Proti tomuto režímu vedie komunistická strana
od samého vzniku ostrý boja neprestane ho viesť
až do úplného víťazstva. Komunistická
strana vedie boj za práva každého národa
a za jeho úplné oslobodenie z područia jeho
utlačovateľov.
Na Slovensku bola zaujala opozičné stanovisko proti
stávajúcemu režímu i strana Hlinkova.
Táto strana, odstrčená od moci na vláde,
využila nespokojnosť ľudu a viedla boj za svoje
vlastné záujmy proti českej buržoázii
zdôrazňujúc, že vedie boj za oslobodenie
Slovenska, za jeho úplnú samosprávu. Boj
tento však nebol a nie je bojom za oslobodenie Slovenska.
To je boj za účasť na vykorisťovaní
slovenského ľudu - o tomto faktu niet sporu - ale
oklamaný a zavádzaný bol slovenský
ľud cez dlhé roky týmto bojom ľudákov.
Ľud skutočne vo väčšine veril im,
že u nich ide skutočne o boj za oslobodenie Slovenska,
oslobodzovací boj viedli pod menom autonomie. Toto im prinieslo
pol miliona hlasov pri posledných voľbách.
S týmto víťazstvom však prichádza
i pád ľudákov, lebo ono uskorilo ich odhalenie.
Víťazstvo dodalo im odvahu k tlačenici o mastné
hrnce. A tu ukázali svoju pravú tvár, že
nakoľko im ide o národ a nakoľko o osobné
výhody.
Cez celé roky kričali, že bez autonomie nebude
dorozumenia medzi nimi a českou buržoáziou.
Vyhlasovali: alebo dostaneme všetko, alebo nič. Všetky
požiadavky, ako: autonomia Slovenska, samostatný snem,
súdnictvo atď. scvrklo sa na požiadavok ministerstva
pre správu Slovenska. Pri jednání o vstup
do vlády po prvé vytýčili svoje požiadavky
na Trnavskej konferencii a tam ešte figurovala autonomia
ako kardinálny požiadavok. Od tej doby veľmi
rýchle spúšťali tak, že posledná
nabídka Švehlovi činila už požiadavky
bez nej. Avšak tým húževnatejšie
začala požadovať vydanie im cirkevných
veľkostatkov, županátov, ministerstiev, zkrátka
mastné válovy pre svojich exponentov. Ani jedného
požiadavku pre ľud nevytýčili. Žiadanie
cirkevných veľkostatkov znamená vlastne výhodu
pre židovských árendátorov. Na dôkaz
toho uvádzam tu cirkevné veľkostatky, ktoré
sú úplne v rukách týchto árendátorov
a vydanie ich do rúk Hlinkovcom znamená zaistiť
tieto pre týchto árenátorov na dlhé
doby.
Nuž hľa, pre koho žiadajú Hlinkovci cirkevné
veľkostatky? Veľkostatok cirkevný vo Veľkých
Janikovciach árenduje Eduard Hecht. Statok má 874
kat. jut. V Starej Ďale M. Steiner 1591, Neved, Leopold Barani,
681, Vrbové, Mar. Qiutner, 821, Čápor, Žiga
Barani, 821, Trenč. Biskupice, Karol Klnin, 233, Kostolná,
Jul. Schlesinger, 208, Lapáš Ďarmoty, Žiga
Singer, 135, Jágerseg, K. Löwy, 1197, Skačany,
Samuel Adler, 264, Harhov, Markus Buhlol, 239, Radovec, Bertold
Altman, 428, Nemce, Wertheimer, 416, Tek. Sv. Kríž,
Nathan Klein, 4251, Jastrabie, Jozef Meisel, 121, Rybník,
Moric Brack, 293, Kremnica, Cecilie Weil, 224, Dudince, Jakub
Wertheimer, 975 a dokonca i pán Andrej Hlinka dal
svoj farársky majetok do árendy istému Kohnovi,
lebo vraj, že sa nenašiel nikto, kto by to vzal od neho
do árendy, o čom my síce veľmi pochybujeme.
Podľa nášho bolo by veľkým dobrodením
pre drobný roľnícky katolícky ľud,
keby cirkevní hodnostári tieto veľkostatky
rozdelili medzi ten ľud. Pánom biskupom a kňazom
budú však milejšie statisíce, ba miliony
židovských veľkostatkárov, ako svojich
veriacich. Teda slovenský národ nebude mať
nič z ich požiadavkov. Budú však mať
katolickí kňazi a židovskí árendátori,
tu sa zas osvedčila stará pravda, že najväčší
antisemiti robia vždy najlepšie kšefty práve
s týmito semitmi. Lebo peniaze židovského árendátora
nijako nesmrdia ani pánom kňazom a biskupom.
Nuž a ako že je to s ministerstvom s plnou mocou? O
toto ministerstvo ide teraz "Kuhhandel"- medzi vládou
a Hlinkovci a nie o záujme Slovenska. Teda o ministerstvo,
o ktorom len nedávno napísal "Slovák"
takto: "Ministerstvo pre Slovensko nemenuje úradníkov,
nedáva návrhy prezidentovi, nekontrasignuje jeho
nariadenia. Pri ustanovení četníctva v trestných
veciach, súdoch nemôže nič vykonať,
najviac prosiť, žobrať, ako ktorýkoľvek
náčelník okresu. Teda minister, nositeľ
výkonnej moci, nemôže sám vykonať
nič." A ľudáci perú sa za toto
nič a ochotní sú s radosťou zapriahnuť
sa do vládnej káry, len aby dostali ministerstvo,
ktoré nemá plnú moc, ba žiadnu moc,
ale má plný žľab pre ľudáckeho
exponenta. Môže ešte niekto sám seba takto
odsúdiť? Mimo ľudákov určite nikto.
O čo že im teda ide pri tomto boji? Sami vravia, že
ministerstvo pre Slovensko je nula. Nuž, prečo že
tá ťahanica oň? Pre nič iné,
ako pre robenie si bengálu. Vo vláde sú už
dávno, hlasujú s ňou, odhlasovali tento rozpočet
vo výboroch a budú hlasovať zaň a i
vo snemovni. Jedná sa im len o nové šaľbiarstvo,
a to ako by zaslepiť ľudu oči, aby tento nevidel
ich zradu. Len preto a nie pre inšie vedú boj o ministerstvo,
aby mohli ísť pred ľud a tam si hrať na
hrdinov: "Vidíte, čo to stálo bojov,
než sme dostali ministerstvo pre Slovensko, a ako sme sa
tam držali, že nám predsa tí Čechúni
museli ustúpiť. Národe, buď štastný,
tvoj je minister v Bratislave." Touto falošnou hrou
môže sa podariť Hlinkovcom na nejakú
dobu oklamať slovenský ľud. Ale my sa už
postaráme o to, aby to netrvalo dlho a privedieme pred
zraky Hlinkovskú prísahu za autonomiu a za všetky
ostatné požiadavky, ktorými lovili chudobný
ľud do svojej strany, aby jeho kožuch mohli predať
za judášske mzdy sinekúr ministerskému
predsedovi Švehlovi. Pripomenieme im, že čo žiadal
ich vodca s tohoto miesta dňa 9. novembra 1920. Bolo to:
"Žiadame prevedenie pozemkovej reformy, prídel
licencií, úplnú samosprávu, autonomiu
Slovenska. Stojíme na základe Pittsbourgskej smluvy
a od tej za žiadnu cenu neodstúpime. Slovensko má
právo na samosprávu a vlastný snem."
Roku 1923 tento samý vodca citoval slová p. Sísa,
prednesené kdesi v Paríži vraj vo vybranej
spoločnosti, kde tento vravel: "V Čechách
boly dva prúdy za oslobodenie: Jeden v rámci Rakúska
a druhý za jeho rozbitie. Druhý názor zdôrazňuje
takto: Čo je vyššie, záujem národa
či záujem štátu? Ani na okamžik
sme nepochybovali, že záujem národa, a len
voči svojmu národu máme záväzky
a nikdy nie voči štátu, bez ohľadu na
to, či sa tým previníme zločinom voči
zákonom štátu, lebo keby sme tie plnili, dopustili
by sme sa zločinu na vlastnom národe". Po tomto
citáte volá Hlinka: "Ctená snemovňa!
Myslím, že sú to jasné slová,
že ich môžeme preniesť na seba: My zločin
na svojom národe nespáchame. My sa nikdy nedopustíme
zrady zločinu na národu svojom. To nech vám
je, pánovia, dostatočné."
30. októbra r. 1925 tenže Hlinka pri rozpočte
takto bedákal: "Dostane pozemok Vraný, dostanú
kolonizovaní, a tí Slováci, čo žiadajú,
čo dostanú? Ameriku, Francúzsko. Keby dnes
Slováci boli pripustení do Ameriky, bolo by Slovensko
vyľudnené. Priemysel je búraný systematicky.
Rimamuráňska odbúrala 17 závodov,
odbúrava sa emailová továrňa v Lučenci
a na komínoch všade už len vtáčie
hniezda rastú". To bolo r. 1925. A skutky tejto číročistej
zrady? Na Slovensku sa od doby vyššie prednesenej reči
pomery nijako nezlepšily, ba naopak zhoršily. Odbúravanie
priemyslu ide ďalej, bieda sa množí každým
dňom, ľud padá pod ťarchou daní,
exekúcie sú na dennom poriadku, korupcia prekvitá,
ľud je ožobračovaný, drahota stúpa.
Hlinkovci idú do vlády a to bez autonomie, bez pozemkovej
reformy, bez sníženia daní, bez vypratania
násilníckeho aparátu zo Slovenska, bez slovenského
snemu, bez všetkých tých požiadavkov,
ktorými ľud balamútili celé roky, ale
za to dostanú vodcovia hlinkovej strany županské
úrady, úrady prednostov, náčelníkov
a mastné válovy ministerské. Len jedno si
ešte žiadajú ľudáci, aby dostali
moc nad bajonetmi četníckymi a pendrekmi policajtskými
na Slovensku, aby mohli búriaci sa vlastný ľud
proti zrade tíšiť a sýtiť olovom.
Za tieto četnícké bajonety a policajtské
pendreky ochotní sú obetovať i ministerstvo
pre správu Slovenska, ako sa o tom dovedáme, o ktorého
prázdnej moci sú sami najlepšie presvedčení.
O tejto zrade ľuďákov píše nedávny
ich redaktor "Slováka" Koza, ktorý zaiste
je dobre známy domácnosti Hlinkovej, toto:
"Konečne celá ich politika zrútila sa
na ňu, ako lavína, ktorá sa viac na ceste
zadržať nemôže. A lavína táto
smietla jej program, smietla veľké heslá, sľuby,
rezolúcie a prácu stotisíc ľudí
cez dlhé roky".
Ale nielen to, že ľudová strana zradila svoj
program, národ a všetko, čo hlásala,
kým stala sa vládnou stranou, jej zrada je väčšia,
lebo ona tým schvaľuje všetko to, čo koloniálny
režím na Slovensku od prevratu napáchal ona
schvaľuje tým vraždu, strielanie do ľudu,
vyvážanie fabrík za hranice, snižovanie
mzdy, nával neslýchaných daní na chudobný
ľud, exekúciu, pokutovanie, prepúšťanie
štátnych zamestnancov, nevyplácanie podpôr
válečných a penzijných vdovám
a sirotám, zkrátka všetkú tú
krížovú Kalvariu, ktorou išiel slovenský
robotný ľud od prevratu až dosiaľ. Nuž,
za túto zradu bude ľudová strana súdená
pracujúcim ľudom Slovenska.
Štátny rozpočet vzhľadom na Slovensko
je úplne rozpočtom koloniálnym, dávajúcim
miliardy na vojsko, četníctvo a policiu a preto
budeme ho ako aj každý kapitalistický štátny
rozpočet potierať a proti nemu hlasovať. (Potlesk
komunistických poslanců.)
Místopředseda inž. Dostálek (zvoní):
Přerušuji projednávání pořadu
a přikročím k ukončení schůze.
Prve ještě sděluji:
Dovolené udělil jsem na dnešní schůzi:
posl. dr Frankemu, posl. Zeminové, posl.
Harusovi, posl. Surovjakovi na 3 schůze -
vesměs pro neodkladné záležitosti.
Došlo oznámení o změně ve výboru.
Žádám o přečtení.
Sněm. tajemník dr Říha (čte):
Klub poslanců komunistické strany v Československu
vyslal do výboru imunitního posl. Bolena
za posl. dr Gátiho.
Místopředseda inž. Dostálek:
Došla písemná žádost posl. dr Hodži,
aby proti posl. Kreibichovi zakročeno bylo podle
§u 51 jed. řádu pro výroky, jichž
proti posl. dr Hodžovi použil ve 49. schůzi
posl. sněmovny dne 19. listopadu 1926 ve své řeči
při projednávání rozpočtu na
rok 1927.
Podle usnesení předsednictva navrhuji, aby se příští
schůze konala zítra v úterý dne 23.
listopadu 1926 v 9 hod. dopol. s
Nevyřízené odstavce pořadu 50. schůze.
Jsou proti tomuto návrhu nějaké námitky?
(Nebyly.)
Není jich.
Návrh můj jest přijat.
Končím schůzi.