A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.

Reakcie na vystúpenie pána poslanca Gaburu nie sú. (Hlasy v sále.) A, pardon, je jedna faktická poznámka. Ste prihlásený či nie? (Odpoveď z pléna.) Poprosím, s faktickou poznámkou vystúpi pán poslanec Rydlo. Nech sa páči.

J. Rydlo, poslanec: Len veľmi krátku poznámku, pán predkladateľ. Ja som v tejto aule predtým predkladal návrh na zmenu Zákonníka práce. Pochopiteľne, neprešiel, pretože nebola preň politická vôľa.

Ale chcem povedať jednu zásadnú vec, že zákony tohto štátu sú relatívne, opakujem, relatívne nechcem povedať, že sú dobré, ale prijateľné. To, čo chýba, je, že chýba jednoducho štátna moc, ktorá by donútila tých, ktorí ten zákon nedodržiavajú, k tomu, aby zákon rešpektovali. Ja plne podporujem to, aby nedeľa bola nedeľou pre rodiny, pre šport, pre kultúru, pre vzdelanie, pre ničnerobenie namiesto toho, aby sa chodilo nakupovať, resp. byť frustrovaní v tých nových chrámoch, ktoré sú veľkoobchodné centrá a tak ďalej. Ale myslím si, že zásadným problémom našej spoločnosti je ten, že štátna moc je príliš slabá na to, aby donútila tých, ktorí porušujú flagrantným spôsobom zákon, aby tento zákon rešpektovali.

Ja váš návrh, pochopiteľne, podporím, ale viem, že to je hlas svätého Jána volajúci na púšti, bohužiaľ. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Chcete reagovať, pán poslanec Gabura? Nie.

Vyhlasujem rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ, chcete k rozprave zaujať stanovisko? Nie.

Pán spravodajca, chcete k rozprave zaujať stanovisko? Takisto nie.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Pokračovať budeme prvým čítaním o

návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Lászlóa Kötelesa, Miklósa Duraya a Pála Csákyho na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona má parlamentnú tlač 1474, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1507.

Nech sa páči, pán poslanec Köteles, máte slovo. (Hlasy v sále.)

Vyhlásime 5-minútovú prestávku.

(Prestávka.)

(Po prestávke.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Takže budeme pokračovať. Ospravedlňujem sa, lebo bolo nejaké organizačné zlyhanie.

Pristúpime k prvému čítaniu o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

Návrh zákona má parlamentnú tlač 1464, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1497. Nech sa páči, pán poslanec Gabura, uveďte zákon.

P. Gabura, poslanec: Ďakujem pekne, pani predsedajúca. Účelom navrhovaného zákona je zvýšiť úroveň solidarity daňového mechanizmu subjektov, ktorým zákon poskytuje osobitné výhody. Takýmito subjektmi sú právnické osoby, ktoré sú držiteľmi bankového povolenia, teda banky. Náš právny poriadok poskytuje bankám výsadné postavenie v ekonomickom živote. Bez využívania bankových služieb sa nedá uskutočniť temer žiadna ekonomická aktivita. Bankám to preto zaručuje vysoké príjmy vyplývajúce z ich právneho postavenia. Je preto spravodlivé, aby tieto subjekty prispievali do spoločnej pokladne vyššou mierou ako ostatné ekonomické subjekty. Na zabezpečenie určitého štandardu dôstojného života pre každého je preto solidarita silnejších s menej úspešnými a chudobnými nevyhnutná. Navrhovaný zákon navrhuje sa vrátiť k tradícii solidárneho daňového systému, ale aj systému, ktorý vedie k nejakej podnikateľskej cti a mravnej zodpovednosti. Týmto bankám na ozdravenie bolo z našich peňazí poskytnutých 100 mld. korún. Dnes je čas, keď sa nachádzame v kríze, a dnes je čas, aby tieto banky boli dostatočne solidárne zase s nami.

Zákon zvýši príjem do štátneho rozpočtu o 6 % voči výške dane z príjmov od držiteľov bankových povolení oproti súčasnému mechanizmu.

Návrh neprináša nárok na pracovné sily, nemá vplyv na zamestnanosť a tvorbu pracovných miest ani na životné prostredie.

Takže toto je na úvod, uviedol som tento zákon. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, výbor pre financie, rozpočet a menu, pánovi poslancovi Michalovi Lukšovi. Nech sa páči, pán poslanec.

M. Lukša, poslanec: Ďakujem za slovo. Vážená pani predsedajúca, vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, dovoľte mi, aby som v zmysle zákona Národnej rady č. 350/1996 Z. z. o rokovacom poriadku Národnej rady vystúpil k návrhu poslanca Národnej rady Petra Gaburu na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (tlač 1464), ako spravodajca Výboru Národnej rady pre financie, rozpočet a menu.

Uvedený návrh bol doručený poslancom Národnej rady v stanovenej lehote, čím boli splnené podmienky určené § 72 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku, t. j. doručenie návrhu najmenej 15 dní pred schôdzou Národnej rady, na ktorej sa uskutoční jeho prvé čítanie.

Predseda Národnej rady posúdil uvedený návrh podľa § 70 ods. 1 zákona Národnej rady o rokovacom poriadku a podľa legislatívnych pravidiel a zaradil ho na rokovanie dnešnej schôdze Národnej rady.

Ako spravodajca v prvom čítaní si osvojujem stanovisko, že predmetný návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky všetky náležitosti návrhu zákona uvedené v § 67 a 68 zákona Národnej rady Slovenskej republiky o rokovacom poriadku Národnej rady, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách.

Z hľadiska vecného zastávam stanovisko, že predložený návrh zákona rieši závažnú problematiku.

Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala písomné prihlášky. Chce sa niekto ústne prihlásiť? Ústne sa prihlásil pán poslanec Gabura. Nech sa páči, pán poslanec, máte slovo.

P. Gabura, poslanec: Vážená pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, na slovenskom bankovom trhu v súčasnosti aktívne vykonáva svoju činnosť okrem centrálnej banky 16 komerčných bánk, teda subjektov, 10 pobočiek zahraničných bánk a dve úverové družstvá. Drvivá väčšina z nich prešla v uplynulom období ozdravovacím procesom a následne privatizáciou, ktorá stála daňových poplatníkov 100 mld. korún. Toto všetko sme zaplatili my občania.

Dnes je namieste iná otázka, ako sa správajú na trhu. Podmienky poskytovania úverov a služieb približne kopírujú, takže o konkurencii nemôže byť ani reči. Naopak, sledujeme nárast úrokových marží bánk pri úveroch poskytnutých obyvateľstvu. Kým v júli minulého roka predstavoval rozdiel medzi výškou úrokov z novo poskytnutých úverov a úrokov z prijatých vkladov reprezentovaných medzibankovou trhovou sadzbou zhruba tri percentuálne body, v prvom štvrťroku tohto roka to už bolo šesť percentuálnych bodov. Toto správanie mnohým potenciálnym klientom bánk natrvalo zabuchlo dvere pred možnosťou získať úver na kúpu, rekonštrukciu bytu, domu a tak ďalej. Ten dôvod je vraj kríza. Ale platobná disciplína a nevymožiteľné úvery na Slovensku vôbec nedávali a nedávajú závdavok. Takto sa správať k obyvateľstvu, skôr to vyvoláva pocit, že banky musia šetriť a hromadiť finančné prostriedky.

Na zisky slovenských bánk mal najväčší vplyv najmä rast úrokových výnosov. Ide najmä o príjmy z poskytnutých úverov. Tie sú za niekoľko posledných rokov významným motorom ziskovosti bánk spolu s príjmami poplatkov. Finančné inštitúcie na úrokoch zarobili 28,8 mld., čo je o 16 % viac ako pred rokom. Rástli taktiež výnosy z poplatkov a provízií. Tie si medziročne polepšili o 9 % a ku koncu obdobia dosiahli viac ako 9 mld. korún. Budúcnosť bánk na Slovensku sa bude vyznačovať menším, prísnejšie regulovaným bankovým systémom a prevahou univerzálnosti bánk. Banky sa nebudú môcť spoliehať na kapitálové trhy. Tradičné bankovníctvo povedie k tomu, že bankový model bude jednoduchší, odolnejší voči rizikám a transparentnejší, banky budú dosahovať nižšie zisky, ale výnosy po započítaní rizika nebudú výrazne nižšie, pretože tento obchodný model bude celkovo menej rizikový, banky si ponechajú väčšiu časť svojich výnosov a ponesú viac zodpovednosti za overenie kvality úverov.

Je pravdou, že budeme čeliť vážnym rozpočtovým problémom, pretože ekonomická recesia a prepad cien aktív znížia daňové príjmy. A preto sa nevyhneme ani z dlhodobého hľadiska vyššiemu zdaneniu. Práve vzhľadom na dominantné postavenie finančných služieb na celkovej ekonomike je prirodzené, že či už súčasná alebo budúca vláda sa bude snažiť tento sektor čo najviacej zdaniť. A vplyv verejnej mienky bude tlačiť na bankovú správu, zdaňovanie, spôsob vyplácania dividend a platobnú politiku. Musíme počítať aj s týmto konfliktom.

Myslíte si, kolegyne, kolegovia, že je spravodlivé, keď má banka devätnásťpercentnú daň a má takú istú daň živnostník a veľkopodnikateľ? Banky síce vykázali pokles ziskov za uplynulé obdobie, pomaly sa priblížili k stratám, ale má to svoju príčinu v predpoklade, že budú v krátkej budúcnosti sa objavovať problémové úvery, hypotéky alebo lízingy. Banky tvoria zvýšené opravné položky na krytie možnej straty. Čistá tvorba opravných položiek a rezerv bankového sektora stúpla v 11-mesačnom období medziročne o 151 % na sumu 363,9 mld. eur. Jedenásťmesačný zisk bankového sektora klesol v medziročnom porovnaní o 50 % na 322,3 mil. eur. Rok 2009 bol rokom zmien, keď mnohé firmy začali prehodnocovať svoje náklady a príjmy a dokonca aj samotné pôsobenie na trhu. Slovenské bankovníctvo sa ocitlo prvýkrát od doby ozdravenia a prechodu k zahraničným vlastníkom v poklese. Ale toto hovoria bankári. Stagnáciu zaznamenala dominantná položka zisku bánk. A to sú úrokové príjmy. Kým v minulých obdobiach úrokové príjmy pravidelne rástli dvojcifernými číslami, v 11 mesiacoch roku 2009 stúpol čistý úrokový výnos len o 3,2 % na 1,414 mld. eur. Prijatie spoločnej európskej meny od začiatku roku 2009 malo za následok výpadok príjmov z devízových operácií. Zisk sektora z devízových operácií totiž v 11 mesiacoch klesol o 71,9 % na 64 mil. eur. Čistý zisk sektora z poplatkov a provízií sa znížil o 10,6 % na 369,7 mil. eur. Očakáva sa, že viaceré banky v roku 2009 ukončia hospodárenie s 50-percentným ziskom oproti roku 2008. V porovnaní s tým, ako prebieha kríza, ako klesajú výnosy a príjmy podnikov, je to fantastický výsledok pre banky.

Preto si myslím, ak hovoríme o celospoločenskej solidarite, tak musíme brať na zreteľ, že sme sa všetci skladali na dnešný stav bánk, a to v nemalej miere, 100 mld. korún. Dnes keď štát na každom kroku potrebuje peniaze, daňové úrady s nebývalou dôslednosťou zbierajú od občanov každé euro aj z obdobia, v ktorom by to normálneho podnikateľa ani len nenapadlo robiť. Neberú ohľad na problémy mladých, malých a stredných podnikateľov. Banky sa doslova smejú. A práve umelými zásahmi do ich ekonomiky vytvárajú dym, že ich zdanlivo postihla kríza. Kroky zo strany štátu boli správne a právom občan očakáva, že v tomto čase tú najväčšiu ústretovosť pretavia v tomto čase krízy, pretavia ju tak, že podporia štát, aby sa vracali do systému prostriedky. Banky by mali svoju solidaritu prejaviť minimálne svojím vyšším zdaňovacím základom. Preto znova predkladám túto novelu, ktorá zavádza zvýšenú sadzbu 25 % zo základu dane pre bankový sektor. Ďakujem za pozornosť.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem, pán poslanec.

Reakcie na vystúpenie pána poslanca Gaburu nie sú, takže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú.

Pán navrhovateľ sa už vyjadril.

Pán spravodajca, chcete sa vyjadriť k rozprave? Nie.

Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.

Budeme pokračovať prvým čítaním o

návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov.

Návrh ústavného zákona je uverejnený ako tlač 1465, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 1498.

Návrh ústavného zákona uvedie poslanec Peter Gabura, ktorému dávam slovo. Nech sa páči.

P. Gabura, poslanec: Ďakujem pekne. Pani predsedajúca, kolegyne, kolegovia, účelom navrhovanej ústavnej zmeny je upresnenie formulácie čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ochraňujúcej právo na život, upresnenie, ktoré jednoznačne určí chvíľu, od ktorej a po ktorú požíva ľudský život ústavnú ochranu, teda od počatia po prirodzenú smrť.

Návrh tiež upresňuje formuláciu ustanovenia, ktoré podľa dnešného znenia čl. 15 ods. 4 umožňuje stanoviť zákonom výnimky z ochrany života prakticky bez obmedzenia. Navrhované znenie tohto ustanovenia obmedzí túto možnosť len na prípady obrany vlasti, ochrany dôležitého bezpečnostného záujmu a nutnej obrany krajnej núdze a oprávneného použitia. Takáto výnimka musí byť ustanovená osobitným zákonom.

Právo na život je základným, neodňateľným a nescudziteľným ľudským právom. Hlásia sa k nemu všetky listiny charty a zoznamy základných práv človeka naväzujúce na veľké humanistické dedičstvo Magny charty. Ale mravný zákaz zabiť človeka je aj prirodzeným pravidlom, ktoré uznávajú ľudia od nepamäti. Aj tí, čo sa dnes nehlásia k tradícii náboženskej mravnosti, uznávajú základné morálne pravidlá ustanovené Desatorom. Biblická správa o kamenných doskách obsahujúca desať základných pravidiel hovorí o ochrane života v piatom prikázaní veľmi stručne: "Nezabiješ." Pri odovzdávaní biblickej archy však Boh podľa tejto správy poskytol k prikázaniam aj stručný komentár: "Kto zločinne a úkladne zabije svojho blížneho, aj od môjho oltára ho odtrhneš, aby zomrel." Ochrana života je pravidlom Desatora nepoznajúcim kompromis. Dokonca i neúmyselné zabitie požaduje trest, aj keď menej prísny: "Ak si to neurobil úmyselne, ale azda Boh to dopustil, tak ti ustanovím miesto, kde sa budeš môcť utiecť."

Základom tak prísneho pravidla na ochranu života bolo vedomie, že na rozdiel od mnohých iných ochraňovaných hodnôt ľudskej spoločnosti tá najväčšia, život, nepochádza od človeka. Človek nie je, nebol a nebude pánom života. Ak niekomu život vezme, už mu ho nemôže vrátiť. Vznik života je síce biologicky pozorovateľný, ale napriek tomu je tajomstvom. Nikto nedokáže znova oživiť či znova vytvoriť neopakovateľnú bytosť, ktorou je konkrétny človek. Preto sa ochrana života nielen stala od úsvitu ľudskej civilizácie mravným pravidlom, ale premietla sa aj do pravidiel, za ktorou stála donucovacia moc štátu: do právnych noriem. A práve právne normy museli riešiť i veľmi konkrétne otázky, odkedy je život životom, odkedy a za akých okolností a dokedy ho treba chrániť.

Už staroveké rímske právo túto otázku riešilo celkom jasne: od počatia. Počatý sa má pokladať za narodeného, kedykoľvek ide o jeho prospech. To bol Iulius Paulus, 2. a 3. storočie. Pokiaľ ide o ochranu majetku, toto ponímanie ľudského života preberajú aj moderné právne poriadky v súčasnosti. Dediť po otcovi bude nenarodený, teda počaté dieťa, aj keď jeho otec umrel ešte pred narodením. Nadobúda práva, ale i povinnosti, ktoré nemôže nadobudnúť nikto iný ako človek. Túto úpravu preberá aj náš Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v platnom znení v § 7. Spôsobilosť fyzickej osoby mať práva a povinnosti má podľa tohto ustanovenia aj počaté dieťa, s dodatkom: Ak sa narodí živé. Môže sa stať, že ho matka z prirodzených dôvodov nedonosí. Ale môže sa stať, že mu to jeho blížni nedovolia, a to napriek tomu, že Ústava Slovenskej republiky v článku 15 zakotvuje, že každý má právo na život, a nielen to. Náš základný zákon ďalej vyslovene ustanovuje, že ľudský život je hoden ochrany pred narodením. Právne vzniká aj otázka: Odkedy? Občiansky zákonník platný v našej krajine odpovedá, že je to od počatia, pretože od počatia počaté dieťa môže nadobúdať práva a povinnosti.

Rovnako dôležitá je ochrana života i na jeho konci. Veľká tradícia Magny charty a základných ľudských práv charakterizuje tieto práva, a medzi nimi osobitne právo na život, ako práva neodňateľné a neodcudziteľné. Žiaden človek nemá právo so životom, a to ani so svojím, kupčiť a rozhodnúť, hoci dobrovoľne o tom, že ho predčasne ukončí.

Návrh ústavného zákona nebude mať negatívny vplyv na štátny rozpočet. Návrh neodporuje žiadnej medzinárodnej zmluve ani právu Európskej únie a je v súlade so základnými princípmi uvedenými v preambule Ústavy Slovenskej republiky. Toľko na úvod. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor, ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Petrovi Miššíkovi. Nech sa páči.

P. Miššík, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pani podpredsedníčka. Ústavnoprávny výbor ma uznesením z 26. januára určil za spravodajcu k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Petra Gaburu na vydanie ústavného zákona, ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky. Podľa príslušných ustanovení rokovacieho poriadku podávam v prvom čítaní spravodajskú informáciu.

Konštatujem, že uvedený návrh spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v § 67 a 68 zákona o rokovacom poriadku, ako i náležitosti určené v legislatívnych pravidlách. Zo znenia návrhu ústavného zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy.

Predkladateľ v dôvodovej správe charakterizuje návrh ústavného zákona ako neodporujúci žiadnej medzinárodnej zmluve ani právu Európskej únie a uvádza, že je súladný so základnými princípmi uvedenými v preambule Ústavy Slovenskej republiky. Konštatuje, že návrh nebude mať negatívny vplyv na štátny rozpočet. K ostatným zložkám rozpočtu verejnej sféry sa nevyjadruje.

Pripojená doložka zlučiteľnosti návrhu zákona s právom Európskych spoločenstiev a právom Európskej únie spĺňa náležitosti určené v článku 3 legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Vyplýva z nej, že problematika návrhu právneho predpisu nie je upravená v práve Európskych spoločenstiev, v práve Európskej únie ani v judikatúre Súdneho dvora Európskych spoločenstiev alebo v judikatúre Súdu prvého stupňa

Osobitná časť dôvodovej správy obsahuje odôvodnenie ustanovení navrhovaného zákona.

Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z rokovacieho poriadku, odporúčam, aby Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla, že podľa § 73 ods. 3 písm. c) rokovacieho poriadku odporučí uvedený návrh ústavného zákona prerokovať v druhom čítaní.

V súlade s rozhodnutiami predsedu Národnej rady Slovenskej republiky č. 1498 z 18. januára 2010 a č. 1516 z 27. januára 2010 a podľa § 71 rokovacieho poriadku Národnej rady Slovenskej republiky navrhujem, aby návrh ústavného zákona prerokovali všetky výbory Národnej rady Slovenskej republiky okrem mandátového a imunitného výboru, výboru pre nezlučiteľnosť funkcií, výboru pre európske záležitosti, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti SIS, osobitného kontrolného výboru na kontrolu Vojenského spravodajstva, osobitného kontrolného výboru na kontrolu činnosti NBÚ a Výboru Národnej rady Slovenskej republiky na preskúmavanie rozhodnutí Národného bezpečnostného úradu. Za gestorský výbor navrhujem Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky. Odporúčam, aby predmetný návrh ústavného zákona prerokovali v druhom čítaní výbory do 30 dní a gestorský výbor do 31 dní odo dňa pridelenia.

Pani predsedajúca, prosím, otvorte rozpravu.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Ďakujem.

Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostala písomné prihlášky. Chce sa niekto prihlásiť ústne? Ústne sa prihlásil predkladateľ pán poslanec Gabura. To je všetko. Nech sa páči, pán poslanec Gabura, máte slovo.

P. Gabura, poslanec: Ďakujem, pani predsedajúca. Chcel by som troška hlbšie siahnuť do argumentácie, prečo predkladám danú novelu a hneď ústavného zákona. Totiž čl. 15 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky "Základné ľudské práva a slobody" stanovuje konkrétne, že každý má právo na život, ľudský život je hodný ochrany už pred narodením. Teória aj náuka vychádza pri výklade týchto ústavných ustanovení jednoznačne z toho, že život človeka začína narodením a že teda až od okamihu zrodenia má ľudská bytosť spôsobilosť mať právo v zmysle článku 15 ústavy, a teda aj právo na život.

Bolo by zaujímavé vypočuť si argumentáciu tých, ktorí stáli pred vznikom Ústavy Slovenskej republiky, ako prebiehali mnohé diskusie o zakotvenie vety: "Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením." Ako tvorcovia ústavy, tak aj ďalší právni experti sa však zhodujú v tom, že výraz "je hoden" nie vyjadruje príkaz, zákaz alebo dovolenie, ale je to len želanie tvorcu ústavy, ktoré pre zákonodarcu znamená normu, nie právnu, ale len etickú. Ide o etický imperatív, z ktorého nemožno vyvodiť absolútny ústavne právny zákaz umelého ukončenia tehotenstva.

Navrhovaná zmena upresňuje formulácie čl. 15 ods. 1 pre ochranu práva na život. Namiesto nejasného súčasného znenia "ľudský život je hodný ochrany už pred narodením" sa navrhuje presné vymedzenie okamihu, odkedy je to. Je to od počatia a nie je hodný, ale chránený od počatia. Právo a osobitne ústava by mali byť presné, nie vágne.

Zároveň sa navrhuje určiť aj okamih, keď sa ústavná ochrana života končí. Ten okamih sa nazýva prirodzená smrť. Súčasné znenie ústavy umožňuje ukončiť ochranu života človeka aj inak ako prirodzenou smrťou, a to nielen vo výnimočných prípadoch, ale umožňuje to zákon podľa odseku 4, ale aj všeobecne. Túto formuláciu som uprednostnil, ako som spomenul, pred predstavením zákona.

Milí priatelia, štatistika je neúprosná, je pravdivá. A najvyšší počet umelých potratov bol na Slovensku v roku 1988, keď sa ich spravilo presne 51 000. Odvtedy ich počet už len klesal, a to až dodnes. V roku 1989 to bolo 48 602 prípadov, v roku 1993 ich bolo 38 815, v roku 2000 ich bolo už len 18 468 a v roku 2005 ich bolo 14 427. Počet potratov počas celej doby legalizácie neklesol pod úroveň roka 1958 i napriek tomu, že došlo k zmene režimu. Každé piate dieťa, ktoré sa počne, skončí svoj život násilnou smrťou, a to pred narodením. Za 50 rokov legálnosti potratov zomrelo takto na Slovensku viac ako 1,36 mil. detí, teda asi každé štvrté narodené dieťa. Najhorší bol z tohto hľadiska rok 1988, keď na jedno narodené dieťa pripadlo viac ako 0,7 potratu.

Ja by som položil také základné otázky, ktoré ma motivovali, keď som sa pripravoval na túto rozpravu. Zabíja sa pri potrate ľudská bytosť? Kedy vlastne začína ľudský život? Pomáha naozaj interrupčný zákon ženám a ich rodinám? Má žena skutočne právo rozhodovať o svojom materstve? K tomu by som doplnil, že právo a zodpovednosť ženy a rodičov vôbec je dieťa počať. V tom sú naozaj slobodní. Ale ak je dieťa počaté, je to už nový tvor a tam nemá právo nikto zasahovať, to právo už nemá nikto. Má právo niekto nechať zabiť svoj plod? Keby sme to pripustili, tak to by bol veľmi svojrázny výklad slobody. Myslíte si, že matke sa pomôže usmrtením potomka žijúceho zatiaľ len v jej tele? Je naozaj dobré stavať do protikladu matku a dieťa? Možno vôbec zabiť dieťa a nezraniť pritom matku? Je dobré, že ženy spoločne s mužmi rozhodujú, kedy počať dieťa. Ale je dobré, aby sa mohli dohodnúť na jeho zabití často len kvôli vlastnému pohodliu? Je správne, že interrupčný zákon neumožňuje otcovi, aby aj on smel samostatne a legálne spolurozhodovať o svojom potomkovi? A môžeme vôbec ako zákonodarcovia pripustiť, aby niekto musel riešiť svoje problémy, a pripúšťam, že tieto problémy môžu byť vážne a zložité, usmrtením nevinného? Naozaj môžeme bez škrupúľ poslať matku na potrat a otcovi povedať, že ho do toho nič nie je?

Odľahčím to, poviem vám jeden malý príbeh. Dočítal som sa to v jednom zaujímavom materiáli. A je to o tom, že profesor jednej známej lekárskej fakulty predložil svojim študentom etický problém: Otec trpí pohlavnou chorobou, matka má tuberkulózu, narodili sa im 4 deti, z nich prvé bolo zrakovo postihnuté, druhé zomrelo, tretie ostalo hluché a štvrté zdedilo tuberkulózu, matka znova otehotnela spolu s otcom. A by prišla k vám na rad. Ak by uvažovali o potrate, ako by ste im poradili? Študenti vytvorili konzultačné skupinky, radili sa. Napokon všetci rozhodli potrat odporučiť. Gratulujem, trpko povedal profesor, práve ste zabili Beethovena. Napokon ešte niečo poviem o Beethovenovi. Mal v sebe úžasnú vôľu žiť, hoci skutočne už ako tridsaťročný strácal sluch. "Chcem odolať osudu," písal vtedy istému priateľovi, "aj keby som sa mal stať najnešťastnejším božím tvorom." A predsa jeho posledná symfónia, deviata, ústi do ódy na radosť, napriek logike spomínaných študentov medicíny.

Milí priatelia, každé dieťa je neopakovateľným dobrom. Od okamihu keď je ženské vajíčko oplodnené, začína nový život, ktorý nie je životom ani otca, ani matky, ale životom nového živého človeka, ktorý sa vyvíja sám pre seba a sám riadi svoj vývoj. Nikto by sa nestal človekom, keby ním nebol v tomto okamihu. Preto umelý potrat a zabitie nevinného dieťatka boli a sú dodnes hanebnými zločinmi. Neexistuje žena, ktorá by na potrat išla slobodne, lebo podstupuje ho vždy zo strachu z partnera, rodičov, zamestnávateľov, budúcnosti, z obavy o svoje zdravie, a to navyše v čase, keď je vplyvom hormonálnych zmien psychicky nesmierne zraniteľná. Umelý potrat je krutým činom, pri ktorom je zabíjaním dieťaťa hlboko zraňovaná matka a zneužívaný lekár. Pritom lekár a matka sú na tom oveľa horšie ako nevinné a bezbranné dieťa, vždy je pre každého oveľa horšie byť útočníkom ako obeťou, byť mučiteľom ako byť mučeným.

Zhrňme si teda, čo je umelý potrat. Je zabitím nevinnej ľudskej bytosti, je to teda vražda, berie dieťaťu aj to posledné, čo má, život a možnosť ho rozvíjať podľa vlastných predstáv aj napriek ťažkostiam, ktoré mu niekedy rodičia svojím sebectvom postavili do cesty. Je zdrojom zotročovania žien. Je pošliapaná prirodzenosť žien. Vďaka absencii ochrany zákonov je žena vydaná napospas vydieraniu a vôli iných. Potrat zraňuje matku. Pre ňu je často až heroické dieťaťu život nenechať, vziať cez tvrdé odmietnutie a nútene zo strany partnera rodičov, zamestnávateľov a svojho okolia. Potrat je príčinou zdravotných ťažkostí, hlavne rakoviny prsníka a veľkého rizika neplodnosti. Zraňuje lekára, štát ho núti do úlohy nájomného vraha. A ten, aby sa z toho nezrútil, presviedča sám seba, že vlastne tým matkám pomáha. Vedie k nárastu násilia spoločnosti voči každému vyriešiť problém násilím na bezbranných a slabých. Potrat v prípade znásilnenia robí z obete ženy agresora voči dieťaťu, ktoré čaká. A roztáča sa tak špirála násilia. Ničí súcit s chorými, ktorí sú vyhľadávaní a usmrtení ešte pred narodením. Vychádza zo sebectva a z nezodpovednosti.

Priamou príčinou potratov je sebectvo a súčasný konzumný štýl života. Pri koreňoch tejto mentality je realita zvrátených filozofií, ktorých ovocím je nespočetné množstvo mŕtvych, týraných, mučených, ktorí boli splodení na základe historického dedičstva. Z materializmu a sociálneho darvinizmu vyplýva aj delenie ľudských bytostí na menej a viac ľudské, základ všetkého rasizmu. Aj dnes sú zabíjané ľudské bytosti pred narodením, a pripravujú sa eutanázie, menej ľudské, pretože chorí majú nižšiu kvalitu života, a tým aj ľudskosť. Je tam paralela troška s režimom, ktorý tak pomaly vyhubil pol Európy.

Život každej ľudskej bytosti treba absolútne rešpektovať až do chvíle počatia, pretože človek je na zemi jediným tvorom, ktorého Boh chcel pre neho samého, a nehmotná duša každého človeka je bezprostredne stvorená Bohom, celým svojím bytím v sebe nosí obraz stvoriteľa, ľudský život je posvätný, pretože už od jeho začiatku je výrazom Božieho stvoriteľského diela a má stále mimoriadny vzťah k stvoriteľovi, ktorý je jeho jediným cieľom, len Boh je pánom života od jeho začiatku až do jeho konca, nikto si za žiadnych okolností nemôže prisvojiť právo zničiť nevinnú ľudskú bytosť. To je citácia z Dona vitae. Kto urobil alebo si nechal urobiť dokonalý potrat, upadol do exkomunikácie. Toto je citácia z Biblie.

Argumentácia pre obhajovanie umelých potratov, umelého oplodnenia, pokusov na embryách, eugenických vyšetreniach v tehotenstve a koniec koncov aj eutanázia sa vždy dostane k základnej otázke, kedy vzniká človek, pretože zabiť nevinného človeka je zatiaľ pre našu spoločnosť neprijateľné. Súčasné vedecké závery však poskytujú jednoznačné svedectvo, ktoré stanovuje začiatok ľudského života od okamihu počatia, od prvého okamihu je vytvorená biologická totožnosť novej ľudskej bytosti, a tak stanovený program toho, čím bude. Bude človekom a už aj jasne s určenými charakteristickými črtami. Oplodnením začala história jedného ľudského života, v ktorom každá z jeho veľkolepých schopností vyžaduje čas, aby sa mohla uplatniť a začať sa prejavovať a pôsobiť. Obhajcovia potratov a zabíjania bábätiek sa preto utiekajú k otázke, čo je človek. Síce pripúšťajú, že biologicky ľudská bytosť vzniká pri počatí, ale upierajú jej ľudskosť. Z nich časť tvrdí, že človek nadobúda človečenstvo postupne s rozvíjajúcimi sa ľudskými prejavmi činnosť mozgu a tak ďalej, ďalšia časť tvrdí, že človek nadobúda ľudskosť záhadne, skokovo, v duchu dialektického materializmu, v dvanástom či dvadsiatom štvrtom týždni, pri pôrode alebo po ňom a niektorí mentálne postihnutí plné človečenstvo nikdy nenadobudnú. Pochopiteľne, v starobe človek údajne človečenstvo zase stráca. Ako je dnes upierané človečenstvo deťom pred narodením, postihnutým a starým ľuďom, nemajú kvalitu života, bolo v minulosti upierané otrokom, černochom, Židom alebo Rómom.

Tieto predstavy sú plodom materializmu, ktorý cenu človeka hodnotí len podľa biologických kritérií a popiera existenciu duchovnej identity každej ľudskej bytosti. Princípy jeho degradácie človeka na zviera, sociálny darvinizmus sú dodnes. Deti sa predsa o tom učia v školách od najútlejšieho detstva. Boli rovnaké predstavy v základoch koncentračných táborov, v zabíjaní nevinných, za nacizmu a za komunizmu, a aj dnes na tomto základe obhajované umelé potraty, zabíjanie chorých nemluvniat, napr. v Holandsku, alebo ľudí chorých, to je eutanázia. Nedotknuteľnosť každej nevinnej ľudskej bytosti však nevyplýva z jej užitočnosti pre druhých, ale z ľudskosti. Človek je bytosť telesná, duchovná. Veď každý si uvedomuje, že dospelý nie je viac človekom ako batoľa, aj keď batoľa veľa svojich schopností musí ešte dopracovať. Musí k nim dozrieť. Podobne sa líši aj ľudské embryo od batoľaťa. Život každej ľudskej bytosti máme s najväčšou starostlivosťou chrániť už od samotného počatia až po prirodzenú smrť. Preto potrat, usmrtenie detí a eutanázia na nevládnych starcoch sú hanebné zločiny.

Holandsko bolo jednou z prvých krajín, ktoré uzákonili tzv. dobrú smrť, nazývanú eutanáziou. Zákon legalizoval to, čo sa tam v tichosti robilo už niekoľko desaťročí. Nová zákonná norma lekárom povoľovala usmrtiť nevyliečiteľne chorého človeka, ktorý trpí bolesťami, nachádza sa v poslednom štádiu choroby a opakovane žiada o eutanáziu. Dvojitá lekárska komora overí súhlas. Spodná veková hranica, podržte sa, je 16 rokov. Oficiálne dôvody holandských pacientov sú ako bolesti, strach z utrpenia, obavy z toho, že koniec ich života nebude dôstojný a že budú na ťarchu svojim najbližším. Priemerne ročne dopomôžu holandskí lekári k smrti 2 216 pacientom, či už formou nepriamej eutanázie, čiže ukončením liečby, ktorá pacienta udržiava pri živote, alebo asistovanou samovraždou, keď lekár poskytne smrtiace lieky, ale sám ich neaplikuje, či dokonca eutanáziou, aktívnym ukončením života pacienta. Nikto dodnes z lekárov nebol odsúdený. Rada Európy zaujala k holandskému zákonu o eutanázii negatívne stanovisko, pretože článok 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach hovorí, že nikto nesmie byť zámerne zbavený života.

V Hippokratovej prísahe sa o. i. uvádza: "Nezabi trpiaceho, aj keby ťa o to žiadal." Niekde však smeruje svet vplyvom rôznych síl a s ním aj medicína, morálka a právo. Súčasnosť pozná niekoľko demonštratívnych vzbúr voči Hippokratovej konvencii. Napríklad britský lekár David Moor z Newcastle sa sám udal na polícii, že nadmernou dávkou morfia ukončil život 85-ročného pacienta s rakovinou čriev, infarktom a porážkou. Na súde sa priznal, že počas tridsaťročnej praxe pomohol takto zomrieť približne trom stovkám pacientov. Súd ho oslobodil. S podobným priznaním prišiel aj bývalý riaditeľ OSN pre medicínu doktor Michael Irwin, ktorý ako okresný lekár v Británii podal silné dávky uspávacích liekov alebo smrtiacu dávku morfia asi 50 nevyliečiteľne chorým pacientom. Cieľom týchto lekárov, ako oficiálne uvádzali, bolo oslobodiť smrteľne chorých ľudí od utrpenia.

Milí priatelia, a povedzme si, ako je to v iných štátoch. Väčšina štátov sveta nepovoľuje eutanáziu. A doteraz ju legalizovali iba Holandsko, Spojené štáty americké a Austrália. Vo Veľkej Británii aktívna eutanázia je zakázaná, trestá sa ako asistencia pri samovražde. Vatikán eutanáziu zakazuje. Parlament Severného územia v Austrálii zákonom z roku 1996 povolil vykonávať eutanáziu u chorých v poslednom štádiu ochorenia, čo v prieskume privítalo 75 % obyvateľov. V Španielsku za vykonanie eutanázie hrozí až 20 rokov odňatia slobody. V Spojených štátoch amerických v štáte New York v roku 1990 prijali zákon o eutanázii pre osoby v záverečnom štádiu nevyliečiteľnej choroby. V štáte Oregon na základe referenda schválili zákon o dôstojnej smrti. Federálny súd v roku 1995 ho zrušil pre rozpor s ústavou. V Číne sa eutanázia vykonáva u novorodencov a detí s telesnými a duševnými poruchami. V Indii zákon z roku 1980 umožňuje usmrtiť nevyliečiteľne chorého. V Holandsku legislatíva v niektorých prípadoch povoľuje praktizovanie eutanázie. Etický kódex Českej lekárskej komory v Česku stanovuje, že voči neodvrátiteľnej a bezprostredne očakávanej smrti nemusí byť cieľom lekárskeho správania predlžovať život za každú cenu. Slovensko, to som si nechal na koniec, eutanáziu nepovoľuje, ľudský život je základom všetkých dobier a zároveň nevyhnutným zdrojom a predpokladom každej ľudskej činnosti a každého spoločenského spolužitia.

Nacistická propaganda dokázala pozoruhodne v krátkom čase dokonale zvrátiť verejnú mienku a svedomie. Verejne bola eutanázia obhajovaná rovnakými metódami, ako to dnes robí socialisticko-liberálna elita v Európe. Apel na súcit, slobodu a zodpovednosť, v lekárskom odbore sa to vtedy prejavilo rýchlym úpadkom noriem profesijnej etiky. Lekárska veda v nacistickom Nemecku postupne čoraz viac spolupracovala pri masovom vyhladzovaní chronicky chorých. masovom vyhladzovaní narušiteľov spoločnosti alebo nežiaducich z rasového alebo ideologického hľadiska.

U nás došlo k zneužitiu lekárov v oblasti umelých potratov. Dnes sú nielen deti pred narodením usmrcované na žiadosť, ale sú vyhľadávané údajne nevyliečiteľne choré a rodičia sú tlačení k súhlasu s ich usmrtením. Teraz hrozí masové rozšírenie tejto mentality na okrem gynekológov i na internistov, detských lekárov, psychiatrov. Je na lekároch, či budú mlčať alebo povedia dostatočne dôrazné nie. Každý človek, ktorý chce dnes zomrieť, môže spáchať samovraždu, my, samozrejme, mu budeme v tom čo možno najviacej brániť, ale nech nás nenútia, aby sme prijímali legislatívu, ktorá bude legalizovať jeho zvrátenosť.

Skúsme vidieť ďalšie kroky, ktoré nastanú pri legalizácii eutanázie, zo skúseností, po etapách. Zabitie v krajných prípadoch tzv. neznesiteľného fyzického utrpenia, to je prvý krok na prelomenie bariéry. A druhým krokom k tomu je umožnenie zabitia pre psychické utrpenie. Argumentácia bude znieť, psychické utrpenie je horšie ako fyzické utrpenie, usmrtenie na žiadosť postačí. Vyhlásenie o únave zo života, argumentácia bude znieť rovnako ako pri potratoch, prečo by sa mal v takej intímnej veci zveriť človek do rúk nejakej komisii. "To je môj život a moje rozhodnutie." Súd bude tolerovať prípady zabitia pacientov bez žiadostí, a ich lekári nebudú potrestaní (Toto sa deje v súčasnom Holandsku.), umožnenie usmrtenia telesne postihnutých novorodencov a tých, ktorým sa nepodarí usmrtiť v rámci prenatálnej diagnostiky, umožnenie usmrtenia mentálne ťažko postihnutých ľudí, povinné prehliadky, obmedzenie pomoci v starobe a v chorobe a povinnosť absolvovať eutanáziu, záchranu dôchodkového a zdravotného systému. No a na samom vrchole pyramídy zrejme bude pôda pripravená pre elimináciu politicky nekorektných ľudí a lekári budú štátnej ideológii musieť slúžiť.

Leo Alexander, psychológ a pozorovateľ norimberského procesu s lekármi povedal, že nech už tieto zločiny dosiahli nakoniec akýkoľvek rozmerov, všetkým, ktorí ich vyšetrovali, začalo byť čoskoro jasné, že začiatky boli temer bezvýznamné, všetko začalo sotva viditeľným posunom dôrazu v základnom postoji lekárov, prvým krokom bolo prijatie názoru, ktorý je základom hnutia pre eutanáziu, že totiž existuje niečo ako život, ktorý nestojí za to, aby bol žitý. Motivácia pre legalizáciu eutanázie bola za nacistov podobná ako dnes, ťažko chorý človek nemá rovnakú dôstojnosť ako zdravý, žije život nehodný žitia, dnes sa to čiastočne schováva za frázy o slobode a dôstojnosti smrti, pričom o úspore verejných výdavkov u nás sa zatiaľ verejne nehovorí, túžba vyhýbať sa vlastnej psychickej bolesti a strachu pred stretnutím so smrťou pri doopatrovaní najbližších, zmätenie v pojmoch "legalizácia eutanázie nie je potrebná pre odmietnutie liečby alebo odpojenia od prístrojov, ktoré iba zväčšujú utrpenie", to sa bežne robí formou reverzu. Otázkou je, prečo sa to nazýva nepriamou eutanáziou. V prípade, že by bola eutanázia schválená, nikto v našej krajine si už nebude istý životom, zomierajúci nebudú schopní vplyvom utrpenia dozrieť a príp. sa zmieriť s blízkymi a hlavne nebudú mať čas pripraviť sa na odchod na večnosť, ľutovať spáchané zlá, zmieriť sa s Bohom a pripraviť sa na posledný súd.

Povedzme si, ako v skutku vyzerá zomieranie, príklad, príbeh z jedného listu. Chodil som navštevovať k susedovi starenku. Bolo obdivuhodné, ako bola vyrovnaná. A na smrť sa skoro tešila. Hovorievala o tom, že uvidí svoju mamičku, ktorá jej zomrela, keď bola malé dieťa. Starenka bola vo veku 94 rokov a vážila necelých 35 kilogramov. Celé dni sa modlila. A je verím, že táto chudučká starenka mala u Boha väčšiu cenu ako nejaký nositeľ poriadku práce. Raz pre mňa prišli, že starenka zomiera. Prídem tam a vidím, ako ťažko dýcha. Tak som ju vzal za ruku a hovorím: "Babička, už sa dočkáte, uvidíte svoju maminku a Boha a celé nebo." Usmiala sa a povedala mi: "Cukrík do úst." Boli sme prekvapení a obávali sme sa že zadusí, ale dali sme jej ho. Rýchlo ho cmúľala. A potom zrazu povedala: "Paličku do ruky." A ja jej hovorím: "Ale, babička, v nebi už prútik nebudete potrebovať." Ale ona chcela prútik. Tak som jej ho dal. Ona ho pevne uchopila. Na chvíľu sa jej rozžiarila tvár. Zadívala sa do jedného miesta, akoby niečo uvidela, a radostne zvolala: "Už idem, už idem." A vydýchla naposledy. Bolo to niečo tak fantasticky slávnostného. Ak zomiera človek takzvane vekom alebo vyčerpaním síl pri dlhoročnej chorobe, nejde o nič dramatického, skôr to pripomína zaspávanie, zaspanie po vyčerpávajúcom dni. Ale pretože toto vie málo ľudí, zbytočne spanikária a chorého v začínajúcej agónii veľmi rýchlo chcú dopraviť do nemocnice, zháňajú sanitku. A myslia si, že mu robia dobre. A oni mu, naopak, robia zle, lebo ho zbavujú rodinného prostredia. A môžem povedať, že veľmi často to robia zo strachu, že sa oni priamo stretnú so smrťou. A sami o nej odmietajú uvažovať.

Umieranie ako proces, ktorý k životu zákonite patrí, začína ale skôr. Je to niekedy jeden, niekedy tri mesiace pred vlastnou smrťou, keď sa človek začne pomaly akoby odpútavať od svojho okolia, prestane sa zaujímať o noviny, o televíziu, neskôr o návštevy, v období odpútavania, teda úplného odtiahnutia sa od všetkého, čo leží mimo vlastného ja, nájdeme chorého často počas dňa so zavretými očami. Vyzerá to ako spánok. Chorý je ale ponorený do vlastného vnútra, kde dochádza k dôležitej práci, hodnoteniu vlastného života. Vnútri je miesto len pre jedného. S tým súvisí menšia potreba komunikácie s druhými, slová, nie všetky, strácajú svoju dôležitosť. A dotyk a tichá prítomnosť nadobúdajú osobitný význam. Jedlom dodávame telu energiu. Jeme, aby sme žili. Keď sa telo chystá na smrť, je úplne prirodzené, že jedlo odmieta. Zvyčajne tak najprv prejde chuť na mäso a ťažko stráviteľné jedlá, nakoniec zostane chuť len na tekutiny. A keď to pre rodinu býva ťažké, je to v poriadku, že chorý neje. Pri normálnom procese umierania sa zaobídeme bez infúzií. Teraz je potrebná len energia, energia duchovná. Zvyčajne jeden až dva týždne pred smrťou sa k tomu pridávajú ďalšie príznaky. Chorý je ešte viacej spavý, je však možné že ho zo spánku je možné prebudiť, môže sa objaviť zmätenosť, ale aj sa nemusí objaviť, dochádza k zmenám, ktoré signalizujú, že telo pomaly stráca schopnosť sa udržať. Zmeny v tepe, teplote, dychu, farbe pokožky, dochádza k väčšiemu poteniu ap., tieto príznaky sa zvýraznia jeden až dva dni pred smrťou, keď už je to ťažšie, niekedy až nemožné chorého prebudiť. Niekedy býva vedomie zachované až do konca. Zástava dychu a srdcovej činnosti je známkou klinickej smrti, ktorá naozaj vyzerá ako hlboký spánok. Je pravda, že zomierajú niektorí ľudia pokojne a niektorí nepokojne. To závisí veľa od toho, či sa smrti boja alebo neboja. Ak ju vnútorne už predtým prijali, umierajú spravidla pokojne a niekedy dokonca radostne.

Zostáva na nás a v nás veľa nevypovedaného, snáď poznatky, ktoré aj nás nepriamo pripravujú na tento okamih. Preto nemôžeme sa správať ako absolútny páni života. Musíme rešpektovať život každého od okamihu počatia až po prirodzený koniec. Každý človek, tým viacej lekár má životu slúžiť, pomáhať mu. Každé reálne uvažovanie o eutanázii je hrou s ohňom. História ukazuje, že každé aj najmenšie chcené zlo sa zvrhne a vymkne sa človeku z rúk. Je nevyhnutné budovať skutočnú kultúru života a oproti kultúre smrti budovať kultúru lásky. Človek by mal odchádzať zo sveta dôstojne a v kruhu blízkych. Nie je v našej kompetencii rozhodnúť sa, keby my chceme alebo iní chcú viacej žiť. Zdôrazňujem, život a ľudskú dôstojnosť treba chrániť od počatia po prirodzenú smrť i pred eutanáziou. Druhý Vatikánsky koncil vyhlásil, že vraždy každého druhu, eutanáziou nevynímajúc, sú neprípustné. Ak rozhodnutie o kvalite života ponecháme na človeka, vždy hrozí zneužitie. V Holandsku, kde je eutanázia povolená, v jej dôsledku zomrelo okolo 14 000 ľudí. Starí ľudia aj napriek pokrok medicíny sa tam boja chodiť do nemocnice.

Dámy a páni, život je neopakovateľná šanca, ktorú nám dal Pán života. A rozhodnutie o jeho vzniku a konci nášho putovania patrí jemu. Preto by som vás chcel poprosiť o podporu predkladanej novely. Ja som vám rozposlal DVD-čka, ktoré ma oslovili. Oslovili ma preto, že mi dali chvíľu precítiť chuť života, ktorý tam bol zobrazený. Rozposlal som vám to preto, lebo vás mám rád. A chcem vás poprosiť o podporu predkladanej novely, ktorá je ozdobou tohto volebného obdobia a šancou nás všetkých s dobrým pocitom zavŕšiť toto volebné obdobie. Ďakujem za pozornosť.