdou, že prokuratúra nezačala stíhať sudkyňu a pani Stránska chcela, aby stíhali Langoša, čo tiež skončilo v koši. Dnes to už nikomu neprekáža. Sudcovia vedia pravdu, ale verejnosti ju politici predstavia ako líderku, hlavne, že kritizuje vládu, Harabina. Preto sa k tejto politickej iniciatíve sudcovia nepridávajú.

Dovolím si vám ešte predstaviť pána Dr. Ing. Gavalca. Sudcovia nemajú radi kolegov, ktorí sa hrajú na autority bez skúseností. Pán Gavalec odštartoval kariéru ako stážista na legislatíve rezortu spravodlivosti, potom sa stal sudcom, pričom len tri roky bol na Okresnom súde Bratislava III a odtiaľto raketovo, bez toho, aby bol na krajskom súde čo len jeden deň, sa stal sudcom Najvyššieho súdu. Preto u kolegov vzbudzuje skôr úsmev ako morálny rešpekt. To je, ako keby ste nováčika lekára nechali robiť transplantáciu srdca. Nechali by ste sa operovať? Ja teda nie!

Iniciatíva Päť viet dala krídla sudcom, ktorí si neplnia svoje povinnosti. Je tam napríklad podpis dôchodcu Škorpila z Krajského súdu v Banskej Bystrici. Tento pán sudca dostal v roku 1999 jeden z najväčších prípadov podvodov na dani. Štát mal prísť podľa obžaloby o približne 150 mil. korún. V tom čase to bolo a aj dnes to je obrovská suma peňazí. Pred súdom sa malo posadiť na lavicu šesť obžalovaných. Títo nikdy pred súdom nestáli. Pán Škorpil odišiel v roku 2007 do dôchodku, prípad má odvtedy na stole sudca Juraj Babjak, známy to kritik pomerov v justícii, verný pisateľ do médií. Avšak pán Babjak sa stále nemá do pojednávania, nemá čas, musí riešiť svoju kampaň, a pritom vie, že ak by ho začali stíhať za prieťahy, ohlási sa, že on je obeť totality. Ale prípad preverujem vďaka denníku Sme a nezľaknem sa, lebo šiesti obžalovaní si užívajú spokojne slobodu už desať rokov, ale hlavne, že ich sudcovia sa cítia ohrození na slobode slova. (Potlesk.)

Ja sa... Ďakujem.

Ja sa verejne pýtam, koľko zoberie sudca za megapodvod, aby ho nevytýčil a nepojednával? Nikoho neupodozrievam, ale toto nie je v poriadku. Toto sú u mňa sudcovia, ktorí nahrávajú zločinu. Takýchto sudcov sa idete, vážené poslankyne a vážení poslanci, zastávať?! Ste za to, aby sudca mohol nepojednávať megapodvod za 150 mil. korún osem rokov?! A pritom pán Lipšic sudcom vytvoril tie najlepšie podmienky, aspoň podľa jeho vyhlásení.

Takto môžem pokračovať veľmi dlho, ale chcem vám vysvetliť disciplinárne konania. Kto je stíhaný a prečo?

Na úvod si pomôžem najjednoznačnejším prípadom, kde médiá cez politikov robia zo sudcu obeť. Médiá už dlhodobejšie ostro sledujú prípad okolo Róberta Okoličányho, ktorého označujú za mafiánskeho bosa. Kvôli nemu ste, vážení poslanci, pred časom zasadali a menili trestné kódexy, aby súdy mohli výnimočne predĺžiť dĺžku väzby zo štyroch na päť rokov. Podobný krok urobil aj pán Lipšic v minulosti. Ide však o boj so zločinom a takmer všetci ste sa zhodli na potrebe tejto úpravy.

Vaša snaha vyšla nazmar, lebo sudcovia, medzi ktorými je aj signatár z iniciatívy Päť viet Juraj Majchrák, ktorý za rok, jeden z nich má príjem cez 3 milióny, síce najskôr predĺžili väzbu Róbertovi Okoličánymu, rešpektovali zmenu zákona, ale akože zmeškali lehotu a pozabudli na rozhodovanie o jeho spoluobžalovanom Jaroslavovi Potúčkovi. Toho Špeciálny súd neprávoplatne poslal za vraždu a pokus o vraždu na doživotie. Skúste hádať, páni poslanci, kde je po chybe sudcov tento obžalovaný? Ja vám odpoviem: na slobode. Človek, ktorý podľa neprávoplatného rozsudku Špeciálneho súdu strieľal so samopalom v Košiciach, síce raz minul, ale v Moldave nad Bodvou už svoju obeť samopalom rozstrieľal.

Takže čo má urobiť predseda súdu? Dať sudcom odmeny 200-tisíc korún, ako to mali naplánované pred príchodom Harabina na Najvyšší súd Slovenskej republiky? Mal sa tváriť, že o ničom nevie, lebo predsedom tohto senátu bol čestný prezident Združenia sudcov Slovenska Juraj Majchrák a zľaknúť sa pána Lipšica, ktorého je to osobný priateľ? Odpoveď znie: v každom demokratickom štáte pri takomto prešľape musí ísť sudca zo systému a je jedno, koho je kamarát.

Pýtam sa... (Potlesk.) Pýtam sa, prečo sudkyňa... (Reakcie z pléna.)