T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Otváram všeobecnú rozpravu. Konštatujem, že písomne sa do rozpravy neprihlásil nikto.
Pani poslankyne, poslanci, kto má záujem do rozpravy sa prihlásiť ústne? Pán poslanec Simon. Nikto viac. Končím možnosť prihlásiť sa do rozpravy.
Pán poslanec, máte slovo.
Zs. Simon, poslanec: Ďakujem pekne. Vážený pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené kolegyne a kolegovia, dovoľte, aby som pri prerokovaní skráteného konania tohto vládneho návrhu zákona položil ministrovi pár otázok, aby zodpovedal, prečo musíme konať v takomto skrátenom konaní.
Pán minister, odpovedzte na otázku, aké hospodárske škody hrozia Slovenskej republike, keď neprijmeme v skrátenom konaní tento právny predpis? Aké mimoriadne okolnosti vás vedú k takémuto konaniu? V koľkých prípadoch Štátna veterinárna a potravinová správa udelila pokutu za predaj nekvalitného, zlého alebo zdravia ohrozujúceho výrobku nad 5 miliónov korún za predchádzajúci rok alebo za predchádzajúce obdobie? Povedzte, v koľkých prípadoch ste udelili pokutu a pre koho nad sumu 1 milión korún za predchádzajúce obdobie?
Nazdávam sa, že tieto otázky každému poslancovi v tejto Národnej rade dajú jasný dôkaz o tom, že tento návrh zákona v skrátenom konaní je len bohapustým populizmom a akýmsi divadlom pred občanmi, pretože doteraz maximálna pokuta, ktorú Štátna veterinárna a potravinová správa udelila v roku 2004, je z možných 10 miliónov korún na úrovni 400 tisíc korún. Štátna veterinárna správa na dotaz poslanca od 20. januára tohto roku nie je schopná odpovedať na otázky, koľko pokút komu udelili v roku 2009. Pán minister, keby ste urýchlene predkladali opatrenia, aby Štátna veterinárna správa konala tak, ako má, aby postihovala ľudí v medziach súčasne platného zákona, tak by sme to nemuseli riešiť zákonom. Nazdávam sa, že takéto zrýchlené konanie a takýto návrh zákona neporieši problém, že máme zlé a nekvalitné výrobky na obchodných pultoch. Za to môže táto vláda svojou nečinnosťou v oblasti potravinovej kontroly.
Všetky informácie, ktoré Štátna veterinárna a potravinová správa zistila, nie sú novodobé. Sú stále a pretrvávajúce. Prvýkrát sa ich podarilo odhaliť v roku 2005, 2006, keď som bol ministrom pôdohospodárstva. Od tej doby všetky tieto zistenia sa pravidelne opakujú a nie je priestor na to, aby sme ich raz a navždy vyriešili.
Pán minister, takýmto populizmom, ktoré divadlo zahráte pred občanmi tejto krajiny, nevyriešite, že bude tovar po dobe spotreby, pokazené alebo grilované po dobe spotreby, alebo prebaľované, alebo myšacince alebo vtáky v obchodných priestoroch, tomu nezabránite. Zabránite dôslednou kontrolou a uplatňovaním toho, čo už dnes zákony umožňujú.
A chcem vám dať do pozornosti, nie vy ste boli ten, ktorý predkladal návrh novely zákona 152/1996 v roku 2007. Bol to minister pôdohospodárstva za HZDS v tomto volebnom období, ktorý predložil tieto výšky. Vtedy sme zdesaťnásobili, z jedného milióna korún sme išli na desať miliónov. Ani v jednom jedinom prípade od tej doby sme to neuplatnili.
Preto, vážené dámy a páni, kolegyne, kolegovia, žiadam vás, aby sme tento návrh zákona v zrýchlenom konaní neposunuli ďalej a neprerokúvali, pretože je zbytočný.
Ďakujem pekne.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pán poslanec Simon bol jediný v rozprave. S faktickou - pán poslanec Jureňa. Pani poslankyňa, vytiahnuť kartu a znovu vložiť. Počkať a ideme. Technika poprosím, keby ste sa pozreli. Technika funguje. Končím možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Ako prvý vystúpi pán poslanec Jureňa.
M. Jureňa, poslanec: Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pán poslanec Simon, váš záujem o riešenie problematiky, čo sa týka potravín, sme mali možnosť sledovať na konci volebného obdobia predchádzajúcej vlády Mikuláša Dzurindu, keď ste sa viackrát prezentovali mediálne ako veľký bojovník, aby pokazené potraviny na stoloch neboli. Ale to bolo všetko, čo ste urobili.
Lebo, keď som nastúpil po vás na post ministra, tak som v šuplíku našiel zákon o potravinách a neboli ste schopný tento zákon uviesť do života. Až táto vláda ho uviedla do života a snaží sa ho vylepšiť v záujme občanov, aby občania dostávali do svojich domácností zdravé potraviny a aby tieto potraviny boli nezávadné a aby mali primeranú kvalitu a aj výživnú hodnotu. Takže, toto je dôležité vám pripomenúť, pretože dnes sa tu ukazujete ako ten bojovník, ktorý ste tu na strane občanov, ale neurobili ste preto nič! Treba vám to pripomenúť a treba vám to zopakovať. Ďakujem.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa - s faktickou poznámkou. Hlavne procedurálne.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Ja si myslím, že aj zvýšenie rozpätia pokút napriek tomu, že sa nebude vždycky dávať pokuta v tých vážnych prípadoch na strope rozpätia, má svoj prevenčný psychologický význam, pretože je tu hrozba, že až takáto pokuta môže byť uložená. Samozrejme, v jednom treba súhlasiť s pánom poslancom, že záleží len na ľuďoch, preto myslím, že v budúcnosti budeme musieť rozmýšľať, že po inšpektoroch niekedy prídu vzápätí ďalší inšpektori, ktorí skontrolujú výsledok kontroly, či ozaj boli uložené príslušné sankcie za porušenie kvality potravín. Pretože veľakrát sa stáva, že síce sa zistí, že je tam tovar po lehote, ale končí to a, žiaľ, v tej istej predajni viackrát, dohovorením, že - no, no, veď to nerobte. A druhá strana povie - už to nebudeme robiť - a nabudúce sa to opakuje.
Čiže, niekedy bude treba robiť aj kontrolu, alebo ak chcete, inšpekciu inšpekcie. A ja myslím, že toto bude treba skutočne, pretože niekedy, čo sa predáva, šaláty úplne menia farbu, tlačenka je dozelena, a stále sa smeje na kupujúcich. Ďakujem.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: S reakciou na faktické - pán poslanec Simon.
Zs. Simon, poslanec: Ďakujem pekne, za názor pani kolegyne Tóthovej osobitne. Ale k pánovi kolegovi Jureňovi. Pán kolega, nenašli ste zákon v šuplíku. Ten zákon bol v Národnej rade na konci druhého volebného obdobia za vlády Mikuláša Dzurindu, ktorý som predložil. A bolo to práve HZDS a politická strana Smer, ktorí to nepustili na konci minulého volebného obdobia cez túto Národnú radu v druhom čítaní. Pán kolega, len aby sme si osviežili pamäť. Predtým, než ste predložili vy návrh zákona do Národnej rady ako vládny, táto Národná rada v tomto volebnom období schválila môj zákon v prvom čítaní. Len potom ste ho preniesli týmto vaším zákonom, ale neuplatňujete ho. Niekoľkokrát počas volebného obdobia som upozorňoval na to, že zákon nie je dodržiavaný a sú porušované práva a sú ohrozovaní občania tejto krajiny.
Keď som poukázal na to, že od mája 2008 ste zrušili verejné informovanie občanov a verejnosti cez štátnu veterinárnu správu o výsledkoch kontroly, aj v predchádzajúcich týždňoch som predložil návrh, ako si viem predstaviť riešiť túto problematiku pre budúce obdobie prostredníctvom takzvaných tabúl hanby pri vchode, aby výsledky kontrol tam boli zverejnené, ktorý obchod predáva pokazené potraviny. A, pán minister, môžete sa smiať, ale keď inšpektor za pokazené mäso dá pokutu štyristo tisíc, tak by sme sa smiať, a vy osobne dupľom, nemali.
Ďakujem.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Skôr, ako skončím rozpravu, musím len povedať, pán poslanec, že sa treba pozrieť do rokovacieho poriadku a ten hovorí, ak nie je dokončený legislatívny proces, ako by vôbec nebol začatý. To len pripomínam ten koniec volebného obdobia, teraz sa tu tiež schyľuje k tomu, že to je realita, ktorá vyplýva z nášho základného zákona. To si treba ešte doštudovať.
Vyhlasujem rozpravu za skončenú.
Pani poslankyňa Tóthová - s procedurálnym.
K. Tóthová, poslankyňa: Ďakujem. Prosím do záznamu zaviesť, že som mala bodom päť zablokované hlasovacie zariadenie a pozrela som si aj hlasovanie o hazardných hrách a som vykázaná ako neprítomná. Totiž, darmo som tlačila tlačidlá, hlasovanie nevyskočilo. Chcem do záznamu, že som hlasovala za doplňujúci návrh k zákonu o hazardných hrách. Ďakujem.
T. Cabaj, podpredseda NR SR: Je to do záznamu, ale nesúvisí to s týmto zákonom. Vyhlásil som rozpravu za skončenú.
Pán minister, chcete sa vyjadriť? Nie. Pán minister sa nechce. Spravodajca sa nechce.
Prerušujem rokovanie o tomto bode programu.
Budeme pokračovať v prerušenej rozprave v druhom čítaní o
návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, tlač 1450.
Predkladateľom je pán poslanec Mamojka. Zatiaľ ho tu nevidím. Poprosím pána poslanca Mamojku, aby prišiel do rokovacej sály. Budeme pokračovať jeho návrhom zákona.
Pán spravodajca Fronc už sedí na svojom mieste.
V rozprave vystúpi pán Martin Fronc. Pripraví sa pani poslankyňa Tatiana Rosová.
M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Nedá mi, aby som sa k niektorým veciam týkajúcim sa, takpovediac, vzrušenej vyvolanej atmosféry okolo návrhu tohto zákona, ktorý, myslím si, že je návrhom, ktorý nemá odôvodnenie, aby sa takto atmosféra burcovala, aby som sa k tomu nevyjadril. Je známe, že vám poslancom napísali štrnásti rektori list, v ktorom sa vyjadrujú k návrhu tohto zákona. Musím povedať, že je tam viacej bodov, ale meritórny, vecný je len jeden. Ostatné sú polemizujúce.
Ten meritórny hovorí o tom, že komplexná akreditácia by nemohla byť ukončená za rovnakých podmienok pre všetky vysoké školy. Zostalo tam asi šesť vysokých škôl. No ani to celkom nie je v poriadku, pretože akreditačné spisy tých škôl, som presvedčený, už museli byť odovzdané a nedá sa ich meniť len tak v priebehu akreditačného konania. A pokiaľ ide o konkrétnu akreditáciu, že by získal niekto garanta, rád by som pripomenul, že zákon na to pamätá. A ďalšiu žiadosť o konkrétnu akreditáciu študijného programu musia až po alebo môžu podať znova až po ročnej lehote. Čiže, toto podľa mňa nie je vcelku dobrý argument, ktorý je tam použitý, ale vecne pozmeňujúce návrhy, ktoré sú už teraz v spoločnej správe, to riešia, aby sa také niečo nestalo.
Ale vyjadrím sa aj k tomu druhému, čo sa týka veku posunutia na sedemdesiat rokov. Predkladateľ vám už povedal, ako sa posúva postupne vek, keď ľudia odchádzajú do dôchodku. Ja by som len rád poznamenal, že vzhľadom na to, akým spôsobom postupuje akreditačná komisia, že viac-menej mechanicky používa kritérium veku, sa stáva, že človek, ktorý je profesorom, nie je de facto plnoprávnym profesorom vo veku, keď ešte nenadobudol dôchodkový vek 62 rokov, pretože tam sa počíta, že ten študijný program je minimálne tri roky, niektoré sú päťročné, máme aj také. Tam sú výnimky, napríklad pri medicínskych študijných programoch, čiže jednoducho v takomto prípade napríklad lekár, ktorý má šesťdesiat rokov, už by nemohol byť aj profesor, nemohol by byť garantom. A ja si myslím, že to je takisto nevhodné obmedzenie.
Mimochodom, ja som upozorňoval pri prvom čítaní, že toto ustanovenie je vlastne dané pred dvadsiatimi rokmi. Kolega Devínsky mi vlastne ukázal, že dokonca toto ustanovenie, obmedzenie 65 rokov platilo aj pred rokom ´89. Už vtedy bolo v zákone. A ja si myslím, že situácia sa od tých čias veľmi, veľmi posunula.
Mám ešte jednu ďalšiu poznámku, ktorá často zaznievala, že zákon alebo návrh zákona nebol prerokovaný s reprezentáciami vysokých škôl. No, ja sa domnievam, že to by bolo obmedzovanie ústavného práva poslanca v takomto prípade, pretože má právo legislatívnej iniciatívy. Toto prerokovanie sa týka, keď vláda predkladá. To je vo vysokoškolskom zákone. A treba povedať, že mnohé problémy by neboli vznikli, keby pri novele vysokoškolského zákona, ktorý podal pán minister v roku 2007, sa uskutočnilo to, čo sa malo a s reprezentáciami vysokých škôl bola novela vtedy prerokovaná, ale to sa nedeje. A nestalo sa to. Ja som sa odvtedy expertov na to pýtal a upozorňoval, samozrejme, že to prešlo, ako keby sa nič nestalo. Tam došlo podľa mňa k porušeniu zákona.
Viete, predsa len mi nedá, pretože stále sa argumentuje o tom, že to bude znamenať zníženie kvality vysokých škôl. A ja si stále kladiem otázku, prečo toľko kriku pre tento návrh zákona. Nedá mi, aby som nepovedal, čo je meritum veci v skutočnosti. Ako sa hovorí, predovšetkým ide o peniaze. A treba rovno povedať, že sú študijné programy, ktoré sú atraktívne a do ktorých vstupujú aj iné vysoké školy ako verejné vysoké školy. Celkom prirodzene. Legálne za to vyberajú peniaze. Samozrejme, výšku určia aj podľa záujmu. Ale tým sa stáva, že mnohé verejné vysoké školy, ktoré sa tvária ako svätí za dedinou, to treba rovno povedať, a ktoré nerobia nič, ale vlastne istým spôsobom pokrývajú to vzdelávanie v garážových firmách cez "eseročky" a podobne, pretože tvrdím, že sú za to zodpovedné a pokrývajú to, pretože neexistuje žiaden diplom vysokoškolský, ktorý by nebol podpísaný príslušným dekanom a rektorom na škole, ktorá je, v tomto prípade, keď hovorím o takýchto veciach, verejná. Čiže, ony sa nemusia tváriť, že nie sú zodpovedné, no ale deje sa to, že istým spôsobom chcú dostať, takpovediac, konkurentov preč. A o tom to je.
Čiže myslím si, že preto je taký veľký krik. Ja osobne sa domnievam, že oba návrhy, ktoré podal kolega Mamojka, sú absolútne v poriadku. Naozaj, v ničom nie sú pre vysoké školy a pre ich kvalitu škodlivé.
A nedá mi ešte, aby som sa nezamyslel a nepovedal. Prosím vás, tu máme pár profesorov a ja sa pýtam, tí profesori sú horší profesori? Horší profesori ako tí, ktorí, povedzme, majú ešte nie šesťdesiat rokov? Veď akreditačná komisia, ktorá má posúdiť, má v prvom rade posudzovať na základe produkcie, vedeckej produkcie dotyčného navrhovaného garanta. Ona si kvôli tomu vyžiada v spise materiál o jeho produkcii, takže vie, koľko vyprodukoval. On by mal označiť aj svojich päť najvýznamnejších diel, aby to mohla posúdiť, ktoré pokladá za najvážnejšie a presne tam vie, či jeho posledné práce boli produkované pred 15 rokmi. To veľmi ľahko môže zistiť. A toto sú kritériá, na ktorých sa má rozhodovať, nie mechanicky povedať, viete, je starý, preč a ešte také, v kuloároch som počul, že tí profesori tam chcú byť, lebo sú starí a nikoho nepustia. Prosím vás, od roku 1990 sa niekoľko znásobil počet profesorov na vysokých školách. Bolo kedysi 300, dneska to bude okolo 1 500. Každý rok prezident menuje minimálne sto nových profesorov. Za 20 rokov si to môžete spočítať. Čiže, ja si nemyslím, že dochádza k nejakému obmedzovaniu a nepusteniu mladých, pretože jednoducho, naopak, ten proces menovania profesorov je, keď to jemne poviem, príliš rýchly. Čiže ja som pripravený podporiť novelu kolegu Mamojku.
Ďakujem pekne.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. Faktické poznámky - poslanci Szigeti, Miklós László, Halecký. To je všetko, uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
Slovo má pán poslanec László Szigeti.
L. Szigeti, poslanec: Ďakujem pekne za slovo. Rád by som ocenil vystúpenie a slová pána kolegu Fronca, pretože si myslím, že hovoril otvorene a jasnou rečou a správne poukázal na podstatu vecí. Tiež som toho názoru a myslím si, že je vyvolaná zbytočná hystéria okolo tejto novely vysokoškolského zákona. A tiež by som rád pripomenul tie veci, na ktoré poukazoval aj kolega, že obmedzenie na 65 rokov tu máme už niekoľko desaťročí, dá sa povedať. V tej dobe, keď táto legislatíva bola prijatá, tak dôchodkový vek na Slovensku bol 60 rokov. Dnes v súčasnosti je dôchodkový vek 62 rokov. To znamená, že keby sme chceli byť korektní, tak minimálne o 2 roky by sme to teda mohli predĺžiť. Ale keď si položíme otázku, aký je rozdiel medzi 70-ročným vysokoškolským pedagógom a 70-ročným profesorom, ktorý garantuje, nuž, tak ja si myslím, že žiadny. Pretože aké sú požiadavky na kvalitu vysokoškolského profesora 70-ročného, ktorý pôsobí na univerzite? No zrejme, aby mal perfektné prednášky, zrejme, aby vykonával vedecko-výskumnú činnosť, aby mal aj perfektnú publikáciu. Nuž, tak, keď takýmto požiadavkám na konkrétnej vysokej škole vyhovuje, tak prečo by 70-ročný profesor nemohol garantovať istý študijný program? Ja si myslím, že požiadavky na kvalitu by mali byť rovnaké, a tým pádom by sme teda nemali rozlíšiť 70-ročného garanta alebo 70-ročného profesora na univerzite, na vysokej škole. Je zaujímavé, že nikto z dekanov, rektorov neprotestuje proti tomu, aby 70-ročný vyučoval, pôsobil na univerzite, ale zrejme im robí problém, keď má garantovať istý odbor.
Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Slovo má pán poslanec László Miklós.
L. Miklós, poslanec: Ďakujem pekne. Pán poslanec Fronc, si sa obzrel po sále, že je tu niekoľko profesorov. No, tak som tiež dotknutý, lebo som profesor a som aj garantom a mám 61 rokov, vážení, takže sa ma to výsostne dotýka. Najprv musím povedať to, čo tu ešte neodznelo. Ja, že som garant, ja za to nemám nič, ani halier, ale starosti s garantovaním áno, to mám. Takže ja neviem, kde sa tu vzal názor, že garanti sa držia toho garantovania ako kliešte. No, to vôbec tak nie je. To vôbec tak nie je.
Po druhé musím povedať ďalšiu vec. Môže sa stať, totižto každá fakulta je iná, každý študijný smer je iný, môže sa kľudne stať, že úplne nezavinením jednoducho na ten odbor profesor nie je na garantovanie. Nie preto, ani mladý ani starý, a keď je tam ten starý, no tak mladého tam nenájdeme. Čo to môže vyvolať? Že tie fakulty, a to nehovorím o mladých alebo súkromných školách, alebo nových školách, lebo na to mám svoj názor, ale na starých normálnych zavedených vysokých školách, no môže sa stať, že sa to absolútne nejakým špeciálnym vývojom takto stalo. Ale čo to vyvolá? No, že sa začnú vyrábať zrýchlení profesori, aby bol profesor na ten odbor, aby mohol garantovať.
A tretia vec, samozrejme, aby som mal svoj prejav aj trošku vyvážený, ja som neskúmal, ani nechcem spochybňovať to, že sa tu naozaj môžu diať aj také veci, o ktorých sa tu hovorí a prečo rektori protestujú, že na súkromných vysokých školách a na nových fakultách sa dejú aj iné veci, ako by sa mali. Ale zásadná vec je, ktorú chcem povedať, nemalo by sa to riešiť cez garanta, ale cez iné mechanizmy. Nie cez... (Vystúpenie prerušené časomerom.)
M. Číž, podpredseda NR SR: Teraz má slovo pán poslanec Halecký.
J. Halecký, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Ja by som chcel tiež podporiť pána profesora Mamojku, pretože princíp zákona, novely, ktorú presadzuje, myslím si, že rieši správne, pretože aj podľa Európskej sociálnej charty nie je možné obmedzovať človeka v jeho profesii a v iných právach vzhľadom na vek.
Po ďalšie, vieme, ako už bolo spomínané, že sa predlžuje vek odchodu do dôchodku, v niektorých krajinách už je vek 65 rokov, ale v niektorých už je 67 rokov a dokonca perspektívne sa uvažuje aj o vyššom veku. Takže nejako striktne stanoviť, že niekto môže byť akože možno "nesvojprávny", že ho musíme obmedziť vekom 65 rokov, myslím, že je to neodôvodnené a hlavne v oblasti, kde príprava na to, aby niekto bol profesor, aby bol špičkový odborník v danom odbore, trvá veľmi dlho. A v neposlednom rade vieme, že aj väčšina nositeľov Nobelových cien je vo veku vyššom ako 60, 70 rokov, a práve vo veku nad 70 rokov dosahovali maximálne výsledky vo svojom odbore. Takže takýmto ľuďom povedať, že máte 65 rokov a musíte odísť alebo skončiť práve v úseku garancie niečoho, čo si vyžaduje skúsenosť, kvalifikáciu, publikácie, uznanie doma i vo svete, myslím, že táto kritika na profesora Mamojku je neodôvodnená a ja osobne budem podporovať jeho princíp a jeho novelu zákona.
Ďakujem.
M. Číž, podpredseda NR SR: Ďakujem. Nesledujem žiadosť o reakciu.
Takže v rozprave teraz ako posledná vystúpi pani poslankyňa Rosová. Nech sa páči, máte slovo, pani poslankyňa.
T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, milí kolegovia, je skutočne pravda, že novela nášho kolegu, pána poslanca Mamojku vyvolala neobyčajný rozruch a súhlasím naplno s tým, čo tu bolo povedané predo mnou, že ten rozruch je celkom neopodstatnený. Žiaden školský systém sa nezmení, žiadna podstata reformy nebude nabúraná, dokonca netuším ani, kedy tá reforma mala prebehnúť.
Ale o čo vlastne ide? Pán poslanec navrhuje, aby sa vek odchodu do vlastne akéhosi vynúteného dôchodku súčasných profesorov zo 65 rokov zvýšil na 70 rokov, pretože podľa dnešného zákona síce učiť môžu, ale zmluvu im musí každoročne obnovovať dekan. Môžu byť nakoniec menovaní aj za emeritného profesora, ale funkčné miesto profesora už zastávať nemôžu. Chcem teda zdôrazniť to, že nie je pravdou, ako mnohí tvrdia, že sa vlastne na ich pozícii po 65-ke nič nemení, pretože môžu učiť ďalej. Nie, nemôžu, nemajú žiadnu definitívu, ani žiadnu zmluvu na dobu neurčitú, každoročne sú vlastne vystavení tomu, či smú, alebo nesmú pokračovať, dá sa povedať, že dobrej alebo zlej vôli svojho nadriadeného. Pán poslanec navrhuje zvýšiť túto hranicu na 70 rokov a ja beriem všetky argumenty, ktoré pre to predložil. Myslím, že sú to rozumné argumenty a že je to isté zlepšenie oproti dnešnej situácii, ktoré má svoju logiku.
Na druhej strane mne sa javí ako neprijateľné v zákone akoukoľvek hranicou obmedzovať vek ukončenia výkonu ktorejkoľvek profesie. Chcem zdôrazniť, že na Slovensku niet inej profesie, ktorej by takéto niečo ukladal zákon. Rovnako napriek tomu, že jeden významný predstaviteľ najvýznamnejšej našej univerzity argumentoval opačne, nie je pravdou, že by toto bolo v zákonoch iných krajín. To, že takéto úpravy majú školy, že to bývajú štandardy, že si to zaviedli samy a dobrovoľne, to je iná vec. To umožňuje aj dnes naša legislatíva. Ale prečo máme mať toto v zákone? Mne sa to zdá až zahanbujúce. Prečo práve u profesorov? Učiteľ základnej školy smie učiť aj storočný. Prezident, ktorý je najvyšší veliteľ ozbrojených síl, môže mať toľko rokov, koľko sa dožije, ale práve u profesorov máme mať v zákone hranicu. Mne sa to zdá neprijateľné, preto navrhnem, aby sme išli inou cestou.
To, čím sa často argumentuje a zaznelo to už aj dnes, je, že v prípade, že neobmedzíme túto vekovú hranicu, tak sa nám budú držať na svojich miestach profesori, ktorí už nemajú patričný výkon. No na jednej strane, pán Fronc povedal, ako to je v skutočnosti, to znamená, že žiaden profesor sa na svojom mieste nezabetónuje bez toho, aby ho tam nezabetónovala práve vedecká rada a rektor jeho univerzity. Takže ak si tam dajú takých, ktorí sa im nepozdávajú, ktorí nemajú nasledovníkov, ako sa sťažujú, ktorí si ich nevychovávajú, je to vecou práve tejto vedeckej rady, aké nastolí kritériá a rektora. Chcem ale povedať, že toto je všetko len teoretické. Keďže tento zákon začal platiť v roku 2002, myslím, že ešte niet u nás profesora, ktorý by mohol mať definitívu, takže nerozumiem celkom dobre ani tejto obave.
Na druhej strane ale, keďže je zjavné, že dnešné vedenia vysokých škôl, manažmenty, rektori nie sú ochotní pozerať sa na to, kde sú ich kompetencie a čo by mohli robiť oni sami, žiaľ, v tejto veci, dovolím si predložiť aj iný návrh.
V mojom pozmeňujúcom návrhu na jednej strane chcem zrušiť akúkoľvek hranicu obmedzujúcu vek profesorov. Na druhej strane ale navrhujem, aby sa zrušila aj tzv. definitíva, ktorá je v zákone zakotvená. Znamená to teda, že každý profesor, mladý aj starý, bez ohľadu na vek, bude musieť svoju profesúru obhajovať každých päť rokov, potom teda nedôjde už k pochybnosti, či na to má, alebo nemá. A keby predsa len k takej pochybnosti došlo, ešte v mojom pozmeňujúcom návrhu uvádzam aj poistku, ktorá by dávala akreditačnej komisii právo a povinnosť posudzovať predovšetkým vedecké a pedagogické výsledky za obdobie 6 rokov. Takže to je taká vonkajšia brzda na to, aby bolo jasné, že pri obhajobe tohto zákona naozaj nejde o nejaké znižovanie kvality, ide o princíp, ktorý nejako zásadne na druhej strane nevylepší tento veľmi zlý, vysokoškolský zákon, ale aspoň ho dostane do nejakej civilizovanej podoby.
Takže dovolím si predniesť môj pozmeňujúci a doplňujúci návrh.
1. Bod 3 znie: Bod 3 v § 77 ods. 4 znie: "(4) Vysokoškolský učiteľ môže obsadiť funkciu docenta alebo profesora na základe jedného výberového konania najviac na 5 rokov.".
Odôvodnenie. Ak vysokoškolský učiteľ splnil ustanovené požiadavky, získava právo na uzavretie pracovnej zmluvy bez obmedzenia veku, ale vypúšťa sa doterajšia úprava, ktorá mu zaručuje definitívu.
2. Za bod 3 sa vkladá nový bod 4, ktorý znie: "Bod 4 v § 77 sa vypúšťajú odseky 6 a 7, vrátane poznámky pod čiarou k odkazu 42. Doterajší odsek 8 sa označuje ako odsek 6. Následne sa prečísluje označenie bodov.".
Odôvodnenie. V nadväznosti na predchádzajúci návrh bod 1 sa vykonáva legislatívnotechnická úprava. Vypúšťa sa vekový limit, a preto nie je potrebné predlžovať pracovnú zmluvu.
3. Doterajší bod 4 návrhu zákona znie: "Bod 4 § 78 znie: "§ 78 Profesor emeritus. Rektor môže na návrh vedeckej rady vysokej školy udeliť za významné prínosy v oblasti vedy alebo umenia a vzdelávania profesorovi, ktorý skončil pracovný pomer s vysokou školou, ako jej riadny profesor podľa § 75 ods. 7 a ktorý naďalej aktívne vedecky a pedagogicky pôsobí, čestný titul profesor emeritus, emeritný profesor. V súlade s vnútornými predpismi umožní vysoká škola emeritným profesorom zúčastňovať sa na výskume a na jej iných činnostiach."."
Odôvodnenie. Ponecháva sa možnosť udeliť riadnemu profesorovi, ktorý skončil pracovný pomer s vysokou školou, čestný titul profesor emeritus.
4. bod: Za bod 4 sa vkladá nový bod 5, ktorý znie: "Bod 5. V § 83 ods. 2 sa za prvú vetu vkladá nová druhá veta, ktorá znie: "Pri posudzovaní personálneho zabezpečenia akreditačná komisia posudzuje predovšetkým vedecké a pedagogické výsledky za obdobie ostatných šiestich rokov."."
Chcem upozorniť, prosím, aby sa tu doplnilo, že nasledujúce body sa primerane prečíslujú.
Odôvodnenie. Upravuje sa, že personálne zabezpečenie vedeckej a pedagogickej činnosti sa posudzuje za posledných 6 rokov. Takže opakujem, ide o to, aby sme zrušili niečo, čo nás nectí, čo malo možno nejakú svoju funkciu, keď sme uvažovali o tom, že bolo treba prečistiť toto prostredie, ako tu už dnes, myslím, zaznelo od tých, ktorí boli príliš spriaznení s predchádzajúcim režimom, ale v normálnej spoločnosti podľa mojej mienky opodstatnenie nemá.
Na druhej strane na to, aby nik nepochyboval, že to nezníži kvalitu, zavádza sa, aby profesori svoj postoj obhajovali každých päť rokov a aby sa pri akreditácii brali do úvahy ich práce za posledných šesť rokov. Pokiaľ ide o pochybnosti, že nám tu ostatne nejaká stará populácia profesorov a napokon, aj pokiaľ ide o tú výhradu, že nepúšťajú na svoje miesta mladších. Takže ja si myslím, že by veľmi radi púšťali. Problém našich vysokých škôl je inde. Problém našich vysokých škôl je, že dramaticky na nich chýba práve stredná generácia a že vlastne ani nemajú koho púšťať. No, ak by sme chceli hovoriť o kvalite, mohli by sme tu hovoriť veľmi dlho. Určite by to nesúviselo s týmito bodmi, súviselo by to s celkom inými vecami, napríklad predovšetkým s tým, aké máme nastolené kritériá na jednotlivé akreditácie, či vôbec má zmysel akreditovať jednotlivé odbory a potom vlastne viazať osud množstva študentov na jediného garanta, či by to nebolo omnoho rozumnejšie viazať na inštitúciu, ktorá by za to bola zodpovedná, atď. Žiaľbohu, o tomto tá verejná diskusia nie je, to ma veľmi mrzí.
A chcem ešte potvrdiť aj slová pána kolegu Haleckého a vlastne podčiarknuť, že u nás by mnohí nositelia Nobelovej ceny nemali šancu, keby sa chceli zamestnať na našich univerzitách a garantovať nejaké odbory. Len v poslednom roku, v roku 2009 boli udelené tri z Nobelových cien za vedu ľuďom, ktorí mali nad 65 rokov a sú aktívnymi profesormi. Najstaršia z nich je profesorka z univerzity Yale, ktorá má 76 rokov, stále pôsobí a pôsobí tak, že jej bola udelená Nobelova cena. Verím, že raz sa takej pocty dočkáme aj u nás, ale na to budeme musieť ešte veľmi veľa v našom vysokoškolskom systéme zmeniť.
Ďakujem za pozornosť.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne, pani poslankyňa.
S faktickými poznámkami na vyše vystúpenie sa hlási pán poslanec László Miklós, ďalej Martin Fronc. Uzatváram možnosť prihlásiť sa s faktickou poznámkou.
A slovo má pán poslanec László Miklós.
L. Miklós, poslanec: Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Rosová, ja v zásade súhlasím s tým, čo navrhujete pre profesorov, povedal by som, tie skúšky každých päť rokov, akurát sa zvýši troška administratívna náročnosť života starších profesorov, ale dá sa to zvládnuť. Ale to, čo je podstatné, týmto sa nerieši otázka garancie alebo garantovania, alebo negarantovania, to je niekde inde. Ale ja absolútne súhlasím s tým, čo ste povedali. Však predsa študijný smer, kvalita študijného smeru nezávisí od garanta, ale od celého súboru učiteľov, ktorí to vyučujú, a preto súhlasím s tým, že garantovanie by sa malo viazať na kvalitu celej školy, a nie na jedného človeka. Dovoľte mi byť zase osobný. No ja nechcem byť garantom, len som musel byť, pretože tam nie je stredná generácia profesorov, tam ani jeden taký nie je a nie, pretože by som nechcel pripustiť niekoho ku korytu, však to nie je žiadne koryto, to sú len starosti a akurát, že tam nie je, presne tak, stredná generácia nejakou náhodou, ktorá by mohla mať teraz profesúru, aby mohla garantovať.
Ale ešte raz, podstata je nie tam, ale to, prečo sa má riešiť garantovanie jedným profesorom. Dokonca nikde nie je povedané, že ten garant musí učiť, ani nemusí učiť. Tam jednoducho proste tá kvalita u študijného smeru závisí od celého toho súboru profesorov, ktorí budú učiť jednotlivé predmety. Takže kľudne môže byť aj 90-ročný ten profesor garant, a keď tam má dobrých učiteľov, tak bude dobrý, keď má zlých učiteľov, tak môže byť aj 55-ročný v najlepšej sile, aj tak to nebude dobré. Takže ešte raz, celá táto situácia sa má riešiť nie tak, nie cez vek ľudí, ale cez iný spôsob, ja som za prísnu akreditáciu jednotlivých škôl, inštitúcií a tým by sa možno vyriešili aj tie kritiky, v ktorých sa hovorí o tom, že jednotlivé súkromné a ja neviem aké školy, akým spôsobom vychovávajú študentov.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďalej s faktickou poznámkou je prihlásený pán spravodajca, pán Martin Fronc, nech sa páči.
M. Fronc, poslanec: Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Ja by som predsa len trošku doplnil, keď kolegyňa hovorila o tých obavách, ktoré stále zaznievajú, že tu zostane nejaká prestárla populácia pedagógov, ktorí sú snáď už nevýkonní, nič nerobia alebo senilní. No ja som si všimol, že viacerí z vás, pokiaľ sa stali poslancami, boli výkonnými riadiacimi pracovníkmi, manažérmi a tak sa vás chcem opýtať, či by ste vy vo svojej firme nechali človeka, ktorý tam nič nerobí? Jednoducho, keď sa dostane niekto do funkcie a to je jedno do akej, aj keď je zvolený za dekana alebo rektora, tak, samozrejme, že s tým nejde len honor, ale s tým idú aj pracovné povinnosti, aj zodpovednosť, aj rozhodovanie v nepopulárnych veciach a rozhodnutie v takom prípade je, že, žiaľbohu, nedá sa nič robiť, už nerobíš, tak nemáš na tom mieste čo konať. A nie skrývať sa za zákon, čokoľvek mám riešiť, keď som vo funkcii, tak viete, to je také nepopulárne, to nie je dobré, keby som ja niekoho poslal preč, to sa nerobí a tak, ale dáme to do zákona. No ak takto budú fungovať riadiaci pracovníci, tak sú aj na tých vysokých školách podľa mňa skôr na ozdobu.
Ďakujem.
M. Hort, podpredseda NR SR: Reagovať teraz na faktické poznámky bude poslankyňa Tatiana Rosová. Nech sa páči.
T. Rosová, poslankyňa: Ďakujem pekne za slovo. Chcem sa poďakovať kolegom za ich vystúpenia a som veľmi rada, že pán poslanec Miklós tiež zdieľa toto presvedčenie ako človek z praxe, že by bola oveľa rozumnejšia inštitucionálna akreditácia. Prihlásila som sa na reakciu na faktické skôr, než dopovedal pán kolega Fronc a chcela som vlastne povedať to isté, teraz to už môžem len potvrdiť. To, že sa nedeje, alebo to, že vznikajú obavy, že sa niekto zabetónuje, naozaj je dôsledok toho, že si nevedia predstaviť manažéri našich vysokých škôl, že by proti tomu rázne zakročili a že by jednoducho niekomu odmietli dať tú vysnívanú definitívu. Myslím si, že to majú v rukách, ale keďže to riešiť nechcú, pokúšam sa to riešiť mojím pozmeňujúcim návrhom.
Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem. Pán navrhovateľ, do rozpravy alebo do záverečného slova? Ja sa ospravedlňujem. Predtým, ako som si sem sadol, mi kolega nepovedal, povedal, že je posledný prihlásený do rozpravy, takže ospravedlňujem sa.
A teraz dávam možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne. Pán poslanec Ľubomír Petrák, jediný.
Uzatváram možnosť prihlásiť sa do rozpravy ústne a slovo má pán poslanec Petrák.
Ľ. Petrák, poslanec: Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Ctené kolegyne, kolegovia, ktorí ste ešte v sále, dovoľte mi predložiť jeden krátky pozmeňujúci návrh k návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Mojmíra Mamojku na vydanie zákona, ktorým sa mení zákon č. 131/2002 Z. z. o vysokých školách.
Môj pozmeňujúci návrh znie: "V čl. I sa vypúšťa prvý bod."
Odôvodnenie. Vypustenie bodu je v záujme zachovania odlišnosti jednotlivých skupín vysokých škôl. K tomu odôvodneniu by som ešte raz dodal, sledujeme v médiách, v akademickej obci tento návrh zákona vyvolal veľmi živú diskusiu. Aj dneska tu zaznel rad podnetných návrhov. Osobne sa domnievam, že zákon nie je dokonalý. Je potrebné debatovať o jeho vylepšení a pravdepodobne sa v budúcnosti takisto nevyhne ďalším novelizáciám. Ja osobne by som sa prihováral, aby pred ďalšími novelizáciami predovšetkým z pozície vlády prebehlo širšie pripomienkové konanie akademickej obce. Akademická obec má garantované rôzne slobody a právo definovať pôsobenie vo vlastnom teritóriu, myslím si, by jej takisto nemalo byť uberané. Samozrejme, toto nepovažujem ako repliku na návrh pána prof. Mamojku, skôr si myslím že je to replika na ministerstvo školstva a aby sme nejakým spôsobom zvýšili kvalitu vysokoškolského zákona, lebo ako sme aj dneska z úst komisára alebo podpredsedu Európskej komisie počuli, budúcnosť Európskej únie patrí vzdelaniu.
Ďakujem pekne.
M. Hort, podpredseda NR SR: Ďakujem pekne. S faktickými poznámkami sa nehlási nikto.
Preto v tejto chvíli uzatváram rozpravu a v záverečnom slove požiadal o slovo pán navrhovateľ.
M. Mamojka, poslanec: Ďakujem, pán podpredseda, za slovo. Nebojte sa, nebudem dlho zdržiavať, lebo je už pokročilý čas, ale predsa len pár stručných myšlienok mi nedovolí nepovedať.
Ďakujem za podporu všetkým kolegom, najmä tým, ktorí sú živí na akademickej pôde. Pán prof. Miklós má úžasnú pravdu. Však to nie je terno byť garantom, to sú starosti, problémy a nemáte z toho nič, lebo kde-tu musíte aj niekomu nevyhovieť, skritizovať ho, atď. Takže, keď sa to berie, akože človek našiel zlatý poklad ako garant, tak to je omyl. To sú ešte ostrovy pozitívnej deviácie, ktorí chcú rozdávať vedomosti mladým a mať skôr problémy a starosti, absolútne to platí. Preto ja som bol sám šokovaný, hanbím sa za to, že s mojimi skúsenosťami som bol šokovaný, aká hysterická reakcia prišlo zo strán niektorých vybraných pánov rektorov a pána ministra. Ja to nebudem ďalej komentovať. Ja som šliapol zrejme nechtiac na iný mozoľ, to, čo tu bolo naznačené, ale nevadí mi to a vôbec nešlo o nejaký vek garantov. Kde, prosím vás, v Európskej únii? Ten argument ja veľmi nemám rád, ale sme v Európe. Nemci a Rakúšania akurát majú 65 rokov, Estónci, Česi nemajú žiadnu vekovú hranicu a v 90 % štátoch Európy je 70 rokov. To, čo navrhujem ja a to na odchod do dôchodku, nie na garanciu, tá nie je obmedzená vôbec. Takže už si povedzme konečne pravdu a nalejme si čistého vína. Tá hysterická reakcia, tí vybraní páni rektori, aj pán minister sa sami usvedčili, neviem, ktorý z nich hrá šach, dobre, mierou a stupňom reakcie, že im ide úplne o niečo iné.
Fakty, už len pár myšlienok. Ten jeden pán novinár v SME napísal, neviem už ani, kolega z Prírodovedeckej fakulty, myslím, nebudem menovať, lebo neviem presne jeho meno, mrzí ma to, že so mnou nehovoril a nebudem s tým nič robiť, lebo už načo, ale tam povedal dokonca, že Mamojkovi nezáleží na tom, ako skončí alebo aké problémy má Trenčín alebo Plzeň. Nikdy som to nepovedal a nikdy to odo mňa ani on nepočul. Ja sa veľmi hanbím za to, čo sa stalo na českej Právnickej fakulte v Plzni, aj v Trenčíne, hanbím ako pes. Ale taká drobná maličkosť. To musím povedať, ani jedna nie je súkromná škola. Česká Právnická fakulta je štátna škola, verejná a trenčianska je tiež verejná, tak taký drobný omyl. A nevravím, že sa to nemôže stať aj niekde inde, sme ľudia, ale to nemá so súkromnou školou nič.
No a možno posledná poznámka. Prosím vás pekne, to, čo bolo povedané, a tým končím, veď postavenie učiteľa, pedagóga na každom stupni či na základnej, strednej alebo vysokej škole je stále, ja viem, že je to otázka ekonomických možností, ale stále nie je dosť dôstojné. Ja som z učiteľskej rodiny a moji rodičia, manželka, všetci učia na základnej, strednej, vysokej škole a dovolím si samoľúbo tvrdiť, poznám tú pôdu tak, ako možno málokto. A už sú to len ostrovy pozitívnej deviácie, opakujem sa, ktorí sú schopní a ochotní drieť ako kone, pritom vychovávajú mladú generáciu. Stále tvrdím, hovoríme o znalostnej, vedomostnej spoločnosti, tak si tých ľudí vážme a tí, ktorí chcú pracovať, no tak im to, preboha, administratívne a mocensky nezakazujme. Ja už nemám k tomu čo dodať, pretože ja už si niekedy myslím, že vo väzbe na tie protichodné názory sme v nejakom "hlupákove".
Ďakujem za pozornosť.