T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Zaujmite miesto pre spravodajcov.

Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že písomne sa do rozpravy prihlásili pán Vladimír Mečiar a Zsolt Simon.

Takže prvý vystúpi v rozprave pán Vladimír Mečiar, pripraví sa Zsolt Simon.

V. Mečiar, poslanec: Vážené dámy a páni, nemyslím, že na behu vecí veľa zmením a nechcem politizovať. Chcem ako právnik pred vami povedať právne stanovisko, ktoré je úplne iné, ako je názor vlády Slovenskej republiky, alebo časti, väčšinovej časti členov vlády Slovenskej republiky.

V roku 1990 som mal pocit hrdosti, keď som spolu s Pavlem Richetským predkladal do Federálneho zhromaždenia návrh ustanovení o ľudských a občianskych právach ako prvý v histórii Česko-Slovenskej republiky. Samozrejme, bol tam jeden dodatok, že tieto ľudské a občianske práva sa majú premietnuť medzi všetky ostatné zákony. Nikdy sa tak nestalo.

Preto v roku 1992 pri prijatí Ústavy Slovenskej republiky sme znovu premietli všetky dovtedy známe a dostupné poznatky o ľudských a občianskych právach do Ústavy Slovenskej republiky a boli sme hrdí, keď sme už v starej budove parlamentu mohli prezentovať, lebo sme ľuďom niečo dávali. Dávali sme pocit dôstojnosti, rovnosti, ľudskosti, hrdosti na občianstvo. Keď sa pozerám na tento návrh, nemám ani jedno, naopak, aj z hľadiska ľudskej dôstojnosti aj občianskosti sa cítim byť týmto návrhom pošpinený. Nie, že poškodený ako osoba, ako právnik. Z hľadiska chápania práva a postavenia špeciálnej otázky ľudských práv na Slovensku sme celý systém postavili ako otvorený, to znamená, že ľudské a občianske práva používajú stupeň ochrany nielen ten, ktorý je v zákonoch a Ústave Slovenskej republiky, ale že je systém otvorený a že kdekoľvek inde v medzinárodných dokumentoch sa prijme väčší rozsah práv, ako garantuje Ústava Slovenskej republiky, stáva sa automaticky súčasťou ochrany ľudských a občianskych práv každého občana Slovenskej republiky.

Čiže my tu máme tri systémy. Jeden je systém medzinárodnej ochrany európskych ľudských a občianskych práv, ktorý vláda zamlčuje a nerešpektuje. Druhý je systém ochrany ústavných práv garantovaný ústavou a návrh, ktorý je predkladaný, je v rozpore s väčšinovými ustanoveniami tejto ústavy, aj so zmyslom, aj duchom, aj s postupom. A tretí, z hľadiska zákonov štátu, analogické ustanovenia, o ktoré sa teraz má tento zákon opierať v právnom poriadku Slovenskej republiky, dávno existujú.

Z hľadiska výkonu medzinárodného práva sa dostávame do situácie, keď už dávno, ešte keď Európske spoločenstvá len vznikali, bola diskutovaná otázka primárnosti ľudských a ochranných ľudských práv na primárnosti európskych noriem a záväznosť pre jednotlivé štáty. Toto rokovanie prebiehalo ďalej. Až pred 50. rokmi bolo povedané, že z hľadiska ochrany občana Európskych spoločenstiev a neskoršie Európskej únie platí princíp univerzálnosti a primárnosti európskych noriem pred normami štátov a európske súdy pre ľudské práva, európske súdy pri Európskych spoločenstvách rozhodujú podľa práva Európskej únie, nie práva štátov. Čiže, primárna je táto ochrana a zaväzuje štáty, aby podľa nej konali a zaväzuje sudcov, aby podľa nej rozhodovali. Rozhodovanie v rozpore s týmito zásadami sa stáva rozhodovaním v rozpore so zásadami platného právneho poriadku platného pre všetky štáty Európskej únie, aj pre ich právne a ústavné systémy. Nebude konštatovať, že ústava je zlá. Ale bude konštatovať, že konanie je proti občanovi, je v rozpore s ľudskými a občianskymi právami. Tento princíp platí. A ak návrh vlády smeruje k úprave ústavy a zužovaniu ľudských a občianskych práv, súčasne naráža na platný existujúci stav, kde, chápem aj tú dôvodovú správu, ktorú čítal pán predseda vlády, tak akože tí, čo ju pripravovali, hľadali únik, kde súčasný stav platí pre celý rozsah, výnimka existuje len v prípade, že štát je vo vojnovej situácii alebo hrozí rozpad štátu. Vtedy môže štát vstúpiť takýmto spôsobom do oblasti ľudských a občianskych práv. Sme vo vojnovej situácii? Hrozí rozpad štátu? Ani jedna podmienka nie je splnená. Čiže dôvody pre takýto postup parlament nemá, neexistujú, sú vymyslené.

Pokiaľ ide o väzbu na predchádzajúce rozhodnutia v oblasti privatizácie, rád by som povedal, že existovali zákony, ktoré predsa hovorili, každý je povinný preukázať zdroje, z ktorých privatizuje a ak nie sú tieto zdroje preukázané, rozhodnutia sú nezákonné a všetky tieto rozhodnutia boli predmetom previerky vykonané vtedy dnešnou opozíciou a nakoniec konštatovali, že zákony sme dodržali. To znamená, nie je dôvod už platným zákonom o neplatnosti úkonov prijímať ďalšie zákony o neplatnosti úkonov.

Ďalej, pokiaľ ide o dovolanie sa na ústavu a zákony tohto štátu, chcem potvrdiť medzinárodne platnú premisu, ktorú, bohužiaľ, tento parlament nerešpektuje a pravdepodobne ani pri tomto rozhodovaní rešpektovať nebude, že sa nemožno dovolávať žiadneho zákona, žiadnej ústavy štátu tam, kde je v rozpore s komparatívnym právom Európskej únie pri ochrane ľudských a občianskych práv. Čiže čokoľvek sa tu prijme v režime jednom, je neplatné v režime druhom. Takže, buď sa bude hľadať súlad, alebo vedome zakladáme rozpor. A tento rozpor zakladáme na obdobie, kým neprídeme k rozumu a nebudeme to chápať trošku inak.

Ďalej, každý sudca je povinný v rámci svojej právomoci aplikovať ustanovenia vnútroštátneho práva len vtedy, keď nie je v rozpore s právom Európskej únie. Hovorí sa, že je to ochrana ľudských a občianskych práv, že je politická deklarácia do doby, kým nie je prijatá do záväzkov štátu. A tak sa stalo pred 50. rokmi pri rozhodovaní o Európskych spoločenstvách. Tak sa stalo pri prístupovej zmluve Slovenska k Európskej únii, tak sa stalo pri zmluve z Nice a pokračovalo ďalšími zmluvami až po túto úpravu. Čiže režim európsky je nadradený a platný bez ohľadu na to, čo dneska Národná rada urobí, aj keď sa dostáva Národná rada do rozporu s týmto režimom.

Pokiaľ ide o Česko-Slovenský štát, zaviazal sa, že bude rešpektovať medzinárodné normy. Slovensko ako nástupnícky štát to prevzalo a pokračovalo a rozvíjalo ďalej. Čiže toto konštatovanie je platné. Pre náš právny poriadok neplatí to, čo pre socializmus, že sme prijímali iné normy do vnútra štátu a iné medzinárodné normy a hovorili, že priorita je vo vnútorných normách. Pre poriadok, do ktorého sme vstúpili, ktorý sme vedome a dobrovoľne prijali, platí, priorita je v medzinárodných ustanoveniach a medzinárodnej právnej ochrane ľudských a občianskych práv v rámci spoločenstva, v ktorom ešte sme.

Pokiaľ ide o posudzovanie právnej normy z hľadiska súdnych rozhodnutí, bez ohľadu na to, ako bude prijatá dneska, si dovolím tvrdiť, že je neplatná od samého začiatku. Čiže, páni poslanci, hlasujte jedna strana, druhá strana, tak či druhá strana bude súhlasiť rovnako, robíte úkon, ktorý bez ohľadu na váš výsledok hlasovania je neplatný, v tejto miestnosti končí. Inak význam nemá.

Pokiaľ ide o štát a subjekty medzinárodného práva, neplatí zásada, že štát je subjektom, aj štátny príslušník je subjektom medzinárodného práva a medzinárodnej právnej ochrany. Čiže každý občan Slovenska je subjektom tejto ochrany aj voči štátu a každý sa jej môže dovolať.

Pokiaľ ide o nepresné charakteristiky, ktoré sú tu dané a dokonca by som povedal, že aj hrubé omyly, tak treba povedať takto, nech by sme mali ciele akokoľvek sväté, ak použijeme nečisté prostriedky, znečistíme ciele, a tieto prostriedky nie sú čisté. Spochybnenie je nielen vo vzťahu k právnemu poriadku Európskej únie, ale aj vo vzťahu k Ústave Slovenskej republiky. Ak by sme hľadali korene pre takéto chápanie vývoja právnej ústavy a chceli by tu niektorí ma poučiť, rád sa nechám poučiť, ale rád by som povedal, že tieto korene vznikli v roku 1931 a ich hlásateľ bol pápež Pius XI. Od tej doby sa z jeho názorov kresťanskej encykliky premietli do právneho poriadku celej Európy. Takže, ak ma poučia aj kresťanskí demokrati, že sú kresťanskejší ako Svätý otec, rád to prijmem.

Pokiaľ ide o Chartu základných práv Európskej únie v Nice, bola prijatá ako záväzný dokument v roku 2000 pre Slovenskú republiku. Inak sa nedá.

Pokiaľ ide o tento ústavný dodatok a z neho vyplývajúce zákony, ako aj dôvody, ktoré existujú, len nebudem riešiť ich ku každému osobitne, tak musím povedať, že je tu porušenie niekoľkých princípov.

Prvý, ak Ústava Slovenskej republiky hneď v čl. I hovorí, že Slovenská republika je právnym štátom, tak akýkoľvek pokus o priamu, alebo nepriamu retroaktivitu likviduje pojem právneho štátu. Prijatím tejto retroaktivity sa dostávame do rozporu s tým, či ešte sme právnym štátom. Záver vyjadrený v rozsudku súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu z roku 2005, kde akákoľvek retroaktivita aj nepriama, nepriama je tu zakotvená, je v rozpore s charakterom právneho štátu Slovenskej republiky.

Čiže ešte berieme len čl. I Ústavy Slovenskej republiky a už sme v rozpore. Vzniká tu falošná domnienka, že ideme stíhať majetok, ktorý bol získaný podvodmi a všelijakými inými druhmi trestnej činnosti. Omyl, dámy a páni, celá konštrukcia zákona je úplne opačná, aj vykonávací predpis, aj ústavný predpis. Týmto ľuďom sa nestane nič. Domnienka, ktorá je postavená práve v tomto návrhu zákona, je postavená na tom, nie či kradol, alebo nekradol a či žije z nakradnutého, ale či preukáže pred súdom, odkiaľ na to získal peniaze. Čiže nie obsah právneho vzťahu, kradneš, nekradneš, ale či to preukážeš, alebo nepreukážeš, a takto to zakrývame obsahom práva a ten obsah práva je potom taký, že nepriamo zaťažuje toho, kto bol poctivec a keď mu neukladalo v živote za povinnosť, že musí 50, 60 rokov zbierať doklady o nadobudnutí vlastníctva, tak dneska ho potrestáme za to, že to nerobil tých 50 rokov a že nevie vytiahnuť otca, mater z hrobu, aby mu dosvedčili, že dali, že nevie povedať, ako bol pohyb cien, aká išla úroveň príjmov, ako sa konali všetky veci. Takže toto je princíp, ktorý je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky bez ohľadu na to, čo si o tom myslíte a či ho budete brať do úvahy, alebo nie.

Pokiaľ ide o otázky spravodlivosti, boli chápané veľmi dlhú dobu, povedzme, rok 1968 bol takou obnovou myšlienok spravodlivosti, potom to upadlo a znovu po roku 1989 sme išli k myšlienke spravodlivosti ako k jednému z ideálov, ku ktorému sa spoločnosť má priblížiť, tak od spravodlivosti je to ďaleko, pretože celý zákon nevychádza z princípu rovnosti občana a štátu. Vychádza z princípu nerovnosti občana a štátu. Maličký občaník, bezvýznamný človiečik vojde do miestnosti súdu a je vinný a celé je postavené na tom, či v konaní pred súdom dokáže, že je nevinný, a vtedy bude oslobodený ako nevinný, lebo platí prezumpcia viny, platí prezumpcia pravdy udavača, nie prezumpcia pravdy udaného. A ak táto pravda udaného je pravdou potlačovanou, tak o akých ľudských právach chceme hovoriť? To je o princípe viny. Je to čosi také, ako za Stalina existovalo také ustanovenie, nepriateľ ľudu. Kto bol obvinený z trestného činu nepriateľa ľudu, mal možnosť pred súdom dokázať, že to tak nie je. Ak nedokázal, mal dve možnosti: smrť alebo gulag. Drvivá väčšina nedokázala, iba jedno až tri percentá dokázali, že nie sú nepriateľmi ľudu, a to isté je v tomto prípade. Ak nevieš dokázať a nezhromažďoval si doklady o pôvode svojho majetku, si vinným. A teraz, samozrejme, sa tu dáva ešte taká vec, že každý má mať nárok na spravodlivý proces. Tak ak som už vinný, aký je to spravodlivý proces? A ešte som nič neurobil.

V Česko-Slovensku práve bola takáto domnienka u otcovstva. Keď si vošiel do miestnosti, bol si na polovicu otec a vo vnútri si sa mohol vyviniť na jednu alebo druhú stranu. Tu je nie taká domnienka, že si na polovicu, tu si 100-percentne vinný, ale zbav sa viny, preukáž, že si iný. Toto je aký právny poriadok? Však ľudstvo v Spojených štátoch i v Európe všade bojovalo roky za to, aby sa dosiahla rovnosť v postavení právneho vzťahu občan a štát. Dokonca sa zavádza nerovnosť aj medzi občanov. Môžeš byť zlodej a darebák, môžeš kradnúť, ale keď rozdiel toho majetku je menší ako 1 500-násobok priemerného platu, si čistý, spoločnosť ťa netrestá. Spoločnosť ťa za čo trestá? Za krádež? Nie, za neschopnosť preukázať rozdiel, ktorý je iluzórny, pretože siaha v podstate do koreňa, odkedy sme začali žiť. Keď dostal niekto dary k narodeninám, od tej doby aby ich evidoval a dneska preukazoval, že to všetko tvorilo súčasť jeho bohatstva.

Samozrejme, že je tu aj veľmi silná otázka, ako je štátny orgán kontrolovaný pri výkone svojich právomocí. Aby bol proces spravodlivý, musí mať súdnu kontrolu a súdnu ochranu. Ale zoberte, ako sú určené povinnosti štátnych orgánov z hľadiska výkonu práva finančnej polície. Vágne, neurčito, závisia od výkladu a ktorýkoľvek štátny úradník môže tento výklad zneužiť. Voči mne sa to stalo, preto nechcem, aby sa to stalo voči druhým.

A tento stav, ktorý sa zavádza, je stav neistoty a otvárania možnosti pre zneužitia čímkoľvek, kdekoľvek. Hovorí sa, že ten, čo je udavač, bude musieť povedať, ako sa volá a či je, no ale veď on je nie trestaný, on im dáva iba podnet a teraz voľakto musí začať skúmať. Ak vám chce dokázať, aký máte majetok, tak čo musí urobiť? Musí vám vojsť do domu. Aj keď to zákon nehovorí, že áno a ako sa to má stať, lebo ústava to zakazuje, nesmie, tak sa dostávate do situácie, že vlastne vám tam môže poslať znalca, aby prišiel pozrieť. Zákon síce hovorí, že možno ísť do domu, kde je sídlo firmy, no ale keď príde do takého domu, kde je sídlo firmy, tak môže kontrolovať firmu alebo mi ide kontrovať celý byt. Kde je ochrana môjho bytu a súkromia za to, že je tam sídlo firmy? Ako to rozdelím? Koľko firiem je písaných na byt? Všetci sú vystavení riziku, že ktorýkoľvek policajný orgán kedykoľvek môže prísť z tohto zákona bez rozhodnutia súdu a súdnej ochrany robiť domovú prehliadku a hrabať sa vo veciach každému jednému. Toto je právny štát? Toto je nejaká ochrana občana? Ľudia, ale to je sranda, ale sranda cez slzy, na zaplakanie.

Pokiaľ ide o otázky postupu štátnych orgánov, platí zásada, že štátne orgány môžu to, čo im zákon dovoľuje a občania môžu všetko, čo im zákon nezakazuje. Ak sme doteraz mohli robiť to, čo nám zákon nezakazoval, tak teraz sme za to stíhaní, lebo nevieme preukázať, že sme konali, keď sme neboli povinní zhromažďovať dôkazy. To je nie dobrý zákon a nie dobrý základ pre ochranu ľudských práv. Samozrejme, môžeme sa dovolávať Charty Európskej únie pre základné ľudské práva, môžeme ísť ďalej.

Ďalej, v čom tento zákon spochybňuje ústavný poriadok? Je to konanie pred súdom, kde štát a občan si majú byť rovnocenní, má platiť princíp dokazovania, a nie princíp prezumpcie viny, to všetko sa týmto zákonom a ústavnou zmenou rúca. Hovoríte však, že o nič nejde. Nie, toto sa rúca, toto je narušené a dostáva sa to do inej polohy.

Pokiaľ ide o ústavné právo vo vzťahu k vlastníctvu, tak predsa hovorí, že medzi základné ľudské práva patrí aj vlastniť majetok. A dal som si strašnú robotu na tom, aby som zisťoval, čo to vlastne je ten majetok a čoho všetkého sa to týka. Tak dovoľte, aby som vám definoval tak, ako to v medzinárodnom práve platí, čo je to tá kontrola majetku. To sú vecné bremená, samozrejme, majetkové hodnoty, veci, iné majetkové hodnoty, vecné bremená, pohľadávky, podiely, autorské práva, aj dobrá povesť - ak má niekto dobrú povesť, ho dotiahnú na 1 500-násobok základného platu, je dôvod na to, aby ho stíhali -, aj licencie, aj právo na dôchodok, aj právo na sociálnu dávku, ak je tá sociálna dávka vzhľadom k veku predvídaná, že môže dosiahnuť takúto sumu. Platí zásada, že ak existuje princíp legitímnej nádeje, že ak takúto sumu bude vlastniť, legitímna nádej je súčasťou právneho poriadku, tak na Slovensku za túto legitímnu nádej môže byť postihovaný.

Ďalej, ak nám vláda dáva takýto doklad, aby sme toto schválili, tak mi povedzte teraz, či si vláda verí, že doterajšie konanie v občianskoprávnom a trestnom konaní je schopné obnoviť právny poriadok v štáte, alebo potrebuje mimoriadne poriadky pre neschopnosť obnoviť pomocou riadnych nástrojov stav, ktorý v štáte existuje a nie je ešte taký, že by znamenal katastrofu, ale bolo nutné takéto robiť.

Pokiaľ ide o obsah vlastníckeho práva, je rovnaký pre všetkých vlastníkov, to znamená rovnosť, to znamená nedotknuteľnosť majetku, ale aj záväznosť. Ústava pozná len jeden mechanizmus, ktorý sa neuplatňuje k prevodu a k zmene vlastníctva, to je vyvlastnenie v nevyhnutnom rozsahu za náhradu, tam sú 4 podmienky ktoré musia byť splnené. Nepozná pojem prepadnutia veci - ďalší rozpor s existujúcou ústavou. Do čoho to chceme vtesnať? Síce v zákone sa má vytvoriť preklenutie, že prepadnutie majetku podľa tohto zákona platí aj pre trestné konanie, ale to je o niečom inom. Existujú štáty, ktoré majú také ustanovenie, že kto bol odsúdený na 6 rokov a viac, tak mu prepadá majetok. Ale Slovensko nemá takéto ustanovenie. Akurát podľa tohto zákona sa to vzťahuje na kohokoľvek. Inak, keď som pozeral, či sa už niekto s takýmto niečím zaoberal, ako sa my teraz zaoberáme a čo riešime, tak som našiel v medzinárodnom práve, že, áno, už bol takýto návrh zákona predložený v moldavskom parlamente a Moldavčania, nech sú akokoľvek s demokraciou v rozpore, ho neprijali a pozmenili ho v prospech ducha európskej normy. Nepochybujem, že tento slovenský parlament to prijme.

Pokiaľ ide o otázku dohody, je tam možnosť zneužitia aj čl. 20 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, to je v tom doplnku, ktorý tam existuje, je tam otázka zahraničných subjektov na území Slovenskej republiky. Vážení, zahraničné investície sú chránené medzinárodnými zmluvami, nevstúpite do ničoho a nikde žiadna medzinárodná banka, ani iná inštitúcia nie je povinná Slovenskej republike podľa týchto zákonov oznamovať žiadne skutočnosti, takže je to ozaj pre tých pár občanov Slovenskej republiky, ktorí si buď nevedia zohnať svedka alebo nevedia zohnať papier, tí môžu byť nejakým spôsobom postihnutí alebo sa bez primeraných dôvodov budú spoliehať, že to pre nich nebude platiť. Takže, ak je celá únia postavená na zásadách slobody, demokracie, dodržiavania ľudských a občianskych práv a slobôd a právneho štátu, tak táto ústava a návrh ústavy hreší proti dvom princípom tohto právneho štátu hneď v začiatkoch.

Pokiaľ ide o ďalšie ustanovenia, máme tam aj čl. 152 a 154 ústavy, kde v odseku 4 sa hovorí, že výklad ústavy musí byť v zmysle čl. 154 ods. 1 aj v súlade s príslušnými medzinárodnými zmluvami a že Dohovor o ľudských a občianskych právach má prednosť pred ústavou a zákonmi Slovenskej republiky. Čiže, keď aj prijmete zmenu ústavy, čo sa zberáte ako hrdinský skutok pred voľbami frustrovaných uvoľniť, vy boháči, veď im teraz dáme, figu im dáme, tí chudobní budú chudobnejší. Tak ak to má prednosť pred zákonmi a európske normy zabezpečujú väčší rozsah práv a slobôd, zaväzujú občanov Slovenskej republiky bez ohľadu na zákony a Ústavu Slovenskej republiky. A môžeme s tým robiť čokoľvek, nedá sa to nijako zmeniť.

Pokiaľ ide o vlastníctvo, nejde len o to, čo je pojem vlastníctva, ale tento typ spoločnosti je postavený na súkromnom vlastníctve, čiže má motivovať vlastníctvo. Ak spochybníme toho, kto vlastníctvo tvorí, aký má zmysel a význam táto motivácia? Zveľaďuj a budeš pokefovaný alebo minimálne popoťahovaný a vyviňuj sa za to, že si sa narobil. Kúpiš umelecké diela od maliara v začiatkoch, keď začínal, bol rád, že predal obraz za 20 000, dneska to bude mať 200 000, dokáž mu, že si ho vtedy kúpil a ako si ho kúpil, za koľko si ho kúpil, či to zodpovedalo vtedajšej cene, koľko to zodpovedá dnešnej cene. Dokonca ani otázku ceny tieto ústavné zmeny a zákony neriešia, cena dneska, cena vtedy, cena práce teraz, priemerná mzda vtedy, dostáva nás to do veľmi hlúpej situácie.

Pokiaľ ide o otázky dôkazov, môžu byť použité len tie, ktoré sú získané relevantným právnym konaním. Toto je právne konanie alebo konanie, ktoré sa má odvodiť, ktoré je v neprimeranom rozsahu. Ak nie je regulované zhromažďovanie, archivovanie, ak nie je garantovaný slobodný prístup osoby k informáciám, stratili sme princíp právneho štátu. S tým sa hráme, nie tuto tam, či bude nejaký zákon prijatý, alebo nie.

Pokiaľ ide o zraniteľné miesta týchto návrhov, vychádzame z toho, že štát v oblasti občianskoprávnej a trestnoprávnej je nefunkčný a táto nefunkčnosť je neodstrániteľná, hoci v Občianskom zákonníku, to je, tuším, § 451, je napísané, že majetok, ktorý je získaný z nedostatočných zdrojov, nepožíva ochranu štátu, čiže už to máme. Takisto v Trestnom zákone sú povedané podobné ustanovenia, ktoré už máme. V občianskoprávnom konaní o privatizácii bolo prijaté ustanovenie zákona - každý, kto privatizuje, musí preukázať pôvod peňazí a každý ho doložil, keby nie, tak nás "Dzurindovci" pozatvárajú. No ale sme vonku a prešlo to kontrolou všetkých, milióny korún tam boli vrazené do toho, aby dokázali, že to tak nebolo, ale sa preukázalo, že áno, že proces bol zákonný.

Pokiaľ ide o tieto prostriedky, ktoré nevieme inak vyriešiť, tak sa dostávame mimo princípu právnej istoty ľudí, že nebudem postihovaný za to, čo som neurobil, že sa dostávame do rozporu s princípom nepriamej retroaktivity, čo je nie povedané, ako to niekto navrhoval, otvorme to smerom dozadu donekonečna, no otvorme. Však tu boli nejaké historické udalosti vo februári, boli nejaké historické udalosti v roku 1945, 1938, otvorme to všetko. Vypusťme toho "džina" von. Prečo by nie? Boli tu nejaké otázky reštitúcií po roku 1990, aj to otvorme. Čo nám z toho vyjde?

Pokiaľ ide o princípy nadmerného zasahovania štátu do vlastníckych práv, sú naplnené. Pokiaľ ide o otázku prepadnutia majetku, ktoré navrhujú v zákone, taký pojem ústava nepozná a nielen toto potom treba novelizovať, potom treba celú ústavu novelizovať. Ale potom, dámy a páni, zabralo mi toto strašne veľa času, sa dostávame k situácii, že treba prijať ústavu nie demokratického a právneho, ale policajného štátu založeného na udavačovi, na domnienke pravdy, na neistote občana predtým, ako orgány činné v trestnom konaní voči nemu budú pokračovať. No a potom je to aj nevykonateľnosť tohto zákona. Lebo keď sa hovorí, že to nič nebude stáť, no ale veď tá kapacita finančnej polície musí byť voľakde vyčlenená, musia prestať šetriť iné. Ak teda prokuratúra má konať, tak bude musieť mať navýšený počet pracovníkov. Ak súdy majú konať, musia mať navýšené počty ľudí. Boli tu v rámci diskusie absolútne absurdné návrhy, že ak si považovaný za vinného, zlož zábezpeku majetku v takej hodnote, v akej ti platí prezumpcia viny. No ale kto ti to bude úročiť? Skade to zoberieš? A keď sa preukáže, že si nevinný, kto ti zaplatí ušlý zisk? Štát ťa zničí, zničí za to, že ťa niekto podozrieva, že si konal nečestne, nedokazuje ti štát. Štát ťa automaticky iba potrestá.

Pokiaľ ide o otázky slobôd, hovoríme veľmi veľa o právnom titule, no dobre, vážení, ale keď vravíte, že musím preukázať právny spôsob nadobudnutia veci, ale veď Občiansky zákonník tam má definované, kto užíva vec v presvedčení o tom, že je vlastníkom a je dobromyseľný v držbe, nadobúda vlastníctvo po 3 a 10 rokoch. Platí to, či neplatí po tejto zmene ústavy? Skončila táto zásada získania vlastníctva vydržaním, alebo nie? Ja neviem. Podľa tohto nie. Čiže, ak preukážem, že vec užívam dobromyseľne, tak tiež nie som legitímny vlastník, tiež to neplatí.

Pokiaľ ide o otázky terminologické, je tam veľa nepresností. Pokiaľ ide o otázky možnosti zneužitia práva, otvára to dvere, nevravím, že to chce urobiť táto vláda, otvára to dvere komukoľvek na zneužitie proti komukoľvek. Pán predseda, nech som konal akokoľvek, často prišiel iný predseda vlády a doplatil som naňho. My sme mysleli aj na tých, že môžu prísť aj lumpi. Tak sa nedá takýto poriadok právny prijať, aby to znelo voči komukoľvek. Nemusí byť len vždy čestný človek.

Pokiaľ ide o otázky toho, čo sa tu hovorilo o niektorých médiách a podobne, že ja za zákon zahlasujem, lebo ja sa nebojím, tak rád by som povedal takto, že každý zákon je vlastne spoločenský vzťah vyhlásený osobitným spôsobom, vynutiteľný štátnou mocou. To sú charakteristiky zákona. Čiže neprijímam ho pre seba, ale pre spoločnosť a všetkých ľudí v nej. Som za to, aby sa riešili otázky zodpovednosti za výkon vlastníckych práv. Nie som za to, aby mnohí ľudia si nadmerne užívali, keď niektorí nemajú čo do úst dať a nemajú prácu. Som za to, aby sa mnoho vecí reguláciou urobilo inak, aby bol prijatý široký komplex antikorupčných zákonov a opatrení vlády, čo sa zrejme v budúcom volebnom období stane, ale som rozhodne proti tomu, aby bola prijatá táto ústavná zmena, ktorá nie je riešením situácie a vytvára nakoniec zlú situáciu aj pre ostatných.

A potom, dámy a páni, ešte jedno poučenie. My sme tu prijímali k Špeciálnemu súdu nejaké zákony. Vtedy som vystúpil, že to raz bude zrušené, že je to v rozpore s ústavou. Vtedy istý právnik nás poučoval, že kto je proti, tak je mafia priateľský. Dneska tento omyl je vypočítaný na hodnotu 3,6 mld. korún iba v otázkach platov sudcov. Dneska politici nadávajú na sudcov, že ich upozornili na ich omyl a trvajú na ich odstránení. Nie na peniazoch, to ich je len zopár. Na odstránenie omylu. Na tom, že parlament a výkonná moc znovu obchádzajú Ústavný súd a hľadajú spôsob ako vylúčiť ústavu z možnosti kontrolovať zákony. To je absolútne už proti princípom budovania demokratického štátu. Toto nemôže byť. Prijali sme špecializovaný zákon. Ľuďom sme zdanlivo povedali, že bojujeme proti všetkému možnému, tak chce na toho špecializovaného, ak bude platiť ešte tri roky, bude 1,2 miliardy korún iba v otázkach miezd, nepočítam ostatné náklady. Čo sme vyriešili? A znovu tá istá metóda, ak nám Ústavný súd povie - "parlament, porušuješ Ústavu Slovenskej republiky, prijímaš zákony, ktoré sú v rozpore", tak hľadáme spôsob, ako tomu Ústavnému súdu odsekať krídla, aby nám to nemohol povedať druhý raz. Toto je v rozpore s princípmi budovania a delenia moci každého právneho štátu.

Ja nikomu nevnucujem, ako sa k tomu postaví a ako bude hlasovať, je to jeho vec. Ale ak som niečomu roky veril a za niečím išiel, tak to určite ľudské a občianske práva majú svoj zmysel a svoju hodnotu, preto ja sa sám sebe v mojom veku pri podstate doznievaní nespreneverím, za toto ruku nezdvihnem, lebo by som sa musel hanbiť pred svojimi vnukmi. A nevedel by som, ako im raz po čase takúto hlúposť zdôvodním. Je to vec môjho presvedčenia. Rešpektujem, že je tu 149 iných názorov, že si ho budete riešiť každý, ale vysporiadavajte si ho nielen so sebou a svojím svedomím, ale s tým, čo spoločnosti urobíme dobré a čo spoločnosti urobíme zlé. Či prijatie takejto normy za to percento, dve vo voľbách vôbec stojí? Či tá paseka, ktorá sa tým narobí, nebude podstatne väčšia? To si musí vyriešiť v sebe každý sám.

Dámy a páni, pretože vec síce prišla náhle, ale urobil som si analýzu rozhodnutí Európskeho súdu, rozhodnutí Súdu pre ľudské a občianske práva Európskej únie a Ústavného súdu Slovenskej republiky. Urobil som ju s tým, že však som člen vládnej koalície, nemal by som ísť do rozporu pred verejnosťou. Bolo to vyše tritisíc strán textov, ani v jednom som nenašiel jedno slovo, ktoré by odôvodňovalo prijatie takéhoto ústavného zákona a takéhoto zákona. Preto to, čo robím, robím aj v zhode s právnym myslením autorizovaných inštitúcií Slovenska i Európy. Vychádzam z ich teórie, z ich učenia, preberám ho a považujem ich za správne a osvojujem si ich. Preto nebudem hlasovať ani za zmenu Ústavy Slovenskej republiky, ani za tento zákon, pretože ich prijatím sa veci ďalej zhoršia, nevyriešia. Nepomôžeme ľuďom, zhoršíme im aj právne vedomie príslušnosti k štátu, aj pocit právnej istoty pred štátom, aj hrdosť na to, že som občanom Slovenskej republiky. Preto si môžem pred sebou považovať svoje postavenie vo vzťahu k štátu za rovnocenné, významné a že pre ten štát niečo znamenám. Toto týmto narušíte. Ale nepochybujem, že za to zahlasujete, lebo však aj kandidátky sa budú prijímať štrnásteho, aj hlasy bude treba vo voľbách. Takže odvahu treba nie na to, aby to bolo prijaté, odvahu treba na to, aby sa vedel niekto postaviť a povedať, toto nie. Toto nie je cesta.

Ďakujem. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie pána poslanca Mečiara - pán poslanec Mikloško, pani poslankyňa Tóthová, to je všetko. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickými poznámkami.

Pán poslanec Mikloško, máte slovo.

F. Mikloško, poslanec: Pán poslanec Mečiar, vy ste vo svojom vystúpení hneď na začiatku povedali, že v roku 1990 ste spolu s pánom Rychetským priniesli do Federálneho zhromaždenia ten ústavný zákon Listinu ľudských práv. Trošku vás musím poopraviť. Neboli ste to vy, ani pán Rychetský, bol som to ja ako predseda Slovenskej národnej rady a pani Burešová ako predsedníčka Českej národnej rady. Je to taká maličkosť, ale pre históriu treba aj takéto drobnosti podržať.

Po druhé, ja obdivujem váš zápas o ľudské práva. V tomto volebnom období trikrát som mal možnosť počuť, ako obhajujete ľudské práva. Teraz je to pri preukazovaní pôvodu majetku, to sú ľudské práva všetkých. Potom to bolo pri zrušení Špeciálneho súdu, to boli ľudské práva sudcov a aj obvinených. A potom ste obhajovali veľmi vehementne ľudské práva pri návrhu zrušenia vašich amnestií. To boli ľudské práva vaše a možno ešte niektorých vašich známych a priateľov. Bol som dojatý, ako hovoríte, že tu nastáva narušenosť rovnosti medzi občanom a štátom. Len by ma zaujímalo, ako hlasovalo HZDS, poprípade vy pri vyvlastňovacom zákone. Tam vám nerovnosť medzi občanom a štátom nevadila?

A už len posledné. Obdivujem váš ľudský zápas. Chcem vám len pripomenúť, že štyri roky ste boli členom výboru pre ľudské práva a za tieto štyri roky som vás tam videl dva, maximálne trikrát. Takže tie ľudské práva, zdá sa, že si len v istých momentoch, historických, vážite. No ale každý, ako si hovoríte, ideme svojou cestou a píšeme si svoju históriu. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pani poslankyňa Tóthová.

K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Chcem povedať, že v diskusiách aj v tlači už viacerí teoretici, či už z fakúlt alebo z Akadémie vied, poprípade aj praktici zdôraznili, že skutočne táto právna úprava za danej formy predloženia bude platiť na tých, ktorí sa nebudú vedieť vyviniť. Že skutočne tu pôjde o otázku vedieť sa vyviniť a to sme tu už mali aj za socializmu, keď niektorí, najmä mäsiari si kupovali tikety v športke, prvú cenu, priplatili niečo, aby mali v rukách dôkaz, že poctivo nadobudli peniaze, ktoré mali. To je prvá pripomienka.

Ďalej, pán poslanec Mečiar spomínal, že už skutočne tu bolo raz preukazovanie pôvodu finančných prostriedkov pri privatizácii. Áno, bol to zákon č. 221/1994 Z. z. a nazýval sa zákon Národnej rady Slovenskej republiky z 10. augusta 1994 o preukazovaní pôvodu finančných prostriedkov pri privatizácii. To len pre margo, ako aj náš pán poslanec Ferko, ktorý veľmi rád spochybňuje vyjadrené fakty zo strany Ľudovej strany - HZDS. Ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Pán poslanec Mečiar, chcete reagovať na faktické poznámky? Nech sa páči, zapnite, máte zapnutý mikrofón.

V. Mečiar, poslanec: Samozrejme, že ja už Mikloška beriem ako srandistu, už ho neberiem vážne. Nie je dôvod. A k roku 1990 v Trenčianskych Tepliciach boli porady o riešení slovensko-českých vzťahov, tak na rokovaní delegácie federácie a obidvoch republík bolo prijaté rozhodnutie, podľa ktorého bol daný postup pri úprave ľudských práv a občianskych slobôd tak, že návrh som spracoval ja a Rychetský, odovzdali ho Federálnemu zhromaždeniu, pretože Ferko Mikloško pre hlúposť nie je schopný takýto zákon spracovať a nemá na to ani patričné vzdelanie, ani patričné vedomosti. To je pravda, Rychetský za to je predseda Ústavného súdu v Českej republike a mne sa hocijakí somári môžu dneska posmievať.

Pokiaľ ide o otázky postoja k ľudským a občianskym právam, tie treba dokazovať v každej etape života, nielen v istom okamihu a potom sa na princípe zásluhovosti celý život viezť. Samozrejme, že v starej Národnej rade exorcista vysvätil celú Národnú radu pred zlým duchom, táto nebola vysvätená. Ak by vysvätená bola, tak by tu pár ľudí nesedelo a ja by som tu určite bol.

Pokiaľ ide o otázky chápania hodnoty kresťanstva a hodnôt slobôd ľudských, sú nedeliteľné. Spadajú do seba. Kresťanstvo a solidarita sa navzájom podporujú, tie myšlienky sú dávno zrelé, len niektorým ani storočie nepomôže na to, aby sa k základu vrátili.

Pokiaľ ide o samotné vyjadrenie k obsahu tejto normy, lebo história je históriou, v podstate nezaznel žiaden fakt, ktorý by dokresľoval, že niečo bolo inak, ako som povedal, preto ďakujem.

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: V rámci rozpravy o slovo teraz požiadal predseda vlády.

Nech sa páči, pán predseda, máte slovo.

R. Fico, predseda vlády SR: Vážená pani podpredsedníčka, vážené dámy a páni, prijímame jeden z najkontroverznejších zákonov pravdepodobne v celej histórii tejto Národnej rady. Ja som si toho plne vedomý a hovorím nielen o ústave, ale hovorím aj o samotnom zákone o preukazovaní pôvodu majetku. Keďže ide o zákon vo svojej podstate veľmi konfliktný a, ako som už povedal, kontroverzný, dá sa postaviť na jednu stranu celý rad veľmi silných presvedčujúcich argumentov proti zákonu, ale určite sa dá postaviť na druhú stranu celý rad silných a presvedčujúcich argumentov v prospech tohto zákona.

Vystúpenie pána poslanca Mečiara bolo pochopiteľne zoznamom silných argumentov, prečo tento zákon neprijímať, či už ide o ústavnú zmenu alebo ide o samotný zákon. A to vystúpenie malo, o tom vôbec nepochybujem, veľmi hlbokú argumentačnú silu a mohlo niektorých poslancov Národnej rady aj ovplyvniť, a preto reagujem na toto vystúpenie, pretože na rôzne premúdrelosti iných reagovať určite nebudem.

Najpodstatnejšia vec, a tu to treba zdôrazniť, je, že argumenty predložil poslanec, ktorý dlhodobo, bez akéhokoľvek zaváhania sa vyjadruje proti tomuto zákonu, vtedy to je presvedčivé. Tak isto ako ja sa dlhodobo vyjadrujem v prospech tohto zákona, od samého začiatku, od roku 2003 alebo 2004 sme vynakladali veľké úsilie, aby zákon o preukazovaní pôvodu majetku bol v parlamente prijatý. Samozrejme, že dalo by sa na vystúpenie pána poslanca Mečiara reagovať možno aj iným výkladom rozhodnutia Európskeho súdu o ľudských právach alebo iným výkladom rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktoré pán poslanec vo svojom vystúpení poukázal. Ak pripúšťam, a ja to naozaj pripúšťam, že prijímame jeden z najkontroverznejších zákonov v celej histórii modernej Národnej rady Slovenskej republiky, musíme potom odpovedať, čo sa stane, ak tento zákon náhodou v praxi zlyhá. Spoliehame sa na to, že zákon obsahuje určité poistky pre prípad, že by občan bol napríklad nespravodlivo šikanovaný. Zákon totiž priamo hovorí o zodpovednosti štátu za škodu, ktorá by mohla takémuto občanovi vzniknúť napríklad tým, že proti nemu začne konkrétne konanie.

Po druhé, zákon sa opiera o občianskoprávne konanie, a nie o trestnoprávne konanie, preto by som asi príliš nepoužíval v tomto súboji argumentáciu o prezumpcii viny, alebo neviny, tú skôr vnímam v trestnoprávnom konaní, ale toto konanie má výlučne občianskoprávny charakter a jeho výsledkom nemá byť vznesenie viny, alebo neviny, alebo uznanie viny, alebo neviny. Rozhodnutím súdu sa má len preukázať alebo rozhodnúť, či osoba v občianskoprávnom konaní, ktoré má úplne iné princípy ako trestnoprávne konanie, zvládla, alebo nezvládla dôkazné bremeno.

Pán poslanec, ja som odmietol ísť navrhovanou cestou pôvodne, že urobme zákon o preukazovaní pôvodu majetku ústavným zákonom. Priznám, že podobné rozhodnutie už raz bolo urobené v súvislosti, myslím, s Národným bezpečnostným úradom, kedy sme obišli rozhodnutie Ústavného súdu ústavným zákonom a považujem to za chybu. Dnes spätne musím povedať, že nemôžeme a nesmieme oslabovať postavenie Ústavného súdu. Aj preto som presadzoval na rokovaní vlády myšlienku, že zákon o preukazovaní pôvodu majetku musí mať charakter obyčajného zákona aj preto, ak tu budú ľudia, ktorí budú mať rovnakú argumentáciu ako pán poslanec a tých ľudí bude možno veľa, aby mali možnosť využiť legitímne právne prostriedky, ktoré Ústava Slovenskej republiky poskytuje, aby sa mohli obrátiť na Ústavný súd Slovenskej republiky. Sú tu viaceré možnosti. Môže to byť skupina poslancov, môže to byť generálny prokurátor. Myslím, že aj vláda to môže urobiť. Ale najmä sa to môže stať hneď v prvom prípade, o ktorom bude rozhodovať súd v občianskoprávnom konaní, kedy môže niekto otvoriť túto tému priamo na rokovaní súdu. Súd preruší konanie a povie, nebude o tej otázke ďalej rozhodovať, pokiaľ Ústavný súd nerozhodne o tom, či zákon je ústavný, alebo nie je ústavný. Neberme, ak pripúšťame kontroverznosť tohto zákona, aspoň toto právo verejnosti tým, že by sme obchádzali Ústavný súd Slovenskej republiky, ktorý by potom bol prakticky nepoužiteľný, ak by sme každé jeho rozhodnutie dokázali na Národnej rade Slovenskej republiky obísť. Považujem za vhodné vystúpiť k pánovi poslancovi Mečiarovi, lebo predložil celý rad silných protiargumentov proti zákonu, tak ako sa dajú dať silné argumenty v prospech tohto zákona.

Ďakujem pekne. (Potlesk.)

A. Belousovová, podpredsedníčka NR SR: Faktické poznámky na vystúpenie predsedu vlády Slovenskej republiky pána Fica nie sú. Takže budeme pokračovať ďalej v rozprave.

Slovo má pán poslanec Simon, nech sa páči.

Zs. Simon, poslanec: Ďakujem. Vážená pani predsedníčka, vážený pán premiér, vážené kolegyne, kolegovia, dámy a páni, predkladaný vládny návrh ústavného zákona, ktorého cieľom je legitimizovať na ústavnej úrovni nástroje kontroly preukazovania pôvodu majetku, ktoré sa už dnes dajú vykonávať dôsledným dodržiavaním platných zákonov, či o daniach, Trestného zákona, aj ďalších zákonov. To, že na to zriadené inštitúcie nevykonávajú svoju činnosť, som presvedčený, že zmenou ústavy nedocielime. Bolo by treba viac vplývať na ich efektivitu a účinnosť.

Predkladám pozmeňujúci návrh a navrhujem doplniť V. hlavu ústavy Zákonodarná moc. Prvý oddiel. Národná rada Slovenskej republiky v čl. 84 doplniť ods. 5, ktorý znie: "(5) Zmena podstatných náležitostí demokratického a právneho štátu je neprípustná.".

Dámy a páni, dovoľte, aby som odôvodnil tento návrh. Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom náleze PL US 16/95 z 24. mája 1995 okrem iného uviedol, citujem: "Z princípu ústavnej rovnováhy vyplýva, že ani zákonodarca nemôže voľne disponovať jednotlivými zložkami moci v štáte. Aj zákonodarný orgán je viazaný ústavou a jej princípmi, ktorých zmenu ústava nepripúšťa, lebo majú konštitutívny význam pre demokratickú povahu Slovenskej republiky tak, ako je to deklarované v čl. I Ústavy Slovenskej republiky."

Uvedené rozhodnutie pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky potvrdilo ústavnú relevanciu zásady nemeniteľnosti podstatných náležitostí demokratického a právneho štátu. Potvrdilo tiež významné postavenie Ústavného súdu Slovenskej republiky ako nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti pri zabezpečovaní rešpektovania tejto zásady Národnou radou Slovenskej republiky.

Ale pýtam sa: Vieme my, tu sediaci zástupcovia ľudu, ktorí sa venujeme vzájomnému politickému súpereniu, doceniť skutočný dosah navrhovanej zmeny ústavy? Pred chvíľkou sme mali možnosť si vypočuť kolegu Mečiara, aj pána premiéra. Každý argumentuje svojou stranou. Je to politický zápas. Áno, z každej strany. Ale vieme si docieliť a dohodnotiť, kam táto zmena môže zasiahnuť v tejto chvíli? Kto bude môcť prehodnotiť a kto nie? Individuálne v súkromí vzhľadom na naše skúsenosti, ale aj vzhľadom na súčasný stav verejných inštitúcií na Slovensku máme svoj názor, hoci aj vedení dobrým úmyslom, tušíme, že dávame priestor ďalšiemu potencionálnemu extrémizmu? Navonok však tieto pochybnosti nedáme najavo. Je naším povolaním súperiť o hlasy voličov, počúvať momentálnu verejnú mienku, je naším povolaním byť cynickým, ak si to situácia, takpovediac, vyžaduje.

Existujú civilizované krajiny, ktoré zverili ochranu nadčasových hodnôt tým verejným orgánom, ktoré sú na pokojnú reflexiu najlepšie vybavení, zbavení politických vášní. Týmito orgánmi sú ústavné súdy. Nik zatiaľ neprišiel s lepším návodom ako zabrániť prípadným excesom reprezentantov ľudu pri výkone svojej ústavnej činnosti. Náš návrh smeruje k tomu, aby naši ústavní sudcovia mali možnosť v kľude a s rozvahou prehodnotiť naše dnešné kroky a rozhodnutia, ako aj budúce rozhodnutia tejto Národnej rady, aby ich prehodnotili cez prizmu nadčasových hodnôt, ktoré tvoria jadro nášho ústavného zriadenia a aby v prípade nášho zjavného excesu zasiahli, korigovali v nevyhnutnej miere omyly nás politikov, to je zmyslom tohto predloženého návrhu.

Preto vás, kolegyne a kolegovia, bez rozdielu politického trička prosím o podporu tohto pozmeňujúceho návrhu, resp. doplňujúceho návrhu k tomuto návrhu ústavného zákona.

Ďakujem pekne.