súdu v otázke kvalifikácie nemôže však znamenať toľko, žeby obžalobca, — spoliehajúc na to, že súd i tak použije správnu kvalifikáciu na žalovaný čin, — nemal povinnosť pozmeniť obžalobu vtedy, ak na základe výsledkov hlavného pojednávania vyjde na javo, že pôvodná kvalifikácia ob-. žaloby nie je správna a neshoduje sa so zisteným skutkovým stavom. V takomto prípade ustanovenia § 260 dáva možnosť obžalobcovi:
1. buď hneď na hlavnom pojednávaní pozmeniť obžalobu,
2. buď navrhnúť cieľom podania nového obžalovacieho spisu prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania.
Viď. §§ 262 268.
K § 261.
Základom je § 293, ods. 2—4 v. tr. por.
Ustanovenia tohto paragrafu sa vzťahujú na prípad, ak obžalobca rozširuje obžalobu na iný čin, resp., ak cieľom podania nového obžalovacieho spisu (následkom objavenia nového, nežalovaného činu) navrhuje prerušiť alebo odročiť hlavné pojednávanie.
Ako to z uvedeného vyplýva, zákon neobsahuje také ustanovenie, podľa ktorého by obžalobca hneď na hlavnom pojednávaní mohol pozmeniť obžalobu aj vtedy, ak namiesto jediného žalovaného činu (skutku) chce žalovať iný čin. V takom prípade totiž, ak obžalobca na základe výsledkov hlavného pojednávania dospeje k tomu presvedčeniu, že obžalovaný nespáchal ten čin (skutok), ktorý bol základom obžaloby, ale iný čin, ktorý však tiež porušuje niektoré ustanovenie trestného zákona, má ohľadne žalovaného činu v smysle § 259 ustúpiť od obžaloby a ohľadom toho činu, v ktorom sa obžalovaný skutočne previnil, podať nový obžalovací spis pravidelným postupom, predpísaným ustanoveniami dielu XVII. Iný je stav vtedy, ak je predmetom obžaloby viac činov. V takýchto prípadoch môže obžalobca ohľadom niektorých ustúpiť od obžaloby, — nakoľko však pôvodná obžaloba nestratila úplne svoj základ, ale sa ešte opiera o ďalšie činy, — môže prípadne rozšíriť zbývajúcu obžalobu v smysle § 261 aj na iné činy.
Poznamenáva sa, že rozriešenie otázky, či v určitom prípade ide o zmenu žalova-
ného činu, alebo len o zmenu samotnej kvalifikácie, je často veľmi ťažká a vyžaduje starostlivé uváženie. Viď §§ 262 a 268.
K § 262.
Základom pre ods. l—3 sú ustanovenia § 295, ods. 1—3 v. tr. por.
Ustanovenia ods. 3 zaručujú náležitú ochranu procesných práv obžalovaného. Podľa týchto ustanovení súd návrhu obžalovaného na prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania z dôvodu zmeny alebo rozšírenia obžaloby (§§ 260, 261) je povinný vyhovieť:
1. ak nový čin, na ktorý sa obžaloba podľa § 261 rozšírila, môže mať mať za následok použitie prísnejšieho trestného ustanovenia, než ktoré by sa bolo použilo na najťažší trestný čin (§§ 96—100 v. tr. z. ) z tých trestných činov, ktoré boly už v obžalovacom spise žalované;
2. v prípade zmeny (§ 260) i rozšírenia (§ 261) obžaloby vždy, ak sa to javí potrebným pre prípravu obhajoby.
Kým v druhej vete ods. 3 ide o prípady, ak obžalovaný navrhol prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania z dôvodu zmeny alebo rozšírenia obžaloby zatiaľ ods, 4 upravuje postup súdu pre tie prípady, ak navrhol odročenie alebo prerušenie hlavného pojednávania obžalobca cieľom podania nového obžalovacieho spisu v smysle § 261.
Ak obžalobca rozišíril obžalobu na nový trestný čin, má súd v smysle ods. 5 rozhodovať aj o novom trestnom čine.
Z uvedených vyplýva teda, že pri rozšírení obžaloby na nový trestný čin sú možné tieto prípady:
1. Obžalobca rozšíri na hlavnom pojednávaní obžalobu na nový trestný čin. V tomto prípade súd rozšíri hlavné pojednávanie a rozhodovanie na nový trestný čin.
2. Obžalobca mieni rozšíriť obžalobu, ale navrhuje prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania cieľom podania nového obžalovacieho spisu. V tomto prípade súd buď vyhovie návrhu a vtedy obžalobca podá nový obžalovací spis, alebo návrh
zamietne, v poslednom prípade však o novom čine samozrejme nemôže pojednávať a rozhodovať.
Ustanovenie ods. 6 vyplýva zo zásady, že samosudca nemá rozhodovať o veciach, presahujúcich jeho pôsobnosť, ako aj zo zásad, vyslovených v §§ 96—100 v. tr. z.
K § 263.
Základom je § 296 v. tr. por.
K § 264.
Základom je § 297 v. tr. por.
K § 265. Základom je § 298 v. tr. por.
K § 266.
Základom je § 299 v. tr. por.
Podľa druhej vety tohto paragrafu vyslaný člen rozhodujúceho súdu, ktorý má vykonať dokazovanie, vystupuje tu vo funkcii vyšetrujúceho orgánu a sú preto preňho smerodajné všetky ustanovenia o vyšetrovaní. Vojenskému prokurátorovi po podaní obžalovacieho spisu nemôže už súd uložiť doplnenie vyšetrovania, lebo funkcia vojenského prokurátora, ako vyšetrujúceho orgánu, podaním obžalovacieha spisu definitívne sa ukončila.
K § 267.
Základom je § 300 v. tr. por.
Na rozdiel od doterajšieho stavu, — podľa ktorého sa rozhodlo o nedostatku pôsobnosti rozsudkom — vyslovuje vojenský súd nedostatok svojej pôsobnosti podlá osnovy vždy usnesením.
Ustanovenie ods. 2 vyplýva zo zásady, že súd s menšou pôsobnosťou nemôže nikdy rozhodovať o veci, ktorá prevyšuje rámec jeho pôsobnosti a patrí súdu so širšou pôsobnosťou. Neplatí, pravda, táto zásada opačne. Ak teda na hlavnom pojednávaní senát vojenského súdu zistí, že o veci mal rozhodnúť samosudca, nemôže vec postúpiť samosudcovi pre nedostatok svojej pôsobnosti, ale musí o veci meritórne rozhodovať. Viď o tom § 210, ods. 2.
Nedostatok pôsobnosti v smysle ods. l a 2 má si súd všimnúť z úradnej povinnosti. Nevylučuje sa Však tým, pravda, aby aj strany alebo poškodený mohli súdu navrhnúť postúpenie veci pre nedostatok pôsobnosti.
Zdôrazňuje sa, že ustanovenia ods. l i 2 sa vzťahujú na na nedostatok pôsobnosti (kompetencie, vecnej príslušnosti), neplatia však ohľadom nedostatku príslušnosti (miestnej). Zásadou je, že pre nedostatok príslušnosti po nariadení hlavného pojednávania nemožno už vec postúpiť. Viď o tom § 210, ods. 2.
Vybavenie disciplinárnej veci súdnym rozsudkom je možné iba na základe súbehu v smysle §§ 97, 98 tr. zák. voj.
Vybavenie trestnej veci, patriacej na súdne stíhanie, disciplinárnou cestou je možné jedine v rámci ustanovení § 2. Je teda zrejmé, že súd nemôže nikdy postúpiť vec patriacu do jeho pôsobnosti a tvoriacu predmet obžalovacieho spisu disciplinárnej vrchnosti na vybavenie, ba čo viac podľa jasného znenia § 2, ods. l a 4 po podaní obžalovacieho spisu nemôže už ani obžalobca navrhnúť, aby vec na základe § 2 bola odstúpená disciplinárnej vrchnosti na vybavenie.
K § 268.
Základom je § 302 v. tr. por.
V ustanovení ods. l sa vyjadrila všeobecná procesná zásada, platná aj pre oblasť trestného súdnictva občianskeho, podľa ktorej súd pri svojom meritórnom rozhodovaní jedine čo do skutkového stavu, tvoriaceho základ obžaloby, je viazaný, čiže nemôže urobiť predmetom svojho rozhodovania taký čin, ktorý nie je v obžalovacom spise žalovaný, naproti tomu však nie je viazaný obžalobou ani čo do kvalifikovania činu, ani čo do uloženia trestu.
Podľa ods. 2 súd vždy má vypočuť strany o tom, či nežiadajú prerušenie alebo odročenie pojednávania, ak na základe výsledkov hlavného pojednávania nadobudne presvedčenie, že:
1. čin obžalovaného, ktorý je predmetom obžaloby, tvorí skutkovú podstatu takého deliktu, na ktorý ustanovuje zákon ťažší trest, než na ten delikt, za ktorý kvalifikuje čin obžalovací spis;
2. čin obžalovaného, ktorý je predmetom obžaloby, podlieha inej kvalifikácii, než kvalifikácii v obžalovacom spise uvedenej, ktorá síce nie je prísnejšia, ako kvalifikácia obžaloby, avšak predsa vyžaduje, aby sa obhajoba v inom smere pripravila.
V prípadoch, uvedených pod č. 2, vždy a v prípadoch uvedených pod č. l vtedy, ak je to cieľom pripravenia obhajoby potrebné, má súd návrhu obžalovaného na prerušenie alebo odročenie hlavného pojednávania vždy vyhovieť.
S ohľadom na to, že zmena kvalifikácie u disciplinárnych priestupkov nemáva v zapätí s hľadiska uloženia súdneho trestu nijakú podstatnú zmenu, preto vyššie uvedené zásady neplatia v tých prípadoch,
ak ide len o zmenu kvalifikácie disciplinárnych priestupkov.
Rozdiel medzi ustanovením § 262, ods. 3 a medzi § 268, ods. 2 je v tom, že prvé ustanovenie nadväzuje na §§ 260 a 261, čiže sa má použiť vtedy, ak obžalobca pozmeňuje obžalobu čo do kvalifikácie alebo ju rozširuje na iný (v obžalovacom spise neuvedený) čin, naproti tomu druhé ustanovenie mieri na prípady, ak sám rozhodujúci súd nadobudne presvedčenie (bez pozmenenia obžaloby čo do kvalifikácie), že čin, tvoriaci predmet obžaloby, podlieha ťažšej kvalifikácii než je kvalifikácia v obžalobe uvedená, alebo že tento čin podlieha takej inej — od obžaloby odlišnej — kvalifikácii, ktorá robí potrebnou prípravu obhajoby v inom smere,
K § 269.
Základom je § 305 v. tr. por.
Ustanovenia ods. l, druhej a tretej vety sú výrazom zásady priamosti v trestnom konaní. Ustanovenia ods. 2 dávajú zásadnú úpravu súdu pre hodnotenie dôkazov. Je pri tom zrejmé, že súd rozhoduje o veci na základe hodnotenia dôkazov podľa svojho volného uváženia.
K § 270.
Vzorom pre ustanovenia tohto paragrafu je § 326 tr. por.
Oslobodzujúci dôvod uvedený pod č. l prichádza do úvahy vtedy, ak čin, ktorý je predmetom obžaloby nevyčerpáva skutkovú podstatu trestného činu, t. j. ak chýba u neho niektorý objektívny alebo subjektívny znak skutkovej podstaty.
Oslobodzujúci dôvod uvedený pod č. 2 vyplýva z § 3, druhej vety.
Oslobodzujúci dôvod uvedený pod č, 3 je uplatnením všeobecnej procesnej zásady "non bis in idem". Tento dôvod samozrejme nemôže prísť do úvahy vtedy, ak sa už síce o veci meritórne rozhodlo, avšak sú dané zákonné podmienky pre obnovu trestného konania v smysle ustanovení dielu XXII.
Oslobodzujúce dôvody, uvedené pod č. 4, sa delia na tri samostatné skupiny, a to:
a) na dôvody, ktoré vylučujú zaviesť trestné konanie,
b) na dôvody, ktoré vylučujú pričítateľnosť.
c) na dôvody, ktoré vylučujú trestatelnosť.
Ktoré dôvody vylučujú zavedenie trestného konania, je určené v ustanoveniach trestného práva hmotného (§ 128 v. tr. zák. ) i trestného práva procesného (§ 82, ods. 3 osnovy).
Poznamenáva sa, že oslobodzujúce dôvody, uvedené v tomto paragrafe pod č. 2 a 3, treba vlastne podľa ich povahy zaradiť tiež medzi dôvody, ktoré vylučujú zavedenie trestného konania a práve preto medzi materiálnymi dôvodmi zmätočnosti v § 301 tieto dva dôvody ani sa neuvádzajú osobitne, ale sú obsiahnuté v ustanovení § 301, ods. l, písm, a), č. 3. Medzi dôvodmi oslobodzujúceho rozsudku uvádzajú sa tieto dôvody osobitne z dôvodov praktických, najmä cieľom vylúčenia eventuál nych pochybností a preto, aby už na základe enunciátu oslobodzujúceho rozsudku bolo zrejmé, že sa oslobodenie zakladá na niektorom z týchto dôvodov,
Dôvody vylučujúce pričítateľnosti trestateľnosť sú uvedené v ustanoveniach trestného práva hmotného,
O dôvodoch, ktoré vylučujú pričítateľnosť viď §§ 3 a 5 v. tr. zák. (Poznamenáva sa, že niektoré z dôvodov do tej to kategórie zaradených — najmä oprávnenú obranu a neodolateľné donútenie — teória trestného práva hmotného zaraduje do osobitnej skupiny tzv. dôvodov vylučujúcich protiprávnosť. )
Dôvodmi vylučujúcimi trestateľnosť je napr. účinná lútosť v smysle § 32 zák. č. 320/1940 Sl. z. alebo § 9 zák. č. 34/1935 Sb. z. a n. alebo § 5 zákona č. 71/1935 Sb. z. a n.
Oslobodzujúci dôvod, uvedený pod č. 5, zahrnuje v sebe prípady:
1. ak nie je dokázaný samotný čin, ktorý je predmetom obžaloby, t. j. že tento čin vôbec bol spáchaný;
2, ak je síce dokázané, že čin, ktorý je predmetom obžaloby, bol spáchaný, avšak nie je dokázané, že ho spáchal obžalovaný,
K § 271.
Základom je § 307 v. tr. por.
Podstatnú zmenu oproti doterajšiemu stavu zavádza osnova najmä tým, že aj nedostatok označenia mena a priezviska obžalovaného (ods. l, písm. c), považuje za dôvod zmätočnosti. Srovnaj s § 360.
K § 272.
Pre ustanovenia tohto paragrafu tvorily základ príslušné ustanovenia prípravnej osnovy nového trestného poriadku.
Ustanovenie ods. l, písm a) jasne vyjadruje, že označenie trestného činu, pre ktorý bol obžalovaný odsúdený, musí v odsudzujúcom rozsudku obsahovať:
1. zákonné pomenovanie trestného činu (napr. zločin porušenia subordinácie, zločin krádeže a pod. );
2. miesto a čas spáchania činu;
3. označenie skutočností, ktorými sa uskutočnila skutková podstata trestného činu. Pri uvedení týchto skutočností bude treba najmä označiť spôsob spáchania činu a objekt, na ktorom bol čin spáchaný, resp. proti ktorému čin smeroval. Zásadou je, že skutkový stav sa má vo výrokovej časti odsudzujúceho rozsudku v takom rozsahu a takou presnosťou uviesť, aby podával jasný obraz o tom, v ktorom smere porušil vinník ustanovenia trestného zákona.
Ustanovenie ods. l, písm. b) vzťahuje sa na trest hlavný i vedľajší. Prípady, kedy môže súd od uloženia trestu upustiť, sú určené v príslušných ustanoveniach trestného práva hmotného (viď. napr. § 9 zákona č. 108/1933 Sb. z. a n. ).
Ohľadom náhradného trestu na slobode, ktorý sa má v smysle ods. l, písm. d) uviesť vo všetkých tých prípadoch, ak sa ukladá hlavný alebo vedľajší peňažný trest, sú smerodajné ustanovenia §§ 8 a 9 trestnej novely č. 31/1929 Sb. z. a n. Viď. § 373.
K ods. l, písm. e) viď. §§ 370—372.
Započítanie prípadne vytrpeného disciplinárneho trestu prichádza do úvahy najmä vtedy, ak sa dostatočne zistí, že zákonné podmienky disciplinárneho vybavenia trestnej veci podľa § 2 neboly splnené a preto dodatočne sa zavedie pre otázny trestný čin riadne súdne konanie. Viď tiež §§ 232, 233 a 284 s poznámkami. Započítanie súdneho trestu prichádza do úvahy najmä v obnovenom konaní (viď. § 340, ods. 4).
Ustanovenie ods. 1, písm. f) je potrebné najmä s hľadiska vedľajšieho trestu straty volebného pravá a s hľadiska § 2 zákona č. 562/1919 Sb. z. a n.
Ustanovenie ods. l, písm. g) je potrebné so zreteľom na ustanovenia zákona č. 562/1919 Sb. z. a n.
Ustanovenie ods. l, písm. h) má nadobudnúť hmotneprávny základ novým ustanovením uvodzovacieho zákona o zhabaní (konfiškovaní) a prepadnutí predmetov.
Pri vymedzení tých náležitostí odsudzujúceho rozsudku, ktoré v smysle ods. 3 sú dôvodom zmätočnosti, prihliadlo sa k tomu, aby sa proces nezaťažil mnohými dôvodmi zmätočnosti a z tohto dôvodu vyznačuje ods. 3 za dôvody zmätočnosti len tie náležitosti, ktoré so zreteľom na ich povahu a význam sú naj nepostrádateľnej - šími piliermi odsudzujúceho rozsudku.
K § 273,
Základom je § 310 v. tr. por.
K § 274.
Základom pre tento paragraf sú ustanovenia čl. 5 zákona č. 33/1940 Sl. z. (pôvodne zákon č, 209/1931 Sb. z. a n., predĺžený až do účinnosti zákona č. 33/1940 Sl. z. zákonom č. 315/1936 Sb. z. a n. ), ktoré sa majú pre trestné súdnictvo vojenské ustanoveniami § 274 úplne nahradiť.
Ustanovenia tohto paragrafu sú odôvodnené snahou odbremeniť a zjednodušiť súdnu agendu.
K § 275.
Základom je § 312 v. tr. por.
Lehota, do ktorej treba rozsudok písomne vyhotoviť v smysle ods. 2 predĺžila sa z doterajších troch dní (resp, u brigádneho súdu z jedného dňa) na osem dní, lebo v komplikovaných prípadoch — najmä pri veľkej pracovnej zaťaženosti súdu — doterajšia lehota nebola dostatočnou.
Ustanovenia ods. 3, druhej vety znamenajú značné zjednodušenie agendy a nijako neohrozujú záujem obžalovaného, nielen so zreteľom na obmedzenú možnosť tohto spôsobu oznámenia rozsudku, ale. najmä so zreteľom na to, že sa k rozsudku musí pripojiť vždy písomné poučenie, v ktorom sa obžalovanému presne a jasne označí možnosť a spôsob použitia opravného prostriedku (ods. 4), ako aj so zreteľom na to, že osobám v činnej vojenskej službe treba takýto rozsudok doručiť prostredníctvom nadriadeného veliteľstva. Treba si konečne uvedomiť aj to, že použitie tohto ustanovenia je pre súd len fakultatívne a nepoužije sa zrejme v takých prípadoch, ak obžalovaný — ako to zo spisov a z jeho osobných údajov vysvitá — nevie čítať a písať, alebo nemá také vzdelanie, ktoré by
oprávňovalo súd k tomu predpokladu, že náležité porozumie obsahu rozsudku a poučeniu o opravných prostriedkoch aj vtedy, ak sa mu tieto úplne neoznámia a osobitne nevysvetlia.
Zdôrazňuje sa, že vyhlásenie rozsudku, ako aj jeho oznámenie obžalovanému aj v tých prípadoch sa riadi ustanoveniami tohto paragrafu, ak sa konalo hlavné pojednávanie v smysle § 248 v neprítomnosti obžalovaného. Rozdiel je tu len v poučení o opravných prostriedkoch v smysle ods. 4, lebo obžalovaný, ktorý nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, môže rozsudok napadnúť nielen odvolaním, ale môže podať v smysle § 348 spolu s odvolaním aj ospravedlnenie.
Ustanovenia ods, 5 a 6 upravujú otázky uvalenia väzby v procesnom štádiu vyhlásenia rozsudku a zakladajú sa na analogických ustanoveniach § 330, ods. 3 a § 158, ods. 2 tr. por.
K § 276.
Základom je § 314 v. tr. por.
Základnou zásadou pre sostavovanie zápisnice o hlavnom pojednávaní je, že má táto obsahovať okrem predpísaných formálnych náležitostí "verný popis priebehu hlavného pojednávania a všetkých jeho podstatných formalít" (ods. 2). Výpočet, ktorý uvádza ustanovenie ods. 2 za vyslovením tejto všeobecnej zásady, je demonštratívny a má za cieľ súdu poskytnúť aj špeciálne smernice ohľadom toho, ako sa má zpravidla uvedenej všeobecnej zásade vyhovieť.
Nové ustanovenie ods. 3 a recipované ustanovenie ods. 4 poskytujú presné smernice o tom, ako sa má postupovať pri protokolovaní výpovedí obžalovaného, svedkov a znalcov na hlavnom pojednávaní.
K § 277.
Základom je § 315 v. tr. por.
Nový ods. 2 formuluje právo predsedu i rozhodujúceho senátu (resp, samosudcu) z úradnej moci protokolovať určitú okolnosť alebo prejav. Podľa ods. l deje sa teda protokolovanie na základe návrhu strán, kým podľa ods. 2 z podnetu predsedu resp. súdu.
Tesnopisecké protokolovanie môže nariadiť podľa ods. 3 súd (rozhodujúci senát), a to:
1. buď z úradu, ak ide o dôležitú vec;
2. buď na žiadosť obžalovaného, ak tento včas o to žiada (t. j. zpravidla pred hlavným pojednávaním, aby sa hlavné pojednávanie cieľom pribrania tesnopisca nemuselo odročiť alebo na ďalší čas prerušiť), ak táto žiadosť je opodstatnená a ak obžalovaný vopred složí primeranú sumu na zaokrytie útrat tesnopisca do súdnej úschovy. Ustanovenia o prísahe resp. slávnostnom vyhlásení tesnopisca sú analogicky formulované ako ustanovenia § 205 o prísahe tlmočníka. Ustanovenie ods. 3, poslednej vety, je analogické s § 206 o tlmočníkovi.
Podľa ustanovení ods. 6 oproti rozhodnutiu súdu o oprave alebo doplnení zápisnice nepripúšťa sa sťažnosť. Toto ustanovenie je odôvodnené úvahou, že sám rozhodujúci súd musí najlepšie vedieť, či zápisnica v určitej časti verne podáva priebeh hlavného pojednávania alebo nie a ak zisti, že zápisnica nevyhovuje tejto náležitosti, je jeho povinnosťou nariadiť oprava alebo doplnenie zápisnice. Ak by stanovisko rozhodujúceho súdu v danom smere bolo mylné, môže hlavný vojenský súd na žiadosť strán alebo poškodeného nariadiť protidôkaz čo do namietanej časti zápisnice. Ďalšiu možnosť pre odstránenie prípadnej chyby alebo nedostatku poskytuje tu odvolanie, podané proti rozsudku, v ktorom sa možno dožadovať aj v predmetnom smere nápravy a na základe ktorého sa môže odvolací súd meritórne zaoberať touto otázkou.
K § 278.
Základom je § 316 v. tr. por.
Ustanovenia §§ 276 a 277 sa týkajú zápisnice o hlavnom pojednávaní, naproti tomu však § 278 sa týka len takzvaných poradných zápisníc, ktoré obsahujú priebeh tajných porád a hlasovaní rozhodujúceho súdu, ktoré predchádzajú rozhodovaniu.
K § 279.
Základom je § 317 v. tr. por.
K § 280. Základom je § 318 v. tr. por.
K § 281.
Základom je § 319 v. tr. por.
K § 282.
Základom je § 320 v. tr. por. Ustanovenia tohto paragrafu sú v súlade so zásadami priamosti hlavného pojednávania.
V ods. 2 právo žiadať opakovanie dokazovania sa vyhradilo len členom rozhodujúceho súdu (stranám neprislúcha takéto právo), lebo pre možnosť spravodlivého a objektívneho rozhodovania o veci to je dôležité, aby členovia rozhodujúceho súdu mali jasný prehľad o výsledkoch hlavného pojednávania a najmä aby kontinuita priebehu hlavného pojednávania pre nich zostala neporušená.
K § 283. Základom je § 321, ods. l v. tr. por.
K § 284.
Základom je § 321, ods. 2—5 v. tr. por.
K ods. l i 2 treba si predovšetkým uvedomiť, že tieto ustanovenia jedine vtedy prichádzajú do úvahy, ale bol na hlavnom pojednávaní spáchaný trestný čin. V prípade púheho disciplinárneho previnenia, resp. rušenia poriadku alebo neprístojnosti, nakoľko sa nimi nevyčerpáva skutková podstata trestného činu, treba použiť ustanovenia §§ 232—237. Nemožno ustanovenia § 284 použiť v tých prípadoch, ak ide síce o trestný čin, avšak o taký, ktorý možno stŕhať len na návrh. Takýto čin možno predbežne stíhať len disciplinárne v smysle §§ 232—237, avšak po podaní návrhu možno preň zaviesť riadne súdne konanie podľa všeobecných procesných ustanovení. Inak viď dôvodovú zprávu k §§ 232 a 233.
Ods. 2 sa vzťahuje na trestné činy, spáchané obžalovaným, naproti tomu ods. l na trestné činy spáchané každou inou osobou.
V prípade trestného činu spáchaného inou osobou, ako obžalovaným, dá predseda spísať o trestnom čine osobitnú zápisnicu, ktorú postúpi cieľom zavedenia trestného konania príslušnému vojenskému alebo občianskemu úradu, t. j. zpravidla vojenskému prokurátorovi, resp. štátnemu zastupiteľstvu. V odôvodnených prípadoch (nemyslí sa tu len na dôvody v § 114 vypočítané, ale aj na iné odôvodnené prípady) môže dať predseda vinníka aj zatknúť a predviesť úradu, ktorému postupuje vec na príslušné trestné konanie.
Ak spácha trestný čin na hlavnom pojednávaní obžalovaný, nastanú dve možností:
1. Obžalobca rozšíri obžalobu na tento trestný čin, resp. navrhne, aby sa hlavné pojednávanie cieľom podania nového obžalovacieho spisu prerušilo, alebo odročilo. V týchto prípadoch postupuje súd podľa ustanovení § 262.
2. Ak obžalobca nepostupuje podľa č. l, zakročí predseda tak, ako v prípade trestného činu, spáchaného na hlavnom pojednávaní inou osobou, čiže dá spísať o trestnom čine osobitnú zápisnicu a postúpi ju na zavedenie trestného konania príslušnému úradu. Ak je obžalovaný na slobode, môže ho dať predseda pre spáchanie incidenčného deliktu aj zatknúť a po skončení pojednávania predviesť úradu, ktorému vec cieľom stíhania postupuje.
Oproti všeobecným ustanoveniam tohto paragrafu vzťahuje sa § 283 na určitý špeciálny druh incidenčných deliktov a to na krivé svedectvo, ktoré spácha svedok, vypočutý na hlavnom pojednávaní.
K § 285.
Ustanovenia tohto paragrafu súvisia so všeobecnou zásadou, vyslovenou v § 286, ods. 2, podľa ktorej zásadne proti každému usneseniu sa pripúšťa sťažnosť, ak ju len zákon špeciálne nevylučuje. V nedostatku § 285 bolo by totiž možno v smysle § 286, ods. 2 každé medzitým neusnesenie predsedu i senátu, vynesené za hlavného pojednávania, napadnúť sťažnosťou čím by sa proces značne zaťažil a spomalil. Ustanovením § 285 majú sa eliminovať tieto nežiadúce následky a práve preto možnosť podávať sťažnosť obmedzila sa tu len na výnimočné prípady.
Na poradách, ktoré predchádzaly textácii osnovy, uvažovalo sa najmä aj o prípustnosti sťažnosti proti zatknutiu, ako disciplinárnemu opatreniu v smysle § 232, ods. 2, § 233, ods. 3 a S 284, avšak sťažnosť aj v danom smere sa vylúčila preto, lebo takéto zatknutie, nariadené na hlavnom pojednávaní, trvá aj tak len do odovzdania vinníka príslušnému úradu, ktoré sa musí stať bezodkladne po ukončení hlavného pojednávania a ktorým sa začína už i tak úplne nové disciplinárne, resp. trestné konanie, usmernené aj čo do uvalenia väzby a čo do opravných prostriedkov proti uväzneniu všeobecnými disciplinárnymi, resp. procesnými predpismi.
Ohľadom odkladného účinku sťažnosti v tých prípadoch, v ktorých ju tento paragraf pripúšťa, sú smerodajné ustanovenia § 295.
Zdôrazňuje sa, že vylúčenie sťažnosti proti medzitýmnym usneseniam, vyneseným za hlavného pojednávania, neznamená nijaké ohrozenie oprávnených záujmov strán, lebo prípadné ujmy, takýmito uzneseniami spôsobené, možno napadnúť odvolaním [viď najmä § 300, ods. l, písm. f),