podľa matričných predpisov a len potom možno pristúpiť k vysloveniu, že je slovenský štátny príslušník.
V praxi pod § 2, ods. 3 a 4 budú patriť osoby, ktoré samy alebo ich predkovia majú v osvedčeniach o štátnom občianstve právny titul: § 2 úst. zákona č. 236/1920 Sb. z. a n. alebo § 19 zák. čl. L/1879. Iba to budú úrady skúmať, či obec, kde boly patričné osoby nájdené alebo narodené, leží na terajšom území slovenského štátu.
K § 3:
Legitimácia (uzákonenie) je skutočnosť, ktorou sa dáva nemanželskému dieťaťu postavenie dieťaťa manželského.
Normy na uzákonenie sa vzťahujúce obsahujú: manželský zákon (zák. čl. XXXI/ 1894), matričný zákon (zák. čl. XXXIII/ 1894), manželská úprava (nariadenie č. 20.000/1906) a matričná úprava (nariadenie č. 80.000/1906).
Nemanželské deti možno uzákoniť dvojakým spôsobom: a) dodatočným manželstvom medzi rodičmi, alebo b) milosťou. Ad a) Uzákonenie treba žiadať u štátneho matrikára, ak je narodenie dieťaťa v štátnej matrike zapísané, alebo u cirkevného matrikára, ak je dieťa v cirkevnej matrike zapísané. Žiadosti sa vyhovie, ak sa dokáže, že: 1. narodenie dieťaťa je matrikovane, 2. prirodzený otec uznal nezákonné dieťa pravidelne za svoje, 3. rodičia dodatočne uzavreli manželstvo a 4. ani jeden z rodičov nebol v manželskom sväzku s treťou osobou v čase 7—10 mesiacov (kritická doba) pred narodením dieťaťa. Ad b) Uzákonenie milosťou možno žiadať vtedy, keď rodičia neuzavreli manželstvo, na pr. matka umrela, alebo uzavretie manželstva z iných príčin nebolo možné, alebo keď dieťa bolo splodené v cudzoložstve. Takéto uzákonenie povoľuje hlava štátu a žiadosť treba podať u okresného súdu, ak je dieťa maloleté, ináč u ministerstva pravosúdia.
Podlá matričných predpisov uzákonenie musí byť úradne ustálené a do matriky zaznačené, aby bolo platné. Avšak podľa
občianskeho práva uzákonenie nastane z moci zákona už splnením podmienok (pod l—4). U nás vžila sa táto prax a administratívne úrady pri ustálení štátnej príslušnosti uzákonených detí riadia sa zásadou, že uzákonenie nastane ipso facto splnením uvedených (l—4) skutočností. Preto nežiadajú, aby ustálenie uzákonenia bolo zvlášť poznačené aj do matriky podľa matričných predpisov. Aj bývalý najvyšší správny súd (v náleze č. 5829 Boh.) zastáva stanovisko, že uzákonenie nastáva splnením uvedených (l—4) skutočností a že nezákonité dieťa nadobúda štátne občianstvo otcovo tým okamihom, keď boly dovŕšené skutočnosti, potrebné pre uzákonenie — uzavretím manželstva rodičov. Najvyšší správny súd takto dôvodí: Legitimácia dieťaťa nemanželský zrodeného nastáva uzavretím manželstva rodičov a preto dieťa len odo dňa sobášu sleduje štátnu príslušnosť prirodzeného otca.
Uzákonenie milosťou má účinok odo dňa uzákonenia, teda odo dňa, v ktorý bol dekrét o uzákonení hlavou štátu podpísaný.
Zdôrazňuje sa, že len maloleté dieťa sleduje otcovo štátne občianstvo pri uzákonení. Ak je už plnoleté, uzákonenie dieťaťa síce je platné, ale o štátne občianstvo musí sa ono samostatne uchádzať. Z toho vyplýva, že ak na pr. otec sám len naturalizáciou nadobudne slovenské štátne občianstvo a len potom uzavre manželstvo s matkou dieťaťa, keď je toto už plnoleté, dieťa nesleduje svojho prirodzeného otca v slovenskom štátnom občianstve a musí sa samostatne naturalizovať, ak chce mať to isté štátne občianstvo.
K § 4, ods. 1:
Toto ustanovenie shoduje sa s doterajšou normou.
Tu sa núkaly tri právne systémy. 1. Prvý neuznáva vplyv manželstva na štátnu príslušnosť ženy a ustanovuje, že žena ktorá sa vydá za cudzinca, nestráca svoje štátne občianstvo a že cudzinka, ktorá sa vydá za občana štátu, nenadobudne občianstvo
tohto štátu. 2. Druhý uznáva vplyv manželstva na štátnu príslušnosť ženy a ustanovuje, že žena, ktorá sa vydá za cudzinca, stráca svoje štátne občianstvo a že cudzinka, ktorá sa vydá za občana štátu, stane sa občiankou tohto štátu. 3. Tretí kompromisne rieši vec na pr. tým spôsobom, že žena, ktorá sa vydá za cudzinca, nenadobudne štátne občianstvo manželovo, ale cudzinka, ktorá sa vydá za občana štátu, stane sa občiankou tohto štátu. Alebo na pr., že cudzinka nadobudne manželstvom štátne občianstvo, ale žena, ktorá sa vydá za cudzinca, stráca svoje štátne občianstvo. Alebo na pr., že žena manželstvom nadobudne štátne občianstvo, ale po zániku manželstva znovu nadobudne svoje pôvodné štátne občianstvo.
Paragraf 4 priklonil sa k systému tretiemu, teda rieši otázku kompromisne. Tu boly možné rozličné smery.
1. Smer, podľa ktorého manželstvo nemá vplyv na štátnu príslušnosť, ale manželke umožňuje sa ľahšie dosiahnutie občianstva manželovho. Vzorom tohto smeru sú Spojené štáty severoamerické, ktoré zákonom zo dňa 22. septembra 1922 ustanovily, že žena, ktorá sa vydá za občana Spojených štátov, nestáva sa občiankou Spojených štátov. Môže však byť naturalizovaná s určitými úľavami, na pr. nemusí složiť osvedčenie dva roky vopred, stačí jej jednoročný pobyt v Spojených štátoch. Ten istý zákon vypovedá, že žena vydatá za cudzinca nestráca americké štátne občianstvo, iba ak by sa ho výslovne zriekla, alebo ak by sa vydala za takého cudzinca, ktorý nikdy sa nemôže stať americkým občanom (čierne rasy, Číňania, anarchisti atď.).
2. Smer, podľa ktorého žena zásadne sleduje manžela, ale môže si podržať svoju predošlú štátnu príslušnosť. Vzorom tohto smeru je Francúzsko, ktoré zákonom zo dňa 10. augusta 1927 ustanovilo, že cudzinka, ktorá sa vydá za Francúza, len vtedy nadobudne francúzske štátne občianstvo, keď si ho žiada a francúzska žena, ktorá sa vydá za cudzinca, len vtedy stráca fran-
cúzske štátne občianstvo, keď sa osvedčí, že chce nadobudnúť manželovu príslušnosť, predpokladá sa však, že sídlo manželovo je mimo Francúzska a že manželka podľa zákonov manželovej vlasti nadobudne jeho občianstvo.
Podľa juhoslovanského zákona zo dňa: 21. septembra 1928 žena sleduje svojho manžela, ak sa neosvedčí, že si hodlá podržať svoju doterajšiu štátnu príslušnosť. V Belgicku, Estónsku, Rumunsku, Albánii majú podobné ustanovenia. V Španielsku ústava ustanovuje, že cudzinka, ktorá sa vydá za Španiela, podrží si svoju doterajšiu štátnu príslušnosť, môže však optovať pre španielsku príslušnosť.
3. Smer, podľa ktorého žena zásadne sleduje manžela, ale ak ide o stratu občianstva, berie sa do úvahy právny poriadok druhého štátu. Vzorom tohto smeru sú severoeuropské štáty. Švédsky zákon zo dňa 23. mája 1924 výslovne ustanovuje, že žena manželstvom nadobudne štátne občianstvo a že žena, ktorá sa vydá za príslušníka takého štátu, v ktorom manželstvom manželka nadobúda občianstvo, stratí občianstvo švédske. Podobné ustanovenia má aj nórsky zákon zo dňa 8. augusta 1924, dánsky zákon zo dňa 18, apríla 1927, finský zákon zo dňa 17. júla 1927, lotyšský zákon č. 93 z r. 1927 a grécky dekrét zo dňa 12. augusta 1927.
Osnova § 4 a podobne aj § 9 pridružuje sa k tomuto smeru.
Pri osnove pamätalo sa aj na zásady, na ktorých sa usniesla konferencia v Haagu v r. 1930. Pre rozličnú úpravu štátneho občianstva v jednotlivých štátoch často dochádzalo ku konfliktom štátov. Raz jednu osobu reklamovaly pre seba dva štáty, druhý raz určitú osobu ani jeden štát nechcel uznať za príslušníka. Preto boly dané tieto otázky na denný poriadok konferencie pre kodifikáciu medzinárodného práva. Konferencia o štátnej príslušnosti vydatej ženy odporúčala tieto zásady: 1. Pre prípad, že štátna príslušníčka uzavre manželstvo s cudzincom: "Ak štátny zákon, vzťahujúci sa na cenu, ustanoví stratu
občianstva ako následok manželstva s cudzincom, tento výsledok nastane len vtedy, keď získa štátnu príslušnosť manželovu. 2. Pre prípad, že manžel stratí štátnu príslušnosť: "Ak manžel za trvania manželstva stratí štátnu príslušnosť, stratí ju aj manželka." 3. Pre prípad naturalizácie manželovej: "Naturalizácia manžela za trvania manželstvá nespôsobí zmenu príslušností manželky, iba ak by s tým ona súhlasila." 4. Pre prípad reštitúcie občianstva: "Žena, ktorá podľa zákonov svojej vlastí stratila občianstvo následkom manželstva, nenadobudne ho po rozviazaní tohto, iba ak by oň žiadala podľa zákonov toho štátu. V tom prípade stráca občianstvo, ktoré nadobudla manželstvom."
Toto posledné ustanovenie bolo u nás i doteraz platné podľa § 41 zák. čl. L/1879. Preto prichodilo nám k tomu sa prikloniť, ale pozmeniť ho (§ 9) v tom smysle, že nárok na štátne občianstvo i tu sa vylučuje. V tomto smysle novelizovali najnovšie zák. čl. L/1879 už aj v Maďarsku a zrušili všetky ustanovenia, ktoré dávaly niektorým osobám nárok na štátne občianstvo.
Konferencia v Haagu, odporúčala okrem toho, aby štáty uvažovaly o zavedení rovností pohlavia vo veci štátnej príslušnosti, najmä so zreteľom na deti a aby bolo ustanovené, že príslušnosť manželky nebude dotknutá bez jej súhlasu, teda ani uzavretím manželstva, ani zmenou príslušnosti manžela.
Tieto zásady nebolo možno úplne uplatniť u nás, lebo duch našej ústavy nedovoľuje, aby sme sa pridali k prúdu, ktorý smeruje proti uplatneniu zásady jednoty štátnej príslušnosti v rodine a teda k uvoľneniu rodinného sväzku. My staviame našu spoločnosť na kresťanskú rodinu, ktorej členovia sú spojení nerozviazateľnou rodinnou láskou a teda tvoria nerozborný pevný sväzok, nielen sociálnu a hospodársku, ale nadovšetko i mravnú jednotku. A tieto jednotky spolu sú fundamentom štátu.
Osnova uznáva zásadu jednotnosti štát-
neho občianstva v rodine a výnimky pripúšťa len zo zvláštnych dôvodov. Preto, tento paragraf ustanovuje, že cudzinka, ktorá sa vydá za slovenského štátneho občana, nadobudne slovenské štátne občianstvo bez ohľadu na právny poriadok jej vlasti. Keby to bola aj Francúzska, ktorá si podľa francúzskeho práva podrží svoje štátne občianstvo i po výdaji za cudzinca, i vtedy ju pokladáme za slovenskú. štátnu občianku, len čo uzavrela manželstvo so slovenským štátnym občanom. Z toho zriedka môže nastať konflikt medzi štátmi, lebo žena nie je zaviazaná konať nejaké služby pre svoju bývalú vlasť, ako na príklad muž.
K § 4, ods. 2: .
Zásada v ods. l ustanovená uplatňuje sa tu do všetkých dôsledkov, keď zabezpečuje žene mužovo občianstvo i pre prípad zániku manželstva, teda pre prípad ovdovenia, rozluky alebo zneplatnenia manželstva. Tu treba poukázať na rozdiel medzi rozvodom a rozlukou. Rozvod, rozvod od lože a stola neprivodí zánik manželského sväzku, ten trvá i naďalej a manželia majú právo obnoviť manželské spolužitie kedykoľvek a ak to ohlásia súdu, prestanú všetky účinky rozvedenia. Podobné účinky sa javia aj v štátnom občianstve. Ak manželka po rozvode bola by stratila slovenské štátne občianstvo (na pr. naturalizáciou v cudzine) a obnoví manželstvo s manželom, ktorý je slovenský občan alebo stal sa ním po rozvode, stane sa ipso facto slovenskou štátnou občiankou. Tento spôsob rozchodu manželov je vlastne pre tých, ktorým viera bráni rozluku (na pr. katolíkom). Rozluka, rozlúčenie znamená, že manželstvo zanikne, len čo sa stane právoplatným rozsudok súdu o rozluke a manželský sväzok mohol by sa obnoviť len novým uzavretím manželstva. Ustanovenie o ženách, ktorých manželstvo bolo zneplatnené — je novotou. Zabezpečením štátneho občianstva i žene, ktorej manželstvo bolo za neplatné vyhlásené, vyplňuje sa citeľná medzera, lebo doteraz nebolo predpisu o tom, akého občianstva je žena, ktorej manželstvo s naším občanom bolo za neplatná vyhlásené.
Tu treba poznamenať, že v manželskom spore slovenských štátnych občanov môžu súdiť len slovenské súdy, a preto administratívne úrady nemôžu brať do chladu pri rozhodovaní o štátnom občianstve rozsudky cudzozemských súdov v manželskom spore slovenských štátnych občanov.
K § 5, ods. 1:
Naturalizácia zostáva v kompetencii ministerstva vnútra. Naturalizácia je úplná vystavením naturalizačnej listiny a složením štátno-občianskej prísahy. Toto ustanovenie je potrebné, lebo boly časté prípady, že stránky aj na základe zaistenia štátneho občianstva rozhodnutím ministerstva vnútra domáhaly sa uznania štátneho občianstva, hoci rozhodnutie samo ešte nedávalo im toto právo. Štátne občianstvo dáva sa naturalizačnou listinou a nadobúda účinnosti složením štátnoobčianskej prísahy. Dnešné zahraničnopolitické pomery a kompetenčné predpisy vyžadujú, aby aj vystavenie naturalizačnej listiny patrilo do kompetencie ministerstva vnútra. Je úfnosť, že naturalizácií nebude veľa a preto ľahko zdolá túto agendu i ministerstvo samo.
K § 5, ods. 2:
Nadobudnutie štátneho občianstva nie je viazané podmienkami (ani prísľubom domovského práva, ktoré sa úplne eliminuje), ako doteraz. Udelenie nie je viazané ani k tuzemskému pobytu. Vynechané boly doteraz platné ustanovenia (§§ 39—42 zák. čl. L/1879), ktoré dávaly určitým osobám výhody, alebo nárok na prijatie alebo repatriovanie. Preto bolo možno vysloviť zásadu, že na udelenie štátneho občianstva nemá nik nárok. Udeľovanie patrí do diskrecionálnej moci ministerstva vnútra. Skúsenosti z minulosti nás poučily, že minister vnútra i pri nesplnení podmienok v zákone predpísaných
(§ 8 zák. čl. L/1879) udeľoval štátne občianstvo, ak to z politických dôvodov uznal za potrebné, naproti tomu nedal štátne občianstvo mnohokrát ani vtedy, keď všetky podmienky boly splnené. I najvyšší správny súd ustálil opätovne, že pri udeľovaní štátneho občianstva minister vnútra rozhoduje podľa voľnej úvahy. Zbytočné je preto vypočítavať podmienky udelenia v zákone. Podmienky si vytvorí sama prax, ktorá sa bude vyvíjať asi v doterajšom smere, teda od uchádzača o štátne občianstvo bude sa požadovať, aby bol plnoletý a svojprávny, a ak by tieto vlastnosti nemal, aby k žiadosti dal súhlas zákonitý zástupca (otec, matka, poručník, opatrovník a po prípade poručenský súd), aby mal tu stále bydlisko a bol materiálne zabezpečený.
Žiadosť o udelenie štátneho občianstva treba opatriť 20 Ks kolkom a prílohy l Ks kolkom, ak nie sú už okolkované. Žiadosť treba vystrojiť týmito dokladmi:
1. rodným (krstným) listom, ak žiadateľ je ženatý, sobášnym listom a rodným (krstným) listom manželky a maloletých detí,
2. dokladom vojenským (vojenskou knižkou),
3. dokladom o doterajšej štátnej príslušnosti,
4. svedectvami o pobyte a zamestnaní z každého miesta pobytu na území Slovenskej republiky,
5. svedectvom zachovalosti,
6. svedectvom o majetkových a zárobkových pomeroch žiadateľa a členov jeho rodiny, alebo svedectvom zamestnávateľa, ktorým je potvrdená zaistená existencia žiadateľa rodiny,
7. svedectvom finačného úradu o tom, aké dane a v akej výške boly predpísané žiadateľovi a členom jeho rodiny za posledné tri roky, a to podľa rokov a pódia druhu a o tom, či má daňové nedoplatky a ak áno, koľko a za ktoré roky,
8. osvedčením sa pred dvoma svedkami alebo pred verejným notárom, že žiadateľ zrieka sa všetkých nárokov voči
Slovenskej republike alebo voči verejnému fondu, ktoré by mu prislúchaly z titulu vojenského, invalidného, vdovského atď.,
9. osvedčením sa, k akej národnosti sa hlási žiadateľ,
10. stručným životopisom.
Žiadosť takto vystrojenú treba adresovať na ministerstvo vnútra a podať u príslušného administratívneho úradu I. stolice. Tento úrad vykoná ešte ďalšie vyšetrovanie o politickej zachovalosti žiadateľa a členov jeho rodiny, zistí u štátneho zastupiteľstva, či žiadateľ bol trestaný, za aký delikt, akým trestom, prípadne za aký delikt vedie sa proti nemu trestné pokračovanie, potom odošle žiadosť aj s prílohami nadriadenému úradu.
Ministerstvo vnútra individuálne vybaví každú žiadosť a udelí štátne občianstvo alebo žiadosť zamietne. Ak udelí štátne občianstvo, vyrubí najprv dávku za úradný úkon a len čo stránka zaplatila dávku, vystaví jej naturalizačnú listinu, ktorú pošle spolu so spismi prostredníctvom župného úradu administratívnemu úradu I. stolice na ďalšie pokračovanie, O udelení upovedomí ministerstvo vnútra aj úrad národnostného katastru, aby nový občan bol do katastru zapísaný podľa národnosti, ku ktorej sa hlásil.
Ministerstvo vnútra môže viazať udelenie štátneho občianstva na predloženie dokladu o prepustení žiadateľa z predošlého štátneho sväzku, učiní tak najmä v prípadoch, ak pôjde o štát, s ktorým bude mať náš štát v tomto ohľade smluvu.
Ak ministerstvo vnútra zamietlo žiadosť, vráti doklady prostredníctvom župného úradu príslušnému administratívnemu úradu I. stolice na doručenie stránke a na potrebné opatrenia (zaznačenia stránky do evidencie cudzincov atď.),
Naturalizačná listina je konečným vybavením určitej administratívnej záležitostí, a preto, pokiaľ ju nepoužijú ako prílohu podania, podľa sadz. pol. 86/46 č. 4 poplatkových pravidiel, nepodlieha poplatku. Naturalizačná listina totiž nepo-
tvrdzuje už jestvujúcu skutočnosť, ale ona konštituuje novú, skutočnosť vo forme administratívneho aktu, (Naproti tomu svedectvo o štátnom občianstve má len deklaratorný význam, osvedčuje už jestvujúcu skutočnosť, a preto podlieha kolkovému poplatku 8 Ks.)
Avšak ak stránka stratí naturalizačnú listinu a žiada od úradu novú, táto nová naturalizačná listina už podlieha 8 Ks kolku z hárku podľa sadz. pol. 95/63 poplatkových pravidiel, lebo je to už výťah zo správneho spisu, ktorý osvedčuje už jestvujúcu skutočnosť.
O naturalizáciách vedie ministerstvo vnútra evidenciu.
K § 5, ods. 3:
Zdôrazňuje sa tu doterajšia zásada, že manželka sleduje v štátnom občianstve svojho manžela a maloleté deti svojho otca. Pritom bolo treba výslovne ustanoviť, že tomu nie je na prekážke, ak manželka s manželom alebo deti s otcom nežijú spolu. V tomto ohľade panovala neistota. S druhej sírany osnova i tu sleduje cieľ upevniť rodinné sväzky, teda to, aby členovia jednej rodiny boli občanmi jedného štátu. Nebolo by účelné roztrhať členov rodiny len preto, že v čase naturalizácie hlavy rodiny z akýchkoľvek príčin prípadne nežijú spolu. Avšak nesmie ísť o manželku rozlúčenú alebo o takú, ktorej manželstvo bolo súdom za neplatné vyhlásené.
Tu treba spomenúť, že manželka a maloleté detí í vtedy sledujú hlavu rodiny v občianstve, nadobudnutom naturalizáciou, keď neboly pojaté do naturalizačnej listiny (z omylu, alebo preto, že pôrod alebo sobáš stal sa až medzičasom, takže do naturalizačnej listiny nemohol byť o tom pojatý záznam).
K § 5, ods. 4, 5, 6:
I tieto predpisy len zdôrazňujú doterajšie zásady.
Pravidlom je, že zmena, nastala v štátnej príslušnosti vdovy-matky a nemanželskej matky, nevzťahuje sa na jej deti, avšak ak vdova-matka a nemanželská matka pri uchádzam sa o štátne občianstvo pojala svoje maloleté deti (so schválením poručenského súdu) do žiadosti, tieto môžu tiež spolu s ňou nadobudnúť štátne občianstvo, pravda, nie právom svojej matky, ale tak, že im ministerstvo vnútra súčasne udelí občianstvo, t. j. do naturalizačnej listiny matkinej pojme aj udelenie občianstva jej deťom. Podľa praxe žiadosť o naturalizáciu má podpísať aj dieťa, o ktorého naturalizáciu ide, ak mu je už vyše 12 rokov. Podobne môže žiadať naturalizáciu pre svoje deti aj rozlúčená žena, ak ich súd ponechal v jej opatere. Poručenský súd v tomto prípade bude žiadať zpravidla aj súhlas otcov, ak deti neboly vyňaté z jeho otcovskej moci.
K § 5, ods. 7:
Toto ustanovenie je prenikavou novotou, lebo výslovne uvádza, že manželka stáva sa samostatným subjektom štátnoobčianskeho práva i za trvania manželského sväzku. V bývalej uhorskej praxi bolo vžité, že vydatá žena bola uznávaná za samostatný subjekt štátneho občianstva, ak sa dokázalo, že dlhší čas nežije s manželom, lebo v takomto prípade tak sa hľadelo na ňu, ako na osobu, ktorá zpäť získala slobodné samourčovacie právo. V niektorých štátoch (na pr. v Spojených štátoch severoamerických) je už dávnejšie i žena samostatným subjektom tohto práva. Moderný vývoj, ktorý zrovnoprávňuje ženu s mužom, kráča týmto smerom. My nepripúšťame v každom ohľade túto samostatnosť, lebo nám ide o udržanie pevných rodinných sväzkov. Ale výnimku bolo treba určiť. Už v minulosti boly také prípady, s ktorými si úrady nevedely rady. Na pr. Slovenka vydala sa za cudzinca, na pr. Poliaka, ktorý ju po kratšomdlhšom spolužití opustil a nedal potom o sebe vedieť, prípadne vzdialil sa do Poľska. Manželka tu ostala i s deťmi ako cudzinka, lebo sa výdajom stala poľskou štátnou občiankou. Ale v Poľsku nikdy
nebola, s manželovou vlasťou nič spoločného nemala. I keby sa chcela rozviesť, nemôže tak urobiť, lebo musela by žalovať v Poľsku a aj tam ťažko, lebo nevie, kde je bydlisko manželovo. Ako vydatá žena nemohla sa uchádzať o repatriovanie. Medzitým stihly ju všetky následky cudzinky, musela mať pracovné povolenie, deti jej neprijali do školy, lebo nemalý dokladu o štátnom občianstve. Úrady nemohly jej pomôcť, nebolo predpisu. Pre takéto prípady je potrebný tento odsek. Podobných prípadov budeme mat aj teraz hodne. Po prepustení Čechov z úradov daktorí odišli bez toho, že by si boli so sebou vzali manželky-Slovenky. Sú prípady, že manželka-Slovenka odoprela nasledovať manžela-Čecha z národno-politických príčin. V týchto prípadoch, ak už spolužitie manželov nedá sa preforsírovať, bude treba pomáhať týmto ustanovením a usporiadať štátne občianstvo zanechaných žien a detí. Ústavno-právny výbor však zdôrazňuje, že musí ísť o prípady odôvodnené a zreteľa hodné a nie o ľahkomyseľné rozviazanie manželského sväzku. Ak by mala manželka deti, aj pre tieto môže žiadať naturalizáciu, ak, pravda, k naturalizácií dal súhlas príslušný poručenský súd, ktorý si zpravidla vyžiada i súhlas otca.
K § 6, ods. 1:
Text štátno-občianskej prísahy bol prispôsobený duchu Slovenskej republiky. Prísaha sa skladá zpravidla u administratívneho úradu I. stolice, u ktorého bola podaná žiadosť o naturalizáciu. Ak však stránka medzičasom sa presťahovala, tento úrad požiada príslušný administratívny úrad I. stolice alebo úrad, ktorý je v mieste pobytu stránky, aby vyzval stránku na prísahu. Stránke, bývajúcej v cudzozemskú, administratívny úrad I. stolice, u ktorého bola žiadosť podaná, môže na žiadosť povoliť, aby prísahu složila u príslušného slovenského zastupiteľského úradu. Tento úrad potom zašle zápisnicu o prísahe úradu, ktorý ho poveril a ten zase ministerstvu vnútra.
O složení prísahy napíše sa zápisnica úradne určeného vzoru a túto podpíše aj osoba, ktorá prísahu skladala, Složenie prísahy zaznačí sa aj do naturalizačnej listiny takto: Naturalizovaný složil predo
mnou štátno-občiansku prísahu dňa............
mesiaca.......,....... 19...... Podpis úradníka
a úradná pečať.
Zápisnicu o složení prísahy treba predložiť ministerstvu vnútra, ktoré si zaznačí dátum prísahy do evidencie a uschová ju pri spisoch.
K § 6, ods. 2:
Pravidlom je, že hlava rodiny skladá štátno-občiansku prísahu za celú rodinu, ak členovia rodiny nadobúdajú štátne občianstvo spolu s hlavou rodiny. Ak by však osobitne boli naturalizovaní jednotliví členovia rodiny, musia osobne skladať prísahu. Podľa ustanovení § 57, ods. 3 správneho pokračovania (vládne nariadenie č. 8/1928 Sb. z. a n.) pri administratívnom pokračovaní len po doplnení 14. roku možno pripustiť osoby k prísahe. Podľa cirkevného práva len 14-ročný chlapec (a 12-ročné dievča) môže skladať samostatne prísahu. Podľa uhorskej praxe v smysle súkromného práva, ktoré platí aj u nás, aj 12-ročná osoba môže složiť prísahu, ak je rozumove dostatočne vyvinutá. Ústavno-právny výbor ponechal v platností doterajšiu prax a teda k štátnoobčianskej prísahe budú pripúšťané len osoby, ktoré dovŕšily 14. rok svojho veku.
Nebolo do osnovy zákona pojaté, že k naturalizácií sa žiada, aby uchádzač bol prepustený zo sväzku svojej doterajšej vlasti. Nateraz totiž nemáme úmluvy v tomto ohľade s nijakým štátom. Ak by sme neskoršie uzavrely takú úmluvu, postačí, keď minister vnútra vydá potrebné pokyny.
Hluchonemé osoby štátno-občiansku prísahu môžu složiť pomocou sprisahaného tlmočníka, znakovou rečou alebo pomocou takej osoby, s ktorou sa vedia dorozumieť.
V tomto prípade pokračujúci úrad sprisahá tlmočníka a dá do zápisnice jeho
osvedčenie, že sa vie dorozumieť s hluchonemým a že hluchonemý chápe význam, prísahy a znakovou rečou splnomocňuje tlmočníka, aby miesto neho a y mene jeho podpísal zápisnicu, v ktorej je štátnoobčianska prísaha.
Choromyseľné alebo slabomyseľné osoby môžu složiť prísahu aj bez prítomností svojho zákonitého zástupcu, poťažne opatrovníka. Podľa súdnej praxe choromyseľní sa nepokladajú za bezpodmienečne neschopných skladať prísahu. To je vždy vecou pokračujúceho sudcu (úradníka), aby posadil v konkrétnom prípade, či je patričná choromyseľná osoba schopná pochopiť význam prísahy. V tomto ohľade možno vypočuť aj znalca, a tak posúdiť schopnosť patričnej choromyseľnej osoby. Pravda, ak sú neschopné pochopiť význam prísahy, je prítomnosť a spolučinnosť opatrovníka potrebná.
Treba poznamenať, že prísahu treba vždy osobne složiť. Teda písomne ja nemožno skladať.
K § 6, ods. 3:
Vyzvanie na složenie prísahy musí byť vždy tomu doručené, kto podal žiadosť o štátne občianstvo. O doručení svedčí doručenka. Ak za rok nepríde príslušná osoba složiť prísahu, naturalizačná listina sa vráti ministerstvu vnútra i s doručenkou, aby ministerstvo mohlo zrušiť naturatizačnú listinu.
Ak príslušná osoba nemohla složiť prísahu, ale neskoršie sa hlási, musí podať novú žiadosť o štátne občianstvo.
K § 6, ods. 5:
Toto je tiež novotou. V praxi sa veľa ráz prihodilo, že kým došlo k prísahe, uchádzač umrel alebo zmizol a nemohol složiť prísahu. Ak išlo v takomto prípade o hlavu rodiny, ani členovia rodiny nemohli složiť prísahu a museli sa osobitne uchádzať o štátne občianstvo a teda prejsť znova celou cestou, ktorú už raz prekonali. Je logické, že keď sa už raz udelilo štátne občianstvo jednej rodine, má jej byť