Národní shromáždění československé / Poslanecká sněmovna1925 – 1929

Místopředseda dr Buday (zvoní): Ďalším rečníkom je p. posl. Sivák. Dávam mu slovo.

Posl. Sivák: Slávny snem! Osnova zákona, položená na stôl poslaneckej snemovne, o ktorej práve rozpriada sa debata, znamená zaiste novú epochu v 45ročnom živote pražského Národného divadla; ale ona bezpochyby veští i príchod nových čias v umení a divadelnej kultúre českého národa vôbec.

Štát preberá správu a vedenie Národného divadla v Prahe, ako i všetko, čo k divadlu tomuto patrí, teda Stavovské divadlo, ďalej maliareň, novú dekoračnú stoláreň, skladište dekorácií a celý fundus inštruktus. Ale štát súčasne prejíma i riešenie sociálneho problému, ktorý dotýka sa vyše 800 osôb v službách Národného divadla žijúcich, okrem veľkého počtu penzistov.

V dôvodovej zpráve zákona sa uvádza, že vláda cítí naliehave morálnu zodpovednosť za poslanie Národného divadla, a to nielen po stránke ideovej a umeleckej, ale i administratívnej, a preto predkladá návrh zákona na poštátnenie tohoto divadla. Vzruch národného nadšenia - hovorí ďalej dôvodová zpráva - z ktorého na rozdiel od mnohých iných europských divadiel Národné divadlo v Prahe vzniklo, dal mu síce mladú silu, veľkú popularitu, umeleckú výbojnosť, dal mu všetko, čo robilo zemské a kráľ. divadlo v Prahe divadlom národným, ale nedal mu vraj onen pokoj bezpečnej organizácie, ktorý potrebný je k vývoju tradície a umeleckého zrenia. Správa divadla, prechádzajúca s času na čas z rúk rozličných družstiev do rúk spoločností a vykonávaná nakoniec priamo zemským správnym výborom, pri Národnom divadle nemohla vraj vytvoriť trvalé ovzdušie bezpečne fungujúcej správy. Z tejto príčiny verejná i úradná kritika žiadala vraj už niekoľkokrát zmenu v tomto ohľade, a to vo forme poštátnenia divadla.

Slávna snemovňa! Dnes, ako vidieť, dochádza konečne k tejto zmene. Osnova zákona parlamentom zaiste bude prijatá, čím podľa §u 7 zákon nadobudne účinnosti dňom 1. januára 1930.

Zoštátnením Národného divadla v Prahe zaiste vykonáva sa akt vysokého značenia a neoceniteľnej dôležitosti. Dalo by sa povedať, že je to udalosť rovnorodá s udalosťou, za akú považovalo sa uloženie základného kameňa tohoto divadla dňa 16. mája 1868, alebo za akú označovala sa národná slávnosť otvorenia divadla dňa 18. novembra 1883. Národné divadlo pražské, vybudované z dobrovoľných príspevkov v intenciách hesla "Národ sobě", nazvané bolo "pomníkom národného prebudenia", a dnes, keď rokuje sa o prevzatí jeho do štátnej správy, máme dojem, ako by šlo o korunovanie tohoto pomníka.

Slávny snem! Od budúceho roku správa Národného divadla v Prahe, ako svrchovaného ústavu divadelného umenia českého národa, dostáva definitívneho gazdu a dobrého gazdu! Divadlu dáva sa reálny podklad, pevné, trvalé, stále zaopatrenie a tým všetky podmienky, ktoré plným právom môže si nárokovať veľké, moderné divadlo. Národné divadlo stáva sa divadlom štátnym, čiže oficiálnym a reprezentačným. My Slováci uznávame, že prikročiť k poštátneniu divadla vyžadovala potreba dnešných čias, keďže jeho význam vzrástal a v istom smysle slova dostáva ráz i celoštátny.

Pri tejto príležitosti slovenská ľudová strana prejavuje, že nenachádza dôvodov, prečo by nemala súhlasiť s poštátnením pražského Národného divadla. Naopak, želá si toho, ba teší sa, že svojím súhlasom umožní tento veľký čin a že strana prispeje takto k splneniu dávny h túžob českého národa. My Slováci novej štátnej správe Národného divadla v Prahe želáme mnoho zdaru v jej nádejnom účinkovaní. Sme radi, že divadelnej správe po toľkej neistote dostáva sa oného pokoja spoľahlivej organizácie, že dávajú sa jej podmienky potrebné k vývinu divadelných tradícií a umeleckého zrenia.

Túto svoju priazeň, toto dobrorečenie, ktoré dávame dnes do vena štátnemu Národnému divadlu v Prahe my Slováci, živíme z očakávania, že divadlo bude si i dobre vedomé svojej veľkej národnej a morálnej zodpovednosti ako po stránke ideovej a umeleckej, tak i administratívnej, a to nielen pred českým, ale i pred slovenským národom! Nech nová divadelná správa nikdy nezabudne, že k zoštátneniu Národného divadla dochádza v časoch súžitia Slovákov a Čechov, že akt zoštátnenia mohol sa perfektuovať. len za morálnej a hmotnej pomoci chudobného slovenského národa, ktorý vo svojej klasickej obetavosti utŕha si temer od úst, aby staršiemu bratovi, národu českému, pomáhal vybudovať z "pomníku národného prebudenia" "pomník národného oslobodenia"! Nieť pochyby, že pražskému Národnému divadlu činom zoštátnenia dostáva sa veľkého, nečakaného a vzácneho daru. A predpokladáme teda, že dar tento bude si vedieť náležite uctiť a hodnotiť a snažiť sa bude stať sa dôstojným, reprezentačným divadelným ústavom kultúrneho štátu, našej republiky Československej. V znamení týchto najlepších nádejí my Slováci v Prahe pozdravujeme dnes "Zlatý dom nad Vltavou"!

Slávna snemovňa! Čo som teraz povedal, bolo myslené a rečené úprimne. My Slováci totiž môžeme mať i rozličné chyby, ale máme i dobré vlastnosti: sme ľudia priami, prostorekí, otvorení, dobromyseľní a dobroprajní. A touto otvorenou dobromyseľnosťou načrtal som, ako my so slovenského stanoviska hľadíme na poštátnenie Národného divadla v Prahe. Avšak jednako, keď som vo svojej reči poukazoval na veľkú starostlivosť vlády o toto divadlo, keď som stručne naznačil, ako ono - obdarené súc všetkými výhodami a prostriedky - skvele bude môcť reprezentovať dramatickú kultúru českého národa pred vzdelaným svetom, ráčte uveriť, pánovia, nebolo mi možné ubrániť sa pred pocitom istej ľútosti a určitej nevinnej, bratskej závisti, akej obeťou stávame sa my Slováci všetci, kedykoľvek porovnávame divadelné pomery v historických zemiach s divadelnými pomery na Slovensku.

Hovoriť o slovenskom divadelníctve je pre nás Slovákov trpkou úlohou. Je to otázka, ktorá už deväť rokov znepokojuje a dráždí ustarostené mysle slovenské, je to vajatajúci problém, budiaci vážné obavy o osudy dramatického umenia slovenského. Pravda, u nás v divadelnom ohľade situácia je celkom iná ako v Čechách a na Morave. U nás veľká divadelná scéna po prevrate nemala na čo naväzovať, nemala na čo stavať, keďže na Slovensku po tej to stránke nebolo tradícií. Všetko, čím Slováci pred prevratom holdovať mohli slovenskej Thálii, boly divadelné hry, písané malým počtom slovenských dramatických spisovateľov, avšak hercami-ochotníkmi veľmi živo pestované po slovenských mestách a dedinách. A jedine týmto ochotníckym hrám patrí uznanie a zásluha, že divadelné slovo u nás ako-tak sa zachovalo, že nietilo národné povedomie i tam, odkiaľ slovenské slovo bolo násilne vyháňané.

Avšak kedykoľvek spomínajú sa u nás predprevratové divadelné pomery, nemalo by sa o tomto predmete hovoriť nikdy bez toho, aby sme si súčasne nepripomenuli i meno muža, ktorý pred prevratom skoro samojediný reprezentoval celú dramatickú tvorbu slovenskú. Je to náš vzácny Ferko Urbánek, najplodnejší, najzaslúžilejší, najpopulárnejší dramatický spisovateľ. Nám Slovákom Ferka Urbánka zaradiť treba medzi najvýznamnejších národných buditeľov, lebo jeho roztomilé slovenské slovo v pravom smysle budilo a kriesilo i tam, kde slovenský národný život stál pred hrobom, kde počala odumierať rodná reč ľudu. Veselé slovo Urbánkovo vedelo potešiť a zabaviť národ i v časoch najkrušnejších, vo chvíľach najkritickejších. Urbánek so svojím Rozmarínom, Bludárom, Krížom pod lipami, Zlatým srdcom, Strídžaťom zpod hája, Škriatkom atď. triumfoval po slovenských javištiach a prenikal tak sugestívne do duše slovenskej, že účinok jeho hier bol v národnom ohľade fascinujúci. Drahé meno Ferka Urbánka spomínané bude v národe našom s náležitou povďačnosťou. A zaiste len malú čiastku svojej veľkej podlžnosti splácame proti tomuto mužovi, keď ho, ako nestora slovenských dramatických spisovateľov, s tohoto miesta pozdravujeme, a pripominajúc si jeho bohatú tvorivú silu dramatickú, ďakujeme mu za všetko, čo vykonal ako dramatický spisovateľ a buditeľ v záujme slovenského divadelníctva vtedy, keď ono muselo uchyľovať sa po zapadlých dedinách Slovenska. Ako kedysi bol jeho Rozmarín, nech je dnes meno Ferka Urbánka zeleným rozmarínom v národe slovenskom!...

Slávna snemovňa! Po tomto malom odbočení nech mi je dovolené vrátiť sa k predmetu svojej reči. Známy Jaroslav Kvapil kedysi pred 30 rokmi, totiž v časoch, keď sa agitovalo za postavenie Národného divadla v Brne, napísal: "Brnenské divadlo musí organicky vyrásť z moravskej pôdy, musí byť odôvodnené vnútornou potrebou a vlastnými šťavami českého Brna a českej Moravy." A k tomuto moravskí milovníci divadla dodávali: "Nebeží na Morave len o divadlo vôbec, ide tu o divadlo určitého rázu. Brnenské divadlo má mať ráz iný ako. ho má Kráľovské Národné divadlo v Prahe. Ono má byť azda z ohľadu umeleckého i viac, než je pražské národné."

Na ankete, konanej o brnenskej otázke divadelnej, odznel tento zaujímavý prejav: "Budúcnosť brnenského divadla, jeho význam a cena spiaté sú so zvláštnym umeleckým vývojom jeho, s jeho moravským charakterom. Lebo len vtedy, keď naše divadlo bude svojrázne moravské, môže si dobyť ceny trvalej, môže svojou umeleckou činnosťou rozšíriť "vôňu Moravy" po celom kraji a po celom českom svete. Akým spôsobom, ukáže doba, ukáže snaha umelcov, básnikov, spisovateľov. Budúcnosť brnenského divadla podmienená je vývojom jeho individuálneho umeleckého charakteru. Ak nemôže sa v Brne ujať šablonovité, bežné divadelné zariadenie, musíme siahnuť k niečomu inému, čomu by sa v našej pôde lepšie darilo. Svojráznosť moravskej povahy, ktorú, umierajúcu, vzkriesili Sušil, Bartoš, Havelka a mnohí iní k novému životu, musí moravská inteligencia ešte len poznať, pre ňu sa rozpáliť a jej duchom zelektrizovať seba i cudzinu."

Slávny snem! V podobnom horlení a očakávaní i my Slováci vítali sme svoje Národné divadlo v Bratislave. Mali sme totiž pred očima jeho národné a politické poslanie, ktorému malo sa posvätiť cele. Mysleli sme, že divadlo toto nebude ani divadlom, ale vlastne najvyšším ústavom buditeľským. Ak však divadlom, nuž divadlom zvláštneho rázu a náteru na rozdiel od všetkých iných divadiel v republike. Divadlom, ktoré napájať sa bude vlastnými šťavami slovenského okolia Bratislavy a že ono skutočne vyrastie z panenskej pôdy slovenskej, ako také, že zakypí "vôňou Slovenska". Áno, ako brnenské divadlo malo charakter moravský a pražské charakter český, my chceli sme mať divadlo slovenského charakteru, svojráznej slovenskej povahy, aby vykonalo svoju úlohu v národe a ostalo vzácnym "pomníkom národného prebudenia", akého titulu dostalo sa divadlu pražskému, ale akého si zaslúžilo i divadlo brnenské. Zkrátka čakali sme, že Slovenské národné divadlo bude nám pochvalne pomáhať vo veľkom diele národného prebudenia a preporodenia. V takomto mnohosľubnom domnievaní sa hľadeli sme my Slováci na prvé otváranie brán Slovenského národného divadla v Bratislave dňa 1. marca 1920.

Od tejto udalosti uplynulo práve 9 rokov a po tomto značnom časovom období treba nám dnes zistiť, že naše očakávania, propripínané s toľkou láskou k Národnému divadlu bratislavskému, ostaly len holými nádejami.

Dejinným faktom je, že Slovenské národné divadlo neprecítilo svoj význam, nepochopilo svoje poslanie. Keď sme toho najviac potrebovali, v tých najťažších časoch, Slovenské národné divadlo nevedelo sa vžiť do svojej buditeľskej úlohy, nevedelo sa povzniesť na výšku umeleckého ústavu divadelnej kultúry slovenskej.

Osudná chyba stala sa však vtedy, keď divadlo padlo do rúk dnešného súkromného podnikateľa, čím povedané je všetko a daná je i odpoveď na otázky, ktoré žiadajú vysvetlenie ohľadom poblúdenia Slovenského národného divadla v Bratislave.

Každý súkromný podnikateľ je len súkromným podnikateľom a ničím iným. Mohol by som postaviť tézu: Zaľúbení ľudia žijú z lásky a súkromný podnikateľ z koristenia podniku, ktorý práve pachtuje. Na tejto zásade súkromný podnikateľ nemení ani vtedy, hoci by sa na podniku skvel i taký epiteton, ako je prívlastok "národný". Menovite neupúšťa sa od tejto zásady, keď ten či onen podnikateľ založený je

povahove vonkoncom špekulatívne čiže kšeftársky. U takého podnikateľa márne by sme hľadali potom lásku a idealizmus k veci, ktorej slúži jeho podnikanie, o zodpovednosti podnikateľovej pred národom ani nehovoriac.

Slávna snemovňa! Je nám žiaľ, keď uvážime, čo všetko Slovenské národné divadlo mohlo prekonať už i posiaľ za kult oslobodeného slova slovenského a za slovenské divadelné umenie. Výchovný význam divadla je až príliš známy, zbytočné by bolo rozhovoriť sa tu o ňom. Dosť na tom: My Slováci nepatríme medzi národy, ktoré tak mnoho ďakovať môžu výchove divadelnej po stránke národnej a politickej.

Je pravda: neradi vychádzame pred verejnosť s týmito ponosami, ale zle by bolo obchádzať holú skutočnosť a z akýchkoľvek ohľadov zakrývať chyby činiteľa, ktorému sverené je vedenie bratislavského divadla. Na Slovensku je predsa na bielom dni a objektívna tlač nestačí poukazovať, že najmä činoherné vedenie nášho divadla je v rukách dnešnej správy naskrze nepovolaných, slovenskej činohre neprajných a nežičlivých. A nám predovšetkým ide o túto vec, o slovenskú činohru, lebo správny je názor, že činohra dáva vlastne národný ráz a charakter divadlu. Len slovenská činohra robí divadlo slovenským! Musíme teda žiadať, aby divadlo naše opradené bolo svojrázom slovenským, čiže - ako už bolo poznamenané - chceme, aby bratislavské divadlo dýchalo "vôňou Slovenska".

Miesto toho však čo zkúšame? Systematické vytískanie slovenčiny zo Slovenského národného divadla, vyháňanie slovenskej činohry z repertoáru. Ak riaditeľovi Jiřikovskému na niečom nezáleží, sú to slovenské činoherné predstavenia. Slovenská činohra je u Slovenského národného divadla Popelúškou, schválne odstrkávanou a zaznávanou. Možno deje sa to viac z pohodlia, ale robí sa to! A robí sa i naproti tomu, že riaditeľ Jiřikovský smluvne zaviazal sa pracovať na postupnom poslovenčení divadla. Pán Jiřikovský miesto aby staral sa o slovenskú činohru, riadi v Bratislave Hašlerove večierky, a k tomu má ešte i toľko odvahy, aby toto svoje zárobkové podnikanie po časopisoch dementoval.

Najtrapnejšie je však, že takýmto zachádzaním so slovenskou činohrou znechuťujú sa herci, ale znechuťuje sa i obecenstvo. Veľmi zaujímavým bolo by na pr. štatisticky poukázať na počet slovenských činohier v pomere k činohrám českým alebo operným predstaveniam. Ale nemienim tak ďaleko zachádzať. Spomeniem len, že na pr. od 15. augusta do 31. decembra 1928 v Slovenskom národnom divadle bolo len 13 predstavení v reči slovenskej. Medzi nimi sú i predstavenia odpoludňajšie. Maďari a Nemci na pr. v tom istom čase mali po 16 činoherných večierkoch. Nemôže to však ani ináč byť pri jednom týždennom, v najlepšom páde 2 predstaveniami činohernými. Medzi takými okolnosťami, pravda, nie je sa čomu diviť, že riaditeľstvo činohry nestará sa ani o slovenský herecký dorast a že v 10. roku Slovenského národného divadla jeho činoherný súbor má len 5, slovom päť hercov Slovákov, kým importujú a k divadlu angažujú sa celé familie herecké bez ohľadu na ich divadelné vzdelanie. Ako je možný takýto import na úkor činoherných síl slovenských, vedel by nám povedať len pán riaditeľ Jiřikovský a niektorí iní páni z jeho okružia, ktorí mimoriadne sa pričiňujú, aby pri Slovenskom národnom divadle miesto umenia pestoval sa nepotizmus, protekcionárstvo, a čo ja viem čo ešte. Takto potom bratislavské divadlo stáva sa neraz asylom hercov, ktorí často nevedia nikde inde zakotviť.

Slávny snem! Po týchto zkúsenostiach ľahko dá sa vysvetliť, prečo slovenská činohra ztráca u nás pod sebou pôdu, prečo je vývoj slovenskej dramatickej tvorby tak nápadne pomalý, ak totiž vôbec hovoriť možno o vývoji tohoto druhu. Ale rozumieť dá sa i tomu, prečo bratislavské divadlo nevie si získať dostatočných sympatií slovenskej verejnosti, nevie sa stať obľúbeným u slovenského obecenstva a málo popularity nachádza u milovníkov divadla. Naše svojské obecenstvo totiž vycítilo veľmi dobre, že čo sa okolo Slovenského národného divadla deje, robí sa s tendenciou až priokate protislovenskou, bez lásky a porozumenia našej národnej veci, ale podniká sa všetko čiste len z vypočítavosti.

Touto príznačnou vypočítavosťou odôvodniť možno i okolnosť, prečo tak úzkostlive sporí sa na slovenských činoherných predstaveniach i po stránke vecnej, na platoch činoherných síl, na vidieckych divadelných výpravách, kým zasa v inom ohľade, na pr. pri operách, nešetrí sa peniazom, tantiemami a luxusnou výpravou, ktorá nezahanbila by sa ani na svetových javiskách. Slovenskému publiku prichodilo sa veru neraz hanbiť za mizernú výpravu tej či onej slovenskej činohry, a to tým viac, keďže Slovenské národné divadlo má prostredie národnostne smiešané, podlieha teda i cudzej kritike. Naše divadlo v Bratislave malo by dôstojne reprezentovať i v slovenskej činohre, a to i bez upozorňovania, keďže štátnu a inú subvenciu divadlo dostáva nielen na ciele operné, ale i činoherné.

Slávna snemovňa! Pred chvíľou zmienil som sa o vidieckych výpravách Slovenského národného divadla. Ráčte dovoliť, aby som i o tomto predmete povedal niekoľko slov. Vidiecke výpravy sú pravidelné exkurzie. Každoročne začínajú sa okolo 15. mája a trvajú asi dva mesiace. Podoberali by sme sa na zbytočnú úlohu, keby chceli sme dokazovať dôležitosť týchto výprav na kultúrné prostredie slovenského vidieckeho obecenstva. Exkurzie maďarských kočujúcich divadelných spoločností pred prevratom na Slovensku boly tak zvanou kultúrnou udalosťou; pravda, nie pre našskú verejnosť slovenskú. Keď herci zavítali do mestečiek, obecenstvo ako i úrady šli im v každom ohľade v ústrety. Divadelnou mániou opojené publikum hrnulo sa na predstavenia a divadelný súbor hrával pred vypredaným parterom. Herci pobudli obyčajne na jednom mieste i 2 až 3 týždne. A medzi iným i tieto maďarské divadlá majú slušný podiel na odnárodňovaní obyvateľstva slovenských miest. Slovom, maďarské divadelné exkurzie splnily dokonale svoje poslanie.

Avšak práve z ohľadu na toto, exkurzie slovenského národného divadla boly by dnes povolané na vznešenú vec: Napraviť a nahradiť, čo so predtým zhumpľovalo na slovenských perifériach po stránke národnej a politickej. Naše divadelné výpravy maly by sa pričiniť, aby slovenskému menu na vidieku dostalo sa zaslúženého zvuku, aby pestovala sa úcta k mladej slovenskej kultúre. Divadelné exkurzie maly by po vidieckych mestách nalievať oleja do majákov slovenskej osvety, maly by učiť obecenstvo láske k divadlu, maly by vychovávať milovníkov slovenského divadla. Žiaľ, nijako nemožno tvrdiť, že by exkurzie týmito šľachetnými intenciami vedené vysielaly sa každoročne na vidiek. Z toho, čo slovenské publikum, ale i herci zažijú pri príležitosti takýchto výprav, nadobudli sme presvedčenie, že výpravy aranžované sú len na čiste zárobkovom podklade a odbchodnícky talent súkromného podnikateľa divadla i tu uplatňuje sa v hojnej miere. Nevadí okolnosť, že súkromný podnikateľ ako riaditeľ divadla má fixný ročný plat. Riaditeľstvo so svojím súborom ide zväčša len ta, kde mu okresný úrad vopred garantuje určitú sumu za jednotlivé predstavenia. Kde pán riaditeľ takejto garancie nenajde, také mestá rád obíde. Viem, že pán riaditeľ proti týmto výčitkám uvedie hospodárske dôvody, avšak i pri tomto prípade dovolil by som si poukázať na štátnu a inú subvenciu, ktorá udeľuje sa divadlu i na financovanie vidieckych exkurzií.

Lež i v mestách, kde divadelnej spoločnosti podarí sa zakotviť, herci pracovať musia temer medzi nemožnými okolnosťami. Po stránke technickej exkurzie nie sú totiž riaditeľstvom slovenského národného divadla vôbec pripravené. Nech odpustí pan riaditeľ Jiřikovský, ale nevieme sa vyhnúť dojmu, že náš divadelný súbor vychádza na vidiek len preto, aby ukázal pred verejnosťou ubohosť slovenského divadelníctva. V istom meste na príklad na plakátoch divadelnej exkurzie SND. čítali sme: Hudba, Wenigova výprava, dvoranstvo atď. A vo skutočnosti nebolo ničoho, ani hudby, ani Wenigovej výpravy, ani dvoranstva.

Ponáhľam sa však výslovne poznamenať, že vina nepadá tu na hercov, tým menej na réžiu jednotlivých predstavení. Hercom patrí len uznanie, že chudobu a ubohosť, akej dostáva sa im od riaditeľstva na vidiecku cestu, všestranne snažia sa maskovať, zakrývať pred obecenstvom, usilujú sa na výkony čo najlepšie, totiž herci ratujú, čo sa ratovať dá!

Neviem, slávné Národné shromaždenie, či by v záujme reputácie Slovenského národného divadla nebolo správnejšie, keby divadelné exkurzie neboly radšej na vidiek vysielané. Aspoň robiť to medzi okolnosťami, ako sa robí dnes, neodporúča sa nijako - hovorím: k vôli lepšiemu menu nášho divadla. Tohoročné exkurzie idú na vidiek pod protektorátom krajinského prezidenta Drobného. Neviem, či nebolo škoda dať si zneužiť svojho mena!

Slávny snem! Pred istým časom na Slovensku začalo sa volať - a to dosť prenikave

- po novom divadle. A niet čo popierať. Niektorým rutinovaným občanom podarilo sa slovenskej verejnosti vsugerovať, že Bratislava potrebuje druhého divadla. Divadla, do ktorého presťahovala by sa vraj činohra, aby urobila miesto operným predstaveniam v dnešnom divadle. Propagande zpočiatku sa darilo, akcia začala sa rozvíjať, počaly sa i sbierky; celá vec bola tak šikovne servírovaná, v takom svodnom obale podávaná, že obecenstvo náklonné bolo veriť hlasom, volajúcim po novej divadelnej budove. Tým viac, keďže okolo činohier v starom divadle aranžovalo sa všetko tak báječne, že už-už nasbieral sa dostatočný počet dôvodov za nové divadlo pre činohru.

Avšak akcia, započatá takou vervou, jednako ztroskotala. Prestala kampaň,

rozvinuvšia sa tak mnohonádejne vo veci nového divadla; ako by ju boli razom odrezali!. Ukázalo sa totiž, že v zákulisí tejto akcie trčí úmysel: vyobcovať slovenskú činohru zo Slovenského národného divadla. Okrem toho vyšlo najavo, že komusi Slovenské národné divadlo, ako obchodný podnik, je málo. Sháňa sa teda i po druhom!

Dnes však už na Slovensku otázka nového divadla, predtým tak aktuálna, ztratila na svojej naliehavosti. Slovenská verejnosť na novú divadelnú budovu nepomýšľa, ani tak skoro pomýšľať nebude. Predbežne v Bratislave úplne stačí jedno divadlo, v ktorom musí sa pekne, svorne deliť opera s činohrou a činohra s operou. Ba musia sa deliť slovenské a české predstavenia s nemeckými a maďarskými. Kto však nechcel by sa s takým riešením veci uspokojiť a cítil by, že mu je dnešné divadlo pritesné, že mu je malá Macedonia, nech ráči z divadla ustúpiť! My najprv musíme si zdokonaliť divadlo, ktoré máme, a len potom, až to divadelné pomery skutočne budú vyžadovať, realizovať možno plán nového nákladného podniku, akým je moderné divadlo. V záujme pravdy treba tu však pripomenúť, že v posledných dňoch nastal v otázke tejto malý obrat. Družstvo slovenského národného divadla v Bratislave usnieslo sa kúpiť, alebo už i kúpilo, pozemok pre nádejné nové divadlo. Od tejto kúpy však povráva sa vo verejnosti, že pozemok je na to, aby sa mal - hoci i dočasne - kam pochovať projekt druhého divadla...

Slávny snem! Vo svojej reči došiel som na rozcestie, kde treba postáť a opýtať sa: čo robiť so Slovenským národným divadlom?

Odpoveď nie je tak ľahká, ako by sa zdalo. Závisí od toho, aké máme ciele s divadlom, čo hodláme vypestovať z tohoto ústavu?

Ak slovenskej verejnosti vonkoncom nezáleží na svojom divadle, na jeho

slovensko-národnom charaktere, na jeho ojedinelom poslaní v národe, na jeho svojráznosti, na tej už spomenutej "vôni Slovenska" - radili by sme: treba ho nechať vo správe dnešného súkromného podnikateľa, nech s ním nakladá podľa svojej ľubovôle ako posiaľ, nech ho vedie v intenciách neslovenských a čiste podnikateľských.

Ale nie, neveríme, že by slovenská verejnosť vedela sa zmôcť na takýto absolútny desinteressement a nechcela by mať vyšších, vznešenejších úmyslov so Slovenským národným divadlom! Nevieme si nijako predstaviť kultúrny národ bez svojského divadla a bez neho nemôže sa zaobísť ani náš, hoci malý a mladý národ slovenský. Divadlo malo by aj u nás znamenať silného kultúrneho činiteľa, bez ktorého nedalo by sa žiť, nedalo reprezentovať doma a na vonok! Ale práve preto treba sa nám starať o toho kultúrneho činiteľa, treba si nám zachrániť Slovenské národné divadlo

Slávna snemovňa! Kedykoľvek uvažujeme o spôsoboch tejto záchrany, nenachádzame iného východiska, inej možnosti, ako že Slovenské národné divadlo bolo by treba oddať do rúk slovenskej krajinskej správy. Inými slovy, že Slovenské národné divadlo miesto zoštátnenia treba pokrajinčiť, keďže jeho budúcnosť nevidíme nikde inde zabezpečenú, len v rukách správy slovenskej krajiny! U nás sú pomery iné než v Čechách. Preto kým Národné divadlo v Prahe zoštátňujeme, naše žiadame do vlastných rúk krajiny. Kážu nám to kategoricky špeciálné slovenské pomery.

Keď hovorím o pokrajinčení divadla, tlumočím mienku slovenskej verejnosti, tej verejnosti, ktorá úplne chápe a správne chápe význam svojho divadla, ktorá rozumie jeho poslaniu, ktorá miluje tento ústav ako svoj vlastný a chce si ho i za každú cenu zachovať. A potrebné je vyhlásiť, slávné Národné shromaždenie, že takéhoto náhľadu je slovenská verejnosť v prevážnej väčšine!

Je pravda, v slovenskej tlači ozvaly sa hlasy i proti pokrajinčeniu Slovenského národného divadla. Bol to hlas v "Národnom Denníku" pána E. K. Rosola. Pán Rosol napísal, že pokrajinčenie divadla žiadajú ľudáci z dôvodov strannícko-politických, aby totiž divadlo dostali do svojích rúk. Pán Rosol však schválne nereprodukuje verne náladu slovenského obecenstva. Nie ľudáci, ale slovenská verejnosť, bez rozdielu politickej príslušnosti, nalieha pokrajinčiť divadlo, nie však zo strannícko-politických, ale výlučne z národno-kultúrnych dôvodov. Lež musíme upozorniť, že ak niekto, tak p. Rosol hovorí len pro domo sua. Ako je totiž známo, pan Rosol je administratívnym riaditeľom Slovenského národného divadla. Je teda na veci až príliš zainteresovaný. Ostatne pán Rosol so svojím protestom ostal osamotnený, v širšej dennej tlači nenašiel vôbec ozveny, tým menej opory. Hlas jeho zapadol ako hlas volajúceho na púšti!

Slávny snem! Proti našej žiadosti, aby totiž Slovenské národné divadlo bolo pokrajinčené, "Národný Denník" napísal: "Súhlasili by sme úplne, keby v pokrajinčení divadla videli sme jeho budúcnosť po stránke hmotnej zabezpečenú. Toho ale v pokrajinčení nebude. Jednoducho preto, lebo slovenská zem, či krajina, má toľko iných úkolov, že len veľmi ťažko bude ich vládať splniť, preto ani len žiadať nemožno od nej, aby pri svojích skromných príjmoch a ohromných výdavkoch mohla dať divadlu toľko, koľko ono potrebuje!"