ponechané, i keby hlava rodiny medzi časom umrela alebo rodinu opustila.
K § 7, ods. 1:
Ustanovenie toto je novotou, vyvolala ho snaha, aby sa zamedzil počet občanov s dvojitým štátnym občianstvom. Preto kto sa v cudzine naturalizoval a teda tým získal cudziu štátnu príslušnosť a nemá bydlisko v tuzemsku, stráca slovenské štátne občianstvo. Stratu takto nastalú po náležitom vyšetrení ustáli administratívny úrad I. stolice a učiní súčasne opatrenie, aby patričná osoba bola z evidencie vymazaná.
Výmer o ustálení straty štátneho občianstva treba doručiť stránke, ktorá môže podľa § 74 správneho pokračovania (č. 8/1928 Sb. z. a n.) proti tomu podať odvolanie.
K § 7, ods. 2:
Ustanovenie toto je odôvodnené, lebo z dôvodov branných treba zabrániť, aby sa naši občania vyhli vojenskej službe vysťahovaním sa do cudziny a prijatím cudzieho štátneho občianstva. Pojem brannej pohotovosti, jej začiatok a koniec ustaľuje § 57 zák. č. 131/1936 Sb. z. a n. takto:
"Len čo bola vyhlásená mobilizácia brannej moci alebo vyhlásený vojnový stav, alebo vypovedaná vojna, vstupuje štát do brannej pohotovosti, a to dňom, kedy bolo učinené niektoré z práve uvedených opatrení. Stav brannej pohotovosti štátu končí sa dňom, ktorý určí vláda. Deň vstupu štátu do brannej pohotovosti a deň ukončenia pohotovosti vyhlási vláda v Slovenskom zákonníku."
Ústavno-právny výbor mal v bode a) len vojenské osoby z povolania, teda dôstojníkov z povolania a rotmajstrov z povolania na mysli. Ustanovenia tieto shodujú sa s predpismi nového branného zákona, ktorý je v pripomienkovom pokračovaní.
K § 8:
Zodpovedá čiastočne doterajšiemu ustanoveniu, že strata slovenského štát-
neho občianstva nastáva len vtedy, keď legitimáciou skutočne nadobudne legitimovaný cudzie štátne občanstvo, aby sa zabránilo bezdomovectvu (apatridii). Podmienka doterajšia, že strata len vtedy nenastáva, ak legitimovaný ostane bývať na území slovenského štátu, bola vynechaná ako bezúčelná, lebo ak legitimáciou získa legitimovaný cudzie občianstvo, tak získa ho bez ohľadu na to, či tu ostane bývať alebo sa vysťahuje.
K § 9, ods. 1:
Doterajší predpis, že slovenská občianka ipso facto stratí slovenské štátne občianstvo, ak sa vydá za cudzinca, bol doplnený tým, že strata nenastane, ak žena výdajom nezískala podľa právneho poriadku vlasti manžela štátne občianstvo manželovo. V niektorých štátoch (na príklad v Spojených štátoch severoamerických) totiž nezíska žena manželstvom štátne občianstvo manželovo. Keby sa jednoducho vypovedalo, že každá slovenská občianka stráca slovenské štátne občianstvo výdajom za cudzinca, mnohé naše občianky stály by sa bezdomovkyňami, čomu treba zabrániť. I tu sa poukazuje na vývody, uvedené v zpráve k § 4.
Stratu nastalú podľa § 9, ods. l a 2 konštatuje administratívny úrad I. stolice.
Proti výmeru administratívneho úradu I. stolice sa možno odvolať podľa § 74 správneho pokračovania.
K § 9, ods. 2:
Ústavno-právny výbor uznal za potrebné, aby manželka, ktorá podľa § 5, ods. 7 bola naturalizovaná samostatne, stratila štátne občianstvo, nadobudnuté samostatnou naturalizáciou, len čo obnoví manželské spolužitie s manželom. Podobne i jej maloleté zákonité deti stratia takto štátne občianstvo, ktoré získaly spolu s matkou.
Ústavno-právny výbor uplatnil i tu hlavnú zásadu zákona, aby členovia rodiny podľa možnosti mali jednotnú štátnu, príslušnosť.
K § 10, ods. 1:
To je podporné ustanovenie pre tie prípady, keď nie sú dané predpoklady pre iný dôvod straty štátneho občianstva alebo, keď s výslovným prepustením zo štáneho sväzku budú počítať medzinárodné smluvy.
Manželka i tu je uznávaná za samostatný subjekt štátneho občianstva, a preto v odôvodnených prípadoch dáva sa jej možnosť žiadať o prepustenie zo štátneho sväzku. Takýto prípad môže nastať, keď manžel opustí rodinu alebo zmizne a manželka z existenčných dôvodov chce si získať predošlé svoje alebo iné štátne občianstvo.
K § 10, ods. 2:
Toto ustanovenie kryje sa s ustanoveniami chystaného branného zákona Slovenskej republiky. Podľa tohto štátni občania mužského pohlavia, ktorí dovŕšili 17. rok svojho veku až do konca roku, v ktorom dosiahnu 50. rok svojho veku, môžu sa vysťahovať len s privolením vojenských úradov. Za brannej pohotovosti štátu — ustanovuje branný zákon — môže sa toto obmedzenie rozšíriť na všetkých obyvateľov republiky.
Teda prepustenie osoby, ktorá podlieha brannej povinnosti, je viazané na súhlas vojenských úradov.
V bode a) ústavno-právny výbor mal na mysli len vojenské osoby z povolania, teda dôstojníkov z povolania a rotmajstrov z povolania.
K § 10, ods. 3:
Prevzaté z doterajších noriem. V praxi sa osvedčily, preto nebolo treba na nich meniť. Poznamenáva sa, že aj nezaplatenie cirkevných (žid. náb.) daní uznáva sa v praxi za prekážku prepustenia. Medzi obecné dane nepočítajú sa však súkromnoprávne pohľadávky obce, ako na príklad nájomné, trhovné atď. Žena, žijúca s manželom v spoločnej domácnosti, ručí za dane manželove, ktoré boly na neho vyrubené ako na hlavu rodiny, teda nemôže prepustená, kým dane ich spoločnej
domácnosti nie sú zaplatené. O prepustenie môže žiadať len svojprávna osoba. K prepusteniu osôb nesvojprávnych, na pr. pod opatrovníctvom stojacích, potrebný je súhlas opatrovníka, poťažne zákonitého zástupcu. Ak zákonitým zástupcom nie je otec, ale vdova-matka alebo iný poručník, potrebný je aj súhlas poručenského súdu. Tieto predpisy formálneho pokračovania ústavno-právny výbor vynechal z textu návrhu, lebo predpisy správneho pokračovania sú vo vládnom nariadení č. 8/1928 Sb. z. a n.
K § 10, ods. 4 a 5:
Novotou je predpis, že prepustenie hlavy rodiny vzťahuje sa na manželku a na deti len vtedy, keď manželka s tým súhlasí, teda spolupodpíše žiadosť a pokiaľ ide o deti, dá k tomu súhlas príslušný poručenský súd. Ústavno-právny výbor chcel týmto ustanovením chrániť manželku a deti, ak by prepustenie bolo proti ich záujmom.
Pravda, prepustenie detí, podliehajúcich brannej povinnosti, nastáva len, ak súhlasia vojenské úrady.
K § 10, ods. 6:
Bližšie vysvetlenia tieto ustanovenia nepotrebujú, lebo zodpovedajú doterajším predpisom a doterajšej praxi. Zdôrazňuje sa však, že prepustná listina musí byt doručená tomu, kto podal žiadosť. Účinok prepustnej listiny závisí od skutočného vysťahovania sa.
Pre pokračovanie pri žiadostiach o prepustenie zo štátneho sväzku platia tieto doterajšie smernice: Žiadosť, adresovanú na administratívny úrad I. stolice, podáva žiadateľ v tuzemsku u príslušného administratívneho úradu I. stolice, v cudzine u slovenského zastupiteľského úradu; treba ju kolkovať kolkom 5 Ks a doložiť týmito dokladmi:
a) rodným (krstným) listom žiadateľa; ak je žiadateľ maloletý, povolením otca, ak otec nežije alebo bol pozbavený otcovskej moci, povolením zákonných zástupcov (poručník, opatrovník) a súhlasom prislušného poručenského súdu; ak je žiadateľ ženatý:
b) sobášnym listom,
c) rodným (krstným) listom manželky; ak má maloleté deti:
d) rodnými (krstnými) listmi detí;
e) svedectvom o štátnom občianstve, po prípade iným dokladom (vojenským dokumentom, cestovným pasom, pracovnou knižkou), z ktorého je štátna príslušnosť žiadateľa zjavná;
f) svedectvom finančného úradu, že žiadateľ nie je dlžný obecnú, župnú alebo štátnu daň;
g) svedectvom štátneho zastupiteľstva (poťažne výpisom z registra trestov), že proti žiadateľovi nie je vedené trestné vyšetrovanie a že proti nemu nebol vydaný trestný súdny rozsudok, ešte nevykonaný. Svedectvo vydá štátne zastupiteľstvo, príslušné podľa rodiska žiadateľa. Ak sa žiadateľ narodil v cudzine, štátne zastupiteľstvo v Bratislave.
Doklady, pripojené k žiadosti ako prílohy, ak nie sú ešte okolkované slovenským kolkom, alebo ak sú okolkované kolkom menšej ceny ako l Ks, treba okolkovať kolkom l Ks, poťažne doplňujúcim na l Ks.
Ak sa žiadateľ zdržuje v tuzemsku, musí vo svojej žiadosti uviesť, či, kedy a z akého dôvodu sa zamýšľa vysťahovať, či sám alebo s rodičmi.
Zastupiteľský úrad preskúma žiadosť, podanú v cudzine osadeným žiadateľom, čí je riadne vystrojená. V kladnom prípade zašle ju na ďalšie pokračovanie príslušnému administratívnemu úradu I. stolice.
Ak je žiadosť nedostatočne vystrojená, treba ju vrátiť žiadateľovi s príslušným poučením na doplnenie. Okrem toho treba každého žiadateľa pri podaní žiadosti vyzvať, aby složil príslušnú sumu na kolkovné, dávku za úradné úkony a porto (cca 50 Ks, a to na žiadosť 5, na prepustnú listinu 8, na dávku 20, na prílohy po l a na porto 6 Ks). Administratívny úrad I. stolice sumu po vybavení veci vyúčtuje.
Ak je žiadateľ chudobný, možno mu
poplatky odpustiť, musí však predložiť svedectvo o chudobe. V tomto prípade je však povinný zaplatiť l Ks na kolok na listinu o prepustení a zaplatiť porto (cca 6 Ks).
Ak žiadateľ býva v cudzine, niet námietok proti úradnému (ex offo) opatreniu dokladov ad e), f) a g).
Ak má žiadateľ u príslušnej bernej správy daňové nedoplatky, alebo nedoplatky obecných a župných dávok, vyzve administratívny úrad I. stolice žiadateľa (v cudzine pomocou slovenského zastupiteľského úradu) na vyrovnanie podlžnosti a dá mu na to primeranú lehotu. Ak žiadateľ neučiní zadosť vyzvaniu v určenej lehote, jeho žiadosť odpočíva až do toho času, kým vyzvaniu zadosť učiní.
Žiadateľ, prípadne mužskí členovia jeho rodiny, ktorí 17. rok svojho veku dovŕšili a neprekročili ešte 50. rok svojho veku, podliehajú brannej moci. Žiadosti týchto treba pred vybavením zaslať príslušnému doplňovaciemu okresnému veliteľstvu na prejednanie v smysle §§ 241 a 242 branných predpisov (vládne nariadenie zo dňa 15. novembra 1927 č. 141/1927 Sb. z. a n.)
Ak sa žiadateľ zdržuje v cudzine, prepustnú listinu a osobné doklady doručí mu úrad pomocou slovenského zastupiteľského úradu.
Žiadateľom, bývajúcim v tuzemsku, doručí úrad prepustnú listinu a osobné doklady na potvrdenie. Zdôrazňuje sa, že len do vlastných rúk žiadateľa smie byť listina doručená, ináč jednoročná lehota nepočne bežať. Advokátovi alebo splnomocnencovi len vtedy možno doručiť listinu, ak dostal na to osobitné splnomocnenie a aj vtedy splnomocnenec je povinný úradu oznámiť, kedy doručil listinu svojmu klientovi. Toto dátum bude dátumom doručenia prepustnej listiny.
Osoby, podliehajúce brannej moci, ktorým vydalo príslušné doplňovacie okresné veliteľstvo povolenie na vysťahovanie cieľom nadobudnutia cudzieho štátneho občianstva podmienečne, že totiž do dvoch rokov, počítaných odo dňa doručenia prepustnej listiny, preukážu nadobudnutie cudzieho štátneho občianstva, majú byť vedené v s mysle § 243:3 branných predpisov v evidencii. Za tým cieľom treba deň doručenia prepustnej listiny príslušnému administratívnemu úradu I. stolice oznámiť. Ak žiadateľ nepredloží v lehote dvoch rokov doklad o nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva alebo nepodá žiadosť o predĺženie tejto lehoty (§ 242:4 br. pr.), vyšetrí administratívny úrad I. stolice pomocou príslušného zastupiteľského úradu, čí a kedy nadobudol žiadateľ cudzie štátne občianstvo. Ak nenadobudol v určenej lehote cudzie štátne občianstvo, ani si nepodal žiadosť o predĺženie lehoty, rozhodne administratívny úrad I. stolice o účinnosti prepustnej listiny.
Pri vydávaní prepustnej listiny osobám nepodliehajúcim brannej povinnosti nie je vylúčené, aby im bola určená podmienka, že prepustná listina nadobudne účinností, ak do určenej lehoty predložia preukaz o nadobudnutí cudzieho štátneho občianstva.
O prepusteniach zo štátneho sväzku vedú administratívne úrady I. stolice evidenciu.
K § 11, ods. 1:
Treba poznamenať predovšetkým, že v praxi aj doteraz poznali sme zrušenie naturalizačnej listiny, keď stránka pri podaní žiadosti zamlčala niektorú prekážku, na príklad to, že je pod trestným vyšetrovaním a vyšlo to najavo až po naturalizácii. Ústavno-právny výbor vynechal vypočítanie trestných činov z pôvodného textu a uspokojil sa so všeobecným charakterizovaním týchto činov slovami; že sú štátu nepriateľské. Usniesol sa však, aby do zprávy bol pojatý výpočet týchto činov. Činnosť podľa bodu a) koná ten, kto vyvíja činnosť smerujúcu proti štátnej svrchovanosti, samostatnosti, jednotnosti slovenského štátu, alebo proti obrane štátu, alebo kto je členom alebo vedome sa zúčastní činne sdruženia, ktoré zjavne alebo skryte vyvíja, podporuje a podnecuje takúto činnosť alebo iné osoby k nej zviesť hľadí. Štátne občianstvo môže byť odňaté
v prípadoch uvedených v bode a) a b) len vtedy, ak sa osoba tam kvalifikovaná zdržuje mimo územia štátu. V prípadoch uvedených v bode c) môže byť štátne občianstvo odňaté osobám, ktoré sa zdržujú v cudzine a vyhýbajú sa splneniu brannej povinností, alebo ktoré opustily územie štátu, aby sa vyhly plneniu tejto povinnosti. Výrazy "vyhýbajú sa" a "aby sa vyhly" predpokladajú subjektívne zavinenie, takže sa toto ustanovenie nevzťahuje na prípad, keď náš štátny občan, zdržujúci sa v cudzine nie si je vedomý svojej brannej povinnosti. Ustanovenie v bode b) potrebné je z dôvodov štátnej bezpečnosti. Toto úplne odôvodňuje, aby strany si vyžiadaly vopred svolenie ku vstupu do služieb tam uvedených. Bod e) bol potrebný pre niektoré prípady, aby takto emigranti boli postihnutí i morálne tým, že budú pozbavení štátneho občianstva. Ustanovenie bodu f) bolo potrebné na ochranu manželského sväzku. Aj ústavná listina chráni inštitúciu manželstva a preto treba zabrániť tomu, aby ono nebolo používané iba za prostriedok k nadobudnutiu slovenského štátneho občianstva. Stáva sa totiž, že žena, ktorej hrozí vypovedanie zo štátu alebo strata zamestnania pre jej cudziu štátnu príslušnosť, uzavre chytro manželstvo s tunajším štátnym občanom len preto, aby zmarila vypovedanie alebo aby si mohla zamestnanie podržať. V takýchto prípadoch vôľa snúbencov nesmeruje k manželstvu, uzaviera sa len na oko a po sobáši obyčajne hneď nastáva aj rozluka. Došlo aj k takým prípadom, že muž uzavieral takéto manželstvá, aby na tom zarábal. Tomu chce toto ustanovenie zabrániť.
Kompetencia ministra národnej obrany kryje sa s ustanoveniami chystaného branného zákona Slovenskej republiky. Kompetencia ministra vnútra zakladá sa týmto ustanovením.
K § 11, ods. 2:
Ústavno-právny výbor vsunul tento odsek z toho dôvodu, aby rodina páchateľa trestných činov, uvedených v odseku l,
nebola bezdôvodne postihnutá a tiež pozbavená štátneho občianstva. Manželka a deti strácajú spolu s hlavou rodiny štátne občianstvo len vtedy, keď sa dokáže, že majú spoluvinu na činoch hlavy rodiny, alebo ak je to potrebné z dôležitých štátnych záujmov, najmä ak ponechaním rodiny v tuzemsku sú ohrožené verejno-bezpečnostné záujmy štátu.
K § 11, ods. 3:
Dobu 10-ročnú, ktorá bola vo vládnom návrhu, ústavno-právny výbor snížil na 5 rokov, lebo 5-ročná doba je priemerom najnižšej a najvyššej premlčacej lehoty pri trestných činoch.
K § 11, ods. 4:
Keďže vojenské osoby nemôžu byť prepustené zo štátneho sväzku bez súhlasu vojenskej správy, bolo treba i tu ustanoviť, že odňatie štátneho občianstva môže sa stať len na návrh vojenského úradu.
V bode a) ústavno-právny výbor mal na mysli len vojenské osoby z povolania, teda dôstojníkov z povolania a rotmajstrov z povolania.
K § 12, ods. 1:
Tu sa dáva zákonný podklad k vydávaniu listín o štátnom občianstve. Miesto doterajšieho pomenovania "osvedčenie o štátnom občianstve", ústavno-právny výbor prijal názov, navrhovaný Maticou slovenskou: "svedectvo o občianstve".
Ústavno-právny výbor konštatoval pri rokovaní, že svedectvo o štátnom občianstve je len deklaratorným aktom a preto môže byť hocikedy zrušené, ak 1. dodatočne vyšlý najavo skutočností, pre ktoré už pôvodne nemalo byť svedectvo vystavené, 2. slovenské štátne občianstvo majiteľa nejakým spôsobom zaniklo.
Platnosť svedectiev o občianstve ústavno-právny výbor nemienil obmedziť, preto môžu byť vydávané bez časového obmedzenia. Ostatne podrobnosti o vydávaní svedectiev o občianstve má určiť ministerstvo vnútra.
K § 12, ods. 2:
Pod príslušnosťou tu uvedenou treba rozumieť miestnu príslušnosť administratívnych úradov. Vzhľadom na zvláštnu povahu svedectiev o občianstve, bola táto miestna príslušnosť osobitne upravená a preto tu bude sa môcť používať § 7 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. z. a n. len potiaľ, pokiaľ neodporuje tomuto ustanoveniu.
Pravda, pokiaľ pôjde o rozhodovanie o domovskej príslušnosti alebo o vydanie svedectva o občianstve na základe domovského práva, budú ešte príslušné administratívne úrady I. stolice, v obvode ktorých leží domovská obec,
K § 13, ods. 1:
Osnova úplne vyčerpáva matériu štátneho občianstva, preto bolo treba zrušiť všetky predpisy doteraz platné. Súčasne prispieva sa týmto aj k sjednoteniu právnych predpisov. Osobitne bolo treba zrušiť ustanovenia, ktorými si po utvorení slovenského štátu najvyššie súdne tribunály naše zabezpečily slovenské štátne občianstvo pre svojich sudcov a niektorých zamestnancov. K vôli jednotnosti predpisov nemohly byť ponechané tieto sudcovské ustanovenia a to ani preto, že nie sú vo všetkom v súlade s ustanoveniami navrhovaného zákona. Vacuum iuris v štátnom občianstve sudcov týmto nenastáva, lebo osnova zabezpečuje im a príslušníkom ich rodín štátne občianstvo od 14. marca 1939.
K § 13, ods. 2:
Tieto ustanovenia vzťahujú sa na medzinárodné smluvy, ktoré doteraz boly uzavreté a slovenskou vládou uznané. Sem patria dohody s Nemeckom a Maďarskom o úprave štátno-občianskych otázok, vyplývajúcich z územných zmien v roku 1938 a 1939 (uverejnené pod č. 300/1938 Sb. z. a n. a č. 43/1939 Sb. z. a n.) a dohody, ktoré Slovenská republika v budúcnosti uzavre s niektorými štátmi o štátno-občianskych otázkach.
Ústavno-právny výbor pri rokovaní konštatoval, že úmluva s Maďarskom uzavretá uznávaná je i našou vládou i vládou maďarskou. Preto bola shrnutá pod ustanovenia prítomného odseku. Týmto sa rozširuje okruh osôb, uvedených v § l, ods. l, bode a), ktoré malý na terajšom území slovenského štátu domovskú príslušnosť, na tie osoby, ktoré maly na území bývalého Slovenska domovskú príslušnosť, a to na takej čiastke, ktorá podľa mníchovského a viedenského rozhodnutia bola pripojená k susedným štátom; predpokladá sa však, že osoby tieto nezískaly si štátnu príslušnosť v štáte, ku ktorému spolu s územím pripadly. Že ktoré sú tieto osoby, určujú príslušné medzinárodné úmluvy a smluvy (tohto času smluva s Nemeckom, uverejnená pod č. 300/1938 Sb. z, a n. a úmluva s Maďarskom, uverejnená pod č. 43/1939 Sb. z. a n.).
Podľa smluvy, ktorú uzavrela bývalá Česko-Slovenská republika s Nemeckou ríšou o otázkach štátneho občianstva a opcie (uverejnenej pod č. 300/1938 Sb. z. a n.), dňom 10. októbra 1938 stali sa nemeckými štátnymi občanmi býv. československí štátni občania, ktorí bývali tohto dňa v niektorej obci, pripojenej k Nemeckej ríši, ak 1. sa narodili pred 1. januárom 1910 na území, pripojenom k Nemeckej ríši, alebo 2, stratili nemeckú štátnu príslušnosť dňa 10. januára 1920 (na Hlučínsku), alebo 3. sú deťmi alebo vnukmi osoby, u ktorej sú splnené podmienky bodu l a 2, alebo 4, sú manželkami osôb, u ktorých sú splnené podmienky bodu l, 2 a 3.
Osoby nenemeckej národnosti, ktoré podľa horeuvedených ustanovení nadobudly nemeckú štátnu príslušnosť, mohly optovať pre česko-slovenské štátne občianstvo a osoby nemeckej národnosti, ktoré zostaly česko-slovenskými štátnymi ob-
čanmi, mohly optovať pre nemeckú štátnu príslušnosť.
U nás prichádzajú v úvahu len obce Petržalka a Devín, ktoré boly pripojené k Nemeckej ríši. Preto sa nás bližšie nedotýka táto smluva.
Podľa úmluvy, ktorú uzavrela bývalá Česko-Slovenská republika s Maďarskom o úprave otázok štátneho občianstva (uverejnenej pod č. 43/1939 Sb. z. a n. I.), dňom 2. novembra 1938 stály sa maďarskými štátnymi občanmi osoby, ktoré l, boly do prevratu v smysle zák. čl. L/1879 uhorskými štátnymi občanmi, 2. toto svoje bývalé uhorské štátne občianstvo po prevrate stratily na základe Trianonskej smluvy a 3. maly stále bydlisko na území, pripojenom k Maďarsku odo dňa 2. novembra 1928 až do 1. marca 1939.
Ostatné osoby ostaly príslušníkmi predošlej svojej vlasti, teda Slováci príslušníkmi Slovenského štátu, Česi a Moravania príslušníkmi Protektorátu.
Slováci však, ktorí sa stali podľa tejto úmluvy maďarskými štátnymi občanmi, mohli do konca augusta 1939 optovať pre slovenské štátne občianstvo.
K § 14:
Osnovu zákona bolo treba čo najstručnejšie koncipovať. Preto mnohé podrobnosti, ktoré v starých zákonoch boly uvedené, z osnovy tejto vystaly. Ponecháva sa to inštrukcii ministerstva vnútra, v ktorej sa môžu shrnúť dlhoročnou praxou vykryštalizované pravidlá a zvyklosti. Tak vedenie evidencii o nadobudnutí a zániku (odňatí) štátneho občianstva, ako aj vystavovanie svedectiev o štátnom občianstve má upraviť minister vnútra.
Ústavno-právny výbor odporúča, aby snem Slovenskej republiky túto osnovu prijal ako ústavný zákon, čím by sa splnil predpis § 3, ods. 2 ústavy.
V Bratislave 18. septembra 1939.
Dr. Karol Mederly v. r.,
predseda
Dr. Vojtech Tvrdý v. r.,
zpravodaj.
Ústavný zákon
zo dňa 1939
o štátnom občianstve.
Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto ústavnom zákone:
Č a s ť I. Štátni občania,
§ l.
(1) Štátnymi občanmi Slovenskej republiky sú od 14. marca 1939:
a) osoby, ktoré samy, prípadne ich manžel alebo ich predkovia na základe pôvodu alebo právoplatného rozhodnutia maly 30. októbra 1918 domovské právo na území slovenského štátu a nestratily ho do dňa účinnosti tohto zákona; pritom nadobudnutie domovského práva nastúpením verejného úradu (§ 10 zák. č. 222/1896 r. z.) nepokladá sa za stratu domovského práva na území Slovenskej republiky;
b) osoby, ktoré sa stály do účinnosti tohto zákona trvalými zamestnancami slovenského štátu alebo niektorého štátneho ústavu, podniku alebo fondu a složily služebnú prísahu.
(2) Do 6 mesiacov môžu na ministerstve vnútra žiadať priznanie štátneho občianstva od 14. marca 1939 osoby, ktoré po 30. októbri 1918 nadobudly domovské právo na území slovenského štátu, ale podľa predpisov predošlého odseku sa nestály štátnymi občanmi. Až do uplynutia tejto lehoty, a v tom prípade, ak včas žiadaly priznanie štátneho občianstva, až do rozhodnutia o ich žiadostí hľadí sa na tieto osoby, ako na štátnych občanov.
(3) Žiadosti o revíziu štátneho občianstva sa pokladajú za žiadosti o priznanie slovenského štátneho občianstva podľa ods. 2.
(4) Udelenie štátneho občianstva po 14. marci 1939 sa uznáva za platné.
(5) Štátne občianstvo získané podľa tohto paragrafu sa vzťahuje aj na manželku a na vlastné maloleté deti.
Časť II.
Nadobúdanie štátneho občianstva.
§ 2. Narodením.
(1) Manželské deti štátneho občana a nemanželské deti štátnej občianky narodením nadobudnú štátne občianstvo, a to aj vtedy, keď sa narodily v cudzozemskú.
(2) Deti z neplatného manželstva sú pri posudzovaní štátneho občianstva manželským deťom postavené na roveň.
(3) O osobách, ktoré boly nájdené v tuzemsku, ak sa zistí, že nemajú inú štátnu príslušnosť, ministerstvo vnútra môže vysloviť právnu domnienku, že sú štátnymi občanmi slovenskými.
(4) Osoby, narodené v tuzemsku, vyhlási ministerstvo vnútra za štátnych občanov, ak sa zistí, že nenadobudly iné štátne občianstvo.
§ 3. Uzákonením.
Uzákonením nadobúdajú štátne občianstvo neplnoleté nemanželské deti slovenského štátneho občana, ktoré sa narodily z cudzinky.
§ 4. Manželstvom.
(1) Manželstvom nadobúda slovenské štátne občianstvo cudzinka, ktorá sa vydá za slovenského štátneho občana.
(2) Cudzinka, ktorá výdajom získala slovenské štátne občianstvo, podrží si ho i po zániku manželstva.
§ 5. Udelením.
(1) Udelením (naturalizáciou) nadobúda štátne občianstvo dňom složenia prísahy