Místopředseda Stivín (zvoní):
Ke slovu není již nikdo přihlášen.
Rozprava je skončena.
Žádám prvého zpravodaje - za výbor
zahraniční - pana posl. Prokeše, aby
se ujal slova k doslovu.
Zpravodaj posl. Prokeš: Slavná sněmovno!
Debata zahájená k tomuto odstavci pořadu
schůze mi můj úkol referentský velmi
usnadňuje, poněvadž námitky, které
zde byly vzneseny oběma předešlými pány
řečníky, a jejich oprávněnost
stejně vyciťuji a nejsem s nimi v žádném
rozporu. Pokud běží o urychlené projednávání
této veledůležité finanční
a obchodní předlohy, zavinily to poměry,
jimiž tato slavná sněmovna už dlouhou
dobu trpí. Nebylo dosti času k projednání
takové důležité hospodářské
záležitosti, poněvadž byl čas utloukán
jinými věcmi.
Ani vládě není možno vytýkati,
že by nekonala v tomto směru svou povinnost. Vždyť
ministerstvo zahraničí loni v dubnu schválilo
a podepsalo v Krakově tuto smlouvu. Od loňského
dubna, kdy byla smlouva zralá k parlamentnímu projednávání
a kdy měla sněmovna tuto smlouvu ratifikovati, nedošlo
k tomu z politických příčin, o nichž
jsem se již zmínil. A nyní najednou ve chvíli,
kdy se už sněmovna pomalu rozejde na letní
prázdniny, musí býti tato předloha
schválena, aniž by mohli páni poslanci věnovati
jejímu obsahu důkladnější pozornost.
Ve výboru pro záležitosti zahraniční
jsem uvedl, že i nedostatečná smlouva je lepší
než bezesmluvný stav a že bylo by poškozením
našeho národohospodářského a
obchodního podnikání, kdybychom tuto smlouvu
nebyli ještě ratifikovali, poněvadž jestliže
druhý v smluvní činitel není naším
podpisem a schválením vázán, dává
se mu možnost, aby činil určité výjimky,
které v obchodním a mezinárodním vztahu
jsou velmi nebezpečné pro obchodníky a exportéry,
poněvadž se může rázem státi,
že exportér uzavře určitou dodávku
v menší nebo větší částce,
počítá s určitými zákonnými
předpisy a s určitou celní výší,
a není-li celní smlouva uzavřena a změní-li
se výše cel, padá tím celá jeho
kalkulace a tím také mizí možnost obchodování
a může lehce nastati značná hospodářská
škoda. Proto prohlašuji, že špatnější
obchodní smlouva jest lepší než vůbec
bezesmluvní stav.
Také sněmovně nelze vytýkati, že
tuto věc nechtěla projednávati, neboť
prostě jí nebyla dána možnost, aby se
obsahem této smlouvy mohla zabývati a aby, jak zasluhuje,
své mínění poněkud obšírnějším
a důkladnějším způsobem mohla
projeviti. V parlamentních státech projednávání
obchodních smluv není věcí chvilkového
náhledu aneb absolvováním určitého
programu, nýbrž věcí velmi důležitou
pro národohospodářství. Pro budoucnost,
domnívám se. budeme se snažiti, aby těmto
otázkám a problémům byla věnována
určitá pozornost.
K vývodům p. kol. Śliwky dovoluji si
připomenouti, že o uznání SSSR de jure
panují v našem státě, v naší
společnosti a v našem parlamentě rozličná
mínění, a pánové sami jsou
si vědomi, jaká jest situace, jestliže většina
v této sněmovně pro uznání
SSSR de jure by byla. Dovolil bych si skromně připomenouti,
že také u států, které uznaly
SSSR de jure, neprojevilo se to nijak v jejich obchodě,
nepohnulo to nezaměstnaností, neboť nestačí
po této stránce pouhé právní
uznání, nýbrž záleží
na tom, zdali jsou zde finanční a hospodářské
možnosti, aby objednávky, které se v druhém
státě činí, mohly se také náležitým
způsobem zaplatiti. Neříkám to, že
bych podkládal Rusku zlou vůli, že nechce platiti,
ale že v dané chvíli není finančně
dosti způsobilé a silné, aby mohlo tyto věci
konat.
Na vývody p. kol. Špačka nepotřebuji
reagovati, neboť neprojevil v ničem odchylné
stanovisko. Nedostatky a obtíže, které zde
jsou, také mně jako zástupci ostravského
kraje plně jsou známy.
Nemohu tudíž jiným způsobem svého
úkolu se zhostiti, nežli doporučiti slavné
sněmovně s poukazem na svá slova, že
nedostatečná smlouva jest lepší než
smlouva žádná, aby slavná sněmovna
tuto obchodně-politickou smlouvu s Polskem schválila.
(Potlesk.)
Místopředseda Stivín (zvoní):
Prosím druhého pana zpravodaje - za výbor
živnostenský - aby se ujal slova.
Zpravodaj posl. Netolický: Vzdávám
se slova.
Místopředseda Stivín: Zpravodaj
výboru živnostenského p. posl. Netolický
vzdáva se doslovu.
Přistoupíme tedy k hlasování.
Schvalovací usnesení má toliko jediný
odstavec a míním dáti hlasovati o celém
najednou. (Námitek nebylo.)
Námitek proti tomu není.
Kdo tedy souhlasí s celým schvalovacím usnesením
ve znění doporučeném pp. zpravodaji,
nechť pozvedne ruku. (Děje se.)
To je většina. Tím poslanecká sněmovna
přijala toto schvalovací usnesení
ve čtení prvém.
Druhé čtení provedeme při vyřizování
v odst. 9 dnešního pořadu, bude-li této
věci přiznáno zkrácené řízení
podle §u 55 jedn. řádu.
Tím vyřízen jest 5. odstavec pořadu.
Přistoupíme k projednávání
dalšího odstavce pořadu, jímž jest:
6. Zpráva výboru ústavne-právneho
a rozpočtového o iniciatívnom návrhu
posl. dr Dérera, inž. Nečasa a súdruhov
na vydanie zákona o udelení štátneho
občianstva československého niektorým
osobám (tisk 225) a o iniciatívnom návrhu
posl. Szent-Iványho a súdr. (tisk 147) o doplnení
§u 10 zák. čl. XXII/1886 (tisk 514).
Zpravodajem výboru ústavně-právního
jest p. posl. dr Dérer. Zpravodajem výboru
rozpočtového je p. posl. dr Štefánek.
Uděluji slovo prvému zpravodaji, panu posl. dr Dérerovi.
Zpravodaj posl. dr Dérer: Slávna poslanecká
snemovňa! Návrh zákona, ktorý ústavne-právny
výbor predkladá s návrhom na schválenie
slávnej snemovni, znamená ďalší
veľký krok ku konsolidácii pomerov na Slovensku
a v Podkarpatskej Rusi, že toto moje tvrdenie odpovedá
pravde, toho dôkazom je i stanovisko jednotlivých
ministerstiev, ktoré zaujaly v tejto otázke. Je
síce pravda, že tak ministerstvo vnútra, ako
aj ministerstvo zahraničných záležitostí
vyslovilo pri prejednávaní tejto osnovy v ústavne-právnom
výbore svoje prianie, aby táto otázka nebola
upravená zákonom, poťažne aby nebola upravená
v tejto dobe, lež aby bola odložená na ďalšie
doby. Avšak tak ministerstvo vnútra ako aj ministerstvo
zahraničných záležitostí v podstate
proti obsahu tejto osnovy nemalo zásadných námietok,
naopak zástupcovia ministerstva vnútra vyhlásili,
že držia návrh zákona za zbytočný
vzhľadom na to, že ministerstvo vnútra vydalo
už interné úpravy úradom na Slovensku
a v Podkarpatskej Rusi, aby pri udeľovaní štátneho
občianstva postupované bolo podľa ešte
liberálnejších zásad, aké sú
obsažené v tomto zákone.
Slávna poslanecká snemovňa! Ministerstvo
zahraničných vecí tiež nemalo obsahove
námietky, len zaujalo stanovisko, že vzhľadom
na to, že táto otázka tvorí predmet
sporu zahraničného fóra a predmet vyjednávačiek
ohľadne medzinárodnej smluvy s Maďarskom, bolo
by účelnejšie, keby zákonná úprava
tejto otázky odložená bola až dotiaľ,
keď na zahraničnom fóre otázka táto
vyriešená bude. Proti osnove ozvaly sa v tlači
zprávy, ako keby táto osnova slúžila
výlučne záujmom občanov maďarskej
národnosti na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi. Toto tvrdenie
nezakladá sa na pravde, lež na mylných informáciach,
lebo na tejto osnove sú zainteresovaní ľudia
všetkých národností na Slovensku, i
Slováci a Rusíni, a to vo veľmi značnej
miere. Dôkazom toho je, že podnet k tejto zákonnej
úprave vyšiel v prvom rade od strán československých,
a dokladom je i usnesenie slovenskej odbočky Národnej
rady československej v Bratislave, ktorá sa touto
otázkou opätovne zaoberala a ktorá v posledných
dňoch zaujala veľmi rozhodné stanovisko v tejto
veci a sdelila ho i všetkým poslaneckým klubom.
Myslím, že o Československej národnej
rade a jej slovenskej odbočke, v ktorej zastúpené
sú všetky slovenské strany, nemožno pochybovať,
že by nemala v prvom rade na srdci len záujmy Slovákov.
Stanovisko národnej rady dovolím si citovať:
"Uznávame, že terajšie prevádzanie
zákona má na zreteli v prvom rade politické
a finančné záujmy štátu, čo
však nemá sa priečiť ľudskosti ako
stav terajší, ktorý uvrhnul do biedy mnoho
penzistov, vdov a sirôt. Pobúrenosť a rozčulenosť
slovenskej verejnosti v spojitosti s touto otázkou má
tedy oprávnené príčiny. Stačí
poukázať na konkrétne prípady, keď
s dokazovaním alebo dožadovaním štátneho
občianstva mali ťažkosti osvedčení
roduverní Slováci, ba i legionári. Toľko
po stránke zásadnej.
Pokiaľ sa týka formy, treba uznať, že zdĺhavé,
v niektorých prípadoch aj viacročné
jednanie v najväčšej miere prispelo k tomu, že
slovenská verejnosť skoro bez výnimky volá
po zákonnej úprave celého problému.
Poukazujeme, že táto otázka je súčiastkou
tak zvaného slovenského problému, a vzhľadom
na dnešnú situáciu priali by sme si viac ohľadu
aspoň voči Slovákom. Netreba zabúdať,
že vlasťou Slovákov nebolo len dnešné
územie republiky Československej, ale celé
Uhorsko, menovite Pešť, Dolná zem, Banát
atd,." Toto sú slová z usnesenia slovenskej
odbočky Národnej rady Československej v Bratislave.
Osnova táto má však ešte jeden ďalší
účel, a to ten, aby odstránená bola
tá krivda, ktorá dosavádnou praxou úradov
bola činená hlavne na triedach nemajetných,
hlavne na triede robotníckej. Najvyšší
správny súd až do konca roku 1923 stál
na tom stanovisku, ktoré obsažené je v tejto
osnove zákona. Vtedy všetkým tým, ktorí
podľa §u 10 uhorského zákona XXII z r.
1886, mali kvalifikovaný pobyt v určitej obci slovenskej
a platili tam dane, poťažne prispievali k obecným
ťarchám, najvyšší správny
súd uznal československé štátne
občianstvo, avšak neuznal toto československé
štátne občianstvo tým, ktorí
k obecným ťarchám neprispievali, poneváč
nevidel v takom prípade splnené podmienky §u
10 uhorského zákona. Takým spôsobom
sa stalo, že v tej dobe, keď správny súd
mal ešte iné stanovisko, ako pozdejšie, ľudia
patriaci k majetným vrstvám a platiaci dane a obecné
prirážky, dostali priznané československé
štátne občianstvo, kdežto tým,
ktorí k obecným bremenám neprispievali, štátne
občianstvo priznané nebolo. Prítomný
návrh zákona chce i túto nesprávnosť,
spáchanú na chudobných ľuďoch,
odčiniť.
Zákon tento má aj unifikačný účel.
Boly námietky v ústavne-právnom výbore
povznesené, že tento zákon má byť
zvláštnym zákonom, ktorý platí
len pre Slovensko a Podkarv patskú Rus, že zase tu
robíme niečo, čo neplatí v historických
zemiach.
Slávna snemovňa! Zákon tento má eminentný
unifikačný účel. Podľa mierových
smlúv a podľa ústavného zákona
číslo 236 z r. 1920, všetci tí, ktorí
pred 1. januárom 1910 nadobudli si na dnešnom území
Československej republiky v niektorej obci domovského
práva, eo ipso majú od 28. októbra 1918,
tedy od utvorenia tejto republiky, československé
štátne občianstvo. Podľa mierových
smlúv a podľa ústavného zákona
číslo 246 každý, kto pred rokom 1910
podľa vtedy platného práva nadobudnul si domovskú
príslušnosť, má mať československé
štátne občianstvo. Ohľadne bývalého
rakúskeho územia tejto republiky a v ohľadne
platnosti rakúskeho práva v tom území
nenastaly žiadne pochybnosti a preto každý, kto
na území republiky v historických zemiach
podľa bývalého platného práva
rakúskeho nadobudnul si práva domovského,
je dnes československým štátnym občanom.
Nie tak ohľadne Slovenska a Podkarpatskej Rusi, kde následkom
výkladu najvyššieho správneho súdu
k §u 10 nastal ten stav, že sú tu ľudia,
ktorí si pred 1. januárom 1910 podľa platného
práva na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi nadobudli domovského
práva a predsa nebolo im uznané čsl. štátne
občianstvo.
Táto nerovnosť medzi posudzovaním otázok
v historických zemiach a medzi posudzovaním otázok
na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi musela byť odstránená
a tento návrh slúži k tomu účelu,
aby v tomto ohľade nastala unifikácia.
Ale návrh zákona nedosiahne úplnej unifikácie.
A tu by som chcel poukázať na § 6 osnovy. §
6 ustanovuje, že osoby, ktorým podľa tohoto zákona
bude udelené čsl. štátne občianstvo,
majú byť považované od udelenia tohoto
štátneho občianstva tak, ako keby od 28. októbra
1918 boli československí štátni občania.
Ja tu chcem poukázať v súvislosti s týmto
ustanovením zákona na nerovnosť, ktorá
je a ktorá bude aj po prijatí tohoto zákona
medzi historickými zemiami a medzi Slovenskom a Podkarpatskou
Rusou, čo sa týče penzistov.
Podľa rakúskeho zákona ríšskeho
z r. 1896, č. 122, nielen štátni, ale aj zemskí,
okresní a obecní úradníci, duchovní,
učitelia a notári eo ipso nadobudli si domovského
práva v tej obci, kde boli prikázaní, aby
konali službu. Následkom toho v historických
zemiach každý, kto pred prevratom, poťažne
pred 1. januárom 1910 bol z iných zemí bývalého
Rakúska preložený do historických zemí
a tam bárs len jeden deň konal úrad, bárs
i len nastúpil úrad, podľa mierových
smlúv a podľa ustanovení zákona 236
stal sa eo ipso čsl. štátnym občanom.
Nie tak s penzistami a úradníkmi bývalého
Uhorska, lebo v Uhorsku takýto zákonný predpis
nebol. V Uhorsku tým, že nastúpil úrad
v niektorej obci, dotyčný štátny úradník
nenadobudnul si eo ipso domovského práva v tejto
obci, ale podržal si starú domovskú príslušnosť,
a nadobudnul si ju tam, kde konal službu, len vtedy, ak bol
výslovne do sväzu obce prijatý.
Následkom toho nastal stav, že v historických
zemiach úradník, ktorý len jeden deň
konal službu pred 1. januárom 1910, stal sa eo ipso
štátnym občanom československým,
kdežto na Slovensku a v Podkarpatské Rusi mohol sa
zdržovať a mohol konať úrad 10, 20, 30 aj
50 rokov, nestal sa eo ipso čsl. štátnym občanom.
Návrh zákona túto nerovnosť neodstraňuje
úplne, lebo vyžaduje, aby ten úradník
sa zdržoval pred 1. januárom 1910 aspoň 4 roky
na území Podkarpatskej Rusi alebo na Slovensku.
V budúcnosti teda na Slovensku službu konajúci
úradníci obsiahnu čsl. štátne
občianstvo len vtedy, keď aspoň 4 roky konali
službu pred 1. januárom 1910, kdežto v historických
zemiach bude platiť naďalej to, že majú
čsl. štátne občianstvo aj vtedy, keď
bárs i len jeden deň konali službu.
Slávna poslanecká snemovňa! Ja som sa usiloval
obmäkčiť srdce menovite pána ministra
financií, aby s týmito ľuďmi nakladané
bolo na Slovensku a v Podkarpatskej Rusi tak, ako keby boli mali
štátne občianstvo od prevratu alebo aspoň
od toho dňa, keď si podajú žiadosť
na priznanie československého štátneho
občianstva podľa tohoto zákona. Bohužiaľ,
nepodarilo sa mi to tvrdé srdce obmäkčiť,
vzdor tomu, že žijeme práve v takej dobe, keď
sme prejednávali iné zákony, pri ktorých
srdce p. ministra financií tak tvrdé nebolo a pri
ktorých on povolil zlepšenie požitkov funkcionárov
ani nie štátnych, ktorí iste nemajú
väčších zásluh, aspoň veľká
časť ich, o republiku Československú,
ako majú títo úbožiaci, o ktorých
sa v tomto návrhu zákona jedná.
Poneváč však p. minister financií postavil
v tomto ohľade svoje veto, nepozostalo nič iného,
než sa prispôsobiť k tomu a ústavne-právny
výbor akceptoval osnovu tak, ako je ona predložená
v tomto ohľade slávnej snemovni.
Slávna poslanecká snemovňa! Ja som už
vzpomenul, že návrh tento má za účel
zjednať platnosť ustanovením mierových
smlúv a ustanovením ústavného zákona
236 o československom štátnom občianstve.
Ako povstala celá táto otázka? Už som
spomenul, že v Uhorsku platil XXII. článok
zákona z r. 1866, podľa ktorého domovské
právo mohlo sa získať dvojakým spôsobom:
buď výslovným prijatím do sväzku
obce alebo automatickým nabývaním, vydržaním
domovského práva. § 10 obsahuje podmienky tohoto
automatického vydržania domovskej príslušnosti,
že sa v § 10 jedná o takom automatickom nadobudnutí
domovskej príslušnosti, to vysvitá jednak z
veľmi jasného znenia tohoto paragrafu, ktoré
samo v sebe nemôže nechať pochybnosti o tom, že
sa tu jedná o vydržanie domovskej príslušnosti
samej, ale vysvitá to i z dôvodovej zprávy,
ktorá k tomuto uhorskému zákonu bola daná
a kde výslovne je konštatované, že sa
jedná o nadobudnutie domovskej príslušnosti
ex lege, eo ipso tak, ako bolo obsažené v predošlom
zákone uhorskom z r. 1876, ktorý jednal o tom istom
témate. Vysvitá to i z toho, že v bývalom
Uhorsku boly snahy, ktoré chcely zrušiť, pozmeniť
toto automatické nadobudnutie domovskej príslušnosti,
a bol i učinený návrh v tomto ohľade.
Tento návrh bol však zamietnutý a zásada
automatičnosti bola ponechaná. Celá vec nemôže
byť posudzovaná s hľadiska zákonov o domovskom
práve v historických zemiach rakúskych, poneváč
rakúsky zákon je v tomto ohľade postavený
na celkom inom základe, na celkom iných teoriách,
ako uhorský zákon. Uhorský zákon bol
vybudovaný na teorii t. zv. "Unterstützungswohnsitzu",
ktorý pochádza z anglického práva
a z práva severných štátov nemeckých,
ktorý vychádza z princípu voľného
obchodu, z toho, že každý občan, ktorý
v určitom meste vykonáva svoje povolanie, tam pracuje,
tým, že tam pracuje a vykonáva svoje povolanie,
týmto činom nadobudne tam príslušnosti,
domovského práva, a to neodvisle na vôli obce
i proti vôli obce.
Naproti tomu rakúsky zákon bol vybudovaný
na teorii "Heimatsrechtu", domovského práva,
podľa juhonemeckého právneho systému,
podľa ktorého obec bola považovaná ako
veľká rodina a kto do tejto veľkej rodiny chcel
vstúpiť, musel byť obcou prijatý, a koho
obec do svojho sväzku neprijala, nemohol sa stať v tej
obci domovským právom príslušným.
To je veľký rozdiel medzi systémom uhorským
a rakúskym a najvyšší správny súd
do konca roku 1923 akceptoval uhorskú praks, teoriu, na
ktorej založené boly uhorské zvyky. V Uhorsku
totiž okrem zákonov platilo i zvykové právo,
ktoré podľa uhorského práva malo rovnú
silu so zákonom.
Najvyšší správny súd toto svoje
stanovisko vypovedal opätovne vo viac usneseniach. Citujem
len niektoré z nich; na príklad zo 14. decembra
1921, pod číslom 16.213, najvyšší
správny súd uznal výklad §u 10 tak,
ako som to učinil tu ja. V rozhodnutí zo dňa
28. marca 1922, čís. 4232, zaujal najvyšší
správny súd to samé stanovisko a podobne
i v rozhodnutí zo dňa 13. júna 1922, pod
číslom 8404. Uvádzam z doslovného
znenia tohoto výnosu: "Zákon rozoznáva
dvojaký výklad §u 10. Vydržanie domovského
práva nepretržitým štyriročným
bydlením v obci a v §e 11 nárok na udelenie
domovského práva tomu, kto po 2 roky v obci stále
bydlí."
Ďalej 1. decembra 1922 výnos najvyššieho
správneho súdu pod číslom 18.255,
má v dôvodoch doslovne toto znenie: "Zákonný
článok XXII z r. 1886, obsahuje v §e 10 ustanovenie
o tom, kedy osoba, ktorá presídlila z obce, do ktorej
sväzku náležala, do obce inej, nabýva
domovskej príslušnosti v tejto obci pobytu už
po zákone samom, a kedy teda nejde o udelenie domovskej
príslušnosti, lež o uznanie príslušnosti
po zákone samom nabytej."
Ďalej z 3. apríla 1923, pod číslom 5667,
zaujal najvyšší správny súd to
samé stanovisko, neuznal však tovarišovi domovské
právo preto, lebo neplatil obecnú daň sám,
ale miesto neho ju platil majster.
Dňa 27. apríla 1923, pod číslom 6898,
zaujal najvyšší správny súd zase
to samé stanovisko. Ešte dňa 23. novembra 1923,
pod číslom 1986, najvyšší správny
súd zrušil pre nezákonnosť rozhodnutie
ministra s plnou mocou pre správu Slovenska preto, lebo
tento neuznal podľa §u 10 domovskú príslušnosť
a štátne občianstvo osobe, ktorá nadobudla
31. decembra 1910 domovského práva, príslušnosti
v Bratislave podľa kvalifikovaného pobytu. Správny
súd vtedy riekol, že ministerstvo s plnou mocou nezákonne
rozhodlo konkrétny prípad preto, poneváč
nezapočítalo činžovný halier
ako spôsob prispievania k obecným bremenám,
a usniesol sa, že tomuto človeku preto, že automaticky
nadobudnul domovskej príslušnosti pred 1. januárom
1910, československé štátne občianstvo
priznané byť musí.
Slávna poslanecká snemovňa! Do 28. decembra
1923, podľa výslovne a opätovne prehláseného
stanoviska najvyššieho správneho súdu
všetky tieto osoby, ktoré sú zahrnuté
do tohoto návrhu zákona, boly československými
štátnymi občany a nebolo treba vynášať
žiadneho zákona, lebo v tomto ohľade vtedy žiadnej
pochybnosti nebolo. Teda nielen podľa platného bývalého
uhorského práva, ale i do 28. decembra 1923 tuná
na Slovensku a v Československej republike platného
práva, maly tieto osoby československé štátne
občianstvo. Len 28. decembra 1923 usniesol sa najvyšší
správny súd ináč a povedal, že
§ 10 musí byť ináč vykládaný,
totiž v tom smysle, že neobsahuje vydržanie domovskej
príslušnosti samej, ale vydržanie iba nároku
na udelenie domovskej príslušnosti, a keď interesovaná
osoba tento nárok včas neuplatnila do 1. januára
1910, vtedy nenabyla domovskej príslušnosti a nemá
československého štátneho občianstva.
Následkom tohoto usnesenia správneho súdu
sa všetky prípady, ktoré boly nesporné
podľa nášho platného práva pred
spomenutým rozhodnutím najvyššieho správneho
súdu, v tomto smere staly sa pochybnými a následkom
toho stalo sa pochybným československé štátne
občianstvo u mnoho ľudí obývajúcich
Podkarpatskú Rus a Slovensko. Z tohoto dôvodu bolo
potrebné, aby v tejto otázke bolo učinené
jasno; a to sa stáva týmto zákonom.
Stanovisko, že by tento zákon menil ústavný
zákon, je podľa môjho názoru nie správné,
poneváč tento zákon nemení ústavnú
listinu, ani mierovú smluvu, naopak, ustanovuje to, čo
v zákone 236 a v mierových smluvách už
obsažené je, a skutočne obsahuje ešte
menej, ako je v ústavnom zákone 236 a v mierových
smluvách.
Ešte s iného hľadiska by mohla povstať pochybnosť,
či sa tu týmto zákonom nemení ústavný
zákon 236 a či nemá tento zákon ráz
ústavného zákona. Totiž v §e 13
zákona 236 je ustanovenie, že ohľadne nabytia
a ztraty domovského práva a štátnej
príslušnosti zostávajú dosiaľ platné
zákony naďalej v účinnosti. A tu povstal
názor, že týmto spôsobom všetky
tie staré zákony, ktoré pred týmto
ústavným zákonom upravovaly domovskú
príslušnosť a štátne občianstvo,
staly sa súčiastkou tohoto ústavného
zákona a následkom toho ony menené môžu
byť len vtedy, keď je dotyčný zákon,
ktorý ich mení, kvalifikačnou väčšinou
odhlasovaný a ako ústavný označený.
Myslím, že tento názor nie je správny,
poneváč ústavný zákon čís.
236 vtedy, keď toto ustanovenie prevzal, nemal tú
intenciu, že by všetky tieto bývalé rakúske
a uhorské zákony bol chcel pozdvihnúť
na charakter ústavného zákona, ale chcel
tým len povedať, že tieto zákony platia,
a len zrušenie tohoto ustanovenia muselo by sa stať
ústavným zákonom. Dľa môjho názoru
a názoru ústavne-právneho výboru nemôže
byť navrhnutý zákon považovaný
ako ústavný zákon.
Slávna poslanecká snemovňa! V krátkosti
som vyložil hlavné zásady, na ktorých
sa tento zákon zakladá, a nutnosti, pre ktoré
tento zákon musí byť uzákonený.
Chcel by som ešte doložiť, ako som už prízvukoval,
že zákon neobsahuje úpravu všetkých
prípadov, ktoré sa staly spornými, a že
nie je ani dokonalým, ale že je to zákon iste
dobrý, ktorý tie najkrikľavejšie prípady,
snáď 60-70% všetkých prípadov,
vyrieši, a preto verejnosť na Slovensku a v Podkarpatskej
Rusi poslaneckej snemovni bude povďačná, keď
tento zákon odhlasuje a pozbaví veľkých
starostí mnoho ľudí, z ktorých mnohí
konali službu v našej armáde a bojovali vo válke
proti Maďarsku r. 1919 a preto iste zaslúžia,
aby bolo vyhovené ich dávno vyslovenej túhe.
Navrhujem, aby poslanecká snemovňa prijala návrh
zákona tak, ako to navrhuje ústavne-právny
výbor. (Souhlas.)