Pondělí 22. listopadu 1926

Proti tomuto režímu vedie komunistická strana od samého vzniku ostrý boja neprestane ho viesť až do úplného víťazstva. Komunistická strana vedie boj za práva každého národa a za jeho úplné oslobodenie z područia jeho utlačovateľov.

Na Slovensku bola zaujala opozičné stanovisko proti stávajúcemu režímu i strana Hlinkova. Táto strana, odstrčená od moci na vláde, využila nespokojnosť ľudu a viedla boj za svoje vlastné záujmy proti českej buržoázii zdôrazňujúc, že vedie boj za oslobodenie Slovenska, za jeho úplnú samosprávu. Boj tento však nebol a nie je bojom za oslobodenie Slovenska. To je boj za účasť na vykorisťovaní slovenského ľudu - o tomto faktu niet sporu - ale oklamaný a zavádzaný bol slovenský ľud cez dlhé roky týmto bojom ľudákov. Ľud skutočne vo väčšine veril im, že u nich ide skutočne o boj za oslobodenie Slovenska, oslobodzovací boj viedli pod menom autonomie. Toto im prinieslo pol miliona hlasov pri posledných voľbách. S týmto víťazstvom však prichádza i pád ľudákov, lebo ono uskorilo ich odhalenie. Víťazstvo dodalo im odvahu k tlačenici o mastné hrnce. A tu ukázali svoju pravú tvár, že nakoľko im ide o národ a nakoľko o osobné výhody.

Cez celé roky kričali, že bez autonomie nebude dorozumenia medzi nimi a českou buržoáziou. Vyhlasovali: alebo dostaneme všetko, alebo nič. Všetky požiadavky, ako: autonomia Slovenska, samostatný snem, súdnictvo atď. scvrklo sa na požiadavok ministerstva pre správu Slovenska. Pri jednání o vstup do vlády po prvé vytýčili svoje požiadavky na Trnavskej konferencii a tam ešte figurovala autonomia ako kardinálny požiadavok. Od tej doby veľmi rýchle spúšťali tak, že posledná nabídka Švehlovi činila už požiadavky bez nej. Avšak tým húževnatejšie začala požadovať vydanie im cirkevných veľkostatkov, županátov, ministerstiev, zkrátka mastné válovy pre svojich exponentov. Ani jedného požiadavku pre ľud nevytýčili. Žiadanie cirkevných veľkostatkov znamená vlastne výhodu pre židovských árendátorov. Na dôkaz toho uvádzam tu cirkevné veľkostatky, ktoré sú úplne v rukách týchto árendátorov a vydanie ich do rúk Hlinkovcom znamená zaistiť tieto pre týchto árenátorov na dlhé doby.

Nuž hľa, pre koho žiadajú Hlinkovci cirkevné veľkostatky? Veľkostatok cirkevný vo Veľkých Janikovciach árenduje Eduard Hecht. Statok má 874 kat. jut. V Starej Ďale M. Steiner 1591, Neved, Leopold Barani, 681, Vrbové, Mar. Qiutner, 821, Čápor, Žiga Barani, 821, Trenč. Biskupice, Karol Klnin, 233, Kostolná, Jul. Schlesinger, 208, Lapáš Ďarmoty, Žiga Singer, 135, Jágerseg, K. Löwy, 1197, Skačany, Samuel Adler, 264, Harhov, Markus Buhlol, 239, Radovec, Bertold Altman, 428, Nemce, Wertheimer, 416, Tek. Sv. Kríž, Nathan Klein, 4251, Jastrabie, Jozef Meisel, 121, Rybník, Moric Brack, 293, Kremnica, Cecilie Weil, 224, Dudince, Jakub Wertheimer, 975 a dokonca i pán Andrej Hlinka dal svoj farársky majetok do árendy istému Kohnovi, lebo vraj, že sa nenašiel nikto, kto by to vzal od neho do árendy, o čom my síce veľmi pochybujeme. Podľa nášho bolo by veľkým dobrodením pre drobný roľnícky katolícky ľud, keby cirkevní hodnostári tieto veľkostatky rozdelili medzi ten ľud. Pánom biskupom a kňazom budú však milejšie statisíce, ba miliony židovských veľkostatkárov, ako svojich veriacich. Teda slovenský národ nebude mať nič z ich požiadavkov. Budú však mať katolickí kňazi a židovskí árendátori, tu sa zas osvedčila stará pravda, že najväčší antisemiti robia vždy najlepšie kšefty práve s týmito semitmi. Lebo peniaze židovského árendátora nijako nesmrdia ani pánom kňazom a biskupom.

Nuž a ako že je to s ministerstvom s plnou mocou? O toto ministerstvo ide teraz "Kuhhandel"- medzi vládou a Hlinkovci a nie o záujme Slovenska. Teda o ministerstvo, o ktorom len nedávno napísal "Slovák" takto: "Ministerstvo pre Slovensko nemenuje úradníkov, nedáva návrhy prezidentovi, nekontrasignuje jeho nariadenia. Pri ustanovení četníctva v trestných veciach, súdoch nemôže nič vykonať, najviac prosiť, žobrať, ako ktorýkoľvek náčelník okresu. Teda minister, nositeľ výkonnej moci, nemôže sám vykonať nič." A ľudáci perú sa za toto nič a ochotní sú s radosťou zapriahnuť sa do vládnej káry, len aby dostali ministerstvo, ktoré nemá plnú moc, ba žiadnu moc, ale má plný žľab pre ľudáckeho exponenta. Môže ešte niekto sám seba takto odsúdiť? Mimo ľudákov určite nikto. O čo že im teda ide pri tomto boji? Sami vravia, že ministerstvo pre Slovensko je nula. Nuž, prečo že tá ťahanica oň? Pre nič iné, ako pre robenie si bengálu. Vo vláde sú už dávno, hlasujú s ňou, odhlasovali tento rozpočet vo výboroch a budú hlasovať zaň a i vo snemovni. Jedná sa im len o nové šaľbiarstvo, a to ako by zaslepiť ľudu oči, aby tento nevidel ich zradu. Len preto a nie pre inšie vedú boj o ministerstvo, aby mohli ísť pred ľud a tam si hrať na hrdinov: "Vidíte, čo to stálo bojov, než sme dostali ministerstvo pre Slovensko, a ako sme sa tam držali, že nám predsa tí Čechúni museli ustúpiť. Národe, buď štastný, tvoj je minister v Bratislave." Touto falošnou hrou môže sa podariť Hlinkovcom na nejakú dobu oklamať slovenský ľud. Ale my sa už postaráme o to, aby to netrvalo dlho a privedieme pred zraky Hlinkovskú prísahu za autonomiu a za všetky ostatné požiadavky, ktorými lovili chudobný ľud do svojej strany, aby jeho kožuch mohli predať za judášske mzdy sinekúr ministerskému predsedovi Švehlovi. Pripomenieme im, že čo žiadal ich vodca s tohoto miesta dňa 9. novembra 1920. Bolo to: "Žiadame prevedenie pozemkovej reformy, prídel licencií, úplnú samosprávu, autonomiu Slovenska. Stojíme na základe Pittsbourgskej smluvy a od tej za žiadnu cenu neodstúpime. Slovensko má právo na samosprávu a vlastný snem." Roku 1923 tento samý vodca citoval slová p. Sísa, prednesené kdesi v Paríži vraj vo vybranej spoločnosti, kde tento vravel: "V Čechách boly dva prúdy za oslobodenie: Jeden v rámci Rakúska a druhý za jeho rozbitie. Druhý názor zdôrazňuje takto: Čo je vyššie, záujem národa či záujem štátu? Ani na okamžik sme nepochybovali, že záujem národa, a len voči svojmu národu máme záväzky a nikdy nie voči štátu, bez ohľadu na to, či sa tým previníme zločinom voči zákonom štátu, lebo keby sme tie plnili, dopustili by sme sa zločinu na vlastnom národe". Po tomto citáte volá Hlinka: "Ctená snemovňa! Myslím, že sú to jasné slová, že ich môžeme preniesť na seba: My zločin na svojom národe nespáchame. My sa nikdy nedopustíme zrady zločinu na národu svojom. To nech vám je, pánovia, dostatočné."

30. októbra r. 1925 tenže Hlinka pri rozpočte takto bedákal: "Dostane pozemok Vraný, dostanú kolonizovaní, a tí Slováci, čo žiadajú, čo dostanú? Ameriku, Francúzsko. Keby dnes Slováci boli pripustení do Ameriky, bolo by Slovensko vyľudnené. Priemysel je búraný systematicky. Rimamuráňska odbúrala 17 závodov, odbúrava sa emailová továrňa v Lučenci a na komínoch všade už len vtáčie hniezda rastú". To bolo r. 1925. A skutky tejto číročistej zrady? Na Slovensku sa od doby vyššie prednesenej reči pomery nijako nezlepšily, ba naopak zhoršily. Odbúravanie priemyslu ide ďalej, bieda sa množí každým dňom, ľud padá pod ťarchou daní, exekúcie sú na dennom poriadku, korupcia prekvitá, ľud je ožobračovaný, drahota stúpa. Hlinkovci idú do vlády a to bez autonomie, bez pozemkovej reformy, bez sníženia daní, bez vypratania násilníckeho aparátu zo Slovenska, bez slovenského snemu, bez všetkých tých požiadavkov, ktorými ľud balamútili celé roky, ale za to dostanú vodcovia hlinkovej strany županské úrady, úrady prednostov, náčelníkov a mastné válovy ministerské. Len jedno si ešte žiadajú ľudáci, aby dostali moc nad bajonetmi četníckymi a pendrekmi policajtskými na Slovensku, aby mohli búriaci sa vlastný ľud proti zrade tíšiť a sýtiť olovom. Za tieto četnícké bajonety a policajtské pendreky ochotní sú obetovať i ministerstvo pre správu Slovenska, ako sa o tom dovedáme, o ktorého prázdnej moci sú sami najlepšie presvedčení. O tejto zrade ľuďákov píše nedávny ich redaktor "Slováka" Koza, ktorý zaiste je dobre známy domácnosti Hlinkovej, toto: "Konečne celá ich politika zrútila sa na ňu, ako lavína, ktorá sa viac na ceste zadržať nemôže. A lavína táto smietla jej program, smietla veľké heslá, sľuby, rezolúcie a prácu stotisíc ľudí cez dlhé roky".

Ale nielen to, že ľudová strana zradila svoj program, národ a všetko, čo hlásala, kým stala sa vládnou stranou, jej zrada je väčšia, lebo ona tým schvaľuje všetko to, čo koloniálny režím na Slovensku od prevratu napáchal ona schvaľuje tým vraždu, strielanie do ľudu, vyvážanie fabrík za hranice, snižovanie mzdy, nával neslýchaných daní na chudobný ľud, exekúciu, pokutovanie, prepúšťanie štátnych zamestnancov, nevyplácanie podpôr válečných a penzijných vdovám a sirotám, zkrátka všetkú tú krížovú Kalvariu, ktorou išiel slovenský robotný ľud od prevratu až dosiaľ. Nuž, za túto zradu bude ľudová strana súdená pracujúcim ľudom Slovenska.

Štátny rozpočet vzhľadom na Slovensko je úplne rozpočtom koloniálnym, dávajúcim miliardy na vojsko, četníctvo a policiu a preto budeme ho ako aj každý kapitalistický štátny rozpočet potierať a proti nemu hlasovať. (Potlesk komunistických poslanců.)

Místopředseda inž. Dostálek (zvoní): Přerušuji projednávání pořadu a přikročím k ukončení schůze.

Prve ještě sděluji:

Dovolené udělil jsem na dnešní schůzi: posl. dr Frankemu, posl. Zeminové, posl. Harusovi, posl. Surovjakovi na 3 schůze - vesměs pro neodkladné záležitosti.

Došlo oznámení o změně ve výboru. Žádám o přečtení.

Sněm. tajemník dr Říha (čte):

Klub poslanců komunistické strany v Československu vyslal do výboru imunitního posl. Bolena za posl. dr Gátiho.

Místopředseda inž. Dostálek: Došla písemná žádost posl. dr Hodži, aby proti posl. Kreibichovi zakročeno bylo podle §u 51 jed. řádu pro výroky, jichž proti posl. dr Hodžovi použil ve 49. schůzi posl. sněmovny dne 19. listopadu 1926 ve své řeči při projednávání rozpočtu na rok 1927.

Podle usnesení předsednictva navrhuji, aby se příští schůze konala zítra v úterý dne 23. listopadu 1926 v 9 hod. dopol. s

pořadem:

Nevyřízené odstavce pořadu 50. schůze.

Jsou proti tomuto návrhu nějaké námitky? (Nebyly.)

Není jich.

Návrh můj jest přijat.

Končím schůzi.

(Konec schůze v 9 hod. 28 min. večer.)







Související odkazy



Přihlásit/registrovat se do ISP