A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.
Faktická poznámka na vystúpenie pána poslanca Rydla, pán poslanec Vestenický. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami. Máte slovo, pán poslanec Vestenický.
E. Vestenický, poslanec: Ďakujem. Pán profesor, súhlasím s vami, že vlastenectvo a symboly štátu nie sú obyčajné veci ani obyčajné hodnoty. Iba nevedomí a zlomyseľní alebo neprajníci to tak prezentujú. Ak nemôžu spochybniť obsah, tak udrú aspoň na formu podania. Tvrdím, že človek, ktorý odmieta dané symboly, odmieta danú entitu, samu osebe, chce zabrániť jej vplyvu. Dôvody, prečo tak koná, nie sú pre nás významné. To sa dá ľahko vystopovať sondou do histórie jeho názorov, postojov alebo skutkov. Staronové a mladé entity, pán profesor, ktorých existencia trvá krátko, alebo bola pod tlakom prostredia dlhodobo pod hladinou vnímania ľudského vedomia, potrebujú svoje symboly prezentovať často a intenzívne, aby sa ich vplyv ustálil vo významnom rozsahu. Neprajníci, protivníci, príp. nepriatelia, a je jedno, či skrytí alebo verejní, sústreďujú svoje úsilie na potláčanie takéhoto snaženia. Najbežnejšie cesty potláčania vlastenectva a vplyvu symbolov sú takéto podľa môjho poznania -spochybniť ich význam a ich nositeľov, znevážiť ich existenciu a možnosť verejného prejavu, znemožniť ich používanie a uplatňovanie, zanedbať ich. Prvé tri menované neprajníci používajú, až keď ich musia používať, keď aktivity a vplyv nositeľa sú už pre nich neúnosné. Musia sa totiž pri tom ukázať buď sami, alebo cez svoje predĺžené prsty. Posledná menovaná cesta, to je najväčší hriech, akého sa proti vlastným symbolom môže dopustiť ich vlastník. Protivníci ho ale k tomu vedú rozmanitými nátlakmi. Je to pre nich veľmi výhodné, lebo ich zloba a zášť zostávajú nepovšimnuté. Toto poznanie... (Vystúpenie prerušené časomerom.)
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Reakcia na faktickú poznámku, pán poslanec Rydlo.
J. Rydlo, poslanec: Pán generál, ja vám ďakujem za to, čo ste povedali. Ďakujem.
A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Reagovali ste, pán poslanec? (Odpoveď z pléna.) Ďakujem.
Takže vyčerpali sme vystúpenia písomne prihlásených rečníkov. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť ústne do rozpravy. Nech sa páči. Takže ústne sa do rozpravy prihlásili pán poslanec Jarjabek, pani poslankyňa Kramplová, pán poslanec Palko, Abrhan, pani poslankyňa Damborská. Uzatváram možnosť prihlásiť sa ústne do rozpravy.
Slovo má pán poslanec Jarjabek. Nech sa páči.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem za slovo, vážená pani predsedajúca. Dámy a páni, dovoľte aj mne pripojiť pár slov k danej problematike. Priznám sa, že mám rád debaty tohto typu v parlamente preto, lebo ide o akúsi hygienu vzťahov a také lepšie sebapoznanie všetkých nás, čo tu sedíme.
Na začiatok, kým začnem trošku rozprávať o predloženom návrhu zákona, by som chcel povedať, že táto problematika nie je nová. Podľa môjho poznania ako prvý s ňou prišiel na prelome rokov 1993, 1994 Roman Kaliský. Ten návrh zákona mal iný názov, ak si dobre spomínam, tak to bol zákon na ochranu republiky. Ale niečo podobné sa týmto zákonom snažil aj vtedy pán Kaliský riešiť. No nepodarilo sa to preto, lebo bolo množstvo iných problémov. A som rád, že o tejto problematike môžeme hovoriť aspoň teraz. Ja o nej budem hovoriť trošku, samozrejme, z iného pohľadu ako pán poslanec Rydlo, no ale berte to ako istý môj názor a istý iný pohľad na danú problematiku.
Čiže, ctené kolegyne, vážení kolegovia, začnem teda vlastenecky. Som Slovák a hrdý Slovák. Popri tom som starý Bratislavčan a hrdý Bratislavčan zo Starého Mesta, kde sme vyrastali bok po boku Slováci, Maďari, Židia, Nemci, Cigáni. A ochrannú ruku nad nami a našimi junáckymi pasovačkami neraz držali len o chlp starší chlapci z teologického seminára na Kapitulskej ulici. A ako sme sa my členení podľa ulíc, na ktorých sme vyrastali, medzi sebou vedeli prieť o chlapčenské ideály a hodnoty, tak sme okamžite zjednocovali svoje šíky, ak sme zacítili ohrozenie zvonka. Pre nás to vtedy boli rovesníci napr. z Nív, zo Škovránčej, z Petržalky alebo z Poľnej ulice, a o exotoch z predmestí ani nehovoriac. Vyrástol som ja, vyrástlo moje rodné mesto, máme svoj štát, ktorý, chvalabohu, rastie. A odkedy ho máme, riešime tú starú chlapčenskú dilemu byť v prvom rade členom niektorej konkrétnej obce či mestskej časti alebo občanom štátu. Obec či štvrť sme si väčšinou nevyberali. Narodili sme sa v nich a vyrástli sme tam. Máme tam svoje korene, svojich priateľov, svoje prvé lásky i svoje prvé chrasty. A hoci nejedného z nás osud aj na nejaký čas či dokonca na dlho odveje kamsi do diaľav, sme stále tzv. rodáci, konškoláci, jednoducho ľudia, medzi ktorými existuje silné puto.
Či sme Slováci, Maďari, Nemci alebo hoci Taliani, za to tiež nemôžeme. Tiež to máme v génoch, hoci v týchto končinách Európy je to tak, že v mnohých prípadoch si národnosť vlastne volíme, pretože medzi predkami v druhej či tretej generácii nájde takmer každý z nás niekoľko alternatív. V tomto štáte je suverénne najviac nás, ktorí sme Slováci, ktorí sme radi, že sme Slováci, a ktorí sme hrdí na to, že sme Slováci. Stalo sa tak napriek známym faktom z našej národnej histórie, napriek premyslenému a neraz veľmi brutálnemu odnárodňovaniu v dávnejšej i menej dávnej minulosti, napriek tomu, že Slovákov, Slovensko, naše dejiny i predkov kdekto si parceloval, privlastňoval alebo zatajoval, vysmieval a denuncoval.
Za mojej mladosti som slovenskú zástavu poznal iba ako fašistickú. Dvojkríž na trojvrší, náš štátny znak, za Novotného nahradila živánska pod Kriváňom. A v mene internacionalizmu, v tých časoch proletárskeho, sa vlastne akékoľvek pripomenutie našej slovenskosti vnímalo ako prejav nacionalizmu, niekedy buržoázneho, niekedy bezprívlastkového.
Keď začiatkom deväťdesiatych rokov medzinárodná situácia umožnila uplatniť Slovákom naše právo na sebaurčenie, našli sa medzi nami mnohí, ktorí neverili v schopnosť Slovákov riešiť si svoje problémy a pociťovali veľkú potrebu zachovať náš národ i náš životný priestor v podriadenom postavení. Hlasovanie o deklarácii, zvrchovanosti i o prijatí ústavy je dnes dostupné na internete a nemá zmysel tu pripomínať, kto hlasoval za a kto hlasoval proti. Keď bol zápas o štát vybojovaný a nad Bratislavským hradom zaviala prezidentská štandarda, naivne som sa domnieval, že prichádza čas, keď sa naše uličné zoskupenia či bandy dokážu dohodnúť na spoločnej stratégii, už kvôli tomu najzákladnejšiemu cieľu nedovoliť, aby nám niekto iný určoval podmienky a diktoval svoje záujmy.
Myslel som si, že tak ako som intuitívne napriek internacionalistickému vplyvu škôl, pionierskych a mládežníckych vedúcich či sugestívnej mediálnej manipulácii dospel k vlastenectvu, teda k pozitívnemu, žičlivému a priaznivému vzťahu k Slovensku a Slovákom ja, tak k nemu dospeli či dospejú aj iní. Naivne som sa domnieval, že keď raz tá desaťročia pod treskom skrývaná slovenská zástava skropená, len tak, mimochodom, aj krvou našich predkov v dobách slovenského povstania 1848/1849, zaveje nad sídlom slovenského prezidenta a parlamentu, budeme si všetci ju ctiť a mať ju v úcte celkom prirodzene. Prečo sa tak nestalo? To je otázka nielen pre nás politikov, hoci nik z nás sa nemôže tváriť, že to ide mimo neho. Veľa z toho, čo sme v priamych i nepriamych prenosoch z najvyšších salónov slovenskej politiky za tie necelé dve desaťročia našej štátnosti odovzdali občanom, nás nectí. Mnohé pripomína skôr lotroviny nečestných skunkov, ktorí sa v pouličných bandách vždy našli, hoci keď to na nich prasklo, sa bez pardonu stávali vyvrheľmi odsúdenými na opovrhnutie. Ale boli by sme príliš priveľmi zahľadení do seba a zveličujúci svoj spoločenský vplyv, keby sme sa domnievali, že kultivácia vzťahu politikov k štátu a jeho symbolom zmení výrazne aj vzťah občanov k nim. To je beh podstatne na dlhšiu trať. A chce to systém a trpezlivosť.
Je sympatická predstava predkladateľov návrhu zákona o vlastenectve, že sa týždeň na školách bude začínať štátnou hymnou. A verím, že o 10 - 15 rokov už nebude pre naše štátne reprezentácie takým neprekonateľným problémom zaspievať si ju s fanúšikmi, pretože si tie dva verše zapamätajú. Ale samo zanôtenie si hymny, vyvesenie štátnej zástavy či portrétu prezidenta v triede je len jedna časť, hoci transparentná, tej výchovnej úlohy, na konci ktorej je slovenský vlastenec. A začať musíme pri tom, čo o nás, našich predkoch a minulosti, deti a mladých ľudí učíme, koľko veľkých postáv našich národných dejín sme ľahkomyseľne prenechali iným iba preto, že časť svojho života prežili a časť alebo i celé svoje dielo vytvorili v rečiach, ktoré im v tom čase umožňovali osloviť relevantné spektrum adresátov. Nik z nás predsa nemôže spätne zmeniť spoločenskú situáciu, ktorá sa v tejto časti Európy v dejinách vytvárala. Ale je našou povinnosťou konečne po rokoch sa pozrieť na naše dejinné osudy bez ideologických okuliarov, bez snáh čosi zamlčať, čosi vynechať a iné zase prikrášliť či pričesať.
Vo výstavnom pavilóne Slovenského národného múzea tu pod naším sídlom budú Bratislavčania cez Vianoce objavovať objavy archeológov z Bojnej, ktoré významne prispeli k prehĺbeniu našich poznatkov v našich dejinách. Ako hrdý Slovák a vlastenec by som bol veľmi rád, keby nielen na prieskum Bojnej, ale i ďalších vytypovaných lokalít, archeológovia vedia, že je ich dosť a dosť, tento štát našiel dostatok prostriedkov, aby naša polícia a iné bezpečnostné zložky radikálne zatočili s tými, ktorí neváhajú takéto lokality drancovať a nálezy pokútne predávať zberateľom v zahraničí. Ako Slovák vlastenec neviem rozumne odpovedať na otázku, ktorú zavše dostávam: Prečo nie som v dobe digitálnych technológií alebo holografických projekcií schopný vybudovať aspoň virtuálne múzeum pamiatok zavlečených v minulosti mimo nášho územia, prečo sme nie toho schopní? Ak už nechceme trvať na dodržiavaní medzinárodného práva, a teda riskovať medzinárodné ťahanice, je to najjednoduchšia cesta ako to, čo tu vzniklo, čím Slovensko rukami a umom svojich obyvateľov bez rozdielu ich etnického pôvodu prispelo do pokladnice európskej svetovej kultúry, doma prezentovať, sprítomniť a dovoliť našim mladým spoluobčanom, aby boli na to hrdí.
Dámy a páni, myslím, že som dostatočne zreteľne naznačil, že vlastenectvo považujem za dôležitú, ak nie veľmi dôležitú, ak nie hádam najdôležitejšiu občiansku kvalitu. A myslím, že zámer prijať v parlamente legislatívnu úpravu, ktorá bude pomáhať pri prebúdzaní a podpore vlastenectva, je legitímny a správny, na druhej strane však nemôžem obísť fakt, že ak zákon nerieši situáciu iba rámcovo, ale zaoberá sa aj konkrétnymi detailmi, musíme pri diskusii analyzovať aj možné problémy. Ak napr. konkurz, teraz veľmi aktuálny, na riaditeľa Slovenského národného divadla vyhrá niektorý uchádzač zo zahraničných uchádzačov, budeme od neho žiadať, aby zložil sľub vernosti Slovenskej republike alebo teda bude tento zákon od neho žiadať sľub vernosti Slovenskej republike? Tak to zatiaľ vyzerá. Predkladatelia navrhujú, aby sme ho žiadali. Veď post generálneho riaditeľa Slovenského národného divadla je funkcia o verejnej službe. Ale ten dirigent či režisér, rovnako ako tréner štátnej reprezentácie v skokoch na lyžiach či v hádzanej alebo expert na investičné stimuly, alebo hoci vedec, alebo lekár prichádzajú k nám ako uchádzači o istú konkrétnu prácu a po jej vykonaní budú pokračovať inde, možno v Poľsku, v Taliansku alebo hoci v Indii. Čo sa stane s ich sľubom vernosti Slovenskej republike? Budeme ich slávnostne tohto sľubu po skončení funkčného obdobia pozbavovať? Zanikne spolu s ukončením ich pôsobenia? To sú úplne pragmaticky nevyriešené otázky, nevyriešené veci.
Podobne vidím problém pri návrhu zakotviť zákonom povinnosť sľubu pri preberaní občianskeho preukazu. Čo ale štátny orgán urobí, ak pätnásťročný adept takýto sľub odmietne zložiť? Ostane bezprizornou persónou bez občianstva? Asi nie. Vyhostíme ho z republiky? Asi nie. Odoprieme mu výhody, ktoré štát svojim občanom garantuje počnúc akútnou zdravotnou starostlivosťou cez právo na vzdelanie a končiac hoci právom na ochranu života, majetku a zdravia pred kriminálnymi živlami? No asi nie. Možno to vyzerá smiešne, ale ak sa dohodneme, že občanom ukladáme zo zákona nejakú povinnosť, je našou úlohou premýšľať aj o tom, ako a kto bude vyvodzovať konzekvencie, ak si túto povinnosť občan nesplní.
Ja by som bol veľmi rád, dámy a páni, keby sa takýto zákon podarilo presadiť. Skutočne urobme všetko v druhom čítaní a predkladatelia musia povedať, či sa to vôbec dá, či tento zákon nebude len deklaratívny, teda budeme ho síce mať, ale tam to začne aj skončí. Bol by som naozaj rád, keby sa k tomu predkladatelia vyjadrili, či sa v druhom čítaní dajú urobiť tieto pragmatické opravy. Viete, ide tu o to, aby nám nikto nemohol povedať po prijatí tohto zákona, že tento zákon smrdí naftalínom alebo, ak chcete, že vonia naftalínom. Ďakujem za pozornosť.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Mikloško, pán poslanec Zsolt Simon, pán poslanec Rydlo, pán poslanec Rafaj. Pokiaľ sa nehlási nikto iný, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec Mikloško.
F. Mikloško, poslanec: Presne ako povedal pán poslanec Jarjabek, tam sú také lapsusy, také, by som povedal, nezmysly. Čo keď naozaj to odmietne ktokoľvek? Prečo by nemal právo ktokoľvek to odmietnuť? Ako to súvisí s občianskym preukazom? Tento zákon bol robený zle, narýchlo, v atmosfére absolútnych korupcií, škandálov SNS, ktorá chce takýmto spôsobom vstúpiť do volebnej kampane. (Hlas z pléna.) Vážený pán poslanec Rafaj, pripravili ste jeden nezmyselný, agresívny zákon a ešte sa k nemu viackrát prihlásim a poviem, čo si myslím o ňom aj o vás všetkých. V atmosfére, keď už nikto neverí tomu, že vy ste schopní normálne vykonávať štátnu službu na postoch ministrov, kde premiér Fico si z vás robí srandu a vy nie ste schopní ani slovo povedať, takej chcete otráviť slovenskú spoločnosť takýmto nezmyselným zákonom.
M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Simon.
Zs. Simon, poslanec: Ďakujem pekne. Pán kolega Jarjabek, musím povedať, že so záverom vášho vystúpenia som vo veľkej miere súhlasil. Snáď ste mohli dodať, že tento zákon slúži len na zviditeľnenie politickej strany. Ale keď už politická strana SNS predložila tento návrh, tak do tých sľubov, ktoré sú predmetom tohto návrhu zákona, mala zakomponovať text, ktorý znie: "Nebudem rozkrádať verejné financie a verejný majetok štátu a nebudem podpisovať svojho kolegu." Pán kolega Jarjabek, pokiaľ tento zákon prejde do druhého čítania, budeme sa snažiť upraviť tento text aj v tomto znení, aby bolo jasné, že vzťah k tejto republike len zákonom sa riešiť nedá a byť hrdým občanom sa dá byť aj bez rozkrádania verejných financií. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec Rydlo.
J. Rydlo, poslanec: Len krátka poznámka. Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. V Talianskej republike kto sa uchádza o prácu na komunálnej, regionálnej alebo na štátnej úrovni, o. i. musí predložiť tzv. certificato elettorale, akési volebné potvrdenie, kde mu príslušný úrad potvrdí, že dotyčný občan sa zúčastnil alebo nezúčastnil na voľbách. Skrátka, autorita mu potvrdí, pán X, pani Y sa zúčastnila alebo nezúčastnila na voľbách. Takisto nevidím problém s tým, keď niekto nezloží takýto sľub. Tak sa to jednoducho zaeviduje, že nezložil sľub alebo nesplnil zákonom stanovenú povinnosť.
Jedna vec je istá, že zákon, ktorý nemá donucovacie prostriedky, je v rovine deklaratívnej. To znamená, ak v Taliansku môže platiť norma, kde uchádzač, ktorý nebol vo voľbách, či v miestnych regionálnych alebo v štátnych, sa nemôže uchádzať o prácu vo verejnom sektore, takisto občan, ktorý nesplní si zákonom stanovenú povinnosť, aspoň pokiaľ ide o verejný a štátny sektor, môže byť takýmto spôsobom postihnutý. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Aj ja.
Slovo má pán poslanec Rafael Rafaj.
R. Rafaj, poslanec: Dušan, tak ako dobre vieš, že New York nie je Amerika a Bratislava nie je Slovensko, to bude stále platiť, rovnako jedna lastovička leto nerobí a kvôli jednému dirigentovi sa zákon nezmení. Aj keď ho tu radi uvítame a bude určite dobre dirigovať v Slovenskom národnom divadle, určite nájdeme spôsob ako aj bez tohto zákona bude on dobrým dirigentom a my dobrými vlastencami. Ale vlastenectvo je skôr dospelé občianstvo. Čiže pripúšťam, že sú občania, ktorí sú ešte nedospelí a ktorí, ako si sám povedal, áno, môžu sa pozerať na to svojimi chlapčenskými pouličnými dozrievaniami. Ja by som len veľmi nerád bol, keby sme opäť podľa iného príslovia kvôli možno nejakej kvapke pochybnosti, kvôli tejto tvojej pochybnosti, ktorá je, povedzme, legitímna, môžeme o nej hovoriť ďalej, vyliali aj to dieťa z povestnej vaničky. To by asi dobré nebolo.
A pokiaľ som tiež pozorne počúval. No tak, pán poslanec, nebol som v Írsku. Možnože za ten mesiac, dva mesiace si dám poradiť. Zistím, ako tam dokážu implementovať článok 9, ktorý som už citoval z ich ústavy, že základnou politickou povinnosťou írskych občanov sú vernosť a oddanosť štátu. Je to vyspelý európsky štát, ale určite sa pokúsim za tie dva mesiace zistiť, aká je tam vlastne aplikačná prax s touto danou povinnosťou. Inak ďakujem za podnety.
M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo s reakciou na faktické poznámky má pán poslanec Dušan Jarjabek.
D. Jarjabek, poslanec: Ďakujem skutočne všetkým kolegom za faktické poznámky.
Na to politikum by som v tejto chvíli nereagoval preto, lebo to je otázka istého politického boja a ten som ja ani vo svojom príspevku v tých svojich niekoľkých vetách nemal na mysli, ani som sa ho vôbec nechcel dotknúť. Ja som naozaj hovoril iba o tom pragmatickom nasadení tohto zákona, ak by mal platiť, aby sa nestal komplikáciou pre isté skupiny obyvateľstva, isté skupiny ľudí, ktorých sa nutne bude dotýkať a ktoré nie sú vyriešené v rámci tohto zákona. Preto hovorím, že v druhom čítaní keď sa nám podarí tieto veci spoločnými silami vyriešiť, som veľmi rád, že aj pán Simon hovorí, že keď sa to dostane do druhého čítania, že dá niekoľko pozmeňujúcich návrhov, ktoré, som presvedčený, budú pragmatické a v ktorých nebude politikum, budeme sa baviť o skupinách občanov, ktorým by eventuálne takýto návrh zákona mohol skomplikovať ich pracovnú činnosť. Veď to predsa nechceme.
Pánovi poslancovi Rydlovi by som chcel povedať len toľko, že asi hovoríme o dvoch veciach. Ja som bol tiež v Taliansku 2 roky, konkrétne na Sicílii v Palerme a mám iné skúsenosti ako vy v rámci týchto pracovnoprávnych príležitostí, ale, hovorím, bolo to na Sicílii. No a, hovorím, to je tak zhruba všetko.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Pokračujeme v rozprave, vystúpi pani poslankyňa Zdenka Kramplová, pripraví sa pán poslanec Palko.
Z. Kramplová, poslankyňa: Vážený pán predsedajúci, milé kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som troškou prispela do rozpravy k tomuto návrhu zákona.
Predpokladám, že pokiaľ ide o exkurz do histórie vlastenectva štátu, používania štátnych symbolov, toho tu už bolo povedané dosť, ja by som sa chcela sústrediť na oblasť, ktorá sa týka výchovy mladých ľudí k úcte k štátnym symbolom, najmä pokiaľ ide o hymnu. Je mi dosť ľúto, že takmer 20 rokov štátu sme nevyužili na to, aby sa mládež vychovávala k úcte k štátnych symbolom. A ak by to tak bolo, tak už dnes by sme mali jednu generáciu, ktorá by skutočne mala úctu k štátnym symbolom a, dovolím si povedať, nielen to, ale aj úctu človeka k človeku, ktorá nám chýba medzi nami a chýba aj v spoločnosti.
Chcela by som sa na chvíľočku zastaviť pri používaní a využívaní úcty k vlastenectvu práve v takom štáte, ako je Kanada. Pán predkladateľ tu hovoril o Amerike, hovoril o Izraeli. Myslím, že nespomenul Kanadu, ak som ho pozorne počúvala. Ale mám s tým osobné skúsenosti. A preto by som vám chcela dať do pozornosti, ako to rieši demokratický a liberálny štát, ktorý, že je liberálny, predpokladám, nikto tu v tejto ctenej snemovni nespochybňuje. V Kanade výchova k vlastenectvu sa deje prostredníctvom školského zákona a nikto ju nikdy nespochybnil a každý si ju ctí, ctia si ju dospelí rovnako ako deti. A nikto sa nezamýšľa nad tým, že pred začiatkom každého vyučovania sa hrá štátna hymna. Dokonca v zákone je pripustená možnosť, aby sa pri melódii tejto hymny odriekaval sľub, ktorý dávajú ľudia, ktorí získajú kanadské štátne občianstvo. Dokonca som zažila, keď moja dcéra bola v škole, mala 11 rokov, deti dostali malé flauty, a keď ráno sa hrala hymna, tak hrali na nich túto melódiu. A bola to jednak výchova nielen v oblasti vlastenectva, ale aj v oblasti rozvíjania daností k hudobným možnostiam. A opäť nikto z rodičov to nespochybňoval, bol to veľmi dobrý signál v tom, že deti si uvedomujú dôležitosť hymny a dôležitosť štátnych symbolov.
Vážený pán predkladateľ, v § 4 ods. 4 sa hovorí o tom, aby sa raz za týždeň hrala štátna hymna. V nariadení, konkrétne ho aj spomeniem, aby si ho niekto mohol aj presne pozrieť, 435/2000, nie je to nejaká zastaraná záležitosť v Kanade, táto časť je vlastne súčasťou školského zákona, tak tam sa presne píše, že dokonca pri hymne sa musí stáť. Takže ja by som navrhovala, keď prejde zákon, a verím, že prejde, do druhého čítania, aby tam nebolo uvedené, že sa hrá hymna len na začiatku, ale, tak ako by sme si mohli zobrať vzor z demokratickej a liberálnej Kanady, aby sa hymna hrala v školskom rozhlase buď na začiatku, alebo na konci vyučovania každý deň a aby pritom žiaci teda stáli. Myslím, že aj to je veľmi dôležité, aby si uctili štátnu hymnu a aby to nebolo len v miestnostiach, kde sa deje vyučovanie, pretože nie vždy to môže byť chápané jasne, pretože si myslím, že tam je ten určitý problém, že tiež to treba vyšpecifikovať, aby to bolo lepšie prebraté, možno priamo z tohto kanadského zákona, kde je to presne vyšpecifikované veľmi jednoducho a veľmi striktne. Totiž v Kanade sa veci alebo zákony, alebo nariadenia nedávajú do polohy, čo by bolo vhodné, ale formou príkazov alebo zákazov. A nikto o tom nediskutuje. Myslím si, že aj to jeden veľmi dôležitý fakt z oblasti legislatívy z rozvinutej demokracie, ktorá sa osvedčila a ktorá funguje a kde funguje to, že nikto vlastenectvo nespochybňuje a nikto sa nezamýšľa nad tým, že by to malo byť iným spôsobom.
Vážený pán predkladateľ, ešte mám jednu pripomienku, pripomienku k dátumu účinnosti. Ja som presvedčená, že 1. apríl by nebol vhodný ako dátum účinnosti. Nechcela by som alebo bola by som veľmi nerada, aby sa to v humoristických reláciách objavilo ako nejaký humor. Možno keby to bolo 10. apríla alebo 20. marca, ale v každom prípade by som navrhovala, aby to nebolo 1. 4. 2010.
Mojím veľkým prekvapením však je diskusia, ktorá sa začala v našich médiách skôr, ako tento návrh zákona sa tu otvoril v tejto snemovni. Začalo sa spochybňovanie, čo to prinesie, vysmievanie, aký je to návrat ku komunistickým metódam. Preto som si pokladala za povinnosť predniesť názor, ktorý je názorom z praxe a názor zo štátu, kde sa takýmto spôsobom realizuje výchova k vlastenectvu. Mňa osobne napr. veľmi prekvapilo a prekvapuje aj to, keď sa odovzdávajú vysvedčenia na gymnáziách, vôbec nie je štátna zástava v miestnosti alebo pri auditóriu, kde sa odovzdávajú maturitné vysvedčenia študentom, ktorí odchádzajú do života. Nie je pri takejto ceremónii hraná štátna hymna. A to je v štátnej škole. Takže to sú naozaj pre mňa určité momenty, ktoré ma nútia k tomu, aby pasáž, ktorá sa týkala štátnej hymny, bola riešená v Slovenskej republike a aby sa nikto nevysmieval a nikto nespochybňoval to, že štátna hymna by mala byť hraná v školských zariadeniach, pretože tu sa formujú mladí ľudia, tu sa formuje budúcnosť, aj keď viem, že mnohí tí, ktorí majú na to iný pohľad, sa už nezmenia.
Vážený pán predkladateľ, ja som osobne rada, že prichádzate s takýmto návrhom aj keď s nie najvhodnejším celým znením určite nemôžem súhlasiť, ale plne súhlasím s tým, aby sa riešili veci ohľadne štátnej hymny.
Som presvedčená, že tento návrh zákona dostane podporu, a verím aj v to, že po prepracovaní bude to návrh zákona, ktorý prinesie pozitívum pre našu spoločnosť, najmä pre mladú generáciu. Ďakujem za pozornosť. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
S faktickými poznámkami sa hlásia pán poslanec Mikloško, pani poslankyňa Belásová, pani poslankyňa Tóthová, Gabániová, Zelník. Okrem toho je to všetko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou. Pán poslanec Izák pravdepodobne tiež sa hlási s faktickou. Takže ak dovolíte, pristúpime k jednotlivým faktickým poznámkam.
Ako prvý je pán poslanec František Mikloško.
F. Mikloško, poslanec: Pani poslankyňa, váš príklad s Kanadou, bohužiaľ, nie je dobrý. Kanada mala svoju históriu a najmä tú poslednú úplne v inom kontexte, ako ju mala stredná Európa. Pani poslankyňa, vy ste ešte nežili, keď ja som v päťdesiatych rokoch musel spievať Pieseň práce, takisto ako istotne pani profesorka Tóthová, a musel som spievať ruskú hymnu a česko-slovenskú hymnu a výsledok bol pravý opak. Proste sme sa z toho smiali, pohŕdali sme tým, bolo nám to nanútené. (Hlasy z pléna.) Vy ste istotne spievali všetci, nech ste spievali akúkoľvek hymnu, len keby tam boli eurofondy.
Ale celý tento priestor je absolútne naklonený primitivizmu. Primitivizmus vládol v tejto krajine za slovenského štátu v rokoch 1939 až 1945. Ministerstvo propagandy a všetci tí hlupáci tu otravovali Slovensko. A čo z toho zostalo? Nič, len pohŕdanie. Primitivizmus karieristov a hlupákov tu vládol celé obdobie komunizmu. A teraz znovu nám tu ľudia, ktorí v tejto vláde majú len teda korupčné škandály, idú vnucovať, že sa musí niečo robiť. Prepáčte, to všetko nie je vlastenectvo, to je primitivizmus, pretože primitivizmus je násilie, vlastenectvo je pozitívne, pokojné, radostné. A ja na rozdiel od vás všetkých som vlastenec, už aj preto, že som v živote nič neukradol, v živote som nič nikomu nezobral, ani štátu, páni poslanci zo SNS. Zapamätajte si to, za svoje národne orientované uši. (Hlasy z pléna.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Pani poslankyňa Belásová má slovo teraz s faktickou. Poprosím o kľud, vážené kolegyne.
M. Belásová, poslankyňa: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážená pani poslankyňa, máte pravdu, že v tejto veci nemôžeme nechávať to vybudovanie toho vzťahu k vlastenectvu len na rodinu. Môžem povedať, že mnohé prípady ukazujú, že ešte stále sme v takom tom područí toho bývalého režimu a mnohé rodiny aj súčasné mladé rodiny majú taký viac-menej vlažný vzťah k svojej republike, k svojmu štátu. Ten vzťah vlastenecký je strašne vágny v nich. A ako potom môžu vlastne v tomto duchu vychovávať svoje deti? No vždy ich vychovávajú, tak ako boli naučení oni, aký majú vzťah oni, tak, samozrejme, sa to potom prenáša aj na ďalšie generácie. Takže musíme niekde začať. A myslím si, od školy, tak ako sme to počuli aj od vás, v ostatných štátoch ako sa to robí, čo je úplne prirodzené, že by sme mali začať a mali by sme ísť týmto smerom, aby vlastne tento zákon prešiel do druhého čítania a aby, samozrejme, potom nadväzoval na vládny program, ktorý pripravilo ministerstvo školstva o výučbe k vlastenectvu. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Aj ja.
Slovo má pani poslankyňa Tóthová.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Už v prvej faktickej poznámke som uviedla, že mám niektoré pripomienky k niektorým ustanoveniam, že ich bude treba prepracovať, vynechať, ale nadväzujem týmto tiež na pani poslankyňu. A chcela by som povedať, že to nie je len v Kanade. Ja som stážovala vyše roka v Dánsku. A tam som žila v študentskom vysokoškolskom internáte. A tam som videla, keď bola nejaká akcia, kde sa hrala hymna, a hrávala sa, tak všetci stáli ako naškrobení. Vyše 5 rokov som žila v Budapešti. To ste mali vidieť, keď bol deň ústavy, mladí ľudia, všetci mali pripnuté trikolóry a v školách všade štátne hymny sa hrali, nosili sa zástavy a podobne. Takže je to výchovou, vážení. A chcem povedať jedno. Pozrite sa, ako sa správa naša mládež, keď sa hrá napr. štátna hymna na Námestí SNP. Kľudne sa bavia, chodia, pretože nikto im to nepovie, nie sú k tomu vedení. A aký je postoj aj k ústave a k niektorým veciam? V televízii na Silvestra sa ústava prirovnáva ku Kámasútre. Všetci to s úsmevom prejdú. Keď sa protestuje a televízia sa ospravedlní, tak viacerí novinári začnú kydať na televíziu a podobne. Ja si myslím, že vlastenectvo treba jemnými, nenápadnými, nenásilnými, pán poslanec Mikloško, ale predsa metódami podporiť a presadzovať.
M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pani poslankyňa Gabániová.
D. Gabániová, poslankyňa: Ďakujem. Pani poslankyňa, chcem vám poďakovať za vaše vystúpenie. Plne sa s vami stotožňujem. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem.
Slovo má pán poslanec Zelník.
Š. Zelník, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Aj ja sa chcem, pani poslankyňa, poďakovať za to, že ste sa zverili verejne so svojím zážitkom a so svojou osobnou skúsenosťou. Všetci tí, čo chodia do zahraničia, vidia, že nielen v Kanade, ale aj v Amerike či v Európe je úplne bežné, že vlajú zástavy, a to nielen cez štátne sviatky, že ľudia sú hrdí na svoju vlasť, na svoj štát. Výchova k vlastenectvu, samozrejme, u nás sa to nenosí. A sme svedkami toho aj v tomto parlamente. Je to úplne hrôza počúvať, ak niektorí sú z toho nervózni, že by sa mala zaviesť výchova k vlastenectvu, ktorá vôbec nie je jednoduchá, pretože mnohí úmyselne zamieňajú vlastenectvo za xenofóbiu a národnú hrdosť za nacionalizmus. Môžeme pestovať pocit vlastenectva ako emóciu, ale aj ako celkové nastavenie človeka, jeho životný postoj, povedomie. Vlastenectvo je súčasťou našej národnej identity. Tú musíme zachovať vždy a za každých okolností. Predložený zákon na podporu vlastenectva iste bude tomu nápomocný. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
Slovo má pán poslanec Izák.
J. Izák, poslanec: Ďakujem za slovo. Skutočne škoda, že nie sme v Kanade. Myslím, že viacerí si želáme, a to úprimne, aby také podmienky, čo sa týka prejavu vlastenectva, sme mali aj na Slovensku. Žiaľ, ale niektorí na Slovensku by boli radi, keby sa vlastenectvo vlastne navonok neprejavovalo vôbec. Je veľa takých, ktorí nielen vlastenectvo, ale aj vzťah k svojim najbližším a okoliu nevedia prejaviť. A je im zrejme cudzí. Inde, ako bolo povedané, napr. aj v Kanade, väčšina sveta, malé i veľké národy si vlastenectvo vedia ctiť, vedia ho prejavovať. Spontánne spievajú svoju hymnu svojej krajiny s rukou položenou na srdci. A nielen pri štátnych, ale i pri súkromných a osobných príležitostiach majú vztýčené, vyvesené vlajky svojej krajiny na súkromných objektoch, pri rodinných domoch a s nadšením hovoria o svojej vlasti. Aj preto je potrebné skutočne, aby sme sa i my zobudili a snažili sa prebudiť vo vzťahu k vlastenectvu i tých, ktorí ten apatický postoj ešte majú. A preto určite je na mieste, aby vlastenectvo malo oporu i v legislatíve. A určite týmto návrhom zákona sa rodí začiatok podpory vlastenectva v našom zákonodarstve. Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické poznámky pani poslankyňa Kramplová má slovo.
Z. Kramplová, poslankyňa: Áno, ďakujem. Vážený pán poslanec Mikloško, tým, čo ste vy povedali, vy popudzujete ľudí k primitivizmu. Prepáčte, ja vám váš názor neberiem, ale toto, čo ste povedali, ste povedať nemali. To sa nehodí ani do tejto snemovne. A nehodí sa to ani vám ako človeku, ktorý má (Potlesk.) svoje skúsenosti v politike, v živote, aby ste podnecovali k tomu, aby ľudia nemali úctu k štátu, nemali úctu k štátnym symbolom. To je toľko k vášmu vystúpeniu.
Ďakujem aj ostatným kolegom za to, že tí, čo sme tu, chápeme, o čo ide.
A možno ešte taký jeden príklad. Mojim deťom stačilo, že určitý krátky čas mali možnosť byť v škole v Kanade. Odvtedy môj syn má vo svojej izbe nie rôzne fotky skupín, ale štátnu zástavu. Myslím si, že ten krátky čas, ktorý tam boli, v nich vzbudil také vlastenectvo, že dnes by Slovenskú republiku a slovenské štátne symboly nevymenili za nič. A to je pre mňa tým veľkým prínosom. A to je pre mňa takou veľkou výzvou, že treba s deťmi pracovať a treba im dať šancu, aby tento štát bol zárukou toho, že ďalšie generácie vychováme k vlastenectvu. A ja verím, že sa spoločne dohodneme na spôsobe, pretože sme už prepásli príliš veľa rokov od roku 1993, keď vznikla Slovenská republika. Ďakujem. (Potlesk.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne.
Pokračujeme v rozprave, vystúpi teraz pán poslanec Palko, pripraví sa pán poslanec Abrhan.
V. Palko, poslanec: Vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, rád by som pripomenul, že minulý rok v apríli sme v tomto parlamente hlasovali o Lisabonskej zmluve. Schválením Lisabonskej zmluvy bola napr. zriadená funkcia európskeho prezidenta, ktorého máme už asi tri týždne. Slovenská republika, vy všetci, čo ste tu, do toho, kto bude európskym prezidentom, prezidentom Európskej únie, teda prezidentom aj týchto nič netušiacich občanov Slovenskej republiky, ste nijako neprehovorili. Rozhodlo o tom Francúzsko, Nemecko. A o tom, že sa tak stalo, že už máme dvoch prezidentov, ani národ netušil, že k tomu dôjde, ste rozhodli vy tým, že ste podporili Lisabonskú zmluvu. O tomto rozhodli aj poslanci Slovenskej národnej strany úplne jednohlasne. Zároveň ste rozhodli, páni predkladatelia zákona o vlastenectve, že budeme mať európsku ministerku zahraničných vecí pani Ashton. Zahlasovali ste za to, že ministri Slovenskej republiky, keď budú zasadať na radách ministrov Európskej únie, už nebudú mať tú možnosť, čo sme mali my, povedzme, ja ako minister vnútra, keď som zasadol v Rade ministrov vnútra a spravodlivosti, že som mohol povedať, že Slovenská republika nesúhlasí a návrh šiel zo stola, že som mohol dať veto. Vďaka vašim návrhom, vďaka tomu, že ste zahlasovali za Lisabonskú zmluvu Slovenská republika môže byť až na výnimky takmer v čomkoľvek prehlasovaná. Za toto ste hlasovali. Hlasovali ste za to, že v niekoľkých stovkách kompetencií úplne sa rozhodovanie, ktoré bolo dovtedy v kompetencii národných štátov, a teda aj Slovenskej republiky, presunulo na Európsku úniu.
Pán predseda Slota vystúpil asi pred dvomi hodinami a tak sa posťažoval pri obhajobe tohto zákona na podporu vlastenectva, že: "Znaky štátnosti sa vytrácajú." No tak to je slabý výraz, to je trošku eufemizmus, že sa vytrácajú. Nie, znaky štátnosti sa rušia. No a kto ich ruší? No vy ste zrušili tie znaky štátnosti tým, že ste zahlasovali za Lisabonskú zmluvu, vážený pán poslanec Rafaj, vážený pán poslanec Slota, vážení páni poslanci za Slovenskú národnú stranu.
Predseda Slota sa sťažoval, aké veľké medzinárodné tlaky sú tu proti vlastenectvu. A niečo na tom bolo, musím povedať. Áno, hocičo, čo je naozaj prejavom vlastenectva, sa dnes kritizuje ako xenofóbia, homofóbia, rasizmus, ja neviem čo. Presadzujú to socialisti najmä, ktorých pán predseda SNS nazval predvčerom zvrhlíkmi.
Povedal, že kolegovia pána premiéra Fica zo Strany európskych socialistov sú zvrhlíci. No, dobre, ale kto zahlasovaním za Lisabonskú zmluvu dal podstatne väčšiu moc nad Slovenskom týmto, ako vy hovoríte, zvrhlíkom? Veď to ste boli vy. Vy ste za to zahlasovali. Vy ste zrušili skoro všetky atribúty štátnosti v hlasovaní o Lisabonskej zmluve, panie poslankyne, páni poslanci, ktorí teraz nariekate nad potrebou vlastenectva.
Viete, niektoré tie veci, o ktorých hovoríte, by som dokázal podpísať, ale problém je v tom, že vy ste rozpoltení. Vy ste ako keby dvaja v jednom tele. Fenomén, ktorý bol aj v literatúre popísaný, je taký román Dr. Jekyll and Mr. Hyde. Tak je otázka, kedy konáte úprimne? Vtedy, keď nariekate nad zanikajúcou štátnosťou Slovenskej republiky, alebo vtedy, keď za zanikanie týchto atribútov štátnosti hlasujete podporou Lisabonskej zmluvy? Hlasujete za to len preto, lebo vláda potrebovala všetky hlasy a chceli ste vládnuť ďalej a ďalej rozhodovať o eurofondoch. Však to už bolo povedané veľakrát, to už vedia vlastne všetci. Vy ste tí, ktorí podporujete eróziu slovenskej štátnosti. Robíte to pred očami celého národa. Čo si myslíte, že všetci ľudia sú úplne hlúpi, že si nič nepamätajú alebo že sa nechajú prehlušiť vašimi pekne znejúcimi frázami?
Pán predseda Slota keď hovoril, tak hovoril aj o tom, čo všetko zase robia Maďari, ako sa dávajú dohromady vo Fóre poslancov Karpatskej kotliny. Samozrejme, je to problematická vec. Ale veď vy ste spolu so všetkými maďarskými poslancami tohto parlamentu spolu, spoločne, jednomyseľne zahlasovali za Lisabonskú zmluvu. Prečo Maďari hlasujú za Lisabonskú zmluvu? No preto, že pokračuje ňou bezbrehá integrácia Európskej únie, oslabovanie hraníc, oslabovanie občianstva, občanov v národných štátoch, budovanie európskeho občianstva. No tak to všetko proste dáva Maďarov dohromady v tom, čo oni chcú. No tak za to hlasujú spolu s vami, panie poslankyne, páni poslanci za Slovenskú národnú stranu. Keď hovoríte, že oni zrádzajú, tak sa pýtam, čo robíte vy, keď postupuje s nimi úplne v zhode.
Ja by som ešte rozumel, keby ste tento zákon o vlastenectve predkladali ako formu pokánia za to, čo ste napáchali podporou Lisabonskej zmluvy. Bez vás by nemohla prejsť. Vy ste o tom rozhodli, že prešla, panie poslankyne, páni poslanci za SNS. Bohužiaľ, zdá sa, že to ako pokánie nemyslíte. Jednoducho stále chcete niekoho klamať a niečo predstierať.
Pán poslanec Rydlo, mal úroveň, rád som si ho vypočul. Právom ste sa posťažovali na to, že niekedy sa stretávate s príslušníkmi mladej generácie a cítite tam nejakú nevraživosť voči tomu, čo je slovenské. No ale položte si otázku, či určitou príčinou, nie jedinou, ale určitou, je to, že tí ľudia predsa nie sú hlúpi. Oni vidia, že aj po tých 250 rokoch platí to, čo povedal Samuel Johnson a možno aj Janko Kráľ, ktorého ste spomínali, že predstierané vlastenectvo je posledné útočište darebákov. Tí mladí ľudia to cítia, a preto sa nenechajú opiť rožkom. Skúste sa nad týmto zamyslieť, pán poslanec.
Viete, ono je to tak. Spomínali ste veľkého francúzskeho vlastenca, štátnika a prezidenta de Gaulla. Viete, keď hovorí de Gaulle o vlastenectve, no tak ľudia počúvajú, pretože to všetko je podopreté jeho veľkým životným príbehom a sebažertvou. Vtedy sa to dotýka ľudských sŕdc a ľudia počúvajú. Ale keď o vlastenectve hovoria Slota a Rafaj, no tak je to paródia, ako keby o nejakom vlastenectve hovoril filmový komik.
Tento návrh tu bol dnes predložený ako kamufláž série hulvátstva a korupcie. Ďakujem za pozornosť.