M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Halecký.

J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Pochádzam z vidieka, takže chcem len konštatovať. Toto, čo vidím okolo seba, nie som odborník v pôdohospodárstve, ale problematika majiteľov pôdy a nájomcov pôdy skutočne je často pertraktovaná medzi obyvateľmi dedín, vidieka a prevláda dosť jednoznačný názor, že majitelia pôdy nedostávajú adekvátnu odmenu za to, že prenajímajú pôdu od prenájomcov a dokonca je všeobecne zaužívaný názor, že je to dosť výrazne podhodnotené. Ťažko je mne túto problematiku hodnotiť. Zaiste, že či by sa to malo uberať nejakým systémom voľného trhu, alebo nejakým regulovaným spôsobom. To ťažko v tejto dobe odhadnúť, ale myslím si, že nejako tlačiť aj nájomníkov, aby platili vyššiu sumu, ako je pre nich primerané, je niekedy dosť problematické.

Nezdá sa mi, že by tieto veci mohol riešiť aj zákon. Takže asi to bude zostávať len na nejakej zmluve, na dohode medzi vlastníkmi a nájomníkmi. Ale často sa hovorí, že táto sféra je zneužívaná skôr kvôli dotáciám, eurodotáciám, ktoré nie sú využívané tak, ako by bolo v záujme majiteľov pôdy. Takže sám som zvedavý, ako táto problematika k akému riešeniu bude nakoniec spieť. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pán spravodajca Jureňa.

M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo. Som rád, že ste zareagovali, ale musím vám pripomenúť znovu jeden základný fakt, že nájomný vzťah sa uzatvára zmluvou a cena sa dojednáva v tejto zmluve podľa trhovej regulácie. Podľa platnej ceny, ktorú je ochotný ten, ktorý hospodári, zaplatiť tomu vlastníkovi.

Potvrdzujú to na zmluve dobrovoľne svojím podpisom. Potvrdzujú tento zmluvný vzťah. To, čo tu vy účelovo používate tieto termíny, neustále tieto termíny, ktoré tu zavádzate, tak musím povedať, že v skutočnosti je to účelová záležitosť. Úprimne by som si želal, aby každý vlastník mal vyšší nájom, ako možno momentálne na Slovensku je, ako som povedal, sa to niekde nachádza na úrovni 2 %. Čiže je to normálny zmluvný vzťah.

Čo sa týka zmeny poskytovania dotácií priamo na vlastníkov. V súčasnosti poberajú podpory prostredníctvom platobnej agentúry roľníci, ktorí hospodária, respektíve obchodné spoločnosti, a je ich asi 15-tisíc, cca 15-tisíc. Ak by prišlo k zmene, tak by to technicky boli milióny. Možno by to boli 4 milióny. Hovoril som napríklad s kolegom, kedysi s poľským kolegom. Poliaci majú 1,5 milióna farmárov, ktorým poskytujú, transferujú peniaze. A to im robí technicky nemalé problémy. Tu nejdem hovoriť o tom. Ale vy neviete v skutočnosti, o čom hovoríte, páni. V skutočnosti nie ste v obraze a účelovo tu vyvolávate duchov. To je všetko, čo vám k tomu môžem povedať.

M. Číž, podpredseda NR SR: Dobre. Vystúpili všetci riadne prihlásení rečníci. Ešte sa pýtam, pán navrhovateľ, chcete v rozprave vystúpiť? Máte slovo.

J. Golian, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Chcel by som sa poďakovať za podporu pani poslankyni Kramplovej aj ostatným zúčastneným diskusie a chcel by som zároveň ešte niekoľko vecí uviesť tak, aby boli chápané naozaj správne.

V prvom rade sa netreba obávať toho, že tých 40 % by postihlo platby na plochu. Postihlo by hospodáriacich, dajme tomu, v tých južných okresoch. Pretože oni už dnes platia oveľa vyššie nájomné, ako je stanovené v tomto návrhu zákona. Tam je bežné nájomné 80 aj 100, ba aj viac eur. Čiže tento zákon sa ich nijako nedotkne. Samozrejme, že tento návrh zákona sa nijako nedotkne ani slobodného uzatvárania zmlúv. Stanovuje len dolnú hranicu. Nestanovuje hornú hranicu a vlastníci sa dohodnúť s nájomcom, samozrejme, môžu. Tá otázka, ktorá je pre poľnohospodárov dôležitá, je, že vlastne sa im znižuje náklad o platenie dane. Dnes je jeden poľnohospodár ľahko, by som povedal, pod vplyvom starostu, že sa s ním musí dohodnúť a starosta môže na neho tlačiť zvýšením nájomného.

No ak sa bude musieť starosta dohodnúť so svojimi občanmi, ktorí sú v katastri a ktorí sú vlastne aj jeho voličmi, tak bude veľmi uvažovať o tom, akú výšku nájomného dá, vlastne dane z pôdy dá tak, aby to bolo únosné pre toho poľnohospodára.

V žiadnom prípade nie je záujmom predkladateľov, aby sa rozbíjali tie komparatívne výhody, ktoré slovenské poľnohospodárstvo má. Najväčšou komparatívnou výhodou je hospodárenie na veľkých scelených, teda pozemkoch, ktoré, bohužiaľ, vlastnia stovky, ba tisíce, ba milióny vlastníkov, ako to aj pán Jureňa vo svojom príspevku povedal.

Do tohto vzťahu nikto nechce vstupovať, ale tak ako nie je pravdou, že my chceme niečo regulovať, čo potom je, pán Jureňa, to jedno percento z bonity pôdy, ktoré je stanovené ako nájomné? Veď, prosím vás pekne, jedno percento z bonity pôdy? To je regulátor, ktorý bol stanovený a neurobila to naša vláda.

K tým podmienkam, o ktorých sa tu stále hovorí, že boli zle vyjednané pri vstupe do Európskej únie, nedá mi, aby som nepripomenul a naozaj, pravda je taká a kto chce počúvať, tak to pochopí. Predsa podmienky vstupu do Európskej únie sa vyjednávali v rokoch 1998 až 2002. Len tri mesiace našej vlády, to bol koniec, keď sme my nastúpili k moci v októbri 2002, tak sme ešte mohli niečo na tých podmienkach zmeniť. Všetky tieto podmienky nastavovalo ministerstvo a samospráva. Ministerstvo pod vedením pána ministra Koncoša a poľnohospodárska samospráva pod vedením pána Ivana Oravca. Tí nastavovali tie jednotlivé parametre, aké sú výnosy napríklad pšenice a na základe toho sa stanovovali výšky dotácie. Snáď nechcete povedať, že hlavný vyjednávač pán Figeľ nastavoval tie podmienky. On presadzoval to, čo mu ministerstvo a samospráva dala k dispozícii a tieto argumenty predsa neurobila Dzurindova vláda. Ale to urobilo ministerstvo pod vedením pána Koncoša, ktorý, ak sa nemýlim, zastupoval v prvej Dzurindovej vláde Stranu demokratickej ľavice.

Takže ešte raz. Ja si myslím, že do tohto zákona príliš veľa politiky nepatrí. Je to zákon o tom, že naozaj všetci sme vlastníkmi pôdy a zaslúžime si za tú pôdu mať nejaké nájomné. Tak ako pani Kramplová povedala, že by to nájomné malo byť až výška 100 % platby na plochu. Ja si myslím, že 100 % je veľa, ale dolná hranica stanovená byť musí, pretože ešte ostávajú iné tituly. Nikto nesiaha napríklad na LFA na znevýhodnené podmienky, nikto nesiaha na agroenvironment, nikto nesiaha na dotácie z platby na plodiny a podobne. Nikto nesiaha na štrukturálne peniaze, samozrejme. Lenže je nemožné, aby v rámci Európskej únie, kde z hľadiska produkčnej schopnosti pôdy patríme z európskej 28 na koniec prvej desiatky, máme úplne najlepšie výrobné podmienky v Európskej únii z hľadiska scelenia plôch a dosahujeme len 40 % produktivity európskeho poľnohospodárstva, len výška miezd sa pohybuje na úrovni 39 %. Tento stav treba zmeniť. Naozaj. A to nie je o tom, či ten návrh predkladá SDKÚ, alebo ho predkladá SMER. Naozaj v tom žiadna politika nie je. A ja si myslím, že tým, že sme prišli teraz s týmto návrhom my, nič to nemení na skutočnosti, že ktokoľvek iný v budúcnosti s takýmto návrhom príde. Lebo to je len otázka času. Vlastníci pôdy nemôžu byť takými rukojemníkmi, ako sú v súčasnej dobe. Ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, uzatváram rozpravu. Teraz sa pýtam navrhovateľa, či ešte chce vystúpiť so záverečným stanovisko? Nie. Pán spravodajca chce. Má slovo.

M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo, vážený pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, ešte pár poznámok. Ak toto nie je politika, tak čo to vlastne je? Veď týmto oslovujeme, pochopiteľne, vlastníkov pozemkov, ktorých sú možno 4 milióny ľudí na Slovensku. Každý, komu vlastne prechádza nejaké dedičstvo, sa stáva vlastníkom pozemkov. A je pravdou, že drvivá väčšina možno ani nevie, že niekde vlastní, alebo niečo si uplatňuje, alebo neuplatňuje. Takže ja by som im v skutočnosti doprial, lebo ja som tiež vlastníkom pozemkov, aby sme mali čo najvyššie nájmy, aby sme z toho mali čo najviac peňazí. Ale na druhej strane je cca 15-tisíc žiadateľov, ktorí hospodária na tej pôde. A sú tu veľké obchodné spoločnosti, a to scelenie pozemkov, ktoré tu kolega poslanec Golian povedal, tak kto zapríčinil scelenie pozemkov?

Československo v 50. rokoch prešlo transformáciou, keď sa roľník zmenil na družstevníka. A to bola tá transformácia, keď sa scelili pozemky, áno? Potom bolo určité obdobie, ukázalo sa, že áno, že z pohľadu hospodárenia je to dobré. Na druhej strane ale motivačný prvok tých konkrétnych ľudí, ktorí na tej pôde robia, prešlo sa na veľkovýrobné, sa zmenil. Čiže ak je v Rakúsku 300-tisíc farmárov a na Slovensku ich je 15-tisíc, tak v Rakúsku 300-tisíc rodín priamo žije vo vzťahu k pôde. Je to veľmi vážny rozdiel. Čiže nachádzame sa úplne v niečom inom.

Takže považujem to za určitú politiku, pochopiteľne, ja som to povedal v úvode aj vo vzťahu k programovému vyhláseniu ako človek, ktorý som robil v poľnohospodárstve a mám k tomu určitý vzťah, tak by som mal i záujem na tom, aby sa to zmenilo, aby to možno išlo smerom k poľnohospodárovi lepšie. Ale ak si politicky budeme klásť otázku a povie sa tu, že v roku 1998 a 2002 my sme neboli pri vláde. Prosím vás, kto v rokoch 1998 a 2002 bol pri vláde? A kto tu vtedy hovoril, že ani Hongkong nemá. No dnes povedať, že to bol Koncoš. Ale Koncoš bol členom Dzurindovej vlády, páni. (Reakcie v pléne.) No ale členom Dzurindovej vlády. Takže vy tu teraz nerozdeľujte. A pán Simon bol členom ktorej vlády? A dnes je to Most-Híd. A to budeme teraz hovoriť, že Most-Híd už nezodpovedá, alebo že sa tu budeme takto prerozdeľovať? Bola to vláda Mikuláša Dzurindu, páni.

Takže jedna otázka. Hovoríme, že jedno percento je stanovené. Kým, prosím vás, jedno percento je stanovené? Slovenským pozemkovým fondom? Ale veď to je samostatná inštitúcia, ktorá si stanovuje. Ale nie je to 1 %. Momentálne je to viac ako 2 %. Stanovuje si prenájom. Veď ona si to môže stanovovať, keď spravuje štátne pozemky a spravuje pozemky nezistených vlastníkov.

Takže si myslím, že troška demagógie v tomto návrhu a troška populizmu, pretože nieže, páni, nie je to politika, že to je vážny záujem a úprimne pamätáte na toho vlastníka pozemku. Osem rokov ste vládli a nepamätali ste úprimne na toho vlastníka pozemku a teraz sa vo vás našiel ten sociálny prejav, tá empatia a teraz ste si spomenuli na toho vlastníka pozemku a pamätáte naňho. Veľmi pekne vám ďakujem.

M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Vystúpením spravodajcu vystúpili všetci, ktorí mohli vystúpiť v tomto bode programu. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďakujem navrhovateľovi aj spravodajcovi.

Teraz by sme mali rokovať o návrhu poslankýň Národnej rady Kataríny Tóthovej a Ľudmily Muškovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 147/2001 Z. z. o reklame a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Tlač 1347. Nevidím ale ani pani Katarínu Tóthovú, ani pani poslankyňu Muškovú tu v sále. Pokiaľ mám informácie, pani Katarína Tóthová má nejaké zdravotné ťažkosti. Rovnako aj ďalší zákon, ktorý sme mali prerokovávať o hazardných hrách, zákon č. 171, ktorý sa mení a dopĺňa z roku 2005 o hazardných hrách. Rovnako ako návrh pani poslankyne Tóthovej na vydanie Trestného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005, teda Trestný poriadok. Takže všetky tieto zákony podľa doterajšej praxe by som presunul na koniec nášho programu.

No a pristúpime k ďalšiemu programu, ktorých aktérov v sále vidím. Pristúpime teda k prvému čítaniu o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíra Palka a Františka Mikloška na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov (tlač 1350).

Návrh na pridelenie výborom v rozhodnutí predsedu č. 1377.

Slovo má poslanec Vladimír Palko a uvedie návrh tohto poslaneckého návrhu ústavného zákona.

V. Palko, poslanec: Vážený pán podpredseda, ďakujem za slovo. Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, predkladáme návrh veľmi stručnej novely ústavy, ktorou reagujeme na nedávne rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Tento súd, ktorý je súdnym dvorom Rady Európy, pred mesiacom de facto zakázal kríže na školách nielen talianskych škôl, ale kdekoľvek inde v ktorejkoľvek krajine Rady Európy. V tomto zmysle sa toto rozhodnutie týka aj Slovenska. U nás síce v štátnych školách kríže vyvesené nebývajú, ale odteraz po tomto rozhodnutí Európskeho súdu už vieme, že ani už nesmú byť vyvesené a že už ich máme aj my teraz zakázané.

Dámy a páni, rozhodnutia tohto typu sú prejavom toho, čo sa nazýva súdny aktivizmus. To znamená, že jednotlivé súdy v niektorých kauzách tak voľným spôsobom posudzujú tie žaloby, tak voľným, bezbrehým spôsobom si vykladajú zákony, texty ústav, tak voľne odvádzajú z textov ústav isté logické závery, alebo skôr nelogické závery, že v podstate takýmto spôsobom môžu odôvodniť čokoľvek.

V skutočnosti však existuje zásadný rozdiel medzi dvomi vecami. Jedna vec je rovnosť všetkých občanov bez ohľadu na to, či majú nejaké vierovyznanie, aké vierovyznanie majú, alebo či sú bez vierovyznania. Toto je atribút modernej štátnosti novodobého prístupu k ľudským právam, a tak je to v poriadku a tak to má byť. Ale to neznamená, že štát, že my všetci, zákonodarcovia, že sa máme pozerať úplne rovnakým spôsobom na všetky náboženstvá, pretože jednoducho z niektorých sme vzišli, z niektorých vzišla naša kultúra, tradície, ktoré uznávame bez ohľadu na to, či sme kresťanmi, alebo nie sme kresťanmi. Ale uznávame tie tradície, ktoré vzišli z kresťanstva a rozlišujeme medzi náboženstvami zase, s ktorými Slovensko historicky a ani Európa historicky nemá absolútne nič spoločné.

Medzi nami v niektorých týchto náboženstvách platí, že identita a kultúra Európy vlastne vzišla zo zápasu s tými inými kultúrami, ktoré vzišli z iných náboženstiev. Čiže toto sú dve rôzne veci. Jedna vec rovnosť všetkých občanov bez ohľadu na to, aké náboženstvo vyznávajú alebo nevyznávajú. A úplne iná vec je, že mali by sme si byť vedomí, z čoho vzišla naša kultúra. Dve úplne rôzne veci. Európskemu súdu pre ľudské práva tento zásadný rozdiel ako keby nebol jasný.

Ale teda keby sa nejaký prišelec z vesmíru pozrel, povedzme, na text slovenskej ústavy, teda myslím záväzný, právne záväzný text, teda nie na preambulu, kde sa spomína cyrilo-metodská tradícia, tak vlastne by nevedel, z čoho vzišla kultúra tejto krajiny, tohto Slovenska. Z kresťanstva, z islamu, šintoizmu, budhizmu? Z čoho? Nevedel by. Z toho textu totižto nič nevyplýva.

Dámy a páni, tento prístup má isté dôsledky, má isté následky. Dámy a páni, rád by som pripomenul, že za posledných desať rokov Slovensko, slovenské ozbrojené sily, slovenskí vojaci sa zúčastňovali troch ozbrojených konfliktov medzi islamom a, dajme tomu, kresťanskou alebo postkresťanskou euroamerickou civilizáciou. To je Kosovo, naši vojaci boli v Iraku, naši vojaci sú osem rokov v Afganistane a o chvíľku môžeme očakávať návrh, ktorý príde z vlády, aby sme ešte zásadným spôsobom navýšili počet našich vojakov, ktorí sa zúčastnia vojenského konfliktu v Afganistane.

Pripomeniem, že celý tento vojnový konflikt, Afganistan, Irak nejakým spôsobom súvisí s teroristickými útokmi, ktoré sa odohrali už takmer pred desiatimi rokmi v roku 2001, potom v roku 2004 v Madride, 2005 v Londýne a tak ďalej, pričom ale tieto teroristické útoky neurobili nejakí moslimovia, ktorí by za týmto účelom prišli z krajín, ako je Afganistan alebo Irak. Urobili to moslimovia a ich predkovia, ktorí už dlhé roky žili v Európe.

Teda pýtame sa. Nemáme my náhodou problém tu doma? Nie je to náhodou tak, že ten hlavný problém nie je v Iraku? Náš problém nie je v Iraku a Afganistane, ale že náš hlavný problém začína byť tu doma. Teraz, keď hovorím doma, nemyslím priamo na Slovensku, ale myslím tým celý euro-americký priestor.

Nezabúdajme, že sme už v postlisabonskom období. Už platí Lisabonská zmluva. Aj v azylovej politike platí to, že môžeme byť prehlasovaní. Rozhoduje sa nie konsenzom, rozhoduje sa hlasovaním. Čoraz viac sa ozývajú hlasy, ktorým sa už pri tomto spôsobe hlasovania nebudeme môcť ubrániť, že každá krajina musí znášať to bremeno imigrácie, každá krajina by mala mať nejakú kvótu, koľko by mala prijať azylantov a tak ďalej a tak ďalej.

Čiže každá krajina vrátane Slovenska bude čeliť problému, ktorým je migrácia, problému príchodu tisícov, státisícov, miliónov ľudí do Európy z iných kontinentov, ktorí si prinášajú svoju kultúru, svoje náboženstvo. A tieto kultúry budú s našou kultúrou konkurenčné. To je proces, ktorý už vidíme dávno v západnej Európe.

Ja len pripomeniem. V tomto je západná Európa ďaleko pred nami, povedal by som, v negatívnom zmysle. Pripomeniem napríklad, že v západnej Európe a v Spojených štátoch pre existenciu už mnohopočetnej kultúrnej a náboženskej menšiny alebo menšín, ktoré pochádzajú z iných civilizácií, už je problematické, povedzme, pre politikov, pre štátne orgány, aby sa verejne zmieňovali o kresťanskom pôvode Vianoc. V angličtine je to veľmi viditeľné, v slovenčine v slove Vianoce nie je priamo slovo Kristus, kresťanstvo, v angličtine veselé Vianoce je Mary Christmas, Kristovo meno je tam, tak toto si už politici tam dávno zakázali. Ak to použijú, tak sú za to kritizovaní. Už podliehajú sami autocenzúre.

Pripomínam, že vyučovanie telesnej výchovy na školách sa v otázke oblečenia moslimských žiačok prispôsobuje islamu. Verejné plavárne, kde sú spolu muži a ženy, tak to už niekde sú, ale už inde vznikajú verejné plavárne, kde sú hodiny pre ženy, hodiny pre mužov a tak ďalej. Policajtom, ktorí slúžia v moslimských štvrtiach niekde v Londýne alebo Bruseli a tak ďalej, sa odporúča, aby neprovokovali tým, že budú v nejakej prestávke konzumovať bravčové mäso, najmä počas ramadánu a taj ďalej a tak ďalej.

Vzniká tlak moslimských menšín na akceptáciu islamského práva šariátu v tých lokalitách, kde vlastne sú len moslimovia a tí západní politici tomu ustupujú. Keď som bol ako minister vnútra v Rade ministrov, tak náš holandský kolega vtedy hovoril, no tak asi áno, čo sa s tým dá robiť, treba postupne akceptovať.

V roku 2007 v Nemecku súd riešil kauzu rozvodu moslimky, ktorá zažívala domáce násilie zo strany manžela a tento nemecký súd pri zamietnutí žiadosti citoval korán a odôvodňoval zamietnutie aj tým, že proste v moslimskej komunite sú iné zvyklosti ako v komunite nás Európanov. Tým, ako narastá počet moslimov v západnej Európe, narastá antisemitizmus, to je úplne jasné a logické, často sa u moslimov, ktorí sú pritom nie v prvej, ale v druhej, tretej generácii, objavujú sa odmietnutia takej základnej lojality voči štátu, ktorý bol hostiteľským štátom voči ich rodičom. Napríklad sa objavuje odmietnutie plnenia služobnej povinnosti. Bol britský moslimský policajt, ktorý odmietol strážiť izraelskú ambasádu, pred dvoma rokmi niekoľkí rakúski moslimovia odmietali v armáde vzdať poctu rakúskej vlajke a tak ďalej.

Čo sa týka mešít, ktoré sa veľmi rozrástli, tak často sú v nich radikálni imámovia, ktorí otvorene hlásajú násilie proti Európanom, no a sú tu, samozrejme, tie teroristické útoky, o ktorých sme už hovorili.

A ako sa na to pozeráme my Európania? Vidíme, že menšiny, ktoré prichádzajú, prichádzajú z veľkej časti ako odhodlané podržať si svoju kultúru a svoje zvyklosti. A my Európania sa tvárime, že vlastne jediná naša zvyklosť je, že akceptujeme úplne všetko a ustúpime vo všetkom a vlastne nevieme stanoviť žiadne normy, ktoré by mali byť záväzné pre všetkých tých, ktorí prídu sem k nám. Ale hostiteľské krajiny majú nejaké práva. Mimochodom tento pojem sa asi po prvýkrát objavil aj v Pápežskej encyklike, ostatná encyklika Caritas in Veritate obsahuje pojem práva hostiteľskej krajiny voči prisťahovavším sa menšinám.

Ale ak budeme pristupovať takýmto spôsobom k vlastnej histórii, k vlastným dejinám, k vlastnej kultúre, tak potom budeme trpieť nedostatkom sebaúcty vo vzťahu k menšinám. Naopak, tie menšiny budú nesmierne sebavedomé. Už teraz napríklad platí dvojitý štandard, ako sa Európania a Američania postavia, povedzme, k posvätným symbolom kresťanstva, k posvätným symbolom islamu. To ukázali karikatúry Mohameda v roku 2006. Pár úplne nevinných karikatúr spôsobilo veľké nepokoje na uliciach na celom svete aj v Európe. Násilie na uliciach, rozbíjanie výkladov, podpaľovanie áut a tak ďalej a tak ďalej.

Bol tu film Da Vinciho kód, populárny film, kde hlavná téma bola, že Ježiš Kristus mal sexuálny pomer s Máriou Magdalénou a nikoho to nejako nevzrušovalo. Každý vedel, že kresťania nebudú podpaľovať autá na uliciach a rozbíjať výklady. Ale voči moslimom si už po tej skúsenosti s karikatúrami nikto nič také nedovolí. To už je absolútne dvojitý štandard. My už nemáme absolútne žiadnu sebaúctu voči vlastnej kultúre, vlastným tradíciám.

O chvíľočku príde do kín katastrofický film. Volá sa 2012, režisérom je Roland Emmerich, natočil Deň nezávislosti a takéto veci. No tak tam dôjde k nejakej veľkej prírodnej katastrofe a mestá sa budú rúcať ako domčeky z kariet, tak Roland Emmerich tam natočil efektné zábery, ako sa rúca Chrám svätého Petra v Ríme, Sixtínska kaplnka sa búra a v Riu de Janeiro veľká socha Krista Spasiteľa, tá padá. Roland Emmerich, režisér sa priznal, že mal zámer, že by aj ukázal, ako v Mekke ten posvätný kameň moslimov Kaaba, ako sa to všetko nejako prepadá, ale že si to rozmyslel. Aj to verejne povedal, že bol nerád, keby niekto vydal fatvu, kliatbu a niekto by sa ho potom pokúšal zavraždiť. A takéto zmýšľanie je proste symptomatické, charakterizuje Európu dnešných čias. A teraz je otázka. Čo by s tým bolo treba urobiť?

Vážené pani poslankyne, ja ešte raz zdôrazňujem, toto sa všetko deje v postlisabonskom období po schválení Lisabonskej zmluvy, keď sa už o všetkom hlasuje a nikde neplatí skoro právo veta ani v týchto otázkach migrácie a azylu. Toto všetko sa bude týkať aj Slovenska v najbližších rokoch.

Ako sa teda postaviť k aktivistickému rozhodnutiu Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý de facto zakázal kríže v celej Európe v štátnych inštitúciách? Treba povedať, že takéto aktivistické rozhodnutia sú možné aj preto, lebo väčšinou ústavy európskych krajín sa naozaj tvária, že nevieme, z akej kultúry sme vzišli. To je pointa problému.

Ešte raz. Keby došiel Marťan, čítal by slovenskú ústavu okrem preambuly, ktorá nemá právnu záväznosť, nevedel by, z čoho vzišla kultúra Slovenska a Európy. Či to bol islam, kresťanstvo, šintuizmus, budhizmus, šamanizmus, proste nevedel. Rozumiete? Pokiaľ fakticky obyvateľstvo elity uznávajú, uznávajú tie kultúrne tradície, tak absencia odkazu na kresťanstvo v ústave nie je problém. Ale problém začína vtedy, keď si začínajú vykladať ústavy a zákony aktivistickí sudcovia a majú to uľahčené, ak znenie ústavy neobsahuje žiadny odkaz na kresťanstvo. Tento problém navrhujeme my konzervatívni demokrati Slovenska riešiť tým, že do Ústavy Slovenskej republiky sa vsunie jednoduchá veta: "Slovenská republika uznáva kultúrne dedičstvo kresťanstva." Nič zo súčasného znenia ústavy nechceme vyhodiť, naďalej tam zostáva formulácia, že všetci občania sú si rovní bez ohľadu na vierovyznanie. Pridávame tam len toto jednoduché znenie, pretože ono to nie je ničím iným než samozrejmým prihlásením sa voči našej kultúre, voči našim koreňom, voči našim tradíciám v čase, keď v Európe a vo svete dochádza k istým zrážkam a napätiam medzi kultúrami. Navrhujeme len, aby sme sa prihlásili k vlastným koreňom. Ďakujem vám za pozornosť.

M. Číž, podpredseda NR SR: Spravodajcom, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, je pán predseda výboru Mamojka. Má slovo.

M. Mamojka, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážený pán podpredseda, vážené dámy, vážení páni, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky ma uznesením z 19. novembra 2009 určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky pána Vladimíra Palka a pána Mikloška na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Z. z. v znení neskorších predpisov.

Podľa § 73 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov podávam v prvom čítaní túto spravodajskú informáciu. Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti, ktoré sú uvedené v § 67 a § 68 zákona o rokovacom poriadku, i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy s tým, že navrhovatelia v dôvodovej správe uvádzajú, že navrhovaná úprava neprinesie zvýšenie výdavkov štátneho rozpočtu ani rozpočtov územnej samosprávy, ani iných rozpočtov a nebude mať nijaký vplyv na zamestnanosť alebo podnikateľské prostredie.

Doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskej únie spĺňa náležitosti podľa čl. 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev, v práve Európskej únie ani obsiahnutá v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo súdu prvého stupňa Európskych spoločenstiev. Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení návrhu ústavného zákona.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku odporúčam, aby sa Národná rada Slovenskej republiky uzniesla, že podľa § 3 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku prerokuje uvedený návrh ústavného zákona v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1377 zo 16. novembra 2009 podľa § 74 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky okrem mandátového a imunitného výboru, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre nezlučiteľnosť funkcií, Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre Európske záležitosti, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady na kontrolu činnosti Vojenského spravodajstva, Osobitného kontrolného výboru Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Národného bezpečnostného úradu a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu.

Za gestorský výbor navrhujem Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky s tým, že odporúčam, aby výbory predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní do 27. januára 2010 a v gestorskom výbore do 29. januára 2010.

Pán predsedajúci, otvorte, prosím, rozpravu.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pán spravodajca. Konštatujem, že som do rozpravy nedostal žiadnu písomnú prihlášku, a preto sa pýtam, kto sa chce k tomuto návrhu z radov poslancov prihlásiť do rozpravy ústne? Evidujem prihlášku pánov poslancov Pavla Minárika, Rudolfa Bauera, Františka Mikloška. Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a ako prvý vystúpi v rozprave pán poslanec Pavol Minárik. Nech sa páči.

P. Minárik, poslanec: Pán predsedajúci, ďakujem za slovo. Vážené dámy a páni, je mi trošku trápne pri pohľade na tú tabuľu. To už naozaj Slovensko je také ako celý euroamerický priestor? Je evidentné, že naša civilizácia stojí na dvoch pilieroch - na antickej úcte k rozumu, na úcte k právu, ktoré sme prevzali od Ríma, ale jedna i druhá je pretransformovaná hodnotovým systémom do jeho kresťanskej tradície. Aj jednu, aj druhú totižto žijeme vďaka tomu, že nám ju sprostredkovali ľudia viery, kresťanskej viery, ktorí ju preniesli zo zničenej antiky cez storočia chaosu až do dnešných dní. A euroamerický priestor sa postavil k svojmu životodarnému koreňu strašne masochisticky, ničí ho, vykoreňuje ho, snaží sa od neho odseknúť. Každá iná tradícia mu je posvätná, každú inú je schopný prijímať, vteliť do seba, nepretransformovať len samého seba, svoje myslenie, svoje cítenie ničí, sebabičuje sa.

Dámy a páni, ako ináč nazvať, keď Christmas musí byť už len zimný sviatok, sviatok slnovratu niekde na úrovni Keltských Druidov. Aj Chanuku vieme prijať, aj o ramadáne vieme hovoriť, len Vianoce, pretože v anglickom názve nesú meno Kristus, nevieme vysloviť.

Dámy a páni, pripomína mi to obdobie mínus 20 až mínus 60 rokov, keď svätý Mikuláš nemohol byť svätý Mikuláš, ale musel prísť zo Sibíri alebo niekde spoza polárneho kruhu dedo Mráz.

To nie je špecifikum len komunistického režimu, ktorý sa nám to snažil implantovať. To je aj problém západnej Európy a amerického sveta, ktorý sa nevie stotožniť s tými koreňmi, ktoré mu umožnili tento obrovský rozvoj, slobodu, slobodu pre rozum, vlastne to, čo mu umožnilo lídrovať celému svetu.

Veľmi pregnantne sme to videli, aký zápas sa zviedol o preambulu Európskej ústavnej zmluvy. Nakoniec sa to pretransformovalo na Lisabonskú zmluvu a bolo po problémoch. Zmluva ako taká preambulu nemala, a tým pádom nemusel byť ani zápas o spomienku Boha v tejto preambule alebo kresťanského dedičstva.

Dámy a páni, dostať kresťanské dedičstvo, aspoň túto najneutrálnejšiu formu do normotvornej časti ústavy je to minimum, čo si myšlienky, ktoré nás posunuli na špicu sveta, tieto myšlienky zaslúžia. V preambule to máme, ale záväznosť je nulová. Dedičstvo, teda niečo, čo nám je plne vlastné, je to minimum. Aj tradície, etické tradície sa mi zdajú byť málo, lebo pôjde len o tradície, pôjde o akýsi folklór. Ak pôjde len o tradície kríža, tak potom v tých školách ten kríž ani visieť nemusí. Pokojne sa môže uložiť do múzeí. Ale ak budeme takto ľahostajne pristupovať, tak dopadneme ako každá kultúra, ktorá si neváži to, z čoho pramení. Celý náš priestor sa stane múzeom a budeme radi, ak v tom múzeu budeme môcť robiť aspoň vrátnikov a uvádzačky. Dnes to vidíme bežne, pod aký tlak sa dostávame.

Horiaci Paríž a oheň vyšľahne z predmestí. Aj vo Viedni, aby sme neboli len vo Francúzsku, ktoré je najviac postihnuté, sú štvrte, ktoré si chcú robiť vlastný poriadok a Mulovia odkazujú, vaša polícia sem nemusí chodiť. My si to zariadime, tak ako je to podľa Šárije. Na území zvrchovaného štátu si určité skupiny chcú robiť vlastný poriadok podľa vlastného práva a my sme ochotní ustupovať a dívať sa na to a hovoriť, že to je súčasťou náboženskej slobody.

Celý tento problém by problémom nemusel byť, ak by nebolo takých aktov, ktoré nás poškodzujú už právne a zaväzujú nás právne ku kajaniu sa za niečo, čo určite nie je pre väčšinu obyvateľstva ani na Slovensku, ani v Európe problémom.

Situácia je absolútne absurdná. Jedna Fínka sa rozhodne využiť pohostinstvo Talianska a uráža ju, že v talianskych školách sa jej syn musí pozerať na kríž a žiada od talianskeho štátu, do ktorého príde dobrovoľne, lebo si ho zvolí za lepšie miesto pre život ako svoju vlasť, žiada za to odškodnenie. A päťčlenný senát, myslím, že to bol päťčlenný, v ktorom okrem iného zasadá tá jedna Turkyňa, rozhodne áno, zaslúži si odškodnenie od talianskeho štátu. Eo ipso talianskych daňových poplatníkov, lebo štát nič neplatí, len daňoví poplatníci. A Taliani odprava doľava, zjednodušene povedané vrátane talianskych komunistov hovoria: "Nám kríž v školách vyhovuje." Prakticky sa tam nezdvihol jediný hlas, ktorý by povedal, že talianski rodičia nechcú, aby sa ich deti na kríž v štátnej škole pozerali.

Skúsim niečo podobné hypotetické niekde inde. Viete si predstaviť, že by nejaký iránsky ateista prišiel do Saudskej Arábie a žiadal od Saudských Arabov odškodnenie za to, že v ich školách visí nápis Allah akbar. Čo by sa mu tam asi stalo? Alebo iný príklad, aby to nebolo len o krížoch a iných symboloch takéhoto vyslovene náboženského sveta, skúsme arabský svet.

Viete si predstaviť, že na Káhirskej univerzite Al Azhar zakážu ajatolláhovi vystúpiť? Na La Sapienza v Ríme radikálni liberálni študenti zabránili vystúpeniu Svätého Otca, ktorého tam vedenie univerzity pozvalo. A bol to pomerne tradičný prejav. Študenti, ktorí užívajú slobôd tradične európskeho univerzitného prostredia. Vďaka tomu, že tak boli univerzity tradične napospol zakladané katolíckou cirkvou skonštruované ako miesta slobodného bádania. Zakážu jednému vrcholovému predstaviteľovi, univerzitnému profesorovi vystúpiť a teraz ani nechcem rozoberať prečo. Viete si to predstaviť v Káhire?

Ale aby sme neboli len na pôde arabského alebo moslimského sveta. Skúsme demokracie v krajinách, ktoré nie sú potomkami kresťanskej tradície. Japonsko asi uznávame, že demokraciou je. Viete si predstaviť, že tam príde Kórejčan a bude žiadať odškodnenie za ujmu jeho dieťaťu, lebo v škole visí cisársky portrét? Čo by mu asi tí Japonci povedali? A to cisár už 60 rokov nie je zbožštený. A on by to odôvodňoval tým, že je presvedčený republikán. Absurdné.

India. Oslavovaná, tolerantná India. Predstavte si, nie z náboženských dôvodov, ale z čisto racionálnych kvôli plynulosti dopravy a možno čistoty ulíc. Žeby nejaký prišelec chcel vyhnať z križovatky kravy? Absurdné. Dokonca my by sme sa postavili proti, lebo taká je mentalita nášho sveta. Len keď niekto chce Talianom vyhodiť zo škôl kríž a Taliani ho tam chcú, nejakí súdni aktivisti, piati ľudia zaviažu Taliansko, aby platilo.

Dámy a páni, to nie je o tolerancii alebo netolerancii. To je o zdravom rozume, či sa necháme zatlačiť do absolútnej defenzívy samými sebou. Ak totižto nebudeme naďalej žiť, žiť živú tradíciu kríža, nebude ani tej slobody, ktorá nás dostala na špicu sveta a možno, že stratíme slobodu úplne. Už nebudú vyšľahovať plamene z parížskych predmestí. Už budeme v tých parížskych predmestiach žiť my zatlačení do get. Ďakujem pekne.

M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. S faktickými poznámkami na vystúpenie pána poslanca Minárika sa nehlási nikto a ďalším prihláseným do rozpravy je Rudolf Bauer. Nech sa páči.

R. Bauer, poslanec: Vážený pán podpredseda, dámy a páni, kolegyne, kolegovia, v októbri 2007 pred viac ako dvoma rokmi sme tu na pôde parlamentu diskutovali na tému Charty základných práv v Lisabonskej zmluve. V diskusii som sa ja vtedy pýtal, prečo vlastne Únia potrebuje kodifikovať vlastné práva, prečo potrebuje nový dokument? Prečo nestačia doterajšie európske dohovory? Azda sa ľudské práva za posledných 50 rokov zmenili? Tak ako vtedy pred dvoma rokmi, hovorím aj teraz. Kto verí v nemennosť ľudskej prirodzenosti, je presvedčený, že ľudské práva sa nezmenili a nemenia. Vidíme však, že sa mení ich výklad. Zápasí sa o ich hranice a definície donedávna samozrejmých vecí. Pápež Benedikt XVI. túto mentalitu, túto kultúru nazýva diktatúrou relativizmu.

Príkladov sú tisíce, najmä na Západe. Americký mysliteľ a bývalý sudca Robert Bork v tomto kontexte hovorí, že Spojeným štátom americkým vládne v posledných desaťročiach takzvaná americká choroba v úvodzovkách. Je to forma tyranie menšiny. Namiesto ľudí, namiesto ich kongresmanov a prezidenta vládne v mnohých otázkach americký Najvyšší súd. A vládne zle.

Namiesto ochrany práv prirodzené práva porušuje. Preto sa otázka voľby a menovania sudcov amerického Ústavného súdu tak spolitizovala. Mnohí z nich sa totiž začali správať ako politici a rozhodovať o tom, čo im neprináležalo. Tomuto problému sa tiež hovorí súdny aktivizmus, ako už pán kolega Palko spomínal a ktorý je tiež spomínaný v dôvodovej správe predkladanej novely ústavy.

Európa sa schválením Charty ľudských práv vydala opakovať americké chyby. Otvoriť dvere súdnemu aktivizmu. Posledným prípadom Spojených štátov z tohto roku je rozhodnutie Najvyššieho súdu štátu IOWA, ktoré zlegalizovalo manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Súd si v tomto prípade osobil právo zmeniť definíciu manželstva. Tu by som chcel pre zaujímavosť pripomenúť tú diskutovanú a prijatú národnú stratégiu rodovej rovnosti, ktorú Národná rada najmä hlasmi poslancov vládnej koalície schválila minulý týždeň.

Tento materiál sa odkazoval na glosár, v ktorom je feministické chápanie rodiny, podľa ktorého pojem rodina sa považuje za abstrakciu zaťaženú symbolikou heterosexizmu a protirečeniami. To už nie je ďaleko ku predefinovaniu manželstva podobným spôsobom, ako to urobil súd v americkej IOWE. A ako vidíme na rozhodnutí Európskeho súdu pre ľudské práva, z Ameriky sa už súdny aktivizmus dostal aj do Európy. Vešanie krížov v talianskych verejných školách je porušením slobody vzdelávania a slobody vierovyznania, ako vyhlásil v novembri 2009 Európsky súd pre ľudské práva so sídlom v Štrasburgu. Súd v rozhodnutí uviedol, že prítomnosť kríža môže rušiť neveriacich a študentov, ktorí vyznávajú iné ako kresťanské náboženstvo. Súd tak vyhovel Talianke fínskeho pôvodu Soile Lamtsiovej, ktorá sa sťažovala na kríže zavesené na stenách v školách v severnom Taliansku. Podľa nej prítomnosť náboženských symbolov v triedach porušuje sekulárne princípy, na ktorých by verejné školy mali fungovať. Európsky súd priznal Lamtsiovej odškodnenie vo výške 5-tisíc eur, ktoré jej má vyplatiť talianska vláda. Tento verdikt sa stretol s mohutnou kritikou zo strany Talianska aj Vatikánu.

Ministerka školstva Mariastella Gelminiová vyhlásila, že kríž je súčasťou talianskej národnej identity. Nikto a už vôbec nie ideologický Európsky súd neuspeje vo vymazaní našej identity, zdôraznila táto ministerka s tým, že prítomnosť krížov na školách nie je znakom katolíckej viery, ale symbol tradície.

Vatikán bol šokovaný príkazom odstrániť zo škôl kresťanské kríže. Ako šokujúce nesprávne a krátkozraké odsúdil Vatikán rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva. Rozhodnutie Európskeho súdu sme vo Vatikáne prijali v šoku a so smútkom, uviedol hovorca Vatikánu, otec Federico Lombardi. "Je nesprávne a krátkozraké snažiť sa vylúčiť kríž zo sveta vzdelávania," povedal. Talianska vláda oznámila, že proti rozhodnutiu Európskeho súdu sa odvolá. Verdikt by mohol mať ďalekosiahle dopady na dialóg medzi náboženstvami v Európe.

Rakúsky spolkový kancelár Werner Faymann sa jednoznačne vyslovil za ponechanie krížov na rakúskych školách. "Kríž ostane v triede. Nik nemôže náš konkordát s Vatikánom zrušiť," uviedol kancelár v rozhovore pre denník Österreich. Zároveň uviedol, že by podporil zakotvenie dohody s Vatikánom v ústave, pokiaľ by hrozilo, že kríže v dôsledku sťažnosti u súdu zakážu.

Poľský prezident Lech Kaczynski vyhlásil, že Poľsko nikdy nebude súhlasiť so zvesením krížov v štátnych školách. Tak odmietol toto kontroverzné rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorý vyhovel sťažnosti voči krížom visiacim v talianskych štátnych školách. Kaczynski potvrdil, "že nech s tým nikto neráta, keďže v Poľsku nikto nebude podobné nariadenia akceptovať". Ako poľský líder dodal, "inde to možné je, u nás však nikdy". Poľskí poslanci v Sejme prijali minulý týždeň rezolúciu, ktorá ochraňuje právo štátu vešať kríže na verejných školách. V tejto rezolúcii sa poslanci Poľského Sejmu zhodli okrem iného na zásadnom a pozitívnom vklade kresťanstva pre rozvoj ľudských práv, kultúry národov Európy a jednoty nášho kontinentu.

Proti rozhodnutiu Európskeho súdu vystúpili aj španielske organizácie, ktoré združujú súkromné školy. Označili ho za neprijateľné a prekvapujúce a zdôraznili, že ak by sa niečo podobné udialo v Španielsku, je nutné proti tomu sa so všetkou dôraznosťou ohradiť a vystúpiť.

Dámy a páni, predkladaná novela ústavy reaguje na verdikt Európskeho súdu pre ľudské práva. Novela predpokladá, že sa aj my v parlamente zhodneme na kresťanskom základe kultúrneho dedičstva Európy. Podobne ako mnohí v Poľsku, Taliansku, Španielsku si myslím, že súd zašiel priďaleko. Rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva je prejavom súdneho aktivizmu. Na túto hrozbu sme v minulosti viackrát upozorňovali. Zásadne s týmto ideologickým rozhodnutím súdu nesúhlasím.

Za seba chcem povedať, že poslanecký návrh novely ústavy predložený poslancami Vladimírom Palkom a Františkom Mikloškom podporujem a budem zaňho hlasovať. Ďakujem za pozornosť.