M. Mamojka, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dajte prosím hlasovať o tom, že predmetný návrh zákona sa prerokuje v druhom čítaní.
M. Číž, podpredseda NR SR: Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 139 poslancov, za návrh 65 poslancov, proti 53 poslancov, zdržalo sa 18 poslancov, nehlasovali 3.
Konštatujem, že Národná rada nebude pokračovať v rokovaní o tomto návrhu ústavného zákona.
Ďakujem pekne, pán spravodajca.
Takže, vážené kolegyne, kolegyne, ostáva nám posledný bod tohto hlasovania o 11.00 hodine. Pristúpime k rokovaniu o
návrhu na odvolanie poslanca Milana Urbániho z funkcie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti a náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady Slovenskej republiky.
Návrh má tlač 1365.
Poprosím podpredsedu Národnej rady Tibora Cabaja, aby uviedol tento návrh.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Vážený pán predsedajúci, kolegyne, kolegovia, dovoľte, aby som uviedol návrh tlače 1365, to je návrh na odvolanie poslanca Milana Urbániho z funkcie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti a náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady Slovenskej republiky v Rade Európy.
Dovoľte, aby som tento návrh odôvodnil tým, že sobotňajšie zasadnutie Republikového predstavenstva Ľudovej strany - HZDS rozhodlo o vylúčení nášho kolegu Milana Urbániho z Ľudovej strany - HZDS. A vylúčením mu vlastne zaniká pôsobnosť vo všetkých funkciách, kde ho nominovala Ľudová strana - HZDS. Z toho dôvodu využíva tento priestor poslanecký klub Ľudovej strany - HZDS. Preto aj náš predseda poslaneckého klubu pán Mečiar predložil predsedovi Národnej rady návrh, v ktorom odôvodňuje tento návrh na odvolanie Milana Urbániho z funkcie predsedu výboru pre európske záležitosti a takisto aj z funkcie náhradného člena Stálej delegácie Parlamentného zhromaždenia v nadväznosti na to, ako boli podelené jednotlivé posty v rámci poslaneckých klubov po voľbách v Národnej rade Slovenskej republiky.
Dovoľte, aby som predložil návrh uznesenia, kde podľa § 2 ods. 3 písm. b) zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku v znení neskorších predpisov Národná rada odvoláva poslanca Milana Urbániho z funkcie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti a z funkcie náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady Slovenskej republiky v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
Zároveň by som dal aj procedurálny návrh, tak ako to bolo doteraz v tomto funkčnom období v tomto parlamente pri odvolávaní predsedov výborov, aby sa toto hlasovanie uskutočnilo verejným hlasovaním.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem, pán podpredseda, za uvedenie tohto návrhu.
Vážené kolegyne, kolegovia, otváram rozpravu k tomuto bodu programu. Písomná prihláška nie je. Je možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Hlásia sa pán poslanec Urbáni, pán poslanec Slafkovský. Ešte niekto sa hlási, prosím? Pokiaľ nikto, uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
Slovo má pán poslanec Urbáni.
M. Urbáni, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, ja chcem využiť túto možnosť rozpravy na to, aby som sa poďakoval za to, že tento výbor Národná rada Slovenskej republiky má, že bol dobre založený. Chcem poďakovať môjmu predchodcovi Tiborovi Mikušovi za dobre vykonanú robotu. Chcem poďakovať všetkým pracovníkom príslušného odboru, ktorí vykonávajú jednu nesmiernu mravenčiu prácu v prospech Národnej rady a v prospech Slovenska. Takisto chcem poďakovať vedeniu slovenského parlamentu, špeciálne pánovi predsedovi Paškovi, protokolu a všetkým administratívnym pracovníkom za dobrú spoluprácu.
Ale čo ma najviac teší, je, že teraz slobodne môžem povedať, to, čo si myslím. A myslím to úprimne. Nie som viazaný ničím. Myslel som to tak, ja som bol slobodný stále. Ale nie som viazaný žiadnymi straníckymi programami.
Ale chcem poďakovať všetkým kolegom, ktorí boli členovia alebo náhradníci tohto výboru, že tento výbor nebrali ako politickú aktivitu, ale ako výbor, ktorý je komunikáciou medzi slovenskou exekutívou a Európskym spoločenstvom a európskymi orgánmi v Rade Európy. A myslím si, že to bolo veľkým prínosom tohto výboru, že sme boli viac-menej nad vecou a že sme robili pre Slovensko. A verím, že tento výbor bude aj do budúcnosti pracovať tak.
Ďakujem všetkým aj v pléne Národnej rady za veľmi dobrú spoluprácu, ktorú sme počas môjho pôsobenia v tomto výbore mali. Ďakujem pekne, dovidenia. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
S faktickou poznámkou pán poslanec Slafkovský? Nie. Takže, nech sa páči, pán poslanec, vystúpite v rozprave? Nie. Ďakujem pekne.
Takže, vážené kolegyne, kolegovia, uzatváram rozpravu.
Chce zaujať stanovisko navrhovateľ? Nechce.
Takže, vážené panie poslankyne, páni poslanci, pristúpime k hlasovaniu o návrhu na odvolanie poslanca Milana Urbániho z funkcie predsedu výboru pre európske záležitosti a náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
Bol podaný návrh, aby sa hlasovalo verejne. Dávam hlasovať o tom, kto je za to, aby sme o odvolaní pána Urbániho hlasovali verejne. Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 134 poslancov, za návrh 76 poslancov, proti 5 poslancov, zdržal sa 1 poslancov, nehlasovalo 52 poslancov.
Tento návrh sme schválili.
Takže, vážené kolegyne, ideme hlasovať.
Pán spravodajca, teda pán navrhovateľ.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Vážený pán predsedajúci, prosím, aby ste dali hlasovať o tom, že Národná rada Slovenskej republiky v zmysle príslušných ustanovení zákona o rokovacom poriadku odvoláva Milana Urbániho z funkcie predsedu Výboru Národnej rady Slovenskej republiky pre európske záležitosti a z funkcie náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady Slovenskej republiky v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
M. Číž, podpredseda NR SR: Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 136 poslancov, za návrh 81 poslancov, proti 5 poslancov, zdržal sa 1 poslanec, nehlasovalo 49 poslancov.
Konštatujem, že tento návrh uznesenia sme schválili.
Pán navrhovateľ.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Pán predsedajúci, ďalej, keďže sa rozhodlo, že tajná voľba predsedu výboru bude o 17.00 hodine, je potrebné, aby sme sa zaoberali ešte otázkou, kde je verejné hlasovanie. A to je vymenovanie náhradného člena Stálej delegácie v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy. Návrh je pod tlačou 1366b, kde je návrh, aby náš poslanecký klub v Parlamentnom zhromaždení zastupoval poslanec Ján Kovarčík.
M. Číž, podpredseda NR SR: Prezentujeme sa, prosím, a hlasujeme o tomto návrhu, ktorým je
návrh na vymenovanie poslanca Jána Kovarčíka za náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady Slovenskej republiky.
Hlasujeme.
(Hlasovanie.) Prítomných 133 poslancov, za návrh 93 poslancov, proti 2, zdržalo sa 5 poslancov, nehlasovalo 33 poslancov.
Konštatujem, že sme schválili návrh na vymenovanie poslanca Jána Kovarčíka za náhradného člena Stálej delegácie Národnej rady v Parlamentnom zhromaždení Rady Európy.
Tým sme vyčerpali všetky body, o ktorých sme mali rozhodnúť hlasovaním, ktoré boli prerokované.
Teraz ešte priestor pre procedurálne návrhy prípadných predsedov výborov.
Pán predseda výboru Burian.
J. Burian, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda. Ja chcem len požiadať členov výboru pre sociálne veci a bývanie a výboru pre financie, rozpočet a menu, že odchod mikrobusu spred Národnej rady na poslanecký prieskum je o 12.15 hodine. Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
Pokiaľ je to všetko, ďakujem pekne.
Vážené kolegyne, kolegovia, krátka prestávka do 11.30 hodiny. Budeme potom pokračovať ďalšími schválenými bodmi programu.
(Prestávka.)
(Po prestávke.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Poprosím pánov kolegov, poslankyne a poslancov, aby tí, ktorí chcú sa zúčastniť rozpravy o nasledujúcom bode programu, zaujali miesta v poslaneckých laviciach, ostatní páni poslanci, ak nie je záujem, prosím, mimo rokovacej sály. Takže, vážené kolegyne, kolegovia, poprosím vás o naozaj definitívne zaujatie miest. Tak koaličných, ako aj opozičných poslancov o to poprosím.
Budeme pokračovať v rokovaní bodom programu, ktorým je prvé čítanie o
návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva (parlamentná tlač 1355).
Návrh na pridelenie výborom je v rozhodnutí predsedu č. 1382.
Slovo má pán poslanec Rafael Rafaj a uvedie tento návrh zákona. (Hlasy v sále.) Takže návrh zákona uvedie z dvojice navrhovateľov pán poslanec Slota. Má slovo. (Reakcie z pléna.) Ospravedlňujem sa, jasné, v rozprave slovo má pán poslanec Slota, ktorý sa písomne prihlásil.
J. Slota, poslanec: Vážený pán predsedajúci, vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení kolegovia, hovoriť o vlastenectve tu na pôde Národnej rady je správne. Napriek tomu sa tak nedeje často. Zaujímavé by bolo pýtať sa prečo. Trochu neobvyklé sa mi zdá aj to, ak viacerých z vás je nutné presviedčať o potrebe opatrení na podporu vlastenectva. Zvláštne je, že sa v príspevkoch, ktoré sme tu počuli alebo ešte asi aj budeme počuť, vytratilo alebo vytráca nielen rozmer vlastenectva, ale aj zodpovednosť za odklon od vnímania témy vlastenectva v širších súvislostiach. Veď naša iniciatíva tu nie je len pre nás, prítomnosť či dnešok alebo pre pár najbližších rokov, tak ako naša minulosť nie je tu len od včera. Aj cesta k našej štátnosti je vydláždená vlasteneckými vlnami alebo činmi vlasteneckého charakteru. Máme na toto všetko zabudnúť a tak vzdať hold úsiliam mnohých vynikajúcich národovcov a vlastencov, ale aj vlastenectvu, ktoré bolo pestované v tichu kresťanských, evanjelických či iných domovov a vďaka ktorému slovenský národ prežíval aj najhoršie obdobia temna. Ostaneme na tom tak, že turisti, návštevníci či cudzinci nám budú musieť pripomínať dvíhať sebavedomie, keď obdivujú našu domovinu, našu vlasť.
K nášmu vlastenectvu sme sa nemohli hlásiť stáročia, dokonca nielenže hlásiť, ale bolo to aj nežiaduce a boli obdobia, keď to bolo zakázané či dokonca trestné. Po národe našom a vlasteneckých citoch sa šliapalo bagančami, dokonca sa kvôli tomu strieľalo a vešalo. Za národ nás nepovažoval napr. ani taký Lajos Kossuth, ktorý do 21 svojich rokov nevedel ani po maďarsky, ale potom urobil maďarskú revolúciu v roku 1848, pretože väčšinu vlastne tých maďarských revolucionárov predstavujú vlastne pomaďarčení Slovania, a ktorý vyhlásil už ako Maďar a šéf revolúcie: "V Uhorsku majú právo a povinnosť byť národom len Maďari. Slováci, Rumuni alebo Srbi sú len ľud, a nie národ." Ale nemusíme ísť ďaleko do minulosti. Napriek potláčaniu prejavov vlastenectva, vlastenectvo žilo a silnelo. Stalo sa motivačným prvkom prežitia, základom rezistencie, motorom individuálnych i spoločenských úsilí o premeny, ale aj prvkov kultúry, literatúry, umenia či ľudovej tvorivosti.
Paradoxne dnes, keď už máme svoj suverénny štát, pomaly a isto sa nám vedomie štátnosti a jeho znaky vytrácajú nielen z činnosti štátnych a verejných úradov, ale aj verejnoprávnych médií, súčasťou zábavy sa stáva iná móda, výsmech zo všetkého, čo je naše, slovenské. A tým, ktorí sa za tento ušľachtilý cit nehanbia, čo im zostáva, byť vlastencami, disidentmi vo vlastnom štáte? Budeme sa s pocitmi viny hlásiť k tomu, že sme Slováci a slovenskí vlastenci, resp. patrioti? Národ bez vlastenectva a občan bez základov vlastenectva je čím? Pýtam sa. Nechcem odpovedať, pretože by som sa musel vulgárne vyjadriť. Skutočne tí, ktorí nie sú vlastenci, by sa mali nachádzať v tých chlievoch. Ale ja som presvedčený, že drvivá väčšina mojich kolegov v tomto parlamente sú vlastenci a sú správni slovenskí patrioti. Všetky naše veľké národné hnutia by neboli ničím bez vlastenectva. Veľké veci v dejinách už nebudú prýštiť z hodnoty, ktorú predstavuje vlasť? V dnešnej dobe čo sa nosí? Antivlastenectvo sa stáva posledným útočišťom darebákov, ak už nevyčerpajú všetky témy na kritiku svojich politických oponentov či súperov. To je proste moderné v dnešnej dobe. Ten, kto sa hlási k vlastenectvu, je pomaly zločinec.
Naše dejiny nikdy nevytvorili rámec pre to, aby sa mohla sformovať a uplatniť národne orientovaná elita, pretože nám to jednoducho nedovolil hegemón, ktorý nás držal vo svojom područí, hegemón, ktorý do nás strieľal, trebárs v Černovej, kde bolo 15 mŕtvych obetí nevinných ľudí, ktorí boli postrieľaní ako divá zver.
Vážené dámy, vážení páni, láska k vlasti a hlboké národné presvedčenie sú významnými hybnými silami nielen v osobnom živote každého jedinca, ale aj pri rozvoji celej spoločnosti. Výchova presvedčených a oduševnených vlastencov je jedna z najkrajších aj najčestnejších úloh školy. Môj koaličný partner a premiér Robert Fico v Martine v roku 2008 povedal: "Musíme sa vážne zamyslieť, ako vzrušíme slovenskú mládež pre poznanie vlastnej národnej histórie, lebo najťažšou chorobu v súčasnosti je ľahostajnosť, na ktorú sa zomiera už počas života." Som skutočne veľmi vďačný svojmu kolegovi, pánovi premiérovi, že sa takto veľmi pekne vyjadril. A v každom prípade som presvedčený, že, samozrejme, aj drvivá väčšina členov Smeru má identický názor ako ich predseda.
V dnešnom svete viac, ako inokedy človek potrebuje svoj domov, svoj rodný kraj, ktorý dávno pred ním obývali jeho predkovia. V láske k vlasti je človek spojený sám so sebou, svojimi predchodcami, blízkymi, s ktorými ho spája spoločný jazyk, spoločná domovina a spoločné dejiny. To spojenie je také prirodzené, jednoduché a samozrejmé, že by nebolo vôbec potrebné pripomínať ho, keby sa neobjavili vplyvné sily, ktoré nás tohto spojenia chcú zbaviť. Dlhoročné spájanie všetkého slovenského s negatívnymi nálepkami ako nacionalizmus, nacizmus, xenofóbia a vtĺkanie tejto dokázateľnej lži do povedomia Slovákov spolu s dnes ešte oveľa rafinovanejším podprahovým znásilňovaním podvedomia prostredníctvom médií zanechalo viditeľné a dlhodobé jazvy a následky, ktoré možno považovať za deštrukčnejšie ako AIDS spôsobujúci totálne zlyhanie organizmu, pretože aj národ je organizmus.
Počas dlhého obdobia bez vlastnej štátnosti sme zaplatili cenu najvyššiu, ktorou je vypestovanie si poddanskej duše. A sústavným mediálnym ohlupovaním je naša mládež v tomto omyle ponechávaná a utvrdzovaná. Mnohí dnes žijú svoje životy poznačené extrémnym relativizmom a sekularizmom. Žijú životy, ktorým dominujú viac impulzy a pocity, užívanie a zhýralosť než intelekt alebo duch. Žijú v nekonečnej prítomnosti bez ohľadu na budúcnosť alebo obzretie sa do minulosti. Za slobodu pritom považujú odtrhnutie sa a pohŕdanie akýmkoľvek etickým systémom, morálnymi normami či národnými väzbami. Nepociťujú spojivo, ktoré ide späť nekonečné množstvo generácií. Nie je zriedkavé vidieť jav, keď populárne osobnosti hanobia štátnu zástavu, bojujú proti vlastnému jazyku, zosmiešňujú štátnu hymnu, znevažujú históriu. Za týmito symbolmi sa skrýva úsilie generácií, ktoré v nich videli význam a ktorých formu dokázali naplniť konkrétnym obsahom.
Dejiny Slovákov sú dejinami bojov za svoju svojbytnosť a štátnosť. Celé stáročia sme snívali o vlastnom štátnom útvare, ktorý bude suverénny a rovnoprávny s inými štátmi a národmi. Aristoteles povedal: "Vo vlastnom štáte sa necíti dobre iba cudzinec." Koľkých takýchto cudzincov skrýva naša vlasť a koľkí z nich sedia tu v parlamente? Niektorí ľudia skutočne žijú na Slovensku ako cudzinci. Tu sa síce narodili, tu pracujú, hovoria slovenským jazykom, ale bližší vzťah k slovenskému národu nemajú. Nepoznajú jeho minulosť, nevidia nič pekné v jeho histórii. Táto forma kozmopolitizmu je na Slovensku známa, mladými dokonca považovaná za modernú. Podobne to vyjadril Martin Rázus: "Opravdivo milovať môže len ten, kto cíti, že korene jeho bytosti sú zapustené v milovanej pôde. Kto je všade doma, nemá domov nikde. Kto sa domnieva, že mu je vlasťou celý svet, v skutku je bez vlasti." To je na margo tým globalistom, ktorí si myslia, že sú Európania, resp. obyvatelia alebo zemeguľčania alebo ako by som to nazval. To je proste choré na hlavu, čo niektorí nepriatelia patriotizmu a vlastenectva vymýšľajú, pričom degradujú úroveň vlastenectva skutočne na úroveň niečoho zlého, chorobného.
Vlasť je našou spoločnou matkou. Aký má byť teda žiak opúšťajúci školu z pohľadu vlastenectva? Určite hrdý na svoj národ, vzdelaný v histórii, ovládajúci kultúru a reč svojho ľudu. Vlastenectvo ako kategória sama osebe je významnou črtou mravnosti jedinca. Láska k vlasti a hlboko vlastenecké presvedčenie sú významnou hybnou silou pri budovaní lepšej obce, mesta a celej krajiny.
Prijatie tohto zákona by nemalo byť predmetom politikárčenia, ale splatením dlhu celej našej histórii, dlhu voči najvýznamnejším slovenským dejateľom, ktorí by dnes nesporne stáli na strane prijatia tohto zákona. Jeho prijatie je dnes v čase jasne čitateľných snáh o potlačení suverenity národných štátov nanajvýš aktuálne.
Tento zákon sa v žiadnom prípade nebije so zákonmi Európskej únie. Podobné zákony majú aj iné štáty Európskej únie. Dokonca aj ten najsilnejší štát a najdemokratickejší štát na svete, v Spojených štátoch amerických, tam tiež sa proste skladá sľub vernosti, kde sa hovorí: "Sľubujem vernosť zástave Spojených štátov amerických a republike, ktorú predstavuje jeden národ pred bohom nedeliteľný so slobodou a spravodlivosťou pre všetkých." Ďalšie môžem hovoriť, o tom, ako napr. v roku 2009 minister zahraničných vecí Izraela pripravil zákon, ktorý viaže izraelské občianstvo na sľub vernosti. A tu stále niekto u nás chce byť múdrejší a múdrejší a rozprávať o tom, že vlastenectvo je vlastne niečo čo je prežité a čo je nepotrebné. S princípom občianskym sa pritom nijako nevylučuje. Pojem občan sa okrem istých univerzálnych hodnôt vždy viaže ku konkrétnemu štátu, územiu, národu, ktoré nazýva svoja vlasť, samozrejme. A to je tá podstata, občan môže byť len občanom niektorej republiky, kráľovstva alebo neviem čoho. Ale vždy to musí byť nejaký útvar, ktorý sa jednotne nazýva vlasťou. Pojem svetoobčan ani pojem euroobčan neexistuje, keďže Európska únia sa skladá zo suverénnych štátov a ide vždy o občana konkrétneho štátu alebo národa.
Argumentom či budú deti počúvať slovenskú hymnu ako čosi, čo počúvať nechcú, demaskujeme svoj vlastný postoj k slovenskej štátnosti. To nie je ich vina, ale naša. Tie deti niekto takto vychoval, resp. nevychoval, čo je ešte smutnejšie. Takéto správanie bude len zrkadlom nás a našich hodnôt a vlastného vlasteneckého cítenia.
Slovenská národná strana je presvedčená, že väčšine lojálnych ľudí vrátane mladých nebude robiť problém povedať "áno, sľubujem vernosť tejto republike," okrem možno niektorých trebárs primátorov a starostov, napr. bývalého primátora Komárna, ktorý rozprával, poďme na tých tótov s cepmi a vidlami a s kosami. No tak tam to bude už trošku problematickejšie, trebárs pre niektorých, ktorí trebárs pri veľkých sviatkoch si miesto hymny slovenskej púšťajú hymnu maďarskú, i keď je to v meste na Slovensku a na území suverénneho štátu Slovenskej republiky. Tak tým to bude asi problematické. Ale som presvedčený, že je to potrebné.
Médiá, lživé komentovanie zákona. Trafené husi zagágali, to sa rovná väčšine novinárov a majiteľov médií, ktorá nemá rada Slovenskú republiku. Pri hraní hymny im asi naskakuje husia koža. Skutočne všetko, čo je vlastenecké, čo je slovenské, je zosmiešňované a zase vysmiate. Čo sú to za médiá? Čo sú to za slovenské médiá? Áno, to je ten výsledok tej globalizácie. Drvivá väčšina tých médií je v zahraničných rukách, ktorým všetko vlastenecké a všetko slovenské je ako ihla v oku. A proti tomuto, samozrejme, musíme nejakým spôsobom bojovať, lebo veľmi zle dopadneme.
SNS ide o úctu k štátnym symbolom, k hymne, k štátnemu znaku či vlajke. Čo je na tom otrasné alebo nenormálne? Kde to žijeme, keď dovolíme napr. útoky hanobenia Ústavného súdu, keď redaktor, veľký Juraj Hrabko, už ani neviem, z ktorého časopisu je, nazval Ústavný súd ústavným údom. Tak to skutočne neviem pochopiť, že sa nič nedeje, keď, nechcem to ďalej rozvádzať, v konečnom dôsledku tie útoky, ktoré sa vedú proti všetkému vlasteneckému a slovenskému, sú nevyberané a skutočne veľmi vulgárne. Máme napr. aj krízové ústavné orgány Slovenskej republiky, ktoré plnia úlohy v čase ohrozenia bezpečnosti štátu. Úcta je uznanie vážnosti, autority, niečoho alebo hodnoty niečoho. Pre Slovenskú národnú stranu sú štát, štátne symboly hodnotou a skutočne hodnotou takou, ktorá je pomaličky drahšia ako život. Ak si chce niekto ísť za najväčšou slobodu, nech ide do USA. Tam zistí, že musí zložiť skúšku zo štátneho jazyka a historických reálií USA a jeho deti budú každé ráno prisahať na vlajku USA. Tam to žiadny človek nezosmiešňuje, lebo keby to zosmiešňoval, tak sa nájde v base. Vari elementárna úcta k prírode nie je vyjadrená legislatívnou normou, zákonom o prírode? Vari prirodzená úcta k rodine či rodičovstvu nie je rovnako vyjadrená zákonmi? Napr. v zákone o rodine sa konštatuje, že spoločnosť tento jedinečný zväzok všestranne chráni a napomáha jeho dobro. Vari civilizačná úcta k zosnulým nie je tiež ošetrená v právnom poriadku? Poškodzovanie a hanobenie pietneho miesta je dokonca trestným činom. My nijaké sankcie v tomto zákone nenavrhujeme, ani tam nie sú uvedené.
Obsahom sľubu vernosti je zachovať v každej situácii vernosť Slovenskej republike, jeho ústavnému zriadeniu, osobný záväzok, chrániť územnú celistvosť, zvrchovanosť v suverenite štátu, štátny jazyk a mať v úcte štátne symboly Slovenskej republiky. A možno tu je to čertovo kopýtko, kde to niektorým našim kolegom tu v slovenskom parlamente vadí, pretože podľa môjho názoru a podľa názoru Slovenskej národnej strany, samozrejme, zradili sľub poslanca slovenského parlamentu tým, že sa zúčastňujú trebárs na stretnutiach alebo zjazdoch poslancov tzv. Karpatskej kotliny, kde doslovne verbálne podliehajú predsedovi parlamentu, maďarskému parlamentu. Jednoznačne zrádzajú, zrádzajú svoju vlasť, Slovenskú republiku. A ako poslanci slovenského parlamentu by tu nemali čo robiť a Strana maďarskej koalície by nemala čo robiť v podstate ani v tom politickom spektre Slovenskej republiky.
Spájanie prijatia zákona s akýmikoľvek osobnými averziami je ukážka malosti a deficitu politickej múdrosti, ktorý nám budúce generácie neodpustia. Často počúvam účelové odmietanie tohto zákona podmieňované spájaním so Slovenskou národnou stranou. V tejto súvislosti ma napadá otázka: Sú tieto námietky namierené proti podstate tohto zákona alebo len jeho predkladateľom? Ak prijímame takýto zákon, nerobíme tak pre Slotu, ale z vlastného presvedčenia, ktoré vyviera z hlbokého vlasteneckého citu, z dlhu voči minulým generáciám a záväzku voči tým budúcim.
Spochybňovaním a relativizovaním tak vzácnej hodnoty, ako vlastenectvo a výchova k nemu bezpochyby je, spochybňujeme samých seba. Ak sú vám tieto pojmy cudzie, nezakrývajte ich rôznymi účelovými prirovnaniami ani ničím iným, ale povedzte to nahlas a jasne. Prekonajme malichernosti a politické šarvátky a zahlasujme za zákon, ktorý nie je otázkou najbližších dní, týždňov či rokov, ale vysokou mravnou kategóriou ďaleko presahujúcou tento parlament a nás samých.
Vážené pani poslankyne, páni poslanci, dnes máme šancu ukázať, ako to s vaším vlasteneckým cítením naozaj je, tí, ktorí ste nezdvihli ruku v roku 1992, dnes máte šancu na reparát. Dnes máme všetci šancu ukázať, že Slovenská republika je skutočne vaša vlasť, naša spoločná vlasť. Ďakujem. (Potlesk.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.
Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Slotu majú pani poslankyňa Tóthová, pán poslanec Korba, Švidroň. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.
Pani poslankyňa Tóthová, máte slovo.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Pán poslanec hovoril, že dnes vlastenectvo je nemoderné. Nuž ja chcem povedať, že som človek nemoderný, lebo som vlastenec. Naviac, som veľmi hrdá na to, že som mohla sedieť vo vláde, ktorá zabezpečila vznik samostatnosti Slovenskej republiky, že som mohla hlasovať za zvrchovanosť Slovenskej republiky.
Podporovať vlastenectvo je skutočne nutné z viacerých dôvodov, ktoré boli uvedené, avšak v krátkej faktickej poznámke ich nemôžem vymenovať, ale chcem povedať len jedno. Podporiť vlastenectvo je nutné aj z ekonomických dôvodov, vážení. Hovorte v rozhlase našim občanom: "Kupujte slovenské výrobky." Nuž, urobí to jedine ten, kto je vlastencom. A toto je aj ekonomický moment. A takýto ekonomický moment využívajú aj ďalšie štáty v rôznych ekonomických reláciách, ktoré vlastne sú v dobro celého národa, celej spoločnosti, ktorá tvorí štát.
Predložený legislatívny návrh rozhodne podporím, aj keď som názoru, že v ňom bude treba niektoré formulácie preformulovať, zmierniť, poprípade inak formulovať a možno aj niečo vynechať, pretože si viem predstaviť nedôstojnosť, aby pri preberaní občianskeho preukazu v úzkych priestoroch jednej kancelárie pred príslušníkom polície mladý človek mal prisahať vernosť, poprípade vyjadriť vlastenecké cítenie. Takže, myslím, že takéto ustanovenie nie je dobré a bolo by terčom aj posmechu, čo znižuje... (Vystúpenie prerušené časomerom.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Korba.
A. Korba, poslanec: Ďakujem, pani predsedajúca. Vážený pán poslanec Slota, kto nechce rozumieť vašim slovám, ten tuná medzi nás nepatrí. (Hlas v sále.) No neviem, prečo sa posmievate, ja sa nesmejem, keď vy vystupujete.
Národná hrdosť by mala byť pre občanov a pre poslancov Národnej rady zvlášť samozrejmosťou. Samozrejmosťou by malo byť aj zahajovanie zasadnutí Národnej rady so štátnou hymnou. Ale samozrejmosťou pre ľudí to bude vtedy, ak ich budeme pripravovať správne na základných školách. (Hlas v sále.) Počkajte, nechajte mňa dohovoriť.
Som rád, že väčšina z nás sme patrioti. A tento návrh z dielne Slovenskej národnej strany predložený pánom predsedom Jánom Slotom svorne podporíme, čo má byť samozrejmosť. Ďakujem za pozornosť.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Švidroň.
V. Švidroň, poslanec: Pán poslanec, som rád, že ste časť svojho vystúpenia venovali školskej mládeži. Totižto každý má právo byť zo školy pripravený na to, aby vedel, že je odniekiaľ, že má svoju vlasť, proste, že je aj citovo gramotný. Pedagogická veda už dlhší čas rozlišuje gramotnosť rozumovú, telesnú aj citovú. A nepochybujem, že nikto nespochybní, že tie city, ktoré sú súčasťou gramotnosti a súčasťou školského vzdelávania k mestu , k rodine a k vlasti, sú motivačným a mobilizujúcim atribútom aj potom pre ďalšiu profesionálnu prácu takto vzdelaného človeka, aby jeho vzdelanie nekrívalo potom na jednu nohu. Tak toľko môj príspevok.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Slota, budete reagovať na faktické poznámky. Nie.
Takže keďže v rozprave má vystúpiť ešte pán poslanec Rydlo, ale vlastne o minútu je 12.00 hodín, prerušujem rokovanie Národnej rady. Pokračovať budeme o 14.00 hodine po popoludňajšej prestávke vystúpením pána poslanca Rydla.
(Prerušenie rokovania o 12.00 hodine.)
(Pokračovanie rokovania o 14.00 hodine.)
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Panie poslankyne a poslanci, budeme pokračovať v popoludňajšom rokovaní šiesteho dňa 44. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Rafaela Rafaja a Jána Slotu na vydanie zákona na podporu vlastenectva (tlač 1355). Na mieste sedí predkladateľ, spravodajca tiež.
Do rozpravy je ešte písomne prihlásený pán poslanec Rydlo. Nech sa páči. pán poslanec, máte slovo. Potom bude možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne.
J. Rydlo, poslanec: Vážený pán podpredseda Národnej rady, ctený pán predkladateľ, ctený pán spravodajca, milí mladí návštevníci na tribúne Národnej rady Slovenskej republiky, slávna snemovňa, v roku 1975 nás, slovenských poslucháčov alma mater Patavina, navštívili v Padove páter Jozef Švec, pôsobivší v tom čase v jednej z viacerých misijných staníc Spoločnosti Ježišovej v rovníkovej Afrike, a umenovedec Jozef Cincík, niekdajší tajomník Matice slovenskej, žijúci v tom čase v Spojených štátoch amerických. Pamätám si, ako sa naše rozhovory stále krútili o láske k vlasti. Slovensku v tom čase normalizácia vtĺkala do hláv sovietsky internacionalizmus a socialistické vlastenectvo a my, hŕstka mladých bežencov, sme mohli o Slovensku akurát tak snívať. Láska k vlasti nám však nechýbala. Jozef Cincík mi vtedy vpísal do môjho spomienkára tieto slová: "Vlasť svoju každý v srdci nosí. Z takejto lásky a reťaze príčinnej vyskočiť nemožno, tak ako nemožno vyskočiť z vlastnej kože." Bolo to pred tromi desaťročiami. A azda preto, alebo najmä preto, každý, kto žil ako pária v dobrovoľnom vyhnanstve, slovo vlasť, právo na vlasť, meno svojej vlasti, slobodu svojej vlasti, jej česť, jej dôstojnosť, jej právo na existenciu si ctil a ctí vo svojom beženeckom živote vari najväčšmi.
Siahol som po viacerých encyklopédiách a výkladových slovníkoch. Podľa Wikipédie, jednej z najprístupnejších výkladových encyklopédií, vlastenectvo označuje pozitívny a podporný postoj jednotlivcov či skupín k "otčine" (po latinsky patria, po grécky patrída). "Otčinou" (či "domovinou") môže byť oblasť, alebo mesto, zvyčajne sa ňou však mieni národ, príp. národný štát, "vlasť", vlastenectvo možno stotožňovať s patriotizmom. Vlastenectvo zahrnuje postoje ako hrdosť na jej úspechy a kultúru, túžbu zachovať jej charakter a základ kultúry a identifikáciu s inými členmi národa. Vlastenectvo je úzko previazané s nacionalizmom a sa veľmi často nesprávne používa za jeho synonymum. Presnejšie povedané, nacionalizmus je ideológiou, často však podporuje vlastenecké postoje ako žiaduce a vhodné.
Pochopiteľne, ako nacionalistické politické hnutia, tak i patriotické výrazy môžu byť vo vzťahu k iným "otčinám" negatívne. Ben Gurion má v patriotizme izraelského národa úplne iné miesto v porovnaní s vlasteneckým cítením palestínskeho národa, a vice versa to platí o mieste, ktoré má Jásir Arafat v palestínskom patriotizme a vice versa v izraelskom. Podobne opačný je pohľad na Ľudovíta Štúra z Budapešti a na Lajosa Kossutha zo Slovenska či na "Efialta Európy" Edvarda Beneša z Prahy alebo z Bratislavy.
"Le patriotisme c‘est aimer son pays. Le nationalisme, c‘est détester celui des autres." ("Patriotizmus je, keď človek miluje svoju krajinu. Nacionalizmus je, keď nenávidí krajinu druhých.") Tieto vety povedal generál Charles de Gaulle, prezident Francúzskej republiky.
Vlastenectvo nie je vonkoncom nič nové a tiahne sa dejinami národov od najstarších čias až do súčasnosti. V Biblii sa vyskytuje slovo národ 92-krát a slovo vlasť 29-krát.
Azda najznámejší staroveký prejav lásky k vlasti pripamätúvajú slová básnika Simonidesa: "Postoj, pútnik, a zvestuj Lakedaimončanom (t. j. Sparťanom), že my mŕtvi ležíme tu, ako zákony kázali nám." Tí najstarší z nás vedia, že ide o bitku pri Termopylách, ktorá bola jednou z bitiek tretej výpravy Peržanov proti Grékom počas grécko-perzských vojen v 5. storočí pred Kristom.
A tí z nás, čo študovali latinčinu, si akiste spomenú na verš: "Dulce et decorum est pro patria mori." ("Je sladké a počestné umrieť za vlasť.") Vo svojich Ódach ich napísal rímsky básnik Horácius, ktorý žil v rokoch 65 až 68 pred Kristom. O 2000 rokov neskôr britský filozof a cynik Bertrand Russel k tomu dodal: "Patriots always talk of dying for their country and never of killing for their country." ("Vlastenci vždy hovoria o umieraní za vlasť, a nikdy nehovoria o zabíjaní za svoju vlasť.")
Na tému vlastenectva, patriotizmu, národovectva a národného povedomia by sa dalo veľa povedať. To bola i hnacia sila bernolákovcov, štúrovcov či prvých matičiarov. Ich deje a skutky by mali aj dnes byť žiarivým príkladom rodolásky.
Najstarším staroslovenským dokumentom starostlivosti o vlasť je text dvadsiatej modlitby tzv. Kijevských listov z 9. storočia, ktorá znie: "Na kráľovstvo naše, Pane, milosťou Tvojou zhliadni. A nevydaj, čo je naše, cudzím a neobráť nás za korisť národom pohanským, skrze Krista, Pána nášho, ktorý kraľuje s Otcom." Dnes by sme sa mali modliť: "Bdej, Pane, svojou milosťou nad našou republikou. Nedaj, čo je naše, cudzím, a nedovoľ, aby sme sa pre našu rozhrýzanosť stali korisťou iným národom."
Túto modlitbu za vlasť sa neopovážil privlastniť si ani jeden slovanský národ, ani český šovinizmus, ani šovinizmus bulharský. Neopovážili sa to, lebo to je tak slovenské, tak rýdzo slovenské.
Zo svojho detstva, keď sme sa v "ilegalite" učili náboženstvo, si pamätám, že v Starom katechizme sme mali stať o láske k národu, opierajúc sa o výroky Ježiša Krista, ktorý plakal nad Jeruzalemom, a o výroky "apoštola národov", sv. Pavla, ktorý napísal, že máme byť láskaví a ohľaduplní voči každému, ale predovšetkým voči "domácim viery" (domesticos fidei). V Novom katechizme sa o tom nehovorí a láska k vlasti sa zahrnuje pod širší termín lásky k blížnemu, ktorého má kresťan milovať "ako seba samého". Súčasný vzťah kresťana k vlastnému štátu je predmetom pastorálnej konštitúcie II. vatikánskeho koncilu O cirkvi v súčasnom svete Gaudium et spes (Radosť a nádej), sú to najmä čiastky č. 24, 25 a 75.
Trpiteľ za vieru, záhrebský arcibiskup, ktorého v Chorvátsku rešpektujú aj katolíci, aj laická občianska spoločnosť, kardinál Alojzije Stepinac mal na náhrobnom kameni v záhrebskej katedrále vytesané svoje celoživotné krédo: "Ljubiti pravdu, a mrziti nepravdu, to je moje životno načelo, a u ljubavi hrvatskoga naroda ne dam se od nikoga natkriliti." ("Milovať spravodlivosť, nenávidieť nespravodlivosť, to je moja celoživotná zásada, a v láske chorvátskeho národa sa nedám nikým prevýšiť.")
Prvý prezident prvej Slovenskej republiky Jozef Tiso svoju teóriu o národe a láske k národu opiera o učenie sv. Tomáša Akvinského a argumentuje, že láska k národu je našou povinnosťou v zmysle IV. Božieho prikázania. Hovorí: "Láska k národu je náboženským príkazom a previňuje sa proti štvrtému Božiemu prikázaniu, kto nemiluje svoj národ. Nesie biľag nielen ako zradca pozemský, ale aj ako priestupník, ktorý nedodržuje Božie príkazy."
Formovaním vlasteneckého vedomia sa už vyše polstoročia zaoberá prominentný slovenský historik prof. Milan Stanislav Ďurica. Ešte v roku 1950 na Pápežskom saleziánskom ateneu v Turíne napísal a obhájil tézu L‘eticitá dell‘amor patrio (Etickosť vlastenectva). Po páde železnej opony patrí k tým slovenským navrátilcom, ktorého pohrobkovia dôb minulých nemali radi, lebo nepatrí medzi laudatores temporis acti, lež sa vyjadruje ako nezávislý bádateľ, erudovaný historik, predovšetkým však ako slobodný človek. Slovenský "dvojtýždenník závislý od etiky" Kultúra, ktorý vydáva básnik Teodor Križka, uverejnil v máji minulého roka stať pána profesora Ďuricu "Formovanie vlasteneckého vedomia", ktorú pre jej pertinentnosť ponúkam slávnej snemovni.
"Keď sme my Slováci z rozličných sveta strán po desiatkach rokoch mohli opäť navštíviť svoju vlasť pod Tatrami, jedným z prvých dojmov, ktorý nás priam šokoval, bola všeobecná vlažnosť, nezáujem, ba neraz až neznášanlivosť, s akou takmer všetci, s ktorými sme sa pustili do rozhovoru, reagovali na naše spontánne prejavy lásky k národu a k našej slovenskej vlasti. Mňa osobne tento postoj najväčšmi prekvapil u jedného z podpredsedov vtedajšej vlády, ktorý aj teraz zastáva podobnú vysokú funkciu. Keď sa potom i naším pričinením rozvinuli debaty o práve Slovákov na svoj vlastný suverénny štát, veľká časť najmä vzdelanejších vrstiev tu na Slovensku hneď nás "biľagovala" ako nacionalistov či priam šovinistov, ba nechýbali ani takí, čo v prejavoch národného vedomia a hrdosti videli strašiaka fašizmu. Zatiaľ sme my Slováci z rozličných demokratických štátov i vzdialených kontinentov nerobili nič iné, iba sme sa vyjadrovali a správali tak, ako sme to dlhodobo pozorovali a osvojili si podľa správania sa slobodných príslušníkov všetkých normálnych národov na svete. Teraz po takmer desiatich rokoch výsledok prieskumu amerických sociológov z Chicagskej univerzity, podľa ktorého Slováci majú najnižší stupeň národného povedomia a následne i najmenej národnej hrdosti v celej európskej oblasti bývalých satelitných štátov Zväzu sovietskych socialistických republík, presvedčivo potvrdil, že náš údiv bol oprávnený a že reakcia časti slovenskej inteligencie iba dokazovala, že jej a značnej časti obyvateľstva dnešného Slovenska chýba čosi, čo sa v nepomerne vyššej miere oprávnene a zákonito prejavuje u všetkých národov Európy.
Tu teda máme právo i povinnosť položiť si otázky: Prečo sú dnes mnohí Slováci takí, akí sú? Prečo sa v takej extrémnej miere odlišujú od všetkých ostatných národov Európy, ba i celého kultúrneho sveta?
Na vyčerpávajúcu odpoveď by sme potrebovali aspoň jednu celú takúto konferenciu. Preto sa tu pokúsim odpovedať iba poukázaním na jednu z najzákladnejších a ľahko evidovateľných príčin tohto stavu.
Národné vedomie a následná národná hrdosť sú podmienené dvoma zložkami, vyplývajúcimi so samej podstaty ľudskej bytosti. Prvou je zložka fyzicko-biologická a druhou je zložka duchovno-kultúrna. Obidve patria k sebe ako telo a duša človeka. Iba harmonický súlad a rozvoj týchto dvoch zložiek vytvára z človeka opravdivú osobnosť. Podobne spoločenstvo ľudí príbuzného pôvodu a im vlastnej osobitnej kultúry vytvára plnohodnotný národ. V našom stredoeurópskom geopolitickom a kultúrnom priestore hlavnými národotvornými faktormi boli: mocensko-štátna štruktúra a cirkevno-náboženská organizácia. My Slováci, lebo naši vzdialení stredovekí predkovia už od 7. storočia začali prekonávať pôvodné spoločenské štruktúry rozšírených kmeňových zoskupení a pod vplyvom duchovných hodnôt Rímskej ríše a nadvlády ázijských Avarov vytvorili prvé nadkmeňové obranné vojensko-politické štruktúry, z ktorých ako prví v tomto priestore, vyše 100 rokov pred susednými príbuznými kmeňmi, vytvorili si mocensko-politické útvary predfeudálnej a ranofeudálnej povahy. Už v druhej polovici 9. storočia, s náskokom niekoľkých storočí pred inými slovanskými národmi, naši stredovekí predkovia dokázali si zriadiť aj vlastnú cirkevno-náboženskú organizáciu závislú priamo od rímskeho pápeža. Tieto dva faktory podmieňovali etnogenézu Slovákov podobne ako neskôr u všetkých našich západných, severných aj východných slovanských susedov.
Tento sľubný začiatok bol však drasticky prerušený postupnou stratou vlastnej národnej štátnosti už začiatkom 10. storočia. A práve onen historický fakt, že napriek chýbajúcej dlhodobej účinnosti tohto základného faktora etnogenézy si slovenský národ podnes zachoval svoju identitu, dokazuje, že už vtedy, v čase straty svojej štátnosti, proces jeho etnogenézy musel dosiahnuť takú kvalitu národnej identity, že ju nemohol zmazať ani historický vývoj v nepriaznivých politických podmienkach. Opierajúc sa o pevnejší pilier svojho nábožensko-kultúrneho dedičstva Slováci sa zachovali Slovákmi po celých 800 rokov uhorskej štátnosti, ktorej pozitívnou stránkou bola aj ústavná plurietnicita. Silou svojej národnej identity dokázali prekonať aj dva veľmi nebezpečné mocensko-politické nápory susedných národov smerujúcich k ich asimilácii tak v 19., ako aj v 20 storočí. Ba práve i pod vplyvom týchto náporov vyvolávajúcich živelný odpor sa im podarilo dokonca dva razy opätovne získať aj vlastnú štátnu suverenitu.
Neprotirečí to však tomu, čo sme na začiatku konštatovali o povážlivom nedostatku národného vedomia? Neprotirečí, lebo národná identita je skutočnosť objektívnej povahy, kým národné povedomie je psychologický stav jednak subjektívnej individuálnej a jednak spoločenskej povahy, ktorého intenzitu podmieňuje celý rad rozličných faktorov.
Prvým a najdôležitejším faktorom rastu a hĺbky národného povedomia vždy bola a je výchova k vlastenectvu. Túto výchovu v zdravej spoločnosti začínajú vštepovať deťom rodičia, teda rodina, základná bunka každej spoločnosti. Avšak hlavne v súčasnej dobe kvalitu výchovy širokých vrstiev národa podnecujú školy všetkých stupňov. Nie je náhoda, že všetky totalitárne režimy po uchvátení moci pokladajú za absolútnu prioritu kontrolu školstva.
Tak tomu bolo aj v septembri roku 1994, keď hneď v prvých dňoch povstania, ktorého hlavným cieľom bolo vyhlásenie Česko-slovenskej republiky, teda rozbitie obnovenej slovenskej štátnosti, vtedy ešte samozvaná Slovenská národná rada svojím nariadením č. 5/44 zo 6. septembra 1944 sa chcela zmocniť škôl, všetkých kategórii a stupňov, od detských opatrovní a útulní až po vysoké školy. To bolo potom od roku 1945 spoločným programom, dôsledne realizovaným česko-slovenskými a komunistickými vládami. Obidve slovenskému národu nežičiace zložky vtedajšej politickej moci veľmi dobre chápali kľúčovú dôležitosť školskej výchovy, a preto aj dosiahli to, čo nás teraz ponižuje a trápi. Odvtedy, okrem nás najstarších, všetky dnes žijúce generácie boli vychované školstvom totalitárneho systému, ktorý nielenže nemal záujem výchovou a výučbou pestovať národné povedomie, ale mal aj vyhranené zámery vštepovať do myslí a do sŕdc slovenských detí a mladých ľudí ideologické dogmy marxistického internacionalizmu, bojovného ateizmu a politického čechoslovakizmu. Polstoročie takéhoto celoplošného a exkluzívneho školenia nemohlo nezanechať v mysliach a citoch týchto generácií svoje zhubné stopy.
Na toto sme sa usilovali upozorňovať vedúce osobnosti slovenského politického i kultúrneho života. Osobne som mnohým z nich pripomínal, že Slovensko sa nachádza v podobnej situácii, ako tomu bolo v Taliansku po zjednotení v šesťdesiatych rokoch 19. storočia. Vtedy na jednom z prvých zasadaní talianskej vlády jeden z tvorcov nového národného štátu (markíz Massimo d‘Azeglio) vyhlásil: "Abbiamo fatto l‘Italia, ora dobbiamo fare gli italiani." ("Podarilo sa nám vytvoriť Taliansko, ale teraz je našou hlavnou úlohou utvoriť taliansky národ.") Poukazoval som aj na príklad východného Nemecka, kde ešte za Nemeckej demokratickej republiky po páde komunistickej totality nová vláda medzi prvými opatreniami reformovala školstvo. Prioritne prepustila zo služby 1 504 profesorov, docentov a iných učiteľov, ktorí sa špecializovali na vyučovanie marxizmu-leninizmu a boli aktívnymi členmi komunistickej strany a jej rozličných organizácií. Pre ostatných učiteľov organizovala osobitné kurzy, aby mohli korigovať svoje predošlé školenia a vyučovať v duchu demokratických slobôd. Aj to prispelo k následnému zjednoteniu Nemecka.
Nič podobného nepodnikla ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky. Podnes sa na našich školách vyučuje podľa niekdajších osnov a s niekdajšími pedagogickými príručkami, často v tom istom duchu, ak už nie otvorene v duchu marxizmu-leninizmu, tak určite v duchu starého a opäť aj z katedier hlásaného čechoslovakizmu. A nie je to, žiaľ, iba na štátnych školách. Pocítil som to, keď som raz prednášal trom triedam maturantov na jednom katolíckom gymnáziu. Z väčšiny otázok, ktoré mi tí dospievajúci študenti predložili, priam sálala nevraživosť hraničiaca s nenávisťou voči všetkému slovenskému. Potom sa nemôžeme čudovať, že práve najmladšie ročníky dospievajúcej mládeže sú takmer totálne odcudzené slovenskému národu, nemajú k nemu nijaký citový vzťah a necítia nijakú mravnú povinnosť uctiť si jeho dejiny, pestovať jeho kultúrne dedičstvo a prispievať k budovaniu, posilňovaniu a udržaniu slovenskej štátnosti.
Záver je preto jednoznačný. Pretože v uplynulom desaťročí napriek politickým zmenám ani jedna z doterajších vlád Slovenskej republiky nedokázala (Alebo nechcela?) podstatne zmeniť obsah ani pedagogické zameranie školských osnov najmä na poli slovenských dejín a občianskej výchovy, nemožno sa čudovať, že i dnes, po takmer desaťročí obnovenej slovenskej štátnosti, stupeň národného vedomia sa pohybuje v najnižších až kritických polohách a následne aj národná hrdosť je tu takmer neznámou veličinou. Kým kvalifikovaná väčšina slovenských voličov nebude schopná svojimi volebnými hlasmi odovzdať zákonodarnú moc do rúk kultúrne, odborne i mravne spoľahlivých a zodpovedných poslancov, ktorí poveria riadením slovenského školstva všetkých stupňov národne cítiace, na svoj slovenský štát hrdé a pritom profesionálne kompetentné osobnosti, nemôžeme dúfať, že sa ten smutný a ponižujúci, teraz už i vedecky dokumentovaný stav národného vedomia zmení k lepšiemu."
Takto historik Milan Stanislav Ďurica v "dvojtýždenníku závislom od etiky" Kultúra.
Slávna snemovňa, zákon je nariadenie a len málo nariadení človek nevníma ako nátlakové. Zákon o podpore vlastenectva má byť predovšetkým účinným symbolickým gestom, avšak výchova k úcte k symbolom, ako aj uvedomenie si, že symboly majú nielen dôstojnosť, ale aj vážnosť, môžu byť u mládeže významným prvkom utvárania osobnosti. Hoci liberálna demokracia sa tvári ako hodnotovo neutrálna a hoci vládne istý odborný konsenzus v tom, že naším ústavným zriadením je liberálna demokracia, som presvedčený, že samotná existencia dichotómie "národný štát a občianska spoločnosť" je veľmi silným dôvodom na podporu vlastenectva. To totiž znamená uvedomenie si charakteru Slovenskej republiky nielen ako národného štátu Slovákov, ale súčasne ako občianskej spoločnosti, kde miera ochrany jednotlivca, prejavov osobnosti a osobnej slobody (zatiaľ) prevyšuje mieru ochrany jednotlivca, jeho prejavov a osobnej slobody v neliberálnych režimoch.
Pravdivým však ostáva tvrdenie, ako som na to poukázal už pri svojom vystúpení v súvislosti s nešťastnou novelou Trestného zákona, napokon to potvrdzujú tendencie nielen u nás (návrh Generálnej prokuratúry nášho štátu na zákaz marginálnej Slovenskej ľudovej strany), ale aj tendencie v Európskej únii (netransparentná, typicky politikárska nominácia Hermana Van Rompuya za prezidenta Európskej únie či barónky Catheriny Ashtonovej za ministerku zahraničných vecí Európskej únie alebo rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva v kauze symbolu kresťanstva v Taliansku či dohadovanie sa o zložení novej Európskej komisie a tak ďalej), skrátka pravdivým teda ostáva tvrdenie, že európske štáty prestávajú byť liberálnymi demokraciami a stávajú sa autoritatívnymi štátmi, v ktorých ľavicový liberalizmus je prikázanou ideológiou. (Pripúšťajú sa však od neho odchýlky doľava, teda sociálna demokracia, ale nie doprava, stačí sa pozrieť na tzv. stredopravé strany, ktoré sú v skutočnosti ľavicovo-liberálne.)
Zákon o podpore vlastenectva treba chápať nielen ako inštrument národného štátu, ale aj ako nástroj výchovy k úcte jednak ku štátnym symbolom, jednak k ústavnému zriadeniu nášho obnoveného štátu. Republikánske zriadenie nášho obnoveného štátu ako liberálnej demokracie sa opiera o určitú hodnotovú neutralitu republiky, a preto v tejto súvislosti si viem predstaviť, že niektorým politickým prúdom podpora vlastenectva môže byť celkom cudzia. Štát má však právo a povinnosť formovať svojich občanov, aby poznali svoje dejiny, svoju ústavu, svoje zákony a aby milovali svoju vlasť, čo prejavujú napr. aj tým, že sa zúčastňujú na voľbách do zastupiteľských orgánov na miestnej, regionálnej a celoštátnej úrovni, čím budujú slovenskú demokraciu.
Vlastenectvo je pozitívna hodnota, ktorá znamená úctu nielen k Slovenskej republike ako k národnému štátu, ale aj úctu k jej ústavnému zriadeniu, ktoré predstavuje záruku slobodnej občianskej spoločnosti. Preto podpora vlastenectva neznamená podporu emotívnej (či priam pudovej) lásky k vlasti ako k abstraktnému konceptu sociálnej kontroly, ale úctu k vlasti ako ku konkrétnej forme spoločenského života. Teda ide o úctu nielen citovú, ale aj rozumovú. Stručne vyjadrené, podpora vlastenectva má znamenať rešpekt založený na spoločných hodnotách občanov Slovenska bez ohľadu na ich národnosť.
Na druhej strane sa však treba zamyslieť nad "umelosťou" podpory vyjadrovanej napr. sľubom vernosti či nad "umelosťou" tvrdenia o tom, že neformálny citový vzťah k vlasti je v každom z nás ako prirodzený cit, ktorý sa nedá nariadiť. Na vyvrátenie tohto názoru možno použiť obraz manželstva. Manželstvo je síce často ovocím lásky, ale láska nie je podmienkou manželstva. Tou sú najmä vzájomná úcta a vernosť. Tie majú zmluvný charakter. (Manželia sú si nimi povinní.) Preto manželstvo je uzatvárané formou spoločného prejavu vôle, na rozdiel od iných zmlúv so silnou ingerenciou spoločnosti, ktorá či už cirkevným požehnaním alebo štátnym uznaním tohto zväzku vyjadruje jeho dôležitosť. Manželia predstavujú ako rodina najmenšiu obec (najmenšiu komunitu). Štátne spoločenstvo je tiež obcou, hoci to liberáli pokladajú za archaické tvrdenie. Samotný pojem občan je predsa spojený so slovom obcovanie, pojem komunita zase je spojený so slovom komunikácia.
Preto tvrdenie, že hodnotový systém nemožno nanucovať, je pravdivé len do tej miery, do akej sa chápe ako štátne donucovanie. Nemožno však z tohto usudzovať, že hodnotový systém nemožno formovať, že ľudí nemožno vychovávať. A ak existuje napr. symbolické zvýraznenie významu manželstva vo forme sviatostného sľubu, alebo slávnostného sľubu, potom rovnako možno požadovať slávnostnú formu i v inom spoločenstve.
Slávnostná forma sľubu má práve za cieľ upevnenie už jestvujúceho vzťahu a jeho verejné vyjadrenie. Prečo? Lebo ono je samo posilnením takéhoto vzťahu, napokon ako každé verejné vyznanie. Štát prijatím tejto normy vyjadrí svoj názor na taký základný hodnotový prvok vzťahu medzi štátom a občanom, ktorý je neodmysliteľným prvkom slobodnej spoločnosti (ak chápeme slobodu ako slobodnú vôľu nasledovať poznané dobro).
Naša spoločnosť, ktorá je hodnotovo neutrálnou spoločnosťou, rešpektuje práva občanov. Naopak, občania, rešpektujúc spoločenstvo ako vlasť, vyjadrujúc a upevňujúc nielen citový, ale aj rozumový vzťah k vlasti, majú mať o to väčší záujem, aby dané rešpektovanie bolo vzájomné.
V tomto smere správna výchova, ktorú má podnietiť a povzbudiť zákon o podpore vlastenectva, môže byť i motívom pre aktivizáciu občanov pri obhajobe svojich práv v prípade, že by došlo k ohrozeniu ústavného zriadenia, ale aj k zásahom do konkrétnych práv jednotlivcov.
Občan, ktorý je vychovávaný k úcte k vlasti ako ku spoločenstvu s konkrétnym ústavným zriadením a v očakávaniach súvisiacich so správaním tohto spoločenstva, bude náklonnejší v prípade nespokojnosti domáhať sa svojich práv, ba v prípade ohrozenia bude brániť tieto práva týkajúce sa jeho ako občana, ako aj iných ľudí.
Rezignovaný jednotlivec, ktorému meno občan vlastne nepristane, ktorý nevidí, necíti a nepozná (alebo si ani neuvedomuje) napr. význam slobody pre svoj bežný, denný život, bude náchylnejší na podporu nedemokratických konceptov (európskej alebo mimoeurópskej proveniencie), lebo si rozdiel medzi slobodným a neslobodným zriadením vlastne ani neuvedomuje.
Slávna snemovňa, nebojme sa vlastenectva, ono nás Slovákov ako národ viedlo po celé veky a priviedlo nás až do súčasnosti. A odpovedzme si spolu na šesť kľúčových otázok.
Prvá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve? Určite. Vlastenectvo sú korene, ktorými štátnosť a štát vrastá do daného kultúrno-politického a spoločenského priestoru. Ak sa tieto korene plazia len po povrchu, strom štátnosti sa vykorení pri prvom nápore veta.
Druhá otázka. Potrebuje Slovensko zákon o vlastenectve teraz? Je niekoľko vonkajších aj vnútorných okolností, ktoré zvyšujú naliehavosť potreby takéhoto zákona, ako napr. schválenie Lisabonskej zmluvy a nový kontext slovenskej štátnosti, ktorý si vyžaduje popri vlasteneckom vzťahu k Slovenskej republike aj formovanie obdobného vzťahu k Európskej únii, a, ďalej, nedostatky vo vlasteneckej výchove a v úrovni vlastenectva posledných generácií, absencia vlasteneckého kritéria v práci médií, ktoré formujú občianske a národné povedomie a tým aj úroveň vlastenectva, a paralyzovanie vlasteneckých emócií v dôsledku jednostranného zdôrazňovania problematických kapitol našich najnovších dejín, napokon systematické oslabovanie národného povedomia zvonku i zvnútra.
Tretia otázka. Aký je vzťah vlastenectva a histórie, resp. historiografie? Dejiny sú akousi rezonančnou skriňou vlasteneckých emócií. Nedostatky, chyby historiografie deformujú túto ozvučnicu a vyvolávajú v občanovi pocit, že toto spoločenstvo vlastne nedosiahlo za posledných 1 000 rokov vývoja žiaden podstatný úspech. Východisko ponúkla literatúra a ponúklo ho i umenie, ktoré poetizovalo biedu Slovákov a vyvolalo v nich pocit, že sebaľutovaním či dokonca žobraním možno dosiahnuť viac, ako poctivou prácou. Slovensko preto potrebuje triezvu, vecnú bilanciu svojho vývoja, tá poukáže na intelektuálny a kultúrno-tvorivý potenciál nášho národného spoločenstva.
Štvrtá otázka. Ak sa zákon zameriava na rozvoj vlastenectva, je tento pojem náležite definovaný? Ak nie, zaobíde sa bez definície vlastenectva? Vymedzenie vlastenectva v návrhu zákona je neúplné a neodkrýva ani všetky roviny významu vlastenectva a nástrojov, ktorými sa môže rozvíjať. Dôkladná analýza týchto problémov je daná nielen naším členstvom v Európskej únii, ale aj mnohonárodnostným charakterom nášho spoločenstva, ktoré sa v najnovšej dobe rozširuje o prisťahovalcov.
Piata otázka. Zákon sa sústreďuje na vlastenecké rituály, symboly a podobne. Predstavujú tieto prvky ťažisko pôsobenia štátu pri rozvoji vlasteneckého cítenia občanov? Každá krajina, ktorá má o sebe pozitívnu mienku, potrebuje symboly, rituály a sviatky. Nimi sa zviditeľňuje vlastenectvo, ktoré má v každom z obyvateľov svoju dôvernú, emocionálnu podobu. Preto je na mieste vymedziť podmienky, priebeh rituálov a podobne. Predložený návrh napr. nerešpektuje naše členstvo v Európskej únii, všetky znaky, zástavy, portréty, texty a rituály by mali byť zdvojené (vedľa znaku Slovenskej republiky aj znak Európskej únie, vedľa portrétu prezidenta Slovenskej republiky aj portrét prezidenta Európskej únie a tak ďalej.). Bolo by nesprávne, keby štátna iniciatíva a podpora k vlastenectvu sa vyčerpala len pri uplatnení symbolov a rituálov, spievaním hymny sa ešte nikdy nikto nestal vlastencom, ale vlastenec uvíta príležitosť zaspievať si hymnu krajiny, ku ktorej má emocionálne kladný vzťah a ktorú má rád. V tejto súvislosti upozorňujem na nezmyselný text slovenskej hymny, ktorý by sa mal prepracovať. Bez ohľadu na to, či spievame "zastavme ich bratia" alebo "zastavme sa bratia", v kontexte s konštatovaním "veď sa ony stratia" táto výzva nedáva zmysel. Dovoľte mi poznamenať, že aj keď Ústava Slovenskej republiky z 1. septembra 1992 vo svojom čl. 9 ods. 4 stanovuje inak, tento jej článok je čiastočne v rozpore s odsekom 2 ústavného zákona z 25. novembra 1992 o zániku Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorý stanovuje, že po jej zániku jej nástupnícke štáty, citujem, "nesmú používať štátne symboly Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky".
Šiesta a posledná otázka. Jestvujú aj iné formy výchovy k vlastenectvu? Určite, a majú primárny význam, určujúci pre používanie symbolov, rituály a podobne. Najdôležitejšie formy výchovy k vlastenectvu sú výchova príkladom verejných činiteľov a politických subjektov, volebný zákon, ktorý umožní nie hlasovať, ale skutočne voliť na základe zverejnených faktov o spoločensky prospešných postojoch skutočne voliť budúcich zástupcov ľudu, ďalej je to presadzovanie morálnych cností v politike a v hospodárskom živote, rovnosť možností pri výbere uchádzačov o zamestnanie, o pozície v štátnej správe a o štátne zákazky, ďalej je to poskytnutie uvedomenia si, že občania sú spolutvorcami dejín, prehlbovanie vzájomnej úcty medzi generáciami, pozitívna interpretácia historického vývoja Slovenska, tvrdý postih protispoločenského správania, napr. poškodzovania spoločného alebo individuálneho vlastníctva (hanobenie hrobov, svojvoľné sgrafitá na stenách domov, vagónov, ďalej, vandalizmus), čo treba chápať ako prejav neúcty a pohŕdania voči celému spoločenstvu, ochrana vlastencov pred osočovaním z nacizmu, fašizmu ap. jasným definovaním jeho zástoja v osobnom a spoločenskom živote, vymedzením jeho hraníc oproti extrémnemu nacionalizmu, ale aj oproti rovnako škodlivému kozmopolitizmu, v hodnotení súčasného politického vývoja sprítomniť vlastenecký aspekt, teda aspekt spoločného blaha, o ktorý musí ísť každému politikovi a organizácii. Politické zoskupenie alebo mimovládna organizácia, ktoré nedokážu uplatniť vo svojej činnosti aspekt spoločného blaha, čiže produkt vlastenectva (krátko vyjadrený dôvodom "lebo chcem svojej krajine dobre"), by mali byť zo zákonnej moci zrušené, napr. pokus o narušenie územnej celistvosti je aspekt, ktorý poškodzuje celospoločenský záujem a spoločné blaho rovnako ako šírenie intolerancie, nenávisti voči niektorej sociálnej alebo národnostnej skupine a podobne. A napokon je to taký rozvoj vlastenectva, ktorý predpokladá zdôraznenie významu spoločenskej morálky a uplatnenie etických princípov pri výkone funkcií, povolaní a tak ďalej.
Slávna snemovňa, mýli sa ten, kto aj po 200 rokoch opakuje slová anglického lexikografa Samuela Johnsona: "Patriotism ist the last refuge of a scoundrel." ("Poslednou šancou darebáka je stať sa vlastencom.") Aj nášmu romantikovi Jankovi Kráľovi pripisujú výrok: "Aj zo slova vlasť si možno urobiť válov."
Americký patriot Nathan Hale bol hrdinom amerického boja za samostatnosť, proti britskému kolonializmu. A padol do rúk Angličanom. Tí ho popravili ako špióna 22. septembra 1776. Mal iba 21 rokov. Pred popravou vyslovil vetu, ktorá sa v americkom prostredí stala často opakovaným úslovím: "I only regret that I have but one life to lose for my country." ("Ľutujem iba to, že mám len jeden život, ktorý smiem obetovať za vlasť.")
Keď som sa svojho času ako beženec, človek bez vlasti, rozhodoval o prijatí občianstva vo Švajčiarskej konfederácii, rozhodol som sa pre kantón Vaud, ktorý sa stal samostatným 24. januára 1798. Jediný z 26 kantónov a polkantónov švajčiarskeho súštátia má na svojom zeleno-striebornom erbe napísané: "Liberté et Patrie" (Sloboda a vlasť). A vždy s pohnutím stojím pred klasicistickou sochou majora Davela, stojacou v nadživotnej veľkosti medzi sídlom kantonálnej vlády a kantonálneho parlamentu v meste Lausanne. Tento vaudský vlastenec žil na prelome 17. a 18. storočia a chcel dosiahnuť pre Pays de Vaud, pre Vaudsko, stratenú nezávislosť. Keď ho jeho vlastní rodáci odsúdili na smrť, jeho posledné slová pred popravou boli: "Ma mort sera utile á mon Pays." ("Moja smrť bude užitočná mojej rodnej zemi.")
O láske k vlasti sa vyjadrovali vo svojej poézii nespočetní slovenskí básnici. Rád si spomínam na verše Martina Rázusa zo zbierok "Hoj, zem drahá" či "Kameň na medzi", ďalej, na knihu "Strážcovia a ochrankyne Slovenska" Valentína Beniaka a Martina Benku alebo na fenomenálne básne Andreja Žarnova Moja vlasť, Slovenský žiaľ, Domovina. Dnešné generácie školákov, študentov a učiteľov tieto básne, žiaľ, nepoznajú a nič im nehovoria.
Takisto Rudolf Dilong, františkánsky bard z Oravy, ktorý bol jedinečným slovenským vlastencom či žil v poetickom Taliansku, dramatickej Argentíne, alebo v prozaickom Pittsburghu, ktorému nebolo dopriate dožiť sa slobody a obnovenia štátnej samostatnosti Slovenska a ktorý sníva svoj večný sen na jednom zo zabudnutých severoamerických cintorínov, napísal tieto nádherné verše: "Verný som otcovizni ostal, nepovie nikto, že som zradil, úbohé vyhnanstvo som dostal, cvendžiaci groš som nehromadil, aby som ho do futra zašil, tvoj sen o tebe, Slovensko, som ziskom nezaprášil."
Ďakujem vám za pozornosť, ktorú ste venovali týmto mojim slovám. Čo sa vám páčilo, povedzte, prosím, iným, čo sa vám nepáčilo, povedzte, prosím, mne.