Předseda: Malypetr.
Místopředsedové: Stivín, dr.
Buday, inž. Dostálek, Horák,
Slavíček, Zierhut.
Zapisovatelé: Ježek, dr Petersilka.
131 poslanců podle presenční listiny.
Zástupci vlády: ministři Černý,
dr Mayr-Harting, dr Šrámek.
Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník
dr Říha, jeho zástupce dr Záděra.
Předseda (zvoní): Zahajuji 107. schůzi
poslanecké sněmovny.
Došlo oznámení o změně ve výboru.
Žádám o přečtení.
Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra
(čte):
Klub poslancov slovenskej ľudovej strany vyslal do výboru
rozpočtového posl. dr Polyáka za
posl. dr Labaje.
Předseda (zvoní): Přistoupíme
k projednáváni pořadu, na němž
jest:
Zpráva výboru rozpočtového o vládním
návrhu (tisk 1224) státního rozpočtu
republiky Československé a finančního
zákona pro rok 1928 (tisk 1260) a rozprava o prohlášeni
ministra financí, učiněném ve 102.
schůzi posl. sněmovny dne 25. října
t. r.
Budeme pokračovati v podrobné rozpravě o
státním rozpočtu, a to o prvé části
podrobné rozpravy, t. j. o skupině politické,
započaté ve včerejší 106. schůzi
sněmovny.
Další přihlášení řečníci
jsou: na straně "proti" pp. posl. dr Dérer,
dr Rosche, Hrušovský, Kaufmann;
na straně "pro" pp. posl. dr Daněk,
Špaček, dr Feierfeil, Macháček.
Dávám slovo p. posl. dr Dérerovi.
Posl. dr Dérer: Slávna poslanecká snemovňa! Jestli sa rozhliadneme v soskupení europských štátov, tak soznáme, že sa ony momentánne triedia na 2 skupiny. Na jednu, ktorá sa priznáva za politiku mieru, za politiku Sväzu Národov, za politiku, ktorá chce rozriešiť sporné otázky medzi národmi vyhnutím válok, a na skupinu
druhú, ktorá i v posledných dňoch
ostentatívne prizvukuje svoje válečné
prípravy.
Do prvej skupiny zaradiť môžeme predovšetkým
tie veľké moci, ktoré války nepotrebujú,
lebo sú úplne saturované, ktoré by
síce neboly ohrožené nejakou válečnou
konflagráciou v ich existencii, ale ktoré války
nepotrebujú a preto sú v tom šťastnom
položení, že môžu hlásať
svetový mier akosi zo zásady, ako na pr. Anglia
alebo Francia, alebo Belgicko. Sú iné štáty,
ktoré sú pre mier preto, že mier potrebujú
preto, lebo sú to štáty nové, buď
vôbec novo utvorené následkom svetovej vojny
alebo tak zväčšené a rozmnožené
výsledkami svetovej vojny, že môžu byť
považované ako štáty úplne novo
vytvorené, ktoré nachádzajú sa v štádiume
konsolidácie a ktoré mier potrebujú preto,
poneváč válkou hatený by bol ich konsolidačný
proces a ktoré vyhnúť sa chcú válkam
preto, lebo válka by znamenať mohla i zánik
ich existencie. Do tejto skupiny štátov môžeme
počítať Československo, Jugoslaviu,
Rumunsko, Poľsko.
A je tu ešte tretia skupina štátov v tejto dobe
tiež za mier angažovaných, štáty,
ako je Nemecko, ktoré svetový mier hlásajú
a sledujú preto, poneváč tiež potrebujú
tento mier ku svojej konsolidácii a ku zabezpečeniu,
základov ich väčšieho politického
a hospodárskeho rozmachu v budúcnosti.
To by bola skupina štátov, ktoré sú
angažované za mierovú politiku, za politiku
Spoločnosti a Sväzu Národov. Bolo tuná
vytýkané priebehom debaty p. posl. Szüllöm
našej zahraničnej politike, že je neúprimná,
že na jednej strane p. minister Beneš hlása
priateľstvo k Francii, na druhej strane však náš
vyslanec v Nemecku aranžuje prednášky, v ktorých
hlása potrebu sblíženia, dorozumenia a priateľstva
s Nemeckom. A tvrdil p. posl. Szüllö, že
priateľstvo s Nemeckom nesrovnáva sa s naším
tradičným priateľstvom s Franciou.
Ja by som tu chcel poznamenať, že tá politika,
ktorá je sledovaná naším vyslancom v
Nemecku vo smysle dorozumenia s Nemeckom, inaugurovaná
bola už pred rokmi, keď v Nemecku bol vyslancom sociálny
demokrat, nebožtík náš súdruh Tusar,
ktorý tam položil základ k tejto politike.
(Tak jest!) A to, v čom pokračujú
jeho nástupci a v čom podporovaní sú
dnešným zahraničným smerom našej
politiky, je vlastne to, čo my soc. demokrati od samého
prvku založenia našej republiky sledujeme.
Nie je v protive, priateľstvo a dohoda s Nemeckou ríšou
s naším priateľstvom s Franciou. Celá
europská politika smeruje dnes k tomu a celý mier
v Europe záleží dnes na dorozumení a
priateľstve Francie s Nemeckom. Politika Locarna je tiež
vybudovaná na tejto základnej myšlienke.
Medzinárodný socializmus má v tomto vývine
vecí veľký svoj podiel, veľkú svoju
zásluhu. Bol to ľavý kartel vo Francii, víťazstvo
ktorého znamenalo obrat v politike Francie voči
Nemecku a bol to Macdonaldov ženevský protokol, ktorý
odstránil všetky prekážky k tomu, aby
sa mohlo prijsť neskoršie k pozitívnemu rezultátu
úmluv a smerníc z Locarna.
Bol to bývalý zahraničný minister
belgický a veľmi vlivný činiteľ
v socialistickej internacionále Vandervelde, ktorý
svojím talentom a vlivom veľmi pôsobil v tomto
smere. Nieto na tento čas prekážok, aby v tejto
politike dohody Francie s Nemeckom bolo pokračované,
lebo niet územných otázok, ktoré by
tomu prekážaly, veď nie to v Nemecku dnes smerodajného
človeka, ktorý by pomýšľal na to,
že by zvrátené boly teritoriálne úpravy
mierových smlúv medzi Nemeckom a Franciou, veď
nikto v Nemecku nepomýšľa na to, aby Elsasko
alebo Lotrinsko bolo znova pripojené k Nemeckej ríši.
Rečník republikánskej strany pripomenul otázku
spojenia Rakúska s Nemeckom, a tu by bolo treba prizvukovať,
že na túto dobu otázka táto netvorí
predmet zahranično-politických akutností.
Otázka "Anschlussu" Rakúska k Nemecku
nie je otázkou prítomnosti, nie je otázkou
prítomnej internacionálnej politiky, ale je otázkou
budúcnosti. Tomuto nasvedčujú i reči,
ktoré boly prednesené pri nedávnej návšteve
nemeckých štátnikov vo Viedni, reči
ako so strany nemeckých tak i so strany rakúskych
smerodajných štátnikov. Včera osvedčoval
sa v tejto otázke význačný soc. demokratický
politik rakúsky dr Renner, ktorý otázku túto
predstavoval ako následok talianskej snahy zbalkanizovať
strednú Europu a ktorý poukázal na to, že
otázka "Anschlussu" Rakúska k Nemeckej
ríši môže sa stať nutnou hlavne preto,
že by Rakúsko týmto spôsobom zachránilo
sa pred zmakedonizovaním tým, o ktoré usiluje
politika dnešnej Itálie. Iný soc. demokratický
predák rakúsky, ktorý práve v otázke
"Anschlussu" bol veľmi angažovaný,
Otto Bauer, vo svojom známom poslednom prejave o tejto
otázke tiež veľmi jasne naznačil, že
to nie je otázka aktuálnej politiky, ale že
je to otázka budúcnosti, lebo ani rakúska
soc. demokracia nepraje si "Anschlussu" takého,
ktorý by mohol znamenať posilnenie reakčných
smerov v Nemeckej ríši, ale že ona predstavuje
si "Anschluß" ako súčiastku budúcej
internacionálnej proletárskej politiky, ako súčiastku
vývinu europskej politiky k socializmu a k oslobodeniu
pracujúcich tried v Europe.
Slávna poslanecká snemovňa! Dnes dívame
sa na otázku "Anschlussu" s nedôverou,
lebo Europa je zvyklá následkom vývinu politických
pomerov v Nemeckej ríši v poslednom století
dívať sa na Nemecko ako na Nemecko militaristické,
ako na Nemecko výbojné. Ale bude to záviseť
na vývine nemeckej politiky, aby Europa sa odučila
dívať sa na Nemecko s takýmito očima.
A keď Nemecko naučí Europu, aby ona dívala
sa naň ako na Nemecko mieru, ako na Nemecko Spoločnosti
Národov, ako na Nemecko demokracie, ako na Nemecko republikánske,
vtedy môžeme byť uistení, že v budúcnosti
i táto otázka prestane byť ťažkosťou
internacionálnej politiky europskej a vtedy i europská
verejnosť ináč sa bude dívať na
otázku "Anschlussu".
Vážení pánovia! Skupina štátov,
ktorá sleduje otvorene válečné ciele,
válečné prípravy, je charakterizovaná
udalosťmi posledných dňov. Je to predovšetkým
dnešná Itália, reprezentovaná svojím
fašistickým režímom. Dnešný
diktátor Itálie p. Mussolini nikdy nerobil tajnosti
z toho svojho názoru, že o Spoločnosti Národov
a o politike Spoločnosti Národov nemá priaznivú
mienku a že nepovažuje ešte vojny za prekonané
stanovisko, ale naopak prízvukuje pri každej možnej
príležitosti, že jedine vo válečnom
zbrojení, vo válečnej príprave a v
pripravenosti k válečnému útoku vidí
silu Itálie. My uznávame ťažkosti dnešnej
Itálie, ktoré sú charakterizované
veľkou plodnosťou italského národa, tým,
že Itália nemá potrebných surovín
k svojmu hospodárskemu vývinu, a následkom
toho je tu prirodzene tendencia, aby sa dostala von do sveta,
na svetlo božie a tam pripravovala podmienky svojho hospodárskeho
a politického vývinu. Avšak sme presvedčení,
že cesty, ktoré ukazuje dnešná italská
vláda, nie sú spôsobilé, aby vyriešený
bol nimi tento pálčivý a pre Europu veľmi
významný problém. Posledná smluva,
uzavretá medzi Itáliou a Albániou a uverejnená
tieto dni, ukazuje veľmi jasne, že fašistická
Itálie kladie ťažište svojej zahraničnej
politiky na Balkán a proti Jugoslávii. Avšak
nebude možné sledovať v týchto zahraničných
otázkach oné metody, ktoré sú možné
a ktoré snáď upevňujú dnešný
režím v Itálii vo vnútropolitických
veciach. Mateottiho mohli zavraždiť, ale Jugoslavia
sa zaškrtiť nedá.
Je veľmi pochybené, robiť politiku v tom smere,
aby ťažište jej ležalo na Balkáne.
Všetky udalosti posledného storočia ukazujú
na veľké nebezpečie, ktoré nasleduje
z takejto politiky a ktoré je s ňou nevyhnuteľne
spojené. Udalosti posledného storočia ukazujú
nám nebezpečné historické precedenty.
Väčšina válok, vedených v Europe
v poslednom storočí, vedené boly na Balkáne.
Najväčšia válka, ktorú svet poznal,
vznikla z Balkánu. Ešte v živej pamäti nás
všetkých je svetová vojna, ešte nie sú
zahojené rany svetovej vojny, a preto zodpovední
štátnici europskí by mali byť pamätliví,
aby nekládli oheň na Balkán, lebo z Balkánu
vyšlo najväčšie nešťastie svetových
dejín. Ale aj iný nebezpečný precedent
ukazujú nám vojny balkánske. Posledná
svetová vojna vznikla z Balkánu a práve pre
tie štáty, pre tie veľmoci, ktoré svoju
zahraničnú politiku chcely založiť na
prestiži, na výbojnosti na Balkáne, skončila
sa faktom, že všetky tie veľmoci - a boly to hospodársky,
i čo do počtu obyvateľstva, čo do vojenskej
vyzbrojenosti, organizovanosti a válečného
ducha iste silnejšie veľmoci, než je dnešná
Itália - ztroskotaly na Balkáne. Rakúsko-uhorská
monarchia, ktorá šla na Balkán na výboj,
skončila na Balkáne, cárske Rusko, ktoré
svoju zahraničnú politiku viedlo na Balkáne,
ztroskotalo na Balkáne, a hohenzollernské Nemecko,
ktoré označilo svoju zahraničnú politiku
posledných desaťročí smerom "Drang
nach Osten", ztroskotalo na Balkáne. Udalosti tieto
môžu slúžiť ako výstraha pre
všetkých, ktorí by chceli nasledovať
príkladu týchto ztroskotaných veľmocí.
Heslo "Balkán balkánskym národom"
nie je holou frázou, ale prirodzenou, z logiky vecí
a nielen zo záujmu jednotlivých balkánskych
národov vyvierajúcou požiadavkou. - Ruku preč
od balkánskych štátov! (Výborně!)
Vážení pánovia! Itália by nemusela
sledovať túto nebezpečnú cestu pre svetový
mier a i pre svoj vlastný vývoj. Itália by
miesto tlaku na Balkán mala koncentrovať svoj tlak
na Sväz Národov, lebo však politika Sväzu
Národov umožňuje, aby najpálčivejšie
otázky, ktorými je obťažená dnešná
italská politika, mohly byť v rámci Sväzu
Národov riešené. Článok 22. paktu
o Spoločnosti Národov, ktorý pojednáva
o rozdelení mandátov, k tomu dáva príležitosť.
I medzinárodná sociálna demokracia na svojich
internacionálnych poválečných sjazdoch
poukazovala na túto cestu a posledný kongres H.
Internacionály sriadil zvláštné komité,
ktoré sa má touto otázkou zaoberať.
Vážení pánovia! Druhý štát,
ktorý pracuje k narušeniu europského mieru,
je dnešné Maďarsko. Jestli sledujeme to, čo
sa v Maďarsku deje, a jestli to posudzovať chceme zdravým
rozumom, vtedy nemôžeme k inému rezultátu
prijsť, ako k tomu ustáleniu, že je to príprava
k vojne. Dnešní maďarskí štátnici
samozrejme tento cieľ ich medzinárodnej politiky nepriznávajú
otvorene a pán gróf Bethlen v opätovných
svojich rečiach prehlašoval, že on nemieni zahranično-politický
cieľ dnešného Maďarska, to je revíziu
trianonského mieru, dosiahnuť útočnou
a válečnou cestou, ale že to chce dosiahnuť
mierovou cestou, pomocou 19. článku paktu o Spoločnosti
Národov. Tento 19. článok paktu Spoločnosti
Národov hovorí, že Sväz Národov
môže vyzvať jednotlivých svojich členov
k tomu, aby revidovali mierové smluvy v tom prípade,
keď sa ony v praksi dokázaly byť neprevediteľnými
alebo keď by ich prevadzanie znepokojovalo europský
mier.
Maďarskí štátnici sa snažia tedy,
aby dokázali svetu, že prevádzanie trianonského
mieru znepokojuje europský mier. Znepokojovať môže
on europský mier len vtedy, jestli oni vykázať
sa môžu takými fakty, ktoré by nasvedčovať
mohly tomu, že následkom trianonského mieru
je tu štát, ktorý musí myslieť
na válečné prípravy.
Vážení pánovia! Všeobecne sa uznáva,
že mierové smluvy parížske nie sú
najdokonalejším dielom. Sám prezident Masaryk
to označoval a aj náš zahraničný
minister Beneš vyslovil to celkom oficielne. Áno,
mierové smluvy sú ľudským dielom, sú
dielom kapitalistickej spoločnosti a samo sebou sa rozumie,
že následkom toho majú ustanovenia, ktoré
vyžadujú korektúry. Ale, slávna posl.
snemovňa! Medzi tými mierovými smluvami,
ktoré boly uzavreté s rôznymi štáty
priebehom mierovej konferencie v Paríži, je to práve
trianonská smluva, ktorá je tej povahy, že
ona najmenej vyžaduje revízie. Trianonská smluva
je maďarskou propagandou predstavovaná ako tá
najväčšia nespravodlivosť, ktorá
sa mohla stať na maďarskom národe a na maďarskom
štáte.
Vážení pánovia! Toto tvrdenie je tendenčné
a nezodpovedá skutočným faktom a pomerom.
My, sociálni demokrati, sa trianonského mieru držíme,
lebo v trianonskom miere bola vypovedaná a ztelesnená
veľká zásada, zásada sebaurčovacieho
práva národov, lebo trianonská smluva bola
tá, ktorá urobila koniec tisícročnému
bezpráviu, ktoré bolo páchané feudálnym
štátom uhorským na národoch iných,
lebo trianonská smluva bola tá, v ktorej sme si
my, Slováci, našli naše sebaurčovacie
právo, ktoré umožnilo nám, aby sme sa
spojili s prirodzenými pokrevnými našimi bratmi,
Čechmi. A tak, ako je nemeckému národu a
všetkým jeho vrstvám svätá jednota
nemeckého národa, tak i nám Čechom
a Slovákom a všetkým vrstvám nášho
národa je svätá naša československá
štátna a národná jednota! (Potlesk
čsl. soc. demokratických poslanců.)
A že trianonský mier uskutočnil túto
myšlienku prirodzenú, preto sa my trianonského
mieru držíme. Ale trianonský mier uplatnil
túto veľkú zásadu i ohľadom iných
národov bývalého Uhorska. On ju uplatnil
aj ohľadom národov juhoslovanských, ohľadne
Srbov a Horvatov, lebo oslobodil ich, ktorí úpeli
v Banáte, Vojvodine a Horvatsku. On uplatnil túto
zásadu i ohľadne Rumunov a Sedmohradska, ktoré
tiež úpelo dlhé storočia pod feudalizmom
maďarskej šľachty. Nie trianonský mier je
nespravodlivosťou, nie rozdelenie územia bývalého
Uhorska, ale tisícročné feudálné
Uhersko bolo nespravodlivosťou, stáročné
ujarmenie Slovenska, Sedmohradska, Vojvodiny, Horvatska a Burgelandu
bolo proti prirodzeným zákonom, proti prirodzeným
snahám národov.
Vážení pánovia! Hranice tak, ako boly
utvorené trianonským mierom, iste že neodpovedajú
celkom etnografickým hraniciam. Treba však konstatovať
nevyvrátený fakt, že etnografické hranice
na území býv. Uhorska nie sú vôbec
možné, sú fyzicky nemožné. Nemožno
spraviť hranicu takú, ktorá by úplne
oddelila všetkých Slovákov, všetkých
Rusínov, všetkých Rumunov a všetkých
Srbov a Horvatov od všetkých Maďarov. Tieto dni
uverejnila i viedenská "Arbeiterzeitung" článok
ako komentár k poslednej reči maďarského
ministerského predsedu p. Bethlena a výslovne konštatuje
tento fakt: Každá hranica v strednej Europe nesie
prirodzene sebou, že i na jednej i na druhej strane ostanú
etnografické celky z oboch súsediacich národov.
I dnešné etnografické hranice tak, ako boly
trianonským mierom utvorené, nenechaly len Maďarov
v Československej republike, ale nechaly aj v Maďarsku
vo veľkých kompaktných massách bývajúce
čiastky československého národa, lebo
však je známe, že v Maďarsku ostaly veľké
slovenské minority. (Tak jest!) Úradná
maďarská štatistika ich odhaduje síce
len na 150.000, ale my, ktorí maďarské pomery
známe, ktorí sme žili medzi nimi, vyrástli
sme medzi nimi a stýkali sa s nimi, veľmi dobre vieme,
že je táto štatistika tendenčná,
že je ten počet podstatne väčší
a že dobrí a nestranní znalci etnografických
pomerov odhadujú počet v kompaktných massách
bývajúcich Slovákov v Maďarsku nad 300.000.
Vážení pánovia! Žiadna hranica,
žiadna zmena hraníc medzi Maďarskom a Československou
republikou by nepriniesla rozdelenie etnografické týchto
dvoch národov, ale zhoršila by len dnešnú
situáciu. Je pravda, že keby boly tiahnuté
hranice podľa tendencií dnešnej zahraničnej
propagandy maďarskej, že by potom v Československej
republike ostalo Maďarov menej, než je ich dnes, ale
naproti tomu by bol počet Slovákov v Maďarsku
veľmi podstatným spôsobom rozmnožený.
Mám tu v rukách t. zv. rothermereovskú hranicu,
o akú usilujú mierni politikovia dnešného
Maďarska. Rothermereovská hranica, ktorá nachádza
sa graficky vyobrazená v brožúre p. Štefana
Schröttera, nie nejakého vedľajšieho človeka
v dnešnom živote maďarskom, ale významnej
osobnosti, generála a bývalého ministra vojny
v dnešnom Uhorsku. Tam máme rothermereovské
hranice veľmi jasne vyznačené a vyzerajú
tak, že by Bratislava, Trnava, Nitra pripadly k Maďarsku,
že by hranice tiahnuté boly až ku Zvolenu, že
by Krupina, Štiavnica a všetky južne ležiace
slovenské čiastky stredného Slovenska pripadly
k Maďarsku, rovnako tak celé východné
Slovensko s Košicami, Prešovom a s celou Podkarpatskou
Rusou pripadlo by Maďarsku a hraničná čiara
Maďarska bola by až u Vysokých Tatier. Prosím,
to je t. zv. rothermereovská hranica, to sú hranice,
o ktoré usilujú nie len Prebúdzajúci
sa Maďari, Gömbösovci a extrémné
fašistické organizácie, tolerované dnešným
vládnym systémom maďarským, ale to sú
hranice, o ktoré usilujú i mierumilovní štátnici
dnešného Maďarska.
Celá táto hraničná otázka úzko
súvisí s otázkou minoritnou a my musíme
pri tej príležitosti poukázať na položenie
našej slovenskej minority v Maďarsku. Vo všeobecnej
debate pán Szüllö, mluvčí
maďarských strán v Československu, sťažoval
si na to, akým spôsobom sa zachádza s maďarskou
minoritou u nás. Ale o tom, akým spôsobom
zachádza dnešné Maďarsko s našou
slovenskou minoritou, sa ten pán vôbec nezmienil.
Iste niet u nás, i v nesocialistických táboroch
človeka, ktorý by chcel odplatiť našej
maďarskej minorite zachádzaním takým,
akým zachádza dnešný režím
v Maďarsku s minoritou slovenskou. Nieť rozumného
človeka v Československej republike, ktorý
by chcel tieto dve otázky jungovať a ktorý
by za to, že v Maďarsku prevádzajú ten
najnemožnejší utlačovateľský
systém voči slovenským minoritám,
chcel i tu zavádzať systém podobný proti
maďarským minoritám. Ale nemožno pri uvažovaní
o otázke hraníc nevzpomenúť fakt, že
tristotisicová v kompaktných massách vo veľkých
mestách objavujúca sa slovenská minorita
v Maďarsku nemá jednej jedinej obecnej školy,
(Hanba!) kde by bola vyučovacím jazykom reč
ľudu, reč slovenská, ba že od prevratu
sa pomery v tom ohľade ešte zhoršily, nakoľko
školy, ktoré pred prevratom boly slovenské,
po prevrate boly zmaďarizované, ako na príklad
škola v ostrihomskej župe v Kostelci, kde bol farárom
brat bývalého pána ministra dr Šrobára.
Vážení pánovia, slovenská minorita
v Maďarsku nemá vôbec žiadneho jazykového
práva. Maďarsko síce vynieslo zákon
jazykový podľa ustanovenia mierových smlúv,
ale tento zákon ostáva práve tak na papieri,
ako bol zákonom na papieri celých 50 rokov t. zv.
národnostný zákon z r. 1868.
Vážení pánovia! Takto sa zachádza
s minoritami, takto sa zachádza s minoritou slovenskou
v Maďarsku. Nie je divu, že sa bránime proti
tomu, aby akýmkoľvek spôsobom prevedená
bola korektúra hraníc, lebo nemohli by sme si vzať
na naše demokratické, ale ani na naše socialistické
svedomie, že by naším pričinením
i len jednou jedinou dušou mohla byť rozmnožená
táto trpiaca minorita slovenská v Maďarsku.
(Výborně!)
Vážení pánovia! Nie revízia trianonského
mieru je to, čo potrebuje stredná Europa k svojmu
uspokojeniu, ona potrebuje revíziu, ale predovšetkým
ona potrebuje revíziu zpupnej feudálnej mentality,
(Výborně!) ktorá považuje inonárodné
celky ešte i dnes teoreticky a právnicky ako súčiastku
sväto-štefanskej koruny, ktorá nevidí
v Slovákoch na Slovensku, nevidí v Rumunoch v Sedmohradsku,
nevidí v Srboch vo Vojvodine a v Horvatoch v Horvatsku
národy majúce právo k svojmu vlastnému
žitiu, ale ktorá vidí v nich len massy poddaných
maďarskej aristokracii a maďarskému feudalizmu.
(Výborně!)
Táto mentalita musí byť najprv revidovaná.
V tomto ohľade sa musia najprv páni z Maďarska,
aj niektori páni u nás, maďarskej mentalite
odučiť a musia sa priučiť novému
duchu, demokratickejšiemu.
Vážení pánovia! Nie revízia Trianonu,
ale revizia šľachtického režímu v
Maďarsku je potrebná! Revízia šľachtického
režímu v Maďarsku je podmienkou zdravého
a zdárneho vývinu pomerov v strednej Europe. Nie
je pravda, že by dnešné Maďarsko bolo štátom
života neschopným. Naopak, pravda je, že je dnešné
Maďarsko jedným z najbohatších štátov
strednej Europy, že dnešné Maďarsko priamo
oplýva zemedelským bohatstvom, lebo tam je koncentrovaná
najlepšia, najúrodnejšia pôda strednej
Europy a snáď Europy vôbec. Nie v hraniciach,
nie v Trianone je problém Maďarska, ale v nemožných
sociálnych pomeroch je problém Maďarska, v
tom, že táto najúrodnejšia pôda
je rozdelená takým spôsobom, že polovicu
tejto pôdy drží, v rukách 328 šľachtických
rodín, že tú najlepšiu pôdu z tej
najlepšej držia v rukách ešte i dnes oligarchovia,
tí, ktorí znepokojovali Europu aj pred vojnou, ktorí
znepokojujú Europu už od samého stredoveku.
Toto stredoveké panstvo musí byť zrevidované
a potom bude mier a pokojný vývin v strednej Europe.
Vážení pánovia! Dnes síce maďarská
šľachta snaží sa poukázať na
to, že Maďarsko nemá žiadnu vinu vo vyvolaní
svetovej vojny a aj niektorí anglickí politikovia
uverili týmto tvrdeniam zahraničnej propagandy maďarskej.
Ale z čoho vyšla svetová vojna? Zkadiaľ
vyšla balkánska konflagrácia? Čo bolo
východiskom celého balkánskeho konfliktu?
Bol to čin maďarského šľachtica grófa
Andrássyho, keď koncom 70. rokov okupoval Bosnu a
Hercegovinu. To bol počiatok svetovej vojny. Príprava
svetovej vojny bola vo veľkej miere dielom maďarskej
šľachty, ktorá v posledných desaťročiach
trvania habsbursgského panstva nadobudla značného
vlivu v zahraničnej politike býv. Rakúska-Uhorska.
A pokračovanie v tejto zhubnej politike proti malým
národom balkánskym, to bola falšovacia diplomatická
práca druhého význačného člena
maďarskej šľachty, bývalého vyslanca
rakúsko-uhorskej monarchie v Belehrade pána Forgácha,
ktorého falošné dokumenty vzbudily svojho času
tak veľký rozruch a pri odhalení ktorých
mal svojho času tak veľkú zásluhu náš
dnešný prezident Masaryk.
Záujmy veľkostatkárov maďarských,
záujmy feudálnej šľachty to boly, ktoré
nútily monarchiu k hospodárskej politike voči
balkánskym národom, ktorá musela vyvolať
u týchto národov odpor. Túto politiku proti
maličkým balkánskym národom sledovali
nie len z tohoto egoistického hospodárskeho ohľadu,
ale i z politického dôvodu, preto že mysleli,
že len takým spôsobom sa budú môcť
ubrániť proti vzmáhajúcemu oslobodzovaciemu
pohybu domácich podmanených národov.
A aby znemožnili toto oslobodenie, museli udržovať
ten najnemožnejší, najreakčnejší
systém v domácej politike, museli udržovať
to volebné právo, podľa ktorého stali
sa povestnými po celom svete, museli udržovať
verejné hlasovanie a všetkú tú volebnú
korupciu, ako ju známe z býv. maďarských
volieb. Vo všetkom tam nenastala mierovými smluvami
žiadna revízia, naopak maďarská šľachta
pokračuje v tomto svojom diele.
Pán min. predseda Bethlen, jeden z predstaviteľov
maďarskej šľachty, oficielne ako to dokážem
niektorými jeho výroky označuje za cieľ
tejto maďarskej politiky imperializmus, imperializmus v tom
smysle, aby odčinené boly následky svetovej
vojny vo smere oslobodenia bývalých poddaných
národov. A pokračuje sa s tými samými
falšovacími metodami. Ako kedysi Forgách falšoval
diplomatické noty, tak dnes falšuje Windischgrätz
a Teleki francúzske franky, tak falšuje maďarská
diplomácia diplomatické noty Palleologove a tak
narába s falšovanými, nepravdivými dátami
i celá zahraničná propaganda maďarských
šľachticov. Táto propaganda je založená
na najprimitívnejšej špekulácii s neinformovanosťou
a povrchnosťou cudziny a pozorovateľov pomerov v cudzine.
Vážení pánovia! Vo vnútornej
politike vidíme, že ona ide ruka v ruke s týmito
od stáročí zdedenými prostriedkami
maďarskej politiky šľachtickej. Ešte dnes
má Maďarsko verejné hlasovacie právo,
ešte dnes v Maďarsku prevádzajú voľby
tak, ako ony prevádzané boly pred 30-40 rokmi a
ako ony boly prevádzané i pri starých šľachtických
voľbách vo stredoveku do šľachtických
starých snemov uhorských.