účelné a dôsledné, aby postup pri výkone takýchto úkonov aj vo vojenskom trestnom konaní bol upravený na tých istých zásadách ako v trestnom súdnictve občianskom.
Zabavenie, prehliadku domovú a osobnú nariaďuje pravidelne vojenský prokurátor, prípadne po podaní obžalovacieho spisu vojenský súd. Kedy a za akých podmienok môžu tieto úkony vykonávať aj stopovacie orgány, t. j. vojenské veliteľstva a bezpečnostné úrady, ustanovujú §§ 72, ods. 2, 3, § 73 a 74, ods. 4.
Dražbu zabavených predmetov podľa § 197, ods. 2 osnovy má vykonať vojenský súd, prípadne pred podaním obžalovacieho spisu vojenský prokurátor.
DIEL XVI. K §§ 203—206.
Základom sú §§ 82—85 v. tr. por.
Ustanovenia o tlmočníkoch prevzala osnova z vojenského trestného poriadku doteraz platného. Tu treba upozorniť, že zapisovateľ môže súčasne vykonávať aj funkciu tlmočníka.
DIEL XVII. K §§ 207—209.
Základom sú §§ 242, 243 v. tr. por.
Náležitosti obžalovacieho spisu boly presnejšie formulované, aby sa dosiahla prehľadnosť a jednotnosť v praxi. Formulovanie náležitostí obžalovacieho spisu bolo sostavené v súlade s náležitosťami odsudzujúceho rozsudku (§ 272). Prevzatie trestného návrhu je v súlade so snahou odbremeniť trestnú agendu a urýchliť trestné konanie.
K § 210.
Základom je § 245 v. tr. por.
Podľa ods. l rozhodujúci súd, ktorému vojenský prokurátor podá obžalovací spis, skúma: 1. svoju pôsobnosť, najmä a) či je vojenská súdna právomoc odôvodnená), b) či nebol podaný obžalovací spis samosudcovi vo veci, o ktorej patrí rozhodovať senátu, alebo opačne; 2. svoju (miestnu) príslušnosť.
Ak súd podľa č. 1 resp. 2 zistí, že vec nepatrí do jeho pôsobnosti alebo príslušnosti, postúpi ju tomu súdu, alebo úradu, do pôsobnosti, resp. príslušnosti ktorého patrí. Ak ide o postúpenie veci druhému vojenskému súdu pre nedostatok príslušno-
sti, vojenský súd, ktorému bola vec postúpená, zašle spisy predovšetkým vojenskému prokurátorovi, ktorý u tohto súdu pôsobí (so zreteľom na to, že len tento vojenský prokurátor môže pred ním zastupovať obžalobu, obžalovací spis však podal vojenský prokurátor, pôsobiaci u iného súdu). Vojenský prokurátor, príslušný pre zastupovanie obžaloby, vezme obžalovací spis za svoj, alebo urobí vo veci iné opatrenie.
Podľa ods. 2 nepripúšťa sa už postúpenie veci pre nedostatok príslušností po nariadení hlavného pojednávania. Dôležité je tu uvedomiť si, že toto ustanovenie obmedzuje termínom nariadenia hlavného pojednávania len postúpenie veci z dôvodu nedostatku príslušnosti, naproti tomu nedostatok pôsobnosti má v zapätí aj po tomto termíne, ba aj za samotného hlavného pojednávania okamžité postúpenie veci kompetentnému fóru (§ 267). Výnimku určuje tu ods. 2 jedine v tom smere, že po nariadení hlavného pojednávania nemôže už postúpiť senát vojenského súdu niektorú vec samosudcovi, hoci by bol býval samosudca kompetentný rozhodovať o veci.
K § 211.
Nové ustanovenie tohto paragrafu súvisí so zásadou, že vojenský prokurátor por daním obžalovacieho spisu prestáva byť vyšetrujúcim orgánom a stáva sa obžalobcom. Podaním obžalovacieho spisu zaniká totiž aj jeho právo rozhodovať o väzbe obžalovaného a prechádza toto právo na rozhodujúci súd.
K § 212.
Základom je § 244 v. tr. por.
Obžalovací spis sa má doručiť v smysle ods. l tohto paragrafu čo najrýchlejšie. Pri doručení obžalovacieho spisu musí byt obvinený znovu poučený o právach prislúchajúcich mu čo do obhajoby, ako aj ohľadne možnosti uplatňovania nových dôkazov.
DIEL XVIII. K § 213.
Základom je § 246, ods. l a 3 v. tr. por.
K § 214.
Základom je § 247 v. tr. por. Ustanovenie ods. 3 je nové a súvisí s novými ustanoveniami § 248, podľa ktorých za určitých podmienok možno konať hlavné pojednávanie pred vojenským sudom aj v neprítomnosti obžalovaného Podľa § 248, ods. 1, písm b) je jednou podmienkou toho, aby sa mohlo konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného, že predvolanie bolo obžalovanému včas, t. j. dodržaním § 213, ods. l a 2, a s príslušným poučením podľa § 213, ods. 3 doručené.
Nedotýkajú sa samozrejme ani ustanovenia § 214, ods. l—3, ani § 240, ods. l a §§ 248—249 špeciálnych ustanovení zákona č. 262/1939 Sl. z.
K § 215.
Základom je § 248, ods. l v. tr. por.
K § 216.
Základom je § 249 v. tr. por.
Z ods. l vyplýva, že úkony uvedené v tomto ustanovení vykoná predseda rozhodujúceho senátu, resp. samosudca buď sám alebo prostredníctvom požiadaného súdu. O "vyslanom sudcovi" v tomto stave konania nemožno teda ešte hovoriť (viď § 266).
K § 217.
Základom je § 250 v. tr. por.
V ods. 2 pre podanie návrhu na opatrenie alebo doplnenie dôkazu neurčuje sa nijaká lehota, veď záujmom navrhovateľa je, aby takýto návrh čím, skôr uplatnil. Určenie akejsi lehoty nebolo by tu však odôvodnené ani preto, lebo opatrenie alebo doplnenie dôkazu — v súlade so zásadou materiálnej pravdy — možno navrhnúť hocikedy aj za hlavného pojednávania.
K § 218.
Základom je § 251 v. tr. por.
Ustanovenie ods, 2 rieši prakticky otázku, ako sa má previesť dokazovanie, navrhnuté po podaní obžalovacieho spisu. Najúčelnejšie je v takýchto prípadoch navrhnuté dokazovanie — ak je návrh skutočne opodstatnený — vykonať na hlavnom pojednávaní, lebo pri tomto riešení sa predíde najlepšie prieťahom, v konaní.
K § 219.
Základom je § 253 v. tr. por.
Zdôrazňuje sa, že v § 219 — t. j. pred hlavným pojednávaním — hovorí sa o odložení hlavného pojednávania, kým na hlavnom pojednávaní sa pojednávanie prerušuje alebo odročuje (viď § 279).
K § 220.
Základom je § 254 v. tr. por.
Právo ustúpiť od obžaloby je diskrecionálnym právom obžalobcu. Vojenský prokurátor po podaní obžalovacieho spisu nie je už vyšetrujúcim orgánom, ale obžalobcom, t. j. pánom obžaloby a ako taký môže ustúpiť od obžaloby pred hlavným pojednávaním (§ 220) i na hlavnom pojednávaní (§ 259), Dôvody, pre ktoré môže obžalobca ustúpiť od obžaloby — v súlade s ustanovením § 38, ods. 2 tr. por. — nie sú ani v § 220, ani v § 259 uvedené (a to ani taxatívne, ani demonštratívne). Vo všeobecnosti možno vysloviť zásadu, že obžalobca len vtedy má ustúpiť od obžaloby, ak na základe závažných dôvodov nadobudne presvedčenie, že proti obžalovanému nemožno vyniesť odsudzujúci rozsudok. Opodstatnené bude ustúpenie od obžaloby najmä v prípadoch uvedených v § 96, pod písm. a) až d).
Dôležité ustanovenie je, že obžalobca ustúpenie od obžaloby musí vždy odôvodniť, aby bolo zrejmé, na základe akých skutočností a dôvodov sa rozhodol pre toto opatrenie. Toto ustanovenie má nielen význam kontrolný, ale aj význam procesný (napr. v prípade obnovy trestného konania).
K § 221.
Ustanovenia tohto paragrafu sú nové a sú odôvodnené praktickou potrebou. Ak obvinený po spáchaní trestného činu upadol do nevyliečiteľnej duševnej choroby, ktorá vylučuje jeho odsúdenie, alebo ak spáchal trestný čin v takej duševnej poruche, ktorá vylučuje jeho pričítateľnosť a táto skutočnosť sa bezpochyby dokáže už za vyšetrovania, nedôjde ani k podaniu obžalovacieho spisu a vyšetrovanie sa v smysle § 96, písm. d) zastaví Ak sa táto skutočnosť zistí až po podaní obžalovacieho spisu, má to v zapätí ustúpenie od obžaloby. — Ustanovenia § 221 majú sa teda použiť — na rozdiel od uvedených prípadov — len vtedy, ak nie je náležité dokázané, že by obvinený bol spáchal trestný čin v takej duševnej poruche, pre ktorú mu čin nemožno pričítať a ak duševná choroba, ktorou trpí, je vyliečiteľná, t. j. tvorí len prechodnú prekážku meritórneho rozhodovania.
K § 222.
Základom je § 255 v. tr. por.
Podľa poslednej vety ods. l podanie nového, ako aj dodatočného obžalovacieho spisu aj v prípadoch, uvedených v ods. l, má v zapätí vždy normálne nové konanie podľa ustanovení §§ 213—221.
V ods. 2 — na rozdiel od § 219, v ktorom je reč o odložení hlavného pojednávania, avšak v súlade s § 221 — ide o suspendovanie konania. Rozdiel medzi odložením a suspendovaním je v tom, že pri suspendovaní pokračuje sa v konaní až na návrh obžalobcu, kdežto pri odložení pokračuje súd v konaní aj bez návrhu obžalobcu.
K § 223.
Ustanovenie tohto paragrafu je potrebné so zreteľom na § 286, ods. 2, podľa ktorého zásadne proti každému usneseniu sa pripúšťa sťažnosť, ak ju len zákon výslovne nevylučuje.
Vylúčenie sťažnosti oproti rozhodnutiam predsedu hlavného pojednávania a rozhodujúceho súdu (senátu), resp. samosudcu v smysle tohto dielu, t. j. oproti ich rozhodnutiam, vyneseným v stave prípravy hlavného pojednávania, je odôvodnené tou úvahou, že prípadnú právnu ujmu, spôsobenú v tomto štádiu konania, možno napraviť na hlavnom pojednávaní, ktoré tvorí jediný základ pre meritórne rozhodovanie súdu.
DIEL XIX. K § 224.
Základom je § 256 v. tr. por.
K § 225.
Základom je § 257 v. tr. por.
K § 226.
Základom je § 258 v. tr. por.
Viď § 43 zákona č. 320/1940 Sl. z. o trestných činoch proti štátu, a § 5 zákona č. 131/1936 o obrane štátu.
V prípadoch ods. l rozhoduje súd o vylúčení verejnosti z úradnej moci, avšak podnet pre jeho rozhodnutie môže zavdať aj v týchto prípadoch návrh strán. prípadne aj poškodeného. Naproti tomu v prípadoch, uvedených v ods. 2 a 3, rozho-
duje súd o vylúčení verejnosti vždy na základe návrhu.
Vylúčenie verejnosti môže sa vzťahovať aj na celé pojednávanie, avšak vyhlásenie rozsudku v smysle § 230 musí sa diať vždy verejne.
K § 227.
Základom je § 259, ods. l a 2 v. tr. por.
K g 228. Základom je § 260 v. tr. por.
K § 229.
Základom je § 261, ods, l v. tr. por.
K § 230.
Základom je § 262, posl. veta v. tr, por.
Ustanovenie tohto paragrafu určuje výnimku oproti ustanoveniam § 226, podľa ktorých vylúčenie verejnosti môže sa vzťahovať aj na celý priebeh hlavného pojednávania.
Poznamenáva sa, že Ustáva Slovenskej republiky na rozdiel od ústavnej listiny bývalej republiky neobsahuje také ustanovenie, podľa ktorého by sa vyhlásenie rozsudku v trestnej veci muselo diať vždy verejne, a tak bez ustanovenia § 230 vylúčenie verejnosti v smysle § 226 mohlo by sa rozprestrieť aj na vyhlásenie rozsudku, čo však ani s hľadiska procesných zásad, ani s hľadiska verejného záujmu nie je žiadúce.
Povinnosťou súdu je tak pri vyhlásení, ako aj pri formulovaní rozsudku dbať podľa možností na to, aby obsahom rozsudku nebol dotknutý verejný záujem (najmä, aby sa ním neprezradzovaly skutočnosti, dôležité pre obranu štátu).
K § 231.
Základom je § 265 v. tr. por.
K § 232.
Základom je § 266 v. tr. por.
Ustanovenia ods. 2 a 3 tohto paragrafu sa vzťahujú len na také rušenie pojednávania, ktoré nevyčerpáva skutkové znaky trestného činu, lebo ak rušenie pojednávania uskutočňuje skutkovú podstatu niektorého trestného činu, treba už použiť ustanovenia § 284 o vedľajších prípadoch. Výnimku tvoria tu jedine tie trestné činy, ktoré sa stíhajú len na návrh. Nakoľko v
takýchto prípadoch ustanovenia § 284 o vedľajších prípadoch nemožno použiť, preto sa ohľadom takýchto trestných činov treba uspokojiť s disciplinárnym potrestaním vinníka. Samozrejmé je pri tom, že ak v takýchto prípadoch oprávnená osoba návrh na stíhanie podá, disciplinárne potrestanie Vinníka neprekáža zavedeniu trestného stíhania [viď § 272, ods. l, písm. e)]. Nakoľko pre občiansky súd, požiadaný v smysle ods. 3 o potrestanie poslucháčov, nepodliehajúcich vojenskej disciplinárnej právomoci, sú smerodajné ustanovenia trestného poriadku preň platné, je zrejmé, že aj prípadné použitie opravných pro-
striedkov sa riadi príslušnými ustanoveniami trestného poriadku.
K § 233.
Základom je § 267 v. tr. por.
Podobne, ako § 232, ods. 2 a 3, tak aj ustanovenia tohto paragrafu sa vzťahujú len na také neprístojnosti, ktoré nevyčerpávajú skutkovú podstatu trestného činu, lebo v tomto prípade sa majú použiť ustanovenia § 284 o vedľajších prípadoch. Ako u § 232, ods. 2 a 3, tak aj tu tvoria výnimku iba tie trestné činy, ktoré sa stíhajú len na návrh. Nakoľko v takýchto prípadoch ustanovenia § 284 o vedľajších prípadoch nemožno použiť, ohľadom takýchto trestných činov treba sa uspokojiť s disciplinárnym potrestaním vinníka. Ak oprávnená osoba návrh na stíhanie neskoršie podá, disciplinárne potrestanie vinníka neprekáža zavedeniu trestného stíhania [viď § 272, ods. l, písm. e)].
Ods. l je analogický s § 232, ods. l, rozdiel je tu však v tom, že § 232, ods. l sa vzťahuje vo všeobecnosti na poslucháčov, kdežto § 233, ods. l len na obžalovaného, svedka, znalca, tlmočníka, tesnopíscu, poškodeného alebo jeho zástupcu (zákonného i právneho zástupcu).
Ods. 2 súvisí s ods. l a chráni procesný záujem obžalovaného.
Ods. 3 je analogický s ustanoveniami § 232, ods. 2 a 3, pokiaľ však ustanovenia § 232, ods. 2 a 3 jednajú o disciplinárnom potrestaní poslucháčov, zatiaľ § 233, ods. 2 sa vzťahuje len na disciplinárne potrestáme obžalovaného, svedka, znalca, tlmočníka, tesnopiscu, poškodeného alebo jeho zástupcu. Ak ide o zákonného zástupcu poškodeného, treba ohľadom neho použiť tie isté disciplinárne opatrenia, ako ohľadom svedkov, znalcov, tlmočníkov, tesnopiscov a poškodeného, ak však ide o
právneho zástupcu poškodeného v smysle § 52, ods, 3, — ktorým môže byť len osoba zapísaná do soznamu advokátov, — treba ohľadom neho primerane použiť ustanovenia § 234, ods. 1.
K § 234.
Základom je § 268 v. tr. por.
Peňažnú pokutu — na rozdiel od peňažného trestu — nemožno premeniť v prípade nevymožiteľnosti na náhradný trest na slobode.
O tom, kto je spôsobilý zastávať funkciu obhajcu v trestnom súdnictve vojenskom, viď. § 41.
O povinnej obhajobe viď § 38.
Otázka, kedy je obhajoba "potrebná", závisí od okolností konkrétneho prípadu (závažnosti trestného činu, komplikovanosti prípadu, duševných schopností obžalovaného) a je vecou uváženia súdu.
K § 235.
Základom je § 269, ods. l, 3 a 4 v. tr. por.
K § 236.
Základom je § 270 v. tr. por.
K § 237.
Základom je § 271 v. tr. por.
K § 238,
Základom je § 273 v. tr. por.
Ustanovenia tohto paragrafu jasne vymedzujú a rozhraničujú právomoc predsedu hlavného pojednávania na jednej, a právomoc pojednávajúceho senátu na druhej strane, čo do jednotlivých procesných výkonov na hlavnom pojednávaní.
Ak sa koná hlavné pojednávanie pred samosudcom, vykonáva tento podľa § 18, ods. 2 všetky procesné úkony predsedu i senátu.
K § 239.
Základom je § 274 v. tr. por.
K § 240,
Ustanovenie ods. l bolo formulované so zreteľom na nové ustanovenia § 248, podľa ktorých — za určitých zákonných podmienok — možno konať hlavné pojednávania aj v neprítomnosti obžalovanéhoLen vtedy treba teda hlavné pojednávanie pre nedostavenie sa obžalovaného odročiť alebo prerušiť, ak zákonné podmienky, za ktorých možno konať hlavné pojednávanie aj v neprítomnosti obžalovaného, nie sú splnené a ak obžalovaného na hlavné pojednávanie hneď nemožno predstaviť.
Ustanovenie ods. 2 vyplýva zo zásady obžalovacej.
K § 241.
Základom je § 275, ods. l v. tr. por.
K § 242.
Základom sú §§ 275—277 v. tr. por.
K § 243. Základom je § 278 v. tr. por.
Nové ustanovenie ods. l súvisí s §§ 248 a 249.
K § 244.
Základom je § 279 v. tr. por.
K ods. 3. Nakoľko okresný súd, požiadaný v smysle ods. 3, má v danom prípade konať podľa ustanovení trestného poriadku, je zrejmé, že príslušné ustanovenia trestného poriadku budú smerodajné aj pre podanie a vybavenie opravného prostriedku proti jeho rozhodnutiam.
K § 245.
Základom je § 280 v. tr. por.
K § 246.
Základom je § 281 v. tr. por.
K § 247.
Základom je § 282 v. tr. por.
Ustanovenie ods. 3 pozmenilo sa oproti doterajšiemu stavu v tom smere, že predseda v každom prípade má obžalovaného poučiť o tom, že má právo súvislé predniesť stav veci, po každom dôkaze urobiť svoje poznámky, ako aj opakovať svoje dôkazné návrhy. Podľa doterajšieho stavu malo sa tak stať len vtedy, ak obžalovaný na otázku, či sa cíti vinným alebo nie, dá zápornú odpoveď. Zmena, ktorú v danom smere uskutočnila osnova, zakladá sa na úvahe, že odpoveď obžalovaného na otázku, či sa cíti vinným — aj keď je pravdivá — nevyjadruje v podstate nič iného, ako púhe subjektívne presvedčenie obžalovaného o jeho vine alebo nevine, — tým menšia je samozrejme objektívna hodnota
tejto odpovede vtedy, ak nie je ona v súlade ani so subjektívnym presvedčením samého obžalovaného. So zreteľom na túto povahu vyjadrenia obžalovaného ohľadom jeho viny nebolo by opodstatnené od tohto vyjadrenia urobiť závislým spomenuté poučenie, ktoré je zaiste účinným a nepostrádateľným procesným prostriedkom pre vypátranie pravdy a dáva v žiadúcej miere záruku pre uplatnenie obhajoby obžalovaného.
K § 248 a 249.
Ustanovenia o hlavnom pojednávaní v neprítomnosti obžalovaného sa v podstate prevzaly zo zákona č. 8/1924 Sb. z. a n. Tieto ustanovenia sa v praxi občianskeho súdnictva trestného dobre osvedčily, znamenajú značné zjednodušenie a urýchlenie trestného konania a preto je odôvodnené ich prevziať aj pre právnu oblasť trestného súdnictva vojenského.
Zdôrazňuje sa, že v trestnom súdnictve vojenskom bude obmedzená možnosť konať hlavné pojednávanie v neprítomnosti obžalovaného len pred samosudcom vojenského súdu, čo však neznamená v podstate odchýlku od zásad, platných pre trestné súdnictvo občianske, lebo v trestnom súdnictve vojenskom patrí rozhodovanie o všetkých tých trestných činoch, na ktoré ustanovuje zákon trest na slobode nepresahujúci 5 rokov alebo trest peňažný, alebo stratu hodnosti (prípadne spolu tieto tresty), do pôsobnosti samosudcu (§ 18, ods. 2).
K § 250.
Základom je § 283 v. tr. por. Zásada priamosti vyžaduje, aby všetky dôkazy, ktoré sú s hľadiska rozhodovania súdu dôležité, boly prevedené na hlavnom Dojednávaní. Ustanovenia ods. 3 a 5 markantne vyjadrujú, že v trestnom procese treba každú príležitosť použiť, aby sa skutkový stav a všetky okolnosti, dôležité pre posudzovanie viny obžalovaného náležité objasnily, aby sa prípadné pochybností rozptýlily a aby sa meritórne rozhodovanie súdu mohlo opierať o istý a pevný základ.
Ustanovenie ods. 3, druhej vety je v súlade s § 279, ods. 2.
K § 251. Základom je § 284 v. tr. por.
Svedkovia sa vypočúvajú na hlavnom pojednávaní zásadne pod prísahou. Od prisahy možno teda upustiť len v prípadoch §§ 149, 150 a v prípadoch, prísahu žiadna strana nežiada (§ 251, ods. 3, posl. veta). Prísaha svedka je vždy assertorická (vykoná sa až po vypočutí). Inak sú smerodajné ohľadom vypočutia svedkov ustanovenia dielu XIII.
Ustanovenie ods. 3 bolo prevzaté z § 311 tr. por. (zák. či. XXXIII/1896).
Prísaha znalca — na rozdiel od prísahy svedka — je promissorická, vykoná sa pred začatím ohliadky a podaním posudku aj vtedy, ak sa tieto úkony dejú za vyšetrovania, takže v takých prípadoch, ak už znalec spolupôsobil vo veci pri vyšetrovaní, treba ho na hlavnom pojednávaní už len upozorniť na složenú prísahu. V ostatnom sú pre vypočutie znalca na hlavnom pojednávaní smerodajné ustanovenia dielu XIV.
K § 252.
Základom je § 285 v. tr. por.
K § 253.
Základom je § 286 v. tr. por.
K § 254.
Základom je § 287 v. tr. por.
K § 255.
Základom je § 288 v. tr. por.
K ods. l, písm. a) sa poznamenáva, že ak sa koná hlavné pojednávanie v smysle § 248 v neprítomnosti obžalovaného, prečítanie výpovede nedostavivšieho sa obžalovaného podľa § 248, ods. 4 je nielen právom, ale aj povinnosťou súdu, ktorej pod zmätočnosťou musí vyhovieť.
Podmienky, uvedené v ods. 2, pod písm. a) a b) sú už samé o sebe dostatočným dôvodom pre prípustnosť prečítania znaleckého dobrozdania na hlavnom pojednávaní, a preto ak sú tieto podmienky splnené, znalecký posudok vždy možno prečítať.
Ustanovenie ods. 3 je v súlade s § 238, ods. 4.
Ods. 5 bol formulovaný tak všeobecne, aby vystihol všetky tie prípady, v ktorých prečítanie určitej listiny môže mať s hľadiska meritórneho rozhodovania súdu význam. Z tohto dôvodu sa použilo okrem demonštratívneho výpočtu aj všeobecné ustanovenie, podľa ktorého možno prečítať na hlavnom pojednávaní všetky listiny a písomnosti, ktoré sú pre vec dôležité.
Pri ods. 6 sa vychádzalo z toho stanoviska, že ak svedok od svedeckej povinnosti oslobodený bude predvolaný na hlavné pojednávanie a použije svoje zákonné právo na oslobodenie, v tomto prípade zrejme nemožno prečítať ani jeho skoršie výpovede. Ak však takýto svedok nebol predvolaný na hlavné pojednávanie, možno jeho skoršiu výpoveď, pri ktorej sa nedovolával oslobodenia, prečítať na hlavnom pojednávaní vždy, vyjmúc prípad, žeby bol súdu oznámil, že nesúhlasí s prečítaním jeho výpovede na hlavnom pojednávaní, lebo toto jeho vyhlásenie treba pokladať za dodatočné uplatnenie nároku na oslobodenie od svedeckej povinnosti.
K § 256.
Základom je § 289 v. tr. por.
K § 257.
Základom je § 290 v. tr. por.
K § 258. Základom je § 291 v. tr. por.
K § 259.
Základom je § 292 v. tr. por.
Ustanovenie ods. 2 vyplýva zo zásady obžalovacej. Bez obžaloby stráca trestné konanie svoj základ a nemožno v ňom preto po ustúpení od obžaloby pokračovať. Inak viď dôvodovú zprávu k analogickým ustanoveniam § 220, ods. l a 2.
K § 260.
Základom je § 293, ods. l v. tr. por.
Ustanovenia tohto paragrafu sa vzťahujú na prípad, ak obžalobca pozmeňuje obžalobu čo do kvalifikácie činu, ktorý žaluje, resp. ak cieľom podania nového obžalovacieho spisu v dôsledku zmeny kvalifikácie navrhuje prerušiť alebo odročiť hlavné pojednávanie.
Poznamenáva sa, že podľa § 268, ods. 1. súd pod zmätočnosťou nemôže urobiť predmetom rozsudku taký čin, ktorý obžalobca nežaloval, naproti tomu však nie je súd viazaný návrhom obžalobcovým ani čo do kvalifikácie činu, ani čo do výmery trestu. — Z uvedenej zásady plynie, že súd aj vtedy by musel použiť správnu a zákonu vyhovujúcu kvalifikáciu na žalovaný čin, ak by obžalobca prípadne nepozmenil obžalobu čo do kvalifikácie, hoci by z výsledkov hlavného pojednávania zrejme vysvitalo, že kvalifikácia v obžalovacom spise uplatnená bola mylná. Táto neviazanosť