Předseda (zvoní):
Dávám slovo druhému zpravodaji, p. posl.
Hrušovskému.
Zpravodaj posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa! Zprávou ústavno-právneho a zahraničného výboru v tisku, ktorý bol vydaný kanceláriou posl. snemovne pod čís. 288, je obšírne odôvodnený vládny návrh a stanovisko zahraničného výboru k nemu.
Pripojujem sa k zpravodajovi soc.-politického výboru
a odporúčam, aby slávna snemovňa tento
vládny návrh prijala a tým schválila
úmluvu, zjednanú v Ríme 6. apríla
1922 medzi Rakúskom, Italiou, Poľskom, Rumunskom,
kráľovstvom Srbov, Horvatov a Slovincov i Československom
o penziách poukázaných býv. vládou
rakúskou. (Souhlas.)
Předseda (zvoní):
Dávám slovo třetímu zpravodaji, p.
posl. dr Hnídkovi.
Zpravodaj posl. dr Hnídek:
Rozpočtový výbor obíral se tímto
vládním návrhem tisk 80, týkajícím
se úmluvy sjednané v Římě mezi
Rakouskem, Italií, Jugoslavií, Polskem, Rumunskem
a Československem, krátce mezi cesionářskými
státy s výjimkou Maďarska, a poněvadž
shledal, že pense vyplácené na základě
této úmluvy jsou již v rozpočtu na r.
1926 obsaženy, navrhuje rozpočtový
výbor slavně sněmovně, aby udělila
schválení těto úmluvě, sjednané
v Římě 6. dubna 1922. (Souhlas.)
Předseda (zvoní): Ke slovu není nikdo přihlášen, rozprava odpadá. Přikročíme k hlasováni.
Sněmovna je způsobilá se usnášeti.
Tento návrh usnesení má toliko jeden odstavec. Míním dáti hlasovati o celém usnesení najednou. (Námitky nebyly.)
Námitek není.
Kdo souhlasí s celým usnesením ve znění navrženém pány zpravodaji, prosím, aby zvedl ruku. (Děje se.)
To je většina. Usnesení je přijato poslaneckou sněmovnou ve čtení prvém.
Čtení druhé navrhnu na pořad příští schůze. Tím vyřízen jest odst. 2 pořadu schůze.
Přistoupíme k projednávání
dalšího odstavce pořadu, jímž jest:
3. Zpráva výborů soc.-politického,
ústavně právního, zahraničního
a rozpočtového o vládním návrhu
(tisk 81), kterým se předkládá Národnímu
shromáždění republiky Československé
Úmluva sjednaná ve Vídni dne 30. listopadu
1923 mezi Rakouskem, Italií, Polskem, Rumunskem, královstvím
Srbů, Chorvatů a Slovinců a Československem
o úpravě různých skupin odpočivných
požitků, které nebyly upraveny Úmluvou
v Římě ze dne 6. dubna 1922 (tisk 289).
Zpravodaji jsou: za výbor soc.-politický posl. Čuřík, za výbor ústavně-právní posl. dr Hajn, za výbor zahraniční posl. Hrušovský, za výbor rozpočtový posl. dr Hnídek.
Dávám slovo prvému zpravodaji,
p. posl. Čuříkovi.
Zpravodaj posl. Čuřík: Slavná sněmovno! Římská úmluva 4. dubna 1922 vyloučila převzetí pense železničních zaměstnanců bývalého Rakouska. O této otázce, jakož i o rozdělení pensijního fondu a břemene bosensko-hercegovských zemských drah a vojenských drah Banjaluka-Doberljin jednána v říjnu r. 1923 ve Vídni a tam 30. října podepsána úmluva mezi Rakouskem, Italií, Polskem, Rumunskem, Jugoslavií a Československem o převzetí či úpravě různých skupin odpočivných požitků, které nebyly upraveny úmluvou v Římě dne 6. dubna 1922. Touto úmluvou poskytují se pense osobám civilním i vojenským, které dne 30. listopadu 1918 nebyly převzaty do služeb některého nástupnického státu, pokud měly nárok téhož dne na pense podle určitých výměr a pravidel rakouských. Dále jedná o úpravě poměru zaměstnanců dvorských a bývalé kabinetní kanceláře, pak o pensích bývalých zaměstnanců c. k. st. rak. drah a o rozdělení starobních fondů železničních, které zbyly ze železničních podpůrných fondů.
Výbor soc.-politický zabýval se osnovou a
shledal, že odůvodnění zprávy
je velmi obsáhlé a doporučuje slavně
sněmovně, aby tuto úmluvu schválila.
(Souhlas.)
Předseda (zvoní):
Dávání slovo druhému zpravodaji, p.
posl. dr Hajnovi.
Zpravodaj posl. dr Hajn: Slavná
sněmovno! Ústavně-právní výbor
navrhuje slavně sněmovně, aby schválila
Úmluvu sjednanou ve Vídni dne 30. listopadu 1923
mezi Rakouskem, Italií, Polskem, Rumunskem, královstvím
Srbů, Chorvatů a Slovinců a Československem
o úpravě různých skupin odpočivných
požitků, které nebyly upraveny Úmluvou
v Římě ze dne 6. dubna 1922. (Souhlas.)
Předseda (zvoní):
Dávám slovo třetímu zpravodaji, p.
posl. Hrušovskému.
Zpravodaj posl. Hrušovský:
Veľactená snemovňa! Zahraničný
výbor pripojuje sa ku zpráve soc. politického
výboru a ku zpráve ústavne-právneho
výboru o vládnom návrhu, ktorým sa
Národnému shromaždeniu Československej
republiky predkladá smluva zjednaná v Ríme
dňa 30. novembra 1923 medzi Rakúskom, Italiou, Poľskom,
Rumunskom, kráľovstvom Srbov, Chorvatov a Slovincov
a Československom o úprave rôznych skupín
odpočivných požitkov, ktoré neboly upravene
Úmluvou v Ríme dňa 6. aprila 1922. Zprávu
svoju zahraničný výbor podal obsiahlu v tisku.
(Souhlas.)
Předseda (zvoní):
Uděluji slovo čtvrtému zpravodaji - za výbor
rozpočtový - panu posl. dr Hnídkovi.
Zpravodaj posl. dr Hnídek: Slavná sněmovno! Rozpočtový výbor pojednal o této úmluvě mezí cessionářskými státy, sjednané ve Vídni dne 30. listopadu 1923 se stanoviska finančního. Běželo totiž o to, jak mají býti rozděleny pensijní fondy, které byly dříve ve, Vídni, a to především o otázku, jak mají býti oceněny tyto pensijní fondy a jaké má býti vzato měřítko pro rozdělení těchto fondů mezí jednotlivě cessionářské státy.
Co se týče velikosti těchto pensijních fondů, cena jejich, resp. celková hodnota k 31. říjnu byla asi 98,332.868 K. To byly cenně papíry. Knihovní hodnota nemovitostí byla asi 63,945.543 K. Z toho knihovní hodnota nemovitostí, ležících v naší republice, byla 8,613.344 starých rakouských korun. Nyní běželo o to, jaká jest cena dnešní. Rozumí se samo sebou, že měla býti zvolena zvláštní komise, která by stanovila cenu těchto nemovitostí a cenných papírů, poněvadž rakouská koruna klesla. Ale touto úmluvou bylo ocenění z provedeno a tento pensijní fond byl v celku oceněn asi na 258.249,925.206 rakouských korun nových. Co se týče měřítka, se vzalo za základ zatížení jednotlivých cessionářských států. Tu vzat byl tento klíč: Rakousko je asi zatíženo 39%, Československo 36,6%, Polsko 20%, Rumunsko 1,64%, království SHS 1.38%, Italie 1,38 %. Stanovena byla zásada, že jmění nemovitě v určitých státech má býti připočteno k dobru toho kterého státu, ve kterém leží.
Co se týče cenných papírů,
československý podíl na nich činil
67.5% celkově hodnoty cenných papírů.
Celkový podíl Československa, vyjádřený
ve valutě rakouské, činí asi 96.125,862.775
rakouských K. To bude náš podíl na těchto
pensijních fondech - ovšem týkající
se železnic. Rozpočtový výbor navrhuje
slavně sněmovně,
aby projevila souhlas s touto úmluvou sjednanou ve Vídni
dne 30. listopadu 1923. (Souhlas.)
Předseda (zvoní): Ke slovu je přihlášen pan posl. dr Holota. Zahájíme tedy rozpravu. Navrhuji podle usnesení předsednictva, aby řečnická lhůta stanovena byla 20 minutami. (Námitky nebyly.)
Námitek není, navržená lhůta je přijata.
Dávám slovo zapsanému řečníku,
panu posl. dr Holotovi.
Posl. dr Holota (maďarsky): Ctené dámy a pánovia! Medzi otázkami, ktoré bolo treba upraviť po štátnom prevrate, vyžadovala si naliehavého riešenia úprava penzijných a za opatrovacích požitkov tých štátnych zamestnancov a ich príslušníkov, ktorí boli penzionovaní pred prevratom a dostávali svoje požitky od rakúskeho alebo maďarského štátu, ako aj zaopatrovacie požitky štátnych zamestnancov, ktorí boli v službách v deň štátneho prevratu, avšak ani jedným z nástupnických štátov neboli prevzatí, resp. boli zo služby prepustení.
Ako mierová smluva saint-germainská tak trianonská nechaly túto otázku otvorenú a prez to, že išlo o každodenný chlieb stotisícov rodín, pribila zásadu, že úprava tejto otázky ponecháva sa zvláštnej navzájomnej dohode zúčastnených štátov medzi sebou. Itália, Poľsko, Rumunsko, Jugoslávia a Československá republika sa aj zaviezaly vo smluve sevreskej z r. 1920 zachovávať túto zásadu, v dôsledku toho bola táto otázka aj v dohode Rímskej a Viedeňskej riešená, a tým úprava zaopatrovacích požitkov rakúskych civilných a vojenských penzistov, ktorí pripadli k ťarche republiky, dostala sa podaným návrhom zákona do posledného štádia definitívneho riešenia. Je charakteristické pre rýchlosť naších administratívnych orgánov a nášho zákonodarstva, že od uzavretia týchto dohôd, jednajúcich o otázkach do života sahajúcich, potrebovali sme k ich ratifikovaniu šesť, rešp. štyri roky.
Záležitosť bývalých rakúskych penzistov bola tedy konečne, i keď s veľkým opozdením, avšak predsa len riešená týmto návrhom zákona, oproti tomu však je úžasná tá ľahostajnosť a nesvedomitá netečnosť, s ktorou nakladá vláda otázkou úpravy penzií bývalých uhorských štátnych zamestnancov. Zdá sa, že vláda činí rozdiele i medzi nevlastnými deťmi a zaraďuje bývalých prepustených uhorských štátnych zamestnancov do poslednej triedy nevlastných detí, za ktorých nie je škoda, jestliže z košiny spechajúceho vozu štátu vypadnú do priekopu pri ceste a tam zahynú. Československý štát má ich za Indiánov, za ktorých nebude škoda, budú-li vyplenení.
Vlády československého štátu nepodnikly od sedem rokov ani jediného vážneho kroku, aby sa čo do úpravy pomerov prepustených bývalých uhorských štátnych zamestnancov nešťastníkov, ktorí spadajú do kvoty republiky, dohodly s Maďarskom. Ich vec je dnes práve tak neupravená, ako bola v roku štátneho prevratu.
Maďarská mierová delegácia podnikla pri pojednávaní mierovej smluvy všetko, aby do smluvy pojaté bolo ustanovenie, ktorým by boly nástupnícke štáty zaviazané poukazovať a stále vyplácať požitky úradníkom a zamestnancom, ktorí slúžili v ich území. Mierova smluva totiž obsahuje v článku 199 ustanovenie tak mimoriadne lišiacky osnované, dľa ktorého "civilní alebo vojenskí penzisti bývalého kráľovstva uhorského, ktorí v smysle mierovej smluvy uznaní boli za občanov rôznych štátov utvorených z veľkého Uhorska alebo stali sa občanmi takýchto štátov, nemôžu čo do svoj ej penzie činiť žiadnych nárokov voči maďarskej vláde".
Keď toto ustanovenie, ktoré se zdá byť voči Maďarsku láskavé, pojali do smluvy, veľmi šikovne zabudli - akiste úmyslom - na to, aby všetko to učinili povinnosťou nástupníckych štátov. Maďarská mierová delegácia hneď spoznala túto chybu textácie mierovej smluvy a podala notu na mierovú konferencíu, aby dotyčný záväzok nástupníckych štátov bol do definitívneho textu pojatý. Je totiž v medzinárodnom práve všeobecnou zásadou, že štát, ktorý nabýva nejakého územia, povinný je na tomto území prevziať na seba všetky bremená, ktoré sa viažu priamo k tomuto územiu, rovnako ustanovujú aj mierové smluvy italskorakúska z r. 1866 a nemecko-francúzska z r. 1871.
Maďarská mierová delegácia už vtedy si sťažovala na ten postup okupujúcich mocí, že v územiach nimi obsadených odstránili z miest veľku čásť verejných zamestnancov a zastavili im výplatu požitkov, a to i u tých, ktorí složili sľub vernosti. Žiadali, aby do mierovej smluvy pojatý bol odstavec, ktorý vyslovuj e, že nástupnícke štáty sú povinné prevziať ďalšiu výplatu požitkov alebo zákonitých penzií všetkých verejných zamestnacov, ktorí boli v službe dňa 3. novembra 1918.
Dohodové veľmoci síce neakceptovaly návrh maďarskej delegácie v celom rozsahu, avšak predsa nepokladali za svedomité vyhnúť sa tomuto tak oprávnenému a spravodlivému požiadavku, a preto ač Millerandov doprovodný list zo dňa 6. máj a 1920 pokladá za nesplniteľnú tú časť žiadosti maďarskej delegácie, v ktorej sa činí návrh, aby nástupnícke štáty, participujúce z maďarského územia, boly zaviazané k ďalšiemu zamestnávaniu bývalých uhorských úradníkov, predsa však čo do otázky penzie prehlašuje, že ináč je presvedčený o tom, že nástupnícke štáty neopomenú učiniť v duchu slušnosti predmetom šetrenia položenie bývalých uhorských verejnych úradníkov, ktorý sa stali ich občanmi.
Dohoda, ktorá mier diktovala, takto rozhodla o osude 20.000 uhorských verejných zamestnancov a penzistov. Že ako sa snažil československý štát riešiť penzijné nároky bývalých uhorských verejných zamestnancov v duchu slušnosti, o tom - vlastne o opaku toho môže sa Millerand veľmi snadno presvedčiť, lebo od tých čias nestalo sa v tomto ohľade nič.
Československá vláda zapomína na svoju povinnosť, uloženú jej článkom 248 mierovej smluvy, dľa ktorej budú predmety zvláštnej úmluvy všetky otázky, ktoré sa týkajú štátnych občanov bývalého uhorského kráľovstva ako aj štátnych občanov maďarských, ich práv, výsad a statkov a o ktorých nehovorí ani mierová smluva, tá mierová smluva, ktorou budú upravené určité priamé relácie medzi tými štáty, ku ktorým bolo pripojené niektoré územie bývalej rak.-uhorskej monarchie. Za týmto účelom bola zjednaná úmluva, že "do troch mesiacov počítaných od nastúpenia účinnosti mierovej smluvy sídu sa zástupci zúčastnených mocí ku konferencii".
Vzdor tomu však neučinila československá vláda čo do úpravy pomerov penzistov a prepustených zamestnancov nič. Činí z nej materielnú otázku na úkor svojích vlastných štátnych občanov. Tomuto účelu má slúžiť i to, že sa odkladá úprava otázky príslušnosti v dohode s Maďarskom. Tých ubohých, hladujúcich, zbiedačených, prepustených verejných zamestnancov vyživuje tým lacným pokrmom, že za odkladanie zahájenia vyjednávaní obviňuje stále maďarskú vládu. (Výkřiky.)
Požadujeme, aby vláda hneď zahájila pojednávania s Maďarskom a uzavrela s ním úmluvu o riešení bezodkladného problému bývalých uhorských verejných zamestnancov, poštárov, administratívnych a súdnych úradníkov ako aj čo do navzájomnej úpravy otázky ich príslušnosti.
Zaväzujú vládu k tomu nielen právne, ale aj morálne a humanitné d"vody, vyžaduje si toho tiež záujem štátu, lebo konsolidácia štátu m"že byť len vtedy za pevnú pokladaná, ak bude konsolidovaná i duša občanov a totiž ak zmizí z nej zúfalosť a roztrpčenosť spôsobená biedou.
Skoro do desaťtisíc ide počet tých nešťastných uhorských verejných zamestnancov, ktorí zbiedačení už 7 rokov očakávajú zlepšenie svojho osudu. Do týchto čias učinily všetko, čo bolo v ľudskej možnosti, aby ich vec bola prospešne vybavená, avšak bohužiaľ boli oslyšaní. Celou masou žiadostí zaplavili ministerstvo s plnou mocou pre Slovensko a ministerstvo železníc, ich deputácie nespočetnekráť putovaly k županským úradom, ministerstvám ba i k pánu prezidentovi republiky. Nikde sa im nedostalo nadeje. V poslednej dobe už ani odpovedi nedostali na svoje žiadosti.
Prah ministerstva železníc a ministerstva pošt už ani neprekročia, lebo veď na dverách týchto ministerstiev je vypísané heslo italského básnika: "Lasciate ogni speranza voi ch'entrate!" Nechajte všetkých nadejí, ktož v vstupujete!
Jedna čásť tých, ktorí boli chleba pozbavení a opustení, mlčky hladuje, druhá žobre alebo živorí v chudobincoch a vo verejných kuchyňách. Zhusta buší kde tu na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi revolver v ruke človeka takto do krajnosti roztrpčeného. Je treba súrnej nápravy. Tieto hanobné pomery dotýkajú sa prestiže štátu. Prepusteným bývalým uhorským železničiarom, poštárom, administratívnym zamestnancom, učiteľom a ostatným treba dotiaľ, kým ich penzijné záležitosti nebudú s maďarským štátom urovnané, poskytnuť náhlu pomoc, aby aspoň nejako mohli biedne ďalej živoriť. Neslobodno z toho vylúčiť ani tých, ktorý trpia tou najhroznejšiou epidemiou dnešného moderného veku, totiž chorobou nepríslušnosti.
Požitky tých, ktorí poberajú hladovú penziu, nutno konečne zvýšiť na úroveň slušného živobytia, nutno učiniť prietrž tým hanobným pomerom, že vdova úradníka "požíva" dnes mesačnej penzie 15 korún, slovy pätnásť korún, z ktorej jej srazia ešte i na kolky. Treba oslobodiť týchto trpiteľov od takýchto pätnástikorunových požitkov, lebo za krátko by mohly od ních zaisť. Slovensko a Rusínsko môžno nazvať čímkoľvek, len nie vlasťou rovnosti, spravedlnosti a spokojnosti. Kamkoľvek sa ohliadneme, všade kričí do nebies kriklavá nespravedlnosť.
Prepustení zamestnanci nedostávajú hladovej výpomoci. Tí šťastnejší, ktorým priznali penziu, majú počiatok penzie priznaný len odo dňa penzionovania, a totiž u týchto neberie sa 4 až 5 rokov v úvahu ani pri výpočte služobných rokov ani pri výpočte výšky penzie. Tí, ichž posledné služobné miesto nespadá v územie Československa, poberajú, i keď sú tunajší príslušníci, len 60% penzie, len u dráhy činí sa v tomto smere odchylka. Dva a pol válečného roka sa nepočíta u dráhy košickobohumínskej, tieto roky nepočítajú sa ani u tých, ktorí boli do služby československých dráh definitivne prevzatí.
Slávnostne vyzývám z tohoto miesta vládu, aby neoslyšala kvílenie bývalých prepustených a penzionovaných uhorských železničiarov, poštárov, župných a obecných zamestnancov, už sedem rokov trpia a strádajú a na ich staré dni idú v ústrety najväčšej biede. Nech vláda si vezme na srdce zúfalý hlas volajúci o pomoc, nech učiní koniec ich utrpeniu, nech umožní ich životnú existenciu a položí na ich stôl konečne aspoň kúsok suchého chleba, nutného ku každodennému živobytiu.
Nežiadajú oni nič viac, len o milosrdnú
slušnosť, nežiadajú o to, nač by
nemali právo, ale len o to, čo im podľa zákona
za ich oddané a poctivé služby náleží.
Návrh zákona prijímám. (Potlesk
na levici.)
Předseda (zvoní): Dalších přihlášených řečníků není, rozprava jest skončena.
Dávám slovo pánům zpravodajům
k doslovům. Prosím prvního zpravodaje, p.
posl. Čuříka, aby
se ujal slova.
Zpravodaj posl. Čuřík:
Vzdávám se slova.
Předseda: Zpravodaj p. posl.
Čuřík vzdává
se slova. Prosím. p. zpravodaje posl. Hrušovského,
aby se ujal slova.
Zpravodaj posl. Hrušovský: Veľactená snemovňa! Na kvetnaté rečnické výplody p. predrečníka dovolím si odpovedať. Pán kol. dr Holota veľmi krásnu prednášku nám tu držal o historii svetovej války. Veľmi zajímavú vec tu nám rozprával o tom, ako pracovala maďarská mierová delegácia v Paríži. Dotkol sa Millerandovy noty, ktorá byla odovzdaná zástupcom Maďarska na mierovej konferencii za príležitosti mieru trianonského. Dotkol sa i otázky štátneho občianstva.
Ako referent zahraničného výboru chcem zmieniť sa o predmete samom, o ktorom mám referovať a nakoľko sa zaoberal tým pán dr Holota.
Treba konštatovať, že práve tak ako sme urobili úmluvu s Rakúskom a inými štáty, usiľovali sme v tej to veci zjednať sa i s maďarským štátom, a treba konštatovať i to, že Maďarsko dôsledne vyhýbalo sa, aby k takejto úmluve došlo. Aký záujem má Maďarsko na tom, aby táto úmluva nebola zjednaná a aby nedostali jednotliví štátni zamestnanci uhorskí, čo im podľa príkladov štátnych zamestnancov rakúskych malo náležať? Im záleží na tom, aby to maďarské obyvateľstvo bolo nepokojné a preto k takejto úmluve nedošlo.
Jestli pán dr Holota,
ktorý je tak veľa dobre informovaný o celom
postupe mierovej delegácie maďarskej, má určité
styky s Budapeštou - on alebo jeho priatelia - tak by mal
usilovať o to, aby Maďarsko sa nevzpieralo proti uzavretiu
tejto úmluvy. Potom nebude nespravodlivým voči
československému štátu a proti vláde
jeho. Naprosto neodôvodnený je
preto jeho útok a musíme ho my, ktorí
dobre známe úmysle maďarskej vlády v
tejto veci, odmietňuť. (Potlesk.)