Předseda: Malypetr.
Místopředsedové: Zierhut, dr Buday,
inž. Dostálek, Horák, Stivín.
Zapisovatelé: dr Petersilka, Petrovič.
228 poslanců podle presenční listiny.
Zástupci vlády: náměstek min. předsedy
dr Šrámek; ministři dr Gažík,
dr Hodža, dr Mayr-Harting, Najman, dr
Nosek, inž. Novák, dr Spina,
dr Tiso.
Z kanceláře sněmovny: sněm. tajemník
dr. Říha; jeho zástupci Nebuška,
dr Záděra
Předseda (zvoní): Zahajuji 150. schůzi
poslanecké sněmovny.
Dovolenou na dnešní schůzi dal jsem p. posl.
Slavíčkovi pro neodkladné záležitosti.
Nemocí omluvil se dodatečně na schůze
144. a 145. posl. dr Patejdl.
Došla sdělení ze senátu. Žádám
o přečtení.
Zástupce sněm. tajemníka dr Záděra
(čte):
Předseda senátu sdělil:
přípisy ze dne 15. června 1928:
že senát ve 131. a 132. schůzi dne 14. a 15.
června 1928
přijal osnovu zákona, kterým se povoluje
užíti dílčích dlužních
úpisů 6% půjčky města Opavy
z r. 1922 v úhrnné jmenovité hodnotě
25,000.000 Kč k ukládání nadačních,
sirotčích a podobných kapitálů
(tisk 653 sen.), ve znění usneseném posl.
sněmovnou,
schválil:
dohodu sjednanou výměnou not dne 6. února
1928 v Ottawě, kterou se prodlužuje platnost prozatímní
obchodní dohody mezi Československou republikou
a dominiem Kanadou, sjednané dne 20. prosince 1926 v Praze
(Sb. z. a n. č. 255 z r. 1926 a č. 42 z r. 1928)
(tisk 655 sen.),
obchodní úmluvu sjednanou mezi republikou Československou
a Kanadou v Ottawě dne 15. března 1928 (tisk 656
sen.);
přípisy ze dne 22. června 1928, že senát
ve 136. schůzi dne 22. června 1928 projednal řízením
zkráceným podle §u 55 jedn. ř. a přijal
osnovy:
zákona o převzetí státního
předválečného dluhu nezajištěného
(tisk 680 sen.),
zákona o soustavě drobných mincí (tisk 681 sen.),
a to ve znění usneseném poslaneckou sněmovnou.
Dále sdělil předseda senátu přípisy
ze dne 22. června 1928, že senát usnesl se
ve 136. schůzi dne 12. června 1928 prodloužiti
posl. sněmovně lhůtu k projednání
usnesení senátu:
o 5 měsíců pro osnovu zákona o daňovém
základu pro zápis obchodníků do obchodního
rejstříku (k tisku 541 sen.);
o dalších 5 měsíců pro osnovy
zákona o trestním stíhání presidenta
republiky a členů vlády podle § §
34, 67 a 79 ústavní listiny (k tisku 2016-I sen.),
zákona, kterým se mění §§
82 a 54 živ. řádu a § 70 živ. zákona
pro území Slovenska a Podkarpatské Rusi (k
tisku 2245-I sen.),
zákona o zřízení nucených pracovních
kolonií a o změně některých
ustanovení trestního práva (k tisku 476 sen.).
Předseda (zvoní): Přistoupíme
k projednávání prvého odstavce pořadu,
jímž jest:
1. Zpráva výboru ústavně-právního
o usnesení senátu (tisk sněm. 1624) o návrhu
sen. Donáta, dr Reyla, dr Brabce, Thoře, dr Kovalika,
Zulegera, Böhra a spol. (tisk sen. 673 a 676) na změnu
hlavy H zákona o organisaci politické zprávy
ze dne 14. července 1927, č. 125 Sb. z. a n. (tisk
1644).
Budeme pokračovati v rozpravě započaté
ve 148. schůzi posl. sněmovny dne 26. června
t. r.
Přihlášeni jsou ještě tito řečníci:
na straně "proti" pp. poslanci Bečko,
Prokeš, Koudelka; na straně "pro" pp. posl.
Matzner, Siegel.
Dávám slovo panu posl. Bečkovi.
Posl. Bečko: Ctená snemovňa! Pri vstupe
do tejto budovy dnes ráno dozvedáme sa, že
konečne po dlhých vyjednávaniach o prezidenta
zemskej správy na Slovensku je dosažená dohoda.
Podľa tejto dohody bude prezidentom zemskej správy
na Slovensku pán dr Drobný. To znamená, že
z druhého terna, navrhnutého stranou ľudovou,
vybraný je za prezidenta zemskej správy najneschopnejší
muž, ktorý však prez to všetko bude mať
možnosť, aby si vybral potrebných úradníkov,
predovšetkým prezidiálneho šéfa,
o ktorom sa dá predpokladať, že nebude nikto
iný ako pán Mederly, a to už z toho dôvodu,
že muž ten je verným a oddaným vykonávateľom
príkazov dr Tuku a Hlinku. Teda, Slovensko
dostáva prvého svojho zemského prezidenta
v Drobnom, tak že zemský prezident je opravdu v každom
ohľade drobný.
Ctená snemovňa! Považujem za potrebné
zmieniť sa o tom, že vláda colne-kongruová
bola na Slovensku uvedená do verejnosti predovšetkým
ustanovením sa direktória, ktoré tvoria až
podnes páni ministri dr Hodža, dr Tiso
a dr Gažík, ktoré direktórium
si vzalo za úkol previesť likvidáciu ministerstva
pre správu Slovenska a mimo toho pozdviženým
tónom vyhlásilo, že jeho najprednejším
úkolom a činom musí byť starosť
o povznesenie hospodárskeho života Slovenska. (Výkřiky
posl. dr Dérera.) Treba je podívať sa na
výsledky tejto práce po dnešné dni,
zvlášte keď máme za sebou už dosť
značnú dobu od prevedenia zákona o daňovej
reforme a od uskutočnenia zákona o novom finančnom
hospodárení sväzkov územnej samosprávy.
Toto sú práve tie zákony, ktoré boly
dnešnou vládnou väčšinou prehlašované
za také, že musia podnietiť predovšetkým
súkromné podnikanie, ktoré vraj bude takého
rozsahu, že to opravdu nahradí na poli hospodárskom
všetko, čo bolo zapríčinené odbúraním
priemyslu a všeobecnou krízou, ktorá v poválečných
pomeroch trvá. Bola to zvlášte ľudová
strana na Slovensku, ktorá s celou svojou politikou na
toto sadla. Keď však robíme prehliadku o výsledkoch
a účinkoch týchto zákonov, presvedčíme
sa, že bolo dosažené menovite na Slovensku v
tomto ohľade opaku. Zákon o finančnom obhospodárovaní
sväzkov územnej samosprávy nielen že nedoniesol
žiadneho rozvoja v podnikaní súkromnom, ba
naopak podviazal i možnosť akejkoľvek činnosti
obcí a mest na tomto poli. Musíme uvážiť,
že slovenská komunálna správa následkom
toho, že bola v rukách privilegovaných vrstiev
t. zv. virilistov, nebola vedená s hľadiska potrieb
ľudových, ale slúžila výhradne
intenciám týchto silných jedincov a celku.
Teprve po prevrate dostala sa na to pole, že mohla svoju
činnosť rozšíriť v mnohých
prípadoch v ohľade sociálnom a zdravotnom i
hospodárskom a kultúrnom. A táto činnosť,
keď práve začínala sa čo najutešenejšie
rozvíjať, bola zákonom č. 77/1927, menovite
ustanovením §u 20 nie podviazaná, ale takmer
úplne znemožnená. Slovensko postrádalo
lacného komunálneho úveru, následkom
nedostatočnej organizácie peňažníctva
na Slovensku nebolo možné, aby obce si mohly obstarávať
svoje záležitosti takými pôžičkami.
Dnes však je doba iná, dnes máme Ústrednú
soc. poisťovňu. V tomto ohľade počúvame
ešte aj dnes stále na každom kroku, menovite
od strany ľudovej, že všetko koncentruje sa v Prahe,
a na Slovensku že neostáva nič, len holá
kosť, že keď sa na tieto pomery podívame
a porovnáme skutky a praktické výsledky politickej
činnosti dnešnej vládnej väčšiny
na Slovensku, tak presvedčujeme sa, že praktické
výsledky sú opakom toho, čo sa očakávalo.
Dnes v Ústrednej soc. poisťovni je možné
zabezpečiť si dostatočného potrebného
komunálneho úveru za výhodných podmienok,
ale ustanovenie §u 20 zák. č. 77/1927 znemožňuje
takmer tieto pôžičky získať. Obce
totiž dostaly príkaz, že v každom prípade
musia šetriť. Toto šetrenie na Slovensku predpokladá
sa v takom rozsahu, že za daných okolností
každá potrebná úhrada pre obec musí
byť obstaraná z vlastných prostriedkov obce.
Máme už takéto prípady. Stalo sa to
na pr. v Nijakni, kde po obecných voľbách na
miesto dosavádnej väčšiny roľnícko-ľudáckej
nastúpila väčšina soc. demokratická.
A čo sa nestalo pri zpracovaní rozpočtu,
rešp. po jeho prejednaní a po predložení
jeho ku schváleniu? Rozpočet bol vrátený
a daný bol príkaz, že nie je možné,
aby obec táto odkazovala určité úhrady
na sanačný fond, rešp. na prídel zo
sanačného fondu, naopak, že je treba, aby bola
zavedená dávka z volov, a to 50 Kč za pár.
To je opravdu niečo, čo je snáď možné
len na Slovensku. Neviem, ale tento vtip - ja to považujem
za vtip, ale tam to bolo mienené vážne - predovšetkým
mal ten osten, aby sa dokázalo, že vtedy, keď
nastúpila socialistická väčšina
v čisto zemedelskej obci, táto väčšina
nemôže nič iného privodiť, než
len ťarchy pre poplatníctvo, ako to bolo zdôraznené
za celú dobu trvania bývalej všenárodnej
koalície.
To je jedna malá ukážka z účinkov
zákona, od ktorého sa očakávalo tak
veľké rozvinutie súkromného podnikania.
Keď máme na mysli, že dnes nastupuje na miesto
direktória prezident zemskej správy a sväz
žúp bude nahradený zemskou správou,
tak zasa je potrebné vidieť, že Slovensko nejde
v ústrety hospodárskemu povzneseniu, že táto
unifikácia, ktorá musí byť predovšetkým
vykonaná na poli hospodárskom, sociálnom
a kultúrnom, nenastupuje svoju cestu tak rýchlym
tempom, ako by to skutočne vyžadoval záujem
štátny, lebo ak má tu byť jednotné
štátné smýšľanie a cítenie,
musí k tomu samozrejme nielen výchova predchádzať,
ale tiež hospodárske a sociálné podmienky.
Túto hospodársku a sociálnu podmienku predovšetkým
potrebuje Slovensko a nastolenie zemskej správy, ktorá
bude dočasne vedená diktatúrou prezidenta,
samozrejme neposkytuje v tomto ohľade záruku spravodlivého
postupu; naopak všetko to, čo predchádzalo,
nasvedčuje tomu, že tu bude dané miesto ďalším
politickým ťahaniciam, že tuná bude sa
predovšetkým starať o to, aby záujmy jednej
politickej strany boly ukojené.
Máme to dnes v "Slovákovi" zo dňa
27. t. m. veľmi jasne povedané. Tam už "Slovák"
prináša úvodník, ktorý je plný
obáv z toho, že tá doména, ktorú
si pre seba reklamuje ľudová strana, jej vodca Hlinka,
nebude udržovaná, že vraj všetko je pripravené
pre vstup socialistov do vlády, a hovorí medzi iným:
"Vládu drží vytýčený
administratívno-politický, sociálne-politický
a cirkevno-politický program. Nie je tu naprosto žiadneho
slova o tých otázkach hospodárskeho rázu,
vo znamení ktorých ľudová strana dobyla
svojho víťazstva volebného, vo znamení
ktorých vstupuje ako strana zodpovedná za vývoj
a osud Slovenska do tohoto parlamentu. Naopak, dáva sa
výhradne prednosť otázkam, ktoré týkajú
sa predovšetkým politických záujmov
tých strán, ktoré tvoria dnešnú
vládu. V dôsledku tohoto dá sa očakávať,
že ani po menovaní prezidenta, ani po nastolení
zemskej správy na poli hospodárskom nemôže
nastať žiadne zlepšenie, zvlášte z
tých dôvodov nie, že Slovensko je v tomto ohľade
postihnuté tým, že je vychovávané
v negativizme, ktorému prepadlo v dobe tisícročného
útlaku maďarského i naďalej. Ľudová
strana musí to robiť veľmi pohodlne, ona dokazuje,
že Maďari prichádzali k Slovákom s chlebom
v ruke, a proti tomu v dnešnej dobe, že všetko
to, čo zabezpečuje chlieb, sa odbúrava. Ak
chceme pri tom pozastaviť sa a ísť do merita
veci hlbšie, musíme sa presvedčiť, že
všetko to, čo sa na Slovensku vykonávalo, nevykonávali
Slováci, ale živel slovenský sa maďarizoval,
aspoň v prevažnej väčšine, a vlieval
sa do rasy maďarskej a to, čo konali, konali nie ako
Slováci, ale ako Maďari.
Slováci z prevažnej väčšiny boli
naučení čakať na to, že im to urobí
niekto iný, a k tomu čakaniu ich znova odchováva
ľudová strana. Je len veľmi maličký
prvok, ktorý chápe sa svojej iniciatívy,
ktorý je si vedomý, že len s vlastnou pilnosťou
a usilovnosťou je možno Slovensko hospodársky,
sociálne a kultúrne povzniesť. Ak má
nastať v tomto ohľade náprava, ak má zo
Slovenska vyjsť silný hlas tým cieľom,
aby pán Horthy a Bethlen sa presvedčili, že
mienenie Slovákov o tomto štáte je, že
štát tento musí trvať ďalej, môže
sa tak stať len vtedy, keď na poli podnikania, na poli
hospodárskej činnosti predovšetkým pôjde
iniciatíva od samotných tých, pre ktorých
je treba pracovať, pre hospodárske povznesenie, totiž
od samotných Slovákov. A následkom toho,
že sa tu dáva prednosť strannícko-politickým
veciam v zemskej správe, nedá sa očakávať,
že zemská správa bude slúžiť
tým účelom ktorým mal by slúžiť
sväz žúp. Sväz žúp bol práve
taká hospodárska jednotka, ktorá mala sa
predovšetkým starať o tieto veci, o otázky
rázu hospodárskeho, sociálneho, zdravotníckeho
a kultúrneho, ale proti tomu sa to od zemskej správy
očakávať nedá vzhľadom na to, že
dominuje strana, ktorá za každých okolností
uspokojuje so všetkým len vtedy, keď to hovie
vyhraneným a výhradným strannícko-politickým
účelom.
Jestliže tu dnes prejednávame novelu zákona
o organizácii politickej správy, ktorá v
historických zemiach má vstúpiť v platnosť
dňom 1. decembra 1928, naproti tomu na Slovensku vstupuje
v platnosť 1. júla 1928, znamená to, že
sa v tom nedá nič iného vidieť, než
to, že ľudová strana za každých okolností
chce dokázať, že musí byť splnené
to, čo ona povedala, že musí byť tomu
učinené zadosť, totiž nie je treba podľa
zorného uhlu ľudovej strany učiniť zadosť
jednotlivým hospodárskym, administratívno-správnym
a sociálnym potrebám Slovenska, lež jej vysokému
politickému gestu. O to tu v prvom rade ide.
Povedal som, že ak má nastať v Československej
republike jednotné štát é smýšľanie
a cítenie, je treba vytvoriť predpoklady pre vyrovnanie
sociálnych, hospodárskych a kultúrnych diferencií,
ktoré tu jestvujú. Ak máme sa k tomu prikloniť,
ak má sa vykonávať tento veľký
úkol, je predovšetkým treba riešiť
aspoň tie otázky, ktoré sú bezpodmienečné
a za každých okolností - povedal by som - najkrikľavejšie.
Mimo toho čo som uviedol, je treba zvlášte
upozorniť na niektoré zjavy, ktoré ani dnes
ešte na Slovensku nie sú odstránené,
ačkoľvek v tomto ohľade už r. 1925 bolo
riešenie, rešp. sanácia lučeneckého,
liptovsko-sväto-mikulášskeho priemyslu a odstránení
kríze dohodnuté.
Tohoto roku znova sa hospodárski minstri o týchto
otázkach radili. Pán minister financií prehlásil,
že je ochotný prikročiť k riešeniu
týchto velmi pálčivých otázok,
ale prosím, sotva to bolo vo štádiu nádejného,
úspešného riešenia, znova v ministerstve
obchodu nastala zmena a pán minister obchodu inž.
Novák, ktorý musí pamätať
na svoj sľub, učinený na tábore ľudu
na námestí mesta Lučenca r. 1925, vzdor tomu
svojmu slávnostnému sľubu, že oživotvorenie
lučeneckého priemyslu je jeho najvyšším
záujmom - veď sa nejedná o továrničky,
ale jedná sa o 22 priemyslových závodov,
ktoré od prevratu ešte dosiaľ nie sú v
chode - dnes hovorí, aby sme mu dali pokoj, aby nikto intervencie
u neho nekonal, že tým spôsobom, ako to bolo
shodnuté v poradách hospodárskych ministrov,
pokiaľ on ešte ministrom nebol, táto otázka
sa riešiť nebude, on si musí najsť iný
program, iný spôsob riešenia a preto potrebuje
pokoj, aby získal času na vypracovanie tohoto programu.
To sú nič viacej než odvolávačky,
aby sa získal čas k tomu, aby k sanácii lučeneckého
a lipt.-sväto-mikulášskeho priemyslu vôbec
nedošlo. Tu je treba i z tohoto dôvodu so zvýšeným
dôrazom na toto zvlášte upozorniť.
Ako sa posudzujú hospodárske potreby Slovenska?
R. 1918 mali sme zamestnané na Slovensku 23.000 baníkov.
Z týchto 23.000 pracovalo 5000 mimo územia dnešného
Slovenska. Dnes máme zamestnané na Slovensku 9000
baníkov. V tejto dobe je možné, aby baníci,
keď nemôžu dostať zamestnanie doma, mohli
ho najsť v Nemecku, v Sasku. 14.000 kvalifikovaných
baníckych síl stojí každú chvíľu
k dišpozícii na Slovensku. Ale akonáhle počalo
sa s najímaním, tu skupina Sväzu priemyselníkov
podala na vládu, ministerstvo soc. pečlivosti a
ver. prác protest, v ktorom ohradzuje sa proti tomu, aby
najímanie baníkov na Slovensku prevádzalo
sa z tých dôvodov, že nieto dostatok kvalifikovaných
baníckych síl na Slovensku, a žiada vládu,
aby sa najímanie zastavilo a obmedzovalo výhradne
na lipt.-sväto-mikulášsky kraj. Nebudem sa zaoberať
s týmto, aby som vyzdvihoval zvlášte, ako zamestnanosť
vypadá v jednotlivých obvodoch baníckych.
Podotýkam teraz len to, že vláda, ktorá
za Slovensko dnes je odpovedná, strane ľudovej ochotne
vyhovuje, keď nie iným spôsobom, tak aspoň
v tom, že okresné úrady robia ťažkosti,
aby najmutí baníci nemohli včas s patričným
transportom odcestovať. Okresný úrad v Rožňave
prehlásil, že žiadnemu baníkovi nedá
pas na domovský list vystavený obcou, ale že
jeho domovská príslušnosť musí
byť potvrdená preukazom štátneho občianstva
patričného župného úradu. Podobne
sa robí aj u iných okresných úradov.
Je samozrejmé, že robotníci, ktorí sú
nezamestnaní dlhú dobu, nemajú možnosti,
aby za týmito preukazy na župné úrady
cestovali, a následkom toho je, že musia zostať
doma.
Nový kurz, ktorý vstupuje v život i v Podkarpatskej
Rusi, vyznačuje sa medzi iným tým, že
otázka štátneho občianstva niektorých
obyvateľov na Podkarpatskej Rusi a predovšetkým
z radov robotníckych ktorá je už v úradnom
pokračovaní od r. 1923, podnes nemôže
byť vybavená, lebo po tieto dni celé desiatky
robotníkov v štátnych soľných baniach
v Akna Slatine dostaly písomné vyrozumenie od správy
baní, že jestli nebudú môcť 1. júla
t. r. preukazať sa zadovážením štátneho
občianstva, tak od 1. júla 1928 považujú
sa za prepustené z práce. (Výkřik
posl. dr Dérera.) Prosím, takýmto spôsobom
sa postupuje tam pri takých prípadoch, kde sa jedná
o štátne občianstvo poctivých, od piky
republikánskych ľudí, ktorí poctive
stoja na pôde štátu československého
a mnohí z nich vykonali v tomto štáte aj svoju
vojenskú povinnosť. A vzdor tomu, že sa jedná
už päť rokov o riešenie otázky štátneho
občianstva, dnes ju riešenú nemajú.
Jedným to má prislúchať podľa zákona
lex Dérer, druhým podľa starého
zákona a tretí tiež žiadajú, aby
im bolo udelené, ale vzdor všetkým intervenciám
a zákrokom, ktoré sa v tomto ohľade vykonaly,
dosiaľ nič nebolo urobené.
Táto trapná a opravdu už by som povedal nechutná
otázka repatriantov, pre ktorú som vlastne na túto
tribúnu prišiel, je tiež tak stará, ako
je stará republika. Táto ctená snemovňa
k tomu účelu zaradila do rozpočtu na
rok 1928 položku pol miliona Kč. Ide tu o malých
ľudí, chudobných, zodratých prácou,
ktorí dnes chodia po žobraní z domu do domu,
aby si mohli zadovážiť aspoň to najnutnejšie
k výžive. Vyšetrenie nemôže sa však
vybaviť administratívnou cestou, či im to náleží
a či nie. Ministerstvo verejných prác zaradilo
patričnú položku v odbore 5 rozpočtu.
Mali sme za to, keď sa táto položka v rozpočte
objavila, že všetky okolnosti a dôvody, ktoré
sú tu potrebné, boly zistené, a už sú
zistené, a že od 1. januára 1928 počínajúc
so zpiatočnou platnosťou týmto bývalým
robotníkom vdovám a sirotám po nich zaopatrovacie
pôžitky budú vyplácané. Nestalo
sa tak. Akt leží ešte i dnes na stole pána
min. radcu Kafku v ministerstve financií, (Slyšte!)
lebo vraj nemá čas, aby ho vybavil. To sú
staré kmeny robotníkov. A v nedeľu stal sa
prípad, že zomrel takýto robotník a
ostalo po ňom päť sirôt. Vdova nemá
naprosto žiadneho majetku a je odkázaná výhradne
na to, aby žila z milosti dobrých ľudí.
A v takejto samozrejmej veci v tomto demokratickom štáte
nápravy dovolať sa nemôže, ač podniknuté
bolo všetko, čo je v jej silách, pokiaľ
ide o intervenciu a iné okolnosti v tomto ohľade vykonané.
Tak ďaleko sme prišli, že banská revírna
rada v Bratislave, nemôžuc sa už dívať
na ten trapný stav, dala pôžičku revírnej
bratskej pokladnici, aby aspoň jednomesačnou zálohou
jej bolo trochu pomožené, ale úrady na takéto
veci nemajú času. Či je potom možné
sa diviť, že v ľude v celku vzniká nedôvera
v oči verejnej správe? (Výkřik
posl. dr Dérera.) Je možné mať nejakú
nádej, že tá správa zemská, ktorá
vstúpi v život na Slovensku, bude odlišná
od tej správy, ktorá tu je, keď dnes už
je vidieť, že tu uplatňuje sa výhradne
záujem strannícko-politický, keď tu
nerieši sa otázka orgánizácie verejnej
správy s hľadiska účelu a prospechu
a so zreteľom potreby ako štátnej, tak i na potreby
širokých máss ľudových, ale rieši
sa výhradne s hladiska jednej politickej strany alebo s
hľadiska svätého byrokratizmu. Toto je to, čo
je demokracii najnebezpečnejšie a pred čím
je nutno a za každých okolností varovať.
A jestliže v tomto ohľade dnes máme nastúpiť
cestu rozdelenia na zeme, ktoré majú vykonávať
ten najvyšší úkol v demokracii, ktoré
sa majú snažiť, aby správa a administratíva
predovšetkým týmto potrebám vyhovela,
aby opravdu mohol nastúpiť tak túžobne
očakávaný hospodársky, kultúrny
a sociálny rozvoj, menovite na Slovensku, tak predpokladáme,
že to, čo sa dnes na Slovensku deje, nie je to pravé,
ktoré by bolo schopné odstrániť nedostatky
hospodárskeho a sociálneho rázu, ba naopak
jestliže ľudová strana zakrýva sa akýmsi
soc. politickým programom, my v tomto soc. politickom programe
vidíme nie úprimnú snahu riešiť
sociálny problém Slovenska, ale odbúrať
i to, čo na poli sociálnom bolo vykonané.
Gestom strany ľudovej - a toto gesto je všade zdôrazňované
- je: opozícii v ničom neustúpiť, opozícii
v ničom nedať na javo, že vláda sa presvedčila
o správnosti jej stanoviska, sociálné poistenie
stoj čo stoj musí byť novelizované atď.
To nie je záruka, že vývoj pomerov na Slovensku
pôjde v ústrety lepším dňom svojho
života, ale naopak sme presvedčení, že
vývoj pomerov na Slovensku nepôjde v ústrety
ukľudňujúcim dňom následkom nastolenia
zemskej správy, ktorá bude vedená antisociálne
založenými ľudmi, ktorá bude vedená
výhradne s hľadiska autority bez zreteľa na demokratický
princíp, ktorá zemská správa pri svojom
nastolení kojí sa predovšetkým nádejou,
že pri takomto polodžentríckom a absolutistickom
vedení verejnej správy bude si vypomáhať
policajnou mocou, ktorou podľa nového zákona
obdarovaní sú okresní úradníci
a policajní komisári. Ale v tom sa mýli,
lebo žiadna taká moc nikdy neukojila a nevedela ukojiť
hospodárske, sociálné a kultúrné
potreby ľudových vrstiev a neukojí ich ani
v tejto dobe. My sme pevne presvedčení, že
to, čo sa dnes robí v reorganizácii verejnej
správy, i to, že slovenská ľudová
strana si vynútila, aby zákon pre Slovensko novelizovaný
nebol, a že zákon vstupuje na Slovensku od 1. júla
1928 v platnosť bez prevedenia volieb, je len strach pred
úpadkom moci. To je len doklad slabosti, ačkoľvek
sa tieto strany chlúbia jednotnosťou názorov,
ale o tejto jednotnosti názorov my nie sme presvedčení,
lež o tom, že je to východisko z núdze,
aby sa koalícia čo najdlhšie mohla za každých
okolností udržať pri moci tohoto štátu.
(Souhlas čsl. soc. demokratických poslanců.)
Předseda (zvoní): Dalším
řečníkem je p. posl. Matzner. Dávám
mu slovo.
Posl. Matzner (německy): Dámy a pánové!
S rafinovanou vynalézavostí vymyslili Čechové
všecky ty zákony, na něž by se ve své
bezohlednosti vůči Němcům nikdy nebyli
odvážili, aby je předložili k odhlasování
tomuto parlamentnímu zastupitelstvu se smíšenou
řečí, kdyby vládní Němci
nebyli bez odporu spolkli každý paragraf. Každý
zákon, který byl od té doby odhlasován,
obsahuje těžké poškození Němců,
zvláště všechna práva autonomní,
která Němci měli již od dob nepamětných,
se více méně oklešťují a
pokud možno úplně se odnímají
anebo ruší. Ještě dnes je v německém
táboře několik starých jubilantů,
kteří shledávají zákon o obecních
financích velkolepým pro těch 300% obecních
přirážek. (Posl. Schweichhart [německy]:
Windirsch to již řekl dosti často!) Zajisté.
Dobromyslný šosák však úplně
zapomíná, že právě občanstvo
má samo vinu na tom, když přenechává
druhým moc a jednomyslně spojenou většinu,
místo aby moc a jednomyslně spojenou většinu
uskutečnilo ve svých řadách. Kdyby
na občanskorolnické straně byl tento jednotný
směr, pevná vůle pomoci, pak ovšem nepotřebují
se staří jubilanti, jimiž se všichni nestanou,
vyjadřovati, jak uvedeno. Když se sejde deset občanů,
pak jistě založí 13 stran a 36 hospodářských
sdružení. Každý světový
názor má svoji stranu, každý stav provádí
vlastní politiku tak promyšleně, tak důkladně,
s takovým úspěchem, tak léčivě,
tak dětinsky upřímně, tak důvěřivě,
tak neobyčejně, tak rozmarně, že zcela
jistě také dojde ke smrtelnému pádu
toho všeho.
V tomto státu nebyl ještě odhlasován
dobře promyšlený zákon a dobře
projednaný. Nejnebezpečnější
zákon pro všecky, správní reforma, byla
přijata 1. července 1927 za rozhodující
pomoci německých poslanců. Tento zákon
o správní reformě měl by snad své
oprávnění ve státě, kde žije
a vládne jenom jeden národní kmen, ačkoliv
i tam za naší doby by se musela více uplatniti
samospráva. Ve státě jako je Československá
republika, která je státem národnostně
smíšeným, kde není ani celá polovice
obyvatelstva česká, větší polovice
je Němců, Slováků, Maďarů,
Podkarpatských Rusů, Poláků a Rusínů,
tu je takový zákon o správní reformě
pro menšiny a zvláště pro Němce
zákonem donucovacím nejhoršího druhu.
Neboť tento zákon musí působiti přímo
ničivě pro 3 a 1/2 milionu Němců ve
státě. Již zpravodajství posl. dra Kramáře
muselo působiti povážlivě, neboť
tento člověk, který nejvíce Němce
nenávidí, nepřejímá ve sněmovně
zpravodajství k nějakému zákonu nepatrnému.
Jenom tehdy, jde-li o velký tah ve prospěch jeho
národa, pro Čechy, vystupuje jako referent. Nejpovážlivější
však byla výprava, za jaké se hlasovalo. Nikomu
nebylo tajno, že na týž den byl projektován
velký průvod na oslavu přeběhnutí
dvou českých pluků k Rusům u Zborova.
Ve všech parlamentech světa je zvykem, že na
vzdálenost jednoho kilometru nesmí se konati před
parlamentem žádný průvod, aby nebyl
rušen klidný průběh zákonodárných
prací, aby bylo zabráněno vlivům zvenčí.
Bylo již odhlasováno asi 30 paragrafů zákona
o správní reformě, když předseda
sněmovny posl. Malypetr oznámil, že přerušuje
schůzi, aby poslanci mohli vyhověti svým
vlasteneckým citům a účastniti se
průvodu na oslavu onoho desítiletí. Pro nás
Němce, kteří mají v srdci jen jiskru
cti a právního vědomí, byla tato vítězná
slavnost Čechů hluboce urážlivou, poněvadž
přece každý Němec musí věděti
- tím spíše měli to věděti
němečtí poslanci - že při přechodu
Čechů k Rusům vznikla na frontě mezera
široká asi 7 km. Touto mezerou pronikali Rusové
v nesmírném množství. Tisíce
a tisíce německých vojáků,
synů a otců našeho národa, ucpali tuto
mezeru svými těly a vykrváceli na bojišti.
Tisícerá bolest prochvívá stále
ještě zarmoucená srdce mnoha a mnoha rodin,
které tehdy ztratily své příslušníky.
Průvodu zúčastnilo se tisíce českých
legionářů, sokolů. Sokolky, jiný
lid a mnoho hudebních kapel táhlo v dlouhém
průvodu s českými písněmi kolem
parlamentu na Staroměstské náměstí.
Tam seskupili se u Husova pomníku, s jehož stupňů
ministr národní obrany Udržal chválil
ony činy a přeběhnutí u Zborova vychvaloval
jako základní čin k založení
republiky. Mezi tím byla dvěma německým
poslancům dr Hahnreichovi a Mayerovi dána
dovolená, poněvadž nehlasovali se Svazem zemědělců
pro správní reformu.