neho vojenského súdu o tom, že rozsudkom alebo uznesením vojenského súdu bol porušený zákon, nemá zpravidla pre strany právny účinok. Z tejto všeobecnej zásady určujú sa v smysle ods. 2 a 3 len dve výnimky, v ktorých výrok hlavného vojenského súdu predsa dotkne sa svojimi právnymi účinkami aj strán. Sú to prípady:
1. ak bol obžalovaný podľa rozsudku vojenského súdu porušením zákona odsúdený,
2. ak vojenská súdna právomoc v predmetnej veci vôbec nebola odôvodnená.
V prvom prípade môže hlavný vojenský súd korigovať porušenie zákona podľa okolností prípadu niektorým spôsobom, uvedeným v druhej vete ods. 2. Pri formulovaní týchto opatrení prihliadlo sa k tomu, aby sa nimi všetky praktickou potrebou vyžadované, možnosti vyčerpaly, naproti tomu však upustila tu osnova od presného rozdelenia a rozhraničenia jednotlivých prípadov podľa toho, kedy má hlavný vojenský súd použiť to a kedy ono z týchto opatrení, lebo pri takomto detailnom riešení by sa muselo prihliadnuť k nekonečnej variácií najrozličnejších eventualít a zabiehalo by sa tým do zbytočnej kazuistiky. Podľa stanoviska, ktoré prijala v danom smere osnova, postačí tu všeobecným a širokým ustanovením poskytnúť hlavnému vojenskému súdu procesuálnu možnosť na použitie uvedených opatrení a tým vo všeobecnosti vymedziť rámec pre jeho rozhodovanie. Je bezpochyby, že ak sa na základe opravného prostriedku pre zachovanie zákona zistí, že odsudzujúci rozsudok vojenského súdu skutočne porušil v určitom smere zákon a že tým bola odsúdenému spôsobená protiprávna ujma, ktorú podľa zásad spravodlivosti a právneho citu treba odstrániť — resp. napraviť — má hlavný vojenský súd nielen možnosť, ale aj povinnosť v rámcoch danej procesnej možnosti odstrániť, alebo napraviť túto krivdu. Pre detailné otázky, ktoré sa vyskytnú pri použití ustanovení ods. 2, poskytnú hlavnému vojenskému súdu istú a pevnú oporu všeobecné procesné zásady tohto zákona, resp, — pokiaľ ide o otázky hmotne-právnej povahy — príslušné ustanovenia trestného práva hmotného.
V druhom prípade, t. j. vtedy, ak vojenský súd rozhodoval o veci, nepatriacej vôbec pod vojenskú súdnu právomoc, zruší hlavný vojenský súd usnesením protizákonné rozhodnutie vojenského súdu a postúpi vec kompetentnému fóru.
Ods. 4 určuje spôsob rozhodovania hlavného vojenského súdu.
V smysle tohto ustanovenia v prípadoch, uvedených v ods. 3, rozhoduje hlavný vojenský súd vždy usnesením. V prípadoch, uvedených v ods. 2, rozhoduje hlavný vojenský súd:
1. rozsudkom, ak odsúdeného — ktorý bol porušením zákona odsúdený — oslobodzuje, ak mu vymeriava miernejší trest, než mu uložil porušením zákona vojenský súd, alebo ak upúšťa od jeho potrestania;
2. usnesením v ostatných prípadoch.
K § 345.
Základom pre ods. l je § 378, ods. 4 v. tr. por. Poznamenáva sa, že rozhodnutie hlavného vojenského súdu o opravnom prostriedku pre zachovanie zákona oznamuje sa jedine obžalovanému, i tomuto však len v prípadoch, v ods. l tohto paragrafu taxatívne uvedených, t. j. vtedy, ak toto rozhodnutie má pre obžalovaného právny účinok.
Ustanovenie ods. 2 sa zakladá na § 378, posl. ods. v. tr. por. a je analogické s § 334, ods. 3.
K § 346.
Prípady, v ktorých sa ospravedlnenie pripúšťa, sú v tomto paragrafe striktne vymedzené. — Paragraf 347 upravuje podmienky, spôsob podania a vybavenia ospravedlnenia podľa § 346, č. l, kým § 348 upravuje podmienky, spôsob podania a vybavenia ospravedlnenia podľa § 346, č. 2.
Ospravedlnenie podľa § 346 č. l sa v podstate shoduje s ospravedlnením podľa §§ 125—127 v. tr. por., avšak pri formulovaní § 347 prihliadlo sa aj k osvedčeným ustanoveniam §§ 463—468 tr. por. Ospravedlnenie podľa § 346, č. 2. stalo sa potrebným v dôsledku nových ustanovení § 248 osnovy o hlavnom pojednávaní, konanom v neprítomnosti obžalovaného. Vzorom pre § 348 boly preto ustanovenia zákona č. 8/1924 Sb. z. a n., avšak podstatnou odchýľkou od týchto ustanovení je, že podľa osnovy ospravedlnenie pre zameškanie hlavného pojednávania môže podať obžalovaný len spolu s odvolaním. Touto odchýľkou osnova značne obmedzuje možnosť použitia tohto opravného prostriedku a vychádza pri tom z toho stanoviska, že použitie tohto opravného prostriedku len vtedy má skutočný význam, ak obžalovaný nebrojí proti rozsudku vylúčne pre tú skutočnosť, že nebol prítomný na hlavnom pojednávaní, ale ak rozsudkom prvostupňového súdu, vyneseným na základe tohto hlavného pojednávania, cíti sa byť skutočne ukrivdeným a preto sa domáha odvolaním aj oproti samotnému obsahu rozsudku nápravy.
Na poradách, ktoré predchádzaly textácii osnovy, prerokovala sa najmä aj otázka prípadného názvového rozlišovania medzi ospravedlnením podľa § 346, č. l a § 346, č. 2, avšak so zreteľom na spoločné základné prvky oboch týchto druhov ospravedlnenia, cieľom ktorých je v podstate restitutio in integrum, sotrvala osnova na spoločnom názve.
K § 347.
Základom sú §§ 125—127 v. tr. par. a § 465—468 tr. por.
V súvislosti s ods. 5 poukazuje sa na ustanovenia § 286, ods. 3—5 osnovy.
K § 348.
Základom sú ustanovenia § 4 zákona č. 8/1924 Sb. z. a n. s tým podstatným rozdielom, že ospravedlnenie podľa § 348 nového zákona môže použiť obžalovaný len za podmienky, ak súčasne napáda aj rozsudok prvostupňového súdu odvolaním.
Lehota ospravedlnenia podľa ods. 2 je totožná s lehotou ohlásenia odvolania podľa § 303 a počíta sa od vyhlásenia, resp. doručenia rozsudku (§ 275), teda na rozdiel od lehoty ospravedlnenia podľa § 347 (ktorá sa počíta od zániku prekážky) — od fixného termínu. Zameškanie lehoty, danej pre podanie ospravedlnenia v smysle § 348 — hoci sa táto počíta od fixného termínu, — v súlade so zásadou,, restutio restitutionis non datur" nemožno napraviť novým ospravedlnením, teda ak obžalovaný túto lehotu — hoci1 aj pre vojenskú službu, alebo pre inú neodvratnú prekážku zameškal, — nemôže sa už ani osobitným ospravedlnením domáhať nápravy a prislúcha mu právo podať ospravedlnenie podľa § 346, č. l jedine pre zameškanie lehoty odvolania. Ak sa tomuto ospravedlneniu vyhovie, bude sa síce o odvolaní meritórne rozhodovať, avšak nemožno už v takýchto prípadoch spojiť s odvolaním ospravedlnenie pre zameškanie hlavného pojednávania.
Zásada, vyslovená v ods. 6, podľa ktorej odsudzujúci rozsudok, vynesený na novom hlavnom pojednávaní — s výnimkou zmeny skutkového stavu — nesmie
byť prísnejší, ako napadnutý a účinnosti pozbavený rozsudok, vyjadruje zvýšenú starostlivosť osnovy o ochranu, obžalovaného a má spoločný právny základ s ustanoveniami § 363, ods. 2.
V súvislosti s ods. 7, druhou vetou treba zdôrazniť, že ustanovenie § 4, ods. 5, zákona č. 8/1924 Sb. z. a n. podľa ktorého:,, Nedostaví-li sa obžalovaný ani k tomuto pojednávaniu, rozhodne súd usnesením, že v odpor vzatý rozsudok nadobudne oproti obžalovanému právnej moci, ako by odpor i prípadné opravné prostriedky ani neboly bývalý podané", je právne celkom pomýlené, a ako také nemohlo slúžiť za základ.
Podľa tohto pomýleného ustanovenia totiž v tom prípade, ak obžalovaný, ktorý napadol odporom rozsudok, vynesený v jeho neprítomnosti, nedostaví sa na nový termín hlavného rokovania, určený v dôsledku jeho odporu, bolo by treba vyhlásiť rozsudok prvostupňového súdu aj vtedy právoplatným, ak bol rozsudok napadnutý so strany obžalovaného okrem odporu aj odvolaním, ba čo viac pri doslovnom vysvetľovaní citovaného textu takto by sa malo postupovať ešte aj vtedy, ak bol predmetný rozsudok aj odvolaním inej oprávnenej osoby napadnutý. Bezpochyby sa tu mohlo myslieť len na ten prípad, ak bol rozsudok napadnutý výlučne so strany obžalovaného odporom a súčasne aj odvolaním, lebo opominutie, alebo omeškanie obžalovaného zrejme nemôže byť na škodu procesným právam iných oprávnených osôb. Citované ustanovenie však zaiste ešte i pri tejto správnej interpretácii je príliš prísne a právne neodôvodnené.
Z uvedených dôvodov ustanovenie druhej vety ods. 7 muselo sa odchýliť od zákona č. 8/1924 Sb, z. a n. a v súlade s právnym citom vyslovilo zásadu, že ak sa obžalovaný, ktorý ospravedlnením dosiahol určenie nového hlavného pojednávania, opätovne nedostaví na nové hlavné pojednávanie, ďalšie ospravedlnenie — cieľom vylúčenia ďalších prieťahov v konaní — sa síce už nepripúšťa, avšak o odvolaní, ktoré obžalovaný musel spojiť s ospravedlnením, prípadne aj o odvolaní, podanom inou oprávnenou osobou, aj v tomto prípade riadnym postupom sa rozhoduje.
K § 349.
Základom sú § 380 v. tr. por., ako aj § 443 tr. por.
Ustanovenia ods. l obmedzujú opravu len na také zrejmé omyly alebo chyby v
spisovaní, ktoré sa vyskytly v rozhodnutiach súdu (vojenského alebo hlavného vojenského súdu), alebo úradu (vojenského prokurátora alebo hlavného vojenského prokurátora). Nevzťahujú sa teda ustanovenia o oprave na také omyly alebo chyby, ktoré sa vyskytly v iných spisoch. — O oprave alebo doplnení zápisnice viď § 277, ods. 6.
Podľa ustanovenia ods. 2 možno opraviť každú takú chybu, alebo nedostatok, ktorý sa prejavuje v tom, že sa vyhotovenie niektorého rozhodnutia (ods. 1. ) odchyľuje od pôvodiny, lebo smerodajná je vždy pôvodina rozhodnutia.
Ustanovenie ods. 4 vyviera z úvahy, že sám súd, resp. úrad, ktorý vyniesol roz-
hodnutie, musí najlepšie vedieť, ako má správne znieť jeho rozhodnutie. Ak sa však niekomu stala skutočná ujma následkom chybného spísania niektorého rozhodnutia, možno sa prípadne domáhať nápravy aj opravným prostriedkom, podaným proti tomuto rozhodnutiu.
DIEL XXIV.
K § 350.
Základom je § 403 v. tr. por.
V trestnom súdnictve vojenskom — na rozdiel od trestného súdnictva občianskeho — nikdy nerozhoduje trestný súd o súkromnoprávnych nárokoch.
K § 351.
Základom je § 404 v. tr. por.
Ustanovenia tohto paragrafu sa majú použiť len vtedy, ak niet pochybnosti o tom, kto má právny nárok na vrátenie veci. Ak je tento nárok sporný, treba sa riadiť ustanoveniami § 352. Zásadou je, že sa zabavený predmet má vrátiť poškodenému, resp. inej oprávnenej osobe až po právoplatnosti rozsudku. Výnimočne sa to môže stať aj pred právoplatnosťou rozsudku, ba aj pred vynesením rozsudku v týchto prípadoch:
1. ak obvinený s vydaním predmetu súhlasí a predmet neslúži za dôkaz,
2. ak ide o predmety, ktoré podliehajú skaze,
3. ak udržovanie zabavených predmetov je spojené s výdavkami,
4. ak poškodený potrebuje zabavené predmety a obvinený nemôže hodnoverne dokázať svoj právny nárok na ne.
O vydaní zabaveného predmetu rozhoduje do podania obžalovacieho spisu vojenský prokurátor, potom však rozhodujúci súd.
K § 352.
Základom je § 405 v. tr. por.
K § 353.
Základom je § 406 v. tr. por.
Občiansky trestný súd, ktorému sa zabavený predmet v smysle tohto ustanovenia odovzdá, postupuje podľa príslušných ustanovení hlavy XXVII tr. por. (zák. čl. XXXIII /1896), pričom však prihliadne k výsledkom trestného konania pred vojenským súdom.
K § 354.
Základom je § 407 v. tr. por.
Použitie poslednej vety sa stáva aktuálnym v tom prípade, ak majiteľ, prípadne na prevzatie veci oprávnená iná osoba sa v určenej lehote neprihlási na prevzatie veci.
DIEL XXV.
K § 355.
Základom je § 408 v. tr. por.
K § 356.
Základom je § 409 v. tr. por.
K § 357.
Základom je § 410 v. tr. por.
DIEL XXVI.
Na poradách, ktoré predchádzaly textácii osnovy, opätovne sa zdôrazňovalo, že právna ustanovizeň trestného rozkazu nie je v súlade so základnými zásadami trestného procesu (najmä so zásadou audiatur et altera para, so zásadou priamosti a ústnosti hlavného pojednávania), avšak komisia, poverená vypracovaním osnovy, napriek tejto skutočnosti rozhodila sa ponechať diel XXVI. osnovy vo svojej terajšej forme, z toho dôvodu, lebo možnosť meritórneho vybavenia trestných vecí trestným rozkazom, znamená značné zjednodušenie a urýchlenie súdnej agendy. Pri tom, sa komisia rozhodla vydanie trestného rozkazu obmedziť prísnymi podmienkami, ktoré vylučujú vybavenie veci trestným rozkázaní jednak v závažných, jednak v pochybných prípadoch. Ďalší žiadúci korektív uskutočnila osnova ustanovením § 363, ods. l, podľa ktorého opravným prostriedkom (námietkami), ktorým oprávnená osoba v zákonnej lehote napadla trestný rozkaz, zrušuje sa účinnosť trestného rozkazu a zavádza sa riadne trestné konanie.
Základom pre ustanovenia tohto dielu sú — mutatis mutandis — ustanovenia zákona č. 146/1940 Sl. z. o vydávaní trestných príkazov v konaní pred okresnými súdmi.
K § 338.
Ustanovenie § 358, ods. l, podľa ktorého vydanie trestného rozkazu sa nepripúšťa u trestných činov, stíhaných prísnejším trestom na slobode ako jednoročnou stratou slobody, je v súlade s tou zásadou zákona čís. 146/1940 Sl. z., že sa vydanie trestného rozkazu v trestnom súdnictve občianskom pripúšťa len v konaní pred okresným (, nie však pred krajským) súdom.
Pretože vydanie trestného rozkazu pripúšťa zákon len pri trestných činoch, stíhaných trestom na slobode, neprevyšujúcim l rok, alebo trestom peňažným, prípadne oboma týmito trestmi, je — so zreteľom na ustanovenie § 18, ods. 2 — zrejmé, že vybavenie veci trestným rozkazom je prípustné jedine v konaní pred samosudcom, nie však pred senátom vojenského súdu.
K § 359.
Cieľom rozšírenia možnosti vybaviť trestnú vec trestným rozkazom, osnova proti zákonu č, 146/1940 Sl. z. zvyšuje horné hranice trestu na slobode i trestu peňažného, ktorý možno uložiť trestným rozkazom. Podľa zákona č. 146/1940 Sl. z. možno totiž vymerať trest na slobode najvýš do 14 dní, alebo peňažný trest do Ks 1. 000, prípadne oba tieto tresty, kým podľa osnovy možno uložiť trestným rozkazom trest na slobode do 6 týždňov, peňažný trest až dio Ks 5000, prípadne oba tieto tresty. Ešte vyššie sú horné hranice trestov, ktoré možno uložiť trestným rozkazom v poľnom súdnom konaní (viď § 411 osnovy).
Nemožno trestným rozkazom nikdy vysloviť stratu úradu, volebného práva a stratu hodnosti, naproti tomu možno ním vysloviť zhabanie a prepadnutie predmetov.
Podmienky ako aj spôsob zhabania a prepadnutia predmetov upraví sa uvodzovacím zákonom.
K § 360.
Formálne náležitosti trestného rozkazu sú analogické s náležitosťami odsudzujúceho rozsudku, uvedenými v §§ 271, 272 osnovy.
K § 361.
O doručení trestného rozkazu sú smerodajné ustanovenia § 67 osnovy, nakoľko trestný rozkaz je bezpochyby súdnym rozhodnutím.
K § 362.
Cieľom urýchlenia konania lehota opravného prostriedku oproti trestnému rozkazu je v trestnom súdnictve vojenskom kratšia (trojdňová), ako v trestnom súdnictve občianskom (kde je lehota osemdňová). Trojdňová lehota, určená v § 362, je ináč v súlade s trojdňovou lehotou ohlásenia odvolania podľa § 303 osnovy.
K § 363.
V zákone č. 146/1940 Sl. z. nevyskytuje však analogické ustanovenie, ako je § 363, ods. 2. Toto ustanovenie je však v úplnom súlade s právnym citom, lebo je spravodlivé a žiadúce, aby trest, uložený trestným rozkazom, nemohol byť v neprospech odsúdeného zvýšený v tom prípade, ak trestný rozkaz následkom námietok — ako opravného prostriedku, použitého v prospech odsúdeného (v neprospech odsúdeného trestný rozkaz vôbec nemožno napadnúť) — bol účinnosti pozbavený a skutkový stav, ktorý bol základom pre vymeranie pôvodného trestu, sa medzitým nezmenil. Viď analogické ustanovenia § 340, ods. 5.
K § 364.
Zásada, že sa proti právoplatnému trestnému rozkazu pripúšťa obnova za obdobného použitia ustanovení dielu XXII, vyplýva už vlastne z § 362, ods. 2 a vyslovuje sa v § 364 osobitne len cieľom vylúčenia prípadných pochybností.
DIEL XXVII.
K § 365.
Základom je § 413 trestného poriadku vojenského.
Ustanovenie ods. 2 tohto paragrafu znamená zásadnú odchýlku od terajšieho stavu. Osnova vyňala výkon trestu z pôsobnosti súdu a podľa vzoru trestného poriadku občianskeho prikázala do pôsobnosti vojenského prokurátora.
Táto zásadná zmena je odôvodnená predovšetkým praktickými ohľadmi, lebo vojenský prokurátor rýchlejšie a jednoduchšie môže urobiť všetky opatrenia, súvisiace s výkonom trestu, ako rozhodujúci súd, najmä v tých prípadoch, ak ide o výkon trestu, uloženého senátom vojenského súdu, ohľadom ktorého všetky opatrenia, súvisiace s výkonom trestu, by patrily inak do pôsobnosti senátu vojenského súdu. Ďalej je táto zmena odôvodnená aj právnou dôslednosťou, lebo ak o odklade a prerušení trestu rozhoduje vojenský prokurátor, logické je, aby sa mu vo všeobecnosti sverila starosť o výkon trestu.
Systém, zavedený v tomto smere osnovou, v trestnom súdnictve občianskom dobre sa osvedčil a vyhovuje aj s teoretického hľadiska, lebo výkon trestu vymyká sa už vlastne úlohám súdu a svojou povahou skôr zapadá do rámca právomoci vojenského prokurátora ako strážcu a ochrancu bezpečnosti občanov.
Ustanovenie ods. 3 je v organickej súvislosti so zásadnou zmenou uskutočnenou podľa ods. 2.
Poznamenáva sa, že ustanovenia tohto paragrafu vzťahujú sa aj na tresty, uložené trestným rozkazom, ktorý nebol napadnutý včas námietkami (viď § 362, ods. 2).
K § 366.
Základom sú §§ 313, 356, ods. 3 a 375 ods. 3 v. tr. por.
Podľa postupu, predpísaného v tomto paragrafe, tak hlavný vojenský súd, ako aj minister národnej obrany ohľadom každého trestu smrti musí sa vyjadriť, a to hlavný vojenský súd vo forme posudku, minister národnej obrany však vo forme návrhu. Vojenský súd podá ohľadom trestu smrti posudok len v tých prípadoch, ak ho on sám uložil, a to ihneď po vyhlásení rozsudku, teda bez ohľadu na to, či rozsudok bude napadnutý odvolaním alebo nie.
Posudok vojenského súdu a hlavného vojenského súdu o treste smrti, ako aj návrh ministra národnej obrany môže odporúčať buď udelenie, alebo odopretie milosti. Ak sa odporúča udelenie milosti, musí sa v posudku a zaiste aj v návrhu uviesť, aký trest sa odporúča, resp. navrhuje miesto trestu smrti pre ten prípad, ak sa odsúdenému udelí milosť.
Každý rozsudok, ukladajúci trest smrti, musí sa s posudkom hlavného vojenského súdu, prípadne aj vojenského súdu a s návrhom ministra národnej obrany predložiť Kancelárii prezidenta republiky tým cieľom, aby prezident republiky v smysle § 72 Ústavy v každom prípade osobitne rozhodol o tom, či udeľuje odsúdenému milosť (a to v akom rozsahu, najmä aký trest ukladá miesto trestu smrti), alebo nie.
Z povahy milosti plynie, že prezident republiky pri svojom rozhodovaní ohľadom milosti nie je viazaný ani posudkami súdov, ani návrhom ministra národnej obrany. Samozrejmé je tiež, že hlavný vojenský súd pri svojom posudku nie je viazaný posudkom vojenského súdu a že minister národnej obrany pri svojom návrhu nie je viazaný posudkami súdov.
K § 367.
Základom je § 415 v. tr. por.
K § 368.
Základom je § 416 v. tr. por.
K § 369.
Ustanovenia tohto paragrafu sa formulovaly na základe § 503 tr. por. (zák. čl. XXXIII/1896). Tieto ustanovenia svojou povahou zapadajú do procesuálnych ustanovení tohto dielu, lebo obsah a dôležitosť otázok v nich riešených nedovoľuje, aby sa ich úprava diala len formou úpravy alebo inštrukcie.
K § 370.
Základom je § 336 v. tr. por.
Ods. 2 dovoľuje odsúdenému aj pred právoplatnosťou rozsudku nastúpiť trest v dvoch prípadoch:
1. ak odsúdený sám nepodal odvolanie prali rozsudku, — t. j. aj vtedy, ak iné osoby (obžalobca, zákonný zástupca obžalovaného alebo obhajca) v jeho prospech napadly rozsudok odvolaním,
2. ak odsúdený napadol síce rozsudok odvolaním, avšak jeho odvolanie smeruje len proti výmere trestu.
Výnimkou z uvedených dvoch zásad nemôžu pred právoplatnosťou odsudzujúceho rozsudku nastúpiť trest žalára (iný miernejší trest teda áno) gážisti, a to so zreteľom na dôstojnosť ich stavu a na dehonestujúce následky žalárovania.
K § 371.
Ustanovenia tohto paragrafu boly formulované na základe analogických ustanovení § 505, ods. l a 2 tr. por. (zák. čl. XXXIII/1896).
Pri ustanoveniach tohto paragrafu treba dobre rozlišovať medzi ods. l a 2.
Ods. l hovorí o odpočítaní trestu, čiže o takom úkone, ktorý nie je vecou rozhodovania, ale spadá priamo do administratívnych opatrení úradu, vykonávajúceho trest na slobode. Naproti tomu v ods. 2 je reč o započítaní trestu, teda o úkone, tvoriacom predmet rozhodovania. O tomto započítaní rozhoduje sa zpravidla už v samotnom odsudzujúcom rozsudku, ak sa však tak pre nejakú prekážku nestalo (resp. stalo sa tak len čiastočne), má v tomto smere rozhodovať súd prvej stolice dodatočne podľa ustanovení ods. 2.
K § 372.
Ustanovenia tohto paragrafu boly formulované na základe analogických ustanovení § 505, ods. 3 (č. l—4) tr. por. (zák. čl. XXXIII/1896).
Vo všetkých troch odsekoch tohto paragrafu ide o odpočítanie (nie započítanie) trestu, teda nie o rozhodovanie, ale o púhe administratívne opatrenie úradu, vykonávajúceho trest.
K § 373.
Ustanovenia tohto paragrafu sa zakladajú na § 505, posl. ods. tr. por. (zák. čl. XXXIII/1896).
Zpravidla sa má rozhodovať o druhu a trvaní náhradného trestu na slobode už v odsudzujúcom rozsudku (§ 272, ods. l, písm. d), ak by sa to však bolo z nejakého dôvodu opominulo, možno tento formálny nedostatok jednoducho a účelne napraviť v smysle ustanovení tohto paragrafu dodatočným rozhodovaním.
K § 374.
Základom je § 418 v. tr. por.
K § 375.
Základom je § 419 v. tr. por.
Právomoc podľa ods. 3 vykonával podľa doterajšieho stavu minister národnej obrany. Osnova sverila právomoc v smysle tohto ustanovenia hlavnému vojenskému prokurátorovi, ako priamemu nadriadenému vojenského prokurátora, t. j. orgánu
vykonávajúceho trest. Táto zmena je odôvodnená úvahou, že ak podľa ods. l a 2 povoľuje odklad trestu vojenský prokurátor, je logické, aby túto istú právomoc v širšom merítku, t, j. v rámci ods. 3, vykonávala priamo nadriadená vyššia inštancia. Poznamenáva sa ďalej, že zmena, ktorú v danom smere uskutočnila osnova, znamená aj žiadúce odbremenenie ministra národnej obrany od opatrení, ktoré svojou povahou nespadajú do sféry jeho právomoci. Riešenie, ktoré zvolila osnova, samozrejme nevylučuje, aby hlavný vojenský prokurátor vo veciach väčšej závažností pred svojím rozhodnutím urobil hlásenie ministrovi národnej obrany a vyžiadal jeho pokyny.
Ustanovenie ods. 5 je nové, avšak zásada tu vyslovená je prirodzeným právnym následkom predchádzajúcich ustanovení tohto paragrafu.
K § 376.
Základom sú ustanovenia § 420, ods. l až 3 v. tr. por., avšak doterajšia právomoc ministra národnej obrany z analogických dôvodov, ako v § 375, ods. 3 aj tu sa preniesla na hlavného vojenského prokurátora,
Ods. 4 je analogický s § 375, ods. 5,
K § 377.
Základom pre ods. l je § 420, posl. ods. v. tr. por.
Zásadou je, že čas, ktorý odsúdený strávil za výkonu trestu v nemocnici, má sa do trestu vždy — teda bez osobitného rozhodovania o lom — započítať. Odchýlkou od tejto všeobecnej zásady sa nezapočíta tento čas do trestu v prípade, ak odsúdený chorobu zavinil, alebo ju v úmysle zabrániť výkonu trestu predĺžil, alebo ak chorobu len predstieral. V týchto prípadoch sa má však (v smysle ods. 2) započítanie času, stráveného v nemocnici, dotrestu osobitným rozhodnutím vylúčiť.
K § 378.
Základom je § 421 v. tr. por.
V ktorých prípadoch treba, resp. možno vysloviť stratu vojenskej hodnosti je ustanovené v príslušných ustanoveniach trestného zákona vojenského a zákonov, tento zákon doplňujúcich.
K § 379.
Základom je § 422, ods. l v. tr. por.